Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 30, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317215117
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1317215117.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: J. O., B.. XX.X.XXXX, X. V. X, X., zast.:
JUDr.LauraBíróová,advokátka,Klincová37/B,Bratislava,IČO:42177359,protižalovanému:Univerzita
KomenskéhovBratislave,sosídlomŠafárikovonám.6,Bratislava,IČO:00397865,ozaplatenienáhrady
mzdy vo výške 5.518,08 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo

dňa 20. mája 2022, č.k. 12Cpr/18/2017 - 193, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a Mestskému súdu
Bratislava IV na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanému
domáha zaplatenia sumy 5.518,08 eura titulom náhrady mzdy a žalovanému nepriznal náhradu trov

konania.

2. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobkyňa sa v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I. pod sp. zn. 16Cpr/4/2015 žalobou zo dňa 17.09.2015 domáhala, aby súd určil, že výpoveď
daná žalovaným, jej doručená dňa 26.05.2015 je neplatná, od počiatku sporu spolu s nárokom na
náhradu mzdy v sume jej priemerného mesačného zárobku počnúc od 01.09.2015 až do času jej

opätovného zaradenia do práce, ako i náhrady trov konania. Výpoveď bola žalobkyni daná v zmysle
ust. § 63 ods. 1, písm. b) ZP, v dôsledku organizačných zmien, kedy sa žalobkyňa stala pre žalovaného
nadbytočnou. Žalobkyňa listom zo dňa 11.08.2015 žalovanému oznámila, že uvedené skončenie
pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný jej listom zo dňa
20.08.2015 oznámil, že trvá na skončení pracovného pomeru výpoveďou ku dňu 31.08.2015, nakoľko
organizačnou zmenou bolo jej pracovné miesto zrušené. Právna zástupkyňa žalobkyne v označenom

konaní na pojednávaní konanom dňa 23.05.2016 upresnila žalovanú sumu ohľadom nároku na náhradu
mzdy za obdobie od 01.09.2015 do 23.05.2016 na sumu 4 939,64 eura a na pojednávaní konanom dňa
18.07.2016 rozšírila žalovanú sumu o náhradu mzdy za obdobie od 01.09.2015 do času opätovného
zaradenia žalobkyne do práce a to do 18.07.2016 na sumu 5 971,30 eura. Okresný súd Bratislava I.
rozsudkom sp. zn. 16Cpr 4/2015- 241 zo dňa 18.07.2016 rozhodol tak, že výpoveď daná žalobkyni
žalovaným zo dňa 26.05.2015 je neplatná a žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy spolu

vo výške 5 946,28 eura (za obdobie od 01.09.2015 do 30.06.2016, t.j. za 10 mesiacov vo výške 5 660 eur
+za11dní,t.j.do18.07.2016vovýške286,275eura),do3dníodprávoplatnostirozsudku.Vodôvodnení
svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalovaným prijatá organizačná zmena, v dôsledku
ktorej bolo zrušené miesto žalobkyne, ako pokladníčky, je neplatná, nakoľko bola prijatá iba dekanom
Prírodovedeckej fakulty UK, bez následného schválenia akademickým senátom. Žalobkyňa si nárok na
náhradu mzdy uplatnila počnúc dňom 01.09.2015 až do doby, pokiaľ jej žalovaný umožní pokračovať

v práci. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že od neho nie je možné spravodlivo požadovať, aby
žalobkyňu naďalej zamestnával, o. i. pretože žalobkyňa dlhodobo odmietala vykonávanie jej pridelenejpráce v súlade s popisom pracovným činností v zmysle pracovnej zmluvy, v dôsledku čoho bola listom
zo dňa 09.04.2015 písomne upozornená na porušenie pracovnej disciplíny a vyzvaná na odstránenie
nedostatkov. Tiež poukázal na to, že žalobkyňa má aj iný príjem, nakoľko je poberateľkou starobného

dôchodku. Žalobkyňa sa k tomuto tvrdeniu žalovaného vyjadrila tak, že táto skutočnosť nesúvisí s
predmetom veci, jeho tvrdenie je zavádzajúce, nakoľko k skončeniu pracovného pomeru v danom
prípade nedošlo z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozsudku uvádza, že tieto tvrdenia žalovaného nevyhodnocoval, nakoľko mal za to, že s prejednávanou
vecou nesúviseli. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu mzdy celkom vo výške 5 946,28 EUR,

za obdobie od 01.09.2015, po uplynutí výpovednej doby, do 18.07.2016, teda do vyhlásenia rozsudku
vo veci samej. Ďalej vo vzťahu k požiadavke žalovaného, aby nepriznal žalobkyni náhradu mzdy nad
12 mesiacov, súd uviedol, že náhrada mzdy priznaná žalobkyni nepresahuje 12 mesiacov a neuznal ani
námietku žalovaného, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával,
ale mal za to, že by to bolo nespravodlivé pre žalobkyňu. Žalovaný podal v zákonnej lehote proti vyššie
cit. rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol, že pred daním výpovede

žalobkyni ponúkol voľné pracovné miesta a hoci pre ňu nemal miesto pokladníka, ale na finančnom
referáte, kde pracovala, mal iné voľné pracovné miesta, ktoré ale žalobkyňa odmietla, tiež odmietla
vykonávať svoju prácu už počas výpovednej doby. Poukázal tiež na to, že k organizačnej zmene a k
zníženiu počtu zamestnancov o osobu žalobkyne pristúpil z dôvodov, že žalobkyňa odmietla vykonávať
prácu ako samostatný odborný referent v jednej pokladni. Na základe toho žiada o prehodnotenie

ust. § 79 ods. 1 ZP a žalobu žiadal zamietnuť. Právna zástupkyňa žalobkyne na skutočnosti tvrdené
žalovaným, ohľadom pracovnej disciplíny žalobkyne a dôvodov, pre ktoré žalobkyňa odmietla výkon
práce pokladníčky uviedla, že toto tvrdenie žalovanej nie je správne, je zavádzajúce. V podstate ide
o posudzovanie výkonu práce žalobkyne v čase do 31.05.2015 a od 01.06.2015. Pokiaľ ide o čas do
31.05.2015, stotožnila sa s odôvodnením rozsudku Okresného súdu Bratislava sp. zn. 16Cpr 4/2015-

241 zo dňa 18.07.2016, v bode 19. Pokiaľ ide o čas od 01.06.2015 tvrdila, že pracovné miesto žalobkyne
bolo zrušené k 01.06.2015, preto jej od 01.06.2015 nemohla byť prideľovaná práca žalovaným a
počas výpovednej doby ju žalovaný nemohol preradiť na inú prácu podľa § 55 ZP. To, že žalobkyňa
nemohla počas výpovednej doby vykonávať svoju prácu, si "vyrobil" sám žalovaný, išlo o prekážky
na strane žalovaného. K otázke nemožnosti spravodlivej požiadavky na žalovaného, aby žalobkyňu

ďalej zamestnával, poukázala na bod 30 odôvodnenia rozsudku, s ktorým sa stotožnila. Žalovaný sa k
vyjadreniu právnej zástupkyne žalobkyne k odvolaniu písomne vyjadril dňa 25.10.2016 v bode 5 tak, že
súd nebral do úvahy jeho tvrdenie, že žalobkyňa mala možnosť vykonávať prácu pokladníčky v pokladni,
nakoľko organizačná zmena sa mala týkať druhej zamestnankyne referátu pokladne, s čím však
žalobkyňa nesúhlasila a odmietla vykonávať prácu na referáte pokladne po prípadnom zrušení druhého

miesta, čím došlo medzi žalobkyňou a jej nadriadenými ku konfliktu. Žalobkyňa sama skonštatovala,
že nie je schopná sama vykonávať prácu v jednom referáte pokladne, pričom druhá zamestnankyňa
to samostatne zvláda. Mal za to, že súd teda k týmto preukázateľným skutočnostiam, týkajúcich sa
žalobkyne a jej schopnostiam spolupráce, neprihliadol. Vyjadrenie žalovanej bolo právnej zástupkyni
žalobkyne doručené odvolacím súdom a táto sa k bodu 5/ vyjadrila tak, že ide o tvrdenie, ktoré s

prejednávanou vecou nesúvisí. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn.
5Copr18/2016-288 zo dňa 28.02.2017 rozsudok Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. 16Cpr/4/2015-241
zo dňa 18.07.2016 potvrdil a uviedol, že vzhľadom k tomu, že akademický senát neschválil uznesenie
o zmene počtu pracovných miest na finančnom oddelení, nie je stanovený podklad pre to, aby žalovaný
mohol ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou z dôvodu nadbytočnosti. Pre doplnenie odvolací súd iba

uviedol, že sa plne stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie. Rozsudok Okresného súdu Bratislava
sp. zn. 16Cpr 4/2015- 241 zo dňa 18.07.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 5Copr 18/2016-288 zo dňa 28.02.2017 nadobudol právoplatnosť dňa 19.04.2017. Poukázal na
to, že obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. 16 Cpr 4/2015 (čl. 56) je aj
Upozornenie žalovaného zo dňa 09.04.2015 adresovaného žalobkyni na porušenie pracovnej disciplíny

a výzva na odstránenie nedostatkov, v ktorom jej žalovaný vytýka nerešpektovanie príkazu priamej
nadriadenej, N.. H. X. zo dňa 02.04.2015, od ktorej žalobkyňa odmietla prevziať podklady k výberu
finančnej hotovosti pre VÚB, a.s., čím konala v rozpore s pracovnou zmluvou a popisom pracovných
činností. Zároveň bola upozornená na možnosť skončenia pracovného pomeru postupom v zmysle
§ 63 ZP. Podaním zo dňa 14.04.2015, adresovaného žalovanému, sa žalobkyňa písomne vyjadrila

k upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 09.04.2015, v ktorom o. i. potvrdzuje, že
odmietla vykonať príkaz svojej nadriadenej, N.. H. X. zo dňa 02.04.2015, nakoľko podľa nej mal byť
tento príkaz daný druhej pokladníčke, N.. Y. T., ktorá bola v ten deň na pracovisku, preto ten príkaz
odmietla vykonať, pričom sa ma uviedla, že v pracovných náplniach oboch to nebolo presne uvedené.Obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. 16Cpr/4/2015 je aj Oznámenie
žalovaného adresovaného žalobkyni zo dňa 29.05.2015, že počas plynutia jej výpovednej doby od
01.06.2015 do 31.08.2015 postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami ZP. Z výsluchu svedkyne,

T.. Q. Š., vedúcej personálneho a mzdového oddelenia žalovaného súd prvej inštancie zistil, že v
zmysle rozhodnutia súdu bola žalobkyni vyplatená náhrada mzdy vo výške 5 946,28 eura za obdobie
od 1.9.2015, do právoplatného rozhodnutia súdu. Potvrdila, že žalobkyňa nastúpila do práce až po
právoplatnom skončení sporu a to dňa 25.4.2017 a od tohto dňa jej začali vyplácať mzdu. Bola prítomná
na stretnutí dňa 10.5.2017, predmetom ktorého bolo oznámenie žalobkyne, že spor je ukončený a chce

nastúpiť do práce. Pán dekan jej povedal, že v poriadku, že rešpektujú rozhodnutie súdu. Dovtedy
sa neohlásila, že by mala záujem u nich pracovať, v tomto období do práce nikdy neprišla. Oni ju
nevyzývali, aby nastúpila do práce, pretože s ňou boli v spore. Mala vedomosť o tom, že žalobkyňa je
poberateľkou starobného dôchodku od 21.7.2013. Z obsahu rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 545 121
1095 0 zo dňa 30.09.2013 mal za preukázané, že žalobkyni bol ešte počas trvania pracovného pomeru
u žalovaného priznaný starobný dôchodok počnúc od 21.07.2013 a v rozhodnom období poberala

starobný dôchodok vo výške 448,60 eura mesačne (rok 2016) a 456,80 eura (rok 2017). Listom zo dňa
10.05.2017 žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou zo dňa 10.05.2017. Žalobkyňa
neplatnosť výpovede na súde nenapadla. Pracovný pomer tak medzi stranami sporu skončil uplynutím
3-mesačnej výpovednej doby dňa 31.08.2017.

3. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 79 ods. 1, 2, 4, § 81 písm. b),
§ 118 ods. 1, § 141 ods. 1, § 142 ods. 1, 2, 3 a § 144 ods. 2 Zákonníka práce a dospel k záveru, že
žalobu je potrebné zamietnuť. Poukázal na to, že podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 23. mája
2019, sp. zn. 3 Cdo 36/2019: Ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer a
ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával,

jeho pracovný pomer trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v
prípade, že mu neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy. Táto náhrada mu patrí vo výške priemerného
zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu
zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo do času, keď skončí pracovný pomer. Táto náhrada
nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ

neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, ale má charakter satisfakcie
voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný
pomer so zamestnancom. Náhrada mzdy sa môže zamestnancovi priznať iba vtedy, ak je splatná v
čase vydania súdneho rozhodnutia, pričom ju zásadne nemožno priznať ako opakujúcu sa dávku a do
budúcnosti -pre rozsudok je totiž určujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Zdôraznil, že zamestnanec môže

mať súdom priznané len tie nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktoré definuje Zákonník
práce v § 79 ako to vyplýva zo znenia ustanovenia § 79 ods. 1 ZP, podľa ktorého zamestnávateľ je
povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Z uvedeného znenia Zákonníka práce je nepochybné,
že zamestnancovi patrí náhrada mzdy tak, ako ju definuje ZP, teda v sume jeho priemerného zárobku
odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Pokiaľ má zamestnanec

nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, je nutné vychádzať z ustanovenia § 134 ods.
1 Zákonníka práce, ktorý definuje priemerný zárobok ako mzdu zúčtovanú zamestnancovi na výplatu
v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Týmto
obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. V
zmysle rozhodnutia, ktoré bolo publikované ako judikát R 57/1968 a v súčasnosti tvorí súčasť ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (R 71/2018), sa náhrada mzdy môže zamestnancovi priznať
iba vtedy, ak je splatná v čase vydania súdneho rozhodnutia, pričom ju zásadne nemožno priznať
ako opakujúcu sa dávku a do budúcnosti - pre rozsudok je totiž určujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Poukázal tiež na komentár: Barancová, H. a kol. Zákonník práce. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C.
H. Beck, 2017, 1424 s., podľa ktorého: Zamestnanec môže svoje stanovisko, či trvá na tom, aby ho

zamestnávateľ naďalej zamestnával, meniť, rozhodujúce je však z hľadiska nárokov uvedených v § 79
ods. 1 a 4 ZP, stanovisko zamestnanca, ktoré oznámil zamestnávateľovi v dobe vyhlásenia súdneho
rozhodnutia o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Tento nárok môže uplatniť v priebehu
sporu i návrhom na zmenu žalobného petitu, opätovne až do rozhodnutia súdu, ktorým sa konanie
skončí. Oznámenie zamestnanca o tom, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával,

je jednostranný právny úkon, ktorý je adresovaný zamestnávateľovi a ktorý nevyžaduje písomnú formu
pod následkom neplatnosti tohto právneho úkonu. Môže sa tak preto stať konaním i opomenutím, ako
aj iným spôsobom, ktorý však nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec vyjadriť. Ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomerokamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Ak celkový čas,

za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na
žiadosťzamestnávateľajehopovinnosťnahradiťmzduzačaspresahujúci12mesiacovprimeraneznížiť,
prípadnenáhradumzdyzačaspresahujúci12mesiacovzamestnancovivôbecnepriznať.Náhradamzdy
môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Táto zmena pôvodnej neohraničenej doby náhrady mzdy
bola vyvolaná skutočnosťou, že pracovnoprávne spory o náhradu mzdy (ako súčasť žaloby o neplatnosť

skončenia pracovného pomeru) trvali neúmerne dlho a nezriedka potom predstavovali náhradu mzdy
i za 6 a viac rokov, ktoré musel uhradiť zamestnávateľ spätne. Preto doba 36 mesiacov (3 roky) bola
určená ako ohraničenie nároku na náhradu mzdy, s tým, že toto by malo viesť i súdnu prax k tomu, aby
nároky na náhradu mzdy boli v tomto rozpätí právoplatne rozhodnuté súdom. Žiadosť zamestnávateľa
o zníženie, poprípade nepriznanie náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 2 ZP predstavuje z
procesného hľadiska obranu proti žalobe, ktorou sa zamestnanec domáha zaplatenia náhrady mzdy

podľa ustanovenia § 79 ods. 1 ZP. Nárok zamestnávateľa na zníženie alebo nepriznanie náhrady
mzdy nemožno preto uplatniť samostatným návrhom na začatie konania, ale iba v rámci konania, v
ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného
pomeru, pričom súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie náhrady mzdy požaduje.
Požiadavka zamestnávateľa, aby zamestnancovi nebola náhrada mzdy vôbec priznaná, v sebe zahŕňa

tiež žiadosť o primerané zníženie náhrady mzdy. Upriamil pozornosť na to, že predmetom tohto sporu
bol nový nárok žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy vo výške 5 518,08 eura, za ďalšie obdobie od
19.07.2016 do 30.04.2017, t. j. po právoplatne skončenom spore o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru daného žalovaným žalobkyni na základe tej istej výpovede zo dňa 26.05.2015, v ktorom si
žalobkyňa zastúpená advokátkou súčasne od počiatku uplatňovala aj nárok na náhradu mzdy počnúc

dňom 01.09.2015 až do doby, pokiaľ jej žalovaný umožní pokračovať v práci. Tento nárok napokon
upresnila v poradí druhým rozšírením žaloby za obdobie od 01.09.2015 do 18.07.2016, a Okresný
súd Bratislava I jej rozsudkom sp. zn. 16Cpr 4/2015- 241 zo dňa 18.07.2016 priznal náhradu mzdy
spolu za ňou požadované obdobie, t.j. od 01.09.2015 do 30.06.2016, t.j. za 10 mesiacov vo výške
5 660 eur + za 11 dní, t.j. do 18.07.2016 vo výške 286,275 eura). Okresný súd Bratislava I tak mal

požiadavku na dostatočnú určitosť petitu za splnenú, pričom v sporovom konaní je súd žalobným
návrhom viazaný (§ 216) a preto o tomto období rozhodol. Z obsahu pripojeného spisu Okresného
súdu Bratislava I., sp. zn. 16Cpr 4/2015 mal preukázané, že právna zástupkyňa žalobkyne ďalej po
podaní odvolania žalovaným mala dostatok času na to, pokiaľ to mala za dôvodné, aby v tomto konaní
navrhla súdu ďalšie rozšírenie svojho nároku za obdobie prevyšujúce 12 mesiacov a viac, čo bolo od

14.09.2016, kedy jej odvolanie súdom doručené, min. do rozhodnutia odvolacieho súdu dňa 28.02.2017,
pričom odvolací súd pripustil voči svojmu rozhodnutiu aj dovolanie, teda takmer päť mesiacov, čo
nevyužila, preto sa ním odvolací súd ani nezaoberal. V súlade s tým, ako bolo vyššie konštatované,
zamestnanec môže tento nárok môže uplatniť v priebehu sporu i návrhom na zmenu žalobného petitu
opätovne,aždorozhodnutiasúdu,ktorýmsakonanieskončí,čobolo28.02.2017.Medzistranaminebolo

sporné, že v rozhodnom období od 19.07.2016 do 30.04.2017, počas trvania súdneho sporu žalobkyňa
prácu u žalovaného nevykonávala. Sporným bolo, zavinením koho žalobkyňa prácu v spornom období
nevykonávala. Pokiaľ toto je nové konanie, nároky za ďalšie obdobie, po právoplatne skončenom spore
o neplatnosť výpovede a o mzdových nárokoch z tej istej výpovede zo dňa 26.05.2015, potom v zhode
so žalovaným konštatoval, že právna zástupkyňa žalobkyne preukázala, že iba až raz pre rozhodné

obdobie a to listom zo dňa 21.04.2017, po právoplatne skončenom spore, vyzývala žalovaného v súlade
s ust. § 79 ods. 1 ZP, aby žalobkyni umožnil pokračovať v práci, pričom výslovne uviedla, že: "v tomto
smere očakáva bezodkladne výzvu žalovaného na nástup do práce" a tento jej to umožnil. Žalovaný
totiž na jej výzvu zo dňa 21.04.2017 odpovedal listom zo dňa 25.04.2017, žiadal ju, aby sa dostavila na
osobné stretnutie s dekanom fakulty dňa 10.05.2017. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný na

základe výzvy právnej zástupkyne žalobkyne zo dňa 21.4.2017 umožnil žalobkyni pokračovať v práci a
počnúc dňom 25.4.2017 jej mzdu riadne vyplácal a to až do skončenia pracovného pomeru žalobkyne
u žalovaného, čo bolo dňom 31.8.2017. Pokiaľ sa právna zástupkyňa žalobkyne odvoláva na "listy",
ktorými sa za žalobkyňu domáhala jej nástupu do práce u žalovaného, keďže ako sama uvádzala, že
ide o nové konanie, o nový nárok, ako bolo vyššie uvedené, súdu predložila iba o list zo dňa 21.04.2017,

pretoželistzodňa24.04.2017sanetýkalvýzvynanástupdopráceažiadnyminýmspôsobomžalobkyňa
nepreukázala,žebysadoprácepočastrvaniasporu,napriektomu,žeodpočiatkuuvádzala,ževýpoveď
zo dňa 26.05.2015 považuje za neplatnú a že trvá na ďalšom zamestnávaní, dostavila, že by jej žalovaný
neumožnil, resp. bránil v práci počas sporného obdobia t.j. od 19.07.2016 do 30.04.2017 pokračovať.Tvrdenie žalobkyne a jej právnej zástupkyne, že žalobkyňa sa domáhala toho, aby mohla do práce
nastúpiť, ale "nemožno od nej žiadať, aby tak robila každý mesiac, alebo ako si to vymyslí žalovaný, ktorý
podľa nej nemal najmenší záujem umožniť žalobkyni pokračovať v práci, pretože podľa jej názoru to

miestoneexistovalo",nemalničímzapreukázané.Žalobkyňavsporepocelýčaszastúpenáadvokátkou,
napriek popretiu tejto skutočnosti žalovaným, žiadne dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia súdu prvej
inštancie nepredložila, ani vykonať nežiadala. Pokiaľ je strana sporu zastúpená zástupcom z radov
advokátov súd nemá voči nej poučovaciu povinnosť. Pokiaľ sa domnievala, že žalobkyňa sa domáhala
vstupu do zamestnania, výkonu práce, mala napr. svedeckými výpoveďami túto skutočnosť preukázať.

Naopak, žalovaný, ktorý toto jej tvrdenie rozporoval, svoje tvrdenie obhájil a preukázal aj svedeckou
výpoveďou, T.. Š., vedúcej personálneho oddelenia, ktorá pred súdom uviedla, že žalobkyňa nastúpila
do práce až po právoplatnom skončení sporu dňa 25.4.2017, že ona bola osobne prítomná na stretnutí
s dekanom, ktorý žalobkyni oznámil, že rešpektujú rozhodnutie súdu a od 25.04.2017 jej začali vyplácať
mzdu,pričompotvrdila,žedovtedysažalobkyňaneohlásila,žebymalazáujemunichpracovaťavtomto
období do práce nikdy neprišla. Protistrana prítomná jej výsluchu toto jej tvrdenie výslovne nepoprela.

Žalovaný uvádzal, že ju na nástup do práce v rozhodnom období nevyzýval, nakoľko mal za to, že sa
žalobkyňa rozhodla odísť do starobného dôchodku. Súd mal toto jeho tvrdenie za pravdivé preukázaním
rozhodnutia Sociálnej poisťovne a.s., nakoľko žalobkyni bol ešte počas trvania pracovného pomeru
u žalovaného priznaný starobný dôchodok počnúc od 21.07.2013 a v rozhodnom období poberala
starobný dôchodok vo výške 448,60 eura mesačne (rok 2016) a 456,80 eura (rok 2017), teda nemala

jediný príjem iba z pracovného pomeru u žalovaného. Súd prvej inštancie tiež vychádzal z obsahu
pripojeného spisu o neplatnosti spornej výpovede pred Okresným súdom Bratislava I., sp. zn. 16 Cpr
4/2015, v ktorom mal nepopretú skutočnosť žalobkyňou, že táto odmietla u žalovaného pracovať už
dokonca počas výpovednej doby, že nevedela samostatne vykonávať bezhotovostné operácie, preto
jej pracovné miesto bolo ponúknuté inej zamestnankyni, ktorá to zvládala a pod. Poukázal na to, že

Zákonník práce nedefinuje skutočnosti, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať,
aby zamestnanca naďalej zamestnával. Je to preto časť ustanovenia § 79 ods. l ZP s relatívne
neurčitou hypotézou, a tak ako pri iných obdobných [napr. sústavné menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny § 63 ods. 1 písm. e), závažné porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom §
68 ods. 1 písm. b)], bude posúdenie tejto skutočnosti predstavovať výnimku z pravidla, že pracovný

pomer sa pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nekončí, vždy vecou posúdenia individuálnych
okolnosti každého prípadu. Vždy však treba vychádzať zo Základnej zásady Zákonníka práce (čl. 2),
ktorá ustanovuje okrem iného, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi. Pôjde preto o výnimočné prípady, najčastejšie pri porušení
pracovnej disciplíny s následkom okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré môžu za určitých

okolností túto výnimku odôvodňovať. Nakoľko žalobkyňa bola od počiatku sporu zastúpená zástupcom
z radov advokátov, táto mala žalobkyňu upozorniť na to, aby v rozhodnom období, počas trvania sporu,
tiež predovšetkým po vyhlásení rozsudku Okresným súdom Bratislava I., 16Cpr 4/2015- 241 zo dňa
18.07.2016, že výpoveď žalovaného daná žalobkyni zo dňa 26.05.2015 je neplatná, pracovný pomer
trvá, v ktorom súd výslovne konštatoval, že je spravodlivé, aby ju žalovaný naďalej zamestnával, do

práce nastúpila a začala si plniť svoje povinnosti v zmysle § 81 písm. b) ZP, pretože jej pracovný pomer
sa neskončil. Preto práve naopak, pokiaľ sa do práce nedostavila, mal žalovaný po niekoľkých dňoch jej
neospravedlnenej absencie s ňou okamžite skončiť pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej
disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) ZP. Pokiaľ sa právna zástupkyňa žalobkyne odvolával na
rozsudok Okresného súdu Bratislava I, bod 1. odôvodnenia, že žalobkyňa listom zo dňa 11.8.2015, hneď

po doručení výpovede žalobkyni žalovanému oznámila, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou
považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní a žalovaný jej listom zo dňa 20.8.2015 oznámil, že
trvá na skončení pracovného pomeru k 31.8.2015 a preto v tomto "novom" spore začatom 21.07.2017
argumentuje tým, že nie je možné požadovať od žalobkyne, aby sa "každý deň prosila žalovanému",
či môže prísť do práce alebo nie, podľa jej názoru to miesto neexistovalo, že podanie odvolania a

celé konanie žalovaného vo veci je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, je s ohľadom na vyššie
uvedené, teda, že začatím sporu, ktorý sama vyvolala, jej pracovný pomer u žalovaného žiadnym listom
od žalovaného, neskončil. Poukázal tiež na to, že Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/157/2020
v súvislosti s interpretáciou § 79 ods. 2 ZP uviedol, že najmä v dôsledku spoločensko-ekonomických
zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa predtým ustálená judikatúra stala nepoužiteľnou. "Hodnotová

zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla)
obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže
na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť,
prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy zneplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce,
by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru
súdu prvej inštancie ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už bolo uvedené

vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu
spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných
právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a
nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 ZP nemôže
byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi

vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. V tomto ohľade pri možnosti
zníženia náhrady mzdy poukázal Ústavný súd SR tiež na odbornú právnickú literatúru (Friedmannová
D., Masár, B., Matejka, O., Tkáč, V. Zákonník práce. Komentár, Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o.,
2014. s. 389 - 390), pričom uviedol, že "za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom
zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru,
uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa §

79 ods. 2 ZP, je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím
súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru." Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z
konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1
písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,

aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré
mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne
znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca." Následne súd prvej inštancie konštatoval, že nemal
za ničím preukázané tvrdenie žalobkyne, že zamestnávateľ jej neumožnil pokračovať v práci po tom,
ako mu listom zo dňa 21.04.2017 oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, pretože tento jej

to umožnil obratom, počnúc dňom 25.4.2017, odkedy jej riadne vyplácal mzdu a preto sa nezakladalo na
pravde tvrdenie žalobkyne, že jej miesto bolo od r. 2015 zrušené a že ona sa nemala kam vrátiť. V danom
prípade, kedy žalobkyňa žalovaného uviedla do omylu tým, že do práce nenastúpila, o pokračovanie
v práci niekoľko rokov neprejavila najmenší záujem, hoci bolo jej povinnosťou v práci pokračovať, ako
sa toho domáhala, bola poberateľku starobného dôchodku, čo ani sama nespochybňovala, vyčkajúc

do právoplatne skončeného sporu v apríli 2017 sa dožaduje satisfakcie v zmysle § 79 ods. 1 ZP za
ďalšie obdobie do 12 mesiacov a ďalších 8 mesiacov, ako výkon práva na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP, ktorý by bol v rozpore s
dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Z obsahu spisu je preto podľa prvoinštančného
súdu jednoznačné, že v prejednávanom prípade, kedy bolo už právoplatne rozhodnuté o neplatnosti

skončenia pracovného pomeru medzi stranami sporu a určené, že pracovný pomer trvá, poskytnutie
náhrady mzdy do rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru bolo dôsledkom
nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. Okresný súd Bratislava I., v konaní
pod sp. zn. 16 Cpr 4/2015 žalobkyni rozsudkom zo dňa 18.07.2016 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu sp. zn. 5Copr18/2016-288 zo dňa 28.02.2017 už priznal žalobkyni náhradu mzdy vo výške 5 946,28
eura, za ňou uplatnené obdobie od 01.09.2015 do 18.07.2016, na základe jej dvoch rozšírení žaloby,
a žalovaný jej túto sumu, po právoplatnom skončení sporu, dňa 19.04.2017, v najbližšom výplatnom
termíne, dňa 10.05.2017, aj vyplatil. Preto ďalšie nároky žalobkyňou uplatnené mal súd prvej inštancie
za nedôvodné a žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.,

avšak nakoľko žalovaný náhradu trov konania neuplatnil a v spore mu žiadne trovy nevznikli, náhradu
trov konania mu nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala
napadnutý rozsudok zmeniť a podanej žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Odvolanie odôvodnila tým,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že na Okresnom
súde Bratislava I sa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhrady
mzdy od 1.9.2015 až do času jej opätovného zaradenia do práce. Vo svojom písomnom vyjadrení z
9.5.2016 sa vyjadrila k tvrdeniu žalovanej o upozornení na porušenie pracovnej disciplíny z 9.4.2015,

s tým, že uvádzané porušenie pracovnej disciplíny v celom rozsahu poprela listom z 14.4.2015 a ďalej
aj v rámci oboch súdnych konaní s tým, že jej pracovný pomer bol skončený výpoveďou zo strany
zamestnávateľa z dôvodu nadbytočnosti (§ 63 ods. 1 písm. b) ZP). V bode 19. odôvodnenia rozsudku
Okresného súdu Bratislava I z 18.7.2016 súd uviedol, že upozornením na porušenie pracovnej disciplínysa nezaoberal z dôvodu, že s prejednávanou vecou nijakým spôsobom nesúvisel, nakoľko dôvodom
výpovede nebolo porušenie Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd svojim rozsudkom z 28.2.2017,
sp. zn. 5CoPr/18/2016 rozsudok Okresného súdu Bratislava I ako vecne správny potvrdil a v bodoch

33., 34. a 35. svojho rozsudku uviedol, že sa plne stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie. Čo
sa týka času, dokedy požadovala nárok na náhradu mzdy, vychádzala z platného znenia Zákonníka
práce a následne v rámci konania z ustálenej súdnej praxe, že rozhodujúcim časom je čas vyhlásenia
rozsudku, nakoľko nejde o opakujúce sa plnenia. V zmysle tejto skutočnosti na dvoch pojednávaniach
pred Okresným súdom Bratislava I. dňa 23.5.2015 a 18.7.2016 vyčíslila svoj nárok ku dňu pojednávania,

nakoľko súd mohol vo veci rozhodnúť aj na v poradí prvom aj na druhom pojednávaní. Svoj návrh teda
nemenila, len ho v súlade s ustálenou súdnou praxou vyčísľovala ku dňu možnému vynesenia rozsudku.
Žalovaný v konaní pred Okresným súdom Bratislava I na pojednávaní dňa 18.7.2016 upustil od svojho
návrhunavykonaniedôkazuvýsluchomsvedkyneT..Q.Š.Í.stým,ženajejvýsluchunetrvá.Rozsudkom
z18.7.2016OkresnýsúdBratislavaI.určil,ževýpoveďdanájejžalovanýmdňa26.5.2015,doručenádňa
27.5.2015,jeneplatnáazaviazalžalovanúzaplatiťjejnáhradumzdyvovýške5.946,28.-eurazaobdobie

od 1.9.2015 do 18.7.2016. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 16 Cpr 4/2015
predložila list z 14.4.2015 adresovaný žalovanému, list z 11.8.2015 adresovaný žalovanému, obsahom
ktorého bolo oznámenie, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného považuje
za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní, list žalovaného z 20.8.2015, ktorým jej oznámil, že nemá
možnosťjunaďalejzamestnávaťatrvánaskončenípracovnéhopomeruvýpoveďoukudňu31.8.2015.V

predmetnej veci sa domáha proti žalovanému nároku na zaplatenie sumy 5.518,08 eura titulom náhrady
mzdy za obdobie od 19.7.2016 do 24.4.2017 z dôvodu, že žalovaný jej umožnil opätovný nástup do
práce až po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 16Cpr 4/2015.
V období od 19.7.2016 do 10.5.2017 ju žalovaný do práce nezaradil a prácu podľa pracovnej zmluvy jej
neprideľoval. Listom zo dňa 25.4.2017 ju žalovaný pozval na osobné stretnutie na deň 10.5.2017 kde

jej za prítomnosti jej právnej zástupkyne doručil výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti
(§ 63 ods. 1 písm. b) ZP) s tým, že výpovedná doba začne plynúť 1.6.2017 a skončí 31.8.2017. V rámci
konania sp. zn. 16Cpr/4/2015 a v rámci celého konania 12Cpr/18/2017 zotrvala na svojom rozhodnutí z
11.8.2015, vyjadrenom vo forme listu, resp. výzvy adresovanej žalovanému, že skončenie pracovného
pomeru považuje za neplatné a že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný však zotrvával na svojom

stanovisku, že skončenie pracovného pomeru je platné a k organizačnej zmene došlo, v dôsledku
čoho nemá možnosť ďalej ju zamestnávať. Svoje stanovisko žalovaný potvrdil i tým, že podal proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I odvolanie. Konštatovala, že konštatovanie súdu uvedené v bode
7/ odôvodnenia rozsudku, že na pojednávaní dňa 18.7.2016 rozšírila žalovanú sumu, je nekorektné, keď
na danom pojednávaní iba v súlade s ustálenou judikatúrou vyčíslila svoj nárok na náhradu mzdy ku dňu

vynesenia rozsudku. Odkaz súdu prvej inštancie na upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a s
tým súvisiaca problematika sú bezpredmetné a s prejednávanou vecou nijakým spôsobom nesúvisia.
Toto konštatoval Okresný súd Bratislava I i Krajský súd v Bratislave. V tomto smere nebolo vykonávané
žiadne dokazovanie, ani pred Okresným súdom Bratislava I ani pred Okresným súdom Bratislava III.
Tiež odkaz súdu prvej inštancie na ust. § 68 ZP nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nie je zrejmé,

čo tým chcel súd preukázať. Svoj nárok uplatňuje podľa § 79 ods. 1 a 2 ZP. V nadväznosti na bod
15/ odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedla, že podľa § 47 ods. 1 písm. a) ZP zamestnávateľ
je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu
mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať pracovné podmienky ustanovené
právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou. Žalovaný porušil ustanovenie § 47

ods. 1 písm. a) ZP, prácu jej neprideľoval, a to ani napriek jej písomnej výzve z 11.8.2015, ktorou
oznámila i to, že trvám na ďalšom zamestnávaní. Svoje rozhodnutie nikdy nezmenila, avšak žalovaný jej
rozhodnutie nerešpektoval a prácu jej neprideľoval. Podľa § 142 ods. 3 ZP išlo teda o prekážky na strane
zamestnávateľa. Ak by jej bol zamestnávateľ prácu v súlade s ustanovením § 47 ods. 1 písm. a) ZP
prideľoval, bola by povinná dodržiavať ustanovenie § 81 písm. b) ZP. Poukázal tiež na to, že ani odkaz

prvoinštančného súdu na ustanovenie § 141 ods. 1 ZP a § 144 ods. 2 ZP nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, nakoľko v danej veci nešlo o prekážku na strane zamestnanca, ale o prekážku na strane
zamestnávateľa, ktorý jej neumožnil prácu vykonávať tým, že jej ju neprideľoval a počas celého súdneho
konania zotrvával na svojom stanovisku, že jej pracovné miesto bolo zrušené platne. Súd prvej inštancie
zásadným spôsobom pochybil vo svojom skutkovom tvrdení i právnej kvalifikácii, uvedených v bode 27.

odôvodnenia svojho rozsudku, keď vychádzal z toho, že po podaní odvolania žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I mala v odvolacom konaní žiadať ďalšie rozšírenie jej nároku za obdobie
prevyšujúce 12 mesiacov a neurobila tak ani po tom, čo jej bolo odvolanie žalovaného doručené, ba
ani do rozhodnutia odvolacieho súdu a nevyužila ani možnosť dovolania. Pokiaľ súd prvej inštancie akospornú určil otázku zavinením koho prácu v období od 19.7.2016 do 30.4.2017 nevykonávala, prácu
nevykonávala z dôvodov na strane žalovaného, nakoľko jej v rozpore s ustanovením § 47 ods. 1 písm. a)
ZP a v rozpore s ustanovením § 79 ods. 1 ZP prácu neprideľoval s odôvodením, že jej pracovné miesto

bolo zrušené. Súd prvej inštancie tiež nesprávne vyhodnotil, že na predmetné konanie sa nevzťahujú jej
úkony urobené pred podaním žaloby (najmä výzva z 11.8.2015, dôkazy založené v spise 16Cpr 4/2015
a všetky písomné a ústne podania žalovaného v konania 16Cpr 4/1015 a 12Cpr 18/2017, v ktorých
deklaroval nemožnosť ďalej ju zamestnávať a poskytovať jej prácu z dôvodu zrušenia jej pracovného
miesta), ale len jej podanie z 21.4.2017 v znení opravy z 24.4.2017 s tým, že okamžite po doručení

týchto podaní jej žalovaný umožnil v práci pokračovať. Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá ani
tvrdenie súdu uvedené v bod 30. odôvodnenia rozsudku, ktoré je značne zľahčujúce a opomínajúce
dôkazy založené v súdnom spise. Do práce sa dostavila dňa 10.5.2017 v súlade s listom žalovaného
z 25.4.2017. Ako zistila z písomných a ústnych podaní žalovaného, mzda jej začala byť vyplácaná od
25.4.2022 (teda za mesiac apríl 2017 bola vyplatená za obdobie od 25.4.2017 do 30.4.2017). Dovolenku
čerpala od 11.5.2017 do 24.5.2017. Z uvedeného vyplýva, že náhrada mzdy jej bola vyplatená za

obdobie od 25.4.2017 do 10.5.2017 (prácu nevykonávala, lebo jej ju zamestnávateľ nenariadil; išlo
o prekážky na strane zamestnávateľa). Má za to, že s ohľadom na vykonané dokazovanie a dôkazy
založené v súdnych spisoch, musí byť obdobne posudzované aj obdobie od 19.7.2016 do 24.4.2017.
Aj v tomto období nemohla prácu vykonávať (resp. nebolo jej prácu umožnené vykonávať) z dôvodov
na strane žalovaného. Zdôraznila, že nebola povinná predkladať žiadne ďalšie dôkazy o tom, že v čase

od 19.7.2016 do 30.4.2017 jej žalovaný neumožnil v práci pokračovať, resp. že by jej v práci bránil,
nakoľko bolo zákonnou povinnosťou žalovaného mi prácu podľa § 47 ods. 1 písm. a) ZP prideľovať,
nakoľko môj pracovný pomer neskončil (§ 79 ods. 1 ZP). Je zvláštne, že súd za nespochybniteľný dôkaz
považuje svedeckú výpoveď T.. Q. Š. (ktorú nepovažoval žalovaný potrebné vypočuť ani v konaní 16Cpr
4/2015 a sám od vykonania navrhnutého dôkazu upustil) na pojednávaní dňa 18.2.2022, na ktorom bola

prítomná len jej právna zástupkyňa. Svedkyňa vypovedala v tom zmysle, že sa dňa 24.4.2017 osobne
dostavila k žalovanému na personálne oddelenie fakulty, avšak jej právna zástupkyňa mala vedomosť
o ich spoločnej návšteve žalovaného dňa 10.5.2017, a to na základe výzvy žalovaného z 25.4.2017,
avšak o tom, či sama bola alebo nebola na personálnom oddelení žalovaného dňa 24.4.2017 vedomosť
mať nemohla a ona na pojednávaní nemohla tvrdenie svedkyne potvrdiť ani vyvrátiť. V tomto smere

je konštatovanie súdu, že výslovne nepoprela toto tvrdenie svedkyne je nekorektné a navyše nemá
oporu ani v zákone a ani vo vykonanom dokazovaní. V písomnom podaní z 24.3.2022, označenom
ako záverečná reč, ktoré bolo súdu doručené dňa 24.3.2022, sa však k výpovedi svedkyne vyjadrila.
Poukázala v tejto súvislosti aj na to, že T.. Q. Š. vo svojej výpovedi výslovne uviedla, že žalovaný ju
nevyzýval aby do práce nastúpila, lebo boli v spore. Výpoveď tejto svedkyne však súd nevyhodnotil ako

celok, ale účelovo si vybral len pasáž, ktorá mu vyhovovala na odôvodnenie jeho rozhodnutia nárok
na náhradu mzdy zamietnuť. Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá podľa žalobkyne ani tvrdenie
súdu, že žalovaný uvádzal, že ju na nástup do práce v rozhodnom období nevyzýval, nakoľko mal
za to, že sa rozhodla odísť do starobného dôchodku, pričom nie je zrejmé z akého prameňa v tomto
smere súd čerpal. Opätovne poukázala na to, že súd úplne opomína skutkový stav existujúci pred

doručením rozsudku odvolacieho súdu z 28.2.2017 ako aj skutočnosť, že výzvou z 11.8.2015 trvala na
ďalšom zamestnávaní a svoje rozhodnutie som nezmenila, pričom nárok na náhradu mzdy za obdobie
od 19.7.2016 do 24.4.2017 odvodzuje z neplatného skončenia pracovného pomeru a z toho, že sa
vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru riadne domáhala a dovolala a žiadala som aby
ju žalovaný ďalej zamestnával, a to všetko v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 ZP. Za nepravdivé a

nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní označila tiež záver súdu, že uviedla žalovaného do omylu
tým, že do práce nenastúpila, o pokračovanie v práci niekoľko rokov neprejavila najmenší záujem,
hoci bolo jej povinnosťou v práci pokračovať a že vyčkávala do právoplatne skončeného sporu v apríli
2017. Súd úplne opomenul, že jej nárok na náhradu mzdy pozostáva z dvoch položiek týkajúcich
sa období, ktoré kvalifikuje Zákonník práce úplne odlišne, a to obdobie 19.7.2016 do 31.8.2016 vo

výške 832,68.- EUR; pričom ide o obdobie nepresahujúce 12 mesiacov (ktorú náhradu mzdy nemôže
súd znížiť ani nepriznať) a obdobie od 1.9.2016 do 24.4.2017; pričom ide o obdobie presahujúce 12
mesiacov, v trvaní 8 mesiacov. Súd však pri odôvodnení rozsudku úplne opomína obdobie od 19.7.2016
do 31.8.2016, ktoré nepresahuje obdobie 12 mesiacov, dôvodí len tým, že priznať náhradu za ďalšie
obdobie, teda obdobie presahujúce 12 mesiacov (o 8 mesiacov) by bolo v rozpore s dobrými mravmi v

zmysle čl. 2 základných zásad ZP. Súd žalobu zamietol výlučne z dôvodu, že sa po vyhlásení rozsudku
Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 16Cpr 4/2015 (18.7.2016) opakovane nedomáhala toho, aby jej
bola práca prideľovaná, do práce nenastúpila a neprejavila o ňu najmenší záujem, že jej povinnosťou
bolo v práci pokračovať, že vyčkávala do právoplatného skončenia veci sp. zn. 16Cpr 4/2015 a žepriznanie náhrady by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Listom z 11.8.2015, ktorý bol žalovanému
doručený dňa 11.8.2015 však žalovanému oznámila, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo
strany zamestnávateľa považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní, žalovaný jej listom z

20.8.2015 oznámil, že nemá možnosť ju naďalej zamestnávať a trvá na skončení pracovného pomeru
výpoveďou ku dňu 31.8.2015, na pojednávaní pred Okresným súdom Bratislava I. sp. zn. 16 Cpr 4/2015
dňa 23.5.2016 bola prístupná uzavretiu mimosúdnej dohody, s tým, že žalovaný by vzal svoju výpoveď
späť, umožnil by jej pokračovať v práci a zaplatil by jej náhradu mzdy od 1.9.2015 do času, keď jej
umožní v práci pokračovať. Prejavila tým svoj záujem pokračovať v práci. Žalovaný však jej návrh na

uzavretie mimosúdnej dohody odmietol a zotrval na svojom stanovisku, že pracovný pomer skončil
platne a proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 16 Cpr 4/2015 z 18.7.2016 podal odvolanie,
a to napriek skutočnosti, že rozsudok bol riadne odôvodnený a vecne správny, čo potvrdil svojom
rozsudkom z 28.2.2017, sp. zn. 5CoPr 18/2016 Krajský súd v Bratislave s tým, že sa v plnom rozsahu
stotožnil i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Zo strany žalovaného jej nebolo
umožnenévprácipokračovaťanipo18.7.2016,nakoľkožalovanýzotrvalnasvojomstanovisku,žedošlo

k platnému skončeniu pracovného pomeru a toto svoje stanovisko prezentoval počas celého konania
12Cpr 18/2017 (viď. napr. výpoveď právnej zástupkyne žalovaného na pojednávaní dňa 24.11.2017).
Zmeniť stanovisko žalovaného nebolo v jej moci, pričom žalovaný vedel, že chce v práci pokračovať,
ale neumožnil jej to, nevyzval ju na to, lebo boli v spore. Došlo preto podľa nej k naplneniu podmienky
uvedenej v § 79 ods. 1 tretia veta Zákonníka práce. Súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho

posúdenia veci, keď porušil ustanovenie § 79 ods. 1 ZP nakoľko jej nepriznal nárok na náhradu mzdy
ani za obdobie od 19.7.2016 do 31.8.2016, nepresahujúce 12 mesiacov (ktorú náhradu mzdy nemôže
súd znížiť ani nepriznať) a porušil aj ustanovenie § 79 ods. 2 ZP nakoľko jej nepriznal nárok na náhradu
mzdy ani za obdobie od 1.9.2016 do 24.4.2017, presahujúce 12 mesiacov (o 8 mesiacov), hoci žalovaný
neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré by súd mohol jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci

12 mesiacov primerane znížiť, resp. náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov vôbec nepriznať.
Vznik ňou uplatneného nároku na náhradu mzdy v trvaní 8 mesiacov od 1.9.2016 do 24.4.2017 bol
vyvolaný jednoznačne a výlučne konaním žalovaného, ktorý podal proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I. zo dňa 18.7.2016 zjavne nedôvodné odvolanie napriek skutočnosti, že s ohľadom na
vysoko kvalifikované odôvodnenie rozsudku mu muselo byť zrejmé, že jeho odvolaniu odvolací súd

nevyhovie, pričom považuje za spravodlivé a súladné s ustanoveniami ZP práce priznať jej nad rámec
12 mesiacov i náhradu mzdy za uplatnených 8 mesiacov, ako satisfakciu za neplatne skončený pracovný
pomer. Správanie zamestnávateľa, u ktorého bola zamestnaná takmer 35 rokov (v čase dania neplatnej
výpovede takmer 33 rokov) ju nesmierne ranilo a ponížilo. Uviedla, že zotrváva na svojich tvrdeniach
a označených dôkazoch s tým, že svoju dôkaznú povinnosť riadne splnila, keď preukázala, že vyzvala

žalovaného na to, aby jej umožnil pokračovať v práci a že sám žalovaný vo svojich nespočetných
písomných i ústnych podaniach ju odmietol ďalej zamestnávať a prideľovať jej prácu z dôvodu, že jej
pracovné miesto bolo zrušené. Preto nebola povinná žalovanému nič dokazovať, nič preukazovať a
vysvetľovať prečo sa do práce nedostavila alebo sa opakovane domáhať pridelenia práce. Prideľovať
jej prácu ako zamestnancovi bola povinnosť žalovaného ako zamestnávateľa podľa § 47 ods. 1 psím.

a) ZP. S poukazom na uvedené žiadala odvolaniu vyhovieť.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
V prvom rade uviedol, že sa plne stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Poukázal
na to, že žalobkyňa v tejto veci uplatnila nárok na ďalšiu náhradu mzdy v súvislosti s výpoveďou

z pracovného pomeru zo dňa 26.5.2015 o ktorej bolo rozhodnuté v konaní pred Okresným súdom
Bratislava I rozsudkom sp. zn. 16Cpr/4/2015, ktorý v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 5CoPr/18/2016 zo dňa 28.2.2017 nadobudol právoplatnosť dňa 19.4.2017
a vykonateľnosť dňa 25.4.2017. Predmetnými rozsudkami bola žalobkyni priznaná náhrada mzdy z
titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 5.946,28 eura, ktorá jej bola riadne zaplatená.

V novom konaní sp. zn. 12Cpr18/2017 si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu mzdy za obdobie
od 19.7.2016 do 25.4.2017 v celkovej sume 5.518,08 eura, ktorú rozčleňuje na dva nároky a to za
obdobie od 19.7.2016 do 31.8.2016 (do doby náhrady mzdy za 12 mesiacov) v sume 832,68 eura a
za obdobie od 1.9.2016 do 30.4.2017 v sume 4.685,40 eura. Ako už vo svojich podaniach v spore
12Cpr/18/2017 niekoľkokrát uviedol, ide o ďalšiu náhradu mzdy z toho istého neplatného skončenia

pracovného pomeru o ktorom bolo rozhodnuté v samostatnom konaní rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I č.k.16Cpr 4/2015, ktorý v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. 5CoPr/18/2016 zo dňa 28.2.2017 nadobudol právoplatnosť dňa 19.4.2017 a vykonateľnosť dňa
25.4.2017. Tento priznal žalobkyni náhradu mzdy v sume 5.946,28 eura za obdobie od 1.9.2015 do30.6.2016. V tomto konaní žalobkyňa uplatňuje náhradu mzdy za obdobie od 19.7.2016 do 24.4.2017,
t.j. za dobu odvolacieho konania pred Krajským súdom v Bratislave v spore 5CoPr/18/2016 (sp. zn.
16Cpr 4/2015 na Okresnom Súde Bratislava l). Počas odvolacieho konania pred Krajským súdom v

Bratislave o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy žalobkyňa pre žalovanú prácu
nevykonávala, po rozhodnutí Okresného súdu I Bratislava 16Cpr 4/2015 zo dňa 18.7.2016 žalovanú
nekontaktoval s tým, že by mala záujem nastúpiť na svoje pracovisko. Nemal vedomosť o tom, že
žalobkyňa ako starobná dôchodkyňa má záujem pokračovať v práci. Žaloba žalobkyne o ďalšiu náhradu
mzdyztohoistéhoneplatnéhoskončeniapracovnéhopomerujepodľajehonázoružalovanejvrozpores

platnou judikatúrou súdov, a to uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/36/2019 v zmysle ktorého
náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si
zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožňoval vykonávať prácu, na ktorú sa
zaviazal podľa pracovnej zmluvy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie
voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil so zamestnancom pracovný pomer. V zmysle judikátu
R 33/1977 nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 61 ods. l ZP patrí zamestnancovi pri splnení zákonných

predpokladov len do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý rozhodoval o tom, že skončenie pracovného
pomeru so zamestnancom je neplatné. Takáto satisfakčná a sociálna funkcia náhrady mzdy voči
žalobkyni ako aj sankčná povinnosť už bola z jeho strany splnená na základe plnenia vyplývajúceho z
rozsudkuOkresnéhosúduBratislavaIč.k.16Cpr/4/2015vspojeníspotvrdzujúcimrozsudkomKrajského
súdu v Bratislave 5CoPr/18/20161, v sume týmito rozsudkami priznanej a riadne vyplatenej náhrady

mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru žalobkyne za obdobie od 1.9.2015 do 18.7.2016
vo výške 5.946,28 eura. Pokiaľ by boli jednotlivé vyčíslené nároky z titulu náhrady mzdy žalobkyni
priznané opakovane vo viacerých samostatných súdnych konaniach rozsudkami vo veci samej za
jednotlivéčasovéobdobianazákladeopakujúcichsažalôbvsúvislostistýmistýmneplatnýmskončením
pracovného pomeru zo strany žalovaného, žalobkyňa by sa mohla dožadovať opakovane náhrady mzdy

z toho istého neplatne skončeného pracovného pomeru viackrát, hoci o jej nárokoch už bolo právoplatne
rozhodnuté rozsudkami v celej prejednávanej veci/teda tak o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
ako aj o náhrade mzdy. Žalobkyňa v tomto konaní nepredložila samostatný dôkaz, že trvala na ďalšom
zamestnávaní po skončení pracovného pomeru, pričom pokiaľ vo svojom odvolaní uvádza, že výzvou z
11.8.2015 trvala na ďalšom zamestnávaní, tento dôkaz v tomto samostatnom konaní o ďalšiu náhradu

mzdy nepredložila, keď tento dôkaz sa nachádza v skončenom spore vedenom pred Okresným súdom
Bratislava I. Až po právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudkov Okresného súdu Bratislava I a Krajského
súdu v Bratislave, ktorými bolo rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrade mzdy
v sume 5.946,28 eura ho žalobkyňa kontaktovala listami zo dňa 21.4.2017 a 24.4.2017, ktorými ho
vyzvala, aby jej umožnil pokračovať v práci a aby jej zaplatil náhradu mzdy priznanú týmito rozsudkami v

sume 5.946,28 eura. Až na základe uvedených listov umožnil žalobkyni pokračovať v práci a po stretnutí
s dekanom fakulty dňa 10.5.2017 (ako bolo ustálené v rámci vykonaného dokazovania) došlo k dohode
o dni nástupu do práce, pričom počnúc dňom 25.4.2017 žalobkyni mzdu riadne vyplácal, a to až do
skončenia pracovného pomeru žalobkyne ku dňu 31.8.2017, čo medzi stranami nie je sporné. Opätovne
poukázal na to, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/36/2019 náhradu mzdy môže

súd zamestnancovi priznať iba vtedy, ak je splatná v čase vydania súdneho rozhodnutia, pričom ju
zásadne nemožno priznať ako opakujúcu sa dávku a do budúcnosti. S poukazom na vyššie uvedené
žiadal, aby Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací odvolaniu žalobkyne nevyhovel.

6. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu poukázala na to, že tvrdenie žalovaného,

že satisfakčná a sociálna funkcia náhrady mzdy ako aj sankčná povinnosť poskytnúť jej náhradu mzdy
bola zo strany žalovaného splnená tým, že jej bola riadne vyplatená náhrada mzdy vo výške 5.946,28.-
EURzaobdobieod1.9.2015až18.7.2016,niejesprávne,nakoľkojejvyplatillennároknanáhradumzdy
podľa právoplatného a vykonateľného rozsudku sp. zn. 16Cpr 4/2015 a nebolo rozhodnuté o nároku
na náhradu mzdy za obdobie od 19.7.2016 do 24.4.2019, ktorý nárok je predmetom tohto konania.

Zdôraznila tiež, že predložila súdu dôkaz o tom, že trvala na ďalšom zamestnávaní u žalovaného po
skončení pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 26.5.2015, s tým, že označila tento dôkaz ako súčasť
spisu Okresného súdu Bratislava I, pričom súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 4.10.2019 oboznámil
aj obsahom spisu sp. zn. 16Cpr/4/2015. Žalovaná pritom mala vedomosť o tom, že trvá na tom, aby
ju ďalej zamestnával. Za nemajúce oporu v platnom práve ani v rozhodovacej činnosti súdov označila

tvrdenie žalovanej, že mala povinnosť kontaktovať ho po 18.7.2016 (po vynesení rozsudku sp. zn. 16Cpr
4/2015) s tým, že má záujem nastúpiť na svoje pracovisko. Trvala na ďalšom zamestnávaní a bolo
povinnosťou žalovaného umožniť jej pokračovať v práci a prideľovať jej prácu podľa pracovnej zmluvy.
V súlade s judikatúrou súdov v čase trvania súdneho sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeruformálne zanikla jej pracovná povinnosť zamestnanca prácu vykonávať a vzhľadom na existenciu
rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru bol žalovaný ako zamestnávateľ povinný ju vyzvať
aby nastúpila do práce, a tým jej umožnil pokračovať v práci, teda nie ona, ale žalovaný ju mal vyzvať aby

nastúpila do práce. Na základe uvedeného zotrvala na podanom odvolaní, ktorému žiadala vyhovieť.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, v medziach dôvodov podaného
odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378
ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné

zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

8. Na základe obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku možno konštatovať, že súd prvej inštancie
k záveru o neopodstatnenosti podanej žaloby dospel podľa všetkého z dôvodu, že v tomto konaní,
ktorého predmetom je nárok žalobkyne na náhradu mzdy za ďalšie obdobie od 19.7.2016 do 24.4.2017,
nasledujúce po tom, ako Okresný súd Bratislava I., v konaní pod sp. zn. 16Cpr/4/2015 žalobkyni

rozsudkom zo dňa 18.07.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu sp. zn. 5CoPr/18/2016-288 zo dňa
28.02.2017 už žalobkyni spolu s určením neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru priznal náhradu
mzdy vo výške 5 946,28 eura, za ňou uplatnené obdobie od 01.09.2015 do 18.07.2016, na základe
jej dvoch rozšírení žaloby, a žalovaný jej túto sumu, po právoplatnom skončení sporu dňa 19.04.2017
v najbližšom výplatnom termíne dňa 10.05.2017 aj vyplatil, teda v novom konaní, nepreukázala, že

žalovaný ako zamestnávateľ jej neumožnil pokračovať v práci po tom, ako mu listom zo dňa 21.04.2017
oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, pretože tento jej to umožnil obratom, počnúc
dňom 25.4.2017, odkedy jej riadne vyplácal mzdu a preto sa nezakladalo na pravde tvrdenie žalobkyne,
že jej miesto bolo od r. 2015 zrušené a že ona sa nemala kam vrátiť, pričom po právoplatne skončenom
spore o neplatnosť výpovede a o mzdových nárokoch z tej istej výpovede zo dňa 26.05.2015 žalobkyňa

preukázala iba to, že iba raz pre rozhodné obdobie a to listom zo dňa 21.04.2017 vyzývala žalovaného
v súlade s ust. § 79 ods. 1 ZP, aby jej umožnil pokračovať v práci. Nepreukázala teda, že by jej
žalovaný neumožnil, resp. bránil pokračovať v práci počas sporného obdobia t.j. od 19.07.2016 do
30.04.2017. V tejto súvislosti konštatoval, že tvrdenie žalobkyne, že sa domáhala toho, aby mohla do
práce nastúpiť, ale nemožno od nej žiadať, aby tak robila každý mesiac, alebo ako si to vymyslí žalovaný,

ktorý podľa nej nemal najmenší záujem umožniť jej pokračovať v práci, pretože podľa jej názoru to
miesto neexistovalo, nemal ničím za preukázané a to napriek popretiu tejto skutočnosti žalovaným,
ktorý toto jej tvrdenie rozporoval, naviac svoje tvrdenie obhájil a preukázal aj svedeckou výpoveďou,
T.. Š., vedúcej personálneho oddelenia, ktorá pred súdom uviedla, že žalobkyňa nastúpila do práce
až po právoplatnom skončení sporu dňa 25.4.2017, na stretnutí s dekanom jej bolo oznámené, že

rešpektujú rozhodnutie súdu a od 25.04.2017 jej začali vyplácať mzdu, pričom potvrdila, že dovtedy sa
žalobkyňa neohlásila, že by mala záujem u nich pracovať a v tomto období do práce nikdy neprišla,
hoci žalovaný ju na nástup do práce v rozhodnom období nevyzýval, nakoľko mal za to, že sa rozhodla
odísť do starobného dôchodku, čo mal preukázané rozhodnutiami Sociálnej poisťovne a.s. o priznaní
starobného dôchodku ešte počas trvania pracovného pomeru. Na druhej strane prvoinštančný súd

konštatoval, že žalobkyňa žalovaného uviedla do omylu tým, že do práce nenastúpila, o pokračovanie
v práci niekoľko rokov neprejavila najmenší záujem, hoci bolo jej povinnosťou v práci pokračovať, ako
sa toho domáhala, bola poberateľku starobného dôchodku, čo ani sama nespochybňovala, vyčkala
do právoplatného skončenia sporu v apríli 2017 a dožaduje sa satisfakcie v zmysle § 79 ods. 1 ZP
za ďalšie obdobie do 12 mesiacov a ďalších 8 mesiacov, čo (podľa všetkého) kvalifikoval ako výkon

práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79
ods. 1 ZP, v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Z obsahu spisu je podľa
prvoinštančného súdu jednoznačné, že v prejednávanom prípade, kedy bolo už právoplatne rozhodnuté
o neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi stranami sporu a určené, že pracovný pomer trvá,
poskytnutie náhrady mzdy do rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru bolo

dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na
tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy, a preto ďalšie žalobkyňou
uplatnené nároky považoval súd prvej inštancie za nedôvodné, keď právna zástupkyňa žalobkyne mala
v rámci prvého konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy ďalej po podaní
odvolania žalovaným dostatok času na to, pokiaľ to mala za dôvodné, aby v tom konaní navrhla súdu

ďalšie rozšírenie svojho nároku za obdobie prevyšujúce 12 mesiacov a viac, čo bolo od 14.09.2016, kedy
jej odvolanie súdom doručené, min. do rozhodnutia odvolacieho súdu dňa 28.02.2017, pričom odvolací
súd pripustil voči svojmu rozhodnutiu aj dovolanie, teda takmer päť mesiacov, čo nevyužila.9. Dôvodne však žalobkyňa v odvolaní namieta nielen nesprávne skutkové, avšak predovšetkým
nesprávne právne závery súdu prvej inštancie.

10. V prvom rade poukazuje odvolací súd na to, že skutkový stav veci významný pre rozhodnutie v spore
súd prvej inštancie ustálil na základe celkom nesprávnych východísk ohľadne rozloženia dôkazného
bremena medzi strany sporu, ktoré boli výsledkom nesprávneho hmotnoprávneho posúdenia podstaty
sporu. Prvoinštančný súd totiž nesprávne vychádzal z toho, že žalobkyni nárok na náhradu mzdy titulom
neplatného skončenia pracovného pomeru nevznikol z dôvodu, že po skončení konania o neplatnosť

výpovede a náhradu mzdy uplatnenej za obdobie do vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa, sa
nedostavila do práce, žalovaného v priebehu daného konania nevyzvala na prideľovanie práce, keď
tak urobila až dňa 21.04.2017, hoci žalovaný ju na nástup do práce nevyzval, resp. vyzval až po
právoplatnom skončení pôvodného konania dňa 25.4.2017. Žalobkyňa však žalovanému oznámila, že
skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní už dňa 11.8.2015,
pričom odvolací súd poukazuje na to, že v prípade zamestnanca, ktorý považuje skončenie jeho

pracovného pomeru za neplatné a písomne oznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
už nie je po tom, ako súd rozhodne o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, povinnosťou tohto
zamestnanca opätovne vyzývať zamestnávateľa na splnenie jeho povinnosti prideľovať mu prácu podľa
pracovnej zmluvy; práve naopak, je na zamestnávateľovi, ktorý so zamestnancom neplatne skončil
pracovnýpomeraznemožnilvýkonpráce,abyzamestnancavyzvalnaopätovnýnástupdozamestnania.

V takomto prípade zamestnanca nezaťažuje povinnosť tvrdenia ani dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, prípadne, čo tu neexistujú prekážky na jeho strane, ktoré by bránili
vzniku prípadného nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ
súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vychádzal z toho, že bolo vecou žalobkyne preukázať, že
žalovanému v období rozhodnom pre toto konanie opätovne oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní

a vyzvala ho na prideľovanie práce, resp. že žalovaný jej neumožnil, resp. bránil pokračovať v práci, jeho
skutkové i právne závery a z toho vyvodené konzekvencie sú celkom nesprávne, keď je nepochybné,
že z hľadiska posúdenia vzniku nároku žalobkyne na náhradu mzdy je postačujúce, ak žalobkyňa
žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní dňa 11.8.2015 a je na žalovanom, aby
preukázal, že žalobkyni riadne prácu prideľoval, prípadne preukázal iné skutočnosti, ktoré vznik nároku

na náhradu mzdy vylučujú.

11. V súvislosti s ustálením skutkového stavu veci významného pre rozhodnutie v spore odvolací súd
poukazuje aj na to, že prvoinštančný súd celkom nesprávne považoval za významné, že žalobkyňa
nastúpila do práce až po právoplatnom skončení sporu dňa 25.4.2017, keď na stretnutí s dekanom

jej bolo oznámené, že rešpektujú rozhodnutie súdu s tým, že od 25.04.2017 jej začali vyplácať mzdu,
pričom dovtedy sa žalobkyňa neohlásila, že by mala záujem u nich pracovať a v tomto období do práce
nikdy neprišla. V nadväznosti na právne závery uvedené už vyššie je totiž v danom spore, v ktorom
žalobkyňa uplatňuje náhradu mzdy za obdobie od 19.07.2016 do 30.04.2017, za stavu, keď žalobkyňa
už dňa 11.8.2015 žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda jej má prideľovať prácu,

pričom žalovaný ju na nástup do práce vyzval (údajne z dôvodu, že sa rozhodla odísť do starobného
dôchodku) až dňa 25.4.2017, bez významu, či žalobkyňa do práce nastúpila až po právoplatnom
skončení sporu dňa 25.4.2017. Nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného
pomeru totiž zamestnancovi vzniká za obdobie od kedy oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až
do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce), pričom v

tomto smere bolo na žalovanom ako zamestnávateľovi, ktorý (ako v konaní vyšlo najavo a žalovaný to
sám potvrdil) prideľovať prácu žalobkyni až do právoplatného skončenia konania o neplatnosť výpovede
odmietal, aby žalobkyňu vyzval na opätovný nástup do práce. Aj v tomto smere preto napadnutý
rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a nesprávne ustáleného skutkového stavu veci,
ktorý má význam pre rozhodnutie v spore, ako do opodstatnene namieta žalobkyňa vo svojom odvolaní.

12. Pokiaľ súd prvej inštancie na podporu svojich záverov odkazuje na právne závery vyplývajúce z
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/36/2019 v zmysle ktorého náhrada mzdy pri neplatnom
skončení pracovného pomeru nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť
preto, že mu zamestnávateľ neumožňoval vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej

zmluvy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi,
ktorý bezdôvodne skončil so zamestnancom pracovný pomer, odvolací súd uvádza, že hoci sa s
uvedenými závermi plne stotožňuje, dospel k záveru, že nie sú v preskúmavanej veci použiteľné. Vôbec
sa totiž netýkajú problematiky uplatnenia náhrady mzdy za obdobie po skončení konania o neplatnosťvýpovedeanipožiadaviekkladenýchnazamestnávateľaazamestnancapourčeníneplatnostiskončenia
pracovného pomeru súdom v súvislosti s opätovným nástupom zamestnanca do práce.

13. Opodstatnene tiež žalobkyňa vytýka súdu prvej inštancie, že v napadnutom rozsudku konštatoval,
že žalovaného uviedla do omylu a konala tak v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce
tým, že do práce nenastúpila, o pokračovanie v práci niekoľko rokov neprejavila najmenší záujem, hoci
bolo jej povinnosťou v práci pokračovať, ako sa toho domáhala, bola poberateľku starobného dôchodku,
čo ani sama nespochybňovala, vyčkala do právoplatného skončenia sporu v apríli 2017 a dožaduje sa

satisfakcie v zmysle § 79 ods. 1 ZP za ďalšie obdobie do 12 mesiacov a ďalších 8 mesiacov. Odhliadnuc
od toho, že opísaným správaním, žalobkyňa nemohla žalovaného uviesť do omylu, totiž súd prvej
inštancie v tomto smere vôbec nezohľadnil, že žalobkyňa už krátko po doručení výpovede z pracovného
pomeru žalovanému oznámila, že skončenia pracovného pomeru považuje za neplatné a že trvá na
ďalšom zamestnávaní, teda žalovaný mal vedomosť o jej záujme pokračovať v práci podľa pracovnej
zmluvy, no najmä to, že žalovaný až do právoplatného skončenia konania o neplatnosť výpovede a

náhradumzdy,ktorúbolomožnépriznaťibadovyhláseniarozsudku,odmietalžalobkyniprideľovaťprácu
a trval na tom, že s ňou pracovný pomer skončil platne. Nemá preto oporu vo vykonanom dokazovaní
konštatovanie, že žalobkyňa neprejavila najmenší záujem o pokračovanie v práci, pričom jej správanie
spočívajúce v tom, že nárok na náhradu mzdy za obdobie od 19.07.2016 do 30.04.2017, uplatňuje
v samostatnom konaní nemožno považovať ani za šikanózne, či z iného dôvodu rozporné s dobrými

mravmi, keď; ako to žalobkyňa správne v tejto súvislosti namieta; v pôvodnom konaní svoju žalobu už o
nárok na náhradu mzdy za ďalšie obdobie nemohla (procesne prípustným spôsobom) rozšíriť, a preto
je prirodzené, že ho uplatnila v samostatnom konaní. Nesprávne preto súd prvej inštancie ako ďalší
dôvod na zamietnutie žaloby uvádza, že po podaní odvolania žalovaným mala žalobkyňa dostatok času
na to, aby v pôvodnom konaní navrhla súdu ďalšie rozšírenie svojho nároku za obdobie prevyšujúce

12 mesiacov a viac, čo bolo od 14.09.2016, kedy jej odvolanie súdom doručené, min. do rozhodnutia
odvolacieho súdu dňa 28.02.2017, pričom odvolací súd pripustil voči svojmu rozhodnutiu aj dovolanie,
teda takmer päť mesiacov.

14. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie tým, že v dôsledku

celkom nesprávnych východísk ohľadne rozloženia dôkazného bremena medzi strany sporu, ktoré
boli výsledkom nesprávneho hmotnoprávneho posúdenia podstaty sporu, vyžadoval od žalobkyne pre
úspech v spore unesenie dôkazného bremena v rozsahu, ktorý nemá oporu v právnej úprave, pričom
naviac jeho skutkové závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, porušil právo žalobkyne na
spravodlivý proces, čo zakladá dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm.

b) C.s.p.

15. Na druhej strane, v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci pokiaľ ide o posúdenie
predpokladov pre priznanie nároku na náhradu mzdy uplatneného žalobkyňou v tomto spore, sa
prvoinštančný súd vôbec nezaoberal výškou uplatneného nároku a v tomto smere preto ani nevykonal

dôkazy týkajúce sa skutočností významných pre jej posúdenie, čím je naplnený dôvod na zrušenie
napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p.

16. Vzhľadom na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné
vyhovieť, keď sa prvoinštančný súd už nezaoberal výškou uplatnenej náhrady mzdy, by rozhodnutie

vo veci samej odvolacím súdom nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám odoprené
právo namietať správnosť všetkých skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj
možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením
skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel
od prvoinštančného súdu, ktorý sa nimi nezaoberal. Vzniknuté nedostatky tak nemožno napraviť v

odvolacom konaní, nakoľko posúdenie skutkovej i právnej podstaty veci je súčasťou práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces, ktorého dôsledné rešpektovanie možno v preskúmavanej veci dosiahnuť
iba kasačným rozhodnutím.

17. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) a c)

C.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C.s.p.), v ktorom spor opätovne prejedná,
vychádzajúc zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.) podľa ktorého v
prípade zamestnanca, ktorému je zamestnávateľ povinný poskytnúť v dôsledku neplatného skončenia
pracovného pomeru náhradu mzdy za obdobie od kedy oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až dočasu, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, je na zamestnávateľovi, ktorý zamestnancovi
počas prebiehajúceho súdneho konania o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru neprideľoval
práci, aby zamestnanca vyzval na opätovný nástup do práce, pričom právna úprava Zákonníka práce

bez ďalšieho nevylučuje, aby zamestnanec aj po skončení konania o neplatnosť výpovede, v ktorom
uplatnil náhradu mzdy za dobu do vyhlásenia rozsudku, uplatnil náhradu mzdy za obdobie po skončení
takéhoto konania, ak mu tento nárok patrí a podľa ktorého konanie zamestnanca, ktorý si takto proti
zamestnávateľovi na súde uplatnil náhradu mzdy za ďalšie obdobie za stavu, keď ho zamestnávateľ
počas konania o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru nevyzval na nástup do práce, hoci

zamestnanec mu predtým oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nemožno bez ďalšieho považovať
zakonanievrozporesdobrýmimravmi.Nazákladesprávnehoustáleniarozloženiadôkaznéhobremena
medzi sporové strany, opätovne ustáli skutkový stav veci so zameraním na skutočnosti, ktoré sú so
zreteľom na vyššie uvedené právne závery významné pre rozhodnutie vo veci, a to tak, aby všetky
skutkové závery mali oporu vo vykonaných dôkazoch a následne meritórne posúdi dôvodnosť podanej
žaloby, a to z hľadiska opodstatnenosti splnenia všetkých predpokladov pre vznik povinnosti žalovaného

poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy za žalobou uplatnené obdobie, no tiež výšky tohto nároku a opätovne
rozhodne vo veci samej, pričom svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

18. O náhrade trov (tohto) odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci
(§ 396 ods. 3 C.s.p.).

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).