Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 28, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124207724
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:3124207724.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, vo veci starostlivosti
súdu o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené
kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, deti rodičov: matka C. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. X, zastúpená: JUDr. Ing. Viera Kolačanská, advokátka so sídlom Nám.
Sv. Anny 7269/20A, Trenčín a otec F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. E. XXX, zastúpený: Mgr.
Ľubomír Sámel, advokát so sídlom Tatranská 1069/1, Trenčín, v konaní o návrhu otca na zníženie
vyživovacej povinnosti, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 34P/77/2024-71 zo

dňa 06. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 34P/77/2024-71 zo dňa 06. novembra 2024 p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. návrh otca na
zníženie výživného zamietol, výrokom II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania.

2. Okresný súd, citujúc § 62 ods. 1 – 5 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Zákon o rodine“), § 75 ods. 1 Zákona o rodine, § 78 ods. 1 veta prvá, ods. 2 a 3
Zákona o rodine, mal preukázané, že návrh otca na zníženie výživného nie je dôvodný. Vyživovacia
povinnosť otca k maloletým deťom bola naposledy upravená rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.
k. 34P/147/2023-38 zo dňa 10.01.2024, ktorým bola schválená rodičovská dohoda, ktorou sa otec
dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy zaviazal prispievať na výživu maloletej A. sumou 500 Eur mesačne
a maloletej C. sumou 500 Eur mesačne. Po necelých 4 mesiacoch otec podal návrh na zníženie
výživného o 70 % a navrhol znížiť výživné na sumu 150 Eur na každé maloleté dieťa. Ak sa otcovi

maloletých detí javí výživné určené posledným súdnym rozhodnutím ako nadštandardné, tak okresný
súd zdôraznil, že výšku výživného upraveného posledným súdnym rozhodnutím možno zmeniť, len ak
od poslednej úpravy výživného dôjde k podstatnej zmene pomerov majúcej vplyv na určenú výšku. Bez
preukázania zmeny pomerov nemožno zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o výživnom, pretože inak
by to predstavovalo neprípustnú reparáciu súdneho rozhodnutia bez dodržania procesných postupov
o opravných prostriedkoch. V danej veci však z vykonaného dokazovania vyplynulo, že od poslednej
úpravy výživného nedošlo k žiadnej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného. Na

strane otca nedošlo ani k zmene zamestnávateľa, ani k zmene zamestnania, dokonca nedošlo ani
k zmene jeho pracovného zaradenia. Zamestnávateľ otca potvrdil, že otec vykonáva od začiatku
pracovného pomeru (15.08.2022) prácu vodiča nákladného auta betón - pumpy a tento stav doposiaľ
trvá. Tento druh práce otec vykonával v čase poslednej úpravy výživného, aj v čase podania návrhuna zníženie výživného a vykonáva ho doposiaľ. Podľa lustrácie v sociálnej poisťovni o vymeriavacích
základoch otca, ako aj podľa potvrdenia zamestnávateľa, otec dosahuje stále rovnakú mesačnú mzdu
1.300 Eur brutto, t. j. 1.002 Eur netto. Matka poukazovala na to, že otec vždy od daného zamestnávateľa

dostával na účet uvedenú mzdu a zvyšnú časť mzdy dostával v hotovosti. Aj na pojednávaní v
rozvodovom konaní otec uvádzal, že pracuje ako vodič, a že zarába v priemere 1.000 – 2.000 Eur,
niekedy aj viac, poberá diéty a mesačný príjem má niekedy aj 3.000 Eur, hoci z listinných dôkazov
vtedy vyplýval rovnaký príjem ako v súčasnosti, t. j. vymeriavací základ vo výške 1.316 Eur, teda 1.002
Eur netto. Keďže na strane otca nedošlo k žiadnej zmene zamestnania, ani k zmene jeho pracovného

zaradenia a podľa lustrácie v sociálnej poisťovni nedošlo u neho ani k zmene jeho vymeriavacích
základov, okresný súd nemal preukázanú žiadnu zmenu pomerov na strane otca. Zároveň konštatoval,
že mu nepribudla žiadna vyživovacia povinnosť.
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že otec maloletých detí ďalej poukazoval
na svoje znížené schopnosti platiť výživné svojimi výdavkovými pomermi titulom mesačných splátok
dvoch úverov (125 + 290 Eur), k čomu okresný súd uviedol, že z predložených výpisov z úverov

vyplynulo, že tieto úvery, ako aj ich splátky vznikli ešte v roku 2023, teda ich otec mal už v čase
poslednej úpravy výživného a k žiadnej zmene pomerov nedošlo. Okrem toho okresný súd zdôraznil,
že vyživovacia povinnosť rodiča k jeho nezaopatrenému dieťaťu má vždy prednosť pred inými ako
nevyhnutnými výdavkami. Pokiaľ otec ako na dôvod zmeny pomerov poukazoval na zhoršenie vzťahov
a komunikácie medzi rodičmi a obmedzovanie jeho v styku s maloletými deťmi, k tomu okresný

súd uviedol, že tieto skutočnosti neboli spôsobilé privodiť zmenu úpravy výšky výživného. Naviac z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že rodičia komunikujú a otec sa s maloletými deťmi stýka, tieto
u neho aj prespávajú, o čom svedčí aj rodičmi uzavretá dohoda o úprave styku otca s maloletými deťmi v
konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 32P/61/2024. Okresný súd záverom konštatoval,
že otec si svoju doterajšiu vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom riadne plní, nemá žiadny dlh na

výživnom, teda doterajšia suma výživného je v jeho schopnostiach a možnostiach. O trovách konania
okresný súd rozhodol v zmysle § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CMP“) v spojení s § 58 CMP.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie otec z dôvodov uvedených v § 365 ods.

1 písm. f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) a § 62 ods. 1 CMP. Uviedol, že počas celého konania tvrdil a tvrdí, že dlhodobo, t.
j. od podania návrhu nemá možnosť celkového príjmu v takej výške, v akej ho dobrovoľne priznal pri
uzatváraní rodičovskej dohody v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 34P/147/2023,
v ktorom okresný súd podrobne neskúmal jeho majetkové pomery, ale vychádzal len z jeho tvrdenia:

„Pracujem ako vodič kamiónovej dopravy a takto zarábam v priemere 1.000 – 2.000 Eur, niekedy
aj viac, poberám aj diéty, neviem v akej výške, ale mesačný príjem mám niekedy aj 3.000 Eur.“
Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, jeho čistý príjem je v súčasnosti vo výške cca 1.002 Eur
mesačne, pričom v konaní nebol preukázaný opak. Všetky nepodložené tvrdenia matky o tom, že
dostáva „peniaze na ruku“, v konaní vyslovene poprel a matka tieto svoje tvrdenia ničím nepreukázala.

Nemá objektívnu možnosť preukázať, že nepoberá žiadny iný príjem „na ruku“, teda, že sa niečo
nedeje. V zmysle ustálenej rozhodovacej súdnej praxe od nikoho nemožno spravodlivo požadovať,
aby preukazoval reálnu existenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť – niečo, čo sa nestalo, čo
neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. V týchto prípadoch sa
hovorí o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť

používa termín negatívna dôkazná teória. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu
určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Nie je pravdou to, že by sa
mu určené výživné javilo ako štandardné/neštandardné, ale ako primerané/neprimerané k výške jeho
príjmu. Pri schvaľovaní rodičovskej dohody mal možnosť dosahovať vyšší príjem, ktorý dobrovoľne

v konaní priznal, a preto s dohodou súhlasil. Okresný súd pri schvaľovaní dohody ohľadom výšky
príjmu vychádzal iba z jeho tvrdení. Krátko na to však prišiel o možnosť tohto iného príjmu, ktorý
v konaní pochopiteľne odmietol špecifikovať, keďže nechce spôsobiť problémy sebe ani niekomu inému.
V súčasnosti dosahuje čistý mesačný príjem vo výške 1.002 Eur, čo bolo preukázané jeho výplatnými
pásakmi, lustráciou v sociálnej poisťovni, ako aj potvrdením zamestnávateľa. Nevie lepšie zdokladovať

svoj príjem, pričom neexistenciu iného príjmu nedokáže v konaní preukázať, nakoľko to reálne nie
je možné, ani to nemožno v konaní od neho spravodlivo požadovať s poukazom už na spomenutú
negatívnu dôkaznú teóriu. Navrhované výživné vo výške 150 Eur na každé maloleté dieťa tvorí 30 %
z jeho čistého príjmu, čo považuje za primerané svojím možnostiam a schopnostiam, ako aj potrebámmaloletých detí. S takýmto názorom sa v podstate stotožnila aj kolízna opatrovníčka, ktorá odporučila,
aby výživné sa určilo podľa preukázateľných príjmových pomerov otca s prihliadnutím na starostlivosť
otca o deti, vek a potreby detí a odporučila výživné na maloletú A. vo výške 160 Eur mesačne a na

maloletú C. vo výške 140 Eur mesačne, s ktorou odporúčanou úpravou by súhlasil. Nie je rovnako
pravdivé konštatovanie okresného súdu, že si vyživovaciu povinnosť plní riadne, pretože voči nemu
je momentálne na návrh matky vedená exekúcia na vymoženie výživného. K začatiu exekúcie došlo
z dôvodu, že kvôli výraznému poklesu svojho príjmu nebol schopný platiť výživné načas, pričom matka
túto skutočnosť okamžite po pár dňoch omeškania využila na podanie návrhu na vykonanie exekúcie.

Je pravdou, že momentálne má zaplatené všetky splatné dávky výživného, no k ich úhrade došlo aj za
finančnej výpomoci rodiny, ako aj z dôvodu obdržania daňového bonusu na maloleté deti vo výške 3.300
Eur. Platenie výživného v aktuálne stanovenej výške 1.000 Eur nie je pre neho dlhodobo udržateľné
a možné, obzvlášť za situácie, kedy spláca dva úvery v G. G. v celkovej výške mesačných splátok 415
Eur. Momentálne vykazuje na svojom jedinom bankovom účte záporný zostatok. Navrhol, aby odvolací
súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že bude povinný prispievať na výživu maloletej

A. sumou 150 Eur mesačne a na výživu maloletej C. výživným vo výške 150 Eur mesačne, a to vždy do
20. dňa príslušného mesiaca vopred k rukám matky s účinnosťou od právoplatnosti tohto rozsudku.

5. Matka k odvolaniu otca uviedla, že pokiaľ otec poukazuje na fakt, že vymáha výživné pre maloleté
deti cestou súdneho exekútora, napriek tomu, že on má splatené všetky dávky výživného, tak uvedené

je irelevantné. Otec si neplnil riadne vyživovaciu povinnosť v súlade so súdnym rozhodnutím nie však
preto, že by nemal peniaze, ale preto, že jej tieto nedával včas. S výživným býval v omeškaní aj viac
ako 10 dní, pričom s financiami jej museli pomáhať rodičia a takto mohla financovať potreby maloletých
detí. Má za to, že okresný súd riadne posúdil vec, zistil skutkový stav veci, v odôvodnení rozsudku sa
vysporiadal so všetkými námietkami otca prednesenými na pojednávaní a správne ustálil, že k zmene

pomerov účastníkov konania nedošlo. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), po zistení, že odvolanie podal
oprávnený účastník konania (§ 7 CMP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP v spojení s § 2

ods. 1 CMP), preskúmal vec v rozsahu danom v § 65 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 2 ods. 1 CMP) potvrdil rozsudok okresného súdu podľa § 387
ods. 1 CSP, keďže dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho
podľa správnych ustanovení zákona o rodine, správne a zákonne rozhodol o návrhu otca na zníženie
výživného, v odôvodnení sa vysporiadal s podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho

závermi sa v tejto časti odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a poukazuje na ne cez úpravu v § 387
ods. 1, 2 CSP tak, ako sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie.
7.Odvolacísúdzaaplikácie§380ods.2CSPvspojitostis §67CMPzúradnejpovinnostipredovšetkým
posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/
týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré

prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu,
odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia
podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.
8.Pripomínaodvolacísúd,žehodnoteniedôkazovvzmysle§191CSPječinnosťsúdu,priktorejhodnotí
vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení

dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu
pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti
musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym
poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

9. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené
vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov)
by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich
komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov,

ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku. Súd
má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej
požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom
pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svojerozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané otcom v odvolaní nemajú za
následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou súdu prvej inštancie. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa

iba nasledovné:
10. V zmysle ustanovenia § 78 zákona o rodine v spojení s § 157 CMP predstavuje práve zmena
pomerov hmotno-právnu podmienku pre zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výživnom.
Zmena pomerov musí byť podstatná a musí sa týkať okolností, ktoré odôvodňujú výšku výživného za
podmienky, že sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v

čase predchádzajúceho rozhodnutia. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne -
okolnosťami na strane povinného, resp. na strane oprávneného, alebo objektívne - vývojom životných
nákladov.

11. Podstatná zmena pomerov musí byť v súdnom konaní dostatočne preukázaná, takže súd musí preto
podrobne skúmať pomery na strane účastníkov v čase pôvodného rozhodnutia o výživnom a porovnať

ich s aktuálnymi pomermi. Povinnosťou súdu v konaní o zníženie výživného je predovšetkým podrobne
porovnať zmenu odôvodnených potrieb na strane plnoletého dieťaťa vo vzťahu k primeranosti určeného
výživného, životnej úrovne rodičov s poukazom na vek, zdravotný stav, schopnosť starať sa o seba,
pravidelné, ako aj náhodné výdavky dieťaťa v súvislosti so štúdiom, ako aj jeho kultúrnymi, športovými a
inými voľnočasovými aktivitami. Rovnako na strane povinných osôb súd musí porovnávať a preukazovať

ich aktuálne schopnosti, možnosti a majetkové pomery za účelom ich porovnania s pomermi v čase
posledného rozhodovania, aby mohol dospieť k záveru, buď o podstatnej zmene pomerov, prípadne k
záveru, že k zmene pomerov nedošlo, a to v súvislosti s príjmami rodičov dieťaťa, počtom ich
vyživovacích povinností, osobných a materiálnych pomerov v nadväznosti na vek, zdravotný stav,
kvalifikáciu,vedomosti,pracovnéskúsenosti,akoajsituáciunatrhupráceapodobne.Majetkovépomery

treba posudzovať komplexne, nakoľko zahŕňajú jednak majetok povinného ako objektívnu kategóriu a
jednak jeho životný štandard, ktorým sa prezentuje navonok.

12. Pri zmene pomerov je nutné prihliadať ku všetkým okolnostiam, ktoré majú podstatný
vplyv na posúdenie výšky vyživovacej povinnosti a ktoré sa závažnejším spôsobom prejavili v pomeroch

účastníkov konania v porovnaní s ich pomermi v čase poslednej úpravy. Preto aj dokazovanie súdu sa
musí starostlivo orientovať na to, či došlo k zmene pomerov, t.j. musia byť spoľahlivo zistené okolnosti
rozhodujúce pre pôvodne stanovené výživné a okolnosti rozhodujúce pre stanovenie výživného v čase,
keď sa rozhoduje o novej úprave. Zmena pomerov z času vyhlásenia rozsudku nemôže byť akákoľvek,
musí ísť o podstatnú oproti času, keď súd rozhodoval o úprave výkonu rodičovských práv a povinnosti.

Na tom, aby súd mohol viesť dokazovanie o novom návrhu si musí ako 1. krok najprv ustáliť, či došlo
k zmene pomerov a následne, či došlo k takej zmene pomerov, ktorú možno chápať ako podstatnú
oproti pôvodným okolnostiam. Zo skutočnosti, že zmena pomerov je hmotnoprávnym základom pre nové
rozhodnutie, vyplýva, že súd je vždy povinný zistiť a ustáliť v takýchto rozhodnutiach všetkých okolností,
za ktorých výroku rozsudku dospel. Tiež je povinný uviesť ich v odôvodnení rozhodnutia.

13. V preskúmavanej veci sa otec domáha zníženia výživného, ktoré bolo pôvodne určené
rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 34P/147/2023-38 zo dňa 10.01.2024, preto bol súd prvej
inštancie povinný zistiť a porovnať pomery účastníkov v čase tohto posledného rozhodovania a
ich súčasné pomery, čo okresný súd aj urobil. Pokiaľ ide o pomery na strane maloletých detí,
súd prvej inštancie nevzhliadol zmenu pomerov na ich strane, rovnako nevzhliadol zmenu pomerov

na strane matky maloletých detí, pričom tento záver okresného súdu nebol spochybnený odvolacou
argumentáciou otca. Odvolaním otec napádal záver okresného súdu vo vzťahu k vyhodnoteniu zmeny
pomerov na jeho strane, ktorá mala spočívať v strate možnosti dosahovať príjem ním tvrdený v čase
posledného rozhodovania súdu prvej inštancie.

14. Konštatuje primárne odvolací súd, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 34P/147/2023-38
zo dňa 10.01.2024 bolo manželstvo rodičov maloletých detí rozvedené; vo vzťahu k úprave výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletým deťom bola schválená rodičovská dohoda, v ktorej sa
otec zaviazal prispievať na výživu maloletých detí po 500 Eur mesačne, pričom odôvodnenie pre
svoju stručnosť nedáva odpoveď na žiadnu z rozhodujúcich otázok týkajúcich sa pomerov maloletých

detí alebo povinných osôb (rodičov) v čase tohto rozhodovania. Okresný súd v čase schválenia
rodičovskejdohodyovýživnomnamaloletédetivychádzalzdohodyrodičov,nejednalosaoautoritatívne
rozhodnutie súdu, ktoré by vyplynulo z podrobného skúmania majetkových pomerov rodičov. Pokiaľ
rozsudok ani spisový materiál neobsahoval potrebné skutočnosti pre vyhodnotenie zmeny pomerovúčastníkov konania v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, potom nezostávalo okresnému
súduiné,nežvykonaťdokazovanie(výsluchomúčastníkov,listinnýmidôkazmiapod.)ajnapreskúmanie
minulých pomerov účastníkov, najmä vo vzťahu k jedinej tvrdenej zmene pomerov, a to príjmu na strane

otca maloletých detí. Bez toho totiž porovnanie pomerov, ktoré tvorí základ pre vyslovenie záveru, či sú
dôvody na zmenu výživného, alebo nie sú, nebolo možné. Vágne opísanie príjmových pomerov otca
pri schvaľovaní rodičovskej dohody v čase posledného rozhodnutia súdu uvedením rozpätia/odhadu
1.000 – 3.000 Eur mesačne (teda rozdiel 2.000 Eur mesačne) v závislosti od odpracovaných jázd,
diét a iných príplatkov nepredstavovalo pre vyhodnotenie zmeny pomerov dostatočný skutkový základ,

nakoľko nešlo o záväzný skutkový záver okresného súdu, ale o vyjadrenie účastníka. Z vykonaného
dokazovania okresným súdom jednoznačne vyplynulo, že nedošlo k žiadnej zmene zamestnania,
pracovného zaradenia ani príjmu otca, ktorý by predstavoval relevantnú zmenu pomerov v zmysle § 78
zákona o rodine. Otec aj naďalej pracuje u toho istého zamestnávateľa – H. F. G., G. G. XXX XX I. G.
XXX, J.: XX XXX XXX, vykonáva rovnakú činnosť - vodič nákladného vozidla betón-pumpy, jeho čistý
mesačný príjem sa pohybuje na úrovni 1.002 Eur (Potvrdenie o príjme, č.l. 30 spisu okresného súdu) –

presne ako v čase schválenia rodičovskej dohody. Zároveň otcovi nepribudla žiadna ďalšia vyživovacia
povinnosť, ktorú by bolo potrebné v rámci jeho schopností a možností zohľadniť.
15. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, odvolací súd konštatuje, že pokiaľ návrh otca na zníženie
výživného, jeho argumentácia pred súdom prvého stupňa, ako i odvolacieho súdu neobsahuje žiadne
konkrétne údaje o „stratenom príjme“, jeho zdroji, charaktere alebo dôvode jeho zániku, otec sa

výslovne odmietol k tejto časti vyjadriť s odôvodnením, že nechce spôsobovať problémy sebe ani iným
osobám, tak takto nekonkrétne a ničím nepreukázané tvrdenie nemôže obstáť ako dôkaz preukazujúci
zmenu pomerov v zmysle zákona o rodine. Zásadným aspektom rozhodovania o zmene výživného
je preukázanie objektívnej zmeny oproti predchádzajúcemu stavu, a nie subjektívny pocit rodiča, že
ním dobrovoľne dohodnutá výška výživného je neprimeraná. Obranu otca odvolací súd považuje za

nepresvedčivú až účelovú, keďže v predchádzajúcom konaní o určení vyživovacej povinnosti otec tvrdil
svojpríjem,konkrétneadetailne–uvádzaldokoncaajmožnosťdosahovaťpríjemaž3000eurmesačne.
Teda v čase, keď príjem podľa vlastných slov poberal, a potenciálne teda „mohol spôsobiť“ spomínané
problémy, nemal problém tieto údaje deklarovať pred súdom. Naproti tomu, v čase, keď údajne príjem
už nemá, odmieta jeho (ne)existenciu vysvetliť. Dodáva sa, že vychádzajúc z článku 6 základných

princípov CMP, v spojitosti s ustanoveniami § 35 a § 36 CMP, súd je povinný zistiť skutočný stav veci,
pričom postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania a je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci
vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli (tzv. vyšetrovací princíp, ktorý je
v mimosporovom procese úzko spätý s princípom oficiality a princípom materiálnej pravdy, ktoré súvisia
s objemom a kvalitou zistených skutočností právne relevantných pre meritórne rozhodnutie). I keď zákon

nerezignuje v mimosporových konaniach na procesnú aktivitu účastníkov konania, zodpovednosť za
zistenie skutočného stavu veci je bremenom súdu, keďže vylučuje, resp. obmedzuje využitie procesnej
zodpovednosti účastníkov konania za výsledok konania, teda ho možno identifikovať ako „potlačenie
subjektívneho dôkazného bremena“. Ako vyplýva z uznesenia ÚS SR z 24. apríla 2003 sp. zn. IV. ÚS
78/03 všeobecný súd je povinný a oprávnený v nesporových konaniach vykonávať dôkazy nielen v

rozsahu svojej zákonnej kompetencie, ale aj v rozsahu ústavnej zodpovednosti za zistenie skutkového
stavu, ktoré dôkazy nemôžu závisieť od vôle účastníkov konania. I keď má súd povinnosť zistiť
skutočný stav veci, toto nie je možné dosiahnuť bez súčinnosti účastníkov konania, a preto zákon
aj v týchto veciach trvá na naplnení základných procesných povinností (povinnosti tvrdenia právne
relevantných skutočností a dôkazná povinnosť). Zistený skutkový stav v intenciách § 35 CMP už naďalej

nie je potrebné overovať vykonaním ďalších dôkazov. Toto by bolo aj v rozpore so zásadou rýchlosti
a hospodárnosti konania, ak by súd ďalej zisťoval to, čo bolo preukázané predloženými dôkazmi. Pokiaľ
účastník v takomto type konania namieta, že skutočný stav bol iný, je povinný aspoň relevantne skutkový
stav predloženými dôkazmi spochybniť, pričom toto nemôže ponechať na povinnosť súdu podľa § 35
CMP, k čomu však v prejednávanej veci nedošlo.

16. K odvolacej námietke otca o tzv. negatívnej dôkaznej teórii odvolací súd uvádza, že nemožno
aplikovať v prejednávanom prípade princíp obrátenia dôkazného bremena len preto, že otec tvrdí
výrazný pokles svojho príjmu. Odvolací súd primerane a podporne uvádza, že odborná literatúra v tomto
smere uvádza, že „Negatívnu dôkaznú teóriu určite nemožno prijímať všeobecne, pretože v praxi
môžu nastať prípady, keď je možné preukazovať aj negatívne skutočnosti. Uplatňovanie negatívnej

dôkaznej teórie teda nemôže byť bezbrehé, pretože pri preukazovaní negatívnej skutočnosti nie vždy
dôkazné bremeno prechádza na protistranu. Nie je totiž úplne pravda, že dokázať je možné len to, čo
existuje a nie to, čo neexistuje. Napríklad žalovaný sa bráni tým, že on nemohol poškodiť plot žalobcu,
pretože v dobe, keď plot spadol, v mieste vzniku škody vôbec nebol. Neexistenciu je možné v tomtoprípade preukázať dôkazom o existencii inej skutočnosti, ktorá súdom preskúmavanú neexistenciu
(neprítomnosť žalovaného v mieste vzniku škody v dobe, keď ku škode došlo) vylučuje. Ako ale možno
vidieť na citovanom príklade, žalovaný nepreukazuje, že plot bol poškodený, čo práve tvrdí žalobca,

ale preukazuje skutočnosť, ktorú tvrdí, t. j. že v čase poškodenia plota v danom mieste nebol“ (UHAĽ,
M.: Dokazovanie negatívnej skutočnosti v uznesení Najvyššieho súdu SR, nevyvrátiteľná domnienka a
negatívna dôkazná teória. In: Bulletin slovenskej advokácie, č. 1-2/2015; SVOBODA, K.: Dokazování.
Praha : ASPI – WoltersKluwer, 2009, s. 29). Z uvedeného vyplýva, že v niektorých prípadoch
je objektívne možné preukázať neexistenciu určitej skutočnosti prostredníctvom iných existujúcich

(pozitívnych) komplementárnych skutočností, ktoré túto negatívnu skutočnosť potvrdzujú (preukazujú).
Tvrdenie otca samo osebe podľa odvolacieho súdu nezakladá v prejednávanom prípade nemožnosť
dôkazu – otec mohol predložiť napríklad výpisy z účtov, záznamy o dochádzke, pracovné výkazy alebo
iné podporné doklady preukazujúce, že jeho príjem je stabilne na nižšej úrovni, než v čase dohody, ako
aj dôkazy preukazujúce odzrkadlenie zníženie jeho príjmu v životnej úrovni. Pokiaľ otec v odvolaní tvrdil
schopnosť uhrádzať určené výživné na maloleté deti s finančnou pomocou svojej rodiny, ako aj z dôvodu

obdržania daňového bonusu na maloleté deti vo výške 3.300 Eur, ani tieto skutočnosti otec žiadnym
spôsobom nepreukázal.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku a súvisiaci výrok o trovách konania potvrdil ako vecne správne rozhodnutie cez úpravu v § 387
ods. 1, 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP a v podrobnostiach naň opäť i na tomto mieste odkazuje.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1
a § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
19. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred

súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSP,dovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.