Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/42/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1723201374
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1723201374.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členiek senátu

JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Niny Dubovskej v právnej veci žalobcu: O.. N.. I. Z., D.. XX.XX.XXXX,
H. N. G. XX, XXX XX Z. zastúpený: JUDr. Michal Ďubek, PhD., advokát so sídlom Dostojevského rad
1, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR,
so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy 2.919,80 eur, na odvolanie
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 49C/30/2023-88 zo dňa 13. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi
sumu 2.919,80 eur m e n í tak, že žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 500,- eur do troch

dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti (v rozsahu sumy 2.419,80 eur) žalobu z a m i e t a .

Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 2.919,80
eur, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok); žalobcovi priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie ozrejmil, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 30.06.2023 domáhal voči

žalovanej zaplatenia sumy 2.919,80 € titulom náhrady škody spôsobenej porušením Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej aj ako "Smernica"), ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do
vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Uplatnený nárok predstavuje škodu, ktorá
vznikla žalobcovi porušením úniového práva žalovanou. Škoda, vznikla v mieste výkonu služobnej
činnosti žalobcu, ktorým je Hasičská stanica v Pezinku, pričom tu zároveň aj nastala skutočnosť,
ktorá zakladá žalobou uplatnený nárok na náhradu škody. Žalobca bol príslušníkom Hasičského a

záchranného zboru (ďalej aj ako "HaZZ"), štátnu službu vykonával v stálej štátnej službe v hodnosti
major, vo funkcii veliteľ čaty, na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Pezinku, na Hasičskej stanici v Pezinku.
Služobný pomer v HaZZ započal dňa 01.04.2003 a bol ukončený na základe rozhodnutia zo dňa
12.11.2020 ku dňu 01.01.2021. Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je v zmysle § 86 ZoHaZZ
rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá zo 16 hodinových pracovných zmien
(výkon služby), po ktorých nasleduje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku; ide teda o
tzv. 24 hodinovú pracovnú smenu. Výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na aktívnu časť služobnej

pohotovosti (práca nadčas) a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Služobné pohotovosti sú určované
na čas nočných hodín, pričom v prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti sa mení
služobná pohotovosť na prácu nadčas (počas trvania výjazdu). V mieste výkonu služby žalobcu sa
striedajú 3 hasičské smeny, každý tretí deň odslúži každá pracovná smena 24 hodín a následne majúpríslušníci v tejto smene dva dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého
časť pripadá na tzv. služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v spojení s § 92 ZoHaZZ). Žalobca sa aj
počas neaktívnej časti služobnej pohotovosti musí zdržiavať na pracovisku, musí byť vždy počas celej

dobyneaktívnejčastipracovnejpohotovostipripravenýnavykonaniezásahu.Napriekuvedenémusamu
však neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času. Z takto nereálne
vykazovaného fondu pracovného času, ktorý nezohľadňuje neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, sa
potom javí, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu neprekračuje 48 hodín, čo je v rozpore so
skutočnosťou. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že priemerný týždenný pracovný

čas žalobcu počas celého žalovaného obdobia presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas
príslušníka HaZZ, ako to stanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný
čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. Zodpovednosť členských
štátov a ich orgánov pri aplikácii práva EÚ vychádza zo zásady prednosti práva EÚ, teda zo zásady,
že právne predpisy EÚ majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na základe
princípu prednosti a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského štátu v prípade

jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany členského štátu, pričom osoby, ktoré sú
takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Na podporu
svojich tvrdení žalobca poukázal na výklad Súdneho dvora EÚ ( ďalej len ,,SD EÚ ") vo vzťahu k čl. 6
Smernice, ktorý ustanovuje maximálny týždenný pracovný čas v rozhodnutí SD EÚ sp. zn.: C-429/09
zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuss. Zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ nevyplýva, že by služobná

pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom
v skutočnosti sa tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka HaZZ.
Naopak, z ustanovení § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 ZoHaZZ jednoznačne vyplýva, že zákon rozlišuje
medzi (i) vykonávaním štátnej služby hasiča v rámci služobného času a (ii) vykonávaním štátnej služby
hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča v zmysle ZoHaZZ

bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Žalobca poukázal na znenie § 86 ods. 2 ZoHaZZ,
podľa ktorého: "Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni."
Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ: "Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe
v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby

podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času." Výsledkom uvedenej úpravy je, že služobná
pohotovosť hasiča sa v zmysle ZoHaZZ do služobného času hasiča nezapočítava. Žalobca okrem iného
poukázal aj na tú skutočnosť, že Zákonník práce v prílohe č.2 v rámci zoznamu preberaných právne
záväzných aktov EÚ, rovnako aj ako ZoHaZZ uvádza, že došlo k prebratiu Smernice. V Zákonníku
práce však, na rozdiel od ZoHaZZ, došlo k prebratiu Smernice aj v materiálnom zmysle, nakoľko § 96

ods.2 Zákonníka práce (ďalej len ,,ZP") výslovne ustanovuje, že: ,,Čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas". Nakoľko teda ZoHaZZ v § 193 ods. 1 vylúčil
aplikáciu § 96 ZP na príslušníkov HaZZ, ide, podľa názoru žalobcu, zo strany Slovenskej republiky o
porušenia práva EÚ a o rozpor ZoHaZZ s článkom 6 písm. b) Smernice, nakoľko umožňuje služobnému

úradu, aby služobný čas príslušníka HaZZ bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne
prekračuje smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Preto možno uzavrieť,
že Smernica nebola správne (resp. v časti vôbec) implementovaná do právneho poriadku Slovenskej
republiky. Pri aplikácii vyššie uvedených skutočností na skutkový stav vyplývajúci z tejto žaloby a z
priložených listinných dôkazov je podľa žalobcu zrejmé, že počas žalovaného obdobia odpracoval viac,

než povoľuje článok 6 písm. b) Smernice, čím dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu vyplývajúcich z
článku6písm.b)Smernice.Žalobcapočasžalovanéhoobdobiapracovalnadstanovenýlimitvyplývajúci
z článku 6 písm. b) Smernice, čím dochádzalo k zjavnému porušenie judikatúry Súdneho dvora, a preto
sa toto porušenie musí považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie. V danom prípade
porušením článku 6 písm. b) Smernice v prvom rade bolo porušované právo žalobcu na ochranu zdravia,

ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv garantované aj v čl. 40 Ústavy SR. Pokiaľ ide o
referenčné obdobie, žalobca ozrejmil, že ide o stanovený časový úsek, v rámci ktorého dochádza k
spriemerovaniu odpracovaných hodín na účely zistenia, či došlo alebo nedošlo k prekročeniu max.
prípustného pracovného času. Smernica v čl. 16 písm. b) stanovuje dané obdobie ako štvormesačné,
avšak v čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii. Smernica upravuje výnimku, okrem iného, aj pre protipožiarne

služby a služby civilnej ochrany. V nadväznosti na uvedené sa vnútroštátny zákonodarca odchýlil od čl.
16 písm. b) Smernice a v § 86 ods. 1 ZoHaZZ ustanovil šesťmesačné referenčné obdobie. Žalobca za
prvý polrok v roku 2020 odpracoval celkovo 1369,8 hodín, čo predstavuje priemerný týždenný služobný
čas za referenčné obdobie 52,68 hodín, nad rámec Smernice za jeden týždeň odpracoval v priemere4,68 hodín, čo predstavuje 121,8 hodín nad rámec Smernice za referenčné obdobie. Plat za službu
nadčas (pracovný deň) predstavoval sumu vo výške 15,38 eur, pričom súčin tejto sumy a odpracovaných
hodín nad rámec Smernice za dané referenčné obdobie činí sumu 1.873,3884 eur. Za druhý polrok v

roku 2020 žalobca odpracoval celkovo 1329 hodín, čo predstavuje priemerný týždenný služobný čas
za referenčné obdobie 50,56 hodín. Žalobca teda nad rámec Smernice za jeden týždeň odpracoval v
priemere 2,56 hodín, čo činí 67,29 hodín nad rámec Smernice za referenčné obdobie. Plat za službu
nadčas predstavoval sumu 15,55 eur, pričom súčin tejto sumy a odpracovaných hodín nad rámec
Smernice činí 1.046,41 eur. Súčet celkových súm za obe referenčné obdobia predstavujú požadovaný

nárok žalobcu 2.919,80 eur.

3.

Súd prvej inštancie ďalej zhrnul procesnú obranu žalovanej, podľa ktorej Smernicu nemožno aplikovať
na prejednávaný prípad, nakoľko sa neuplatňuje na odvetvia, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti

služieb civilnej ochrany. Žalovaná má za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb
s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany, z
ktorého dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť škoda. Žalovaná namietala aj nedostatatok pasívnej
vecnej legitimácie. V tejto súvislosti poukázala na to, že žalobu pre netransponovanie Smernice, resp.

pre nesprávnu transpozíciu Smernice môže podať Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie
(ďalej len ako "SDEÚ"), alebo fyzická resp. právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j.
došlo k porušeniu alebo poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu Európskej
únie. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný
orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný

zbor. Za neopodstatnené považovala aj tvrdenia žalobcu, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii
Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., keď sa doba služobnej pohotovosti nezapočítavala
do týždenného pracovného času hasičov. K tomuto tvrdeniu namietala, že z hľadiska vhodnosti
transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku SR je potrebné zohľadniť aj výpočet za tri
roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na rozdiel od práv osobnostných) podlieha

režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote podľa z § 101 Občianskeho zákonníka a žalobca ho
aj takto uplatňuje. Smernica v článku 16 písm. b) in fine uvádza: "...Doby platenej ročnej dovolenky
priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte
priemeruneutrálne...".Výpočetžalobcunezohľadňujepráceneschopnostianiďalšieneprítomnosti(napr.
karanténa z dôvodu ochrany verejného zdravia a pod.).Vo výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni

služobného voľna poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 - uplatňuje sa v období
január - jún príslušného kalendárneho roka, a teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných
obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom vo vzťahu k
dodržiavaniu práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného výpočtu a ďalších skutočností podľa žalovanej

vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne, vzhľadom na
referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne.

4. Čo sa týka časti žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody, žalovaná vzniesla námietku
premlčania a navrhla, aby bola žaloba v časti, v ktorej došlo k premlčaniu žalobcom uplatneného nároku,

zamietnutá. V priebehu konania špecifikovala, že s ohľadom na dátum podania žaloby (30.06.2023) ide
oobdobieodjanuára2020dojúna2020,keďžepremlčacia doba,vzhľadomnacharakteruplatňovaného
nároku, plynie dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k zásahu do práva žalobcu.

5. Žalovaná namietala, že žalobca mal svojho zamestnávateľa upozorniť v súlade s § 69 ods. 4

zákona č. 315/2001 Z. z. na nesúlad rozvrhnutia pracovnej zmeny a žiadať, aby ho, aby mu takto
nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaná podotkla, že žalobcovi za každú hodinu
určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit
určený Smernicou, boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné
voľno. Podľa žalovanej nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od

individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaná
má za to, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne, vzhľadom
na referenčné obdobia, bola Smernica transponovaná správne. Zdôraznila, že jednotlivé ustanovenia
Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (najmä ust. § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, 2, 3 a § 92 ods. 1) definujúslužobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR ako časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas
aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie

štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Zo Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore jasne
vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby
považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času
podľa § 91 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a štátna služba nadčas podľa § 92 Zákona o

Hasičskom a záchrannom zbore. Ustanovenia Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore nepopierajú,
že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo
vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou
pohotovosťou v štátnej službe. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v
rámci služobného času, ktoré tvrdenie podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru na rok 2019-2020 a na rok 2021 -2022. Pokiaľ ide o transponovanie

čl. 6 Smernice žalovaná uviedla, že podľa Smernice priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
nesmie prekročiť 48 hodín, vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca
musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica umožňuje
ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne
rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice stanovuje na účely ustanovenia maximálneho

týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice poskytuje
protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie aj na 6 mesiacov
alebo ak je to v kolektívnej zmluve uvedené, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia
takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný
pracovný čas odpočinku alebo vo výnimočných prípadoch, kde to z objektívnych dôvodov nie je možné,

sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore
upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas
príslušníka 40 hodín týždenne (ust. § 85), pričom podľa ust. § 91 ods. 3 Zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300
hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne; služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne,

pričom pri takto určenom pracovnom čase nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých
služobnýchdňochvyššiaako18hodínacelkovádĺžkavykonávaniaštátnejslužbyanaňubezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne
rozvrhnutým služobným časom, výkon štátnej služby majú v rámci 12 hodinového riadneho služobného

času alebo majú služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej
služby v trvaní 7,5 hodín v jednej 24 hodinovej smene. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je
rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov.

6. K žalobcom uplatnenému nároku na náhradu škody žalovaná uviedla, že v období roka 2020, v
ktorom uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, t.j. od januára 2020 do decembra 2020 vykonal
spolu 595 hodín služobnej pohotovosti, z čoho len 21,25 hodín bola aktívna časť služobnej pohotovosti
(nadčas) a zvyšných 573,75 hodín žalobca strávil neaktívnou časťou služobnej pohotovosti, kedy bol
v mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas strávil oddychom a odpočinkom. Na tento účel má v

mieste výkonu štátnej služby určený priestor. Aktívna časť, tzn. výkon štátnej služby počas prerušenej
služobnej pohotovosti tvoril v sledovanom období len 3,57 %. Smernica stanovuje maximálny týždenný
pracovný čas 48 hodín, avšak tento limit je priemer, ktorý možno v súlade s čl. 16 ods. b) smernice
vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace. Z plánovacích plachiet vyplýva, že po
prepočítaní času stráveného v práci (24 hodín v každom služobnom dni) a 4 mesačné referenčné

obdobie pre výpočet skutočného času, ktorý žalobca strávil na pracovisku: v roku 2020 v období 1/2020
- 4/2020 t.j. spolu 121 dní, čo je 17,29 týždňa žalobca mohol odpracovať maximálne (zaokrúhlene
na celú hodinu) 830,00 hodín. V tomto období bol žalobca v práci (výkon služby + pohotovosť na
pracovisku) 819,00 hodín, čo je o 11,00 hodín menej ako maximálny čas ustanovený smernicou; v
období 5/2020 - 8/2020 t.j. spolu 123 dní, čo je 17,57 týždňa žalobca mohol odpracovať maximálne

(zaokrúhlene na celú hodinu) 843 hodín. V tomto období bol žalobca v práci (výkon služby + pohotovosť
na pracovisku) 813,00 hodín, čo je o 30,00 hodín menej ako maximálny čas ustanovený smernicou
v uvedenom referenčnom období; v období 9/2020 - 12/2020 t.j. spolu 122 dní, čo je 17,43 týždňa
žalobca mohol odpracovať maximálne (zaokrúhlene na celú hodinu) 837,00 hodín. V tomto období bolžalobca v práci (výkon služby + pohotovosť na pracovisku) 567,50 hodín, čo je o 269,50 hodín menej
ako maximálny čas ustanovený smernicou. Podľa uvedených výpočtov aj po započítaní pohotovosti
na pracovisku do maximálneho týždenného pracovného času žalobca pracoval: v roku 2020 v prvom

referenčnom období v priemere 47,37 hodín týždenne, v druhom referenčnom období v priemere 46,27
hodín týždenne a v treťom referenčnom období v priemere 32,56 hodín týždenne (smernica umožňuje
odpracovať 48 hodín týždenne). Žalovaná tiež namietala, že žalobca nesprávne rozdeľuje žalované,
resp. uplatňované obdobia, do dvoch 6 mesačných referenčných období, v ktorých spočítava fond
pracovného času s nadčasmi a neaktívnou časťou služobnej pracovnej pohotovosti a výsledné číslo

označuje ako odpracované hodiny, podľa nej ide o nesprávne a zavádzajúce označenia, nakoľko fond
pracovného času zahŕňa aj všetky druhy voľna ako sú riadna dovolenka, dovolenka za sviatok bez
odpočtu, dodatková dovolenka, voľno za sviatok, náhradné voľno, voľno podľa kolektívnej zmluvy a
ďalšie dni voľna, kedy pracovník nepracuje. Predmetné voľno sa na účely výpočtu mzdy započítava do
fondu pracovného času. Smernica 2003/88 v článku 2 ods. 1, 2 rozlišuje medzi pracovným časom a
časom odpočinku, keďže pracovný čas definuje ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje

podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi alebo praxou. Akýkoľvek iný čas, je čas odpočinku. Z uvedeného podľa žalovanej vyplýva,
že na účely výpočtu referenčných období nie je možné použiť fond pracovného času tak ako to urobil
žalobca nakoľko fond pracovného času v sebe zahŕňa aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2
Smernice. Voči prvému referenčnému obdobiu žalovaná vzniesla námietku premlčania, kedy si žalobca

uplatňuje premlčaný nárok na obdobie od 1/2020 do 6/2020, keď má za to, že premlčacia doba,
vzhľadom na charakter uplatneného nároku, plynie dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k zásahu
do práva žalobcu, preto námietka premlčania sa týka nároku za celý prvý polrok roku 2020. Je
zrejmé, že žaloba bola podaná dňa 30.06.2020, t.j. po uplynutí premlčacej doby. Vo vzťahu k druhému
referenčnému obdobiu žalovaná uviedla, že žalobca odpracoval spolu 976,5 hodín (článku 2 ods. 1

smernice) a toto obdobie sa skladalo zo 184 dní, čo predstavuje 26,286 týždňa. Z uvedeného vyplýva, že
žalobca v období od 7/2020 do 12/2020 odpracoval v priemere 37,15 hodín týždenne a teda Smernica
v tomto referenčnom období porušená nebola. Rovnako to platí aj pre premlčané obdobie, v ktorom
skutočne odpracoval spolu 1.223 hodín v 182 dňoch, t.j. 26 týždňoch a teda priemerný pracovný čas
žalobcu v tomto referenčnom období bol 47,04 hodín. V tomto individuálnom prípade preto nedošlo ani

len k porušeniu smernice a nebol splnený hneď prvý predpoklad nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

7. Súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil nárok žalobcu podľa čl. 7 ods. 2, 5 Ústavy Slovenskej
republiky, bod 5 Preambuly, čl. 1 ods. 1, ods. 2 písm. a), čl. 2 ods. 1, čl. 6 písm. a), b), čl. 16 písm.
b) Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“ alebo „Smernica 2003/88/ES“), ust. § 85 ods.1, 2, §
86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1, 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 zákona č.
315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon
č. 315/2001 Z.z.“), ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 § 101 Obč. zákonníka a čl. 2 ods. 1, 2, 3 CSP a vecne tým, že
predmetom sporu je nárok na náhradu škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená porušením úniového

práva, konkrétne porušením čl. 6 písm. b/ Smernice EP a Rady č. 2003(88/ES zo dňa 04.11.2003, t.j.
porušením práva žalobcu na 48 hodinový pracovný čas, ktorý má touto Smernicou byť garantovaný.

8. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalobca bol v rozhodnom období
t.j. v čase od januára 2020 do decembra 2020 príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR,

pracovisko Pezinok. Služobný pomer v Hasičskom a záchrannom zbore trval od 01.04.2003 do
31.12.2020, kedy žalobca odišiel do výsluhového dôchodku. Žalobcovi boli nerovnomerne rozvrhované
služby takým spôsobom, že na jeho 16 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzovala určená 8
hodinová služobná pohotovosť, počas ktorej sa musel zdržiavať na pracovisku. V prípade, že je počas
pohotovosti vyhlásený poplach, musel byť pripravený k zásahu cca do 1 min. V prípade vyhlásenia

poplachu sa mení služobná pohotovosť na službu nadčas. Po takto určenej službe, vrátane služobnej
pohotovosti, v celkovom trvaní 24 hodín majú mať príslušníci Hasičského a záchranného zboru 2 dni
voľna. Bezprostredne po tom, ako strávia na pracovisku 24 hodín by mali mať garantované voľno v
trvaní 8 hodín a následne môžu byť opätovne zavolaní do služby, resp. im môžu byť nariadené školenia,
cvičeniaapod. Vychádzajúczo6mesačnéhoreferenčnéhoobdobiaustanovenéhov§86ods.1ZoHaZZ

zo žalobcom predložených výplatných pások v časti fond služobného času súd prvej inštancie zistil, že
žalobca za prvý polrok roku 2020 odpracoval celkovo 1.369,8 hodín, čo predstavuje týždenný služobný
čas 52,68 hodín a 121,8 hodín nad rámec Smernice. Plat za službu nadčas v pracovný deň predstavoval
sumu vo výške 15,38 eur, pričom súčinom tejto sumy a počtu odpracovaných hodín nad rámec Smerniceza dané 6 mesačné referenčné obdobie dospel žalobca k sume 1.873,38 eur. Za druhý polrok roku 2020
žalobca odpracoval celkovo 1.329 hodín, čo predstavuje priemerný týždenný služobný čas 50,55 hodín.
Z uvedeného je zrejmé, že žalobca v danom referenčnom období odpracoval nad rámec Smernice za

jeden týždeň 2,55 hodiny, čo predstavuje 67,28 hodín nad rámec Smernice. Plat žalobcu za službu
nadčas v pracovný deň predstavoval sumu 15,55 eur, pričom súčinom tejto sumy a počtu odpracovaných
hodín nad rámec Smernice predstavuje žalobcom uplatnenú škodu za toto obdobie vo výške 1.046,4
eur.

9. K námietke žalovanej týkajúcej sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie uviedol,
že je nesporné, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie v dôsledku
nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť
medzi tzv. súkromnoprávne spory. Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je podľa
§21 Obč. Zák. právnickou osobou. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody,
spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom, majú rozhodovať príslušné vnútroštátne

súdy. Súd je preto v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať,
či zo strany žalovanej /štátu/ došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní Smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon NR SR č. 315/2001 Z. z. o HaZZ
zodpovedá cieľom článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ
je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať

vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd
je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie. Zohľadniac vyššie uvedené
je preto nesporné, že zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii práva EÚ vychádza
z prednosti práva EÚ, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Slovenská republika,
ako členský štát Európskej únie, je zodpovedná za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie

dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie, z ktorého dôvodu je daná pasívna legitimácia
žalovanej. Zodpovednosť za vzniknutú škodu v tomto prípade vyplýva z judikatúry Súdneho dvora a je
založená na prednosti komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. Náhradu škody spôsobenej
jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný členský štát. Nakoľko v
danom prípade žalobca žaluje na tom podklade, že nedošlo k správnej transpozícii Smernice, štát -

Slovenská republika ako zodpovedný subjekt, musí byť v konaní zastúpený tým ústredným orgánom
štátnej správy, ktorý zodpovedá za faktickú implementáciu úniového pravá vnútroštátneho poriadku, do
ktorého daná oblasť patrí, ktorým v súlade s ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy je Ministerstvo vnútra SR, do pôsobnosti ktorého
patrí aj správa a riadenie Hasičského záchranného zboru SR.

10. Pokiaľ išlo o námietku žalovanej, že Smernicu nie je možné aplikovať na služobný čas hasičov,
nakoľko títo patria medzi civilnú ochranu a z toho dôvodu sú z pôsobnosti Smernice vyňatí, súd prvej
inštancie skonštatoval, že Súdny dvor EÚ jednoznačne dospel k záveru, že článok 6 písm. b) Smernice
predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý

pracovník, keďže sa jedná o minimálnu požiadavku určenú na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany jeho
zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný
pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade
neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú išlo vo veci samej, hoci by k tomu došlo len

prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (porovnaj body 33-35 a 38 rozsudku Súdneho dvora
EÚ C-429/09 z 25.11.2020 vo veci Giinter Fuß c/a Stadtt Halle). Z vyššie uvedených dôvodov teda súd
prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci je možné Smernicu aplikovať.

11. K žalovanou vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že je nesporné, že žalobca

si podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody za obdobie január 2020 až december 2020. Taktiež
nie je sporné, že žaloba bola tunajšiemu súdu doručená dňa 30.06.2023. Žalovaná vzniesla námietku
premlčania k žalobcom uplatnenému nároku za prvý polrok roku 2020. Sporná nie je ani tá skutočnosť,
že žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, čo je právo majetkovej
povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Vo vzťahu k vznesenej námietke

premlčania sa súd prvej inštancie priklonil k argumentácii žalobcu, ktorý uviedol, že § 86 ZoHaZZ
upravuje výnimku na 6 mesačné referenčné obdobie, z ktorého je potrebné vychádzať pri výpočte počtu
hodín strávených nad rámec Smernice. Zo žalobcom predložených výplatných pások mal súd prvej
inštancie za preukázané, že žalobca prekročil maximálne prípustný pracovný čas stanovený Smernicoupre referenčné obdobie január až jún 2020, pričom o tejto skutočnosti sa žalobca mohol dozvedieť až
po uplynutí celého 6 mesačného referenčného obdobia t.j. v júni 2020. Z vyššie uvedených dôvodov
vyhodnotil súd prvej inštancie túto námietku žalovanej za nedôvodnú.

12. Súd prvej inštancie zhrnul, že v prejednávanej veci žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu
škody od tej skutočnosti, že žalovaná netransponovala do slovenského právneho poriadku čl. 2 a čl.
6 písm. b) Smernice, resp. že Smernica nebola do slovenského právneho poriadku transponovaná
správne. Súd prvej inštancie pri posúdení týchto skutočností porovnal článok 2 a článok 6 písm.

b) Smernice s príslušnými ustanoveniami ZoHaZZ a dospel k záveru, že sa do zákona nepremietli
ustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník
pracuje podľa pokynov svojho zamestnávateľa a vykonáva svoje činnosti alebo povinnosti v súlade s
vnútroštátnymi právnymi predpismi“. Súd prvej inštancie mal za jednoznačne preukázané, že ZoHaZZ
priamo nedefinuje, že priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín.
Nakoľko podľa ZoHaZZ sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času

príslušníkov hasičského zboru, prichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Z vyššie uvedených dôvodov
tak vzniklo žalobcovi právo dovolávať sa porušenia čl. 6 písm. b) Smernice voči žalovanej, nakoľko
jeho pracovná pohotovosť sa nezapočítavala do týždenného pracovného času, čo malo za následok, že
žalobca v niektorých týždňoch rozhodného obdobia pracoval dlhšie ako 48 hodín týždenne. Žalovaná
počas konania v rámci procesnej obrany tvrdila, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť

zahrnuté priamo len do textu Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ale že tieto môžu byť
transponované aj do iných podzákonných predpisov, resp. kolektívnych zmlúv, pričom odkazovala na
Kolektívne zmluvy vyššieho stupňa. Súd prvej inštancie však videl rozpor zákona so Smernicou práve v
tom, že ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru
SR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice, a to v

dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za súčasť služobného času príslušníka
Hasičského a záchranného zboru SR. S poukazom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie zastal názor,
ženesprávnymtransponovanímSmernicedoslovenskéhoprávnehoporiadkudošloktomu,žeslužobný
čas žalobcu prekračoval Smernicou stanovený limit 48 hodín týždenne. Nesprávnym transponovaním
Smernice do právneho poriadku SR nie je možné dosiahnuť stav požadovaný Smernicou, ktorým

je zabezpečenie zvýšenej ochrany zamestnancov ako aj zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany
zdravia pracovníkov pri práci, ktoré by sa nemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám. Dodal,
že pre posúdenie zodpovednosti členského štátu za ujmu, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi ako
jednotlivcovi je potrebné kumulatívne splnenie troch podmienok: 1/ cieľom porušenej normy EÚ bolo
priznať jednotlivcom práva, 2/ porušenie takejto normy muselo byť dostatočne závažné a 3/ medzi

porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama príčinná súvislosť. Tieto tri
podmienky musia byť splnené aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku nečinnosti členského štátu,
t. j. netranspozície smernice, ale aj vtedy, keď škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho
alebo administratívneho aktu, ktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na
charakter subjektu, ktorý tento akt prijal. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je absolútna

a objektívna a členský štát nemá k dispozícii žiadne exkulpačné ani liberačné dôvody, a to bez ohľadu
na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

13. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca sa domáhal priznania nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v dôsledku porušenia článku 6 písm. b) Smernice, čím došlo k zásahu do jeho

osobnostných práv, konkrétne práva na ochranu zdravia a práva na vedenie súkromného a rodinného
života. V dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý je v rozpore s právom Únie, prichádza
zamestnanec o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných alebo iných vzťahov,
prípadne fyzickej či psychickej relaxácii. V danej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca
trávil na pracovisku po skončení riadnej služby ešte čas pracovnej pohotovosti, počas ktorej musel byť

zamestnávateľovi k dispozícii a ktorý je potrebné v súlade s ustanoveniami Smernice považovať za
pracovný čas žalobcu, že jeho práva boli, s odkazom na čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice, porušované.
Dodal, že zo znenia článku 6 písm. b) Smernice možno jednoznačne vyvodiť, že účelom tejto právnej
normy bolo priznať jednotlivcovi práva, pričom v konkrétnosti ide o právo zamestnanca v EÚ, aby jeho
priemerný týždenný pracovný čas neprekračoval hranicu 48 hodín. Preto žalobca má právo dovolávať

sa porušenia čl. 6 písm. b) Smernice voči žalovanej v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť sa
nezapočítava do týždenného pracovného času, čo má za následok, že v niektorých obdobiach pracoval
dlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom konkrétnom prípade spĺňa čas, ktorý žalobca na pracovisku
trávi, charakteristiky pracovného času, ako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa ktorého rozhodujúcimfaktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej
službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je tá skutočnosť, že je povinný byť
fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby

mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času ako doby
prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva
výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi. Súd prvej inštancie mal v danom prípade
preukázané, že žalobca trávil na pracovisku čas aj nad rozsah určených pracovných zmien, a to v
rámci pracovnej pohotovosti, počas ktorej bol povinný byť na pracovisku a v prípade potreby do 1

minúty schopný opustiť miesto za účelom vykonania zásahu. Z uvedených dôvodov je aj čas pracovnej
pohotovosti potrebné považovať za pracovný čas žalobcu. Členské štáty EÚ nemôžu jednostranne
určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice tak, že by 48 hodinový pracovný čas viazali na
nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek právna úprava,
ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín, vrátane pracovnej pohotovosti
na pracovisku, je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písm. b) Smernice (rozsudok Súdneho dvora EÚ

C-397/01 vo veci Pfeiffer). V prejedávanej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že k porušeniu
čl. 6 písm. b) Smernice prišlo v žalobcovom prípade opakovane, čo u neho zakladá právo domáhať
sa vyvodenia zodpovednosti orgánov Slovenskej republiky s cieľom získať náhradu škody vzniknutej
v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
2.919,80 eur, predstavujúca súčet súm za obdobie január až december 2020, je podľa názoru súdu prvej

inštancie primeraná aj s ohľadom na dobu trvania služobného pomeru žalobcu (18 rokov), kedy odišiel
do výsluhového dôchodku. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu prvej inštancie možné nahradiť
inak aj z toho dôvodu, že uplynutý čas nie je možné žalobcovi vrátiť a nie je ani možné, aby ho strávil
inak. Preto práve peňažnú náhradu považoval za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej ujmy.

14. Zohľadniac všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie zhrnul, že napriek tomu, že z
Prílohy č. 4 Zákona o Hasičskom zbore vyplýva, že týmto bola do právneho poriadku SR transponovaná
Smernica, táto Smernica nebola transponovaná úplne a správne, keďže do ustanovení Zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore sa nepremietol čl. 6 písm. b) Smernice upravujúci maximálny rozsah
pracovného času zamestnancovi pracujúcich na území Európskej únie (48 hodín), čím vznikla na strane

žalobcu ujma, za ktorú zodpovedá žalovaná. Súd prvej inštancie, s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti
tejto konkrétnej právne veci dospel k záveru, že je žalobcom požadovaná nemajetková ujma v peniazoch
je primeraná a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. S poukazom na § 23 ods. 2, 3 CSP žalovanej, na
jej žiadosť, poskytol dlhšiu lehotu na plnenie, akceptujúc tak jej dôvody o „komplikovanosti a spôsobu
úhrady zo strany štátu“.

15. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a plne procesne úspešnému
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady si vyhradil
rozhodnúť po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).

16. Proti tomuto rozsudku, v celom jeho rozsahu, podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) C.s.p. a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Namietala procesné pochybenia súdu prvej inštancie, keď jej po výsluchu žalobcu neumožnil klásť mu

doplňujúce otázky. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s vykonaním dôkazu - tabuľky prepočtov
žalobcu, ktorá tvorila prílohu žaloby, keď žalovaná požiadala o jeho vykonanie na pojednávaní,
keďže tento dôkaz neustále spochybňovala, a to nielen pre výsledné čísla v predmetnej listine, ale
zároveň aj samotné vstupné dáta, ktoré žalobca na výpočet svojich odpracovaných hodín použil. Týmto
postupom súd prvej inštancie závažne zasiahol do jej práva na spravodlivý súdny proces. Namietala

tiež záver súdu prvej inštancie, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z. z.
nebol prebratý nesprávne. Ak sa však súd prvej inštancie chcel dostať do pozície orgánu, ktorému je
zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych
predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie, tak toto právo bez
akýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného

všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na
porovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. (alebo len
niektorých ustanovení tohto zákona) so Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom
prejednávanom prípade žalobcu. Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnúprávnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho
sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy, keď
že uvedené nie je v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie

prípadu. Žalovaná trvala aj na skutočnosti, že nejde o žalobu na náhradu škody, resp. nemajetkovej
ujmy podľa § 11 až 13 Obč. Zák., ale o žalobu, ktorou sa žalobca domáha mzdového nároku vyčísleného
na sumu 2.919,80 eur, konkrétne mzdového doplatok spočívajúci v počte odpracovaných hodín nad
rámec smernice 2003/88 ES za referenčné obdobie šiestich mesiacov vynásobených výškou platu za
službu nadčas (pracovný deň). Žalobca pri výpočte porušenia smernice 2003/88/ES vychádza z fondu

pracovného času, ktorý sa využíva pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné
vypočítať mzdu. Nejde o správny ukazovateľ skutočne odpracovaných hodín, nakoľko v zmysle zákona
o HaZZ sa do služobného času započítava aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného
voľna, alebo čas náhradného voľna za službu nadčas a službu vo sviatok. Preto nemožno zamietať
pojmy „služobný čas“ v zmysle § 85 ods. 1 zákona o HaZZ a „pracovný čas“ v zmysle čl. 2 ods.
1 smernice 2003/88/ES. Žalovaná v odvolaní zotrvala aj na námietke nedostatku pasívnej vecnej

legitimácie, keď je potrebné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky ako dvoma samostatnými subjektmi. Namietal, že súd prvej inštancie nebral do úvahy
rozdielmedzi„prebratímsmernice“a„aplikáciousmernice“anáslednenesprávnymprávnymposúdením
aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v
procese preberania a následnej aplikácie smernice. Žalovaná zdôraznila, že v prvom prípade ide o

transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho poriadku
štátu. Prebratie smernice je potom premietnuté do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť
s obsahom alebo znením smernice v súlade. Ak sa teda žalobca domnieval, že Slovenská republika
v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR nesprávne prebrala Smernicu do zákona musel práve žalobca
preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné

konštatovať, že smernica bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z.z.
v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t. j. po prebratí) smernice. Žalobca síce v žalobe
pripúšťa, že zákon o HaZZ výslovne nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v miestne výkonu
služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku
týždenného pracovného času na 48 hodín. Žalovaná sa domnieva, že táto skutočnosť neznamená, že by

smernica bola do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala.
Nebolo povinnosťou žalovanej skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia smernice do textu
zákona č. 315/2001 Z.z. aj vzhľadom na priamy účinok smerníc. Inak povedané, žiadne ustanovenie
zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou. V druhom prípade ide o
aplikácii, t. j. použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Porušenie smernice preto

môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice
vyloží jej ustanovenie v rozpore s jej obsahom. Smernica môže byť do vnútroštátneho poriadku prebratá
správne, ale jej konkrétne použitie môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom
smernice. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na
náhradu škody. Súd prvej inštancie celkom opomenul, že žalovaná pri preberaní smernice de facto

neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda
a tým ani zodpovednosť žalovanej za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní,
navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok skrýva za
náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Pripomenula, že žalobca namietal nesprávne prebratie
smernice, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu a preto nemôže niesť zodpovednosť

za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.
Žalovaná nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii smernice
podieľala a miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými subjektmi
rozlišovať. Žalovanou je Slovenská republika, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá
mala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) Smernice 2003/88/ES. Nie je prípustné, aby

sa zodpovednosť žalovanej odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym
vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaná a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva
samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov a potom nie je možné dospieť k inému záveru,
než posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je
možnézamieňať.Pretoajkebysúdprvejinštanciekonštatoval,žeaplikáciasmernicenaslužobnýpomer

žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí s jej zodpovednosťou za správnosť prebratia
smernice do právneho poriadku SR. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdilpôsobnosťsmernice,ktorásanaslužobnýpomerpríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozboru,
vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahujev plnom rozsahu. Článok 1 ods. 2 smernice vymedzuje vecnú pôsobnosť. Osobná pôsobnosť je
upravená v článku 1 ods. 3 smernice. Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré nezahŕňajú
určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s

tým spojený rozvrh služobného času sa smernica na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako
to tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú
činnosť, možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice. Oproti
štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru

vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov.
Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich
právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej
úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod
pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Žalovaná v odvolaní poukázala aj na právne predpisy,
z ktorých vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, vykonáva zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na

úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti
priameho výkonu záchranárskych činností. Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského
a záchranného zboru), ktorým by boli zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Súčasne
zdôraznila, že čl. 2 smernice len príkladom vymenováva určité osobitné činnosti verejných služieb,
preto ak príslušníci Hasičského a záchranného zboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená

to, že aplikácia ustanovení smernice je aj v tejto oblasti automatická. Žalovaná poukázala na to, že
rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss sa týka mestského hasiča zamestnanca StadtHalle, preto ho
nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takom zriadení a
štruktúremestskýchhasičovsúodlišnéodrežimu,vakomfungujúpríslušníciHasičskéhoazáchranného
zboru v Slovenskej republiky, ktorého zriaďovateľom je štát a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody

od definitívy až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru.
Nakoľko smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času,
ako aj ich odmeňovanie nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej
úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať,
preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu

škody, žalovaná poukázala na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré
musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva
Únie. Tieto podmienky sú, že 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva, 2.
porušenie je dostatočne závažné, 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje
príčinná súvislosť. Mal za to, že žalobca nepreukázal existenciu porušenia povinnosti štátu, škodu a

príčinnú súvislosť medzi nimi. Článok 6 smernice 2003/88/ES priznáva sociálne právo pracovníkom, čo
neznamená, že je predmetný článok porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v Slovenskej
republike, tak ako to všeobecne skonštatoval súd prvej inštancie. Žalovaná má za to, že smernica
2003/88/ES jasne vymedzuje čo je to pracovný čas a zároveň ho jasne oddeľuje od času odpočinku.
Cieľom smernice nie je, aby sa do maximálneho týždenného pracovného času započítaval aj čas

odpočinku, inak by ho nerozlišovala. Práve naopak, smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby
mal pracovník dostatočný čas na odpočinku a zároveň stanovuje hranicu maximálneho priemerného
týždenného pracovného času. Zo systematického výkladu smernice 2003/88/ES je zrejmý rozdiel medzi
pracovným časom a časom odpočinku. Zákonodarca sa rozhodol jasne definovať predmetné dva pojmy
v úplnom úvode smernice (č.l. 2) dokonca ich rozdelil už v preambule. Žalovaná má teda za to, že

nemožnotietodvapojmyzamieňať.Žalobcavosvojichvýpočtochmaximálnehotýždennéhopracovného
času vychádza z fondu pracovného času v súčte so služobnom pohotovosťou a nočnými nadčasmi, čo
nie sú relevantné ukazovatele odpracovaného času v zmysle čl. 2 smernice 2003/88/ES na výpočet,
či bolo zasiahnuté do práva žalobcu v zmysle čl. 6 predmetnej smernice. Aj napriek jasnej definícií
času odpočinku a pracovného času, žalobca účelne mylne zamieňa predmetné dva pojmy, aby umelo

povýšil svoj pracovný čas a mohol sa nedôvodné obohatiť na úkor príslušníkov HaZZ, u ktorých došlo
v zmysle rozsudkov súdov k zásahu do ich práv. Súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody
subsumoval pod ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaná zotrvala
na svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13
Občianskehozákonníka,ževýškanáhradynemajetkovejujmy,ktorúsúdvosvojomrozhodnutížalobcovi

priznal, t.j. 2.919,80 eur, žalovaná považuje s poukazom na premlčanú časť nároku a na skutočnosť, že
nedošlo k porušeniu čl. 6 smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi za neprimeranú a premrštenú,
a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru podstatne vyššia. Žalobca vo svojich podaniachani na pojednávaní neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento
„údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
(t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie

závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Je neprípustné, aby žalobca odôvodnil ujmu
len v konštelácií tvrdení, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromný život, zdravia a do jeho rodinných
pomerov avšak bez potrebných dôkazov a to najmä s ohľadom výšky priznanej sumy. Žalovaná ďalej
na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej
ujmy poukázala na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky (rozhodnutia Krajského súdu v

Žiline sp. zn. 6Co/159/2019, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/192/2019-310, Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023). Žalovaná má za to, že v tomto súdnom konaní nebolo na základe
výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako tento stav zasiahol do osobnostnej
sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Otáznym zostáva, akú inú činnosť
by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku,
keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne

(takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho
plnohodnotne tráviť s rodinou. Ak by aj súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých námietok žalovanej
predsa len dospel k záveru, že Smernica bola žalovanou (resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná
nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy, keď
žalobca nepreukázal že by ujma bola dostatočne závažná, čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie

žaloby. Žalovaná, pokiaľ išlo o samotnú výšku nemajetkovej ujmy, poukázala na nález ÚS SR sp. zn.
III. ÚS 288/2017, ktorý hovorí, že pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň
zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v
porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi
závažnosťou a výškou priznanej náhrady. Žalovaná namietala aj neprimeranosť výšky súdom prvej

inštancie priznanej výšky nemajetkovej ujmy, s ohľadom na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov
SR v skutkovo a právne obdobných veciach. Zo značného množstva súdnych rozhodnutí, v ktoré
žalovaná v odvolaní citovala, vyplýva priemerná výška doposiaľ priznanej škody, resp. nemajetkovej
ujmy vo výške cca od 1.000 eur až 2.500 eur, pričom v označených obdobných rozhodnutiach bolo
žalované obdobie trojnásobne dlhšie ako je to v prípade žalobcu. Žalovaná záverom odvolania zotrvala

na vznesenej námietke premlčania, konkretizujúc, že prvé žalované obdobie je v celosti premlčané ,
keďže referenčné obdobie, ako aj maximálny týždenný pracovný čas, je nutné počítať odo dňa,
ktorý vo vzťahu ku dňu podania žaloby nie je premlčaný, teda od 29.06.2020. Znamená to, že prvý
deň maximálneho týždenného pracovného času bude 29.06.2020 a bude plynúť sedem dní vrátane.
Referenčné obdobie šiestich mesiacov začne takisto plynúť v tento deň. Zhrnula, že žalobca sa

podanou žalobou domáha uhradenia nemajetkovej ujmy v celkovej sume 2.919,80 eur. V jeho ponímaní
sa jedná o škodu spôsobenú za obdobie od 01.01.2020 do 31.12.2020. S ohľadom na ust. § 101
Obč. Zákonníka, čl. 6,18,19 Smernice 2003/88/ES je potrebné túto požadovanú sumu pomerne znížiť.
Žaloba bola žalobcom podaná 30.06.2023, teda s poukazom na uvedený výpočet, obdobie, za ktoré
bola žalobcovi údajne spôsobená škoda, sa musí začať 29.06.2020, čím sa výška údajnej spôsobenej

škody podstatne zníži na 1.046,41 eur. Na podporu svojho tvrdenia žalovaná poukázala na rozsudok
KS Banská Bystrica sp. zn. 17Co 123/2023.

17. Žalovaná odvolaním napadla aj výrok o trovách konaní. Dôvodila, že aj tu sa súd prvej inštancie
dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, a má zohľadňovať pomer úspechu sporovej strany v

spore.

18. K odvolaniu žalovanej sa, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, vyjadrila žalobca, ktorý
žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %. K námietke žalovanej týkajúcej sa údajného procesného

pochybenia súdu prvej inštancie, ktorým mu bolo znemožnené klásť žalobcovi otázky uviedol, že výsluch
žalobcu nebol podkladom pri úvahách súdu o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej
inštancie vychádzal zo skutočností, ktoré boli preukázané inak, než výsluchom strany, a to najmä z
doby trvania služobného pomeru, ktorý trval viac ako 18 rokov, ďalej zo skutočnosti, že žalovaná za
celý ten čas neprijala potrebné opatrenia za účelom zamedzenia porušovania práva EÚ, že tento čas

už žalobcovi nemožno vrátiť a nie je možné ho ani stráviť inak, ž čoho zároveň súd vyvodil, že morálna
satisfakcia by nebola v danom prípade na mieste. Ak by aj uvedenú situáciu bolo možné vyhodnotiť
ako porušenie procesných pravidiel, tak právny zástupca žalovanej mal možnosť v rámci vlastného
prednesu požiadať o možnosť kladenia otázok žalovanej, čo nevyužil, zjavne účelovo, aby si založilodvolací dôvod. Pokiaľ išlo o námietku žalovanej týkajúcu sa nevykonania listiny označenej ako tabuľky
prepočtov žalobcu, k uvedenému žalobca uviedol, že uvedená tabuľka nie je dôkazov. Poukázal na
obsah svojho vyjadrenia, v ktorom vysvetlil, že pri výpočte vychádzal z výplatných pások, z ktorých

prevzal údaje o fonde pracovného času, nadčasov a neaktívnej časti služobnej pohotovosti, tieto zadal
do textu žaloby, pričom z dôvodu prehľadnosti vypracoval tabuľku, do ktorej zahrnul vstupy z výplatných
pások. Žalovaná nikdy nespochybnila skutkové tvrdenia zistené z výplatných pások, ktoré by sa týkali
napr. fondu pracovného času alebo priemernej hodinovej mzdy a pod. Žalovaná teda nespochybnila
tú skutočnosť, že relevantným dôkazom sú v tomto prípade výplatné pásky, z ktorých žalobca prevzal

údaje o fonde pracovného času, nadčasoch a neaktívnej časti služobnej pohotovosti a tieto zadal do
textu žaloby. Žalovaná nespochybnila správnosť číselného údaju, ktorý tvorí fond pracovného času,
len uviedla, že nie všetky hodiny z tohto fondu je možné brať ako relevantné, nakoľko by sa niektoré
hodiny nemali zarátavať, napr. z dôvodu čerpania OČR a pod. Ide preto jednoznačne o otázku právneho
posúdenia a nie skutkového rozporu. Je síce pravdou, že žalovaná uviedla vo svojom vyjadrení zo
dňa 21.09.2023 vlastný výpočet hodín, ale tieto zasadila do nesprávneho referenčného obdobia v trvaní

štyroch mesiacov, namiesto šiestich, čoho nevyhnutným následkom je nesprávny údaj o počte hodín,
nakoľko iný údaj zákonite vyjde po spriemerovaní hodín za 4 mesiace a iný po spriemerovaní hodín za 6
mesiacov. Z tohto pohľadu bolo teda popretie skutkového tvrdenia žalobcu zo strany žalovanej neúčinné.

19. K námietke žalovanej, že si žalobca v predmetnej žalobe uplatňuje mzdový nárok a nie nárok

na náhradu škody spôsobnej porušením úniového práva, žalobca uviedol, že svojou žalobou tento
spôsob výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy uvádza a používa jednak z dôvodu, že neexistuje
právna úprava, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch a
tiež z dôvodu, že súd síce vychádza pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy z voľnej úvahy,
táto úvaha však nesmie byť svojvoľná a musí byť preskúmateľná. K úvahám žalovanej týkajúcim sa

transpozície Smernice EP a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 do vnútroštátneho práva žalobca
uviedol, že zo strany žalovanej nedošlo k správnemu prebratiu Smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku, a to z dôvodu, že príloha č. 4 k ZoHaZZ síce formálne uvádza, že do zákona bola okrem
iných prebratá aj Smernica, a teda sa formálne javí, že zákon by mal byť v súlade so Smernicou, čo
však nie je pravdou. Zákon totiž umožňuje služobnému úradu, aby služobný čas príslušníka HaZZ bol

rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas. Predmetná Smernica je adresovaná členským štátom, konkrétne
žalovanej, ktorá zodpovedá za jej správne prebratie, z ktorého dôvodu je SR zastúpená MV SR pasívne
vecne legitimovaným subjektom. K námietke žalovanej, ktorá sa týka námietky pôsobnosti Smernice,
žalobca uviedol, že táto nezodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal SD EÚ v

rozhodnutí vo veci C-429/098, v ktorom sa SD jednoznačne vyjadril k povahe práce hasičov ako
takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni,
a či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. V uvedenej súvislosti žalobca dal do pozornosti aj
uznesenie SD EÚ C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom
Súdny dvor výslovne uviedol, že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12.06.1989 o zavádzaní

opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1
ods. 3 smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993 o niektorých aspektoch služby, akou je aj verejná
služba, o ktorú v konaní ide, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže čl. 6 bodu 2
Smernice 93/104 v zásade odporuje prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas, vrátane pohotovosti na určenom mieste. V neposlednom rade je predmetná

argumentácia vyvrátená desiatkami potvrdzujúcich rozhodnutí krajských súdov SR, nakoľko žalovaná
túto argumentáciu používa v každom spore tohto druhu. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namieta, že neboli
naplnené všetky tri podmienky, ktoré musia byť splnené pre účely uplatnenia práva na náhradu škody,
ktorýmisú:1/dostatočnezávažnéporušenieprávnejnormyúnie,2/existenciaškodya3/priamapríčinná
súvislosť medzi týmto porušením a škodou, žalobca uviedol, že pri posúdení porušenia povinnosti

štátu je rozhodujúcou skutočnosťou to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním
štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto dôvodu je
pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práva žalobcu nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj
strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na
vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda v služobnej pohotovosti podľa

§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. Žalobca
poukázal na to, že zákon č. 315/2001 Z.z. v ustanovení § 97 explicitne a taxatívne vymenúva, čo všetko
sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby, pričom neuvádza len čas prehlbovania kvalifikácie a
zvyšovania kvalifikácie, či čas účasti na rekondičnom pobyte, ale aj čas čerpania dovolenky, platenéhoslužobného voľna a neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti na
vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, a pod. Avšak § 97 nie je zaradený v
siedmej hlave druhej časti zákona Platové náležitosti a ďalšie náležitosti, ani predmetné ustanovenie

neuvádza, že predmetné časy sa ako vykonávanie štátnej služby posudzujú pre účely výpočtu mzdy,
alebo výlučne nejaký iný účel. Preto aplikáciu tohto ustanovenia nemožno limitovať v intenciách názoru
žalovanej o jeho účele a legálnu definíciu v ňom obsiahnutú nemožno vykladať takýmto zužujúcim
spôsobom. Pokiaľ zákonodarca upravil definíciu výkonu štátnej služby širšie v porovnaní so Smernicou,
teda priaznivejšie v prospech ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnanca, nemožno od tejto rozšírenej

ochrany abstrahovať a je potrebné ju v súlade s ustanovením čl. 15 Smernice rešpektovať. Neexistenciu
práce počas období v rámci jedného referenčného obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných
období v rámci toho istého referenčného obdobia, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný
čas. Teda pokiaľ zamestnanec čerpal dovolenku alebo bol práceneschopný, v dôsledku čoho reálne
odpracoval menej, nemôže to v rámci referenčného obdobia ovplyvňovať výsledný priemerný pracovný
čas v neprospech zamestnanca. Účelom ustanovenia čl. 16 písm. b) Smernice je nepochybne zabrániť

tomu, aby zamestnanec nebol znevýhodnený na základe skutočnosti, že čerpal dovolenku alebo že
bol práceneschopný, tým, že by v inom sedemdňovom období (v rámci toho istého referenčného
obdobia) mohol byť nútený odpracovať ďalšie hodiny v rozsahu zodpovedajúcom príslušnej pomernej
časti maximálneho týždenného pracovného času za dobu dovolenky alebo práceneschopnosti. Z tohto
dôvodu je potrebné pri výpočte priemerného týždenného pracovného času postupovať tak, aby výsledný

priemerný týždenný pracovný čas nebol znížený v dôsledku čerpania dovolenky, prípadne pracovnej
neschopnosti. V opačnom prípade by to viedlo k absurdnému záveru, rozporného s účelom Smernice,
ktorým je ochrana zdravia a organizácia pracovného času.

20. Pokiaľ ide o námietku neprimeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy, k uvedenému žalobca

uviedol, že ide o skutočnosti, s ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal. V snahe o
primeranosť uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch si pri kvantifikácii nároku
napomohol výpočtom, koľko by žalobca obdržal za daný čas plat za štátnu službu nadčas, nakoľko
povaha štátnej služby „nadčas“ spomedzi platových náležitostí najlepšie vyjadruje podstatu skutkového
stavu u žalobcu spočívajúcej v tom, že v dôsledku porušenia povinnosti žalovanou bol nútený pracovať,

aj keď danom čase pracovať nemal, no bolo mu to prikázané. Z vykonaného dokazovania jednoznačne
vyplynulo, že v dôsledku neustáleho porušovania práva EU zo strany štátu žalobca odpracoval viac,
než by odpracovať mal; dodal, že vo všetkých rozhodnutiach vnútroštátnych súdov v skutkovo a právne
identických veciach (vrátane tých, na ktoré poukazuje žalovaná), výšky priznaných náhrad oscilujú cca
v sumách od tisíc do 5 tisíc eur, domnieva sa však, že v týchto výškach priznávané sumy v konečnom

dôsledku neplnia svoj účel, ktorým má byť čiastočné zmiernenie zásahov do osobnostných práv, a to
obzvlášťzasituácie,kedyštátvieotomtoproblémeodroku2001,kedybolprijatýzákonč.315/2001Z.z.,
v stovkách rozhodnutí už bolo potvrdené, že žalovaná porušuje svoju povinnosť a napriek uvedenému
tvrdí, že žalobca mal byť ten, kto sa mal pokúsiť o nápravu.

21. V odvolacej replike žalovaná zotrvala na svojich argumentoch uvedených v odvolaní a žiadala,
aby odvolací súd rozhodol v zmysle jej odvolacieho petitu. Zotrvala na vznesenej námietke premlčania
a akcentovala skutočnosť, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.6.2023 domáha náhrady
nemajetkovej ujmy v celkovej výške 2.919,80 eur za obdobie od 1.1.2020 do 31.12.2020, pričom aj po
započítaní pohotovosti na pracovisku do maximálneho týždenného pracovného času žalobca pracoval

v roku 2020 v referenčnom období v priemere 47,37 hodín týždenne, čo je o 0,23 hod. menej, ako je
maximálny týždenný pracovný čas v zmysle Smernice, v druhom referenčnom období v priemer 46,27
hodín týždenne a v treťom referenčnom období v prieme 32,56 hodín týždenne, čo je o 0,23 hodín
menej, ako je maximálny týždenný pracovný čas v zmysle Smernice. Dodala, že ak súd skonštatuje
nesprávnosť transpozície smernice 2003/88/ES, je nevyhnutné, aby žalobca aj hodnoverne preukázal

zásah do jeho práv v zmysle čl. 6 písm. b/ Smernice. Nakoľko však v prípade žalobcu k žiadnemu
zásahu do jeho práv nedošlo, má žalovaná za to, že aj s ohľadom na súdnu prax vo veciach náhrady
nemajetkovej ujmy, nemožno mu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške. Akcentovala
tiež neprimeranosť žalobcom požadovanej výšky nemajetkovej ujmy v kontexte s doterajšou súdnou
praxou, a to s ohľadom na dĺžku obdobia, za ktoré žalobca požadovanú nemajetkovú ujmu uplatňuje.

S ohľadom na premlčanie časti uplatneného nároku je totiž potrebné uzavrieť, že súd prvej inštancie
priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu v celkovej výške 2.919,80 eur za 6 mesiacov, t.j. za tri roky by išlo
o sumu 18.000 eur, čo je neprimerané.22. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej

je čiastočne dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, tento však, pokiaľ ide o
posúdenie žalovanou vznesenej námietky premlčania a s tým súvisiacej primeranosti výšky samotného
odškodnenia, najmä s ohľadom na súdnu prax v obdobných právnych sporoch, nesprávne právne
posúdil.

23. Predmetom sporu je zaplatenie sumy 2.919,80 eur z titulu náhrady škody spočívajúcej v
nemajetkovej ujme spôsobenej žalobcovi za porušenie práva na maximálny týždenný pracovný čas s
poukazom na čl. 6 písm. b) Smernice, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho právneho
poriadku SR, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. Súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel,
keď žalobu vyhodnotil ako dôvodnú čo do základu a výšky. Žalovaná v priebehu konania a v podanom
odvolaníťažiskovonamietala nedostatokprávomocisúdovposúdiťotázky súladuvnútroštátnejúpravys

právom únie, nepreukázanie nesúladu Smernice 2003/88/ES s vnútroštátnou právnou úpravou (nesúlad
s konkrétnymi ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z.z.), nepreukázanie, že sa smernica v celom rozsahu
vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča, nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie v spore, namietala
výšku uplatnenej a prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy, nepreukázanie zákonných predpokladov
na jej priznanie žalobcovi, a najmä nevysporiadanie sa súdu prvej inštancie so vznesenou námietkou

premlčania uplatneného nároku za obdobie od 01.01.2020 do 30.06.2020.

24.Podľačlánku1bod2smernice,tátosmernicasavzťahujena:a)minimálnedobydennéhoodpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

25. Podľa článku 2 bod 1 smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície: 1. "pracovný čas"
je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;

26. Podľa článku 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: b) priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

27. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom

príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

28. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.
29. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý

nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.

30. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania

štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

31. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie

štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

32. Pokiaľ ide o konkrétne odvolacie námietky žalovanej, odvolací súd uvádza, že slovenský právny
poriadok neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivca pri porušení komunitárneho práva,
nerešpektovaním Smernice 2003/88/ES vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd prvej inštancie analogicky

posúdil podľa ust. § 11 až § 13 Obč. Zák., vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej lehote podľa § 101 Obč. Zák. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu
ujmu je viazané na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť aleboohroziť osobnostné práva fyzickej osoby (rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 194/2011). Všeobecná trojročná
premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, tým je objektívne vymedzený
začiatok plynutia premlčacej doby od slova „mohla“ a nie od slova „mohol“; tento okamih je daný

objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o
svojom práve. Žalobca v podstate argumentoval, že svoj nárok uplatnil v trojročnej premlčacej dobe
počítanej podľa 6 mesačného referenčného obdobia, a preto uplatnil nárok od januára 2020, s čím
sa stotožnil aj súd prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu však táto argumentácia žalobcu
neobstojí. Smernica, ani zákon neustanovuje, že referenčné obdobie sa počíta od mesiacov 01 - 06,

resp. od 07 -12, preto tvrdenie žalobcu, že nárok nie je čiastočne premlčaný odvolací súd nepovažoval
za dôvodný. V tomto smere je preto odvolacia argumentácia žalovanej dôvodná. Naviac, predmetom
konania nie je mzdový nárok žalobcu, preto uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemá
žiadny súvis so mzdou a jej splatnosťou. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v
prípade náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného (služobného ) času podľa čl. 6 písm.

b/ Smernice 2003/88 ES. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto
zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa čl. 6 písm.
b/ Smernice 2003/88 ES možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného
mesiaca (t.j. napr. za mesiac máj 2020 dňom 1.6.2020 a pod.). S poukazom na dátum podania žaloby
(30.06.2023) odvolací súd považuje za premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v

dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo za obdobie od 1.1.2020 do29.06.2020,
keďže právo majetkovej povahy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101
Obč. Zák. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Nárok za obdobie Pokiaľ
Námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovanou je teda v tomto rozsahu dôvodná, čo

bolo primárne dôvodom na zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (§ 388 CSP).

33. Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky žalovanej, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
mal právomoc na prejednanie sporu a to s odkazom na § 3 ods. 1 CSP a § 21 Obč. Zák. a judikatúru
Súdneho dvora, z ktorej jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobnej porušením práva

únie medzi jednotlivcom a štátom majú prejednávať príslušné vnútroštátne súdy. V zmysle judikatúry
Súdneho dvora EÚ (viď rozhodnutie C 261/21) je súd povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý
tento podal. Súdny dvor pritom rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice má priamy účinok, teda priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Rozhodol tiež, že
smernicasamáuplatniťnačinnostihasičskéhoazáchrannéhozboru,ajkeďsúvykonávanézásahovými

silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie
pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a
to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie mal právomoc
prejednaťarozhodnúťprejednávanýsporžalobcuaštátuonáhraduškody(nemajetkovejujmy).Nakoľko

jedným z predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú porušením únijného práva je
dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom, súd
prvej inštancie bol nepochybne v rámci svojej právomoci oprávnený a povinný skúmať, či zo strany
žalovanej došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní smernice 2003/88/ES. Odvolacia
argumentácia žalovanej, že súd prvej inštancie nebol oprávnený posudzovať súlad zákona č. 315/2001

Z.z. so smernicou 2003/88/ES je preto nedôvodná. Súd prvej inštancie bol rovnako oprávnený a
povinný skúmať, či zo strany žalovanej došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákon č. 315/2001 Z. z.), t.j. v konkrétnostiach
bol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES, pretože bez oprávnenia súdu posúdiť túto otázku by nebolo možné rozhodnúť

tento spor, preto aj táto časť odvolacej argumentácie žalovanej je, podľa odvolacieho súdu, nedôvodná.
Súd prvej inštancie tiež dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený); vo všeobecnosti platí, že
smernica ako špecifický prameň práva únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný

smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku, na tento účel musia byť
ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav,
ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte; zhľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že
priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní, vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

34. Pokiaľ ide o konkrétnosti, žalovaná prebrala smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.;
podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. „služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu“; podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č.
315/2001 Z. z. „služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne“; podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001
Z.z.„služobnýčaspríslušníkovmôžebyťrozvrhnutýnerovnomerne;nerovnomernerozvrhnutýslužobný

čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť
dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni“; podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. „služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia

služobného času“; z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje (a)
vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby hasiča v
rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na
služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej právnej úpravy je záver, že hoci v oboch prípadoch ide o
výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času. Podľa

čl. 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom; z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča má
byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne

v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej
služobnej pohotovosti. Tento záver vyplynul aj z vykonaného dokazovania, podľa ktorého žalobca
po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti (strávenej na pracovisku) odpracoval v spornom
období priemerne viac ako 48 hodín týždenne; smernica 2003/88/ ES pritom neumožňuje, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená

v smernici. Z uvedeného je zrejmé, že posudzované zákonné ustanovenia (§ 85 ods. 1 a 2, § 86
ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1) boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v
pôvodne prijatom znení účinnom od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa
01.05.2004 došlo k zmene uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009,
kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý

služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na
obdobie celého kalendárneho roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon
služobnej pohotovosti na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§
92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§
92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom

úpravy malo byť zosúladenie s právom únie. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č.
400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do
únie nezohľadnila skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas

pracovníka. Z týchto dôvodov je odvolacia argumentácia žalovanej, že nebolo preukázané nesprávne
prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie
je v rozpore so smernicou, nedôvodná.

35. Odvolacia argumentácia žalovanej, v rámci ktorej poukazovala na rozdiel medzi prebratím smernice

2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice 2003/88/ES na strane druhej s tým, že na aplikácii
smernice 2003/88/ES sa nepodieľa, tiež nie je podľa odvolacieho súdu dôvodná; odvolací súd sa
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku SR; skutočnosť, že žalovaná sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice 2003/88/ES, resp.
zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiska prejednávaného

sporu bez právneho významu; podľa článku 29 Smernice 2003/88/ES, táto je adresovaná členským
štátom; žalovaná (ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do
Európskej únie) je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom
dosiahnutia účelu smernice; v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát (žalovaná) zodpovedný aj zanesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia
do právneho poriadku; nakoľko smernica 2003/88/ ES je určená žalovanej (štátu), ktorá zodpovedá za
jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/

ES do právneho poriadku je preto pasívne vecne legitimovaná; a preto námietku nedostatku jej pasívnej
vecnej legitimácie v spore považuje odvolací súd nedôvodnú.

36. Súd prvej inštancie dospel tiež k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
žalobcu ako hasiča, preto žalovaná nedôvodne namietala, že v prípade žalobcu nejde o mestského

hasiča(akovoveciC-429/09),resp.žesmernica2003/88/ESsanažalobcunevzťahujevplnomrozsahu,
pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času (činnosť žalobcu
patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany). Súd
prvej inštancie popri znení smernice 2003/88/ES správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej
judikatúry súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý podal súdny
dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice

2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi; súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/ ES sa má uplatniť na činnosti
hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané
na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých
podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti

viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám; na účely
smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý,
kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho
vzťahu (služobného vzťahu) z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie

pracovníka v zmysle práva únie, preto okolnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny
alebo dobrovoľný hasič nie je na tieto účely relevantná. Na oboch rovnako dopadajú ustanovenia
smernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß,
bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). Vzhľadom na uvedené je nedôvodná aj odvolacia námietka
žalovanej, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu

je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič mestský alebo
štátny; článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,

ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až
35); členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak,
aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor
tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu

zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci
Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho,
akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27); osobitne v prípade hasičov
súdnydvorpotvrdil,žepracovnýčaszodpovedajúcipracovnejpohotovostiapohotovostnejslužby,počas

ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß,
C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Žalobca totiž musí byť počas výkonu služobnej
pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, a preto celý čas služobnej pohotovosti (aj
keď je strávený na lôžku) je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Záver, že čas služobnej

pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry
súdneho dvora, podľa ktorej, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje
na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho
zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú
takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať

v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas
svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri
rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 aC-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa, vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu,
plne vzťahuje aj na žalobcu.

37. Žalovaná nesprávne argumentuje, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon
od článku 6 smernice 2003/88/ES, pretože tento článok sa na hasičov nevzťahuje. Pracovníkov
protipožiarnej služby a služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaná v podanom odvolaní,
sa týka článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/ES, ktorý však neumožňuje odklon od článku 6 smernice
2003/88/ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES), a preto ani táto odvolacia

argumentácia nie je dôvodná.

38. Súd prvej inštancie dospel v prejednávanej veci aj k správnemu záveru ohľadne splnenia
predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú porušením práva únie, keďže tieto
predpoklady vyplývajú z judikatúry súdneho dvora. Podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá
jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie ak: (a) porušená norma práva únie priznáva

právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b)
porušenie práva únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva únie členským štátom a
vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje
vnútroštátny súd. Odvolací súd je rovnako ako súd prvej inštancie názoru, že boli splnené predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie splnené,

pretože: článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný
pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín; uvedené ustanovenie smernice 2003/88/ES
má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi; ako bolo uvedené vyššie uvedené ustanovenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES nebolo do právneho poriadku SR prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný

týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Na záver o porušení článku
6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaná uplatnila na výpočet
priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 4 mesiacov, pretože podľa výsledkov
dokazovania v spornom (nepremlčanom) období od 07 - 12/2020 žalobcov priemerný služobný čas
každý mesiac presiahol hranicu 48 hodín, čo vyplýva z predložených výplatných pások (ide o listiny,

ktoré vystavilo MV SR, Hasičská stanica Pezinok), a ktoré žalovaná relevantne nespochybnila.

39. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hodnú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide

o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).
V príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku (a) zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)

v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
(b) zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože musel
reálne odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel
tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,

záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

40. Odvolacia argumentácia žalovanej, že medzi porušením práva únie a vznikom škody žalobcu
nie je príčinná súvislosť, pretože žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho
práv (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody), nie je podľa odvolacieho súdu

dôvodná; na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra súdneho dvora (C-429/09 a
C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám
povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo
nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať; výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne

sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté
alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva
právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel; pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v
rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosťv jeho právach obmedzovať; vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v

neprospech tohto pracovníka; okrem toho treba zdôrazniť, že v takejto veci, ktorá sa týka porušenia
ustanoveniaprávaúniespriamymúčinkomzostranyzamestnávateľa,vyžadovaniesplneniapodmienky,
aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie
na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že
orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto

noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade
nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo
spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských
štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov; článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením; za týchto podmienok treba

dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda
z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby
na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu
zamestnávateľovi. Odvolacia námietka žalovanej ohľadne nesplnenia predpokladov zodpovednosti za
škodu, ktorá vznikla porušením práva únie podľa odvolacieho súdu je tiež nedôvodná.

41. Súd prvej inštancie napokon dospel k správnemu právnemu názoru, že boli splnené podmienky na
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne konkrétne
ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia; náhrada škody spôsobená jednotlivcovi
porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu

jeho práv; je na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity
určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo
forme finančného odškodnenia a definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady; náš
právny poriadok tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu
spôsobenej porušením práva únie; takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pretože podľa tejto úpravy štát v zásade
zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup
alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm.
a) a d) Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119

písm. b) Ústavy SR; súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma
žalobcu najbližšie k zásahu do jeho osobnosti (analógia podľa § 11 až § 13 Obč. zákonníka).

42. Žalovaná tiež nesprávne namietala, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom

(nepremlčanom) období od 29.06.2020 do 31.12.2020 odpracoval 67 hodín nad rámec smernice, pričom
spolu v uvedenom období odpracoval 1.329 hodín určenej a nariadenej služobnej pohotovosti, keď
priemerný týždenný pracovný čas počas tohto obdobia u žalobcu dosiahol 50,56 hodín týždenne
(namiesto 48); žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady
od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, ktoré žalovaná relevantne nespochybnila a nenavrhla v

tomto smere vykonať žiadne dokazovanie.

43. Dokazovaním bol preukázaný zásah do osobnostných práv žalobcu, konkrétne (a) do jeho práva na
ochranu zdravia (čl. 40 Ústavy SR), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného
času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník

(žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
(b) do jeho práva na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože musel reálne odpracovať
viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci
a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám,

resp. iným aktivitám podľa jeho vlastnej úvahy, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Zásah do
osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že priemerne každý týždeň odpracoval viac
ako 48 hodín podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa
§ 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 615/2001 Z. z.) a jednak skutočnosťou, že z takto naviac odpracovanýchhodín v žalovanom období od júla do decembra 2020 nebola pracovná pohotovosť na pracovisku, v
rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/ES,
započítaná do pracovného času žalobcu.

44. Odvolací súd nesúhlasí s námietkou žalovanej, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého možno
žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Obč.
zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu

v spoločnosti; so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené
(právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa odvolacieho súdu
podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním preukázania následku, ktorým
je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti; občianskoprávne prostriedky ochrany
osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava
nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Obč.

zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie,
pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy
tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Obč. zákonníka nejavila ako postačujúca; vychádzajúc z
povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát únie

neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný
záver,žežalobanaupustenieodneoprávnenéhozásahuanižalobanaodstránenietrvajúcichnásledkov,
nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát); rovnako neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,

odvolanie výrokov a podobne; uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Obč. zákonníka za
takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto nemožno vylúčiť možnosť bez
ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie; aj z formulácie § 13 ods. 2 Obč. zákonníka vyplýva, že
zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe
môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch; neobstojí ani argumentácia žalovanej,

že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo
sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna
činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca
vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný
a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má

vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť
svoje povinnosti; je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a
spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. U žalobcu sú uvedené dôvody umocnené aj tým, že mu
služobný pomer v hasičskom a záchrannom zbore aktuálne (k 31.12.2020) už skončil.

45. Pokiaľ ide o súdom prvej inštancie prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy (2.919,80 eur), túto
odvolací súd nepovažoval za primeranú a to aj s ohľadom na nesprávne právne posúdenie žalovanou
vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku (ako už bolo objasnené vyššie v ods.35) a náhrady
priznávané všeobecnými súdmi v obdobných prípadoch. Odvolací súd dospel k záveru, že s ohľadom

na charakter a rozsah porušenia osobnostných práv žalobcu v období od 30.06.2020 do 31.12.2020 je
primeraná nemajetková ujma v rozsahu 500 eur. Odvolací súd zohľadnil, že žalobca bol do 31.12.2020
v stálej štátnej službe v hodnosti major, veliteľ čaty na OR HaZZ v Pezinku, je ženatý a má jedno dieťa.
V čase nariadenie pracovnej pohotovosti sa musel zdržovať na pracovisku, nemohol byť s rodinou,
priateľmi a organizovať svoj voľný čas podľa svojich úvah, čím dochádzalo k zásahu do jeho práva na

súkromie. Odvolací súd, pokiaľ ide o primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktorú napokon ustálil na sumu 500 eur, poukazuje na skutkovo a právne obdobné prípady, konkrétne na
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 112/2024-275 zo dňa 30.01.2025, ktorým bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 8C/51/2023-193, a to náhrada vo výške 2.500 eur ako finančná
satisfakcia priznaná žalobcovi (hasič z OR HaZZ Pezinok) za obdobie od októbra 2020 do júna 2023

(t.j. za takmer tri roky), ďalej na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/8/2024-189 zo dňa
30.01.2025 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.k. 45C/63/2022-134 zo dňa 16.11.2023,
ktorými žalobcovi (rovnako hasič z OR HaZZ Pezinok) bola priznaná finančná satisfakcia vo výške 2.500
eur za obdobie od 22.12.2019 do 21.12.2022 (t.j. za obdobie troch rokov). V prejednávanom prípade,kedy žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej satisfakcie len za obdobie cca od 30.06.2020 do
31.12.2020potomprimeranávýškaodškodnenia,podľanázoruodvolaciehosúdunemôžečiniť2.919,80
eur! Zohľadniac osobitosti prejednávanej veci - najmä dĺžku relevantného obdobia, za ktoré žalobcovi

vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj počet naviac odpracovaných hodín (v priemere 2,5
hodiny týždenne), je primeraná suma 500 eur.

46. Odvolací súd dodáva, že žalovaná sa vo svojom odvolaní pomerne rozsiahlo zaoberá referenčnými
obdobiami a nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, nereflektuje však na tú skutočnosť, že

aj počas referenčného obdobia (7 dní) sú štáty povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového
týždenného pracovného času. Pri rozvrhnutí pracovného času (a to aj v prípade nerovnomerného
rozvrhnutia) v stanovenom referenčnom období, žalovaná nemôže počítať s čerpaním dovolenky,
pracovnouneschopnosťoupríslušníka,OČR(akotospätnezareferenčnéobdobia žalovanáprepočítala
aj v predmetnej právnej veci), ale tento pracovný čas musí rozvrhnúť tak, aby boli jednotlivé zmeny a
služobný čas príslušníka rozvrhnuté v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom, čo znamená, že

celkový plánovaný pracovný čas príslušníka v stanovenom období nemôže prekročiť v priemere 40
hodínvzmysleZoHZZ,resp.max48hodíntýždenne,vrátanenadčasovpodľaSmernice.Spoukazomna
tieto právne dôvody je nepochybné, že žalovanou uvádzaný výpočet údajného priemerného týždenného
pracovného času a odpracovaných hodín je zavádzajúci. Z výplatných pások žalobcu za obdobie júl
až december 2020 jasne vyplýva fond pracovného času a počet hodín odpracovaných ako pracovná

pohotovosť na pracovisku, ktorá nebola zahrnutá do skutočne odpracovaného pracovného času (t.j. do
fondu pracovného času).

47.Odvolacísúddospelkzáveru,žesúdprvejinštancienesprávneprávneposúdildôvodnosťžalovanou
vznesenej námietky premlčania, ako aj samotnú výšku uplatneného nároku žalobcu na nemajetkovú

ujmu a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o vyhovení žalobe žalobcu podľa § 388
C.s.p. zmenil tak, že žalobcovi priznal náhradu vo výške 500 eur a v časti o zaplatenie sumy 2.419,80
eur žalobu zamietol (v časti prvého výroku - v sume 500 eur, je tento rozsudok z hľadiska obsahu
potvrdzujúci).

48. O trovách konania (prvoinštančných a odvolacích) odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a plne procesne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na
náhradu trov konania ( s prisúdenej sumy 500 eur).

49. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že konanie

o náhrade nemajetkovej ujmy, je konaním, kde je konečný výsledok daný na úvahe súdu. V danom
prípade aj odvolací súd konštatoval dôvodnosť žaloby čo do právneho základu a priznal žalobcovi
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, len využil svoju úvahu a súdnu prax v obdobných prípadoch a
nepriznal žalobcovi celú žalovanú sumu. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na
konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch

však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na
základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť
čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva
bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Civilný sporový poriadok neobsahuje

zákonné ustanovenie, ktoré by bolo obdobou § 142 ods. 3 OSP, a ktoré by výslovne upravovalo spôsob
rozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu. Avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania
úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (pozri

II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR
pod č. 31/2020, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn.
IV. ÚS 652/2018, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020). Odvolací súd vzhľadom na uvedené zastáva názor,
že aj ustanovenie § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci, umožňuje v takýchto veciach priznať strane plnú náhradu trov konania. V prípade

uplatňovania nároku, ktorý žalobca objektívne nie je schopný presne vyčísliť (nakoľko jeho konkrétna
výška závisí od úvahy súdu), je potrebné posudzovať úspech strán sporu v konaní podľa toho, či žalobca
preukázal danosť svojho nároku čo do základu (pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/70/2021,
rozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/151/2018, 9Co/100/2020, 9Co/40/2024). Odvolacísúd vzhľadom na vyššie uvedené a spôsob rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca
bol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP v konaní plne procesne úspešný čo do základu
uplatneného nároku náhrady nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenie vyplývajúca z tohto jeho

procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu.

50. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s
ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže

podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v
lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí
byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa
(§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v
čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,

že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).