Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 28, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/196/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5320202556
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5320202556.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov
senátu - sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudca - spravodajca) a JUDr. Róberta Urbana, v spore
žalobcu: L.. A. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. XXX, právne zastúpený spoločnosťou Advokátska
kancelária Varmus, s.r.o., so sídlom Palárikova 83, Čadca, proti žalovanému: Slovenská republika v
mene ktorej koná: 1/ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO:

00 151 866, 2/ Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00
166 481, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Čadca č. k. 4C/46/2020-586 zo dňa 07. apríla 2022 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Úvodom krajský súd považuje za potrebné uviesť, že pri odôvodňovaní rozhodnutia bude vychádzať

zo skutočnosti, že žalovaným subjektom je Slovenská republika ako jediný žalovaný, z ktorého dôvodu
na rozdiel od výroku a odôvodnenia napadnutého rozsudku nebude rozlišovať medzi „žalovaným v 1/
rade“ a „žalovaným v 2/ rade“. Žalovaným subjektom je Slovenská republika, pričom v jej mene konajú
dva rozdielne orgány. Na účely rozlíšenia týchto subjektov bude krajský používať označenie „žalovaný“
so špecifikáciou príslušného orgánu v zátvorke, a to buď „MV SR“ alebo „GP“, prípadne len označením
názvu orgánu konajúceho v mene štátu.

2. Okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
(MV SR) povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.447,72 eur titulom rozdielu na výsluhovom dôchodku za
obdobie od 01. 12. 2013 do 31. 12. 2015 do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Žalobu
vo zvyšku zamietol (výrok II.). Zároveň týmto rozsudkom priznal žalobcovi náhradu trov konania voči
žalovanému (MV SR) v rozsahu 3,08% (výrok III.). Žalovanému (GP) priznal náhradu trov konania voči
žalobcovi v rozsahu 100% (výrok IV.).

3. V dôvodoch svojho rozhodnutia zameral súd prvej inštancie svoje úvahy na preskúmanie splnenia
všetkých predpokladov nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to či tu existuje nezákonné rozhodnutie, škoda a príčinná
súvislosť medzi nimi.
4. Argumentoval, že uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/2Gv

138/13, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 09. 2013 bolo rozhodnuté o zastavení trestného stíhania
voči žalobcovi, z čoho vyplýva, že išlo o nezákonné trestné stíhanie. Žalobca si pôvodnou žalobou
uplatňoval škodu vo výške 12.138 eur. Po tom, čo Ministerstvo vnútra SR zaslalo doklady o výške
výsluhového dôchodku, ktorý by dosiahol, pokiaľ by nebol nezákonne prepustený zo služobného
pomeru, požiadal o rozšírenie žaloby za obdobie od roku 2009 do roku 2015 na sumu 16.973,82 eur,
ktorú zmenu žaloby súd uznesením pripustil. Ministerstvo vnútra SR však v priebehu konania namietalo

premlčanie nároku za obdobie od roku 2008 do 01. 12. 2013. Súd sa s týmto názorom stotožnil, keďže
žaloba bola podaná až dňa 02. 12. 2016, z čoho vyplýva, že zvyšok nároku je teda premlčaný. Zuvedeného dôvodu okresný súd priznal žalobcovi náhradu škody na výsluhovom dôchodku za obdobie
od 01. 12. 2013 do 31. 12. 2015 na základe podkladov, ktoré súdu doložilo Ministerstvo vnútra SR vo
výške 5.447,72 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.

5. Okresný súd vyslovil názor, že pokiaľ by nedošlo k žalobcovmu obvineniu z trestného činu vo veci
údajného zločinu prijímania úplatku, v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa
uznesením zo dňa 05. 04. 2007, nebol by žalobca prepustený zo služobného pomeru a bol by naďalej
vykonával funkciu riaditeľa okresného dopravného inšpektorátu. Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku
zvýšenia jeho príjmu od roku 2008 by mal nárok na vyšší výsluhový dôchodok.

6.Súdprvejinštanciekonštatovalpremlčanienároku,ajpokiaľideouplatnenúnáhraduškodynatrovách
trestného konania, ako aj náhradu nemajetkovej ujmy. Trestné stíhanie voči žalobcovi bolo právoplatne
skončené dňa 03. 09. 2013. Od 04. 09. 2013 začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie nárokov
žalobcu voči Generálnej prokuratúre. Dňa 18. 08. 2016 bola na Ministerstvo vnútra SR podaná žiadosť
o predbežné prerokovanie štyroch nárokov uplatnených v žalobe. Ministerstvo vnútra SR dňa 22. 08.
2016 nároky týkajúce sa náhrady trov trestného konania a nemajetkovej ujmy postúpilo Generálnej

prokuratúre SR, ktorá ich predbežne prerokovala a listom doručeným právnemu zástupcovi žalobcu
dňa 03. 11. 2016 oznámila, že jeho žiadosť považuje za nedôvodnú. V dôsledku toho od 04. 11. 2016
pokračovalo plynutie zostávajúcej časti premlčacej doby, ktorá márne uplynula dňa 20. 11. 2016, pričom
žaloba bola podaná až 02. 12. 2016.
7. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že vznesené námietky premlčania boli uplatnené v rozpore

s dobrými mravmi, okresný súd dospel k záveru, odkazujúc na judikatúru Ústavného súdu SR a
Najvyššieho súdu SR, že vznesenie námietky premlčania sa môže priečiť dobrým mravom len vo
výnimočných prípadoch, keď by to bolo na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie premlčacej doby
nezavinila. Uvedené podmienky pre neakceptovanie námietok premlčania nepovažoval okresný súd za
splnené.

8. Pokiaľ ide o trovy konania, okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP vo vzťahu Ministerstvu
vnútra SR a v zmysle § 255 ods. 1 CSP vo vzťahu ku Generálnej prokuratúre SR.

9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny vo výroku I. a zrušenia a

vrátenia veci na ďalšie konanie vo výrokoch II., III. a IV., alternatívne zmeny rozhodnutia aj v označených
výrokoch, ako aj náhrady trov konania.
10. V podrobnostiach odkázal na skutkové okolnosti prípadu a pokiaľ ide o premlčanie, tvrdil, že
trestné stíhanie bolo voči nemu právoplatne zastavené dňa 20. 09. 2013. V tento deň teda mohol
uplatniť nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a odvtedy začala plynúť premlčania

doba. Trojročná premlčacia doba by uplynula dňa 20. 09. 2016. Dňa 18. 08. 2016 podal žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom Slovenská republika v zastúpení Generálnou
prokuratúrou SR podaním zo dňa 28. 10. 2016, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 03. 11. 2016,
oznámila, že neuznáva jeho nárok na náhradu škody. Od uplatnenia nároku na náhradu škody, t. j. od 18.
08. 2016 do doručenia oznámenia o neuspokojení nároku dňa 03. 11. 2016 došlo k prerušeniu plynutia

premlčacej doby a od 04. 11. 2016 pokračovalo plynutie ostávajúcej časti premlčacej doby v trvaní
34 dní (žalobca doručil Ministerstvu vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody 34 dní pred uplynutím premlčacej doby). Premlčacia doba na podanie žaloby by teda márne
uplynula až dňa 07. 12. 2016. Žalobca však podal žalobu na náhradu škody dňa 01. 12. 2016, teda pred
uplynutím premlčacej doby. Pokiaľ súd prvej inštancie a žalovaní počítali začatie plynutia premlčacej

doby od právoplatnosti prvého uznesenia o zastavení trestného stíhania, t. j. od 03. 09. 2013 a nie od
právoplatnosti druhého uznesenia o zastavení trestného stíhania, t. j. od 20. 09. 2013, vec nesprávne
právne posúdili.
11. Vo vzťahu k nároku na náhradu za stratu na výsluhovom dôchodku odvolateľ zopakoval, že
Ministerstvu vnútra SR doručil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 18.

08. 2016. Ministerstvo vnútra SR listom zo dňa 22. 08. 2016 upovedomilo žalobcu, že v časti týkajúcej
sa trov trestného konania a náhrady nemajetkovej ujmy postupuje vec Generálnej prokuratúre SR. Vo
zvyšnej časti sa ku dňu podania žaloby k žiadosti na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
v časti straty na výsluhovom dôchodku ministerstvo nevyjadrilo. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že
žalobca svoj nárok uplatnil včas a nedošlo k premlčaniu jeho nároku. Žalobca tiež poukázal na ďalšie

rozhodnutia Ministerstva vnútra SR o prepustení žalobcu zo služobného pomeru, konkrétne personálny
rozkaz ministra vnútra, ktorý bol predmetom prieskumu v rozkladnom konaní a následne v správnom
súdnictve. Zrušujúce rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho
súdu SR 3Sžo/175/2015 zo dňa 14. 12. 2016, právoplatným 23. 01. 2017 a vykonateľným 23. 02. 2017.12. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu trov trestného konania, žalobca aj tu uviedol, že nedošlo
k premlčaniu jeho nároku. K prerokovaniu nároku a skončeniu konania totiž reálne nikdy nedošlo, preto
je potrebné uplatniť 6-mesačnú lehotu uvedenú v § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.

13.Nároknanáhradunemajetkovejujmyžalobcaneuplatnilskôrzdôvodu,žečakalnarozhodnutiesúdu
vovecipreskúmaniarozhodnutiaministravnútraSR,ktorýmbolžalobcaprepustenýzPolicajnéhozboru.
Žalobca zopakoval, že rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sžo/175/2015 zo dňa 14. 12. 2016, ktorým bol
potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci zrušenia rozhodnutia Ministerstva vnútra SR,
nadobudol právoplatnosť až po podaní žaloby. Námietku premlčania vznesenú zo strany Ministerstva

vnútra SR považoval odvolateľ za odporujúcu dobrým mravom. Ministerstvo vnútra SR robilo od začiatku
všetko pre to, aby žalobcu poškodilo (nezákonné obvinenie, suspendácia počas konania). Odmietanie
náhrady škody môže vykazovať znaky úmyselného konania s cieľom poškodiť žalobcu. Žalované orgány
štátu, najmä Generálna prokuratúra SR umelo zamlčujú druhé uznesenie o zastavení trestného stíhania
žalobcu,ktorénadobudloprávoplatnosťdňa20.09.2013,abynavodilidojem,žepremlčaciadobazačala
plynúť odo dňa právoplatnosti prvého uznesenia o zastavení trestného stíhania (03. 09. 2013), čo by

spôsobilo premlčanie nároku žalobcu. Napokon žalobca poukázal na čestné plnenie povinnosti počas
pôsobenia v orgánoch polície a následky spôsobené trestným stíhaním.

14. Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie aj žalovaný (MV SR), a to proti výroku I. a III.
15. Navrhol, aby v tomto rozsahu odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a konanie zastavil, zároveň

aby mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Počas celého konania zdôrazňoval, že výsluhový
dôchodok bol žalobcovi priznaný rozhodnutím Ministerstva vnútra SR pod č. SRLZ-41.623-1/SZ-2008 zo
dňa 18. 04. 2008 v súlade s ustanoveniami zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov. Žalobca proti uvedenému rozhodnutiu nepodal riadny opravný prostriedok. Výsluhový
dôchodok bol priznaný žalobcovi v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, preto žalobcovi

nevznikla žiadna strata na výsluhovom dôchodku. Žalovaný (MV SR) zotrval na svojej námietke, že súd
nemá právomoc prejednať a rozhodnúť vec v časti týkajúcej sa náhrady za údajnú stratu na výsluhovom
dôchodku, keďže nároky tvrdené žalobcom sa týkajú plnení, o ktorých je oprávnené rozhodovať jedine
Ministerstvo vnútra SR, a to podľa ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. Súd prvej inštancie podľa názoru
žalovaného riadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo má právomoc rozhodovať o náhrade za údajnú

stratu na výsluhovom dôchodku žalobcu. V odôvodnení rozhodnutia iba stroho odkazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 06. 2020 pod sp. zn. 6Cdo/87/2019. Podľa názoru žalovaného (MV SR)
mal okresný súd zotrvať na svojom právnom názore vyslovenom v rozhodnutí zo dňa 23. 10. 2017 sp.
zn. 5C/116/2016. Súd sa mohol odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe, ak jeho rozhodnutie obsahuje
presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že protichodná judikatúra

nie je výnimočným javom, ale v justičnom systéme ide skôr o bežný jav.
16. Odhliadnuc od uvedeného odvolateľ odkázal na skutočnosť, že k zastaveniu trestného stíhania voči
žalobcovidošlorozhodnutímprokuratúraprávoplatnýmdňa03.09.2013,pričomnáslednežalobcapodal
dňa 18. 08. 2016 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a to na Ministerstve
vnútra SR. Ministerstvo vnútra SR listom zo dňa 22. 08. 2016 žiadosť žalobcu v časti nároku na

náhradu trov trestného konania a nemajetkovej ujmy postúpilo Generálnej prokuratúre SR, ktorá podľa
vyjadrenia žalobcu listom zo dňa 28. 10. 2016 oznámila žalobcovi, že považuje jeho žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody za nedôvodnú. Žaloba bola podaná na okresnom súde až dňa
02. 12. 2016. Premlčacia doba začala plynúť najneskôr odo dňa 04. 09. 2013 a neplynula od 18. 08.
2016 do 03. 11. 2016. Nárok žalobcu je premlčaný najneskôr od 26. 11. 2016.

17. Pokiaľ žalobca v priebehu konania navrhol zmenu žaloby, aj vo vzťahu k uvedenému
žalovaný namietal, že ide o premlčaný nárok. Žalovaný tiež považoval napadnuté rozhodnutie
za nepreskúmateľné pre absenciu základných náležitostí presvedčivého odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, čo zakladá inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené sa týka predovšetkým výroku I., kde okresný súd neodôvodnil priznanú sumu z hľadiska

obdobia a výšky.

18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo 87/2019 zo dňa 24. 06. 2020, ktoré je v tejto veci pre prvoinštančný, ako aj pre odvolací súd
záväzné. K otázke premlčania zopakoval, že trestné stíhanie bolo vo veci skončené 20. 09. 2013 s tým,

že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bolo žalovanému (MV SR) doručené dňa 18. 08. 2016,
ktorý ho v časti postúpil a vo zvyšnej časti sa k žiadosti nevyjadril, žaloba bola následne podaná 01.
12. 2016. Žalobca mohol uplatniť svoj nárok na náhradu škody až 20. 09. 2013, preto úvaha súdu prvejinštancie o tom, že jeho nárok je od roku 2008 do 01. 12. 2013 premlčaný, je mylná. V ďalšej časti
zopakoval svoje odvolacie argumenty.

19. V následných písomných stanoviskách žalovaný (MV SR) ako i žalobca zotrvali na svojich skôr
prezentovaných tvrdeniach.

20. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
(neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), vec preskúmal

podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

21. Východiskovo je potrebné vymedziť, že dovolací súd - v rámci uznesenia č. k. 6Cdo/87/2019-396
zo dňa 24. 06. 2020, ktorým zrušil skorší rozsudok odvolacieho súdu - konštatoval, že (v časti nároku)

žalobca neuplatňoval priznanie výsluhového dôchodku tak, ako to nesprávne posúdili konajúce súdy.
Z obsahu žaloby, odvolania proti rozsudku prvej inštancie a aj z prednesov žalobcu vyplýva, že tento
uplatňoval rozdiel medzi jemu už priznaným výsluhovým dôchodkom (na základe dosiahnutých príjmov
do 29. 02. 2018) a výsluhovým dôchodkom, ktorý by mu patril nebyť nezákonných rozhodnutí orgánov
verejnej moci, a to za obdobie od roku 2009 do roku 2015. V tejto časti žaloby sa teda domáhal

náhrady majetkovej ujmy a uplatňoval náhradu škody vo forme ušlého zisku. Takto vymedzený obsah
práv a povinnosti zodpovedá záväzkovému právnemu vzťahu zo spôsobenej škody, v tomto prípade
osobitnému záväzkovému vzťahu, a to zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci
pri výkone verejnej moci, ktorá je predmetom úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. a spor nepochybne patrí
podľa § 3 CSP do právomoci súdov.

22. Dovolací súd tiež upriamil pozornosť na nesprávnosť postupu súdov nižších inštancií, pokiaľ došlo
k zamietnutiu časti žaloby len z dôvodu nesprávneho označenia orgánu konajúceho za štát. Pokiaľ je
totiž stranou sporu štát, zákon ako obligatórnu náležitosť žaloby ustanovuje označenie názvu štátneho
orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná. Neoznačenie takéhoto orgánu alebo jeho nesprávne
označenie sa tak dostáva do režimu odstrániteľných vád žaloby, ktorý postup upravuje § 129 CSP.

Pokiaľ fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa domáha na súde náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, označí v žalobe ako žalovaného
štát, ale uvedie názov štátneho orgánu, do ktorého pôsobnosti uplatnený nepatrí, je vecou súdu, aby si
urobil záver o tom, ktorý orgán má v mene štátu konať v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. Nesprávne
označenie orgánu, ktorý má v mene štátu konať, nemôže byť na ujmu žalobcovi a nemôže viesť k

zamietnutiu žaloby. Rovnako dovolací súd uviedol, že štát ako ten istý subjekt môže mať procesné
postavenie žalovaného len jedenkrát; nemôže v konaní tvoriť sám so sebou spoločenstvo účastníkov,
resp. z hľadiska hmotného práva napr. dlžnícku solidaritu. Pokiaľ je uplatnený nárok proti štátu, môže
byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov a spadať tak do pôsobnosti rôznych orgánov štátu,
alebo, ak uplatnené nároky sa týkajú pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, nič nebráni, aby v konaní

proti štátu ako jedinému žalovanému vystupovali ako subjekty konajúce za štát všetky tie štátne orgány,
do pôsobnosti ktorých vec patrí, pričom každý z nich bude konať v mene štátu ohľadne toho nároku,
ktorý sa týka jeho pôsobnosti.

23. Nesporným v okolnostiach posudzovanej veci je, že žalobca doručil Ministerstvu vnútra SR dňa 18.

08. 2016 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. Žalobca žiadal uhradiť škodu na trovách trestného konania vo výške 5.427,97 eur, na
nemajetkovej ujme vo výške 20.250 eur, na odchodnom vo výške 16.914,07 eur a stratu na výsluhovom
dôchodku vo výške 12.138 eur, celkovo 54.730,04 eur. Skutkovo svoj nárok vymedzil odkazom na
uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 10. 01. 2008 i ďalšie uznesenia, ktorými bolo trestné stíhanie

rozšírené o ďalšie skutky. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR zo dňa 21. 08. 2013, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 09. 2013, došlo k zastaveniu trestného stíhania, pokiaľ ide o skutky
vymedzené v bodoch 1 až 11. Následne uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry, GP SR zo dňa 26. 08.
2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 09. 2013, bolo rozhodnuté o zastavení trestného stíhania
vo vzťahu k ďalším vymedzeným skutkom.

24. Súčasne žalobca poukázal na to, že personálnym rozkazom zo dňa 27. 02. 2008 ho minister vnútra
SRprepustilpodľa§192ods.1písm.e)zák.č.73/1998Z.z.zoslužobnéhopomeru.Protipersonálnemu
rozkazu podal viackrát rozklad, o ktorom naposledy rozhodlo Ministerstvo vnútra SR rozhodnutím zo
dňa 16. 04. 2014 tak, že rozklad ako nedôvodný zamietlo a napadnuté rozhodnutie potvrdilo. Žalobcapodal proti personálnemu rozkazu a rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR o rozklade žalobu, na základe
ktorej krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 16. 04. 2015 uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie.

25. Listom zo dňa 22. 08. 2016, ktorý bol zástupcovi žalobcu doručený dňa 05. 09. 2016, Ministerstvo
vnútra SR postúpilo žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a to v
časti týkajúcej sa trov trestného konania a s tým spojenou náhradou nemajetkovej ujmy, Generálnej
prokuratúre SR.
26. MinisterstvovnútraSRvybaviložiadosťžalobcuopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody

listom zo dňa 30. 01. 2017 (teda po podaní žaloby). V časti, v ktorej vec nebola postúpená Generálnej
prokuratúre SR, sa Ministerstvo vnútra SR vyjadrilo, že uplatnené nároky budú riešené cestou zákona
č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v spojení so zákonom č. 73/1998 Z.
z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a
justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície.
27. Generálna prokuratúra SR sa v rámci predbežného prerokovania nároku vyjadrila listom zo dňa 28.

10. 2016, doručeným zástupcovi žalobcu dňa 03. 11. 2016 konštatovaním o nedôvodnosti uplatneného
nároku.

28. Žalovaný (MV SR) v podanom odvolaní spochybňoval, obdobne ako v priebehu celého sporového
konania, právomoc súdu rozhodnúť vo veci priznania náhrady škody pozostávajúcej z nevyplateného

výsluhového dôchodku.
29. Predmetná námietka je neopodstatnená. Otázka právomoci bola predmetom posudzovania
Najvyšším súdom SR, ktorý (viď bod 21 tohto odôvodnenia) sa vo vyššie spomínanom uznesení sp.
zn. 6 Cdo 87/2019 zo dňa 24. 06. 2020 k uvedenej otázke vyjadril v prospech právomoci súdu. Z
ustanovenia § 455 CSP pritom vyplýva viazanosť súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu právnym

názorom vysloveným dovolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí, svojvoľné odklonenie (od neho) by
preto odporovalo procesnej úprave.

30. Nadväzne je zrejmé, že aktuálne sú voči žalovanému uplatňované nároky, ktoré podľa úsudku
okresného súdu patria do pôsobnosti dvoch orgánov verejnej moci - Ministerstva vnútra SR, pokiaľ

ide o nárok na náhradu škody pozostávajúcej z nevyplateného výsluhového dôchodku, a Generálnej
prokuratúry SR, pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania a náhradu nemajetkovej ujmy. Bližšie
odôvodnenie záveru o tom, že uplatnené nároky spadajú do pôsobnosti uvedených dvoch orgánov
rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje. Okresný súd pritom odvodil základ nároku žalobcu
od skutkových okolností vymedzených v žalobe, keď akceptoval argumentáciu žalobcu definujúcu

uplatnený nárok na podklade právoplatnosti rozhodnutia o zastavení trestného stíhania.

31. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak
v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného

zboru, a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo
povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2.vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora
32. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom
konaní alebo správnom konaní.

33. Z nesporných skutkových tvrdení strán je zrejmé, že proti žalobcovi prebiehalo trestné stíhanie,

pričom proti uzneseniu o vznesení obvinenia a následným uzneseniam o rozšírení trestného stíhania
za ďalšie skutky boli podané sťažnosti, ktoré však prokurátor zamietol. Skutkovo je nárok v žalobe
vymedzený ako nárok vzniknutý v dôsledku nezákonného trestného stíhania, pričom nadväzujúce kroky
Ministerstva vnútra SR v podobe prepustenia zo služobného pomeru označil žalobca ako „následný
nezákonný krok protiprávne začatého trestného stíhania žalobcu, o čom svedčí aj tá skutočnosť,

že nezákonné rozhodnutia Ministerstva vnútra SR boli zrušené súdom“. Z uvedeného potom možno
vyvodiť, že orgánom, ktorý má vo veci konať v mene štátu, je Generálna prokuratúra SR [§ 4 ods. 1
písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 4 ods. 1 písm. b) rovnakého predpisu a contrario], pretože
nárok bol uplatnený z nezákonne vzneseného obvinenia voči žalobcovi.34. Žalobca v odvolacom konaní proti prvému rozsudku okresného poukázal na závery vyslovené
Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 194/2010 zo dňa 30. 03. 2011, ktorý ale vychádza z
úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. účinnej do 31. 12. 2012. Zmeny legislatívy [viď aktuálne znenie § 4 ods.

1 písm. b) a f) zákona č. 514/2003 Z. z.], našli následne svoje vyjadrenie aj v judikatúre, ktorá ustálila, že
„ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného
zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci
náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. januára
2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu
prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti“ (R 6/2016).
35. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia tiež vyplýva, že „nové ustanovenie teda určuje MV SR
za orgán konajúci v mene štátu (len) vtedy, ak sú kumulatívne (pozri spojku „a“) splnené podmienky,
že v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník

Policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru
alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu.
A contrario, ak prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo
povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu (aká bola
procesná situácia v preskúmavanej veci), vo veci náhrady škody, keďže škodu spôsobil štátny orgán

podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, koná v mene štátu GP SR (§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona
č. 514/2003 Z. z.)“.
36. V posudzovanej veci je aplikovateľná úprava zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.
01. 2013, k čomu odvolací súd rovnako odkazuje na zmienené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
ktorý dôsledky zmeny právnej úpravy vztiahol (za obdobných skutkových okolností, ako je tomu v

posudzovanej veci) k nutnosti konať od 01. 01. 2013 s Generálnou prokuratúrou SR ako subjektom
zastupujúcim štát, v prípade nárokov vzniknutých z nezákonného trestného stíhania.

37. K otázke premlčania považoval odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že počiatok plynutia
premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle § 19 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z. z. treba odvodzovať od ukončenia trestného stíhania poškodeného, konkrétne od
právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku či uznesenia o zastavení trestného stíhania (napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/58/2022 zo dňa 28. 02. 2023).
38. Bolo nesporné, že žalobcovi bolo dňa 10. 01. 2008 vznesené obvinenie, ktoré bolo následne
rozšírené uzneseniami zo dňa 04. 09. 2008 a 08. 06. 2009. Následne Úrad špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry SR zastavil trestné stíhanie žalobcu dvoma uzneseniami, ktoré nadobudli
právoplatnosť dňa 03. 09. 2013 a 20. 09. 2013. Obe spomínané uznesenia uvádzajú vznesenie
obvinenie zo dňa 10. 01. 2008, ako aj jeho rozšírenie uznesením zo dňa 04. 09. 2008.
39. V danom prípade sa preto javí, že išlo o spoločné konanie vedené proti žalobcovi podľa § 18
ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného treba vyvodiť, že nároky na náhradu škody vyplývajúce z

nezákonne vedeného trestného stíhania možno uplatniť až po ukončení trestného stíhania ako celku,
teda v konkrétnom prípade sa tak mohlo stať až po právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného
stíhania právoplatného dňa 20. 09. 2013. Odvolací súd nevylučuje osobitné počítanie premlčacej doby
pri uplatnení nárokov z oddelených trestných stíhaní, avšak len pri existencii samostatných nárokov, čo
by muselo byť zdôvodnené. Prípad žalobcu, ktorý poukázal na svoje prepustenie zo služobného pomeru

a s tým súvisiacu stratu na výsluhovom dôchodku, potrebu vynaloženia trov trestného konania a zásah
do práva na ochranu osobnosti, odôvodňuje s ohľadom na skutkový základ žaloby uplatnenie nárokov
voči štátu až po ukončení trestného stíhania ako celku.
40. Nadväzne platí, že žalobca doručil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvu vnútra
SR pred uplynutím premlčacej doby dňa 18. 08. 2016, pričom si uplatnil štyri rôzne nároky na náhradu

škody - nárok na náhradu trov trestného konania, náhradu nemajetkovej ujmy, odchodného (v tejto
časti je konanie právoplatne zastavené) a výsluhového dôchodku. Ministerstvo vnútra SR postúpilo
žiadosťopredbežnéprerokovanievčastinárokunanáhradutrovtrestnéhokonaniaanemajetkovejujmy
Generálnej prokuratúre SR, ktorá žiadosť vybavila listom zo dňa 28. 10. 2016, doručeným žalobcovi dňa
03. 11. 2016. Ministerstvo vnútra SR upovedomilo žalobcu o postúpení žiadosti Generálnej prokuratúre

SR, avšak odpoveď na žiadosť o predbežné prerokovanie v časti nároku, vo vzťahu ku ktorému si
„ponechalo“ právomoc, doručilo žalobcovi až dňa 30. 01. 2017, teda po podaní žaloby na náhradu škody
voči štátu.41. Ak teda začala premlčacia doba plynúť dňom právoplatnosti „druhého“ uznesenia o zastavení
trestného stíhania 20. 09. 2013, potom by uplynula dňa 20. 09. 2016. Z dôvodu spočívania premlčacej
doby (v období od 18. 08. 2016 do 30. 01. 2017) v prípade nároku na náhradu škody pozostávajúcej z

nevyplateného výsluhového dôchodku, sa nárok nemohol premlčať, pretože žaloba bola podaná pred
uplynutím 6-mesačnej doby podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a zároveň pred ukončením
predbežného prerokovania nároku. V prípade zvyšných nárokov na náhradu trov trestného konania a
nemajetkovej ujmy spočívala premlčacia doba spolu 78 dní (od 18. 08. 2016 do 03. 11. 2016), z čoho
vyplýva, že posledným dňom na podanie žaloby bol 07. 12. 2016. Žaloba bola doručená okresnému

súdu dňa 02. 12. 2016, preto ani v tomto prípade nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku na náhradu škodu.

42. Záverom krajský súd poznamenáva, že odôvodnenie rozhodnutia spĺňajúce kritériá podľa § 220 ods.
2 CSP dovoľuje stranám sporu posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy
a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Pokiaľ súd náležite neodôvodní
svoje rozhodnutie, osobitne také, ktorým ukladá nejakú povinnosť, znemožní stranám realizovať ich

procesné práva. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu nijako nevysvetlilo výrok, ktorým bolo žalobe
sčasti vyhovené, t. j. priznanie časti uplatneného nároku na náhradu škody spočívajúcej v nevyplatenom
výsluhovom dôchodku. Okresný súd jednak poukázal na čiastočné premlčanie nároku a vo zvyšku
odkázal na „podklady, ktoré súdu predložilo MV SR“, avšak bez akejkoľvek analýzy výpočtu. Takto
formulované dôvody zmarili možnosť strany sporu reagovať na podstatu rozhodnutia i odvolacieho súdu

preskúmať v danom rozsahu rozsudok okresného súdu.

43. V ďalšom konaní okresný súd preto vec opätovne prejedná a rozhodne rešpektujúc vyslovený právny
názor odvolacieho súdu v jednotlivých vyššie formulovaných otázkach. Ako orgán konajúci v mene
štátu v súvislosti s uplatnenými nárokmi bude v konaní figurovať výlučne Generálna prokuratúra SR.

Nové rozhodnutie vo veci bude rešpektovať kritériá odôvodňovania rozhodnutí podľa § 220 ods. 2 CSP.
Zároveň súdu prvej inštancie upraví trovy konania (vrátane konaní o opravných prostriedkoch).

44. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421
ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.