Uznesenie Judgement was issued on Wednesday, September 4, 2025

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 1Er/116/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8510204288
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Uhlár
ECLI: ECLI:SK:OSSL:2025:8510204288.6

Uznesenie

Okresný súd Stará Ľubovňa v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, proti povinnému: A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C.
XX/X, XXX XX D., o vymoženie 683,- eur s príslušenstvom o sťažnosti oprávneného proti vyšším
súdnym úradníkom vydanému uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 1Er/116/2010-56 zo dňa
17.4.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 1Er/116/2010-56
vydanému vyšším súdnym úradníkom dňa 17.4.2023 z a m i e t a .

II. Povinnému náhradu trov konania o sťažnosti voči oprávnenému nepriznáva .

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením č.k. 1Er/116/2010 - 56 zo dňa 17.4.2023 Okresný súd Stará Ľubovňa rozhodol o zastavení

exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku. Uvedené rozhodnutie vydal poverený vyšší súdny
úradník. Rozhodnutie odôvodnil nedoplnením návrhu na vykonanie exekúcie v lehote 30 dní od účinnosti
zákona č. 438/2015 Z.z., t.j. do 22.1.2016, pričom poukázal na § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa
ktorého exekučný súd zmeškanie lehoty nemôže odpustiť.

2. Toto uznesenie napadol oprávnený sťažnosťou doručenou súdu 25.4.2023. Napriek tomu však

poverený vyšší súdny úradník dané podanie predložil na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove, ktorý
vec súdu prvej inštancie 19.2.2025 vrátil bez rozhodnutia, poukazujúc na potrebu postupu rozhodnutia
súdu prvej inštancie o podanej sťažnosti.

3. Následne vec bola predložená sudcovi, ktorý preskúmal včas podanou sťažnosťou oprávneného
napadnuté uznesenie, samotnú podanú sťažnosť a jej dôvody, ako aj konanie, ktoré vydaniu

napadnutého uznesenia predchádzalo a dospel k záveru, že podaná sťažnosť nie je dôvodná.

4. Oprávnený v sťažnosti uviedol, že napadnuté uznesenie súdu považuje za nepreskúmateľné, nakoľko
neobsahuje v odôvodnení podľa jeho názoru stručné, jasné a výstižné vysvetlenie, ktoré skutočnosti súd
považuje za preukázané a ktoré nie a z akých dôkazov vychádzal. Uviedol, že s názorom konajúceho
súdu sa nestotožňuje. Poukázal na skutočnosť, že exekučné konanie je vedené voči povinnému, pričom

hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko povinný pri uzavretí úverovej zmluvy
a vystavení zmenky vyhlásil že peňažné prostriedky mu boli poskytnuté na účel zamestnania. Podľa
názoru oprávneného sa preto na predmetné konanie nemôžu aplikovať právne predpisy o ochrane
spotrebiteľa. Ďalej uviedol, že už k návrhu na vykonanie e exekúcie priložil zmluvu o úvere, exekučný
titul a zmenku, na základe ktorej bol oprávnenému exekučným titulom priznaný nárok. Rozhodujúce
skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného s povinným vrátane dôkazov, ktoré ich osvedčujú

boli súčasťou exekučného spisu tak, ako na to oprávnený upozornil v doplnení návrhu na vykonanie
exekúcie, preto si podľa jeho názoru povinnosť vyplývajúcu mu z stanovenia § 243f ods. 1 v spojení s §39 ods. 4 Exekučného poriadku splnil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby súd napadnuté
uznesenie zrušil a priznal mu náhradu trov konania.

5. Podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok)aozmeneadoplneníďalšíchzákonovvzneníneskoršíchprávnychpredpisov(ďalejlen,,EP“),
ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa
dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa
§ 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.

6. Podľa § 39 ods. 4 EP v znení účinnom do 31.3.2017, v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade
rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený
opíše rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je
povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu
na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.

7. Podľa § 243f ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017, v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred
účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu
na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie
exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.

8. Podľa § 243f ods. 3 EP v znení účinnom do 31.3.2017, exekúcie podľa odseku 1 sa odo dňa účinnosti
tohto zákona odkladajú.

9. Podľa § 243f ods. 4 EP v znení účinnom do 31.3.2017, ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže

opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m).

10. Podľa § 243f ods. 5 EP v znení účinnom do 31.3.2017, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie
nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.

11. Podľa § 243f ods. 6 EP v znení účinnom do 31.3.2017, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie
doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods.
1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o pokračovaní exekúcie.

12. Podľa § 57 ods. 1 písm. m/ EP v znení účinnom do 31.3.2017, exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie,

ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo
zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo
prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky,
alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.

13. Podľa § 9a ods. 1 EP v znení účinnom do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa
tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
14. Podľa § 239 ods. 1 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

15. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý
napadnuté uznesenie vydal.

16. Podľa § 243 CSP, v sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ

domáha.

17. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

18. Podľa § 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia

pojednávania.

19. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.20. Podľa § 250 ods. 2 CSP, ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v
prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.

21. Účinnosťou od 23.12.2015 došlo k novelizácii Exekučného poriadku (zákonom č. 438/2015 Z.z.),
ktorá sa týkala vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami. Touto novelou
bolo doplnené tiež prechodné ustanovenie § 243f EP, ktoré vyžaduje, aby uvedené skutočnosti boli
doplnené aj v už začatých exekúciách, a to do 30 dní od účinnosti zákona č. 438/2015 Z.z., t.j. do
22.1.2016.

22. Zo súdneho spisu vyplýva, že uvedené doplnenie vo vzťahu k súdu v zákonnej lehote oprávnený
neučinil, príslušné doplnenie doručil 21.1.2016 nie súdu ale iba súdnemu exekútorovi, pričom tento
ho súdu predložil osobne až 4.2.2016, teda jednoznačne až po uplynutí dotknutej zákonnej lehoty.
Z uvedeného dôvodu vyšší súdny úradník poukazujúc v tomto smere na uznesenia Ústavného súdu
SR č. k.: III. ÚS 752/2016-7 z 8.11.2016, III. ÚS 564/2016-11 z 13.9.2016, v ktorých súd vyslovil, že

bolo potrebné predmetné doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie doručiť v zákonom stanovenej lehote
priamoexekučnémusúduaniesúdnemuexekútorovi,predmetnúexekúciusprávne,dôvodneazákonne
zastavil podľa § 243f ods. 5 EP. V tomto smere aj odôvodnenie napadnutého uznesenia je jasné, stručné
a maximálne výstižné. Navyše možno poukázať na to, že v tejto súvislosti Krajský súd v Prešove v
obdobnej veci v uznesení sp. zn. 20CoEk/8/2025 zo dňa 26.5.2025 vo vzťahu k včasnosti doplnenia

návrhu na vykonanie exekúcie uviedol, že „Hoci ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku
výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie
exekúcie (či exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), z napadnutého uznesenia vyvoditeľný
právny záver okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, považuje
ústavný súd za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom

požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie
prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd,
a nie súdny exekútor (§ 243f ods. 6 Exekučného poriadku). Aj preto bolo tiež vecou náležitej odbornej
starostlivosti a predvídavosti samotnej sťažovateľky, k predmetu činnosti ktorej patrí aj vymáhanie
pohľadávok, aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci doručila v zákonnej lehote

aj príslušnému exekučnému súdu, nielen poverenému súdnemu exekútorovi. V nadväznosti na uvedené
ústavný súd tiež poukazuje na to, že právne dôsledky vyplývajúce z právneho záveru okresného súdu
zároveň prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním
vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu,
a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie (pozri uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 774/2016-7 zo dňa 27. októbra 2016)“.

23. Čo sa týka námietok oprávneného v podanej sťažnosti o tom, že v danom prípade nešlo
o spotrebiteľský právny vzťah, tieto sú úplne nedôvodné a neopodstatnené, pretože povaha vzťahu
medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského bola vyhodnotená a ustálená už v uznesení

tunajšieho súdu č.k. 1Er/116/2010-10 z 2.12.2010, právoplatnom 27.12.2010 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Prešove č.k. 4CoE/10/2011-32 z 11.3.2011, ktorým už vtedy z tam uvedených dôvodov
bolo exekučné konanie v jednotlivých častiach zastavené – na tam uvedené skutočnosti súd v celom
rozsahu odkazuje, nakoľko ani vyššie uvedeným oneskorene podaným doplnením návrhu nebolo vo
vzťahu k týmto preukázané nič, čo by tieto skutočnosti a z nich zistené závery o spotrebiteľskej povahe

v danom prípade vzniknutého právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným vyvrátilo.

24. V kontexte sťažnostných námietok a obsahu vyššie uvedeného po zákonnej lehote predloženého
doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie treba len pre úplnosť dodať, že v danom prípade rozsah
udeleného poverenia na vykonanie exekúcie č. 5710 021566 nadväzoval iba na výsledky konania

po právoplatnosti vyššie uvedeného uznesenia tunajšieho č.k. 1Er/116/2010-10 zo dňa 2.12.2010,
právoplatného dňa 27.12.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 4CoE/10/2011-32
z 11.3.2011, ktorým bolo exekučné konanie v ňom uvedenej časti zastavené. Toto udelenie poverenia
navyše oprávneného nijako nezbavovalo splniť riadne a včas povinnosť podľa § 243f ods. 1 EP, čo
v zákonnej lehote preukázateľne neučinil a teda takéto nesplnenie si povinnosti doplniť návrh na

vykonanie exekúcie včas bolo spojené s nevyhnutným a jediným zákonným následkom uvedeným v §
243f ods. 5 EP v znení účinnom do 31.3.2017, a to zastavením exekúcie. Navyše § 243f EP v znení
účinnom do 31.3.2017 používa slovné spojenie „zastavenie exekúcie“, čo značí, že ide o rozhodnutie včase po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preto napadnutým uznesením správne exekúciu
zastavil.

25. Len pre úplnosť je možné v danom prípade, nad rozsah vyššie uvedených skutočností, pre ktoré
podaná sťažnosť nie je dôvodná, doplniť, že ak by doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vykonané včas, tak súd by musel i postupom podľa § 243f ods. 6 EP a § 57 ods. 1 písm. m/ EP
z tam uvedených dôvodov taktiež exekúciu zastaviť, pretože zo zmluvy o úvere, uzavretej medzi
účastníkmi exekučného konania, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu, nemožno nijako

vyvodiť záver, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným nemá charakter zmluvného vzťahu
spotrebiteľského, keďže po jej preskúmaní súd zistil, že povinný v nej nie je označený ako fyzická
osoba podnikateľ, teda obchodným menom, miestom podnikania a IČO-m, ale iba svojím menom,
priezviskom, rodným číslom a ďalšími údajmi, teda ako fyzická osoba nepodnikateľ. V zmluve o úvere je
sícevyznačenéprehlásenie,žefinančnéprostriedkysúposkytnuténavýkonzamestnania–avšaknijako
inak toto nie je konkretizované, ničím podložené, ničím preukázané, že to zodpovedá skutočnosti a že

danú skutočnosť oprávnený ako poskytovateľ úveru (v ktorého záujme to bolo primárne dané) náležite
overil a skutočne poskytol úver na výkon zamestnania povinného (nie je uvedené kde je tento v čase
poskytovania úveru zamestnaný, resp. kde preukázateľne má bezprostredne do zamestnania nastúpiť)
a že daná skutočnosť naozaj nebola len zmluvu uzatvárajúcim sprostredkovateľom konajúcim v mene
oprávneného pri jej uzatváraní účelovo vyznačená práve preto, aby sa vzniknutý právny vzťah nejavil

ako spotrebiteľský. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v
ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v

rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. U spotrebiteľských zmlúv,
za ktorú súd považuje aj zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi v tomto prípade, je bežné, že sú
vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver
tu poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek
pochybností všeobecné obchodné podmienky úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli

už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Oprávnený mal v rozhodnom čase v predmete
svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo oprávneným preukázané, aby úver
poskytol povinnému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti povinného.
Za súčasnej absencie preukázania nespotrebiteľského charakteru tohto vzťahu a s poukazom na
interpretačné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka, že pri pochybnostiach o obsahu zmluvy

potrebné uplatniť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, nemožno prijať iný záver ako ten, že ide o
vzťah spotrebiteľský, preto ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. S prihliadnutím na možný výskyt

zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybností dôkazné bremeno na
preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, teda oprávnený, ktorý toto však neustál
ani oneskorene podaným doplnením návrhu na vykonanie exekúcie. Existujúce pochybnosti treba
odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť
preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním

nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný, nič nehovoriaci údaj o poskytnutí úveru na výkon
zamestnania, povolania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis
má výkon povolania, zamestnania resp. podnikateľská činnosť s uzatvorením konkrétnej zmluvy a či
dlžník (povinný) pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej
činnosti. Túto dôkaznú povinnosť si oprávnený nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu

vzniknutého medzi účastníkmi rovnaký vplyv ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol (viď k
uvedenémuuznesenieKrajskéhosúduvPrešoveč.k.7CoEk/15/2023-103z13.12.2023).Podnikateľpri
výkone podnikateľskej činnosti nemôže pristúpiť k praktikám, ktoré vedú iba k spochybneniu charakteru
zmluvného vzťahu, a to s účelom vyhnúť sa dopadajúcej zákonnej úprave chrániacej spotrebiteľské
vzťahy vznikajúce medzi obchodníkom a spotrebiteľom na základe zmluvy, a to bez ohľadu na jej právnu

formu. V danom prípade je pritom zároveň preukázané, že konajúci rozhodcovský súd vydal rozsudok –
tu predložený ako exekučný titul výlučne na základe predloženej zmenky a v konaní, v ktorom bol vydaný
tento exekučný titul, nebol nijako preskúmaný prípadný spotrebiteľský charakter zmluvy, a teda neboliani skúmané zmluvné podmienky z hľadiska ich možnej neprijateľnosti či rozporu s dobrými mravmi,
resp. so zákonom.

26. Aj v prípade, že by doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo včasné, súd pre úplnosť uvádza
aj argumenty súvisiace s prípadnou aplikáciou § 243f ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.3.2017. Súd je toho názoru, že povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie aj v už prebiehajúcich
exekučných konaniach, ako nová povinnosť uložená oprávnenému novelizáciou Exekučného poriadku
(§ 243f a § 39 ods. 4 EP v znení účinnom do 31.3.2017), slúžila práve na preukázanie vlastného vzťahu

medzi oprávneným a povinným, teda na preukázanie toho, či ide alebo nejde o vzťah spotrebiteľský,
keďže skúmanie a posúdenie uvedenej skutočnosti nevyhnutne predchádza rozhodovaniu v zmysle §
57 ods. 1 písm. m/ EP v znení účinnom do 31.3.2017, teda uvedené skutočnosti mali byť podkladom
pre rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie, resp. jej pokračovaní.

27. Zo zmluvy o úvere, v danom prípade uzavretej medzi účastníkmi exekučného konania, nemožno

nijako vyvodiť záver, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným nemá charakter zmluvného
vzťahu spotrebiteľského, keďže po jej preskúmaní súd zistil, že povinný v nej nie je označený ako fyzická
osoba podnikateľ, teda obchodným menom, miestom podnikania a IČO-m, ale iba svojím menom,
priezviskom, rodným číslom a ďalšími údajmi, teda ako fyzická osoba nepodnikateľ. Súčasťou zmluvy
o úvere je síce aj prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, ktorá

skutočnosť však nebola nijako konkretizovaná a ničím podložená. Z takto uzatvorenej zmluvy o úvere
podľa názoru súdu je jednoznačne zrejmé, že povinný pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej, resp. podnikateľskej činnosti. Túto skutočnosť preto súd považuje za relevantnú pre
určenie, že v tomto prípade ide o spotrebiteľský vzťah, nakoľko povinný je označený len ako fyzická
osoba - nepodnikateľ.

28. Za súčasnej absencie preukázania nespotrebiteľského charakteru tohto vzťahu a s poukazom
na interpretačné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka, že pri pochybnostiach o obsahu zmluvy
potrebné uplatniť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, možno mať len za to, že ide o vzťah spotrebiteľský,
preto ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne

vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade
byť len všeobecný, nič nehovoriaci údaj o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, povolania,
resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania,

zamestnania resp. podnikateľská činnosť s uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník (povinný) pri
uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť si
oprávnený nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi účastníkmi rovnaký
vplyv ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol (viď k uvedenému uznesenie Krajského
súdu v Prešove č.k. 7CoEk/15/2023-103 z 13.12.2023).

29. V posudzovanom prípade bol ako exekučný titul predložený rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské
rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 22166/09 z 13.1.2010. Rozhodcovský
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 8.2.2010 a vykonateľnosť dňa 11.2.2010. Z odôvodnenia

rozhodcovského rozsudku vyplýva, že pohľadávka vznikla na základe zmluvy o úvere, ktorá
bola zabezpečená neúplnou zmenkou (blankozmenka) vystavenou dňa 27.1.2009. Vychádzajúc z
odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku, právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a
vydaťpredmetnýrozsudokzakladalarozhodcovskádoložkakzmluveoúvereuzatvorenejdňa27.1.2009
medzi oprávneným - POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľom a povinným, ako dlžníkom.

30. Riešenie prípadného budúceho sporu rozhodcovským súdom je dané na základe formulárovej
rozhodcovskej doložky, pričom výber uskutočnil bez ďalšieho veriteľ a dlžník mal možnosť takto
koncipovanú zmluvu iba prijať alebo odmietnuť, pričom jej prijatím sa vylúčila právomoc všeobecného
súdu.

31. Vzhľadom na uvedené skutočnosti exekučnému súdu by v prípade včasného splnenia povinnosti
podľa § 243f ods. 1 EP bola v zmysle § 243f ods. 6 Exekučného poriadku vznikla povinnosť rozhodnúť o
tom, či v exekúcii možno pokračovať, prípadne či je potrebné exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm.m) Exekučného poriadku. Zastaviť exekúciu podľa citovaného ustanovenia možno len za súčasného
splnenia nasledovných predpokladov: a) exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval
nárok zo zmenky, b) vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a c) exekučný

titul vykazuje nedostatky z dôvodu, že nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, na
obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo na rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
K záveru, že podmienka pod písm. a) je naplnená, súd dospel už pri skúmaní podmienok aplikácie
prechodného ustanovenia § 243f ods. 6 Exekučného poriadku. Ustanovenie §243f ods. 4 Exekučného
poriadku obsahuje vyvrátiteľnú právnu domnienku, podľa ktorej ak sa v konaní podľa § 243f ods. 1

Exekučného poriadku nepreukáže opak, platí, že sú to dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods.
1 písm. m) Exekučného poriadku. Povinnosť tvrdenia a nadväzne aj dôkazné bremeno na preukázanie
skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným zaťažuje oprávneného, a to aj v prípade, ak ide o
oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov (§ 39 ods. 4 Exekučného
poriadku).

32. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky).
Skúmanímplatnostirozhodcovskejdoložkysúdyvexekučnomkonanínepreskúmavajúvecnúsprávnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom. Význam tohto oprávnenia spočíva v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu
nemal právomoc, ide o rozhodnutie nulitné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie
nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6Cdo 105/2011, pozri

aj 3Cdo 122/2011, 3Cdo 146/2011).

33. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá

neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej

nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Uvedený právny názor vyplýva z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie
z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).

34. Podobne Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil

povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej
zmluvnej strany extenzívnym spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom
Telecomunicaciones SL, kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku,
na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu

na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď,
ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohopodľadanéhovnútroštátnehoprávavyplývajú,scieľomzabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

35. Cieľom legislatívy Európskej únie a členských štátov je zvýšenie ochrany spotrebiteľov. Spotrebiteľ
je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej

obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov
spotrebiteľskej zmluvy, pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ -
spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“
subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupujedo právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná
kvalita bdelosti sa vyžaduje od zmluvnej strany v postavení nespotrebiteľa a iná od spotrebiteľa. Súdnu
ochranu nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi.

Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v
obmedzenom rozsahu. Ak zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je
práve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiach.Súdkonštatuje,žejepotrebnérozhodcovskúdoložkusosvojimi

dôsledkami ozrejmiť spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ
uvedomil vážne dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči
a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať
rozhodcovské alebo súdne konanie sa musí javiť naplnená vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj
fakticky.

36. Exekučný súd je povinný nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale v
ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, prihliadať na zákonnosť prebiehajúcej exekúcie a v prípade,
že zistí existenciu takej skutočnosti, pre ktorú nie je možné v ďalšom vykonávaní exekúcie pokračovať,
je povinný exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

37. Vychádzajúc z uvedeného, exekučný súd skúmal či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej písomnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka musí mať
písomnú formu inak je neplatná, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak

je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie
obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

38. Podľa rozhodcovskej doložky v bode 18. tu predložených Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru: „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporu o ich platnosť,

výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplňovaní zmenky zabezpečujúcej túto
úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a. s., Karlovské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963Zb. Občiansky
súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o

rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane
sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky
zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu a jej
platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu.“

39. Podľa § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej

len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

40. Podľa § 52 ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

41. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

42. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

43. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné. V zmysle ods. 4 písm. r) toho istého paragrafu sa za neprijateľnú zmluvnú

podmienku okrem iného považujú i ustanovenia, ktoré v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa vyžadujú, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

44. Podľa § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže

vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

45. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

46. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

47. Pri skúmaní, či tu ako exekučný titul predložený rozsudok bol vydaný orgánom na to oprávneným, má
exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej zmluvy (resp. doložky), ak exekučným
titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej zmluvy (resp.
doložky), čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v
uznesení zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3Cdo 122/2011 konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra 2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 uviedol,
že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný
súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného zisťovať rozpor exekučného

titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že
exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými
stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Ďalej v uznesení Najvyššieho súdu SR zo
dňa 21.3.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa

ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu.

48. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s
ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej zmluvy alebo doložky osobitný, pretože
v krízových situáciách a pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených
záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v

súkromnoprávnomprocese,požiadavkanarešpektovanieprincípovsúkromnéhoprávaarbitromvrátane
princípu dobrých mravov je plne opodstatnená.49. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
o úvere, za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto

dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná.

50. Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde rozhodcovská doložka znemožňuje
akoukoľvek voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak ho dodávateľ vyvolá

ako prvý. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nie je o možnosti výberu medzi
štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka
nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Súd má v danom prípade zato, že predmetnú rozhodcovskú
zmluvu je nutné posúdiť ako neprijateľnú podmienku, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej
rozhodcovskej zmluvy (doložky) je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá
možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť

sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve
a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, čím je spôsobená značná nerovnováha v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

51. Súd zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že ani spôsob, akým bola rozhodcovská doložka

v prejednávanom prípade koncipovaná a spotrebiteľovi predložená spolu s ostatnými všeobecnými
podmienkami, nesvedčí o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky, ale skôr o zámernom
predkladaní zmluvných podmienok, ktorým oprávnený sledoval vylúčenie tohto dojednania spod režimu
súdnej kontroly, čo súd vyvodzuje aj z skutočností, ktoré sú mu známe z úradnej činnosti, a to že
žaloby na rozhodcovský súd podávajú výlučne veritelia. Oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie

rozhodcovskej zmluvy, resp. že by si povinný osobitne vymienil jej dojednanie. Naopak ide o formulárovú
zmluvu, ktorú povinný nemohol nijako ovplyvniť a mohol len rozhodcovskú zmluvu ako celok odmietnuť
alebo podrobiť sa všetkým podmienkam v nej uvedeným, a teda aj rozhodcovskému konaniu.

52. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť

spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký štandard
ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS.

53. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd sa zaoberal otázkou opodstatnenosti exekučného konania,
predovšetkým otázkou, či exekučný titul, ktorý bol podkladom na vykonanie exekúcie, naozaj spĺňa

všetky zákonom predpísané náležitosti stanovené pre takýto právny úkon a v neposlednom rade, či je
tento exekučný titul platný a vykonateľný.

54. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné
konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá

ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka vykladané v súlade so
smernicou č. 93/13/EHS. Rozhodcovská zmluva, ktorá je individuálne nedojednaná vylučujúc súd inak
príslušný, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle výkladu § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka. Neplatná rozhodcovská zmluva nemôže založiť právomoc rozhodcovského
súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul

je neúčinný. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom
zmluvnom dojednaní je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so
zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému
voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

55. Za neprijateľné treba považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti
podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa
a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ani ustanovením, ktoré prakticky
rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného

viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ sám rozhodne stať sa žalobcom a niečo od svojho
zmluvného partnera požadovať).56. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy
medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spôsob, akým bola rozhodcovská
doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto

je táto rozhodcovská doložka neplatná podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (v rozpore
so zákonom) vydaný rozhodcovský rozsudok, vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky,
nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Neboli preto splnené podmienky na
vykonanie exekúcie.

57. V súvislosti s rozhodnutím, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie a ktoré bolo vydané v konaní,
v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd poukazuje
tiež na bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, kde je upravená „Dohoda o vyplnení
zmenky“, z ktorej vyplýva: „Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky (ďalej
aj ako vystaviteľ) vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi (ďalej aj ako

remitent) vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v
deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t. j. keď dlžník neuhradí
včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku
alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov

veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto
podmienok stal splatný celý dlh.“

58. Právny názor o neprijateľnosti takejto zmluvnej podmienky bol vyslovený v rozsudku Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 7Co/339/2014 zo dňa 26.2.2015 s poukazom na znenie § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. V zmluve o spotrebiteľskom úvere chýbajú obligatórne náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 písm.
g), h), i) a j) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, čo spôsobuje, že úver
je považovaný za bezúročný a bez poplatkov, v čoho dôsledku má spotrebiteľ vrátiť iba poskytnutú istinu
úveru. Nakoľko zmenka túto skutočnosť vôbec nezohľadňuje, naopak, umožňuje vymáhať aj zmenkový

úrok vo výške 0,25 % denne, teda 91,25 % ročne, čo je v rozpore s dobrými mravmi a napokon uvedené
spôsobuje neplatnosť podľa § 39 v spojení s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dohoda o vyplňovacom
práve zmenky bola súčasťou Všeobecných úverových podmienok, s ktorými sa aj keď spotrebiteľ mal
možnosť oboznámiť, nemal možnosť jej znenie ovplyvniť, preto nemožno mať za to, že bola dojednaná
individuálne a zároveň spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech

spotrebiteľa tým, že umožňuje vymáhať aj plnenie v rozpore so zákonom. Ak je teda neplatná Dohoda
o vyplňovacom práve, neplatná je aj samotná zmenka. Tento záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/161/2007 zo dňa 6.5.2008, ktorý vyslovil, že z neplatnej úverovej
zmluvy nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na vyplnenie biankozmenky a neplatnosť úverovej zmluvy
vyvodil z nerovnosti podmienok účastníkov zmluvy v dôsledku neprimerane vysokého poplatku za

spracovanie a vedenie úveru, v dôsledku čoho považoval zmluvu za priečiacu sa dobrým mravom a
zásadám poctivého obchodného styku. V súvislosti s rozhodovaním v tejto veci je možné poukázať i na
rozhodnutie ESD zo dňa 14.03.2013 vydané vo veci C-419/2011, v ktorom bol skúmaný spotrebiteľský
charakter vzťahu pri uplatnení práva zo zmenky. V danom prípade vystavením zmenky sa žalobca
snažil vyhnúť posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy a aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch,

dôsledkom čoho je, že žalovaná by veriteľovi mala vrátiť len sumu poskytnutého úveru pre nedodržanie
obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto takýto postup žalobcu nemôže požívať
ochranu, ktorej súčasťou je aj nútený výkon rozhodnutia.

59. Súd preto dospel k záveru, že Dohoda o vyplnení zmenky obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach

poskytnutia úveru, je právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatný a preto sankčný úrok vpísaný v zmenke vo výške 0,25 % denne je
(popri neprijateľnosti samotnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke, ako bola zdôvodnená vyššie)
ďalšou okolnosťou, ktorá spôsobuje neplatnosť zmenky, na podklade ktorej bolo vydané rozhodnutie,
ktoré je v danej veci exekučným titulom, pričom konštatovaniu tejto skutočnosti nebráni ani to, že

o zastavení exekučného konania v tejto časti bolo konajúcim súdom právoplatne rozhodnuté. Povinný
musel vyplniť zmenku, v ktorej bol uvedený zmenkový úrok 0,25 % denne z dlžnej sumy, predstavujúci
sankciu 91,25 % ročne (pre spotrebiteľa zákonom zakázanú), čo možno považovať za nekalú obchodnú
praktiku. V spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 27.1.2009 okreminého absentuje aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a v zmluve je neplatne dojednaná odplata
za úver, ktorá predstavuje 96,50 % požičanej sumy. Na základe uvedeného možno teda konštatovať, že
pri vydaní rozhodnutia sp. zn. SR 22166/09 zo dňa 13.1.2010 boli bez najmenších pochybností porušené

všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, resp. na ochranu spotrebiteľa nebolo
vôbec prihliadnuté, pričom v časti výšky odplaty ide o rozpor s dobrými mravmi, keď rozhodcovský súd
neposúdil záväzkovo-právny vzťah ako vzťah spotrebiteľský a neposkytol mu náležitú ochranu.

60. Súd oprávneným predloženú zmluvu o úvere, ktorá založila záväzkový vzťah medzi oprávneným

(veriteľom) a povinným (dlžníkom), vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu, ktorá však mala spĺňať
požiadavky upravené v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ako aj všetky iné ustanovenia obsahujúce
právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30.8.2017
sp. zn. 26CoE/118/2017, Krajského súdu v Prešove zo dňa 3.10.2019 sp. zn. 8CoE/33/2019, zo dňa
27.8.2019 sp. zn. 3CoE/12/2019). Súd preto konštatuje, že aj v prípade, že by doplnenie návrhu na
vykonanie exekúcie bolo súdu doručené včas, došlo by k totožnému rozhodnutiu o zastavení exekúcie,

ibaže dôvod pre zastavenie exekúcie by nevychádzal z § 243f ods. 5 Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31.3.2017, ale z § 243f ods. 6 v spojení s § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku v
znení účinnom do 31.3.2017.

61. Teda aj v prípade, že by oprávnený návrh na vykonanie exekúcie postupom podľa § 243f ods. 1 EP

bol doplnil včas, nebolo by možné rozhodnúť inak, ako len i postupom podľa § 243f ods. 6 EP a § 57
ods. 1 písm. m/ EP z tam uvedených dôvodov taktiež exekúciu zastaviť.

62. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a z hore uvedených dôvodov súd postupujúc podľa
vyššie citovaných zákonných ustanovení podanú sťažnosť zamietol, pretože nie je dôvodná.

63. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

64. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

65. V konaní o podanej sťažnosti bol plne úspešný povinný, ktorému však v tejto súvislosti žiadne
preukázateľné trovy nevznikli (nebol v konaní o nej právne zastúpený, nevyjadril sa k nej, neplatil
v súvislosti s ňou žiadne súdne poplatky a pod.), preto mu súd podľa § 257 CSP náhradu trov konania
o sťažnosti nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.