Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, June 19, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/118/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5320202556
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5320202556.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa -spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Urbana, v spore
žalobcu: A. B. C., nar. XX. X. XXXX, bytom D. XXX, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska
kancelária VARMUS s. r. o., so sídlom Čadca, Palárikova 83, proti žalovanému: Slovenská republika, v
mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava 1, IČO:
00 166 481, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania žalobcu a odvolania
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. CA-4C/46/2020-785 zo dňa 6. mája 2024 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a II. o zamietnutí žaloby voči Slovenskej republike zastúpenej

Ministerstvom vnútra SR a nepriznaní náhrady trov konania tomuto subjektu zrušuje.

V časti výroku III., ktorým bola žalobcovi priznaná suma 16.973,82 eur, a vo výroku IV. o zamietnutí
žaloby vo zvyšku rozsudok okresného súdu mení tak že:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 5.251,27 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku
žalobu zamieta.

V časti výroku III., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.176,70 eur, ostáva
rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu voči
žalovanému zastúpenému Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (výrok I.). Žalovanému ohľadom
tohto rozhodnutia nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok II.). Zároveň súd prvej inštancie
rozhodol, že žalovaný zastúpený Generálnou prokuratúrou SR je povinný zaplatiť žalobcovi 2.176,70 eur

titulom trov zastúpenia žalobcu v trestnom konaní, sumu 16.973,82 eur titulom rozdielu na výsluhovom
dôchodku za obdobie od roku 2009 do roku 2015, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.).
Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok IV.). Napokon okresný súd rozhodol, že žalovanému zastúpenému
Generálnou prokuratúrou SR náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva (výrok V.).

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že v posudzovanej veci bol nárok uplatnený
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ako nárok vzniknutý v dôsledku nezákonne vzneseného obvinenia

voči žalobcovi. Z uvedeného vyplýva, že orgánom, ktorý má vo veci konať v mene štátu, je Generálna
prokuratúra SR.
3. Žalobu proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra SR súd prvej inštancie zamietol,
keďže v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v uznesení sp. zn. 6Cdo/87/2019a uznesení Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 10Co/196/2022 mal už v ďalšom konaní konať len
s Generálnou prokuratúrou SR. Z tohto dôvodu Ministerstvu vnútra SR ani náhradu trov konania
nepriznal.

4. K predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za škodu okresný súd vymedzil, že týmito
sú (i) nezákonné rozhodnutie, (ii) škoda a (iii) príčinná súvislosť medzi nimi. Za nezákonné rozhodnutie
považoval uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 10. 1. 2008, rozšírené dňa 4. 9. 2008 a 8. 6. 2009 pre
zločin prijímania úplatku a pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Konanie bolo napokon

ukončené zastavením trestného stíhania. Žalobca si uplatňoval náhradu škody vo výške 16.973,82 eur
titulom rozdielu na výsluhovom dôchodku, vo výške 5.427,97 eur na trovách trestného konania a vo
výške 20.250,- eur titulom nemajetkovej ujmy. K otázke príčinnej súvislosti okresný súd konštatoval, že
túto mal v danej veci preukázanú.
5. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie rozdielu na výsluhovom dôchodku, žalobca žiadal sumu 16.973,82
eur, ktorú okresný súd akceptoval. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že pokiaľ by nedošlo k začatiu

trestného konania a k obvineniu žalobcu z trestného činu, nebol by žalobca prepustený zo služobného
pomerudňa29.2.2008anaďalejbyvykonávalfunkciuriaditeľaODI;t.j.malbynároknavyššívýsluhový
dôchodok. Okresný súd nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, ktorý poukazoval na absenciu príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutým následkom v podobe rozdielu na výsluhovom
dôchodku. Nezistil totiž v konaní inú príčinu ako trestné stíhanie žalobcu, pre ktorú by bol zo služobného

pomeru prepustený a v dôsledku ktorej mu potom nemohol byť priznaný vyšší výsluhový dôchodok.
Z uvedeného dôvodu v tejto časti žalobe vyhovel.

6. V ďalšej časti nároku na náhradu škody, ktorá pozostávala z trov trestného konania v celkovej
výške 5.427,97 eur, sa súd prvej inštancie stotožnil s vyjadrením zástupkyne Generálnej prokuratúry

SR, že nárok je sčasti premlčaný. Uznesením UŠP zo dňa 19. 8. 2013 bola totiž trestná vec žalobcu
vylúčená zo spoločného konania a ďalej bola vedená ako samostatné konanie. Dané konanie bolo aj
samostatnezastavené,atouznesenímzodňa21.8.2013,právoplatným3.9.2013.Od4.9.2013začala
žalobcovi plynúť premlčacia lehota na uplatnenie nárokov na trovách trestného konania voči generálnej
prokuratúre. Dňa 18. 8. 2016 bola na Ministerstvo vnútra SR podaná žiadosť o predbežne prerokovanie

štyroch nárokov uplatnených v žalobe. Ministerstvo vnútra SR dňa 22. 8. 2016 nároky týkajúce sa
náhrady trov trestného konania a nemajetkovej ujmy postúpilo Generálnej prokuratúre SR, ktorá ich
predbežne prerokovala a listom doručeným zástupcovi žalobcu dňa 3. 11. 2016 oznámila, že jeho
žiadosť považuje za nedôvodnú. V dôsledku toho od 4. 1. 2016 pokračovalo plynutie zostávajúcej časti
premlčacej lehoty, ktorá márne uplynula dňa 20. 11. 2016, pričom žaloba bola podaná až 2. 12. 2016.

Okresný súd následne v odôvodnení svojho rozhodnutia špecifikoval zoznam úkonov, za ktoré bola
priznaná náhrada škody. Celková suma dosiahla 2.176,70 eur.

7. Žalobca si v spore uplatnil aj nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy podľa § 11 Občianskeho
zákonníka. V súvislosti s uvedeným okresný súd ustálil, že žalobca vykonával funkciu riaditeľa ODI

Čadca, t. j. pôsobil ako verejný činiteľ s priznanou právomocou. Aj keď žalobca nebol odsúdený, keďže
skutky, z ktorých bol obvinený, neboli trestnými činmi a nebol dôvod vec postúpiť príslušnému orgánu,
bolo preukázané, že sa stali. Išlo jednoznačne o konanie v rozpore s právomocou žalobcu a s dobrými
mravmi. Súd prvej inštancie konštatoval, že „skutky sa stali na základe vykonaných odposluchov“ a že
nemohol preskúmavať oprávnenosť vydania príkazov na tieto odposluchy. Zdôraznil, že verejný činiteľ

musí zniesť väčšiu mieru kritiky ako iní občania, pretože je osobou verejného záujmu, ktorá dobrovoľne
a vedome vstúpila do verejného života. Žalobca v spore argumentoval, že po začatí trestného stíhania
mu vznikla veľká spoločenská ujma, všade bol uvádzaný ako zločinec, nebol zvolený za poslanca do
obecného zastupiteľstva, mal vážne psychické problémy, depresie, dostal rakovinu hrubého čreva. Po
prepustení mal problém zamestnať sa, bol robotníkom. Dcéra žalobcu v konaní vypovedala, že situácia

otca veľmi ovplyvnila, predtým boli stabilnou rodinou, odrazu sa všetci na nich pozerali inak. Z otca sa
stala psychická troska. Taktiež bývalý starosta obce E. F. uviedol, že trestné stíhanie malo na žalobcu
a jeho rodinu ťažký dopad, ako poslanec obce mal predtým veľmi dobrú povesť, ktorá situácia sa po
začatítrestnéhostíhaniaveľmizmenila,čomalovplyvnazdravieapsychikužalobcu.Nestalsaopätovne
poslancom obecného zastupiteľstva, mal problém sa zamestnať.

8. Okresný súd zdôraznil, že sám žalobca si musel uvedomiť, že skutky, z ktorých bol obvinený, sa
stali, boli preukázané, aj keď neboli trestnými činmi. Tieto skutky – evidenčné úkony na evidenciách
motorových vozidiel boli vykonávané prednostne na úkor iných občanov, ktorí o vybavovanie dokladov
žiadali, t. j. v rozpore s právomocou žalobcu a v rozpore s dobrými mravmi. Svedkovia v trestnom konanínepotvrdili poskytovanie výhod, pozorností, prác za služby, ktoré im mal obvinený vykonať nad rámec
svojich povinností v rozpore so zákonom. Tvrdili, že ide o dlhoročné priateľské vzťahy a s tým súvisiace
pozornosti a výhody, ktoré nemali súvislosť s evidenciou motorových vozidiel, resp. s prednostným

vybavovaním vecí. Pri pracovníkoch orgánov verejnej moci jednoznačne nie je možné tolerovanie
poskytovania darčekov, ani služieb nepatrnej hodnoty za služby nad rámec ich zákonných právomocí.
OkresnýsúdodkázalnajudikátNajvyššiehosúduSRR54/10,zktoréhovyplýva,žeakbydošlokzásahu
do osobnostných práv v rámci výkonu zákonom stanovených práv, resp. povinností napr. postupom
príslušných orgánov v konaní, ku ktorému sú zo zákona povolané, nepôjde o neoprávnený zásah do

osobnostných práv podľa článku 19 Ústavy SR a § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka osoby uvedenej
v trestnom oznámení, tento môže nastať reálne iba vtedy, pokiaľ by údaje uvedené v trestnom oznámení
boli nepravdivé, t. j. len v príčinnej súvislosti s nepravdivosťou obsahu podaného trestného oznámenia.
Iba za takých okolností môže nastať napríklad poškodenie dobrého mena, cti osoby uvedenej v trestnom
oznámení. Obdobný výklad zaujala aj česká súdna prax. Okresný súd preto uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy zamietol.

9. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, súd prvej inštancie odkázal na ustanovenia § 255 ods. 1
a 2 CSP a po matematickom výpočte ustálil čistý úspech žalovaného v rozsahu 10,2 %; žalovaný však
náhradu trov nežiadal.

10. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný reprezentovaný Generálnou prokuratúrou
SR, ktorý sa domáhal zmeny napadnutého rozsudku v časti uplatneného nároku na náhradu škody
v podobe rozdielu na výsluhovom dôchodku tak, že bude žaloba zamietnutá. Podľa jeho názoru v danom
prípade absentuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Samotný okresný
súd uviedol v odôvodnení rozhodnutia, že dňa 1. 2. 2008 bola vykonaná platová úprava príslušníkov

Policajnéhozboru,vzmyslektorejbybolžalobcovipriznanývyššívýsluhovýdôchodok,pokiaľbynaďalej
vykonával funkciu riaditeľa ODI. Uvedená podmienka je však neverifikovateľná. Dnes nikto nemôže
s istotou potvrdiť čo by bolo bývalo, keby žalobcovi nebolo vznesené obvinenie.
11. Zdôraznil, že z celého reťazca všeobecnej príčinnej súvislosti treba sledovať len tie príčiny
a následky, ktoré sú dôležité pre zodpovednosť za škodu. Zisťovanie príčinnej súvislosti predpokladá

v prvom rade určitú klasifikáciu príčin. Štandardne používanými kritériami pre stanovenie právnej
kauzality sú teória adekvátnej príčinnosti, ktorá predstavuje akýsi hrubý filter pre podmienky faktickej
kauzality a teória ochranného účelu normy, ktorá zostávajúce príčiny prefiltruje jemnejšie a dopĺňa tak
teóriu adekvátnej príčinnosti.
12. V danom prípade je preto dôležité zohľadňovať nielen existenciu uznesenia o vznesení obvinenia

ako faktickú príčinu, v dôsledku ktorej, ako uvádza žalobca, bol ukončený jeho pracovný pomer, ale
predovšetkým tú skutočnosť, že vôľa a predstava žalobcu vykonávať funkciu riaditeľa ODI do konca roku
2015, je v kontexte javov, ktoré mali následok vyvolať, len hypotetická a nie je priama a bezprostredná.
Uplatnená škoda v podobe rozdielu na výsluhovom dôchodku je potom závislá na ďalšej podmienke,
a to hypotetickom prejave vôle žalobcu ukončiť pracovný pomer ku konkrétnemu dátumu. Z postoja

samotného žalobcu, ktorý svojím podaním zo dňa 29. 11. 2021 žiadal žalobu rozšíriť o rozdiel na
výsluhovom dôchodku za roky 2016 až 2021, je taktiež zrejmá absolútna neistota vo vzťahu k predstave
o konečnom dátume odchodu do výsluhového dôchodku, ktorá by však zásadne vplývala na výšku
hypotetickej škody.
13. Odvolateľ dal do pozornosti súdu, že žalobca reálne svoj pracovný pomer ukončil a výsluhový

dôchodok mu bol priznaný rozhodnutím Ministerstva vnútra SR zo dňa 18. 4. 2008, proti ktorému
nepodal riadny opravný prostriedok. Tiež poukázal na to, že existencia výkonu funkcie riaditeľa ODI
sa neodvíja len od jeho vôle. Policajný zbor SR je spomedzi všetkých inštitúcií najmarkantnejšie
ovplyvňovaný politickými zmenami a z bežne dostupných zdrojov je overiteľné, že práve policajní
funkcionári bývajú nahradení novými v závislosti na zmenách politickej moci. Uvedená skutočnosť

rovnako dokresľuje neistotu domnienky, že by žalobca mohol skutočne vykonávať uvedenú funkciu
až do konca roku 2015. Vychádzajúc z uvedeného potom možno konštatovať, že uvedená škoda sa
ako následok rozhodne neodvíja len od samotného nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, ale
v rámci príčinnej súvislosti by k nej musela pristúpiť aj ďalšia podstatná skutočnosť, a tou je preukázanie
reálneho odchodu do výsluhového dôchodku k 31. 12. 2015 ako podstatná objektívna príčina vzniku

uvedeného následku. Uvedené však nie je možné relevantne preukázať. Žalovaný tiež vyslovil názor, že
cieľom zákonodarcu pri kreovaní úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo uspokojovanie hypotetických
nárokov na náhradu škody.14. Žalovaný, v jeho mene Generálna prokuratúra SR, v rozšírení odvolania doručenom v lehote na
podanie odvolania namietal aj výrok I. rozsudku okresného súdu. Odkázal na právny názor vyslovený
Krajským súdom v Žiline v uznesení sp. zn. 10Co/196/2022 zo dňa 28. 9. 2023, podľa ktorého je

žalovaným subjektom Slovenská republika, a preto nebude rozlišovať medzi žalovaným v rade 1/ (MV
SR) a žalovaným v rade 2/ (GP SR). Žalovaným subjektom je Slovenská republika, v ktorej mene
konajú dva rozdielne orgány. Preto postup okresného súdu, ktorý v napadnutom rozsudku rozhodol
samostatným výrokom o žalobe voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, nebol
správny. Obdobne danú problematiku riešil Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6Cdo/87/2019 zo dňa

24. 6. 2020. Preto, ak odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení konštatoval, že orgánom, ktorý
má vo veci konať v mene štátu, je Generálna prokuratúra SR, bolo potrebné, aby prvostupňový súd už
bez ďalšieho konal len so Slovenskou republikou, zastúpenou Generálnou prokuratúrou SR. Rovnako
zo zmieneného odvolacieho uznesenia vyplýva, že pokiaľ žalobca označí v žalobe ako žalovaného
štát, ale uvedie názov štátneho orgánu, do ktorého pôsobnosti uplatnený nárok nepatrí, je vecou súdu,
aby si urobil záver o tom, ktorý orgán má v mene štátu konať v súlade so zákonom č. 514/2003 Z.

z. Pokiaľ si teda súd definitívne ustálil orgán oprávnený konať v mene štátu, potom bolo nesprávne
rozhodovať samostatným výrokom aj o nárokoch uplatnených voči nesprávne označenému orgánu
štátu, a to Ministerstvu vnútra SR.

15. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný, v jeho mene Ministerstvo vnútra SR, a to

proti výroku II. napadnutého rozsudku. Zdôraznil, že bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, keďže súd
žalobu voči nemu zamietol, preto mal okresný súd rozhodnúť podľa § 255 ods. 1 CSP a priznať mu
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

16. Proti rozsudku okresného súdu bolo podané odvolanie aj zo strany žalobcu, ktorý sa domáhal

zrušenia rozhodnutia vo výroku I. a zmeny vo výrokoch III. a IV. tak, že mu bude priznaný nárok na
zaplatenie trov trestného konania vo výške 5.427,97 eur a tiež priznaná nemajetková ujma vo výške
20.250,- eur. Rovnako žiadal náhradu trov konania. Poukázal na chronológiu jednotlivých udalostí, ktoré
sú relevantné pre posúdenie danej veci. Mal za to, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil
a navyše nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení.

17. Okresný súd bol povinný bez zreteľa na označenie v žalobe zabezpečiť, aby za štát konal
pred súdom štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Podľa právneho
názoru vysloveného odvolacím súdom je takýmto orgánom v danej veci Generálna prokuratúra SR.
Žalovaným v posudzovanej veci bol jeden subjekt Slovenská republika, a preto okresný súd nemohol
zamietnuť žalobu voči Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra SR a ďalej pokračovať

voči Slovenskej republike, zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR.
18. Podľa názoru odvolateľa okresný súd nesprávne posúdil námietku premlčaniu vznesenú žalovaným.
Súd prvej inštancie si zabezpečil vyšetrovací spis a prihliadol na to, že prokurátor vylúčil trestnú vec
žalobcu na samostatné konanie. Keďže žalobca bol stíhaný za pokračujúci trestný čin (ide o jeden
skutok), je bez právneho významu, že sa viedli voči žalobcovi po vylúčení čiastkových skutkov na

samostatné konanie formálne dve trestné konania (procesné hľadisko), stále išlo o jeden skutok
(hmotnoprávne hľadisko). Tým, že došlo k vylúčeniu niektorých čiastkových skutkov na samostatné
konanie, došlo aj k rozhodovaniu o zastavení trestného stíhania dvoma uzneseniami, ktoré nadobudli
právoplatnosť dňa 3. 9. 2013 a 20. 9. 2013. Obe spomínané uznesenia uvádzajú vznesenie obvinenia zo
dňa 10. 1. 2008 a jeho rozšírenie uzneseniami zo dňa 4. 9. 2008 a 8. 6. 2009. Odvolateľ zdôraznil, že si

neuplatňoval samostatné nároky, ale jeden nárok na náhradu škody v podobe trov obhajoby v trestnom
konaní za jeden skutok, ktorým je pokračujúci trestný čin. Nezákonným rozhodnutím bolo uznesenie
o vznesení obvinenia a jeho následné rozšírenia (išlo v podstate o jedno nezákonné rozhodnutie), ktoré
bolo zrušené až posledným uznesením o zastavení trestného stíhania právoplatným dňa 20. 9. 2013. Je
logické, že pokiaľ by niektoré čiastkové útoky pokračujúceho trestného činu boli preukázané, nemohol

by žalobca uplatňovať nárok na náhradu škody za iné čiastkové útoky, ktoré by preukázané neboli,
keďže išlo o jeden skutok. Okresný súd teda rozhodol v otázke premlčania nesprávne a jeho rozhodnutie
je potrebné v odvolacom konaní zmeniť. Keďže nárok nie je premlčaný, žalobcovi patrí náhrada trov
obhajoby v uplatnenej výške 5.427,97 eur.
19. K zamietnutiu žaloby v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odkázal žalobca na teoretické

východiská, ktoré pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňuje Ústavný súd SR. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, akým spôsobom nezákonný postup štátnej moci zasiahol do osobnosti žalobcu.
Takýto zásah nie je možné napraviť zadosťučinením podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca pracoval dlhé roky v orgánochpolície čestne, svedomito, poctivo a svoje úlohy, ktoré mu boli zverené, plnil veľmi dobre, jeho nadriadení
ho hodnotili vždy kladne. Len v dôsledku vykonštruovaného obvinenia došlo k jeho nezákonnému
trestnému stíhaniu a následne k suspendovaniu v orgánoch Policajného zboru. Žalobca viedol

usporiadaný rodinný život a pracoval vo funkcii riaditeľa Okresného dopravného inšpektorátu v G..
Bol aktívne činný vo verejnom živote, bol poslancom Obecného zastupiteľstva v D.. V mieste svojho
bydliska a na pracovisku požíval dobrú povesť a uznanie spoluobčanov a spolupracovníkov. Nezákonné
trestné stíhanie malo za následok uverejnenie nepravdivých informácií o osobe žalobcu v denníkoch
Plus, Sme, Pravda, Kysuce a v spravodajských vysielaniach televízie a rôznych rádií. V dôsledku

opísaných skutočností stratil dôveru u občanov. V roku 2006 bol žalobca zvolený za poslanca Obecného
zastupiteľstva v D., pričom v roku 2010 s počtom hlasov 231 skončil len ako náhradník štvrtý v poradí.
Rovnako v roku 2009, keď kandidoval za poslanca VÚC Žilina za volebný obvod G., boli výsledky volieb
ovplyvnené nezákonnými rozhodnutiami štátnych orgánov. Žalobca mal po prepustení z Policajného
zboru problém uplatniť sa v spoločenskom živote. Spoluobčania pozerali na neho ako na zločinca, nemal
možnosť nájsť si vhodné zamestnanie a musel pracovať ako robotník. Po vznesení vykonštruovaného

obvinenia, následnom pobyte v cele predbežného zadržania a rozhodovania o väzbe musel navštíviť
psychiatra, trpel depresiou a nespavosťou, ktoré sa prejavovali až do ukončenia trestného stíhania
v septembri roku 2013, t. j. po dobu približne 68 mesiacov. Tento veľký tlak mal nepriaznivý vplyv na jeho
zdravotný stav, v roku 2012 mu diagnostikovali rakovinu hrubého čreva a v roku 2013 bol uznaný za
invalidného. Po skončení služobného pomeru mal žalobca zámer prevádzkovať živnosť vo výcvikovom

zariadení autoškoly alebo sa zamestnať v štátnej správe, čo v dôsledku trestného stíhania nebolo
možné. Po nezákonnom prepustení z polície nebolo žalobcovi vyplatené odchodné a ani výsluhový
dôchodok (keby nebol prepustený, mohol dosiahnuť vyšší výsluhový dôchodok, pretože v marci roku
2008 bola v Policajnom zbore uskutočnená úprava platov). Na základe uvedeného mal žalobca za to, že
iba samotné konštatovanie porušenia jeho práv nie je postačujúce, a preto mu vznikol nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.
20. Odvolateľ ďalej nesúhlasil so záverom okresného súdu, ktorý argumentoval tým, že skutky, ktoré boli
žalobcovi kladené za vinu v trestnom konaní, sa stali. Ak by totiž vo výkone funkcie riaditeľa ODI konal
vrozporesozákonomavtejtosúvislostiprijímalakékoľvekvýhodyatátoskutočnosťbybolapreukázaná
v trestnom konaní, bol by za tieto skutky odsúdený. Z trestného spisu, na ktorý poukazuje okresný súd,

jasne vyplynulo, že sa tieto skutky nestali a nemohli byť preto ani trestným činom. Súd prvej inštancie
ani nevykonal dôkaz oboznámením sa s obsahom odposluchov a sám konštatuje v odôvodnení svojho
rozhodnutia, že svedkovia popreli všetky skutočnosti uvedené v uznesení o vznesení obvinenia. Záver
okresného súdu, že žalobca ako riaditeľ ODI konal nad rámec svojej právomoci a v rozpore so zákonom,
je arbitrárny, ničím nepodložený a v priamom rozpore s vykonanými dôkazmi. Rovnako je arbitrárny

záver okresného súdu, že žalobca vo výkone funkcie riaditeľa ODI konal v rozpore s dobrými mravmi.
Takýto záver prijal okresný súd bez toho, aby mal na svoje tvrdenie akýkoľvek dôkaz. Naopak, boli to
orgány žalovaného, ktoré konali arogantne a v zjavnom rozpore so zákonom, keď nezákonne obvinili
žalobcu z trestného činu, ktorý nespáchal, čo zasiahlo jeho ľudskú dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti
a viedlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Na podporu svojho názoru odvolateľ odkázal na judikatúru

Najvyššieho súdu ČR, Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu SR.

21. Žalovaný, v jeho mene Ministerstvo vnútra SR, vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu a k odvolaniu
Slovenskej republiky zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR uviedol, že vo veci namietal procesnú
spôsobilosť konať v mene štátu. Mal za to, že uvedené nepopiera ani odvolanie žalobcu, ani odvolanie

žalovaného konajúceho Generálnou prokuratúrou SR, a preto je daná otázka podľa jeho názoru
vyriešená.

22. Žalovaný, v jeho mene Generálna prokuratúra SR, vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že
podaný opravný prostriedok je neopodstatnený. Vzhľadom na opakujúcu sa právnu argumentáciu,

ktorá bola prezentovaná zástupcom žalobcu v priebehu pojednávaní a rovnako v rámci záverečného
návrhu, nepovažoval za potrebné znovu uvádzať právne stanovisko prokuratúry. Odkázal tiež na obsah
rozšírenia svojho odvolania.

23. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného konajúceho Ministerstvom vnútra SR uviedol, že

ministerstvu vnútra nemožno priznať náhradu trov konania. Samotné ministerstvo totiž vo svojom
vyjadrení zo dňa 26. 6. 2024 nepopiera, že nemá konať v mene štátu. Pokiaľ v mene štátu nemá
konať, je zjavné, že nemôže uplatniť nárok na náhradu trov konania. Je logické, že žalovaným je len
jeden subjekt Slovenská republika, a preto súd môže rozhodovať o trovách konania len vo vzťahuk tomuto jednému žalovanému podľa výsledku konania. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného zastúpeného
Generálnou prokuratúrou SR, žalobca uviedol, že generálnaprokuratúra si vo svojom odvolaní odporuje.
V úvode svojho odvolania totiž tvrdí, že absentuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím

a škodou a v závere konštatuje, že škoda ako následok sa neodvíja len od samotného nezákonného
uznesenia o vznesení obvinenia, ale mala by tu pristúpiť aj ďalšia skutočnosť a tou je preukázanie
reálneho odchodu do výsluhového dôchodku. Je zjavné, že medzi škodou (všetkými uplatnenými
nárokmi zo strany žalobcu) a nezákonným rozhodnutím je priama príčinná súvislosť, v dôsledku ktorej
vznikla žalobcovi škoda. Ďalšie úvahy Generálnej prokuratúry SR o preukázaní reálneho odchodu do

výsluhového dôchodku, sú len špekulácie. Bez nezákonného rozhodnutia by nedošlo na strane žalobcu
ku škode.

24. Žalovaný konajúci Ministerstvom vnútra SR uviedol, že trvá na svojich vyjadreniach, trovy mu
preukázateľne vznikli a podľa rozhodnutia súdu bol v konaní úspešný, preto navrhol, aby bolo jeho
odvolaniu vyhovené.

25. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podali subjektívne
legitimované strany sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal
rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a na odvolacom
pojednávaní toto rozhodnutie vo výrokoch I. a II. v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil. V časti výroku

III. a vo výroku IV. rozsudok okresného súdu postupom podľa § 388 CSP zmenil spôsobom uvedeným
vo výroku tohto rozsudku. V nenapadnutej časti výroku III. ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Doterajší priebeh konania
26. Vo veci rozhodol prvýkrát Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 5C/116/2016-281 zo dňa 23. 10. 2017,

ktorým konanie v časti o zaplatenie sumy 16.914,07 eur zastavil (výrok I.). Konanie v časti o zaplatenie
sumy 12.138,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % od 19. 8. 2016 až do zaplatenia
zastavil (výrok II.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.). Žalovanému (MV SR) priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (výrok IV.). Uvedené rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Žiline rozsudkom
č. k. 5Co/154/2018-323 zo dňa 31. 7. 2018, a to výrokoch II., III. a IV. V nenapadnutej časti (výrok I.)

ostal prvostupňový rozsudok nedotknutý. Zároveň krajský súd rozhodol o trovách konania. Na základe
dovolania žalobcu Najvyšší súd SR uznesením č. k. 6Cdo/87/2019-396 zo dňa 24. 6. 2020 rozsudok
Krajského súdu v Žiline z 31. 7. 2018 sp. zn. 5Co/154/2018 v časti, v ktorej rozsudok okresného súdu vo
výrokoch II., III. a IV. potvrdil, a rozsudok Okresného súdu Čadca z 23. 10. 2017 č. k. 5C/116/2016-281
vo výrokoch II., III. a IV. zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie.

27. Dovolací súd v zmienenom uznesení uviedol, že v časti nároku týkajúceho sa výsluhového dôchodku
žalobca neuplatňoval priznanie takéhoto výsluhového dôchodku, ako to nesprávne posúdili konajúce
súdy. Z obsahu žaloby, odvolania proti rozsudku prvej inštancie a aj z prednesov žalobcu vyplýva, že
tento uplatňoval rozdiel medzi jemu už priznaným výsluhovým dôchodkom (na základe dosiahnutých
príjmov do 29. 2. 2018) a výsluhovým dôchodkom, ktorý by mu patril nebyť nezákonných rozhodnutí

orgánov verejnej moci, a to za obdobie od roku 2009 do roku 2015. Išlo teda o nárok, ktorý je predmetom
úpravy zákona č. 514/2003 Z. z., a preto spor nepochybne patrí podľa § 3 CSP do právomoci súdov.
28. Dovolací súd tiež upriamil pozornosť na nesprávnosť postupu súdov nižších inštancií, pokiaľ došlo
k zamietnutiu časti žaloby len z dôvodu nesprávneho označenia orgánu konajúceho za štát. Pokiaľ
fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa domáha na súde náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, označí v žalobe ako žalovaného
štát, ale uvedie názov štátneho orgánu, do ktorého pôsobnosti uplatnený nárok nepatrí, je vecou súdu,
aby si urobil záver o tom, ktorý orgán má v mene štátu konať v súlade so zákonom č. 514/2003 Z.
z. Nesprávne označenie takého orgánu nemôže byť na ujmu žalobcovi a nemôže viesť k zamietnutiu
žaloby.

29. Následne rozhodol opätovne okresný súd rozsudkom č. k. 4C/46/2020-586 zo dňa 7. 4. 2022 tak,
že uložil žalovanému (MV SR) povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.447,72 eur titulom rozdielu na
výsluhovom dôchodku za obdobie od 1. 12. 2013 do 31. 12. 2015 do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku (výrok I.). Žalobu vo zvyšku zamietol (výrok II.). Zároveň týmto rozsudkom priznal žalobcovi
náhradu trov konania voči žalovanému (MV SR) v rozsahu 3,08 % (výrok III.). Žalovanému (GP) priznal

náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok IV.).
30. Uvedené rozhodnutie zrušil krajský súd uznesením č. k. 10Co/196/2022-676 zo dňa 28. 9. 2023,
pričom okrem iného uviedol, že orgánom, ktorý má vo veci konať v mene štátu, je Generálna prokuratúra
SR [§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 4 ods. 1 písm. b) rovnakého predpisua contrario], pretože nárok bol uplatnený z nezákonne vzneseného obvinenia voči žalobcovi. K otázke
premlčania odvolací súd uviedol: „V danom prípade sa preto javí, že išlo o spoločné konanie vedené
proti žalobcovi podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného treba vyvodiť, že nároky na náhradu

škody vyplývajúce z nezákonne vedeného trestného stíhania možno uplatniť až po ukončení trestného
stíhania ako celku, teda v konkrétnom prípade sa tak mohlo stať až po právoplatnosti uznesenia
o zastavení trestného stíhania právoplatného dňa 20. 9. 2013. Odvolací súd nevylučuje osobitné
počítanie premlčacej doby pri uplatnení nárokov z oddelených trestných stíhaní, avšak len pri existencii
samostatných nárokov, čo by muselo byť zdôvodnené“.

K otázke pasívnej vecnej legitimácie
31. Okresný súd nenáležite, v rozpore s vysloveným právnym názorom krajského súdu (v uznesení
zo dňa 28. 9. 2023) i s právnym názorom najvyššieho súdu formulovaným v tejto konkrétnej veci
opätovne konal so žalovaným tak, akoby išlo o dva rozdielne subjekty sporu (hoci v záhlaví označil
jediného žalovaného ako Slovenskú republiku konajúcu prostredníctvom dvoch orgánov). Výrokmi I. a II.

totiž zamietol žalobu „voči Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky“
a rozhodol aj o trovách vo vzťahu k tomuto subjektu, pričom ďalšími výrokmi rozhodol o nárokoch
uplatnených proti Slovenskej republike, v jej mene Generálnej prokuratúre SR.
32. Súdy vyššieho stupňa pritom pomerne podrobne až inštruktážne vysvetlili podstatu postavenia
žalovaného ako jediného subjektu, s ktorým bolo nutné konať na strane žalovaného; otázka definovania

orgánu reprezentujúceho štát už „iba“ súvisela so zistením kompetencie dotknutého štátneho orgánu
a tomu zodpovedajúceho zástupcu štátu v spore, nešlo o otázku vecnej legitimácie. Na tomto mieste
nepovažuje odvolací súd za potrebné podrobnejšie rozoberať danú problematiku, pretože táto bola
obsahom rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu. Pre úplnosť ale treba akcentovať fakt, že
krajský súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 28. 9. 2023 expressis verbis uviedol, že orgánom, s ktorým

treba vo veci konať, je výlučne Generálna prokuratúra. S Ministerstvom vnútra SR preto okresný súd
konať nemal.
33.AkbolažalovanýmSlovenskárepublika,potomnemoholokresnýsúdvovzťahuknejžalobevyhovieť
i ju zamietnuť, argumentujúc označením orgánu, ktorý ju zastupuje. Rozhodnutie o zamietnutí žaloby
a tomu zodpovedajúcich trovách, ako bolo vymedzené vo výrokoch I. a II. napadnutého rozsudku, preto

krajský súd bez ďalšieho zrušil. Rozhodnutie o predmete sporu bolo totiž obsiahnuté vo výrokoch III.
a IV. a týmito sa následne krajský súd zaoberal pri odvolacom prieskume.

K nároku na náhradu výsluhového dôchodku (otázka kauzality)
34. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola
príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti
nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach.
Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako

príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu
má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada
požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym
konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce

časovéhľadisko,alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovaní
vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať,
či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť,
s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn.
5Cdo 126/2009).

35. Aplikujúc opísané všeobecné východiská v okolnostiach posudzovanej veci platí, že nárok na
náhradu straty na výsluhovom dôchodku je v aktuálnom spore, rovnako ako ostatné nároky, uplatňovaný
z nezákonného trestného stíhania (pozri obsah žaloby, ako aj ďalšie vyjadrenia žalobcu – napr.
vyjadrenie zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 3. 6. 2021 a na pojednávaní dňa 10. 3. 2022).Z uvedeného potom treba vyvodiť potrebu skúmania, či vzniknutý následok v podobe nižšieho
výsluhového dôchodku má kauzálny súvis s uznesením o vznesení obvinenia. Takúto súvislosť krajský
súd v danej veci nenašiel.

36. Žalobca bol zjavne v spojitosti s trestným stíhaním dočasne pozbavený výkonu štátnej služby
(rozhodnutie riaditeľa KR PZ v Žiline zo dňa 14. 1 2008). V rovnaký deň žalobca požiadal o uvoľnenie
z funkcie, ktorú následne vzal späť; s úkonom späťvzatia však nadriadený nesúhlasil, súhlasil však
s uvoľnením zo služobného pomeru k 31. 3. 2008. Tento spôsob ukončenia služobného pomeru žalobcu
vyplýva aj z oznámenia Ministerstva vnútra SR zo dňa 5. 4. 2017. Uvedené oznámenie reagovalo najmä

na rozhodnutie správneho súdu o zrušení personálneho rozkazu č. 44 zo dňa 27. 2. 2008 o prepustení
žalobcu zo služobného pomeru ku dňu 29. 2. 2008.
37. Z uvedeného je potom zrejmé, že v rovnakom období žalobca a jeho nadriadený vykonali paralelné
úkony smerujúce k ukončeniu služobného pomeru žalobcu, a to prepustením i uvoľnením z funkcie.
Uvedené úkony síce vykazujú rozpornosť, na účely posúdenia trestného stíhania ako dôvodu pre nižší
výsluhový dôchodok, však nemajú zásadný význam. Podstatné z pohľadu odvolacieho súdu totiž bolo,

že v prípade uvoľnenia z funkcie išlo o ukončenie služobného pomeru na žiadosť žalobcu, hoci ako sám
tvrdí, uvedené sa stalo na základe „psychického tlaku“ (pojednávanie dňa 3. 6. 2021). Táto okolnosť ale
nebola v spore bližšie objasnená tvrdeniami či dôkazmi. Dobrovoľný odchod žalobcu z funkcie potom
vedie k záveru o neexistencii zodpovednosti štátu za (tieto) tvrdené finančné straty.
38. Okrem toho, aj keby bol žalobca právoplatne prepustený zo služobného pomeru, ani toto by nebol

dôvod na akceptovanie uplatneného nároku v danej časti. Ako vyplynulo z personálneho rozkazu zo
dňa 27. 2. 2008, tento mal samostatný skutkový základ zistený na základe vlastného dokazovania
príslušnéhoorgánuamápretovlastnýrežimrevízienazákladeopravnéhoprostriedkučisprávnejžaloby
(bližšie tiež viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžo 113/2008, sp. zn. 1 Sžo 385/2009, sp. zn.
4 Sžo10/2011, sp. zn. 8 MCdo 9/2015, ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/2014).

Na základe uvedeného nemožno rozhodnutie o prepustení žalobcu nijako kauzálne spájať s uznesením
o vznesení obvinenia.
39. Na odvolacom pojednávaní zástupca žalobcu argumentoval závermi prijatými Najvyšším súdom SR
v uznesení č. k. 6Cdo/87/2019-396 zo dňa 24. 6. 2020, ktoré z jeho pohľadu mali viesť k akceptovaniu
žalobného nároku na výsluhový dôchodok. K tomuto tvrdeniu treba podotknúť, že najvyšší súd sa

v zmienenom uznesení zaoberal otázkou právomoci všeobecného súdu rozhodovať o nároku na
náhradu škody v podobe straty na výsluhovom dôchodku, nie konkrétnymi podmienkami preukázania
tohto nároku – otázkou kauzality. Krajský súd mal za to, že žalobca špecifickú podmienku nároku –
príčinnú súvislosť nezákonného rozhodnutia a vzniknutej škody – nepreukázal.

K náhrade nemajetkovej ujmy (základ nároku)
40. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a
to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy
najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne
objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu

obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.
41. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom
nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad;
také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi
cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa

ktorého „nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/125/2019).
42. Okresný súd neakceptoval uplatnený nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy poukazujúc na
správanie žalobcu odporujúce dobrým mravom. Tento záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
43. Záver trestného stíhania vyjadrený odkazom na § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku

znamenal nemožnosť kvalifikácie skutkov žalobcu ako trestných. Okresný súd fakticky ale na účely
rozhodovania v danej veci „uznal“ skutkové vety vyjadrené v uznesení o vznesení obvinenia, hoci bez
trestnoprávnej kvalifikácie. Takýto prístup k podstate ukončenia trestného stíhania žalobcu je prejavom
ďalšieho kriminalizovania správania žalobcu, hoci konkrétne skutky nie sú z pohľadu orgánov činných
v trestnom konaní trestnými činmi, ani nebol dôvod na postúpenie veci inému orgánu. Ich posúdenie

ako odporujúcich dobrým mravom by vyžadovalo ďalšie tvrdenia a dôkazy, čo v danej veci úplne
absentuje. Zistenie, že žalobca ako policajný funkcionár prijal isté plnenia od rôznych osôb a zároveň
konštatovanie jeho určitého postupu v administratívnom konaní (bez ďalšieho) nepredstavuje žiaden
protiprávny skutok, pokiaľ nie je preukázané, že zmienené konania korelujú (že existuje súvislosť medzivýkonom právomoci žalobcu a prijatými plneniami). Práve takáto korelácia bola vyvodená súdom prvej
inštanciebezakýchkoľvekdôkazov.Inýmislovami,závervtrestnomkonaníotom,ženebolopreukázané
spáchanie trestného činu, nemohlo bez ďalšieho viesť k opačnému záveru v civilnom konaní, aj keď

použitím iných termínov („rozpor s dobrými mravmi“).
44. Úplne mimo filozofie náhrady nemajetkovej ujmy i teoretického chápania statusu verejných
funkcionárov sú závery okresného súdu, že verejný činiteľ má zniesť väčšiu mieru kritiky. V osobitostiach
súdenej veci sa totiž vôbec nejedná o ujmu vyvolanú kritikou. Žalobca bol bez akýchkoľvek pochybností
trestne stíhaný, konanie skončilo vydaním zastavujúceho uznesenia, v dôsledku čoho treba považovať

uplatnený nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy za daný (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Pokiaľ
svojim záverom okresný súd naznačuje, že verejný činiteľ má mať azda väčšiu toleranciu k nezákonne
vedenému trestnému konaniu, to odporuje tak právnej úprave, ako aj súdnej praxi.

K náhrade nemajetkovej ujmy (výška nároku)
45. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže

predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť,
vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod.
Zákon č. 514/2003 Z. z. pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom,
stanovuje kritéria, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého
individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu,

ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo
skutkového stavu, na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov
v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno
zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim kritériom
pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z právnej úpravy, ktorá stanovuje

okruhskutočností,naktoréjepotrebnépriurčenívýškypeňažnejnáhradynemajetkovejujmyprihliadnuť,
potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej
existencienesprávnehoúradnéhopostupu,činezákonnéhorozhodnutiabezzreteľananásledkydopadu
vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých
k nej došlo.

46. Odvolací súd poukazuje na to, že nezákonnosť rozhodnutia nepochybne znamená sama o sebe
pre poškodeného určitú nemateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať,
v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach
života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne
účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.

47. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vychádzal krajský súd zo znenia § 17 v znení účinnom
do 31. 12. 2012 (k otázke intertemporality daného ustanovenia pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo/169/2021 zo dňa 31. 1. 2023). Pre stanovenie rozhodujúceho dátumu z hľadiska použitia
relevantnej právnej úpravy bolo vydanie uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 8. 6. 2009, ktorým došlo
k rozšíreniu trestného stíhania vedeného na základe skorších uznesení zo dňa 10. 1. 2008 a 4. 9. 2008.

Z hľadiska výšky bol pre odvolací súd kľúčovým princíp právnej istoty – teda zohľadnenie východísk,
ktoré sú ustálené v judikatúre najvyšších súdnych autorít. Z tohto dôvodu v ďalších odsekoch uvádza
na porovnanie niektoré relevantné rozhodnutia, ktoré riešili otázku výšky nemajetkovej ujmy.
48. Pomerne podrobný exkurz do judikatúry v otázke kritérií priznávania nemajetkovej ujmy v súvislosti
s nezákonným trestným stíhaním podal Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 7Cdo/150/2023; rozhodnutie

akceptovalo záver odvolacieho súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v sume 7.650,- eur
žalobcovi, ktorý strávil vo väzbe 153 dní.
49. Vo veci prejednanej Najvyšším súdom SR po sp. zn. 5Cdo/151/2023 (uznesenie zo dňa 28. 11. 2024)
došlo k zamietnutiu dovolania žalobcu, ktorý nesúhlasil s nemajetkovou ujmou priznanou vo výške
10.000,- eur. V danom prípade išlo o trestné stíhanie advokáta, voči ktorému bolo vznesené obvinenie

v roku 2004, pričom oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť v roku 2017. Žalobca nebol
stíhaný väzobne.
50. Uznesením sp. zn. 9Cdo/53/2023 zo dňa 28. 8. 2024 Najvyšší súd SR odmietol dovolanie žalobcu,
ktorý nesúhlasil s výškou nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur. V danom prípade išlo o obvineného,
ktorého trestné stíhanie trvalo 5 rokov a 5 mesiacov, pričom zahŕňalo aj konanie pred súdom. Žalovaný

dovolanie nepodal.
51. Vo veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 4Cdo/148/2023 (uznesenie zo dňa 26. 8. 2024)
došlo k odmietnutiu dovolania žalovaného v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
15.000,- eur v súvislosti s výkonom trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.52. Na porovnanie považuje odvolací súd dať do pozornosti aj prax Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorou sa podrobne zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 1Cdo/155/2022 zo dňa
11. 12. 2024:

53. Dňa 8. novembra 2011 Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Kormoš proti
Slovenskej republike. Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na osobnú slobodu,
ktoré je zaručené článkom 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tvrdil, že bol vo
väzbe nezákonne. Ďalej namietal, že ústavnému súdu trvalo príliš dlho, kým rozhodol o jeho sťažnosti a
rovnako aj porušenie článku 13 Dohovoru tým, že vo vzťahu k uvedeným námietkam nemal k dispozícii

účinný prostriedok nápravy. Európsky súd priznal sťažovateľovi 12.000,- eur z titulu nemajetkovej ujmy
a 2.000,- eur
z titulu nákladov a výdavkov. Sťažovateľ pôvodne žiadal celkovo 572.915,80 eura.
54. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Winkler proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 25416/07) dňa
17. júla 2012 rozhodol, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru (právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť) a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005

priznal z titulu nemajetkovej ujmy zo žiadanej čiastky 163.646,- eur sumu 8.000,- eur. Prihliadol pritom aj
na čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi (z tohto titulu) priznal Ústavný súd SR v sume 1.970,- eur.
Európsky súd pre ľudské práva zrekapituloval aj relevantné prípady (Bruncko ods. 46-59; Kormoš ods.
57-69, Kováčik ods. 48-61, Žúbor ods. 47-59), v ktorých sa skutkový a právny stav zásadne neodlišuje.
55. Rozsudkom zo dňa 2. decembra 2014 vo veci Petrov proti Slovenskej republike (sťažnosť č.

64195/10) Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľovi 8.000,- eur
z titulu nemajetkovej ujmy (z požadovaných 100.000,- eur). Konštatoval porušenie článku 5 ods.
1 Dohovoru (väzba v období od 5. novembra do 8. novembra 2010 sa neopierala o rozhodnutie
súdu). Okrem toho konštatoval aj porušenie článku 5 ods. 3 Dohovoru z dôvodu, že vnútroštátne
súdy neuviedli vo svojich rozhodnutiach dostatočné a relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali ďalšiu

väzbu sťažovateľa v napadnutom konaní a krajský súd sa vôbec nezaoberal konkrétnym argumentom
sťažovateľa, uvedeným v jeho sťažnosti.
56. V súvislosti s výškou nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v aktuálnej veci bolo nevyhnutné
zohľadniť fakt, že v prípade žalobcu išlo o policajného funkcionára a práve v jeho prípade došlo
k väčšej medializácii veci, ako by to bolo u „bežného“ policajta. Rozsah mediálneho informovania

o danej kauze, preukázané psychické ťažkosti žalobcu, trvanie prípravného konania v rozsahu piatich
rokov boli rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré krajský súd zohľadňoval pri skúmaní výšky nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy. Naopak zdravotné problémy (karcinóm hrubého čreva), nezvolenie
žalobcu do obecného zastupiteľstva či zastupiteľstva VÚC sú okolnosťami, ktorých kauzálnu spojitosť
s trestným stíhaním nemožno konštatovať pre absenciu dôkazov, aj keď žalobca uvedené následky

subjektívne mohol pociťovať ako majúce svoj základ vo vznesení obvinenia. Za okolnosť znižujúcu
závažnosť nezákonného trestného stíhania považoval krajský súd aj ukončenie trestného stíhania ešte
v prípravnom konaní, ktoré je neverejné. Žalobca navyše nebol väzobne stíhaný. Za primeranú výšku
náhrady nemajetkovej ujmy tak považoval odvolací súd sumu 2.000,- eur, ktorá čiastka zohľadňuje
všetky zásadné kritériá vymedzené zákonom a judikatúrou.

57. Vyššie uvádzané závery súdnej praxe, kedy súdy priznali aj vyššie náhrady, sa týkali prípadov,
ktoré dospeli do štádia hlavného pojednávania, resp. došlo vo vzťahu k poškodeným k obmedzeniu ich
osobnej slobody rozhodnutím o väzbe či treste odňatia slobody. Ťažko preto akceptovať požiadavku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške presahujúcej 20 tisíc eur, ktorá suma je štandardne
priznávaná poškodeným v súvislosti so smrťou blízkeho príbuzného, resp. ju možno považovať za

adekvátnu len pri dlhšie trvajúcom trestnom konaní s obmedzením osobnej slobody, čo nie je prípad
žalobcu. Pokiaľ stručne v odvolaní spomenul pobyt v cele predbežného zadržania, skutkovo nijako
neargumentoval, aký nárok a v akej výške mu v súvislosti s uvedeným patrí. Pre úplnosť na tomto mieste
odvolací súd uvádza, že výpočet náhrady nemajetkovej ujmy sa podľa obsahu žaloby opieral o zákon
č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Žalobca nie je obeťou

trestného činu, uvedený predpis preto naň nedopadá.
58. Na zdôraznenie správnosti svojich úvah krajský súd uvádza, že pri tomto type nároku (najmä
s ohľadom na status žalobcu a trvanie trestného stíhania) je namieste istá miera objektivizácie, keďže
a priori možno konštatovať, že trestné stíhanie predstavuje zásah do cti každej dotknutej osoby.
V prípade žalobcu bolo možné aj bez rozsiahleho dokazovania konštatovať takýto zásah a vyvodiť

potrebu finančného (objektivizovaného) ekvivalentu ním utrpenej ujmy. On sám totiž neponúkol súdu
žiadne zásadné informácie, ktoré by mohli viesť odvolací súd k prihliadnutiu na isté špecifické okolnosti
majúce za následok aj vyššiu mieru utrpenia, ktoré mu malo trestné stíhanie spôsobiť. Rovnakoprotistrana neponúkla žiadne tvrdenie, ktoré by viedlo odvolací súd k opačnému záveru – o neexistencii
daného nároku.

K nároku na náhradu trov obhajoby
59. Odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zo dňa 28. 9. 2023 uzavrel, že v danej
veci nebol nárok premlčaný, pričom v podrobnostiach poukázal na dátum právoplatnosti „druhého“
uznesenia,ktorýmbolotrestnéstíhaniezastavenéaktorýjezhľadiskapočítaniapremlčaniarozhodujúci.
Uzavrel,ženárokmoholžalobcauplatniťažpoukončenítrestnéhostíhaniaakocelku,tedavkonkrétnom

prípade sa tak mohlo stať až po právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania právoplatného
dňa 20. 9. 2013. Odvolací súd nevylúčil osobitné počítanie premlčacej doby pri uplatnení nárokov
z oddelených trestných stíhaní, čo by muselo byť zdôvodnené.
60. Okresný súd považoval za relevantnú argumentáciu žalovaného, ktorý v reakcii na právny názor
krajského súdu odkázal na uznesenie o vylúčení na samostatné konanie. Takéto uznesenie ale
z pohľadu uplatneného občianskoprávneho nároku na náhradu škodu nedáva žiaden zmysel. Prokurátor

totiž vylúčil trestnú vec obvineného žalobcu zo spoločného konania uznesením dňa 19. 8. 2013.
Prvé uznesenie o zastavení trestného stíhania (týkajúce sa práve vylúčených skutkov pokračovacieho
trestného činu) vydal prokurátor dňa 21. 8. 2013 a ďalšie uznesenie dňa 26. 8. 2013. Celé ukončenie
trestnej veci bolo teda zrealizované dvoma uzneseniami s odstupom piatich dní, pričom v čase medzi
ich vydaním nebol vykonaný žiaden procesný úkon (a ten zjavne ani nedával zmysel). O dôvode

vylúčenia veci obžalovaného a následnom formálnom vedení dvoch trestných konaní civilný súd nemieni
polemizovať (ako to vo výlučne hypotetickej rovine činil žalovaný); z hľadiska legitímnych očakávaní
žalobcu pri uplatňovaní nároku na náhradu škodu však ale môže konštatovať, že svoj nárok mohol
žalobca uplatniť až po skončení trestného stíhania ako celku. Akékoľvek rozdelenie trestnej veci
bezprostredne pred ukončením celého trestného stíhania nepovažoval odvolací súd za relevantné.

61. Vo vzťahu k výške uplatnenej náhrady škody v podobe trov obhajoby žalovaný špecificky
neprodukoval žiadne námietky; tieto boli v štádiu pred súdom prvej inštancie zamerané na
neakceptovanie tých úkonov obhajoby, ktoré považoval žalovaný za premlčané – pravdepodobne aj
takto svoj postup mienil okresný súd (jeho vlastné úvahy k dôvodom rozdelenia úkonov na tie, ktoré boli
akceptované, a tie, ktoré neboli, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje). Krajský súd preto

akceptoval žalobcom uplatnenú sumu náhrady trov obhajoby vo výške 5.427,97 eur (§ 151 ods. 1 CSP).

62. Na základe opísaných úvah a po dokazovaní realizovanom na odvolacom pojednávaní krajský
súd zmenil časť výroku III. napadnutého rozsudku tak, že nárok na náhradu škody titulom straty na
výsluhovom dôchodku zamietol. Výrok IV. zmenil tak, že priznal žalobcovi zvyšnú časť nároku na trovy

obhajoby v sume 3.257,27 (5.427,97 eur mínus 2.176,70 eur) a náhradu nemajetkovej ujmy v sume
2.000,-eur,čocelkovopredstavuje.5.251,27eur.ČasťvýrokuIII.rozsudkuokresnéhosúdupriznávajúca
žalobcovi sumu náhrady trov obhajoby vo výške 2.176,70 eur nebola dotknutá odvolaním.

63. Žalobca si v spore uplatnil aj úrok z omeškania, ktorý ale nebol predmetom odvolacieho konania

z dôvodu absencie odvolacích námietok.

64. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, § 255 ods. 2 a § 256
ods. 1 CSP, pričom vychádzal z čiastočného úspechu žalobcu. Ten v spore žiadal štyri rôzne nároky
na náhradu škody – náhradu trov obhajoby, náhradu nemajetkovej ujmy, odchodné a náhradu straty na

výsluhovom dôchodku.
65. V časti náhrady trov obhajoby a nemajetkovej ujmy bol žalobca úspešný. Na účely posudzovania
úspechu nebolo relevantné, že krajský súd priznal nemajetkovú ujmu v nižšom rozsahu, pretože išlo
o nárok, ktorého výška závisela od úvahy súdu. Dôvodová správa k ustanoveniu § 249 CSP (ktoré
v platnom a účinnom znení zákona figuruje ako § 255 CSP) uvádza, že „v tomto ustanovení sa

premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. V sporovom
konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu
zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu
trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej
výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej

ujmy v sporoch o ochranu osobnosti – určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania
a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
nebola priznaná v požadovanej výške“.66. V časti uplatneného nároku na odchodné vzal žalobcu žalobu späť z dôvodu, že po začatí sporu
bol jeho nárok uspokojený. V tejto časti zavinil zastavenie konania (rozsudok č. k. 5C/116/2016-281 zo
dňa 23. 10. 2017) žalovaný, preto aj táto časť predstavuje úspech žalobcu. Z pohľadu odvolacieho súdu

nebolo relevantné, ktorý štátny orgán daný nárok uhradil, keďže žalovaným je v danom prípade jeden
subjekt – Slovenská republika.
67. Nárok na zaplatenie výsluhového dôchodku posúdil krajský súd ako neopodstatnený, žalobca bol
teda neúspešný.
68. Na účely posúdenia pomeru úspechu a neúspechu predstavovali jednotlivé nároky rovnocenné časti

predmetu sporu. V troch štvrtinách teda žalobca uspel, čomu zodpovedá úspech žalovaného v rozsahu
jednej štvrtiny. Čistý úspech žalobcu v spore tak dosiahol jednu polovicu (50 %). O výške trov konania
rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník súdu prvej inštancie.

69. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,

že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a

dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v §
429 ods. 2 CSP.