Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123209190
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Horváthová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2123209190.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Dominika Horváthová a sudkýň:

JUDr. Eva Behranová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, adresa C. D. XXX/
X, E., zastúpený: JUDr. Roman Hojer, s.r.o. advokátska kancelária so sídlom Šustekova 51, Bratislava,
proti žalovanému: A. A., IČO: 34217525 s miestom podnikania Sadová 1013/14, Vrbové, zastúpený:
JUDr. Daniel Kostolanský, advokát so sídlom Štúrova č. 4, Piešťany, o určenie, že úraz je pracovným
úrazom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 19Cpr/3/2025-146 zo dňa
12.02.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že
žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 91 ods. 1, 6, § 195 ods. 1, 2, § 220 ods. 1, 2 zák. č.
311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), § 7 ods. 1, § 8 ods. 6 zák. č. 462/2007 Z.z. o organizácii

pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene
a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z.z., § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP).

3.Súd prvejinštancievychádzalztoho,žežalobcasažalobousúdudoručenoudňa28.11.2023domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým súd určí, že úraz pri ktorom utrpel poškodenie zdravia dňa 23.9.2022 je

pracovným úrazom a za tento v rozsahu zavinenia 100% zodpovedá žalovaný v zmysle Pracovnej
zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 06.06.2022. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 6.
júna 2022 uzavrel pracovnú zmluvu so žalovaným, predmetom bol výkon práce na pracovnej pozícii
ako „vodič taxi“ s nástupom do práce 6. júna 2022. Miesto výkonu práce bolo v zmysle pracovnej
zmluvy čl. III bod. 1 určené „podľa pokynov zamestnávateľa“. Dňa 23. septembra 2022 v pracovnom
čase pri vystupovaní z motorového vozidla utrpel vážny úraz. Úraz sa stal po zaparkovaní osobného
motorového vozidla, na ktorom jazdil ako vodič taxíka, konkrétne pri vystupovaní z tohto motorového

vozidla. Pri vystupovaní sa pošmykol a spadol. Na pomoc mu prišla až manželka, ktorá mu vzápätí
zavolala zdravotnú pomoc. Následne bol pracovníkmi RPZ odvezený do nemocnice v Piešťanoch, kde
bol hospitalizovaný. Po piatich dňoch hospitalizácie v nemocnici bol prevezený na odborné pracovisko
úrazovej traumatológie Fakultnej nemocnice v Trnave, kde bol operovaný. Po operácii bol prevezený donemocnicevPiešťanoch.Včase,kedysapredmetnýpracovnýúrazstalbolvpráci,tedavykonávalprácu
a plnil svoje pracovné povinnosti. Hlásenie o tomto pracovnom úraze podal svojmu zamestnávateľovi
a taktiež poslal písomné oznámenie Sociálnej poisťovni dňa 26.9.2023, kde súčasne žiadal v zmysle

Odbornéhovyjadreniač.1/2023vypracovanéhoznalcomMUDr.JozefomHoljenčíkomzodňa20.4.2023
o priznanie náhrady za bolesť. Žalobca od Sociálnej poisťovne obdržal dňa 3.10.2023 a dňa 24.10.2023
dožiadanie, v ktorom je rozporované, že predmetný úraz nebol uznaný ako pracovný úraz a preto je
potrebné jeho uznanie súdnou cestou. Žalovaný uviedol, že nie je pravda, že dňa 23. septembra 2022 „v
pracovnom čase“ pri vystupovaní z motorového vozidla utrpel vážny úraz. Úraz sa stal po zaparkovaní

osobného motorového vozidla, na ktorom jazdil ako vodič taxíka, konkrétne pri vystupovaní z tohto
motorového vozidla. Žalobca dňa 23. septembra 2022 po 22. hodine nahlásil na dispečing Žalovaného -
prevádzke Taxislužby že si „berie prestávku ide na večeru“. Po tomto nahlásení o 22:20 išiel na vozidle
taxislužby na prestávku do miesta svojho bydliska na ulici C. D. X, E.. Tam pri vystupovaní z vozidla
utrpel úraz tak ako ho popisuje v žalobe. Na základe opísaných skutočností a všetkej dokumentácie
v prevádzke Taxislužby má za to, že sa nejedná o pracovný úraz, nakoľko k zraneniu žalobcu došlo

v prestávke počas jeho cesty a stravovaní a teda nejde o pracovný úraz tak ako to udáva. Žalobca
nesúhlasilstým,žesámnahlásildňa23.9.2022po22.00hod.riadnuprestávku.O21.23hod.telefonicky
požiadal dispečerku Taxi, aby mu umožnila krátku prestávku na použitie toalety v priestoroch svojho
bydliska. Vždy záležalo na dispečerke, kedy a či bude uvoľnený na prestávku. Dispečerka mu zaslala
povolenie na uvoľnenie na komunikačný telefón Taxi o 21.50 hod.. Do miesta bydliska dorazil pred 22.00

hod.. Nie je tak pravdou, že o 22.20 hod. išiel na osobnom vozidle Taxi na riadnu prestávku do miesta
svojho bydliska ako tvrdí vo svojom vyjadrení žalovaný.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, ktorý uviedol, že čo sa týka uvedenej
prestávky, kedy došlo k predmetnému úrazu uvádza, že sa spojil telefonicky s dispečerkou a spýtal sa

tak slengovo, či môže odbehnúť, či môže ísť na záchod, bez jej pokynu neodchádzal zo stanovišťa. Ona
sa mu k tomu hneď nevyjadrila, až potom mu nahodila zákazku poblíž miesta bydliska s tým, že si môže
odbehnúť, keď sa bude vracať z tej zákazky, ktorá bola poblíž jeho bydliska. Prax je taká, že keď vykladal
zákazníka, zostal na mieste stáť a čakal, kedy mu príde elektronická správa, že má zase ďalšieho
zákazníka. Tým, že vtedy vyložil zákazníka, bola možno vzdialenosť 1 km k jeho bydlisku, na čo mu dala

dispečerka povolenie, aby sa presunul k bydlisku. Nebolo to striktne dané, že odchádza na prestávku,
lebo keby mu nahodila ďalšiu zákazku, musel by ísť. Taká bola prax. Keď prišiel k bydlisku, otvoril dvere
na aute, vystúpil a privodil sa mu tento úraz. Spadol, kým sa spamätal, prvé volal manželke. Právny
zástupca žalovaného namietal, že každé vozidlo žalovaného je evidované v GPS, z výpisov z knihy
jázd vyplýva evidencia jázd a poloha vozidla žalovaného dňa 23.9.2022, v ktorom sedel žalobca dňa

23.9.2022. Vozidlo sa o 22.20 nachádzalo v mieste F. C. - G. C. D. E., čo je bydlisko žalobcu, čo svedčí
o tom, že v danom mieste nebola žiadna objednaná cesta a preto si túto žalobca musel nahlásiť ako
prestávku doma. Ak by to bolo len odskočenie tak by ju nenahlasoval a túto by dispečerka nezadávala
ako cestu z miesta poslednej vykládky. Ak by žalobca nenahlásil dispečingu, že ide na prestávku, tak
takáto jazda by sa v histórii zaznamenaných jázd ani nezaznamenávala, pretože dispečerka by ju tam

nenahodila. Žalovaný pri svojom výsluchu uviedol, že v prípade, že potrebuje ísť vodič na toaletu a že sa
nevzďaľuje od auta ďaleko tak to nemusí ani hlásiť, ale keď chce ísť na nejaký dlhší čas, kedy nebude
môcť prijímať zákazky, tak sa dohodne s dispečerkou a vie, že v tomto čase môže ísť na toaletu a nebude
mu dispečerka dávať zákazky. Súd prvej inštancie vypočul aj svedkyňu B. H., ktorá vypovedala, že je
zamestnankyňou žalovaného, u ktorého pracuje na pozícii dispečerka, pracuje tam sedem rokov. Pán B.

bol v práci, myslí deň kedy sa mu mal stať úraz, boli dohodnutí na prestávke, keď bude niekde v mieste
bydliska, aby sa mohol navečerať, bol asi ulicu od svojho domu, tak sa dohodli, že pôjde na večeru.
Keď auto pristavil, po nejakých minútach resp. po pár minútach, jeho syn volal, že nemôže vykonávať
činnosť, pretože spadol, alebo sa potkol, nevie už ako jej to presne povedal. Prestávky nie sú dané
pevne, ale je to o vzájomnej dohode so šoférmi, o koľkej sa pôjdu naobedovať, navečerať, tým, že ich

je viacej tak si vždy dohodnú čas, aby neišli všetci naraz. Má evidenciu šoférov, kde si zaznamenáva
každú jednu prestávku. Ono je to tak, že keď auto zastaví, vtedy sa mu počíta prestávka, či už 30
minútová alebo 15 minútová, podľa toho ako potrebujú byť doma, ako sa dohodnú, koľko im stačí na
večeru a na iné. Nie je možné, aby bola v tomto čase realizovaná jazda, o ktorej by dispečing nevedel.
Keď povie šofér, že si chce odbehnúť iba na toaletu, nedáva to do prestávky, pretože sú vybavení do 5

minút, teda vybehne domov a hneď sa vráti do auta. Na otázku zástupcu žalobcu, je zvyčajné, že takto
chodia taxikári za účelom potreby? Svedkyňa uviedla: ,,Samozrejme áno, ale nie je to prípad ktorý sa
stal v tomto prípade, lebo sa dohodli, že keď vyloží zákazníka pôjde domov sa navečerať a bude mať
prestávku. Majú firemný chat kde je to zaznamenané, že chce ísť na prestávku na večeru, bolo to tamzaznamenané ako prestávka, bohužiaľ tento chat sa zmaže po 24 hodinách.“ Svedok I. B. uviedol, že
je synom žalobcu. Pozná aj žalovaného, nakoľko u neho v minulosti pracoval približne od roku 2015
do 2017, po roku 2017 ešte pracoval u žalovaného na dohodu, na výpomoc, keď práve nebol v inej

práci, úplne prestal pracovať u žalovaného asi v roku 2021. Keď tam pracoval, na toaletu mohli chodiť
normálne, teda aj mimo prestávok napr. keď si išiel natankovať na pumpe išiel na WC. Bol nejaký rozpis,
podľa toho ako si šoféri ráno nahlásili, tak mali prestávky, a potom podľa toho ako mali šoféri prácu,
tak sa im aj posunula prestávka aj o dve hodiny, alebo išiel skôr na prestávku, keď nemal prácu. Na
otázku zástupcu žalovaného, ak by ste sa v rozhodnom čase boli niekde v blízkosti svojho bydliska a

potrebovali by ste si odskočiť na toaletu, hlásili by ste to na dispečing? Svedok uviedol: ,,Nie, pretože
by to bolo v blízkosti môjho bydliska.“

5. Súd prvej inštancie uzavrel, že sporné bolo, či cesta žalobcu do miesta bydliska bola plnením
pracovných úloh žalobcu, resp. v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh žalobcu. Plnením
pracovných úloh podľa výslovného znenia Zákonníka práce (§ 220 ods. 2) nie sú stravovanie ani

cesta na stravovanie a späť bez ohľadu na to, či sa stravovanie zamestnancov uskutočňuje v objekte
zamestnávateľa alebo mimo objektu zamestnávateľa. Prestávky na jedenie a odpočinok (§ 91 ods. 1) sa
nezapočítavajú do pracovného času. To však neplatí o prestávkach na odpočinok, ktoré zamestnávateľ
zabezpečuje zamestnancom z dôvodov zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ako aj
prestávke v práci na odpočinok a jedenie bez prerušenia práce. Do pracovného času sa započítava

prerušenie práce vodiča motorového vozidla kratšie ako desať minút. Počas prestávky v práci na jedenie
a odpočinok zamestnancovi neprislúcha mzda ani náhrada mzdy. Počas prestávky v práci zamestnanec
nie je povinný plniť pokyny zamestnávateľa s výnimkou dodržiavania bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci, ani nie je povinný sa zdržiavať na pracovisku. Ide o čas osobného voľna, počas ktorého
dochádza k suspenzácii pracovného záväzku. Na základe vykonaného dokazovania, aplikujúc príslušné

na vec sa vzťahujúce zákonné ustanovenia, súd dospel k záveru, že úraz, ktorý žalobca utrpel dňa
23.9.2022 nie je pracovným úrazom, nakoľko k poškodeniu zdravia žalobcu/zamestnanca nedošlo pri
plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že
žalobca telefonicky požiadal dispečerku o umožnenie prestávky, keď žalobca už v písomnom vyjadrení
k vyjadreniu žalovaného k žalobe uviedol: ,,O 21.23 hod. telefonicky požiadal dispečerku Taxi, aby

mu umožnila krátku prestávku na použitie toalety v priestoroch svojho bydliska. Vždy záležalo na
dispečerke, kedy a či bude uvoľnený na prestávku. Dispečerka mu zaslala povolenie na uvoľnenie
na komunikačný telefón Taxi o 21.50 hod.“ Následne i pred súdom žalobca vypovedal, že: ,,spojil sa
telefonicky s dispečerkou a spýtal sa tak slengovo, či môže odbehnúť, či môže ísť na záchod, bez jej
pokynu neodchádzal zo stanovišťa.“ Ako vyplýva z výpovede žalovaného i oboch svedkov, zamestnanci

žalovaného - vodiči hlásili na dispečing prestávku iba v prípade, ak išlo o prestávku dlhšiu (či už na
použitie toalety alebo za účelom stravovania), aby im v tom čase nebola pridelovaná práca - aby
nedostávali zákazky. Z výpovede svedkov tiež vyplýva, že v prípade krátkej prestávky (cca 5 minút),
toto nebolo hlásené na dispečing, nakoľko nebolo potrebné, aby bol vodič ,,vylúčený“ z vykonávania
pracovných povinností. Tiež z z výkladu k ustanoveniu § 91 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že do

pracovného času sa započítava prerušenie práce vodiča motorového vozidla kratšie ako desať minút.
Naopak, počas prestávky v práci zamestnanec nie je povinný plniť pokyny zamestnávateľa s výnimkou
dodržiavania bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ani nie je povinný sa zdržiavať na pracovisku.
Ide o čas osobného voľna, počas ktorého dochádza k suspenzácii pracovného záväzku. Vzhľadom
na uvedené, nakoľko v danej veci nebolo sporné, že žalobca v čase kedy sa mu stal pracovný úraz

nahlásil na dispečing prestávku a dispečerka mu zaslala povolenie na uvoľnenie (čo tvrdil sám žalobca),
nepochybne išlo o prestávku v práci, dispečerka mala vedomosť, že mu nemá dávať zákazky. Podľa
názoru súdu prvej inštancie, už cesta autom od miesta kde žalobca dňa 23.9.2022 vyložil zákazníka,
do miesta bydliska žalobcu (čo bolo cca 1km), kde po pristavení vozidla na parkovisku, pri vystupovaní
z vozidla došlo k úrazu, nebola výkonom práce, keď ako uviedol sám žalobca, prax bola taká, že keď

vykladal zákazníka, zostal na mieste stáť a čakal, kedy mu príde elektronická správa, že má zase
ďalšieho zákazníka. Dispečerka mu dňa 23.9.2022 dala povolenie, aby sa presunul k bydlisku. Žalobca
teda išiel autom do miesta bydliska za účelom vykonania vlastných potrieb, či už hygienických alebo za
účelom stravovania, teda prestávky, ktorá sa nezapočítava do pracovného času, pričom vzhľadom na
vyššie uvedené (nahlásenie tejto skutočnosti na dispečing, t.j. nejednalo sa o krátku prestávku počas

ktorej mohol prijímať zákazky) nebolo podstatné či žalobca do miesta bydliska išiel za účelom použitia
toalety, alebo stravovania. Žalobca poukazoval i na skutočnosť, že v čase kedy došlo k úrazu mal nárok
na bezpečnostnú prestávku, súd sa preto zaoberal i touto skutočnosťou, keďže takáto prestávka sa
započítava do pracovného času (§ 91 ods. 6 Zákonníka práce). Žalobca na základe pracovnej zmluvyvykonával pre žalovaného ako zamestnávateľa prácu: vodič taxi. Preto sa na žalobcu vzťahuje Zákon č.
462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave, keďže bol vodičom ktorý vykonáva dopravné
činnosti v cestnej doprave pre zamestnávateľa v pracovnom pomere. Podľa citovaného zákona (§ 8

ods. 6), ak celkový denný pracovný čas trvá od šesť do deväť hodín, mobilný zamestnanec musí mať
najneskôr po odpracovaní šiestich hodín prestávku v práci v trvaní najmenej 30 minút. Ak celkový denný
pracovný čas trvá viac ako deväť hodín, mobilný zamestnanec musí mať najneskôr po odpracovaní
šiestich hodín prestávku v práci v trvaní najmenej 45 minút. Prestávky v práci možno rozdeliť na
časové úseky, z ktorých každý trvá nepretržite najmenej 15 minút. V danej veci nebolo sporné, že

žalobca dňa 23.9.2022 nastúpil zmenu o 18.00 hod.. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia
mal teda žalobca nárok na bezpečnostnú prestávku najskôr po odpracovaní šiestich hodín, t.j. o 24.00
hod. a to i v prípade ak celkový denný pracovný čas trvá viac ako deväť hodín, na čo tiež žalobca
poukazoval. Vzhľadom na uvedené, nebolo preto právne významné či k úrazu došlo pred 22.00 hod.,
ako tvrdí žalobca, alebo v čase 22.20 -22.30, ako tvrdí žalovaný, nakoľko neskôr k úrazu nedošlo. Čo
sa týka listinných dôkazov predložených žalobcom - Odborné vyjadrenie č. 1/2023 zo dňa 20.4.2023;

Dožiadanie Sociálnej poisťovne zo dňa 3.10. 2023; Dožiadanie Sociálnej poisťovne zo dňa 24.10.2023;
Žiadosť o priznanie náhrady za bolesť zo dňa 26.9.2023; Lekárske správy, súd tieto dôkazy žiadnym
spôsobom nevyhodnocoval, nakoľko preukazovali zdravotný stav žalobcu v súvislosti s úrazom/podanie
žiadosti o priznanie náhrady za bolesť, ktoré skutočnosti nemali žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci, na
posúdenie predmetnej žaloby. Súd nevyhodnocoval ani listinné dôkazy - výpisy z knihy jázd (predložené

žalobcom) a lístky jázd (predložené žalovaným), nakoľko mali preukazovať nespornú skutočnosť, že
žalobca sa s vozidlom taxi služby nachádzal dňa 23.9.2022 v mieste svojho bydliska po tom ako túto
skutočnosť nahlásil na dispečing. Súd prvej inštancie nevyhodnocoval ani predložené ,,Výpisy z hovorov
z mobilného telefónu žalobcu“, ktoré mali preukazovať kedy nahlasoval dňa 23.9.2022 prestávku, a to s
poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie. Žalovaný bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Voči tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP s tým, že sa domáha, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu, alternatívne aby zrušil napadnutý

rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Odvolanie odôvodnil tým, že podľa názoru žalobcu v hodnotení skutkových zistení súdom v
napadnutom rozhodnutí absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil a riadne sa s nimi

nevysporiadal. Tiež má žalobca za to, že odôvodnenie rozsudku nie je dostačujúce i z toho dôvodu,
že z neho nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Žalobca počas celého konania tvrdil že sa jednalo o
hygienickú prestávku (ktorú sa rozhodol absolvovať pretože bol blízko domova), žalovaný trval na
tom že sa jednalo o prestávku na večeru, pričom tento rozkol je rozhodným s poukazom na znenie

§ 91 ods. 1 Zákonníka práce. Tento výslovne stanovuje, že do pracovného času sa nezapočítavajú
prestávky na odpočinok a jedenie – a teda a contrario hygienické prestávky áno, čo je na pracoviskách
bežným štandardom. Verzii žalovaného nasvedčovala aj svedkyňa – dispečerka, ktorej výpoveď však
nepovažujeme za vierohodnú, nakoľko sa jedná o zamestnankyňu žalovaného a teda má sklony
k tendenčnosti a skresľovaniu (i nevedomého), najmä ak berieme do úvahy čas ktorý od rozhodnej

udalosti uplynul. Taktiež je nutné pripomenúť, že žalobca mal nočnú službu a prestávka sa začala
cca o 22.00 hod., t.j. všeobecne v čase neštandardnom na večeru – ani žalobca v tomto čase už
nejedáva. Súd prvej inštancie však prekvapivo zhodnotil, že nie je podstatné či žalobca do miesta
bydliska išiel za účelom použitia toalety alebo stravovania. Tento svoj záver pritom nepodložil žiadnym
bližším odôvodnením, napr. literou zákona/iným predpisom či zjednocujúcim judikátom. Pre súd bolo

rozhodujúce, že sa jednalo o „dlhšiu“ prestávku, i keď vzápätí neuzavrel, ako dlho mala táto prestávka
trvať,lenodkázalnavýkladZákonníkapráce(ktorýniejezáväzný)podľaktoréhosadopracovnéhočasu
žalobcu ako vodiča motorového vozidla započítava len prerušenie práce kratšie ako 10 minút. Podľa
názoru žalobcu by pritom s poukazom na literu zákona č. 462/2007 Z. z. mal trvať tento limit 15 minút.
Podľa názoru žalobcu súd tiež nesprávne právne posúdil situáciu žalobcu v rozhodný deň vo vzťahu k §

91 ods. 6 Zákonníka práce v spojení s § 8 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., keď dospel k záveru, že keďže
v žalobca v rozhodujúci deň nastúpil na zmenu o 18.00 hod, mal nárok na bezpečnostnú prestávku
NAJSKÔR po odpracovaní šiestich hodín i keď predmetné ustanovenie jasne stanovuje, že mal žalobca
nárok na prestávku NAJNESKÔR po odpracovaní šiestich hodín. Takéto právne posúdenie je vyslovenevrozporesozákonomkeďžesajednádefactoozámenuslovnajskôr/najneskôr,čovšakpodstatnemení
význam vety. Súd taktiež nevyhodnocoval výpis z knihy jázd či lístky jázd aby získal určitú predstavu
akým spôsobom vykonával žalobca u žalovaného prácu i s poukazom na organizovanie prestávok

dvojakého druhu – t.j. tých počas ktorých bola žalobcovi prideľovaná práca a tiež tých počas ktorých
sa výkon práce prerušil. Ako jednoznačne vyplynulo z dokazovania, žalovaný nemal zavedený žiadny
systém, prestávky sa poskytovali podľa uváženia samotných zamestnancov (väčšina prestávok sa ani
nenahlasuje) či dispečera (tento nahlásené prestávky povoľuje) a bez akýchkoľvek jasne vymedzených
pravidiel. O poskytovaní prestávok sa viedol len firemný chat, ktorý sa však po 24 hod maže, ako

vypovedala dispečerka. Vo vzťahu k uvedenému si žalobca dovoľuje uviesť, že tento spor je vždy
len pracovnoprávnym sporom kde sa prenáša dôkazné bremeno na žalovaného čím sa odstraňuje
faktická nerovnosť strán. Žalobca totiž v tomto prípade nemá dostatok preukazných informácií , tento na
rozdiel od žalovaného nemá povinnosť stanoviť podmienky poskytnutia jednotlivých prestávok a taktiež
jednoznačne vymedziť spôsob ich rozlíšenia. V tomto spore je žiaľ s poukazom na nedbalosť žalovaného
v tejto oblasti absolútna dôkazná núdza, čo by však nemalo byť na ťarchu žalobcu. Žalovaný by mal

podľa názoru žalobcu byť schopný jednoznačne preukázať najmä listinnými dôkazmi o akú prestávku
sa jednalo – napríklad pomocou firemného chatu na ktorý odkazovala dispečerka. S poukazom na vznik
pracovného úrazu je neobvyklé, že tento sa pre prípad potreby nezachoval. Žalobca bol v rozhodnom
čase v službe a v aktívnom kontakte s dispečerom ktorý mu prideľoval prácu, a na hygienickú prestávku
sa rozhodol ísť keď bol cca 1 km od domu (k čomu dospel i súd v rozsudku), pričom táto prestávka s

poukazom na pokročilý čas nebola zjavne spojená i so stravovaním.

8. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný a uviedol, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie
najmä výsluchom procesných strán, svedkov tak ako boli stranami navrhnutí, pričom závery vykonaného
dokazovania boli v súlade s rozhodnutím, tak súd vo veci rozhodol vo výrokovej časti v kontexte a

súlade s odôvodnením. Žalobca už na prvom pojednávaní sám uviedol, že využil „prestávku v práci,
keď sa zastavil doma na večeru“ teda čas po ktorý nemal cez dispečing naplánovanú žiadnu jazdu,
čo i telefonicky oznámil dispečerke aby mu ďalšiu jazdu po uvedenú dobu neplánovala a až následne
v priebehu pojednávania začal žalobca svoje tvrdenia meniť.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a

na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom, a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej
inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom toho, že úraz žalobcu nebolo možné posudzovať ako
pracovný úraz.

11. Podľa § 195 ods. 1 a 2 ZP, ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej

súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu
tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom
pomere. (ods. 1) Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným
pôsobením vonkajších vplyvov. (ods. 2)

12. Podľa § 91 ods. 1 a 5 ZP, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovná
zmena je dlhšia ako šesť hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Mladistvému
zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako štyri a 1/2 hodiny, je zamestnávateľ povinnýposkytnúť prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Ak ide o práce, ktoré sa nemôžu
prerušiť, musí sa zamestnancovi aj bez prerušenia prevádzky alebo práce zabezpečiť primeraný čas
na odpočinok a jedenie. (ods. 1) Prestávky na odpočinok a jedenie sa nezapočítavajú do pracovného

času; to neplatí, ak ide o prestávku na odpočinok a jedenie, pri ktorej sa zabezpečuje primeraný čas na
odpočinok a jedenie bez prerušenia práce zamestnancom. (ods. 5)

13. Podľa § 220 ods. 1 a 2 ZP, plnenie pracovných úloh je výkon pracovných povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávneho vzťahu, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je

predmetom pracovnej cesty. (ods. 1) V priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú úkony potrebné
na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej
skončení. Takými úkonmi nie je cesta do zamestnania a späť, stravovanie, ošetrenie alebo vyšetrenie
v zdravotníckom zariadení, ani cesta na ne a späť. Vyšetrenie v zdravotníckom zariadení vykonávané
na príkaz zamestnávateľa alebo ošetrenie pri prvej pomoci a cesta na ne a späť sú úkony v priamej
súvislosti s plnením pracovných úloh. (ods. 2)

14. Podľa § 8 ods. 6 zák. č. 462/2007 Z. z., ak celkový denný pracovný čas trvá od šesť do deväť hodín,
mobilný zamestnanec musí mať najneskôr po odpracovaní šiestich hodín prestávku v práci v trvaní
najmenej 30 minút. Ak celkový denný pracovný čas trvá viac ako deväť hodín, mobilný zamestnanec
musí mať najneskôr po odpracovaní šiestich hodín prestávku v práci v trvaní najmenej 45 minút.

Prestávky v práci možno rozdeliť na časové úseky, z ktorých každý trvá nepretržite najmenej 15 minút.

15. Odvolateľ nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie v tom, že úraz nie je pracovným úrazom, lebo
k nemu nedošlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, keď prestávku na ktorú
išiel, keď sa mu pri vystupovaní z auta stal pracovný úraz, súd prvej inštancie vyhodnotil ako prestávku,

ktorá sa nezapočítava do pracovného času.

16. V prvom rade odvolateľ namieta to, že sa ako vodič taxi dostavil na miesto svojho bydliska (kde
sa mu pri vystupovaní z auta stal úraz) z dôvodu hygienickej prestávky, ktorá sa do pracovného času
započítava, poukázal pritom na ust. § 91 ods. 1 ZP. Odvolací súd konštatuje, že s povahou prestávky,

na ktorú sa odobral žalobca v čase, keď sa mu stal úraz sa súd prvej inštancie vysporiadal výstižne
a presvedčivo v bodoch 17. – 18. odôvodnenia rozsudku. Je potrebné zdôrazniť, že Zákonník práce
vymedzuje pracovný úraz výlučne ako úraz pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi
(§ 195 ods. 2 ZP). Súčasne v ust. § 220 ods. 1 a 2 ZP definuje, čo je možné považovať za plnenie
pracovných úloh, alebo úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Je nepochybné, že medzi

takéto úkony nepatrí cesta na stravovanie a späť, nakoľko to výslovne vyplýva z ust. § 220 ods. 2 ZP.
Do pracovného času sa nezapočítavajú ani prestávky na odpočinok a jedenie podľa § 91 ods. 5 ZP,
z uvedeného je potom potrebné vyvodiť, že úraz, ktorý sa stane zamestnancovi počas prestávky v práci
určenej na odpočinok alebo jedenie, nie je pracovným úrazom, nakoľko sa nestal pri plnení pracovných
úloh alebo v priamej súvislosti s nimi. Pokiaľ ide o hygienické prestávky, Zákonník práce ich povahu

priamo nevymedzuje, avšak vychádzajúc z vyššie cit. ust. ZP je zrejmé, že tieto sa do pracovného času
započítavajú a nie sú prestávkou v práci v zmysle § 91 ods. 1 ZP. Pokiaľ by sa teda stal zamestnancovi
úraz počas toho, ako odišiel na toaletu, pôjde o pracovný úraz.

17. Osobitne odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) dáva do pozornosti špeciálny predpis zák.

č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave, ktorý rozlišuje medzi prestávkou v práci
a dobou odpočinku. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 462/2007 Z. z. je pracovný čas mobilného zamestnanca v
cestnej doprave časom od začiatku práce do konca práce, počas ktorého je mobilný zamestnanec na
pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje funkcie alebo činnosti, a to čas venovaný
dopravným činnostiam a takisto aj čas, počas ktorého mobilný zamestnanec nemôže voľne disponovať

svojím časom a je nevyhnutné, aby bol na svojom pracovisku pripravený prevziať prácu súvisiacu
s úlohami spojenými s jeho službou. Prestávkou v práci je doba, počas ktorej zamestnancovi nie je
prideľovaná práca (napr. jazdy), nevenuje sa dopravným činnostiam a nemusí čakať pripravený prevziať
prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho službou. Odpočinkom je doba v trvaní minimálne 11 hodín,
kedy vodič prácu nevykonáva, pričom uvedený predpis stanovuje pravidlá dodržiavania minimálneho

denného a týždenného odpočinku. Prestávky v práci a doby odpočinku musia byť primerané a v
súlade so zásadami bezpečnej práce a zásadami ochrany zdravia pri práci. Primeranosťou sa rozumie,
že zamestnanec v doprave má určený pravidelný čas prestávok v práci a určenú pravidelnú dobu
odpočinku, ktorých trvanie je vyjadrené v jednotkách času a ktoré sú dostatočne dlhé a nepretržité, abysa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobí úraz sebe
aleboinýmosobámažesikrátkodoboanidlhodobonepoškodízdravie(§5ods.6zák.č.462/2007Z.z.).

18. S prihliadnutím na vyššie uvedené, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, ako aj obsahu spisu
je zrejmé, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že prestávka, na ktorú sa odobral žalobca a počas
ktorej sa mu stal úraz, bola prestávkou v práci, ktorá sa nezapočítava do pracovného času a žalobcovi
počas nej nebola prideľovaná práca - jazda, nevenoval sa ani iným dopravným činnostiam a nemusel
čakať pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho službou. Jednoznačne to

vyplynulo z výsluchu svedkyne B. H. (bod 10. odôvodnenia rozsudku), ktorá je dispečerkou žalovaného,
zabezpečuje prideľovanie jázd jednotlivým vodičom a takisto potvrdzuje a schvaľuje ich prestávky
v závislosti od dopytu zákazníkov na dopravu. Svedkyňa jednoznačne potvrdila, že so žalobcom boli
dohodnutí na prestávke, že sa pôjde navečerať, odobral sa na ňu do miesta svojho bydliska, žiadne
jazdy mu v tomto čase neprideľovala, pričom výslovne uviedla, že nie je možné, aby v tomto čase
bola realizovaná jazda, o ktorej by dispečing nevedel. Odvolateľ jej výpoveď spochybnil s tým, že

nie je vierohodná, nakoľko sa jedná o zamestnankyňu žalovaného, teda má sklony k tendenčnosti
a skresľovaniu a je potrebné zobrať do úvahy aj čas, ktorý uplynul od rozhodnej udalosti. Odvolací
súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že svedkyňa je zamestnankyňou žalovaného nie je dôvodom
na pochybnosti o dôveryhodnosti jej výpovede. Z výsluchu svedkyne, ani žiadnych ďalších skutočností
nevyplynulo, že by svedkyňa mala akúkoľvek motiváciu vypovedať nepravdivo, favorizovať verziu svojho

zamestnávateľa, nepreukázali sa (a ani neboli tvrdené) žiadne negatívne vzťahy medzi ňou a žalobcom,
alebo naopak nadštandardné vzťahy medzi ňou a žalovaným, iné než je vzťah zamestnávateľa
a zamestnanca. Nie je preto dôvod racionálne predpokladať, že by jej výpoveď nebola založená na
reprodukcii skutočných udalostí, ktoré ona sama vnímala ako svedkyňa v čase úrazu žalobcu z pozície
dispečerky a nebola pravdivým opisom udalostí v rozhodnom čase. Žalobca ani v odvolaní nepoukázal

na žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá vyvolať pochybnosti jej dôveryhodnosti jej
výpovede. Navyše, skutočnosť, že sa nejednalo o bežnú hygienickú prestávku, ale o riadnu prestávku
vpráci,potvrdilaajvýpoveďsvedkaI.B.,ktorýjesynomžalobcuavminulostiužalovanéhotiežpracoval,
a ktorý vypovedal, že ak bolo potrebné, aby si odskočili na toaletu, tak to dispečerke nehlásili, hlásili
len dlhšie prestávky.

19. Pokiaľ ide o argument žalobcu, že v tomto čase (približne o 22:00 – pozn. odvolacieho súdu) už
nejedáva, je bezpredmetná. Žalobca v konaní pred súdom sám uviedol, že bol v podstate špecialista na
to, že jazdil nočné jazdy. Je len samozrejmé, že osoba, ktorá vykonáva pracovnú činnosť v doprave (taxi)
vnočnýchhodinách,nemusísvojeprestávkyvprácivyužívaťnastravovanie,pričomrežimstravovaniaje

výlučnevecouzamestnanca.Jepretoirelevantné,čižalobcaodišielnaprestávkuzaúčelomstravovania,
odpočinku, vykonania hygienických potrieb, alebo akýchkoľvek iných činností nesúvisiacich s prácou,
podstatné je len to, či táto prestávka v práci bola určená na to, aby v danom časovom úseku žalobcovi
nebola prideľovaná práca - jazda, nemusel sa venovať iným dopravným činnostiam (napr. tankovanie,
čistenie vozidla atď.) a nemusel čakať pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho

službou. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že dispečerka žalobcu uvoľnila na prestávku s tým,
žemuprácanebude(aninebola)prideľovaná,vopačnomprípadebyzvykonanéhodokazovaniamuselo
vyjsť najavo, že žalobcovi bol daný pokyn na vyzdvihnutie zákazníka, alebo má byť vo vozidle pripravený
na prijatie pokynu na jazdu a to, že žalobca pristavil vozidlo v mieste svojho bydliska za účelom krátkej
hygienickej prestávky by sa udiala „pomedzi“ jazdy, či už s vedomím alebo bez vedomia dispečera

o vykonanej hygienickej prestávke. Takisto nie je podstatné, či sa úraz stal po uplynutí len niekoľkých
minúť od uvoľnenia na prestávku (resp. do 10 minút), alebo po uplynutí dlhšieho času. Čas, ktorý uplynul
od potvrdenia dispečerkou, že žalobca sa môže odobrať na prestávku až po moment, kedy sa mu stal
úraz pri vystupovaní z auta, nemá nijaký vplyv na charakter prestávky, ani na to, či sa bude alebo nebude
započítavať do pracovného času. Ako odvolací súd uviedol vyššie, rozhodujúci je práve účel danej

prestávky v práci v tom smere, a to, že žalobca počas nej neplnil (ani nemal plniť) pracovného úlohy,
nevenoval sa žiadnym úkonom v priamej súvislosti s výkonom pracovných úloh, ani nečakal pripravený
na pridelenie jazdy.

20. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že súd prvej inštancie zamenil význam vety – zákonného ust. §

8 ods. 6 zák. č. 462/2007 Z. z., ktoré hovorí, že ak celkový denný pracovný čas trvá od šesť do deväť
hodín, mobilný zamestnanec musí mať najneskôr po odpracovaní šiestich hodín prestávku v práci v
trvaní najmenej 30 minút, a to tak, že slovo najneskôr, nahradil slovom najskôr, odvolací súd má za to,
že odvolateľ zrejme poukazuje na závery súdu prvej inštancie v bode 19. odôvodnenia. Tu súd prvejinštancie uviedol, že sa zaoberal aj tou námietkou žalobcu, že mal nárok na bezpečnostnú prestávku
(§ 91 ods. 6 ZP), pričom doplnil, že žalobca mal nárok na takúto prestávku až po odpracovaní 6 hodín,
a to podľa ust. § 8 ods. 6 zák. č. 462/2007 Z. z.. Odvolací súd upriamuje pozornosť na znenie ust. §

91 ods. 6 ZP, podľa ktorého prestávka poskytovaná z dôvodov zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia
zamestnancov pri práci sa započítava do pracovného času. Uvedené ustanovenie Zákonníka práce
teda definuje druh prestávky v práci, ktorá slúži pre účely zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia
zamestnancov pri práci (napr. evakuácia zamestnancov z dôvodu poruchy atď.). Takáto prestávka
– hoci počas nej zamestnanci nevykonávajú prácu – sa započítava do pracovného času. Ust. § 8

ods. 6 zák. č. 462/2007 Z. z. sa však na uvedenú špecifickú prestávku v práci (z dôvodov zaistenia
bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci) nevzťahuje, referuje o prestávke v práci na
oddych a stravovanie, teda o bežnej prestávke od výkonu pracovnej činnosti, pričom jej účelom zaistiť
oddych mobilného zamestnanca za tým účelom, aby v dôsledku vyčerpania alebo nepravidelného
rozvrhnutiaprácenespôsobilúrazsebealeboinýmosobám(§5ods.6),pretouvedenýšpeciálnypredpis
predpisuje mobilnému zamestnancovi prestávku najneskôr po 6 hodinách. Hoci uvedená interpretácia

zák. ust. § 8 ods. 6 zák. č. 462/2007 Z. z. v porovnaní s ust. § 91 ods. 6 ZP súdom prvej inštancie nie je
správna, uvedené nič nemení na správnosti záverov súdu prvej inštancie čo do posúdenia charakteru
prestávky žalobcu, ako aj posúdenia, že v prejednávanej veci nešlo o pracovný úraz.

21. Ďalej odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie sa mal zaoberať aj výpisom z knihy jázd, aby získal

určitú predstavu, akým spôsobom vykonával žalobca prácu u žalovaného. Vzápätí však sám v odvolaní
konštatuje, že nebol zavedený žiaden systém a prestávky sa poskytovali podľa uváženia samotných
zamestnancov, či dispečera. Už len z uvedených tvrdení odvolateľa je zrejmé, že závery súdu prvej
inštancie v bode 21. odôvodnenia, kde súd uviedol, že tieto výpisy neposudzoval, lebo z nich vyplývala
len tá nesporná skutočnosť, že žalobca sa nachádzal dňa 23.09.2022 v mieste svojho bydliska, sú

správne. Z výpisov (ako uvádza aj samotný žalobca) nie je možné zistiť, odkedy dokedy mala trvať
prestávka žalobcu na odpočinok alebo stravovanie, to isté platí aj v prípade zamestnaneckého chatu,
ktorý sa maže každých 24 hodín. Preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď vychádzal z iných
vykonaných dôkazov – najmä výsluchov svedkov, z ktorých bolo možné zistiť skutočnosti, ktoré slúžili
súdu ako podklad pre posúdenie charakteru prestávky žalobcu.

22. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že závery súdu prvej inštancie o tom,
že úraz sa stal žalobcovi počas prestávky v práci na odpočinok a jedenie, ktorá sa nezapočítava do
pracovného času, a teda že žalobcov úraz sa nestal pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti
s nimi, v dôsledku čoho nie je pracovným úrazom (čo viedlo k zamietnutiu žaloby), sú správne, a preto

s poukazom na § 387 CSP napadnutý rozsudok vo výroku I., včítane závislého a vzhľadom na spôsob
rozhodnutia aj vecne správneho výroku II. o náhrade trov prvoinštančného konania, potvrdil.

23. V zmysle § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

24. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

25. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do

60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

26. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1 v
spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania voči odvolateľovi v plnom rozsahu, s tým, že odvolací súd nezistil dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 257 CSP.

27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424CSP).Dovolaniemôžepodaťintervenient,akspoluso
stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže
podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie

sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť
iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolacídôvodsavymedzítak,žedovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,auvedie,
v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).