Uznesenie – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, July 15, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/142/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113227790
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3113227790.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu I. N., narodeného XX. Q. XXXX, I. H., K..Q.. E. XX/
XX, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Račianska 71, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Trenčín
pod sp. zn. 17C/336/2013, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 28. marca
2023 sp. zn. 27Co/84/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej
inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 23. júna 2022 sp. zn. 17C/336/2013

zastavil konanie v časti prevyšujúcej žalovanú sumu 39 742,34 eur spolu s úrokom z omeškania 8,75%
ročne zo sumy 6 826,06 eur od 14. marca 2013 do 28. októbra 2021 a zo sumy 17 982,39 eur od 29.
októbra 2021 do zaplatenia, žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 19 604,60 eur s úrokom z
omeškania 5% ročne zo sumy 104,60 eur od 18. októbra 2021 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu
zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

2. Žalobca sa v spore domáhal náhrady škody 242,34 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 39
500 eur, ktorá mu mala byť spôsobená rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 23. júna 2009 sp. zn.
2Tov/4/2009 v spojení s rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov z 26. novembra 2008 sp. zn.
2T/2/2007, ktoré boli v časti výroku o vine a treste zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) zo 7. apríla 2011 sp. zn. 6Tdo/30/2010, ako aj
ďalšími rozhodnutiami v danom trestnom konaní, vydanými na podklade zrušených rozsudkov. Zároveň

sadomáhalajúrokovzomeškania8,75%ročnezosumy50898,67eurod14.marca2013do28.októbra
2021 a zo sumy 39 742,34 eur od 29. októbra 2021 do zaplatenia. Žalobca bol zrušenými rozhodnutiami
súdov uznaný vinným zo spáchania prečinu porušovania predpisov o štátnych technických opatreniach
na označenie tovaru podľa ustanovenia § 279 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon (ďalej len „Trestný zákon“) a zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ustanovenia
§ 326 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 4 rokov a peňažný trest 1 666 eur. Žalobca vykonal trest odňatia slobody celkom
525 dní.

3. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie ustanoveniami § 3, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods.
1, § 6 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 2 až 4 a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády č.87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov, § 14 ods. 3 písm. d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.
z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.) a čl.
17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných zákonov, ďalej len ,,Ústava“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že prípad žalobcu je treba

posudzovať podľa ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31. decembra 2021,
pretože nezákonné rozhodnutie vydané 23. júna 2009 bolo zrušené rozsudkom najvyššieho súdu zo 7.
apríla 2011, teda všetky podmienky vzniku nároku na náhradu škody u žalobcu boli splnené ešte pred
zavedením horného limitu náhrady nemajetkovej ujmy zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa menil a
dopĺňal zákon č. 514/2003 Z. z. Na podporu tohto záveru poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov a
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/262/2015. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považoval

za prípustnú aj po zohľadnení znenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase rozhodovania
vo veci, za použitia limitu s ohľadom na výnimočnosť okolností danej veci. K limitom stanoveným
zákonom č. 274/2017 Z. z. o odškodňovaní obetí násilných trestných činov uviedol, že nejde o konečné
odškodnenie týchto obetí, keďže náhrady škody sa môžu domáhať aj od páchateľa. Pokiaľ žalovaná
poukazovala na rozhodnutia súdov z roku 2012 (napr. Winkler proti Slovenskej republike), podľa názoru

súdu takáto analógia už v súčasnosti neobstojí s ohľadom na infláciu peňazí. Odškodnenie vo výške
16 500 eur (vrátane majetkovej škody) v roku 2000 v obdobnom prípade, nemôže byť spravodlivé
a primerané aj v roku 2022. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi vznikla nemajetková
ujma vo výške 30 000 eur, ktorá zodpovedá jeho životnej úrovni, zohľadňuje zásah do profesijného
života policajta ako aj výrazný zásah do finančnej situácie jeho rodiny s maloletým synom. Z tejto sumy

odpočítal žalovanou už poskytnutú náhradu nemajetkovej ujmy 10 500 eur a žalobcovi tak priznal zvyšok
(náhradu nemajetkovej ujmy 19 500 eur). Z uplatňovanej náhrady trov obhajoby v trestnom konaní
242,30 eur priznal žalobcovi náhradu za dva úkony právnej služby, za žiadosť o upustenie od výkonu
peňažného trestu z 8. februára 2010 a sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2T/2/2007
VOS-1046 z 22. marca 2010, výška tejto škody nebola sporná a súd takisto nezistil žiadny rozpor s

vyhláškou č. 655/2004 Z. z., preto aj v tejto časti žalobe vyhovel a priznal žalobcovi náhradu škody vo
výške 104,60 eur. O úroku z omeškania rozhodol podľa ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení účinnom od 1. januára 2013. Žalovaná sa mohla dostať do omeškania až 18. októbra 2021, keď
žalobcovi oznámila, že neuspokojí nárok na náhradu škody uplatnený v rámci predbežného prejednania
nároku a tak žalobcovi priznal úrok z omeškania z priznanej náhrady škody 104,60 eur od 18. októbra

2021 do zaplatenia. Keďže povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch vzniká až na základe
súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia (rozsudok najvyššieho súdu z 24. júna 1998 sp.
zn. 1Co/15/97), žalobu o zaplatenie úroku z omeškania s úhradou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
zamietol.

4. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie len „nižšie súdy“)
na odvolanie žalobcu i žalovanej rozsudkom z 28. marca 2023 sp. zn. 27Co/84/2022 rozhodol tak, že
odvolaniežalobcuprotivyhovujúcejčastirozsudkuodmietol,pripustilspäťvzatiežalobyvčastionáhradu
škody 137,94 eur s 8,75% ročným úrokom z omeškania od 14. marca 2013 do zaplatenia, v tomto
rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti zrušil a konanie o tejto časti žaloby

zastavil. Rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy 19 500 eur, potvrdil. Vo výrokoch, ktorými bola žalovanej uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 104,60 eur s 5% úrokom z omeškania od 18. októbra 2021
do zaplatenia a o úroku z omeškania zo sumy 19 500 eur (náhrady nemajetkovej ujmy) zrušil a v tomto
rozsahuvecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Zostávajúcučasťrozsudku,

ktorouzamietolnároknanáhradunemajetkovejujmypotvrdilazrušilajvýrokrozsudkuotrováchkonania
a i v tejto časti vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Odvolací súd námietky oboch strán k rozhodnutiu o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
nepovažoval za spôsobilé spochybniť napadnuté rozhodnutie. Preskúmaním obsahu spisu zistil, že

súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore v rozsahu potrebnom
pre rozhodnutie, vykonal navrhnuté dokazovanie a výsledky dokazovania vyhodnotil podľa zásad
uvedených v ustanovení § 191 CSP a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery. Náhradu
nemajetkovej ujmy 19 500 eur priznanú rozhodnutím súdu prvej inštancie, pri ktorom zohľadnil plneniežalovanej poskytnuté na tento nárok, považoval aj odvolací súd za primeranú. Podľa odvolacieho súdu
súd prvej inštancie správne prihliadol na to, že výkon trestu odňatia slobody intenzívne a vážne narušil
osobnostnú sféru žalobcu a zasiahol mu do súkromného i pracovného života. Námietku žalovanej, že

súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, považoval odvolací súd za nedôvodnú. Dôvodom
zrušenia výrokov rozsudku súdu prvej inštancie o uložení žalovanej povinnosti zaplatiť žalobcovi škodu
104,60 eur s úrokom z omeškania od 18. októbra 2021 a o zamietnutí žaloby v časti priznania
úroku z omeškania so zaplatením náhrady nemajetkovej ujmy bolo konštatovanie porušenia práva na
spravodlivý proces [§ 389 ods. 1 písm. b) CSP] a v časti trov konania sa tak okrem neskončenia konania

ako celku stalo pre stotožnenie s námietkou žalovanej k určeniu úspechu vo veci.

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP a navrhla, aby
dovolací súd zrušil výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o jej
povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 19 500 eur a vec v tejto časti vrátil odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie.

7. Dovolateľka namietala, že žalobca už bol za vykonaný trest odňatia slobody odškodnený náhradou
10 500 eur a aj ďalšími nerelutárnymi formami náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z., ktorú judikatúra považuje za spravodlivú. Nižšie súdy túto skutočnosť nezohľadnili, čo je podľa

nej neproporcionálne a nespravodlivé. Uviedla, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je závislá od
úvahy súdu, ktorá musí vychádzať z osobitostí konkrétneho prípadu, opierať sa o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská a rešpektovať obmedzenia výšky náhrady vyplývajúce z hmotnoprávnych
predpisov a relevantné rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ÚS SR“ a „ESĽP“), ktoré určujú výšku náhrady za spôsobenú ujmu. Nižšie súdy nepostupovali

správne, keď súd prvej inštancie pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy nepoužil žiadne
preskúmateľné hľadisko a odvolací súd tento postup akceptoval. Len vyhlásenie súdu, že nejakú sumu
považuje za primeranú s ohľadom na okolnosti prípadu ako odôvodnenie rozhodnutia súdu o výške
nemajetkovej ujmy nepostačuje. Postup súdu, pri ktorom určenie konkrétnej náhrady nemajetkovej
ujmy nie je výsledkom preskúmateľnej úvahy, spĺňa parametre stanovené ustálenou rozhodovacou

činnosťou dovolacieho súdu pre aplikáciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP
pre nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

8. Podľa dovolateľky sa odvolací súd tiež odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho
súdu pri stanovení primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy, pretože priznaná náhrada nie je

v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi aj iné finančné kompenzácie a súdnou praxou. V
konaní poukazovala na ustálenú súdnu prax vyjadrenú v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.
zn. 4Cdo/171/2005, 4Cdo/177/2005, 6MCdo/15/2012, 6Cdo/37/2012, 3Cdo/7/2017, 2Cdo/112/2017,
3Cdo/19/2018, 3Cdo/25/2019, 2Cdo/30/2019 a 5Cdo/127/2019, podľa ktorej je nevyhnutné zachovanie
primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní s odškodnením za poškodenie zdravia alebo za

spôsobenie smrti, od čoho sa odvolací súd napádaným rozsudkom odklonil. Odvolací súd v kontradikcii
s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vo svojom (napádanom) rozsudku vytvoril inú
názorovú líniu, ktorú podporil rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/262/2015, 7Cdo/143/2020
a 7Cdo/339/2021, na základe ktorých v podstate vyjadril názor, že o primeranosti náhrady nemajetkovej
ujmy rozhodovacia prax dovolacieho súdu nie je ustálená. Rozhodnutia dovolacieho súdu, na ktoré

odvolací súd poukázal, sú však už považované za prekonané. Súdy priznali žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá nezodpovedá zásadám rovnosti a primeranosti v porovnaní s odškodnením
za poškodenie zdravia alebo za spôsobenie smrti a nezohľadňuje náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú
žalobcovi uhradilo v rámci predbežného prerokovania žiadosti o odškodnenie Ministerstvo spravodlivosti
SR. Nestotožnila sa ani so záverom súdu, že prípad žalobcu možno považovať za výnimočný prípad

a že žalobcovi treba priznať vyššiu náhradu ako je zákonom stanovené maximum. Pri rozhodovaní
o náhrade nemajetkovej ujmy za zásah orgánu štátu, ktorú by bolo možné považovať za rozumnú
a spravodlivú, je treba vziať do úvahy nielen samotné limity odškodnenia, ale i to, že tieto limity sa
uplatňujú na najextrémnejšie prípady zlyhania štátu s najzávažnejšími dôsledkami na poškodeného. Ak
odvolací súd nerešpektoval ustálený právny názor dovolacieho súdu, že pri určovaní výšky náhrady

nemajetkovej ujmy treba aplikovať hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodňovanie a prihliadať na
judikatúru ESĽP, ako aj na zásadu spravodlivého zadosťučinenia, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, čo zakladá dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.9. Žalobca navrhol dovolanie zamietnuť, považujúc ho za nedôvodné. K výške náhrady uviedol, že
pri dvoch názorových líniách v rozhodovaní najvyššieho súdu je podstatné, že obidve rešpektujú
najplnohodnotnejšie a najspravodlivejšie odškodnenie dotknutých osôb bez ohľadu na to, či ich nárok

vznikol pred alebo po zavedení limitu pre odškodňovanie, podľa objektívnych kritérií. Limit výšky náhrady
nemajetkovej ujmy bol zavedený ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou od 1.
januára 2013 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 23. júna 2009 sp. zn. 2Tov/4/2009 bol zrušený
rozsudkomnajvyššiehosúduzo7.apríla2011sp.zn.6Tdo/30/2010,t.j.všetkypodmienkyvznikunároku
na náhradu škody u neho boli splnené ešte pred stanovením horného limitu náhrady, a na ním uplatnený

nárok ho nemožno vzťahovať. Náhradu škody za výkon trestu odňatia slobody, výkon väzby a za trestné
stíhanie uplatňovanú v inom konaní, vedenom súdom prvej inštancie pod sp. zn. 23C/254/2016, nie je
pri určovaní hornej hranice náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára
2013 namieste sčítavať, pretože aj keď sa tieto viažu na to isté trestné konanie, majú iný skutkový a
právny základ, t. j. ich základom sú iné nezákonné rozhodnutia. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v
danej veci sa odvodzuje od rozhodnutia súdu o vine a treste, ku ktorému súdna prax postupne zhrnula

stabilné kritéria pre určenie jej výšky. Podľa názoru ÚS SR je treba v týchto prípadoch zohľadniť povahu
trestnej veci a predovšetkým dopady do osobnostnej sféry poškodenej osoby, rozhodnutie však musí
zodpovedať všeobecnej predstave o spravodlivosti a slušnosti. V tomto prípade podľa neho nemožno
aplikovať ani rozhodnutia ESĽP, na ktoré poukázala dovolateľka, nakoľko išlo o odlišné skutkové situácie
a bez zisťovania, či išlo o bezúhonné osoby akou je on.

10. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote
(§ 427 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
reprezentovaná v súlade so zákonom [§ 429 ods. 1 a ods. 2 písm. b) CSP], bez nariadenia pojednávania
(§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

11. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

12. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne

konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v
tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd a f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431
ods. 1 a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku už spomínanej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie
nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

14. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nie je významný

subjektívny názor dovolateľa, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;
rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (v
tento súvislosti porovnaj 1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017
a 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v tomto konkrétnom prípade posudzoval opodstatnenosť
argumentácie žalovanej, že v konaní odvolacieho súdu došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.

15. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej
došlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesnýpostup“ bol vysvetlený vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická,
vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda prejednanie veci
(to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a jej

aktívnu účasť na konaní (R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017,
5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je
možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou
tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky.

16. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený ustanovením čl. 46 ods. 1
Ústavy a ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je okrem
práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), aj právo na určitú
kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé
všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

17. Dovolateľka ako nesprávny procesný postup odvolacieho súdu namietala nedostatočné

odôvodnenie rozsudku, jeho nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. Odôvodneniu rozsudku odvolacieho
súdu konkrétne vytkla, že v ňom absentuje odpoveď na jej rozhodujúcu námietku, že sa žalobcovi
ospravedlnila a dobrovoľne mu nahradila nemajetkovú ujmu vo výške 10 500 eur v štádiu predbežného
prerokovania nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z., čo malo byť zohľadnené v priznaní nižšej náhrady
nemajetkovej ujmy.

18. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie dané
rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s
pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 a III. ÚS 209/04). Nedostatky musia
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv
uvedených v ustanovení čl. 127 ods. 1 Ústavy (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 336/2019). Súdne
rozhodnutie je arbitrárne aj vtedy, ak dôvody, na ktorých je založené absentujú, sú zjavne protirečivé
alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 305/08, IV. ÚS
150/03 a I. ÚS 301/06).

19.Knámietkedovolateľky,žeodvolacísúdrozhodolsvojvoľneaprekvapivo,aknezohľadnilskutočnosť,
že žalobcovi v rámci predbežného prerokovania uplatneného nároku uhradila náhradu nemajetkovej

ujmy 10 500 eur a poskytla mu aj nerelutárne odškodnenie (konštatovaním porušenia práva a
ospravedlnením), sa odvolací súd vyjadril v odôvodnení rozsudku (najmä bod 65.), v ktorom poukázal
na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené v bodoch 8.4 až 8.17 a uviedol, že uvedené
skutočnosti pri rozhodovaní boli zohľadnené. Zdôraznil, že pre určenie výšky nemajetkovej náhrady
bola najpodstatnejšia dĺžka vykonaného trestu na základe nezákonného rozhodnutia (525 dní), ktorá

zvyšovala dôsledky zásahu do práv žalobcu, jeho súkromný, spoločenský, ako aj pracovný život, pričom
vzal do úvahy jeho odborný a morálny kredit, dovtedajšiu bezúhonnosť, spoločenské aktivity a sociálne
interakcie. Nepochyboval o intenzívnom a negatívnom dopade vykonaného trestu na jeho vnútorné
prežívanie danej situácie, keď sa rozhodnutím o vine a treste a tiež čiastočne vykonaným trestom
cítil ponížený, diskreditovaný, ohrozený, izolovaný od spoločenských aktivít, priateľov a poukázal aj na

závery rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/125/2019, že už samotné tvrdenie
žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv je dôvodom pre priznanie finančného zadosťučinenia,
pričom priznávanie neprimerane nízkych, či žiadnych náhrad treba považovať za obchádzanie zákona
i jeho účelu, pretože potom pôsobí cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť.

20. Dovolateľka považovala výšku priznanej nemajetkovej náhrady nemajetkovej ujmy za určenú na
základe ľubovôle, a nie preskúmateľných hľadísk. Nakoľko za aktuálneho vývoja judikatúry je podľa
nej nespochybniteľné rozpätie výšky náhrady nemajetkovej ujmy od 20 do 60 eur za deň nezákonného
obmedzenia osobnej slobody a sama dobrovoľne v konaní o predbežnom prerokovaní nároku spolus ospravedlnením vyplatila žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 10 500 eur (čo zodpovedá sume
20 eur za deň obmedzenia osobnej slobody na základe nezákonného rozhodnutia), je podľa nej
neakceptovateľné, aby táto skutočnosť nebola zohľadnená takým spôsobom, že by viedla k nižšej

náhrade ako v prípade odmietnutia nároku poškodeného pri predbežnom prerokovaní nároku. K
uvedenému sa rozsiahlo vyjadril odvolací súd a rovnako ako dovolateľka, vychádzal zo súdnej praxe
priznávajúcej náhradu nemajetkovej ujmy v rozpätí 20 až 60 eur za deň nezákonného pozbavenia
slobody (porovnanie priznávaných náhrad v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/2357/2010), a preto podľa jeho názoru určená náhrada nemajetkovej ujmy 30 000 eur je

primeraná k dĺžke zásahu do práv žalobcu ako aj ďalším individualizovaným okolnostiam danej veci (vek
žalobcu, skutočnosť, že k zásahu došlo v čase, keď mal maloletého syna a budoval si profesijnú kariéru).
Osobitne sa v odôvodnení rozhodnutia (v bode 70.), zaoberal aj skutočnosťou, že žalovaná žalobcovi
časť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy uhradila. Uviedol, že aj keď určená výška nemajetkovej
ujmy na 30 000 eur je vyššia v porovnaní s inými odškodneniami, rozhodnutie o nej zohľadňuje tiež
poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy žalovanou v rámci predbežného rokovania, a to vo forme

peňažnej i nepeňažnej. Dospel k záveru, že samotné písomné ospravedlnenie žalovanej nebolo
spôsobilé odčiniť žalobcovi spôsobenú ujmu a tým znížiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Ospravedlneniepoškodenejzaokolnostídanejveci,porokochneistotyatraumatizujúcehovýkonutrestu
vyvolaného nezákonným rozhodnutím, považoval za prejav elementárnej slušnosti, bez možnosti reálne
konvalidovať následky ujmy žalobcu v praktickom živote. Prihliadol na časový odstup od nezákonného

rozhodnutia, ktorý devalvoval význam žalovanou poskytnutej satisfakcie. Odvolací súd sa v odôvodnení
zaoberal aj tým, že žalobca si uplatnil na súde aj ďalšie nároky za nezákonné rozhodnutie a výkon
trestu, na ktoré však nemohol prihliadnuť, nakoľko o týchto nárokoch v čase jeho rozhodovania v inom
konaní ešte právoplatne rozhodnuté nebolo. Za správne považoval aj prihliadnutie na infláciu vzhľadom
na skutočnosť, že žalovaná namietala výšku priznanej náhrady poukazom na rozhodnutia z minulých

období, pričom zohľadňovanie týchto rozhodnutí by spôsobilo reálne znehodnotenie priznávanej
náhrady.

21. V posudzovanej veci podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok súdu prvej inštancie aj rozsudok
odvolacieho súdu spĺňajú kritériá stanovené pre odôvodňovanie rozhodnutí podľa § 220 ods. 2 a § 393

CSP, preto ich nemožno považovať za neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Z odôvodnenia
rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, súdy ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdili a náležite vyhodnotili.
Rozhodnutia odvolacieho ako aj prvoinštančného súdu sú konzistentné, logické a presvedčivé, súdy

postupovali pri prejednaní sporu precízne a dôsledne, svoje závery podrobne a presvedčivo odôvodnili
a podporili ich aj odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax vyjadrenú v rozhodnutiach najvyššieho
súdu. Odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia tiež veľmi podrobne zaoberal odvolacími námietkami
žalovanej. Obsah spisu a predovšetkým odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho
súdu, tak neposkytoval podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom,

ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Za takúto
vadu pritom nemožno považovať, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky,
ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Dovolací súd považuje odôvodnenie
dovolaním napádaného rozsudku za také, ktoré poskytuje odpovede na tie otázky, ktoré boli pre
rozhodnutie podstatné.

22. Dovolací súd po zistení, že konanie pred súdom prvej inštancie ani konanie pred odvolacím
súdom nebolo postihnuté dovolateľkou namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP pristúpil
k posúdeniu dovolania z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho
posúdenia veci odvolacím súdom.

23. Dovolateľka vyvodila prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého
dovolaniejeprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdiloalebozmenilorozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej
riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

24. Relevantnou z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP je taká právna (nie skutková) otázka, ktorú
odvolací súd riešil (t. j. vysvetlil jej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktorézvolil riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie) a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté
dovolaním a to spôsobom, predstavuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

25. Najvyšší súd sa problematikou určovania primeranej výšky nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu zaoberal vo viacerých rozhodnutiach.
Dovolateľka z nich poukázala na rozhodnutia vypočítané už v úvodnej časti bodu 8. tohto uznesenia
dovolacieho súdu a poukázala tiež na rozhodnutia ESĽP vydané proti nej (Slovenskej republike) vo
veciach sťažovateľov Kormoša, Winklera a Petrova.

26. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd dospel k záveru, že i keď je výška
zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou
súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené
sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napríklad pri

porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných
základných práv zaručených Ústavou, mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad ujmy
na zdraví či živote) bagatelizovať. K tomuto sa žiada uviesť, že rozhodnutie, o ktorom je reč, bolo vydané
v konaní o ochranu osobnosti fyzickej osoby proti vydavateľovi tlače podľa § 11 a nasl. OZ, teda je
založené na iných skutkových a právnych východiskách ako prejednávaný spor.

27. Rozsudkom z 31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005 (uverejneným tiež v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 13/2009) najvyšší súd rozhodol, že
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných
práv a slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb. V tomto prípade sa otázkou primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy najvyšší súd nezaoberal.

28. V uznesení z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 (o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969

Zb., spôsobenej nezákonným trestným stíhaním) najvyšší súd uviedol, že základom pre určenie výšky
primeranej náhrady nemajetkovej ujmy je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu
na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do
úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v
zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie

odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia
vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je
nemajetková ujma žalobcu spôsobená nezákonným rozhodnutím v jeho spoločenskom, pracovnom,
rodinnom živote väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou

škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.
Primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať (okrem iného) aj v kontexte s
rozhodnutiami ESĽP a ÚS SR. Dovolací súd v tejto veci zrušil rozsudok odvolacieho súdu aj rozsudok
súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z
procesných dôvodov, teda nebol v ňom vyslovený záväzný právny názor.

29. V rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 (taktiež o náhradu škody podľa zákona č.
58/1969 Zb.) dovolací súd zdôraznil povinnosť súdu zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi
účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných obdobných
veciach; poukázal na nález ÚS SR zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a na rozsudok ESĽP zo

17. júla 2012 vo veci Winkler proti Slovenskej republike. Ani v tomto rozhodnutí nebol vyslovený záväzný
právny názor, pretože ním došlo k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu pre jeho nepreskúmateľnosť,
teda ani tu najvyšší súd neriešil otázku primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy.

30. V rozhodnutí zo 7. augusta 2018 sp. zn. 3Cdo/7/2017 (do tretice o náhrade škody podľa zákona

č. 58/1969 Zb.) najvyšší súd poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v
obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky
v. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z
dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo);výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi
súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público - Comunicacáo Social,
S. A. v. Portugalsko). ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných

práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

31. Aj uznesením z 31. júla 2018 sp. zn. 2Cdo/112/2017 najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu
o priznaní náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 58/1969 Zb. z
procesných dôvodov. Predmetom posudzovania bol aj tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej
rozhodovacejpraxedovolaciehosúduvotázkepríčinnejsúvislostistratynazárobkuatrestnéhokonania.
V tomto rozhodnutí teda najvyšší súd otázku primeranosti výšky nemajetkovej ujmy neriešil.

32. Pri posudzovaní primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy sa podľa dovolateľky súd
odklonil aj od uznesenia najvyššieho súdu z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018, v ktorom dovolací
súd riešil tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej praxe dovolacieho súdu pri riešení právnej
otázky posudzovania primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy po nevyhnutnom zohľadnení
jednak iných hmotnoprávnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodňovanie,

ako aj judikatúry ESĽP. Dovolací súd konštatoval, že v jeho rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/171/2005
(správne „177“), 6Cdo/37/2012 a 6MCdo/15/2012 išlo o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
58/1969 Zb. Následne poukázal na právnu úpravu zákona č. 514/2003 Z. z. a viaceré novelizácie
výšky o náhradách nemajetkovej ujmy. V zmysle ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení zákona č. 517/2008 Z. z. účinného od 1. januára 2009 sa výška nemajetkovej ujmy určuje

s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
517/2008 Z. z. bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnými

rozhodnutiami uvedenými v ustanovení § 7 a § 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody). V zmysle
ustanovenia§17ods.4zákonač.514/2003Z.z.vznenízákonač.412/2012Z.z.účinnéhood1.januára
2013 výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia

ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného
predpisu (podľa poznámky pod čiarou zákon č. 215/2006 Z. z.). Zákonom č. 412/2012 Z. z. bol teda
stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Na
záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej
nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku

upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ÚS SR a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr, v
rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969
Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z. a zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej
hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012
Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov,

je pokračovaním v trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.

33. V uznesení z 20. júna 2019 sp. zn. 3Cdo/25/2019 najvyšší súd, vychádzajúc zo svojich rozhodnutí
sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 3Cdo/7/2017 a 3Cdo/19/2018, konštatoval
potrebu určiť primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním

po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich
odškodnenie a aj v kontexte s rozhodnutiami ESĽP a ÚS SR.

34. Aj uznesením z 30. septembra 2019 sp. zn. 2Cdo/30/2019 najvyšší súd zrušil rozhodnutie
odvolacieho súdu z procesných dôvodov, keď (o. i.) konštatoval, že odvolací súd vôbec nezohľadnil

iné právne predpisy upravujúce finančné kompenzácie za spôsobené ujmy, ale ani relevantné
rozhodnutia ESĽP a rozhodnutia dovolacieho súdu a napokon v uznesení z 29. júna 2021 sp. zn.
5Cdo/127/2019 sa najvyšší súd vyjadril k svojim rozhodnutiam sp. zn. 4Cdo/177/2005, 4Cdo/171/2005,
6Cdo/37/2012 a 6MCdo/15/2012, na ktoré nadviazali ďalšie rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/19/2018,7Cdo/100/2017 a 6Cdo/38/2019 tak, že predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.
Poukázal v ňom na závery rozhodnutia najvyššieho súdu z 24. júna 2020 sp. zn. 3Cdo/19/2018 a
stotožnil sa s v ňom vyjadreným právnym názorom, že nutnosť podrobnej špecifikácie dôsledkov

vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité
zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie,
sú pevne zakotvené v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny
názor predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje
ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku

priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených Ústavou. Uvedený prístup
nepopiera princíp úplného odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu
náhradunemajetkovejujmyzapredpokladuriadnehoodôvodneniazvýšenejzávažnostizásahudopráva
poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Nejde teda o retroaktívnu aplikáciu ustanovenia §
17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom poukazuje na rozdiel medzi priamou aplikáciou predmetného
ustanovenia (ku ktorej nedochádza) a zohľadnením iných právnych predpisov slovenského právneho

poriadku a judikatúry ESĽP ako kritérií pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy (ku ktorému
dochádza).

35. Dňa 8. novembra 2011 ESĽP vyhlásil rozsudok v prípade Kormoš proti Slovenskej republike.
Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na osobnú slobodu, ktoré je zaručené čl.

5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tvrdil, že bol vo väzbe nezákonne. Ďalej
namietal, že ÚS SR trvalo príliš dlho, kým rozhodol o jeho sťažnosti a rovnako aj porušenie čl. 13
Dohovoru tým, že vo vzťahu k uvedeným námietkam nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy.
ESĽP priznal sťažovateľovi 12 000 eur ako nemajetkovú ujmu a 2 000 eur ako náhradu nákladov a
výdavkov. Sťažovateľ pôvodne žiadal spolu 572 915,80 eur.

36. Vo veci Winkler proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 25416/07) ESĽP 17. júla 2012 rozhodol, že
Slovenská republika porušila čl. 5 Dohovoru (právo na slobodu a osobnú bezpečnosť) a sťažovateľovi,
ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005 priznal zo žiadanej náhrady
nemajetkovej ujmy 163 646 eur sumu 8 000 eur. Prihliadol pritom i na čiastočné odškodnenie 1 970 eur,

ktoré sťažovateľovi priznal ÚS SR. Zrekapituloval aj relevantné prípady (Bruncko, ods. 46-59; Kormoš,
ods. 57-69, Kováčik, ods. 48-61, Žúbor, ods. 47-59), v ktorých sa skutkový a právny stav zásadne
neodlišuje.

37. Rozsudkom z 2. decembra 2014 vo veci Petrov proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 64195/10)

potom ESĽP priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy (z požadovaných 100 000 eur) 8 000
eur. Konštatoval porušenie čl. 5 ods. 1 Dohovoru (o väzbe v období od 5. novembra do 8. novembra
2010 nebolo rozhodnuté súdom). Okrem toho konštatoval tiež porušenie čl. 5 ods. 3 Dohovoru z
dôvodu, že vnútroštátne súdy neuviedli vo svojich rozhodnutiach dostatočné a relevantné dôvody, ktoré
by odôvodňovali ďalšiu väzbu sťažovateľa v napadnutom konaní a krajský súd sa vôbec nezaoberal

konkrétnym argumentom sťažovateľa, uvedeným v jeho sťažnosti.

38. Dovolateľka nastolila problematiku odklonu odvolacieho súdu v prejednávanom spore od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v riešení otázky primeranosti výšky priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy za (nezákonné) trestné stíhanie, resp. výkon trestu na základe nezákonného

rozhodnutia z hľadiska jej súladu s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi aj iné finančné
kompenzácie (zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, resp. predchádzajúce právne predpisy), súdnou praxou, rozhodnutiami ESĽP a zásadou
spravodlivého zadosťučinenia, t. j. či sú všeobecné súdy rozhodujúce o priznávaní a určovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy povinné vychádzať z hmotnoprávnych predpisov, ktoré priamo určujú výšku

náhrady za spôsobenú ujmu, ako aj z relevantných rozhodnutí ÚS SR či ESĽP.

39. Dovolací súd k dovolateľkou tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, poukazuje na to, že základným východiskom pre rozhodovanie nižších súdov o výške náhrady
nemajetkovej ujmy patriacej žalobcovi v prejednávanom spore bola neexistencia zákonných limitov

určujúcichmaximálnuhranicuvýškyfinančnéhozadosťučinenia.Obanižšiesúdyvsúladesrozhodnutím
najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 7Cdo/262/2015 vychádzali z premisy, že právo poškodeného na
náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, resp. vzatia
do väzby a aplikácia ustanovenia § 17 v zmysle novely zákona č. 412/2012 Z. z. (zavádzajúcej limit výškynáhrady nemajetkovej ujmy) na prípady, keď nezákonné rozhodnutie o vine a treste bolo vydané pred 1.
januárom 2013, by znamenalo popretie princípu úplného odškodnenia, ale spôsobilo by aj neprípustné
odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bolo by aj

porušením zákazu retroaktivity.

40. V nadväznosti na uvedené odvolací súd v odvolacom prieskume posudzoval závery súdu prvej
inštancie týkajúce sa primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzajúc z konkrétnych
skutkových záverov podrobne uvedených v jeho rozsudku, na ktoré odvolací súd odkázal, z

preukázaného negatívneho dopadu výkonu trestu na jednotlivé sféry života žalobcu, jeho postavenie
a vnímanie v ostatnom spoločenskom živote zohľadniac vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou
ujmy a výškou priznanej náhrady tak, aby určenie výšky nemajetkovej ujmy bolo vzhľadom na okolnosti
prejednávaného prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. ÚS SR v náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016,
z ktorého vychádzal odvolací súd uviedol, že „všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania širokou mierou uváženia a

ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených
v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné
vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov
právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam
stanovenejvýškyodškodneniazhľadiskaspoločenskejspravodlivosti(nemožnolimitovaťvýškunáhrady

nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov,
pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej
spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v
týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť absolútna (štát sa jej nemôže
zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej

ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (orgánov) štátu,
ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia ich výšky, a dokonca v
dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí byť
poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny priestor
na realizáciu voľnej úvahy. Pokiaľ majú potom závery takejto úvahy striktnú oporu vo vykonanom

dokazovaní a úvaha všeobecného súdu je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky a zrozumiteľne
odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto postupom môže dôjsť k nastoleniu spravodlivej rovnováhy
medzištátomakoškodcomanadruhejstranefyzickouosoboupoškodenoujehokonanímnazákladných
právach. Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade

zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov
dozákladnýchprávvpodobeichprípadnéhoobmedzeniaaprincípmaximalizáciezachovaniaobsahovej
podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 165/02
z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. II. ÚS 136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II.
ÚS 42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002). Z rovnakých

dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“
aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky. Na druhej strane však
ani ústavný súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v
týchto prípadoch. Toto zjednotenie môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného
aj) naznačených kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch

skutkovo obdobných. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe
súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej
úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom
mieste. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste

nezohľadniť. V každom prípade však pokiaľ vo veci sťažovateľky, v ktorej trestné stíhanie žalobcu trvalo
takmer 55 mesiacov a väzba takmer tri mesiace, bola žalobcovi priznaná celková náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 35 000 €, už len napríklad s odkazom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v Českej
republike (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2357/2010 z 11. januára 2012,
uverejnenývZbierkesúdnychrozhodnutíastanovískNajvyššiehosúduČeskejrepubliky,zošitč.4/2012,

pod R 52/2012, s. 327 a nasl., ako aj v ňom uvedená široká komparácia rozhodovacej praxe Európskeho
súdu pre ľudské práva a súdov iných európskych štátov), ktoré nepovažujú za neprimerané odškodnenie
väzby vo výške 1 000 € za mesiac jej trvania, nemožno považovať odškodnenie zostávajúcich 52
mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620 € za mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne.“.41. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa právnymi závermi, na
ktorých založil rozhodnutie napadnuté dovolaním žalovanou, v nastolenej otázke (otázka primeranosti

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z.) od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, predstavovanej rozhodnutiami najvyššieho súdu uvedenými vyššie, neodklonil.
Rovnako odvolací súd nevybočil z medzí judikatúry ESĽP označenej dovolateľkou. Ani dovolací dôvod
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto v tomto prípade podľa dovolacieho súdu naplnený nie je.

42. Najvyšší súd po preskúmaní veci preto dovolanie žalovanej ako celok [ako v časti namietajúcej
existenciu procesnej vady konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, tak aj v časti namietajúcej
nesprávne právne posúdenie veci za cenu odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) rovnakého zákona] odmietol podľa § 447
písm. c) CSP.

43. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.