Rozsudok – Bezpodielové spoluvlastníctvo… ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, August 18, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8224201011
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8224201011.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov

JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobkyne G. U., nar.
XX.XX.XXXX, bývajúcej v F. Z. - S., na ul. S. č. XXX/XX, právne zastúpenej JUDr. Jaroslavom Kiapešom,
advokátom so sídlom v Liptovskom Mikuláši, na ul. Štúrovej č. 4330/31, proti žalovanému MVDr. A. U.,
nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v C., na ul. I. č. XX, o vydanie hnuteľnej veci a o zaplatenie sumy 1.000
eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 04. novembra 2024 č. k. 1C
14/2024 - 57, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému nepriznal voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej medzi stranami nebolo
sporné, že rebrík tvoriaci predmet sporu bol zakúpený za trvania manželstva sporových strán do ich
bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré zaniklo dňa 11.09.2015 právoplatnosťou rozhodnutia súdu o

rozvode ich manželstva. Rovnako nebolo sporné ani to, že tento rebrík sa v súčasnosti nachádza v
dispozícii žalovaného. Spornou bola otázka vlastníckeho práva k rebríku, ktorého vydania sa žalobkyňa
domáha voči žalovanému.

3. Vlastnícke právo k hnuteľným veciam, ktoré patrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, po
zániku manželstva upravujú ust. § 149 a nasl. Občianskeho zákonníka.

4. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že predmetný rebrík bol predmetom vyporiadania zaniknutého
bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa dohody zo dňa 21.03.2016, podľa ktorej sa
rebrík ako súčasť položky „pracovné náradie“ stal jeho výlučným vlastníctvom, s touto procesnou
obranou žalovaného nebolo možné sa stotožniť. Výsledky vykonaného dokazovania nedoviedli súd
k spoľahlivému záveru o tom, že rebrík, ktorého vydania sa žalobkyňa v spore domáha, bol
súčasťou hnuteľných vecí vyporiadavaných ako pracovné náradie. Z predmetnej dohody o vyporiadaní
bezpodielové spoluvlastníctva manželov, ani z ďalšieho vykonaného dokazovania nevyplýva, že by pod

položku pracovné náradie spadal práve konkrétny rebrík, ktorého vydania sa žalobkyňa domáha. Preto,
ak vyporiadanie rebríka nebolo vykonané dohodou zo dňa 21.03.2016, bolo potrebné riešiť predbežnú
otázku vlastníckeho práva k spornému rebríku podľa ust. § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka s
poukazom na ust. § 149 ods. 5 Občianskeho zákonníka.5. Žiadna zo sporových strán v konaní nepreukázala a ani netvrdila, že k prikázaniu rebríka do výlučného
vlastníctvaniektoréhozbývalýchmanželovdošlorozhodnutímsúdu.Rovnakosúdnemalzapreukázané

to, že k vyporiadaniu sporného rebríka došlo dohodou bývalých manželov po zániku bezpodielového
spoluvlastníctva manželov.

6. Posledným zákonným spôsobom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je
vyporiadanie uplynutím doby. Ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov

nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou, alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na
návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, uplatní sa zo zákona
nevyvrátiteľná domnienka vyporiadania podľa ustanovenia § 149 ods. 4 OZ. Po uplynutí tejto lehoty
platí o spoločných hnuteľných veciach, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich
veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako
vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom

spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných
majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné (napr. spoločné pohľadávky). Uvedený spôsob
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva nastáva zo zákona bez ohľadu na vôľu bezpodielových
spoluvlastníkov alebo ich prípadný omyl o behu lehoty na vyporiadanie.

7. Z výkladu ustanovenia § 149 ods. 4 OZ vyplýva, že v prekluzívnej trojročnej lehote plynúcej od zániku
bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno vyporiadať zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo
buď dohodou, alebo podaním návrhu na vyporiadanie súdnou cestou. Voľba spôsobu vyporiadania je na
bývalých bezpodielových spoluvlastníkoch. Ktorákoľvek z týchto možností má za následok prerušenie
behu hmotnoprávnej trojročnej lehoty, v dôsledku čoho nenastane zákonná domnienka vyporiadania

bezpodielového spoluvlastníctva manželov ex lege. Vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva
uplynutím prekluzívnej lehoty uvedenej v § 149 ods. 4 OZ môžu manželia okrem podania žaloby o
vyporiadanie na súd zabrániť tým, že v tejto lehote uzavrú dohodu o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva, ktorá nadobudne účinnosť. Ak sa po uplynutí trojročnej lehoty uvedenej v tomto
ustanovení uplatní nevyvrátiteľná domnienka vyporiadania, nemožno ju vyvrátiť ani s poukazom na

preukázateľne inú vôľu jedného z účastníkov o užívaní spoločnej veci. Hnuteľné veci sa stanú
predmetom výlučného majetku toho, kto vec ako vlastník užíva. Ostatné hnuteľné veci a nehnuteľnosti
sa stanú predmetom podielového spoluvlastníctva bývalých bezpodielových spoluvlastníkov. Uvedené
bude primerane platiť aj o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné. Ak manželia
po dobu troch rokov od rozvodu užívali spoločný byt aj s bytovým zariadením tak, že každý z nich

užíval vyčlenené časti bytu a zvyšok bytu užívali spoločne bez toho, aby si vyporiadali bezpodielové
spoluvlastníctvo dohodou, alebo aby podali na súd návrh na jeho vyporiadanie, podľa judikatúry došlo
k vyporiadaniu hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v spoločnom byte zo zákona podľa § 149 ods. 4 OZ
tak, že veci užívané vo vyčlenených častiach bytu nadobudol každý z nich do výlučného vlastníctva a
veci v spoločne užívaných častiach bytu nadobudli do podielového spoluvlastníctva (R 101/1999).

8. Žalobkyňa sa dovolávala svojho výlučného vlastníckeho práva k spornému rebríku tým, že ako bývala
manželka žalovaného po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov vec z bezpodielového
spoluvlastníctva užívala výlučne ako vlastník pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti.

9. Žalobkyňa v konaní opakovane poukazovala na to, že predmetný rebrík sa po celý čas od jeho
nadobudnutia do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a aj po jeho zániku nachádzal do dňa
24.06.2023 (kedy malo dôjsť bez súhlasu žalobkyne k jeho odňatiu žalovaným) v žalobkyni patriacej
hospodárskej budove v obci K.. Žalovaný uvedené skutkové tvrdenia žalobkyne účinne poprel, keď
uviedol, že predmetný rebrík bol nadobudnutý do domácnosti sporových strán (tak ako to uviedla sama

žalobkyňa v podanej žalobe) a nie na jeho užívanie v sade v obci K., pričom z výpovede žalovaného
vyplynulo ako uvedený rebrík užíval a tiež to, kde sa mal po zániku bezpodielového spoluvlastníctva so
žalobkyňou sporný rebrík nachádzať.

10. Žalobkyňa napriek tomu, že žalovaný jej tvrdenia ohľadom užívania výsuvného hliníkového rebríka

účinne poprel, nepredložila súdu žiadne dôkazy, ktorými by podporila svoje tvrdenie o tom, že rebrík
po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov užívala výlučne ako vlastník pre potrebu svoju,
svojej rodiny a domácnosti, a to počas obdobia najmenej troch rokov od zániku bezpodielovéhospoluvlastníctva manželov, čím by bolo preukázané, že jej svedčí vlastnícke právo k uvedenej hnuteľnej
veci v zmysle § 149 ods. 4 OZ.

11. Súd dáva do pozornosti to, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s
ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou
povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z
prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je
povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej

sa domáha (I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020).

12.Vcivilnomsporovomkonaníjesúdlimitovanýskutkovýmitvrdeniamistránsporu,ktorésúpodkladom
pre určenie predmetu dokazovania. Podľa dovolacieho súdu v tejto súvislosti ale neprichádza do úvahy,
aby predložená listina (listiny) nahradila podstatné skutkové tvrdenia strán konania. Procesná aktivita
a zodpovednosť strán konania by tým bola popretá a prenesená na súd (Uznesenie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 25.05.2022, sp. zn. 1Cdo/188/2021).

13. Žalobkyňa v konaní vo vzťahu k uplatnenému nároku na vydanie veci ako jediný relevantný dôkaz
predložila dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 21.03.2016, z
ktorého však súd dospel len k záveru o tom, že predmetný rebrík nebol predmetom vyporiadania v

zmysle uvedenej dohody a vlastnícke právo k nemu mohlo vzniknúť len na základe zákonnej domnienky
v zmysle § 149 ods. 4 OZ. Pokiaľ žalobkyňa mienila v konaní o vydanie uspieť, bolo jej procesnou
povinnosťou preukázať, že sporný rebrík užívala výlučne ako vlastník pre potrebu svoju, svojej rodiny
a domácnosti, a to v čase po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo však súd v konaní
nepovažoval za relevantne preukázané.

14. Nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva bolo ustálené, že dokazovanie v súdnom spore
prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné
vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len
súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Miera dokazovania teda spočíva

v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci
a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti

tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.09.2010 a primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012).

15. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na

preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Napríklad v konaní o zaplatenie dlhu
z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom)
uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie

neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť
označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať
uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca
uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom,
ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť,

musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto
súvislostihovoríotzv.presúvanídôkaznéhobremena.Idetuorozdeleniebremenatvrdeniaadôkazného
bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako
právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 22.09.2010, sp. zn. 3MCdo 6/2010).

16. Čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však prípustnosť
dôkazov alebo ich hodnotenie. Aj podľa judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania. Procesný princípvoľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len
tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej. Zásada voľného hodnotenia
dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy. Pokiaľ všeobecné súdy

ústavné garancie obsiahnuté najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený
znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby
sa s hodnotením sám nestotožňoval. V rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci
postačujúcim spôsobom reflektovali na sťažovateľom vznesené tvrdenia a ním udané pochybenia,
primerane sa zaoberali tak právnymi, ako aj skutkovými otázkami podstatnými pre rozhodnutie

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade
nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv. Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl.
46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené
iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka

konania (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 715/2016).

17. Pokiaľ ide o ostatné žalobkyňou predložené listinné dôkazy, k týmto súd uviedol, že referencie
zamestnávateľov žalobkyne nemali k predmetu sporu žiadnu výpovednú hodnotu, nakoľko sa ani
okrajovo netýkali otázky vlastníckeho práva k spornému rebríku.

18. Rovnako za irelevantné vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému nároku na vydanie hnuteľnej veci súd
považoval predložené priestupkové rozhodnutia. Predložené rozhodnutie Okresného úradu Bardejov,
odboruvšeobecnejvnútornejsprávysp.zn.OU-BJ-X.-XXXX/XXXXXX-XXXzodňa03.01.2024satýkalo
konania o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktoré nemá žiaden súvis s prejednávanou

vecou. Pokiaľ ide o rozhodnutie toho istého správneho orgánu sp. zn. OU-BJ-OVVS-XXXX/XXXXXX-
XXX zo dňa 23.10.2023, v tomto rozhodnutí správny orgán konštatoval, že v konaní nebolo
preukázané vlastníctvo žalovanej k hliníkovému rebríku. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na obsah
výsluchov vykonaných v predmetnom priestupkovom konaní, tu súd uvádza, že predmetné rozhodnutie
predstavuje listinný dôkaz, ktorý bol v konaní oboznámený vo vzťahu k predmetu priestupkového

konania ako aj k jeho výsledku. Súd má za to, že pokiaľ žalobkyňa mienila preukazovať svoje skutkové
tvrdenia okolnosťami, ktoré vnímali iné osoby - subjekty priestupkového konania vlastnými zmyslami,
mohla navrhnúť ich výsluch v procesnom postavení svedka, čo však v predmetnej veci neurobila.

19. Aj keď žalobkyňa predložila súdu fotografie zachytávajúce rozličné predmety, z predmetných

fotografií nevyplýva miesto, dátum a čas ich vyhotovenia, teda na ich základe súd nevedel verifikovať
podstatné skutkové tvrdenia žalobkyne vo vzťahu k ňou tvrdenému vlastníckemu právu k hliníkovému
rebríku. Rovnako súd má za to, že podstatné skutočnosti ohľadom vlastníctva sporného rebríka
nepreukazuje ani výzva žalobkyne na jeho vydanie adresovaná žalovanému.

20. Súd tak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočností svedčiacich jej vlastníckemu právu k rebríku, ktorého
vydania sa domáhala, preto súd v tejto časti považoval žalobu za nedôvodnú, a túto zamietol.

21. Žalobkyňa sa okrem vydania hnuteľnej veci domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 1.000

eur, a to titulom zmluvnej pokuty v zmysle čl. 5 Dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov zo dňa 21.03.2016. Žalobkyňa tvrdila, že spochybnením vyhlásenia zmluvných strán o tom,
že vyprataním hnuteľných vecí a vyplatením sumy podľa uvedenej dohody sa už žiadne hnuteľné veci
patriace do BSM v dome nenachádzajú, a to s výnimkou vecí, ktoré bezprostredne súvisia s rodinným
domom a sú jeho súčasťou, jej vznikol uvedený nárok v zmysle označeného zmluvného dojednania.

22. Zmluvná pokuta je jedným zo zabezpečovacích prostriedkov záväzkov upravených v OZ. Zmluvná
pokuta je v OZ zaradená do ôsmej časti, prvej hlavy, piateho dielu pod názvom Zabezpečenie záväzkov.
NielenzosystematickéhohľadiskazaradeniatohtoinštitútudokoncepcieObčianskehozákonníka,aleaj
zjehosamotnejpovahyvyplýva,žemáprimárnezabezpečovaciufunkciupreprípadnesplneniazáväzku

zo strany dlžníka riadne a včas. Okrem zabezpečovacej funkcie je nesporná aj prevenčná funkcia.
Zmluvná pokuta núti dlžníka plniť riadne a včas, pretože ten si uvedomuje hroziacu sankciu, s čím je
spojený aj výrazný motivačný prvok pre dlžníka a snaha vyhnúť sa sankcii materiálnej povahy. Inštitút
zmluvnej pokuty plní v určitom zmysle paušalizovanú náhradu škody pri porušení zmluvnej povinnosti.23. Zmluvnú pokutu možno dohodnúť len písomne a v dohode musí byť určená výška pokuty alebo
určený spôsob jej určenia. Z povahy zmluvnej pokuty vyplýva, že ide o akcesorický (vedľajší) záväzok,

ktorý je viazaný na hlavný záväzok a nesplnenie si povinnosti z neho vyplývajúcej. Občiansky zákonník
obligatórne vyžaduje existenciu písomne dohodnutej zmluvnej pokuty. Dohodu o zmluvnej pokute
možno uzavrieť súčasne s hlavným záväzkom alebo až následne po jeho uzavretí. Keďže zmluvná
pokuta má povahu akcesorického záväzku, nikdy nemôže predchádzať uzavretie dohody o zmluvnej
pokute uzavretiu hlavného - zabezpečovaného záväzku, keďže v takom prípade by ešte nebolo

reálne čo zabezpečovať. Platne zabezpečiť nemožno ani tzv. naturálne obligácie, a to právo na výhru
zo zmluvy o hre alebo stávke uzatvorenej medzi fyzickými osobami, alebo pohľadávku z pôžičiek
poskytnutých vedome do stávky alebo hry. Zabezpečenie týchto záväzkov akýmkoľvek zabezpečovacím
inštitútom občianskeho práva, a teda aj zmluvnou pokutou priamo vylučuje ust. § 845 ods. 1 OZ. Na
dôvažok je potrebné podčiarknuť, že ak platne nevznikne hlavný - zabezpečovaný záväzok, nemožno
hovoriť ani o platnom uzavretí dohody o zmluvnej pokute. Tam, kde nie je hlavný záväzok, nemôže

samostatne vzniknúť a existovať záväzok akcesorický. Bez platného záväzku nemôže dôjsť ani k
porušeniu povinností z neho vyplývajúcich. Existencia zmluvnej pokuty nemá vplyv na možnosť veriteľa
uplatňovať si aj úroky z omeškania (usurae moratoriae). Vo vzťahu k dlhu majú úroky z omeškania
akcesorický charakter a tvoria jeho príslušenstvo. V občianskoprávnych vzťahoch sa výška sadzby
úrokov z omeškania nedá zmluvne dojednať, resp. zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na vyššej než

zákonom ustanovenej výške. Je však možné dojednať nižšie úroky z omeškania, ako sú uvedené vo
vykonávacom predpise č. 87/1995 Z. z. Uplatnenie úrokov z omeškania nemá vplyv na možnosť uplatniť
si aj zmluvnú pokutu v prípade, ak sa dlžník dostal do omeškania a zmluvná pokuta bola viazaná práve
na omeškanie dlžníka s plnením dlhu. Ide o dva samostatné a navzájom nezávislé právne inštitúty.

24. Najvyšší súd SR v rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 2MObdo/3/2009 skonštatoval, že zmluvná
pokuta je dohodnutá peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní
svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal, a to bez ohľadu na to, či porušením povinnosti, vznikla
veriteľovi škoda. Zmluvnou pokutou možno vylúčiť spory o náhradu škody, ktoré by inak mohli vzniknúť.
Pokutu možno dohodnúť tak pre prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti vôbec, ako aj pre prípad

porušenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti. Nie je rozhodujúce, ako zmluvné strany označia svoju
dohodu, prípadne, či použijú priamo termín „zmluvná pokuta“, ale rozhodujúci je obsah ich dohody.
Dohodou o zmluvnej pokute možno zaistiť splnenie určitej zmluvnej povinnosti, vyplývajúce z akejkoľvek
zmluvy, dokonca aj zo zmluvy inominátnej, pravda, pokiaľ to jej charakter pripúšťa. Dohoda o zmluvnej
pokute ako zaisťovací prostriedok je závislá od existencie hlavného záväzku, ktorý je zmluvnou pokutou

zabezpečený.

25. V rozhodnutí sp. zn. 5 Obdo/11/2008 Najvyšší súd SR uviedol, že zmluvná pokuta je jedným z
právnych prostriedkov slúžiacim na zabezpečenie zmluvnej povinnosti. Právna úprava obsiahnutá v
ustanovení § 544 a 545 Občianskeho zákonníka vyžaduje pre platné dojednanie zmluvnej pokuty,

okrempísomnejformy,vymedzeniezmluvnejpovinnosti,ktorámábyťtaktozabezpečenáajednoznačnú
dohodu o výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobu jej určenia.

26. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, pre inštitút zmluvnej pokuty je typické, že ju je možné dojednať
len pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, t.j. povinnosti, ktorá vznikla z dvoj alebo viacstranného

právneho úkonu - zmluvy. Žalobkyňa uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 1.000
eur odvádzala od ustanovenia čl. V. Dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov
zo dňa 21.03.2016, podľa ktorého v prípade spochybnenia vyhlásenia jednej zo zmluvných strán
uvedeného v tomto článku, má druhá zmluvná strana nárok na zmluvnú pokutu vo výške 1.000
eur. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že predmetné zmluvné dojednanie (ani žiadne iné

ustanovenie dohody) neobsahuje úpravu žiadnej zmluvnej povinnosti, ktorej porušenie má za následok
povinnosť platiť zmluvnú pokutu druhej zmluvnej strane v zmysle čl. V. dohody. Žalobkyňa v konaní
netvrdila a zároveň ani nepreukázala, že by sa so žalovaným akýmkoľvek spôsobom dohodla na
tom, že žiadna zo zmluvných strán dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov
nesmie spochybňovať vyhlásenie zmluvných strán uvedené v zmluve. Nakoľko žalobkyňa v konaní

netvrdila a ani nepreukázala to, že zmluvnou pokutou bola zabezpečená určitá konkrétna zmluvná
povinnosť účastníkov zmluvného vzťahu, nemohlo v danom prípade dôjsť v čl. V. Dohody o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov k platnému dojednaniu zmluvnej pokuty, a teda žalobkyni
neprináleží voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 1.000 eur, ktorého sa domáhala titulom zmluvnejpokuty. Súd len záverom dodáva, že aj pokiaľ by žalobkyňa v konaní preukázala existenciu dohody strán
(len) o tom, že majú povinnosť nespochybňovať zmluvné vyhlásenie v zmluve, takáto úprava povinnosti
by bola neurčitá, nakoľko zo samotného pojmu „spochybniť“ nevyplýva konkrétny spôsob konania, ktorý

zakladá právo druhej zmluvnej strany na zaplatenie zmluvnej pokuty. Naviac, uvedený pojem pripúšťa
natoľko široký výklad, že by jeho použitie v takomto kontexte mohlo bez ďalšieho znamenať až zásah
do ústavných práv zmluvných strán (napr. sloboda prejavu, právo na súdnu ochranu). Z uvedených
dôvodov súd zamietol podanú žalobu aj čo do žalobkyňou uplatneného nároku na zaplatenie sumy 1
000 eur titulom zmluvnej pokuty.

27. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.

28. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Alternatívne požadovala rozsudok zmeniť
tak, aby žalobe žalobkyne bolo vyhovené. Ako dôvod uviedla, že rozhodnutie je nesprávne, pričom i

samotné odôvodnenie rozsudku vykazuje značnú rozporuplnosť a arbitrárnosť. Po rozvode manželstva
so žalovaným uzatvorila dňa 21.03.2016 čiastkovú dohodu o vyporiadaní BSM v predmete hnuteľné veci
a tým všetky hnuteľné veci boli vysporiadané. Predmetný rebrík sa nachádzal v hospodárskej budove
ObceK.,ktorásanachádzanaparceleč.XXX/X ajevjejvýlučnomvlastníctveajspozemkom.Žalovaný
napriek vedomosti, že predmetná hospodárska budova s pozemkom je v jej výlučnom vlastníctve a

nemalpovolenievkročiťdotohtoobjektu,takurobiladňa24.06.2023odcudzilrebrík,ktorýsrodinouroky
používala až do dňa, kým ho žalovaný odcudzil. V čiastkovej dohode o vyporiadaní BSM bolo uvedené
pracovné náradie, ktoré bolo v rodinnom dome, na E. ulici v hodnote 50 eur, ale rebrík tam nepatril, lebo
sa nachádzal v Obci K. v hospodárskej budove, ktorá je v jej vlastníctve. Rebrík sa používal na práce v
záhrade aj počas manželstva. Hodnotu rebríka 150 eur určila podľa cien uvedených na internete a rebrík

bol plne funkčný. V dohode o vyporiadaní BSM bola preto tak nízka cena za pracovné náradie, lebo
rebrík tam nepatril. Náradie odfotila a žalovanému ostalo náradie v rodinnom dome a žalobkyni rebrík v
hospodárskej budove v K.. V rodinnom dome bolo veľa náradia, preto si ho aj odfotila, pričom z náradia
z rodinného domu nič nezobrala a všetko ostalo žalovanému. Sestra býva na susednej parcele č. XXX/
X v rodinnom dome v K. a potvrdila, že rebrík slúžil na práce v záhrade a že bol v hospodárskej budove

a rovnako to potvrdil aj žalovaný. Sestra vo svojej výpovedi povedala, že išla po rebrík do hospodárskej
budovy a tam nebol, z čoho jasne vyplýva, že ho používala. Preto telefonovala žalovanému a pýtala sa,
či ho zobral. Potom telefonovala ihneď aj žalobkyni. Na používanie rebríka mala sestra povolenie od
žalobkyne, lebo bola jeho vlastníčkou, pričom žalovaný vlastníkom rebríka nebol a nemal povolenie na
vstup na jej pozemok a ani do jej budovy. Celý čas po uzavretí dohody, ako aj pred uzavretím dohody,

rebrík používala. Keď ho žalovaný zobral na práce, ktoré uviedol, bolo to bez jej vedomia a bez jej
súhlasu. Rebrík používala pre svoju potrebu a potrebu svojej rodiny výlučne ako vlastník. Táto hnuteľná
vec je potrebná v sade na konci zimného obdobia na orezávanie stromov, čiže už vo februári, keď sú
stromy vo fáze „spánku“ a až do polovice novembra, kedy sa oberajú neskoré jablká. Oberanie ovocia
prebieha postupne, pričom niektoré stromy majú viac ako 40 rokov, sú vysoké, najmä orech, čerešne

a jablone. Preto rebrík bol stále v hospodárskej budove a používal sa v ovocnom sade. Ovocný sad s
rozlohou 1476 m2 považuje za ďalší a dostatočný dôkaz na to, že rebrík tam bol potrebný a žalovaný
klamal, keď hovoril, že ho mal u seba a že je jeho. Pri rodinnom dome v Bardejove potrebný nebol.

29. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

30. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalobkyne nie je opodstatnené.

31. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

32. Pokiaľ ide o námietky žalobkyne poukazujúce na značnú rozporuplnosť a arbitrárnosť rozhodnutia,
s týmito nie je možné sa stotožniť.33. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie

ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

34. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

35. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len

celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

36. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

37. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

38. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol

v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti

na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

39. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých

spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných
princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.

40.Okremzákladnýchprincípovjehodnoteniedôkazovupravenévust.§191C.s.p.Vychádzajúcztohto

ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.41. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada

voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

42. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie

zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný

skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

43. V danom prípade, ako na to správne poukazuje prvoinštančný súd, samotná žalobkyňa v podanej

žalobe skonštatovala, že sporný rebrík, vydania ktorého sa domáha, bol zakúpený do domácnosti
žalobkyne a žalovaného počas trvania ich manželstva. V tom čase strany sporu žili v spoločnej
domácnosti v meste C. a nie v obci K.. Žalobkyňa pritom ničím hodnoverným nepreukázala a ani
neobjasnila, akým spôsobom a kedy sa sporná hnuteľná vec dostala do obce K.. Zo strany žalobkyne
tak nebolo ničím právne významným preukázané, aby rebrík tvoriaci predmet sporu užívala výlučne

ako vlastník pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti, a to počas obdobia najmenej troch rokov od
zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

44. Keďže vlastnícke právo žalobkyne nebolo ani čiastočne preukázané, odvolací súd postupom
vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

45. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255
ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnému žalovanému v
súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

46. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).