Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 23, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124291692
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Čelková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6124291692.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu:
A. B. C., D., E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. G. XXXX/XX, XXX XX H., právne zastúpený: JUDr. Andrej
Gara, advokát so sídlom Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, IČO: 30 850 436, proti žalovanej: A. I. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXXX/XX, XXX XX H., právne zastúpená: soukeník – štrpka s. r. o., so sídlom Strážnická 8141/5, 811
08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 133,26 eur s príslušenstvom,
o odvolaniach žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 6C/58/2024-74 zo dňa

19. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. potvrdzuje a v napadnutom výroku
III. mení tak, že žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi
sumu 133,26 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 29.06.2024 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal

voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 78,86 %.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 133,26 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 10.07.2022
do zaplatenia a náhrady trov konania ako nároku na náhradu škody spočívajúcej vo vynaložených
nákladoch v súvislosti s cestou do miesta bydliska jeho maloletého syna a späť.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil, že uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022 bolo zmenené uznesenie Okresného súdu
Prievidza č. k. 18P/54/2019-2309 zo dňa 20.12.2021 vo vyhovujúcej časti výroku I.,
o zmene rozsahu a podmienkach stretávania otca s maloletým dieťaťom (s výnimkou úpravy stretávania
počas vianočných sviatkov v roku 2021 a novoročných sviatkov 2022) tak, že krajský súd nariadil
neodkladné opatrenie, ktorým upravil styk žalobcu s maloletým B. v období odo dňa doručenia tohto
rozhodnutia do 28.2.2022 v každom týždni v tomto mesiaci bez prítomnosti matky vždy v sobotu v

čase od 10.00 hod., kedy si maloleté dieťa prevezme od matky pred vchodom do budovy J. K. v H.,
nachádzajúceho sa na L. M. C. H., do 15.00 hod. toho istého dňa, kedy maloleté dieťa na rovnakom
mieste matke odovzdá a v období od 1.3.2022 v každom nepárnom týždniv kalendárnom roku bez prítomnosti matky vždy v sobotu v čase od 10.00 hod. do 15.00 hod. toho istého
dňa a v nedeľu v čase od 11.00 hod. do 17.00 hod. toho istého dňa, v ktorých dňoch a časoch si vždy
maloleté dieťa prevezme od matky pred vchodom do budovy J. K. v H., nachádzajúceho sa na L. M.

C. H., a maloleté dieťa na rovnakom mieste matke v určenom čase tiež odovzdá. Súčasne bola matke
uložená povinnosť v stanovených časoch, dňoch a na mieste týmto rozhodnutím určených maloleté
dieťa otcovi odovzdať a toto na styk s otcom riadne pripraviť. Neodkladné opatrenie bolo nariadené až
do právoplatného skončenia konania o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému B., vedeného na
Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 18P/54/2019.

4. Súd prvej inštancie ďalej z predloženej SMS komunikácie žalobcu so žalovanou zistil, že dňa
09.07.2022 žalobca oznámil žalovanej „som na námestí“. Žalovaná na to uviedla: „B. nechce ísť, plače,
že nechce ísť k tatkovi“. Žalobca odpísal, že „Takže nedokážeš nachystať syna na styk? Naďalej chceš
produkovať tieto do očí bijúce bludy o tom, že B. odmieta prísť na námestie? Počkám tu do 10h, máš
čas zmeniť svoje rozhodnutie mariť styk. Jediná prekážka styku si ty, Nič iné“. Potom napísal „Je po 10h,

ignoruješ styk? Kde ste?“ Na to žalovaná odpísala „B. stále nechce ísť, plače, že nechce spať u tatka“.
Žalobca odpovedá „Klamstva a divadlo. Svojim účelovým a zámerným konaním poškodzuješ záujmy a
psychicky vývoj nášho syna. Okamžite s tým prestaň! Idem pred dom pre syna, máš možnosť mi ho
odovzdať. Som pred domom, otvor dvere a odovzdaj mi syna“. Žalovaná odpísala „B. presviedčam aby
išiel, ale stále nechce ísť“.

5. Zo zhodných vyjadrení strán sporu súd prvej inštancie zistil, že žalobca následne privolal hliadku
polície, ale k odovzdaniu dieťaťa žalobcovi nedošlo. Následne žalobca podal v tejto súvislosti na
žalovanútrestnéoznámenienaORPZvPrievidzi,odborkriminálnejpolície.Zpredloženéhotechnického
preukazu č. D. XXXXXX bolo zistené, že

N. D., nar. XX.X.XXXX, je evidovaný ako vlastník vozidla C. O., EČV: F.. Podľa údajov v technickom
preukaze je spotreba uvedeného vozidla
7,6 l/100 km. Z informácií dostupných na internete (P.) vyplýva, že počas 25. týždňa roku 2022 bola
priemerná cena benzínu natural 95 oktánový 1,914 eur/liter. Zo zmluvy o výpožičke zo dňa 24.9.2021,
uzatvorenej medzi A. N. D., nar. XX.X.XXXX, ako požičiavateľom a žalobcom ako vypožičiavateľom

vyplýva, že požičiavateľ bezodplatne prenechal žalobcovi vozidlo C. O. Q.: F. na užívanie. Zmluva bola
uzavretá od 25.9.2021 na dobu neurčitú.

6. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok
žalobcu je v časti dôvodný. Žalobca si voči žalovanej uplatnil nárok na náhradu škody v podobe

cestovných náhrad, ktorá škoda mu vznikla dňa 09.07.2022 v dôsledku toho, že márne cestoval na
stretnutie so svojim synom v zmysle vyššie uvedeného neodkladného opatrenia Krajského súdu v
Trenčíne z miesta svojho bydliska v H. do miesta bydliska maloletého v H..

7. Súd prvej inštancie uviedol, že predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods.

1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“)jeporušenieprávnejpovinnosti,existenciaškody,príčinnásúvislosťmedziporušenímprávnej
povinnosti a škodou a nakoniec zavinenie. Všetky uvedené zodpovednostné zložky musia byť splnené
kumulatívne. Bolo spoľahlivo preukázané a medzi stranami nesporné, že v rozhodnom čase dňa
09.07.2022 bolo stretávanie sa otca (žalobcu)

s maloletým synom upravené vykonateľným súdnym rozhodnutím č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa
09.02.2022. Z odôvodnenia daného vykonateľného rozhodnutia vyplýva, že medzi stranami sporu ako
rodičmi maloletého v danom čase existovali osobné rozpory, ktoré sa negatívne prejavovali aj v oblasti
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému B..
V predmetnom období nebolo súdom rozhodnuté o osobnej starostlivosti o maloletého, ktorú de facto

zabezpečovala matka. V tom čase sa vykonávalo rozsiahle dokazovanie v konaní
o úprave rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu, prebiehalo aj rozvodové konanie strán
sporu. Obaja rodičia boli opakovane vyzývaní vo veci konajúcimi súdmi k uvedomeniu si rodičovskej
zodpovednosti, aby sa povzniesli nad svoje osobné spory a nezhody a riešili vzniknutú napätú situáciu
v prospech dieťaťa. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že

v rámci rozvodového konania súd apeloval na rodičov, aby sa snažili rozšíriť styk otca
s dieťaťom bez prítomnosti matky na obdobie celého víkendu, t. j. od soboty do nedele nepretržite.8. Súd prvej inštancie mal za to, že predmetom tohto sporového konania je posúdenie zodpovednosti
žalovanej za zbytočne vynaložené cestovné náklady, ktoré mali vzniknúť žalobcovi a vzhľadom na
obranu žalovanej posúdiť existenciu takých okolností, z ktorých možno vyvodiť, že škode nemohla

žalovaná zabrániť, teda že vznik škody nezavinila.

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní bolo nesporné, že dňa 09.07.2022 sa stretnutie žalobcu
s maloletým synom neuskutočnilo, i keď išlo o súdom upravený styk, podľa ktorého mal žalobca
ako otec právo stretnúť sa so synom každú nepárnu sobotu od 10.00 hod. do 15.00 hod. a nedeľu

od 11.00 hod. do 17.00 hod. v neprítomnosti žalovanej (t. j. matky dieťaťa), a to na vymedzenom
mieste. Tomu zodpovedala povinnosť žalovanej ako matky dieťa na stretnutie s otcom ako žalobcom
pripraviť a stretnutie otca so synom umožniť. Žalobca sa dňa 09.07.2022 do miesta bydliska dieťaťa
po predchádzajúcom upozornení prostredníctvom SMS správy dostavil, k odovzdaniu dieťaťa však v
uvedený deň nedošlo. Z predloženej SMS správy zo dňa 09.07.2022 vyplýva, že otec uviedol, že si
dieťa prevezme na námestí. Po oznámení žalovanej, že dieťa plače a nechce spať u otca (žalobcu),

žalobca žalovanej uviedol, že účelovo, zámerne a opakovane marí styk. Dňa 09.07.2022 však žalobca
požadoval odovzdanie dieťaťa v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne. K odovzdaniu dieťaťa
otcovi napriek tomu nedošlo, čo žalovaná odôvodňovala tým, že dieťa plače, nechce ísť, že sa ho bojí, že
ho otec (žalobca) zoberie preč, nechce spať u otca (žalobcu). Žalobca sa následne dostavil pred rodinný
dom, kde žalovaná býva, táto s ním však komunikovala len prostredníctvom SMS správ a žalobca nemal

možnosť maloletého ani vidieť.

10. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania a vyhodnotení skutkových okolností zmareného
stretnutia žalobcu so synom dňa 09.07.2022 dospel k záveru, že žalovaná zavinene zmarila stretnutie
maloletého syna s otcom, keď bez relevantného objektívneho dôvodu syna na stretnutie s otcom

nepripravila a stretnutie mu neumožnila. Súd prvej inštancie prijal tak záver, že žalovaná svojim
správaním priamo porušila povinnosť uloženú jej vykonateľným rozhodnutím súdu, teda žalovaná
zodpovedá za škodu vzniknutú žalobcovi podľa § 420
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie uviedol, že niet pochýb o tom, že žalovaná mala
právnu povinnosť vyplývajúcu z vykonateľného súdneho rozhodnutia umožniť dňa 09.07.2022 stretnutie

žalobcu ako otca s maloletým synom. Žalobca žalovanej riadne oznámil, že si dieťa prišiel vyzdvihnúť.
Je teda preukázané, že jeho cesta dňa 09.07.2022 na miesto stretnutia so synom sa uskutočnila výlučne
za týmto účelom, dôkazom toho je i podanie trestného oznámenia zo dňa 09.07.2022. Je nepochybné,
že žalobca mal dňa 09.07.2022
právo na stretnutie s dieťaťom na základe rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne

č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022 a v rozsahu tohto rozhodnutia bolo povinnosťou žalovanej
stretnutiežalobcovisdieťaťomumožniťažalobcuupozorniťnajehopovinnosťdieťavzmyslecitovaného
právoplatného rozhodnutia vrátiť o 15.00 hod. toho istého dňa. Niet takisto pochýb o tom, že škoda
žalobcu v podobe vzniknutých nákladov na prepravu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s jeho cestou z
miesta bydliska na miesto stretnutia sa so synom. Zavinenie žalovanej spočíva v jej úmyselnom konaní,

pretože jednoznačne vedela, že svojím konaním,
a to neumožnením stretnutia syna so žalobcom, poruší právo žalobcu na stretnutie so synom,
a teda poruší povinnosť uloženú súdnym rozhodnutím a s týmto následkom bola uzrozumená. V konaní
žalovaná argumentovala tým, že maloletý nechcel ísť na stretnutie s otcom napriek jej snahe, aby sa toto
stretnutie uskutočnilo. Túto skutočnosť však žiadnym spôsobom nepreukázala a rovnako nepreukázala

ani existenciu akejkoľvek objektívnej skutočnosti, pre ktorú nebolo možné stretnutie žalobcu so synom
v uvedený deň realizovať. Súd prvej inštancie poukázal v tomto smere na odôvodnenie uznesenia
Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022, podľa ktorého je potrebné zo strany matky toto rozhodnutie
bezodkladne rešpektovať, nielen verbalizovať, ale do reálneho života premietnuť dôsledné splnenie si

povinnosti dieťa v stanovených časoch na stretnutie s otcom pripraviť
a vytvoriť tak podmienky v záujme dieťaťa pre to, aby sa jeho vzťah s otcom mohol rozvíjať. Akékoľvek
obštrukcie za daného stavu totiž, už vo svetle poskytnutej ochrany záujmom maloletého dieťaťa, nie sú
udržateľné.

11. Súd prvej inštancie k obrane žalovanej, ktorá poukazovala na to, že maloletý odmietal styk so
žalobcom, nakoľko bol stresovaný skutočnosťou, že musí u neho prespať, pričom tvrdila, že je veľmi
náročné tieto styky realizovať bez jej prítomnosti, najmä v rozsahu na prespanie tak, ako to žalobca
neustále vyžaduje, keďže maloletý je na ňu naviazaný, uviedol, že táto skutočnosť nič nemení napovinnosti matky pripraviť dieťa na styk s otcom v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
súdu. Ak medzi stranami nedošlo k vzájomnej dohode na odlišnej úprave styku žalobcu s dieťaťom,
bolo povinnosťou strán sporu rešpektovať citované súdne rozhodnutie. Pokiaľ k realizácii styku nedošlo,

žalovanú zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie takej skutočnosti, pre ktorú objektívne nebolo
možné, aby sa styk realizoval. Žalovaná v tomto smere dôkazné bremeno v konaní neuniesla. Súd
prvej inštancie bol preto toho názoru, že dňa 09.07.2022 nebola v konaní preukázaná existencia takej
objektívnej skutočnosti na strane maloletého, ktorá by objektívne bránila jeho stretnutiu
s otcom.

12. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalobca preukázal v konaní všetky prvky zodpovednosti
žalovanej za škodu, ktorá mu vznikla zbytočným vynaložením nákladov na cestu z miesta jeho bydliska
do Bojníc dňa 09.07.2022 a späť za účelom realizácie stretnutia sa s maloletým synom na základe
vykonateľného rozhodnutia súdu. Žalovaná na druhej strane nepreukázala, že škodu nezavinila.

13. Pokiaľ ide o rozsah týchto nákladov, teda o výšku náhrady škody, súd prvej inštancie mal za to, že
žalovaná poukazovala na to, že žalobca pricestoval na styk s dieťaťom osobným motorovým vozidlom,
ktoré mal v užívaní na základe zmluvy o výpožičke bezodplatne. Neobstojí preto záver o nároku žalobcu
na náhradu nákladov za užívanie vozidla a tento názor odôvodnila i rozhodnutím Krajského súdu v
Trenčíne č. k. 17Co/17/2023 zo dňa 30.4.2024.

V tejto súvislosti žalobca uviedol, že vzhľadom na dlhodobý charakter výpožičky je zrejmé, že objektívne
dochádza k opotrebovaniu vozidla a základná náhrada zohľadňuje opravy, údržbu, opotrebenie a
výmenu pneumatík, motorového oleja, náplne do ostrekovačov, poplatky za umývanie auta, povinné
zmluvné a havarijné poistenie, pričom na týchto nákladoch sa podieľa výlučne žalobca sám. Súd prvej
inštancie bol toho názoru, že v konaní zo strany žalovanej nedošlo k spochybneniu, resp. popretiu

týchto skutkových tvrdení žalobcu a preto súd prvej inštancie považoval uvedené skutkové tvrdenia za
nesporné. Súd prvej inštancie preto považoval nárok žalobcu na zaplatenie cestovných náhrad podľa
zákona č. 283/2002 Z. z.
o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 283/2002 Z. z.“)
v súvislosti s použitím vozidla na cestu z H. do H. a späť za opodstatnený.

14. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že predmetná cesta žalobcu z miesta bydliska H. - F. G. do miesta
styku H., L. M. a späť predstavuje vzdialenosť XXX km. V zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona
č. 283/2002 Z. z. si žalobca nárokuje základnú náhradu vo výške 79,24 eur (0,213 eur x 372 km v zmysle
opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 117/2022 Z. z. o sumách základnej náhrady za

používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách) a náhradu za spotrebované pohonné
hmoty vo výške 54,11 eur (vychádzajúc z priemerných cien pohonných látok v SR podľa Štatistického
úradu Slovenskej republiky bola cena benzínu natural 95 oktánový
v týždni od 04.07.2022 do 10.07.2022 v sume 1,911 eur/ liter; pri spotrebe vozidla
7,6 l/100 km predstavuje výška náhrady za spotrebované pohonné hmoty sumu:

372 km : 100 km = 3,72 x 7,6 l = 28,272 litrov; 28,272 litrov x 1,911 eur predstavuje po zaokrúhlení
sumu 54,03 eur). Spolu predstavujú cestovné náhrady sumu 133,36 eur. Pokiaľ ide o spôsob vyčíslenia
náhrady za účelom realizácie styku podľa zákona č. 283/2002 Z. z. aj
v týchto prípadoch, ide o ustálenú súdnu prax, ktorú reprezentuje aj rozhodnutie R 12/90
a rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 20Co/9/2020 zo dňa 26.11.2020.

15. Súd prvej inštancie teda vo veci rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
133,26 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 29.6.2024 (t.j. odo dňa nasledujúceho po dni
doručenia žaloby žalovanej) do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej
inštancie úrok z omeškania priznal podľa § 517

ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. K tomu uviedol,
že ide o nárok na náhradu škody, kde čas plnenia nie je určený zákonom a ani súdnym rozhodnutím,
žalovaná bola prvýkrát vyzvaná na náhradu škody až doručením žaloby, preto sa dostala do omeškania
deň nasledujúci po doručení žaloby. Nakoľko si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania nad rámec
priznanej náhrady, súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

16. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
Súd prvej inštancie k tomu uviedol, že žalovaná poukazovala na to, že žalobca voči nej podal viacerétakmer identické žaloby, pričom niektoré časovo súvisiace nároky si mohol uplatniť jednou žalobou.
V súvislosti s tým žiadala, aby súd žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej
inštancie pri rozhodovaní postupoval v súlade s rozhodovacou praxou Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

16Co/9/2023, 17Co/61/2023, 8Co/26/2023, 17Co/42/2023, 17Co/66/2023 a iných. Je na úvahe žalobcu,
akým spôsobom uplatňuje svoje práva a skutočnosť, že sa domáha svojich nárokov samostatnými
žalobami nemôže byť pripočítaná na jeho škodu. Súd prvej inštancie preto o náhrade trov konania
rozhodol podľa pomeru úspechu strán sporu v konaní. Žalobca sa v konaní voči žalovanej celkovo
domáhalzaplateniasumy149,57eur(vrátaneúrokuzomeškaniavyčíslenéhokudňurozhodnutiasúdu),

súd mu priznal sumu celkom 133,26 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia
súdu). Žalobca tak mal v konaní úspech v rozsahu 89,43%, úspech žalovanej
v konaní predstavuje 10,57%. Čistý úspech žalobcu potom predstavuje 78,86%
(89,43% - 10,57%). V tomto rozsahu súd prvej inštancie žalobcovi nárok na náhradu trov konania aj
priznal. Pokiaľ žalobca v konaní uvádzal, že neúspech v časti príslušenstva pohľadávky nemôže mať
vplyv na výšku náhrady trov konania, súd prvej inštancie k tomu uviedol, že pokiaľ bola časť nároku

zamietnutá, je potrebné, aby sa táto okolnosť premietla aj vo výroku o náhrade trov konania, nakoľko
ustanovenia CSP neupravujú situáciu nepatrného neúspechu v konaní tak, ako ju v minulosti upravoval
Občiansky súdny poriadok v ust. § 142 ods. 3.

17. Proti tomuto rozsudku, konkrétne proti výroku o náhrade trov konania (výrok III.) podal v zákonnej

lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, písm. d/, písm. f/ a písm. h/ CSP.
Uviedol, že sa v konaní domáhal náhrady škody za zbytočne vynaložené náklady na cestu na styk so
svojim maloletým dieťaťom, ktorý žalovaná úmyselným porušením právnej povinnosti a neodovzdaním
maloletého dieťaťa zmarila. Predmetom konania bolo zaplatenie náhrady škody, ktorá vznikla žalobcovi
a predstavovala sumu 133,26 eur

s príslušenstvom. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudok uložil povinnosť žalovanej zaplatiť náhradu
škody vo výške 133,26 eur s príslušenstvom, t. j. žalobcovi priznal 100% nároku, ktorým si uplatňoval
svoje právo na súdnu ochranu. Mal za to, že súd prvej inštancie mu nesprávne priznal voči žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 78,86%, pričom v celom rozsahu sa nestotožnil so záverom
súdu prvej inštancie o rozsahu úspechu vo veci, pretože tento záver je podľa neho v rozpore s právnou

úpravou, ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít a s logikou veci. Predmetný záver
súdu prvej inštancie je podľa jeho názoru potrebné odmietnuť z dôvodu, že predmetom konania bolo
zaplatenie istiny
s príslušenstvom, v ktorej bol žalobca 100% úspešný. K tomu uviedol, že výška úrokov
z omeškania netvorila samostatný predmet konania, ale len príslušenstvo istiny a preto pri posudzovaní

miery úspechu nie sú úroky z omeškania tvoriace príslušenstvo istiny spôsobilé mať na celkový úspech
v konaní vplyv. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
č. k. 10CoPr/2/2016-361 zo dňa 27.06.2016 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
4Cob/3/2019 zo dňa 10.07.2019 potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/18/2020
zo dňa 26.01.2020. Žalobca ďalej objasňoval svoj procesný postup pri uplatnení úrokov z omeškania

odo dňa nasledujúceho po zmarení styku s jeho maloletým dieťaťom. Ďalej poukázal na to, že súdy
v každom jednom konaní, v ktorom pristúpili k moderovaniu výšky úrokov z omeškania a v ktorých bol
úspešný v celom rozsahu nároku, tak mu priznali nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
pričom vymenoval konkrétne konania vedené na Okresnom súde Prievidza a Krajskom súde v Trenčíne.
Žalobca ďalej namietal, že súdom prvej inštancie priznaný úspech vo veci odporuje vecnej argumentácií,

pretožeaksúdprvejinštancieurčilposlednýdeňomeškaniažalovanejdeňvyhláseniarozsudku,konanie
naďalej nie je právoplatné skončené a každým ďalším dňom výška úrokov z omeškania narastá a
každým ďalším dňom tak má väčší úspech vo veci. Taktiež namietal matematický výpočet súdu prvej
inštancie, pričom navyše podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995

Z. z., keďže sadzba úrokov z omeškania bola v čase, kedy sa žalovaná dostala do omeškania
(t.j.dňom29.06.2024)vovýške9,25%ročneanie5%ročne.Pretonavrhol,abyodvolacísúdnapadnutý
rozsudok zmenil tak, že mu prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % a
zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

18. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná písomne nevyjadrila.

19. Proti napadnutému rozsudku (výroku I. a III.) podala v zákonnom stanovenej lehote odvolanie aj
žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, písm. f/, písm. g/ a písm. h/ CSP. Žalovaná malav prvom rade za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že
žalovaná zavinene zmarila styk žalobcu s maloletým v dôsledku porušenia právnej povinnosti v zmysle
§ 420 Občianskeho zákonníka, a teda že zodpovedá za náhradu cestovných výdavkov žalobcu do

miesta bydliska maloletého. Nemôže byť pripisované na jej ťarchu, ak sa styk neuskutočnil v dôsledku
konaniasamotnéhožalobcu,nakoľkotentosižiadalmaloletéhonastykvrozporesuznesenímKrajského
súdu v Trenčíne č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022. Mala za to, že žalobca nebol v zmysle
predmetného uznesenia oprávnený na styk s maloletým mimo stanovených denných hodín. Bola preto
názoru, že svojim konaním neporušila žiadnu právnu povinnosť, nakoľko je to žalobca, ktorý konal v

rozpore
s právoplatným a vykonateľným uznesením a nárokoval si styk nad rámec tohto uznesenia. Uviedla, že
aktívne riešila situácie, ktoré sa vyskytovali pri odovzdávaní maloletého a snažila sa hľadať riešenia,
pričom žalobcu riadne informovala o vôli maloletého pri odovzdávaní, a to v prebiehajúcich konaniach,
akoajpredkolíznouopatrovníčkou,čiprisamotnomodovzdávanímaloletého.Malazato,žepreukázala,
žeaktívnekomunikovalasožalobcomoproblémochpriodovzdávanímaloletéhonastyk,pričomžalobca

odmietal všetky navrhované riešenia z jej strany. Predmetné skutočnosti jednoznačne preukazujú
zbavenie sa zodpovednosti žalovanej za zavinenie škody v podobe cestovných výdavkov do miesta
bydliska maloletého. Zo spoločnej SMS komunikácie medzi žalobcom a žalovanou zo dňa 08.07.2022
vyplýva, že žalovaná so žalobcom aktívne komunikovala, nakoľko reagovala na správu žalobcu, ktorej
obsahom bolo, že si pre maloletého príde na námestie v sobotu 09.07.2022 už o 09:00 hod. a vráti

ho v nedeľu o 17:00 hod. Riadne upozornila žalobcu na skutočnosť, že styk ma prebiehať v zmysle
právoplatného a vykonateľného uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, teda v denných hodinách.
Zo SMS správy: „B. na styk pripravujem, ale vieš o tom, že B. nechce prespávať mimo domu, tak
nerozumiem, prečo trváš na styku s prespaním, keď vieš, že B. na prespanie nechce ísť. Podľa
právoplatného uznesenia KS s ním môžeš byť celý víkend, len na noc je doma.“ Uviedla, že prejavila

snahu o dohodu so žalobcom, ktorý však na jej odporúčania nereagoval a 09.07.2022 ju kontaktoval o
08:56 SMS správou, že sa nachádza na námestí a žiadal syna na styk nad rámec uznesenia Krajského
súdu v Trenčíne. Uviedla, že si svojim konaním riadne splnila prevenčnú povinnosť. Dodala, že po celý
čas postupovala tak, aby bol sledovaný najlepší záujem dieťaťa a to vrátane prípravy maloletého na
styky s otcom. Najlepší záujem dieťaťa je prvoradým kritériom pri posudzovaní akýchkoľvek právnych

povinností, ktoré súvisia s maloletými, pričom toto kritérium je podľa jej názoru potrebné skúmať aj v
tomto konaní, keďže najlepší záujem dieťaťa priamo súvisí s jej tvrdeným zavinením. Mala preto za
to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil predmetnú vec, keď nevzal pri rozhodovaní do
úvahy, že opakovane upozorňovala na citové prejavy maloletého, pričom tieto aktívne opakovane riešila,
a teda v konaní bolo riadne preukázané, že nešlo o jej úmyselné konanie a že si svojim konaním

splnila prevenčnú povinnosť. Pre úplnosť zdôraznila, že žalobca bol o všetkých týchto skutočnostiach
opakovane informovaný, nakoľko sa zúčastňoval súvisiacich súdnych konaní, ako aj stretnutí s kolíznou
opatrovníčkou.Zároveňpoukázalanato,žesiplnilavšetkysvojepovinnosti,konalavzáujmemaloletého
syna, keď na problém ohľadom styku v rozsahu na prespanie opakovane upozorňovala nielen žalobcu
ale aj konajúce súdy a kolíznu opatrovníčku. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu

Banská Bystrica sp. zn. 13CoE/2/2023 zo dňa 31.03.2023. Mala preto za to, že vzhľadom na odpor
maloletého zúčastniť sa na styku so žalobcom, na ktorý opakovane poukazovala pred súdmi ako aj
pred kolíznou opatrovníčkou, nezodpovedá za náhradu škody, ktorú si žalobca uplatňuje, nakoľko táto
žalobcovi nevznikla v príčinnej súvislosti s jej konaním, ale v súvislosti so samotným konaním žalobcu,
ktorý sa napriek uvedeným skutočnostiam dostavil na styk

s maloletým a žiadal jeho odovzdanie v rozpore s uznesením Krajského súdu Trenčín
č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022.

20. Žalovaná ďalej dôvodila tým, že uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022 plne rešpektuje a maloletého riadne motivuje

k styku so žalobcom, pričom zároveň mala za to, že žalobca namiesto rešpektovania súdneho
rozhodnutia a plnohodnotného trávenia času s maloletým opakovane vyvoláva pre maloletého stresové
situácieatrvánastykusprespanímikeďvie,žetátoskutočnosťvedieknegatívnemupostojumaloletého
k realizácii styku, nakoľko tento sa odmieta odlúčiť od nej na prespanie mimo domu. Poukázala na
to, že predmetné uznesenie stanovilo len denné hodiny styku žalobcu s maloletým. Skutočnosť, že

žalobca sa domáhal styku v zmysle apelu Okresného súdu Bratislava IV, nie je možné podľa jej názoru
považovať za právne nárokovateľné, nakoľko Okresný súd Bratislava IV v danom prípade nevydal
meritórne rozhodnutie, ktoré by bolo pre obe strany záväzné. Mala za to, že v danom prípade išlo len
o odporúčanie postupného rozširovania styku s maloletým. Preto podľa nej nemôže byť v dôsledkuporušeniaprávnejpovinnosti–neuskutočneniastyku,priznávanápovinnosťnahradiťžalobcovicestovné
náklady do miesta bydliska maloletého.

21. Žalovaná ďalej mala za to, že vôľa maloletého je absolútny objektívny dôvod, pre ktorý nedošlo k
realizácii styku v súbehu so sledovaním najlepšieho záujmu dieťaťa, pričom opätovne zdôraznila, že v
konaní nedošlo k preukázaniu jej zavinenia napr. vo forme jej ovplyvňovania maloletého. Zároveň mala
za to, že v tomto prípade je potrebné situáciu, kedy došlo
k vynaloženiu cestovných výdavkov do miesta bydliska maloletého posudzovať ako bežné riziko, ktoré

znáša poškodený – žalobca, pričom v tomto smere poukázala na názory v odbornej literatúre, v zmysle
ktorých je rovnako potrebné do úvahy vziať aj okolnosti na strane poškodeného a teda, že žalobca si
bol vedomý, že maloletý odmieta styk v rozsahu na prespanie. Podľa jej názoru sa súd prvej inštancie
nesprávne vysporiadal s právnou otázkou údajného porušenia právnej povinnosti pri nerešpektovaní
vykonateľného súdneho rozhodnutia, nakoľko toto porušenie z jej strany nebolo v konaní preukázané.
V konaní nebolo preukázané, že by maloletého syna akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovala, prípadne,

že by sa pri neuskutočnení styku jednalo výlučne o vôľu žalovanej. Mala naopak za to, že došlo k
jasnému preukázaniu skutočnosti, že žalobca odmieta dodržiavať hodiny styku stanovené spomínaným
uznesením
a že neuskutočnenie styku nastalo pričinením samotného žalobcu. Keby žalobca riadne dodržiaval
stanovené denné hodiny styku a netrval na ňom v rozsahu prespania, maloletý by voči žalobcovi

neprejavoval taký odmietavý postoj a styk sa mohol riadne uskutočniť.

22. Žalovaná ďalej namietala nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie ohľadne rozhodnutia
o náhrade trov konania. Mala za to, že v danom prípade je preukázané, že trovy konania neboli účelne
vynaložené, a teda je daný osobitný dôvod pre zamietnutie nároku na náhradu trov konania napriek

úspechu žalobcu vo veci. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/9/2013 zo dňa
20.06.2014 uviedla, že v prejednávanom prípade boli naplnené objektívne skutočnosti majúce povahu
dôvodov osobitného zreteľa, pre ktoré nie je možné žalobcovi priznať náhradu trov konania. Trovy
konania, ktoré žalobcovi v konaní vznikli totiž neboli „účelne vynaložené“, a to najmä s prihliadnutím
na skutočnosť, že žalobca opakovane podáva takmer identické návrhy na vydanie platobných rozkazov

z dôvodu neuskutočnených stykov. Zároveň upozornila, že neuskutočneniu stykov predchádzajú
objektívne skutočnosti na strane maloletého. Konanie žalobcu, keď tento podal na ňu viac identických
žalôb,čodoúčastníkovkonaniaapredmetusporu,jepodľajejnázorupotrebnéposudzovaťzaúčelovés
cieľom uškodiť jej, a teda priznanie náhrady trov konania žalobcovi je v rozpore so základnými princípmi
a zásadami konania pred súdom, pričom v tomto smere poukázala na nález Ústavného súdu ČR sp.

zn. I. ÚS 988/2012 zo dňa 25.07.2012. Bola tak toho názoru, že ide o účelové konanie žalobcu, s
cieľom neprimeraným spôsobom nútiť ju vynaložiť značné množstvo času a finančných prostriedkov na
svoju obranu. Mala za to, že žalobcovi nič nebránilo podať žalobu, v ktorej si uplatní svoje nároky na
náhradu škody za viacero dní, nakoľko ide o totožné škody z titulu cestovných nákladov, o totožný okruh
sporových strán. Tiež mala za to, že zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva, čoho dôkazom je aj

skutočnosť, že žalobca si rovnako uplatňuje nárok za nezrealizovaný styk dňa 10.07.2022 samostatnou
žalobou (sp. zn. 8C/53/2024), napriek tomu, že v danom prípade mohol podať jednu žalobu za po sebe
nasledujúce dni neuskutočneného styku, pričom
v uvedenom prípade si žalobca uplatňuje aj rovnakú výšku náhrady škody.

23. Žalovaná ďalej namietala aj výšku cestovných nákladov, ktoré boli žalobcovi priznané. Už v konaní
dňa 27.11.2024 bolo z jej strany namietané vyčíslenie nákladov žalobcom
v samotnom jeho návrhu, a to z dôvodu, že žalobca sa do miesta bydliska maloletého za účelom jeho
prevzatia dostavil na motorovom vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom uvedené využíval na základe
zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021, ktorá bola uzatvorená na dobu neurčitú. Preto to s poukazom na

rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/77/2023 zo dňa 30.04.2024 mala za to, že žalobcovi
nevznikol nárok na paušálnu náhradu cestovných nákladov. Bola toho názoru, že žalobcove tvrdenia, že
„vzhľadom na dlhodobý charakter výpožičky je zrejmé, že objektívne dochádza k opotrebovaniu vozidla
a základná náhrada zohľadňuje opravy, údržbu, opotrebenie a výmenu pneumatík, motorového oleja,
náplne do ostrekovačov, poplatky za umývanie auta, povinné zmluvné a havarijné poistenie, pričom na

týchto nákladoch sa podieľa výlučne žalobca sám“ neboli v konaní nijakým spôsobom preukázané či
vydokladované. Zo zmluvy o výpožičke predmetné nijako nevyplýva, a preto mala za to, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k cestovným nákladom.24. Žalovaná v ďalšej časti namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že svojím konaním sledovala najlepší záujem maloletého
dieťaťa, pričom sa preukázateľne snažila o realizáciu styku maloletého so žalobcom tak, aby maloletý

neutrpel žiadne citové traumy pri odovzdávaní na styk, ktoré by mohli pretrvávať aj pri samotnej
realizácii styku, na ktorý nebol v danom čase adaptovaný. Mala zároveň za to, že v konaní bolo naopak
preukázané nerešpektovanie právoplatného uznesenia o styku zo strany žalobcu. Ďalej namietala
porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku toho, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal
najlepšímzáujmomdieťaťavovzťahukporušeniuprávnejpovinnosti,zktorejvyplývapovinnosťnahradiť

žalobcovi majetkovú škodu.

25.Žalovanáďalejnamietala,žezistenýskutkovýstavneobstojí,nakoľkosúprípustnéďalšieprostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. V tomto smere
odvolaciemu súdu predložila oznámenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 22.03.2022, ktoré podľa
nej jasne preukazuje, že vyššie spomínaný apel Okresného súdu Bratislava IV nebol právne záväzným

rozhodnutím, a teda jediným meritórnym rozhodnutím, ktoré bolo v danom období pre obe strany
záväzné, je uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022. Taktiež
odvolaciemu súdu predložila aj Znalecký posudok č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023 vypracovaný znalkyňou
Mgr. Alexandrou Kaiser, ktorým je preukázané, že nie je v príčinnej súvislosti s jej konaním, že k
styku dňa 09.07.2022 nedošlo. Mala za to, že zodpovednosť je daná na strane maloletého, pričom

ona si splnila všetky zákonné a prevenčné povinnosti, keď maloletého na styk pripravila, motivovala,
a zároveň upozorňovala žalobcu, že maloletý styk v rozsahu na prespanie dlhodobo odmieta. Uviedla,
že preukázateľne konala v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Zároveň predložila aj záverečnú
správu z vykonávaného ambulantného výchovného opatrenia za obdobie od 20.02.2024 do 20.08.2024,
ktorou poukazovala na to, že odmietavý postoj maloletého k styku so žalobcom stále pretrváva aj

v súčasnosti. Taktiež predložila aj expertnú správu zo dňa 07.10.2024 vypracovanú D. A. R., ktorá
podľa nej preukazuje, že úmyselne nemarí styk žalobcu s maloletým a skutočne vyvíja aktívnu snahu na
motivovanie maloletého na styk so žalobcom. Mala preto za to, že je daný odvolací dôvod v zmysle § 365
ods. 1 písm. g) CSP, nakoľko uvedené dôkazy obsahujú podľa nej dôležité zistenia aj pre rozhodnutie
v tejto veci.

26. Z uvedených dôvodov preto žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v zmysle § 388 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie prípadne, aby napadnutý rozsudok
zmenil tak, že pôvodný návrh žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

27. Žalobca v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovanej k porušeniu právnej povinnosti
uviedol,žeodmietavávôľamaloletéhonebolavcelompriebehukonanianijakýmspôsobompreukázaná.
Poukázal na to, že žalovaná styk s jeho synom v predmetný deň vôbec neumožnila a v konaní ani
nebolo preukázané, že by sa oň aspoň pokúsila. Ďalej poukázal na to, že žalovaná mu po celý týždeň

pred uskutočnením styku neodpovedala na žiadne SMS správy a preto žalobca nemal preukázanú
(a neskôr potvrdenú ako vykonštruovanú a v celom rozsahu klamlivú) objektívnu prekážku styku.
Mal za to, že žalovaná nijakým spôsobom nepreukázala existenciu jej tvrdenej objektívnej príčiny a
teda vôľu maloletého v deň zmareného styku v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia.
Podľa jeho názoru obmedziť alebo zakázať styk maloletého dieťaťa s rodičom môže iba súd a to vždy

iba v záujme dieťaťa na základe závažných skutkových okolností. Žalovaná nemôže svojvoľne mariť
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie iba preto, že s ním nie je uzrozumená. Ďalej mal za to, že
súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový stav, nakoľko žalovaná mala povinnosť maloletého na
stretnutie so žalobcom včas a riadne pripraviť a stretnutie umožniť, a to bez ohľadu na jej subjektívne
a nepreukázané úvahy o vôli maloletého v čase styku. Žalovaná zároveň v konaní nepreukázala plač,

schovávanie sa, ani žiadny iný odmietavý postoj maloletého. V tomto smere poukázal na znalecký
posudok č. 144/2020 vypracovaný znalkyňou D. B. L., D., z ktorého záverov podľa neho vyplýva
tendenčnosť
a nepravdivosť jej tvrdení, keď žalovaná účelovo manipuluje maloletého voči nemu tým spôsobom, že ho
negatívne ovplyvňuje proti nemu tak, že si maloletý osvojuje negatívne nastavenie žalovanej proti nemu

a jej odmietavý postoj k realizáciám styku. Mal za to, že preukázal všetky svoje tvrdenia ohľadne nároku,
čo do jeho výšky, účelnosti a dôvodu, ako aj kauzálny nexus. Prostriedky procesnej obrany spočívajúce
v predložení znaleckého posudku č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023 a záverečných správ zo strany žalovanej
považoval za nezákonné a neprípustné, nakoľko tieto podliehajú sudcovskej a zákonnej koncentráciikonania. Zároveň mal za to, že z týchto prostriedkov procesnej obrany nevyplýva nevôľa maloletého
stýkať sa s ním. Taktiež mal za to, že predmetný znalecký posudok, vyhotovený dňa 15.01.2023, ako aj
záverečnésprávynemajúžiadnyvplyvnatotokonanie,ktoréhopredmetomjenáhradaškodyvsúvislosti

so zmareným stykom dňa 09.07.2022. Podľa neho je faktom žalovanej umocňovanie u maloletého
naučenú emočnú reakciu vo vzťahu k otcovi, čím žalovaná zneužíva silný emočný vzťah maloletého k
nej, a kým práve on preukázal v konaní svoje tvrdenia, vyplývajúce nie len zo znaleckého dokazovania,
žalovaná nepreukázala nič. V súvislosti s apelom Okresného súdu Bratislava IV uviedol, že nejde len o
odporúčanieOkresnéhosúduBratislavaIV,alepredovšetkýmideodohodumedziobomarodičmi,keďže

s odporúčaním súdu súhlasil aj on ako aj žalovaná na predmetnom pojednávaní v konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava IV. Uviedol, že v zmysle uvedeného záveru súdu postupoval, keď po porušení
dohody a odporúčania Okresného súdu Bratislava IV zo strany žalovanej zotrval na mieste v zmysle
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, domáhal sa styku v rozsahu
tohto rozhodnutia a následne prišiel aj na ďalší deň v zmysle tohto rozhodnutia.

28. K právnej otázke výpožičky vozidla žalobca predložil čestné vyhlásenie požičiavateľa motorového
vozidla zo dňa 02.12.2024, z obsahu ktorého vyplýva potvrdenie dohody, na ktorú poukazoval a
preukázanie tých skutočností, ktoré tvrdil v konaní, a to, že jeho nárok na zaplatenie cestovných náhrad
v súvislosti s použitím motorového vozidla je opodstatnený
a nesporný. Uviedol, že v zmysle dohody s požičiavateľom je povinný sa starať o technický stav

motorového vozidla a to uhrádzať všetky povinné technické prehliadky, ako aj vymieňať všetky
opotrebované časti motorového vozidla na vlastné náklady. Rovnako je povinný udržiavať motorové
vozidlo v riadnom technickom stave na jeho užívanie a za týmto účelom je žalobca povinný uhrádzať
všetky náklady spojené s technickou údržbou a mobilitou motorového vozidla. Cestovné náhrady za
používanie predmetného motorového vozidla znáša výlučne on sám, a to v celom rozsahu. Mal za to,

že v konaní preukázal, že objektívne dochádza k opotrebovaniu vozidla, a práve základná paušálna
cestovná náhrada zohľadňuje amortizáciu vozidla, povinné zmluvné, havarijné poistenie, opravy a
údržbu motorového vozidla, opotrebenie a výmenu pneumatík, rôznych druhov filtrov, motorového oleja,
svetiel, brzdovej kvapaliny, náplne do ostrekovačov, poplatky za umývanie auta a rôzne ďalšie náklady
a poplatky spojené s technickou údržbou a mobilitou motorového vozidla. Uviedol, že na týchto

nákladoch a poplatkoch sa podieľa výlučne on. Tie sa zvyšujú aj počtom najazdených kilometrov, ktoré
zbytočne vynaložil za účelom realizácie styku s maloletým, ktorý žalovaná preukázane a nesporne
zmarila svojim protiprávnym konaním. Poukázal na to, že pri vyčíslení nákladov spojených s použitím
vozidla za účelom realizácie styku sa prihliada na paušálne náhrady nákladov obdobného používania
osobných vozidiel na iné účely (R 12/1990). Dodal, že na tieto sa vzťahuje zákon č. 283/2002 Z. z., v

zmysle ktorého patrí základná náhrada zamestnancovi bez ohľadu na to, či je použité motorové vozidlo
vlastné alebo prenajaté (odplatne alebo bezodplatne) a vždy vzniká zákonný paušálny nárok na náhrady
uvedené
v ust. § 7 tohto zákona. Mal za to, že nie je zákonná podmienka, aby na vyplácanie uvedených náhrad
muselo ísť o vlastné motorové vozidlo. K rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. 17Co/77/2023 zo dňa 30.04.2023 uviedol, že toto vychádzalo z nesprávne posúdeného a
najmä nesprávne dotvoreného skutkového stavu. Zároveň zdôraznil, že nie je ani len možné očakávať
a predpokladať, že by on ako vypožičiavateľ užíval vozidlo tak dlhé obdobie bez náhrady, čoho sú
ním nielen vyššie uvádzané skutočnosti nesporným dôkazom. Taktiež mal za to, že nie je zaťažený
dôkazným bremenom vo vzťahu k preukazovaniu nároku na cestovné náhrady, ktoré majú charakter

paušálu. Ďalej poukázal aj na to, že v obdobných konaniach
o náhradu škody v súvislosti so zmareným stykom medzi stranami sporu nebol nárok cestovných náhrad
spochybňovaný a nebol ani predmetom posudzovania, pretože nešlo
o spornú otázku. Mal za to, že v konaní riadne preukázal vznik škody v celom rozsahu, vrátane
cestovných náhrad a preto prijatie odlišného záveru by bolo podľa neho hrubým zásahom do princípu

právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a najmä hrubým zásahom do jeho základného
práva na ochranu majetku a práva na súdnu a inú ochranu.

29. K priznanej náhrade trov konania žalobca poukázal na podľa neho správne konštatovanie súdu prvej
inštancie ako aj na to, že žalovanou uvádzané neprávoplatné

a nesprávne rozhodnutia sú právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami Krajského súdu
v Trenčíne zmenené a žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, resp.
žaloba bola zamietnutá a náhrada trov konania bola priznaná žalovanej. Mal za to, že podanie žalôb za
jednotlivé nerealizované stretnutia s maloletým synom, keď žalovaná porušila jej právnu povinnosť danúvykonateľným súdnym rozhodnutím, nemôže byť zjavným zneužitím práva. V tomto smere poukázal aj
na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza
č. k. 8C/34/2022-67 zo dňa 08.12.2022, ktorým bol zamietnutý návrh žalovanej na spojenie veci vrátane

predmetnej právnej veci. Zároveň mal za to, že jednotlivé veci týkajúce sa náhrady škody nie je možné
objektívne spojiť, nakoľko ide o rôzne právne tituly odôvodňujúce jeho styk s maloletým synom, ide o
rozdielne časové obdobia a rovnako v každom konaní ide
o rôzne skutkové tvrdenia, ktoré je potrebné dôkladne posúdiť, čo nie je možné uskutočniť
v jednom konaní.

30. Záverom žalobca uviedol, že z konania žalovanej je zrejmé, že sa jednalo o úmyselný účelový postup
tak, aby mu zmarila styk s maloletým, porušujúc tak právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o
úprave rodičovských práv a povinností a preto podľa neho žalovaná
v zmysle § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka zodpovedá za škodu spôsobenú svojim protiprávnym
konaním, pretože ho nedôvodne obmedzila na riadnom výkone rodičovských práv vo vzťahu k

maloletému.Spoukazomnauvedenépretonavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokvčastivýroku
I. potvrdil ako vecne správny a výrok III. zmenil tak, že mu prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 100 % a zároveň mu prizná proti žalovanej aj náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

31. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu už bližšie písomne nevyjadrila.

32. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolania podali v zákonnej lehote strany v
spore, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359
a§262ods.1CSP,žespĺňajúpoprivšeobecnýchnáležitostiachvrozsahu§127ods.1CSPajnáležitosti

podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

33. V odvolacom konaní preskúmal odvolací súd vec v rozsahu podaných odvolaní podľa § 379 CSP
(viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380

ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku I. podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdiť ako vecne správny a vo
výroku III. podľa § 388 CSP čiastočne zmeniť, nakoľko opodstatnené je len odvolanie žalobcu. Odvolací
súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

§ 385 ods. 1 CSP, pretože v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie
vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem. Podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolací súd verejne vyhlásil vo veci
rozsudok.

34. Odvolací súd na úvod vychádzajúc podľa § 124 CSP z obsahu odvolaní strán sporu konštatuje, že
ani jedno z podaných odvolaní nesmerovalo voči výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba
žalobcu vo zvyšku zamietnutá a to v časti úrokov z omeškania, v dôsledku čoho tak napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku II. nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom tohto odvolacieho
prieskumu.

35. Čo sa týka merita veci, t. j. nároku žalobcu na náhradu škody titulom uplatnených cestovných náhrad
v dôsledku zmarenie styku s maloletým dieťaťom zo strany žalovanej, ktoré sa malo uskutočniť dňa
09.07.2022 a neuskutočnilo sa, odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym

skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne
predpisy, ktoré i správne vyložil. Odvolací súd sa preto v tejto časti v celom rozsahu stotožňuje so
skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie
a podľa § 387
ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

36. Odvolací súd považuje za vecne správny napadnutý výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
súd prvej inštancie uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 133,26 eur spolu s 5 % ročným úrokom
z omeškania od 29.06.2024 do zaplatenia. Súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalovanázodpovedá za vznik škody žalobcovi, pretože v konaní bolo preukázané splnenie všetkých predpokladov
vzniku jej zodpovednosti za škodu a že žalovanej vznikla povinnosť škodu žalobcovi nahradiť. Odvolací
súd považuje za potrebné dodať, že súd prvej inštancie sa už v odôvodnení napadnutého rozsudku

náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými dôvodmi podaného odvolania týkajúce sa merita veci, ktoré
dôvody žalovaná prezentovala už počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto v
odpovedi na vznesené námietky žalovanej v tomto smere odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v tejto časti k jednotlivým odvolacím
námietkam uvádza nasledovné:

37. Podľa § 415 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku
škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

38. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

39. Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu
nezavinil.

40. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu vzniku v zmysle ustanovenia § 420

ods. 1 Občianskeho zákonníka je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť
medzi vzniknutou škodou a porušením právnej povinnosti a zavinenie. Všetky uvedené zodpovednostné
zložky musia byť splnené kumulatívne. Prvé tri predpoklady sú objektívneho charakteru. Dôkazné
bremeno ohľadne nich leží na poškodenom. Zavinenie je subjektívnej povahy, jeho existencia vo forme
nevedomej nedbanlivosti sa predpokladá. Základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu je

príčinná súvislosť medzi konaním (opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou u poškodeného, ktorá
musí byť predvídateľná. Porušenie právnej povinnosti musí byť preukázané, v predmetnom prípade
sa jedná o právnu povinnosť uloženú rozhodnutím súdu o úprave styku otca (žalobcu) s maloletým
dieťaťom. Podľa výkladu súdnej praxe sa škodou rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú je možné
objektívne vyjadriť v peniazoch. V zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje majetková ujma

vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové
hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch
vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné a účelné.

41. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal náhrady škody od žalovanej, ktorá mu

vznikla zmareným stykom s maloletým dieťaťom, keď napriek tomu, že dňa 09.07.2022 pricestoval do
miesta bydliska dieťaťa, kde si ho mal prevziať, žalovaná mu styk s maloletým neumožnila, dieťa na
styk nepripravila tak, aby bol styk zrealizovaný v zmysle vykonateľného súdneho rozhodnutia a to bez
vopred oznámených objektívnych príčin.

42. Žalovaná v tomto smere namietala správnosť právneho posúdenia zodpovednosti za škodu,
bola toho názoru, že neboli správne posúdené predpoklady vzniku jej zodpovednosti za škodu, a to
zavinenie a protiprávny úkon (konanie). Uvedené odôvodňovala tým, že súdom nariadený styk žalobcu s
maloletým sa neuskutočnil výlučne pre vôľu maloletého, ktorý styk so žalobcom v rozsahu na prespanie
odmietal, teda škoda vznikla bez jej zavinenia. Zároveň popierala porušenie právnej povinnosti, čo

odôvodňovala poukazom na skutočnosť, že ku škode došlo v dôsledku nerešpektovania právoplatného
avykonateľnéhosúdnehorozhodnutiazostranyžalobcu.Malazato,žekonajúcisúdsavdanomprípade
vôbec nezaoberal najlepším záujmom maloletého dieťaťa vo vzťahu k porušeniu právnej povinnosti,
z ktorej jej vyplýva povinnosť nahradiť žalobcovi škodu.

43. Odvolací súd vychádzajúc z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie konštatuje, že
v konaní bolo nesporne preukázané, že strany sporu sú rodičia maloletého, ktorí vedú rozvodové
konanie a konanie o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode a
to na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 13P/91/2019 a tiež vedú konanie o úprave rodičovských
práv a povinností k maloletému na čas do rozvodu, a to na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn

18P/54/2019. V konaní nebolo medzi stranami sporné (nespochybňuje to ani samotná žalovaná
v odvolaní), že dňa 09.07.2022 sa stretnutie žalobcu s maloletým synom neuskutočnilo, i keď v
rozhodnom čase (na tento deň) bol styk žalobcu s maloletým upravený právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím – uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022,ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie, ktoré žalobcovi umožňovalo styk s maloletým okrem iného
aj v tento deň. V zmysle uvedeného rozhodnutia bol žalobca oprávnený stretnúť sa s maloletým synom
každý týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od 10.00 hod. do 15.00 hod. bez prítomnosti žalovanej

a s účinnosťou od 01.03.2022 bol žalobca oprávnený na stretnutie s maloletým synom každý nepárny
týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od 10.00 hod. do 15.00 hod. bez prítomnosti žalovanej
a v nedeľu od 11.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej. Žalovanej bola zároveň uložená
povinnosť maloleté dieťa na stretnutie so žalobcom včas
a riadne pripraviť a stretnutie umožniť s tým, že žalobca si maloletého riadne na styk pripraveného pred

kultúrnym domom v H., M. L. M., prevezme a na tom istom mieste maloletého žalovanej vráti.

44. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že uznesenie, ktorým sa nariaďuje neodkladné opatrenie,
je zásadne vykonateľné bez ohľadu na jeho právoplatnosť. Vykonateľnosť uznesenia znamená,
že povinnosť uložená vykonateľným rozhodnutím je nútene, t. j. aj proti vôli povinného účastníka,
vymožiteľná. To znamená, že ten, komu je rozhodnutím uložená povinnosť, musí túto povinnosť

okamihom nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia splniť.
Z tejto kategorickej požiadavky možno zľaviť v zásade iba v prípade, ak by splneniu uloženej povinnosti
bránili objektívne okolnosti. V opačnom prípade, pokiaľ by vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej
moci nemuseli byť v zásade kategoricky plnené, znamenalo by to popretie princípov záväznosti
rozhodnutí orgánov verejnej moci a rozhodnutia verejnej moci by stratili na význame, ktorý majú v rámci

doktríny právneho štátu. Práve okolnosť, že
v rozhodnom čase existovalo vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré ukladalo žalovanej povinnosť
maloletého na stretnutie s otcom včas a riadne pripraviť, neumožňuje prijať záver, že žalovaná tak
nemusela urobiť z dôvodov, ktoré uvádza. Nesplnenie povinnosti uloženej uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022 žalovanou je tak jednoznačne porušením jej

právnej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

45. Podľa názoru odvolacieho súdu sa preto správne súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal
posúdením porušenia právnej povinnosti na strane žalovanej. Rovnako tak pre posúdenie veci bolo
potrebné zistiť, či tu boli také okolnosti, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že vzniknutej škode nemohla

žalovaná zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať.

46. V predmetnej veci z vykonaného dokazovania aj podľa odvolacieho súdu nevyplývalo, že by
existovali také objektívne okolnosti, pre ktoré by k styku žalobcu s maloletým dňa 09.07.2022 nemohlo
dôjsť. Žalovaná v tejto súvislosti namietala nedostatok jej zavinenia na vzniku škody. Žalovaná

vylučovalasvojezavineniespoukazomnavôľumaloletého,ktorýmalpodľajejtvrdeniastyksožalobcom
v rozsahu na prespanie odmietať. Žalovaná v konaní nijakým spôsobom nepreukázala odmietavú vôľu
maloletého v čase styku, nepreukázala, že silné citové, odmietavé prejavy maloletého boli vzhľadom na
jeho vek, rozumovú a vôľovú vyspelosť prejavom vôle, ktorý má súd zohľadniť. Treba mať na zreteli,
že súd prvej inštancie v danom čase vzhliadol narušené vzťahy medzi rodičmi (prítomné už v čase

predchádzajúceho rozhodovania o dočasnej úprave výkonu rodičovských práv a povinností a styku otca
s mal. dieťaťom) naďalej pretrvávajúce do takej miery, že ani v súčasnosti nemožno očakávať vzájomnú
efektívnu spoluprácu a zhodu oboch rodičov v otázke styku žalobcu (otca) s dieťaťom. Preto sa konajúce
súdy snažili rodičov motivovať k snahe riešiť vzniknuté napäté situácie a v rámci rozvodového konania
apelovať na rozšírenie styku otca s mal. dieťaťom bez prítomnosti matky na obdobie celého víkendu

(od soboty do nedele nepretržite). Nemožno odignorovať, že v čase zmarenia styku šlo o skoro 4-ročné
dieťa, závislé na matke, ktorá ho má vo svojej osobnej starostlivosti, s ktorou má bezprostredne blízky
vzťah a tak má možnosť dieťa ovplyvňovať i po vôľovej stránke. Žalovaná nemôže ponechať na výlučnej
vôlidieťaťa,najehorozhodnutí,čijeochotnésasotcomstretnúť.Odvolacísúdzdôrazňuje,žepovinnosť
žalovanej uloženú vykonateľným uznesením spočívajúcu v tom, že maloleté dieťa v stanovených časoch

otcovi riadne odovzdať na miestne k tomu určenom a maloleté dieťa aj zodpovedajúcim spôsobom na
tento styk riadne pripraviť, je potrebné zo strany matky rešpektovať a dodržiavať a zo strany matky
nielen verbalizovať, aby tak bol vytvorený základ na zlepšenie vzťahov medzi rodičmi, budovanie vzťahu
otca s maloletým dieťaťom a neuprednostňovať pred ním svoje vlastné životné predstavy a osobné
problémy so žalobcom. Nemožno pochybovať, že otec má záujem sa s dieťaťom stretávať a prehlbovať

citové väzby, preto akékoľvek obštrukcie zo strany matky (bez ospravedlniteľného dôvodu), ktoré by
v styku otca s maloletým dieťaťom naďalej bránili prípadne formou ovplyvňovania maloletého tento
úmyselne marila vo svetle poskytnutej ochrany záujmom mal. dieťaťa, nie sú udržateľné. V priebehu
tohto konania žalovaná síce verbalizovala ako prioritu záujem maloletého dieťaťa a verbálne vylučovalataké konania z jej strany, ktoré by smerovalo k diskvalifikácii otca (žalobcu) ako druhého rodiča podieľať
sa na výkone rodičovských práv, ktoré však nepreukázala. Z uvedených skutočností a vykonaných
dôkazov sa žalovanej nepodarilo preukázať, že uloženú povinnosť riadne a včas splnila.

47. Žalovaná sa bránila poukazom na najlepší záujem maloletého. Odvolací súd sa stotožňuje so
žalovanou, že záujem maloletého dieťaťa je významným kritériom pri rozhodovaní súdu vo veciach
starostlivosti o maloletých, ide o právnu kategóriu z oblasti rodinného práva. Toto kritérium bolo skúmané
a hodnotené pri rozhodovaní súdu vo veci starostlivosti súdu o maloletého, čo sa prejavilo vo výroku

rozhodnutia tohto súdu, ktorému zákon priznal štatút vykonateľnosti (uznesenie Krajského súdu č. k.
17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022), preto nie je prípustné, aby súd v tomto konaní o náhradu škody
prehodnocoval súlad povinnosti žalovanej s najlepším záujmom maloletého ku dňu 09.07.2022 (ku dňu
styku). Posúdenie žalovanej, čo je v najlepšom záujme maloletého, preto nepredstavuje okolnosť, ktorá
by vylučovala protiprávnosť konania žalovanej a dokazovalo neexistenciu zavinenia žalovanej.

48. Za nedôvodný považuje odvolací súd aj argument žalovanej, že žalobca sa domáhal rozšíreného
styku s dieťaťom v zmysle apelu Okresného súdu Bratislava IV, t. j. počas celého víkendu nepretržite
s prespatím u neho, čo maloletý podľa tvrdenia žalovanej odmietal, s čím sa súd prvej inštancie v otázke
údajného porušenia právnej povinnosti pri nerešpektovaní vykonateľného rozhodnutia nesprávne
vysporiadal (ktoré rovnako produkovala už v prvoinštančnom konaní). Podľa odvolacieho súdu z obsahu

SMS komunikácie vyplynulo, že žalobca dňa 08.07.2022 kontaktoval žalovanú ohľadom odovzdania
a prípravy maloletého na styk, ktorý sa mal uskutočniť na druhý deň (t. j. 09.07.2022), na čo žalovaná
reagovala tak,
že styk sa má uskutočniť podľa vykonateľného uznesenia Krajského súdu
č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022. V nasledujúci deň sa žalobca preto dostavil na miesto

odovzdania (na L. M. v H.), kedy sa opäť domáhal styku s maloletým, na čo však reagovala žalovaná,
že maloletý plače, nechce ísť spať k otcovi (žalobcovi). Žalobca sa dostavil pred rodinný dom žalovanej,
žiadal odovzdanie maloletého, pričom žalovaná opätovne oznámila žalobcovi, že maloletý nechce ísť
a maloletého žalobcovi na stretnutí neodovzdala. V prospech žalovanej nevyznievajú produkované
tvrdenia o nerešpektovaní hodiny styku stanovené rozhodnutím súdu zo strany žalobcu, ktoré odvolací

súd považuje za účelové v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za porušenie jej povinnosti. Žalobca
požadoval uskutočniť styk v zmysle právoplatného a vykonateľného uznesenia Krajského súdu č. k.
17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022 a nie v zmysle apelu Okresného súdu
Bratislava IV.

49. V konečnom dôsledku neobstojí ani námietka žalovanej, že na predmetnú situáciu, t.j. vynaloženie
uvedených cestovných výdavkov, je potrebné aplikovať žalovanou tvrdený koncept ,,bežného životného
rizika“, ktoré znáša žalobca. O bežnom riziku, že môže dôjsť k zbytočnému vynaloženiu cestovných
nákladov, by bolo možné hovoriť v prípade neuskutočnenia bežného stretnutia nenariadeného súdnym
rozhodnutím, ku ktorému z rôznych dôvodov nedošlo. V danom prípade však žalovaná mala súdom

nariadenú povinnosť maloletého odovzdať žalobcovi, uskutočnenie styku sa predpokladalo a žalobcovi
nebol pred realizáciou styku oznámený žiaden objektívny dôvod zmarenia styku, keďže žalovaná v
prípade styku, ktorý mal byť realizovaný dňa 09.07.2022, žalobcovi včas neoznámila, že jeho styk
s maloletým sa uskutočniť nemôže, resp. že dieťa na tento neprivedie, a dokonca žalobcovi neumožnila
ani minimálny osobný či sprostredkovaný vizuálny kontakt s maloletým dieťaťom, ktorá skutočnosť

preukázateľne vyplýva zo zápisnice o trestnom oznámení zo dňa 09.07.2022.

50. Vychádzajúc z čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu. V zmysle § 149 až § 154 CSP strany sporu majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné

a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, tieto skutkové tvrdenia ako aj návrhy na vykonanie
dôkazov o nich sú prostriedkami procesného útoku, resp. obrany a ako také musia byť stranami
sporu uplatnené včas, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Z uvedeného
vyplýva, že medzi základné povinnosti strán sporu teda patrí v konaní povinnosť tvrdenia (bremeno
tvrdenia)

a dôkazná povinnosť, ktoré si však strany musia splniť do určitého okamihu konania (do vyhlásenia
uznesenia o skončené dokazovania konajúcim súdom).51. Odvolací súd neprihliadol na žalovanou predložené a označené dôkazy v odvolaní, a to znalecký
posudok č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023, oznámenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 22.03.2022,
správu vyhotovenú D. A. R. zo dňa 07.10.2024 a záverečné správy z vykonávaného ambulantného

výchovného opatrenia za obdobie od 20.02.2024 do 20.08.2024, keďže ide o tzv. novoty (nové dôkazy).
Podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP možno odvolanie odôvodniť tým, že zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené. V ustanovení § 366 CSP sa v nadväznosti na to vymedzuje, za akých podmienok
také ďalšie prostriedky procesnej obrany sú prípustným odvolacím dôvodom. Žalovaná

v odvolaní neuviedla, prečo navrhované dôkazy (návrhy na doplnenie dokazovania) uplatňuje až
v odvolacom konaní a prečo ich nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Z dátumu ich
vyhotovenia vyplýva, že ich mala k dispozícii, resp. mala o nich vedomosť ešte v čase konania pred
súdom prvej inštancie. Strany sporu sú nútené konať starostlivo
a predkladať tvrdenia a dôkazné návrhy včas. Žalovaná tak nekonala, preto nemôže byť v tomto smere
v odvolaní úspešná. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že nie je splnená žiadna

výnimka zo zákazu uvádzania nových skutočností a dôkazov podľa § 366 CSP a teda žalovanou
predložená odvolacia námietka voči zistenému skutkovému stavu
a požiadavka na doplnenie dokazovania je neprípustným odvolacím dôvodom, odvolací nemôže tento
odvolacídôvodprijaťanemôžedokazovanievzmysleoneskorenepodanýchnávrhovžalovanejdopĺňať.

52. Nad rámce vyššie uvedeného odvolací súd pokiaľ ide o oznámenie Okresného súdu Bratislava IV
zo dňa 22.03.2022, opätovne zdôrazňuje, že z vyjadrení žalobcu vyplýva, že tento sa nedomáhal styku
v zmysle uvedeného apelu Okresného súdu Bratislava IV, ale styku v zmysle vykonateľného uzneseniu
Krajského súdu č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022. Pokiaľ ide o žalovanou predložený
znalecký posudok č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023 vypracovaný B. S. J., tento nebol z pohľadu jeho

záverov ani relevantný na posúdenie nároku žalobcu na náhradu škody v súvislosti so zmareným
stykom s maloletým dňa 09.07.2022, nakoľko bol vypracovaný vo veci rozvodu sporových strán a úpravy
výkonu rodičovských práv a povinností. Zároveň závery z tohto znaleckého posudku nepredstavovali
akúkoľvek objektívnu okolnosť na strane žalovanej, z ktorých by bolo možné spoľahlivo vyvodiť, že
vzniknutej škode nemohla zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne

požadovať a žalovaná zároveň ani netvrdila, že by bol vyhotovený za účelom posúdenia, či dňa
09.07.2022 existovala objektívna prekážka vylučujúca styk žalobcu s maloletým. Ohľadne predloženej
správy vyhotovenej D. A. R. zo dňa 07.10.2024 odvolací súd uvádza, že táto správa neobsahuje dôležité
zistenia pre rozhodnutie
v preskúmavanej veci. Predmetom tohto konania je náhrada škody spočívajúcej vo vynaložených

nákladoch v súvislosti s cestou do miesta bydliska maloletého a späť za účelom uskutočnenia styku
dňa 09.07.2022, vzhľadom na ktorú skutočnosť predmetná správa zo dňa 07.10.2024 nevypovedá nič
o vtedajšom psychickom stave maloletého.

53. Námietku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd vyhodnotil rovnako ako

nedôvodnú. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré dôkazy vykonal a s
akými skutkovými závermi tieto dôkazy posúdil, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú
vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne a podrobne, pričom tiež vysvetlil,
prečo sa nestotožnil s obranou žalovanej. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na
relevantné otázky súvisiace

s predmetom konania. Okolnosť, že táto odpoveď žalovanú neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie
nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP; za porušenie práva
na spravodlivý proces v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv či požiadaviek žalovanej.

54.Odvolacísúdzdôrazňuje,žepreposúdeniesprávnostinapadnutéhorozhodnutiasúduprvejinštancie
bolo vo vzťahu k meritu veci relevantné, že žalovaná v prípade styku, ktorý mal byť realizovaný dňa
09.07.2022, žalobcovi včas neoznámila, že jeho styk s maloletým sa uskutočniť nemôže z objektívnych
dôvodov, pričom za takéto dôvody nemožno považovať odmietnutie styku so žalobcom zo strany
maloletého. Neuskutočnenie styku nie je v danom prípade možné pripisovať iba odmietavému postoju

u maloletého tak, ako to tvrdí žalovaná. Žalovaná v konaní nepredložila žiadne dôkazy, z ktorých by
vyplynulo splnenie si súdom uloženej povinnosti maloletého syna na styk s otcom (žalobcom) riadne
pripraviť. Nepreukázala teda, že by vyvinula akékoľvek opatrenia smerujúce k upokojeniu maloletého,k pozitívnej motivácii maloletého a k riadnemu odovzdaniu maloletého na styk tak, aby sa predišlo vzniku
škody.

55. Pokiaľ ide o otázku vzniku škody, v konaní bolo preukázané, že žalobca dňa 09.07.2022 absolvoval
za účelom styku so synom cestu osobným motorovým vozidlom zo svojho
bydliska - z H., do miesta bydliska maloletého - do H.. Stretnutie sa však nezrealizovalo, nakoľko
žalovaná neodovzdala maloletého na styk so žalobcom. V danej veci bolo preukázané porušenie
povinnostižalovanejmaloletéhonastyksožalobcomriadneavčaspripraviťastyksožalobcomumožniť.

Žalovaná zavinene zmarila styk maloletého so žalobcom, keď ho bez objektívneho dôvodu odmietla
odovzdať žalobcovi (otcovi) a zároveň žalovaná nesplnila ani prevenčnú povinnosť v zmysle § 415
Občianskehozákonníka.Osplneníprevenčnejpovinnostibybolomožnéuvažovaťvtedy,akbyžalovaná
existujúcu objektívnu okolnosť žalobcovi včas oznámila a ten by tak nemusel zbytočne absolvovať cestu
do miesta bydliska maloletého, čo v danom prípade nebolo preukázané.

56. Žalovaná v odvolaní namietala aj výšku cestovných nákladov, ktoré boli žalobcovi priznané.
Argumentovala tým, že žalobca sa do miesta bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia dostavil na
motorovom vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom predmetné motorové vozidlo užíval na základe
zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021 uzavretej na dobu neurčitú, ktorá je bezplatným právnym
úkonom, a preto žalobcovi nevznikol nárok na paušálnu náhradu cestovných nákladov. Odvolací súd sa

s argumentáciou žalovanej nestotožnil a v tomto smere poukazuje na závery súdu prvej inštancie, ktorý
vysvetlil svoje úvahy ohľadom rozsahu (výšky) týchto nákladov. S týmito závermi odvolací súd v celom
rozsahu súhlasí. Podľa právnej teórie bezodplatnosti zmluvy o výpožičke neodporuje, ak si zmluvné
strany v súvislosti s opotrebovaním vypožičanej veci dohodli určitú náhradu (porov. rozsudok Krajského
súdu

v Českých Budějoviciach, sp. zn. 22Co 577/2003 zo dňa 10.07.2003, potvrdený uznesením Najvyššieho
súdu ČR, sp. zn. 28Cdo 2369/2003 zo dňa 22.12.2004). Nie je relevantná ani obrana žalovanej v
odvolaní, že žalobca nie je vlastníkom predmetného motorového vozidla, nakoľko podľa zákona č.
283/2002 Z. z. vzniká zákonný paušálny nárok na náhrady bez ohľadu na to, či je použité vlastné
motorové vozidlo alebo prenajaté a to či už odplatne alebo bezodplatne (porovnaj R 12/1990).

57. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie
postupoval správne, vec po právnej stránke správne posúdil a správne rozhodol,
keď zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady škody sumu vo výške 133,26 eur
s 5 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 29.06.2024 do zaplatenia.

58. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo výroku III. o náhrade trov konania na základe odvolania
podaného žalovanou odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalovanej nie sú opodstatnené ani vo
vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o potrebe aplikácie ustanovenia § 255 CSP pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov konania. Žalovaná v odvolaní argumentovala tým, že súd prvej inštancie

mal aplikovať ustanovenie § 257 CSP a náhradu trov konania žalobcovi nepriznať z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Tvrdila, že konanie žalobcu, ktorý podal niekoľko takmer identických žalôb, je
účelové s cieľom uškodiť žalovanej a v rozpore
s dobrými mravmi.

59. Odvolací súd na tomto mieste uvádza, že rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu
súčasť súdneho konania.

60. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

61. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia sa v sporovom konaní, o ktoré ide tiež
nepochybnevposudzovanejveci,povinnosťnahradiťtrovykonaniaprimárnespravujezásadouúspechu
v konaní čo znamená, že strana, ktorá v spore uspela, má v princípe právo na to, aby sa jej nahradili
trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť
od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona. Prelomenie uvedených zásad je možné len za splnenia

zákonných predpokladov uvedených v ust. § 257 CSP.

62. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.63. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy teda
v prípadoch, keď sú síce naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl.

CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom,
alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť takéhoto prípadu môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,
ako aj v okolnostiach u strán sporu. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia
prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy,
keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila alebo

ich môže uhradiť len
s veľkými ťažkosťami. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú vždy u strany povinnej, či je
možnosť plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené
stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný, alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u
čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa §
257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým

mravom.

64. Judikatúra však tiež konštatuje, že uvedené ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné
prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (príkladmo viď.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009 zo dňa 28.01.2010,), nejde o predpis, ktorý by

zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či
v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Pri posudzovaní možnosti aplikácie
ust. § 257 CSP nemožno tiež v konečnom dôsledku opomenúť, že náhrada trov konania plní vo vzťahu
k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide o funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo

skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. To je prejavom tradičného princípu, podľa ktorého
tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu. Súčasne možno pri náhrade trov konania
vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť vzniku trov každého sporového konania
do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu
domnelých subjektívnych práv na súde a tiež sankčnú funkciu.

65. Porovnaním žalobného návrhu a rozhodnutia súdu možno konštatovať, že žalobca bol
v ťažiskovom rozsahu úspešný, keďže súd prvej inštancie jeho žalobe v ťažiskovej časti vyhovel (s
výnimkou súdom prvej inštancie časti nepriznaných úrokov z omeškania zo sumy
5 % ročne zo sumy 133,26 eur od 10.07.2022 do 28.06.2024) a vo svetle zásady úspechu bolo tak

potrebné žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania, ktoré mu v súvislosti s uplatnením práva
vznikli. Prelomenie zásady úspechu je možné v princípe len prostredníctvom aplikácie ust. § 257
CSP, preto je potrebné posúdiť, či odvolacie námietky žalovanej produkované v prospech objektívnych
skutočností majúcich pôvod v dôvodoch osobitného zreteľa, pre ktoré nie je možné priznať žalobcovi
náhradu trov konania, takéto rozhodnutie odôvodňujú.

66. V posudzovanej veci má odvolací súd na rozdiel od žalovanej za to, že aplikácia
ust.§257CSPnanáhradutrovprvoinštančnéhokonaniavneprospechžalobcujevzhľadomnaokolnosti
veci neudržateľnou. Nebolo sporným, že žalobca uplatnil vo viacerých samostatných konaniach nároky
voči žalovanej, ktoré majú pôvod v nerealizovaní niekoľkých stretnutí žalobcu s jeho maloletým dieťaťom

a s nimi spojeným vznikom nákladov žalobcu vynaložených na cesty do bydliska maloletého dieťaťa,
ktoré sa odlišujú dátumom nerealizovaného styku, dôvodmi uvádzanými na obranu žalovanou, prípadne
rôznymi vykonateľnými súdnymi titulmi, ktorými priebežne na časovej osi bolo upravované stretávanie
žalobcu ako rodiča s maloletým. Nad rámec toho, že nie je možné určiť objektívne kritérium, na základe
ktorého by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby spojil jednotlivé nároky na náhradu škody

do jednej žaloby, teda podávanie samostatných žalôb za každý jeden zmarený styk, kedy porušovala
zákonnú povinnosť žalovaná nemožno hodnotiť ako zjavné zneužitie práva, keďže mu nemožno upierať
jeho právo podať samostatnú žalobu (zákon mu to nezakazuje), ani byť v konaní zastúpený právnym
zástupcom. Významnou skutočnosťou je tiež to, že napriek tomu, že bolo vedených niekoľko konaní
sidentickýmpredmetomkonania(rozdielnylenčasadátumnerealizovanéhostyku),žalovanánasvojom

postoji v časovom horizonte nič zásadné nezmenila, o čom svedčia úspechy žalobcu o týchto nárokoch
(v ťažiskovej časti). Žalobca v konaní poukazoval naviac na vydané uznesenie Okresného súdu
Prievidza č. k. 8C/34/2022-67 zo dňa 08.12.2022, ktorým súd zamietol návrh žalovanej na spojenie
vecí vedených na Okresnom súde Prievidza pre neefektívnosť z dôvodu, že jednotlivé veci strán sporu,ktorých predmetom je náhrada škody z titulu nerealizovaných stykov žalobcu s dieťaťom, sa líšia
skutkovými tvrdeniami strán sporu, exekučnými titulmi, štádiom konania
a požiadavkou na vykonanie dokazovania, kedy už z tohto procesného postupu súdu je potrebné vyvodiť

záver,žesamotnýsúdsvojimrozhodnutímonespojenívecínaspoločnékonanieakceptovalakosprávny
postupžalobcu,ktorýsisvojenárokyprotižalovanejuplatnilsamostatnýmižalobamiavzhľadomnavývoj
okolností v daných veciach, ktorý názor si osvojil i odvolací súd v podmienkach tejto prejednávanej veci.

67. A práve riadiac sa vyššie uvedenými princípmi s poukazom na súdenú vec, predmetom ktorej je spor

majetkovej povahy, nie spor týkajúci sa úpravy styku otca s maloletým, odvolací súd zastáva názor, že
pre uplatnenie ust. § 257 CSP nie sú za daných okolností v súdenej veci splnené podmienky.

68. Odvolací súd však preskúmaním napadnutého výroku III. o náhrade trov konania
v rozsahu odvolacích námietok žalobcu dospel k záveru, že hoci súd prvej inštancie pri rozhodovaní
onárokunanáhradutrovkonaniasprávnevychádzalzozákonompreferovanejzásadyúspechuvkonaní

vyjadrenej v ustanovení § 255 CSP, pochybil, keď v danom prípade vychádzal zo znenia odseku 2
uvedeného ustanovenia, v zmysle ktorého náhradu trov konania pomerne rozdelil a žalobcovi priznal
náhradu trov v pomernej časti v rozsahu 78,86 %.

69. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

70. Podľa čl. 4 ods. 1 základných princípov CSP, ak sa právna vec nedá prejednať
a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia
tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej

právnej veci.

71. Podľa čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne
právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to
s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak,

aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej
náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

72. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania dôvodil tým, že žalobca sa
v konaní domáhal voči žalovanej celkovo zaplatenia 149,57 eur vrátane úroku z omeškania vyčísleného

ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie a súd prvej inštancie mu priznal celkom 133,26 eur vrátane
úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Úspech žalobcu v konaní
predstavoval 89,43 % a úspech žalovanej predstavoval 10,57 %. Čistý úspech žalobcu (po odpočítaní
úspechu žalovanej od úspechu žalobcu) tak predstavoval 78,86 %, v ktorom rozsahu patrí žalobcovi
v zmysle § 255

ods. 2 CSP nárok na náhradu trov konania proti žalovanej.

73. Odvolací súd sa vyššie uvedeným postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení pomeru úspechu
strán v predmetnom spore nestotožnil. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalobca si uplatnil podanou
žalobou proti žalovanej nárok na náhradu škody vo výške 133,26 eur

s 5 % ročným úrokom z omeškania od 10.07.2022 až do zaplatenia, a nie iba do dňa rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi 133,26 eur s 5 %
ročným úrokom z omeškania od 29.06.2024 až do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol, t. j. zamietol
ju, ako vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku, v časti o zaplatenie 5 % úroku z omeškania
zo sumy 133,26 eur za obdobie od 10.07.2022 do 28.06.2024. Žalobca tak bol úspešný nielen čo sa

týka celej istiny, ale i v časti príslušenstva za obdobie od 29.06.2024, a to až do zaplatenia, teda nie
iba do rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol rozsudkom dňa 19.12.2024. Úrok z omeškania
uplatnený žalobou totiž plynul a plynie aj po rozhodnutí súdu prvej inštancie, pretože zo žiadneho dôkazu
nevyplynulo, že by žalovaná svoju povinnosť splnila dňa 19.12.2024. V dôsledku uvedeného možno
konštatovať, že sa ďalej menil, resp. mení aj pomer úspechu strán v spore v nadväznosti na plynutie

doby omeškania so splnením povinnosti uloženej žalovanej napadnutým rozsudkom, preto pomer
úspechu ustálený súdom prvej inštancie nezodpovedá skutočnosti. Súdom prvej inštancie zvolený
postup pri zohľadnení neúspechu v časti žalobou uplatneného a súdom nepriznaného príslušenstva bybol namieste vtedy, ak by už nárok žalobcu na úrok z omeškania po rozhodnutí súdu prvej inštancie
vôbec neplynul, lebo len vtedy by bolo možné presne ustáliť pomer úspechu a neúspechu strán sporu.

74. Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/1/2004 zo dňa
27.04.2004, v zmysle ktorého „Procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky
a jeho neúspech iba v časti príslušenstva žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania) nemožno
vodôvodnenýchprípadoch(prirozhodovaníonáhradetrovkonania)považovať„zaneúspechvpomerne
nepatrnej časti“ podľa ustanovenia § 142

ods. 3 O.s.p., ale za „čiastočný úspech“ v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p..“ K tomu odvolací
súd uvádza, že v tam posudzovanom prípade však bola zamietnutá žaloba v celom uplatnenom
úroku z omeškania, ktorého výška po vyčíslení v čase rozhodnutia konajúceho súdu predstavovala
cca polovicu uplatnenej istiny a uvedené rozhodnutie reflektovalo právnu úpravu trov konania podľa
Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), ktorá bola účinná do 30.06.2016. Od 01.07.2016 je účinný
Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý v súvislosti s právnou úpravou pomerného delenia náhrady trov

konania na rozdiel od § 142 ods. 3 O.s.p. už neobsahuje pojem „neúspech v pomerne nepatrnej časti“.
Ústavný súd SR v náleze
III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021 uviedol, že „Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového
poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom
odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v paragrafe 142 ods. 3 O.s.p. Záver súdu absolútne vylučujúci

osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška
plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia
§ 255 Civilného sporového poriadku nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky“.

75. V prejednávanej veci síce nejde o situáciu, že by výška plnenia závisela od znaleckého posudku

alebo úvahy súdu a je zrejmé, že žalobca mal čiastočne neúspech v časti uplatneného úroku
z omeškania, preto by sa náhrada trov konania mala pomerne rozdeliť v zmysle § 255 ods. 2 CSP.
Napriek tomu odvolací súd z dôvodov uvedených v bode 73. tohto rozsudku dospel k záveru, že
v posudzovanej veci nie je namieste celkom bezvýhradne aplikovať ust. § 255
ods. 2 CSP a za použitia čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP sám „dotvoril“ právnu normu riadiac

sa pritom kritériom racionálneho zákonodarcu, podľa ktorej v prípade neúspechu strany sporu len
v nepatrnej časti možno jej priznať plnú náhradu trov konania. Z tohto dôvodu, a tiež s prihliadnutím na
princíp právnej istoty uzavrel, že žalobcovi, ktorý bol plne úspešný
v predmetnom spore vo veci samej, pokiaľ ide o istinu 133,26,- eur aj s 5 % ročným úrokom
z omeškania za obdobie od 29.06.2024 až do zaplatenia istiny a neúspešný bol len v nepatrnej časti

5 % ročného úroku z omeškania z istiny 133,26,- eur za obdobie od 10.07.2022 do 28.06.2024,
Odvolací súd zohľadnil pritom aj ustálenú rozhodovaciu činnosť v obdobných sporoch strán sporu.
Z aktuálnej rozhodovacej činnosti týkajúcej sa sporových strán odvolací súd poukazuje napríklad
na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 27Co/11/2025-196 zo dňa 25.02.2025, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti (výrok I.) a v súvisiacej časti

o trovách konania (výrok III.), pričom v bode 48. odôvodnenia svojho rozhodnutia bolo konštatované, že
„Porovnaním žalobného návrhu a rozhodnutia súdu možno konštatovať, že žalobca bol v ťažiskovom
rozsahu úspešný, keďže súd prvej inštancie svojím rozhodnutím jeho žalobe v ťažiskovej časti
vyhovel (s výnimkou časti nepriznaných úrokov z omeškania 5 % ročne zo sumy 144,18 EUR od
23.01.2022 do 26.04.2024) a vo svetle zásady úspechu žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania

v celom rozsahu, ktoré mu v súvislosti s uplatnením práva vznikli.“ Odvolací súd taktiež poukazuje i na
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8Co/2/2025-181 zo dňa 26.03.2025 vo veci tých istých strán
sporu, ktorým bol okrem iného zmenený rozsudok súdu prvej inštancie ohľadne náhrady trov konania
tak, že žalobcovi bola priznaná úplná náhrada trov konania voči žalovanej napriek tomu, že žalobca
nebol úplne úspešný a to práve len v časti úrokov z omeškania, avšak na druhej strane v meritu veci

bol plne úspešný.

76. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I., ktorým bola žalovanej
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 133,26 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 29.06.2024

do zaplatenia a vo výroku III. zmenil podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobcovi
priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.77. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

78. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne
úspešný.

79. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2

CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci
(§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
CSP).