Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, October 6, 2023

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 8C/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123200060
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bartová

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2023:4123200060.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2

8C/1/2023

Okresný súd Nitra sudkyňou JUDr. Danou Bartovou v spore žalobcu: A. B. C., narodený XX.XX.XXXX,
bytom A. XX/X, XXX XX D., zastúpený Dentons Europe CS LLP, konajúca prostredníctvom Dentons
Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré
mesto, IČO: 36 861 391, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 831 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody
13.000 eur a nemajetkovej ujmy 31.520 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

2
8C/1/2023

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 4.745 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo

sumy 4.745 eur od 30.09.2022 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Žalobcovi súd v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznáva voči žalovanej náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

IV. Žalovanej súd v časti nároku na náhradu škody priznáva voči žalobcovi náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

21
8C/1/2023

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu sa žalobca domáha zaplatenia škody 13.000 eur a nemajetkovej
ujmy 31.520 eur (spolu 44.520 eur) s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 44.520 eur od

30.09.2022 do zaplatenia titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím o treste. Žalobu odôvodnil tým, že v trestnom konaní bolo voči žalobcovi
vznesené obvinenie, následne podaná obžaloba. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Nitra zo
dňa 15.10.2013, sp. zn. 1T/29/2010 uznaný vinným zo spáchania trestného činu krivého obvineniaspolupáchateľstvom tým, že dňa 18.04.2004 v sťažnosti pre porušenie zákona podanej Ministerstvu
spravodlivosti SR uviedli nepravdivé skutočnosti súvisiace s výkonom právomocí sudcu E. C. F. D. B.
B. B., ktorý mal od žalobcu požadovať finančnú hotovosť vo výške 16.597 eur (500.000 Sk) za účelom

vyhovenia jeho odvolaniu v inej trestnej veci. Rozhodnutím Krajského súdu Nitra, sp.zn. 1To/52/2014
bol žalobcovi uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 roky 6 mesiacov. V roku 2020 bola
povolená obnova konania, vec bola vrátená do prípravného konania, v ktorom došlo k zastaveniu
trestného stíhania z dôvodu, že stíhaný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci. V rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, kde sa žalobca domáhal náhrady

nemajetkovejujmy31.520euraanáhradyškody13.000eur,saMinisterstvospravodlivosti SRžalobcovi
ospravedlnilo, nároku na náhradu škody nevyhovelo ani čiastočne a nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy vyhovelo v časti 780 eur (15 eur za jeden deň trvania trestu odňatia slobody za vykonaných
52 dní). Takúto náhradu považuje žalobca za neprimerane nízku. Žalobca popiera, že by bol vo
výkone trestu odňatia slobody v súvislosti s druhostupňovým rozhodnutím iba 52 dní. Potvrdil, že v tom
čase už vykonával trest odňatia slobody uložený v skoršom konaní, na ktorý nastúpil dňa 24.10.2012.

Argumentoval, že s poukazom na § 437 ods. 1 a 2 Trestného zákona v čase, keď mu bol uložený
súhrnný trest odňatia slobody, spĺňal formálne podmienky na prepustenie z výkonu skoršie uloženého
trestu. Tvrdil, že ak by nedošlo k nezákonnému trestnému stíhaniu a uloženiu súhrnného trestu, bol by
z výkonu skoršie uloženého trestu odňatia slobody prepustený skôr, najskôr 24.10.2014, keď uplynuli
2 roky výkonu trestu. Do priamej príčinnej súvislosti možno dať 377 dní výkonu trestu (od 03.12.2014

do 15.12.2015). Zároveň žalobca nesúhlasí s peňažnou náhradou 15 eur na deň výkonu trestu ako
neprimeranou k ujme žalobcu. Žalobca uviedol, že predmetnou žalobou si žalobca uplatňuje výlučne
škodu spôsobenú trestom, ktorý mu bol uložený, v zmysle § 8 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Škoda spôsobená samotným trestným
stíhaním je samostatným nárokom.

2. Pri posudzovaní nemajetkovej ujmy spôsobenej druhostupňovým rozhodnutím je podľa žalobcu
nevyhnutné vziať do úvahy aj skutočnosti ohľadom charakteru trestného stíhania, ktorého priebeh
podrobne v žalobe opísal. Poukazoval najmä na to, že prvostupňový súd v rozhodnutí vychádzal
predovšetkým z výpovede G. H., nebral pri tom do úvahy výpovede v prospech obžalovaných, príliš sa

nezaoberal ani nejasnými skutočnosťami v jednotlivých výpovediach alebo rozpormi medzi nimi. OČTK
a súd sa nevysporiadali s viacerými skutočnosťami. Výsledkom dokazovania a hodnotenia dôkazov
mohli byť prinajhoršom pochybnosti, či sa stretnutie so sudcom uskutočnilo, resp. čo bolo jeho obsahom,
rozhodne nemohli bez ďalšieho dospieť k záveru o vine. Návrhu na povolenie obnovy konania bolo
vyhovené z dôvodu výpovedí svedkov, ktoré neboli v pôvodnom konaní známe. Trestné stíhanie bolo

zastavené z dôvodu, že k naplneniu subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu krivého
obvinenia sa vyžaduje úmysel, a to priamy, t.j. páchateľ si musí byť vedomý lživosti predneseného
obvinenia. Na záznamoch, ktoré sa podarilo zabezpečiť, bol zachytený rozhovor I. B. s G. H., ktorého
obsahom bolo, že J. H. tlmočil I. B., že sudca E. C. D. potrebuje nejaké finančné prostriedky, aby „tá
ich vec dopadla dobre.“ Vzhľadom na uvádzané okolnosti, ako aj udalosti, ktoré sa udiali následne, t.j.

že odvolanie, o ktorom rozhodoval sudca B. B. ako predseda senátu, bolo zamietnuté, boli I. B. a B.
C. presvedčení o pravdivosti tvrdenia G. H. následne a J. H.. I. J. D. skonštatovala, že obaja konali
v omyle spočívajúcom v osobe poškodeného, do ktorého boli privedení treťou osobou. Žalobca bol
trestne stíhaný z dôvodu, že poukázal na korupčnú trestnú činnosť sudcu, pričom žalobca mal, resp.
mohol mať náležité dôvody domnievať sa, že ním prezentované skutočnosti sú pravdivé.

3. K vzniku nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že táto vznikla tým, že druhostupňové rozhodnutie
a následné vykonanie trestu, ako aj celé trestné stíhanie, závažne zasiahlo do zdravia, rodinného,
pracovného a spoločenského života žalobcu. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/130/2020
zo dňa 21.10.2020, podľa ktorého nemajetková ujma vzniká už samotným zásahom do základných

práv a slobôd fyzickej osoby, ak preukáže, že tento zásah nebol v súlade s právom. Vznik a výška
nemajetkovej ujmy vyplýva z povahy trestnej veci a z následkov spôsobených výkonom trestu ako
aj celým trestným stíhaním. Významnou skutočnosťou povahy trestnej veci je zlyhanie štátu, teda
ak by OČTK a prokurátor nestíhali žalobcu účelovo a splnili svoju povinnosť zistiť skutkový stav
bez dôvodných pochybností, dospeli by k záveru, že nešlo o trestný čin. Druhou skutočnosťou je

medializácia trestnej veci. B. A. B., ktorá zastávala vysoké štátne funkcie a pôsobila v politike sa
verejne prostredníctvom médií vyjadrovala k trestným stíhaniam, ako aj k osobe I. B. a žalobcu,
ktorých v médiách vykresľovala ako zločincov či mafiánov, čím došlo k poškodeniu dobrého mena
a povesti žalobcu. Obdobné vyjadrenia prebrali aj ďalší najvyšší predstavitelia strany C. a členoviavlády B. K. L. a neskôr aj premiér J. J.. K následkom spôsobeným výkonom trestu a celým trestným
stíhaním uviedol, že negatívne dopady sú v celkovom narušení integrity osobnosti ako aj profesijného,
súkromného a rodinného života. Spoločenské vnímanie žalobcu sa po tejto kauze zmenilo. Žalobca

uvádzal dopad na rodinný život. V dôsledku výkonu trestu bol dlhodobo odlúčený od rodiny, čo sa
nepriaznivo odrazilo na rodinných väzbách, ako aj na jeho psychickom zdraví. Kontakt s rodinou bol
obmedzený z dennodenného na príležitostný, nemohol sa zúčastňovať dôležitých rodinných udalostí
(narodeniny, oslavy, pohreby) a neprítomnosť na nich nie je možné nahradiť. Žalobcovi rodičia mali už
svoj vek, žalobca žil v strachu, či sa s nimi vôbec niekedy uvidí. Strata každodenného kontaktu na viac

akotrirokybolaprežalobcunegatívnouskutočnosťouanatietodopadyvsúladesrozhodovacoupraxou
súdov (napr. III. ÚS 754/2016) je potrebné prihliadnuť pri výpočte nemajetkovej ujmy v čo najväčšom
možnom rozsahu. Negatívne dopady výkonu trestu na psychické zdravie žalobcu treba posudzovať
s prihliadnutím na bipolárnu afektívnu poruchu, ktorou trpí. Pobyt v ústave na výkon trestu odňatia
slobody túto poruchu výrazne zhoršil, v dôsledku čoho bol niekoľkokrát hospitalizovaný v nemocnici
v D.. Zhoršenie zdravotného stavu predstavuje skutočnosť, ktorá je nezvratná. Výkon trestu žalobcu

mal negatívny vplyv aj na jeho rodinných príslušníkov. Rodičia žili v strachu o fyzické a psychické
zdravie žalobcu, s pocitom krivdy a nespravodlivosti, keďže boli presvedčení o nevine žalobcu a zároveň
prišli o pomoc žalobcu, na ktorú sa spoliehali. Rodina žalobcu musela čeliť neustálemu súdeniu
zo strany obyvateľov obce, ktorí na nich ukazovali ako na rodinu mafiána, táto šikana nemôže byť
odčinená len ospravedlnením. Podľa žalobcu je príčinná súvislosť medzi druhostupňovým rozhodnutím

o uložení trestu a negatívnymi následkami preukázaná. Ak by žalobcovi nebol uložený súhrnný trest
odňatia slobody, žiaden z následkov by nenastal alebo by nastal v menšom rozsahu – dobré meno
a povesť žalobcu by boli zachované, jeho obchodné vzťahy by neboli narušené, keďže obchodníci,
partneri a zákazníci by nemuseli mať pochybnosti o jeho bezúhonnosti, žalobca by nebol vystavený
nadmernému tlaku, represii zo strany orgánov činných v trestnom konaní a najvyšších štátnych

funkcionárov a každodennému dokazovaniu svojej neviny, neboli by narušené jeho rodinné väzby
a rovnako by jeho rodina nebola vystavená nálepke „rodina kriminálnika“. Druhostupňové rozhodnutie je
jedinou a výlučnou príčinou spôsobených negatívnych následkov. K otázke príčinnej súvislosti poukázal
žalobca na rozhodnutia NS SR sp. zn. 6MCdo/11/2010, sp. zn. 4Cdo/54/2020 zo dňa 21.10.2020, sp.
zn. 4Cdo/130/2020 a nález Ústavného súdu ČR sp. zn.. II. ÚS 14301/13 zo dňa 24.07.2014. Napokon

žalobca požadoval priznať škodu pozostávajúcu z ušlého zisku v podobe ušlej mzdy, keď pred nástupom
do výkonu trestu odňatia slobody bol žalobca zamestnaný a patrila mu odmena 1.000 eur mesačne.
Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/195/2015 zo dňa 29.03.2017. Tvrdil, že je možné rozumne
predpokladať, že nebyť výkonu trestu, žalobca by vo výkone práce pokračoval, preto si uplatňuje 1.000
eur za každý mesiac trvania výkonu trestu, t.j. 13 mesiacov (od 03.12.2014 do 15.12.2015), spolu 13.000

eur.

4. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že Ministerstvo spravodlivosti SR (pozn.- ďalej aj len
ako ministerstvo) prerokovalo nároky žalobcu a v časti požadovanej náhrady majetkovej škody
vyhodnotilo žiadosť ako nedôvodnú a v časti náhrady nemajetkovej ujmy ministerstvo konštatovalo

existenciu zásahu do práv žalobcu rozhodnutím o treste, za zásah sa žalobcovi písomne ospravedlnilo
a priznalo a uhradilo žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 780 eur. Priznaná náhrada
zohľadňuje prezumované následky spojené s výkonom trestu, a to prirodzený zásah do základných
práv poškodeného (právo na slobodu pohybu, súkromie), ako aj zásah do osobnostných práv (ľudská
dôstojnosť, rodinný a spoločenský život a pod.). Uviedla, že žalobca vykonával od 24.10.2012

právoplatne uložený trest odňatia slobody vo výmere tri roky, a to rozsudkom Okresného súdu Žilina,
sp. zn. 3T/129/2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/102/2011. Z celkovej
doby výkonu trestu odňatia slobody tri roky a 52 dní tri roky trval výkon trestu odňatia slobody za skutok,
za ktorý bol žalobca odsúdený rozsudkom Okresného súdu Žilina. Po povolení obnovy konania o tom
rozhodol Okresný súd Nitra rozsudkom zo dňa 19.05.2021, sp. zn. 5Nt/61/2017. K argumentácii žalobcu

o dĺžke výkonu trestu v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre žalovaná
namieta, že aplikácia inštitútu podmienečného prepustenia je fakultatívna, odsúdený nemá subjektívne
právo na podmienečné prepustenie. Navyše, žalobca ako príčinu, prečo nedošlo k podmienečnému
prepusteniu z výkonu trestu, uviedol tak nezákonné trestné stíhanie, ako aj rozsudok KS v Nitre,
ktoré však predstavujú dva samostatné tituly, preto je podľa názoru žalovanej vylúčená existencia

priamej príčinnej súvislosti medzi rozsudkom a zmarením podmienečného prepustenia. Preto žalovaná
zastáva názor, že dôsledkom rozsudku KS v Nitre bol výkon trestu odňatia slobody výlučne v trvaní
52 dní. K majetkovej škode žalovaná namieta, že žalobca doposiaľ nepreukázal, že bol zamestnaný,
výšku mzdy, ani skutočnosť, že by došlo k ukončeniu pracovného pomeru (t.j. k strate očakávanejmzdy) v priamej príčinnej súvislosti s výkonom trestu odňatia slobody. Žalovaná odmieta tvrdenie,
že žalobca bol pred nástupom do výkonu trestu zamestnaný, keďže bezprostredne pred nástupom
na výkon trestu vykonával trest odňatia slobody uložený rozsudkom Okresného súdu Žilina. Žalobca

tak nepreukázal vznik škody – ušlého zisku ako ani existenciu príčinnej súvislosti. Ak by žalobcovi
hypoteticky vznikla škoda, bolo by možné zohľadniť výlučne čistú (netto) mzdu a len za obdobie 52 dní.
K nemajetkovej ujme žalovaná namietala aplikáciu uznesenia NS SR sp. zn. 4Cdo/130/2020, keďže sa
týka konania o náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu (tzv.
excesívne úkony) orgánov činných v trestnom konaní. Rovnako je podľa nej zrejmé, že dovolací súd len

konštatoval, že trestné stíhanie a úkony v ňom súd spôsobilé vyvolať vznik nemajetkovej ujmy. Žalovaná
namieta zmätočnosť žaloby, keď žalobca na viacerých miestach odôvodňuje vznik ujmy celým trestným
stíhaním a výkonom trestu odňatia slobody. Žalovaná preto z opatrnosti namieta duplicitné uplatnenie
nemajetkovej ujmy. K medializácii veci a vyjadreniam B. A. B. žalovaná uviedla, že nemôže niesť
zodpovednosť za zásahy do osobnostných práv realizované inými subjektmi, resp. subjektmi s vlastnou
právnou subjektivitou. Štát v tomto prípade nemôže niesť zodpovednosť za to, akým spôsobom média

informujúverejnosť(porov.rozsudokM.N.deRibemontprotiFrancúzsku),prípadnezavyjadreniatretích
osôb vo verejnom priestore. Žalovaná popiera tieto skutkové tvrdenia, keďže žalobca ich nepreukázal
žiadnym dôkazom a poukazuje, že menované osoby sa mali vyjadrovať k trestným stíhaniam, nie
k rozsudku. Žalovaná považuje tvrdenia žalobcu o dopade na pracovné a spoločenské uplatnenie
dobré meno a povesť žalobcu za nepreukázané a neopodstatnené. Je nepochybné, že rodinný život

žalobcu (rodinné väzby) musel byť narušený už pred samotným výkonom trestu a tiež nie je možné
dospieť k záveru o zásahu do dobrého mena/povesti žalobcu z dôvodu, že žalobca bol odsúdený v inom
trestnomkonanínatrestodňatiaslobodyvovýmeretrirokyatentotrestvykonával.Stratakaždodenného
kontaktu s rodinou bola zapríčinená predchádzajúcim právoplatným odsúdením žalobcu. Čo sa týka
zásahu do psychického zdravia žalobcu, náhradu za takýto zásah by si žalobca mohol uplatňovať

výlučne ako škodu na zdraví. Žalobca zároveň nepreukázal výrazné zhoršenie zdravotného stavu, ani
viacnásobnéhospitalizácie.Votázkepríčinnejsúvislostijepotrebnévenovaťpozornosťtomu,čipriamou
a rozhodujúcou príčinou údajného zhoršenia zdravotného stavu bolo rozhodnutie o treste a nie napr.
prirodzený vývoj diagnostikovanej poruchy alebo nástup na výkon trestu z iného trestu odňatia slobody.
Žalovaná namieta tvrdené následky v osobnostnej sfére blízkych osôb, nakoľko nemožno stotožňovať

následky v osobnostnej sfére iných osôb ako samotného žalobcu. Žalovaná považuje za nepreukázané
aj tvrdenia preukázaní príčinnej súvislosti. Rozporuje tvrdenia o narušení obchodných vzťahov s inými
partnermi. Argumentuje, že rozsudok Krajského súdu v Nitre nebol spôsobilý vyvolať také následky
v osobnostnej sfére žalobcu, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady na úrovni zákonného limitu
vyplývajúcemu z § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003. Žalovaná preto považuje nemajetkovú ujmu vo

výške 31.520 eur za zjavne neprimeranú, ale najmä nedôvodnú. Žalovaná v súvislosti s posudzovaním
primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/127/219 a jeho ustálenú rozhodovaciu prax (rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012,
3Cdo/7/2017, 2Cdo/112/2017 a 2Cdo/30/2019), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. D.
A. vs. C. E., O. N. E. vs. Fínsko). K uplatnenému úroku z omeškania žalovaná namietala, povinnosť

zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia , v ktorom je určený
doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty sa dlžník dostáva do omeškania (NS SR sp. zn.
6Cdo/185/2011).

5. Žalobca v replike tvrdí, že rozdelenie výkonu súhrnného trestu na tri roky za skoršie trestné konanie

a prevyšujúca časť na výkon trestu za predmetnú vec, je príliš formalistické, nemá základ v žiadnom
právnompredpiseanivsúdnomrozhodnutíanemôžeobstáť.Trestnýzákonposudzujesúhrnnýtrestako
jeden nový trest, lehota na podmienečné prepustenie sa počíta z celkového trvania súhrnného trestu.
Ďalej tvrdí, že splnil formálne aj materiálne podmienky na podmienečné prepustenie zo skoršieho trestu
a nebyť druhostupňového rozhodnutia je vysoko pravdepodobné, že by bolo takémuto návrhu vyhovené.

Navyše žalobca bol podmienečne prepustený, súd posudzoval celú dobu výkonu trestu. Žalobca je
presvedčený, že by spĺňal podmienky na podmienečné prepustenie aj k 24.10.2014. Podľa žalobcu by
mala byť aj samotná skúšobná doba zohľadnená pri kalkulácii nemajetkovej ujmy. K majetkovej škode
na preukázanie trvania pracovného pomeru žalobca predložil list od sociálnej poisťovne o stave účtu
žalobcu v rokoch 2010 až 2012, z ktorého vyplýva vymeriavací základ od 500 do 1000 eur. V mesiacoch,

kde je vymeriavací základ 0 eur, bol žalobca práceneschopný. V čase výkonu trestu pracovný pomer
trval. Žalobca mal legitímne očakávania, že v období od decembra 2014 do decembra 2015 (za ktoré si
náhradu ušlej mzdy uplatňuje), mu vznikne nárok na zaplatenie mzdy, a to minimálne vo výške 1.000 eur
(v poslednej zaznamenanej výške podľa Sociálnej poisťovne). Vo vzťahu k nemajetkovej ujme uviedol,že uplatnený nárok je nárokom aj podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Ďalej polemizoval s názorom žalovanej o podmienkach vzniku nemajetkovej ujmy a spôsobe
jej preukazovania a o aplikovateľnosti žalobcom uvádzaných rozhodnutí na predmetný skutkový stav,

pričom dôvodil, že rozhodnutie o treste je len podkategóriou nezákonného rozhodnutia, čo vyplýva aj zo
systematického výkladu zákona. Poukázal na rozhodnutia rakúskeho a českého súdu a konštatoval, že
samotné odsúdenie a výkon trestu aj bez ďalšieho predstavuje zásah do jeho základných práv a slobôd
a zakladá aj vznik nemajetkovej ujmy. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej o zamieňaní titulov nároku
na náhradu škody. Ak žalobca použil pojem trestné stíhanie, tento obsahovo zahŕňa aj rozhodnutie

o treste. Rozhodovacia prax ESĽP vo veci Shilyayev ururčila kritériá pre rozhodovanie o doškodení
podľa č.l. 5 ods. 5 dohovoru, jedným z nich je aj povaha trestnej veci. Skutočnosť, že žalobca a jeho
obchodný partner boli vydieraní práve prostredníctvom zinscenovania niekoľkých trestných stíhaní,
je momentálne predmetom súdneho konania (v auguste 2021 bola podaná obžaloba za marenie
spravodlivosti a vydieranie v tzv. kauze Fatima). Pri výpočte nemajetkovej ujmy sa do úvahy majú
vziať aj okolnosti vzniku ujmy. Žalobca tvrdí, že následky v živote žalobcu na základe oboch titulov

(trestné stíhanie a vykonaný trest) nemožno stotožňovať a žalobca ich v žalobách dôsledne rozlíšil
a oddelil. Žalobca s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu ČR (I. ÚS 1029/21) poprel tvrdenie
žalovanej, že medializácia nie je spôsobilá byť príčinou vzniku, resp. prehĺbenia nemajetkovej ujmy.
Medializácia nebola iniciatívou tretej strany, ale prišla priamo od predstaviteľky štátu – štátnej tajomníčky
Ministerstva spravodlivosti SR. Žalobca špecifikoval rodinné udalosti, ktorých sa nemohol zúčastniť

v dôsledku výkonu trestu. Žalobca má za to, že do príčinnej súvislosti s rozhodnutím o treste je potrebné
dať 377 dní. Výška požadovanej ujmy je vypočítaná približne ako 85 eur na jeden deň výkonu trestu,
pričom dôvodnosť takejto výšky žalobca vidí v povahe trestnej veci, ktorá je príznačná účelovosťou
a vykonštruovanosťou trestného stíhania odsúdenia žalobcu, pričom osobou stojacou za celým trestným
stíhaním a odsúdením bola štátna tajomníčka a v nadmernej miere inflácie v rokoch 2022 a 2023.

Žalobca s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 24Co/79/2021 a NS SR sp.
zn. 7Cdo/24/2020 dôvodil, že suma 15 eur na deň priznaná žalovanou je neprimerane nízka. Žalobca
nesúhlasí ani s tvrdením, že ujma na psychickom zdraví sa nemôže subsumovať pod nemajetkovú
ujmu, a to s poukazom na režim a podmienky priznávania náhrady za bolesť a sťažené spoločenské
uplatnenie ako majetkovej škody. Ďalej žalobca tvrdí, že skutočnosť, že v minulosti bolo zasiahnuté

do dobrého mena, povesti, pracovnej a spoločenskej sféry žalobcu (skorším odsúdením) v žiadnom
prípade nevylučuje opätovný zásah, poukázal aj na časový odstup dvoch rokov. Sama skutočnosť, že
žalobca vykonával trest odňatia slobody pred vydaním druhostupňového rozhodnutia, nemá žiaden
vplyv na ujmu a majetkovú škodu, ktoré druhostupňové rozhodnutie a výkon trestu spôsobili. Tvrdil,
že z časového hľadiska je zrejmé, že príčinou odsúdenia zo strany spoločnosti v roku 2014 je práve

druhostupňové rozhodnutie. Vo vzťahu k úrokom z omeškania plynutie lehoty omeškania žalobca
odôvodnil jej explicitným vyjadrením v § 16 ods. 4 tretia veta zákona č. 514/2003 Z.z.

6. Žalovaná v duplike zopakovala argumentáciu k dĺžke vykonaného trestu odňatia slobody, ktorú
možno dať do príčinnej súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre, s dôrazom na rozhodnutie

5Nt/61/2017 zo dňa 19.05.2021, na základe ktorého bolo podľa žalovanej určené, že žalobca vykonával
od 24.10.2012 do 24.10.2015 právoplatne uložený trest odňatia slobody rozsudkom Okresného súdu
Žilina. Žalovaná namieta potrebu zohľadniť negatívne následky v osobnostnej sfére žalobcu v súvislosti
s uloženou skúšobnou dobou v trvaní tri roky, pretože predmetom je len namietané rozhodnutie o treste.
Žalovaná rovnako zopakovala argumentáciu k majetkovej ujme, spochybnila dôkaznú silu žalobcom

predložených listín zo Sociálnej poisťovne, keď z nich vyplýva výlučne výška vymeriavacieho základu
v rozmedzí od 0 eur do 1.000 eur (a ktoré žalobca predložil oneskorene v zmysle § 132 ods. 3 CSP).
V súvislosti s posudzovaním ušlého zisku citovala rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/319/2008 a sp. zn.
5MCdo/1/2011. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme nesúhlasila so žalobcom, že rozhodnutie o treste je
len podkategóriou nezákonného rozhodnutia, naopak ide o samostatné tituly. Žalovaná trvá na tom,

že NS SR neprijal záver, že trestné stíhanie automaticky vyvoláva nemajetkovú ujmu a túto nie je
potrebnépreukazovaťzostranypoškodenéhosubjektu.Žalovanátvrdí,žeaksižalobcauplatňujenároky
spojené výlučne s rozhodnutím o treste a v inom konaní s trestným stíhaním, leží na žalobcovi povinnosť
skutkovo vymedziť následky spojené s rozhodnutím o treste, čo absentuje v žalobe aj v replike. Vo
vzťahu k medializácii prípadu žalovaná zdôraznila, že žalobca údajný zásah v podobe medializácie

nepreukázal relevantným spôsobom. K tvrdeniam o dopade na dobré meno žalobcu žalovaná tvrdí,
že je potrebné diferencovať medzi bezúhonnou osobou a osobou, ktorá v čase vydania rozhodnutia
o treste už vykonala trest odňatia slobody. Vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy žalovaná poukázalana rozhodnutie ESĽP Vasilevskiy a Bogdanov proti Rusku, v ktorom za nespravodlivé zbavenie slobody
na jeden a pol roka a na štyri roky boli sťažovatelia odškodnení sumou každý po 5.000 eur.

7. Súd prejednal vec na pojednávaní za účasti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu. Právny
zástupca žalobcu na pojednávaní nad rámec predchádzajúcich tvrdení a vyjadrení v písomných
podaniach uviedol, že žalovaný sám uznal nemajetkovú ujmu, t.j. že k ujme došlo a že sú splnené
podmienky náhrady, a to tým, že časť náhrady zaplatil. Preto je teraz pre nich absurdné tvrdenie, že
nie je daná príčinná súvislosť. Stále ide o tú istú nemajetkovú ujmu, kde je príčinná súvislosť daná.

Otázna je len výška náhrady. Žalovaný bagatelizoval širšie okolnosti prípadu. Predmetný prípad bol silno
medializovaný a celá verejnosť, ako aj všetci tu vedia, ako vec dopadla. Tieto skutkové okolnosti sú
dôležité z dôvodu vážnosti zásahu do psychického rozpoloženia žalobcu, ako aj vnímania, resp. zmeny
jeho spoločenského postavenia, a to aj s ohľadom na to, že na Slovensku sa prezumpcia neviny v očiach
verejnosti akoby nedodržiava.

8. Zástupca žalovanej na pojednávaní nad rámec predchádzajúcich tvrdení a vyjadrení v písomných
podaniach uviedol, že poukazuje na to, že v prípade nezákonného rozhodnutia o treste nastávajú
prezumované následky ako napr. zásah do osobnej slobody, zásah do súkromia a pod., ktoré by vznikli
každému odsúdenému. Žalobca si však uplatnil aj také položky, ktoré neboli prezumované a nemôže ich
predpokladať a ktoré musí žalobca preukázať, napr. tvrdená medializácia, prípadne zhoršený zdravotný

stav. Čo sa týka zásahu do osobnej cti uviedol, že žalobca bol už predtým právoplatne odsúdený. Preto
tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal príčinnú súvislosť vo vzťahu k uvedeným
skutočnostiam.

9. Žalobca na pojednávaní vypovedal, že na základe trestného konania došlo k rozvráteniu rodinného

života, jeho vzťahov s rodičmi, so sestrou a priateľmi. Rovnako utrpela aj jeho povesť, pretože prípad
bol široko medializovaný. Počas výkonu odňatia slobody sa mu zhoršil zdravotný stav. Niekoľko rokov
sa už liečil z dôvodu diagnózy bipolárna afektívna porucha. Z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu bol
niekoľko krát hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení nemocnice pre obvinených a odsúdených.
Zdravotný stav sa mu zhoršoval, čo je možné podoprieť lekárskymi správami. Všeobecne výkon

trestu odňatia slobody negatívne vplýva aj na osoby bez akejkoľvek psychiatrickej diagnózy. Skorším
rozsudkom bol odsúdený na 3 roky nepodmienečne. Rozhodnutím odvolacieho súdu mu bol uložený
súhrnný trest 4 roky a 6 mesiacov v druhej nápravno-výchovnej skupine, kde sú horšie podmienky.
Predtým vykonával trest odňatia slobody v prvej nápravnej skupine. Odsúdenie sa negatívne prejavilo
na rodinných príslušníkoch žalobcu tak, že na začiatku sa snažil vysvetľovať, že ešte nie je odsúdený,

ešte sa len vykonávajú úkony OČTK . Mal za to, že odsúdený nebude. Po právoplatnosti rozsudku
prestali spolu komunikovať, nikto mu neveril, prestali existovať väzby s rodičmi a so sestrou, nechceli ho
ani navštevovať, potom sa to upravilo. Trestné stíhanie ovplyvňovalo aj širšie okolie a mojich priateľov.
Podnikal v spoločnosti P. N., kde nastali problémy s tým, že im dodávatelia prestali dodávať tovar.
PrevádzkovalireštauračnézariadenieL.,ktoréprestalizákaznícinavštevovať,lebojehomenosaspájalo

s týmto zariadením. Evidovali pokles návštevnosti, rovnako aj pokles tržieb. Na otázku, aby popísal
rodinné vzťahy v súčasnosoti, žalobca uviedol, že otec už nežije, matka trpí alzheimerovou chorobou.
Teda nevníma presne, zabúda nejaké veci. Nevracajú sa k týmto veciam, matku snaží čo najviac
navštevovať. Sestry sa v čase jeho trestného konania dopytovali kolegovia aj občania z obce. Nebola
si istá, či jej vysvetleniu uverili. Momentálne sú naše vzťahy v poriadku. Keď sa medializoval prípad

v čase trestného konania, boli toho plné noviny, po obnove konania vyšiel možno jeden článok. Preto
sú ľudia, ktorí nemusia mať prehľad, že bola obnova konania a že bol zrušený rozsudok. Žalobca
nedisponuje pracovnou zmluvou, materiály mal archivované doma. Po vykonaní trestu odňatia slobody
boli sčasti skartované, k tomuto pristupuje po tom, ako si vo svojom konte skontroluje údaje o pracovnej
zmluve, o odvodoch, o ukončení zamestnania a ak toto sedí listiny skartuje. V spoločnosti P. N. bol

spoločníkom a konateľom spoločnosti, ako aj zamestnancom spoločnosti na funkcii ekonomického
riaditeľa.Dobypráceneschopnostiuvedenévovýpisezosociálnejpoisťovnebolizdôvodupsychiatrickej
choroby, ktorá mu bola diagnostikovaná v roku 2011 a v roku 2012 mu bol priznaný invalidný dôchodok.
V súčasnosti navštevuje ambulanciu psychiatrického lekára pravidelne každé 3-4 mesiace, v prípade
akútneho zhoršenia zdravotného stavu aj častejšie. Užíva asi 10 tabliet denne. Momentálne má

priznanýplnýinvalidnýdôchodokodminuléhoroka.Predtýmmalpriznanýčiastočnýinvalidnýdôchodok.
Skoršie trestné konania ani odsúdenie nebolo medializované, preto nemuseli jeho príbuzní vysvetľovať
a odpovedať na otázky, ako to bolo pri neskoršom odsúdení, ktoré medializované bolo. Tu je ten rozdiel,ako vplývali obe odsúdenia na rodinné vzťahy. Žalobca si uplatňuje aj nárok na náhradu škody pre
nezákonné trestné stíhanie v Trenčíne, ešte nie je rozhodnuté.

10. V záverečnej reči právny zástupca žalobcu uviedol, že vyjadrením zo strany žalobcu bol preukázaný
nárok na majetkovú ako aj nemajetkovú ujmu. Nemajetková ujma spočívala v zhoršení psychického
zdravia žalobcu o to viac, že ochorenie mu bolo diagnostikované už predtým. Boli narušené rodinné
a priateľské vzťahy ,ako aj vzťahy so širšou verejnosťou, a to najmä z dôvodu širokej medializácie
prípadu. Dôkazy, na ktoré poukazuje strana žalovaného, k medializácii poskytli. K nemajetkovej

ujme odkazujú na judikatúru, ktorú podrobne uviedli vo vyjadreniach. Poukážem len na rozhodnutie
NS SR, kde konštatoval, že samotným nezákonným trestným stíhaním alebo odsúdením dochádza
k vzniku nemajetkovej ujmy. Čo sa týka majetkovej ujmy, žalobca mal príjem, či už z podnikania alebo
zamestnaneckého pomeru. Zároveň si dovoľuje uviesť, že dochádza k absolútnemu pohŕdaniu nárokov,
pričom druhá strana poukazuje na predošlé odsúdenie žalobcu, čím ako keby zľahčuje závažnosť
nezákonného odsúdenia. Pritom ide o človeka s psychiatrickou diagnózou, kde by to malo byť osobitne

vyhodnocované. Zo strany žalovaného pritom nedochádza ani k rešpektovaniu všeobecne známej
judikatúry súdov, z ktorých je možné odvodiť danosť nároku žalobcu.

11. Zástupca žalovanej v záverečnej reči uviedol, že Okresný súd Nitra vo svojom rozhodnutí uviedol,
aká je časť trestu pripadá na odsúdenie v Q. a aká časť na predmetné odsúdenie. Tento časový horizont

odškodnili. Čo sa týka majetkovej škody žalobca nepreukázal, akú mal dosahovať čistú mzdu pred
výkonom trestu, keď predložil doklad len s vymeriavacím základom v rôznych výškach t.j. len informáciu
o hrubej mzde. V rámci predbežného prerokovania nároku žalobca požadoval, aby si ministerstvo
vyžiadalo informácie o výške príjmu, na čo ministerstvo oprávnené nie je. V súdnom konaní žalobca
predložil potvrdenie datované z obdobia, kedy sa predbežne prerokovával nárok žalobcu, ktorý však

v rámci predbežného prerokovania ministerstvu predložený nebol, preto ho ministerstvo vyhodnotiť
nemohlo. Ministerstvo poskytlo primeranú náhradu. Je potrebné rozlišovať, či došlo k nezákonnému
odsúdeniu u osoby, ktorá nebola nikdy trestaná, alebo u osoby, ktorá už trest vykonávala. Netvrdia, že
takáto osoba by nemala mať nárok na náhradu škody, v zásade žalobcovi bolo odškodneniu vyplatené
zo strany ministerstva. Žalobca už bol vo výkone trestu v čase predmetného nezákonného rozhodnutia

o treste, preto zásahy do rodinného života osobnej cti a povesti boli dané už predchádzajúcim
odsúdením a nemožno ich posudzovať izolovane vo vzťahu k predmetnému odsúdeniu. Čo sa týka
medializácie médiá spravidla informujú o trestných konaniach. V prípade, ak došlo k nepravdivej
informácie zo strany médií, má žalobca možnosť žalovať konkrétne média žalobou o ochrane osobnosti.
Ministerstvo nenesie zodpovednosť za konanie tretích, súkromných osôb. Zhoršený zdravotný stav

žalobcu je osobitným nárokom, ktorý sa preukazuje znaleckým posudkom. Žalobcovi bolo ochorenie
diagnostikované v roku 2011, v roku 2012 mu bol priznaný invalidný dôchodok, čo bolo pred výkonom
trestu odňatia slobody, preto nie je daná príčinná súvislosť medzi trestom a zdravotným stavom
žalobcu. Žalobca neprodukoval dôkazy napr. prostredníctvom svedkov, o zásahoch do rodinného života.
Judikatúry, na ktorú odkazuje žalobca, si je žalovaná vedomá. Žiadne rozhodnutie sa však netýka

situácie, kedy bola poškodenému poskytnutá náhrada v rámci predbežného prerokovania nároku. Tá
istá judikatúra hovorí, že nemajetkovú ujmu je potrebné preukázať a táto musí byť primeraná. Preto
žiadame žalobu zamietnuť a v prípade úspechu si uplatňujeme náhradu trov za cestovné výdavky.

12. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, listinnými dôkazmi, a to najmä žiadosťou o predbežné

prerokovanie nároku, oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku, rozsudkom Okresného
súdu Nitra sp. zn. 1T/29/2010, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 1To/52/2014-619, uznesením
Okresného súdu Nitra sp. zn. 1T/29/2010 zo 07.01.2015, uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 1PP/68/2015-48, potvrdením o podmienečnom prepustení, uznesením Okresného súdu Nitra
č.k. 5Nt/61/2017-198, uznesením Okresnej prokuratúry Trenčín č. 2PV/672/2020/3309-43, žiadosťou

o realizáciu platby, uznesením Okresného súdu Nitra Trenčín 6Nt/50/2021, informáciou Sociálnej
poisťovne, lustráciou súdu v Sociálnej poisťovni, výtlačkom z webových novín Noviny sk, rozsudkom
Okresného súdu Nitra 5Nt/61/2017, prepúšťacou správou a zistil tento skutkový stav:

13. Rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 1T/29/2010 zo dňa 15.10.2013 boli B. C. (žalobca) a I.

B. uznaní vinnými z trestného činu krivého obvinenia v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 1 k § 174
ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe, že dňa 18.05.2004 v sťažnosti pre porušenie zákona podanej
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, obžalovaní vedome uviedli nepravdivé skutočnosti,
súvisiace s výkonom právomoci sudcu E. C. F. D. B. B. B., ktorý mal od každého z obvinených požadovaťfinančnú hotovosť vo výške po 16.597 eur (500.000; slovenských korún) za účelom vyhovenia ich
odvolaniu v inej trestnej veci. Za tento trestný čin u obžalovaného B. C. podľa § 37 Tr. zák. upustil od
uloženia súhrnného trestu podľa § 35 ods. 2, pretože mal za to, že trest uložený skorším rozsudkom I.

C. Q. sp. zn. 3T/129/2007, zo dňa 01.08.2011, v spojení s uznesením E. C. F. Q. sp. zn. 3T/102/2011,
zo dňa 05.04.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05.04.2012, je dostatočný. Obžalovanému I. B.
uložil peňažný trest vo výmere 5.000 Sk (165,97 eur). V odôvodnení rozsudku bolo uvedené (strana
7) že B. C. bol do vyhlásenia rozsudku dvakrát súdne trestaný, a to za prečin vydierania, za ktorý mu
bol uložený I. C. D. sp. zn. 5T 444/01 trest odňatia slobody na 1 rok a tri mesiace nepodmienečne v 1.

nápravnovýchovnej skupine, pričom v súčasnosti sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený.
Následne bol uznaný vinným rozsudkom I. C. Q. sp. zn. 3T/129/2007 dňa 01.08.2011 za trestný čin
krátenia dane a poistného, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody so zaradením do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, ktorý rozsudok bol potvrdený uznesením E. C.
F. Q. sp. zn. 3To/102/2011 zo dňa 05.04.2012.

14.NazákladeodvolaniaprokurátoraKrajskýsúdvNitreakoodvolacísúdrozsudkomč.k.1To/52/2014–
619 zo dňa 03.12.2014 zrušil napadnutý rozsudok vo výrokoch o trestoch týkajúcich sa obžalovaného B.
C.aobžalovaného I.B..B.C.uložilsúhrnnýtrestodňatiaslobodyvtrvaní4 rokova6 mesiacovazaradil
ho do II. nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň sa zrušil rozsudok I. C. Q. zo dňa 01.08.2011, sp. zn. 3T
129/07vspojenísuznesenímE.C.F.Q.z05.04.2012,sp.zn.3To/102/2011vovýrokuotrestetýkajúcom

sa obžalovaného B. C. ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ
vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Obžalovanému I. B. uložil trest odňatia
slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom. Odvolací súd odvolania obžalovaných zamietol.

15. Uznesením sp. zn. 1T/29/2010 zo dňa 07.01.2015 Okresný súd Nitra započítal žalobcovi do

súhrnného trestu odňatia slobody uloženého vyššie uvedeným rozsudkami vo výmere 4 roky a 6
mesiacov výkon trestu odňatia slobody uložený rozsudkom I. C. Q. zo dňa 01.08.2011, sp. zn. 3T
129/07 v spojení s uznesením E. C. F. Q. z 05.04.2012, sp. zn. 3To/102/2011, v trvaní od 24.10.2012
do 03.12.2014.

16. Uznesením č.k. 1PP 68/2015-48 zo dňa 15.12.2015 bol žalobca podmienečne prepustený z výkonu
trestu odňatia slobody uloženého rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 1T/29/2010 a bola mu určená
skúšobná doba v trvaní 3 rokov. Žalovaný bol vo výkone trestu odňatia slobody od 24.10.2012 do
15.12.2015 (potvrdenie o podmienečnom prepustení č.l. 38).

17. Uznesením Okresného súdu Nitra č.k. 5Nt/61/2017 – 198 zo dňa 19.10.2020 bolo vyhovené
návrhu odsúdených na povolenie obnovy konania, v právoplatne skončenej trestnej veci vedenej na
Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 1T/29/2010. Súčasne súd zrušil rozsudok Okresného súdu Nitra sp.
zn. 1T/29/2010 zo dňa 15.10.2013, právoplatný v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp.
zn. 1To/52/2014 zo dňa 03.12.2014 v celom rozsahu, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené

rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Súd vrátil vec do prípravného konania s odôvodnením, že na základe výpovedí svedkov vypočutých na
verejnom zasadnutí bude potrebné v prípravnom konaní vykonať ďalšie výsluchy svedkov (uvádzaných
vovýpovediach)slúžiacenanáležitéobjasnenieveci,pričomvsúčasnejdobeprebiehaviacerotrestných
konaní ( v štádiu prípravného konania) voči týmto osobám, bude potrebné zabezpečiť aj príslušné

listinné a vecné dôkazy, následne vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijať záver v zmysle Trestného
poriadku, či výsledky doplneného dokazovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvinených pred súd.
V tomto zmysle, aj s poukazom na rozsiahlosť a závažnosť skutočností, ktoré vypočutí svedkovia, ale
aj osoby odsúdených uvádzali vo svojich výpovediach a podaniach, by dokazovanie v naznačenom
rozsahu pred súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami.

18. Rozsudkom sp. zn. 5Nt/61/2017 zo dňa 19.05.2021 Okresný súd Nitra rozhodol, že odsúdenému
(žalobcovi) podľa § 404 odsek 3 Trestného poriadku, po právoplatnom povolení obnovy konania,
pri súčasnom zrušení rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 1T/29/2010 zo dňa 15.10.2013,
právoplatného v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To/52/2014 zo dňa 03.12.2014,

ktorým bol odsúdenému uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 roky 6 mesiacov a po vrátení
veci sp. zn. 1T/29/2010 do prípravného konania, určil trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky so
zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny za skutok uvedený v rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 3T/129/2007 zo dňa 01.08.2011, právoplatný v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.
3To/102/2011 dňa 05.04.2012.

19. Uznesením Okresnej prokuratúry Trenčín číslo 2 Pv 672/20/3309-43 zo dňa 27.12.2021 bolo
trestné stíhanie žalobcu pre prečin krivého obvinenia zastavené, lebo tento skutok nie je trestným činom
a nie je dôvod na postúpenie veci. V odôvodnení rozhodnutia bolo konštatované, že pre naplnenie
skutkovej podstaty je potrebné preukázať, že obvinení sú si vedomí toho, že poškodená osoba trestný
čin nespáchala a napriek tomu obvinení, v úmysle poškodiť iného, túto osobu krivo obvinili. Ďalej bolo

konštatované,ževkonaníobvinenýchabsentujevedomostnázložka,obajakonalivomylespočívajúcom
v osobe poškodeného, do ktorého boli privedení treťou osobou. Vzhľadom na uvedené nie je možné
hovoriť v ich prípade o úmyselnom konaní. Nedbanlivostné obvinenie inej osoby z trestnej činnosti nie
je pokryté trestnou zodpovednosťou a jeho nápravu je možné dosiahnuť iba mimotrestnými právnymi
prostriedkami. Také konanie nie je ani konaním postihnuteľným v priestupkovom konaní.

20. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 6Nt/50/2021 zo dňa 17.06.2021 bolo žalobcovi
zahladené odsúdenie vo veci Okresného súdu Žilina sp. Zn. 3T/129/2007.

21. Žalobca žiadosťou zo dňa 29.03.2022 požiadal ministerstvo o predbežné prerokovanie o nároku na
náhradu majetkovej škody 13.000 eur (titulom ušlej mzdy) a nemajetkovej ujmy 32.300 eur, spolu vo

výške 45.300 eur, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku rozhodnutia o treste rozsudkom Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 1To/52/2014 zo dňa 03.12.2014, pričom následne bolo predmetné rozhodnutie zrušené
v rámci obnovy konania a v ďalšom konaní bolo trestné stíhanie zastavené prokurátorom v prípravnom
konaní. Ministerstvo spravodlivosti SR v oznámení o výsledku predbežného prerokovania nároku zo
dňa 29.09.2022 uviedlo, že v časti uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody z titulu ušlej mzdy

bola žiadosť z dôvodu nepreukázania vzniku škody vyhodnotená ako nedôvodná. Žiadateľ nepredložil
žiadnu listinu, ktorou by preukázal existenciu a trvanie pracovného pomeru v čase bezprostredne
predchádzajúcom výkonu trestu odňatia slobody, výšku mzdy ani že by k strate očakávaného príjmu
došlo v priamej príčinnej súvislosti s namietaným výkonom trestu. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej
ujmy považovalo ministerstvo za dostatočné a primerané poskytnutie zadosťučinenia v podobe

konštatovania porušenia práv, ospravedlnenia a priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 780 eur (15 eur /deň trvania výkonu trestu za 52 dní výkonu trestu od 24.10.2015 do 15.12.2015).
Suma náhrady nemajetkovej ujmy zohľadňuje prezumované následky spojené s výkonom trestu odňatia
slobody, a to prirodzený zásah do základných práv a slobôd poškodeného a osobnostných práv
poškodeného. Ministerstvo dňa 10.10.2022 vyplatilo na účet žalobcu sumu 780 eur.

22. Z informácie Sociálnej poisťovne o zmenách stavu individuálneho účtu poistenca vyplýva, že žalobca
bol v rokoch 2010 – 2012 zamestnaný v spoločnosti P. N., C., pričom v roku 2010 je uvedený vymeriavací
základ poistného od 500 eur do 800 eur s tým, že za niektoré kalendárne mesiace, resp. obdobia
nie je vymeriavací základ evidovaný z dôvodu práceneschopnosti žalobcu. V roku 2011 je evidovaný

vymeriavací základ 1.000 eur a rovnako za niektoré kalendárne mesiace, resp. obdobia nie je evidovaný
z dôvodu práceneschopnosti žalobcu. V roku 2012 nie je vymeriavací základ evidovaný vôbec, žalobca
bol práceneschopný. Od 06.05.2012 bol žalobcovi vyplácaný invalidný dôchodok.

23. Žalobca trpí bipolárnou afektívnou poruchou, ktorá mu bola diagnostikovaná a na ktorú sa liečil

už pred nástupom do výkonu trestu odňatia slobody. Počas výkonu trestu odňatia slobody bol žalobca
hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení R. J. I. N. I. D. od 25.08.2015 do 13.10.2015 z dôvodu
prehĺbenia depresie po vyčerpaní terapeutických možností. Po liečbe bol prepustený späť na ústav
v kompenzovanom stave i na vlastnú žiadosť.

24. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.), štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.25. Podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak v ďalšom konaní bol spod obžaloby
oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené preto, že v konaní vyšli najavo skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe alebo bola vec postúpená inému orgánu; to neplatí, ak sa
preukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo čiastočne vinou osoby,
na ktorej bol trest vykonaný.

26. Podľa § 15 ods. 1 zákon č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

27. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z

titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

28. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

29. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

30. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije

a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

31. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca je v časti dôvodná. Podľa § 4 ods. 1

písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody v tomto prípade koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, keď škoda mala vzniknú v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom.
Súd ďalej konštatuje, že je splnený predpoklad na súdne prejednanie nároku stanovený v § 16 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z.z., teda žalobca ako poškodený požiadal o predbežné prerokovanie nároku
príslušný orgán, ktorý mu písomne oznámil, že neuspokojí jeho nárok (v časti majetkovej škody), resp.

uspokojil len časť nároku (v časti nemajetkovej ujmy). Žalobca si následne uplatnil nárok na súde voči
štátu.

32. Súd skúmal základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
jeho orgánmi v konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené

tri podmienky, a to: 1. nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu; 2.
existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľná v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného; 3. príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou)
a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Podmienky zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú

stanovené kumulatívne, a v prípade neslnenia čo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť,
pričom v právnej náuke a súdnej praxi sa uvádza, resp. zdôrazňuje , že je to žalobca, kto musí preukázať
v občianskom konaní existenciu podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu. Zákon č. 514/2003
Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť, t. j. bez ohľadu na akékoľvek.Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu
povinnosť a škodu zavinil.

33.Vdanomprípadesižalobcauplatňujenároknanáhraduškodyzanezákonnevykonanýtrestvzmysle
§ 8 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý pozitívne vymedzuje osobitné podmienky priznania
nároku na náhradu škody. Nárok na náhradu škody má ten, kto trest vykonal a v ďalšom konaní bol spod
obžaloby oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené preto, že v konaní vyšli najavo skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe. Z vykonaného dokazovania má súd splnenie uvedenej

podmienkyzapreukázané,keďrozsudokOkresnéhosúduNitra1T/29/2010zodňa15.10.2013vspojení
s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To/52/2014, ktorým bol žalobca odsúdený na súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 4 roky 6 mesiacov, po povolení obnovy konania zrušený, vec bola vrátená
do prípravného konania, v rámci ktorého bolo uznesením Okresnej prokuratúry Trenčín trestné stíhanie
zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Žalovaný vykonal súhrnný trest v dĺžke 3 roky a 52
dní (1147 dní). Zároveň nedošlo k naplneniu žiadnych negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na

náhradu škody nevznikne (§ 8 ods. 1 písm. b) za bodkočiarkou a § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z.). Na
vznik nároku na náhradu škody musia ešte k uvedenému predpokladu pristúpiť ďalšie dva všeobecné
predpoklady, a to existencia škody ako majetkovej ujmy resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na právach
poškodeného a príčinná súvislosť medzi majetkovou škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným
rozhodnutím (v tomto prípade rozhodnutím o treste).

34. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005 zo dňa 31. 5.2007 nárok na
náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna
úprava, ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podmienkou na
odškodnenie v zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4

Dohovoru, alebo, že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom
nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5 Dohovoru, pričom škodou sa
rozumie tak škoda materiálna, ako aj nemateriálna, pričom čl. 5 ods. 5 Dohovoru (o ochrane ľudských
práv a základných slobôd) je nutné aplikovať prednostne pred zákonom. Zároveň podľa čl. 3 Protikolu č.
7 k dohovoru ak sa konečný rozsudok v trestnej veci neskôr zruší alebo ak sa udelí milosť, pretože nová

alebo novoodhalená skutočnosť dokazuje, že došlo k justičnému omylu, je osoba, na ktorej bol vykonaný
trest podľa tohto rozsudkom odškodnená podľa zákona alebo praxe platných v príslušnom štáte, pokiaľ
sa nepreukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo čiastočne vinou
tejto osoby.

35. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalobca a žalovaný navzájom polemizovali, či trestné stíhanie
automaticky vyvoláva nemajetkovú ujmu a túto nie je potrebné preukazovať. Žalobca (aj s poukazom na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 130/2020) tvrdí, že nemajetková ujma má špecifickú povahu a spravidla
ju nemožno dokazovať, keďže ide o vnútorný stav mysle poškodeného. Rozhodnutie o treste a výkon
trestu je objektívnym dôvodom na to, aby sa osoba, ktorá trest vykonala, mohla cítiť poškodenou. Toto

je dostatočnou skutočnosťou na konštatovanie, že nemajetková ujma vznikla a nie je potrebné jej vznik
preukazovať. Žalovaná tvrdí, že je nevyhnutné skúmať, resp. zisťovať vznik ujmy aj nemajetkového
charakteru (uvedené pritom vyvodzuje z rovnakého rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalobca).

36. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/6/2022 reagoval na rozhodnutie sp. zn. 4Cdo

130/2020 v bode 11 rozhodnutia konštatoval, že „v uznesení sp. zn. 4Cdo/130/2020 najvyšší súd
konštatoval, že každé trestné stíhanie je spôsobilé, bez ďalšieho, vyvolať vznik nemajetkovej ujmy,
ktorú predstavuje už samotný zásah orgánov do práva fyzickej a právnickej osoby. Nemajetková ujma
(ktorá je vlastne ujmou morálnou) vznikla už samotným zásahom orgánov činných v trestnom konaní
do základných práv a slobôd fyzickej osoby, ak sa preukáže, že tento zásah nebol v súlade s právom.

Zároveň však dovolací súd uviedol, že pri zvažovaní formy, či výšky zadosťučinenia hrajú vždy dôležitú
úlohu nehmotné hodnoty, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby (dôstojnosť, česť, dobrá
povesť, ale aj iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka - sloboda pohybu,
podnikania apod.), s dôrazom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých ku spôsobenej ujme
došlo (bod15. a 16. uvedeného uznesenia). Aj v tomto rozhodnutí teda dovolací súd rozlišuje medzi

vznikom nemajetkovej ujmy a formou, či druhom jej odškodnenia.“

37. Z uvedeného vyplýva záver, že samotný zásah orgánu (súdu) v trestnom konaní vyvoláva následky
na právach a slobodách osoby. Je zrejmé, že každé uloženie trestu odňatia slobody negatívneovplyvňuje osobný život odsúdeného, výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca,
do jeho cti a dobrej povesti, tým skôr, ak sa jedná o nezákonné odsúdenie. Priznanie vzniknutej
nemajetkovej ujmy však prichádza do úvahy subsidiárne vtedy, ak iba samotné konštatovanie porušenia

právaniejedostatočnýmzadosťučinením.Formaaprípadnávýškazadosťučinenianesmiebyťvrozpore
so všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti, t.j. jej priznanie je nad rámec konštatovania
porušenia práva namieste iba vtedy, ak by sa z hľadiska všeobecnej slušnosti poškodenému satisfakcia
skutočne mala dostať (rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR z 27.06.2012, sp. zn. 30Cdo
2813/2011, R122/2012).

38. V tejto súvislosti sa súd nestotožňuje s námietkou žalovanej o nemožnosti aplikácie rozhodnutia
sp. zn. 4Cdo 130/2020 na predmetnú vec (resp. akéhokoľvek obdobného rozhodnutia týkajúceho sa
náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu). Polemika, či
rozhodnutie o treste možno zahrnúť pod pojem nezákonné rozhodnutie podľa § 5 zákona č. 514/2003
Z.z., je v tomto smere nadbytočná. Zákon v § 8 ustanovuje osobitné podmienky pre niektoré rozhodnutia.

V zásade však tak nárok na náhradu škody podľa rozhodnutia podľa § 5 a nasl. aj podľa § 8 zákona
č. 514/2003 pokrýva situácie, keď bolo nezákonným rozhodnutím zasiahnuté do práv poškodeného
(príkladmo povedané dá sa v dôsledkoch a okolnostiach porovnávať prípad nezákonnej väzby, ak bolo
neskôr trestné stíhanie zastavené, resp. trestné konanie skončilo oslobodením a prípad vykonaného
trestu, ak bolo neskôr rozhodnutie, ktorým bol trest uložený, zrušené v rámci obnovy konania). Súd

je toho názoru, že na danú situáciu možno primerane aplikovať rozhodnutia týkajúce sa nezákonného
rozhodnutia, resp. nezákonného trestného stíhania.

39. V zásade však medzi stranami vznik samotného nároku sporný nebol, čo žalovaná sama uznala
v rámci predbežného prerokovania nároku, keď ministerstvo v súvislosti s rozhodnutím o treste a

vykonaným trestom poskytlo žalobcovi ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy za prezumované
následky spojené s výkonom trestu odňatia slobody, a to prirodzený zásah do základných práv a slobôd
(právo na slobodu pohybu, súkromie), ako aj osobnostných práv žalobcu. Žalovaná týmto považovala
nárok žalobcu za vybavený, s čím sa žalobca nestotožnil majúc poskytnutú náhradu za neprimerane
nízku.

40. Podstatný rozpor medzi stranami sporu spočíval v prvom rade v posúdení, v akom rozsahu vykonal
žalobca trest v príčinnej súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre treste. Žalobca tvrdí, že ak
by nedošlo k nezákonnému trestnému stíhaniu a uloženiu súhrnného trestu, bol by z výkonu skoršie
uloženého trestu odňatia slobody prepustený skôr, najskôr 24.10.2014, keď uplynuli 2 roky výkonu

trestu. Do priamej príčinnej súvislosti možno dať 377 dní výkonu trestu (od 03.12.2014 do 15.12.2015).
Rozdelenie výkonu súhrnného trestu na tri roky za skoršie trestné konanie a prevyšujúca časť na výkon
trestu za predmetnú vec, je príliš formalistické, nemá základ v žiadnom právnom predpise ani v súdnom
rozhodnutí. Naproti tomu žalovaná trvala na vykonanom treste v dĺžke 52 dní, za ktoré aj poskytla
odškodnenie, s poukazom na rozhodnutie sp. zn. 5Nt/61/2017 zo dňa 19.05.2021, na základe ktorého

bolo podľa žalovanej určené, že žalobca vykonával od 24.10.2012 do 24.10.2015 právoplatne uložený
trest odňatia slobody rozsudkom I. C. Q..

41. V danom prípade je nesporné a preukázané, že žalobca vykonával od 24.12.2012 skoršie uložený
trest odňatia slobody vo výmere 3 roky rozsudkom I. C. F. Q. v spojení s rozsudkom E. C. F. Q. za

trestný čin skrátenia dane a poistného. Rozsudkom E. C. F. R. sp. zn. 1To/52/2014 zo dňa 03.12.2014
bol žalobcovi uložený súhrnný trest vo výmere 4 roky 6 mesiacov a zároveň bol zrušený rozsudok I. C.
Q. v spojení s rozsudkom E. C. F. Q. vo výroku o treste. Súhrnný trest sa aplikuje pri trestaní súbehu
dvoch alebo viacerých trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, z ktorých aspoň
jeden je zločinom. Súhrnný trest sa ukladá, ak po právoplatnosti rozsudku vyjde najavo nový trestný

čin, ktorý páchateľ spáchal predtým, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok
za iný jeho trestný čin. Pri ukladaní súhrnného trestu za viacčinný súbeh úmyselných trestných činov,
z ktorých aspoň jeden je zločinom, sa použije asperačná zásada (zvyšuje sa horná hranica trestnej
sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu). Ide teda o nový
trest a vzhľadom na to, že súd ukladá jeden trest, ktorý tvorí súhrn za viacero trestných činov, je zrejmé,

že súd musí predchádzajúci výrok o treste zrušiť, ako i všetky výroky, ktoré stratili podklad zrušením
uvedeného výroku a nahradiť ho novým výrokom. Z ustanovenia § 41 ods. 1 Trestného zákona, ale aj
z ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona a § 38 ods. 2 Trestného zákona zrozumiteľne vyplýva, že
súd obžalovanému ukladá trest a určuje jeho druh a výmeru za všetky stíhané trestné činy, a nielenza niektorý z nich (uznesenie E. F. Q. sp.zn. 1To/17/2011 z 15.5.2011). Preto v tomto smere možno
prisvedčiť argumentácii žalobcu vo vzťahu chápaniu súhrnného trestu, ako aj k tvrdeniu, že formálne
rozdelenie súhrnného trestu vo vzťahu k jednotlivým skutkom, za ktoré sa ukladá, nemá zákonný základ.

Odsúdený vykonáva súhrnný trest naraz za všetky skutky, za ktoré bol uložený. Súd sa nestotožňuje
s argumentáciou žalovanej, že rozhodnutím súdu sp. zn. 5Nt/61/2017 zo dňa 19.02.2021 súd určil, že
žalobca vykonával od 24.10.2012 do 24.10.2015 právoplatne uložený trest odňatia slobody rozsudkom I.
C. Q.. Uvedeným rozhodnutím súd len postupom podľa § 404 ods. 3 Trestného poriadku určil primeraný
trest za ostávajúci trestný čin (súdený I. C. Q.), nakoľko vo vzťahu k tomuto trestnému činu by absentoval

výrok o treste. Hypotéza uvedenej právnej normy nepredpokladá započítavanie, ani žiadne zohľadnenie
už vykonaného trestu. Výkon trestu nemá na určenie trestu podľa § 404 ods. 3 Trestného poriadku vplyv.
Možno uzatvoriť, že právne predpisy nestanovujú spôsob započítania vykonaného súhrnného trestu na
jednotlivé trestné činy.

42. Možno konštatovať, že žalobca nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím Krajského

súdu v Nitre o treste vykonal trest v trvaní 52 dní, od 24.10.2015 do 15.12.2015, teda po výkone
celého pôvodne uloženého trestu odňatia slobody vo výmere 3 roky, keďže toto obdobie po 24.10.2015
nemožno dať do príčinnej súvislosti s pôvodne uloženým trestom. Sporné medzi stranami je obdobie od
03.12.2014 (do 23.10.2015), kedy mohol žalobca žiadať o podmienečné prepustenie z výkonu pôvodne
uloženého trestu nebyť druhého odsúdenia (súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že o podmienečné

prepustenie z pôvodne uloženého trestu odňatia slobody mohol žiadať po výkone 2/3 trestu, najskôr
24.10.2014, s poukazom na § 437 ods. 1,2 a § 66 ods. 1písm. b)Trestného zákona; žalovaná zároveň
uvedené nerozporovala). Je pravdou, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody
nie je žiaden nárok a je na voľnom uvážení trestného súdu posúdiť, či odsúdený splnil podmienky
na podmienečné prepustenie. Zároveň nie je možné s istotou tvrdiť, že ak by bola podaná žiadosť

hneď v prvý deň vzniku nároku na podmienečné prepustenie, súd by o nároku hneď rozhodol. Preto
nie je možné dať za pravdu tvrdeniam žalobcu, že do príčinnej súvislosti s rozhodnutím o trestne
možno zahrnúť celé obdobie od 03.12.2014 len z toho titulu, že odsúdený mohol žiadať o podmienečné
prepustenie. Na druhej strane je však zrejmé, že rozhodnutím Krajského súdu v Nitre o treste bola
(nezákonne) vytvorená prekážka, aby žalobca mohol požiadať o podmienečné prepustenie, teda

znemožnenie realizácie tohto práva je v príčinnej súvislosti s uloženým neskorším trestom.

43. Ak by súd zohľadnil vykonaný súhrnný trest odňatia slobody v dĺžke 1147 dní pomerom pôvodne
uloženého trestu (3roky) voči rozdielu, o čo bol navýšený pôvodný trest (1,5 roka), na pôvodne uložený
trest by pripadalo 765 dní výkonu trestu a na „navýšený“, „nový“ trest za skutok v súbehu 382 dní.

Ako už bolo uvedené, právna úprava nestanovuje spôsob započítania vykonaného súhrnného trestu
na jednotlivé skutky. Preto akékoľvek pomerovanie, ku ktorému by súd pristúpil vytvoriac si takéto
vlastné kritériá nemá oporu v zákone. Súd však uvedený výpočet použil ako pomôcku. V podstate tieto
obdobia navzájom korešpondujú (377 dní od rozhodnutia o treste po podmienečné prepustenie, kde je
zahrnutých aj nepochybne poukázaných 52 dní voči vypočítaným 382 dňom). Pri zohľadnení princípov

materiálneho právneho štátu nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu ujmy toto opomenúť.
Zároveň nemožno pri absencii jednoznačných východísk pre určenie rozsahu náhrady za zásah do
práv poškodeného rezignovať na určenie spravodlivej a adekvátne náhrady a žiadnu nepriznať. Preto je
potrebné primerane zohľadniť aj obdobie od 03.12.2014 (od vydania rozhodnutia o treste). Napokon súd
uvádza, že nemožno zohľadniť skúšobnú dobu pri podmienečnom prepustení, nakoľko nejde o výkon

uloženého trestu odňatia slobody.

44. Medzi stranami bola sporná aj výška primeranej náhrady za deň výkonu nezákonne uloženého
trestu odňatia slobody. Žalovaná považovala za primeranú sumu 15 eur na deň. Žalobca požadoval 85
eur na deň (za 377 dní), keď túto výšku žalobca odôvodnil povahou trestnej veci, ktorá je príznačná

účelovosťou a vykonštruovanosťou trestného stíhania odsúdenia žalobcu, pričom osobou stojacou za
celým trestným stíhaním a odsúdením bola štátna tajomníčka a v nadmernej miere inflácie v rokoch 2022
a 2023. Zároveň bolo sporné, či došlo k zásahom do jednotlivých osobnostných práv žalobcu a v akom
rozsahu.

45. Súd opakuje konštatovanie, že samotným výkonom nezákonného trestu odňatia slobody došlo
k nemajetkovej ujme žalobcu. Avšak pri posúdení formy náhrady (konštatovanie porušenia práva,
ospravedlnenie, peňažná náhrada) a jej výšky leží dôkazné bremeno na žalobcovi, aby preukázal
skutkové tvrdenia k ním požadovanej výške náhrady. Je potrebné zvážiť, či vzhľadom na konkrétneokolnosti prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť dotknutá v zložkách tvoriacich vo
svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. Nemajetková ujma je vlastne ujmou morálnou. Ide teda
o utrpenie na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby (patrí

sem jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale aj iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom
živote človeka - sloboda pohybu, podnikania a pod.).

46. Kritériá, podľa ktorých sa stanovuje výška nemajetkovej ujmy, určuje zákon príkladmo (§ 17 ods.
3). Tieto sa využijú aj pre posúdenie, či v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia

práva je alebo nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného; to sa odvíja v kontexte
okolností prípadu najmä od intenzity utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. okolností, za ktorých k vzniku
nemajetkovej ujmy došlo a pod.). Výšku priznanej nemajetkovej ujmy určuje súd voľnou úvahou.
Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s
požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru,
že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je postačujúce,

predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi
vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne (viď aj Rč 21/1995) (rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 12.12.2012, sp. zn. 7 Cdo 145/2011). Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
by mala byť určovaná práve s ohľadom na mieru negatívneho ovplyvnenia psychickej sféry jednotlivca.
Hodné odškodnenia je totiž práve (duševné) utrpenie, ktoré nevinná osoba prežila v priebehu trestného

stíhania, väzby, či výkonu trestu.

47. Žalobca tvrdí, že vznik a výška nemajetkovej ujmy vyplýva z povahy trestnej veci, v ktorej bol žalobca
odsúdený a následkov spôsobených výkonom trestu a celým trestným stíhaním. Žalobca poukazuje
na zlyhanie štátu argumentujúc, že ak by orgány činné v trestnom konaní, prokurátor nestíhali žalobcu

účelovo, dospeli by k záveru, že nešlo o trestný čin. Tieto dôvody sa však sťahujú k trestnému stíhaniu
v rámci prípravného konania a nie k rozhodnutiu o trestne, preto ich súd do úvahy nebral. Zároveň
nejde o povahu veci, tak ako to chápe judikatúra ESĽP alebo Najvyšší súd ČR, pretože povahu
trestnej veci je možno interpretovať najmä ako typovú závažnosť trestného činu, pre ktorý bola osoba
poškodená stíhaná a v spojení s tým väzobne držaná (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010).

Nie je vylúčené, že by samotný charakter trestného stíhania nemohol ovplyvňovať výšku škody vo
vzťahu ku škode spôsobenej nezákonným trestom (napr. v prípade extrémneho excesu konajúcich
orgánov), ale pokiaľ sa vedie aj konanie o náhradu škody titulom nezákonného trestného stíhania, čo
sám žalobca potvrdil, je uvedený dôvod potrebné posúdiť v tomto ďalšom konaní. Na uvedenom nič
nemení ani správne konštatovanie žalobcu, že rozhodnutie o treste bolo výsledkom procesu, ktorý mal

na neho zásadný vplyv. Súd by ani nemohol hodnotiť postup OČTK a prokurátora, nakoľko v konaní
nebol pripojený vyšetrovací spis (ak by mal súd za to, že je na hodnotenie postupu orgánov dôvod).
Ďalej ak žalobca tvrdí, že OČTK a súd bez ďalšieho dokazovania nemohli dospieť k záveru, že bez
dôvodných pochybností preukázali vinu obžalovaných a spochybňuje kvalitu odôvodnenia rozsudku,
súd toto v rámci predmetného konania hodnotiť nemôže (vykonával by opätovné hodnotenie dôkazov,

ktoré mu neprináleží). Súd by mohol vziať do úvahy napr., úplnú absenciu odôvodnenia, alebo iný zjavný
exces. Súd na tomto mieste pripomína, že rozhodnutie o treste nebolo zrušené ako nezákonné, pretože
bolo v rozpore so zákonom, ale z dôvodu, že neskôr v rámci iných trestných konaní (a výpovedí svedkov)
vyšli najavo nové dôkazy, ktoré odôvodňovali záver, že skutok nie je trestným činom.

48. Súd však považoval za potrebné prihliadnuť ku skutočnosti, že vydanie odsudzujúceho rozsudku
auloženietrestubolozaloženénanepravdivýchapravdepodobneúčelovýchvýpovediachsvedkov,ktorí
mali žalobcu usvedčovať, resp. bol týmito osobami uvedený do omylu (G. H.). Z konania o návrhu na
povolenie obnovy konania vyplýva určitá schéma konania skupiny osôb za účelom získať prospech na
úkor žalobcu, prípadne mu škodiť. Toto konanie je predmetom iných trestných konaní, ktoré ukončené

nie sú, preto rešpektujúc prezumpciu neviny a vzhľadom na zásady posudzovania prejudiciality podľa
§ 193 a 194 CSP si súd nemôže urobiť záver o spáchaní trestných činov týmito osobami. Rovnako je
potrené prihliadnuť aj na povahu veci, a to že žalobca bol trestne stíhaný z dôvodu, že poukazoval na
korupčnú trestnú činnosť sudcu a ďalších osôb, pričom žalobca mal, resp. mohol mať, ako to vyplýva aj
z uznesenia o zastavení trestného stíhania, náležité dôvody, na základe ktorých sa mohol domnievať,

že ním prezentované skutočnosti o korupčnej činnosti týchto osôb sú pravdivé.

49. Ďalšou určujúcou okolnosťou má byť podľa žalobcu medializácia prípadu, najmä zo strany
predstaviteľov štátu, konkrétne B. A. B., v tom čase sudkyne, štátnej tajomníčky a pôsobiacej v politike.Obžalovaných mala vykresľovať ako zločincov a mafiánov, pričom obdobné vyjadrenia prevzali aj
ďalší najvyšší predstavitelia strany C. a vtedajší členovia vlády. Súd sa stotožňuje so žalovanou, že
nemôže zodpovedať za vyjadrenia uvedených osôb vo vzťahu k žalovanému. Zohľadniac predmet

konania, t.j. náhradu za rozhodnutie o treste, štát môže zodpovedať len za konanie orgánu, ktorý takéto
rozhodnutie o treste vydal. Tieto osoby, hoc reprezentanti štátu, nezastupovali štát v trestnom konaní.
Preto ak ich vyjadreniami bolo zasiahnuté do nejakej osobnostnej sféry žalobcu, má možnosť sa brániť
na to určenými zákonnými prostriedkami (žaloba na ochranu osobnosti). Na druhej strane samotná
medializácia prípadu je spôsobilá zasiahnuť dobré meno a povesť žalobcu, prípadne aj iné zložky. Je

úplne akceptovateľný záver, že osoba, ktorej trestné stíhanie je vo veľkom rozsahu medializované, je
týmto spravidla zasiahnutá, nakoľko informácie o jej trestom stíhaní / odsúdení sa dostanú k oveľa
širšiemu okruhu ľudí (to platí aj v prípade, ak by došlo ku korektnému informovaniu o trestnej veci).
Žalobca však tvrdené skutočnosti o rozsiahlej medializácii (ako aj výrokoch B. B.) preukazoval len
jedným článkom z roku 2018 (dávno po posudzovanom období, kedy malo prebiehať trestné stíhanie,
ako aj dávno po výkone trestu), ktorý sa navyše nevzťahoval k osobe žalobcu, ale k osobe I. B..

50. Následky spôsobené výkonom trestu, ako aj celým trestným stíhaním, žalobca vidí v celkovom
narušení integrity osobnosti, súkromného a rodinného života. Už z charakteru výkonu trestu odňatia
slobody možno vyvodiť, tak ako to tvrdí žalovaný, obmedzenie kontaktu s rodinou z dennodenného na
príležitostný, nemožnosť zúčastniť sa dôležitých rodinných udalostí ako sú narodeniny, oslavy. Tu súd

nesúhlasí s námietkou žalovanej, že žalobca neuviedol, o aké konkrétne udalosti išlo (tieto následne
žalobca označil), resp. že nepreukázal pozvánkou. Je prirodzené, že ak má osoba vytvorené rodinné,
priateľské alebo spoločenské vzťahy, je účastná rôznych spoločenských udalostí (najtypickejšie oslavy
narodenín, menín), osobitne to preukazovať potrebné nie je. Súd akceptuje, že žalobca stratil kontakt
s rodinou, najmä s rodičmi vo vyššom veku, avšak nemôže súhlasiť s uvádzanou dobou 3 roky, nakoľko

väčšia časť tejto doby má vzťah k predchádzajúcemu odsúdeniu (nie je daná príčinná súvislosť). Po
právoplatnosti rozsudku s ním na určitý čas rodina prestala komunikovať, čo sa ale následne upravilo.

51. Ako negatívny dopad na svoju osobu žalobca zdôraznil dopad na jeho zdravie. Možno súhlasiť so
žalobcom, že výkon odňatia slobody negatívne dopadá na akéhokoľvek človeka v dôsledku vyňatia

z jeho sociálnych kruhov, zníženia kvality života žalobcu a jeho životného štandardu. Žalobca tvrdí,
že dopady na jeho zdravie treba posudzovať s prihliadnutím na to, že trpí psychickou poruchou,
a to bipolárnou afektívnou poruchou, ktorá sa prejavuje depresívnym a manickým stavom. Súd je
toho názoru, že ochorenie je potrebné brať do úvahy pri hodnotení zásahu do integrity žalobcu.
Uvedené ochorenie samo o sebe zhoršuje už aj tak negatívne dopady výkonu trestu odňatia slobody

na odsúdeného. Súd má z prepúšťacej správy v spise preukázané, že počas výkonu trestu choroba
dekompenzovala, bola nevyhnutná ústavná liečba. Je tak na jednej strane preukázané zhoršenie
zdravotného stavu žalobcu, avšak len prechodné. Nezvratné zhoršenie zdravotného stavu nebolo
preukázané. V tomto smere súd nesúhlasí so žalovanou, že uvedenú ujmu je potrebné uplatniť ako
škodu na zdraví. Škoda na zdraví je bolestné a sťažené spoločenské uplatnenie, ktoré sú osobitne

normatívne definované, pričom pod tieto definície nemožno zásah do psychiky žalovaného zaradiť.
Ďalej ako majetkovú škodu je možné si uplatniť náklady spojené s liečením, stratu na zárobku,
stratu na dôchodku. Ostatné zásahy do zdravia je možné kompenzovať nemajetnou ujmou. Žalovaná
spochybnila príčinnú súvislosť pýtajúca sa, či priamou a rozhodujúcou príčinou údajného zhoršenia
zdravotného stavu bolo rozhodnutie o treste a nie napr. prirodzený vývoj diagnostikovanej poruchy alebo

nástup na výkon trestu z iného trestu odňatia slobody. Podľa súdu je možné rozumne predpokladať (s
vysokou mierou pravdepodobnosti), že pre vývoj choroby bude výkon trestu odňatia slobody negatívnym
faktorom.

52. Tvrdený dopad na príslušníkov rodiny žalobcu súd akceptovať nemôže, keď má ísť o ujmu vo sfére

žalobcu ako osoby, ktorá bola zasiahnutá konaním štátu. Nie je možné do ujmy žalobcu zahŕňať aj ujmu
tretích osôb (aj keď ide o blízke osoby).

53. Narušenie obchodných vzťahov rozhodnutím o treste, bez ktorého by obchodníci, partneri a klienti
nemuseli mať pochybnosti o jeho bezúhonnosti, žalobca bližšie nešpecifikuje, navyše žalobca už v tom

čase vykonával trest odňatia slobody, preto uvedené osoby logicky pochybnosti o jeho bezúhonnosti
mať museli. Pokiaľ žalobca uvádza, že v dôsledku trestného stíhania zákazníci prestali navštevovať
reštauračné zariadenie, ktoré prevádzkovali, dodávatelia im prestali dodávať tovar, uvedené má súviss trestným stíhaním (ktoré je predmetom samostatného konania), je otázne, či ich možno vztiahnuť aj
na rozhodnutie o treste, ktorý bol uložený čase, keď žalobca už dva roky vykonával skorší trest.

54. Zásah do cti, dobrého mena a povesti je určite následkom odsudzujúceho rozsudku, ale je potrebné
prihliadnuťnaskutočnosť,ževčaseodsúdeniažalobcaužtrestodňatiaslobodyzainýskutokvykonával,
preto takýto zásah nemôže dosahovať rovnakú intenzitu ako u osoby, ktorá je odsúdená prvýkrát
(bude spravidla nižšej intenzity vzhľadom k tomu, že nejde o prvý zásah). Žalobca tvrdil, že neskoršie
odsúdenie pociťoval subjektívne intenzívnejšie, rovnako vo väčšej miere negatívne pôsobilo aj na

rodinné vzťahy, teda že šlo o väčší zásah, a to z dôvodu veľkej medializácie prípadu, ktorá však súdu
preukázaná nebola. Žalobca sa v tomto smere nemohol spoliehať na to, že ide o skutočnosti súdu a iným
osobám známe z verejného priestoru / médií. Bolo úlohou žalobcu v rámci procesného útoku podložiť
svoje tvrdenia dôkazmi.

55. Súd vzhľadom na zásahy spôsobené rozhodnutím o treste a výkonom trestu do súkromného života,

rodinného života a zdravia, narušenia integrity, okolnosti odsúdenia, súd považuje poskytnutú náhradu
za nedostačujúcu. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd postupoval aj podľa záverov uvedených
v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo /19/2018. Súd by mal pri určovaní výšky nemajetkovej
ujmy postupovať s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 6Co/209/2014 potvrdil žalobkyni priznanie nemajetkovej

ujmy 11.000 eur ako osobe, na ktorej bol sčasti vykonaný trest odňatia slobody od 15.2.2005 do
2.11.2005 (cca 11 mesiacov) na základe rozhodnutia o treste, ktoré bolo v ďalšom konaní zrušené
ako nezákonné a zároveň bola aj v ďalšom konaní oslobodená spod obžaloby. Najvyšší súd SR
uznesením sp. zn. 7Cdo/11/2020 zo dňa 25.06.2020 odmietol dovolanie žalovanej proti rozhodnutiam
súdov nižšej inštancie, ktoré uložili žalovanej povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy za čas

nezákonne vykonaného trestu odňatia slobody vo výške 31 300 eur. Pri stanovení výšky náhrady za
jeden deň vykonaného trestu súd prvej inštancie vychádzal zo sumy 20 eur. V rozhodnutí NS SR sp.
zn. 7Cdo/24/2020 súd k sume 40 eur uviedol, že ide o sumu na „strednej hranici priznávaného rozpätia
pohybujúceho sa vo výške 20 až 60 eur“.

56. Najvyšší súd v Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 30Cdo/2357/2010 vykonal porovnanie náhrady
ujmy v prípadoch nezákonného zadržania. V Rakúsku zákon o zodpovednosti za škodu v trestnom
konaní s účinnosťou od 01. 01. 2011 stanovuje určité rozpätie sadzby za deň obmedzenia osobnej
slobody, a to na minimálne 20 eur a maximálne 50 eur. Vo Švédsku ministerstvo všeobecne poskytuje
20.000 SEK (cca 1 723,36 eur) za prvý mesiac zadržania a 15.000 SEK (cca 1 292,49 eur) za každý

ďalší mesiac. V Českej republike je adekvátne odškodnenie 500 Kč (cca 20,46 eura) až 1.5000 Kč (61,37
eura).

57. Pre porovnanie súd dáva takisto do pozornosti rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
o priznaní nemajetkovej ujmy, kde súd rozhodoval o porušení práv sťažovateľov v súvislosti s väzbou

a kde priznával nemajetkovú ujmu rádovo niekoľko tisíc eur (Petrov proti Slovenskej republike – 8.000
eur, Horváth proti Slovenskej republike – 4.200 eur, Winkler proti Slovenskej republike – 8.000 eur;
Bruncko proti Slovenskej republike – 15.000 eur / 74 eur na deň za to, že sťažovateľova väzba po tom,
ako uplynula lehota, na ktorú bola v prípravnom konaní predĺžená, bola nezákonná).

58. Vzhľadom na vyššie uvedené porovnanie súd považoval za primerané za 52 dní výkonu trestu
poskytnúť náhradu ujmy v sume 25 eur na deň, t.j. 1.300 eur a za 325 dní (od 03.12. 2014 do 23.10.2012)
v sume 13 eur na deň, t.j. 4.225 eur, spolu 5.525, po odpočítaní toho, čo už bolo žalovanou plnené (780
eur) je výsledná suma náhrady nemajetkovej ujmy 4.745 eur, ktorú súd žalobcovi priznal. Súd výšku
náhradyzadeňdiferencovalvzhľadomnaspôsoburčeniadĺžkyvýkonutrestuodňatiaslobody(nesporne

zistených 52 dní výkonu trestu a 325 dní určených spôsobom uvedeným vyššie v rozhodnutí) a nižšiu
náhradu priznal za obdobie od 03.12. 2014 do 23.10.2012, nakoľko bolo určené určitým teoretickým
konštruktom, ktorý bol vytvorený z dôvodu, aby súd mohol podporiť výšku náhrady nemajetkovej
ujmy preskúmateľnými východiskami. Odhliadnuc od uvedeného výpočtu, berúc do úvahy len celkovú
náhradu nemajetkovej ujmy 5.525 eur (priznaná suma 4.745 eur plus už vyplatená suma 780 eur),

táto poskytuje vzhľadom na zistený skutkový stav a preukázané zásahy do práv žalobcu primeranú
kompenzáciu žalobcovej ujmy a nie je podľa názoru súdu v rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou
spravodlivosti.59. Žalobca si uplatňoval náhradu vo výške približne 85 eur na deň. Uvedená výška je aj vzhľadom
k rozhodovacej praxi všeobecných súdov (ako aj v komparácii so zahraničím) vysoká (žalobca si
v podstate uplatňuje nemajetkovú ujmu takmer v zákonnom limite podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003

Z.z.). Túto výšku odôvodnil žalobca najmä povahou trestnej veci, ktorá je príznačná účelovosťou a
vykonštruovanosťoutrestnéhostíhania aodsúdeniažalobcu,pričomosoboustojacouzacelýmtrestným
stíhaním a odsúdením žalobcu bola štátna tajomníčka (osoba reprezentujúca štát a konajúca v mene
štátu) nadmernej miere inflácie, ktorá nastala v rokoch 2022 a 2023. Nakoľko súdy ešte právoplatne
nerozhodli vo trestných veciach uvádzaných žalobcom, ako už bolo uvedené vyššie, súd vzhľadom na

prezumpciu neviny a zásady prejudiciality (v zmysle § 193 a 194 CSP si súd nemôže sám posúdiť, že
bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu,
a o tom, kto ich spáchal). Poukaz na mieru inflácie je podľa názoru súdu bez relevancie. V prvom rade
nemá náhrada nemajetkovej ujmy kompenzovať nejakú konkrétne vyčíslenú ujmu, ktorá sa vplyvom
inflácie výrazne zmenila. Súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadňuje rôzne kritéria a dbá,
aby výsledná suma zodpovedala predstave všeobecnej spravodlivosti. Prihliadnutie na infláciu by bolo

hypoteticky odôvodnené v tom prípade, ak by po zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich okolností
prípadu bolo možné konštatovať, že výsledná suma vzhľadom na vývoj inflácie neplní svoje funkcie
(prioritne satisfakčnú), a preto ju je potrebné korigovať, čo však v súdenom prípade dané nie je.

60.Ďalejsúduvádza,ženepovažovalzadôvodnépriznaťnáhraduvovyššejvýške,keďviacerétvrdenia,

ktoré by odôvodňovali zvýšenie ujmy, súd preukázané nemá (vážne narušenie rodinných vzťahov – nad
prezumovanú mieru, rozsiahlu medializáciu prípadu v čase trestného stíhania a vydania rozhodnutia,
odsúdenie a tvrdenú šikanu zo strany verejnosti; žalobca za týmto účelom neprodukoval takmer žiadne
dôkazy).

61. K namietanej duplicite uplatnených nárokov (na náhradu škody za rozhodnutie o treste prejedávané
v tomto konaní a za nezákonné trestné stíhanie prejednávané iným súdom) súd uvádza, že všetky
následky, ktoré zhodnotil ako relevantné v súvislosti s nárokom na náhradu ujmy, sa týkajú rozhodnutia
o treste a vykonaného trestu.

62. Žalobca si uplatnil aj náhradu škody / majetkovej ujmy spočívajúcej v ušlom zisku za 13 mesiacov
výkonu trestu odňatia slobody vo výške 13.000 eur (príjem 1.000 eur za mesiac). Podľa § 17 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk V tejto súvislosti súd dospel k záveru,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v preukázaní vzniku škody ako jedného z predpokladov vzniku
nároku. Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti

k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý
zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody),
ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku,
lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu
alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému

nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti) (uznesenie Najvyšší súd Slovenskej
republiky, sp. zn. 4 Cdo 319/2008, zo dňa 28. apríla 2010). Podľa rozsudku NS ČR 25Cdo/2858/2015
z 20.10.2015 z 20.10.2016 ide o stratu očakávaného prínosu, o to, o aký reálne dosiahnuteľný prospech
poškodený prišiel. Ak sa teda fyzická osoba domáha práva na náhradu ušlého zisku, musí preukázať, že
predmetný zisk by mohla reálne dosiahnuť, ak by nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia orgánu

verejnej moci alebo k jeho nesprávnemu úradnému postupu. Dôkazné bremeno v tomto smere leží
výlučne na žalobcovi.

63. Žalobca sa domáha náhrady škody vo forme ušlej mzdy zo zamestnania, ktoré vykonával pred
nástupom do výkonu trestu odňatia slobody. Žalobca preukázal, že v čase nástupu na výkon trestu

(24.10.2012) vykonával zamestnanie pre spoločnosť P. N., C., A. XX/X, D., O.: XX XXX XXX. Žalobca
však nepreukázal, aký reálny čistý príjem dosahoval na základe pracovnej zmluvy pre uvedeného
zamestnávateľa (výplatnou páskou, potvrdením o príjme, resp. iným relevantným dôkazom), predložil
iba potvrdenie zo sociálnej poisťovne s uvedením vymeriavacieho základu, ktorý však s čistým príjmom
stotožniť nemožno, pretože k rozmnoženiu majetkovej hodnoty by u žalobcu za predpokladu, že by

vykonával pracovnú činnosť, prišlo len v rozsahu čistého príjmu. V rámci predbežného právneho
posúdenia uvedené súd konštatoval, žalobca na to žiadnym spôsobom nereagoval, rovnako to namietal
žalobca priebehu celého konania. Je zrejmé, že z hodnoty vymeriavacieho základu je možné určiť
sumu čistej mzdy, avšak nie je úlohou súdu uvedené vykonať, nakoľko by šiel nad rámec navrhnutéhodokazovania. Na druhej strane súd nevidí dôvod suplovať túto aktivitu žalobcu a to najmä za stavu, keď
žalobca ani netvrdil, že takýto dôkaz nevie / nemôže zabezpečiť a nepožiadal súd o jeho zabezpečenie
(žalobca iba tvrdil, že doklady skartoval, netvrdil však, že si nevie zaobstarať iné). Dokonca si nesplnil

ani povinnosť tvrdenia, v akej (keď aj približnej) výške sa hodnota čistej mzdy pohybuje. Ďalej nie
je podľa názoru súdu splnený predpoklad, že sa rozmnoženie majetkovej hodnoty (teda dosahovanie
mzdy) s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať, keď priamo z dôkazu predloženého žalobcom
vyplýva, že žalobca v priebehu roka 2012 nedosiahol žiaden príjem, príjem nedosahoval už v podstate
od dokonca septembra 2011 (informácia o stave účtu v sociálnej poisťovni na č.l. 99 - 100), a to

z dôvodu dočasnej práceneschopnosti spôsobnej diagnostikovaným psychickým ochorením. Z tohto
dôvodu mal byť žalobcovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok, čo potvrdzuje údaj vo výpise od
06.05.2012 (údaj označený znakom Di – obdobie vyplácania invalidného dôchodku). Súd poznamenáva,
že údaje obsiahnuté v potvrdení sociálnej poisťovne predloženom žalobcom (informácia o zmenách
stavu individuálneho účtu na č.l. 98 nasl.) nekorešpondujú úplne s údajmi lustrácie z interného systému
súdu (vyhotoveného na návrh žalobcu na vykonanie dôkazu v žalobe; č.l.115 a nasl.), za relevantnejšie

údajesúdpovažujedokladpredloženýžalobcomzdôvodujehoautenticity,nakoľkohovyhotovilanajeho
žiadosť samotná sociálna poisťovňa (v rozhodnom období roku 2011 a 2012 sa čiastočne nezhoduje
údaj o vymeriavacom základe, ale aj z lustrácie vyhotovenej súdom na č.l. 157 vyplýva, že od októbra
2011 nebolo odvádzané žiadne poistné z vymeriavacieho základu). Na základe uvedeného súd žalobu
v časti uplatnenej majetkovej škody vo výške 13.000 eur zamietol.

64.Žalobcasiuplatnilvkonaníajúrokzomeškania5%ročne od30.09.2023dozaplatenia.Spoukazom
na § 16 ods. 4 tretia veta zákona č. 514/2003 Z.z. však lehota omeškania začína príslušnému orgánu
plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej
lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr, preto má žalobca

nárok na úrok z omeškania odo dňa 30.09.2022 (deň oznámenia o neuspokojení nároku na náhradu
škody). Výška uplatneného úroku z omeškania 5 % ročne je v súlade s právnymi predpismi (§ 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.; súd poznamenáva, že
v čase omeškania 30.09.2022 bol zákonný úrok z omeškania 6,25 ročne, ale súd nemohol prekročiť
návrh žalobcu). Žalovaná namietala začiatok plynutia lehoty na zaplatenie úrokov z omeškania majúc

za to, že do omeškania sa môže dostať až po uplynutí lehoty na plnenie určenej v rozhodnutí.
V rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR táto otázka nebola riešená v minulosti jednotne, avšak
momentálne možno sledovať zjednotenie názorovej línie, čo konštatoval pri dôkladnom porovnaní
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR aj Ústavný súd SR v rozhodnutí III. ÚS 443/2022 : „v uznesení
č. k. 4Cdo/257/2019 najvyšší súd poukázal na novelu zákona č. 514/2003 Z. z. – zákon č. 412/2012 Z.

z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorým bol s účinnosťou
od 1. januára 2013 § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. 10 zmenený tak, že podľa poslednej vety
tohto ustanovenia ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania,
lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na

náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr; je zrejmé, že najvyšší súd po tomto uznesení už nenasledoval len právny
názorvňomprezentovaný,aleajzmenuprávnychpredpisov,pretožepo1.januári2013bola(svýnimkou
už spomínaného neskôr zrušeného uznesenia č. k. 7Cdo/100/2017) judikatúra najvyššieho súdu k
posudzovanej otázke konštantná (ustálená). Od prijatia rozhodnutia č. k. 4Cdo/257/2019 sa pritom

najvyšší súd od vlastnej rozhodovacej praxe neodchýlil a rozhodoval v súlade s touto rozhodovacou
praxou, a to aj v posudzovanej veci.“ Námietka žalovanej je preto nedôvodná.

65. Súd tak priznal žalobcovi sumu 4.745 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.745
eur od 30.09.2022 do zaplatenia a vo zvyšku nároku (časť nemajetkovej ujmy a celá majetková škoda)

žalobu zamietol.

66. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, v zmysle
ktorého súd prizná strane náhradu trov podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v konaní úspešný
v základe nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, preto mu súd priznal voči žalovanému náhradu trov

konania v rozsahu 100 %. Základom pre určenie výšky trov konania v časti nemajetkovej ujmy bude
priznaná suma nároku.67. Je potrebné uviesť, že Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (možnosť priznania plnej náhrady trov konania, ak rozhodnutie
o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu). Zásadu úspechu vo veci

treba uplatniť však aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo)
alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Priznanie plnej náhrady trov konania
je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten sa

skúma, čo do právneho základu a nie, čo do výšky priznaného nároku. Žalobcu je nevyhnutné považovať
za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška
plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu závisela od úvahy súdu. Pokiaľ teda žalobca bol v
predmetnejvecivčastitýkajúcejsanáhradynemajetkovejujmyvzákladeúspešný,jetrebapriznaťvtejto
časti úspech žalobcovi v plnom rozsahu. Takýto záver posúdil Ústavný súd SR ako ústavne konformný
a udržateľný (uznesenie IV. ÚS 71/2019-12 zo dňa 07.02.2019).

68. V časti nároku na náhradu (majetkovej) škody bola úspešná žalovaná (súd nárok zamietol, preto má
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

69. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Poučenie:

2
8C/1/2023

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Nitra.
O odvolaní rozhodne Krajský súd v Nitre.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je podanie určené, kto ho robí,

ktorejvecisatýka,čosanímsleduje,podpis)uvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahu
sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.