Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/153/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3222200560
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3222200560.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu I.. F. B., narodeného XX. M. XXXX, A., T.. S. XXXX/X,
zastúpeného JUDr. Máriou Cagalovou, advokátkou, Nové Mesto nad Váhom, Poľovnícka 2040/10, proti
žalovanému Slovak Estate s.r.o., Bratislava, Tallerova 4, IČO: 50 050 907, zastúpenému Advokátskou
kanceláriou VASIĽ & partners, s.r.o., Košice, Žižkova 4D, IČO: 47 240 482, o nahradenie prejavu vôle,
vedenom na Okresnom súde Prievidza (predtým Okresný súd Bánovce nad Bebravou) pod sp. zn.

BN-1C/40/2022, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 26. marca 2024 sp. zn.
16Co/14/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prievidza (predtým Okresný súd Bánovce nad Bebravou, ďalej „súd prvej inštancie“)
rozsudkom č. k. BN-1C/40/2022- 227 z 29. júna 2023 návrh na prerušenie konania zamietol; žalobu
zamietol a žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

1.1. Právne vec posúdil podľa § 162 ods. 1 písm. b), § 162 ods. 3, § 164 CSP, § 140 a § 603 ods. 3
Občianskeho zákonníka, § 167s zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a v odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd prvej inštancie nahradil prejav
vôle žalovaného, že ako predávajúci uzatvára so žalobcom ako kupujúcim kúpnu zmluvu o prevode
spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach v znení kúpnej zmluvy uvedenej v žalobnom návrhu.
Ďalej konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalobca aj žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi
parciel reg. „E“ nachádzajúcich sa v katastrálnom území Omastiná, zapísaných na listoch vlastníctva č.
XXX,XXX,XXX,XXX,XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX J. XXX v

spoluvlastníckych podieloch vyplývajúcich z listov vlastníctva. Žalovaný nadobudol svoj spoluvlastnícky
podiel na nehnuteľnostiach na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 12. marca 2019 a Dodatku č. 1 z 29. apríla
2019, uzavretej s predchádzajúcou spoluvlastníčkou - J. L. (ako predávajúcou), zastúpenou správcom
T.. F. Ž. (ktorý bol do funkcie správcu ustanovený uznesením Okresného súdu z 25.07.2018, sp. zn.
38OdK/237/2018 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 147/2018 dňa 01.08.2018, v rámci konania o
oddlžení dlžníčky: J. L., nar. XX.XX.XXXX, Q. A. K. XXX/X, XXX XX Q. M. Q.. Nespornou skutočnosťou

bola aj tá, že správca v rámci realizácie konkurzu na majetok tejto dlžníčky v jej mene a na jej účet
odpredal spoluvlastnícke podiely na predmetných nehnuteľnostiach (bližšie špecifikovaných v bode 9
až 26 tohto rozsudku) nachádzajúcich sa v katastrálnom území G. žalovanému, a to kúpnou zmluvou
z 12.03.2019 v znení jej dodatku č. 1 z 29.04.2019. Vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho
- žalovaného bol Okresným úradom Bánovce nad Bebravou, katastrálnym odborom povolený v konaní
č. V501/2019 dňa 12.06.2019.1.2. Podstatným v prejednávanom spore bolo vyriešenie otázky, či ustanovený správca bol povinný
rešpektovať § 140 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého bol povinný ponúknuť spoluvlastnícky
podiel na nehnuteľnostiach ostatným vlastníkom podielov. Súd prvej inštancie poukázal na §

167s zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré je vo vzťahu k úprave § 140
Občianskeho zákonníka ustanovením lex specialis, podľa ktorého správca konkurznej podstaty pri
speňažovaní konkurznej podstaty v konkurze vedenom podľa IV. 4 Časti Oddlženie nie je viazaný
žiadnym predkupným právom. Vzhľadom na uvedené ustanovenie zákona č. 7/2005 Z. z. nebol
správca povinný prihliadať na ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tento zákon nemohol byť porušený,

keďže v prejednávanom prípade sa jednalo o oddlženie fyzickej osoby formou konkurzu. Vyhlásením
konkurzu na majetok dlžníka prechádza oprávnenie dlžníka nakladať a konať s majetkom podliehajúcim
konkurzu na správcu ustanoveného súdom náhodným výberom, pričom správca koná v mene a na
účet dlžníka. V prejednávanej veci potom správca nebol povinný ponúknuť v rámci oddlženia formou
konkurzu spoluvlastnícke podiely dlžníčky - podielovej spoluvlastníčky (Anny Minárikovej) ostatným
spoluvlastníkom nehnuteľností, a teda ani žalobcovi. Ak zákonodarca v ustanovení § 167s vylúčil pri

speňažení majetku viazanosť predkupným právom, nebolo povinnosťou správcu ponúknuť prevádzaný
spoluvlastnícky podiel v rámci vykonaného oddlženia pôvodného podielového spoluvlastníka ostatným
spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. V zmysle zásady "lex specialis derogat legi generali" (zvláštny
zákon má prednosť pred všeobecným zákonom) musí sa špeciálna právna úprava použiť vtedy, ak
sú splnené podmienky pre jej použitie, preto ak sú dané podmienky pre aplikáciu osobitnej úpravy,

treba ju použiť bez ohľadu na to, ktorá z úprav je priaznivejšia alebo výhodnejšia pre konkrétny subjekt.
Ustanovenie § 167s zákona č. 7/2005 Z. z. je zákonom lex specialis, ktorým sa osobitne upravujú
podmienky predkupného práva v prípade prevodu spoluvlastníckeho podielu v rámci konania o oddlžení.
K prevodu spoluvlastníckych podielov žalovanému došlo v súlade so zákonom a preto súd prvej
inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal nahradenia vôle žalovaného (ako jedného z možných

nárokov z tvrdeného porušenia predkupného práva) zamietol.

1.3. Následne súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podaním zo dňa 30.11.2022, doručeným súdu
na pojednávaní konanom dňa 29.06.2023 navrhol, aby v zmysle § 164 CSP súd konanie prerušil až
do rozhodnutia Ústavného súdu SR o súlade právnych predpisov. V súvislosti s návrhom na prerušenie

konania argumentoval, že aj vzhľadom na doterajšiu rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky
nedospelkzáveruonesúlade§167szákonač.7/2005Z.z.sÚstavouSR.Vtejtosúvislostimalsúdprvej
inštancie za to, že zákonodarca prijatím § 167s zákona č. 7/2005 Z. z. takto postupoval vedome sledujúc
spružnenie vysporiadania dlhov pri fyzických osobách (lebo iba tieto môžu podľa § 166 ods. 1 zákona
č. 7/2005 Z. z. prejsť procesom oddlženia). Spôsob speňaženia nehnuteľností podliehajúcich konkurzu

v rámci oddlženia dlžníka je upravený v ustanoveniach zákona č. 7/2005 Z. z.. Základom pre možnosť
využitia predkupného práva je informovanosť oprávneného subjektu o zamýšľanom prevode podielu
iným spoluvlastníkom a táto je v procese speňaženia spoluvlastníckeho podielu počas oddlžovacieho
konkurzu zabezpečená širokou verejnou publicitou a prístupnosťou potrebných informácií, ktoré sú
v dôsledku ich zverejnenia v Obchodnom vestníku prístupné v podstate každému, oprávneného z

predkupného práva nevynímajúc. Preto ak aj § 167s zákona č. 7/2005 Z. z. neukladá správcovi
rešpektovať predkupné práva oprávnených osôb, z ústavného hľadiska je takto zákonom predvídaný
zásah do ich práv dostatočne vykompenzovaný popísaným (zákonom upraveným) postupom, ktorý je s
neakceptáciou predkupného práva následne spojený. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie
postupom podľa § 162 ods. 3 CSP, návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b)

CSP ale aj podľa § 164 CSP zamietol, pretože podnet na konanie Ústavnému súdu SR nepodal a toho
času neprebieha ani súdne ani správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP v spojení
s § 262 ods. 2 CSP.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej „odvolací súd“) rozsudkom z 26. apríla 2024 sp. zn. 16Co/14/2023
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanému proti žalobcovi priznal náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

2.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie dodržal

v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o
procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania;
taktiež argumentoval, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti.Následne uviedol, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu,

čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 191 CSP. V rámci rozhodovania aplikoval
správny právny predpis, správne ho vyložil, na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval, preto sa
odvolací súd v celom rozsahu s odôvodnením rozsudku prvej inštancie stotožnil. Zdôraznil hlavne body
35. a 36. napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil
svoje rozhodnutie.

2.2. V súvislosti s odvolacou námietkou v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd dôvodil,
že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom
poučení strany v spore o procesných právach a procesných povinnostiach, o predvolaní na nariadené
pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred
skončením dokazovania. Uviedol, že súd prvej inštancie sa zaoberal návrhom na prerušenie konania,

rozhodol o ňom a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Skutočnosť, že návrhu na prerušenie konania
nevyhovel, nie je možné posúdiť ako porušenie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd sa plne
stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie (uvedeným v bode 32 rozsudku).

2.3. Keďže v rámci odvolacej námietky podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP žalobca namietal nesprávne

realizovanú mandukačnú povinnosť (§160 CSP), odvolací súd po preskúmaní prvoinštančného konania
konštatoval, že v konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia,
preto uvedený odvolací dôvod nie je daný.

2.4. V prípade namietaného odvolacieho dôvodu v rámci § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd

uviedol, že v prípade tzv. oddlžovacieho konkurzu (podľa štvrtej časti ZoKR) sa pri speňažovaní majetku
postupuje podľa ustanovení § 167n a nasl. ZoKR. Tieto ustanovenia tiež obsahujú osobitnú úpravu vo
vzťahu k predkupnému právu, a to § 167s ZoKR, podľa ktorého pri speňažení majetku správca nie je
viazaný predkupným právom; osobe oprávnenej z predkupného práva zriadeného ako vecné právo však
predkupné právo zostáva zachované. Na rozdiel od ustanovenia § 93 ods. 1 ZoKR, v § 167s ZoKR

sa v časti pred bodkočiarkou nerozlišuje zákonné a zmluvné predkupné právo, ani predkupné právo
zriadené ako vecné právo. Pokiaľ na iných miestach (§ 93) ten istý zákon stanovuje osobitný postup
pre „zákonné predkupné právo alebo predkupné právo zriadené ako vecné právo“, kým v ustanovení §
167s pred bodkočiarkou bez rozlišovania jednotlivých druhov predkupného práva stanovuje, že správca
nie je viazaný predkupným právom, nie je možné (vzhľadom na predpoklad racionálneho zákonodarcu)

dospieť k inému záveru než takému, že pri tzv. oddlžovacom konkurze nie je správca viazaný žiadnym
predkupným právom (t. j. ani zákonným, ani predkupným právom zriadeným ako vecné právo). Inak
povedané, ak by zákonodarca chcel uložiť správcovi povinnosť rešpektovať predkupné právo aj v
prípade oddlžovacieho konkurzu, bol by to urobil podobne ako to urobil v § 93 ZoKR pre tzv. korporátny
konkurz. Pokiaľ ide o časť vety za bodkočiarkou v ustanovení § 167s ZoKR, toto ustanovenie upravuje

následky speňaženia majetku v tzv. oddlžovacom konkurze - ustanovuje sa tu, že osobe oprávnenej z
predkupnéhoprávazriadenéhoakovecnéprávozostávaajpotakomtospeňaženímajetku(priktoromsa
na jej predkupné právo neprihliadalo) predkupné právo zachované, a to voči novému (spolu)vlastníkovi
(nadobúdateľovi majetku, speňaženého v oddlžovacom konkurze). Ak by ustanovenie za bodkočiarkou
malo predstavovať akúsi výnimku z ustanovenia pred bodkočiarkou, muselo by byť takto (ako výnimka)

aj formulované (napr. slovami „to neplatí v prípade...“). Už samotné slovné spojenie „predkupné právo
zostáva zachované“ znamená, že nejde o výnimku zo slovného spojenia „nie je viazaný predkupným
právom“, ale o zachovanie tohto typu zmluvného predkupného práva do budúcnosti napriek tomu, že
pri speňažovaní majetku v konkurze správca nebol týmto predkupným právom viazaný.

2.5. Na základe vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že v predmetnom
konkurze (tzv. oddlžovací konkurz podľa štvrtej časti ZoKR) nebol správca konkurznej podstaty viazaný
predkupným právom (§ 167s ZoKR), preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s §262 ods. 1 CSP a
§ 396 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej „dovolateľ“), prípustnosť ktorého
vyvodil z toho dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (432 ods. 1 CSP) a s poukazom na § 420 písm. f) CSP. V rámci dovolacieho dôvodu § 420 písm.f) CSP vytýkal odvolaciemu súdu i súdu prvej inštancie, že neprerušil/i konanie a nepodal/i na Ústavný
súd SR návrh o súlade právnych predpisov, vzťahujúcich sa na prejednávajú vec, čím mu podľa jeho
názoru súdy znemožnili uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý súdny proces. Prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 421 CSP odôvodnil a
vymedzil tým, že nesprávne právne posúdenie spočíva v nedospení k záveru o nesúlade § 167s zákona
č. 7/2005 Z. z. s § 140 Občianskeho zákonníka s Ústavou SR (§ 432 ods. 1 CSP). Argumentoval,
že navrhol, aby súd v súvislosti s prejednávanou vecou v zmysle § 74 písm. d) zákona č. 314/2018 o
Ústavnom súde prerušil konanie, podal návrh na Ústavný súd SR na začatie konania podľa čl. 125 ods.

1 písm. a) Ústavy SR o súlade právnych predpisov § 167s upraveného v štvrtej časti zákona č. 7/2005
Z. z., ktorý je podľa názoru dovolateľa v rozpore s § 93 upraveného v druhej časti tohto zákona, ako
aj v rozpore s § 140 Občianskeho zákonníka, čl. 12 ods. 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR. Vytýkaný
nesúlad medzi vyššie uvedenými ustanoveniami je údajne v tom, že predkupné právo garantované
tak v § 93 zákona č. 7/2005 Z. z. ako i v § 140 Občianskeho zákonníka správca konkurznej podstaty
nemusí akceptovať, nie je viazaný § 93 zákona č. 7/2005 Z. z. v prípade oddlženia fyzickej osoby

formou konkurzu, ktoré sa spravuje ustanoveniami štvrtej časti tohto zákona a teda ani Občianskym
zákonníkom. V zmysle § 167s zákona č. 7/2005 Z. z. pri speňažení majetku správca nie je viazaný
predkupným právom. Následne uviedol, že odvolací súd k návrhu na prerušenie konania poukázal na
odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorý nedospel k záveru o nesúlade § 167s zákona č. 7/2005 Z. z. s
Ústavou SR. S uvedeným tvrdením žalobca nesúhlasí, keďže podľa jeho názoru je toto ustanovenie v

rozpores§93uvedenéhozákona,Občianskymzákonníkom,akoajústavougarantovanýchžalobcových
práv. Rovnako nesúhlasil s tvrdením súdov, že zákonodarca prijatím § 167s zákona č. 7/2005 Z. z.
takto postupoval vedome, sledujúc vzpruženie vysporiadania dlhov pri fyzických osobách. Poukázal
na § 167s zákona č. 7/2005 Z. z., ktorý neukladá správcovi povinnosť rešpektovať predkupné práva
oprávnených osôb, z ústavného hľadiska nie je takto zákonom predvídaný zásah do ich práv dostatočne

vykompenzovaný popísaným (zákonom upraveným) postupom, ktorý je neakceptáciou predkupného
práva následne spojený. Vzhľadom na uvedené, mal súd prvej inštancie v zmysle § 162 ods. 1 písm.
b) CSP konanie prerušiť, pretože mal dospieť k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade
právnychpredpisovasámmalpodaťnávrhnaÚstavnýsúdSRnávrhnazačatiekonania. Argumentoval,
že procesnú legitimáciu na podanie návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR o súlade

právnych predpisov upravuje § 74 zákona č. 314/2018 Z. z. dôvodil, že takýto návrh nemôže podať
fyzická osoba (ak by ho mohol žalobca podať, už by ho podal), ani právnická osoba, môžu to byť iba
subjekty vymedzené v tomto ustanovení zákona, medzi ktoré patrí aj súd, ktorý sám musel vidieť pri
prerokovávaní veci, že žalobcom uvedené ustanovenia právnych predpisov sú podľa neho v rozpore
navzájom ako i v rozpore s právami garantovanými Ústavou SR. Následne namietal, že toto konanie

mal súd prvej inštancie prerušiť aj s poukazom na § 162 ods. 2 CSP aj bez návrhu, pretože boli splnené
všetky podmienky na jeho prerušenie ako i s poukazom na § 164 CSP. Konštatoval, že v zmysle zákona
účastník konania nemá právny nárok na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP na
vlastnú žiadosť, avšak má možnosť predniesť súdu svoje argumenty o tom, že skutkový a právny stav
konania v jeho veci odôvodňuje uplatnenie postupu súdu podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP. Podľa jeho

názoru nesprávne súd dospel k záveru, že nie je splnená podmienka na podanie návrhu na začatie
konania pred Ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 v spojení s čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy SR.
Podľa názoru dovolateľa súd prvej inštancie mal konanie prerušiť a vec aj bez akéhokoľvek názoru, z
vlastnej iniciatívy predložiť vec na Ústavný súd, keďže podľa zákon o konkurze, teda § 167s je podľa
jeho názoru v rozpore s Ústavou SR. Podľa názoru žalobcu uvedené ustanovenie mu spôsobuje ujmu

na jeho právach tým, že správca konkurznej podstaty nie je viazaný predkupným právom, keďže táto
skutočnosť nie je kompatibilná s druhou časťou zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ani s „tradíciami“
insolvenčného práva. Poukázal na rozlišovanie predkupného práva zriadeného ako vecné bremeno a
predkupné právo zmluvné, preto mal správca konkurznej podstaty povinnosť ponúknuť spoluvlastnícky
podiel dlžníčky ostatným spoluvlastníkom v rámci zákonného predkupného práva. K argumentácii súdu

prvejinštancieaodvolaciehosúduotom,že§167szákonač.7/2005Z.z.okonkurzeareštrukturalizácii,
ktoré je vo vzťahu k úprave § 140 Občianskeho zákonníka ustanovením lex specialis, podľa ktorého
správca konkurznej podstaty pri speňažovaní konkurznej podstaty v konkurze vedenom podľa IV. Časti
Oddĺženie (nie je viazaný predkupným právom), teda, že sa musí použiť táto špeciálna právna úprava,
ak sú splnené podmienky pre jej použitie, je potrebné použiť túto právnu úpravu, dovolateľ uviedol, že

nemôže byť rozpor medzi zvláštnym zákonom a všeobecným zákonom, ale majú byť v súlade. Dovolateľ
akcentoval, že je stále presvedčený o skutočnosti, že zamietnutie návrhu s poukazom na § 167s Zákona
č. 7/2005 Z. z. o reštrukturalizácii, keďže išlo o oddlženie fyzickej osoby formou konkurzu je jednoznačne
v rozpore s § 140 Občianskeho zákonníka ako aj s Ústavou SR. Uvedené ustanovenie sa mu javínespravodlivé ako fyzickej osobe a podľa jeho názoru je porušením rovnosti účastníkov konania pred
súdom, porušením práva na súdnu ochranu. V rámci nesprávneho právneho posúdenia namietal, že nie
sú splnené podmienky na podanie návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade právnych

predpisov. Záverom navrhol rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že návrhu na prerušenie konania
vyhovie v celom rozsahu a rozsudok odvolacieho súdu zrušiť spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie
a vec vrátiť odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie; resp. konanie prerušiť a
podať návrh na Ústavný súd SR na začatie konania podľa § 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR o súlade
právnych predpisov. Taktiež požiadal o odklad vykonateľnosti a právoplatnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu v zmysle § 444 CSP.

4. K dovolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý ho považoval za nedôvodné, keďže sa v celom rozsahu
stotožnil s výrokom aj odôvodnením napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Uviedol, že predmetné
nehnuteľnosti tvorili masu majetku, ktorý bol predmetom speňažovania v rámci konkurzného konania
a takto boli zapísané v rámci súpisu všeobecnej podstaty, ktorý bol správcom dlžníčky - T.. F. Ž.,

zverejneným v Obchodnom vestníku. Oddlženie v sebe spája účinky vyhlásením konkurzu a zároveň
účinky oddlženia, teda zbavenia dlhov fyzickej osoby. Dôvodil, že vyhlásením konkurzu prechádza
oprávnenie na nakladanie s majetkom podliehajúcim konkurzu na správcu ustanoveným súdom
náhodným výberom, pričom správca koná v mene a na účet dlžníka. V predmetnom prípade podľa
názoru žalovaného nebol správca viazaný ustanovením § 93 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a

reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Toto oddlženie fyzickej osoby formou konkurzu sa
spravuje ustanoveniami štvrtej časti citovaného zákona. Poukázal na § 167s zákona č. 7/2005 Z. z.,
ktorý sa priamo vzťahuje na proces oddlženia fyzickej osoby formou konkurzu. Uviedol, že správca pri
speňažovaní majetku nie je viazaný predkupným právom s obligačnými a ani s vecnoprávnymi účinkami.
Správca nebol povinný ponúknuť v rámci oddlženia formou konkurzu vyššie spomenuté spoluvlastnícke

podiely dlžníčky J. L. ostatným spoluvlastníkom nehnuteľností. V spojitosti s návrhom žalobcu na
prerušenie konania, ktorý vzniesol v konaní poukázal žalovaný na priamy rozpor s § 162 ods. 1 písm. b)
CSP, pretože dovolateľ sa domáhal preskúmania súladu § 93 a § 167s zákona č. 7/2005 Z. z. s § 140
Občianskeho zákonníka Ústavným súdom SR v zmysle procedúry čl. 125 ods. Ústavy SR. Poukázal na
čl. 125 ods. 1 Ústavy SR a je toho názoru, že návrh dovolateľa nemá žiadnu legislatívnu oporu. Navrhol

dovolanie ako nedôvodné zamietnuť a priznať náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%.

5. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia,
ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa § 444 ods. 2 CSP ak nejde o rozhodnutie, ktoré
ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa; ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté.

6. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal
samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný

aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd uvádza nasledovné:

9. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

11. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

12. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v

dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

13. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré

sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

14. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom

- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

15. Pojem ,,procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť

súdu, teda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení
a mariaci možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať
extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. ,,Postupom súdu“
možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce

opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba
rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú
slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto
porušenia bude znamenať nespravodlivý proces.

16. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal nesprávny
procesný postup konajúcich súdov (súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu), ktorý spočíval v tom, že
podľa jeho názoru neprerušili konanie a nepodali na Ústavný súd SR návrh o súlade právnych predpisov,
vzťahujúcich sa na prejednávajúcu vec; aby žalobca mohol právne argumentovať a predkladať dôkazy).

17. K obsahu uplatnenej dovolacej námietky v zmysle § 420 písm. f) CSP, že odvolací súd (resp. aj
súd prvej inštancie) neprerušil konanie a nepodal návrh na Ústavný súd SR o súlade § 167s zákona
č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii s § 93 tohto zákona a s § 140 Občianskeho zákonníka
dovolací súd uvádza, že všeobecný súd je povinný na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm.b) CSP ak sú splnené podmienky na začatie konania o súlade právnych predpisov, avšak v zmysle
uvedeného čl. 125 ods. 1 Ústavy SR je daný postup súdu prvej inštancie, resp. odvolacieho súdu
neprípustný z povahy požadovaného posúdenia súladu ustanovení zákona (§ 167s, resp. § 93 zákona

č. 7/2005 Z. z., s § 140 Občianskeho zákonníka). Z čl. 125 ods. 1 Ústavy SR totiž explicitne vyplýva
možnosť prerušenia konania (na všeobecnom súde) a začatia konania o súlade právnych predpisov
na Ústavnom súde len v prípade, ak sa namieta súlad ustanovenia zákona (právneho predpisu) s
Ústavou SR, a nie nesúlad medzi ustanoveniami zákona (jedného zákona s druhým zákonom)
navzájom (viď čl. 125 ods. 1: Ústavný súd rozhoduje o súlade a) zákonov s ústavou, s ústavnými

zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky
a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, b) nariadení vlády, všeobecne
záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou,
s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej
republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, c)
všeobecne záväzných nariadení podľa čl. 68 s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd, d) všeobecne záväzných právnych predpisov
miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy
podľa čl. 71 ods. 2 s ústavou,

s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so
zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných
ústrednýchorgánovštátnejsprávy,akonichnerozhodujeinýsúd.).Akpotomžalobcanavrhoval,abysúd
konanie prerušil za účelom posúdenia súladu ustanovenia § 167s zákona č. 7/2005 Z. z. s ustanovením
§ 93 tohto zákona, ako aj s ustanovením § 140 Občianskeho zákonníka, ústavným súdom, bola jeho

požiadavka v tomto smere v priamom rozpore s dikciou Ústavy SR [keďže ústavný súd posudzuje len
súlad právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily (teda súlad zákona
s Ústavou SR), a nie súlad medzi právnymi predpismi rovnakej právnej sily], a preto bola podľa názoru
dovolacieho súdu, za nesplnenia zákonnej podmienky § 162 ods. 1 písm. b) CSP, dovolacia námietka
žalobcu v tomto smere nedôvodná.

17.1. Naviac podľa § 419 CSP je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, len ak to
zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované
v § 420 a § 421 CSP.

17.2. Dovolací súd poznamenáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa problematikou prípustnosti
mimoriadnych opravných prostriedkov podľa CSP zaoberal už v uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018
z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného
súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom vyslovil, že: „Ustanovenie § 420 Civilného
sporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP")zakotvujeprípustnosťdovolaniavalternatívebuďprotirozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti
rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo
veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako
meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne
rozhodnutie) je svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete

sporu končí, avšak pre účely posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie
nemožnozaradiťdoskupinyrozhodnutí,„ktorýmsakonaniekončí",pretožepretentoúčeljeužzaradené
do skupiny rozhodnutí „vo veci samej". Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o
danej otázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak
ako jeho vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho

konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí
prvostupňového súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací
súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí,
pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam
podľa § 357 CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených

v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu
dovolacím súdom vylúčené“.17.3. Podľa § 357 písm. n) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie, a ktoré sú tak
v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj
uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164

CSP. Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie
preskúmateľné aj v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti.

17.4. Nová právna úprava CSP rozlišuje medzi obligatórnym a fakultatívnym prerušením konania.
Obligatórne prerušenie konania je upravené v ustanovení § 162 CSP a osobitný prípad obligatórneho

prerušenia konania v ustanoveniach § 163 a § 445 CSP. Fakultatívne prerušenie konania je upravené
v ustanovení § 164 CSP. V intenciách inštitútu prerušenia konania je (ako vyplýva z bodu 17.3. tohto
rozhodnutia) odvolanie prípustné podľa § 357 písm. n) CSP len proti uzneseniu, ktorým bolo prerušené
konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) alebo § 164 CSP (teda nie proti uzneseniu, ktorým bolo konanie
prerušené podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP - pozn.), či už na návrh, alebo bez návrhu. Ak súd návrhu
na prerušenie konania nevyhovie, nejde o prerušenie konania, a teda odvolanie proti negatívnemu

rozhodnutiu prípustné tiež nie je. Rovnako nie je prípustné odvolanie ani proti uzneseniu o pokračovaní
v konaní.

17.5. V danej veci potom išlo o prípad prerušenia konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP (podľa
ktorého „súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na

konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na začatie konania“), pričom nielenže bol návrh žalobcu na prerušenie konania súdom prvej inštancie
zamietnutý (a teda išlo o negatívne rozhodnutie o prerušení konania), ale voči tomuto rozhodnutiu súdu
prvej inštancie nevyplývala prípustnosť ani samotného odvolania (ako už bolo uvedené prípustnosť
odvolania sa vzťahovala výlučne k rozhodnutiam o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a §

164 CSP). Žalobca potom podaným dovolaním de facto napadol rozhodnutie odvolacieho súdu (resp.
súdu prvej inštancie), ktorým nebolo vyhovené jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1
písm. b) CSP, resp. ktorým bol jeho návrh na prerušenie konania zamietnutý (kde v tomto prípade nebolo
prípustné ani len odvolanie). Ak proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie nebolo prípustné ani len
odvolanie, nemôže byť voči nemu prípustné ani dovolanie, nakoľko tu absentuje samotné rozhodnutie

odvolacieho súdu (nemôže nastať stav, kedy by proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie nebolo prípustné
odvolanie a bolo prípustné dovolanie - dovolanie je totiž prípustné len proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, čomu predchádza prípustnosť odvolania voči nemu; v danom prípade mal teda odvolací súd
odvolanie žalobcu proti I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie odmietnuť podľa § 386 písm. c) CSP -
pozn.). Keďže žalobca podaným dovolaním (podľa § 420 písm. f) CSP) de facto napadol rozhodnutie

súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm.
b) CSP, a voči ktorému nebolo prípustné ani odvolanie, dovolací súd (ako neprípustné) musel v tomto
smere jeho dovolanie odmietnuť (§ 447 písm. c) CSP).

17.6. Dovolací súd tiež poznamenáva, že rozhodnutia súdu o prerušení konania a o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania sú procesnými rozhodnutiami, ktorými sa nerozhoduje o právach a povinnostiach
účastníkov sporu vo veci samej. Takéto rozhodnutia majú procesnoprávne dôsledky len pre určité
štádium občianskeho súdneho konania (civilného sporového konania); nejde o rozhodnutia vo veci
samej, ktoré by do práv a povinností účastníkov konania zasahovali konečným spôsobom (uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 204/2013, časopis Zo súdnej praxe č. 51/2014). Prerušiť konanie

podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP možno len vtedy, ak k záveru - že všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná - dospel súd, a nie účastník konania. Súd je povinný vždy dbať na
to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný
výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy

Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti,
aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou
Slovenskej republiky, má súd v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej
normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní
s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. Z ústavy ako priamo záväzného a aplikovateľného

práva vyplýva subjektívne právo účastníka na rozhodnutie, ktoré je v súlade s ústavou, resp. na
rozhodnutie vychádzajúce z ústavne súladnej normy, na súdnu ochranu jeho základných práv a slobôd,
nievšakautomatickésubjektívneprávonapodanienávrhunaústavnomsúde.Všeobecnýsúdjepovinný
korektne sa vysporiadať s uvedeným podnetom jedným z troch označených spôsobov, tak z hľadiskahmotných základných práv, ako aj z hľadiska riadneho odôvodnenia vyžadovaného právom na súdnu
ochranu.
17.7. Dovolací súd má za to, že súdy nižších inštancií potom zrozumiteľne vykonali ústavne konformný

výklad právnej normy § 167s zák. č. 7/2055 Z. z. (a teda zvolili prvú z naznačených možností svojho
postupu), a žalobcovi vysvetlili, prečo považovali bez ďalšieho túto právnu normu za ústavne súladnú
(v dôsledku čoho nemožno hovoriť o tom, že by porušili právo žalobcu na prístup k súdu iba tým, že
sa s jeho argumentáciou v tomto smere nestotožnili). Súd prvej inštancie v tomto smere uviedol, že
„zákonodarca prijatím § 167s zákona č. 7/2005 Z. z. vedome sledoval spružnenie vysporiadania dlhov

pri fyzických osobách (lebo iba tieto môžu podľa § 166 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. prejsť procesom
oddlženia), pričom základom pre možnosť využitia predkupného práva je informovanosť oprávneného
subjektu o zamýšľanom prevode podielu iným spoluvlastníkom a táto je v procese speňaženia
spoluvlastníckeho podielu počas oddlžovacieho konkurzu zabezpečená širokou verejnou publicitou
a prístupnosťou potrebných informácií, ktoré sú v dôsledku ich zverejnenia v Obchodnom vestníku
prístupné v podstate každému, oprávnenému z predkupného práva nevynímajúc. Preto ak aj § 167s

zákonač.7/2005Z.z.neukladásprávcovirešpektovaťpredkupnéprávaoprávnenýchosôb,zústavného
hľadiska je takto zákonom predvídaný zásah do ich práv dostatočne vykompenzovaný popísaným
(zákonom upraveným) postupom, ktorý je s neakceptáciou predkupného práva následne spojený“. Aj
odvolací súd v tomto smere konštatoval, že „v prípade tzv. oddlžovacieho konkurzu (podľa štvrtej časti
ZoKR) sa pri speňažovaní majetku postupuje podľa ustanovení § 167n a nasl. ZoKR, pričom tieto

ustanoveniaobsahujúosobitnúúpravuvovzťahukpredkupnémuprávu,ato§167sZoKR,podľaktorého
pri speňažení majetku správca nie je viazaný predkupným právom; osobe oprávnenej z predkupného
právazriadenéhoakovecnéprávovšakpredkupnéprávozostávazachované.Narozdielodustanovenia
§93ods.1ZoKR,v§167sZoKRsavčastipredbodkočiarkounerozlišujezákonnéazmluvnépredkupné
právo, ani predkupné právo zriadené ako vecné právo. Pokiaľ na iných miestach (§ 93) ten istý zákon

stanovuje osobitný postup pre „zákonné predkupné právo alebo predkupné právo zriadené ako vecné
právo“, kým v ustanovení § 167s pred bodkočiarkou bez rozlišovania jednotlivých druhov predkupného
práva stanovuje, že správca nie je viazaný predkupným právom, nie je možné (vzhľadom na predpoklad
racionálneho zákonodarcu) dospieť k inému záveru než takému, že pri tzv. oddlžovacom konkurze
nie je správca viazaný žiadnym predkupným právom (t. j. ani zákonným, ani predkupným právom

zriadeným ako vecné právo). Inak povedané, ak by zákonodarca chcel uložiť správcovi povinnosť
rešpektovať predkupné právo aj v prípade oddlžovacieho konkurzu, bol by to urobil podobne, ako to
urobil v § 93 ZoKR pre tzv. korporátny konkurz. Pokiaľ ide o časť vety za bodkočiarkou v ustanovení
§ 167s ZoKR, toto ustanovenie upravuje následky speňaženia majetku v tzv. oddlžovacom konkurze -
ustanovuje sa tu, že osobe oprávnenej z predkupného práva zriadeného ako vecné právo zostáva aj

po takomto speňažení majetku (pri ktorom sa na jej predkupné právo neprihliadalo) predkupné právo
zachované, a to voči novému (spolu)vlastníkovi (nadobúdateľovi majetku, speňaženého v oddlžovacom
konkurze). Ak by ustanovenie za bodkočiarkou malo predstavovať akúsi výnimku z ustanovenia pred
bodkočiarkou, muselo by byť takto (ako výnimka) aj formulované (napr. slovami „to neplatí v prípade...“).
Už samotné slovné spojenie „predkupné právo zostáva zachované“ znamená, že nejde o výnimku

zo slovného spojenia „nie je viazaný predkupným právom“, ale o zachovanie tohto typu zmluvného
predkupného práva do budúcnosti napriek tomu, že pri speňažovaní majetku v konkurze správca nebol
týmto predkupným právom viazaný“. Súdy nižších inštancií tak nevideli v znení § 167s zákona č. 7/2005
Z. z. dôvod na podanie podnetu ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

17.8. Ak mal potom dovolateľ za to, že vyššie uvedené právne závery odvolacieho súdu (týkajúce
sa výkladu ustanovenia § 167s zák. č. 7/2005 Z. z.) boli nesprávne, bol oprávnený podať dovolanie
podľa § 421 CSP s vymedzením právnej otázky, na ktorej odvolací súd svoje rozhodnutie založil a pri
riešení ktorej sa odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), resp.
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 psím. b) CSP). Tieto

právnezáveryodvolaciehosúduvšaknemoholnapádaťdovolanímpodľa§420písm.f)CSP,resp.týmto
dovolacím dôvodom „obísť“ skutočnosť, že samotné dovolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP prípustným nebolo.

18. Dovolateľ následne v texte dovolania v súvislosti s dovolacím dôvodom § 420 písm. f) CSP a

neprerušením konania (a nepodaním návrhu na Ústavný súd SR) uviedol aj to, že nemohol uplatňovať
jemu patriace procesné práva (predkladať dôkazy, právne argumentovať), ale nekonkretizoval v čom
mal tento procesný nedostatok spočívať.18.1. Dovolací súd uvádza, že dokazovaním je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa

zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp.
zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/2012/2012, 4Cdo/125/2012, 5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011

a 7Cdo/34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované
dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za
procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R
125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti, (čo v
konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale
v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993

a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/888/2015, 4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012).
Dovolací súd akcentuje, že z obsahu dovolania nie je zrejmá špecifikácia údajného porušenia práva na
spravodlivý súdny proces v spomenutom smere. Vzhľadom na uvedené preto dovolací súd nepovažuje
ani túto námietku v rámci § 420 písm. f) CSP za dôvodnú. Nad rámec poznamenáva, že výtky dovolateľa
sa týkajú vecne právneho posúdenia sporu súdom prvej inštancie a odvolacím súdom.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 CSP dovolací súd uvádza nasledovné:

19.Vrámcinamietanéhonesprávnehoprávnehoposúdenia§421CSPžalobcauvedenýdovolacídôvod
vymedzil a odôvodnil tým, že odvolací súd nedospel k záveru o nesúlade § 167s zákona č. 7/2005 Z.

z. s § 40 Občianskeho zákonníka s Ústavou SR. Navrhol, aby súd v súvislosti s prejednávanou vecou
v zmysle § 74 písm. d) Zákona č. 314/2018 o Ústavnom súde prerušil konanie, podal návrh na Ústavný
súd SR na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR o súlade právnych predpisov § 167s
upraveného v štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z. z., ktorý je podľa názoru dovolateľa v rozpore s § 93
upraveného v druhej časti tohto zákona, ako aj v rozpore s § 140 Občianskeho zákonníka, čl. 12 ods.

2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy SR. Vytýkaný nesúlad medzi vyššie uvedenými ustanoveniami je údajne
v tom, že predkupné právo garantované tak v § 93 zákona č. 7/2005 Z. z. ako i v § 140 Občianskeho
zákonníka správca konkurznej podstaty nemusí akceptovať, nie je viazaný § 93 zákona č. 7/2005 Z.
z. v prípade oddlženia fyzickej osoby formou konkurzu, ktoré sa spravuje ustanoveniami štvrtej časti
tohto zákona a teda ani Občianskym zákonníkom. V zmysle § 167s zákona č. 7/2005 Z. z. pri speňažení

majetku správca nie je viazaný predkupným právom. Tvrdil, že ustanovenie § 167s zákona č. 7/2005
Z. z. je voči nemu nespravodlivé ako fyzickej osobe a je porušením rovnosti účastníkov konania pred
zákonom. Zamietnutím návrhu na prerušenie konania podľa jeho názoru došlo k porušeniu práva na
súdnu ochranu. Nesprávne právne posúdenie videl v rozhodnutí súdov, keď uviedli, že nie sú splnené
podmienky na podanie návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade právnych predpisov.

20. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

21. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia.

22. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu

predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie vecinemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika
s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú

kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP. Okrem toho, nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd
mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP je, že dovolateľ uvedie právnu (nie
skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní,
a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide

skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a
či sú splnené osobitné podmienky uvedené v jednotlivých prípadoch, v ktorých citované ustanovenie
dovolanie pripúšťa.

23. V danom prípade žalobca namietal nesprávne právne posúdenie bez bližšej špecifikácie a bez
vymedzenia akejkoľvek právnej otázky. Pokiaľ žalobca nesúhlasil s právnymi závermi nižších súdov

o nesplnení podmienok na prerušenie konania a podania návrhu na Ústavný súd SR na posúdenie
nesúladu zákonných ustanovení § 167s zákona č. 7/2005 Z. z., resp. § 93 uvedeného zákona s § 140
Občianskeho zákonníka, spochybňoval správnosť ich rozhodnutia, či kritizoval prístup nižších súdov
k právnemu posudzovaniu veci, uvedené námietky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v
ustanovení § 421 ods. 1 CSP. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS

51/2020, III. ÚS 387/2021) v prípade posudzovania prípustnosti dovolania je dovolací súd viazaný
vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolateľ pri namietanom
nesprávnom právnom posúdení veci nezadefinoval, nekonkretizoval právnu otázku, od vyriešenia
ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, v nadväznosti na to (logicky) ani nemohol uviesť, v
čom nesprávnosť riešenia takej otázky odvolacím súdom podľa jeho názoru spočíva a ako mala byť

táto otázka správne vyriešená. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca vo vzťahu k právnym záverom
odvolacieho súdu (týkajúcim sa výkladu ustanovenia § 167s zák. č. 7/2005 Z. z.), ak ich považoval
za nesprávne, nevymedzil žiadnu právnu otázku, na ktorej odvolací súd svoje rozhodnutie založil a pri
riešení ktorej sa odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), resp.
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 psím. b) CSP). Žalobca

len de facto namietal procesný postup súdov, ktorými sa tieto neobrátili na ústavný súd s posúdením
otázky súladnosti ustanovenia § 167s zák. č. 7/2005 Z. z. s ústavou, resp. ktorými v tomto smere zamietli
jeho návrh na prerušenie konania (ku ktorým námietkam sa dovolací súd vyjadril už v bodoch 17., 18.
tohto uznesenia), čím sa snažil „obísť“ skutočnosť, že samotné dovolanie proti uzneseniu súdu prvej
inštancieozamietnutínávrhunaprerušeniekonaniapodľa§162ods.1písm.b)CSPprípustnýmnebolo.

24. Dovolací súd tiež uvádza, že dovolateľ je zo zákona povinný nielen uviesť právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne (a vyložiť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia), ale tiež konfrontovať túto nesprávnosť s doterajšou rozhodovacou činnosťou dovolacieho
súdu, lebo tomu patrí úloha zjednocovať rozhodovaciu činnosť súdov v civilnom konaní. Zákonodarca

v § 421 ods. 1 CSP nedal dovolaciemu súdu možnosť preskúmavať právne posúdenie veci odvolacím
súdom en bloc, ale naviazal možnosť preskúmania právneho posúdenia veci na určitý vzťah tohto
právneho posúdenia k judikatúre (ustálenej rozhodovacej praxi) samotného dovolacieho súdu. Podľa
toho je dovolateľ povinný vymedziť, v čom vidí splnenie predpokladov prípustnosti dovolania. Mal teda
uviesť, ktorý z predpokladov vymedzených v § 421 ods. 1 CSP je naplnený, a prečo.

25. V preskúmavanej veci dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom)
nevymedzil predmetný dovolací dôvod namietaného nesprávneho právneho posúdenie veci odvolacím
súdom, spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 CSP. Namietaný nesúhlas,
resp. nespokojnosť voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu o neprerušení konania a

nepodaní návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavný súd SR na posúdenie
nesúladu zákonných ustanovení § 167s zákona č. 7/2005 Z. z., resp. § 93 uvedeného zákona s § 140
Občianskeho zákonníka významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1CSP.

26. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania

a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný
dovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho
konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postupdovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí
na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).
27.Nadväzujúc na uvedené dovolací súd odmietol dovolanie podľa § 447 písm. c) CSP vo vzťahu

k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 420 písm. f) CSP; vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
uplatnenému podľa § 421 ods. 1CSP odmietol dovolanie v súlade s § 447 písm. f) CSP z dôvodu
nevymedzenia dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 431 až 435.

28. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§451 ods. 3 veta

druhá CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.