Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, August 1, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Svk/32/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200643
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200643.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: Z.. A. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H.
XXXX/XX, XXX XX J., zast.: AKSK s.r.o., so sídlom Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859
711 proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, Ul. Vysokoškolákov
8556/33B, 010 08 Žilina, v konaní o správnej žalobe opomenutého účastníka, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-31S/214/2022-272 z 31.

októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. ZA- 31S/214/2022-272 z 31.
októbra 2024 postupom podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu žalobcu a zároveň rozhodol, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
2. Správny súd nesúhlasil s názorom žalobcu, keď svoje účastníctvo v administratívnom konaní
vyvodzoval z druhej definície účastníka konania podľa § 14 ods. 1, časť vety pred bodkočiarkou zákona

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, kedy tvrdil, že
rozhodnutím vydaným v konaní o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie
môže byť na svojich právach priamo dotknutý. Správny súd tu uviedol, že Záverečné stanovisko je
výsledkom posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti a samé osebe nie je spôsobilé priamo, v
zmysle druhej definície účastníka konania, ovplyvniť právne postavenie žalobcu. A to nezávisle na
skutočnosti, že je záväzné pre ďalšie povoľovacie konania a tiež na skutočnosť, že právoplatnosťou

Záverečného stanoviska vzniká navrhovateľovi oprávnenie podať návrh na začatie povoľovacieho
konania k navrhovanej činnosti vo variante odsúhlasenom príslušným orgánom verejnej správy v
Záverečnom stanovisku. Pri posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie sa tak
priamo koná o subjektívnom práve navrhovateľa navrhovanej činnosti na to, aby mohol žiadať o
jej povolenie v nasledujúcich povoľovacích konaniach. Je nepochybné, že pri posudzovaní vplyvov
navrhovanej činnosti na životné prostredie sa nerozhoduje o povolení navrhovanej činnosti, nerozhoduje

sa teda ani o tom, že by iné osoby bez ďalšieho museli strpieť jej realizáciu. O tom, či sa takáto
činnosť v skutočnosti aj zrealizuje, sa rozhoduje až v následných povoľovacích konaniach. Spôsobilosť
akéhokoľvek rozhodnutia orgánu verejnej správy ovplyvniť právne postavenie konkrétnej subjektu je
možné konštatovať len v prípade, keď predmetným rozhodnutím dôjde k zmene právneho postavenia
konkrétneho subjektu, čo znamená, že pri porovnaní jeho právneho postavenia pred vydaním tohto
rozhodnutia a jeho právneho postavenia po vydaní rozhodnutia bude možné takúto zmenu zadefinovať

kvantitatívne alebo kvalitatívne. Len v takýchto prípadoch možno v zmysle druhej definície účastníka
konania podľa § 14 správneho poriadku uvažovať o priamom dotyku na právach, právom chránenýchzáujmoch alebo povinnostiach konkrétnej fyzickej osoby. Takýto priamy dotyk medzi Záverečným
stanoviskom a právom žalobcu na priaznivé životné prostredie nemožno konštatovať.
3. Predpokladané vplyvy na životné prostredie súvisiace s navrhovanou činnosťou a identifikované v

rámci procesu posudzovania vplyvov konkrétnej navrhovanej činnosti na životné prostredie nie je možné
podľa názoru správneho súdu stotožňovať s predpokladanými vplyvmi na individuálne nehnuteľnosti
žalobcu a ich bezprostredné okolie, ani na ním ďalšie označené práva - právo pokojne užívať rekreačnú
nehnuteľnosť, právo vlastniť majetok, právo na súkromný a rodinný život, právo na ochranu zdravia.
Konanie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon EIA“) sa svojím predmetom i účelom odlišuje od
iných konaní, napr. od územného konania alebo od stavebného konania, v ktorých sa skúmajú vplyvy
konkrétnej stavby na konkrétne susedné nehnuteľnosti.
4. Pokiaľ ide o čl. 44 ods. 1 Ústavy SR, tu správny súd uviedol, že mu síce zaručuje právo na priaznivé
životné prostredie, ale tohto práva sa môže domáhať vždy len v medziach zákonov, ktoré ho vykonávajú.
5. Správny súd následne poukázal na skutočnosť, že zákon EIA v ust. § 3 písm. s) vymedzuje na

účely tohto zákona pojem „dotknutá verejnosť“, ktorou sa rozumie verejnosť (fyzická osoba, právnická
osoba alebo viac týchto osôb, ich organizácie alebo skupiny- § 3 písm. r) cit. zákona), ktorá je dotknutá
alebo pravdepodobne dotknutá konaním týkajúcim sa životného prostredia alebo má záujem na takomto
konaní. Okruh týchto subjektov na účely tohto zákona tak zahŕňa práve aj osoby, ktoré sú vlastníkmi
susedných pozemkov a ktorých sa priamo dotýkajú vplyvy navrhovaných činností. Ust. § 24 ods. 2

zákona EIA predpokladá, že takáto dotknutá verejnosť sa stane účastníkom tohto konania až okamihom,
kedy postupom podľa odseku 3 alebo 4 prejaví vôľu stať sa ním. To znamená, že napriek tomu, že
dotknutú verejnosť tvoria osoby, ktoré sú dotknuté alebo pravdepodobne môžu byť dotknuté konaním
vo veci životného prostredia, cit. ust. § 24 ods. 2 výslovne predpokladá, že účastníkom konania o
posudzovaní navrhovanej činnosti sa nestanú ex lege, ale až okamihom prejavenia príslušnej vôle.

Žalobca tak neurobil. Žalovaný preto nebol povinný s ním konať, ani mu doručiť Záverečné stanovisko.
6. Správny súd následne zdôraznil, že ak by každý, koho právo na priaznivé životné prostredie môže
byť dotknuté Záverečným stanoviskom vydaným podľa zákona EIA, mal byť účastníkom EIA konania
už podľa druhej definície účastníka konania podľa § 14 správneho poriadku, potom by sa celkom
vyprázdnila prvá podskupina dotknutej verejnosti v zmysle § 3 písm. s) zákona EIA (verejnosť, ktorá

je alebo pravdepodobne môže byť dotknutá konaním vo veci životného prostredia), pretože okruhy
týchto osôb by boli totožné. Navyše predmetom posudzovania podľa tohto zákona je životné prostredie
ako súbor všetkých zložiek, a preto nie je možné vytvárať ešte osobitné podkategórie osôb, ktoré sú
priamo dotknuté na životnom prostredí a osôb, ktoré sú len dotknuté na životnom prostredí. Žalobca
sa v skutočnosti dovolával práva na určitú úroveň, kvalitu užívania jeho nehnuteľnosti, teda nárokov z

vlastníckeho práva a nie práva na priaznivé životné prostredie.
7. Z Aarhurského dohovoru, ako aj Smernice EIA vyplýva, že úlohou štátov je vytvoriť priestor na to, aby
sa verejnosť mohla zúčastniť procesu posudzovania vplyvov, ale nevyplýva z nich povinnosť považovať
túto verejnosť ex lege za účastníka konania so všetkými procesnými právami hneď od začiatku tohto
procesu. Nemožno vyvodiť záver, že ak by aj verejnosť nebola riadne informovaná o možnostiach účasti

v procese, že by sa tento nedostatok mal zhojiť tým, že sa jej spätne od počiatku prizná postavenie
účastníka konania podľa vnútroštátneho práva.
8. Podľa názoru správneho súdu, žalovaný postupoval v súlade s ustanoveniami zákona EIA a vhodným
spôsobom,včasneaúčinneinformovalverejnosť/dotknutúverejnosťonavrhovanejčinnostiiEIAkonaní,
pričom mali vytvorené reálne podmienky na to, aby sa k navrhovanej činnosti mohli vyjadriť.

9. Správny súd preto dospel k záveru, že žalobcu nie je možné považovať za opomenutého účastníka
konania, v dôsledku čoho absentuje jeho aktívna legitimácia na podanie žaloby opomenutého účastníka
konania v zmysle § 179 SSP.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

10. Proti uzneseniu správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako
„sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhoval, aby Najvyšší správny
súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
11. Sťažnostný bod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP bližšie špecifikoval tak, že správny súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil žalobcovi ako účastníkovi správneho súdneho konania o žalobe, aby
uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces, a to konkrétne tým, že správny súd nenariadil ústne pojednávanie na prejednanie žaloby, aj keď
išlo o rozhodovanie vo veci samej.12. Správny súd mal podľa názoru sťažovateľa rozhodnúť buď uznesením podľa § 179 ods. 1 v spojení
s § 147 ods. 1 písm. b) SSP a vyhovieť tak žalobe, alebo ak jej nevyhovel, bol povinný ďalej vo veci
konať podľa § 179 ods. 7 SSP a následne rozhodnúť formou uznesenia o zamietnutí žaloby. Sťažovateľ

nesúhlasil s použitím ustanovenia § 98 ods. 1 písm. e) SSP v tomto prípade.
13. Sťažnostný bod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP bližšie špecifikoval tak, že správny súd
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, a to tým, že žalobcovi nepriznal postavenie
neopomenuteľného účastníka EIA konania vedúceho k vydaniu záverečného stanoviska a nerozhodol
tak o doručení Záverečného stanoviska a tiež formou rozhodnutia, keď bol správny súd povinný o žalobe

rozhodnúť meritórne uznesením, a to buď rozhodnutím o povinnosti žalovaného doručiť záverečné
stanovisko žalobcovi alebo uznesením o zamietnutí žaloby.
14. Podľa názoru sťažovateľa správny súd porušil svojím uznesením jeho základné práva, a to: základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a základné
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru; základné právo na priaznivé životné
prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 35 ods. 1 Listiny, a to samostatne a aj v spojení

so zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy a čl. 3 ods. 1 Listiny, a tiež samostatne a aj
v spojení so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny; základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 11 ods.
1 Listiny a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, a to
samostatne aj v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy a čl. 3 ods. 1 Listiny

a čl. 14 Dohovoru, a tiež samostatne ako aj v spojení so základným právom na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, resp. v spojení so základným právom na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru; základné právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy, základné právo na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 10 ods. 2 Listiny a právo

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru, a to samostatne aj v spojení so
zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy, čl. 3 ods. 1 Listiny a čl. 14 Dohovoru, a to samostatne
i v spojení so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny, resp. v spojení so základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, a to odopretím ochrany pred výstavbou cyklotrasy po dobu 18 mesiacov a prevádzkou

cyklotrasy na dobu neurčitú s predpokladaným vysokým počtom cyklistov; základné právo na ochranu
zdravia podľa čl. 40 Ústavy a podľa čl. 31 Listiny, v rozsahu, v akom by tieto hodnoty a záujmy neboli už
súčasťou práva na priaznivé životné prostredie, a to samostatne aj v spojení so zákazom diskriminácie
podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy a čl. 3 ods. 1 Listiny, a to samostatne i v spojení so základným právom na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, resp. v spojení so

základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to odopretím ochrany
pred výrubom stromov, ktoré znižujú hluk a prašnosť zo štátnej cesty I/18 i zo železnice na ľavom brehu
Váhu.
15. Správny súd podľa sťažovateľa porušil jeho uvedené základné práva predovšetkým tým, že svojim
uznesením odopiera účinnú a materiálnu súdnu ochranu základnému právu žalobcu a súčasne porušil

právo žalobcu na spravodlivý proces tým, že vykonal ústavne nesúladný výklad príslušných právnych
noriem, resp. neaplikoval všetky relevantné právne normy, čo rozsiahlo konkretizuje vo svojej kasačnej
sťažnosti.
16. Sťažovateľ ďalej v kasačnej sťažnosti uviedol, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
(napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby
sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, teda aj v súlade s
ustanoveniami garantujúcimi žalobcom základné práva a slobody, čo je základným predpokladom na

ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.
17. Podľa názoru sťažovateľa, správny súd nesprávne vyložil pojem životné prostredie, ako celý
súbor životného prostredia, teda akési bezpohlavné, univerzálne a všetko objímajúce prostredie, v
ktorom však niet miesta pre žiadne jednotlivosti, osobitosti či konkrétnosti a ani konkrétne, priame
dopady a priame vplyvy na nejakých konkrétnych ľudí. Z nevyhnutnosti identifikovať územie dotknuté

navrhovanou činnosťou a tiež z povinnosti opísať súčasný stav a potom identifikovať pravdepodobné
vplyvy navrhovanej činnosti na životné prostredie dotknutého územia, vrátane vplyvu na zdravie ľudí a
pohody a kvality života žijúcich a bývajúcich na tomto území, tak musí podľa sťažovateľa nevyhnutne
vyplývať možnosť vplyvu navrhovanej činnosti na konkrétnych ľudí. A takýto vplyv na práva týchto ľudímôže byť priamy, a to priamy materiálny vplyv. Sťažovateľ je toho názoru, že riadne preukázal, že
Záverečné stanovisko môže mať na jeho právo na priaznivé životné prostredie priamy právny vplyv a
rovnako preukázal aj priamy materiálny vplyv realizácie a prevádzky cyklotrasy na toto jeho právo.

18. Sťažovateľ následne uviedol, že EIA konanie tvorí spolu s územným konaním i stavebným
konaním jeden celok, jedno povoľovacie konanie a preto sa tí, ktorí sú neopomenuteľnými účastníkmi
územného konania i stavebného konania (vlastníci susedných pozemkov i nehnuteľností) sa musia
považovať za neopomenuteľných účastníkov EIA konania podľa EIA zákona. Ak platí všeobecná
charakteristika jednotnosti povoľovacieho konania, rozdeleného v podmienkach Slovenskej republiky,

do troch, resp. aj ďalších čiastkových konaní a záväznosť záverečného stanoviska pre nadväzujúce
povoľovacie konania, potom musí byť žalobca nevyhnutne účastníkom už správneho konania ústiaceho
do vydania záverečného stanoviska podľa EIA zákona. Len v takom prípade si totiž môže účinne,
materiálne a komplexne hájiť prostredníctvom práva na spravodlivý proces všetky svoje Ústavou,
Listinou i Dohovorom garantované základné práva, predovšetkým práva na priaznivé životné prostredie,
vlastnícke práva, práva na rodinný a súkromný život i práva na zdravie. Správny súd sa nezaoberal

záväznosťou Záverečného stanoviska pre nadväzujúce konania. Pre nadväzujúce povoľovacie správne
konania podľa stavebného zákona aj pre iné povoľovacie konania je Záverečné stanovisko záväzné.
Žalobca tak v povoľovacích konaniach nebude môcť plne a účinne chrániť svoje právo na priaznivé
životné prostredie v chatovej osade tak, ako je to možné práve v EIA konaní. Ak by bol akceptovaný
právny názor správneho súdu ako vecne správny, viedlo by to k odňatiu práva žalobcu na súdnu a

inú právnu ochranu jeho práva na priaznivé životné prostredie a takýto výsledok by bol jednoznačne
ústavne nekonformný. Taktiež by došlo podľa jeho názoru k jeho diskriminácii v porovnaní so Žilinským
samosprávnym krajom ako navrhovateľom cyklodiaľnice, keďže ten nositeľom žiadneho práva na
priaznivé životné prostredie nie je a nie je ani nositeľom žiadnych iných práv relevantných v kontexte
EIA konania.

19. Sťažovateľ nesúhlasil s charakteristikou jeho argumentu ako uplatňovanie si výhradne jeho
vlastníckeho práva. Záverečným stanoviskom predpokladané a odsúhlasené zásahy do životného
prostredia žalobcu, a to priamo v okolí pozemku a chaty žalobcu, v tesnej blízkosti a priamo v chatovej
osade sa priamo materiálne dotknú, po dobu výstavby aj po celú predpokladanú dobu životnosti
cyklodiaľnice, životov i zdravia žalobcu a jeho rodiny, a teda aj jeho práva na priaznivé životné prostredie,

a to najmä: výraznou zmenou krajinnej scenérie, vrátane narušenia až devastácie jej estetických hodnôt;
radikálnou zmenou charakteru chatovej osady z tichej rekreačnej oblasti na miesto s intenzívnou
návštevnosťou odhadovaných 20.000 cyklistov mesačne a z toho vyplývajúcim výrazne negatívnym
narušením kvality a pohody života; výrubom značného počtu stromov a drevín v okolí Jánošíkova, v k.
ú. Q. S. a v k. ú. S., predovšetkým na pobrežných pozemkoch rieky Váh a potoka Hoskora; zmenou

pôdnych a klimatických pomerov vybudovaním asfaltovej cesty a narušením záplavového územia v okolí
Jánošíkova;radikálnouzmenouvyužívaniaúzemiapatriacehosvojoupolohouicharakteromdochatovej
osady Jánošíkovo tvoriacej súčasť viacerých osobitne chránených národných i európskych území alebo
ich ochranných pásem, a to z bezzásahovej, bezcestnej a kľudovej zóny pri rieke a pri potoku na ľudsky
intenzívne využívané územie. Spomínané zásahy sa priamo dotknú nielen vlastníckeho práva žalobcu,

ale aj práva na súkromný a rodinný život žalobcu. EIA konanie a Záverečné stanovisko sa priamo
dotýkajú aj iných základných práv žalobcu ako len práva na priaznivé životné prostredie.
20. Správny súd podľa názoru sťažovateľa dospel k vecne nesprávnym záverom, keďže si na účely
rozhodnutia o žalobe vôbec nezadefinoval obsah jednotlivých základných práv, ktorých ochrany sa
žalobca domáha prostredníctvom správnej žaloby opomenutého účastníka konania. Hmotné právo

žalobcu na priaznivého životné prostredie možno definovať ako jeho subjektívne hmotnoprávne
oprávnenie zabezpečujúce mu istú kvalitu jednotlivých zložiek životného prostredia a ich vzájomného
pôsobenia, t. j. existenciu a ochranu istej kvality krajinnej scenérie, pôdy, pôdnych pomerov, ochrany
drevín, vody, vzduchu, flóry, fauny, biodiverzity atď. Sťažovateľ sa svojou žalobou aj kasačnou
sťažnosťou snaží o zachovanie priaznivého stavu životného prostredia aj pre budúce pokolenia.

21. Sťažovateľ ďalej v kasačnej sťažnosti zdôraznil, že EIA zákon, ktorého ustanovenia implementujú
príslušné smernice EÚ o posudzovaní účinkov plánov, programov a projektov a aj Aarhurský dohovor,
mal predovšetkým rozšíriť možnosť verejnosti zúčastňovať sa posudzovania vplyvov na životné
prostredie tak, aby nemuseli zložito preukazovať, že ich právo na priaznivé životné prostredie môže byť
samotným správnym rozhodnutím i realizáciou navrhovanej činnosti priamo dotknuté.

22. Sťažovateľ aj naďalej zotrvával na svojom právnom názore, že mu svedčí účastníctvo podľa § 14
ods. 1 správneho poriadku, predovšetkým podľa druhej definície, v spojení s príslušnými ustanoveniami
Ústavy, Listiny, Dohovoru i EIA zákona. Tvrdí, že žalovaný, ako aj Žilinský samosprávny kraj si nesplnili
riadne a účinne vykonanie oznámenia začatia EIA konania, miestnym obyvateľom v Nezbudskej Lúčke.Ak by žalovaný postupoval v súlade s § 3 ods. 5 správneho poriadku a reálne zistil všetky okolnosti,
musel by nevyhnutne identifikovať žalobcu ako fyzickú osobu, ktorá by mohla byť na svojich právach
priamo dotknutá. Ak by to aj nebolo evidentné hneď na začiatku EIA konania, prejavilo by sa to najneskôr

pririadnomaúplnomvyhodnotenímožnýchvplyvovnaživotnéprostredie,vrátanezdraviažalobcu,resp.
ostatných chatárov v chatovej osade Jánošíkovo, na základe správy o hodnotení podľa § 31 EIA zákona.
23. Sťažovateľ ďalej vo svojej kasačnej sťažnosti uviedol, že podľa žalovaného, s ktorým v tejto otázke
súhlasí i správny súd, sa totiž vo všetkých prípadoch uplatní jedno jediné pravidlo: oznámenie o začatí
EIA konania aj správy o hodnotení i záverečného stanoviska sa zverejňuje mechanicky a formalisticky

výhradne podľa EIA zákona, najmä § 23 ods. 1,ods. 2 a ods. 3 EIA zákona vo vzťahu k zverejneniu
zámeru, § 24 ods. 1 vo vzťahu k začatiu EIA konania, § 33 ods. 1 a § 34 od. 1 EIA zákona vo vzťahu
k správe o hodnotení a predovšetkým § 37 ods. 6 a ods. 7 EIA zákona vo vzťahu k záverečnému
stanovisku, bez ohľadu na presné právne postavenie konkrétneho účastníka EIA konania. Žiadne iné
postupy sa neuplatnia. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že samotný EIA zákon otázku doručovania komplexne
pre účely EIA zákona neupravuje. Uplatní sa tak úprava doručovania podľa § 24, § 25 a § 26 správneho

poriadku v spojení s § 64 EIA zákona spolu s úpravou doručovania podľa § 25 ods. 2 EIA a § 37
ods. 6 a ods. 7 zákona. Inštitút doručovania „výstupov“ z EIA konania treba pritom odlíšiť od inštitútu
zverejňovania oznámení v rámci EIA konania, napr. zverejnenie oznámenia o zámere, zverejnenie
oznámenia o začatí EIA konania, zverejnenie správy o hodnotení i zverejnenie samotného záverečného
stanoviska. Tieto dva inštitúty sa pritom vzájomne dopĺňajú a prelínajú, ale nie sú identické.

24. Kľúčovým predpokladom pre prihlásenie sa do EIA konania, uplatňovanie svojich práv účastníka
tohto konania a podanie odvolania proti záverečnému stanovisku žalobcom však zostáva vhodné,
včasnéaúčinnéinformovaniežalovanýmosamotnomprebiehajúcomEIAkonaní.Akovyplývazoznenia
§ 3 ods. 6 a zo znenia § 26 ods. 2 správneho poriadku, povinnosti orgánov voči verejnosti vyplývajúce
z čl. 6 ods. 2 Aarhuského dohovoru i z čl, 6 ods. 4 a čl. 9 EIA Smernice už za daného platného stavu

vnútroštátneho práva do neho prestupujú a sú v ňom obsiahnuté. Už na základe týchto ustanovení tak
žalovaný mohol chatárov v Jánošíkove informovať tak, aby sa reálne o EIA konaní dozvedeli, mohli sa
ho zúčastniť a podať odvolanie proti záverečnému stanovisku.
25. Správny súd sa podľa sťažovateľa vôbec nevysporiadal s dvomi zásadnými a podstatnými
argumentmi žalobcu: doktrínou legitímnych očakávaní a právnymi závermi vyplývajúcimi z rozsudku

Súdneho dvora vo veci C-280/18, ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladu čl. 6 a čl. 9 EIA Smernice,
ich vzájomného prepojenia a dostatočného informovania verejnosti o navrhovanej činnosti.
26. V zmysle judikatúry môže štát, aj prostredníctvom svojich orgánov, vertikálnym mocenským
zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali, porušiť legitímne
očakávania účastníkov (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 10/04-27). Orgán verejnej moci musí

vo vzťahu k účastníkom konania postupovať predvídateľným, čitateľným spôsobom, a to vzhľadom na
očakávania,ktorévočitomutoorgánuúčastníkmá.Očakávaniaúčastníkovmusiabyťopodstatnené,ato
buď vzhľadom na platnú právnu úpravu alebo na postup orgánov verejnej moci v podobných prípadoch.
V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil, že materiálny právny štát stojí mimo iného na dôvere občanov v
právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná miera

právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je ovplyvňovaná nielen legislatívnou
činnosťou štátu, ale tiež činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo (rozhodnutie Najvyššieho súdu
2MCdo/1/2015). V tomto zmysle sa tak určite bude vzťahovať aj na príslušné štátne orgány, ktoré majú
vo verejnom záujme chrániť prírodu a krajiny podľa § 2 ods. 1 ZoPaK a takisto na postup žalovaného
pred začatím EIA konania i počas celého trvania EIA konania.

27. Sťažovateľ v dobrej viere očakával, rovnako ako chatári v chatovej osade Jánošíkovo, nachádzajúcej
sa v NP Malá Fatra s 3. stupňom ochrany, SKUEV0252 Malá Fatra a SKCHVÚ013 Malá Fatra, v tesnej
blízkosti NPR Krivé s 5. stupňom ochrany a takisto v ochrannom písme SKUEV0665 Strečnianske
meandre Váhu, ktoré samotné sú v 4. stupni ochrany, že v tomto území sa nebudú stavať žiadne líniové

ani iné stavby, keďže na tomto území je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti podľa § 19
ods. 1 ZoPaK, a keďže sa tak nedialo posledných 50 rokov a neexistoval žiadny dôvod predpokladať,
že by sa to mohlo zmeniť, predovšetkým s ohľadom na neustále prísnejšiu legislatívu na úseku ochrany
prírody a krajiny.
28. Podľa názoru sťažovateľa, príslušné slovenské štátne orgány namiesto aktívneho prístupu upadli

do letargie a zaštiťujú sa zverejňovaním informácií o EIA konaniach na webovom sídle Ministerstva
životného prostredia (www.enviroportal.sk) a na úradných tabuliach ako jediným, univerzálnym
nástrojom pre informovanie verejnosti.29. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril svojim podaním z 23.05.2025. Uviedol, že sa stotožňuje s
napadnutým uznesením správneho súdu. Zároveň upozornil na skutočnosť, že v rovnakej veci, týkajúcej
sa iných žalobcov už Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením 7Svk/7/2021 a

zároveň je viac týchto žalobcov, susediacich chatárov, ktorí podávajú svoje podania účelovo oddelene.

III. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (ďalej ako „kasačný súd alebo

najvyšší správny súd“) preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu v medziach sťažnostných
bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote,
a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci v zmysle § 455 SSP
nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.
31. Podľa § 179 ods. 1 SSP, ak správnu žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu

verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom
administratívneho konania malo konať (ďalej len „opomenutý účastník“), správny súd overí správnosť
tohto tvrdenia a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako
tri roky, a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný
doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie.

32. Podľa § 179 ods. 7 SSP, ak sa správny súd nestotožní s tvrdením opomenutého účastníka, vo veci
ďalej koná.
33. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne
neoprávnenou osobou.
34. Podľa § 107 ods. 1 SSP, predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak

a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania,
b) vykonáva dokazovanie,
c) to vyžaduje verejný záujem,
d) e to na prejednanie veci potrebné alebo
e) tak ustanovuje tento zákon.

35. Podľa § 107 ods. 2 SSP, v ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania.
36. Podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona EIA, tento zákon upravuje postup odborného a verejného
posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie 1. strategických dokumentov počas ich
prípravy a pred ich schválením, 2. navrhovaných činností pred rozhodnutím o ich umiestnení alebo pred
ich povolením podľa osobitných predpisov.

37. Podľa § 2 zákona EIA, účelom zákona je najmä
a) včasne a účinne zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a prispieť k integrácii
environmentálnych aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov so zreteľom na
podporu trvalo udržateľného rozvoja,
b) zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického dokumentu a

navrhovanej činnosti na životné prostredie,
c) objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu strategického dokumentu a navrhovanej činnosti a to
aj v porovnaní s nulovým variantom,
d) určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu životného prostredia, zmiernia znečisťovanie životného
prostredia alebo zabránia poškodzovaniu životného prostredia,

e) získať odborný podklad na schválenie strategického dokumentu a na vydanie rozhodnutia o povolení
činnosti podľa osobitných predpisov.
38. Podľa § 3 c) zákona EIA, na účely tohto zákona zisťovacie konanie je postup, ktorého účelom
je zistiť, či navrhovaná činnosť alebo jej zmena môže mať významný nepriaznivý vplyv na životné
prostredie; výsledkom tohto postupu je záväzné stanovisko zo zisťovacieho konania, ktorým sa určuje,

či pre navrhovanú činnosť alebo jej zmenu je potrebné posudzovanie vplyvov na životné prostredie.
39. Podľa § 24 ods. 1 zákona EIA, Príslušný orgán informuje bezodkladne verejnosť v centrálnom
informačnom systéme, prípadne aj na svojej úradnej tabuli o
a)tom,ženavrhovanáčinnosťalebojejzmenapodliehazisťovaciemukonaniu,posudzovaniuvplyvovna
životné prostredie, konaniu podľa § 19 a o skutočnosti, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha

posudzovaniu vplyvov presahujúcich štátne hranice, ak ide o tento prípad,
b) svojej právomoci na vydanie rozhodnutia k navrhovanej činnosti alebo jej zmene v posudzovaní jej
vplyvov a o povoľujúcom orgáne,c)tom,žeodpovoľujúcehoorgánuapríslušnéhoorgánumožnozískaťinformácieonavrhovanejčinnosti
alebo jej zmene, ktorá je predmetom konania,
d) povoleniach potrebných na realizáciu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny,

e) odbornom stanovisku podľa § 18 ods. 1 písm. g), informácii o navrhovanej činnosti alebo jej zmene
podľa § 22, rozsahu hodnotenia podľa § 23, zámere a oznámení o zmene navrhovanej činnosti podľa
§ 29 a správe o hodnotení činnosti podľa § 31,
f) mieste a spôsobe, ktorým sa relevantné informácie v konaní o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie sprístupnia verejnosti vrátane informácie o konaní verejného prerokovania,

g) podrobnostiach zabezpečenia účasti verejnosti v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
vrátane informácií o príslušnom orgáne, ktorému možno zasielať pripomienky alebo otázky, a o
podrobnostiach o lehote na zaslanie pripomienok alebo otázok,
h) praktických informáciách o prístupe k správnemu konaniu a súdnemu konaniu podľa tohto zákona,
najmä o prístupe verejnosti k opravným prostriedkom pred správnym orgánom a pred súdom,
i) iných informáciách dôležitých na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia.

40. Podľa § 24 ods. 2 zákona EIA, dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaní o posudzovaní
vplyvov na životné prostredie a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej
činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3 alebo ak jej účasť v konaní už nevyplýva
z osobitného predpisu. Na odôvodnené písomné stanoviská a pripomienky podané v konaní o
posudzovaní vplyvov na životné prostredie, podľa tretej časti tohto zákona o ktorých už bolo rozhodnuté,

sa nemusí prihliadať v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti. Právo dotknutej verejnosti na
priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene postupom
podľa odseku 3, môže byť povolením navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo následnou realizáciou
navrhovanej činnosti alebo jej zmeny priamo dotknuté.
41. Podľa § 24 ods. 3 zákona EIA, verejnosť prejaví záujem na konaní o posudzovaní vplyvov na životné

prostredie podaním odôvodneného písomného stanoviska k správe o hodnotení činnosti podľa § 35 ods.
2. Na odôvodnené písomné stanoviská podané v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
v rámci posudzovania jednej a tej istej navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktoré už boli uplatnené a
s ktorými sa už príslušný orgán vysporiadal sa nemusí prihliadať.
42. Podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku, účastníkom konania je ten, o koho právach, právom

chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že
môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo
dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
43. Podľa § 14 ods. 2 správneho poriadku, účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také

postavenie priznáva.
44. Podľa § 25 ods. 2 zákona EIA, ak sa zúčastňuje jedného konania viac ako 20 členov dotknutej
verejnosti, doručovať možno verejnou vyhláškou; členovia občianskej iniciatívy vytvorenej postupom
podľa § 24 ods. 10 sa na tieto účely považujú za jedného člena dotknutej verejnosti.
45. Podľa § 30 ods. 7 zákona EIA, navrhovateľ v spolupráci s dotknutou obcou bezodkladne informuje

verejnosť o určenom rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny a jeho harmonograme
spôsobom v mieste obvyklým.
46. Podľa § 37 ods. 1 zákona EIA, výsledkom posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti alebo
jej zmeny je záverečné stanovisko. Záverečné stanovisko je rozhodnutie, ktoré je záväzné pre
ďalšie povoľovacie konanie. Právoplatnosťou záverečného stanoviska vzniká oprávnenie navrhovateľa

navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktorá musí byť predmetom posudzovania vplyvov podľa § 18 ods.
1, podať návrh na začatie povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti alebo jej zmene vo variante
odsúhlasenom príslušným orgánom v záverečnom stanovisku.
47. Podľa § 37 ods. 4 zákona EIA, v záverečnom stanovisku príslušný orgán okrem celkového
hodnotenia vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny uvedie, či s jej realizáciou súhlasí alebo

nesúhlasí, za akých podmienok s ňou súhlasí a v ktorom realizačnom variante, ako aj požadovaný
rozsah poprojektovej analýzy (§ 39 ods. 2).
48. Podľa § 37 ods. 6 zákona EIA, príslušný orgán doručí záverečné stanovisko do 30 dní od jeho
vydania navrhovateľovi, rezortnému orgánu, povoľujúcemu orgánu, dotknutému orgánu a dotknutej obci
a zverejní ho bezodkladne na webovom sídle ministerstva a na úradnej tabuli, ak ju má k dispozícii.

49.Podľa§37ods.7zákonaEIA,dotknutáobec,ktorejbolodoručenézáverečnéstanovisko,hozverejní
v lehote troch pracovných dní od jeho doručenia na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené, a na
úradnej tabuli obce a oznámi, kde a kedy možno doň nahliadnuť, robiť z neho výpisy, odpisy alebo na
vlastné náklady vyhotoviť kópie.50. Podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na priaznivé životné prostredie.
51. Podľa 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl.
38až42ačl.44až46tejtoústavysamožnolenvmedziachzákonov,ktorétietoustanoveniavykonávajú.

52. Kasačný súd z administratívneho spisu zistil, že Žilinský samosprávny kraj ako navrhovateľ požiadal
žalovaného o odborné stanovisko k cyklodopravnej trase (Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno
- Lipovec, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18 - cyklodiaľnica). Cyklotrasa bola plánovaná
v katastrálnych územiach obcí Y., Q. S., S. a v katastrálnom území miest T. a J., v okresoch
Martin a Žilina, v Žilinskom kraji a mala prechádzať okolo chatovej osady Jánošíkovo. Žalovaný

rozhodnutím č.: OU-ZA-OSZP1-2016/001502-008/Ryb zo dňa 23.02.2016 vyslovil, že navrhovaná
činnosť - cyklodiaľnica, je predmetom posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa osobitného
predpisu - zákon EIA. Dňa 18.04.2016 žalovaný po prerokovaní s navrhovateľom, Ministerstvom
dopravy a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Ministerstvom životného prostredia Slovenskej
republiky, obcami Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec, mestami Vrútky a Martin, Štátnou ochranou
prírody Slovenskej republiky, Banská Bystrica a Občianskym združením Nádej pre Sad Janka Kráľa,

Bratislava vypracoval Rozsah hodnotenia navrhovanej činnosti. Rozsah hodnotenia bol zverejnený na
webstránke www.enviroportal.sk, ako aj na stránke žalovaného. Na základe pripomienok účastníkov
konania bol Rozsah hodnotenia doplnený. Uvedené doplnenie bolo vyhodnotené ako opodstatnené a
je neoddeliteľnou súčasťou stanoveného Rozsahu hodnotenia pre navrhovanú činnosť „Žilina - Vrútky -
Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky - Martin, mimo cestného telesa I/18“ (cyklodopravná trasa) zo dňa

18.04.2016, pod č.: OU-ZA-OSZP2-2016/018158/Gr. Následne navrhovateľ dňa 15.10.2018 predložil
žalovanému Správu o hodnotení navrhovanej činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec,
Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18 (cyklodopravná trasa)“ , ktorá bola spracovaná v súlade s
Rozsahom hodnotenia zo dňa 18.04.2016. Žalovaný v prílohe podania zaslal dátový nosič obsahujúci
uvedenú Správu o hodnotení mestám Žilina, Vrútky a Martin a dotknutým obciam Strečno, Nezbudská

Lúčka a Lipovec, oznámil, že dňom doručenia Správy o hodnotení navrhovateľom žalovanému dňa
15.10.2018 začal správne konanie vo veci posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie
a že Správa je zverejnená na stránke: http://www.enviroportal.sk/slc/eia/detail/ - zilina - vrutky - martin
- usek - strecno - lipovec - vrutky - martin - mimo - cestneho. Zároveň dotknuté obce požiadal, aby
informovali verejnosť do troch pracovných dní od doručenia tohto oznámenia o Správe o hodnotení

navrhovanej činnosti spôsobom v mieste obvyklým a zároveň verejnosti oznámili, kedy a kde je možné
do Správy o hodnotení navrhovanej činnosti nahliadať, s tým, že Správa k navrhovanej činnosti musí byť
verejnosti sprístupnená najmenej po dobu 30 dní od zverejnenia informácie o jej doručení a účastníci
konania a zúčastnené osoby majú možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho
podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Súčasne dotknuté obce vyzval

o zaslanie písomného stanoviska k predmetnej Správe v lehote 30 dní od jej doručenia. Žalovaný ďalej
o predložení Správy informoval aj dotknuté orgány, rezortný orgán, povoľujúci orgán, ako aj dovtedajšiu
zainteresovanú verejnosť. Navrhovateľ následne podaním zo dňa 22.10.2018 v spolupráci s dotknutými
obcami zvolal verejné prerokovanie Správy o hodnotení na deň 13.11.2018 v klubovni Žilinského
samosprávneho kraja, pričom uvedenú pozvánku zaslal aj obciam Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec,

mestu Vrútky a požiadal ich, aby túto skutočnosť oznámili verejnosti na úradnej tabuli obce, na webovom
sídle obce, resp. iným spôsobom v mieste obvyklom. Rezortný orgán, dotknuté orgány, dotknuté obce
(obceLipovec,Strečno,NezbudskáLúčkaamestoŽilina)i zástupcoviavyššieuvedenejzainteresovanej
verejnosti predložili k Správe o hodnotení svoje písomné vyjadrenia. Žalovaný dňa 28.11.2018 následne
určil odborne spôsobilú osobu na spracovanie odborného posudku pre navrhovanú činnosť. Dňa 20.

mája 2019 navrhovateľ predložil žalovanému Odborný posudok k Správe o hodnotení navrhovanej
činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky, Vrútky - Martin mimo cestného telesa
I/18 (cyklodopravná trasa)“. Žalovaný potom podaniami zo dňa 27.05.2019 a 26.08.2019 požiadal
Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky o stanovisko k návrhu Záverečného stanoviska
podľa zákona EIA, ktoré tvorilo prílohu uvedených podaní. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej

republiky žalovanému doručilo dňa 04.10.2019 stanovisko k navrhovanému Záverečnému stanovisku,
ktoré bolo doplnené podaním zo dňa 02.12.2019. Žalovaný následne dňa 18.12.2019 vydal Rozhodnutie
č.: OU-ZA-OSZP2-2019/004276-33/Gr, ktorého obsahom bolo Záverečné stanovisko k navrhovanej
činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky, Vrútky - Martin mimo cestného telesa
I/18 (cyklodopravná trasa)“ (časť II.), s vymedzeným účelom navrhovanej činnosti -vybudovanie novej

cyklodopravnej trasy spájajúcej obce Strečno (okres Žilina) a mesto Vrútky (okres Martin), pričom
užívateľmi navrhovanej činnosti budú Žilinský samosprávny kraj, resp. obyvatelia dotknutých obcí
Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec a mesta Martin, obyvatelia regiónu Žilinského samosprávneho
kraja a návštevníci z ostatných regiónov Slovenska, prípadne zo susedných štátov. Navrhovaná činnosťbude situovaná v Žilinskom kraji v okresoch Žilina a Martin, na území obce Strečno, Nezbudská Lúčka,
Lipovec a mesta Vrútky a v katastrálnych územiach Y., Q. S., S. a T., a to v rámci zastavaného územia
dotknutých obcí a mesta, ako aj mimo zastavaného územia dotknutých obcí a mesta. Trasa v celej

svojej dĺžke prechádza údolím rieky Váh, Vážskeho derivačného kanála rieky Turiec a je umiestnená v
koridore, ktorý v súčasnosti nemá riešenú cyklodopravnú trasu. Začína v obci Strečno, kde tento úsek je
pokračovaním existujúceho cyklochodníka vybudovaného popri ľavom brehu Vodného diela Žilina. Ďalej
trasa prechádza územím obce Nezbudská Lúčka proti prúdu rieky Váh, okrajom chráneného prírodného
územia, popod chatovú osadu Jánošíkovo, územie obce Lipovec smerom do mesta Vrútky, kde trasa

končí v križovatke ulíc Matušovičovský rad - Čachovský rad pri cestnom moste ponad rieku Turiec.
Navrhovaná cyklodopravná trasa je navrhovaná v dvoch variantoch, pričom rozdielne trasovanie majú
iba v dvoch úsekoch C.9 a C.10. Vo variante 1 je trasa vedená cez obec Lipovec do Vrútok priamo
po ceste III/2130 až po železničnú trať, ktorú podchádza, resp. križuje mimoúrovňovo, popri nej cca
200 metrov, následne odbočuje vľavo a vedie po existujúcej miestnej komunikácii až k úrovňovému
železničnému priecestiu, za ktorým už trasa pokračuje tak, ako je navrhnutá v oboch variantoch. Vo

variante 2 trasa z Lipovca do Vrútok nebude viesť priamo po ceste III/2130, ale popri nej z jej pravej
strany v smere z Lipovca do Vrútok až k železničnej trati, ktorú podíde, už takisto ako vo variante 1 a
následne odbočí vpravo po novonavrhovanom mostnom objekte ponad železnicu, následne pôjde popri
železničnej trati a vyjde za úrovňovým železničným priecestím, kde už pokračuje až do konca úseku v
zmysle variantu 2. Celkovo má byť o dĺžke cca 16,5 km. V katastri Nezbudská Lúčka je trasa vedená v

tesnej blízkosti Národnej prírodnej rezervácie Krivé, ale nevstupuje doň. Chodník následne opustí k. ú.
Q. S. vstupuje do k. ú. S.. Ďalej je chodník vedený v trase existujúcej spevnenej lesnej cesty. Doprava na
tejto komunikácii je minimálna, cesta slúži prevažne ako prístup k osade Jánošíkovo a chatovej oblasti
Lipovec. Záverečné stanovisko bolo zverejnené na webovej stránke: https://www.enviroportal.sk/sk/eia/
detail/-zilina-vrutky-martin-usek-strecno-lipovec-vrutky-martin-mimo-cestnéhodňa20.12.2019,

ďalej bolo doručené navrhovateľovi (Žilinskému samosprávnemu kraju) a zainteresovanej verejnosti
(Z.. H. W., O.., OZ Modrá planéta - HEARTH, Slovenský cykloklub Piešťany, OZ Nádej pre Sad Janka
Kráľa), ako aj povoľujúcemu orgánu, rezortnému orgánu, dotknutým orgánom a dotknutým obciam (obce
Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec a mestám Martin a Vrútky), pričom dotknuté obce boli vyzvané v
zmysle § 37 ods. 8 Zákona EIA o zverejnenie Záverečného stanoviska v lehote troch pracovných dní

od jeho doručenia na ich webovom sídle, ak ho majú zriadené, a na úradnej tabuli obce a aby oznámili,
kde a kedy možno doň nahliadnuť, robiť z neho výpisky alebo na vlastné náklady vyhotoviť kópie s
tým, že Záverečné stanovisko musí byť zverejnené po dobu 30 dní. Záverečné stanovisko nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27.01.2020, keďže v zákonom stanovenej lehote nebolo proti nemu
podané odvolanie.

53. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobcovi ako účastníkovi správneho súdneho konania o žalobe, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
54. Kasačný súd vyhodnotil túto námietku sťažovateľa ako nedôvodnú. Z dikcie ustanovenia § 179
SSP vyplýva, že toto upravuje správnu žalobu opomenutého účastníka V odseku 1 tohto ustanovenia

je uvedené, že v prípade ak sú splnené podmienky podľa tohto ustanovenia, správny súd uznesením
rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané
rozhodnutie alebo opatrenie. Neustanovuje, akým spôsobom má správny súd rozhodnúť v prípade, ak
podmienky podľa odseku 1 splnené nie sú. Kasačný súd považuje postup správneho súdu za správny
a zákonný.

55. Sťažovateľ žiadal kasačnú sťažnosť uznesením zamietnuť, a nie odmietnuť. K tejto námietke
kasačný súd uvádza, že pre sťažovateľa by to tak znamenalo rovnaký výsledok ako nastal v
preskúmavanom konaní. Tento právny názor vyplýva aj z komentára (Veľké komentáre, Správny súdny
poriadok, Baricová, Fečík, Števček, Filová a kol., BECK) k ustanoveniu § 179 SSP, podľa ktorého
„Nevyhovenie správnej žalobe opomenutého účastníka môže mať dve procesné podoby. Prvou je

uznesenie o zastavení konania, ak správny súd zistí, že od vydania napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia orgánu verejnej správy uplynuli viac ako tri roky [§ 179 ods. 3 a § 99 písm. h)]. Druhým
prípadom nevyhovenia je záver správneho súdu o tom, že žalobcovi nesvedčí postavenie opomenutého
účastníka podľa § 179 ods. 7. Nestotožnenie sa s tvrdením žalobcu môže spočívať v tom, že správny
súd usúdi, že žalobcovi nepatrilo v administratívnom konaní postavenie jeho účastníka, prípade i to, že

žalobcovi bolo napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie doručené. Právnym následkom takéhoto úsudku
zo strany správneho súdu je potom pokračovanie v konaní v procesnom režime danom pre „bežnú“
všeobecnú správnu žalobu. S veľkou mierou pravdepodobnosti bude pritom o takejto všeobecnej
správnej žalobe zo strany správneho súdu rozhodnuté uznesením o odmietnutí žaloby podľa § 98ods. 1 písm. e), pretože u osoby, ktorej nebolo v súlade s právnou úpravou doručené rozhodnutie
alebo opatrenie orgánu verejnej správy možno odôvodnene očakávať absenciu postavenie účastníka
príslušného administratívneho konania a tým pádom i neunesenie aktívnej žalobnej legitimácie podľa §

178ods.1.Úsudokopostupovanípodľa§179ods.7mápritompovahupredbežnejotázkyasprávnysúd
o takomto postupe osobitne nerozhoduje a svoje závery zhrnie až v meritórnom (konečnom) rozhodnutí.“
56. Pokiaľ ide o namietanú absenciu nariadenia pojednávania vo veci, kasačný súd zdôrazňuje, že
ustanovenie § 107 SSP jasne upravuje, kedy správny súd pojednávanie nariadi. Ods. 1 citovaného
ustanovenia určuje, že pojednávanie správny súd nariadi, len ak ide o vec samú a zároveň sú splnené

ďalšie podmienky podľa písmen a) až e). V prejednávanej veci ale nejde o vec samu, ide o rozhodnutie
procesnej povahy. Správny súd nie je súdom skutkovým. Zásadne sa v správnom súdnom konaní
nezisťuje skutkový stav veci a dokazovanie sa vykonáva iba veľmi výnimočne. Nejde o konanie
nachádzacie, ale o konanie preskúmavacie. Správny súd pri rozhodovaní o veci principiálne nevychádza
z poznatkov, ktoré získal na ústnom pojednávaní. Nie je preto potrebné ani žiaduce pojednávanie
nariaďovať v prípadoch, kedy túto povinnosť správneho súdu SSP neukladá. Rovnaký záver vyplýva aj

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1. Dokonca pripúšťa upustiť od verejného
ústneho pojednávania aj vo veci samej, ak ide o riešenie odborných či právnych otázok, o ktorých možno
rozhodnúť na základe spisu, alebo ide o posúdenie, či sú vôbec dané podmienky konania (napríklad
Döry proti Švédsku, sťažnosť č. 28394/95). Rovnakým smerom sa uberá aj judikatúra Ústavného súdu
SR (napríklad I. ÚS 87/97, II. ÚS 499/2012). Takisto sa judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

uberá tým smerom, že ústne pojednávanie sa nevyžaduje okrem iného vtedy, keď má súd rozhodnúť
o právnych otázkach, ktoré nie sú osobitne zložité (napr. Baková v. Slovenská republika, Vareala
Assalino v. Portugalsko). Kasačný súd je toho názoru, že aj napriek veľmi rozsiahlej a obsiahlej kasačnej
sťažnosti, prejednávaná vec nevykazuje znaky osobitnej zložitosti.
57. Pokiaľ ide o sťažnostný dôvod sťažovateľa, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci tým, že žalobcovi nepriznal postavenie neopomenuteľného účastníka EIA
konania, aj túto námietku vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Tu kasačný súd dáva do pozornosti,
že v obdobnej veci už najvyšší správny súd rozhodoval rozhodnutím sp. zn. 7Svk/7/2021, kde sa
veľmi dôsledne a správne zaoberal práve postavením účastníka EIA konania. Keďže ide o obdobnú
vec, týkajúcu sa iných chatárov v tej istej chatovej osade, ktorí sú zastúpení tým istým právnym

zástupcom a argumenty obsiahnuté v kasačnej sťažnosti sú podobné, kasačný súd nevidí dôvod, aby
sa odchýlil od právnych záverov obsiahnutých v uvedenom rozhodnutí. V podrobnostiach odkazuje na
jeho odôvodnenie.
58. Keďže zákon EIA neobsahuje osobitnú úpravu účastníctva v konaniach podľa neho, použije sa
ustanovenie § 14 ods. 1 správneho poriadku. Účastníkom konania podľa tohto ustanovenia môže byť

buď ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať, alebo koho
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Sťažovateľ
tvrdí, že mal byť účastníkom konania podľa druhej vety, teda že jeho práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Pri posudzovaní vplyvov sa koná priamo
o práve navrhovateľa navrhovanej činnosti na to, aby mohol žiadať o jej povolenie v povoľovacích

konaniach. Nerozhoduje sa tu o povolení navrhovanej činnosti, teda nerozhoduje sa ani o tom, že by iné
osoby bez ďalšieho museli trpieť jej realizáciu. O tom, či sa takáto činnosť zrealizuje, sa rozhoduje až
následne, v ďalších povoľovacích konaniach. Aj keď je záväzné stanovisko pre tieto konanie záväzné,
neznamená to, že by sa v ňom uvedená činnosť musela realizovať bez toho, aby proti nej bolo možné
namietať aj z iných hľadísk než len zo samotného hľadiska vplyvov na životné prostredie ako celok.

59. Správny súd tak správne vyhodnotil, že sťažovateľove práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti nemôžu byť predmetným rozhodnutím priamo dotknuté. V rozhodnutí najvyššieho súdu
sp. zn. 7Svk/7/2021 sa k tejto problematike uvádza: „Judikatúra v súvislosti s týmto ustanovením už
zdôraznila, že odpoveď na to, na koho sa táto definícia vzťahuje (teda kto bude priamo dotknutý na
svojich právach, oprávnených záujmoch a povinnostiach), dávajú predpisy hmotného práva. Až z týchto

predpisovvyplývaokruhosôb,ktorúsúalebosamôžustaťnositeľmiprávapovinností,oktorýchsprávny
orgán rozhoduje (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 134/2004,
Zo súdnej praxe č. 41/2005). Predmetom zákona č. 24/2006 Z. z. je postup odborného a verejného
posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie [§ 1 ods. 1 písm. a)], ktorými sa rozumie
akýkoľvek priamy a nepriamy vplyv na životné prostredia vrátane vplyvu na zdravie ľudí, flóru, faunu,

biodiverzitu, pôdu, klímu, ovzdušie, vodu, krajinu, prírodné lokality, hmotný majetok, kultúrne dedičstvo
a vzájomné pôsobenie medzi týmito faktormi [§ 3 písm. a)]. Účelom zákona je podľa § 2 najmä včasne
a účinne zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia, zistiť, opísať a vyhodnotiť priame
a nepriame vplyvy, objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu a určiť opatrenia, ktoré zabrániaznečisťovaniu, zmiernia ho alebo zabránia poškodzovaniu životného prostredia. Už z citovaných
ustanovení tak vyplýva, že predmetom posudzovania sú vplyvy na životné prostredie ako súbor
všetkého, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom

ichďalšiehovývoja(porov.§2zákonač.17/1992Zb.oživotnomprostredívzneníneskoršíchpredpisov).
Životné prostredie ako súbor týchto faktorov, ktoré vytvárajú podmienky existencie človeka ako živého
organizmu, však treba odlišovať od subjektívnych nárokov vlastníka nehnuteľnosti na ochranu pred
imisiami,ktorýmibybolobťažovanýnadmieruprimeranúpomerom(porov.napríklad§127Občianskeho
zákonníka). Hoci imisie môžu mať tie isté príčiny ako znečisťovanie alebo poškodzovanie životného

prostredia, nemožno vplyvy na životné prostredie stotožňovať s vplyvmi na individuálnu nehnuteľnosť
vlastníka. Tým sa konanie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. odlišuje napríklad od územného konania
(§ 39 ods. 1 stavebného zákona) alebo od stavebného konania (§ 62 a 66 stavebného zákona), v
ktorých sa skúmajú vplyvy konkrétnej stavby na konkrétne susedné nehnuteľnosti, vrátane možných
súkromnoprávnych námietok z titulu imisií (porov. k tomu napr. uznesenie tunajšieho súdu sp. zn. 10
Sžk 23/2021, ale aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 201/07).“

60. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je pravdou, že
toto právo patrí každému, ale podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa ho možno domáhať
len v mediach zákonov, ktoré ho vykonávajú. Takýmto zákonom je práve aj zákon EIA a správny
súd neexistenciu účastníctva sťažovateľa v administratívnom konaní vyhodnotil správne v súlade so
zákonom. Priamo z čl. 44 ods. 1 ústavy nemožno vyvodiť, že by vždy a za každých okolností zakladal

postavenie účastníka v zmysle správneho poriadku každému, kto tvrdí, že životné prostredie môže
byť dotknuté určitou činnosťou, v každom konaní, ktorého dôsledkom by mohlo byť povolenie alebo
schválenie činnosti, ktoré majú alebo môžu mať negatívny vplyv na životné prostredie.
61. Zákon EIA definuje tzv. dotknutú verejnosť, kedy ide o verejnosť, ktorá je dotknutá alebo
pravdepodobne dotknutá konaním týkajúcim sa životného prostredia alebo má záujem na takomto

konaní. Práve okruh týchto osôb zahŕňa aj osoby, ktoré sú vlastníkmi susedných pozemkov. Tieto osoby
sa však účastníkmi administratívneho konania nestávajú automaticky ex lege. Ako správne uviedol vo
svojom uznesení správny súd, takáto dotknutá verejnosť sa stane účastníkom konania až okamihom,
kedy postupom súladným so zákonom EIA prejaví vôľu stať sa ním. O svoju účasť sa musí prihlásiť
postupompredpokladanýmv§24ods.3a4zákonaEIA.Vprípade,žetaknespravíatakýmtospôsobom

sa o účasť neprihlási, nie je možné takúto osobu považovať za účastníka konania a v dôsledku toho
nemôže byť ani opomenutým účastníkom, s ktorým mal príslušný orgán konať.
62. Kasačný súd súhlasí aj s názorom správneho súdu, že ak by každý koho právo na priaznivé
životné prostredie môže byť dotknuté Záverečným stanoviskom vydaným podľa zákona EIA, mal byť
účastníkom EIA konania už podľa druhej definície účastníka konania podľa § 14 správneho poriadku,

potom by sa celkom vyprázdnila prvá podskupina dotknutej verejnosti v zmysle § 3 písm. s) zákona EIA,
pretože okruhy týchto osôb by boli totožné. Kasačný súd tu považuje za potrebné citovať rozhodnutie
najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/7/2021 podľa ktorého „Okrem toho, ako už bolo uvedené,
predmetom posudzovania podľa tohto zákona je životné prostredie ako súbor všetkých jeho zložiek
[§ 3 písm. a) zákona č. 24/2006 Z. z. a § 2 zákona č. 17/1992 Zb.], a preto nie je možné vytvárať

ešte osobitné podkategórie osôb, ktoré sú priamo dotknuté na životnom prostredí, a osôb, ktoré sú
„len“ dotknuté, ako sa o to žalobcovia snažia v časti svojej kasačnej sťažnosti. Zákon totiž nerozlišuje
medzi životným prostredím do určitej vzdialenosti od navrhovanej činnosti a životným prostredím od
tejto vzdialenosti, rovnako ako nerozlišuje medzi životným prostredím určitej lokality alebo životným
prostredím osôb, ktoré majú k tejto lokalite osobitný citový vzťah, a životným prostredím iných ľudí.

V prípade životného prostredia ako všetkého, čo obklopuje človeka a vytvára podmienky pre jeho
existenciu (vrátane samotného človeka), tak nemožno rozumne rozlišovať „priamy“ a „nepriamy“ dotyk.
Ako už bolo uvedené, pokiaľ žalobcovia takéto rozlišovanie a svoj „priamy“ dotyk spájali so svojím
vlastníctvom nehnuteľnosti v chatovej osade Jánošíkovo, potom sa v skutočnosti nedovolávajú svojho
práva na priaznivé životné prostredie, ale práva na určitú úroveň (kvalitu) užívania ich nehnuteľnosti

ako nároku plynúceho z ich vlastníckeho práva k nej (porov. ustanovenie § 123 v spojení s § 127
Obč. zák.). Ochrana užívacieho práva (práva na určitú úroveň alebo kvalitu užívania) nehnuteľnosti
ako súčasti vlastníckeho práva však sama osebe nie je účelom postupov podľa zákona č. 24/2006 Z.
z., čo zreteľne vyplýva z jeho vyššie citovaného § 2. Preto neobstojí ani námietka žalobcov, že takýto
výklad vytvára nerovnosť medzi ochranou ich vlastníckeho práva a vlastníckym právo navrhovateľa (tu:

Žilinského samosprávneho kraja). Podľa zákona č. 24/2006 Z. z. totiž pri posudzovaní vplyvov nehrá
žiadnu rolu okolnosť, či navrhovateľ navrhovanou činnosťou realizuje svoje vlastnícke právo alebo nie, a
ani príslušný orgán pri posudzovaní neprihliada na to, ako svojím záverečným stanoviskom obmedzuje
vlastnícke právo samotného navrhovateľa.“63. Takisto najvyšší správny súd v rozhodnutí sp. zn. 7Svk/7/2021 uvádza: „...zo znenia čl. 6 ods. 3,
4 a 7 až 9 Aarhuského dohovoru a aj čl. 6 ods. 4 smernice 2011/92/ES celkom zreteľne vyplýva, že
úlohou štátov je vytvoriť priestor na to, aby sa verejnosť mohla zúčastniť procesu posudzovania vplyvov,

nevyplýva z neho však povinnosť považovať ju ex lege za účastníka konania so všetkými procesnými
právami hneď od počiatku tohto procesu. Uvedené požiadavky napĺňa zákon č. 24/2006 Z. z. v § 24
ustanovením konkrétnych predpokladov a postupov, ako sa verejnosť môže do konania prihlásiť a kedy
sa stane účastníkom konania. Ani z citovaného ustanovenia zákona, ani z Aarhuského dohovoru alebo
smernice 2011/92/EÚ zároveň nemožno vyvodiť, že ak by aj verejnosť nebola riadne informovaná o

možnostiach účasti v procese, že by sa tento nedostatok mal zhojiť tým, že sa jej spätne a od počiatku
priznápostavenieúčastníkakonaniapodľavnútroštátnehopráva.Inakpovedané,podľakasačnéhosúdu
tak z citovaných ustanovení Aarhuského dohovoru a smernice 2011/92/EÚ nemožno vyvodzovať závery
pre výklad špecifickej otázky slovenského právneho poriadku, či dotknutá verejnosť má postavenie
účastníka konania podľa druhej alternatívy v ustanovení § 14 ods. 1 časti vety pred bodkočiarkou Spr.
por. a či sa teda môže domáhať ochrany opomenutého účastníka postupom podľa § 179 SSP.“

64. Kasačný súd súhlasí aj s odôvodnením správneho súdu týkajúceho sa námietky sťažovateľa
ohľadom nedostatočného informovania ho o EIA konaní. Aj podľa názoru kasačného súdu postupoval
žalovaný v súlade so zákonom EIA a vhodným spôsobom, včasne a účinne informoval verejnosť/
dotknutú verejnosť o navrhovanej činnosti i EIA konaní, kedy mala verejnosť/dotknutá verejnosť
vytvorené reálne podmienky, aby sa k navrhovanej činnosti mohla vyjadriť. Obsah predmetných

písomností a správ bol vždy riadne zverejnený v súlade s ustanoveniami zákona EIA na úradnej
tabuli žalovaného, na úradnej tabuli navrhovateľa, na webovom sídle Ministerstva životného prostredia
Slovenskej republiky, na úradných tabuliach jednotlivých dotknutých obcí a miest. Takýmto spôsobom
bola vytvorená možnosť, aby aj sťažovateľ mal možnosť byť informovaný o EIA konaní i o vydaní
Záverečného stanoviska. Zo žiadneho ustanovenia zákona EIA, ani iného právneho predpisu nevyplýva

žalovanému povinnosť, aby identifikoval, vyhľadával a následne kontaktoval vlastníkov alebo užívateľov
nehnuteľností nachádzajúcich sa v celkom území, v ktorom sa má posudzovať navrhovaná činnosť, v
tomto prípade po celej trase cyklodiaľnice.
65. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, po preskúmaní
napadnutého uznesenia a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, nezistil

žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov
obsiahnutýchvodôvodnenínapadnutéhouznesenia.Tietozáveryspolusosprávnoucitácioudotknutých
právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého
uznesenia. Preto sa s ním kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci
správnym súdom za správne.

66. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods.
1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania
prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených
podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré okolnosti podľa obsahu súdnych spisov nenastali.
67. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení

s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.