Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zrušené Judgement was issued on Friday, October 18, 2024

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 20C/50/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122207245
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Hvizdoš

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:3122207245.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudcom Mgr. Petrom Hvizdošom v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bydliskom D. XX/XX, E., t.č. ÚVTOS, F. G. XXX/XX, F. H. I. proti žalovanému: Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Račianska 71, Bratislava, IČO: 00166073, o náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške

náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou dňa 10.11.2022 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu škody vo výške 71,80 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
71,80 Eur od 11.3.2022 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 Euro, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Škoda v sume 71,80 Eur mala žalobcovi vzniknúť na tom skutkovom základe,
že zo strany UVTOS a ÚVV Ilava ( ďalej iba „ústav“) malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu pri
rozúčtovaní pracovnej odmeny žalobcu, resp. ústav mal neoprávnene krátiť pracovnú odmenu žalobcu,
kedy na jej krátenie neboli podľa vyjadrenia žalobcu zo strany ústavu splnené podmienky. Žalobca

uviedol, že rozhodnutím riaditeľa ústavu bol zaradený od 04.02.2019 na pracovisko YURA II-úkol do
prac. triedy 1 a prac. stupňa 1. V mesiaci február 2019 odpracoval na pracovisku YURA II. 114 hodín ( 19
dní po 6 hodín na poobednej pracovnej zmene). V mesiaci marec 2019 žaloba odpracoval v uvedenom
stredisku 96 hodín, pričom od 25.3.2019 bol žalobca práceneschopný. Za mesiac február 2019 bola
žalobcovi priznaná a vyplatená hrubá pracovná odmena (ďalej aj „HPO“) v sume 96,33 Eur, ako vyplýva
z výplatnej pásky, s tým, že táto suma predstavuje súčet HPO žalobcu za prácu v stredisku YURA II.
vo výške 87, 08 Eur a sumu 9,25 Eur za prácu v odevnom sklade (1 deň). Za mesiac marec 2019 bola

žalobcovi priznaná a vyplatená hrubá pracovná odmena v sume 79,26 Eur. Žalobca tvrdí, že keďže
v mesiaci február 2019 preukázateľne odpracoval v stredisku YURA II. 19 dní po 6 hodín, patrí mu
pracovná odmena za odpracovaných 114 hodín, pričom vychádzal zo zaradenia riaditeľa ústavu do 1.
pracovnej triedy a 1. pracovnej skupiny, kedy patrí odsúdenému podľa Prílohy č. 4 Nariadenia vlády SR
č. 384/2006 Z.z. o výške pracovnej odmeny a podmienkach jej poskytovania obvineným a odsúdeným
pracovná odmena vo výške 1,134 Eur za jednu hodinu, t.j. 114 odpracovaných hodín za február 2019 x
1,134 Eur predstavuje sumu 129,276 Eur. Výška škody spôsobená žalobcovi ústavom za mesiac február

2019 tak predstavuje podľa žalobcu sumu 42,196 Eur (129,276 Eur- 87,08 Eur). Žalobca ďalej tvrdí, že
keďže v mesiaci marec 2019 preukázateľne odpracoval v stredisku YURA II. 16 dní po 6 hodín, patrí
mu pracovná odmena za odpracovaných 96 hodín, pričom vychádzal zo zaradenia riaditeľa ústavu do
1. pracovnej triedy a 1. pracovnej skupiny, kedy patrí odsúdenému podľa Prílohy č. 4 Nariadenia vládySR č. 384/2006 Z.z. odmena vo výške 1,134 Eur za jednu hodinu, t.j. 96 odpracovaných hodín za marec
2019 x 1,134 Eur predstavuje sumu 108,86 Eur. Výška škody spôsobená žalobcovi ústavom za mesiac
marec 2019 tak predstavuje podľa žalobcu sumu 29,604 Eur (108,86 Eur - 79,26 Eur). Celkovú výšku

škody si žalobca vyčíslil na sumu 71,80 Eur ( 42,196 Eur + 29,604 Eur). Žalovaný mal za to, že ústav
neoprávnene skrátil pracovnú odmenu žalovaného, pretože v zmysle § 4 ods. 2 Nariadenia vlády SR č.
384/2006 Z.z. mohol ústav krátiť pracovnú odmenu iba v prípade, ak by žalobca vlastným zavinením
nesplnil normu spotreby práce. Taká situácia však podľa žalobcu nenastala, pretože ústav nemal pre
žalobcudostatokpráce,abymoholžalobcaefektívnevyužiťcelýpracovnýčas,pričomžalobcaspracoval

všetokmateriál,ktorýmubolpridelený.Čosatýkadruhéhonároku,žalobcatvrdil,žemubolaspôsobená
nemajetková ujma, a to tým, že v čase, keď pracoval na pracovisku YURA II. mu nebolo umožnené
sprchovať sa po práci. Mal za to, že výkon jeho práce vyžadoval, aby mu ústav umožnil v zmysle §
22 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých
zákonovsprchovaniepopráci.Neumožneniesprchovaniapoprácipovažuježalobcazanezabezpečenie
pracovných podmienok, kde patrí aj hygiena po práci a uvedené považuje za nesprávny úradný postup

pri výkone verejnej moci, a to pri plnení úloh v rámci zamestnávania žalobcu ako odsúdeného. Podľa
žalobcu ústav porušil nielen ustanovenie § 22 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z., ale aj ustanovenie
§ 44 ods. 2 citovaného zákona, keďže nezabezpečil rovnaké pracovné podmienky ako pre ostatných
zamestnancov, čím zasiahol do jeho osobnostných práv, a to do práva na ľudskú dôstojnosť a do práva
na zdravie. Neumožnenie sprchovania spôsobilo žalobcovi podľa jeho vyjadrenia pocity poníženia a

pokorenia, čo mu spôsobilo duševný stres. Tvrdenie ústavu, že žalobca sa mohol po práci umývať teplou
vodou ( pri umývadle) považuje žalobca za nepravdivé tvrdenie a uviedol, že teplá voda v ústave večer,
po 21:00 hod. nešla. Preto žalobca požaduje od žalovaného nemajetkovú ujmu, a to v peniazoch, vo
výške 1 Eura. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca uplatnil podľa § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č.
514/2003 Z.z.. Žalobca dodal, že Ministerstvo spravodlivosti SR svojím oznámením zo dňa 08.09.2022

o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody žiadosti žalobcu nevyhovelo.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril vo svojom vyjadrení zo dňa 28.11.2023. V ňom žalovaný namietol
premlčanie nároku na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedol, že v situácii,
keď žalobca odôvodňuje vznik majetkovej škody i nemajetkovej ujmy v mesiacoch 2/2019 a 3/2019,

je zrejmé, že o vzniku tvrdenej škody (vrátane prípadnej nemajetkovej ujmy) sa dozvedel najneskôr
v apríli 2019, nakoľko pracovná odmena je odsúdeným, t. j. aj žalobcovi vyplácaná v nasledujúcom
kalendárnom mesiaci, tzn. odmena za 2/2019 do konca marca 2019 a odmena za 3/2019 do konca
apríla 2019. Trojročná (subjektívna) premlčacia lehota podľa § 19 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.
z. tak uplynula najneskôr dňa 30.04.2022, pričom žalobca si uplatnil svoj nárok žiadosťou o predbežné

prerokovanie v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na Ministerstve spravodlivosti SR dňa
11.03.2022, premlčacia lehota tak neplynula v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v období od
11.03.2022 do 08.09.2022. Posledným dňom premlčacej lehoty bol preto najneskôr 27.10.2022. Žalobca
žalobu podal až dňa 10.11.2022, t. j. po uplynutí premlčacej lehoty. Nárok žalobcu je preto podľa názoru
žalovanej strany premlčaný. Z opatrnosti sa žalovaný vyjadril aj k splneniu predpokladov pre vznik práva

na náhradu škody. Žalovaný považoval za nepreukázaný nesprávny úradný postup ÚVTOS a ÚVV Ilava,
ktorý mal spočívať v nesprávnom rozúčtovaní pracovnej odmeny v mesiacoch 2/2019 a 3/2019. Žalobca
to isté už namietal v sťažnosti zo dňa 6.5.2019, ktorá bola vyhodnotená ako neopodstatnená, ako
vyplýva zo záznamu o prešetrení sťažnosti č. ÚVTOS a ÚVV-sť-OaO-45-6/13-2019 zo dňa 13.06.2019.
ÚVTOS a ÚVV Ilava po prešetrení sťažnosti žalobcu dospel k záveru, že žalobca ani vo februári

2019 a ani v marci 2019 neodpracoval celý mesačný pracovný fond, kedy navyše poobedná zmena, v
ktorej bol zaradený žalobca, má stanovený kratší pracovný čas (6 hodín) ako ranná zmena (8 hodín)
a z uvedených dôvodov bola pracovná odmena žalobcu nižšia oproti stanovenej pracovnej tarife.
Žalovaný poukázal na skutočnosť, že množstvo výrobného materiálu bolo zabezpečované výlučne
spoločnosťou Yura Corporation Slovakia, s. r. o. a nie ÚVTOS a ÚVV Ilava, pričom v mesiaci február

2019 prebiehala reorganizácia výroby v predmetnej spoločnosti, čo ovplyvnilo množstvo výrobného
materiálu. Výška hrubej pracovnej odmeny žalobcu v sume 87,08 Eur za mesiac február 2019, ako
aj výška hrubej pracovnej odmeny v sume 79,26 Eur za mesiac marec 2019 tak bola podľa názoru
žalovaného rozúčtovaná správne a v súlade so zákonom č. 475/2005 Z. z.. Namietaný nesprávny
úradný postup ÚVTOS a ÚVV Ilava, ktorý mal spočívať v nesprávnom stanovení normy spotreby

práce nebol žalobcom podľa názoru žalovaného preukázaný a navyše nepredstavuje výkon verejnej
moci v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca bol zaradený na pracovisko, kde sa uplatňuje
odmeňovanie podľa noriem spotreby práce (výkonová odmena) v zmysle § 4 ods. 4 nariadenia vlády
SR č. 384/2006 Z. z. (v danom čase v znení nariadenia č.415/2018 Z. z.). Normy spotreby prácepre jednotlivé kusy hotového výrobku (tzv. twistre) boli nanormované súkromnoprávnym subjektom -
spoločnosťou Yura Corporation Slovakia, s. r. o. Tieto boli stanovené aj v zmluve č. ÚVTOSaÚVV
– 25/34-2018 o vykonávaní prác zo dňa 31.10.2018 a jej dodatku č. 1 zo dňa 18.12.2018 (ktorým

dodatkom bola zriadená prevádzka poobednej zmeny), uzavretými medzi poskytovateľom – ÚVTOS a
ÚVV Ilava a objednávateľom prác firmou Yura Corporation Slovakia, s. r. o.. Zo skutkových okolností
tiež vyplýva, že žalobca bol zaradený na pracovisko „YURA II“ v mesiaci február 2019, t. j. v mesiaci,
v ktorom bola spustená prevádzka predmetného pracoviska, pričom z predchádzajúceho pracovného
zaradenia (žalobca pracoval v odevnom sklade) nemal dostatočné manuálne zručnosti na charakter

prác vykonávaných na pracovisku „YURA II“ a uvedené mohlo zapríčiniť, prečo žalobca nedokázal
spracovať toľko materiálu ako iní odsúdení s niekoľkoročnými skúsenosťami z podobného pracoviska.
Nazákladeuvedenéhojemožnéprijaťzáver,žebolomožnéiprimenšomfondepracovnéhočasu,keďže
na danom pracovisku bola 6 hodinová prevádzka (na rannej zmene bola 8 hodinová prevádzka), splniť
normy spotreby práce a dosiahnuť hrubú pracovnú odmenu vo výške určenej nariadením č. 384/2006
Z. z., k čomu však v prípade žalobcu nedošlo, keďže tento nesplnil v mesiacoch február a marec 2019

stanovenú normu spotreby práce. Žalovaný považoval za nepreukázaný aj namietaný nesprávny úradný
postup ÚVTOS a ÚVV Ilava, ktorý mal spočívať v nezabezpečení vhodných pracovných podmienok
(sprchovanie po práci). Sťažnosť žalobcu zo dňa 04.03.2019 adresovaná ÚVTOS a ÚVV Ilava v totožnej
veci bola vyhodnotená ako neopodstatnená ako vyplýva zo záznamu o prešetrení sťažnosti č. ÚVTOS
a ÚVV-sť-OaO-19-5/13-2019 zo dňa 12.04.2019. ÚVTOS a ÚVV Ilava po prešetrení sťažnosti žalobcu

(sťažovateľa) konštatoval, že pri prešetrovaní sťažnosti príslušníčka zboru prešetrujúca sťažnosť
navštívila dotknuté pracovisko a zistila, že odsúdení vykonávali pracovnú činnosť, ktorá nevyžadovala
nadmernú fyzickú aktivitu a odsúdení stáli pri stroji, ktorý nesálal teplo a taktiež v miestnosti nebola
zvýšená teplota, ako ani prašnosť. V odpovedi na sťažnosť žalobcu je tiež uvedené, že pri otvorení
pracoviska „YURA II“ nebola zo strany zdravotníckeho personálu, bezpečnostného technika pre ochranu

zdravia pri práci, ako ani iných príslušníkov zboru vznesená požiadavka na zabezpečenie častejšieho
sprchovania pre odsúdených pracujúcich na dotknutom pracovisku. Výkon prác na pracovisku „YURA
II“ v ÚVTOS a ÚVV Ilava tak nevyžadoval zvýšenú intenzitu sprchovania po práci, a to z dôvodu, že na
tomto pracovisku sa vykonávajú činnosti, ktoré nevyžadujú zvýšenú námahu a ani tam nevzniká prašné
prostredie. Preto podľa názoru žalovaného mal žalobca zabezpečené právo na sprchovanie dvakrát za

týždeň v súlade s § 22 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z. z.. Ďalej žalovaný uviedol, že v zmysle judikatúry
súdov primárnym pojmovým znakom škody je existencia škodovej udalosti, v dôsledku ktorej vznikla
ujmavmajetkovejsférepoškodenéhoajeobjektívnevyjadriteľnávpeniazoch.Vprípadežalobcujevšak
nespochybniteľné, že nie je splnená práve existencia škodovej udalosti, teda neexistuje spôsobilý titul
pre vznik práva na náhradu škody v súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom ÚVTOS

a ÚVV Ilava, tak ako žalovaný uviedol vyššie. Ďalej žalovaný upriamil pozornosť na to, že rozhodujúce
kritérium pre výpočet mesačnej pracovnej odmeny predstavovalo množstvo spracovaného počtu kusov
materiálu, t. j. hrubá pracovná odmena bola stanovená podľa normy spotreby práce, a nie podľa počtu
odpracovaných hodín, ako to žalobca nesprávne a zavádzajúco tvrdí v žalobe. V tomto smere žalovaný
považuje za nesprávny aj výpočet škody na strane 5 žaloby, kde je jednak chybne uvedený súčet

čísiel 79,26 Eur + 29,604 Eur a súčasne žalobca nesprávne vychádzal z hrubej (tzv. brutto) mzdy,
avšak na účely prípadného priznania náhrady majetkovej škody v podobe ušlej mzdy možno vychádzať
výlučne z údaja o čistej (tzv. netto) mzde. Žalovaný tiež uviedol, že výkonom trestu odňatia slobody sú
prirodzene spojené určité obmedzenia, avšak samotná skutočnosť, že žalobcovi nevyhovoval zákonom
stanovený rozsah sprchovania pre odsúdených v žiadnom prípade nemôže zakladať a ani nezakladá

vznik nemajetkovej ujmy. Žalovaný nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z.. Z dôvodu, že v prípade žalobcu neexistuje spôsobilý titul pre uplatnenie práva na náhradu škody
ako ani škoda, žalovaný má za to, že v prejednávanej veci nie je možné dospieť ani k záveru o existencii
príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a škodou. V súvislosti s úrokom
z omeškania, ktorý žalobca uplatnil od 11.3.2022 žalovaný poukázal na ustanovenie § 16 ods. 4 tretia

veta zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody. Keďže oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku
zo dňa 30.08.2022 bolo žalobcovi podľa jeho tvrdenia v žalobe doručené dňa 08.09.2022, omeškanie
žalovaného nemohlo nastať pred 09.09.2022.

3. Žalobca v podaní zo dňa 21.12.2023 reagoval na vyjadrenie žalovaného. Uviedol, že námietka
premlčania vznesená žalovaným je nedôvodná. Žalovaný opomenul pri posúdení plynutia premlčacej
doby zohľadniť spočívanie premlčacej doby v zmysle § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z.z. v období od27.3.2020 do 30.4.2020 a od 1.1.2021 do 28.2.2021. K premlčaniu uplatnených práv žalobcu teda
nedošlo. Ďalej uviedol, že je právne bezvýznamné, ak bola sťažnosť žalobcu podľa § 65 a nasl. Zákona
č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže vyhodnotená ako neopodstatnená, pričom žalovaný

sa vo vyjadrení k žalobe opieral práve o výsledok tohto sťažnostného konania. Skutkový stav namietaný
v sťažnostnom konaní nie je predmetom žaloby. Zo strany žalovaného tak neboli účinne popreté
skutkové tvrdenia žalobcu v žalobe. Ďalej uviedol, že nedostatok výrobného materiálu nie je problémom
zamestnanca, či už v štandardnom pracovnom vzťahu alebo v podmienkach práce odsúdených vo
výkone trestu odňatia slobody. Poukázal na ustanovenie § 4 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 384/2006

Z.z., podľa ktorého ak obvinený alebo odsúdený vlastným zavinením nesplnil normu spotreby práce,
jeho pracovná odmena sa primerane zníži. Tiež odcitoval ustanovenie § 4 ods. 4 nariadenia vlády SR č.
384/2006 Z.z., podľa ktorého odmeňovanie normovanej práce sa vykonáva tak, aby pri splnení normy
spotrebyprácevpožadovanejkvalitepracovnáodmenazodpovedalapríslušnejpracovnejtriedevprvom
pracovnom stupni podľa prílohy č. 3. Citované ustanovenia sa dajú vykladať len tak, že ústav musí
nadstaviť (určiť) normu spotreby práce tak, aby odsúdený dosiahol príslušnú pracovnú odmenu podľa

tarify, pričom krátiť túto môže ústav len vtedy, ak odsúdený vlastným zavinením nesplnil normu spotreby
práce. Nedostatok výrobného materiálu v dôsledku reorganizácie výroby ani iné prekážky v práci
v podobe prevádzkových problémov na strane ústavu, či spoločnosti YURA tak logicky nemôžu byť
pripísané na ťarchu (vinu) pracovníka/odsúdeného. Žalobca teda nezavinil nesplnenie normy spotreby
práce, a teda mu patrí odmena vo výške 197,30 Eur mesačne, resp. 1,134 Eur za hodinu. Výška hrubej

pracovnej odmeny za mesiace február, marec 2019 tak nebola stanovená správne, t.j. bola v rozpore
s § 45 zákona č. 475/2005 Z.z. v spojení s § 4 nariadenia vlády SR č. 384/2006 Z.z.. V bode 8 žaloby
je chyba v písaní, keď v zátvorke malo byť uvedené 42,196 Eur, a nie 79,26 Eur, pričom žalobný petit
znejúci na náhradu škody v sume 71,80 Eur je správny. Žalobca je presvedčený, že žaloval správne
hrubú pracovnú odmenu, a nie netto pracovnú odmenu. Žalobca uviedol, že predmetom žaloby nie sú

skutkové tvrdenia a nároky titulom nesprávneho stanovenia normy spotreby práce a preto je nadbytočná
argumentácia žalovaného v tomto smere. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k žalobe tvrdil, že žalobca nemal
dostatočné manuálne zručnosti na charakter prác vykonávaných na pracovisku „YURA II“ a uvedené
mohlo zapríčiniť to, že žalobca nedokázal spracovať toľko materiálu ako iní odsúdení s niekoľkoročnými
skúsenosťami z podobného pracoviska, žalobca k tomu uviedol, že ide o ničím nepodložené tvrdenie

žalovaného,ktoréjevrozporesobjektívnourealitouadôkazmi.Zmesačnýchpracovnýchlístkovvyplýva
počet kusov výrobného materiálu, ktoré boli žalobcovi vydané ako aj počet žalobcom spracovaných
a ústavu odovzdaných kusov materiálu. Z týchto lístkov nevyplýva, žeby žalobca nestihol spracovať
pridelený materiál. Zo zmenového výkazu YURA II (poobedňajšia prevádzka) za február 2019 vyplýva,
že len jeden pracovník dosiahol HPO prevyšujúcu sumu 197,30 Eur a ďalší 23 pracovníci túto HPO

nedosiahli. Zo zmenového výkazu YURA I (dopoludňajšia prevádzka) za február 2019 vyplýva, že
len dvaja pracovníci dosiahli HPO prevyšujúcu sumu 197,30 Eur a ďalší 23 pracovníci túto HPO
nedosiahli. Zo zmenového výkazu YURA II (poobedňajšia prevádzka) za marec 2019 vyplýva, že len
traja pracovníci z 22 pracovníkov dosiahli HPO prevyšujúcu sumu 197,30 Eur. Zo zmenového výkazu
YURA I (poobedňajšia prevádzka) za marec 2019 vyplýva, že 12 pracovníci z 22 pracovníkov dosiahli

(presiahli) HPO minimálnu mzdu 197,30 Eur. Je teda zrejmé, že poobednej zmene ostali len zbytky
a nebolo možné, aby mohli všetci reálne dosiahnuť normu spotreby práce a tým aj minimálnu mzdu
197,30 Eur podľa nariadenia vlády SR č. 384/2006 Z.z. Z výdajok materiálu - Twister za mesiace 2/2019,
3/2019 a dodacích listov za mesiace 2/2019, 3/2019 vyplýva, že všetok materiál, ktorý ráno dodala
spol. YURA do ústavu bol v daný deň spracovaný a na druhý deň ráno bol autom odvezený, teda nikdy

neostal nespracovaný tovar. Ďalej prezentoval názor, že zistenia pracovníčky ústavu (právničky) pri
prešetrovaní sťažnosti sú vo vzťahu k skutkovým zisteniam právne bezvýznamné, nejedná sa o dôkaz,
ale vo svojich dôsledkoch ide iba o skutkové tvrdenia ústavu, teda „delikventa“. Tiež je irelevantné,
že sprchovanie na pracovisku nepožadovali pracovníci ústavu (zdravotníci, BOZP, či iní pracovníci),
nakoľko ide tiež o tvrdenia delikventa (ústavu) a ich názory sú navyše protirečivé. Žalovaný len

nekriticky poukázal na sťažnostné konanie. Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z.z. sú pracovný čas
a pracovné podmienky pre odsúdených rovnaké ako pre ostatných zamestnancov. Pracujúci odsúdení
musia mať rovnaké podmienky vrátane hygieny, BOZP ako zamestnanci objednávateľa prác (YURA),
ktorí vykonávajú tú istú prácu. Ústav to nedodržiava, čim zasiahol do práv žalobcu. Odsúdení, ktorí
pracujú, musia platiť trovy výkonu trestu (na rozdiel od nepracujúcich odsúdených) a môžu sa sprchovať

len 2 x do týždňa rovnako ako nepracujúci odsúdení. Toto považuje žalobca za absurdné, podľa neho ide
o ponižujúce zaobchádzanie. Manuálne práce na pracovisku YURA II jednoznačne vyžadujú hygienu
po prácu – sprchovanie, a to v zmysle § 22 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z. v spojení s § 4 ods. 2
zákona č. 475/2005 Z.z.. Žalobca považuje za ústavne nekonformné ustanovenie § 16 ods. 4 tretiaveta zákona č. 514/2003 Z.z. ohľadom počiatku omeškania, pretože podľa jeho názoru toto ustanovenie
neoprávnene preferuje štát ako dlžníka (škodcu) a umelo posúva začiatok omeškania. Rozhodnutie
o určení počiatku omeškania žalobca ponechal na súde.

4. Žalovaný sa k vyjadrenie žalobcu vyjadril v duplike zo dňa 29.1.2024. V ňom trval na vznesenej
námietke premlčania. Poukázal na znenie dôvodovej správe k zákonu č. 62/2020 Z. z. o niektorých
mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19
a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len zákon č. 62/2020 Z. z.), v ktorej je

uvedené: „Predkladateľ má za to, že toto opatrenie môže prispieť k tomu, aby občania a podnikatelia
nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv v súkromnoprávnych
vzťahoch v čase pandémie bez obavy, že by prišli o svoje práva v dôsledku premlčania alebo preklúzie.
Zámerom zákonodarcu tak bolo chrániť práva občanom v období pandémie, kedy z objektívnych
dôvodov nemohli vykonávať úkony v súvislosti s uplatnením svojich práva.“ V žiadnom prípade však
neboloúčelomprijatéhozákonaumelopredlžovaťpremlčaciulehotu,ktorámalauplynúťtakmerdvaroky

od prijatých opatrení. Pri takomto výklade zákona by, v prípade zákonnej 10 ročnej premlčacej lehoty,
bolo nutné prihliadať na prijaté opatrenia ešte aj v roku 2030, čo by bolo v úplnom rozpore s rozumným
usporiadaním vzťahov a narúšalo akýkoľvek pocit právnej istoty účastníkov súkromnoprávnych vzťahov.
Bolo by absolútne nelogické, aby sa v právnych vzťahoch predlžovalo plynutie premlčacej doby v roku
2022, resp. i v roku 2030, iba z dôvodu, že v niektorých obdobiach v roku 2020 a 2021 účastník

nemohol vykonať úkon smerujúci k uplatneniu svojho práva, hoci na jeho uplatnenie mal ešte dlhú
dobu. Podľa názoru žalovaného je teda zrejmé, že cieľom uvedenej právnej úpravy bolo zabrániť
tomu, aby v danom čase, kedy bolo pre rôzne zákazy a obmedzenia podstatne sťažené uplatnenie
práv, nedošlo k ich premlčaniu práve z týchto objektívnych dôvodov. Vzhľadom na tieto skutočnosti
má žalovaný za to, že premlčacia doba žalobcovi uplynula dňa 15.10.2022. Žalovaný tiež poukázal

na to, že k rovnakému výkladu tohto zákona dospeli aj súdy, napr. Krajský súd v Banskej Bystrici
v rozhodnutí sp. zn. 43Cob/12/2023 zo dňa 16.03.2023, Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn.
7CoCsp/55/2022 zo dňa 08.02.2023, ako aj Krajský súd v Trenčíne v rozsudku sp. zn. 17CoCsp/35/2022
zo dňa 26.01.2023, podľa ktorého „Zámerom tohto zákona totiž nebolo, aby v čase od 27.3.2020 do
30.4.2020, resp. od 19.1.2021 do 28.2.2021 neplynuli všetky premlčacie lehoty. Zámerom bolo, aby

neplynuli iba tie premlčacie lehoty, ktorých koniec by uplynul v čase od 27.3.2020 do 30.4.2020, resp.
od 19.1.2021 do 28.2.2021, a to z dôvodu prijatých opatrení pred ochorením COVID-19.“ Ďalej žalovaný
uviedol, že z doručeného podania ÚVTOS a ÚVV Ilava zo dňa 01.12.2023 označeného ako „Žiadosť
o poskytnutie súčinnosti - odpoveď“ je zrejmé, že po vykonaní všetkých zrážok bol zostatok pracovnej
odmeny pripísaný na konto žalobcu dňa 12.03.2019 (za mesiac február 019) a dňa 12.04.2019 (za

mesiac marec 2019), pričom výplatné pásky sa odsúdeným, tzn. aj žalobcovi odovzdávajú v priebehu
najbližších dní (cca 2 - 4 pracovné dni) po pripísaní týchto finančných prostriedkov. Žalovaný potom
zastáva názor, že o vzniku tvrdenej škody (vrátane prípadnej nemajetkovej ujmy) sa žalobca dozvedel
najneskôr dňa 18.04.2019, t. j. na štvrtý pracovný deň po pripísaní zostatku pracovnej odmeny na
konto žalobcu (za mesiac marec 2019) dňa 12.04.2019. Keďže žalobca si uplatnil svoj nárok žiadosťou

o predbežné prerokovanie na Ministerstve spravodlivosti SR dňa 11.03.2022, trojročná (subjektívna)
premlčacia lehota tak neplynula v súlade s ustanovením § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v období
od 11.03.2022 do 08.09.2022. Posledným dňom premlčacej lehoty bol preto najneskôr deň 15.10.2022.
Žalobca podal žalobu na súd až dňa 10.11.2022, teda po márnom uplynutí premlčacej doby. V ostatnom
žalovaný odkázal na všetky jeho námietky proti žalobnému nároku uvedené v jeho vyjadrení k žalobe.

5. Žalobca sa k duplike žalovaného vyjadril v jeho vyjadrení zo dňa 23.2.2024. Nesúhlasil s výkladom
zákona č. 62/2020 Z.z., ktorý prezentoval žalovaný a ani rozhodnutia krajských súdov, na ktoré žalovaný
poukázal nepredstavujú ustálenú judikatúru súdov, pričom Najvyšší súd SR sa k tejto otázke ešte
nevyjadril. Predmetnú úpravu spočívania premlčacej doby považoval žalobca za vágnu, ale podľa jeho

názoru, ak by zákonodarca chcel normovať, že premlčacia doba spočíva vo vymedzenom období
len vtedy ak práve v ňom dôjde k uplynutiu premlčacej doby, nič mu nebránilo, aby takú podmienku
formuloval jasne, presne a preskúmateľne. Žalobca považuje vznesenie námietky premlčania za
rozporné s dobrými mravmi. Je zneužitím práva, ak štát, ktorý vyprodukoval nejasnú právnu normu
sa následne dovoláva premlčania nároku použijúc extenzívny výklad tejto právnej normy. V tomto

prípade treba zvoliť ten výklad, ktorý je výhodný pre adresáta právnej regulácie a smeruje k presadeniu
jeho určitého základného práva, a nie ten výklad, ktorý je výhodný pre štát, ktorý stvoril nejasnú právnu
normu. Preto by mal byť zvolený výklad § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z.z. podľa ktorého premlčacia doba
v tam uvedených obdobiach neplynula ohľadom všetkých subjektívnych práv všetkých veriteľov, t.j. ajtých, koniec ktorých premlčacích dôb mal pripadnúť až po uplynutí stanovených období. Preto žalobné
nároky žalobcu nie sú premlčané.

6. Súd na pojednávaní za prítomnosti sporových strán vykonal dokazovanie oboznámením prílohy
žaloby, a to rozhodnutia o zaradení obvineného, odsúdeného do pracovnej tarify a do funkcie k 4.2.2019,
rozhodnutia o zaradení obvineného, odsúdeného do pracovnej tarify a do funkcie od 26.3.2019 do
27.3.2019, zmenových výkazov z č.l. 11, 12, týždenných pracovných lístkov z č.l. 13 až 21, výplatných
pások žalobcu z č.l. 22, 24, mesačného pracovného lístka odsúdeného na pracovisku YURA II za

február 2019 a za marec 2019 z č.l. 23, 25 výpočtu HPO z č.l. 23, 25, faktúry YURA Corporation
Slovakia, s.r.o. z č.l. 26, výdajok materiálu z č.l. 27, 28, 32, 34, dochádzky za február 2019, marec
2019 z č.l. 29, 33, faktúr YURA Corporation Slovakia, s.r.o. z č.l. 30, 31, 35, zmluvy č. ÚVTOSaÚVV–
25/34-2018 o vykonávaní prác zo dňa 31.10.2018, dodatku k tejto zmluve zo dňa 18.12.2018, dodacích
listov z 42 až 100, listín z č.l. 101 až 102, listu ÚVTOS a ÚVV Ilava, oddelenia výkonu trestu zo
dňa 25.3.2019, žiadostí o súčinnosť pri prešetrovaní sťažnosti zo dňa 20.3.2019, stanoviska ÚVTOS

a ÚVV Ilava, skupiny zamestnávania, výroby a odbytu zo dňa 20.3.2019 s doručenkou, záznamu
z ohliadky pracoviska YURA zo dňa 24.10.2018, záznamu o prešetrení sťažnosti č. ÚVTOS a ÚVV-sť-
OaO-19-5/13-2019 zo dňa 12.4.2019, oznámenia Generálneho riaditeľstva ZVJS Bratislava o prešetrení
vybavenia sťažnosti zo dňa 21.6.2019, žiadosti Generálneho riaditeľstva ZVJS Bratislava zo dňa
16.5.2019, žiadosti Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 10.5.2019, žiadosti žalobcu o prešetrení

vybavenia sťažnosti zo dňa 23.4.2019 s fotokópiou prvej strany poštovej obálky, sťažnosti žalobcu
zo dňa 4.3.2019 s fotokópiou prvej strany poštovej obálky, oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR
ovýsledkupredbežnéhoprerokovanianárokunanáhraduškodyzodňa30.8.2022, vyjadreniažalovanej
strany zo dňa 28.11.2023, záznamov ÚVTOS a ÚVV Ilava o prešetrení sťažnosti č. ÚVTOS a ÚVV-
sť-OaO-19-5/13-2019 zo dňa 12.4.2019, č. ÚVTOS a ÚVV-sť-OaO-45-6/13-2019 zo dňa 13.6.2019,

vyjadrenie žalobcu (replika) zo dňa 21.12.2023, zmenových výkazov z č.l. 191 až 200, výkonových
noriem pre jednotlivé artikle a druhy operácií Pracovisko YURA z č.l. 201, dupliky žalovaného zo dňa
29.1.2024, odpovede ÚVTOS a ÚVV Ilava zo dňa 1.12.2023, vyjadrenia žalobcu zo dňa 23.2.2024.

7. Žalobca na pojednávaní navrhol žalobe vyhovieť. Uviedol, že každé ráno prišlo auto, ktoré doviezlo

určitý počet káblov a všetky tieto káble odsúdení spracovali. Ten, ktorý rozdeľoval prácu, pridelil väčší
početvýrobnéhomateriáludvomnajskúsenejšímodsúdenýmatítedabolischopnísplniťnormuspotreby
práce. Faktom je, že ústav pre žalobcu nemal dostatok práce, aby mohol splniť aj žalobca normu
spotreby práce. Z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že na strane ústavu ako
zamestnávateľa bola prekážka v práci, pre ktorú nepridelil žalobcovi dostatok práce a nebola mu

vyplatená minimálna pracovná odmena podľa prílohy č. 3 a č. 4 nariadenia vlády SR. Žalobca na túto
odmenu mal nárok, keďže normu spotrebu práce žalobca nesplnil nie z dôvodu vlastného zavinenia, ale
z dôvodu, že žalobcovi nebol vydaný dostatočný počet kusov výrobného materiálu. Predmetná práca
si vyžadovala sprchovanie vždy po práci, keďže išlo o manuálnu prácu, pri ktorej sa väzni spotili, boli
zaprášení.

8. Poverený zamestnanec zástupcu žalovaného na pojednávaní sa pridržal v plnom rozsahu vyjadrení
Ministerstva spravodlivosti SR doručených súdu v tejto právnej veci. Trval aj na námietke premlčania
vznesenej žalovaným. Z týchto dôvodov žiadal žalobu zamietnuť.

9. Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

10. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) Štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

11. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.12. Podľa § 4 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej

správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto
ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone
štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu,

13. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone

jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

14. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

15. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

16. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky
podania žiadosti zostávajú zachované.

17. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

18. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. 1a)

19. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

20. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2

sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

21. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušeniealebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

22. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa§15ododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov.

23. Zo žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha proti žalovanej Slovenskej republike náhrady škody
spôsobenej mu orgánom verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Základné právo na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má základ v článku 46 ods. 3 Ústavy SR. Podmienky,
zaktorýchvznikáprávonanáhraduškodyspôsobenej nesprávnymúradnýmpostupomštátnehoorgánu
upravuje zákon č. 514/2003 Z.z.. Nesprávny úradný postup je príkladmo uvedený v ustanovení § 9 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Z tohto zákonného ustanovenia v znení účinnom od 1.1.2013 do 30.6.2023,
t.j. v čase, kedy malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu možno vyvodiť, že za nesprávny úradný
postup treba považovať nielen porušenie povinnosti orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,

porušenie povinnosti vykonať úkon v zákonnej lehote, jeho nečinnosť, ale aj akýkoľvek nezákonný
zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Účelom zákonného
ustanovenia je poskytnúť poškodenej osobe kompenzáciu za čo najväčší okruh pochybení orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci. Podľa tvrdení žalobcu malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu ústavu na výkon trestu odňatia slobody pri výkone trestu odňatia slobody , keď žalobcovi

v dôsledku porušenia právnych predpisov zo strany ústavu nebola vyplatená odmena za vykonanú prácu
v správnej výške a nebolo mu umožnené sprchovať sa vždy po práci. Výkon trestu odňatia slobody
a s tým spojené odmeňovanie väzňov za vykonanú prácu v ústave a umožnenie hygienických potrieb po
práci nepochybne spadá do kategórie výkonu verejnej moci. Žalobcovi malo byť nesprávnym úradným
postupom zasiahnuté do jeho práv a spôsobená škoda, a preto je žalobca aktívne vecne legitimovaný

v tomto konaní podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.. Za tvrdenú škodu v majetkovej a nemajetkovej
sfére žalobcu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci zodpovedá podľa
ustanovení § 1 písm. a/, § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát, ktorý je v konaní pasívne
legitimovaný a ktorý sa zodpovednosti nemôže zbaviť.

24. Ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. určuje, ktorý orgán koná v mene štátu. Keďže v danom
prípade malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť pri výkone trestu odňatia slobody, pri výkone
väzenstva, teda v oblasti štátnej správy, ktorá podľa § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy patrí do pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti SR,
príslušným orgánom, ktorý je oprávnený konať o predmetnej žalobe za žalovaný štát je Ministerstva

spravodlivosti SR v zmysle § 4 písm. e/ zákona č. 514/2003 Z.z..

25. Súd preskúmal, či žalobca splnil osobitnú podmienku stanovenú zákonom pre uplatnenie nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Zo zhodných tvrdení sporových strán ako
aj z oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 30.8.2022 o výsledku predbežného prerokovania

nároku na náhradu škody bolo zistené, že žalobca v súlade s § 15 ods. 1 a § 16 zákona č. 514/2003
Z.z. požiadal dňa 11.3.2022 Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán konajúci za žalovaného žiadosťou
zo dňa 9.3.2022 o predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu vecnej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci v dôsledku nesprávneho úradného postupu,
ktorý mal spočívať v nezabezpečení vhodných pracovných podmienok, konkrétne sprchovania po práci ,

v nesprávnom rozúčtovaní pracovnej odmeny v mesiacoch 2/2019 a 3/2019. Z oznámenia Ministerstva
spravodlivosti SR zo dňa 30.8.2022 je zrejmé, že žiadosť žalobcu na náhradu vecnej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy ministerstvo vyhodnotilo ako nedôvodnú, keďže malo za to, že zo strany ústavu na
výkon trestu odňatia slobody nedošlo k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu. Podľa tvrdenia
žalobcu, ktoré žalovaný nerozporoval bolo oznámenie Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 30.8.2022

doručené žalobcovi dňa 8.9.2022.

26. Žalovaný namietol premlčanie práva na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy. Súd preto
preskúmal , či je námietka premlčania dôvodná, pretože v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka
platí, že ak sa dlžník premlčania dovolá, a právo bolo uplatnené na súde po uplynutí premlčacej

doby (lehoty), nemožno toto premlčané právo veriteľovi priznať. V danom prípade právo na náhradu
majetkovej a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu sa v zmysle § 19 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ide
o subjektívnu premlčaciu dobu, pri ktorej je počiatok jej plynutia viazaný na moment, kedy sa poškodenýdozvedel o škode. Z odpovede ÚVTOS a ÚVV Ilava zo dňa 01.12.2023 adresovanej Ministerstvu
spravodlivosti SR je zrejmé, že po vykonaní všetkých zrážok bol zostatok pracovnej odmeny pripísaný
na konto žalobcu dňa 12.03.2019 (za mesiac február 2019) a dňa 12.04.2019 (za mesiac marec 2019),

pričom výplatné pásky sa odsúdeným, tzn. aj žalobcovi odovzdávajú v priebehu najbližších dní (cca
2 - 4 pracovné dni) po pripísaní týchto finančných prostriedkov. Žalovaný poukázal na tieto okolnosti
ohľadom vyplácania pracovných odmien väzňov vo svojom vyjadrení zo dňa 29.1.2024 a žalobca
v jeho vyjadrení zo dňa 23.2.2024 tieto okolnosti nepopieral. Vychádzajúc z uvedených okolností súd
konštatoval, že žalobca sa o škode ohľadom tvrdeného nedoplatku na pracovnej odmene za mesiac

február 2019 dozvedel najneskôr z výplatnej pásky za mesiac február 2019, ktorá bola odovzdaná
žalobcovi dňa 18.3.2019, t.j. po 4 pracovných dňoch po pripísaní odmeny na konto žalobcu dňa
12.3.2019. Od 18.3.2019 teda začala plynúť trojročná premlčacia doba ohľadom nároku na nedoplatok
na pracovnej odmene za mesiac február 2019. Premlčacia doba neplynula podľa § 19 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. počas obdobia predbežného prerokovania žiadosti o náhradu škody , t.j. od podania
žiadosti dňa 11.3.2022 do doručenia oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR o spôsobe vybavenia

žiadosti žalobcovi dňa 8.9.2022 (182 dní). Premlčacia doba neplynula ani počas obdobia od 27.3.2020
do 30.4.2020 (35 dní) a neplynula ani počas obdobia od 19.1.2021 do 28.2.2021 (41 dní), a to podľa
ustanovení§1,§8zákonač.62/2020Z.z.oniektorýchmimoriadnychopatreniachvsúvislostisošírením
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony. Uvedený zákon bol prijatý v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby

COVID-19 a jeho účelom bolo poskytnúť občanom predlženie premlčacích aj prekluzívnych lehôt na
uplatnenie ich práv na súdoch v obdobiach od 27.3.2020 do 30.4.2020 a od 19.1.2021 do 28.2.2021,
kedy tieto práva nemohli vykonávať z dôvodu pandémie. Neplynutie premlčacej doby sa vzťahuje tak
na premlčacie doby, ktoré uplynuli v zákonom stanovenom období ako aj na premlčacie doby, ktorých
koniec mal pripadnúť až po uplynutí stanoveného obdobia. K rovnakému záveru dospel aj Najvyšší

súd SR v uznesení sp. zn. 1Cdo 99/2022 zo dňa 29.5.2024. Súd bral do úvahy uvedené rozhodnutie
najvyššej súdnej autority a neprihliadal na rozhodnutia krajských súdov s opačným názorom, na ktoré
poukazoval žalovaný. Koniec premlčacej doby tak pripadol na 1.12.2022. Žalobca podal žalobu na súd
pred tým, a to dňa 10.11.2022. Po zohľadnení uvedených období (od 27.3.2020 do 30.4.2020, t.j. 35
dní, od 19.1.2021 do 28.2.2021, t.j. 41 dní a od 11.3.2022 do 8.9.2022, t.j. 182 dní), počas ktorých

premlčacia doba neplynula v zmysle citovaných zákonných ustanovení a s prihliadnutím na časové
hľadisko je zrejmé, že premlčaný nie je ani nárok žalobcu na doplatenie odmeny za prácu za mesiac
marec 2019, o výške ktorého nároku sa žalobca dozvedel neskôr než o výške nároku za mesiac február
2019, a to z výplatnej pásky za mesiac marec 2019, ktorá mu bola odovzdaná dňa 18.4.2019, a až
od tohto dňa začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorej koniec pripadol na 1.1.2023. Žalobca sa

o škode (ujme) ohľadom tvrdeného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dozvedel vždy po práci, keď
mu nebolo umožnené osprchovať sa. Nárok uplatnil za február 2019, marec 2019, pričom naposledy
v marci 2019 žalobca pracoval dňa 22.3.2019, ako to vyplýva z týždenných pracovných lístkov ohľadom
pracoviska YURA II za marec 2019 ako aj zo zmenového výkazu za marec 2019, a preto súd od tohto
dňa (22.3.2019) stanovil počiatok plynutia trojročnej premlčacej doby ohľadom predmetného nároku

a premlčacia doba by uplynula 22.3.2022. Premlčacia doba však neplynula podľa § 1 , § 8 zákona č.
62/2020 Z.z. od 27.3.2020 do 30.4.2020 ( 35 dní) a ani od 19.1.2021 do 28.2.2021 ( 41 dní) a neplynula
podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. počas obdobia predbežného prerokovania žiadosti o náhradu
škody, t.j. od 11.3.2022 do 8.9.2022 ( 182 dní). Po pripočítaní tohto obdobia 258 dní, kedy premlčacia
lehota neplynula koniec premlčacej lehoty pripadol na 5.12.2022, no žalobca uplatnil nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy pred uplynutím premlčacej lehoty žalobou podanou dňa 10.11.2022. S poukazom na
uvedené skutočnosti teda nárok žalobcu na náhradu vecnej škody a na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch nie je premlčaný v žiadnom rozsahu.

27.Žalobcabolpovinnýpreukázať,žebolisplnenépodmienky,ktorézakladajúobjektívnuzodpovednosť

štátu za vznik škody v zmysle zákona č. 513/2004 Z.z., a ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nesprávny
úradnýpostup,2/vznikškodya3/príčinnúsúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupomavzniknutou
škodou. V prípade, že nie je splnený čo i len jeden z uvedených predpokladov, zodpovednosť štátu
nevzniká. Žalovaný popieral, že tieto predpoklady boli splnené.

28. V danom prípade žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup ústavu na výkon trestu pokiaľ ide
o priznanú pracovnú odmenu žalobcovi za mesiace február 2019 a marec 2019. Súd poukazuje na
to, že v zmysle § 42 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a
doplnení niektorých zákonov zaradenie odsúdeného do práce je osobitný vzťah medzi ústavoma odsúdeným, ktorým nevzniká pracovný pomer, ani iný obdobný pracovnoprávny vzťah. V zmysle
§ 42 ods. 2 veta štvrtá zákona č. 475/2005 Z.z. na zaraďovanie do práce odsúdených sa primerane
použijú ustanovenia § 85, § 85a, § 93 až 95, § 97, § 98, § 133 ods. 1 a 2, § 147, § 148, § 174,

§ 175, § 176 a § 193 až 198 Zákonníka práce. Nárok na pracovnú odmenu vzniká za podmienok
stanovených zákonom č. 475/2005 Z.z. a nariadením vlády SR č. 384/2006 Z.z. o výške pracovnej
odmeny a podmienkach jej poskytovania obvineným a odsúdeným účinným a platným do 1.2.2023
(ďalej aj „nariadenie“). Z oboznámených listín vyplýva, že ústav postupoval podľa § 45 ods. 1 zákona č.
475/2005 Z.z.. Podľa tohto zákonného ustanovenia odsúdenému patrí pracovná odmena podľa druhu

vykonávanej práce a podľa odpracovaného času odsúdeným alebo podľa normy spotreby práce. Z
rozhodnutia riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ÚVV Ilava zo dňa 1.2.2019 bolo zistené,
že žalobca (spolu s ďalšími odsúdenými) bol na základe tohto rozhodnutia riaditeľa ústavu zaradený od
04.02.2019 na pracovisko YURA II-úkol do pracovnej triedy 1 a pracovného stupňa 1. Od 25.3.2019 bol
žalobca práceneschopný. K zaradeniu do práce došlo na základe zmluvy č. ÚVTOSaÚVV-25/34-2018
o vykonávaní práce zo dňa 31.10.2018 uzatvorenej medzi objednávateľom YURA Corporation Slovakia,

s.r.o. a Ústavom na výkon trestu odňatia slobody a Ústavom na výkon väzby Ilava (ďalej aj „ústav“) ako
poskytovateľom , predmetom ktorej zmluvy bol záväzok poskytovateľa vykonávať pre objednávateľa
práce prostredníctvom odsúdených vykonávajúcich trest odňatia slobody v ústave spočívajúce: a)
v navliekaní gumičiek a túb, twistovaní vodičov , pinovaní konektorov, strihaní túb ručne a strojovo
a následnom balení do obalového materiálu dodaného objednávateľom za podmienok dohodnutých

v zmluve, b) ďalších pomocných prácach a činnostiach spočívajúcich vo vydávaní a preberaní materiálu,
balení, nakladaní a vykladaní automobilov, vedení agendy pracoviska. Zmluva bola uzatvorená na
dobu určitú od 5.11.2018 do 31.12.2019, pričom poskytovateľ sa zaviazal zabezpečiť plnenie predmetu
zmluvy v pracovných dňoch v jednozmennej prevádzke v pracovnom čase od 7.15 hod do 14.45
hod (čl. 2 tejto zmluvy). Z článku 3 tejto zmluvy jednoznačne vyplýva dohoda zmluvných strán o

tom, že objednávateľ bude poskytovať platby za dodané výrobky podľa počtu spracovaných výrobkov,
pričom sú tam stanovené platby za jednotlivé kusy výrobkov. Uvedené zmluvné strany uzavreli dňa
18.12.2018 dodatok k tejto zmluve, v zmysle ktorého sa zriadila aj poobedná zmena (prevádzka) v čase
od 15.00 hod do 21.00 hod a upravili sa ceny jednotlivých artiklov. Odmeny za jednotlivé spracované
kusy výrobkov, vrátane stanovených noriem (počet kusov za hodinu, počet kusov za 7 hodín) sú

uvedené v listine označenej Výkonové normy pre jednotlivé artikle a druhy operácií pracovisko – YURA
(č.l.201 spisu), ktorú predložil žalobca. V danom prípade bol žalobca zaradený na pracovisko YURA II
v poobednej zmene, kde sa uplatňuje odmeňovanie podľa noriem spotreby prác, t.j. výkonová odmena.
Pri odmeňovaní bol zohľadnený teda pracovný výkon žalobcu. Normy spotreby práce pre jednotlivé
kusy výrobkov (twistrov) boli stanovené objednávateľom prác a boli prevzaté do zmluvy o vykonávaní

prác v znení jej dodatku. Odmena za mesiace 2/2019 a 3/2019 bola vypočítaná ako úkolová, teda ako
súčin počtu vyrobených kusov a ceny za jeden kus podľa výkonových noriem pre odsúdených ( č.l.
201). Na mesačnom pracovnom lístku za február 2019 a na výpočte HOP (hrubej pracovnej odmeny na
č.l. 25) je zaznamenané, že žalobca v tomto mesiaci spracoval 7172 kusov TW n.twist, za čo mu bola
priznaná HPO v sume 71 Eur (0,0099 Eur za 1 ks) a 1044 kusov TW2 n.twist, za čo mu bola priznaná

HPO v sume 16,08 Eur (0,0154 Eur za 1 ks), t.j. HPO spolu v sume 87,08 Eur. Podľa zmenového
výkazu za február 2019 žalobca odpracoval 114 hodín, t.j. 19 pracovných dní, počínajúc od 4.2.2019.
Na mesačnom pracovnom lístku za marec 2019 a na výpočte HOP (hrubej pracovnej odmeny na č.l. 23)
je zaznamenané, že žalobca v tomto mesiaci spracoval 6889 kusov TW n.twist, za čo mu bola priznaná
HPO v sume 68,20 Eur (0,0099 Eur za 1 ks) a 718 kusov TW2 n.twist, za čo mu bola priznaná HPO

v sume 11,06 Eur (0,0154 Eur za 1 ks), t.j. HPO spolu v sume 79,26 Eur. Podľa zmenového výkazu
za marec 2019 žalobca odpracoval 96 hodín, t.j. 16 pracovných dní z celkových 21 pracovných dní.
Z uvedeného vyplýva, že žalobca nedosiahol normu spotreby práce, ako bola stanovená v dodatku
č.1 zo dňa 18.12.2018 k zmluve o vykonávaní prác zo dňa 31.10.2018. Preto žalobcovi nemohla byť
vyplatená pracovná tarifa podľa prílohy č. 3, prílohy č. 4 nariadenia vlády SR č. 384/2006 Z.z., podľa

ktorých je pracovná tarifa pre prvú pracovnú triedu a s praxou do 5 rokov vo výške 197,30 Eur mesačne,
resp. vo výške 1,134 Eur za hodinu. Z predložených zmenových výkazov za február 2019 vyplýva, že
na uvedenom pracovisku na dopoludňajšej zmene (YURA) dosiahli stanovenú normu spotreby práce
dvaja odsúdení, a na poobednej zmene (YURA II) dosiahol stanovenú normu spotreby práce jeden
odsúdený, čo je zrejmé z toho, že toľkým odsúdeným bola vyplatená mesačná pracovná odmena

presahujúca sumu 197,30 Eur. Z predložených zmenových výkazov za marec 2019 vyplýva, že na
uvedenom pracovisku na dopoludňajšej zmene (YURA) dosiahli stanovenú normu spotreby práce 12
odsúdení, a na poobednej zmene (YURA II) dosiahli stanovenú normu spotreby práce 4 odsúdení,
čo je zrejmé z toho, že toľkým odsúdeným bola vyplatená mesačná pracovná odmena presahujúcasumu 197,30 Eur. Zo záznamu o prešetrení sťažnosti č. ÚVTOS a ÚVV –sť-OaO-45-6/13-2019 zo dňa
13.6.2019 vyhotoveného ústavom vyplýva, že ústav prešetroval sťažnosť žalobcu ohľadom nesprávne
vyplatenej pracovnej odmeny za mesiace február 2019, marec 2019 a vyhodnotil ju ako neopodstatnenú.

Prihliadol pri tom aj na stanovisko vedúceho skupiny zamestnávania, výroby a odbytu (SZVaO) ústavu,
ktorý poukázal na to, že žalobca ani v jednom mesiaci neodpracoval celý mesačný pracovný fond
a bol zaradený na poobednú zmenu, ktorá má kratší pracovný čas ako ranná zmena a preto bola
pracovná odmena nižšia oproti stanovenej pracovnej tarife. Vedúci SZVaO ďalej v stanovisku uviedol,
že dodávanie výrobného materiálu do priestorov ústavu má plne v kompetencii spoločnosti YURA

Corporation Slovakia, s.r.o. a snahou ústavu je, aby boli dodávky výrobného materiálu v maximálnych
možných množstvách, pričom v mesiaci február 2019 bolo z dôvodov na strane spoločnosti YURA
Corporation Slovakia, s.r.o. (reorganizácia výroby) pár dni dodávané menšie množstvo výrobného
materiálu, ako ústav požadoval. Z ustanovenia § 4 ods. 4 nariadenia vlády č. 384/2006 Z.z. je zrejmé,
že nárok na pracovnú odmenu v sadzbe 197,30 Eur (v prvom pracovnom stupni podľa prílohy č. 3 )
vzniká jedine v prípade ak bola splnená norma spotreby práce, ktorá v danom prípade zo strany žalobcu

splnená nebola, čo nebolo ani sporné medzi stranami. Žalobca nepopieral tvrdenie žalovaného o tom,
že v mesiacoch február 2019 a marec 2019 nesplnil stanovené normy spotreby práce. Žalobca však
tvrdil, že nesplnenie normy spotreby práce nie je dôsledkom zavinenia žalobcu, ale je dôsledkom
nezabezpečeniadostatkuvýrobnéhomateriálu.Uvedenéakoajakékoľvekinéprekážkyvprácinastrane
ústavu treba podľa žalobcu pripísať na ťarchu ústavu. Súd k tomu uvádza, že ak žalobca nemohol využiť

celý 6-hodinový pracovný čas na prácu a dosiahnuť normu spotreby práce pre nedostatok vydaného
výrobného materiálu zo strany spoločnosti YURA Corporation Slovakia s.r.o., u ktorej vo februári 2019
prebiehala reorganizácia výroby, súd poukazuje na to, že žalobca nie je v pracovnom pomere ani v
inom obdobnom pracovnoprávnom vzťahu s ústavom, a preto mu náhrada pracovnej odmeny pre takýto
prípad neprináleží, a nemožno mu priznať pracovnú tarifu podľa prílohy č. 3 nariadenia v sume 197,30

Eur ani podľa prílohy č. 4 nariadenia v sume 1,134 Eur za hodinu, nakoľko žalobca nesplnil normu
spotreby práce. Ustanovenia § 142 ods. 1 až 6 Zákonníka práce o náhrade mzdy pri prekážkach v práci
na strane zamestnávateľa sa na odsúdených zaradených do práce nevzťahujú (v ustanovení § 42 ods. 2
zákona č. 475/2005 Z.z. nie je uvedené, že sa na odsúdených primerane použijú ustanovenia § 142 ods.
1 až 6 Zákonníka práce). Podľa názoru súdu štát nemôže niesť zodpovednosť za to, že objednávateľ

prác YURA Corporation Slovakia, s.r.o. vo februári 2019 v dôsledku reorganizácie výroby nevydal na
pracovisko väčší objem výrobného materiálu a žalobca prípadne iní odsúdení nemohli dosiahnuť normy
spotreby práce. Žalobca poukazoval na ustanovenie § 4 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 384/2006 Z.z.,
podľa ktorého platí, že ak obvinený alebo odsúdený vlastným zavinením nesplnil normu spotreby práce,
jeho pracovná odmena sa primerane zníži. Toto ustanovenie treba vykladať tak, že sa nejedná len

o subjektívne zavinenie (napr. nedostatok zručnosti odsúdeného a pod.), ale ide aj o akýkoľvek iný
dôvod, ktorý nastal na strane odsúdeného a ktorý mu bránil dosiahnuť normu spotreby práce. Medzi
tieto dôvody patrí aj práceneschopnosť odsúdeného, počas ktorej prácu nevykonával. Z listín a tvrdení
žalobcu vyplynulo, že v mesiaci marec 2019 žalobca neodpracoval 5 pracovných dní (od 25.3.2019
do 29.3.2019) z dôvodu jeho práceneschopnosti, teda z dôvodov, ktoré sú na jeho strane. Uvedená

skutočnosť nepochybne prispela k tomu, že žalobca spracoval menší počet kusov výrobného materiálu
žalobcomzauvedenýmesiac.Ideodôvod,ktorýtrebapripísaťnaťarchužalobcu,anienaťarchuústavu.
Správnosti tohto výkladu nasvedčuje aj neskorší vývoj právnej úpravy, keď v ust. § 3 ods. 2 nariadenia
vlády SR č. 7/2023 Z.z. o výške pracovnej odmeny a podmienkach jej poskytovania odsúdeným, ktoré
s účinnosťou od 1.2.2023 nahradilo nariadenie vlády SR č. 384/2006 Z.z. je stanovené, že ak odsúdený

vlastným zavinením alebo z iného dôvodu na strane odsúdeného nesplnil normu spotreby práce, jeho
pracovná odmena sa primerane zníži. Ďalej súd poukazuje na to, že ak by žalobca prekročil normu
spotreby práce, patrila by mu podľa § 4 ods. 3 nariadenia vlády SR č. 384/2006 Z.z. pracovná tarifa
primerane zvýšená o prekročenie normy spotreby práce tak, ako bola zvýšená pracovná tarifa priznaná
iným odsúdeným, ktorá prekročili normu spotreby práce. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti

súd dospel k záveru, že ústav postupoval v súlade s § 4 ods. 1, 2, 4 nariadenia vlády SR č. 384/2006
Z.z., keď nepriznal žalobcovi pracovnú odmenu vo výške pracovnej tarify podľa prílohy č. 3, prílohy č. 4
nariadenia, ale len v (zníženej) sume podľa počtu skutočne spracovaných kusov výrobného materiálu.
Ústav teda neporušil právne predpisy pri stanovení a vyplatení pracovnej odmeny žalobcu za vykonanú
prácu za mesiace február 2019, marec 2019. Nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a žalobcovi

nevznikol nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z..

29. Žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup ústavu ani pokiaľ ide o to, že žalobcovi nebolo
umožnené sprchovať sa pravidelne po práci, teda častejšie ako dva dni v týždni. Podľa § 22ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z. platí, že odsúdený má právo na sprchovanie najmenej dvakrát v
kalendárnom týždni a len ak to vyžaduje výkon práce, do ktorej je odsúdený zaradený, alebo iné
okolnosti, umožní sa mu sprchovanie podľa potreby. Zo záznamu z ohliadky pracoviska YURA v ústave

vyhotoveného ústavom zo dňa 24.10.2018 vyplynulo, že pri otvorení predmetného pracoviska nebola
zo strany zdravotníckeho personálu, referátu pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci ako ani zo
strany iných príslušníkov zboru väzenskej a justičnej stráže stanovená požiadavka na zabezpečenie
častejšieho sprchovania pre odsúdených pracujúcich na predmetnom pracovisku. Príslušníčka zboru
A. A. J., ktorá prešetrovala sťažnosť žalobcu v súvislosti s intenzitou sprchovania po práci, vykonala

ohliadku predmetného pracoviska v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava, oboznámila sa so
stanoviskom vedúcej oddelenia výkonu trestu ústavu, stanoviskom vedúceho skupiny zamestnávania,
výroby a odbytu ústavu a zistila, že žalobca spolu s ďalšími odsúdenými na uvedenom pracovisku v
ústave vykonávali ľahkú ručnú prácu, ktorá si nevyžadovala nadmerne zvýšenú fyzickú aktivitu, stáli pri
stroji , ktorý nesálal teplo, v miestnosti nebola zvýšená teplota prostredia ani prašno a uvedené zistenia
spísala do záznamu o prešetrovaní sťažnosti zo dňa 12.4.2019, ktorý okrem nej podpísal aj riaditeľ

ústavu so záverom, že sťažnosť žalobcu je neopodstatnená. Žalobca požiadal o prešetrenie sťažnosti
a Generálne riaditeľstvo ZVJS jeho žiadosť vybavilo dňa 21.6.2019 so záverom, že sprchovanie
sťažovateľa zabezpečuje ústav Ilava v súlade s platnými právnymi predpismi, nedošlo k porušeniu
práv alebo právom chránených záujmov sťažovateľa ústavom Ilava a sťažnosť je teda neopodstatnená;
ústav Ilava sťažnosť žalobcu vybavil v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a internými

predpismi. Za druh práce, ktorá by si vyžadovala sprchovanie zakaždým po práci treba v zmysle § 22
ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z. považovať prácu, ktorá je náročná na osobnú hygienu odsúdených,
ktorá sa vykonáva v podmienkach a prostredí, zhoršujúcich hygienický štandard odsúdených, napr.
práce, pri ktorých by sa odsúdení zašpinili, nadmerne zaprášili, nadmerne spotili v dôsledku zvýšenej
teploty v miestnosti alebo zvýšenej fyzickej námahy, ktorej vynaloženie je nevyhnutné pri pracovných

úkonoch, resp. v dôsledku spracovania výrobného materiálu, výrobného procesu, použitých pracovných
prostriedkov a pod. Z listín vyplýva, že pracovnou náplňou žalobcu bolo twistovanie (natáčanie) vodičov
pomocou stroja, prípadne ich balenie do obalového materiálu, ktorú prácu možno považovať za ľahkú
ručnúprácu,akokonštatovalajústavvrámciprešetrovaniasťažnostižalobcu.Žalobcaspolusostatnými
odsúdenými vykonávali druh práce manipulačný pracovník a boli rozhodnutím riaditeľa ústavu zaradení

do 1. pracovnej triedy , ktorá podľa prílohy č. 1 nariadenia vlády SR č. 384/2006 Z.z. predstavuje
bežnú fyzickú a psychickú námahu, na rozdiel od prác 2. a 3. pracovnej triedy, ktoré predstavujú
práce so zvýšenou fyzickou námahou a rizikom úrazu. Pri otvorení pracoviska nebolo zistené zo strany
zdravotníckehopersonálu,personáluzodvetvia bezpečnostiaochranuzdraviapripráci,žebysajednalo
o prácu, ktorá by bola náročná na osobnú hygienu odsúdených, a ktorá by si vyžadovala častejšie

sprchovanie a uvedené nebolo zistené ani ohliadkou pracoviska príslušníčkou zboru, vybavujúcou
sťažnosť žalobcu. Uvedené zistenia obsiahnuté v listinných dôkazoch nemožno považovať za právne
bezvýznamné, ako to uvádzal žalobca argumentujúc, že ich sformulovali členovia zboru väzenskej
a justičnej stráže, resp. zamestnanci ústavu, ktorého označil žalobca za delikventa. Tieto zistenia sú
výsledkom preverení a postupov v zmysle relevantných právnych predpisov. Treba ich brať do úvahy

pri zisťovaní skutkového stavu. Navyše žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ohľadom tohto nároku.
Žalobca stručne uvádzal, že šlo o manuálnu prácu, pri ktorej sa väzni spotia a zaprášia; bližšie svoje
tvrdenia nevysvetlil, neobjasnil, v čom spočívala fyzická náročnosť práce, čo bolo zdrojom nadmernej
prašnosti na pracovisku. Žalobca ani netvrdil, žeby pracoval pri stroji, ktorý sálal teplo, žeby pri výkone
tejto práce došlo k zašpineniu jeho rúk, prípadne tváre. Z tvrdení, ktoré poskytol žalobca nie je možné

prijať záver o tom, žeby šlo o prácu, výkon ktorej si vyžaduje častejšie sprchovanie po práci. Napokon
žalobca netvrdil, žeby častejšie sprchovanie vyžadovali iné okolnosti, napr. zdravotný stav žalobcu,
resp. stav hygieny na pracovisku. Súd potom musel konštatovať, že Ústav na výkon trestu odňatia
slobody v Ilave neporušil ustanovenie § 22 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z. ohľadom práva žalobcu na
sprchovanie sa. Nedošlo k nezákonnému zásahu do práv, právom chránených záujmov žalobcu. Nebol

teda preukázaný nesprávny úradný postup. Žalobcovi nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
podľa zákona č. 514/2003 Z.z..

30. Súd dodáva, že ak by aj bolo preukázané, že vzhľadom na druh vykonávanej práce by malo
byť umožnené sprchovať sa vždy po práci, ani v takom prípade, by súd nepriznal žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy v uplatnenej sume 1 Euro. Ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. priznáva
poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy, a to za súčasného splnenia dvoch podmienok: 1) že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú
ujmu a 2), že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť, napríklad formou písomnéhoospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a podobne. Aj Najvyšší súd SR
v rámci svojej judikatúry (napr. uznesenie sp. zn. 6 Cdo 7/2012 zo dňa 15.2.2012) dospel k záveru,
že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňažné zadosťučinenie, resp. peňažnú satisfakciu)

predpokladá ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, keď morálne zadosťučinenie
vo forme konštatovania porušenia práva nie je dostatočné. Žalobca v danom prípade nepreukázal
splnenie týchto podmienok. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry
poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnej integrity poškodeného
vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy,

spoločenské postavenie a podobne. Nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť
zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej
ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.
Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, kde došlo k nepriaznivému následku v značnej
miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. Žalobca
sa obmedzil na tvrdenie, že ústav tým, že mu neumožnil častejšie sprchovanie po práci zasiahol do

jeho osobnostných práv, a to do práva na ľudskú dôstojnosť a do práva na zdravie. Neumožnenie
sprchovania spôsobilo žalobcovi podľa jeho vyjadrenia pocity poníženia a pokorenia, čo spôsobilo
duševný stres. Žalobca bližšie nevysvetlil závažnosť ujmy a nezdôvodnil túto ujmu, ktorá mu mala
vzniknúť v jeho súkromnom živote v dôsledku nezabezpečenia častejšieho sprchovania po práci.
Neuniesol svoje procesné bremeno tvrdenia. Žalobca neoznačil, nepredložil dôkazy na preukázanie

negatívnych následkov v jeho osobnostnej integrite, dôkazy preukazujúce hodnovernosť jeho tvrdení
a z ktorých by vyplývalo, že prípadné samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak
(napr. ospravedlnením).

31. Súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti uzavrel, že žaloba
žalobcu o zaplatenie vecnej škody a aj žaloba o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy je nedôvodná
a preto súd výrokom I. žalobu ako nedôvodnú zamietol.

32. Súd v zmysle návrhu žalobcu nevyžiadal od spol. YURA Corporation Slovakia, s.r.o. normy spotreby

práce za rok 2019 pre kmeňových zamestnancov , keďže normy spotreby práce boli pre odsúdených
stanovené vo výkonových normách pre jednotlivé artikle a druhy operácií (č.l. 201) na základe zmluvy
o vykonávaní prác zo dňa 31.10.2018 v znení jej dodatku zo dňa 18.12.2018 a tieto relevantné
listiny boli na pojednávaní oboznámené. Žalobca navyše netvrdil, žeby jeho pracovná odmena bola
stanovená v rozpore s týmito normami. Súd v zmysle návrhu žalobcu nevyžiadal od spol. YURA

Corporation Slovakia, s.r.o. mesačné pracovné lístky a výpočty HPO každého odsúdeného pracujúceho
na pracovisku YURA doobeda a aj v poobednej zmene , a to za obdobie február 2019, marec
2019 na preukázanie, že poobedná zmena (YURA II) nemala dostatok materiálu a tak odsúdení na
poobednejzmenenemohlisplniťnormyspotrebypráceza február2019,marec2019.Žalovanývýslovne
nepoprel, že odsúdeným bol odovzdaný výrobný materiál v takom množstve, že všetci odsúdení nemohli

splniť normu spotreby práce, pričom poukazoval na to, že výrobný materiál bol zo strany YURA
Corporation Slovakia, s.r.o. vo februári 2019 dodaný ústavu v menšom množstve z dôvodu reorganizácie
výroby. Nešlo teda o spornú skutočnosť, ktorú by bolo treba dokazovať. Súd v zmysle návrhu žalobcu
nevykonal dokazovanie výsluchom konateľa spol. YURA Corporation Slovakia, s.r.o., zamestnancov
zpracovnejzdravotnejslužbykcharakteruprácnastrojiTwisterakpracovnýmpodmienkamkmeňových

zamestnancov (sprchovanie, hygiena) a k normám spotreby práce pre kmeňových zamestnancov,
ani nariadením znaleckého dokazovania znalcom z odboru pracovné lekárstvo na preukázanie, že
výkon práce manipulačným pracovníkom na twisteroch si vyžadoval sprchovanie po práci. Pracovné
podmienky na pracovisku YURA boli prešetrené príslušnými zamestnancami ústavu, ktorí zároveň
vykonali ohliadku pracoviska a ich zistenia obsiahnuté v zázname z ohliadky pracoviska YURA

považoval súd za dostatočné pre ustálenie skutkového stavu a posúdenie nutnosti sprchovania po
práci. Jednoznačný záver o tom, že sociálne podmienky ako i hygienické podmienky pracoviska sú
vyhovujúcebolvzáznamezobhliadkypracoviskaYURAsformulovanýosobamispríslušnýmiodbornými
znalosťami , t.j. personálom z oblasti BOZP (bezpečnostný technik A. K. L.) a zdravotníckej oblasti
(vrchná sestra PhDr. Jana Viteková). Za tejto situácie by bolo nehospodárne ustanovovať znalca,

nakoľko nešlo o posúdenie tak zložitých otázok, na ktoré sú potrebné vedecké poznatky znalca v zmysle
§ 207 CSP. Súd nevykonal podľa návrhu žalobcu dokazovanie ani výsluchom A. A. J. , ktorá za ústav
prešetrovala sťažnosť žalobcu, výsluchom D. A. M. D., vedúceho zamestnávania, D. N. O. I. - vrchnej
sestry v ústave , A. K. L. - bezpečnostnej techničky ústavu, ktorí vykonali ohliadku pracoviska YURA,ani výsluchom vedúcej oddelenia výkonu trestu v ústave A. A., ktorá sa vyjadrovala k sprchovaniu.
Súd nepovažoval za potrebné ani hospodárne predvolávať na výsluch tieto osoby, ktoré boli ohliadnuť
predmetné pracovisko, keďže svoje zistenia zhrnuli v ich zázname z obhliadky pracoviska zo dňa

24.10.2018, resp. A. A. J. v zázname o prešetrení sťažnosti zo dňa 12.4.2019. Súd na návrh žalobcu
nevykonal dokazovanie ani výsluchom vedúceho oddelenia logistiky a väzňov žijúcich v tom čase na
cele č. 114 ako žalobca a väzňov pracujúcich na pracovisku YURA II, ktorých identifikuje ústav, a to
na preukázanie toho, že v ústave po 21.00 hod netiekla teplá voda v umývadle. Súd túto okolnosť
nepotreboval preukazovať, keďže z vykonaného dokazovania mal preukázané, že výkon práce na

pracovisku YURA II nevyžadoval častejšie sprchovanie po práci ako 2 krát v týždni, a žalobca netvrdil,
žeby mu nebolo umožnené sprchovať sa s teplou vodou 2 krát v týždni.

33. Podľa § 255 ods. 1 CSP Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

34. Podľa § 255 ods. 2 CSP Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

35. Podľa § 262 ods. 1 CSP O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

36. Podľa § 262 ods. 2 CSP O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

37. Súd žalobu v celom rozsahu zamietol, a preto s poukazom na zásadu úspechu treba žalovaného

považovať za plne procesne úspešného v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Súd potom výrokom II. v zmysle
§ 262 ods. 1 CSP rozhodol , že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP
po právoplatnom rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.

Podľa § 127 ods. 1 CSP v odvolaní treba uviesť tieto všeobecné náležitosti: ktorému súdu je určené, kto
ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Odvolanie treba predložiť s

potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý ďalší subjekt
dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie.