Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/76/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115226234
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:3115226234.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej,
v právnej veci žalobcu Považský cukor, a.s. so sídlom Cukrovarská 311/9, 914 01 Trenčianska Teplá,
IČO: 35 716 266, zastúpeného ČECHOVÁ & PARTNERS s.r.o., Staromestská 3, 811 03 Bratislava –
mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 249 129, proti žalovanému G. Kotakis Trans A.S. so sídlom 14
Parodos Chatzianesti, 18233 Agios Ioannis Renti, Pireus, Grécko, identifikačný kód 52970/02/B/02/140,
zastúpenému advokátom JUDr. Daliborom Pavelkom, Pribinova 46, 920 01 Hlohovec, o zaplatenie
428.191,14 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k.

36Cb/492/2015 - 932 zo dňa 23. marca 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. 36Cb/492/2015 - 932 zo dňa 23. marca 2022 v časti I.
výrokovej vety, ktorou súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 428.191,14 Eur a paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,-Eur, p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. 36Cb/492/2015 - 932 zo dňa 23. marca 2022 v časti I.
výrokovej vety, ktorou súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 9,05 % úrok z omeškania zo sumy

428.191,14 Eur od 14.08.2015 do zaplatenia m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
úrok z omeškania zo sumy 428.191,14 Eur vo výške 7,30 % od 14.08.2015 do 15.03.2016, vo výške
7,25 % od 16.03.2016 do 26.07.2022, vo výške 7,75 % od 27.07.2022 do 13.09.2022, vo výške 8,50
% od 14.09.2022 do 01.11.2022, vo výške 9,05 % od 02.11.2022 do zaplatenia, v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

III. Rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. 36Cb/492/2015 - 932 zo dňa 23. marca 2022 v časti II.
výrokovej vety o trovách konania, p o t v r d z u j e.

IV. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom výrokom I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 428.191,14 Eur s 9,0 % ročným úrokom z omeškania od 14.08.2015 do zaplatenia a paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,-Eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Výrokom II. žalobcovi súd priznal proti žalovanému náhradu 100 % trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa v návrhu domáhal vydania európskeho platobného
rozkazu, ktorým by súd zaviazal žalovaného na náhradu škody v sume 451.782,54 Eur s 9,05%
ročným úrokom z omeškania od 14.08.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uviedol, že dňa
13.05.2011 uzavrel ako ukladateľ so žalovaným ako skladovateľom zmluvu o skladovaní, ktorá bolaneskôr doplnená dodatkom zo dňa 25.02.2013, na základe ktorej žalovaný uskladňoval pre žalobcu
kryštálový cukor, uložený v uzatvorených kontajneroch. Podľa bodu 12 Zmluvy o skladovaní je na
riešenie akýchkoľvek sporov, vzniknutých pri plnení zmluvy o skladovaní príslušný súd podľa sídla

ukladateľa (žalobcu) v Slovenskej republike, t.j. takýmto súdom je Okresný súd Trenčín. V júli 2015
žalobca zistil, že žalovaný si riadne neplní svoje povinnosti podľa zmluvy o skladovaní a rozhodol
sa vykonať kontrolu uskladneného tovaru v súlade s bodom 3 zmluvy o skladovaní. Počas inventúry,
vykonanej v sklade žalovaného žalobcom dňa 14.07.2015 sa zistilo, že chýba značné množstvo cukru
(konkrétne 1 259 820 kg cukru), ktorý mal byť uskladnený v sklade v súlade so zmluvou o skladovaní.

Uvedené skutočnosti boli potvrdené žalovaným v inventúrnom súpise zo dňa 14.07.2015. Bod 1 zmluvy
o skladovaní ustanovuje, že „všetok chýbajúci alebo poškodený je skladovateľ povinný nahradiť do 30
dní ekvivalentom v rovnakej kvalite, buď vo forme príslušného tovaru alebo zodpovedajúcej peňažnej
čiastke“. Chýbajúci cukor a súvisiaca vzniknutá škoda boli zistené dňa 14.07.2015, a preto v súlade
s bodom 1 zmluvy o skladovaní mal byť chýbajúci cukor nahradený do 30 dní odo dňa 14.07.2015,
t.j. chýbajúci cukor mal byť nahradený najneskôr do 13.08.2015. Dňa 04.08.2015 sa strany sporu

dohodli (písomnou dohodou napísanou priamo na inventúrnom súpise), že náhrada chýbajúceho cukru
bude poskytnutá žalovaným vo forme peňažnej náhrady. Žalovaný sa písomne zaviazal nahradiť škodu
vzniknutú žalobcovi v súvislosti s chýbajúcim cukrom v sume 622.115,40 Eur. Vzhľadom k tomu, že
sa strany nedohodli inak, platí doba splatnosti špecifikovaná v bode 1 zmluvy o skladovaní, a preto
vyplatenie škody malo byť uskutočnené najneskôr do 13.08.2015. Doteraz však k vyplateniu náhrady

škody nedošlo. Žalovaný mal voči žalobcovi niekoľko pohľadávok, ktoré boli spôsobilé na započítanie
voči žalovanej pohľadávke, a preto žalobca započítal svoju pohľadávku na náhradu škody voči takýmto
pohľadávkam žalovaného. K započítaniu došlo prostredníctvom emailu datovaného dňa 08.09.2015,
pričom predmetom započítania boli pohľadávky žalovaného v sume 13.431,60 Eur na základe
faktúry č. 11917 zo dňa 22.06.2015, v sume 1.881,90 Eur na základe faktúry č. 11918 zo dňa 22.06.2015,

v sume 984,- Eur na základe faktúry č. 11919 zo dňa 22.06.2015, v sume 20.725,50 Eur na základe
faktúry č. 11950 zo dňa 30.06.2015, v sume 5.719,50 Eur na základe faktúry č. 11951 zo dňa 30.06.2015,
v sume 5.346,81 Eur na základe faktúry č. 11952 zo dňa 30.06.2015, č. 1.722,- Eur na základe faktúry
č. 11953 zo dňa 30.06.2015, v sume 3.936,- Eur na základe faktúry č. 11959 zo dňa 06.07.2015, v sume
2.029,50 Eur na základe faktúry č. 11961 zo dňa 13.07.2015, v sume 8.610,- Eur na základe faktúry č.

11976 zo dňa 20.07.2015, v sume 1.906,50 Eur na základe faktúry č. 11977 zo dňa 20.07.2015, v sume
7.798,20 Eur na základe faktúry č. 11982 zo dňa 27.07.2015, v sume 2.152,50 Eur na základe faktúry
č. 11983 zo dňa 27.07.2015, v sume 9.526,35 Eur na základe faktúry č. 11993 zo dňa 31.07.2015, v
sume 1.906,50 Eur na základe faktúry č. 11994 zo dňa 31.07.2015, v sume 8.468,55 Eur na základe
faktúry č. 12001 zo dňa 10.08.2015, v sume 1.414,50 Eur na základe faktúry č. 12002 zo dňa

10.08.2015, v sume 2.373,90 Eur na základe faktúry č. 12009 zo dňa 17.08.2015, v sume 6.765,- Eur na
základe faktúry č. 12010 zo dňa 17.08.2015, v sume 8.560,80 Eur na základe faktúry č. 12012 zo dňa
24.08.2015, v sume 2.214,- Eur na základe faktúry č. 12013 zo dňa 24.08.2015, v sume 10.098,30
Eur na základe faktúry č. 12018 zo dňa 31.08.2015, v sume 1.439,10 Eur na základe faktúry č. 12019
zo dňa 31.08.2015, v sume 11.260,65 Eur na základe faktúry č. 12029 zo dňa 07.09.2015, v sume

1.525,20 Eur na základe faktúry č. 12030 zo dňa 07.09.2015, v sume 9.987,60 Eur na základe faktúry č.
12035 zo dňa 11.09.2015, v sume 1.562,10 Eur na základe faktúry č. 12036 zo dňa 11.09.2015, v sume
12.607,50 Eur na základe faktúry č. 12056 zo dňa 22.09.2015, v sume 4.378,80 Eur na základe faktúry
č. 12057 zo dňa 22.09.2015. Celková suma započítaných pohľadávok je 170.332,86 Eur. Po uvedenom
započítaní predstavuje pohľadávka žalobcu na náhradu škody sumu 451.782,54 Eur.

3. Okresný súd Trenčín vydal vo veci európsky platobný rozkaz sp. zn. 36Cb/492/2015 zo dňa
11.02.2016, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor.

4. Žalovaný žiadal návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu v celom rozsahu zamietnuť. V

písomnom vyjadrení zo dňa 13.01.2017 potvrdil, že strany sporu uzavreli dňa 13.05.2011 zmluvu o
skladovaní, doplnenú dodatkom zo dňa 25.02.2013. Ostatné tvrdenia žalobcu uvedené v návrhu na
vydanie európskeho platobného rozkazu žalovaný namietal. Uviedol, že k tomu, aby v zmysle § 373 a
nasl. Obch. zák. mohol vzniknúť nárok na náhradu škody, je potrebné naplnenie viacerých predpokladov
zodpovednostizaškodu.Tomutopostupumusívšakeštepredchádzaťexistencianiekoľkýchzákladných

predpokladov všeobecnej povahy hmotnoprávneho a procesného charakteru, medzi ktoré možno
zaradiť napríklad osvedčenie aktívnej legitimácie k uplatňovanému nároku na náhradu škody titulom
straty, opotrebenia alebo iného poškodenia určitej veci. Podľa názoru žalovaného z listín pripojených
k návrhu nevyplýva jediný dôkaz o vlastníckom práve, ktoré by svedčilo žalobcovi vo vzťahu k cukru,za ktorý si nárokuje relutárnu náhradu. Zo samotnej skutočnosti, že žalobca v minulosti uskladňoval u
žalovaného cukor v žiadnom prípade neznamená, že by bol žalobca automaticky vlastníkom takéhoto
cukru, keďže v reáliách medzinárodného obchodu nie je ničím neobvyklým realizácia skladovacích

úkonov jednou spoločnosťou v rôznych formách zastúpenia (resp. proxy) v prospech inej zadávateľskej
spoločnosti alebo viacerých spoločností v rámci dodávateľského reťazca, pričom odvetvie prepravy a
skladovania je práve typické využívaním subdodávok. Žalovaný poukazoval na to, že žalobca predložil
emailovú korešpondenciu medzi žalovaným a spoločnosťou NORDZUCKER AG, pričom so žalovaným
v tejto veci komunikoval pán Lars Mülller, ktorý nikdy nefiguroval v organizačnej štruktúre žalobcu. Z

výpisu žalobcu z obch. registra možno vyvodiť, že spoločnosť NORDZUCKER AG je zrejme materskou
spoločnosťou žalobcu, z čoho možno dedukovať, že žalobca zabezpečoval uskladnenie cukru pre svoju
materskú spoločnosť vo vlastnom mene a na jej účet, čo znamená, že s najväčšou pravdepodobnosťou
nie je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie vo veci, keďže doposiaľ žiadny objektívnym spôsobom
nepreukázal vlastnícke právo k cukru, ktorý deklaruje za zničený alebo chýbajúci vinou žalovaného.
Jediným dôkazným prostriedkom, o ktorý žalobca opiera svoju žalobu je inventúrny súpis, ktorý

bol spísaný dňa 14.07.2015, avšak predmetná listina nemôže byť žiadnym objektívnym dôkazom o
akomkoľvek nároku žalobcu. Žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že by predtým, ako
mu mal uplatňovaný nárok vzniknúť, dodal žalovanému za účelom uskladnenia akýkoľvek cukor, resp.
v akom množstve mu mal cukor dodať. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, kedy
a v akom množstve žalovanému cukor dodal a v akom množstve by sa mal tento cukor u žalovaného

nachádzať. Žalovaný nárok nevychádza z komparácie množstva preukázateľne dodaného cukru a
množstva cukru, ktorý sa v čase kontroly nachádzal v sklade žalovaného, ale z porovnania takto
zisteného množstva so stavom, ktorý je obsahom SAP žalobcu, teda jeho internej evidencie. Podľa
žalovaného v rámci kontroly vykonanej žalobcom mohlo dôjsť výhradne k detekcii nesúladu medzi
množstvom cukru reálne uskladneného u žalovaného a množstvom cukru, ktorý by mal byť uskladnený

v súlade s internou evidenciou žalobcu. Takúto škodu však nemožno označiť inak ako domnelú. Žalobca
tvrdil, že žalovaný uznal škodu zistenú v rámci kontroly, pričom sa zaviazal zabezpečiť, aby žalobca
neutrpel žiadnu škodu. Podľa žalovaného platí, že uznal len výsledok kontroly, ktorým je detekcia kvazi-
škody zodpovedajúcej rozdielu medzi množstvom fakticky uskladneného cukru a množstvom cukru,
ktorý by mal byť uskladnený v súlade s internou evidenciou žalobcu. Žalobca tak fakticky nepreukázal,

že by mu reálne vznikla škoda, ktorá by mohla mať opodstatnenie v objektívnom skutkovom základe
veci, preto je i deklarácia žalovaného v tom smere, že zabezpečí, aby žalobca neutrpel žiadnu škodu,
bez právnej relevancie. Podľa § 379 Obch. zák. sa nahrádza skutočná škoda, čo znamená, že k tomu,
aby mohol poškodený uplatňovať voči škodcovi nárok na náhradu škody, musí preukázať reálny vznik
škody. Za takýto stav nemožno považovať jednostranné vyhlásenie škodcu, ani jednostrannú dohodu

o vzniku škody medzi škodcom a poškodeným, nakoľko takéto úkony nie sú bez ďalšieho spôsobilé
konštituovať vznik škody, ak poškodený nepreukáže, že by k vzniku skutočnej škody aj došlo. Žalovaný
tiež poukazoval na to, že obsahom dohody spísanej na inventúrnom súpise, nie je žiaden záväzok
žalovaného nahradiť chýbajúci cukor prostredníctvom finančnej náhrady. Žalovaný namietal aj platnosť
predmetnej dohody, nakoľko nie je možné identifikovať osoby, ktoré ju mali za žalobcu uzavrieť. Okrem

uvedeného žalovaný namietal, že výšku náhrady škody, ktorá bola žalobcom odôvodnená množstvom
údajne chýbajúceho cukru vynásobeným sumou 470,- Eur, ktorá má predstavovať hodnotu jednej tony
cukru, žalobca nepreukázal.

5. Na pojednávaní dňa 03.02.2017 vzniesol žalovaný kompenzačnú námietku, ktorou si proti žalovanej

pohľadávke žalobcu započítal svoju pohľadávku proti žalobcovi v sume 448.068,69 Eur. Žalobca so
započítaním žalovanej pohľadávky nesúhlasil. Poukazoval na to, že žalovaným predložené faktúry nie
sú právnymi úkonmi a žalovaný neuviedol právny základ pre započítaciu námietku.

6. Žalobca poukazoval na to, že podľa bodu 13 zmluvy o skladovaní na otázky touto zmluvou

neupravené sa primerane použijú ustanovenia slovenského Občianskeho zákonníka. Obsah čl. 13
zmluvy o skladovaní, v spojení s ďalšími skutočnosťami, ale aj sám osebe považoval žalobca za voľbu
rozhodného práva v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008 zo 17.06.2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Formulácia „otázky touto zmluvou neupravené sa
spravujú(citovanýmprávnympredpisom)“jeformulácia,ktorájebežnepoužívanávzmluvnýchvzťahoch

a vyskytuje sa aj v zmluvách akceptovaných verejnými orgánmi. Pri výklade takejto formulácie doteraz
nevznikali pochybnosti o tom, že aj celá zmluva sa spravuje uvedeným právnym predpisom, resp.
poriadkom. Žalobca mal zato, že bod 13 zmluvy o skladovaní jednoznačne a výslovne vyjadruje vôľu
zmluvných strán zvoliť si slovenské právo ako rozhodné právo pre celú zmluvu o skladovaní a znejvyplývajúce nároky. Právomoc Okresného súdu Trenčín na konanie v spore vyplýva z bodu 12 zmluvy
o skladovaní. Z aplikácie slovenského práva ako rozhodného práva následne vyplýva, že na zmluvu o
skladovaní ako na zmluvný vzťah medzi dvoma podnikateľmi, týkajúci sa ich podnikateľskej činnosti, sa

v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka použije Obchodný zákonník. Ustanovenie § 261 ods.
1 Obchodného zákonníka je v zmysle § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka kogentným ustanovením,
od ktorého nie je možné sa odchýliť, ani ho vylúčiť. Žalobca od začiatku tohto konania uplatňoval svoje
nároky v zmysle Obchodného zákonníka a rovnako tak žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 13.01.2017
pri svojej argumentácii odkazuje na ustanovenia Obchodného zákonníka. Voľba slovenského práva ako

rozhodného práva tak vyplýva aj z okolností prípadu a bola aj dodatočne výslovným konaním strán
potvrdená. Stratený cukor bol poistený v rámci skupinovej poistnej zmluvy č. 305302 zo dňa 30.03.2015,
uzatvorenejmedziNordzuckerAG,Nemecko,materskouspoločnosťoužalobcu,akopoistníkomaspolu-
poisťovateľmi Zurich Insurance plc., Nemecko; AXA Corporate Solutions Deutschland, Nemecko a
AGCS, Nemecko (ďalej všetci spolu-poisťovatelia len ako „Poisťovňa“). Poistenými osobami sú v zmysle
poistnej zmluvy aj dcérske spoločnosti Nordzucker AG, vrátane žalobcu ( bod 21.1.1. poistnej zmluvy).

Poistná zmluva sa spravuje nemeckým právom (čl. 26 Všeobecných podmienok k poistnej zmluve).
V súvislosti so stratou cukru, ktorá je predmetom tohto konania poisťovňa vyplatila poistné plnenie
v sume 373.018,- Eur žalobcovi prostredníctvom spoločnosti Nordzucker AG. V dôsledku spoluúčasti
(napr.bod12.13.3.poistnejzmluvy)poistnéplnenienepokrývalocelúvýškuškody,ktorábolaspôsobená
žalobcovi. Napriek uvedenému poisťovňa nikdy nepopierala hodnotu strateného cukru alebo výšku

vzniknutej škody; naopak nezávislý znalec, určený poisťovňou, stanovil, že hodnota cukru je 522,- Eur
za jednu metrickú tonu, t.j. vyššia ako hodnota 470,- Eur za 1 metrickú tonu, určená v Inventúrnom
súpise. Poisťovňa vyplatila poistné plnenie v sume 373.018,- Eur. Vzhľadom k tomu, že poistná zmluva
sa spravuje nemeckým právom, aj prípadný prechod nároku na náhradu škody (do výšky poistného
plnenia) sa spravuje nemeckým právom. Uvedené vyplýva aj z čl. 15 nariadenia (Rím I), v zmysle

ktorého ak má osoba (ďalej len „veriteľ“) zmluvnú pohľadávku voči inej osobe (ďalej len „dlžník“) a
tretia osoba má povinnosť uspokojiť veriteľa alebo na základe takejto povinnosti veriteľa už uspokojila,
právny poriadok, ktorým sa spravuje povinnosť tretej osoby uspokojiť veriteľa, určuje tiež, či a do akej
miery si tretia osoba môže uplatniť voči dlžníkovi práva, ktoré mal veriteľ voči dlžníkovi podľa právneho
poriadku, ktorým sa spravuje ich vzťah. Poisťovňa požiadala o postúpenie nároku na náhradu škody

voči žalovanému vo výške uhradeného poistného plnenia zo žalobcu na poisťovňu a zároveň poverila
žalobcu, aby vymáhal nárok na náhradu škody sám vo svojom mene na účet poisťovne. Pre účely tohto
konania boli uvedené skutočnosti potvrdené poisťovňou Zurich, ktorá je vedúcim spolu-poisťovateľom
oprávneným v súlade s čl. 19.4.1 poistnej zmluvy konať v mene všetkých spolu-poisťovateľov. V zmysle
nemeckého práva takáto dohoda poskytuje žalobcovi aktívnu vecnú legitimáciu aj v tejto časti nároku

na náhradu škody. Rovnakú situáciu predpokladá aj slovenské právo (ak by bolo rozhodným právom
pre prechod práva v súvislosti s poistným plnením). V zmysle § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak
má poistený právo na náhradu škody spôsobenej poistnou udalosťou voči inej osobe, prechádza právo
na náhradu poskytnutím poistného plnenia (a do jeho výšky) z poisteného na poisťovateľa. Taktiež v
zmysle § 530 Občianskeho zákonníka by došlo k zákonnému postúpeniu, keďže na žiadosť postupníka

môže postupca vymáhať postúpený nárok sám vo svojom mene na účet postupníka. V zmysle aktuálnej
judikatúry slovenských súdov pri vymáhaní pohľadávky na súde postupca nemusí v žalobe vyjadriť,
že pohľadávku uplatňuje na účet postupníka. Vzhľadom k uvedenému mal žalobca zato, že vyplatenie
poistného plnenia neviedlo k zániku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní, a to ani sčasti.

7. Podľa žalovaného spornou a zásadného významu je z titulu medzinárodného prvku otázka aplikácie
príslušného právneho poriadku na prejednávanú vec, resp. jej partikulárne časti. Poukazoval na
to, že mandatórna aplikácia Obchodného zákonníka na vzťahy medzi dvoma podnikateľmi sa aj s
odkazom na dikciu zákona výslovne obmedzuje len na záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi. Ak
sa však strany sporu v zmluve o skladovaní, ktorá bude podliehať režimu Obchodného zákonníka

a ktorá vyčerpávajúco upravuje vzťahy z tohto záväzkového vzťahu vyplývajúce dohodli, že všetky
ostatné vzťahy mimozáväzkového charakteru budú podliehať právnej úprave obsiahnutej v Občianskom
zákonníku, nemožno v otázkach neupravených zmluvou alebo zákonnými ustanoveniami regulujúcimi
zmluvný typ zmluvy o skladovaní uvažovať o aplikácii Obchodného zákonníka. Žalovaný dodal, že
zmluvukoncipovalžalobca,čomožnodovodiťzosnahyozaloženieprávomociOkresnéhosúduTrenčín,

preto sa javí byť zjavne účelovým konanie, ktorým sa žalobca snaží o interpretáciu takejto zmluvy v
rozpore s jej obsahom.8. Žalovaný zároveň namietal nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore. Poukazoval
na to, že dňa 01.10.2014 uzavrel žalobca so spoločnosťou CHRISTOS DIMOU & SIA E.E. rámcovú
kúpnu zmluvu, na základe ktorej sa žalobca zaviazal dodať tejto spoločnosti v období od októbra

2014 do septembra 2015 cukor v množstve 1500 ton. Na tomto základe žalovaný ako poskytovateľ
prepravných a skladovacích služieb pre žalobcu dodal spoločnosti CHRISTOS DIMOU & SIA E.E.
dňa 14.05.2015 predmetný cukor v množstve 723,75 ton, ktorý žalobca deklaruje ako stratený. Takáto
prax bola medzi žalobcom, žalovaným a obchodnou spoločnosťou CHRISTOS DIMOU & SIA E.E.
bežnou obchodnou praxou, ktorá sa realizovala po dobu niekoľkých rokov a v ktorej žalovaný pôsobil

ako skladovateľ a prepravca cukru pre žalobcu, ktorý bol následne na pravidelnej báze expedovaný
predmetnej spoločnosti. Dodanie cukru obchodnej spoločnosti CHRISTOS DIMOU & SIA E.E. v tejto
veci je žalobcovi veľmi dobre známe, pretože on sám si uplatňoval nárok na náhradu škody titulom
straty tohto cukru od spoločnosti CHRISTOS DIMOU & SIA E.E., ktorá cukor spracovala a predala
bez toho, aby poskytla žalobcovi akékoľvek protiplnenie. Je zrejmé, že transfer cukru v prospech tejto
spoločnosti sa realizoval na základe pokynu žalobcu, pretože v opačnom prípade by žalobca nemal

absolútne žiaden dôvod obracať sa na akúkoľvek osobu, ktorej by žalovaný dodal cukor bez jeho
súhlasu s výzvou, aby nahradila škodu neoprávneným spracovaním cukru. Z uvedeného je podľa
žalovaného zrejmé, že žalovaný sa nedopustil žiadneho konania, ktoré by mohlo mať za následok vznik
akejkoľvek škody na strane žalobcu. Obdobne žalovaný dňa 23.06.2015 dodal cukor v množstve 350
ton spoločnosti Ganetta Ltd.. Žalovaný poukazoval tiež na to, že žalobca mu dodal cukor, ktorý deklaruje

za stratený, k uskladneniu na paletách, čo je však v rozpore so zmluvou o skladovaní, uzavretou medzi
žalobcom a žalovaným, v ktorej sa strany dohodli, že žalobca bude u žalovaného uskladňovať cukor
výhradne v uzavretých kontajneroch. Žalovaný totiž nemá žiadne kapacity, ani možnosti k uskladňovaniu
cukru zabaleného v 25 kg vreciach na paletách, ktoré mu boli dodané žalobcom. Uvedené má za
následok, že ak by aj žalovaný nedodal cukor vyššie označeným subjektom, z titulu porušenia zmluvy zo

strany žalobcu,, spočívajúceho v dodaní cukru na paletách, by musel žalovaný pri vynaložení odbornej
starostlivosti a v záujme ochrany cukru zabezpečiť jeho uskladnenie u iného skladovateľa, ktorý by bol
k tomu uspôsobený. Ak by teda aj žalovaný legitímne a v záujme žalobcu dodal cukor k uskladneniu inej
spoločnosti v dôsledku situácie zavinenej žalobcom a pri takomto uskladnení by došlo k vzniku škody,
táto nemôže byť pripočítaná na ťarchu žalovaného, ktorému by svedčili liberačné dôvody.

9. V súvislosti s kompenzačnou námietkou žalovaný poukazoval na to, že v prípade predložených faktúr
sa v žiadnom prípade nejedná o žiadne fiktívne, ani účelové faktúry, ale tieto boli riadne vyhotovené
na základe vykonaných služieb, ktoré sú predmetom fakturácie. Spolu s faktúrami, ktoré už žalobca
jednostranne započítal, tvoria ucelený rad, t.j. nejedná sa o žiadne dodatočne vyfabrikované účtovné

doklady s cieľom vytvoriť neexistujúce pohľadávky žalovaného proti žalobcovi. Zo všetkých faktúr
prezentovaných k započítaniu, bola riadne odvedená DPH.

10. Žalobca poukazoval na to, že na pojednávaní dňa 27.04.2017 svedkovia Lars Müller, Torsten
Bigalke a Ľuboš Tomaník zhodne potvrdili, že vlastníkom chýbajúceho cukru je žalobca. Žalovaný pritom

rozporoval vlastníctvo cukru prvýkrát až začiatkom roku 2017 v jeho druhom vyjadrení, pričom dovtedy
vlastníctvo žalobcu k chýbajúcemu cukru uznával a nerozporoval. Svedok Ľuboš Tomaník vo svojej
výpovedi tiež uviedol, že žalobca kúpil chýbajúci cukor od tretích osôb a môže predložiť faktúry a dodacie
listy, ktoré dokazujú, že vlastníkom chýbajúceho cukru bol žalobca. Žalobca trval na tom, že chýbajúci
cukor v objeme 1 070 ton bol ním zakúpený z Chorvátska, čo bolo aj výslovne uvedené v Inventúrnom

súpise. Žalobca kúpil predmetný cukor od chorvátskej spoločnosti SLADORANA TVORNICA ŠEČERA
družstvo s ograničenom odgovornošću so sídlom Šečerana 63, 322 70 Županja, Chorvátsko (ďalej len
„SLADORANA“). Chorvátsky cukor bol objednaný dvomi objednávkami žalobcu, konkrétne objednávkou
č. 4500219111 a objednávkou č. 4500223827, na základe ktorých bol chorvátsky cukor žalobcovi
dodaný v dvoch dodávkach dňa 27.05.2015 a dňa 11.06.2015. V každej z uvedených dodávok bol

žalobcovi doručený chorvátsky cukor v množstve 690 ton, t.j. celkové množstvo chorvátskeho cukru
kúpeného a doručeného žalobcovi, predstavovalo 1380 ton. Chorvátsky cukor mal byť v zmysle
dohody doručený FCA (t.j. v zmysle INCOTERMS 2010 Free Carrier - Vyplatené k dopravcovi) do
jedného zo skladov žalovaného (určeného v prílohe k faktúre). Prevzatie a dodanie chorvátskeho cukru
bolo potvrdené samotným žalovaným, ktorý v mene žalobcu vykonal prepravu chorvátskeho cukru z

vlakovej stanice do svojho skladu a žalobcovi vystavil faktúry za prepravné služby. Faktúra žalovaného
jednoznačne identifikuje čísla vagónov, ktoré boli uvedené aj v zozname SLADORANY. Pri dodaní
kúpeného chorvátskeho cukru spoločnosť SLADORANA vystavila žalobcovi faktúry na kúpnu cenu
chorvátskeho cukru. Tieto faktúry žalobca následne uhradil. Úhrada bola vykonaná v rámci spoločnejúhrady viacerých faktúr od spoločnosti SLADORANA za dodaný tovar. Prvá platba tiež zohľadňovala
započítanie vzájomných pohľadávok. Započítanie je poskytnuté na osobitnom doklade, ktorý jasne
uvádza aj faktúru č. 2118-1-1. Druhá platba predstavuje len celkovú sumu za viaceré faktúry, pričom

zoznam zaplatených faktúr (medzi nimi aj faktúra č. 2538-1-1) je poskytnutý v samostatnej tabuľke
pre druhú platbu. Uvedený zoznam bol vyextrahovaný z interného účtovného systému žalobcu. Sám
žalovaný navyše poskytol žalobcovi osobitné písomné vyhlásenie - potvrdenie o chýbajúcom cukre
datované 31.07.2015, ktoré výslovne obsahuje zoznam identifikačných čísel kontajnerov a vagónov,
v ktorých bol skladovaný chýbajúci cukor. Potvrdenie korešponduje s Inventúrnym súpisom a tento

potvrdzuje. Potvrdenie tiež preukazuje, že vyššie uvedené dôkazy o vlastníctve chorvátskeho cukru sa
vzťahujú na chýbajúci cukor. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca kúpil chorvátsky cukor od spoločnosti
SLADORANA, tento cukor bol riadne dodaný a kúpna cena bola vyfakturovaná a riadne zaplatená
žalobcom. Na základe takejto kúpy sa žalobca stal vlastníkom chorvátskeho cukru. Žalobca doplnil, že
podľa spoločných (SAP) záznamov žalobcu a žalovaného, ako aj Inventúrneho súpisu a potvrdenia zo
dňa 31.07.2015, v deň inventúry 14.07.2015 malo byť u žalovaného uskladnených spolu už len 1108

ton chorvátskeho cukru (zvyšnú časť zakúpeného chorvátskeho cukru žalobca medzitým predal svojim
zákazníkom). V sklade sa však reálne nachádzalo len 38 ton chorvátskeho cukru a zvyšných 1070
ton chorvátskeho cukru chýbalo, ako potvrdili strany sporu v Inventúrnom súpise. Zvyšok chýbajúceho
cukru v množstve 189,92 ton (ďalej len Nordic cukor) bol cukor zakúpený z Dánska, konkrétne od
sesterskej spoločnosti žalobcu Nordic Sugar A/S, dánska spoločnosť so sídlom Langebrogade 1,

1014 Kobenhavn K, Dánsko (ďalej len „Nordic Sugar A/S). Žalobca a Nordic Sugar A/S sú sesterské
spoločnosti a pravidelne medzi sebou obchodujú s cukrom na základe ad hoc objednávok v internom
systéme. V súlade s opísanou obchodnou praxou žalobca kúpil Nordic cukor, ktorý mu bol doručený
v kontajneroch v niekoľkých dodávkach v období júla a októbra 2014 a apríla 2015. Žalobca je ako
príjemca identifikovaný prostredníctvom svojho chorvátskeho IČ DPH (997626413). Bolo dohodnuté,

že Nordic cukor bude dodaný EXW, t.j. v súlade s INCOTERMS 2010 Ex Works / zo závodu, určené
miesto dodania - sklad žalovaného. Prevzatie a dodanie Nordic cukru bolo potvrdené samotným
žalovaným,ktorývykonalprepravuNordiccukruvmenežalobcuazaprepravnéslužbyvystavilžalobcovi
faktúru. Faktúra žalovaného jasne uvádza identifikačné čísla kontajnerov, ktoré korešpondujú s číslami
kontajnerov na dodacích listoch a v potvrdení zo dňa 31.07.2015. Dodaný Nordic cukor bol následne

fakturovanýspoločnosťouNordicSugarA/SžalobcoviakúpnacenaNordiccukru,uvedenávofaktúrach,
bola žalobcom zaplatená. Úhrady boli vykonané spoločne za viaceré faktúry od Nordic Sugar A/S a
ich zoznam je súčasťou potvrdenia o zaplatení faktúr (vrátane predmetných faktúr za Nordic cukor).
Tento bol extrahovaný z interného účtovného systému žalobcu. Rovnako ako v prípade chorvátskeho
cukru, žalovaný v potvrdení zo dňa 31.07.2015 uviedol identifikačné čísla kontajnerov, v ktorých bol

Nordic cukor dodaný, a tak potvrdenie zodpovedá Inventúrnemu súpisu a tento potvrdzuje, pričom tiež
potvrdzuje, že uvedené dôkazy o vlastníctve Nordic cukru sa vzťahujú na chýbajúci cukor. Z uvedených
dôkazov podľa žalobcu jasne vyplýva, že žalobca kúpil Nordic cukor od svojej sesterskej spoločnosti
Nordic Sugar A/S, pričom kúpou sa žalobca stal vlastníkom Nordic cukru. Podľa § 443 ods. 1 Obch.
zák. kupujúci nadobúda vlastnícke právo k tovaru, len čo je mu dodaný tovar odovzdaný. Chorvátsky

cukor a Nordic cukor boli odovzdané žalobcovi ich prevzatím zo strany žalovaného, ktorý prepravoval
tovar v mene žalobcu a takýto spôsob dodania bol dohodnutý aj so spoločnosťou SLADORANA a
Nordic Sugar A/S. V nadväznosti na poskytnuté faktúry, dodacie listy a potvrdenie o platbe, žalobca mal
zato, že predložil dostatočné dôkazy o tom, že chýbajúci cukor bol skutočne jeho majetkom a že jeho
stratou mu vznikla škoda (zníženie majetku), ktorú je zodpovedná osoba, t.j. žalovaný, povinná nahradiť.

Takéto dôkazy boli už skôr Najvyšším súdom SR uznané za dostatočné na preukázanie vlastníctva
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Obdo 16/2010 zo dňa 08.06.2011). Žalovaný podľa žalobcu už uznal
svoju zodpovednosť za chýbajúci cukor v Inventúrnom súpise a pri niekoľkých ďalších príležitostiach,
vrátane poskytnutého Potvrdenia, predložených emailov a čiastočnej úhrady formou zápočtu. Preto je
zrejmé, že zodpovednou osobou, ktorá je povinná nahradiť škodu (chýbajúci cukor) na majetku žalobcu,

je žalovaný. Žalobca navyše poukazoval na čl. I zmluvy o skladovaní, podľa ktorého všetok chýbajúci
alebo poškodený cukor je skladovateľ (žalovaný) povinný nahradiť do 30 dní ekvivalentom v rovnakej
kvalite, buď vo forme príslušného tovaru alebo zodpovedajúcej peňažnej čiastke. Uvedené zmluvné
ustanovenie je možné považovať za osobitné dojednanie o náhrade škody, keďže § 379 Obch. zák. nie
je kogentným ustanovením. V tomto prípade vlastníctvo chýbajúceho cukru nie je právne relevantné,

keďže strany sa dohodli v zmluve o skladovaní na náhrade akéhokoľvek chýbajúceho cukru, bez
ohľadu na jeho pôvod alebo vlastníctvo, pričom takéto odchylné dojednanie rozširujúce kategórie škody
(odchylné od § 379 Obchodného zákonníka ) je prípustné. Žalobcovi by bola spôsobená škoda aj v
prípade, ak by nebol vlastníkom chýbajúceho cukru, nakoľko by bol povinný odškodniť vlastníka cukru,pre ktorého by zabezpečoval skladovanie cukru. Preto takéto odchylné dojednanie od ustanovenia §
379 Obchodného zákonníka je logické a poskytuje žalobcovi účinnú ochranu. Žalobca poukazoval tiež
nato, že na pojednávaní dňa 27.04.2017 predložil súdu odpoveď od spoločnosti Christos Dimou, ktorou

reagoval na tvrdenia, že časť chýbajúceho cukru bola skladovaná v skladoch Christos Dimou. Christos
Dimou výslovne uviedol, že chýbajúci cukor mu nikdy nebol dodaný a označil tvrdenia žalovaného za
nepravdivé.

11. Písomným podaním zo dňa 30.05.2017 vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie sumy 23.591,40 Eur

s 9,05% ročným úrokom z omeškania od 14.08.2015 do zaplatenia späť. Poukazoval na to, že okrem
započítaných pohľadávok v sume 170.332,86 Eur, bolo uskutočnené aj ďalšie započítanie pohľadávok
v celkovej sume 23.91,40 Eur, ktoré sa týkalo faktúr žalovaného č. 11960 zo dňa 13.07.2015, splatná
12.08.2015 v sume 10.436,55 Eur; č. 12074 zo dňa 30.09.2015, splatná 30.10.2015 v sume 9.846,15
Eur;č.12075zodňa30.09.2015,splatná30.10.2015vsume2.509,20Eurač.12081zodňa05.10.2015,
splatná 26.02.2016 v sume 799,50 Eur

12. Súd uviedol, že vo výroku I. rozsudku č.k. 36Cb/492/2015-656 zo dňa 23.08.2017 Okresný súd
Trenčín zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 428 191,14 Eur s 9,05% ročným úrokom z omeškania
od 14.08.2015 do zaplatenia. Vo výroku II. označeného rozsudku prvoinštančný súd zastavil konanie v
časti o zaplatenie sumy 23.591,40 Eur z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby a vo výroku III. žalobcovi

priznal náhradu 100% trov konania. Výrok II. uvedeného rozsudku nadobudol právoplatnosť 12.09.2017.
Proti výrokom I. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný.

13. Uznesením č.k. 16Cob/292/2017-726 zo dňa 28.12.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť
28.01.2019,KrajskýsúdvTrenčínerozsudoksúduprvejinštancievovýrokuI.,ktorýmsúdprvejinštancie

zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 428.191,14 Eur z 9,05 % ročným
úrokom z omeškania od 14.08.2015 do zaplatenia a vo výroku III., ktorým sa žalobcovi priznala náhrada
100% trov konania zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Za podstatné a
právne významné odvolacie námietky a tvrdenia považoval odvolací súd tvrdenie, že súd prvej inštancie
nesprávneposúdilprávomocsúduarozhodnéprávo.Pooboznámenísasobsahomspisovéhomateriálu

dospel odvolací súd k názoru, že súd prvej inštancie správne posúdil právomoc súdu príslušného podľa
sídla žalobcu. Nedostatočne však posúdil použitie rozhodného práva na predmetný spor. Z uzavretej
Zmluvy o skladovaní zo dňa 13. mája 2011 bod 12. vyplýva, že strany si v prípade akéhokoľvek sporu
vyplývajúceho z realizácie tejto zmluvy dohodli právomoc súdu tak, že príslušným súdom bude súd
podľa sídla ukladateľa v Slovenskej republike. Ukladateľom bol slovenský subjekt - žalobca, ktorý má

sídlo v Trenčianskej Teplej a jeho príslušným súdom je Okresný súd Trenčín. Právomoc konajúceho
súdu v predmetnom spore je daná. V bode 13. Uzavretej Zmluvy o skladovaní zo dňa 13. mája 2011
si zmluvné strany dohodli na otázky touto zmluvou neupravené použitie slovenského Občianskeho
zákonníka. Zmluva o skladovaní obsahuje v bode 1. Dohodu zmluvných strán ohľadne náhrady škody,
ktorá vznikne z dôvodu chýbajúceho alebo poškodeného tovaru, a to tak, že skladovateľ, ktorým bol

žalovaný, je povinný nahradiť všetok chýbajúci alebo poškodený cukor do tridsiatich dní ekvivalentom
v rovnakej kvalite, buď vo forme príslušného tovaru alebo zodpovedajúcej peňažnej čiastke. Náhrada
škody bola v zmluve zmluvnými stranami dohodnutá a nie je možné aplikovať na túto otázku bod
13. uzavretej zmluvy a vzťahovať na túto otázku ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nie je možné
zo znenia bodu 13. Zmluvy o skladovaní zo dňa 13. mája 2011 vyvodiť záver o tom, že nakoľko

uvedenýbodneobsahujevýslovnúdohoduzmluvnýchstránovylúčeníaplikácieObchodnéhozákonníka
a keďže v zmysle Obchodného zákonníka je neprípustné, aby časť zmluvného záväzkového vzťahu
mala obchodnoprávny režim a časť občianskoprávny režim, vyplýva z toho, že na daný záväzkový vzťah
sa vzťahuje Obchodný zákonník. Nie je možné prisvedčiť ani ďalšiemu tvrdeniu súdu prvej inštancie, keď
uzavretie dohody o slovenskom práve ako rozhodnom práve odvodzuje od dohody zmluvných strán o

právomoci slovenského súdu. Taktiež nie je možné považovať za správne tvrdenie súdu prvej inštancie
o konkludentnej voľbe slovenského právneho poriadku ako rozhodnom práve. Prokurista žalobcu síce
dohoduovoľbeprávatvrdil,žalovanýtototvrdeniepoprel.Inédôkazyouzavretídohodysúdupredložené
neboli.PodľaNariadeniaEurópskehoparlamentuaRady(EES)č.593/2008zo17.06.2008orozhodnom
práve pre zmluvné záväzky (Rím I.) Kapitola II článok 3 bod 1. - Zmluva sa spravuje právnym poriadkom,

ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami
zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude
spravovať celá zmluva alebo len jej časť. Podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EES) č.
593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.) Kapitola II článok 4 bod 1.- pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s čl. 3 a bez toho, aby boli dotknuté
články 5 až 8 právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa určuje takto:
a) zmluva o predaji tovaru sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu;

b)zmluvaoposkytovaníslužiebsaspravujeprávnymporiadkomkrajinyobvykléhopobytuposkytovateľa
služieb;
c) zmluva, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, sa spravuje
právnym poriadkom krajiny, kde sa nehnuteľnosť nachádza;
d) bez ohľadu na písmeno c) nájom nehnuteľnosti uzavretý na dočasné súkromné použitie na obdobie

maximálne šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov sa spravuje právnym
poriadkom krajiny obvyklého pobytu prenajímateľa za predpokladu, že nájomca je fyzická osoba a má
svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine;
e) zmluva o franšíze sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu franšízanta;
f) zmluva o distribúcii sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu distribútora;
g) zmluva o predaji tovaru dražbou sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde sa koná dražba, ak také

miesto možno určiť;
h) zmluva uzavretá v rámci multilaterálneho systému, ktorý spája, alebo umožňuje spájanie záujmov
viacerých tretích strán nakupovať a predávať finančné nástroje v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 17
smernice 2004/39/ES v súlade s nediskrečnými pravidlami a ktorý sa spravuje jediným právnym
poriadkom, sa spravuje týmto právnym poriadkom.

Odvolací súd konštatoval, že z uzavretej zmluvy nevyplýva dohoda zmluvných strán o rozhodnom
práve na otázky touto zmluvou upravené. Dohoda o rozhodnom práve nevyplynula ani z vykonaného
dokazovania, a preto bolo potrebné pri absencii voľby rozhodného práva postupovať v zmysle Kapitoly
II článku 4 bod b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o
rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.). Podľa názoru odvolacieho súdu sa uzavretá Zmluva o

skladovaní zo dňa 13. mája 2011 spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa
služieb, rozhodným právom je teda právny poriadok skladovateľa - žalovaného. Odvolanie žalovaného z
vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil odvolací súd v namietanej časti týkajúcej sa rozhodného práva za
dôvodné a rozsudok v napadnutej časti zrušil. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia aplikácie
rozhodného práva na predmetný spor neboli splnené predpoklady ani pre opakovanie dokazovania a

ani pre jeho doplnenie odvolacím súdom, preto musel odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
v napadnutej časti zmysle § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odvolacie námietky týkajúce sa veci samej odvolací súd z dôvodu aplikácie nesprávneho rozhodného
práva neposudzoval a nezaoberal sa nimi. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní vec opätovne prejedná
aplikujúc právny poriadok obvyklého pobytu žalovaného, za aktívnej dôkaznej povinnosti žalobcu a

žalovaného ustáli aplikujúc rozhodné právo vznik zodpovednosti za škodu a následne uplatnenú výšku
náhrady škody ako aj započítanie pohľadávok na základe kompenzačnej námietky žalovaného. Súd
prvej inštancie opätovne posúdi aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v časti o náhradu škody vo
výške 373.018,-Eur. Dôkazy vyhodnotí jednotlivo, ale hlavne v ich vzájomnej súvislosti. Po vykonanom
dokazovaní opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ustanovením § 220

ods. 2 C.s.p.

14. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a výsluchom prokuristu žalobcu Ing. Ľuboša Tomaníka
asvedkovLarsMülleraTorstenBigalkeamalzato,žemedzistranaminebolosporné,žedňa13.05.2011
uzatvorili zmluvu o skladovaní, ktorou sa žalovaný (skladovateľ) zaviazal pre žalobcu (ukladateľa)

uskladniť kryštálový cukor. Súd prvej inštancie podľa právneho názoru vysloveného odvolacím súdom
mal za to, že predmetná Zmluva o skladovaní sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu
poskytovateľa služieb, rozhodným právom je teda právny poriadok krajiny skladovateľa – žalovaného,
t.j. Grécka. Súd uviedol, že v gréckom právnom poriadku je zmluva o skladovaní upravená v § 822
a nasl. Občianskeho zákonníka platného v Grécku (??????? ??????? - Prezidentský dekrét 456/1984).

Súd poukázal na čl. 12 bodu 1. písm. a), b), c) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
593/2008 z 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), podľa ktorého rozhodným
právom pre zmluvu podľa tohto nariadenia sa spravuje aj jej výklad, plnenie zmluvných záväzkov
a v rozsahu právomoci udelenej súdu procesnými normami, i dôsledky porušenia týchto záväzkov,
vrátanie stanovenia výšky náhrady škody, ak sa určuje na základe právnych predpisov.

15. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že podľa uznesenia odvolacieho súdu je v danom prípade daná
právomoc Okresného súdu Trenčín v zmysle bodu 12 predmetnej zmluvy o skladovaní.16. Súd konštatoval, že žalobca sa domáhal voči žalovanému náhrady škody v sume 428.191,14 Eur,
ktorá mu mala vzniknúť stratou cukru, ktorý uskladnil u žalovaného, a na ktorej časť v sume 373 018,-
Eur bolo poisťovateľom poskytnuté žalobcovi poistné plnenie. Žalovaný v spore namietal nedostatok

aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní.

17. Z vyjadrení žalobcu je podľa súdu zrejmé, že žalobcovi bolo poskytnuté poistné plnenie v sume
378.018,- Eur, z toho v sume 358.018,- Eur za chýbajúci chorvátsky cukor a v sume 15.000,- Eur titulom
ostatnej škody (súvisiace náklady). Podľa Inventúrneho súpisu zo dňa 14.07.2015 došlo k strate 1 070

000 kg chorvátskeho cukru, na základe čoho si žalobca vyčíslil škodu v sume 502.900,- Eur (470,- Eur/
t), strate 189 820 kg cukru Nordic, na základe čoho si žalobca vyčíslil škodu v sume 89.215,40 Eur
(470,- Eur/t) a k vynaloženiu nákladov na výkon zo strany žalobcu v sume 30.000,- Eur, teda celková
škoda predstavovala sumu 622.115,40 Eur. Žalobca sa teda žalobou domáhal náhrady škody v sume
144.882,- Eur ako vlastník chýbajúceho chorvátskeho cukru, za ktorý mu nebolo poskytnuté poistné
plnenie, v sume 89.215,40 Eur ako vlastník chýbajúceho Nordic cukru a v sume 15.000,- Eur titulom

ostatnej škody (náklady na výkon). Taktiež sa domáhal náhrady škody za chýbajúci chorvátsky cukor v
sume 358.018,- Eur a v sume 15.000,- Eur titulom nákladov na výkon, pri ktorom bolo žalobcovi ako jeho
vlastníkovi na základe predmetnej poistnej zmluvy poskytnuté poistné plnenie, v dôsledku čoho mohol
mať nárok na náhradu škody v sume 373.018,- Eur aj poisťovateľ.

18. Žalobca v konaní preukázal vlastnícke právo k 1.070.000 kg chýbajúceho chorvátskeho cukru
faktúrami č. 11883, č. 11952, vrátane ich príloh obsahujúcich príslušné čísla vagónov, faktúrami č.
2118-1-1 a č. 2538-1-1, potvrdeniami obsahujúcimi identifikáciu vagónov, výpismi z bankového účtu,
zoznamom uhradených faktúr, z ktorých mal súd za preukázané, že žalobca v zmysle Dohovoru OSN
o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (oznámenie č. 160/1991 Zb.) kúpil uvedený kryštálový cukor

od SLADORANA TVORNICA ŠEČERA, družstvo s ograničenom odgovornošću, Chorvátsko, čím sa
stal jeho vlastníkom. Žalobca taktiež kúpil (chýbajúci) cukor Nordic od spoločnosti Nordic Sugar A/S,
Dánsko, na základe čoho sa stal jeho vlastníkom, čo potvrdzujú faktúry č. 227042520, č. 227042514,
č. 227043558, č. 227042793, č. 227050659, č. 227066912, č. 227051303, č. 227043521, dodacie
listy č. 70650778, č. 70650769, č. 70663054, č. 70654430, č.70725743, č. 70901868, č. 70732749, č.

70663048, internetový výpis zo stránky Európskej komisie týkajúci sa chorvátskeho IČ DPH žalobcu,
faktúry č. 11462, č. 11458, č. 11466, č. 11605, č. 11620 a č. 11837 spolu s ich prílohami uvádzajúcimi
príslušný kontajner, výpis z bankového účtu, ako aj zoznam pohľadávok zahrnutých v spoločnej úhrade.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal súd za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu ako
vlastníka chýbajúceho chorvátskeho cukru a cukru Nordic, pri ktorom nebolo poskytnuté poistné plnenie,

a teda poškodeného v konaní o náhradu škody vzniknutej stratou označeného cukru. Podľa názoru súdu
je nesporné, že žalobcovi vznikli v súvislosti so vzniknutou škodou náklady v sume 30.000,- Eur, ktoré
žalovaný nerozporoval, pri ktorých mu v sume 15.000,- Eur taktiež nebolo poskytnuté poistné plnenie, a
preto žalobca ako poškodený aj v časti o náhradu nákladov v sume 15.000,- Eur preukázal svoju aktívnu
vecnú legitimáciu v tomto spore.

19. V súvislosti so stratou chorvátskeho cukru vyplatil poistiteľ žalobcovi poistné plnenie v sume
373.018,- Eur (vrátane súvisiacich nákladov v časti 15.000,- Eur), čo vyplýva aj z emailu zo dňa
28.02.2017, pričom stratený cukor bol poistený poistnou zmluvou č. 305302 zo dňa 30.03.2015, ktorá
sa spravuje nemeckým právom. Zmluvné strany si v čl. 18.1. poistnej zmluvy dohodli, že „ak žiada

poistenec poistnú sumu, tak si môže poisťovateľ zvoliť, či zaplatením poistnej sumy majú na neho prejsť
práva k tovarom alebo k poisteným tovarom, alebo nie“. Podľa čl. 18.2 prvej vety poistnej zmluvy č.
305302 „ak si poisťovateľ zvolí prechod práv, je poistenec povinný postarať sa o obmedzenie škody,
pokiaľ poisťovateľ toto nie je schopný zabezpečiť“. Z listu advokátskej kancelárie Segelken & Suchopar
zo dňa 28.02.2017 je podľa názoru súdu zrejmé, že „na základe poistného plnenia, podľa čl. 18.1 DTV

dopravného poistenia nákladu 2000/2008, poisťovateľ požiadal o postúpenie časti nároku vo výške,
ktorá bola nahradená poistným plnením, čo sa uskutočnilo v novembri 2015.“ Vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam mal súd citovanými zmluvnými ustanoveniami čl. 18.1 a čl. 18.2 poistnej zmluvy a listom
advokátskej kancelárie, v súlade s § 86 ods. 1 Versicherungsvertragsgesetz (VVG) t.j. Zákona o poistnej
zmluve platného v Nemecku za preukázané, že na poisťovateľa prešlo právo žalobcu na náhradu škody

v sume 373.018,- Eur voči žalovanému. Súd podotkol, že žalovaný nerozporoval prechod práva na
náhradu škody zo žalobcu ako poškodeného na poisťovateľa v zmysle predmetnej poistnej zmluvy
(v prípade, ak by takéto právo existovalo). Z predložených zmluvných podmienok poistnej zmluvy avyjadrenia menovanej advokátskej kancelárie a žalobcu mal súd tiež zato, že poisťovateľ požiadal
žalobcu o súhlas s prechodom tohto práva.

20. Podľa § 86 ods. 2 VVG, poistník je povinný chrániť svoj nárok na náhradu škody alebo právo
slúžiace na zabezpečenie tohto nároku s prihliadnutím na platnú formu a lehotu a spolupracovať s
poisťovateľom pri jeho vymáhaní v nevyhnutnom rozsahu. Pri hrubom nedbanlivostnom porušení tejto
povinnosti je poistiteľ oprávnený znížiť svoje plnenie úmerne závažnosti zavinenia poistníka; dôkazné
bremeno o neexistencii hrubej nedbanlivosti nesie poistník. Žalobca ako poškodený sa v návrhu na

vydanie európskeho platobného rozkazu domáhal náhrady škody voči žalovanému. V priebehu konania
došlo zo strany poisťovateľa Zurich Insurance plc. k poskytnutiu poistného plnenia, na základe čoho,
v zmysle § 86 ods. 1 VVG prešlo právo na náhradu škody vo výške poskytnutého poistného plnenia
373.018,-Eurnapoisťovateľa,ktorýsaajsprihliadnutímnaust.§412a§398BGB,stalnovýmveriteľom
tejto pohľadávky titulom náhrady škody v sume 373.018,- Eur. Poisťovateľ však žalobcu požiadal o to,
aby pokračoval vo vymáhaní predmetnej pohľadávky v už začatom súdnom konaní vo svojom mene

na účet poisťovateľa, s čím žalobca súhlasil, čo potvrdzujú listy advokátskej kancelárie Segelken &
Suchopar zo dňa 28.02.2017, Zurich Insurance plc. zo dňa 28.02.2017, 10.02.2020 a 19.08.2021,
ako aj výpovede svedkov Lars Müller a Guido Müller. Súd považoval za nesporné, že poisťovatelia
voči žalovanému predmetnú pohľadávku v sume 373.018,- Eur titulom náhrady škody nevymáhajú. Z
uvedeného vyplýva, že v tomto prípade je vylúčená možnosť prípadného dvojitého vymáhania žalovanej

pohľadávky (teda zo strany žalobcu a súčasne aj zo strany poisťovateľov) v sume 373.018,- Eur titulom
náhrady škody voči žalovanému. Zurich Insurance plc. ako vedúci poisťovateľ bol v zmysle bodu 19.4
predmetnej poistnej zmluvy oprávnený na jej vedenie, ako aj bol splnomocnený uplatniť nároky na
náhradu škody voči tretím osobám vo vlastnom mene a v plnom rozsahu tak mimosúdne, ako aj súdne.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal súd v spore preukázanú aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu

vo vzťahu k náhrade škody v sume 373.018,- Eur, nakoľko v tomto prípade na strane žalobcu ide v
spore o osobitnú formu nepriameho zastúpenia poisťovateľa, ktoré je zriadené ústnou dohodou medzi
žalobcom a poisťovateľom o vymáhaní predmetného nároku. V zmysle § 158 BGB nie je podmienkou
pre platnosť takejto dohody jej písomná forma. Súd poukázal aj na to, že v zmysle § 412 BGB
sa na postúpenie pohľadávky zo zákona primerane použije aj ust. § 407 ods. 2 BGB, ktoré taktiež

pripúšťa možnosť, že súdny spor aj po postúpení pohľadávky môže prebehnúť medzi dlžníkom a
predchádzajúcim (pôvodným) veriteľom. Ustanovenie § 86 ods. 2 VVG rovnako nevylučuje, aby poistník
vymáhal pohľadávku titulom náhrady škody aj po jej prechode na poisťovateľa z dôvodu poskytnutia
poistného plnenia. Naopak vyžaduje, aby poistník spolupracoval s poisťovateľom pri vymáhaní nároku
na náhradu škody a nesplnenie tejto povinnosti sankcionuje možnosťou poisťovateľa znížiť poistné

plnenie.Vzhľadomktomumalsúdzato,žeúčelomnemeckejprávnejúpravyprechoduprávananáhradu
škody z poškodeného na poisťovateľa po poskytnutí poistného plnenia a jej vymáhania nie je také
obmedzenie zmluvnej voľnosti poškodeného a poisťovateľa pri vymáhaní náhrady škody, ktoré by malo
spočívať vo vylúčení práva poškodeného vymáhať náhradu škody v mene a na účet poisťovateľa. Je
pritom potrebné prihliadnuť aj na to, že možno rozumne predpokladať, že žalobca ako poškodený môže

mať lepšie znalosti skutkových okolností a pomerov medzi stranami sporu ako poisťovateľ. V rozpore s
uvedeným skutkovým a právnym záverom nie je ani list Zurich Insurance plc. zo dňa 28.02.2017, ktorý
potvrdzuje udelenie plnomocenstva advokátskej kancelárii Segelken & Suchopar k vymoženiu poistného
plnenia, avšak nevyjadruje sa k otázke týkajúcej sa práva žalobcu vymáhať predmetnú náhradu škody.

21. Súd uviedol, že je potrebné mať na zreteli, že „Povinnosť aplikácie práva cudzieho štátu slovenským
súdom nezahŕňa iba aplikáciu určitej konkrétnej normy právneho poriadku cudzieho štátu izolovane,
naopak, predpokladá aplikáciu právneho poriadku cudzieho štátu v jeho celosti, navyše so zohľadnením
relevantnej judikatúry súdnych orgánov tohto štátu. Zistené skutkové okolnosti veci môžu byť
podraďované pod právne normy cudzieho právneho poriadku až po ustálení ich účelu a zmyslu. Na

tom nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že právo cudzieho štátu aplikujú slovenské súdy. Iba takáto
aplikácia vnútroštátneho práva cudzieho štátu slovenskými súdmi totiž môže zodpovedať požiadavke
jej ústavnej konformnosti. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 95/2017 z 12.
septembra 2017).

22. Za účelom zistenia obsahu cudzieho práva súdom, v zmysle § 53 zák. č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom procesnom v znení neskorších predpisov, žalobca v spore
predložil Právne stanovisko advokátskej kancelárie Segelken & Suchopar, Rozhodnutie Nemeckého
spolkového súdneho dvora č. V ZR 122/50 z 08.02.1952, kópiu časti komentára Rabe/Bahnsen,názov: Seehandelsrecht, ako aj súkromné odborné vyjadrenie Prof. Dr. Dieter Schwampe ako odborne
spôsobilej osoby, ktoré nie sú v rozpore s právnym názorom prvoinštančného súdu, vysloveným vo
vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v spore v časti konania o náhradu škody v sume 373.018,-

Eur, potom ako toto právo prešlo na poisťovateľa po poskytnutí poistného plnenia v tomto rozsahu.
Súd mal zato, že s ohľadom na predložený životopis, Prof. Dr. Dieter Schwampe je odborne spôsobilou
osobou v oblasti nemeckého práva. Je nesporné, že CSP, na rozdiel od tzv. súkromného znaleckého
posudku, výslovne neupravuje tzv. súkromné odborné vyjadrenie ako odborné vyjadrenie predložené
stranou sporu. Súd však mal zato, že uvedenú chýbajúcu právnu úpravu možno preklenúť analógiou

legis podľa čl. 4 ods. 1 CSP. Podľa názoru súdu, „ak nemožno skúmaný právny prípad automaticky
stotožniť so všeobecnou skutkovou podstatou, umožňuje analógia legis riešenie právneho prípadu na
základe inej zákonnej skutkovej podstaty, ktorá vykazuje so skúmaním javom prevalentnú mieru obdoby
skúmanýchvlastnostíacharakteristík“.(viďkomentárbeck-online)Súdpodotkol,žeprizisťovaníobsahu
nemeckého práva vychádzal predovšetkým z verejne dostupných zdrojov na internete, pričom prihliadol
tiež na ostatné dôkazné prostriedky predložené žalobcom (rozhodnutia súdov a odborné komentáre)

za týmto účelom v spore, ako aj na vyjadrenia strán v spore. Vzhľadom k tomu súd posúdil námietku
žalovaného, týkajúcu sa jeho predpokladu o existencii nejakých väzieb Prof. Dr. Dieter Schwampe
k žalobcovi, alebo jeho materskej spoločnosti, ako nepodstatnú, teda nemajúcu podstatný vplyv pri
aplikácii cudzieho práva súdom v tomto spore.

23. Žalovaný v konaní namietal tiež svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Uvedenú námietku súd posúdil ako
neopodstatnenú, nakoľko žalovaný ako skladovateľ je v zmysle § 822 AK nositeľom práv a povinnosti z
predmetnejzmluvyoskladovaní,ktorémalibyťstratoucukrupodľažalobcuporušenéaakoskladovateľv
zmysle § 822 a § 823 AK zodpovedá za škodu na skladovanej veci, ktorá vznikla po prevzatí veci. Okrem
toho, žalovaný sa v bode 1 predmetnej zmluvy o skladovaní zmluvne zaviazal k povinnosti náhrady

škody spôsobenej chýbajúcim alebo poškodeným cukrom.

24. Súd ďalej uviedol, že strany sporu uzavreli dňa 13.05.2011 v zmysle § 822 AK zmluvu o skladovaní,
ktorou sa žalovaný zaviazal pre žalobcu uskladniť kryštálový cukor. Z faktúr č. 11883 a č. 11952 a
príloh, obsahujúcich čísla príslušných vagónov vyplýva, že žalovaný prevzal na uskladnenie predmetný

chorvátsky cukor (ktorý bol žalobcovi vyfakturovaný faktúrami č. 2118-1-1 a č. 2538-1-1), keďže
žalovaný faktúrami č. 11883 a č. 11952 vyfakturoval žalobcovi prepravu tohto cukru z vlakovej stanice
do svojho skladu. Žalovaný taktiež prevzal na uskladnenie predmetný cukor Nordic, čoho dôkazom
sú faktúry č. 11462, č. 11458, č. 11466, č. 11605, č. 11620 a č. 11620 (spolu s ich prílohami
identifikujúcimi príslušný kontajner), ktorými žalovaný vyfakturoval žalobcovi prepravu uvedeného cukru

(vyfakturovaného žalobcovi faktúrami č. 227042520, č. 227042514, č. 227043558, č. 227042793, č.
227050659, č. 227066912, č. 227051303 a č. 227043521) do svojho skladu. Vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam súd považoval tvrdenie žalovaného o tom, že stratený cukor mu nebol dodaný do skladu
za účelové, a to aj s ohľadom na jeho ďalšie tvrdenie v konaní, podľa ktorého mal chýbajúci cukor na
základe pokynu žalobcu predať obchodným partnerom žalobcu, ktorým potvrdil, že stratený cukor sa

nachádzal v dispozícii žalovaného, ktorý mal zabezpečiť jeho uskladnenie.

25. Z Inventúrneho súpisu zo dňa 14.07.2015 je podľa názoru súdu zrejmé, že pri kontrole cukru
uskladneného v sklade žalovaného, bol zistený chýbajúci chorvátsky cukor v množstve 1.070.000 kg
a cukor Nordic v množstve 189.820 kg. Táto kontrola bola vykonaná za prítomnosti prokuristu žalobcu

Ing. Ľuboša Tomaníka, pracovníčky žalobcu Márie Cselkovej, zástupcu poisťovateľa Eliasa Matalona
a pracovníčky žalovaného Neofili Zoumi, ktorí Inventúrny súpis aj potvrdili svojimi podpismi. Uvedené
skutočnosti potvrdil vo svojej výpovedi prokurista žalobcu Ing. Ľuboš Tomaník aj na pojednávaní. Stratu
uvedenéhocukruspoluvmnožstve 1.259.820kgpotvrdilnaInventúrnomsúpiseasvojimpodpisom
aj konateľ žalovaného a zároveň i otlačkom pečiatky žalovaného. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam

mal súd Inventúrnym súpisom preukázanú stratu uskladneného cukru žalovaným v množstve 1.259.820
kg. Na Inventúrnom súpise žalovaný (prostredníctvom jeho konateľa) dňa 04.08.2015 potvrdil aj hodnotu
chýbajúceho cukru v sume 470,- Eur/t, čo za chýbajúci cukor v celkovom množstve 1259,82 t po 470,-
Eur/t predstavuje spolu sumu 592.115,40 Eur. Žalovaný zároveň potvrdil výšku vynaložených nákladov
na výkon zo strany žalobcu v sume 30.000,- Eur, a teda celková výška škody potvrdená žalovaným

na Inventúrnom súpise predstavovala sumu 622.115,40 Eur. Na základe uvedených skutočností mal
súd za preukázaný vznik škody, spôsobenej stratou uskladneného cukru spolu v sume 622.115,40
Eur. Námietku žalovaného o neprimerane vysokej hodnote cukru v sume 470,- Eur/t súd považoval za
nepreukázanú, nakoľko proforma faktúru č. 112159 nepovažoval za dôkaz postačujúci na preukázanieuvedeného tvrdenia, keďže nie je zrejmé, či naozaj došlo k uzavretiu obchodu za cenu cukru uvedenú v
proformafaktúre,ačisajednaloorovnakýdruhcukru.Priposudzovanídohodnutejhodnotychýbajúceho
cukru je potrebné prihliadnuť na to, že poisťovateľ pri poistnom plnení za chýbajúci cukor vychádzal z

ceny522,-Eur/t.Taktiežvkonaníokremproformafaktúrynebolpredloženýinýdôkaz,ktorýbyobsahoval
cenu cukru nižšiu ako 470,- Eur/t (z predložených kúpnych zmlúv tiež vyplýva vyššia cena). Súd mal
zato, že s prihliadnutím na bod 1 zmluvy o skladovaní, žalovaný sa podpísaním Inventúrneho súpisu
zaviazal k náhrade škody za chýbajúci cukor spolu v sume 622.115,40 Eur. Takýto záver súdu vyplýva aj
z výpovede svedkov Larsa Müllera a Torstena Bigalke na pojednávaní dňa 27.04.2017. V konaní nebola

preukázaná neplatnosť dohody strán sporu o náhrade škody obsiahnutej v Inventúrnom súpise v zmysle
§ 158 AK, keďže konateľ žalovaného bol oprávnený konať v mene žalovaného, rovnako ako prokurista
žalobcu Ing. Ľuboš Tomaník za žalobcu. V konaní boli predložené tiež písomné plnomocenstvá zo dňa
31.07.2015 udelené žalobcom Torstenovi Bigalke a Larsovi Mülllerovi na jeho zastupovanie pri rokovaní
so žalovaným o náhrade predmetnej škody, ktorých prijatie potvrdili menovaní vo svojich výpovediach
na pojednávaní. Z uvedeného je zrejmé, že Inventúrny súpis a dohoda o výške a náhrade škody,

nachádzajúca sa na Inventúrnom súpise, boli podpísané osobami oprávnenými konať za strany sporu.
Je potrebné vziať na zreteľ, že žalovaný potvrdil množstvo chýbajúceho cukru a jeho hodnotu nielen v
Inventúrnom súpise, ale aj emailom zo dňa 16.07.2015 a v liste zo dňa 31.07.2015, na základe čoho súd
posúdil námietky žalovaného vznesené proti výške škody za neopodstatnené. Súd podotkol, že z textu
emailov žalovaného zo dňa 14.08.2015, 04.09.2015 a 10.09.2015 nevyplýva, že by sa týkali predmetnej

náhrady škody. Vzhľadom k tomu, že žalovaný ako skladovateľ zodpovedal za predmetný uskladnený
cukor, ktorého strata a hodnota bola v konaní preukázaná, pričom v bode 1 zmluvy o skladovaní sa
výslovne zaviazal nahradiť všetok chýbajúci a poškodený cukor, v zmysle § 822 AK a bodu 1 zmluvy o
skladovaní bol žalovaný povinný nahradiť žalobcovi ako poškodenému škodu spolu v sume 622.115,40
Eur.

26. V bode 1 zmluvy o skladovaní sa žalovaný okrem iného zaviazal, že všetok chýbajúci alebo
poškodený cukor nahradí do 30 dní ekvivalentom v rovnakej kvalite, buď vo forme príslušného tovaru
alebo zodpovedajúcej čiastke. V konaní nebola preukázaná náhrada strateného cukru zo strany
žalovaného vo forme cukru (príslušného tovaru), ani dohoda strán sporu o takomto spôsobe náhrady

škody. Taktiež v Inventúrnom súpise nie je výslovne uvedený spôsob náhrady škody v zmysle § 297
AK, keďže žalovaný dňa 14.07.2017 iba „potvrdil a uznal stratu 1259,82 t“ s tým, že „ponesie
zodpovednosť a zabezpečí, aby žalobca v tejto súvislosti neutrpel stratu“ a dňa 04.08.2015 odsúhlasil
hodnotu chýbajúceho cukru, náklady na výkon, a teda celkovú výšku škody v sume 622.115,40 Eur.
Avšak práve z odsúhlasenia výšky škody možno vyvodiť dohodu oboch strán sporu o peňažnej náhrade

škody v zmysle § 297 AK. Takúto dohodu potvrdzuje aj email zo dňa 16.07.2015 a list žalovaného zo
dňa 31.07.2015.

27. Podľa názoru súdu škoda v sume 592.115,40 Eur, zodpovedajúca hodnote chýbajúceho cukru,
predstavujevzmysle§298AKskutočnúškodu.Bolavyčíslenáapreukázanáakorozdielmedziskutočne

dodaným cukrom do skladu žalovaného (ktorého dodanie žalovaný potvrdil vystavením faktúr za
prepravu cukru z vlakovej stanice do skladu žalovaného pre žalobcu) a kontrolou zisteným množstvom
cukru, nachádzajúceho sa v čase kontroly v sklade žalovaného, ktoré potvrdili vykonávatelia kontroly,
ako aj žalovaný na Inventúrnom súpise zo dňa 14.07.2015 (výslovne obsahuje údaje o skutočnom
stave). Žalovaná škoda teda nebola uplatnená ako predpokladaná škoda. Taktiež nebola stanovená

len na základe komparácie so stavom podľa SAP žalobcu (jeho internej účtovnej evidencie) tak, ako
to tvrdil v konaní žalovaný. Náklady na výkon v sume 30.000,- Eur predstavujú v zmysle § 298 AK
skutočnú škodu, ktorá poškodenej strane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia
povinnosti druhej strany.

28. Medzi stranami sporu nebol sporný zánik pohľadávky na náhradu škody v sume 170.322,86
Eur a v sume 23.591,40 Eur započítaním so vzájomnými pohľadávkami žalovaného proti žalobcovi.
Vzhľadom k tomu súd v zmysle žaloby zaviazal žalovaného na náhradu škody v sume 428.191,14 Eur
s 9,05% ročným úrokom z omeškania od 14.08.2015 do zaplatenia, keďže žalovaný sumu 428.191,14
Eur doteraz neuhradil.

29. Na pojednávaní dňa 03.02.2017 si žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku v sume 448.068,66 Eur,
pričom žalovaná istina v tom čase predstavovala sumu 451.782,54 Eur. V konaní nebola preukázaná
dohoda strán sporu o rozhodnom práve pre započítanie ich vzájomných pohľadávok. V zmysle čl.17 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve
pre zmluvné záväzky (Rím I), ak si strany nedohodli právo na započítanie, započítanie sa spravuje
rozhodným právom pre pohľadávku, voči ktorej sa právo na započítanie uplatňuje. Právo na započítanie

bolo žalovaným uplatnené proti pohľadávke na náhradu škody, ktorá sa spravuje gréckym právnym
poriadkom, a preto súd posúdil opodstatnenosť kompenzačnej námietky žalovaného podľa právneho
poriadku Grécka. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v konaní v zmysle § 440 AK nepreukázal spôsobilosť
jeho pohľadávok proti žalobcovi, vyfakturovaných faktúrami č. 11960, č. 12044, č. 12045, č. 12046, č.
12052, č. 12054, č. 12055, č. 12075, č. 12076, č. 12077, č. 12078, č. 12079 a č. 12081, na započítanie

so žalovanou pohľadávkou, súd posúdil kompenzačnú námietku žalovaného v zmysle § 442 AK ako
nedôvodnú, keďže vzájomné pohľadávky žalovaného neboli preukázané priamo. Žalovaný nepreukázal
právny dôvod jeho pohľadávok, ktoré mali byť započítané so žalovanou pohľadávkou, nie je zrejmé, v
rámci akých právnych vzťahov boli označené faktúry vystavené a taktiež nebolo preukázané poskytnutie
nimi fakturovaného plnenia.

30. Žalovaný v Inventúrnom súpise zo dňa 14.07.2015 potvrdil a uznal stratu 1259,82 ton cukru s
tým, že ponesie za uvedenú stratu zodpovednosť a zabezpečí, aby žalobca v tejto súvislosti neutrpel
škodu. Zároveň potvrdil celkovú výšku škody, hodnotu chýbajúceho cukru a náklady na výkon. Z
Inventúrneho súpisu však nevyplýva uznanie záväzku v zmysle § 873 AK. Žalovaný sa tu iba zaviazal
niesť zodpovednosť a zabezpečiť, aby žalobca v tejto súvislosti neutrpel škodu.

31. Tvrdenie žalovaného o tom, že k strate predmetného cukru nedošlo, nakoľko žalovaný ho predal
na základe pokynu žalobcu obchodným partnerom žalobcu, v konaní preukázané nebolo. Žalovaný
nepreukázal, že by ako poskytovateľ prepravných a skladovacích služieb pre žalobcu dodal chýbajúci
cukor, príp. jeho časť spoločnosti CHRISTOS DIMOU & SIA E.E na základe rámcovej kúpnej zmluvy

zo dňa 01.10.2014. Obchodná spoločnosť Dolce Trading A.E.E., v zastúpení jej riaditeľom Christos
Dimou, v písomnom podaní označenom ako Mimosúdna odpoveď - sťažnosť - výzva - uplatnenie
práva zo dňa 26.04.2016, adresovanom súdnemu exekútorovi výslovne potvrdila, že od žalovaného
neprevzala na uskladnenie ani kilo cukru a že dodací list č. 312 s dátumom 14.05.2015 je falzifikátom.
Poprela, že by od žalovaného prevzala 723 ton cukru, prisvojila si jeho hodnotu, a tiež že by ich

predala tretím osobám. Taktiež z vyjadrenia žalobcu na pojednávaní dňa 27.04.2017 je zrejmé, že
CHRISTOS & DIMOU & SIA E.E. nebola v čase vzniku škody jeho zákazníkom. Okrem toho žalobca
trval na to, že žalovaným predložená kúpna zmluva zo dňa 01.10.2014 (nachádzajúca sa na čl.334
súdneho spisu) nebola jej zmluvnými stranami nikdy podpísaná, ani nie je opatrená evidenčným číslom
žalobcu ako je to pri ostatných zmluvách; nemal o takejto zmluve vedomosť. Vzhľadom k tomu, že

žalovaný v konaní nepredložil originál takejto zmluvy, súd nemal jej uzavretie a podpísanie zo strany
žalobcu za preukázané. Žalovaný taktiež nepreukázal pokyn žalobcu na predaj predmetného cukru
alebo jeho dodanie inej obchodnej spoločnosti. Nepreukázal, že by časť chýbajúceho cukru bola dodaná
spoločnosti Ganetta Ltd. Súd podotkol, že ani dodanie cukru na paletách (namiesto v kontajneroch)
nezbavuje žalovaného zodpovednosti za škodu vzniknutú na cukre, ktorý žalovaný ako skladovateľ,

napriek jeho uvedenému baleniu, riadne prevzal na uskladnenie. V prípade, ak žalobca dodaním cukru
na paletách porušil predmetnú zmluvu o skladovaní, bolo vecou žalovaného, aby z takéhoto porušenia
zmluvy vyvodil právne následky, ktoré však neodôvodňujú stratu príslušného cukru. V konaní nebolo
preukázané, že by predmetná škoda vznikla v dôsledku dodania cukru na paletách.

32. Žalobca mal vo veci plný úspech, preto mu súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu 100% trov
konania. Súd podotkol, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo na základe započítania časti žalovanej
pohľadávky po podaní návrhu.

33. Proti rozsudku v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal odvolanie žalovaný,

ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a rozhodne, že
žalovanýmávočižalobcoviprávonanáhradutrovkonaniavrozsahu100%ažalovanýmávočižalobcovi
právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

34. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), e), f) a h) CSP.

35. Žalovaný uviedol, že v civilnom sporovom konaní je súd povinný skúmať aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu, t. j. oprávnenie žalobcu uplatňovať v konaní nárok, ktorého sa podanou žalobou domáha, a teda
jeho oprávnenie vôbec byť stranou sporu. V dôsledku nedostatočného zistenia objektívneho skutkovéhostavu vo veci v tejto otázke bol prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušený odvolacím súdom a vec
bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný podotkol, že v prípade ak žalobca nepreukáže,
že mu svedčí aktívna vecná legitimácia ohľadne akejkoľvek časti žalobou úplného nároku, súd nemá

inú možnosť ako žalobu v tejto časti zamietnuť. Žalovaný dôvodne namietal aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu v tomto konaní, avšak súd prvej inštancie sa s jeho argumentáciou ani okrajovo nestotožnil.
Súd prisvedčil existencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vychádzajúc z aplikovateľných právnych
predpisov Nemeckej spolkovej republiky, ako i z poistnej zmluvy špecifikovanej ďalej v texte odvolania,
ktoré interpretoval a následne aplikoval nedôvodne extenzívne, nakoľko im pripisuje významy, ktoré

z nich vôbec nevyplývajú. Súd nekriticky prijal všetky argumenty žalobcu v otázke osvedčenia jeho
aktívnej vecnej legitimácie, preto sú závery súdu prvej inštancie o danosti aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu v tomto konaní zjavne nesprávne.

36. Žalovaný tiež uviedol, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi sporovými stranami bola dňa
13.05.2011 uzavretá zmluva o skladovaní. Pri realizácii záväzkového vzťahu založeného predmetnou

zmluvou mal žalovaný ako skladovateľ spôsobiť žalobcovi škodu vo výške 622.115,40 Eur titulom
straty uskladneného kryštálového cukru, ako i titulom ďalších nákladov spojených s dokumentovaním
škodovej udalosti. Žalobca vykonal dňa 08.09.2015 jednostranné započítanie voči pohľadávkam
žalovaného vo výške 170.332,86 Eur v dôsledku čoho mal nárok na náhradu škody v zostávajúcej
výške predstavovať sumu 451.782,54 Eur. Žalobca dňa 30.05.2017 titulom ďalšieho započítania voči

pohľadávkam žalovaného vo výške 23.591,40 Eur vykonal v tejto časti späťvzatie žaloby, preto bolo
konanie naďalej vedené ohľadne nároku žalobcu vo výške 428.191,14 Eur s príslušenstvom.

37. Žalovaný na pojednávaní dňa 03.02.2017 namietal, že žalobcovi bola prevažná časť ním
deklarovanej škody nahradená z poistenia, načo žalobca priznal, že mu bolo poskytnuté poistné plnenie

vo výške 373.018,-Eur, a to na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi konzorciom poisťovateľov
Zurich Insurance plc., AIXA Cortorate Solutions Deutschland a AGCS (ďalej spolu ako „poisťovatelia“)
a spoločnosťou Nordzucker AG (materská spoločnosť žalobcu) v postavení poistníka a poisteného,
v zmysle ktorej sa poistenie vzťahovalo aj na žalobcu ako ďalšieho poisteného, a ktorá sa spravovala
nemeckým právom. Uvedené podľa žalovaného založilo úplne novú situáciu, nakoľko platí všeobecné

pravidlo, že ak poistenému titulom škodovej udalosti je nahradená škoda zo strany poisťovateľa, tento
nárok prechádza na poisťovateľa, a teda nie je možné, aby si poškodený (poistený) viac uplatňoval nárok
na náhradu škodu, nakoľko jeho nárok v rozsahu poisteného plnenia zanikol.

38. Žalovaný podotkol, že žalobca v roku 2015, kedy podal vo veci žalobu (návrh na vydanie Európskeho

platobného rozkazu), ktorou sa voči žalovanému domáhal náhrady škody a ani ďalší takmer rok a pol
ani len okrajovo nespomenul, že by žalobou čo by len v časti uplatňoval vo vlastnom mene akýkoľvek
nárok poisťovateľov. Naopak, z konania žalobcu, ktorý od začiatku odôvodňoval svoju aktívnu vecnú
legitimáciu v konaní tým, že jemu samotnému mala vzniknúť škoda, ktorej náhrady sa voči žalovanému
domáhal vyplývalo, že nárok uplatňuje vo vlastnom mene a na svoj účet.

39. Potom, ako v priebehu konania z podnetu žalovaného vysvitlo, že škoda, ktorej náhrady sa
žalobca domáha v konaní mu bola z prevažnej časti (vo výške 373.018,-Eur) nahradená z poistenia,
čo malo zásadný vplyv na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní, od tohto
momentu začal žalobca vytvárať všemožné právne konštrukcie za účelom osvedčenia jeho aktívnej

vecnej legitimácie v tomto konaní. V prvom rade dôvodil, že poisťovatelia mali titulom poskytnutého
poistného plnenia požiadať žalobcu o postúpenie nároku na poisťovateľov a zároveň mali poisťovatelia
poveriť žalobcu k vymáhaniu nároku zodpovedajúcemu poskytnutému poistnému plneniu v mene
žalobcu a na účet poisťovateľov. Žalobca tento postup odôvodňoval s poukazom na ustanovenie § 530
OZ, ktoré malo mať obdobný ekvivalent v nemeckom práve. Táto argumentácia žalobcu sa ukázala

ako nedôvodná, preto odôvodnenie jeho aktívnej vecnej legitimácie v priebehu konania niekoľkokrát
menil. Vzhľadom k tomu, že poistná zmluva sa spravovala nemeckým právom, na prípad poskytnutia
poistného plnenia poistenému zo strany poisťovateľov sa vo všeobecnosti uplatňuje § 86 ods. 1
Versicherungsvertragsgesetz, t.j. Zákon o poistných zmluvách (ďalej len „VVG“), v zmysle ktorého nárok
poisteného na náhradu škody titulom poskytnutia poistného plnenia zo strany poisťovateľa prechádza ex

lege z poisteného na poisťovateľa. Uvedené ustanovenie je dispozitívnej povahy, pričom prechod práv
bol v článku 18.1 poistnej zmluvy nad rámec zákonnej úpravy upravený tak, že v prípade poskytnutia
poistného plnenia si môže poisťovateľ zvoliť, či na neho majú prejsť práva k tovarom alebo k poisteným
tovarom (okrem iného nárok na náhradu škody titulom poškodenia tovaru) alebo nie.40. V súvislosti s ex lege prechodom nároku na poisťovateľov súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutiaprijalúplnenesprávnyskutkovýzáver,žepoisťovateliažiadaližalobcuosúhlassprechodom

práva(nároku)titulomposkytnutéhopoistnéhoplnenia.Poisťovatelianemalidôvod,anižiadnupovinnosť
žiadať o udelenie akéhokoľvek súhlasu s prechodom nároku zo žalobcu na poisťovateľov, nakoľko
v zmysle článku 18.1 bol takýto prechod nároku podmienený výhradne len jednostrannou voľbou
poisťovateľov, či má k prechodu nároku prísť alebo nie, bez potreby akéhokoľvek súhlasu zo strany
žalobcu. Súd preto zmätočne skonštatoval, že poisťovatelia požiadali žalobcu o postúpenie časti nároku

vo výške, ktorá bola nahradená poistným plnením, čo sa uskutočnilo v novembri 2015, keď ďalej
uvádza, že je nesporné, že došlo k prechodu predmetného nároku na poisťovateľa. Podľa žalovaného
je potrebné dôsledne odlišovať od pojmov „prechod“ a „postúpenie“, nakoľko tieto majú odlišný právny
základ ako i právne následky. Ustanovenie § 86 ods. 1 VVG, ako i článok 18. Poistnej zmluvy označený
ako prechod práva pracujú výhradne s pojmom prechod práva, preto je zamieňanie tohto právneho
pojmu s pojmom postúpenie vyslovene nedôvodné. Faktom podľa žalovaného zostáva, že poisťovatelia

poskytli žalobcovi poistné plnenie, ohľadne tohto nároku si zvolili jeho prechod na poisťovateľov,
čim ohľadne nároku zodpovedajúceho poskytnutému poistnému plneniu došlo v jeho celom rozsahu
prechodu na poisťovateľov.

41. Žalovaný považoval za potrebné uviesť, že nemecké právo v súlade s § 398 a nasl. Bürgerliches

Gesetzbuch (BGB), umožňuje aj zmluvné postúpenie pohľadávky. Nárok na náhradu škody krytý
poistením je zmluvne postúpiteľný (prevoditeľný) z poisteného ako držiteľa nároku na poisťovateľa do
momentuposkytnutiapoistenéhoplnenia,ktorémázanásledokexlegeprechodnárokunapoisťovateľa,
a teda z povahy veci je od tohto momentu vylúčená ďalšia možnosť postúpenia nároku, ktorý poistenému
po nahradení škody poskytnutý poistným plnením už nepatrí. Postúpenie nároku by však z pohľadu

poisteného postrádalo akýkoľvek ekonomický zmysel, nakoľko ak by poistený zmluvne postúpil svoj
nárok na náhradu škody na poisťovateľa, držiteľom nároku by sa stal poisťovateľ a tým by odpadla
povinnosť poisťovateľa uspokojiť nárok poisteného na náhradu škody titulom poistenia. V konaní nebolo
preukázané žiadne zmluvné postúpenie nároku žalobcu na náhradu škody na poisťovateľov, a preto je
podľa žalovaného potrebné vychádzať z toho, že potom, ako bolo žalobcovi zo strany poisťovateľov

poskytnuté poistné plnenie, nárok žalobcu prešiel ex lege na poisťovateľov.

42. Za stavu, kedy titulom poskytnutia poistného plnenia pôvodný nárok žalobcu prešiel ex lege na
poisťovateľov, tento nárok patril výlučne poisťovateľom, ktorí boli jedinými subjektmi, ktorým mohla
svedčiť aktívna vecná legitimácia k uplatňovaniu takéhoto nároku v súdnom konaní.

43. Napriek uvedenému súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia prijal za účelom osvedčenia
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní viacero zjavne nesprávnych právnych záverov.

44. Súd v prvom rade poukázal na ustanovenie § 86 ods. 2 VVG, ktoré však v súvislosti

s prechodom nároku na poisťovateľa upravuje len povinnosti poistníka v rovine zabezpečenia nároku
poisťovateľa a poskytnutia potrebnej súčinnosti (spolupráce) pri vymáhaní nároku zo strany poisťovateľa
v nevyhnutnom rozsahu, a to pod sankciou nevyplatenia, či krátenia poistného plnenia, ak poistník
svojím úmyselným alebo hrubo nedbanlivostným konaním zmarí poisťovateľovi možnosť uplatňovania
nároku voči škodcovi. Ustanovenie § 86 ods. 2 VVG tak v žiadnom prípade nezakladá povinnosť alebo

oprávnenie poistníka podať vo veci nároku, ktorý prešiel na poisťovateľa žalobu za účelom súdneho
uplatňovania nároku poisťovateľa vo vlastnom mene poistníka a na účet poisťovateľa, pričom takáto
možnosť nevyplýva ani zo žiadneho ustanovenia poistnej zmluvy. Žalovaný podotkol, že predmetné
ustanovenie pojednáva len o povinnostiach poistníka, ktorý je zmluvnou stranou poistnej zmluvy, pričom
neupravuje absolútne žiadnu povinnosť ani oprávnenie poisteného, ktorý nie je zároveň poistníkom,

ale len treťou osobou v prospech ktorej je poistenie dojednané. Žalovaný opätovne podotkol, že nebol
poistníkom z poistnej zmluvy, ale len jednou z viacerých tretích strán, v prospech ktorých bolo poistenie
dojednané. Závery súdu v tom smere, že by bol poistený podľa § 86 ods. 2 VVG oprávnený súdne
uplatňovaťnárokpoisťovateľa,sktorýmaniniejevžiadnompriamomzmluvnomvzťahu,atodokoncavo
vlastnom mene a na účet poisťovateľa sú tak zjavne neodôvodnené, dôsledkom vyslovenia nesprávnej

interpretácie predmetného ustanovenia.

45. Ďalšou zásadnou nesprávnosťou v argumentácii súdu podľa žalovaného je, keď uvádza, že
v priebehu konania došlo zo strany poisťovateľa k poskytnutiu poistného plnenia, na základe čoho došlopodľa § 86 ods. 1 VVG k prechodu práva na náhradu škody vo výške poskytnutého poistného plnenia
373.018,-Eur na poisťovateľa, ktorý sa aj s prihliadnutím na ustanovenie § 412 a § 398 BGB stal novým
veriteľom tejto pohľadávky. Žalovaný upriamil pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť, že k prechodu

nároku zodpovedajúceho poskytnutému poistnému plneniu došlo na poisťovateľov v novembri 2015,
momentom poskytnutia poistného plnenia žalobcovi. Žaloba bola však v tejto veci doručená súdu až
dňa 11.12.2015, z čoho vyplýva, že tvrdenia súdu o tom, že k poskytnutiu poistného plnenia došlo až
v priebehu konania sú očividne nepravdivé. Podľa žalovaného je nepochopiteľné i odkazovanie súdu na
ustanovenie § 398 BGB, ktoré upravuje zmluvné postúpenie pohľadávky, ak v tomto prejednávanom

prípade došlo k ex lege prechodu nároku zo žalobcu na poisťovateľov. Za zjavne nesprávne považuje
žalovaný konštatovanie súdu, že poisťovatelia mali po prechode pohľadávky v novembri 2015 požiadať
žalobcu (k čomu malo údajne tiež dôjsť v novembri 2015) potom, aby pokračovalo vo vymáhaní
predmetnej pohľadávky v už začatom súdnom konaní. Ak však došlo k prechodu nároku žalobcu
na poisťovateľov v novembri 2015, kedy sa poisťovatelia stali výlučnými vlastníkmi a držiteľmi tohto
nároku, v tom istom čase (november 2015) mali zároveň poveriť žalobcu k uplatňovaniu tohto nároku

a žaloba ohľadne nároku poisťovateľa bola žalobcom podaná na Okresnom súde Trenčín až dňa
11.12.2015 je zjavné, že poisťovatelia v nadväznosti na prechod nároku objektívne nemohli poveriť
žalobcu k vymáhaniu ich nároku v už začatom konaní, keďže v novembri 2015 žiadne konanie ešte
vôbec neprebiehalo. Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že žalobca podal v tomto konaní
žalobu ohľadne dvoch samostatných nárokov, z ktorých jeden mu vôbec nepatril. Súd svoj názor, že

žalobcovi svedčila aktívna vecná legitimácia na uplatňovanie nároku poisťovateľov v mene žalobcu
a na účet poisťovateľov odôvodnil i s poukazom na ustanovenie článku 19.4 Poistnej zmluvy tým, že
hlavný poisťovateľ Zurich Insurance plc. bol oprávnený na vedenie poistnej zmluvy, ako i s poukazom
na to, že hlavný poisťovateľ bol splnomocnený uplatniť nárok na náhradu škody voči tretím osobám vo
vlastnom mene a v plnom rozsahu tak mimosúdne aj súdne. Z tohto súd dovodil, že hlavný poisťovateľ

bol oprávnený poveriť žalobcu, aby uplatňoval nárok poisťovateľov v už začatom konaní tak, aby
sa vylúčila možnosť dvojitého vymáhania (zo strany poisťovateľov ako i žalobcu). Žalovaný tvrdí, že
toto konštatovanie súdu úplne odporuje zneniu článku 19.4 Poistnej zmluvy, nehovoriac o tom, že
v čase prechodu nároku zo žalobcu na poisťovateľov žiadne súdne konanie začaté žalobcom vôbec
neprebiehalo, a teda nebola ani potreba poverovania žalobcu k tomu, aby sa vylúčilo dvojité vymáhanie

nároku poisťovateľov a žalobcu. Za nemenej dôležitú považuje žalovaný aj skutočnosť, že článok
19.4 Poistnej zmluvy oprávňoval hlavného poisťovateľa výhradne k tomu, aby podal žalobu ohľadne
nároku poisťovateľov výlučne vo vlastnom mene, pričom v predmetnom ustanovení neexistuje žiadne
oprávnenie hlavného poisťovateľa poverovať akúkoľvek tretiu osobu (žalobcu), aby uplatňoval nároky
poisťovateľov v mene žalobcu a na účet poisťovateľov. Oprávnenie k takémuto úkonu zo strany hlavného

poisťovateľa by muselo mať buď oporu v poistnej zmluve, alebo by k nemu musel mať hlavný poisťovateľ
osobitné poverenie alebo splnomocnenie zo strany ostatných poisťovateľov. Existencia ani jedného
z načrtnutých predpokladov však nebola v konaní tvrdená ani preukázaná.

46. Napriek tomu, že hlavný poisťovateľ nebol pri absencii zmluvného základu vyplývajúceho z poistnej

zmluvy, resp. bez dohody s ostatnými poisťovateľmi oprávnený poveriť žiadnu tretiu osobu k súdnemu
uplatňovaniu nárokov poisťovateľov v mene takejto tretej osoby a na účet poisťovateľov, súd i tak dospel
k záveru, že takéto poverenie malo byť zo strany hlavného poisťovateľa udelené žalobcovi, čo majú
preukazovať listy hlavného poisťovateľa zo dňa 28.02.2017, 10.02.2020 a 19.08.2021 vyhotovené pre
účely tohto konania.

47. Z listu hlavného poisťovateľa zo dňa 28.02.2017 vyplýva, že titulom poskytnutia poistného plnenia
žalobcovi dal hlavný poisťovateľ pokyn a oprávnenie advokátskej kancelárii Segelken & Suchopar
k učineniu všetkých nevyhnutných krokov k vymoženiu poistného plnenia od zodpovedných osôb.
Toto oprávnenie zahŕňalo aj možnosť udelenia splnomocnenia iným advokátskym kanceláriám a/alebo

pristúpiť k súdnym konaniam, ktoré už prebiehajú, alebo budú začaté zo strany poisteného. Žalovaný
má za to, že z uvedeného nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že hlavný poisťovateľ postupoval v plnej
konformite s článkom 19.4 Poistnej zmluvy, t. j. uviedol že začal uplatňovať nárok poisťovateľov vo
vlastnom mene k čomu splnomocnil advokátsku kanceláriu. Táto advokátska kancelária bola potom
oprávnená výhradne k tomu, aby na konanie splnomocnila inú advokátsku kanceláriu, ktorá by opätovne

konala len v mene a na účet poisťovateľov (žalobca nie je advokátskou kanceláriou) a/alebo, aby sa táto
advokátska kancelária pripojila k už prebiehajúcim súdnym konaniam, avšak ako ďalší žalobca konajúc
v mene a na účet poisťovateľov. Potom, ako žalovaný v konaní opakovane namietal, že list hlavného
poisťovateľa zo dňa 28.02.2017 v žiadnom prípade nie je spôsobilý osvedčiť aktívnu legitimáciužalobcu v tomto konaní vo veci uplatňovania nároku poisťovateľa, keďže v zmysle deklarovaného
splnomocnenia hlavný poisťovateľ poveril k súdnemu uplatňovaniu nároku poisťovateľov výhradne
advokátsku kanceláriu, aby sama alebo prostredníctvom inej substitučne splnomocnenej kancelárie

konala v mene a na účet poisťovateľov, a to aj pripojením sa už k začatým konaniam, čím hlavný
poisťovateľ fakticky poprel oprávnenie žalobcu vystupovať v tomto konaní vo svojom mene a na účet
poisťovateľov. Hlavný poisťovateľ doručil do konania v poradí druhý list zo dňa 10.02.2020. Z neho
vyplýva, že splnomocnenie udelené advokátskej kancelárií Segelken & Suchopar bolo udelené tak ako
to hlavný poisťovateľ uviedol v liste zo dňa 28.02.2017. Celá vec však potom nadobúda úplne absurdné

rozmeryaznakyúčelovosti,akhlavnýpoisťovateľvpísmenec)bod2.tohoistéholistuzodňa10.02.2020
ex post uvádza, že všetci poisťovatelia vlastne už v novembri 2015 na osobnom stretnutí so žalobcom
poverili žalobcu, aby v tejto veci konal v jeho vlastnom mene a na účet poisťovateľov. Toto tvrdenie
vytvára absolútny zmätok vo vlastných vyjadreniach samotného hlavného poisťovateľa, ktorý v roku
2017 súdu uviedol, že poisťovatelia si budú svoj nárok vymáhať v zastúpení advokátskej kancelárie
Segelken & Suchopar vo vlastnom mene a na vlastný účet bez akejkoľvek zmienky o akomkoľvek

poverení žalobcu na konanie v tejto veci v jeho vlastnom mene a na účet poisťovateľov, pričom o tri roky
neskôr opätovne potvrdil, že tejto advokátskej kancelárii udelil splnomocnenie na konanie v mene a na
účet poisťovateľov, keď súčasne tieto svoje tvrdenia poprel tým, že on vlastne už v novembri 2015 udelil
poverenie na konanie v tejto veci žalobcovi.

48. Žalobca následne do konania predložil ešte jeden list hlavného poisťovateľa zo dňa 19.08.2021,
ktorý je obsahovo prakticky identický s písomnou svedeckou výpoveďou Guida Müllera. V tomto v poradí
treťom liste hlavný poisťovateľ pre zmenu vôbec nespomína, že by kedykoľvek udelil splnomocnenie
advokátskej kancelárii Segelken & Suchopar vo veci uplatňovania nárokov v mene poisťovateľov,
čím v podstate v celom rozsahu znegoval svoje vyjadrenia obsiahnuté v liste zo dňa 28.02.2017

a čiastočne v liste zo dňa 10.02.2020 tak, aby tvrdenia hlavného poisťovateľa vyhovovali žalobcovi.

49. Žalovaný tiež tvrdí, že z posledného listu hlavného poisťovateľa vyplývajú i ďalšie zásadné
skutočnosti. V liste zo dňa 10.02.2020 hlavný poisťovateľ uviedol, že na osobnom rokovaní so žalobcom
mu mal udeliť ústne poverenie na zastupovanie poisťovateľov v mene žalobcu a na účet poisťovateľov,

čo má byť dôvod, pre ktorý žalobca vystupuje v tomto konaní uplatňujúc si nárok poisťovateľov. Hlavný
poisťovateľ však už v liste zo dňa 19.08.2021 uvádza, že na osobnom stretnutí, kde malo byť žalobcovi
udelené ústne poverenie, aby ohľadne nároku poisťovateľov konal v jeho vlastnom mene a na účet
poisťovateľov, sa žalobca vôbec nezúčastnil. Predmetného rokovania sa totiž podľa vyjadrenia hlavného
poisťovateľa mali zúčastniť poisťovací maklér Droege a materská spoločnosť žalobcu Nordzucker

AG. Predmetné poverenie pre žalobcu mal potom udeliť poisťovací maklér Droege prostredníctvom
Nordzucker AG. Za tohto stavu a za fyzickej absencie hlavného poisťovateľa, ako i samotného žalobcu
na údajnom rokovaní je vylúčené, aby mohol hlavný poisťovateľ udeliť žalobcovi akékoľvek ústne
poverenie na uplatňovanie jeho nárokov. Za daného stavu, kedy žalobca ani samotný hlavný poisťovateľ
nedokážu exaktne ustáliť, či vôbec a kedy mal hlavný poisťovateľov udeliť poverenie žalobcovi, na ktoré

savtomtokonaníodvoláva,ichtvrdeniaprešlizatrvaniatohtokonaniaspolusnáď piatimiverziami,ktoré
si často vzájomne priamo odporujú alebo sú vnútorne úplne nelogické, sú absolútne nedôveryhodné
tvrdenia hlavného poisťovateľa, ako i žalobcu v tom smere, že by akékoľvek ústne poverenia hlavného
poisťovateľa, ktoré malo byť udelené žalobcovi vôbec niekedy existovalo. Podľa žalovaného sa javí,
že sa jedná o umelo vytvárané skutkové a právne konštrukcie s cieľom ex post odôvodniť aktívnu

vecnú legitimáciu žalobcu v tomto konaní. Odôvodnené pochybnosti o udelení akéhokoľvek ústneho
poverenia potom podčiarkuje i skutočnosť, že žalobca predkladal do konania všetky dôkazy vo forme
obsiahlych a podrobne písomne vyhotovených protokolov, zápisov, či stanovísk vrátane ich prekladov
z anglického, nemeckého alebo gréckeho jazyka, preto je absolútne nedôveryhodné, že by založil svoje
oprávnenie (aktívnu legitimáciu) na konanie ohľadne nároku poisťovateľov, a teda v tak dôležitej veci

len na základe údajného ústneho poverenia, ktoré ani nemalo byť udelené priamo žalobcovi, ale len
nejakou sprostredkovanou ústnou formou cez ďalšie dva subjekty.

50. Podľa názoru žalovaného jednou z najzásadnejších skutočností, ktorá vyplýva z listu hlavného
poisťovateľa zo dňa 19.08.2021 je tá, že podľa tvrdení hlavného poisťovateľa malo dôjsť k postúpeniu

nároku titulom poskytnutého poistného plnenia dňa 06.11.2015, kedy sa malo zároveň uskutočniť údajné
osobné rokovanie Droege a Nordzucker AG, kde malo byť udelené údajné ústne poverenie pre žalobcu.
Ako však vyplýva z vykonaného dokazovania v tomto prípade nedošlo k zmluvnému postúpeniu nároku
na poisťovateľov, ale v súlade s § 86 ods. 1 VVG a článku 18.1 Poistnej zmluvy jeho prechodu exlege momentom poskytnutia poistného plnenia žalobcovi, čo nastalo až dňa 30.11.2015. Ak teda malo
dôjsť zo strany poisťovacieho makléra Droege k údajnému udeleniu poverenia Nordzucker AG pre
žalobcu, aby konal vo vlastnom mene a na účet poisťovateľov, takéto ústne poverenie by bolo udelené

v čase, kedy na poisťovateľov ešte žiaden nárok titulom poskytnutia poistného plnenia neprešiel, a teda
s takýmto nárokom nemohli v žiadnom smere disponovať. Ak by teda údajne ústne poverenie zo dňa
06.11.2015 existovalo, jednalo by sa o absolútne neplatný právny úkon.

51. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie odignoroval tvrdenia žalovaného, ktorými spochybnil

existenciu akéhokoľvek ústneho poverenia, ktoré malo byť udelené žalobcovi zo strany hlavného
poisťovateľa a mal v spore za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu vo vzťahu k uplatňovaniu
nároku poisťovateľov vo výške 373.018,-Eur, nakoľko v tomto prípade na strane žalobcu sa má jednať
o nepriame zastúpenie poisťovateľov vychádzajúce z ustanovenia § 185 ods. 1 BGB (súd nesprávne
uviedol § 158). Žalovaný tvrdí, že samotné znenie § 185 ods.1 BGB upravujúce nakladanie s vecou
neoprávnenou osobou neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by poverenie k disponovaniu s cudzou

vecou, či už vo forme predchádzajúceho súhlasu alebo retroaktívneho schválenia držiteľa veci samo
o sebe a bez ďalšieho oprávňoval inú osobu k uplatňovaniu nárokov vlastníka veci v súdnom konaní.
Interpretácia ustanovenia § 185 ods. 1 BGB zo strany súdu, ktorý dospel k záveru, že predmetné
ustanovenie umožňuje, aby tretia osoba uplatňovala nároky vo vlastníctve alebo držbe inej osoby formou
akéhosi nepriameho zastúpenia, t.j. vo vlastnom mene a na účet držiteľa nároku je tak nedôvodne

extenzívna a ničím nepodložená.

52. Ďalej žalovaný uviedol, že súd sa z vlastnej iniciatívy snažil odôvodniť svoje závery o možnosti
uplatňovania nárokov poisťovateľov žalobcom formou akéhosi nepriameho zastúpenia s poukazom na
ustanovenie § 407 ods. 2 BGB. Žalovaný v prvom rade poukázal na to, že preklad tohto ustanovenia

je zrejme výsledkom nejakého internetového prekladača viet, preto je ten preklad do značnej miery
kostrbatý a nezrozumiteľný. Každopádne toto ustanovenie upravuje situácie, kedy už prebieha súdne
konanie, v ktorom si veriteľ v postavení žalobcu uplatňuje voči žalovanému nárok na zaplatenie svojej
pohľadávky, pohľadávka je následne v priebehu konania postúpená, resp. s poukazom na § 412 BGB
je predmetom zákonného prechodu pohľadávky na nového veriteľa a medzičasom došlo v súdnom

konaní k vydaniu právoplatného rozhodnutia. Pôvodný veriteľ je v takom prípade povinný zabezpečiť,
aby sa účinky rozsudku vzťahovali na nového veriteľa za podmienky, že dlžník nemal o postúpení
pohľadávky vedomosť. Toto ustanovenie je tak úplne zjavne aplikovateľné len na prípady, kedy dôjde
k postúpeniu alebo k prechodu pohľadávky na nového veriteľa až po začatí konania pôvodným veriteľom
a dlžník nemal o takejto zmene v osobe veriteľa vedomosť. V tomto prejednávanom prípade však najprv

došlo k prechodu nároku so žalobcu na poisťovateľov, o čom mal žalovaný od začiatku vedomosť a až
následne bol žalobcom na súde uplatnený nárok, ktorý v čase začatia konania už patril poisťovateľom.
Zároveňplatí,žeuvedenéustanovenieBGBžiadnymspôsobomnepreukazujemožnosťtzv.nepriameho
zastúpenia, z ktorého vychádzal súd v tejto veci, ale ide o nástroj s cieľom dodatočnej zmeny oprávnenej
osoby z právoplatného rozhodnutia súdu tak, aby žalovaný plnil aktuálnemu veriteľovi a naopak, aby

tento nový veriteľ mohol začať prípadný výkon súdneho rozhodnutia v prípade, že súdom uložená
povinnosť nebude zo strany žalovaného splnená.

53. Žalovaný tiež uviedol, že súd odôvodňuje možnosť tzv. nepriameho zastúpenia poisťovateľov
žalobcom ohľadne ich nároku s poukazom na ustanovenia § 86 ods. 2 VVG, ktoré sa však vzťahuje len

na poistníka a nie na poisteného ako tretiu osobu, v ktorej prospech je poistenie dojednané poistnou
zmluvou a upravuje povinnosť poistníka zabezpečiť nárok poisťovateľa a povinnosť poistníka poskytnúť
poisťovateľovi v nevyhnutnom rozsahu súčinnosť za účelom vymáhania nároku poisťovateľom, nie
poistníkom ani poisteným. Podľa žalovaného uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nezakladá
oprávnenie poistníka vymáhať nárok poisťovateľa v jeho vlastnom mene a na účet poisťovateľa,

pričom takáto možnosť nevyplývala ani z poistnej zmluvy, kde o možnosti tzv. nepriameho zastúpenia
poisťovateľa nie je ani zmienka.

54. Podľa názoru žalovaného v konaní nielenže nebola preukázaná existencia ústneho poverenia
poisťovateľov udeleného žalobcovi, aby ohľadne ich nároku konal vo vlastnom mene a na účet

poisťovateľov, nebolo ani preukázané, že by bol hlavný poisťovateľ oprávnený takéto oprávnenie
žalobcovi vôbec udeliť, ale čo je podstatnejšie, v konaní nebola preukázaná ani existencia právneho
základu v rámci nemeckého práva, ktorý by právnu konštrukciu tzv. nepriameho zastúpenia umožňoval.55. Žalovaný poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v bode 22.4.3 a má za to, že súd
pristúpil k výkladu nemeckého práva, na ktoré sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvoláva
neprimerane extenzívne, v dôsledku čoho z nich svojvoľne vyvodzuje závery, ktoré z nich vôbec

nevyplývajú. To primerane platí i vo vzťahu k aplikovateľným ustanoveniam článku 18. a 19.4. poistnej
zmluvy uzavretej medzi poisťovateľmi a Nordzucker AG, nehovoriac o tom, že súd odôvodňuje svoje
rozhodnutie s odkazom na ustanovenie § 407 ods. 2 BGB, ktoré nie je na túto prejednávanú vec vôbec
aplikovateľné.

56. Ďalej žalovaný uviedol, že ako vyplýva z bodu 22.4.4 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
žalobca v konaní preukazoval možnosť uplatňovania nárokov poisťovateľov v mene žalobcu a na
účet poisťovateľov s poukazom na predložený výňatok z komentára k § 498 Námorného
obchodného práva, rozsudok Nemeckého spolkového súdneho dvora V ZR 122/50 z 08.02.1952
a právne stanovisko Prof. Dr. Dietera Schwampeho. Súd napadnuté rozhodnutie na týchto žalobcom
predložených skutočnostiach nezaložil a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa im ani bližšie nevenoval.

Vtejtosúvislostilenskonštatoval,žeuvedenéžalobcomprezentovanéargumentyniesúvrozporestým,
ako súd vyhodnotil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu po prechode nároku titulom poskytnutia poistného
plnenia zo žalobcu na poisťovateľov.

57. Žalovaný tiež uviedol, že ani žalobcom prezentované argumenty nie sú spôsobilé k preukázaniu

možnosti uplatňovať podľa nemeckého práva nároky, ktoré poskytnutím poistného plnenia prešli na
poisťovateľov v mene žalobcu a na účet poisťovateľov.

58. V prípade komentára k § 498 Námorného obchodného práva platí, že druhá veta komentára, o ktorú
sa žalobca opieral sa vzťahuje na poistné vzťahy, ktoré vznikli v medzinárodnej morskej preprave, ktorá

máúplneinúprávnuúpravu,zvyklostiazásady,pretosútietozáveryvovzťahuktejtoprejednávanejveci
bez akejkoľvek právnej relevancie. Uvedenému nasvedčuje i skutočnosť, že predmetné právne závery
uvedené v druhej vete komentára nevyplývajú z rozhodnutia žiadneho všeobecného súdu v Nemecku,
ale vychádzajú z rozsudku tzv. hanzovných súdov v prístavných mestách Brémy a Hamburg, ktoré sa
zaoberali práve spormi z námornej prepravy. Žalobca tak poukazoval na komentár týkajúci sa úplne

inej právnej oblasti, ako je predmetom tohto konania.

59. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca ako i Prof. Dr. Schwampe vo svojich vyjadreniach uvádzali,
že možnosť tzv. nepriameho zastúpenia, ktorou žalobca odôvodňoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu
vyplýva z nemeckého zvykového práva. Žalovaný si dovolil okrajovo poukázať na zmätočnosť a zjavnú

nepresvedčivosť argumentácie žalobcu nielen v otázke preukazovania, že mu malo byť zo strany
poisťovateľov udelené ústne poverenie na konanie ohľadne nároku poisťovateľov v mene žalobcu
a na účet poisťovateľov, ale v otázke existencie možnosti nepriameho zastúpenia ako takej, keďže
v konaní niekoľkokrát menil odôvodnenie svojej aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní. Každopádne,
žalobcom uvádzané zvykové právo odôvodňujúce jeho postavenie ako žalobcu v tomto konaní malo

vychádzať z rozsudku Nemeckého spolkového súdneho dvora V ZR 122/50 z 08.02.1952. Žalovaný
však v tejto súvislosti uviedol, že v zmysle publikovanej právnej vety predmetného rozsudku bolo
meritom veci posúdenie, či je možné, aby sa poistený v prípade škodovej udalosti a jeho odškodnenia
poskytnutím poistného plnenia zo strany poisťovne domáhal voči škodcovi ešte aj naturálnej reštitúcie,
t.j. uvedenia poškodenej veci do pôvodného stavu. Súd túto možnosť vylúčil. Predmetom uvedeného

konania tak nebolo riešenie otázok prechodu nároku poisteného na poisťovateľa ani oprávnenie
poisteného uplatňovať takýto nárok vo vlastnom mene. Jediná veta, ktorá o týchto otázkach okrajovo
pojednáva je obsahom bodu 29. odôvodnenia predmetného rozhodnutia, pričom o akýchkoľvek ďalších
skutočnostiach, ktoré by mohli byť relevantné pre túto prejednávanú vec tam nie je absolútne žiadna
zmienka. Za daného stavu ak právna konštrukcia, na ktorú sa odvolával žalobca nepredstavovala merito

rozhodovania v konaní pred Spolkovým súdom, ale v odôvodnení je len jedna zmienka v podobe jedinej
vety, nemožno túto vetu považovať za nič iné ako podružný právny názor jedného senátu v rozhodnutí,
ktoré má dnes už 70 rokov. To však samo o sebe nemôže byť považované za dostatočné k preukázaniu
toho, že by sa jednalo o zvykové právo alebo ustálenú rozhodovaciu prax, ktorá by bola do dnes
aplikovateľná v pomeroch súčasnej nemeckej právnej úpravy. Tomuto názoru žalovaného prisvedčuje

aj tá skutočnosť, že ak by rozsudok V ZR 122/50 zakladal nejakú formu zvykového práva, možnosť
konania poistníka ohľadne nároku poisťovateľa v mene poistníka a na účet poisťovateľa by bola logicky
predmetom nespočetného množstva rozhodnutí v nasledujúcom období, ktoré by do dnešného dňa
museli byť nemeckými súdmi vydané. Žalobca však predložil len to jediné 70 rokov staré rozhodnutiea žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa jeho závery prejavili v rozhodnutiach nemeckých súdov
i v ďalšom období, resp. v rozhodnutiach z posledného obdobia. Za tohto stavu sú podľa žalovaného
tvrdenia žalobcu o existencii nemeckého zvykového práva, ktorým bolo možné odôvodniť tzv. nepriame

zastúpenie poisťovateľov za nepreukázané.

60. Napriek tomu, že súd neodôvodnil napadnuté rozhodnutie vychádzajúc zo záverov vyplývajúcich
z právneho stanoviska Prof. Dr. Schwampeho, žalovaný si dovolil namietať voči procesnému postupu
súdu vo veci vykonania dokazovania týmto právnym stanoviskom ako „súkromným“ odborným

vyjadrením. Súd oznámením zo dňa 26.08.2021 uviedol, že nevykoná vyžiadanie odborného vyjadrenia
podľa ustanovenia § 206 CSP, preto právne stanovisko Prof. Dr. Schwampeho zabezpečil vo vlastnej
réžii a následne ho predložil do konania žalobca. Za tohto stavu v prípade žalobcom predloženého
právneho stanoviska neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 206 CSP, ale toto je možné
považovaťlenzalistinnýdôkaz.Ustanovenie§206CSPjetotižznačnerigorózneaumožňujevykonávať
vykazovanie odborným vyjadrením výhradne v prípade, že je vyžiadané súdom. Ak by mal zákonodarca

v úmysle zakotviť do CSP tzv. súkromné odborné vyjadrenie obdobne ako je tomu v prípade súkromného
znaleckého posudku, tento inštitút by bol do CSP implementovaný. Ak tak zákonodarca neučinil, nie
je možné vykonávať listinné dôkazy predkladané do konania stranami sporu ako súkromné odborné
vyjadrenia s poukazom na to, že CSP upravuje inštitút tzv. súkromného znaleckého posudku, avšak
neupravuje tzv. súkromné odborné vyjadrenie, a preto je potrebné za použitia čl. 4 ods. 1 CSP zákonnú

úpravu dotvoriť. Žalovaný má za to, že nie je dôvodné, ani prípustné, aby sa aplikáciou čl. 4 ods. 1 CSP
ex post upravovali dané zákonné ustanovenia podľa aktuálnej potreby tej ktorej strany sporu (v tomto
prípade žalobcu).

61. Vo vzťahu k tomuto právnemu stanovisku Prof. Dr. Schwampeho žalovaný ďalej uviedol, že

nespochybňuje erudovanosť tejto osoby v oblasti nemeckého poistného práva. Zároveň však poukázal
na skutočnosť, že Prof. Dr. Schwampe je advokát, ktorý je poskytovateľom komerčných právnych služieb
svojím klientom alebo objednávateľom právnych služieb. Za ďalšie tu existuje odôvodnený predpoklad,
že Prof. Dr. Schwampe má určité väzby minimálne na materskú spoločnosť žalobcu Nordzucker AG
a teda, že žalobca túto osobu nenašiel len tak náhodou niekde na internete, kde uviedol, že žalobca

má s profesorom Dr. Schwampem uzavretú osobitnú dohodu, ktorá podlieha mlčanlivosti, túto žalobca
odmietol sprístupniť súdu a žalovanému, preto je jej obsah neverifikovateľný. Z tohto dôvodu žalovaný
namieta objektívnosť predloženého právneho stanoviska, nakoľko je úplne prirodzené, že advokát
vyhľadávanajmäargumentyapredkladáinterpretáciuzákonnýchnoriempodľapotriebklientazaúčelom
dosiahnutia úspechu v jeho veci. S prihliadnutím aj na tieto faktúry má žalovaný za to, že predložené

právne stanovisko nebolo možné považovať za „súkromné“ odborné vyjadrenie, ale len ako listinný
dôkaz.

62. Žalovaný tiež poukázal na to, že pri realizácii zmluvy o skladovaní uzavretej dňa 13.05.2011
medzi žalobcom a žalovaným mal žalobcovi vzniknúť nárok na náhradu škody voči žalovanému vo

výške 420.191,14 Eur. Potom, ako bolo žalobcovi v novembri 2015 poskytnuté poistné plnenie vo
výške 373.018,-Eur, nárok žalobcu v tejto časti ex lege prešiel na poisťovateľov a oprávnenie žalobcu
uplatňovať tento nárok automaticky zaniklo. Za tohto stavu tak v čase predtým, ako žalobca podal
žalobu v tomto konaní (ku dňu 11.12.2015) existovali dva samostatné a vedľa seba stojace nároky, a to
poistením nedotknutý nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 55.173,14 Eur a nárok poisťovateľov vo

výške poskytnutého poistného plnenia vo výške 373.018,-Eur. Žalobca bol v zmysle zmluvy o skladovaní
zodňa13.05.2011oprávnenýuplatňovaťsvojenárokyvyplývajúcezozmluvyoskladovanínaOkresnom
súde Trenčín. V prípade nároku poisťovateľov však platí odlišná situácia. Právnym titulom vzniku
nároku poisťovateľov bolo poskytnutie poistného plnenia žalobcovi na základe poistnej zmluvy uzavretej
medzi poisťovateľmi a spoločnosťou Nordzucker AG, ktorá sa spravovala nemeckým právom. Medzi

poisťovateľmi a žalovaným tak už z titulu absencie akéhokoľvek zmluvného dojednania, ako i z povahy
nároku, ktorý vznikol poisťovateľom titulom plnenia podľa poistnej zmluvy uzavretej so spoločnosťou
Nordzucker AG neexistovala žiadna dohoda zakladajúca právomoc akéhokoľvek súdu. Ak teda žalobca
si v tomto konaní uplatnil nárok na náhradu škody vyplývajúcu zo zmluvy o skladovaní a zároveň tou
istou žalobou uplatnil i nárok poisťovateľov, ktorí im vznikol ešte pred podaním žaloby v tejto veci, došlo

ohľadne druhého menovaného nároku poisťovateľov k zásadnému procesnému pochybeniu, nakoľko
poisťovatelia mohli uplatňovať svoj nárok, či už vo vlastnom mene alebo v zastúpení žalobcom formou
priameho zastúpenia v mene a na účet poisťovateľov v súlade s článkom 4. ods. 1, resp. článkom 7 ods.
2 Nariadenia Brusel I. výlučne na príslušnom súde v Gréckej republike. Ak teda žalobca uplatňuje nárokpatriaci poisťovateľom žalobou podanou na Okresnom súde Trenčín, je zrejmé, že žaloba bola podaná
nesprávnym subjektom, resp. neoprávnenou osobou na nesprávnom súde.

63. Žalovaný tiež uviedol, že súd výrokom I. napadnutého rozhodnutia priznal žalobcovi okrem istiny
pohľadávky i jej príslušenstvo vo forme úroku z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo žalovanej sumy
od 14.08.2015 do zaplatenia ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo
výške 40,-Eur. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že právny vzťah založený zmluvou o skladovaní
zo dňa 13.05.2011 sa spravuje gréckym právom. V konaní však nebolo vykonané žiadne dokazovanie

v otázke vzniku prípadných nárokov spojených s omeškaním dlžníka so zaplatením pohľadávky veriteľa
podľa gréckeho práva, pričom ani súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym
spôsobom nevysvetlil na akom právnom základe vyplývajúcom z gréckeho práva bol žalobcovi priznaný
úrok z omeškania v uvedenej výške a od uvedeného dňa. To identicky platí i vo vzťahu k priznanej
paušálnej náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, nakoľko v konaní nebolo žiadnym
spôsobom preukázané, že grécke právo takýto nárok vôbec upravuje. Za daného stavu je napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznaného príslušenstva pohľadávky nepreskúmateľné, pričom
žalovaný má za to, že za stavu, kedy možnosť priznania týchto nárokov čo do dôvodu a výšky nebola
osvedčená, ich nebolo možné žalobcovi priznať.

64. Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s odvolacími námietkami žalovaného prezentovanými

v tomto odvolaní, ktorými spochybňuje nárok žalobcu, ktorého sa domáha podanou žalobou, a teda
i odvolací súd by dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná, žalovaný opätovne
poukazuje na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 03.02.2017 vzniesol kompenzačnú námietku, ktorou
si proti prípadnému nároku žalobcu započítal svoje pohľadávky titulom poskytovania služieb súvisiacich
s realizáciou záväzkového vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o skladovaní zo dňa 13.05.2011. Žalobca

v tejto veci namietal, že žalovaným predložené faktúry za účelom ich jednostranného započítania voči
žalobcom uplatnenému nároku pre prípad, že súd bude považovať nárok žalobcu za dôvodný, nie
sú právnymi úkonmi a žalovaný neuviedol právny základ pre započítaciu námietku. Žalovaný však
v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že v prípade predložených faktúr sa v žiadnom prípade
nejedná o fiktívne ani účelové faktúry, ale tieto boli riadne vyhotovené na základe vykonania služieb

pre žalobcu tak, ako boli predmetom fakturácie. Na podporu týchto tvrdení žalovaný uviedol, že faktúry,
ktoré predložil za účelom uplatnenia kompenzačnej námietky tvoria ucelený rad s faktúrami žalovaného
oproti ktorým už žalobca vykonal jednostranné započítanie svojho nároku, či už pred začatím konania
vo výške 170.332,86 Eur alebo v priebehu konania vo výške 23.591,40 Eur, t.j. nejedná sa o žiadne
dodatočne vyfabrikované účtovné doklady s cieľom vytvoriť neexistujúce pohľadávky žalovaného proti

žalobcovi. Žalovaný tiež poukázal na to, že ani faktúry žalovaného voči ktorým žalobca už vykonal
jednostranné započítanie nemali žiaden osobitný (parciálny) právny titul, ale všetky tieto faktúry boli
vystavené v súvislosti s realizáciou záväzkového vzťahu (poskytovaním doplnkových služieb žalovaným
pre žalobcu) zo Zmluvy o skladovaní zo dňa 13.05.2011, a teda bez potreby akejkoľvek dodatočnej
osobitnej dohody, t.j. tak ako bolo medzi sporovými stranami v zmysle ich obchodných zvyklostí

zaužívané. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že v súvislosti so všetkými faktúrami prezentovanými
k započítaniu boli riadne splnené príslušné daňové povinnosti. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná právo na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % a tiež rozhodne, že žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

65. K odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalobca podaním zo dňa 30.
mája 2022, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, a aby zaviazal žalovaného
na náhradu trov konania.

66. Žalobca uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom, ktorý vychádza z dôkladného
a správneho skutkového a právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie. Rozsudok v celom
rozsahu zohľadnil a riadil sa právnym názorom odvolacieho súdu – Krajského súdu v Trenčíne, v jeho
rozhodnutí o odvolaní zo dňa 28. decembra 2018, č.k. 16Cob/292/2017-726. Súd prvej inštancie
po vrátení veci na ďalšie konanie posúdil žalobou uplatnené nároky žalobcu podľa gréckeho práva

a následne opätovne posúdil aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v časti nároku vo výške 373.018,-
Eur. Z dôvodu pre vyhovenie žalobe sú v plnom rozsahu dôkladne vysvetlené v odôvodnení rozsudku,
pričomodôvodneniejeplnevsúladespravidlamilogikyazohľadňujúvšetkypodstatnétvrdeniaadôkazy
predložené stranami počas prvostupňového konania. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, žeaj keď sa na vec bude aplikovať grécke právo ako rozhodné právo, žalobou uplatnený nárok bude stále
v plnej výške dôvodný a žalovaný je povinný zaplatiť žalovanú sumu v celom rozsahu. Tento záver
nie je prekvapujúci, nakoľko strata značného množstva uskladneného cukru zo strany žalovaného ako

skladovateľa by prakticky vždy viedla k zodpovednosti žalovaného.

67. Žalobca zastáva názor, že žalovaný v odvolaní opakuje alebo inak formuluje tvrdenia, ktoré už
žalovaný uvádzal počas celého konania až doteraz. Všetky tieto tvrdenia a argumenty vzal súd prvej
inštancie do úvahy a v rozsudku tiež podrobne odôvodnil, ako sa s touto argumentáciou žalovaného

vysporiadal. Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, avšak takýto nesúhlas nie je odvolacím
dôvodom.

68. Pokiaľ žalovaný ako odvolací dôvod uviedol podľa písmena 365 ods. 1 písm. a) CSP, žalobca
zdôraznil, že v odvolaní nie je uvedené nič, čo by preukazovalo na akúkoľvek procesnú podmienku,
ktorá v tomto konaní nebola splnená. V tomto smere je teda odvolanie zjavne neopodstatnené. To isté

platí aj o odvolacom dôvode podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, nakoľko v odvolaní nie je uvedený ani
jeden dôkaz, ktorý by navrhla niektorá zo strán a ktorý by následne súd prvej inštancie nevykonal. Aj
z tohto odvolacieho dôvodu je teda odvolanie zjavne neopodstatnené.

69. Žalobca tvrdí, že nie je daný zo žalovaným uvedených odvolacích dôvodov, avšak v prípade

odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a) a e) CSP by malo byť odvolanie zamietnuté už len
z toho dôvodu, že v odvolaní neboli uvedené žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by tieto odvolacieho
dôvody čo i len teoreticky mohli odôvodniť.

70. Čo sa týka odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP podľa názoru žalobcu

odvolanie nie je jasne odôvodnené zo žiadnych týchto odvolacích dôvodov.

71. Žalobca tiež zdôraznil, že žalovaný vo viacerých častiach odvolania naznačuje, že rozsudok nie je
dostatočne odôvodnený alebo že v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie neodpovedal na všetky
hlavné tvrdenia žalovaného. Takéto domnelé vady (ak by existovali) by mohli byť odvolacím dôvodom

podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Keďže však žalovaný rozsudok nenapadol odvolaním z dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a rozšírenie odvolacích dôvodov už nie je v tomto štádiu konania
prípustné, na prípadnú vadu odôvodnenia rozsudku podľa názoru žalobcu nie je možné prihliadať
pri konaní o odvolaní a preskúmavanie rozsudku odvolacím súdom, keďže odvolací súd je viazaný
odvolacími dôvodmi uvedenými žalovaným. Žalobca pre úplnosť zdôraznil, že podľa jeho názoru je

rozsudok dostatočne odôvodnený a nie sú dané žiadne vady odôvodnenia.

72. K žalovaným namietanej aktívnej legitimácie žalobcu v konaní v časti nároku vo výške 373.018,-
Eur žalobca uviedol, že ide o účelový pokus žalovaného zbaviť sa svojej zodpovednosti. Žalovaný
úmyselne prekrúca povahu oprávnenia žalobcu uplatniť túto časť nároku vo svojom mene a v prospech

poisťovateľov.

73. Žalobca uviedol, že od samého začiatku žaloval celú žalovanú sumu vo svojom mene, pričom
žalobca nebol povinný podľa slovenského ani nemeckého práva informovať alebo oznámiť súdu alebo
žalovanému, že poistné plnenie vo výške 373.018,-Eur bolo žalobcovi zaplatené poisťovateľmi ako

náhrada časti škody spôsobenej žalovaným. V novembri 2015 totiž poisťovatelia oprávnili žalobcu, aby
časť nároku zodpovedajúcu poistnému plneniu uplatnil vo vlastnom mene a na účet poisťovateľov.
Toto oprávnenie (v nemčine nazývané „Ermächtigung“) je základom aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu v časti žalobou uplatneného nároku vo výške 373.018,-Eur. Poisťovatelia ani žalobca nikdy
netvrdili a ani neoznámili žalovanému takéto postúpenie nároku, pretože vždy bolo úmyslom ako

poisťovateľov, tak aj žalobcu, aby žalobca uplatnil túto postúpenú časť nároku vo vlastnom mene.
Nakoľko k takému oficiálnemu oznámeniu nedošlo a časť nároku vo výške 373.018,-Eur nebolo nikdy
u žalovaného uplatnené duplicitne dvoma rozdielnymi právnymi subjektmi, nebol daný dôvod, aby sa
žalovanýzaujímaloto,čiavakejvýškedošlokpoistnémuplneniu.Informácieopoistnomplneníposkytol
žalobca až na výzvu súdu prvej inštancie, čo však nemožno považovať za kvalifikované oznámenie

žalovanému o postúpení pohľadávky. Žalobca len vysvetlil platbu poistného plnenia súdu prvej inštancie
na žiadosť tohto súdu a nemal v záujme oznamovať postúpenie žalovanému.74. Žalobca zastáva názor, že podrobné dokazovanie v otázke platby poistného plnenia, následného
postúpenia časti nároku a oprávnenia žalobcu uplatniť si v tomto konaní túto časť nároku vo vlastnom
mene bolo nadbytočné, neúčelné a nehospodárne. Nakoľko sa ale žalobca snažil konať obozretne a čo

najviacspolupracovať,žalobcaposkytolpotrebnévysvetlenieatiežzískaldôkazyodtretíchstrán(Zurich
Insurance plc., pán Guido Mueller, prof. Schwampe a advokátska kancelária Segelken & Suchopar), aby
preukázal všetky relevantné skutočnosti a tiež obsah rozhodného nemeckého práva.

75. Žalobca zdôraznil, že prvým rozhodnutím o odvolaní nebol zrušený pôvodný rozsudok súdu prvej

inštancie z dôvodu nedostatočného preukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v časti nároku
373.018,-Eur,akosatožalovanýsnažínaznačiťvodvolaní.Vprvomrozhodnutíoodvolanísaneuvádza,
že žalobca nie je v tejto časti žaloby aktívne vecne legitimovaný alebo že odôvodnenie pôvodného
prvostupňového rozsudku bolo v tomto smere nedostatočné. Keďže však bol pôvodný prvostupňový
rozsudok zrušený z dôvodu odlišného posúdenia otázky rozhodného práva, v dôsledku toho odvolací
súd tiež spomenul, že súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie opätovne posúdi aj túto

otázku (avšak bez uvedenia konkrétnych námietok).

76. Napriek tomu, že v prvom rozhodnutí o odvolaní neboli v časti aktívnej vecnej legitimácie vznesené
žiadne konkrétne námietky, súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie vykonal rozsiahle
dokazovanie k oprávneniu žalobcu uplatniť si časť nároku vo výške 373.018,-Eur vo vlastnom mene

a k obsahu platného nemeckého práva. Žalovaný neuviedol jediný argument alebo námietku, ktorá by
bola pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie v tejto časti relevantná, a to z dôvodov, že žalovaný sa
žiadnym spôsobom nezúčastnil na rokovaniach s poisťovateľmi o platbe poistného plnenia a o udelení
oprávnenia zo strany poisťovateľov pre žalobcu vymáhať postúpený nárok vo vlastnom mene. Všetky
zúčastnené strany, teda Zurich Insurance plc.,Nordzucker AG a žalobca jednomyseľne potvrdili, že

poistné plnenie bolo vyplatené, nárok vo výške 373.018,-Eur bol postúpený žalobcom na poisťovateľov
a že v novembri 2015 poisťovatelia prostredníctvom makléra Droege ústne poverili žalobcu, aby
v súdnom konaní vo vlastnom mene uplatnil postúpený nárok vo výške 373.018 Eur. Žalovaný o týchto
skutočnostiach nemohol mať žiadnu priamu vedomosť a všetky prostriedky procesnej obrany použité
žalovaným v tejto časti spočívali v účelovom uznaní toho, že čo žalovaný považuje pre neho v konaní

za prospešné a účelovým popretím ostatných skutočností bez uvedenia relevantných dôvodov, prečo
vyjadrenie žalobcu a/alebo tretích strán, ktoré tvoria jeden celok, v jednej časti uznáva a v druhej priamo
súvisiacej časti popiera. Tvrdenie žalovaného, že tvrdenia žalobcu a Zurich Insurance plc. sú údajne
protichodné a že „ prešli za trvania tohto konania spolu snáď piatimi verziami“, je zavádzajúce a jediná
strana, ktorá videla päť rôznych verzií bol pravdepodobne žalovaný.

77. Pokiaľ ide o obsah nemeckého práva, žalovaný na podporu svojich tvrdení a argumentov neuviedol
žiadnu judikatúru, zákonné ustanovenia alebo relevantné komentáre k nemeckému právu. Žalovaný
sa len odvolával na dôkazy predložené žalobcom, pričom zámerne ich časti vytrhával z kontextu
a prekrúcal ich význam. Určenie obsahu nemeckého práva si vyžaduje odborné znalosti vo veľmi

špecifickej oblasti nemeckého poistného práva. Keďže žalovaný sám nie je odborníkom na nemecké
právo a žalovaný nepodložil svoje námietky proti obsahu nemeckého práva prezentovaného žalobcom
relevantnými zdrojmi alebo vyjadrením odborne spôsobilej osoby, potom sú akékoľvek námietky proti
obsahu nemeckého práva vznesené žalovaným nekvalifikované, a teda nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkazy
predložené žalobcom.

78. Podľa názoru žalobcu vzhľadom na uvedené nie je prekvapujúce, že súd prvej inštancie sa
v rozsudku nepriklonil k argumentom žalovaného. V bodoch 22.4.1. až 22.4.4 rozsudku súd prvej
inštancie veľmi jasne vysvetlil dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobca je aktívne
vecne legitimovaný v časti žalovaného nároku vo výške 373.018,-Eur. Skutočnosť, že žalovaný s týmto

záverom nesúhlasí, nie je odvolacím dôvodom.

79. Čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vo výške nároku 373.018,-Eur žalobca odkázal na
svoje zhrnutie obsiahnuté v jeho prednese na pojednávaní konanom dňa 24. februára 2022.

80. Napriek tomu, že sa žalobca v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že
aktívna vecná legitimácia žalobcu v časti žalovaného nároku vo výške 373.018,-Eur je daná, žalobca
doplnil, že žalovaný sa v odvolaní snaží argumentovať, že pre aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu je
podstatné, či časť žalovaného nároku v sume 373.018,-Eur bola poisťovateľom zo strany žalobcupostúpená, alebo či išlo ex lege prechod práva. Ako žalobca vysvetlil, žalobca tvrdí, že nárok bol
postúpený tzv. Abfindungserklärung dňa 6. novembra 2015, avšak aj ak by bol prijatý opačný záver
a súd by mal za to, že nárok vo výške 373.018,-Eur prešiel na poisťovateľov ex lege okamihom výplaty

poistného plnenia dňa 30. novembra 2015, výsledok, pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu
v tejto časti, by bol rovnaký. Aktívna vecná legitimácia žalobcu je totiž založená na poverení, tzv.
Ermächtigung, ktoré bolo žalobcovi udelené v novembri 2015 a pre toto Ermächtigung nie je podstatné,
či bol nárok postúpený alebo prevedený, keďže udelené Ermächtigung by bolo platné v obidvoch
prípadoch.

81. Súd prvej inštancie v bode 22.4.2 rozsudku uviedol, že „V priebehu konania došlo zo strany
poisťovateľa Zurich Insurance plc. k poskytnutiu poistného plnenia“ – žalobca súhlasí s tým, že to nie
je pravda, avšak na rozdiel od tvrdení žalovaného má žalobca za to, že ide len drobnú nepresnosť
odôvodnenia rozsudku, keďže skutočnosť, že poistné plnenie bolo zaplatené pred súdnym konaním,
nebola nikdy spochybnená medzi stranami a ani súdom a udelenie Ermächtigung je platné bez ohľadu

na to, či bolo udelené pred alebo po začatí súdneho konania. Preto táto menšia nepresnosť nemá vplyv
na rozsudok a jeho závery.

82. Žalobca tiež tvrdí, že opis príslušných pravidiel nemeckého práva zo strany súdu prvej inštancie
neprodukuje od slova do slova opis a odôvodnenie poskytnuté žalobcom, avšak oba závery

k nemeckému právu a jeho aplikácii na túto vec sú rovnaké. Skutočnosť, že súd prvej inštancie kládol
väčší dôraz na určité aspekty nemeckého práva neznamená, že jeho záver je nesprávny, resp. že súd
posúdil obsah nemeckého práva inak, ako to tvrdil žalobca. Je zrejmé, že súd prvej inštancie zohľadnil
všetky pramene práva predložené žalobcom, vrátane odborného vyjadrenia prof. Schwampeho, a okrem
toho vykonal aj vlastný prieskum k obsahu nemeckého práva, pričom v plnom rozsahu zohľadnil

argumenty žalovaného, ku ktorým sa však správne nepriklonil, nakoľko tieto boli nekvalifikované a ničím
nepodložené.

83. Na základe uvedeného má žalobca za to, že v časti žalovaného nároku vo výške 373.018,-Eur
nedošlo zo strany súdu prvej inštancie k žiadnym skutkovým, právnym ani iným pochybeniam, ktoré

by spochybňovali závery uvedené v rozsudku, a ktoré by predstavovali niektorý z odvolacích dôvodov
uvedených v odvolaní.

84. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že súd akceptoval odborné vyjadrenie – právne stanovisko
prof. Schwampeho predložené žalobcom, žalobca uviedol, že CSP nevylučuje, aby bolo ako dôkaz

pripustenéodbornévyjadreniepredloženéjednouzostrán.Žalobcazdôraznil,ženavrhol,abysiodborné
vyjadrenie vyžiadal od prof. Schwampeho priamo súd, na čo súd odpovedal, že odborné vyjadrenie
si sám nevyžiada, avšak ak žalobca takéto odborné vyjadrenie predloží, súd tento dôkaz vykoná ako
odborné vyjadrenie. Žalobca zabezpečil odborné vyjadrenie len k otázkam formulovaným súdom, a to
napriek tomu, že pôvodne žalobca navrhoval iné znenie otázok. Žalobca sa tiež zdržal poskytnutia

akéhokoľvek opisu skutkového stavu pre prof. Schwampeho, hoci žalobca pôvodne navrhoval zahrnúť
aj poskytnutie skutkového stavu.

85. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že právne stanovisko prof. Schwampeho bolo zabezpečené
k otázkam formulovaným súdom, odborne spôsobilou osobou, ktorej totožnosť bola súdu a žalovanému

vopred oznámená, pričom žalobca požiadal o vypracovanie právneho stanoviska až potom, čo súd
potvrdil, že dôkaz takýmto právnym stanoviskom vykoná ako dôkaz odborným vyjadrením. Toto všetko
bolo známe žalovanému. Prijatie takéhoto právneho stanoviska ako odborného vyjadrenia je plne
v súlade aj s názormi v odbornej literatúre. Akceptovanie právneho stanoviska ako odborného vyjadrenia
tak v žiadnom prípade nie je v rozpore s CSP, ako to tvrdí žalovaný.

86. Námietky žalovaného, že právne stanovisko prof. Schwampeho nie je objektívne, sú nepodložené
aúčelové,keďžežalovanýokremnepodloženýchšpekuláciíneuviedoljedinúkonkrétnuskutočnosťaani
nepredložil jediný dôkaz na podporu uvedených tvrdení. Túto námietku žalovaný navyše kvalifikovane
nevzniesol ani v konaní pred súdom prvej inštancie. Preto by sa na túto námietku nemalo prihliadať.

87. Žalobca po celý čas popieral a popiera interpretáciu prijatú v prvom rozhodnutí, že na veci upravené
Zmluvou o skladovaní by sa malo vzťahovať grécke právo, zatiaľ čo na veci, ktoré Zmluvou o skladovaní
nie sú upravené, by sa malo vzťahovať slovenské právo. Žalovaný je presvedčený, že takýto výklad, žestrany mali v úmysle podriadiť jednu časť svojho vzťahu gréckemu právu a druhú časť slovenskému
právu nedáva zmysel a nemá opodstatnenie v kontexte Zmluvy o skladovaní. Absurdné dôsledky vyššie
uvedenej interpretácie sú zrejmé aj v otázke úrokov z omeškania, nakoľko úroky z omeškania sú niečím,

čo Zmluva o skladovaní neupravuje, a teda by sa mali spravovať slovenským právom (v súlade s čl.
3 ods. 1 Nariadenia Rím I). Ideálne by rozhodné právo pre nárok ako aj pre jeho úroky z omeškania
malo byť totožné, čo by malo byť v oboch prípadoch slovenské právo. Keďže však prvé rozhodnutie
o odvolaní prijalo v otázke rozhodného práva inú interpretáciu, žalobca zastáva názor, že výška úroku
z omeškania a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-Eur by sa

mali riadiť slovenským právom, čo je výklad v súlade s prvým rozhodnutím o odvolaní.

88.Žalobcazdôraznil,žežalovanývodvolanínamietallennedostatočnosťodôvodneniarozsudkuvčasti
týkajúcej sa úrokov z omeškania paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.
Keďže však odvolanie neuvádza ako odvolací dôvod aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b)
CSP, odvolací súd by nemal skúmať v tomto smere vady odôvodnenia tohto rozsudku. Žalovaný okrem

nedostatočného odôvodnenia neuplatnil žiadne vady rozsudku v jeho časti o úrokoch z omeškania
a o paušálnej náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

89. Pre úplnosť žalobca uviedol, že ak by odvolací súd bol iného názoru a odvolací súd by na úroky
z omeškania paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky aplikoval grécke právo,

žalobcasivyhradzujeprávoposkytnúťsvojevyjadreniekvýškeúrokovzomeškaniaapaušálnejnáhrade
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, keďže ide o otázku cudzieho práva, ktorá doteraz nebola
riešená a ku ktorej by strany mali mať právo sa vyjadriť.

90. Žalobca tiež konštatoval, že námietky započítania vznesené žalovaným a opätovne uvedené

v odvolaní súd prvej inštancie zamietol ako nedôvodné. Dôvody takéhoto rozhodnutia boli jasne
popísané súdom prvej inštancie v bode 26. rozsudku. Žalobca sa domnieva, že takéto odôvodnenie je
veľmi jasné a námietka započítania vznesená zo strany žalovaného je špekulatívna a účelová, keďže
žalovaný neuviedol ani základné skutkové tvrdenia, pokiaľ ide o právny základ takýchto nárokov a ich
výšku. Preto podľa názoru žalobcu neexistujú odvolacie dôvody na napadnutie rozsudku v tejto časti.

91. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne nevyjadril.

92. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie, bez

nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi
a zisteným stavom súdom prvej inštancie (§ 389, § 380 ods. 1, § 383 CSP) prejednal odvolanie
žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného voči výroku, ktorým súd priznal žalobcovi
náhradu škody, paušálnu náhradu spojenú s uplatnením pohľadávky a nároku na náhradu trov konania
nie je dôvodné, preto v týchto častiach napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny

potvrdil. Odvolanie žalovaného považoval za dôvodné voči výroku, ktorým súd priznal žalobcovi úroky
z omeškania, a preto napadnutý rozsudok v tejto časti podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené
vo výroku II. tohto rozsudku. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP, keď v danej veci nebolo potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP

odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli
krajského súdu.

93. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

94. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

95. Preskúmaním obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal

dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi predloženými stranami konania
a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, že žalobca je v konaní aktívne
legitimovaný aj ohľadne škody, ktorá bola žalobcovi nahradená poisťovňou. Okresný súd použil v tejto
časti odôvodnenia správne právne posúdenie a aplikoval správne zákonné ustanovenia, pričom v tejtočasti rozsudok odôvodnil v súlade s § 220 ods. 1 a 2 CSP a odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku
v tejto časti v celom rozsahu stotožňuje a na odôvodnenie v tejto časti podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v časti priznanej náhrady škody sa jasným, zrozumiteľným

spôsobom vyjadril k uplatnenému nároku žalobcu, ako aj k použitej obrane žalovaného a použitým
dôkazom.

96. Podľa čl. 1 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.06.2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých

dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných
veciach. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci.

97. Podľa čl. 3 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o
rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia
zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo

okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

98. Podľa čl. 12 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o
rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), rozhodným právom pre zmluvu podľa tohto nariadenia

sa spravuje najmä:
a) jej výklad;
b) plnenie zmluvných záväzkov
c) v rozsahu právomoci udelenej súdu procesnými normami, dôsledky porušenia týchto záväzkov,
vrátane stanovenia výšky náhrady škody, ak sa určuje na základe právnych predpisov;

d) rôzne spôsoby zániku záväzkov, preklúzie a premlčanie;
e) dôsledky neplatnosti zmluvy.

99.Podľačl.17nariadeniaEurópskehoparlamentuaRady(ES)č.593/2008zo17.06.2008orozhodnom
práve pre zmluvné záväzky (Rím I), ak si strany nedohodli právo na započítanie, započítanie sa spravuje

rozhodným právom pre pohľadávku, voči ktorej sa právo na započítanie uplatňuje.

100. Podľa čl. 20 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o
rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), uplatnenie právneho poriadku štátu ktorejkoľvek krajiny
určenej podľa tohto nariadenia znamená uplatnenie platných právnych noriem tejto krajiny s výnimkou jej

noriem medzinárodného práva súkromného, pokiaľ neexistuje iná právna úprava podľa tohto nariadenia.

101. Podľa§185ods.1prvejvetyBürgerlichesGesetzbuch(BGB),t.j.Občianskehozákonníkaplatného
v Nemecku, nakladanie s vecou neoprávnenou osobou je účinné, ak sa vykoná so súhlasom oprávnenej
osoby.

102. Podľa § 185 ods. 2 BGB, dispozičné právo nadobudne účinnosť, keď to oprávnený schváli alebo
keďdisponentvecnadobudne,alebokeďjuzdedíoprávnenýaoprávnenýručíneobmedzenezazáväzky
z dedičstva. V posledných dvoch prípadoch, ak sa vo vzťahu k veci vykonalo niekoľko nejednotných
dispozícií, je účinná len skoršia dispozícia.

103. Podľa § 241 ods. 1 prvej vety BGB, oprávnený je oprávnený z titulu záväzku požadovať od
povinného plnenie.

104. Podľa § 398 BGB, pohľadávku možno z veriteľa previesť na inú osobu zmluvou (postúpením).

Uzavretím zmluvy nastupuje nový veriteľ na miesto predchádzajúceho veriteľa.

105. Podľa § 407 ods. 2 BGB, ak sa v súdnom spore, ktorý medzi dlžníkom a predchádzajúcim veriteľom
po postúpení pohľadávky prebehol, právoplatne rozhodnúť o pohľadávke, musí nový veriteľ umožniť,
aby sa naňho rozsudok vzťahoval, pokiaľ dlžník nepožiada. zadanie zo zápisu litispendencie vedel.

106. Podľa § 412 BGB, na postúpenie pohľadávky zo zákona sa primerane použijú ustanovenia § 399
až 404, 406 až 410 BGB.107. Podľa § 86 ods. 1 Versicherungsvertragsgesetz (VVG), t.j. Zákona o poistnej zmluve platného v
Nemecku, ak má poistník nárok na náhradu škody voči tretej osobe, prechádza tento nárok na poistiteľa
v rozsahu, v ktorom poistiteľ nahradí škodu. Prevod nemožno uplatniť v neprospech poistníka.

108. Podľa § 86 ods. 2 VVG, poistník je povinný chrániť svoj nárok na náhradu škody alebo právo
slúžiace na zabezpečenie tohto nároku s prihliadnutím na platnú formu a lehotu a spolupracovať s
poisťovateľom pri jeho vymáhaní v nevyhnutnom rozsahu. Ak poistník úmyselne poruší túto povinnosť,
poisťovateľ nie je povinný plniť, ak v dôsledku toho nemôže získať náhradu od tretej osoby. Pri hrubom

nedbanlivostnom porušení povinnosti je poistiteľ oprávnený znížiť svoje plnenie úmerne závažnosti
zavinenia poistníka; dôkazné bremeno o neexistencii hrubej nedbanlivosti nesie poistník.

109. Podľa § 87 VVG, od § 74, § 78 ods. 4, § 80, § 82 až § 84 ods. 1 veta prvá a § 86 sa nemožno
odchýliť v neprospech poistníka.

110. Podľa § 158 ??????? ??????? (AK; Astikós kódikas) - Prezidentský dekrét 456/1984, t.j.
Občianskeho zákonníka platného v Grécku (Forma právneho úkonu), dodržanie predpísanej formy
právneho úkonu sa vyžaduje len ak je ustanovené v zákone.

111. Podľa § 173 AK (Výklad prejavu), pri výklade prejavu vôle sa má hľadať skutočná vôľa bez

zamerania na slová.

112. Podľa § 200 AK (Výklad zmlúv), zmluvy sa vykladajú v súlade s požiadavkami dobrej viery, berúc
pri tom do úvahy obchodné zvyklosti.

113. Podľa § 297 AK (Náhrada škody), náhradu za spôsobenú škodu je zodpovedná strana povinná
poskytnúťvpeniazoch.Namiestopeňažnejnáhradymôžesúdpoposúdeníosobitnýchokolnostíprípadu
nariadiť navrátenie vecí do pôvodného stavu, ak to nie je v rozpore so záujmami veriteľa.

114. Podľa § 298 AK, náhrada škody zahŕňa zníženie existujúceho majetku veriteľa (skutočná škoda),

ako aj ušlý zisk. Za ušlý zisk sa považuje zisk očakávaný za bežných okolností alebo za osobitných
okolností a na základe prijatých prípravných opatrení.

115. Podľa § 330 AK (Zodpovednosť za zavinené konanie), ak je nedohodnuté inak, dlžník je
zodpovedný za každé neplnenie jeho povinností vyplývajúce z úmyselného alebo z nedbanlivého

konania pričítateľného jemu alebo jeho oprávneným zástupcom. Nedbanlivosť je daná pokiaľ nebola
vynaložená náležitá starostlivosť pri vykonávaní činnosti.

116. Podľa § 335 AK (Neplnenie), ak v čase plnenia povinnosti je jej plnenie úplne alebo čiastočne
nemožné z dôvodov, ktoré sú buď všeobecné alebo sa tykajú dlžníka, ten je povinný nahradiť škodu,

ktorá z toho vyplýva a ktorá vznikla veriteľovi.

117. Podľa § 361 AK (Povinnosť vyplývajúca zo zmluvy), na vznik alebo zmenu záväzku sa vyžaduje
zmluva, pokiaľ zákon neustanovuje inak.

118. Podľa § 440 AK (Započítanie), započítanie má za následok odpísanie vzájomných pohľadávok
medzi dvoma stranami v časti, v ktorej sa tieto pohľadávky kryjú, ak sú rovnaké svojím rozsahom a sú
splatné.

119. Podľa § 441 AK (Návrh na započítanie), započítanie sa uskutoční, ak jedna zo strán vyhlásením

uplatní započítanie voči druhej strane. Návrh na započítanie vedie k odpísaniu vzájomných pohľadávok
od okamihu ich spoločnej existencie.

120. Podľa § 442 AK (Započítanie voči pohľadávke, ktorá je predmetom súdneho konania), započítanie
voči pohľadávke, ktorá je predmetom súdneho konania, sa môže navrhnúť v každej fáze súdneho

konania, dokonca aj počas exekučného konania, ak je možné vzájomnú pohľadávku preukázať priamo.121. Podľa § 443 AK (Vzájomná pohľadávka, ktorej premlčacia doba uplynula), započítanie sa môže
navrhnúť voči premlčanej pohľadávke, ak v čase, keď pohľadávky existovali súčasne, neuplynula jej
premlčacia doba.

122. Podľa § 450 AK (Neprípustnosť započítania), započítanie nie je možné uplatniť voči pohľadávke z
protiprávneho konania, ktoré bolo vykonané so zlým úmyslom. Započítanie nie je povolené, ak sa dlžník
vopred vzdal svojho práva.

123. Podľa § 822 AK (Význam), na základe zmluvy o skladovaní skladovateľ preberá hnuteľnú vec
od inej osoby, aby ju uchoval a na požiadanie vrátil. Odplatu je možné požadovať len vtedy, ak bola
dohodnutá alebo vyplýva z okolností.

124. Podľa § 823 AK (Povinnosti skladovateľa), skladovateľ je povinný vynakladať rovnakú starostlivosť

oveciakovprípadesvojichvlastnýchvecí.Akjezaúschovudohodnutáodmena,skladovateľzodpovedá
za akékoľvek neplnenie záväzku.

125. Podľa § 824 AK, skladovateľ nemá právo na použitie veci bez súhlasu ukladateľa. Skladovateľ
tiež nemá právo zveriť vec tretej strane, okrem prípadov, ak to ukladateľ povolí alebo ak je to s ohľadom

na okolnosti nevyhnutné, alebo ak je ďalšie zverenie obvyklé.

126. Podľa § 825 AK, skladovateľ, ktorý vec ďalej zveril tretej strane, zodpovedá za akékoľvek zavinenie
tejto tretej strany, ak tak urobil bez oprávnenia; ak bol na to oprávnený, je zodpovedný za zavinenie
pri výbere takejto tretej strany. V obidvoch prípadoch môže ukladateľ uplatniť priamo voči tretej strane

žaloby, ktoré skladovateľ má voči tejto tretej strane.

127. Podľa § 873 AK (Význam a platnosť), zmluva, ktorou je urobený prísľub alebo uznanie dlhu tak, aby
vznikol nárok bez ohľadu na dôvod dlhu je platná, ak je prísľub alebo uznanie dlhu urobené písomne.
V prípade pochybností sa písomný prísľub alebo uznanie dlhu, v ktorom sa neuvádza príčina dlhu,

považuje za urobený na tento účel.

128. Podľa § 875 AK, v prípade, že prísľub alebo uznanie dlhu sa tykajú takej veci, pre ktorú zákon
vyžaduje osobitnú formu, uvedený prísľub alebo uznanie dlhu sú neplatné, pokiaľ nie sú vyhotovené
takouto formou.

129. Podľa § 914 AK (Zodpovednosť za občianskoprávne delikty), kto nezákonne a svojim zavineným
konaním spôsobil škodu inému, je povinný mu škodu nahradiť.

130. Podľa § 185 ods. 3 CSP, súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené

procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.

131. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie v častiach, ktorými súd prvej inštancie v časti I. výrokovej vety zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi 428.191,14 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 428.191,14 Eur

od 14.08.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume
40,- Eur, ako aj v časti II. výrokovej vety, ktorou súd prvej inštancie priznal žalobcovi proti žalovanému
náhradu 100 % trov konania.

132. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca ako podnikateľský subjekt uzavrel so

žalovaným, ako gréckym podnikateľom zmluvu o skladovaní cukru v Grécku. Počas uskladnenia došlo
k strate uskladneného cukru, čím žalobcovi vznikla škoda predstavujúca hodnotu chýbajúceho cukru
v celkovej výške 622 115,40. Žalobca mal stratu poistenú – bol poistený na túto škodu v rámci
skupinovej poistnej zmluvy materskej spoločnosti so sídlom v Nemecku. Nemeckí poisťovatelia vyplatili
poistné plnenie v sume 373.018.-Eur za stratený cukor, avšak v dôsledku spoluúčasti (franšízy) toto

plnenie nepokrývalo celú škodu spôsobenú žalobcovi. Časť škody vo výške 249.097,40 Eur tak zostala
neodškodnená.Sumuzodpovedajúcunepoistenej(nekompenzovanej)častiškody–sažalobcadomáha
na súde ako náhrady škody voči žalovanému, ako gréckemu skladovateľovi vo svojom mene a na svoj
účet. Domáha sa i náhrady škody v tej časti, ktorá bola kompenzovaná poisťovňou, v tejto časti všakkoná zjavne na účet poisťovne. Zmluva o skladovaní obsahovala dohodu o príslušnosti slovenského
súdu (Okresný súd Trenčín) na rozhodovanie sporu, neobsahovala však platnú výslovnú voľbu práva
pre posúdenie zmluvného vzťahu. V spore tak vznikli viaceré právne otázky, a to kto je aktívne vecne

legitimovanýnauplatnenienárokunanáhraduškody(najmävzhľadomnapoistnéplnenieodpoisťovne),
aké právo je rozhodné pre posúdenie nároku, a ako sa uplatnia slovenské, či grécke predpisy v konaní
pred slovenským súdom a potencionálne spôsob určenia príslušenstva pohľadávky. Vo veci Okresný
súd Trenčín vydal európsky platobný rozkaz, sp.zn. 36Cb/492/2015 zo dňa 11.02.2016, proti ktorému
žalovaný podal v zákonnej lehote odôvodnený odpor. Následne súd prvej inštancie po vykonanom

dokazovaní rozhodol rozsudkom, sp.zn. 36Cb/492/2015-656 zo dňa 23.08.2017, v ktorom výrokom I.
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 428.191,14 Eur s 9,05 % ročným úrokom z omeškania od
14.08.2015 do zaplatenia, výrokom II. rozsudku súd prvej inštancie zastavil konanie v časti zaplatenia
sumy 23.591,40 Eur z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby a výrokom III. priznal žalobcovi náhradu
100 % trov konania. Na základe odvolania žalovaného voči I. a III. výroku rozsudku Krajský súd
v Trenčíne, ako súd odvolací uznesením sp.zn. 16Cob/292/2017-726 zo dňa 28.12.2018 napadnutý

rozsudok vo výroku I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolací súd, ktorého právnym názorom bol súd prvej inštancie viazaný vyslovil, že súd prvej inštancie
správne posúdil právomoc súdu príslušného podľa sídla žalobcu, avšak nedostatočne posúdil použitie
rozhodného práva na predmetný spor. Poukázal na to, že z uzavretej Zmluvy o skladovaní zo dňa 13.
mája 2011 vyplýva, že v bode 1 sa dohodli ohľadne náhrady škody, ktorá vznikne z dôvodu chýbajúceho

alebo poškodeného tovaru, a to tak, že žalovaný ako skladovateľ je povinný nahradiť všetok chýbajúci
alebo poškodený cukor do 30 dní ekvivalentom v rovnakej kvalite, buď vo forme príslušného tovaru
alebo zodpovedajúcej peňažnej čiastke. Keďže náhrada škody bola v zmluve dohodnutá, odvolací súd
vyslovil, že nie je možné na túto otázku aplikovať bod 13. uzavretej zmluvy, a teda vzťahovať na túto
otázku ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolací súd mal za to, že na daný záväzkový vzťah sa

vzťahuje Obchodný zákonník. Tiež nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o konkludentnej voľbe
slovenského právneho poriadku ako rozhodného práva. Ďalej dospel k záveru, že z uzavretej zmluvy
nevyplýva dohoda zmluvných strán o rozhodnom práve na otázky touto zmluvou upravené, dohoda
o rozhodnom práve nevyplynula ani z vykonaného dokazovania, a preto dospel k záveru, že pri absencii
rozhodného práva bolo potrebné postupovať podľa Kapitoly II. článku 4 bod b) Nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (EES) č. 593/2008 zo 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím
I. ). Krajský súd v Trenčíne dospel k záveru, že rozhodným právom je právny poriadok skladovateľa –
žalovaného.

133. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP vec

posúdil podľa ustanovení gréckeho práva a dospel k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu
dôvodný, a preto rozhodol napadnutým rozsudkom.

134. Žalovanývpodanomodvolanínamieta,žežalobcaniejevsporeaktívnevecnelegitimovaný,avšak
z odôvodnenia tejto námietky vyplýva, že všetky námietky smerujú k nedostatku aktívnej legitimácie

žalobcu v sume, ktorá bola žalobcovi nahradená nemeckou poisťovňou, teda viažúce sa k sume
373.018,- Eur. Samotný žalobcom uplatnený nárok a jeho výšku nespochybnil, čím sa stal nesporným.

135. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací pred preskúmaním žalovaným namietaných
skutočností, keďže nerozhodoval o odvolaní voči prvému rozsudku Okresného súdu Trenčín považoval

za potrebné ex offo preskúmať, či sú splnené podmienky na prejednanie sporu pred slovenskými súdmi
a tiež, či Krajským súdom v Trenčíne zvolené ako rozhodné právo – grécke právo je správne.

136. Preskúmaním veci dospel k záveru, že Krajský súd v Trenčíne dospel k správnym právnym
záverom, a to z dôvodu, že medzinárodná právomoc slovenských súdov sa spravuje predovšetkým

nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 (tzv. Brusel I bis), ktoré upravuje
príslušnosť súdov a uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach. Podľa
čl. 25 ods. 1 nariadenia platí, že „Ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že
súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť
v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ

dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je
výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak....“ Z uvedeného vyplýva, že ak si zmluvné strany platne dohodli
právomoc slovenského súdu, tento má medzinárodnú právomoc rozhodnúť daný spor. Tzv. „prorogačnádoložka“ musí byť v súlade s čl. 25 ods. 1 písm. a) formulovaná písomne alebo v súlade s obchodnými
zvyklosťami medzi stranami.

137. V predmetnej veci bolo medzi stranami konania uzavreté zmluvné dojednanie o právomoci
slovenského súdu. V bode 12 zmluvy o skladovaní zo dňa 13.05.2011 sa uvádza, že „V prípade
akéhokoľvek sporu vyplývajúceho z realizácie tejto zmluvy, sa zmluvné strany zaväzujú ho vyriešiť
vzájomnou dohodou, inak je príslušným súdom súd podľa sídla ukladateľa v Slovenskej republike.“
Ukladateľom je slovenský subjekt so sídlom v Trenčianskej Teplej. Z toho vyplýva, že miestne

príslušným súdom je Okresný súd Trenčín. Zmluvné dojednanie o právomoci slovenského súdu tak
spĺňa požiadavky podľa čl. 25 nariadenia Brusel I bis. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
judikatúru potvrdzujúcu platnosť prorogačnej doložky, a to rozsudkom NS SR, sp.zn. 5Obdob 47/2020
zo 10.12.2020, ako aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ, sp.zn. C-566/2022 (Inkreal s.r.o. vs. Dúha reality
s.r.o.) z 08.02.2024.

138. Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalobca i žalovaný sú podnikatelia z členských
štátov EÚ. V zmluve o skladovaní sa výslovne dohodli, že akýkoľvek spor bude rozhodovať súd podľa
sídla ukladateľa, teda slovenský súd. Táto doložka bola súčasťou zmluvy v písomnej forme a nebola
spochybnená ako neprijateľná podľa nariadenia Brusel I bis.

139. Odvolací súd teda konštatuje, že Okresný súd Trenčín tak disponuje medzinárodnou právomocou
rozhodnúť daný spor. Právomoc slovenského súdu bola zároveň potvrdená aj Krajským súdom
v Trenčíne, ako odvolacím súdom. Na základe uvedených rozsudkov možno konštatovať, že prorogačná
doložka v zmluve o skladovaní medzi slovenským subjektom a gréckym podnikateľom je platná a
záväzná. Doložka bola dohodnutá písomne, výslovne určovala príslušnosť slovenského súdu a spĺňala

požiadavky na právnu istotu a predvídateľnosť. Preto slovenské súdy, konkrétne Okresný súd Trenčín,
majú medzinárodnú právomoc rozhodovať spor vyplývajúci z tejto zmluvy.

140. Na základe uvedeného možno uzatvoriť, že medzinárodná právomoc slovenského súdu na
rozhodovanie predmetnej veci je založená na platnej prorogačnej doložke podľa čl. 25 nariadenia Brusel

I bis. Dohoda strán obsiahnutá v bode 12 zmluvy o skladovaní spĺňa požiadavky formy a bola vykonaná
výslovne. Právomoc bola riadne akceptovaná aj súdmi SR, vrátane Krajského súdu v Trenčíne. Uvedený
právny záver je plne v súlade s relevantnou judikatúrou slovenských aj európskych súdov.

141. Ďalej odvolací súd skúmal určenie rozhodného práva pre posúdenie nároku na náhradu škody

zo strany žalobcu, ktorý nebol hradený poisťovňou. Predmetom posúdenia je teda určenie rozhodného
práva, ktorým sa má riadiť slovenský súd pri rozhodovaní o žalobe na náhradu škody v tej časti,
ktorá žalobcovi nebola nahradená poistným plnením. V spore vedenom pred Okresným súdom Trenčín
sp. zn. 36Cb/492/2015 medzi žalobcom, subjektom so sídlom v Slovenskej republike a žalovaným,
spoločnosťou so sídlom v Grécku, ide o cezhraničný spor s medzinárodným prvkom. Súd je preto

povinný určiť rozhodné hmotné právo v súlade s pravidlami medzinárodného práva súkromného,
konkrétne podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre
zmluvné záväzky (Rím I).

142. V prvom rade je potrebné určiť rozsah časti škody, ktorá nebola krytá poistným plnením. Z

rozsudku Okresného súdu Trenčín vyplýva, že celková škoda predstavovala sumu 622 115,40 Eur.
Nemecká poisťovňa poskytla žalobcovi poistné plnenie v sume 373.018,- Eur. Zostatková časť škody,
ktorú žalobca žiada nahradiť v rámci súdneho konania po čiastočnom započítaní zo strany žalovaného
a následnom čiastočnom späťvzatí žaloby zo strany žalobcu, a ktorá nebola krytá poisťovňou, tak
predstavuje sumu 55.173,14 Eur. Na túto časť škody sa vzťahuje určenie rozhodného práva v zmysle

Nariadenia Rím I. Podľa čl. 3 uvedeného nariadenia majú zmluvné strany možnosť výslovne alebo
jednoznačne si zvoliť rozhodné právo. V predmetnej zmluve o skladovaní uzavretej dňa 13.05.2011
medzi stranami konania sa v jej bode 13 uvádza, že „na otázky touto zmluvou osobitne neupravené
sa primerane vzťahujú ustanovenia slovenského Občianskeho zákonníka“. Krajský súd v Trenčíne vo
svojom uznesení sp. zn. 16Cob/292/2017 konštatoval, že takto formulované ustanovenie nemožno

považovať za výslovnú, ani jednoznačne prejavenú voľbu slovenského práva podľa čl. 3 Nariadenia
Rím I., s čím sa odvolací súd stotožňuje. Totiž absencia výslovnej voľby práva nemôže byť nahradená
doložkou, ktorou si strany určili len súd podľa sídla ukladateľa, ani subsidiárnym odkazom na slovenský
Občiansky zákonník, nakoľko takéto ustanovenia nepredstavujú jasne preukázanú voľbu práva v zmyslečlánku 3 Rím I. Toto vyhodnotenie prijal aj Krajský súd Trenčín, keď zrušil prvostupňový rozsudok práve
prenesprávneurčenérozhodnéprávoazaviazalsúdprvejinštancie aplikovaťgréckeprávo.Vdôsledku
absencie platnej dohody o rozhodnom práve je potrebné aplikovať subsidiárne pravidlo uvedené v čl.

4 Nariadenia Rím I. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. b) sa zmluva o poskytovaní služieb spravuje právom
krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb. V predmetnom prípade je poskytovateľom služieb
(skladovateľom) žalovaný, spoločnosť so sídlom v Grécku. Preto sa zmluva o skladovaní spravuje
gréckym právom. Týmto právom sa v súlade s čl. 12 Nariadenia Rím I spravuje aj výklad zmluvy, jej
plnenie, dôsledky porušenia, vrátane určenia výšky náhrady škody, ako aj spôsob zániku záväzku.

143. Rozhodnutie slovenského súdu musí preto vychádzať z gréckej právnej úpravy, konkrétne z
ustanovení gréckeho občianskeho zákonníka (ďalej aj „AK“ - ??????? ???????).
Podľa § 822 AK a nasl. je zmluva o skladovaní definovaná ako záväzok skladovateľa uchovať hnuteľnú
vec a vrátiť ju ukladateľovi. Zodpovednosť za škodu vzniknutú na skladovanej veci je riešená v §
823 AK, ktorý ukladá skladovateľovi povinnosť nakladať s vecou s rovnakou starostlivosťou ako so

svojou vlastnou. V prípade straty alebo poškodenia nesie skladovateľ zodpovednosť, pokiaľ nepreukáže
liberačnýdôvod.VtejtosúvislostipoukazujeodvolacísúdnarozhodnutieNSČR,sp.zn.23Cdo427/2017
z 29.01.2019, ktorý vyslovil, že „rozhodné právo sa určí podľa kolíznych noriem obsiahnutých v nariadení
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008, o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.).

144. Týmto judikatórnym rámcom je opretá záverom podložená kolízna kvalifikácia, a to grécke
hmotné právo na celý zmluvný nárok zo skladovania, vrátane regresnej časti. Slovenský súd je pri
rozhodovaní o časti náhrady škody vo výške 55.173,14 Eur (pôvodne 249.097,40 Eur), ktorá žalobcovi
nebola nahradená nemeckou poisťovňou, povinný aplikovať grécke hmotné právo ako rozhodné právo.
Rozhodné právo nebolo medzi stranami výslovne dohodnuté, a preto sa určuje podľa objektívneho

prepojenia podľa čl.4 ods. 1 písm. b) Nariadenia Rím I, pričom ide o zmluvu o poskytovaní služieb medzi
podnikateľmi z rôznych členských štátov EÚ. Grécky občiansky zákonník poskytuje relevantný rámec
na posúdenie zodpovednosti skladovateľa a určenie výšky škody.

145. Ďalej bolo potrebné posúdiť voľbu rozhodného práva časti náhrady škody uhradenej žalobcovi

poisťovňou.

146. Predmetom posúdenia je určenie rozhodného práva, ktorým sa má riadiť slovenský súd pri
rozhodovaní o žalobe na náhradu škody v tej časti, ktorá bola žalobcovi nahradená poistným plnením, a
to nemeckou poisťovňou (ako vedúcim poisťovateľom v rámci poistnej skupiny, do ktorej patrí i žalobca).

Zodpovednosť za škodu vznikla v súvislosti so zmluvou o skladovaní uzavretou medzi žalobcom a
gréckym skladovateľom. Je preto potrebné posúdiť, akým právom sa má riadiť nárok, ktorý bol čiastočne
postúpený na poisťovateľa, avšak je uplatňovaný žalobcom vo svojom mene na účet poisťovne. Otázkou
nie je len právna relevancia postúpenia nároku, ale aj určenie právneho poriadku, podľa ktorého sa
bude posudzovať samotná povaha a vymáhateľnosť tohto nároku, jeho výška a rozsah. Z celkovej

škody predstavujúcej sumu 622.115,40 Eur bolo žalobcovi poskytnuté poistné plnenie v sume 373.018,-
Eur. Z tejto sumy 358.018, Eur predstavovalo náhradu za chýbajúci chorvátsky cukor a 15. 000,- Eur
titulom ostatnej škody (súvisiace náklady). V tejto časti teda žalobca nekoná ako poškodený v priamom
vlastníctve nároku, ale podľa jeho tvrdenia na základe dohody s poisťovateľom, ktorý sa stal nositeľom
tohto nároku v dôsledku plnenia. Žalobca teda vymáha nárok ako zástupca poisťovne, pričom tvrdí,

že tento postup je v súlade s nemeckým právnym poriadkom, ktorým sa spravuje predmetná poistná
zmluva. Vo všeobecnosti spadajú skutkové okolnosti záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným
tak ako bolo uvedené vyššie pod „zmluvu o poskytovaní služieb“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b)
nariadenia Rím I. Charakteristické plnenie, a to skladovanie tovaru zabezpečuje grécky podnikateľ;
jeho miesto obvyklého pobytu (sídlom a centrom správy) je v Grécku. Preto sa celý zmluvný záväzok,

a tým aj zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z porušenia povinností skladovateľa, spravuje gréckym
hmotným právom (grécky Občiansky zákonník). Právne relevantné skutočnosti sú teda identické ako
v tej časti škody, ktorá poisťovňou nahradená nebola. Pre úplnosť však treba skúmať možné odchýlky,
ktoré Rím I pripúšťa. Na výnimku „zjavne užšej spojitosti“ podľa článku 4 ods. 3 Rím I nedopadá žiadna
z relevantných okolností, nakoľko sklad sa nachádza v Grécku, škoda vznikla v Grécku, škodca je

grécky podnikateľ a charakteristické plnenie sa plnilo tam. Slovenský pôvod ukladateľa, ani následná
kompenzácia škody poisťovňou nevytvárajú takú výnimočnú väzbu, ktorá by odôvodňovala odklon
od primárneho spojovacieho kritéria. Pokiaľ ide o tú časť škody, ktorú poškodenému slovenskému
subjektu nahradila nemecká poisťovňa, uplatní sa osobitná kolízna úprava článku 15 Rím I o zákonnejsubrogácii. Povinnosť poisťovne uspokojiť veriteľa (poistná zmluva) sa riadi nemeckým právom, a to
v súlade s výslovnou voľbou v skupinovej poistnej zmluve. Rozhodným predpisom pre určenie práva,
ktorým sa má spravovať prechod nároku na náhradu škody z poškodeného na poisťovateľa, je čl. 15

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky
(Rím I). Podľa tohto článku, „Ak má osoba zmluvnú pohľadávku voči inej osobe a tretia osoba má
povinnosť uspokojiť veriteľa, alebo ho už uspokojila, právny poriadok, ktorým sa spravuje povinnosť
tretej osoby uspokojiť veriteľa, určuje tiež, či a do akej miery si táto tretia osoba môže uplatniť voči
dlžníkovi práva veriteľa.“ Nemecké právo teda rozhoduje o prechode nároku (regrese) z poisteného

na poisťovateľa, o rozsahu tohto prechodu a o procese poverenia poisteného na vymáhanie na účet
poisťovateľa. Hmotnoprávne postavenie poisťovateľa (resp. poškodeného, ktorý koná na jeho účet)
voči skladovateľovi však zostáva viazané na pôvodné grécke právo, nakoľko to je totiž právom, „podľa
ktorého sa spravuje vzťah veriteľ dlžník“ v zmysle in fine článku 15. Tým sa zabezpečí, že na posúdenie
zodpovednosti, rozsahu náhrady i prípadných liberačných dôvodov sa bez rozdielu použijú rovnaké
grécke normy, nech už žalobcom v konaní vystupuje priamo poisťovňa, alebo poškodený, konajúci na

jej účet.

147. K vyššie uvedenému právnemu názoru odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ,
sp.zn. C-264/22 (FGTI vs. Victoria Seguros, 2023) zo dňa 17. mája 2023, ktorý vyslovil, že „článok 4 ods.
1, článok 15 písm. h) a článok 19 Nariadenia Rím II sa majú vykladať v tom zmysle, že právny poriadok

rozhodný pre žalobu tretej osoby, ktorá vstúpila do práv poškodeného voči pôvodcovi škody, je v zásade
právny poriadok krajiny, na území ktorej došlo ku škode“. Odvolací súd tiež poukazuje na rozsudok
Súdneho dvora EÚ, sp.zn. C-305/13 (Haeger & Schmidt GmbH) z 23.10.2014, podľa ktorého „ ak nárok
na náhradu škody prejde po poistnom plnení na poisťovateľa, rozhodné právo pre tento prechod určuje
právny poriadok rozhodný pre poistnú zmluvu podľa článku 15 Nariadenia Rím I. V neposlednom rade

odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS ČR, sp.zn. 25Cdo 589/2020 z 26.01.2022, podľa ktorého
„ Podľa čl. 4 ods.1 Nariadenia Rím II, vzhľadom na to, že škoda z predmetnej dopravnej nehody vznikla
na území Českej republiky, bude sa vec posudzovať podľa českého práva, pričom je v danom smere
celkom bez významu, že k výplate invalidného dôchodku, za ktorý je žiadaná náhrada, došlo na území
iného štátu“.

148. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že rozhodným právom pre časť náhrady škody vo výške
373.018,- EUR, ktorá bola žalobcovi poskytnutá poistným plnením nemeckou poisťovňou, je grécky
právny poriadok. Nemecký právny poriadok, konkrétne ustanovenia zákona o poistnej zmluve (VVG)
bude rozhodujúci jednak pre samotný prechod nároku na poisťovateľa, ako aj možnosť, aby žalobca

vymáhal tento nárok vo svojom mene na účet poisťovateľa. Aplikácia nemeckého práva vyplýva z čl.
15 Nariadenia Rím I a bola potvrdená nielen slovenskými súdmi, ale aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
Žalobca je preto v tejto časti oprávnený konať, pričom slovenský súd musí posúdiť vec podľa nemeckého
práva, ktoré upravuje postúpenie pohľadávky, zodpovednosť poistníka, ako aj rozsah regresného práva
poisťovateľa voči tretej osobe.

149. Nakoľko žalovaný v podanom odvolaní namietol aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie žaloby
v celom rozsahu, avšak odvolacie dôvody uviedol len k sume 373.018,-Eur, ktorá predstavuje náhradu
škody, ktorá bola žalobcovi vyplatená zo strany poisťovne, odvolací súd nemohol bez uvedenia
odvolacích dôvodov preskúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní ohľadne uplatnenej škody

v sume 55.173,14 Eur. Tento nárok uplatňuje žalobca ako vlastník veci (cukru), pričom v konaní bolo
preukázané jeho vlastníctvo prostredníctvom listinných dôkazov, účtovných dokladov a svedeckých
výpovedí, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal aj súd prvej inštancie a správne dospel k záveru, že
žaloba v tejto časti je dôvodná, čo v napadnutom rozsudku riadne a zrozumiteľne odôvodnil, pričom
odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku v tejto časti v celom rozsahu stotožňuje a na jeho závery

odkazuje. Aktívnavecnálegitimáciažalobcuvtejtočastiuplatnenéhonárokujeúplná,nespochybniteľná
a v súlade s judikatúrou slovenských aj európskych súdov.

150. Odvolací súd dopĺňa, že aj keď hmotnoprávny základ nároku je určený gréckym právom, konanie
prebieha pred slovenským súdom, a preto sa riadi slovenskými procesnými predpismi. Slovenský súd

posudzujevecnúlegitimáciunazákladehmotnéhopráva(tugréckeho),avšakprocesnýrežimuplatnenia
nároku (žaloba, vyjadrenia, dokazovanie, rozhodovanie) je slovenský. Z pohľadu Civilného sporového
poriadku musí súd posúdiť, či žalobca preukázal tvrdený nárok, a či mu patrí právo, ktorého ochrany sadomáha. V tomto smere súd postupoval v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku a na
základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.

151. K dôvodom, pre ktoré žalovaný v podanom odvolaní namieta aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu
v konaní v časti náhrady škody krytej poistným plnením odvolací súd uvádza, že pre posúdenie aktívnej
legitimácie žalobcu v konaní ohľadne tejto škody je podstatné určenie rozhodného práva vo vzťahu
medzi žalobcom a poisťovateľom vyplývajúcim z poistnej zmluvy. Keďže ide o cezhraničný spor
(slovenský subjekt vs. grécky subjekt, zmluva plnená v Grécku, poistná zmluva s nemeckým prvkom), je

nevyhnutné posúdiť aj rozhodné právo pre jednotlivé aspekty prípadu. V EÚ túto oblasť upravuje najmä
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 (Rím I) o rozhodnom práve pre zmluvné
záväzky a v prípade mimozmluvných záväzkov Nariadenie (ES) č. 864/2007 (Rím II).

152. Voľba práva (§ 3 Rím I): V zmluve o skladovaní nebolo dohodnuté výslovné rozhodné právo. Podľa
čl. 3 Rím I majú zmluvné strany právo zvoliť si rozhodné právo, no ak tak neurobia, uplatní sa čl. 4

(aplikácia objektívnych kritérií). V našom prípade bolo potrebné určiť právo, ktorým sa spravuje zmluva
o skladovaní (a z nej vyplývajúci nárok na náhradu škody z porušenia povinností skladovateľa).

153. Určenie práva bez voľby (§ 4 Rím I): Podľa čl. 4 ods. 1 písm. b) Rím I sa zmluva o poskytovaní
služieb spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služby. Skladovanie vecí

je zmluvou o poskytnutí služby (uskladnenie tovaru za odplatu). Poskytovateľom služby bol v tomto
prípade grécky skladovateľ (spoločnosť v Grécku), ktorý mal obvyklý pobyt (sídlil) v Grécku. Preto
rozhodným právom pre zmluvu o skladovaní je podľa čl. 4 Rím I grécke právo, pokiaľ z okolností
nevyplýva užšia väzba na iný právny poriadok (čl. 4 ods. 3 Rím I; v tomto prípade však všetky podstatné
okolnosti, a to miesto plnenia, sídlo skladovateľa smerujú ku Grécku). Z toho vyplýva, že otázky

zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením zmluvy (napr. nezabezpečenie uskladneného cukru) sa
posudzujú podľa gréckeho hmotného práva. Grécke právo teda určuje, či skladovateľ zodpovedá za
stratu cukru, v akom rozsahu, či sa možno zbaviť zodpovednosti, premlčanie nároku a pod. Treba ale
dôsledne rozlišovať medzi zmluvným záväzkom medzi žalobcom a žalovaným (skladovacia zmluva sa
riadi gréckym právom) a vzťahom vyplývajúcim z poistnej zmluvy medzi žalobcom a poisťovateľom.

154. Nárok poisťovateľa voči škodcovi nie je priamo zmluvným záväzkom medzi poisťovateľom a
škodcom, ale ide o nárok odvodený (subrogovaný) z pôvodného nároku poisteného. Nariadenie Rím
I obsahuje špeciálne ustanovenie pre prípad, keď do práv veriteľa vstupuje tretia osoba na základe
zákona alebo zmluvy. Článok 15 Rím I s názvom „Zákonná subrogácia“ stanovuje, že „Ak má osoba

(veriteľ) zmluvnú pohľadávku voči inej osobe (dlžník) a tretia osoba má povinnosť uspokojiť veriteľa
alebonazákladetakejtopovinnostiveriteľaužuspokojila,právnyporiadok,ktorýmsaspravujepovinnosť
tretej osoby uspokojiť veriteľa, určuje tiež, či a do akej miery si tretia osoba môže uplatniť voči dlžníkovi
práva, ktoré mal veriteľ voči dlžníkovi podľa právneho poriadku, ktorým sa spravuje ich vzťah.“. V danom
prípade veriteľom je žalobca (poistený) s pohľadávkou voči dlžníkovi – gréckemu skladovateľovi

(zmluvná pohľadávka z porušenia zmluvy). Treťou osobou je poisťovateľ, ktorý mal povinnosť uspokojiť
veriteľa (na základe poistnej zmluvy) a túto povinnosť aj splnil vyplatením poistného plnenia. Čl. 15 Rím
I hovorí, že právo rozhodné pre povinnosť tejto tretej osoby (poisťovateľa) uspokojiť veriteľa určuje, či
a do akej miery môže táto tretia osoba (poisťovateľ) následne uplatniť voči dlžníkovi (škodcovi) práva
pôvodného veriteľa. Inými slovami, rozsah a podmienky regresu poisťovne sa riadia právom, ktorým sa

riadi povinnosť poisťovne plniť poistné.

155. Pre poisťovňu a žalobcu bola uzavretá poistná zmluva, v ktorej si strany zvolili nemecké právo
(čo vyplýva z čl. 26 všeobecných podmienok poistnej zmluvy, ktorý stanovoval nemecké právo ako
rozhodné). Teda povinnosť poisťovateľa uspokojiť veriteľa (vyplatiť poistné plnenie za stratu cukru)

sa spravovala nemeckým právom. Podľa čl. 15 Rím I preto nemecké právo určí, či a do akej miery
poisťovateľ môže uplatniť práva žalobcu proti škodcovi. Nemecké právo (ktoré je v tomto smere podobné
slovenskému i gréckemu) stanovuje, že poisťovateľ vstupuje do nárokov poisteného automaticky (§ 86
ods. 1 VVG – nemecký zákon o poistnej zmluve). Poisťovateľ sa tak stal novým veriteľom pohľadávky
voči žalovanému v sume 373.018,- Eur. Zároveň nemecké právo umožňuje dohodu, že pôvodný veriteľ

pohľadávku vymôže vo svojom mene (tzv. Prozessstandschaft). Aj bez podrobností o nemeckom práve
stačí, že čl. 15 Rím I nás odkazuje na nemecké právo, ktoré jednoznačne dovoľuje poisťovni regres
voči škodcovi.156. Z pohľadu kolíznych noriem je dôležité, že rozhodným právom pre samotný nárok na náhradu
škody voči skladovateľovi je grécke právo (ako právo zmluvy o skladovaní), avšak otázka prechodu tohto
nároku na poisťovateľa je posúdená podľa nemeckého práva (práva poistnej zmluvy). To je plne v súlade

s citovaným čl. 15 Rím I a potvrdzuje to aj judikatúra Súdneho dvora EÚ. V rozsudku ERGO Insurance
SE a Gjensidige Baltic (C-359/14, C-475/14, 2016) súdny dvor vyslovil, že ak tretia osoba (poisťovateľ)
splní záväzok nahradiť škodu obeti, otázka subrogácie poisťovateľa do práv obete voči škodcovi sa riadi
právom, ktorým sa spravuje záväzok tretej osoby voči obeti. In concreto, práve nemecké právo v našom
prípade určilo prechod práva a aj jeho rozsah.

157. Keďže nemecké právo priznalo poisťovni nárok voči škodcovi, z pohľadu slovenského súdu bolo
nutné zohľadniť, že žalobca nie je nositeľom celého nároku. Súd prvej inštancie však vykonaným
dokazovaním správne zistil, že žalobca a poisťovateľ situáciu vyriešili dohodou, ktorá zachovala
žalobcovi procesné postavenie aj v subrogovanej časti. Táto dohoda bola posúdená jednak podľa
nemeckého práva (ktoré ňou nebolo dotknuté, naopak umožnilo ju). V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na judikatúru potvrdzujúcu výber nemeckého práva ako rozhodného medzi žalobcom
a poisťovateľom, a to na rozsudok Súdneho dvora EÚ, v spojených veciach C-359/14 a C-475/14 (ERGO
Insurance SE a Gjensidige Baltic) z 21. januára 2016, ktorý uviedol, že „Subrogácia poisťovateľa do práv
poškodeného sa posúdi podľa práva, ktorým sa spravuje záväzok poisťovateľa voči poškodenému“.

158. Zhrnutím možno povedať, že medzinárodné právo súkromné korektne rozdeľuje, ktoré právne
poriadky riešia jednotlivé aspekty, a to grécke právo rieši vznik a existenciu nároku na škodu, nemecké
právo rieši subrogáciu poisťovne, slovenské procesné právo rieši otázku, kto môže v konaní vystupovať
ako žalobca. Tento komplexný prístup zabránil konfliktu práv, nakoľko všetky zúčastnené právne
poriadky (grécke, nemecké, slovenské) viedli v zásade k zhodnému záveru, že poisťovateľ je nositeľom

nároku v sume 373.018,- Eur, avšak podľa súdu prvej inštancie dohoda medzi poisťovateľom a
poisteným umožnila, aby pohľadávku vymáhal priamo poistený žalobca. Nebezpečenstvo dvojakého
vymáhania bolo eliminované tým, že poisťovateľ sa zaviazal nárok samostatne voči škodcovi
neuplatňovať. Súd prvej inštancie konštatoval, že poisťovatelia uvedenú pohľadávku voči žalovanému
nevymáhajú a nemôže tak dôjsť k duplicite.

159. Pokiaľ teda žalovaný namieta, že nemohlo dôjsť k postúpeniu práv na aktívnu legitimáciu
nemeckejpoisťovnevprospechžalobcu,odvolacísúdstýmtotvrdenímžalovanéhonesúhlasízdôvodov
uvedených vyššie. Odvolací súd konštatuje, že v predmetnom prípade ide o špecifickú situáciu, kde
poisťovňa výslovne poverila žalobcu vymáhaním nároku na jej účet, čo vyplýva z listov hlavného

poisťovateľa zo dňa 28.02.2017, 10.02.2020 a 19.08.2021, ktoré boli vyhotovené poisťovateľom pre toto
súdne konanie a z ktorých správne vychádzal aj súd prvej inštancie, pričom právny základ tohto postupu
je potrebné posúdiť podľa nemeckého právneho poriadku, ktorým sa riadi poistná zmluva podľa čl. 15
Nariadenia Rím I. Presné znenie § 398 nemeckého Občianskeho zákonníka (Bürgerliches Gesetzbuch
– BGB) umožňuje nemeckej poisťovni (ako pôvodný veriteľ po subrogácii podľa § 86 VVG) formálne

postúpiť na základe zmluvy podľa § 398 BGB, čo však nie je tento prípad. Ustanovenie § 185 BGB –
Verfügung eines Nichtberechtigten (nakladanie neoprávnenou osobou) sa vzťahuje na prípady, kedy
určitá osoba nakladá s právom, ktoré jej nepatrí, no robí tak s vedomím a súhlasom skutočného veriteľa.
Inými slovami, poistený môže na základe súhlasu poisťovateľa konať v jeho mene, aj keď formálne nie
je (už) hmotnoprávnym vlastníkom nároku (lebo právo po poistnom plnení prešlo na poisťovateľa podľa

§ 86 VVG). Tento § 185 BGB umožňuje, aby takýto právny úkon bol ex post schválený oprávneným
subjektom (poisťovateľom), čím sa stáva platným a účinným. V praxi je to významné pre prípady tzv.
Prozessstandschaft, teda procesného zastúpenia, keď žalobca koná vo svojom mene, no v prospech
iného (skutočného veriteľa), a s jeho súhlasom. V kombinácii so súdnou doktrínou Prozessstandschaft
to znamená, že slovenský žalobca (poistený) môže v nemeckom systéme konať vo vlastnom mene, aj

keď už nie je nositeľom hmotnoprávneho nároku, ak mu poisťovateľ výslovne alebo mlčky udelil súhlas.
Záverom k tomuto výkladu možno konštatovať, že z pohľadu nemeckého práva existujú dve právne
cesty, ako môže poistený (napr. slovenský subjekt) vystupovať ako žalobca v prípade regresu, a to
postúpeniepohľadávky(§398BGB),kedypoisťovateľzmluvneprevediespäťnároknapoisteného,ktorý
potom vystupuje ako jeho právoplatný vlastník a zastúpenie podľa § 185 BGB + „Prozessstandschaft“,

kedypoistenýžalujevovlastnommene,novskutočnostiuplatňujeprávopoisťovateľa,čojetentoprípad,
ktorý má právny základ v ustanovení § 185 BGB a doktríne Prozessstandschaft. Takýto úkon je platný,
ak ho poisťovateľ výslovne alebo dodatočne schváli.160. Z komentára Prütting/Wegen/Weinreich k § 185 BGB :(Haufe.de News und Fachwissen)
„Verfügungen im Sinne von § 185 sind právne úkony, ktoré priamo smerujú na existujúce právo, teda
ho menia, prevádzajú alebo rušia. Hlavné prípady použitia sú prevod veci (§§ 929 a nasl.), postúpenie

pohľadávky (§§ 398 a nasl.) a záložné právo na veciach a právach (§§ 1204 a nasl.).“(Haufe.de News
und Fachwissen)

161. Tento komentár zdôrazňuje, že „Oprávnený v zmysle § 185 je ten, kto má plnú dispozičnú
právomoc, teda oprávnený držiteľ práva alebo osoba, ktorej bola dispozičná právomoc prenesená (napr.

správca konkurznej podstaty, vykonávateľ závetu, správca pozostalosti...)“. Z uvedeného vyplýva, že
poistenýmôžebyťoprávnenýkonaťvovlastnommenenazákladepovereniapoisťovateľa,ajkeďprávne
vlastníctvo pohľadávky prešlo na poisťovateľa.

162. V danom prípade zo skutkových okolností vyplýva, že žalobca žaluje žalovaného vo vlastnom
mene, ale na účet poisťovne. Nie je hmotnoprávnym nositeľom postúpeného nároku, nakoľko právo

prešlo na poisťovateľa podľa § 86 VVG, pričom zo spisu vyplýva, že koná na základe poverenia
od poisťovateľa, aj keď žalovaný v podanom odvolaní takéto poverenie odmieta. Nakoľko ako bolo
už uvedené vyššie pre platnosť poverenia postačuje aj dodatočné schválenie zo strany poisťovne,
preto námietky žalovaného, že žalobca sa snažil v priebehu konania rôznymi alternatívami uviesť
akým spôsobom bol poverený zo strany poisťovne, považuje odvolací súd za právne irelevantné. Už

zvyššieuvedenýchpotvrdenípoisťovateľavyplýva,žepoverilžalobcunavymáhaniepohľadávky,apreto
nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že k takémuto povereniu nedošlo. Samotné oznámenie, resp.
potvrdeniepoisťovateľa,žežalobcupoverilnavymáhaniejeprepreukázanieaktívnejlegitimáciežalobcu
ohľadne vymáhania škody uhradenej poisťovňou žalobcovi postačujúce.

163. Odvolací súd vzhľadom na uvedené skutočnosti konštatuje, že žalobca má aj v časti nároku, ktorý
bol krytý poistným plnením, aktívnu vecnú legitimáciu na jeho uplatnenie, a to z dôvodu výslovného
poverenia zo strany poisťovateľa a v súlade s nemeckým právom. Žalobca vystupuje ako zmluvne
splnomocnený zástupca s oprávnením konať v prebiehajúcom súdnom spore na účet poisťovne. Tento
postup je akceptovaný v nemeckej právnej úprave, podporený judikatúrou EÚ a zároveň prípustný aj

podľa slovenského procesného práva. Právo žalobcu konať vo veci je preto plne v súlade s právnymi
predpismi Európskej únie, nemeckého hmotného práva, ako aj slovenského civilného procesného
práva. V danom prípade teda nejde o postúpenie pohľadávky, ale o formu procesného poverenia
na výkon cudzieho práva, teda o Prozessstandschaft. V dôsledku toho nemala nemecká poisťovňa
povinnosť informovať dlžníka (žalovaného), že poverila žalobcu vymáhaním svojho nároku; žalobca

koná právoplatne na účet poisťovateľa bez zmeny hmotnoprávneho veriteľa, pričom tento proces je
v súlade s nemeckým aj slovenským právom a je bežným postupom. Keďže poverenie tak, ako bolo
uvedené vyššie môže byť udelené aj konkludentne a tiež spätne, námietky žalovaného považuje
odvolací súd za nedôvodné a žalobcu v súlade s názorom súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za
aktívne legitimovaného aj ohľadne pohľadávky v sume 373.018,- Eur, ktorá bola žalobcovi poisťovňou

uhradená. Z týchto dôvodov považoval odvolací súd odvolanie žalovaného ohľadne aktívnej legitimácie
žalobcu v konaní za nedôvodné.

164. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že pokiaľ odvolací súd dospeje k názoru, že
odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné, žiada, aby odvolací súd prihliadol k jeho kompenzačnej

námietke, ktorú vzniesol na pojednávaní dňa 03.02. 2017, ktorou si proti prípadnému nároku žalobcu
započítal svoje pohľadávky titulom poskytovania služieb súvisiacich s realizáciou záväzkového vzťahu
vyplývajúceho zo Zmluvy o skladovaní zo dňa 13.05.2011, odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie v bode 26. napadnutého rozsudku správne uviedol, že žalovaný v konaní v zmysle § 440
AK nepreukázal spôsobilosť jeho pohľadávok proti žalobcovi, a preto správne dospel k záveru, že

kompenzačná námietka žalovaného v zmysle § 442 AK je nedôvodná, keďže vzájomné pohľadávky
žalovaného neboli preukázané. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s týmto právnym názorom
súdu prvej inštancie, a preto ku kompenzačnej námietke žalovaného nemohol prihliadnuť.

165. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval odvolací súd námietky žalovaného týkajúce sa povinnosti

zaplatiť žalobcovi 428.191,14 Eur za nedôvodné.

166. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietol, že súd prvej inštancie právne neodôvodnil, na
základe čoho priznal žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume40,-Eur, odvolací súd s touto námietkou súhlasí. Z rozsudku súdu prvej inštancie totiž nevyplýva, na
základe akého právneho predpisu túto paušálnu náhradu priznal. Odvolací súd však konštatuje, že súd
prvej inštancie aj keď priznanie tohto nároku neodôvodnil, rozhodol vecne správne, pokiaľ paušálnu

náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,-Eur žalobcovi priznal. Nejde však
zo strany súdu prvej inštancie o takú vadu konania, ktorú nebolo možné v odvolacom konaní odstrániť,
keďže zo strany súdu prvej inštancie nedošlo len k právnemu posúdeniu veci. V tejto súvislosti odvolací
súd konštatuje, že nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky žalobcovi
vznikol na základe Smernice 2011/7/EÚ, ktorá v § 369c požaduje od členských štátov zabezpečiť

v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií, aby veriteľ bol
oprávnený získať od dlžníka paušálnu sumu vo výške 40,-Eur (čl. 6 ods. 1); aby táto paušálna suma
bola splatná bez potreby upozornenia a bola náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie
(ods.2). K predmetnej smernici, ktorá bola prijatá dňa 16.02.2011 pristúpilo aj Grécko, ktoré zákonom
č. 4152/2013 túto fixnú sumu prevzalo. Veriteľ (žalobca) je tak oprávnený požadovať od dlžníka okrem
úrokov aj paušálny poplatok 40,- Eur ako náhradu nákladov spojených s vymáhaním dlhu. Tento nárok

nezávisí od skutočných nákladov – je automatický, pokiaľ ide o obchodný vzťah. Grécke právo umožňuje
uplatniť aj ďalšiu náhradu prevyšujúcu 40,- Eur, ak preukázateľné náklady na vymáhanie (právne služby
a pod.) presiahnu túto sumu, avšak 40,- Eur je fixne daných (podobne ako na Slovensku podľa § 369f
ObZ). V posudzovanom prípade je zmluva o skladovaní zjavne obchodnoprávnym vzťahom, (žalobca
aj žalovaný ako podnikatelia), takže režim omeškania v obchodných transakciách sa aplikuje. Žalobcovi

preto podľa gréckeho práva patrí okrem úrokov z omeškania aj paušálna náhrada nákladov v minimálnej
výške 40,-Eur. Uvádzané sumy sú v súlade s gréckym právom, pričom nejde o žiadnu zmluvnú pokutu,
ale o zákonné vedľajšie nároky. Okresný súd preto postupoval správne, keď priznal aj paušálnu sumu
40,- Eur. Tieto nároky sú platné a opodstatnené podľa gréckej úpravy a nariadenie Rím I ich pokrýva
ako súčasť rozhodného práva pre zmluvu (úroky z omeškania a paušálna náhrada súvisia s výkonom

práva veriteľa voči dlžníkovi, spadajú do rozsahu obligácie). Súd prvej inštancie teda rozhodol správne,
keď túto paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,-Eur priznal.

167. Žalovaný v podanom odvolaní namieta aj priznané úroky z omeškania vo výške 9,05 % zo
žalovanej sumy od 14.08.2015 do zaplatenia a tvrdí, že súd prvej inštancie priznanie týchto úrokov

z omeškania riadne neodôvodnil. S touto odvolacou námietkou odvolací súd súhlasí a konštatuje,
že vzhľadom na nesprávne právne posúdenie priznaných úrokov z omeškania zo strany súdu prvej
inštancieaneuvedeniezákonnejnormy,podľaktorejotomtonárokurozhodol,odvolacísúdnepovažoval
za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, pričom výzvou zo dňa 29.05.2025 (čl. 1055) vyzval
právnych zástupcov strán konania, aby sa v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy vyjadrili k možnému

použitiu Smernice 2011/7/EÚ zo dňa 16.02.2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných
transakciách, čl. 345 a čl. 346 gréckeho Občianskeho zákonníka (AK) a čl. 3 ods. 2 gréckeho zákona
č. 4152/2013 v súvislosti s vyčíslením paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
žalobcuprivyčíslenípríslušenstvažalovanejsumy,nakoľkomalodvolacísúdzato,žesanavecvzťahuje
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Na výzvu odvolacieho súdu žalobca zaslal vyjadrenie zo
dňa 18.06.2025 (čl. 1064 až 1065), ktoré bolo zaslané na vedomie právnemu zástupcovi žalovaného.
Preto o úrokoch z omeškania rozhodol bez vytýčenia pojednávania a rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku II. tohto rozsudku.

168. V súvislosti s touto odvolacou námietkou odvolací súd uvádza, že v gréckom právnom poriadku
existuje zákonný nárok na úroky z omeškania (??µ?µ?? ????? ?????µ?????) na základe ustanovení
Občianskeho zákonníka (Astikos Kodikas). Článok 345 gréckeho občianskeho zákonníka stanovuje, že
pri peňažných dlhoch má veriteľ potom, čo dlžník upadne do omeškania (po formálnej výzve na plnenie),
právo požadovať úroky z omeškania určené zákonom, a to bez nutnosti preukazovať vznik škody. Ak

veriteľ preukáže aj ďalšiu skutočnú škodu spôsobenú omeškaním, môže požadovať jej náhradu nad
rámec úrokov, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Článok 346 občianskeho zákonníka ďalej zabezpečuje,
že aj keď dlžník nebol formálne uvedený do omeškania (napr. pri nároku, ktorý nebol vopred splatný),
je povinný platiť zákonné úroky od momentu doručenia súdnej žaloby týkajúcej sa daného peňažného
nároku. Tieto ustanovenia platia všeobecne pre všetky peňažné záväzky, vrátane nárokov na náhradu

škody z deliktu (mimozmluvné záväzky), kde neexistuje zmluvne dohodnutý úrok.

169. Výšku zákonného úroku v Grécku priamo určujú právne predpisy, pričom ide o percentuálnu
sadzbu stanovovanú zákonom alebo na jeho základe. Podľa gréckej legislatívy platnej v roku 2015 sazákonný úrok z omeškania (úrok z omeškania dlžný po uplynutí lehoty splatnosti) vypočítava ako fixná
prirážka k základnej úrokovej sadzbe určenej zákonom. Sadzba úroku z omeškania je spravidla o 2
percentuálne body vyššia než maximálna zmluvná úroková sadzba povolená zákonom. Táto maximálna

zmluvnásadzba(tzv.zákonný„civilný”úrok)boladoroku2001určovanározhodnutímguvernéraGréckej
národnej banky a od roku 2001 bola zosúladená s príslušnou sadzbou Európskej centrálnej banky
(ustanovuje to Akt č. 47/2000 Menovej rady a článok 3 ods. 2 zákona 2842/2000). Z praktického hľadiska
teda grécky zákon viaže zákonný úrok na vývoj úrokových sadzieb v eurozóne, pričom základná sadzba
pre výpočet zákonného úroku sa priebežne upravuje podľa ekonomických ukazovateľov (ECB) a k nej

sa pripočítava zákonná prirážka 2 %. Zákonný úrok je pritom premenlivý (pohyblivý) a Grécka národná
banka ho v spolupráci s Ministerstvom financií periodicky upravovala a zverejňovala.

170. Článok 345 AK ustanovuje, že veriteľ má nárok na zákonný úrok z omeškania pri peňažných dlhoch
potom, čo dlžník upadne do omeškania, bez potreby preukazovať vznik škody.

171. Článok 346 AK ustanovuje, že aj keď dlžník nebol formálne uvedený do omeškania, je povinný
platiť zákonné úroky od momentu doručenia súdnej žaloby týkajúcej sa daného peňažného nároku.

172. Článok 3 ods. 2 zákona č. 2842/2000, tento zákon upravuje mechanizmus určovania zákonného
úroku z omeškania, ktorý je stanovený ako fixná prirážka k základnej úrokovej sadzbe určenej zákonom.

173. Správne akty Bank of Greece (??????? ???????? / ???)
Tieto akty vyhlasujú konkrétnu sadzbu s počiatočným a koncovým dátumom; Bank of Greece uverejňuje
ich súhrnnú tabuľku (viď vyššie). Keď vstúpi do platnosti nový akt, úrok na existujúcich omeškaných
dlhoch sa od toho dňa počíta novou sadzbou.

174. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie, ktoré robí sadzbu automaticky pohyblivou, a to:
??µ?? (Zákon) 2842/2000, článok 3 ods. 2
«?? ???????? ?? ???????µ??? ??? ??? ??????? ??? ??????? ????????, ??? ???????? ?? ??
µ????????, ???????????, ???????????? ????????? ? ?? ??

µß??????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????.
…» el.wikisource.org

Slovenský preklad (neoficiálny):
„Odkazy na úrokové sadzby stanovené Bankou Grécka, ktoré sa nachádzajú v zákonných, správnych,

regulačných ustanoveniach alebo v zmluvách, sa nahrádzajú odkazmi na zodpovedajúce úrokové
sadzby Európskej centrálnej banky …“

175. Odvolací súd poukazuje na to, že od 01.01.2001 už grécke právne predpisy neviažu zákonné úroky
na sadzby Banky Grécka, ale priamo na hlavnú refinančnú sadzbu ECB (MRO). Zmena, ktorú ECB

oznámi (spravidla vždy deň po rozhodnutí Rady guvernérov), automaticky mení každú pevne naviazanú
zákonnú alebo zmluvnú sadzbu v gréckom právnom poriadku, a to bez potreby ďalšieho zákona či
vyhlášky. Z uvedeného vyplýva, že úrok z omeškania sa v gréckom práve automaticky prispôsobuje
každej zmene základnej sadzby (ECB rate) a zákonná prirážka + 2 percentné body zostáva fixná.
V posudzovanom prípade sa teda musia uplatniť postupné sadzby a prerátať úrok zvlášť pre každý

interval, v ktorom Banka Grécka vyhlásila novú hodnotu.

176. Odvolací súd ešte dopĺňa, že zákonná prirážka vo výške +2 % k základnej úrokovej sadzbe
v Grécku nie je výslovne stanovená v zákone č. 2842/2000, článok 3 ods. 2. Tento článok upravuje
nahradenie úrokových sadzieb stanovených Bankou Grécka príslušnými sadzbami Európskej centrálnej

banky (ECB), ale neuvádza konkrétnu prirážku. Presný právny základ pre túto prirážku je možné
nájsť v rozhodnutiach Rady ministrov (??????? ??? ?????????? ??µß??????, skrátene ???), ktoré
stanovujú výšku zákonných úrokových sadzieb. Tieto rozhodnutia sú zverejňované v Úradnom vestníku
(????? ???µ?????? ??? ??ß????????, skrátene ???). Napríklad, Rozhodnutie Rady ministrov č.
47/27.12.2000 (??? 47/27.12.2000) stanovuje zákonnú úrokovú sadzbu pre obdobie od 27. decembra

2000 na 10,75 % a úrok z omeškania na 12,75 %, čo predstavuje prirážku +2 %. Tieto sadzby sú
pravidelne aktualizované a zverejňované Bankou Grécka.177. Hodnota 9,05 % ročne uvedená v rozsudku Okresného súdu Trenčín nezodpovedá bežnej
zákonnej sadzbe v auguste 2015. Sadzba 9,05 % by mohla teoreticky vyplývať z osobitnej úpravy
pre obchodnoprávne záväzky, kde sa uplatňuje vyššia prirážka k referenčnej sadzbe ECB.) Je však

nutné odlíšiť všeobecnú úpravu zákonných úrokov z omeškania (podľa Občianskeho zákonníka a
zákona 2842/2000) od osobitných pravidiel pre obchodné transakcie. V nadväznosti na smernicu EÚ
2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám zaviedlo Grécko zákon 4152/2013, ktorého pododseky ?.3
a ?.4 stanovujú pre omeškané platby v obchodných transakciách (napr. pri dodávke tovaru alebo služieb
medzi podnikmi) vyšší úrok z omeškania. Podľa tohto predpisu je úrok z omeškania v obchodnoprávnych

vzťahoch rovný referenčnej sadzbe ECB pre hlavné refinančné operácie plus 8 %. Strany si
síce môžu dohodnúť inú mieru úroku, avšak ak by dohodnutá sadzba bola pre veriteľa „hrubo
nespravodlivá“, uplatní sa namiesto nej zákonný úrok podľa uvedeného predpisu. Zákon 4152/2013
tiež obsahuje kolízne pravidlo, podľa ktorého, ak je výška pohyblivého zákonného úroku z omeškania
podľa všeobecných predpisov (t. j. podľa Občianskeho zákonníka a zákona 2842/2000) pre veriteľa
výhodnejšia než úrok podľa tohto zákona, uplatní sa vyššia sadzba všeobecného predpisu. Inými

slovami, veriteľ má vždy nárok aspoň na tú sadzbu úroku z omeškania, ktorá je vyššia. (Napríklad ak
by zákonný úrok podľa Občianskeho zákonníka bol vyšší než ECB + 8 %, má prednosť ten vyšší. V
roku 2015 však všeobecná sadzba 7,30 % bola nižšia než sadzba 8,05 % vypočítaná ako vtedajšia
referenčná sadzba ECB (-0,05 %) + 8 % pre obchodné vzťahy.)

178. Pre oblasť mimozmluvnej zodpovednosti (deliktov) je podstatné, že medzi stranami neexistuje
zmluvný úrok ani dohodnuté podmienky platby, preto sa neuplatňuje režim obchodného práva, ale
priamo spomínané všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Veriteľ (poškodený) má teda nárok
na zákonné úroky z omeškania podľa čl. 345 Občianskeho zákonníka od momentu, keď dlžníka (škodcu)
upovedomil o svojom peňažnom nároku alebo keď nastala splatnosť náhrady škody. Ak predžalobná

výzva nebola daná (čo je pri deliktoch bežné, najmä ak výšku škody musí určiť súd), čl. 346 Občianskeho
zákonníka zabezpečuje, že úroky začnú plynúť od doručenia žaloby škodcovi. Sadzba úroku sa pritom
riadi zákonom stanoveným ročným percentom (ročnou mierou zákonného úroku), určeným podľa vyššie
opísaného mechanizmu. Inak povedané, aj v prípade náhrady škody mimo zmluvy dostane žalobca
úrokypodľazákonnéhoúrokuplatnéhovdanomobdobí(vauguste20157,3%ročne),atobezohľaduna

to, že nejde o zmluvnú pohľadávku. Tento nárok vyplýva priamo zo zákona (Občiansky kódex a súvisiace
predpisy) a nevyžaduje žiadne osobitné dojednanie medzi stranami. Zhrnuté, právnym základom pre
úrok z omeškania v gréckom prostredí je kombinácia Občianskeho zákonníka (ustanovenia o omeškaní
dlžníka) a vykonávacích predpisov (napr. zákon 2842/2000) určujúcich samotnú výšku úrokovej sadzby.
V dôsledku toho pokiaľ ide o nárok z titulu náhrady škody (mimozmluvný záväzok) mal žalobca v roku

2015 nárok požadovať úroky z omeškania vo výške stanovenej týmto právnym rámcom, t. j. zákonný
úrok (vypočítaný z príslušnej referenčnej sadzby ECB + zákonná prirážka).

179. Odvolací súd poukazuje na tabuľku Bank of Greece, z ktorej vyplýva, že v období od 10.09.2014
– 15.03.2016 bola základná sadzba 5,30 %, teda zákonný úrok z omeškania bol 7,30 %. V období od

16.03.2016 – 26.07.2022 bola základná sadzba 5,25 % a zákonný úrok z omeškania vo výške 7,25 %.
V období od 27.07.2022 – 13.09.2022 bola základná sadzba 5,75 %, teda zákonný úrok z omeškania vo
výške 7,75 %. V období od 14.09.2022 – do 01.11.2022 bola základná sadzba 6,50 %, teda zákonný úrok
z omeškania vo výške 8,50 %. V období od 02.11.2022 do 20.12.2022 bola základná sadzba 7,25 %,
teda zákonný úrok z omeškania vo výške 9,25 %. V období od 21.12.2022 – 07.02.2023 bola základná

sadzba 7,75 %, teda zákonný úrok z omeškania vo výške 9,75 %. V období od 08.02.2023 – 21.03.2023
bola základná sadzba 8,25 %, teda zákonný úrok z omeškania vo výške 10,25 %.

180. Vzhľadom na uvedené sadzby je zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď
žalobcovi priznal zo žalovanej sumy úrok z omeškania v ním požadovanej výške 9,05 % za celé obdobie

omeškania až do zaplatenia. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti úrokov z omeškania zmenil tak, že priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania
v platných sadzbách zohľadňujúc referenčné sadzby ECB + zákonnú prirážku a to do 01.11.2022,
pričom od 02.11.2022 odvolací súd nemohol priznať žalobcovi úrok z omeškania vyšší, ako si žalobca
v žalobe uplatnil, aj keď ním požadovaný úrok z omeškania je od 02.11.2022 nižší, ako bol zákonný

úrok z omeškania v tejto dobe.181. Žalovaný podaným odvolaním napadol aj výrok o trovách konania, pričom odvolanie v tejto časti
bližšie neodôvodnil. Odvolací súd zistil, že žalobca bol v spore úspešný, a preto súd prvej inštancie
správne priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 % v zmysle § 255 CSP.

182. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní,
preto napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalovaným
v podanom odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré
preskúmava odvolací súd aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd v konaní

nezistil.

183. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku vo veci samej, ako aj ohľadne paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
a aj v závislom výroku o náhrade trov konania je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v tejto
časti potvrdil. Zároveň podľa § 388 CSP rozsudok v napadnutej časti úrokov z omeškania zmenil tak,

ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku.

184. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho

konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí podľa §
262 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatuje, že neúspech žalobcu v odvolacom konaní v príslušenstve, t.j.
úrokoch z omeškania nemá vplyv na rozhodnutie o trovách konania, keďže pre rozhodnutie o trovách
konania je podstatné, že žalobca mal plný úspech vo veci samej.

185. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).