Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 4, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2To/43/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116010750
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Veselovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1116010750.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov

senátu JUDr. Márie Šimkovej a JUDr. Eriky Némethovej Stiffelovej, LL.M, v trestnej veci obžalovaného
L. F. pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp.zn. 6T/53/2016 zo dňa 20.10.2023, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 04.09.2025 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný

L. F., nar. XX.XX.XXXX v M. S., trvale bytom J. N. XX, Q.,

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I sp.zn. 3 Pv 513/15/1101 zo dňa 15.12.2016
pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

- na základe reverzu o zapožičaní umeleckých diel z 31.03.2015 si zapožičal pre účely edukačného
turnusu „Umelci, ktorí zmenili umenie 20. storočia“ od Múzea moderného umenia Andyho Warhola, A.
Warhola 748, Medzilaborce, 2 obrazy, a to obraz „Marylin Monroe“, autor Andy Warhol, rok vzniku 1967,
rozmery91,4cmx91,4cmaobraz„Campbell'soup,HotDogBean“,autorAndyWarhol,rokvzniku1969,
rozmery88,9cmx58,4cm,anáslednenazákladekúpnejzmluvyz31.03.2015predmetnéobrazypredal
spoločnosti HILLS s.r.o., Námestie Slovenského národného povstania 6, Bratislava, čím poškodenému
Múzeu moderného umenia Andyho Warhola Medzilaborce spôsobil škodu vo výške 17.350 €,

pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného L. F. vinným zo spáchania prečinu
sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona takom skutkovom základe, aký je
citovaný vyššie, za čo mu podľa § 213 ods. 2, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona uložil
trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného
zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení odvolanie, ktoré odôvodnil
prostredníctvom obhajcu podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 23.04.2025. Obhajoba namieta,
že súd prvého stupňa vyhodnotil dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní spôsobom, ktorý odporujezásade voľného hodnotenia dôkazov, tieto vyhodnotil tendenčne, a to jednoznačne neprospech
obžalovaného, čím porušil ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Prvostupňový súd precenil
dôkazy svedčiace v neprospech obžalovaného, a riadnym spôsobom sa nevysporiadal s námietkami

obhajoby ohľadne podstatných skutočností dôležitých pre trestné konanie, ktoré boli zosumarizované
v záverečnej reči obhajcu, čím došlo aj k porušeniu § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa súd prvého
stupňa dostatočným spôsobom vysporiadal s právne relevantnou argumentáciou, resp. z neho priamo
vyplýva, že sa ňou zaoberal iba čiastočne. Takýmto postupom došlo aj k porušeniu základného práva

obžalovaného vyplývajúceho z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Skutkový stav nebol súdom prvého stupňa zistený správne, resp. súd na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ako vyplýva z výpovede obžalovaného na hlavnom
pojednávaní, nesporoval, že by si na základe reverzu zapožičal pre účely edukačného turnusu od
múzea moderného umenia Andyho Warhola, 2 obrazy, ale opakovane zdôrazňoval, že nikdy nebolo

jeho úmyslom tieto obrazy predať, alebo si ich prisvojiť a nevrátiť ich múzeu moderného umenia Andyho
Warhola. Súd prvého stupňa v rámci hodnotenia dôkazov odignoroval výpovede rodičov obžalovaného
I..T.F.aI..L.F.sodôvodnením,žesúúčelovéamáznichvyplývaťzjavnásnahapomôcťobžalovanému,
ako ich synovi, vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, a ďalej dodáva, že mali mať len sprostredkované
informácie od neho. V tejto súvislosti obhajoba poukazuje na právne závery uvedené v uznesení

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To/62/2014 zo dňa 05.06.2024. Výpoveď otca je podporená aj listin-
nými dôkazmi. Preto považuje za potrebné poukázať nižšie nielen na výpovede rodičov obžalovaného,
ale aj ostatných svedkov, na ktoré sa síce súd prvého stupňa odvoláva, avšak tieto žiadnym bližším
spôsobom nevyhodnotil, a napriek tomu, že na ne poukazoval v záverečnej reči obhajca, súd sa s nimi
žiadnym spôsobom v odôvodnení rozsudku nevysporiadal. Ide o nasledovné výpovede:

Svedkyňa I.. T. F. vypovedala, že kúpna zmluva bola podpísaná obžalovaným pod nátlakom v marci
2015, a bola de facto simulovaným právnym úkonom, nakoľko skutočný dôvod, prečo bol obžalovaný
prinútený podpísať túto zmluvu, bolo zabezpečenie záväzku vzniknutého z bezúčelovej pôžičky, z ktorej
mal obžalovaný plniť (vrátiť požičané peniaze) až 18.05.2015. Svedok I.. L. F. vypovedal, že dňa

08.04.2015 rokoval s riaditeľkou múzea A. Warhola v Medzilaborciach, aby sa dohodli na predĺžení
výpožičky umeleckých diel. Otec obžalovaného dosvedčuje, že jeho syn bol pod tlakom, „vydieraný", a to
už v apríli 2015, kedy ešte pôžička nebola splatná. Za podstatnú skutkovú okolnosť obhajoba považuje
to, že otec adresoval email dňa 17.04.2015 spoločnosti HILLS, s.r.o., kde im oznámil, že obrazy sú
zapožičané. To znamená, že v HILLS, s.r.o., vedeli, že nemohli byť predmetom kúpy. Vydanie obrazov

podmieňovali zaplatením 160.000€, teda bezprávne zadržiavali vec na zabezpečenie svojho záväzku,
napriek tomu, že vedeli, že ich dlžník, nie je ich vlastníkom. Dňa 24.04.2015 pristúpil otec k pôžičke
ako spoludlžník. To tiež svedčí len o jednom, všemožne sa snažil zabezpečiť záväzok obžalovaného a
vrátenie peňazí. Znovu obhajoba zdôrazňuje, že to všetko bolo v čase, kedy pôžička nebola splatná.

Ďalší podstatný moment, ktorý nemôže byť náhodou je, že v ten istý deň, ako bol zadržaný W. Y., ktorý
obžalovaného vydieral, presne v ten istý deň bolo podané trestné oznámenie zo strany HILLS, s.r.o. na
obžalovaného pre trestný čin sprenevery. A to napriek tomu, že škoda mala vzniknúť nie na majetku
oznamovateľa trestného činu, ale na majetku tretieho subjektu (múzea). Svedok ďalej uviedol, že od
15.07.2015 má vedomosť, že HILLS, s.r.o., dali obžalovanému podpísať zmluvu o urovnaní. Z výpovede

tohto svedka tiež vyplýva, že obžalovaný bol pod obrovským tlakom, kedy sa snažil vrátiť obrazy do
múzea, a podpísal by hocičo, len aby sa dostal k obrazom. Aj podľa tejto výpovede svedka, vôľa
obžalovaného pri podpise zmluvy o urovnaní nebola určite slobodná, bol pod nátlakom, nakoľko chcel
získať protiprávne zadržiavané obrazy, aby ich mohol vrátiť múzeu. Wolnerovci, majitelia spoločnosti
HILLS, s.r.o., už 27.03.2015 telefonicky oznámili otcovi obžalovaného, že majú s obžalovaným problém,

hoci pôžička bola splatná až 18.05.2015.

Svedkyňa L.. F. L. potvrdzuje, že vedela o výstave, ktorú obžalovaný zorganizoval v Cvernovke. Ide
o potvrdenie toho, že sa umeniu venoval. Svedkyňa uviedla, že konateľ HILLS, s.r.o., L. ju stimuloval,
aby podala trestné oznámenie, čo odmietla, pretože stále bežala výpožičná doba. Aj táto skutková

okolnosť svedčí pre záver, že osoby konajúce v mene HILLS, s.r.o., vedeli, že ich konanie nie je v súlade
s právnymi predpismi, a produkovali úkony nie na ochranu umeleckých diel, ale na ochranu svojich
vlastných záujmov, a obžalovanému tým bránili vo vrátení zapožičaných obrazov späť poškodenému.Svedok T.. T. A., ktorý bol pôvodne predvolaný, vypočutý nebol. Ide o splnomocnenca poškodeného. Je
potrebné zdôrazniť tento moment, pretože jednoznačne preukazuje, že múzeum A. Warhola nevníma
seba ako poškodeného. Navyše na č. l. 48 (Zápisnica o výsluchu JUDr. A. zo dňa 11.4.2016), ktorý

bol vykonaný kontradiktórne, svedok explicitne uvádza, že škoda nebola spôsobená, nežiada náhradu
škody, vzdáva sa procesných práv, nakoľko sa necíti byť poškodený.

Svedok Mgr. L. K. potvrdzuje spoločné práce na výstave výtvarných diel s obžalovaným, a potvrdil, že
predmet kúpy nebol presne identifikovaný v kúpnej zmluve, pretože každé konkrétne dielo má svoje

označenie, čo v tomto prípade nebolo uvedené. Svedok potvrdil obchodné aktivity obžalovaného s
výtvarným umením.

Súd prvého stupňa tak pri hodnotení dôkazov iba poukázal na výpovede niektorých svedkov, bez
toho aby sa týmito výpoveďami bližšie zaoberal, pričom odignoroval svedecké výpovede rodičov
obžalovaného, a pri ostatných svedkoch, na ktorých výpovede poukazoval (Mgr. F. či Mgr. L. K.) sa

opomenul vysporiadať s tými časťami ich výpovedí, ktoré boli v prospech obžalovaného, a na ktoré
poukazoval už v záverečnej reči obhajca vo vyššie naznačenom smere. Súd prvého stupňa v rámci
hodnotenia dôkazov úplne opomenul výpoveď svedka JUDr. T. A., hoci na ňu poukazoval v záverečnej
reči obhajca.

Súd prvého stupňa pokiaľ ide o výpoveď svedka L. L., zástupcu spoločnosti HILLS, s.r.o., vo vzťahu k
námietkam obhajoby uviedol, že ide o nezmysel, pretože by spoločnosť HILLS, s.r.o., nikdy nemohla
uspokojiťsvojupohľadávkuzo„založenýchobrazov“,keďženiktonemôženadruhéhopreviesťviacpráv,
ako sám má. Odhliadnuc od toho, že aj tento právny záver súdu je nesprávny, keďže Obchodný zákonník
pripúšťa aj takúto možnosť prevodu práv na inú osobu osobitne pri hnuteľných veciach (nadobudnutie

hnuteľných vecí od nevlastníka), súd prvého stupňa sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, čo
obhajoba namietala. Svedok L. L. nijako nevysvetlil, ako je možné, že kúpili obrazy a zároveň mal
obžalovaný mať obrazy k dispozícii k predaju, nijako nevysvetlil, na základe čoho bola určená kúpna
cena obrazov vo výške 160.000 € (aj s poukazom na závery znaleckého dokazovania v tejto veci, ktorých
hodnota bola ustálená súdom prvého stupňa na sumu vo výške 17.350 €). Svedok výslovne uvádza:

„hľadali sme možnosť ako si zabezpečiť našu pôžičku, preto sme uzatvorili kúpnu zmluvu.“ Opäť je
potrebnéaplikovaťnormycivilnéhoprávaakúpnuzmluvuoznačiťzasimulovanýprávnyúkon.Prebližšie
vysvetlenie aj z výpovede tohto svedka vyplýva, že oni si chceli iba zabezpečiť ich pôžičku, nemalo ísť
o reálny predaj, a teda že by malo ísť zo strany obžalovaného o prisvojenie si cudzej veci. Prisvojením
sa rozumie, že páchateľ naloží s cudzou vecou v rozpore s účelom zverenia a zmarí tak základný účel

zverenia takým spôsobom, že znemožňuje veriteľovi trvalo navrátiť vec pôvodnému určeniu. Pričom aj
súd prvého stupňa dospel k záveru, že spoločnosť HILLS, s.r.o., by ich nikdy nemohla predať alebo
uspokojiť svoju pohľadávku zo „založených obrazov“. K tomu obhajoba poznamenáva, že v tom čase už
bol obžalovaný vydieraný zo strany osôb W. Y. a A. B., a k uzavretiu tejto zmluvy došlo pod nátlakom,
k čomu sa vyjadrí nižšie.

Svedok L. L. je nedôveryhodný aj preto, lebo nevysvetlil započítanie pohľadávok vo výške
160.000€, pričom pohľadávka HILLS s.r.o., mala potom byť (podľa zmluvy) 160.000€, avšak, záväzok
obžalovaného bol len vo výške max. 33.000€. Svedok ďalej vypovedal, že prvýkrát sa dozvedel, že
obrazy patria múzeu od obžalovaného až začiatkom apríla, ale mu neveril. Súdu však zamlčal, že

informáciu mu dal aj otec obžalovaného. Všetky tieto skutkové okolnosti tak, ako ich svedok opísal,
vo vzájomných súvislostiach svedčia iba pre jeden záver, a to, že osoby konajúce v mene spoločnosti
HILLS, s.r.o., (nielen svedok L. L., ale aj osoby W. Y. a A. B.) jednoznačne vedeli, že obrazy nie sú
vo vlastníctve obžalovaného, a že nemôžu svoj záväzok zabezpečovať majetkom tretej osoby. Trestné
oznámenie pre spreneveru podali účelovo, až v čase, kedy sa nevrátenie obrazov „prevalilo" v médiách,

a to iba na svoju simulovanú obranu. Týmito skutočnosťami sa súd prvého stupňa žiadnym spôsobom
nezaoberal, a ani ich neoznačil za irelevantné.

Súd prvého stupňa sa žiadnym spôsobom nevyjadril ani k ďalšej podstatnej obhajobnej námietke.
Nielen z výpovede obžalovaného, ale aj z výpovedí ďalších svedkov, ale najmä z kúpnej zmluvy zo dňa

31.03.2015 a reverzu, totiž vyplýva, že predmetom týchto zmlúv nie sú totožné diela, a teda som ich ani
nemoholspreneveriť.Kpredmetukúpnejzmluvyjepotrebnépoukázaťnielennavýpoveďobžalovaného,
ale napr. aj na výpoveď svedka Mgr. L. K. v tom zmysle, že predmetné diela sú v reverze presne
definované, aby nemohlo dôjsť k zámene ich totožnosti, pričom v kúpnej zmluve táto identifikácia chýba,apridieleCampell'sSoup,HotDogBean,ideoedíciuvydanúvpočte250ksapriGreenMarylinMonreo
ide o nelimitovanú edíciu, pričom nesedia ani rozmery obrazov, a teda kúpna zmluva sa vzťahovala na
obrazy síce rovnakého druhu, avšak nie totožné s tými, ktoré boli predmetom reverzu.

Podstatná je však skutočnosť, prečo nedošlo k vráteniu - odovzdaniu diel zapožičaných na reverz
zo strany obžalovaného, k čomu obžalovaný na hlavnom pojednávaní uviedol, že tieto diela boli
obžalovanému zadržané (odňaté) osobou menom W. Y., ktorý ho vydieral, o čom v prílohe predložil
uznesenie o vznesení obvinenia PPZ, Národnej kriminálnej agentúry, pričom o tomto skutku koná v

súčasnosti Mestský súd Bratislava I v inom trestnom konaní, kde obžalovaný vystupuje v procesnom
postavení poškodeného. Diela nemohol vrátiť z jediného dôvodu, pretože bol vydieraný, diela nemal
vo svojej držbe, čo vyplynulo aj z vykonaného dokazovania, a diela boli vydané až na základe zásahu
polície,atoosobami,ktoréobžalovanéhovydierali.Tedaniedobrovoľne,hocivedeli,žedielaniesújeho,
že patria múzeu, bolo im to oznámené nielen obžalovaným, ale aj jeho otcom mailom, pričom tieto osoby
nikdy nekontaktovali múzeum za účelom odovzdania týchto diel alebo si overenia týchto informácií.

Ak súd prvého stupňa uvádza, že nakoľko trestná vec, v ktorej bola podaná obžaloba na osoby W.
Y. a A. B. za vydieranie obžalovaného, ešte nie je právoplatne skončená, a tak nie je možné na ňu
prihliadať, pričom nebola preukázaná ani žiadna súvislosť s prejednávanou vecou, tak takýto záver súdu
prvého stupňa je zjavne nesprávny. Obžalovaný od začiatku konania uvádza, že obrazy zapožičané na

reverz mu boli zobraté osobou W. Y. proti jeho vôli, a teda ich nemohol vrátiť poškodenému. Skutočnosť,
že ho W. Y. vydieral, je zdokumentovaná orgánmi činnými v trestnom konaní, a pre vydieranie bola
podaná obžaloba. Obžaloba bola podaná v roku 2016, pričom ten istý sudca rozhoduje jednak trestnú
vec obžalovaného, ako aj druhú trestnú vec, kde je poškodeným (sp.zn. 8Tk/2/2016). Ku dňu vydania
rozsudku v tejto veci (koniec roka 2023) od podania obžaloby vo veci, kde je obžalovaný poškodeným

(rok 2016) uplynulo viac ako 8 rokov, ale obžalovaný nemôže za to, že vec po takúto dobu nebola
právoplatneskončená.Rešpektujeprezumpciuneviny,alekonštatovaniesúdu,žejehovydieranie(zatiaľ
podporené obžalobou) nemá s touto trestnou vecou nič spoločné, vzhľadom na skutočnosť, že obrazy,
ktorémalspreneveriť,mubolizobratéosobami,ktoréhovydierali,atedanichnemoholvrátiť,jevrozpore
s objektívnym skutkovým stavom.

Objektívna stránka prečinu sprenevery spočíva v prisvojení si cudzej veci. Ako už vyššie uviedol,
zapožičal si predmetné diela za účelom ich výstavy, pričom v čase skutku ich už nemal reálne v držbe,
nakoľko mu boli zobraté osobou W. Y. (ktorá obžalovaného vydierala v tom čase), a teda tieto objektívne
nemohol vrátiť. Potom si logicky nemohol prisvojiť vec, ktorú nemal reálne vo svojej držbe, a ani

sa nedopustil konania, ktorým by oprávnenú osobu (poškodeného) vylúčil z možnosti trvale nakladať
s vecou, čo de facto konštatoval aj súd prvého stupňa, keď prišiel k záveru, že HILLS, s.r.o., by
obrazy nemohli predať ani uspokojiť svoju pohľadávku voči obžalovanému zo „založených obrazov“.
Tieto námietky uvedené už v záverečnej reči obhajcu ostali zo strany súdu prvého stupňa opäť bez
povšimnutia. Vo vzťahu k naplneniu subjektívnej stránky trestného činu súd prvého stupňa uviedol len

to, že obžalovaný konal v priamom úmysle. Takéto odôvodnenie rozsudku nemôže spĺňať požiadavku
riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Znaky subjektívnej stránky
trestného činu sú rovnako, ako aj ostatné znaky skutkovej podstaty, predmetom dokazovania v trestnom
konaní. V tomto smere nie je možné vyvodiť z odôvodnenia rozsudku dostatočne odôvodnený záver
súdu prvého stupňa ohľadne naplnenia tejto stránky trestného činu. Okolnosti subjektívneho charakteru

možno spravidla dokazovať len nepriamo z okolností objektívnej povahy, z ktorých sa dá podľa zásad
správneho (logického) myslenia usúdiť vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov
chránených Trestným zákonom (R 62/1973). V celom konaní nebolo preukázané, resp. zo žiadneho
dôkazu vykonaného na hlavnom pojednávaní nevyplýva, že by obžalovaný mal úmysel prisvojiť si cudziu
vec a túto nevrátiť. Vykonaným dokazovaním bol preukázaný práve opak, nakoľko bolo preukázané

jednak vydieranie jeho osoby, ako aj odňatie predmetných obrazov proti jeho vôli inými osobami, a
teda obžalovaný nemohol tieto obrazy ani reálne vrátiť, ale hlavne nikdy nemal úmysel nevrátiť obrazy
poškodenému, čo preukazujú aj výpovede jeho rodičov, pričom jeho otec bol tiež v kontakte s riaditeľkou
poškodeného, preto je vylúčený úmysel obžalovaného nevrátiť diela múzeu - poškodenému. V tomto
smere obhajoba poukazuje aj na výpoveď splnomocnenca poškodeného, JUDr. T. A., ktorý uviedol, že

žiadna škoda nebola spôsobená, nežiada náhradu škody, vzdáva sa procesných práv, nakoľko sa necíti
byť múzeum poškodeným.Na základe vyššie uvedených skutočností obhajoba zastáva názor, že nebolo preukázané, že sa stal
skutok tak, ako je uvedený v rozsudku, a tiež nedošlo k naplneniu všetkých zákonných znakov skutkovej
podstaty prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, najmä nebolo

preukázané naplnenie tak objektívnej ako aj subjektívnej stránky tohto trestného činu. Pokiaľ ide o výrok
o treste, dňa 06.08.2024 nadobudol účinnosť Trestný zákon v znení novely č. 40/2024 Z. z.), pričom
platí, ak v čase medzi spáchaním činu a vyhlásením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony,
trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Súd
obžalovanému uložil trest podľa § 213 ods. 2 Trestného zákona, keď po úprave trestnej sadzby pri

zohľadnení poľahčujúcej okolnosti, ukladal trest v rozmedzí 1 rok až 3 roky a 8 mesiacov. Podľa aktuálne
platného a účinného Trestného zákona by inak pripadala do úvahy právna kvalifikácia podľa § 213 ods.
1 Trestného zákona, kde je trestná sadzba v rozmedzí 0 - 2 roky.

V prípade, ak by odvolací súd dospel napriek vyššie uvedeným skutočnostiam k záveru, že skutok sa
stal, tento je trestným činom, obhajoba navrhla, aby bol obžalovanému uložený primeraný peňažný trest,

a to aj s poukazom na to, že poškodenému škoda nevznikla, a ani si ju neuplatnil, ako aj na dĺžku konania
na súde prvého stupňa. Primárne obhajoba navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa.

Prokurátor nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré mu bolo v súlade s § 314 Trestného

poriadku doručené.

Vec bola odvolaciemu súdu predložená dňa 22.05.2025, teda 1 rok a 7 mesiacov po vyhlásení
napadnutého rozsudku, čo sa súdu prvého stupňa dôrazne vytýka.

Odvolací súd po predložení veci nezistil také chyby konania predchádzajúce napadnutému rozsudku,
ktoré by boli dôvodom na zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí, a preto nariadil vo veci verejné
zasadnutie.

Na verejnom zasadnutí sa obhajca pridržiaval písomných dôvodov odvolania a navrhol, aby odvolací

súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného oslobodil spod obžaloby.

Zástupca krajskej prokuratúry považoval napadnutý rozsudok za správny a zákonný a navrhol, aby súd
odvolanie zamietol.

Obžalovaný sa pridržiaval odvolania odôvodneného obhajcom.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť odvolania podaného včas
oprávnenou osobou, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3
Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné, hoci s väčšinou odvolacích
námietok sa nemožno stotožniť.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, aj ak
bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona .

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, alinea prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,
ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku
správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané

zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a
jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho
závažnosť nepatrná.

Podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak

na cudzom majetku škodu malú, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli na hlavnom
pojednávaní vykonané všetky dostupné dôkazy potrebné na objasnenie skutkového stavu veci v súlade
s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku a dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom.
Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti:

Dňa 16.12.2016 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I na príslušný súd obžalobu na L. F.
pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v
úvodnej časti tohto rozhodnutia s tým rozdielom, že obžalovaný mal Múzeu moderného umenia Andyho
Warhola spôsobiť škodu vo výške 33.350€.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 24.11.2017 obžalovaný učinil vyhlásenie podľa § 257 ods.
1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto súd vykonal vo veci dokazovanie. Vypočul
obžalovaného, svedkov I.. T. F., I.. L. F., L.. L. L., U.. F. L., L. K., Ing. I. Z., vypočul znalcov L.. L. F., U..,
L.. T. Q. a L.. Ing. U. Q. a podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy.

Obhajoba obžalovaného spočívala v tom, že predmetom kúpnej zmluvy uzavretej so spoločnosťou
HILLS, s.r.o., neboli tie 2 obrazy, ktoré si vypožičal z múzea, ale obrazy s rovnakým motívom, ktoré
objednal z Londýna a zaplatil za ne, že k uzavretiu tejto kúpnej zmluvy bol donútený, že obrazy patriace
múzeu mu boli spoločnosťou HILLS, s.r.o., neoprávnene odňaté, a že nikdy nekonal v úmysle nevrátiť

obrazy múzeu, naopak, robil všetko preto, aby sa k obrazom dostal, a aby ich mohol múzeu vrátiť. Dňa
18.02.2015 podpísal so spoločnosťou HILLS, s.r.o., dohodu o pôžičke na nákup umeleckých diel, tieto
peniaze čerpal, avšak medzičasom sa dostal do problémov s iným obchodným partnerom, s osobami
W. GG. a A. B., o čom sa spoločnosť HILLS s.r.o. dozvedela, čo bolo jej motívom, prečo zadržala
obrazy z múzea a podala naňho trestné oznámenie v domnení, že bude uspokojená jej pohľadávka voči

obžalovanému či už hodnotou obrazov alebo pristúpením otca obžalovaného k záväzku.

Z listinných dôkazov prečítaných na hlavnom pojednávaní vyplýva, že dňa 18.02.2015 uzavrela
spoločnosť HILLS, s.r.o., s obžalovaným zmluvu o pôžičke, na základe ktorej požičala obžalovanému
160.000€ so 6%- ným úrokom, a to na dobu 3 mesiace. Obžalovaný a spoločnosť HILLS, s.r.o., uzavreli

dňa 31.03.2015 kúpnu zmluvu, v ktorej ako vlastník obrazov z rovnakým názvom, s takmer rovnakými
rozmermi, a s rovnakým rokom vzniku, ako sú obrazy uvedené v obžalobe, previedol na spoločnosť
HILLS, s.r.o., vlastnícke právo k týmto obrazom, a to za sumu 160.000€, ktorá môže byť podľa čl.
3. bod. 2. zmluvy uhradená aj zápočtom. Dohodou o započítaní pohľadávok a o spôsobe úhrady
kúpnej ceny zo dňa 19.05.2015 došlo k zápočtu pohľadávky spoločnosti HILLS, s.r.o. z titulu pôžičky vo

výške 162.393,42€ proti pohľadávke obžalovaného z kúpnej zmluvy vo výške 160.000€, teda nezanikla
pohľadávkaspoločnostiHILLS,s.r.o.,vočiobžalovanémuvovýške2.393,42€.Nazákladelistiny„Reverz
č. 1/2015 o zapožičaní umeleckých diel“ zo dňa 31.03.2015 Múzeum moderného umenia Andyho
Warhola prostredníctvom spoločnosti CABEZA, s.r.o. zapožičala obžalovanému 2 obrazy uvedené v
skutkovej vete obžaloby za účelom edukačného podujatia, a to na dobu od 31:03.2015 do 08.04.2015.

Doba výpožičky bola zmluvou medzi Múzeom moderného umenia Andyho Warhola a obžalovaným
predĺžená dňa 08.04.2015 do 16.04.2015, napokon bola predĺžená do 20.07.2015.

K obhajobe je relevantné, že uznesením vyšetrovateľa národnej protizločineckej jednotky národnej
kriminálnej agentúry PPZ, expozitúra Západ, ČVS: PPZ-340/NKA-PZ-ZA-2015 zo dňa 23.06.2015 bolo

osobám W. Y., I.. A. B. a L.. C. N. vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa §
189 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že vydierali ho v rôznych kaviarňach a
hoteloch, aby im ihneď zaplatil 300.000, ukazovali mu fotku frajerky, fackali ho a zastrašovali, aj otca a
matku, predtým pre nich zarábal obchodovaním s umeleckými dielami. Y. bol jeho spoločníkom v POPGallery, s.r.o. Vec je v štádiu po podaní obžaloby, s ktorou sa odvolací súd doplnením dokazovania
podľa § 326 ods. 5 Trestného poriadku oboznámil na verejnom zasadnutí. Uznesením vyšetrovateľa
ČVS:KRP-151/2-VYS-BA-2015 zo dňa 12.08.2015 bolo odmietnuté trestné oznámenie HILLS, s.r.o., za

podvod, že obžalovaný im nevrátil pôžičku, a to pre nedostatok subjektívnej stránky. Dňa 26.06.2015
podal prokurista spoločnosti HILLS, s.r.o., L.. L. L., trestné oznámenie v prejednávanej trestnej veci.

Možno súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že obhajoba obžalovaného je rozporuplná, pretože na
jednej strane tvrdí, že nepredal obrazy múzea, ale obrazy z Londýna, čo nezdokladoval, hoci to sám

uviedol pri podaní vysvetlenia. Ak predal obrazy z Londýna, tak nie je logické, že by podpisoval zmluvu
pod nátlakom, a ak obrazy múzea, tak nátlak na podpis zmluvy nevyvolávali predstavitelia spoločnosti
HILLS, s.r.o. Obžalovaný neuviedol, ako by L.. L. alebo I. Z. naňho vyvolávali nátlak, a ak to malo byť tým,
že obrazy odňali z jeho dispozície, tak k tomu došlo až následne po podpise zmluvy. Ak obžalovaný tvrdí,
žeHILLS,s.r.o.vedela,žeobrazypatriamúzeu,jetotvrdenievrozporestvrdenímzástupcovspoločnosti
HILLS, s.r.o., ktorých pravdovravnosti v tejto časti nasvedčuje kúpna zmluva, kde obžalovaný vyhlasuje,

že je vlastník. Ak obžalovaný tvrdí, že išlo o nedorozumenie, že obrazy, ktoré spolu ukladali 31.03.2015 v
spoločnosti HILLS, s.r.o., sú tie, ktoré predáva - je logické, že ak by v ten istý deň podpísali kúpnu zmluvu
a uskladňovali obrazy s rovnakým motívom, ako sú v kúpnej zmluve, mal by v prípade dobromyseľnosti
upozorniť, že sa jedná o iné obrazy. Obžalovaný nikdy nedoložil doklady k obrazom z Londýna, a preto
aj odvolací súd prijíma záver, že predal spoločnosti HILLS, s.r.o. obrazy patriace múzeu.

Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa
ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v
rozpore s jazykovým prejavom.

Podľa § 41a ods. 2 ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to
zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu
sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

Podľa § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka kto je povinný vydať hnuteľnú vec, môže ju zadržať, aby

zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec vydať. Nemožno
však zadržiavať vec svojvoľne alebo ľstivo odňatú.

Podľa § 446 Obchodného zákonníka kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci
nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť,

vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho
predaja.

Kúpna zmluva nebola simulovaným právnym úkonom podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka,
pretože neboli splnené všetky náležitosti uplatnenia zádržného práva, keďže pohľadávka HILLS, s.r.o.

voči obžalovanému v čase zobratia obrazov nebola splatná, tzn. HILLS, s.r.o. Obžalovaný nesimuloval
žiadny právny úkon, ale súc si vedomý, že sa jedná o obrazy patriace múzeu previedol vlastnícke právo
k nim na spoločnosť HILLS, s.r.o.

Z výpovede zástupcu spoločnosti HILLS, s.r.o., Mgr. L. L., vyplýva, že táto spoločnosť si skutočne

chcela zabezpečiť svoju pohľadávku získaním protihodnoty, pretože sa domnievala, že sa jedná o
obrazy s vyššou hodnotou. Obžalovaný mal pre túto spoločnosť, ktorá bola jeho investorom, predávať
obrazy tak, ako tomu bolo aj v minulosti, a za účelom obchodovania s obrazmi mu aj poskytla danú
pôžičku. Cieľom spoločnosti bolo získanie a zhodnotenie investovaných peňažných prostriedkov vo
výške160.000€právnouformoupôžičky,avčase,kedyzistila,žesolventnosťobžalovanéhojeohrozená

z dôvodu problémov s jeho obchodným partnerom, pristúpila k tomu, že chcela získať od obžalovaného
protihodnotu svojej pohľadávky, pričom obrazy mala v danom čase vo faktickej držbe, keďže ich sem
obžalovaný v deň výpožičky uskladnil.

Svedok Mgr. L. L. ako osoba, ktorá podala trestné oznámenie na obžalovaného, potvrdil drvivú časť

obhajoby, vrátane toho, že otec obžalovaného pristúpil k zmluve o pôžičke na strane dlžníka dňa
24.04.2015, a tiež toho, že aj od otca obžalovaného spoločnosť vedela, že vlastníkom obrazov je
múzeum (v skutočnosti Prešovský samosprávny kraj). Tieto skutočnosti však nastali až po podpise
kúpnej zmluvy dňa 31.03.2015.Ak obžalovaný vlastníctvo k obrazom múzea previesť na spoločnosť HILLS, s.r.o., v skutočnosti nechcel,
nemal pristúpiť k podpisu kúpnej zmluvy obsahujúcej vyhlásenie, že je vlastníkom obrazov. Odvolací

súd bez ambície bagatelizovať alebo inak hodnotiť situáciu, v ktorej sa obžalovaný mohol ocitnúť z
dôvodov, ktoré sú predmetom trestného konania vedeného proti W.ovi Y., I.. A. B. a L.. C. N., konštatuje,
že nie každé nepriaznivé psychické rozpoloženie signatára zmluvy môže byť hodnotené ako nátlak, ak
tento nátlak nie je na signatára smerovaný či už priamo alebo sprostredkovane ohľadom predmetu a
obsahu zmluvy. Môže byť psychologicky zrozumiteľné, že obžalovaný mohol podpísať kúpnu zmluvu

v apatii a psychickom vyčerpaní nielen v súvislosti s konaním uvedených osôb, ale aj pre snahu jeho
veriteľa nebyť ukrátený o svoju pohľadávku, súčasne však platí, že ak vo vzťahu ku konkrétnej zmluve
neexistujú dôvody jej neplatnosti uvedené v § 37 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka, je jej signatár
za skutočnosti, ktoré v nej uvedie zodpovedný.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že obžalovaný podpísal kúpnu zmluvu

so spoločnosťou HILLS, s.r.o. s plným vedomím a slobodne v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákona,
pričom právny úkon v čase jeho vykonania zodpovedal jeho skutočnej vôli i vôli kupujúceho, hoci sa
postoj obžalovaného v krátkom čase na to zmenil tak, že skutočne vyvíjal úsilie smerujúce k vráteniu
obrazov múzeu, najmä zainteresovaním svojho otca, ktorý komunikoval s múzeom a pristúpil k pôžičke
od HILLS, s.r.o. ako spoludlžník. K uvedenému došlo dňa 24.04.2015, odvtedy spoločnosť HILLS, s.r.o.,

zadržiavala obrazy protiprávne, napriek opakovanému naliehaniu obžalovaného a jeho otca, a to až do
momentu ich vydania vyšetrovateľovi PZ.

V konečnom dôsledku vlastníkovi obrazov - Prešovskému samosprávnemu kraju, zastúpenému
múzeomakojehopríspevkovouorganizáciou,nevzniklaškoda,pretožeobrazymubolinavrátené,avšak

jednalo sa len o zmenu predošlého právneho stavu, ktorý bol taký, že momentom prevodu vlastníckeho
práva na spoločnosť HILLS, s.r.o., dňa 31.03.2015 došlo v zmysle § 446 Obchodného zákonníka k
zmenšeniu majetku múzea o hodnotu obrazov, pretože spoločnosť HILLS, s.r.o. bola v čase podpisu
zmluvy dobromyseľná v tom, že obžalovaný je vlastníkom obrazov.

Obžalovaný teda naplnil formálne znaky skutkovej podstaty prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1
Trestného zákona účinného od 06.08.2024, odkedy je malou škodou škoda až do 20.000€. Otázke
výšky škody bola na súde prvého stupňa venovaná dostatočná pozornosť, keďže vykonal dokazovanie
troma znalcami z odboru umenie, pričom škodu ustálil správne na 17.000 €. Naplnená bola i subjektívna
stránka, obžalovaný konal v nepriamom úmysle v zmysle § 15 písm. b) Trestného zákona, čo vyplýva z

vyššie rozobratých okolností uzavretia kúpnej zmluvy so spoločnosťou HILLS, s.r.o.

Odvolací súd však v motivačnom pozadí protiprávneho konania obžalovaného vzhliadol okolnosti, pre
ktoré je v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona závažnosť prečinu nepatrná: Poškodený nepodal
trestné oznámenie, necíti sa poškodený, nevznikla mu škoda, vzdal sa procesných práv poškodeného.

Spoločnosť HILLS, s.r.o., podaním trestného oznámenia sledovala vlastný prospech a nie prospech
múzea, tzn. štátu, jej konanie bolo špekulatívne aj pri uzavretí kúpnej zmluvy a aj pri podaní
trestného oznámenia, pričom nemožno vylúčiť, že jej zástupcovia chceli psychologickým nátlakom na
obžalovaného získať pristúpenie jeho otca k záväzku z pôžičky, pretože mali vedomosť, že sa jednalo
o solventnú osobu. Spoločnosť HILLS, s.r.o., protiprávne zadržiavala obrazy pomerne dlhú dobu po

tom, čo vedela, že patria múzeu, napriek tomu iniciovala trestné stíhanie obžalovaného. Je dôvodný
predpoklad, že insolventosť obžalovaného ohľadom splatenia pôžičky vo výške 160.000 € spoločnosti
HILLS, s.r.o., vznikla pre konanie, z ktorého sú dôvodne podozriví minimálne W. Y. a I.. A. B., ktorí
sú v súčasnosti obžalovaní pre obzvlášť závažný zločin vydierania spáchaného na obžalovanom, a
teda primárnym dôvodom, prečo sa spoločnosť HILLS, s.r.o. začala obávať, že je pôžička nebude

obžalovaným splatená, malo byť to, že mal byť závažným spôsobom vydieraný uvedenými osobami,
ktorým mal aj pod nátlakom poskytovať peniaze, v dôsledku čoho sa objektívne mohol dostať do veľmi
nepriaznivého psychického rozpoloženia v zmysle strachu o život, či život členov jeho rodiny.

Na základe týchto skutočností odvolací súd dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom, preto

napadnutý rozsudok zrušil a obžalovaného spod obžaloby oslobodil podľa § 285 písm. b) Trestného
poriadku.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.