Rozsudok – Zmluva o dielo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 23, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/121/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123362293
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6123362293.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr. Lucie
Baňackej PhD. a JUDr. Moniky Šabľovej, v spore žalobcu: A. B., s miestom podnikania C. XXX, XXX XX
D., IČO: 17 805 694, právne zastúpený JUDr. Antonom Kupšom, advokátom, so sídlom Moyzesova 34,
022 01 Čadca, IČO: 35 675 071, proti žalovanému: Bartfeld Elektrotechnik s.r.o., so sídlom Mikulovská
1536/17, 085 01 Bardejov, IČO: 50 155 342, právne zastúpený JUDr. Tiborom Bašistom, advokátom, so

sídlom Štefánikova 8, 058 01 Poprad, IČO: 35 507 128, o zaplatenie 5.031,00 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 25Cb/93/2023-140 zo dňa 15. apríla
2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov, č.k. 25Cb/93/2023-140 zo dňa 15.
apríla 2024 v napadnutom I. a III. výroku.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v

plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 4.587,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,00 % ročne zo sumy 4.587,00 eur od 1.6.2023 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a. III. Žalobcovi súd p r i z n á v a
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,34 %. O výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
5.031,00 eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania.

3. Žalobca v žalobe uviedol, že na základe Zmluvy o dielo zo dňa 16.12.2022, pre žalovaného

vykonával dielo vo forme výroby a montáže kovových komponentov. Za vykonané práce vystavil
1.5.2023 žalovanému faktúru číslo 05/2023 so splatnosťou dňa 15.5.2023 vo výške 3.067,00 eur
a faktúru číslo 06/2023 zo dňa 17.05.2023, splatnú dňa 31.05.2023 vo výške 1.964,00 eur, ktoré však
žalovaný doposiaľ neuhradil ani po výzve na zaplatenie. Vo veci upomínací súd Okresný súd Banská
Bystrica vydal platobný rozkaz zo dňa 04.08.2023 pod spisovou značkou 33Up/1209/2023. Žalovaný v
predmetnej veci podal odpor.

4. Žalovaný v odpore uviedol, že medzi stranami sporu došlo dňa 16.12.2022 k uzavretiu Zmluvy o
dielo, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu v priebehu jej platnosti vykonávať dielo vo forme výrobya montáže kovových komponentov. Dňa 19.5.2023 zaslal žalovaný žalobcovi výzvu na vykonávanie
prác na projekte zmluvného partnera spoločnosti FMT Flexible Montagetechnik GmbH sídliaceho v
Nemecku, avšak žalobca odmietol na vykonávanie predmetných prác nastúpiť. Dňa 25.4.2023 žalobca

vyhotovil a následne zaslal žalovanému podanie označené ako výpoveď z pracovného pomeru, v
zmysle ktorého oznámil, že podľa § 67 Zákonníka práce dáva výpoveď z pracovného pomeru. Takéto
podanie je však zmätočné, keďže medzi stranami konania nikdy nedošlo k uzavretiu pracovnoprávneho
pomeru. Žalovaný následne žalobcovi dňa 15.6.2023 oznámil, že v prípade, ak má záujem na ukončení
zmluvy, túto je možné ukončiť spôsobom v zmluve určeným, pričom platnosť zmluvy sa ukončí uplynutím

výpovednej trojmesačnej lehoty. Žalovaný súčasne žalobcovi oznámil, že platnosť zmluvy naďalej trvá
aj napriek tomu, že odmietol nastúpiť na výkon zadaných prác v Nemecku, na čo ho žalovaný viackrát
vyzval. V zmysle článku VIII. bod 5 zmluvy, sa žalobca zaviazal zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške
6.000,00 eur v prípade porušenia povinnosti uvedenej v článku III. vykonávať práce v dohodnutom
termíne. Keďže žalobca porušil túto svoju povinnosť, žalovaný mu podaním zo dňa 15.6.2023 uložil
zmluvnú pokutu vo výške 6.000,00 eur. Žalovaný si súčasne jednostranným zápočtom započítal

vzájomné pohľadávky v rozsahu, v akom sa vzájomne kryli, teda pohľadávka žalobcu v celom rozsahu
zanikla. Uvedené bolo žalobcovi oznámené listom zo dňa 20.6.2023, žalobca si predmetné zásielky
neprevzal. Žalobca nikdy nemal nárok na úhradu sumy vo výške 240,00 eur v zmysle faktúry číslo
05/2023 a vo výške 204,00 eur vo faktúre číslo 06/2023 označených ako bonus. Žalovaný tento nárok
žalobcu popiera, keďže v článku VI. bod 8. zmluvy je uvedené, že žalovaný môže priznať žalobcovi

tento bonus k cene prác, najviac však vo výške preukázateľne vynaložených nákladov na ubytovanie
v mieste výkonu prác za dni, kedy mal žalobca v prospech žalovaného vykonávať činnosti v súlade
so zmluvou. Ide teda o nenárokovateľnú položku, ktorú žalovaný môže ale nemusí žalobcovi priznať.
Žalobu považuje za nedôvodnú a navrhol ju zamietnuť.

5. Žalobca vo svojej replike argumentoval, že výzvu na nástup do práce zo strany žalovaného považuje
za účelovú a to vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný mal vopred nahlásenú naplánovanú dovolenku,
o ktorej mal vedomosť tak žalovaný ako aj priamo nemecký objednávateľ. Žalobca ešte pred tým,
ako išiel na turnus v máji 2023 uviedol žalovanému, že si následne berie dovolenku 3 týždne a do
práce nastúpi až po jej skončení. Toto oznámenie urobil aj voči nemeckému partnerovi pričom on ani

žalovaný to nenamietali. Táto dovolenka bola zaznamenaná aj v šichtovnici. Toto nenastúpenie do
práce preto nemožno zo strany žalovaného brať ako porušenie zmluvy. Žalovaný mal dostatočný časový
priestor, aby na výkon potrebných prác zabezpečil niekoho iného a má za to, že z jeho strany nedošlo k
žiadnemu porušeniu zmluvy. Argumentoval, že až do nahlásenia predmetnej dovolenky žalovaný vždy
prostredníctvom svojich zamestnancov z firemného mailu zasielal jednotlivým pracovníkom, a teda aj

žalobcovi, informácie ohľadne nástupu do práce a výkonu práce, čo sa v tomto prípade nestalo. K
svojmu podaniu označenému ako výpoveď z pracovného pomeru uviedol, že napriek nesprávnemu
označeniu je zrejmé, čo tým žalobca myslel, aj keď to nesprávne označil. Žalobca v tomto podaní
prejavil vôľu ďalej nepracovať pre žalovaného. Poukázal tiež na skutočnosť, že dňa 6.6.2023 odstúpil
od zmluvy so žalovaným. Žalobca nesúhlasil s udelenou zmluvnou pokutou, keď neporušil počas

trvania zmluvy ani jedno ustanovenie a preto žalovanému nárok na zmluvnú pokutu nevznikol. Žalobca
neuznáva započítanie pohľadávok žalovaným, keďže žalovanému žiadne straty nevznikli a neboli zo
strany žalobcu porušené zmluvné podmienky. K vyplácanému bonusu uviedol, že išlo v skutočnosti o
sumu za ubytovanie, ktoré mal podľa zmluvy hradiť žalovaný ale hradil si ho žalobca, preto sa dohodli
na spätnej úhrade titulom bonusu. Žalobca má o úhrade za ubytovanie tzv. kvitancie, ktoré preukazujú

zaplatenie ubytovania, preto si ich zahrnul do faktúry. V minulosti medzi stranami žalovaný túto časť
pohľadávky vždy uhrádzal.

6. Žalovaný v duplike označil argumentáciu žalobcu za účelovú, v rozpore so zákonom a
samotnou zmluvou. Bagatelizovaním alebo nedôvodným zľahčovaním nenastúpenia žalobcu na výkon

dohodnutých pracovných činností došlo podľa žalovaného k jednoznačnému porušeniu dojednaných
zmluvných povinností žalobcu. V reakcii na výpoveď žalobcu zo dňa 25.4.2023 mu zaslal oznámenie,
v zmysle ktorého je pre žalovaného výpoveď z pracovného pomeru zmätočná a nejasná a žalobcovi
oznámil, že v prípade, ak má záujem o ukončenie platnosti uzatvorenej zmluvy, môže postupovať
podľa článku IX. uzatvorenej zmluvy, čím by sa platnosť zmluvy skončila uplynutím trojmesačnej

výpovednej lehoty. Zároveň žalobcovi oznámil, že v zmysle uvedeného platnosť zmluvy o dielo naďalej
trvala a nenastúpením na výkon práce napriek predchádzajúcej výzve zo strany žalovaného došlo k
jednoznačnému porušeniu zmluvných povinností žalobcu, v dôsledku čoho vznikol žalovanému nárok
na zmluvnú pokutu, ktorú si relevantným a dovoleným spôsobom započítal. K bonusu sa vyjadril tak, žežalovaný môže na základe svojho rozhodnutia tento nárok žalobcovi nepriznať, a to že žalobca tento
nárok spája s ubytovaním, ktoré mu predtým bolo uhrádzané nezakladá automaticky nárok žalobcu, aby
mu bol priznaný pre každý prípad.

7. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav, keď žalobca ako zhotoviteľ a
žalovaný ako objednávateľ (žalobca je fyzickou osobou – podnikateľom oprávneným na vykonávanie
podnikateľskej činnosti v rámci predmetu činnosti zapísaného v živnostenskom registri, žalovaný je
podnikateľským subjektom, čo vyplýva z predmetu jeho činností) uzatvorili zmluvu o dielo, na základe

ktorej sa v priebehu platnosti uzatvorenej zmluvy zhotoviteľ zaviazal vykonávať pre objednávateľa dielo
vo forme výroby a montáže kovových komponentov za čo sa žalovaný zaviazal uhrádzať mu odmenu
vo výške 22,00 eur za efektívne odpracovanú hodinu. Miestom výkonu prác malo byť Nemecko a
Slovensko. Za riadne vykonanú prácu vystavil žalobca žalovanému faktúry číslo 05/2023 a 06/2023,
ktoré žalovaný neuhradil. Žalovaný tvrdí, že žalobca porušil zmluvné ustanovenia, keď nenastúpil na
práce v Nemecku ani po viacerých výzvach žalovaného, v dôsledku čoho porušil zmluvu a žalovanému

vznikol nárok na zmluvnú pokutu vo výške 6.000,00 eur, ktorú si voči žalobcovi uplatnil a predmetnú
pohľadávku započítal proti pohľadávke žalobcu, čím malo dôjsť k zániku pohľadávky žalobcu. Pokiaľ
ide o nárok žalobcu na bonus, ktorý si vo vystavených faktúrach uplatnil, žalovaný uvedené má za
nenárokovateľnú pohľadávku, ktorú žalovaný nebol povinný automaticky vyplácať.

7.1 V konaní podľa súdu prvej inštancie je sporné, či došlo k platnému ukončeniu zmluvy o
dielo titulom výpovede žalobcu zo dňa 25.4.2023. V konaní je nesporné, že k predmetnej výpovedi
došlo, keďže uvedené žalobca nerozporoval, naopak tvrdil, že je potrebné vychádzať z jazykového
hľadiska výpovede, keď táto síce bola koncipovaná ako výpoveď z pracovnoprávneho pomeru (pričom je
nesporné, že strany konania takýto pomer medzi sebou nemali), avšak z jej obsahu vyplýva, že žalobca

pre žalovaného ďalej pracovať nechcel. Súd prvej inštancie skonštatoval, že predmetná výpoveď súdu
zo strany žalobcu ani žalovaného nebola predložená ako listinný dôkaz, teda súd prvej inštancie k jej
platnosti, resp. neplatnosti nevedel zaujať stanovisko, keďže nemohol posúdiť, či táto spĺňala náležitosti
právneho úkonu podľa § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Napriek tomu je zrejmé, že žalobca odstúpil
odpredmetnejzmluvyodstúpenímzodňa6.6.2023.Súdprvejinštancie vtomtokonštatoval,žesamotné

ukončenie zmluvy nemá v zmysle § 324 odsek 4 Obchodného zákonníka vplyv na prípadnú zmluvnú
pokutu, teda ak by aj došlo k ukončeniu zmluvy niektorou z vyššie uvedených foriem, žalovaný by
nestratil nárok na zmluvnú pokutu v prípade porušenia zmluvy žalobcom.

8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 261 ods. 1,

§ 269, § 349 ods. 1 a § 351 ods. 2, § 536 ods. 1, 3, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1,
§ 562 ods. 2, § 369 ods. 1, 2 ObZ, a § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z.. Žalobe v časti o
zaplatenie sumy 4.587,00 eura s 8 % p.a. úrokom z omeškania od 1.6.2023 do zaplatenia vyhovel a
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a v rozsudku rozhodol o trovách konania tak, že priznal žalobcovi
trovy proti žalovanému v rozsahu 82,34 %.

9. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 16.12.2022
Zmluvu o dielo ako podnikateľské subjekty pri výkone svojej podnikateľskej činnosti. Rovnako
nesporným bolo, že žalobca vykonal montážne práce v rozsahu uplatnenom touto žalobou a nebola
sporná ani cena za tieto práce vo výške 4.587,00 eura. Sporným bol nárok vo výške 444,00 eur ako tzv.

bonus a žalovaným uplatnená zmluvná pokuta vo výške 6.000,00 eur, ktorú si započítal na žalobcom
uplatnený nárok. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že predmetnú zmluvu uzatvoril žalobca a žalovaný
ako podnikateľské subjekty pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, preto tento vzťah posudzoval ako
obchodnoprávny a aplikoval na neho ustanovenia Obchodného zákonníka. Uzatvorenú zmluvu právne
posúdil ako zmluvu o dielo podľa § 536 a nasledujúce Obchodného zákonníka a to s poukazom na

skutočnosť, že na základe tejto zmluvy žalobca ako zhotoviteľ vykonal montážne práce pre žalovaného
ako objednávateľa na stavbe zahraničného partnera FMT Flexible Montagetechnik GmbH.

10. Súd prvej inštancie pre posúdenie nároku žalobcu považoval za prvoradé ustáliť, či žalobca svojím
úkonom - "výpoveď" z pracovného pomeru zo dňa 25.4.2023 ukončil právny vzťah medzi sporovými

stranami. Poukázal na skutočnosť, že predmetná listina nie je súčasťou súdneho spisu a žiadna zo
sporových strán ju ako dôkaz v konaní nepredložila. Vzhľadom na zhodné tvrdenia sporových strán,
nemal pochybnosti o tom, že žalobca zaslal žalovanému takúto listinu a táto skutočnosť tak v konaní
sporná nebola. Súd prvej inštancie nemohol posúdiť obsah tejto listiny, z jej samotného označenia akovýpovede z pracovného pomeru podľa § 67 Zákonníka práce nemohol dospieť k záveru, že išlo o platné
skončenie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, či táto listina spĺňa náležitosti právneho
úkonu podľa § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca následne dňa 6.6.2023 zaslal žalovanému

odstúpenie od zmluvy. Samotné ukončenie zmluvy nemá v zmysle § 324 ods. 4 Obchodného zákonníka
vplyv na prípadnú zmluvnú pokutu, teda ak by aj došlo k ukončeniu zmluvy niektorou z vyššie uvedených
foriem, žalovaný by tým nestratil nárok na zmluvnú pokutu v prípade porušenia zmluvy žalobcom.

11. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s argumentáciou sporových strán ohľadne výzvy žalovaného

voči žalobcovi zo dňa 19.5.2023, na základe ktorej mal podľa žalovaného žalobca nastúpiť do práce.
Poukázal na článok III. bod 1. zmluvy kde sa zmluvné strany dohodli, že: „Zhotoviteľ sa zaväzuje
vykonávať práce v zmysle tejto zmluvy v dohodnutom termíne od 9.1.2023 po dobu neurčitú podľa
pokynov, ktoré dostane na pracovisku a to buď priamo od objednávateľa alebo od zástupcu investora
stavby, resp. jej projektanta. (...)“. Žalovaný v konaní tvrdil, že dňa 19.5.2023 zaslal žalobcovi výzvu
na nastúpenie na práce v Nemecku, na ktoré žalobca nenastúpil, čím porušil zmluvné povinnosti, a

teda žalovanému vznikol nárok voči žalobcovi na zmluvnú pokutu vo výške 6.000,00 eur. Žalobca to
rozporoval s tým, že v danom čase mal čerpať dovolenku, o čom žalovaný aj partner v Nemecku vedeli.
Okrem toho bolo medzi stranami konania praxou, že žalovaný zasielal formou e-mailu žalobcovi pokyny,
podľa ktorých mal nastúpiť do práce, kde bolo uvedené kedy nastupuje na práce, kde je miesto stavby,
s kým tam nastupuje a kde má dojednané ubytovanie. V tomto prípade však takýto e-mail žalobcovi

doručený nebol, preto ani nevedel kde má nastúpiť do práce. Súd prvej inštancie posúdil argumentáciu
oboch strán sporu, pričom vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalovaný vyzval žalobcu
na vykonanie prác, tak ako to uvádza vo svojich vyjadreniach. V zmysle uzavretej zmluvy mal priamo
žalovaný prípadne zástupca investora stavby dať žalobcovi pokyny na vykonanie prác. Ak by tieto práce
žalobca nevykonal, žalovanému by vznikol nárok na zmluvnú pokutu v zmysle článku VIII. bod 5. zmluvy,

ako to uvádza žalovaný. V konaní však nebolo preukázané, že by žalobca dostal akékoľvek pokyny k
práci, či už od žalovaného alebo zástupcu investora stavby. Okrem toho žalobca preukázal, že medzi
stranami konania bolo praxou, že žalovaný prostredníctvom firemného e-mailu zasielal žalobcovi pokyny
ohľadom práce, t.j. kde ju ma vykonávať, miesto stavby, termín nástupu a miesto ubytovania. Žalovaný
nepreukázal ani túto skutočnosť, že by žalobcovi oznámil uvedeným spôsobom, kde má nastúpiť na

výkon prác. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie nemal preukázané, že žalobca porušil zmluvné
ustanovenia, čoho následkom by žalovanému vznikol nárok na zmluvnú pokutu vo výške 6.000,00 eur.
V tomto prípade sa aj samotné započítanie pohľadávok žalovaným javí ako neplatné, keďže žalovaný
riadne nepreukázal, že by disponoval platnou pohľadávkou voči žalobcovi. Súd prvej inštancie tiež
dodal, že v zmysle § 359 Obchodného zákonníka nie je možné voči splatnej pohľadávke započítať

nesplatnú, ibaže by išlo o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky.
Žalobca voči žalovanému disponoval splatnými pohľadávkami, žalovaný naopak v čase započítania
nesplatnou pohľadávkou, keďže v jednom podaní si voči žalobcovi uplatnil pohľadávku a zároveň ich aj
započítal. Žalovaný ďalej nepreukázal, že by žalobca nebol schopný plniť svoje peňažné záväzky, preto
súd prvej inštancie uzavrel, že ak by aj žalovaný pohľadávkou proti žalobcovi vo výške 6.000,00 eur

disponoval, nebol by oprávnený tieto vzájomne oproti pohľadávkam žalobcu započítať.

12. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu vo výške 4.587,00 eur, ktorý v konaní nebol ani sporný,
za dôvodný a preto žalovaného zaviazal na jeho úhradu.

13. K nároku vo výške 444,00 eur, ktorý si žalobca proti žalovanému uplatnil vo vystavených faktúrach,
konkrétne vo faktúre číslo 06/2023 vo výške 204,00 eur a vo faktúre číslo 05/2023 vo výške 240,00 eur
súd prvej inštancie uviedol, že žalobca tvrdil, že malo ísť o označenie, že ide o bonus, v skutočnosti
tieto sumy predstavujú cenu ubytovania žalobcu, ktoré mal podľa zmluvy uhrádzať žalovaný. Žalovaný
uvedené odmietal s tým, že ide o nenárokovateľnú položku, ktorú v prípade rozhodnutia sa žalovaného

nemusí žalobcovi uhrádzať, a teda žalobca na ňu nemá nárok automaticky, čomu tak bolo aj v prípade
vystavených faktúr. V zmysle článku VI. bod 8. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že: „Zmluvné
strany sa dohodli na tom, že objednávateľ môže priznať zhotoviteľovi odplatu naviac vo forme bonusu
k cene za vykonané práce určenej podľa článku II. zmluvy, najviac však vo výške preukázateľne
vynaložených nákladov na ubytovanie v mieste výkonu práce a to za dni, kedy bude zhotoviteľ v

prospech objednávateľa vykonávať činnosť v súlade s predmetom tejto zmluvy.“ Žalovaný žalobcovi
tento príspevok uhrádzal, avšak podľa článku VI. bodu 8. zmluvy, mal žalobca nárok na tento príspevok
len vo výške, ktorú žalobca preukáže na základe vynaložených výdavkov a za dni, kedy bude vykonávať
prácu pre žalovaného. Zo zmluvy ako aj vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že tento nárok nevznikalpracovníkoviautomaticky,alelenporozhodnutížalovaného.Súdprvejinštancieuzavrel,žežalobcasíce
odkázal na obchodnú zvyklosť medzi stranami, avšak jednak nepreukázal reálne vynaložené náklady
na ubytovanie tak, ako to vyžadovala zmluva a rovnako ani odsúhlasenie týchto výdavkov žalovaným,

preto tento nárok bol nepreukázaný. V tejto časti preto žalobu s príslušenstvom zamietol.

14. Žalovaný sa nezaplatením pohľadávky dostal do omeškania, súd prvej inštancie priznal žalobcovi
aj nárok na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.378,50 eura odo
dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry od 27.5.2023 až do zaplatenia.

15. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 CSP.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. podal žalovaný včas odvolanie z odvolacích
dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Žalovaný navrhol rozsudok zmeniť a žalobu
zamietnuť, alebo rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Žalovaný v odvolaní uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považuje v dôvodoch
týkajúcich sa nepriznania uplatneného nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty v dôsledku súdom
prvej inštancie posúdenej neplatnosti týchto zmluvných dojednaní ako aj v dôsledku toho, že výzva
žalovaného nezakladala povinnosť žalobcu nastúpiť na výkon prác a preto nevznikol nárok na zmluvnú

pokutu za nesprávne právne posúdenie tejto skutočnosti súdom. Dôvodil, že v zmysle dlhodobo
ustálenej rozhodovacej praxe súdov a v zmysle judikatúry najvyšších súdnych autorít je zmluvná pokuta
jedným zo zabezpečovacích prostriedkov záväzkov, pričom ide o písomne dohodnutú peňažnú čiastku,
ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa
zaviazal a to bez ohľadu na to, či porušením povinnosti vznikla veriteľovi škoda. Zmluvnou pokutou

možno vylúčiť spory o náhradu škody, ktoré by inak mohli vzniknúť. Pokutu možno dohodnúť tak pre
prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti vôbec, ako aj pre prípad porušenia akejkoľvek inej zmluvnej
povinnosti. Nie je rozhodujúce, ako zmluvné strany označia svoju dohodu, prípadne, či použijú priamo
termín zmluvná pokuta, ale rozhodujúci je obsah ich dohody. Dohodou o zmluvnej pokute možno
zaistiť splnenie určitej zmluvnej povinnosti, vyplývajúcej z akejkoľvek zmluvy, dokonca aj zo zmluvy

inominátnej. Podanie žalobcu z 25.4.2023 považuje žalovaný za absolútne neplatný právny úkon
a nedošlo týmto úkonom k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný si
jednostranne započítal vzájomné pohľadávky, v rozsahu akom sa vzájomne kryli.

18. Žalovaný v odvolaní poukázal na ustálenú prax súdov, v ktorej je bežne konštatované, že

súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť
ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom
sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného
bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od možnej miery zistenia skutkového stavu. Námietka týkajúca
sa nevykonania navrhnutého dôkazu - v podobe priameho oslovenia spoločnosti FMT Flexible

Montagetechnik GmbH súdom, podľa žalovaného, značným spôsobom sťažilo dôkaznú pozíciu strany v
rámci relevantného skutkového zistenia. S ohľadom na skutočnosť, že nemecký partner nemá právomoc
vstupovať do zmluvných vzťahov, kde spoločnosť Bartfeld Elektrotechnik s.r.o. je jediná firma, ktorá
mohla zadávať v akom rozsahu a v akom čase môžu zamestnanci čerpať dovolenku. Podľa žalovaného
dôležitým aspektom je skutočnosť, že navrhnutý dôkaz má za cieľ zabezpečiť objektívne vyjadrenie,

či žalobca vykonával činnosť pre FMT Flexible Montagetechnik GmbH, kde takéto tvrdenie potvrdil aj
svedok A. B. na pojednávaní, kde uviedol, že nemecky zadávateľ prác ich kontaktoval za účelom lepšej
ponuky. V tomto konkrétnom prípade bolo vykonanie dôkazu dôvodné, pretože práve takéto konanie
podľa názoru žalovaného sa môže javiť ako konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom.

19. Žalovaný tiež konštatoval, že rozhodnutie, ku ktorému súd prvej inštancie dospel nie je dostatočne
odôvodnené nielen po skutkovej stránke, ale ani po právnej stránke a následne v odvolaní uviedol svoj
všeobecný výklad k náležitostiam odôvodnenia rozhodnutia.

20. Nakoniec žalovaný opätovne zdôraznil, že žalobca nerešpektoval ustanovenia zmluvy o dielo, kde

sa platnosť zmluvy končí uplynutím výpovednej lehoty, ktorá je tri mesiace a začína plynúť od prvého dňa
mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveďˇ doručená, kde podľa názoru žalovaného
nebolo sporné, že preukázal pokyn, resp. výzvu na nastúpenie na výkon dohodnutých prác, ktorý
žalobca odmietol akceptovať, teda v rozhodnom čase platnosť zmluvy o dielo /o výkone prác/ naďalejplynula, kedy žalobca odmietol nastúpiť na vykonávanie prác pre nemeckého zadávateľa a v zmysle
článku VIII. bod. 5. zmluvy sa žalobca zaviazal zaplatiť zmluvnú pokutu v prípade porušenia povinnosti
uvedenej v čl. III. vykonávať práce v dohodnutom termíne. Podľa názoru žalovaného, práve toto

konanie bolo porušením dobrých mravov, v zmysle zásad poctivého obchodného styku, nakoľko podľa
názoru žalovaného žalobca nenastúpil na predmetný výkon z dôvodu, že už vykonával práce priamo
pre nemeckého zadávateľa - spol. FMT Flexible Montagetechnik GmbH, čo sa mu však nepodarilo
objektívne potvrdiť nakoľko súd prvej inštancie zamietol vykonanie takého dôkazu.

21. K doručenému odvolaniu žalobca uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým
rozsudkom, ktorý na základe vykonaného dokazovania považuje za správny. Akcentoval na nespornú
skutočnosť, že žalobca čerpal dovolenku v období od 15.5.2023 – 2.6.2023, pričom čerpanie dovolenky
oznámil zamestnankyni žalovaného a rovnako tak aj nemeckému partnerovi, pre ktorého vykonával
práce. Žalovaný v celom konaní ani raz nespochybnil, že by žalobca túto dovolenku nenahlásil, prípadne
že by o nej nemal vedomosť. Rovnako poukázal i na zistenie súdu prvej inštancie, že žalobca nahlásil

žalovanému ako svojmu zmluvnému partnerovi čerpanie dovolenky a tento mu ju odsúhlasil.

22. Nakoniec žalobca k odvolaniu uviedol, že žalovaný síce uviedol dôvody odvolania, ale má za to,
že celé podané odvolanie je len pokusom, ako predĺžiť čas do zaplatenia žalobcovi. Odvolanie podané
žalovaným neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobili zmenu rozhodnutia, nakoľko neobsahuje

žiadne relevantné dôvody odvolania. Samotné odôvodnenie odvolania je len uvedenie skutočnosti,
ktoré sú konajúcemu súdu zrejmé nakoľko súd pozná právo a pozná aj rozhodnutia najvyšších súdnych
autorít a preto ich nebolo potrebné do podaného odvolania uvádzať.

23. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané

v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až
§ 385 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

24. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými
dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolacie dôvody uvádza
dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. e), t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamapísm.h),t.j.žerozhodnutiesúduprvejinštancievychádza
znesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Ideoprípustnéodvolaciedôvody,pretoodvolacísúdodvolanie
meritórne prejednal.

25. Neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, je v sporovom konaní

odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že
súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že
nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy
veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý

- hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť

o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnostialebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z CSP o vykonávaní dokazovania.

27.Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.h)CSP,jedanývtedy,aksúdvecnesprávneprávneposúdil.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu
podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil

iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

28. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke
krajského súdu.

29. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalovaným tvrdených odvolacích dôvodov v
kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, preskúmal, či súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil,
vychádzajúc z ustáleného právneho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní.

30. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie zistil
skutkový stav a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Odvolací súd si osvojil
výstižné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkazuje

(§ 387 ods. 2 CSP), pričom odvolacie dôvody tvrdené žalovaným v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia
odvolacieho súdu, nie sú naplnené.

31. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného, odvolací
súd uvádza:

32. K námietke žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnené ani po
skutkovej ani po právnej stránke odvolací súd udáva, že podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.

Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže
na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

33. Rozhodnutie súdu musí obsahovať odôvodnenie v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami,
pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami
strany sporu. V odôvodnení sa súd rozhodujúci o uplatnenom nároku musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto
obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Súd
by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery,
ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé. Odôvodnenie má

byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho
bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné.34. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým
spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Povinnosťou súdu je v odôvodnení
sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán. V danom prípade súd prvej inštancie uviedol,

čoho sa žalobca domáhal a na základe akých skutkových tvrdení. Uviedol aj postoj protistrany,
vymenoval všetky predložené listiny a označil, aké prostriedky procesného útoku použili sporové strany.
Uviedol skutkové a právne posúdenie, pričom kvalifikoval vzťah sporových strán ako obchodnoprávny
a konanie ako uplatnenie si pohľadávky titulom zmluvy o dielo a vysporiadal sa aj so započítacou
námietkou žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorú posúdil ako nepreukázanú a nedôvodnú.

Vysvetlil, aké právne normy na vec aplikoval a konštatoval, ktoré predpoklady pre úspech v spore
bolo nevyhnutné preukázať. Následne sa týmito kritériami súd prvej inštancie zaoberal a dospel k
záveru, že žalobca preukázal uplatnený nárok. Súd prvej inštancie uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal
a ako ich vyhodnotil. Odvolací súd teda uzatvára, že rozsudok súdu prvej inštancie je odôvodnený
v súlade s § 220 ods. 2 CSP, pričom nejaví prvky arbitrárnosti či nepreskúmateľnosti. Nemožno
preto konštatovať, že by rozsudok súdu prvej inštancie neobsahoval zásadné vysvetlenie podstatných

dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený predpoklad pre prípustnosť odvolania z dôvodu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.

35. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS
330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018, bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou
rozhodnutia vtedy, keď všeobecný súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného
skutkovéhostavuvecipredvídať,čímbolaúčastníkoviodňatámožnosťprávneaskutkovoargumentovať

vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho
rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). Odvolací súd k tomuto udáva, že do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III.
ÚS 284/08). Len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná.

36. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaný vlastne nesúhlasí s právnymi závermi súdu
prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaný mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie

nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostatočnou pre tvrdenia o nedostatočnom odôvodnení
napádaného rozhodnutia.

37. Nemožno preto konštatovať, že by rozsudok súdu prvej inštancie neobsahoval zásadné vysvetlenie
podstatných dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený predpoklad pre prípustnosť

odvolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.

38. Odvolací súd pritom udáva, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní
(obchodnoprávnom spore).

39. Súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhované dokazovanie, a to nepožiadal o vyjadrenie
spoločnosť FMT Flexible Montagetechnik GmbH. Ak sa rozhodol navrhnutý dôkaz nevykonať, súd
prvej inštancie uvedené zdôvodnil v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 220 ods. 2). Spravidla však ide
o dôkazy, ktoré nemôžu smerovať k preukázaniu spornej skutočnosti preto, lebo tú skutočnosť možno
preukázať iným dôkazom (sudca vyberá, ktorý z viacerých možných je vhodný, pričom vždy prihliada

na hospodárnosť) alebo sa týkajú skutočností nerozhodných a právne bezvýznamných a tiež také,
ktoré účastníci navrhli s úmyslom predĺžiť súdne konanie (skutočnosť, ktorú majú preukázať, už bola
preukázaná, resp. je vôbec otázne, ktorú skutočnosť má dôkaz preukazovať).

40. Odvolací súd konštatuje, že súd nemusí vykonať všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy. Výber

dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1). Súd musí
dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený
sporovou stranou, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Iba ak by súd vylúčil
z dokazovania dôkaz, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, zakladalo by to odvolacídôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd musí mať vždy
vyriešenú otázku, na preukázanie ktorej skutočnosti vykonáva ten-ktorý dôkaz.

40.1 K namietanému nevykonaniu dôkazu oslovením spoločnosti FMT Flexible Montagetechnik GmbH
za účelom uvedenia, či žalobca nevykonával priamo alebo prostredníctvom iného subjektu činnosť pre
FMT Flexible Montagetechnik GmbH a to po ukončení alebo v čase, ktorý nasledoval po pracovnej
činnosti pre žalovaného tak, ako bol žalovaným navrhovaný v jeho písomnom podaní z 20.2.2024 (čl.
105), odvolací súd opakovane uvádza, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov,

pričom súd je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Platí preto
najmä, že súd je povinný v odôvodnení rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) uviesť aj to, z ktorých
dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku v tomto smere uviedol, že navrhovaný dôkaz nepripustil a to z
dôvodu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania zadelenia práce žalobcovi
tak, ako to vyplýva z uzavretej zmluvy. Pre konanie v tomto štádiu bolo preto irelevantné, či mal

žalobca uzavretý pracovný pomer s vyššie uvedenou spoločnosťou, vykonával pre nich pracovnú
činnosť, prípadne či v rámci tohto vzťahu bola uvedená spoločnosť oprávnená schvaľovať dovolenku
žalobcovi. Žalovaný nepreukázal, že si splnil zmluvne uloženú povinnosť zadeliť žalobcovi prácu, pričom
navrhované dokazovanie by nezmenilo zistený skutkový stav. Súd prvej inštancie takýto prostriedok
obrany zo strany žalovaného nepripustil, keďže by spôsobil odročenie nariadeného pojednávania a v

konečnom dôsledku bol v rozpore so zásadou koncentrácie konania, zásadou hospodárnosti konania a
nakoniec by nespôsobil ani oslabenie uplatneného práva žalobcu.

40.2 Odvolací súd tak uzatvára, že samotná skutočnosť, či žalobca po ukončení spolupráce so
žalovaným vykonával činnosť pre nemeckého partnera nemá žiaden súvis s prejednávanou právnou

vecou s tým, že v predmetnom konaní si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie za ním vykonané
práce vyplývajúce mu zo zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaným navrhované
dokazovanie nesúvisí ani so zmluvnou pokutou, ktorú si žalovaný nárokoval od žalobcu za porušenie
povinnosti nástupu do práce. Odvolací súd dodáva, že s predmetným návrhom sa súd prvej inštancie
riadne a procesne správne vysporiadal na pojednávaní konanom dňa 15.4.2024, keď tento návrh

nepripustil, čo riadne odôvodnil.

41. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že fundamentálnymi povinnosťami sporových strán v spore
sú povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre posúdenie prípadu a svedčiace v prospech tejto
strany, a súčasne povinnosť strany pravdivosť týchto svojich tvrdení pred súdom dokázať zákonnými

prostriedkami. Dôležitá je ich relevantnosť pre prejednávanú vec, ako aj včasnosť ich uplatnenia. Nie
je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní,
čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku vytýčiť ďalšie
pojednávanie. Ak neexistujú osobitné dôvody (napr. ak oneskorenie je dané reakciou na nové
skutočnosti, ktoré vyšli v spore najavo), v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo

dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné.

42. Odvolací súd udáva, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je
postupom,ktorýmbymusúdprvejinštancieodňalmožnosťkonaťpredsúdom,leborozhodovanieotom,
ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie stranám sporu. Z uvedeného potom vyplýva, že

pokiaľsúdprvejinštancienevykonaldôkaz,ktorýbolnavrhnutýstranousporu,pričomsúdprvejinštancie
riadne odôvodnil nevykonanie navrhovaného dôkazu a nešlo o dôkaz, ktorým bolo možné preukázať
rozhodujúcu skutočnosť, odvolací súd konštatuje, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý
proces a ani k inej vade konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie v spore.

43. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom

na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

44. K namietanému nesprávnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov, v dôsledku čoho malo dôjsť
k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že CSP vychádza zo zásady voľnéhohodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP), ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. Súd
prvejinštancievodôvodnenínapadnutéhorozsudkudostatočnepresvedčivoavýstižneuviedolskutkové
i právne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu. Uvedené odôvodnenie podľa názoru odvolacieho súdu

možno jednoznačne považovať za dostatočné a to najmä v situácii, keď súd prvej inštancie mal podľa
svojho názoru z vykonaného dokazovania za ustálené rozhodné skutočnosti. Takýto myšlienkový proces
sudcuvdanejvecizodpovedáustanoveniu§191ods.1CSP,vzmyslektoréhodôkazysúdhodnotípodľa
svojej úvahy. Samotná skutočnosť, že strana sporu nesúhlasí s takýmto postupom súdu spočívajúcom
v hodnotení dôkazu, nie je dostatočným dôvodom pre naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365

ods. 1 písm. f) CSP. V uvedenom kontexte je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie nevyhodnotil
dojednanie o zmluvnej pokute ako neplatné, ako tvrdil v odvolaní žalovaný, ale dospel k záveru, že
nedošlo k porušeniu zmluvných dojednaní žalobcom s následkom, kedy by bolo možné konštatovať, že
žalovanému vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.

45. Odvolací súd nezistil ani naplnenie odvolacích dôvodov spočívajúcich v nesprávne zistenom

skutkovom stave a nesprávnom právnom posúdení. Súd prvej inštancie sa s tvrdeniami žalovaného
v odvolaní riadne vysporiadal a dospel k správnym skutkovým zisteniam. Ak žalovaný poukazoval na
to, že rozpor s dobrými mravmi mal spočívať v konaní žalobcu, ktorý po neurčitej výzve na nástup do
práce tento nerealizoval, odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť z ničoho nevyplýva, nebola žalovaným
žiadnym spôsobom preukázaná, pričom naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že výzva bola

žalovaným urobená v čase, kedy mal žalobca práve od žalovaného riadne schválenú „dovolenku“.
K pojmu „dovolenka“ odvolací súd s ohľadom na charakter záväzkového vzťahu medzi žalobcom a
žalovaným udáva, že ide o klasický pojem a inštitút v pracovnom práve avšak medzi sporovými stranami
pracovnoprávny pomer neexistoval. Nakoniec ani prípadné žalovaným tvrdené konanie žalobcu, by
samo o sebe nebolo spôsobilé naplniť definíciu konania žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, resp.

konaním v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

46. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné, nakoľko procesný postup súdu
prvej inštancie bol správny a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Z
odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový

a právny základ rozhodnutia s tým, že odvolací súd má súčasne za to, že súd prvej inštancie formuloval
svoje skutkové a právne závery, ktoré sú zrozumiteľné a pre rozhodnutie dostatočné. Napadnuté
rozhodnutie nemožno považovať ani za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí

poukazoval práve na tie zákonné a zmluvné ustanovenia, ktoré boli v prejednávanom prípade relevantné
pre rozhodnutie, pričom naplnenie odvolacích dôvodov žalovaný nepreukázal, preto podľa § 387 ods. 1
CSP odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (v napadnutom výroku I.) ako vecne správny.
Taktiež potvrdil závislý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (výrok III.), ktorým súd
žalobcovi priznal náhradu trov konania v celom rozsahu proti žalovanému.

47. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní
úspešný v celom rozsahu, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť
neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd

prvej inštancie samostatným uznesením.

48.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení §
419 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho
súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii.Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže
podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 ( § 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).