Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, July 31, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sak/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724101852
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0724101852.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v
právnej veci žalobcu: H. G., nar. XX. O. XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, adresa
posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: mesto S., obytný dom č. X s názvom R., Z. Z., O. V., L.,
toho času: Pobytový tábor Rohovce, zastúpený: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1,
Bratislava, IČO: 17 316 014 proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,
so sídlom Pivonková ul. č. 6, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-
PO-114-21/2024-Ž z 8. novembra 2024, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v

Bratislave č. k. 17Saz/12/2024-42 zo dňa 19. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Účastníkom konania sa nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-114-21/2024-Ž z 8. novembra 2024 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“) žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“);
neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle; neudelil azyl

na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle; a neposkytol doplnkovú
ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.
2. Za účelom zdôvodnenia opakovanej (štvrtej) žiadosti žalobcu o azyl, ktorú podal dňa 1. júla 2024
počas svojho zaistenia, bol s ním dňa 17. júla 2024 vykonaný pohovor, počas ktorého uviedol, že
o dôvodoch predchádzajúcich žiadostí nevypovedal pravdivo. Do zápisnice uviedol, že v Iráne o
konvertovaní nikdy neuvažoval a praktizoval islam až do svojho odchodu z krajiny pôvodu. Aj po
príchode do Európy sa chodieval modliť do mešity tak, ako každý pravoverný moslim. Prvé stretnutie

s kresťanskou vierou zažil až počas návštevy kostola v čase jeho pobytu v PT v Rohovciach. Tu
sa niekoľkokrát zúčastnil na bohoslužbách, avšak keďže tieto boli v maďarskom jazyku, ich obsahu
nerozumel, ale prostredie kostola malo na neho pozitívny vplyv, cítil sa pokojný. V súvislosti s jeho
vierovyznaním uviedol, že všetky problémy, ktoré v predchádzajúcich konaniach uviedol, vrátane jeho
hľadania políciou, si vymyslel, pretože sa bál, že ak by povedal pravdu, mohol by byť vrátený do Iránu.
Napriek uvedenej skutočnosti sa do krajiny pôvodu odmieta vrátiť, nakoľko sa obáva, že by v súvislosti s
jehopobytomvEurópemohlimaťiránskevládnegarnitúrypodozrenie,žebymoholkonvertovaťzislamu

na kresťanstvo, za čo by mu mohol hroziť aj trest smrti. Počas pohovoru sa žalobca vyjadril aj k svojej
bisexualite, pričom potvrdil, že už ako chlapec mal počas pobytu v krajine pôvodu veľakrát sex s inými
chlapcami. Zároveň doplnil, že vo vyššom veku mal pohlavný styk s mnohými mužmi a ženami ako vIráne, tak aj na Slovensku a inde v Európe. Napriek tomu nemal kvôli svojej bisexuálnej orientácii v Iráne,
či v iných krajinách, v ktorých pobýval, nikdy žiadne problémy. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol.
3. Žalovaný zopakoval priebeh administratívneho konania ako aj predchádzajúcich azylových konaní

žalobcu, ktoré predchádzali vydaniu napadnutého rozhodnutia. Dospel k záveru, že v prípade žalobcu
ide o nehodnovernú osobu, a preto aj dôvody jeho žiadosti považoval za nehodnoverné.
4. Neudelenie azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný právne odôvodnil ustanoveniami
§ 8, § 2 písm. d), § 2 písm. e), § 19a zákona o azyle. Nedôveryhodnosť tvrdení žiadateľa výrazne narušila
schopnosť žalovaného posúdiť naozaj reálne dôvody odchodu menovaného z Iránu a vyhodnotenie

dôvodov jeho žiadosti o azyl. V ďalšom sa žalovaný zaoberal vyhodnotením možnosti prenasledovania z
náboženských dôvodov a z dôvodov príslušnosti k určitej sociálne skupine. Vzhľadom na to, že žalobca
sa obával, že by v prípade návratu do Iránu mohol byť podozrievaný z možného konvertovania na
kresťanskú vieru, žalovaný si zaistil aktuálne informácie, ktoré sa týkajú náboženskej slobody v Iráne,
vrátane konvertovania z islamskej na inú vieru, pričom následne z týchto správ citoval (Správa agentúry
Európskej únie pre azyl zverejnená 12. augusta 2024, výročná správa Ministerstva zahraničných

vecí Spojených štátov o náboženskej slobode v Iráne). K tomu uviedol, že moslimovia v Iráne, ktorí
prestúpili na kresťanstvo, sú vystavení riziku zväčša vtedy, ak verejným praktizovaním svojej viery
vzbudia pozornosť štátnych orgánov, čo sa netýkalo žalobcu, nakoľko ako sám žalobca povedal, v
krajine pôvodu bol moslimom, a o zmene svojej viery ani neuvažoval. Poukázal tiež na rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. decembra 2017 č. 60342/16 (prípad A.

proti Švajčiarsku), v ktorom ESĽP potvrdil, že konvertiti, ktorí nevzbudili pozornosť iránskych úradov,
a to aj z iných dôvodov, než z dôvodov konverzie, a ktorí diskrétne praktizovali svoju vieru, sa
nestretávajú so skutočným rizikom zlého zaobchádzania po návrate. ESĽP uviedol, že žiadatelia o
azyl, ktorí prešli na kresťanstvo v zahraničí, majú v prípade vyhostenia do Iránu reálne riziko zlého
zaobchádzania v zmysle článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach vtedy, ak prejavia svoju

vieru spôsobom, ktorý by iránske orgány považovali za hrozbu. Vyžaduje si to určitý stupeň verejnosti.
To sa však netýka bežných členov cirkví, ktorí diskrétne praktizujú svoju vieru, a ktorí sa nedostali
do pozornosti úradov ešte aj z iných dôvodov. Podľa názoru ESĽP je iránskym orgánom známe, že
iránski štátni príslušníci sa niekedy snažia odvolávať na svoje nadobudnuté kresťanstvo, aby získali
v Európe štatút utečenca. Podľa dostupných informácií, tak podľa názoru žalovaného iránsky režim

vyvíja predovšetkým tlak na aktívnych kresťanov, ktorí sú zatknutí za účasť v domácich kostoloch a
najmä za evanjelizačné aktivity. Obyčajné konvertovanie na kresťanstvo sa nepovažuje za postačujúce
na to, aby mohlo spôsobiť reálne riziko prenasledovania. V prípade žalobcu považoval žalovaný za
podstatné to, že samotné konvertovanie bolo súčasťou vymysleného príbehu žalobcu, ktorým sa snažil
zamedziť nútenému návratu do krajiny pôvodu, čo potvrdil svojou vlastnou výpoveďou. Napriek tomu,

že o konvertovaní žalobca viackrát rozprával, v priebehu konania neuviedol žiaden úkon, ktorý by
jeho vnútorné presvedčenie o konvertovaní potvrdzoval. Keďže k samotnému konvertovaniu v jeho
prípadedoposiaľnedošlo,obavazmožnéhoprenasledovaniakvôlikonvertovaniuvprípadejehonávratu
do Iránu nemôže byť opodstatnená. Žalovaný v konaní posúdil aj výpoveď žalobcu ohľadom jeho
bisexuality, pričom dospel k záveru, že vzhľadom na výrazné spochybnenie hodnovernosti jeho osoby,

nebolo možné objektívnosť jeho výpovede v tomto smere potvrdiť alebo vyvrátiť. Ak by skutočne v
krajine pôvodu praktikoval intímny styk s osobami mužského aj ženského pohlavia, nemohla byť táto
skutočnosť dôvodom jeho odchodu z Iránu. Potvrdzuje to aj výpoveď žalobcu, podľa ktorej napriek
jeho sexuálnej orientácii nemal v Iráne nikdy žiadne problémy, pretože o týchto stykoch nikto nevedel.
Žalovaný vyhodnotil žiadosť žalobcu o medzinárodnú ochranu na území SR za účelovú, nakoľko sa ňou

žalobcasnažízabrániťjehonútenémunávratudokrajinypôvodu.Potvrdzovaťtomápodľažalovanéhoaj
skutočnosť, že počas dvoch azylových konaní v minulosti svojvoľne opustil územie SR a jedenkrát svoju
žiadosť o medzinárodnú ochranu na území SR zobral späť. Vo všetkých predchádzajúcich konaniach
po podaní žiadosti zo Slovenska odišiel a nelegálne sa dopravil do Belgicka a Holandska, odkiaľ bol
opakovane vrátený späť na územie SR. Táto skutočnosť má jasne preukazovať, že na Slovensku

nehľadá žiadnu formu medzinárodnej ochrany, ale sa snaží dopraviť do takej európskej demokratickej
krajiny, v ktorej by si mohol zarobiť dostatok finančných prostriedkov tak, ako to uviedol aj vo svojej
výpovedi v zápisnici zo 17. júla 2024. V kontexte s touto skutočnosťou žalovaný vyhodnotil aj výpoveď
žalobu o úmysle konvertovať na kresťanskú vieru a tiež o jeho sexuálnej orientácii.
5. Neposkytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalovaný

odôvodnil tak, že sa zaoberal každým z bodov definície vážneho bezprávia uvedenom v § 2 písm.
f) zákona o azyle samostatne, pričom pokiaľ ide o možnosť uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu
považoval v prípade žalobcu aplikáciu tejto formy trestu za vylúčenú. Ako dôvod poukázal na výpoveď
žalobcu, podľa ktorej nemal v krajine pôvodu žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebolo voči nemupreukázané žiadne vedenie trestného konania, ani sa nedopustil žiadneho trestného činu, za ktorý by
mu v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozilo uloženie trestu smrti alebo jeho výkon. Zároveň žalovaný
tiež dospel k záveru, že žalobcovi nehrozí mučenie ani neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie ani

trest. Pokiaľ sa jedná o takéto zaobchádzanie zo strany štátu, žalovaný poukázal, že žalobca nie je
obvinený zo žiadneho trestného činu, za ktorý by mu trest hrozil a nehrozí mu ani trestné stíhanie.
Počas pobytu v Iráne sa k svojej bisexuálnej identite verejne nehlásil, čo aj sám potvrdil vo výpovedi a
nevzbudil žiaden záujem štátnych orgánov, či neštátnych zložiek. V súvislosti s obavou z mučenia alebo
neľudského zaobchádzania alebo trestu zo strany neštátnych aktérov je z jeho výpovede zrejmé, že

nikdy sa v Iráne s podobným správaním voči svojej osobe nestretol. Snaha subsumovať jeho potenciálne
problémy pod uvedené zákonné ustanovenie teda nie je možné. Ďalej tiež žalovaný uviedol, že v Iráne
v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt v zmysle medzinárodného
práva a situácia v krajine takto nie je ani zo strany medzinárodného spoločenstva chápaná. Poukázal k
tomu na výklad pojmu vojnový konflikt v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie č. C-285/12 Diakite
v. Belgicko. Situácia v okrese Fárs a ani v samotnom meste Širáz nezodpovedá takejto definícii. V

provincii Fárs bolo v časovom období od 1. apríla 2024 do 23. septembra 2024 zaznamenaných 71
udalostí (bezpečnostných incidentov). V uvedenej provincii z toho sú takéto úmrtia minimálne, pričom
tietosúvýsledkomizolovanýchincidentov(najmäteroristickýchútokov)anieozbrojenýchstretov.Takéto
ojedinelé incidenty sa vyskytujú aj v rámci Európy. Podľa názoru žalovaného ani samotná hrozba
teroristických útokov v Iráne nie je sama o sebe dôvodom na poskytnutie doplnkovej ochrany. Táto

hrozba by musela byť spojená s existenciou reálnej hrozby vážneho bezprávia, takáto hrozba však
v prípade žalobcu nebola preukázaná. Žalovaný preto skonštatoval, že na základe individuálneho
posúdenia dôvodov žalobcu nebolo preukázané, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu, resp. do
miesta svojho trvalého bydliska, mohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 13a
zákona o azyle.

6. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle
a k neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods.
5 zákona o azyle žalovaný uviedol, že neboli splnené podmienky pre udeleniu azylu resp. poskytnutie
doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny z objektívnych dôvodov, lebo žalobca nemá na území SR
žiadnychrodinnýchpríslušníkovsudelenýmazylomresp.sposkytnutoudoplnkovouochranou,sktorými

by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť.

II. Konanie pred správnym súdom
7. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu vo veciach azylu na Správny súd v
Bratislave (ďalej len „správny súd“). Navrhol v nej, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru žalobcu rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ svojho rozhodnutia, je v rozpore
s administratívnym spisom (§ 191 ods. 1 písm. c), f) Správneho súdneho poriadku v účinnom znení
(ďalej len „SSP“)).
8. Správny súd rozsudkom č. k. 17Saz/12/2024 - 42 zo dňa 19. marca 2025 (ďalej len „rozsudok

správneho súdu“) žalobu ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení rozsudku upriamil pozornosť na
nasledovné:
· ide o štvrtú žiadosť žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky,
· prvé konanie začalo dňa 30. apríla 2019, kedy na základe Dublinského dohovoru bol žalobca vrátený
z Nemeckej spolkovej republiky (ďalej len „Nemecko“) z dôvodu, že na azylové konanie bola príslušná

SR, nakoľko mu boli slovenským veľvyslanectvom v Teheráne udelené turistické víza. Počas pohovoru
dňa 24. mája 2019 uviedol, že v krajine pôvodu konvertoval na kresťanstvo. Bol členom skupiny ľudí,
ktorá sa snažila o šírenie kresťanstva a oslovovali ľudí, ktorí mali nejaké problémy alebo osamotených
ľudí. V meste Širáz písali rôzne heslá a plagáty o kresťanstve. Táto skupina sa stretávala dva razy
týždenne. Počas jedného stretnutia prišli za nimi neznámi ľudia, pričom sa žalobca domnieval, že to boli

členovia iránskej tajnej polície. Podarilo sa mu utiecť, ale predpokladal, že niektorých členov skupiny
zaistili. Po tomto incidente sa domov nevrátil, pretože sa obával možných komplikácií s políciou, čo sa aj
následnepotvrdilo,keďsadozvedel,žehopolíciaskutočnedomahľadala.Zobavyovlastnúbezpečnosť
sa rozhodol krajinu pôvodu opustiť a vycestovať do Európy, pričom počas jeho nelegálneho pobytu
na území SR požiadal o medzinárodnú ochranu. Po podaní vyhlásenia bol zaslaný do Záchytného

tábora Humenné a následne bol presunutý do PT Rohovce. PT však bez upovedomenia personálu
svojvoľne opustil a bez priepustky sa mimo azylového zariadenia zdržiaval viac ako 7 dní. Na základe
uvedenej skutočnosti konanie bolo rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-PO-80-23/2019-Ž zo dňa
19. septembra 2019 podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle zastavené,· druhé konanie začalo na potom, ako bol žalobca dňa 5. marca 2020 žalobca na základe Dublinského
dohovoru vrátený z Belgického kráľovstva späť na územie Slovenska z dôvodu, že na konanie o azyle
bola príslušná SR. Za účelom zdôvodnenia jeho opakovanej žiadosti uviedol, že dôvodom jeho odchodu

z krajiny pôvodu bola skutočnosť, ktorú už uviedol v predchádzajúcom konaní, teda jeho konvertovanie
na kresťanstvo. V súvislosti s uvedenou skutočnosťou upresnil, že oficiálne na kresťanstvo vlastne nikdy
nekonvertoval. Bol iba členom skupiny, ktorá propagovala kresťanstvo tým, že písali pomocou spreja
heslá na steny budov, metra alebo na iných viditeľných miestach a tiež lepili plagáty o kresťanstve.
Ako ďalší dôvod, ktorý v prvom konaní neuviedol, bola jeho bisexualita. V predchádzajúcom konaní

túto skutočnosť zamlčal, pretože sa hanbil o takejto chúlostivej záležitosti rozprávať. Rozhodnutím
žalovaného č. ČAS: MU-PO-61-18/2020-Ž zo dňa 26. augusta 2020 mu azyl nebol udelený a zároveň
mu nebola ani poskytnutá doplnková ochrana na území SR, podaná správna žaloba proti tomuto
rozhodnutiu bola Krajským súdom v Bratislave zamietnutá (rozsudok č. k. 7SaZ/6/2020-42 zo dňa 4.
mája 2021). Následne Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“) rozsudkom sp.
zn. 1Sak/1/2021 zo dňa 29. septembra 2021 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, a to z dôvodu porušenia procesných práv účastníka konania pred krajským súdom. V ďalšom
konaní Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. BA-7SaZ/4/202l-164 z 21. septembra 2023 rozhodnutie
žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozsudku správny súd zaviazal žalovaného na
doplnenie dokazovania. V priebehu ďalšieho správneho konania však žalobca dňa 11. augusta 2023
svojvoľne opustil PT Rohovce a mimo azylového zariadenia sa zdržiaval viac ako 7 dní. Na základe

uvedenej skutočnosti konanie bolo rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-PO-61-40/2020-Ž z 5.
decembra 2023 v zmysle § 19 ods. l písm. f) zákona o azyle zastavené (právoplatné 2. januára 2024),
· tretie konanie začalo potom, ako bol žalobca dňa 5. apríla 2024 na základe Dublinského dohovoru
opäť vrátený na Slovensko a to z Holandska, lebo na konanie o žiadosti žalobcu o azyl je príslušná SR.
Žalobca bol následne umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, pričom dňa

10. apríla 2024 zobral späť svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR a to z dôvodu že sa rozhodol
vrátiť do krajiny pôvodu. Na základe tejto skutočnosti bolo rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-
PO-61-9/2024-Ž z 11. apríla 2024 v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) konanie vo veci jeho žiadosti o udelenie
azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany zastavené,
· štvrté konanie začalo na základe žiadosti zo dňa 1. júla 2024 počas umiestnenia v Útvare

policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Počas pohovoru zo dňa 17. júla uviedol, že o dôvodoch
predchádzajúcich žiadostí nevypovedal pravdivo a klamal vo veľa veciach. Uviedol, že nemal nikdy v
Iráne problémy ohľadom svojho náboženstva a klamal, lebo sa bál, že bude vrátený do Iránu, pričom
chcel nejakú formu medzinárodnej ochrany. Ďalej tvrdil, že praktizoval moslimskú vieru až do jeho
odchodu z krajiny, pričom chcel by prejsť na kresťanské náboženstvo. Prvé stretnutie s kresťanskou

vierou zažil až počas návštevy kostola v čase jeho pobytu v PT v Rohovciach. Tu sa niekoľkokrát
zúčastnil na bohoslužbách, avšak keďže tieto boli v maďarskom jazyku, ich obsahu nerozumel, ale podľa
jeho výpovede prostredie kostola malo na neho pozitívny vplyv, cítil sa pokojný. Ako dôvody pre ktoré
opakovane žiada o azyl na území SR uviedol, že sa obáva o svoj život zo strany vládnej garnitúry, lebo
chce konvertovať na kresťanstvo a mohol by mať z tohto dôvodu problémy. Považuje sa za kresťana a

v koráne je uvedené, že keď moslim prejde na iné náboženstvo, je to neprijateľné a môže za to dostať
aj trest smrti. Taktiež uviedol, že to je všetko, čo chcel doplniť, ničoho iného sa neobáva, toto je dôvod
prečo žiada o azyl. K otázkam k svojej bisexualite uviedol, že nemal nikdy žiadny problém z dôvodu jeho
bisexuálnej orientácie alebo z titulu vzťahov, ktoré mal s mužmi a ženami v Iráne, keďže sa stretávali
potajomky. Ďalej uviedol, že hlavným dôvodom, odchodu z Iránu bola túžba po lepšom, slobodnom

živote,
· správny súd k posúdeniu dôveryhodnosti žalobcu uviedol:
· z administratívneho spisu je zrejmé, že v prejednávanom prípade bolo rozhodnuté o štvrtej
žiadosti žalobcu o azyl. Žalobca v predmetnom azylovom konaní počas pohovoru 17. júla 2024
uviedol, že o dôvodoch predchádzajúcich žiadostí nevypovedal pravdivo a klamal vo veľa veciach. Z

administratívneho spisu tiež vyplýva, že žalobca bol riadne poučený o tom, že ak uvedie nepravdivé
údaje, predloží falšované alebo pozmenené dokumenty, tieto skutočnosti môže migračný úrad
vyhodnotiť ako priťažujúce okolnosti, ktoré môžu negatívne ovplyvniť rozhodnutie o žalobcovej žiadosti
o udelenie azylu. Taktiež bol poučený o tom, že ak opustí územie Slovenskej republiky, alebo vezme
svoju žiadosť o udelenie azylu späť, žalovaný jeho konanie o udelenie azylu zastaví,

· podľa názoru správneho súdu žalobca teda svojim vlastným konaním zadal dôvody na spochybňovanie
dôveryhodnosti svojej osoby, keď v predchádzajúcich azylových konaniach na pohovoroch klamal,
navyše dvakrát pred samotným ukončením azylového konania opustil územie Slovenskej republiky a
svoju tretiu žiadosť o udelenie azylu vzal späť,·vosvojejprvejžiadostioazylžiadateľosvojejbisexuálnejorientácii(aniosexuálnychstykochsrôznymi
mužmi a ženami) nič neuviedol, a v kontexte s tým, čo tvrdil vo svoje štvrtej žiadosti, a to, že v Iráne
praktizoval moslimskú vieru až do odchodu z krajiny (chodieval do mešity, modlieval sa), taktiež že

v súčasnosti chce konvertovať na kresťanstvo, sa javí súdu vysoko nelogické, keď na druhej strane
žalobca poukazuje na svoju bisexualitu a promiskuitný spôsob života, čo je samo osebe v rozpore s
kresťanskými hodnotami,
· na základe uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že nemôže byť daná všeobecná
dôveryhodnosť žalobcu, a preto neboli v jeho prípade kumulatívne splnené podmienky predpokladané v

§ 19a ods. 3 zákona o azyle, na to, aby žalobcovi stačilo pred žalovaným prezentovať len svoje tvrdenia
(absentuje u žalobcu dôveryhodná výpoveď). Žalobca bol preto za daného stavu podľa názoru súdu
povinný svoje tvrdenia osvedčiť, podložiť ich dôkazmi, ak chcel byť v konaní o svojej štvrtej žiadosti o
azyl úspešný. Svoje tvrdenia však žiadnymi dôkazmi nepodložil,
· správnemu súdu sa preto javí žiadosť žalobcu o medzinárodnú ochranu účelová, aby zabránil svojmu
administratívnemu vyhosteniu do krajiny pôvodu. Z jeho celkového konania nemožno vyvodiť úprimný

záujem o medzinárodnú ochranu na území Slovenskej republiky, keďže je zrejmé, že sa predovšetkým
snažil o zlegalizovanie si svojho pobytu na území iných členských štátov Európskej únie (Belgicko,
Holandsko), kde si po opustení Slovenskej republiky následne podával žiadosti o udelenie azylu. Potom,
čo bol žalobca druhýkrát vrátený na územie Slovenskej republiky si zrejme žalobca uvedomil, že
príslušným štátom na rozhodovanie o jeho žiadosti o azyl je jedine Slovenská republika, následne svoju

tretiu žiadosť o azyl vzal späť, z dôvodu, že sa rozhodol vrátiť do krajiny pôvodu. Táto skutočnosť
tiež potvrdzuje účelovosť žalobcovej žiadosti o medzinárodnú ochranu, lebo ak by žalobcovi hrozilo
reálne prenasledovanie v zmysle definície zákona o azyle [§ 2 písm. d)] z azylovo relevantných dôvodov,
prípadne by mu hrozilo vážne bezprávie, nerozhodol by sa vrátiť do Iránu a nezobral by svoju tretiu
žiadosť o azyl späť,

· z pohovoru so žalobcom dňa 17. júla 2024 tiež vyplýva, že v čase, keď opustil krajinu pôvodu nemal
absolútne žiadne problémy v súvislosti s kresťanstvom, všetko si vymyslel. Ako dôvody pre ktoré
opakovanepožiadaloazylnaúzemíSRuviedol,žesaobávaosvojživotzostranyvládnejgarnitúry,lebo
chce konvertovať na kresťanstvo a mohol by mať z tohto dôvodu problémy, ničoho iného sa neobáva,
toto je dôvod prečo žiada o azyl (teda ani netvrdil, že sa obáva svojho prenasledovania z dôvodu tvrdenej

bisexuality).Zuvedenéhotiežmožnovyvodiť,žežalobcanebolutečencomvčasejehoodchoduzkrajiny
pôvodu, ale v jeho prípade možno hovoriť ako o žiadateľovi o azyl „sur place“,
· žalovaný vykonal adekvátne dokazovanie ku všetkým žalobcom tvrdeným dôvodom pre udelenie
azylu, pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočné vecné a právne
východiská pre jeho výrok,

· v prípade žalobcu nemožno uvažovať ani o reálnej hrozbe vážneho bezprávia po návrate do krajiny
pôvodu. Nedôveryhodnosť tvrdení žalobcu však objektívne znemožnila žalovanému zistiť u žalobcu
nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany,
· žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani iným spôsobom nevyšlo v konaní pred žalovaným najavo, že by
mu hrozilo reálne nebezpečenstvo vážnej ujmy, odôvodňujúce poskytnutie doplnkovej ochrany. Záver o

existencii reálneho nebezpečenstva vážnej ujmy nemožno bez ďalšieho vyvodiť z ničím nepodložených
tvrdení žalobcu, navyše za situácie, keď sa sám žalobca predtým rozhodol vrátiť do Iránu a zobral svoju
tretiu žiadosť o azyl späť. Ak by mu hrozilo vážne bezprávie, nerozhodol by sa vrátiť do Iránu, a táto
hrozba nevyplýva ani z reálií o krajine pôvodu. Uvádzané náboženské dôvody a tvrdenú príslušnosť k
sociálnej skupine považuje správny súd za účelové a reálne žalobcovi v krajine pôvodu nič relevantné

pre poskytnutie medzinárodnej ochrany nehrozí,
· žalovaný pri posudzovaní prípadu zohľadnil všetky vyhlásenia poskytnuté žalobcom, dôležité
skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žalobcu, jeho postavenie a osobné pomery. Správne vyhodnotil
zistený skutkový stav a na tento správne aplikoval ustanovenia zákona o azyle majúc za to, že
žalobca nesplnil podmienky pre udelenie azylu, či doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky.

Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa podrobne zaoberal všetkými dôvodmi a skutočnosťami
relevantnými pre konanie (aj otázkou dôveryhodnosti samotného žalobcu ako žiadateľa o azyl), situáciu
z hľadiska vyslovených obáv a správ o krajine pôvodu vyhodnotil nielen z retrospektívneho hľadiska,
ale posúdil možnosť prenasledovania resp. reálnej hrozby vážneho bezprávia vo vzťahu k žalobcovi aj
smerom do budúcnosti,

· žalobné námietky žalobcu nepovažuje za relevantné, lebo tieto sú postavené len na žalobcových
tvrdeniach, žalobcovu výpoveď však za konkrétnych okolností jeho prípadu nie je možné, ako už bolo
uvedené vyššie, považovať za dôveryhodnú. Z tohto dôvodu nie je možná na jeho prípad ani aplikácia
rozhodnutí NS SR z ktorých žalobca v žalobe citoval. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že iránskejambasáde už priznal, že konvertoval na kresťanstvo, sám uviedol, že mu odpovedali, že to nie je
problém, že sa môže vrátiť. Tak ako poukázal aj žalovaný na rozhodnutie ESĽP č. 60342/16 v prípade
A. proti Švajčiarsku týkajúci sa iránskeho štátneho príslušníka, ktorý sa dovolával svojho obrátenia na

kresťanskú vieru, aj správny súd odkazuje na predmetné rozhodnutie, v ktorom ESĽP dospel k záveru,
že by sťažovateľovo vyhostenie do Iránu nepredstavovalo porušenie článku 2 a 3 Dohovoru. Okrem
iného v ňom bolo tiež konštatované, že osoby, ktoré sa obrátili na kresťanskú vieru by boli vystavené
riziku zlého zaobchádzania v Iráne iba za predpokladu, že by svoju vieru prejavovali spôsobom, ktorý
by iránske úrady vnímali ako hrozbu. To by však vyžadovalo určitú mieru verejnej exponovanosti, čo

nebol sťažovateľov prípad. Obdobne tak nemôže ísť ani o prípad žalobcu, ktorý (ako vyplýva z pohovoru
zo 17. júla 2024) nepozná žiadnu kresťanskú modlitbu, nevymenoval ani jedno Božie prikázanie, len
k tomu uviedol, že keď má zlú náladu, tak sa v mysli obracia na Ježiša Krista a myslí na neho. Nie
sú teda žiadne indície, že by žalobca už na území Slovenskej republiky praktizoval svoju kresťanskú
vieru pravidelne a verejne. Žalobcu teda ani nie je možné považovať za silno veriacu osobu, ktorá by
považovala výkon svojho náboženského vierovyznania na verejnosti za nevyhnutný k tomu, aby jej bolo

umožnené si zachovať náboženskú identitu,
· správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj postupu
predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil závažné porušenie zákona, ani porušenie práv a právom
chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých by bolo potrebné preskúmavané rozhodnutie zrušiť,
a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 219 SSP).

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov
9. Žalobca podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok správneho súdu tak,
že rozhodnutie žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.

10. Bližšie uviedol, že:
- je presvedčený o tom, že aj na základe jeho vyhlásenia pred zamestnancami iránskej ambasády o
jeho konvertovaní na kresťanstvo, iránske štátne orgány disponujú informáciou o sťažovateľovej zmene
vierovyznania z islamu na kresťanstvo, čo je, v Iráne považované za trestný čin,
- napriek tomu, že zo strany sťažovateľa nedošlo ku samotnému aktu konvertovania, má za to, že

samotné prehlásenie sťažovateľa môžu iránske štátne orgány považovať za dostatočný dôkaz o jeho
konverzii,
- napriek skutočnosti, že sa jednak žalovaný a rovnako aj správny súd odvolávajú na sťažovateľovu
nedôveryhodnosť z dôvodu jeho nepravdivej výpovede o konvertovaní na kresťanstvo ešte v Iráne,
samotný správny súd uviedol, že v prípade sťažovateľa možno hovoriť ako o žiadateľovi o azyl „sur

place”, preto má za to, že vzhľadom na fakt zakotvenia trestnosti konvertovania z islamu na kresťanstvo
v iránskom trestnom zákonníku, vzhľadom na výpoveď sťažovateľa o jeho návštevách kostola počas
jeho pobytu na Slovensku a úmysle konvertovať na kresťanstvo, na jeho vyhlásenie pred iránskou
ambasádou, mal žalovaný a taktiež správny súd venovať zvýšenú pozornosť nielen otázke jeho
dôveryhodnosti, ale taktiež aj riziku jeho prenasledovania v prípade návratu do Iránu,

- v samotnom rozhodnutí ESĽP z 19. decembra 2017 č. 60342/16 (prípad A. proti Švajčiarsku) sa
uvádza, že konvertiti, ktorí nevzbudili pozornosť iránskych úradov, a to aj z iných dôvodov, než z
dôvodov konverzie, a ktorí diskrétne praktizovali svoju vieru, sa nestretávajú so skutočným rizikom
zlého zaobchádzania po návrate, má za to, že s prihliadnutím na jeho vyhlásenie pred ambasádou,
bude v prípade návratu do krajiny pôvodu minimálne „záujmovou osobou pre iránske orgány”, čo môže

znamenať jeho sledovanie, či istú formu zvýšenej kontroly jeho osoby bezpečnostnými zložkami,
- je osobou, ktorá patrí do komunity LGBTI, preto je vysoko pravdepodobné, že k problému jeho vysoko
pravdepodobného prenasledovania z náboženských dôvodov sa pridruží aj jeho prenasledovanie za
udržiavanie intímnych vzťahov s osobami rovnakého pohlavia, čo zodpovedá profilu osoby v zmysle
rozhodnutia ESĽP (A. proti Švajčiarsku), teda osoby ktorá môže vzbudiť pozornosť iránskych orgánov

aj z iných dôvodov,
- uvedené korešponduje aj so znením § 19a ods. 6 zákona o azyle, podľa ktorého pri posudzovaní
žiadostioudelenieazylusaneprihliadanato,čižiadateľskutočnemárasové,náboženské,národnostné,
sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu
prisudzované pôvodcom prenasledovania,

- nesprávne právne posúdenie veci správneho súdu uviedol v tom, že súd na základe nedostatočných
vedomostí sťažovateľa o kresťanstve spochybnil pravosť, či intenzitu viery sťažovateľa v kresťanské
vierovyznanie, tiež vzhľadom na jeho opakovanú návštevu kostola a nájdenie si kresťanských
kamarátov, s ktorými viedol dialóg o kresťanstve, videl nesprávne posúdenie správneho súdu, že „niesú žiadne indície, že by už na území Slovenskej republiky praktizoval svoju kresťanskú vieru pravidelne
a verejne,
- v prípade núteného návratu do Iránu bude mať potrebu praktizovať svoju vieru verejne návštevou

kresťanských kostolov, resp. byť v kontakte s kresťanskou komunitou a následne aj ukončiť proces svojej
konverzie z islamu na kresťanstvo,
- záver správneho súdu o účelnosti jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, aby tak zabránil svojmu
administratívnemuvyhosteniudokrajinypôvodupovažujezanesprávneprávneposúdenieveci,nakoľko
ešte v čase prvých žiadostí o azyl na Slovensku mu bola diagnostikovaná psychická porucha, konkrétne

schizofrénia,kvôliktorejbolajhospitalizovanýnapsychiatrickomoddeleníaktoránatoľkoovplyvnilajeho
duševný stav, že pod jej vplyvom bol nútený pobytový tábor svojvoľne opustiť. Rovnako sa mu zdravotný
stav zhoršil aj v čase jeho tretej žiadosti o azyl v ÚPZC Sečovce, kedy bol z dôvodu uzatvorených
podmienok v útvare policajného zaistenia pre cudzincov zmätený, čo viedlo k vzatiu žiadosti o azyl
späť a prejaveniu vôle vrátiť sa do Iránu. Po opätovnom nasadení liečby sa však jeho zdravotný stav
stabilizoval, pričom si sťažovateľ uvedomil dôsledky svojho konania a hrozbu jeho prenasledovania v

krajine pôvodu a následne opäť požiadal o azyl,
- na základe vyššie uvedeného boli v prípade sťažovateľa preukázané opodstatnené obavy z
prenasledovania z náboženských dôvodov a z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine a vzhľadom na
tieto obavy sa sťažovateľ nemôže a ani nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu.
11. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil so závermi rozsudku správneho súdu.

Navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Upriamil pozornosť na to, že v prípade sťažovateľa sa jedná sa
o jeho štvrtú žiadosť o udelenie azylu, z ktorých možno jasne vyvodiť nezáujem sťažovateľa o udelenie
azylu alebo doplnkovej ochrany podľa zákona o azyle, nakoľko sťažovateľ 3 krát opustil pobytový tábor
na viac ako 7 dní a už sa dobrovoľne sám nevrátil. Poukázal tiež na nehodnovernosť tvrdení sťažovateľa
v jeho už 3-tej výpovedi, v ktorej sa priznáva, že v minulých výpovediach neuvádzal pravdivé údaje a

klamal. U sťažovateľa sa nejedná o skutočné konvertovanie, keďže u sťažovateľa je viditeľné, že nemá
základné vedomosti o cirkvi, ku ktorej sa hlási. Nepozná jej dejiny, modlitby, hlavného predstaviteľa,
náležitosti, ktoré plynú z kresťanstva, ani čo sa kresťanstvom a vierou sleduje. Sympatie našiel iba v
pocite, ktorý zažil v kostole počas pobytu v PT Rohovce, ako uviedol vo svojej poslednej výpovedi.
Sťažovateľa nemožno považovať za osobu, ktorá konvertovala na kresťanstvo, keďže sám nebol nikdy

pokrstený a už vôbec nie ako učiteľa viery, keďže sám o nej nemá ani minimálne poznatky. Z dôkazov
založených v administratívnych spisov je zrejmé, že lídri a organizátori cirkví sa môžu pre šírenie
náboženstva dostať do problémov s iránskymi štátnymi orgánmi. To však nie je prípad sťažovateľa, ktorý
svoju vieru nepraktizuje nijakým viditeľným spôsobom, ako sa sám vyjadril počas svojho posledného
pohovoru. Sťažovateľ sa nachádza v Európe od roku 2019, avšak počas tejto doby neprejavil skutočný

záujem sa pripraviť na krst či začať vieru praktizovať.
12. Žalovaný poukázal na to, že sťažovateľ vo svojej poslednej výpovedi uvádza, že v krajine pôvodu
jeho bisexuálna orientácia trvala od jeho zhruba 5-tich rokov a až do svojho odchodu z Iránu, ktorý
realizoval v 28-ich rokoch, pričom za svoju orientáciu nebol nikdy stíhaný ani potrestaný. Sťažovateľova
sexuálna orientácia počas tak dlhej doby od jej uvedomenia zo strany sťažovateľa a spôsobu jeho

života bola jeho okoliu známa, a teda aj akceptovaná. Na odsúdenie sťažovateľa, či už v spoločenskom
význame alebo z trestnoprávneho hľadiska nie je ani zo strany jeho rodiny, známych či štátnych
orgánov potrebná miera záujmu. V neposlednom rade aj tieto sťažovateľove tvrdenia možno iba
prezumovať, nakoľko v jeho predchádzajúcich výpovediach nevypovedal pravdivo a klamal o rôznych
skutočnostiach, a preto je otázne, či tieto informácie, ktoré sťažovateľ poskytol do aktuálneho konania,

zodpovedajú skutočnosti. Spochybniť možno vierohodnosť aj týchto jeho tvrdení, nakoľko neuvádzal
pravdivé informácie v predošlých pohovoroch, ktoré s ním boli vedené. Žalovaný má za to, že napadnuté
rozhodnutie bolo vydané na základe vykonaných dôkazov zahrnutých v administratívnych spisoch.
13. K námietke sťažovateľa ohľadom jeho telefonátu na iránsku ambasádu, ktorý má byť pre iránske
štátne orgány dostatočný dôkaz o jeho konverzii, a to v kombinácii s jeho bisexuálnou orientáciou, čo

môže podľa neho znamenať zvýšenú kontrolu jeho osoby bezpečnostnými zložkami, žalovaný uviedol,
že tento telefonát je skôr naopak dôkazom, že sťažovateľ nemá reálnu obavu o svoju bezpečnosť pred
iránskymi štátnymi orgánmi. Ak sťažovateľ vôbec vypovedal v tomto smere pravdivo, keď uviedol, že
telefonoval na ambasádu a odovzdal im informáciu o svojej konverzii, v takom prípade je zrejmé, že
sťažovateľ sa nemôže ničoho skutočne obávať, nakoľko v prípade jeho neistého postavenia a otáznej

budúcnosti v EÚ by sa v prípade reálnej hrozby z prenasledovania z racionálneho hľadiska takouto
správou nemohol prezentovať.14. Úvahu sťažovateľa, že „v prípade núteného návratu do Iránu bude mať potrebu praktizovať
svoju vieru verejne návštevou kresťanských kostolov“ hoci doposiaľ svoju vieru doteraz takmer vôbec
nepraktizoval, možno podľa názoru žalovaného označiť len ako iluzórnu.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“)
preskúmal rozsudok správneho súdu. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11

písm. h) SSP.
16. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez pojednávania. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
17. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná
kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou

a včas. Žalobca je podľa § 4 ods. 2 písm. n) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v účinnom znení od poplatku za podanie kasačnej sťažnosti oslobodený.
18. Po meritórnom preskúmaní veci kasačný súd dospel k záverom, ktoré deklaroval vo výroku svojho
rozsudku. Bližšie tieto závery odôvodňuje v nasledovnom texte.
19. Dôvody na udelenie azylu sú vymedzené v § 8 zákona o azyle. Podľa písm. a) tohto ustanovenia

žalovaný udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z
dôvodovzastávaniaurčitýchpolitickýchnázorovalebopríslušnostikurčitejsociálnejskupineavzhľadom
na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
20. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci kasačný súd predostiera, že z ustanovenia § 8

zákona o azyle vyplýva, že účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný
za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú obavu z prenasledovania z dôvodov v
zákone vymedzených. Aby mu mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí sa preto preukázať,
že je nositeľom určitého presvedčenia (v danom prípade náboženského), pre ktoré je v krajine, ktorej
občianstvo má (v krajine jeho posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný, resp. že je

prenasledovaný z dôvodu príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine a má dôvodnú obavu, že
by k takémuto prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť.
21. Pri zisťovaní skutkového stavu je pritom potrebné vychádzať z toho, či sťažovateľ v konaní uniesol
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.
22. Najvyšší správny súd SR opakovane a podrobne vo svojej judikatúre vyslovil, že konanie o

medzinárodnej ochrane je konaním špecifickým tým, že (1) je v ňom často nutné rozhodovať za situácie
dôkaznej núdze, (2) ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa riziko prenasledovania či vážnej
ujmy v budúcnosti (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/16/2022 z
28. novembra 2022, publikovaný v Zbierke č. 1/2023 pod č. 41/2023 ZNSS). Týmto špecifikám konania
o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené

v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.
januára 2015, sp. zn. 1Sža/48/2014).
23. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa,
ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, čo tvrdia okolnosti nasvedčujúce možnému
zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi

žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne
žiadateľ,avšaksprávnyorgánjepovinnýzabezpečiťkžiadostiomedzinárodnúochranuvšetkydostupné
dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Nie je povinnosťou žiadateľa
o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou
vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil

všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013.
24. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech
žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať,
že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom

na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie dôjsť,
a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti
byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech
žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.10Sža/12/2016/ zo dňa 29. júna 2016).25. Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je totiž výsledkom celkového hodnotiaceho
procesu a úvah žalovaného o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti
ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami

o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré
nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné
rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sža/48/2010 z 18.
mája 2010).
26. Otázka dôveryhodnosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu predstavuje zásadné kritérium pri

rozhodovaní o jej udelení. Pri jej posudzovaní je potrebné postupovať mimoriadne starostlivo, pričom
základný rámec hodnotenia nepochybne vytvára výpoveď samotného žiadateľa. V zmysle ustálenej
judikatúry i aplikačnej praxe žiadateľ nesie tzv. bremeno tvrdenia, ktoré je následne vo vzájomnej
interakcii so správnym orgánom dopĺňané bremenom dôkazným. Je však všeobecne akceptované,
že nie je povinnosťou žiadateľa o udelenie medzinárodnej ochrany, aby svoje tvrdenia preukazoval
výlučne formálnymi dôkaznými prostriedkami. V prípade, ak je jeho výpoveď konzistentná, presvedčivá

a dôveryhodná, môže sama osebe postačovať ako základ pre priznanie medzinárodnej ochrany. Práve
z tohto dôvodu nadobúda otázka pravdivosti a dôveryhodnosti výpovede mimoriadny význam.
27. V danom prípade však sťažovateľ ako žiadateľ o azyl v dvoch samostatných konaniach, v ktorých
nevyčkal na rozhodnutie o jeho žiadosti, (počas konaní opustil pobytový tábor aj územie Slovenskej
republiky)uvádzalnepravdivéúdaje,kuktorýmsanáslednesámpriznal,vtreťomkonanídokoncazobral

svoju žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany späť z dôvodu že sa rozhodol vrátiť do krajiny pôvodu.
Takéto konanie (správanie) sťažovateľa objektívne oslabuje jeho dôveryhodnosť a svedčí o tom, že
bremeno tvrdenia v tomto konaní neuniesol. Za týchto okolností nie je možné akceptovať jeho výpoveď
ako dostatočný podklad pre záver o existencii opodstatneného dôvodu na udelenie medzinárodnej
ochrany.

28. Za nevierohodné boli žalovaným označené tvrdenia sťažovateľa a) o jeho možných problémoch so
štátnymi orgánmi krajiny pôvodu kvôli konvertovaniu na kresťanstvo, b) o jeho možných problémoch
so štátnymi orgánmi krajiny pôvodu kvôli jeho sexuálnej orientácii. Objektívnosť výpovede ohľadom
jeho bisexuality vzhľadom na výrazné spochybnenie hodnovernosti jeho osoby nebolo možné podľa
žalovaného potvrdiť alebo vyvrátiť, ak by však skutočne v krajine pôvodu praktizoval intímny styk s

osobami mužského a ženského pohlavia, nemohla byť táto skutočnosť dôvodom jeho odchodu z Iránu,
pretože podľa jeho vlastnej výpovede, nemal v Iráne nikdy žiadne problémy, pretože o týchto stykoch
nikto nevedel. Správny súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že sťažovateľovu výpoveď nemožno
považovať za dôveryhodnú a jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu označil za účelovú v snahe zabrániť
administratívnemu vyhosteniu do krajiny pôvodu.

29. Kasačný súd považuje závery žalovaného a správneho súdu o nevierohodnosti tvrdení sťažovateľa
za priliehavé, pritom vo svojich tvrdeniach (tak žalovaný ako aj správny súd) neuvádzali len
drobné nezrovnalosti, ktoré by sa snáď dali vyložiť časovým odstupom, príp. prirodzenou tendenciou
človeka určité veci zabúdať alebo subjektívnym vnímaním skutočností, ale poukázali na sťažovateľom
vymyslené dôvody žiadosti v predchádzajúcich konaniach (ku ktorým sa priznal) a ostatný predstieraný

dôvod o zamýšľanom konvertovaní na kresťanstvo.
30. Okrem spomenutej nevierohodnosti tvrdení sťažovateľa, kasačný súd poukazuje súčasne aj na
protichodnosť jeho tvrdení, ktorý na jednej strane tvrdí, že sa chcel dobrovoľne vrátiť do krajiny
pôvodu, čo naznačuje, že nepripisuje situácii v domovskej krajine vo vzťahu k jeho osobe a možnému
prenasledovaniu nejaké riziko. Na druhej strane tvrdí, že chce konvertovať na kresťanstvo a že o tomto

zámere informoval pracovníkov ambasády, v dôsledku čoho mu hrozí prenasledovanie. Okrem toho, že
neexistuje žiaden dôkaz o tom, že sťažovateľ skutočne komunikoval s príslušnými orgánmi ambasády o
svojom úmysle konvertovať v Iráne na kresťanstvo, takýto rozpor oslabuje jeho dôveryhodnosť, pretože
je nelogické, že by si dobrovoľne vybral návrat do situácie, kde podľa vlastných slov mu hrozí vážne
nebezpečenstvo, a to (nebezpečenstvo) ešte zvýšil priznaním o svojom úmysle konvertovať, hoci mal

možnosť tak urobiť počas pobytu na Slovensku, resp. v iných európskych krajinách, čo však neurobil.
Preto sa nejaví logické, že by o takomto úmysle informoval orgány krajiny, ktorých sa obáva.
31. Predchádzajúce nepravdivé vyjadrenia sťažovateľa, ale aj správanie sťažovateľa popísané vyššie
(2x opustenie PT/SR počas azylového konania, späťvzatie žiadosti o azyl v treťom konaní) a protichodné
nelogické vyjadrenia o jeho zamýšľanej konverzii po príchode do krajiny pôvodu pred pracovníkmi

ambasády sú základom na vážne spochybnenie aj jeho aktuálnych tvrdení o hrozbách prenasledovania
či už z náboženských dôvodov, resp. z dôvodu jeho sexuálnej orientácie.
32. Namietanú psychickú poruchu, (ktorá mala ovplyvniť jeho duševný stav tak, že pod jej vplyvom bol
nútený pobytový tábor svojvoľne opustiť a dokonca zmätenosť ho mala viesť aj k vzatiu žiadosti o azylspäť a prejaveniu vôle vrátiť sa do Iránu), sťažovateľ resp. jeho zástupca nijako nedoložili, rovnako tak
psychické problémy sťažovateľa, ktorý sa mal v minulosti liečiť, ničím nepreukázali, a to ani v konaní
pred správnym súdom. Ani z rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 1Sak/1/2021 zo dňa 29. septembra

2021 nevyplýva, že by sťažovateľ zmieňoval v predchádzajúcom konaní psychické problémy, ktoré mali
ovplyvniť jeho správanie - opustenie pobytového tábora v minulosti, hoci práve v zmienenom konaní
bol sťažovateľ 6.3.2020 na základe Dublinského dohovoru vrátený z Belgicka na územie Slovenskej
republiky a predtým dňa 29.4.2019 bol na základe Dublinského dohovoru vrátený z Nemeckej spolkovej
republiky na územie Slovenskej republiky.

33. Napriek tomu, že žalovaný vyhodnotil žalobcu ako nedôveryhodného, jeho zmieneným azylovým
dôvodom (náboženským) sa podrobne zaoberal a to aj v kontexte informácií o krajine pôvodu a dospel
k záveru, že počas jeho pobytu v krajine pôvodu nebola jeho náboženská sloboda žiadnym spôsobom
obmedzovaná, preto náboženstvo nemohlo byť dôvodom, prečo z Iránu odišiel. Skutočnosť, že návšteva
kresťanského kostola na Slovensku u neho vyvolala duševný pokoj, je podľa žalovaného subjektívnym
stavom mysle a v ničom nenasvedčuje, tomu, že k samotnému konvertovaniu takýto stav smeroval.

Neuviedol žiaden úkon, ktorý by jeho vnútorné presvedčenie o konvertovaní potvrdzoval. Žalovaný aj s
poukazom na aktuálne informácie, ktoré sa týkajú náboženskej slobody v Iráne, vrátane konvertovania z
islamskej na inú vieru (Správa agentúry Európskej únie pre azyl zverejnená 12. augusta 2024, výročná
správa Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov o náboženskej slobode v Iráne) a s poukazom
narozhodnutieESĽPz19.decembra2017č.60342/16(prípadA.protiŠvajčiarsku)uzavrel,žeobyčajné

konvertovanie na kresťanstvo sa nepovažuje za postačujúce na to, aby mohlo spôsobiť reálne riziko
prenasledovania. Keďže k samotnému konvertovaniu v danom prípade nedošlo, obava z možného
prenasledovania kvôli konvertovaniu nemôže byť podľa žalovaného opodstatnená.
34. Kasačný súd sa s názorom žalovaného stotožňuje, pritom poukazuje na názor vyslovený v rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/32/2015 zo dňa 26. augusta 2015, podľa ktorého „príslušnosť

k náboženstvu je otázkou vnútorného presvedčenia.... môže byť určená len na základe výpovede
žiadateľa o azyl a ďalej hodnotením vonkajších prejavov jeho konania, ktoré môžu byť vodítkom k
odhaleniu jeho vnútorného presvedčenia“. V súlade s článkom 10 ods. 1 písm. b ) kvalifikačnej smernice
tak nemožno urobiť závery ohľadom konvertovania na kresťanstvo iba na základe znalostných testov,
ktoré overujú encyklopedické vedomosti, ktoré je ale možné ľahko nadobudnúť aj bez náboženského

vyznania. Predmetom hodnotenia konvertovania na kresťanstvo musí byť totiž úplnosť vnútorného
presvedčenia k vyznávaniu určitého náboženstva a s ním spojená identita a spôsob života. S ohľadom
na obtiažnosť hodnotenia, či je žiadateľ o azyl veriacim, musí správny orgán vec hodnotiť v celkovom
kontexte, napr. zvážiť aj tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu o hĺbke jeho viery, dĺžke doby po
ktorú danú vieru vyznáva, zapojenie sa do náboženského života príslušnej komunity, vziať do úvahy

jeho celkový prezentovaný duchovný vývoj a pod.“
35. Žalovanému nemožno vytknúť, že by takto nepostupoval. Zo zistených skutočností z jednotlivých
oblastí (znalosti náboženstva a náboženskej aktivity), urobil úsudok o sťažovateľovej osobnosti
a následne urobil záver ohľadom tvrdenej zmeny náboženského vyznania, ktorú vyhodnotil ako
nevierohodnú.

36. S ohľadom na vyššie uvedené dospel kasačný súd k záveru, že žalovaný neposudzoval náboženskú
konverziu sťažovateľa len formálne, t. j. kladením iba znalostných otázok, ale pokúšal sa zistiť aj jeho
vnútorné presvedčenie, teda jeho náboženskú identitu, pričom pre nulovú znalosť nového náboženstva,
minimálnu náboženskú aktivitu (zúčastňoval sa bohoslužieb v jazyku, ktorému nerozumel), a pre
absenciu úkonu, ktorý by jeho vnútorné presvedčenie o konvertovaní potvrdzoval, nemohol urobiť iný,

než učinil úsudok o sťažovateľovej osobnosti (nevierohodnej) a následne záver, že výpoveď sťažovateľa
ohľadom zmeny náboženského vyznania nie je vierohodná.
37. Vo vzťahu k dôvodu žiadosti týkajúceho sa jeho možného prenasledovania z dôvodu bisexuality,
kasačný súd uvádza, že žalovaný priliehavo ozrejmil, prečo nepovažoval uvedený dôvod za relevantný
pre udelenie azylu, keď objasnil, že vychádzal z vyjadrení sťažovateľa, ktorý k svojej sexuálnej orientácii

uviedol, že nemal v Iráne nikdy žiadne problémy, pretože o jeho orientácii (stykoch so ženami a mužmi)
nikto nevedel. Kasačný súd dodáva, že okrem vlastného tvrdenia o bisexualite sťažovateľa neexistuje
žiadny dôkaz ani náznak, že by táto orientácia sťažovateľa bola známa štátnym orgánom Iránu. Ako
vyplýva z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 7. novembra 2013 (spojené veci C-199/12 až C-201/12,
X, Y, Z), skutočná hrozba prenasledovania musí byť individuálne preukázaná a reálne predvídateľná, čo

v tomto prípade nebolo splnené. Riziko, ktoré sťažovateľ uvádza, je čisto hypotetické.
38. So zreteľom na všetky popísané skutočnosti správny súd vec správne právne posúdil. Kasačný súd
preto vyhodnotil kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú. Zároveň kasačný súd, keďže v tomto konaní nie jeviazaný sťažnostnými bodmi (§ 453 ods. 2 časť prvej vety za bodkočiarkou SSP v spojení s § 206 ods.
3 SSP) nevzhliadol iné vady, ktoré by viedli k záveru o nezákonnosti rozsudku správneho súdu.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
39. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je
dôvodná. Kasačný súd, pretože vyhodnotil kasačné námietky za nedôvodné, rozhodol spôsobom
uvedeným v tomto ustanovení.
40. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. (1) v spojení s § 167 ods.

1 a § 168 druhej vety SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Podľa § 167 ods. 1 SSP ... súd
priznážalobcovivočižalovanémuprávonaúplnú...náhradudôvodnevynaloženýchtrovkonania,akmal
žalobca vo veci celkom ... úspech. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho
úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno
spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať
len výnimočne. Kasačný súd žalobcovi náhradu trov kasačného konania nepriznal, nakoľko v kasačnom

konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní
úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné
dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania priznané.
41. Tento rozsudok prijal kasačný súd jednomyseľne.
Skutočná hrozba prenasledovania musí byť individuálne preukázaná a reálne predvídateľná.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.