Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, July 29, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5ObdoZ/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513226380
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1513226380.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Ivany Nemčekovej a členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD.
a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu Tatra-Leasing, s.r.o., so sídlom Hodžovo námestie 3,
Bratislava, IČO: 31 326 552, proti žalovanému 1/ ABUSS, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava,
IČO: 44 950 543 (ex offo výmaz z obchodného registra dňom 11.11.2023), žalovanému 2/ Y. L., nar.
XX.X.XXXX, . trvale bytom J., žalovanému 3/ A. L., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom O., žalovanému 4/
Ing. K. F., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Z. zastúpenému URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska
kancelária, so sídlom Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47 244 895, o zaplatenie zmenkovej sumy 16

347,47 eur s príslušenstvom a zmenkovej odmeny 54,49 eur, vedenom na Mestskom súde Bratislava
III pod sp. zn. B5-2CbZm/19/2018 (predtým Okresný súd Bratislava V pod sp. zn. 2CbZm/19/2018),
o dovolaní žalovaného 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. júna 2023 č. k.
4CoZm/1/2023-676, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného 4/ v časti proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.
júna 2023 č. k. 4CoZm/1/2023-676 vo výroku II. o odmietnutí odvolania žalovaného 4/ proti výroku II.
rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 2. mája 2022, č. k. 2CbZm/19/2018-547 a vo výroku III.

o zamietnutí návrhu žalovaného 4/ na prerušenie odvolacieho konania, o d m i e t a .

II. Dovolanie žalovaného 4/ vo zvyšnej časti z a m i e t a .

III. Návrhy žalovaného 4/ na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

IV. Žalobcovi n e p r i z n á v a proti žalovanému 4/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 2CbZm/19/2018-547

zo dňa 2. mája 2022 rozhodol tak, že prvým výrokom ponechal zmenkový platobný rozkaz č. k.
1Zm/633/2013-12 zo 14. januára 2014 v znení opravného uznesenia č. k. 1Zm/633/2013-77 zo 29. júla
2014 voči žalovanému 4/ v platnosti. Druhým výrokom zamietol návrhy žalovaného 4/ na prerušenie
konania. Tretím výrokom priznal žalobcovi nárok voči žalovanému 4/ na náhradu trov konania o
námietkach v rozsahu 100 %.

2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že dňa 14. januára 2014 vydal zmenkový

platobný rozkaz č. k. 1Zm/633/2013-12, ktorým uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu 16 347,47 eur so zmenkovým úrokom 6 % ročne z uvedenej
zmenkovejsumyod5.februára2013dozaplatenia,zmenkovúodmenu54,49euranáhradutrovkonania
vo výške 1 640,30 eur.3. Proti uvedenému zmenkovému platobnému rozkazu, ktorý vo vzťahu k žalovaným 1/ až 3/ nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť, žalovaný 4/ podal včas námietky, podľa ktorých žalobca predložil súdu

zmenku a účelovo opomenul uviesť, že zmenka bola žalobcom dodatočne doplnená, pričom pred
doplnením bola iba blanko (bianko) zmenkou, ktorá v deň svojho vyhotovenia neobsahovala podpis
žalovaného 4/ ako avalistu, ani označenie žalovaného 4/ ako avalistu. Na základe bodu 1.5. Zmluvy
o použití bianko zmenky č. XXXXXXXX/X z 05.10.2009 (ďalej tiež „Zmluva o použití bianko zmenky“)
bol žalobca (zmenkový veriteľ) oprávnený doplniť za podmienok upravených v Zmluve o použití bianko

zmenky zmenkovú sumu a dátum splatnosti výlučne vo vzťahu k žalovanému 1/ (zmenkový dlžník) a
súčasne vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ (avalisti). Žalovaný 4/ namietal „zlomyseľnosť“, resp. ,,hrubo
nedbanlivostné správanie“ žalobcu pri vyplňovaní blankozmenky (čl. I § 10 Zmenkového zákona). Tvrdil,
že medzi ním a žalobcom nebola uzatvorená žiadna dohoda o vyplňovacom práve, ktorá by žalobcu
oprávňovala vo vzťahu k žalovanému 4/ doplniť upravenú bianko listinu na vlastnú zmenku. Ďalej tvrdil,
že podľa blankozmenky, ktorú predložil žalovaný 4/ vo fotokópii k námietkam, doplnená doložka avalistu

nie je krytá súvislým vodorovným hrubým orámovaním textu doložky žalovaného 4/ ako avalistu, ako je
tomu už pri doplnenej doložke avalistu v samotnej zmenke predloženej žalobcom, pričom je zrejmé, že
táto vodorovná hrubá čiara bola dodatočne upravovaná (predlžovaná) tak, aby kryla aj doplnenú doložku
avalistu spolu s podpisom žalovaného 4/. K tomu žalovaný 4/ navrhol grafologické skúmanie. Ďalej mal
žalovaný 4/ za to, že jeho podpis na listine nezakladá jeho zmenkový záväzok ako avalistu, ale výlučne

mimozmenkový záväzok, a to s poukazom na neexistenciu dohody o zmenkovom vyplňovacom práve
a s ňou spojenou námietkou nesprávneho vyplnenia blankozmenky voči žalovanému 4/. Žalovaný 4/
vo vyjadrení z 8. septembra 2016, tvrdil, že vo vzťahu k žalobcovi vystupuje ako spotrebiteľ, teda ako
„slabšia“ strana.

4. Podaním z 13. júla 2015 žalovaný 4/ s poukazom na to, že v (skutkovo a právne totožnom) konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 1CbZm/241/2014, navrhol vykonať znalecké
dokazovanie zo strany troch znalcov a zároveň na to, že podal 17. marca 2015 trestné oznámenie pre
podozrenie z trestného činu podvodu a trestného činu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby
peňazí a cenných papierov, navrhol prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného

Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 1CbZm/241/2014.

5. Žalovaný 4/ tiež namietal, že je zároveň osobou, ktorá k tomu istému dátumu (k 7. decembru 2009)
podpísala zmenku ako avalista - fyzická osoba a zároveň podpísala aj dodatok č. 1 ako osoba konajúca
v mene zmenkového dlžníka - spoločnosti ABUSS, s.r.o., ako konateľ tejto spoločnosti. Na základe

toho žalovaný 4/ tvrdil, že ide o tzv. kauzálny aval, ktorý vznikol tak, že na základe dodatku č. 1 k
zmluve o použití bianko zmenky, podpísaného 7. decembra 2009, kde je opísaná kauzálna príčina
vystavenia zmenky, uzavretého medzi vystaviteľom (avalátom) ABUSS, s.r.o. a majiteľom zmenky
Tatra-Leasing, s.r.o., sa zmluvnou stranou dohody (dodatku č. 1) stal aj samotný avalista č. 3, ktorým
je žalovaný 4/ ako fyzická osoba. Žalovaný 4/ je tak priamo prostredníctvom predmetného dodatku

č. 1, v ktorom je opísaná zaisťovacia (zabezpečovacia) funkcia zmenky (za účelom zabezpečenia
pohľadávok veriteľa špecifikovaných v bode 1.3 zmluvy o použití bianko zmenky), vtelený do kauzálneho
vzťahu, a teda na základe tohto kauzálneho avalu má možnosť vznášať kauzálne námietky vyplývajúce
z kauzálneho vzťahu medzi avalátom a vystaviteľom. Podaním z 1. mája 2022 žalovaný navrhol
vykonanieznaleckéhoskúmaniadodatočnýmorámčekovanímnablankozmenkeanáslednenazmenke,

vykonanie dokazovania pripojením trestného spisu, prípadne vyžiadaním všetkých zápisníc z trestného
spisu o výsluchoch pracovníkov žalobcu pred vyšetrovateľom PZ, vypočutie žalovaného 4/, ďalších
svedkov, pripojenie celého súdneho spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod. sp. zn.
1CbZm/396/2014 a 1CbZm/241/2014, vykonanie znaleckého skúmania pravosti podpisu žalovaného 4/
na zmenke, ako aj vykonanie znaleckého skúmania pravosti podpisu žalovaného 4/ na dodatku č. 1.

6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o nedôvodnosti námietok žalovaného
4/ proti vydanému zmenkovému platobnému rozkazu, podaných v lehote podľa § 175 ods. 1 a 4 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „OSP“), v dôsledku
čoho nebol daný dôvod na jeho zrušenie. Zároveň uviedol, že žalovaný 4/ navrhol vykonanie dôkazov

(s výnimkou vykonania znaleckého dokazovania dodatočného orámčekovania na zmenke) po lehote
uloženej mu súdom na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedky procesnej obrany a z
toho dôvodu na tieto návrhy súd neprihliadal.7. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaný 4/ ako avalista („avalista č. 3“) Dodatkom č.
1 zo 07.12.2009 pristúpil k Zmluve o použití bianko zmeniek č. XXXXXXXX/X, a teda je daná existencia
dohody o zmenkovom vyplňovacom práve medzi ním a žalobcom. V konaní tak bolo bez akýchkoľvek

pochybností preukázané, že medzi žalovaným 4/ a žalobcom existovala dohoda o vyplňovacom práve k
blankozmenke, a preto žalobca bol vo vzťahu k žalovanému 4/ oprávnený vyplniť blankozmenku o údaj
zmenkovej sumy a dátum splatnosti zmenky. Súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenie žalovaného
4/ z 24. júla 2018, v ktorom žalovaný 4/ podpis dodatku č. 1 k zmluve o použití bianko zmeniek č.
XXXXXXXX/X výslovnepotvrdil.Zuvedenýchdôvodovsúdnevykonaldôkazpripojenímtrestnéhospisu,

ktorý mal podľa vyjadrenia žalovaného 4/ obsahovať svedecké výpovede zamestnancov žalobcu, ktorí
mali vypovedať, že ani nevedia ako, či akým spôsobom mal byť údajne podpísaný dodatok č. 1 k dohode
o zmenkovom vyplňovacom práve.

8. K námietke týkajúcej sa dodatočnej úpravy orámovania zmenky súd prvej inštancie uviedol, že
považuje za bezpredmetné, či orámovanie na zmenke bolo predlžované v čase podpisu žalovaného

4/ alebo až následne, keďže žalovaný 4/ v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu tvrdil,
že svoj podpis na blankozmenku pripojil na okraj „pôvodnej bianko listiny“ po tom, čo tam žalobca
rukou dopísal doložku avalistu s osobnými údajmi o žalovanom 4/. Z grafického prevedenia zmenky
navyše vyplýva, že text stojaci mimo pôvodný (predtlačený) rámček nie je dohodou o použití zmenky, ale
jednoznačne ide o doložku avalistu, ktorej význam spočíva vo vyvolaní účinkov zmenkového ručenia.

Súdprvejinštanciezdôraznil,žeustanoveniečl.I§10zákonač.191/1950Zb.zákonzmenkovýašekový
v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „Zákon zmenkový a šekový“ alebo „ZZŠ“) upravuje podmienky,
za ktorých možno robiť majiteľovi zmenky námietky nesprávneho vyplnenia blankozmenky. Čo sa týka
skúmania hrubej nedbanlivosti, resp. zlomyseľnosti, ide o otázku relevantnú za situácie, keď dôjde k
prevodu zmenky na nového majiteľa, nakoľko len vo vzťahu k novému majiteľovi zmenky možno hovoriť

o hrubej nedbanlivosti alebo o zlomyseľnosti pri nadobúdaní zmenky a v nadväznosti na to potom o
prípustnosti námietky nesprávneho vyplnenia blankozmenky. Pojem „pri nadobúdaní zmenky“ nemožno
vykladať tak, že nadobudnutím zmenky sa rozumie vyplnenie blankozmenky na úplnú zmenku. Záverom
súd zdôraznil, že ak by sa aj v konaní preukázalo, že doplnenie orámovania bolo uskutočnené po tom,
čo sa žalovaný 4/ na blankozmenku podpísal, na platnosť jeho ručiteľského záväzku zo zmenky by to

nemaložiadenvplyv.Dodatočnédoplneniečiar(orámovanie)nazmenkemožnopovažovaťzadoplnenie
právne bezvýznamného údaju na zmenke. Z uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie nepovažoval
za účelné vykonať znalecké dokazovanie týkajúce sa dodatočne upravovaného orámovania zmenky.

9. Za bezpredmetnú považoval súd prvej inštancie aj námietku žalovaného 4/, podľa ktorej

blankozmenku podpisoval len na evidenčné účely. Súd prvej inštancie zdôraznil, že už samotný podpis
na lícnej strane zmenky spôsobuje účinky zmenkového ručenia v zmysle § 31 ods. 3 ZZŠ, pričom
podpis žalovaného 4/ v domnienke, že ide o podpis na evidenčné účely, by bolo možné ad absurdum
posudzovať z hľadiska konania v omyle. Skutkový stav popísaný žalovaným 4/ v námietkach, by bolo
teoreticky možné podradiť pod ust. § 49a a § 40a OZ. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti konštatoval,

že na relatívnu neplatnosť právneho úkonu nemôže prihliadať ex offo, ale jedine vtedy, ak sa dotknutý
účastník takéhoto právneho úkonu jeho neplatnosti dovolá. Za rozhodujúci stav pre konanie o námietke
relatívnej neplatnosti považoval súd prvej inštancie stav ku dňu vydania zmenkového platobného
rozkazu. Žalovaný 4/ sa neplatnosti pre konanie v omyle do dňa vydania zmenkového platobného
rozkazu nedovolal, preto sa právny úkon považoval v čase vydania zmenkového platobného rozkazu za

platný a tento stav nie je možné zvrátiť ani dodatočným dovolaním sa neplatnosti v námietkach.
10. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú ani námietku založenú na tvrdení žalovaného 4/, že
má voči žalobcovi postavenie spotrebiteľa, a preto by mal v danom prípade požívať zvýšenú (súdnu)
ochranu. V tejto súvislosti poukázal na okolnosť, že žalovaný 4/ v čase podpísania dodatku č. 1 (k 7.
decembru 2009) vykonával funkciu konateľa žalovaného 1/, zároveň bol spoločníkom tejto obchodnej

spoločnosti, pričom v zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo 14. marca 2013 vo veci Česká
spořitelna, a.s. proti Gerald Feichter, C - 419/11, je v takom prípade vylúčené považovať žalovaného
4/ za spotrebiteľa.

11. Návrh žalovaného 4/ na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného pod

sp. zn. 1CbZm/241/2014, s odôvodnením, že súd môže využiť výsledky znaleckého dokazovania, ktoré
malo byť vykonané v uvedenom konaní, súd prvej inštancie zamietol. Uvedený postup odôvodnil tým,
že v konaní vedenom pod sp. zn. 1CbZm/241/2014 bol 3. februára 2022 vyhlásený rozsudok č. k.
1CbZm/241/2014-552, z ktorého vyplýva, že súd v uvedenom konaní vykonal znalecké dokazovaniena preukázanie pravosti podpisu žalovaného 4/ na dodatku č. 1 k zmluve o použití bianko zmeniek
č. XXXXXXXX/X. Vzhľadom k tomu, že v tu posudzovanom spore bol žalobcom predložený dodatok
č. 1 k zmluve o použití bianko zmeniek č. XXXXXXXX/X, teda jedná sa o inú listinu viažucu sa k inej

blankozmenke, v konaní vedenom pod sp. zn. 1CbZm/241/2014 sa nerieši otázka, ktorá by mohla mať
význam aj pre rozhodnutie súdu v tejto veci.

12. Návrh žalovaného 4/ na prerušenie konania, za účelom podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej
republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) na konanie o súlade právnych predpisov (časti ust. § 175 ods. 4 OSP)

s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“), súd prvej inštancie zamietol, pričom poukázal na
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS/191/2014, podľa ktorého ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b)
OSP [teraz ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP] nezakladá nárok účastníka konania, aby sa všeobecný súd
vždy stotožnil s jeho názorom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s
ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Rozhodujúce
je,čivšeobecnýsúdsámdospejekzáveruomožnomnesúladeprávnehopredpisu,pričompodľanázoru

súdu prvej inštancie neboli splnené podmienky na takéto konanie (viď rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 22. júla 1996, sp. zn. 2Cdo/47/1996, uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 53/1999).

13. Súd prvej inštancie k ďalšiemu dôvodu navrhovaného prerušenia konania, a to podľa § 162 ods.

1 písm. c) CSP, konštatoval, že pokiaľ v spore nevyhodnotil právne postavenie žalovaného 4/ ako
spotrebiteľa, potom v danom prípade nevyvstala žiadna sporná právna otázka týkajúca sa výkladu
únijného práva, ako dôvodil žalovaný 4/.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný 4/ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský

súd v Bratislave (ďalej tiež „odvolací súd“) tak, že prvým výrokom rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku I. a III. a vo výroku II. v časti zamietnutia návrhu žalovaného 4/ na prerušenie
konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.
1CbZm/241/2014 potvrdil, druhým výrokom odvolanie žalovaného 4/ voči výroku II (v časti zamietnutia
zvyšnýchnávrhovnaprerušeniekonania)odmietol.Tretímvýrokomodvolacísúdnávrhžalovaného4/na

prerušenie odvolacieho konania zamietol. Štvrtým výrokom rozhodol, že žalobca má proti žalovanému
4/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

15. Odvolací súd konštatoval vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie a stotožnil sa s jeho
odôvodnením v celom rozsahu (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Konštatoval, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, pričom
svoje rozhodnutie náležite, logicky a presvedčivo odôvodnil, s dodržaním náležitostí v zmysle § 220 ods.
2 CSP.

16. Odvolací súd sa ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal odvolacími námietkami žalovaného

4/ a zhrnul skutkové okolnosti daného prípadu. Konštatoval, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP súd nemusí
vykonať všetky navrhované dôkazy. Podľa neho sa súd prvej inštancie v odôvodnení predmetného
rozhodnutia dostatočne zaoberal vykonanými dôkazmi a z nich vyvodeným skutkovým stavom, pričom
vysvetlil aj to, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Za podstatné považoval to, že v čase
podania návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu zmenka obsahovala všetky zákonné

náležitosti, pričom podpisy zmenkovo povinných osôb sú ich vlastnoručnými podpismi, zároveň žalobca
je zákonným majiteľom zmenky. Odvolací súd uviedol, že v zhode so súdom prvej inštancie dospel k
záveru, že námietky žalovaného 4/ nemožno považovať za dôvodné čo i len sčasti. Súd prvej inštancie
podľa názoru odvolacieho súdu správne konštatoval, že žalovaný 4/ podpísaním dodatku č. 1 pristúpil
k Zmluve o použití bianko zmeniek č. XXXXXXXX/X, a teda aj k dojednaniu o spôsobe a podmienkach

vyplnenia blankozmenky. Z predmetného dodatku jasne vyplýva, že sa vzťahuje na konkrétnu zmluvu
- Zmluvu o použití bianko zmeniek č. XXXXXXXX/X, ktorú mení a dopĺňa. Odvolací súd na základe
uvedeného, v zhode so závermi súdu prvej inštancie uviedol, že účelom Dodatku č. 1 bolo pristúpenie
avalistu č. 3 k udeleniu vyplňovacieho oprávnenia, čo vyplýva z prehlásenia avalistu č. 3 na Dodatku
č. 1 a tiež aj zo záverečných ustanovení čl. II tohto dodatku, že ostatné ustanovenia zmluvy zostávajú

v platnosti a účinnosti v nezmenenej podobe. Podľa odvolacieho súdu by Dodatok č. 1 bez toho, aby
jeho účelom bolo pristúpenie žalovaného 4/ k zmluve o vyplňovacom práve, strácal význam, t.j. ak
by bol uzavretý len v dôsledku potvrdenia skutočnosti, že žalovaný 4/ ako avalista č. 3 pristúpil k
záväzku zo zmenky, keďže táto skutočnosť vyplýva zo samotnej zmenkovej listiny a avalista môže byťna zmenku dopísaný bez existencie osobitnej dohody. Odvolací súd dodal a zdôraznil, že vo vyjadrení
z 24.07.2018 žalovaný 4/ podpis Dodatku č. 1 k Zmluve o použití bianko zmeniek č. XXXXXXXX/X
výslovne potvrdil. Odvolací súd ďalej konštatoval, že žalobcovi na preukázanie aktívnej legitimácie v

spore stačilo predloženie zmenky, ktorá obsahuje všetky náležitosti predpísané v čl. I. § 75 ZZŠ. Dňa
07.12.2009, kedy žalovaný 4/ na zmenku pripojil svoj podpis v mieste pre tretieho avalistu, zmenka
obsahovala všetky povinné údaje okrem dátumu splatnosti a zmenkovej sumy. Zmenkovú sumu a
splatnosť žalobca doplnil na zmenku v súlade so Zmluvou o použití bianko zmenky v znení Dodatku č. 1.

17. Námietku žalovaného 4/, týkajúcu sa dodatočného orámovania zmenky, odvolací súd vyhodnotil ako
nedôvodnú a v súlade s názorom súdu prvej inštancie uviedol, že je bezpredmetné, či orámovanie na
zmenke bolo predlžované v čase podpisu žalovaného 4/ alebo až následne. Žalovaný 4/ sa podpísal
k doložke „per aval“, čím potvrdil svoje ručiteľské prehlásenie. Nemožno vo všeobecnosti prijať záver
o tom, že každý text, ktorý sa nachádza mimo orámovania pôvodného textu zmenky, nie je súčasťou
zmenky len z toho dôvodu, že orámovanie nekryje neskôr dopísaný text. Doložka je krytá podpisom

žalovaného 4/, pričom je daná priestorová súvislosť medzi touto doložkou a podpisom žalovaného
4/. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný 4/ v námietkach proti zmenkovému
platobnému rozkazu sám uviedol, že podpis na pôvodnú bianko listinu pripojil po tom, čo tam už bola
uvedená doložka „per aval“ a osobné údaje.

18. Odvolací súd taktiež poukázal na zásadu koncentrácie námietkového konania voči zmenkovému
platobnému rozkazu, podľa ktorej je možné v námietkovom konaní posudzovať len námietky podané v
zákonnej lehote, a preto oba súdy nižších inštancií mohli posudzovať len námietky podané v tejto lehote.
Podľa odvolacieho súdu, námietky takto vznesené žalovaným 4/ posúdil súd prvej inštancie správne a
zákonne, keď dospel k záveru o ich nedôvodnosti.

19. Vo vzťahu k namietanému nedoručeniu podania žalobcu zo dňa 01.04.2022 žalovanému 4/,
odvolací súd uviedol, že nedoručenie predmetného vyjadrenia nie je porušením práva žalovaného
4/ na spravodlivý súdny proces z dôvodu, že obsahom tohto podania neboli žiadne nové podstatné
skutočnosti, ku ktorým by bola potrebná reakcia, pričom prílohou predmetného podania bolo stanovisko

Národnej Banky Slovenska zo dňa 07.12.2016, ktoré bolo pre rozhodnutie súdu o merite danej veci
nepodstatné.

20. Návrhu žalovaného 4/ na prerušenie odvolacieho konania za účelom podania návrhu na Ústavný
súd Slovenskej republiky ohľadom posúdenia súladu vtedajšej právnej úpravy § 175 OSP o trojdňovej

zákonnej koncentračnej lehote s Ústavou SR odvolací súd nevyhovel, nakoľko neboli naplnené
podmienky na začatie takéhoto konania v zmysle čl. 125 Ústavy SR. K tomu odvolací súd podporne
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 191/2014, podľa ktorého
ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ OSP (teraz ust. 162 ods. 1 písm. b/ CSP) nezakladá nárok účastníka
konania, aby sa všeobecný súd vždy stotožnil s jeho názorom, že všeobecne záväzný právny predpis,

ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná. Rozhodujúce je, či všeobecný súd sám dospeje k záveru o možnom nesúlade
právneho predpisu. K návrhu žalovaného 4/ na prerušenie odvolacieho konania za účelom iniciovania
prejudiciálneho konania na Súdnom dvore EÚ týkajúceho sa posúdenia statusu žalovaného 4/ ako
spotrebiteľa v predmetnom spore, odvolací súd zaujal zhodné stanovisko ako súd prvej inštancie a

zdôraznil, že v prejednávanom spore tak podľa názoru odvolacieho súdu nevyvstala otázka týkajúca sa
výkladu únijného práva. K tomu odvolací súd dodal, aj s citovaním relevantnej judikatúry, že položená
otázka musí mať reálny a priamy dopad na konkrétny spor a nemôže mať len povahu akademickej
otázky bez sporového základu. Odvolací súd konštatoval, že ani jedna zo žalovaným 4/ navrhovaných
otázok tieto atribúty nenapĺňa a navrhované otázky majú výlučne akademický charakter. Na základe

toho odvolací súd návrhy žalovaného 4/ na prerušenie odvolacieho konania podľa § 162 ods. 1 písm.
b) a c) CSP, obsiahnuté v odvolaní, zamietol.

21. K odmietnutiu odvolania žalovaného 4/ proti II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd uviedol, že v tejto časti odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrhy

žalovaného 4/ na prerušenie konania, smeruje proti výroku rozhodnutia, proti ktorému zákon odvolanie
nepripúšťa [§ 355 ods. 2 CSP, § 357 CSP a contrario, § 386 písm. c) CSP].22. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 4/ (ďalej tiež „dovolateľ“), ktorý
vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovení § 420 písm. e), f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a), b)
CSP. Zároveň navrhol prerušenie dovolacieho konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP za účelom

posúdenia, či právna úprava § 175 ods. 1 OSP o tzv. 3 - dňovej zákonnej koncentračnej lehote na
podaniezmenkovýchnámietokvočizmenkovémuplatobnémurozkazu,jeústavnekonformná.Dovolateľ
navrhol prerušenie dovolacieho konania aj podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP za účelom podania
prejudiciálnej otázky na Súdny dvor Európskej únie, či dovolateľa za daných okolností možno alebo
nemožnopovažovaťzaspotrebiteľavzmysle(i)SmerniceRadyč.93/13/EHSz5.apríla1993onekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993,
str. 29 -34), v zmysle (ii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/47/ES zo 6. júna 2002 o
dohodách o finančných zárukách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 168, 27. 06. 2002), ako
aj v zmysle (iii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach
spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a
Rady1999/44/ESaktorousazrušujesmernicaRady3285/577/EHSasmernicaEurópskehoparlamentu

a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 22. 11. 2011). Dovolateľ najvyššiemu súdu navrhol zrušenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako aj rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie
konanie súdu prvej inštancie (za ktorý označil Mestský súd Bratislava IV). Žiadal aj priznanie mu nároku
voči žalobcovi na náhradu trov dovolacieho konania, vrátane trov právneho zastúpenia za dovolacie
konanie, v rozsahu 100 %.

23. Dovolateľ odôvodnil svoje dovolanie v 240 bodoch s tým, že odvolací rozsudok je zaťažený
vadami, ktorými sú naplnené dovolacie dôvody podľa § 420 písm. e), f) CSP a § 421 ods. 1 písm.
a), b) CSP. Zhrnul podľa neho podstatné okolnosti prejednávaného sporu (bod 8 až 15 dovolania).
K prípustnosti dovolania ním vyvodzovaného z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP uviedol (bod 21

a nasl.), že mu ako strane súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za takú vadu
označil nevykonanie navrhovaných dôkazov (bod 24 a nasl.). Odvolaciemu súdu vytkol, že potvrdil
vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré „nespĺňalo zákonné predpoklady“, s čím sa
„nevysporiadal, ako ani nedoplnil dokazovanie opomenuté súdom nižšieho stupňa“, naopak „zhojil

nezákonné doplnenie dokazovania“ zo strany žalobcu. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na svoje
dôkazné návrhy v prvoinštančnom konaní. Považoval za potrebné vykonanie znaleckého skúmania
dodatočným doorámčekovaním na blankozmenke a následne na zmenke; vykonanie dokazovania
pripojením trestného spisu, prípadne vyžiadaním všetkých zápisníc z trestného spisu o výsluchoch
pracovníkov žalobcu pred vyšetrovateľom PZ; vypočutie žalovaného 4/; vypočutie svedkov A. L.

a Y. L.; pripojenie celého súdneho spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod. sp. zn.
1CbZm/396/2014 a 1CbZm/241/2014, kde sú zápisnice o výsluchoch p. E. (pracovníčky žalobcu);
vykonanie znaleckého skúmania pravosti podpisu žalovaného 4/ na zmenke, ako aj vykonanie
znaleckého skúmania pravosti podpisu žalovaného 4/ na Dodatku č. 1. Odkázal na v prílohe priložené
zápisnice zo súdneho pojednávania vedeného pred Okresným súdom Bratislava V zo 17. decembra

2020 a zápisnice zo súdneho pojednávania vedeného pred Okresným súdom Bratislava V z 3. februára
2022 v inej zmenkovej súvisiacej veci spolu s rozhodnutiami Ústavného súdu Českej republiky, ktoré
sú podľa názoru dovolateľa plne právne aplikovateľné aj na túto zmenkovú vec, ako aj na návrhy
žalovaného 4/ podané prezidentovi SR, poslancom NR SR a Generálnemu prokurátorovi SR, všetky na
podanie podnetu na zosúladenie právnych predpisov z dôvodu ústavnej rozpornosti čl. 175 ods. 1 a ods.

3 OSP v časti „troch dní“. Dovolateľ je toho názoru, že nedošlo k vykonaniu dokazovania vo vzťahu k
esenciálnym otázkam pre celé konanie a pre vec samú, čím súdy nižšieho stupňa odňali dovolateľovi
právo na spravodlivé súdne konanie.

24. Dovolateľ označil rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne z hľadiska nesplnenia požiadavky

na jeho riadne odôvodnenie a v tejto súvislosti odvolaciemu súdu vytkol, že sa len „stroho“ obmedzil
na konštatovanie jeho správnosti, pričom ho nedoplnil v zmysle § 387 ods. 3 CSP. Pritom v odvolaní
podrobne vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie v navrhovanom rozsahu, „ktorým by
došlo k podpore argumentácie žalovaného 4“, zo strany odvolacieho súdu tak došlo i k porušeniu práva
nariadneadostatočnéodôvodnenierozhodnutia(čl.46ods.1ústavy,čl.6Dohovoruoochraneľudských

práv a slobôd).

25. Dovolateľ ďalej namietol, že nebolo vyhovené ani jeho návrhu na znalecké dokazovanie ohľadom
„časovej následnosti jednotlivých zápisov na zmenke“ na preukázanie doplnenia vodorovných čiar(vytvorenia dodatočného orámovania) až po tom, čo pripojil na listinu svoj podpis, pričom išlo o okolnosť
medzi stranami spornú. Odôvodnenie nevykonania tohto ako aj ďalšieho dovolateľom navrhovaného
dokazovania súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom, bolo podľa dovolateľa nedostatočné a v

tejto súvislosti poukázal (bod 39 a nasl. dovolania) na doktrínu opomenutých dôkazov a v jej rámci na
tzv. „Perna test“ (Perna proti Taliansku, č. 48898/99, rozsudok veľkého senátu ESĽP zo 6. mája 2003,
doplnený koncepciou v zmysle rozsudku veľkého senátu ESĽP vo veci Murtazaliyeva proti Rusku z
18. decembra 2018, č. 36658/05). Podľa dovolateľa zdôvodnenie vytýkaného nevykonania dokazovania
súdmi nižších inštancií, osobitne vo vzťahu k upusteniu od znaleckého dokazovania nariadeného podľa

uznesenia súdu prvej inštancie sp. zn. 1CbZm/396/2014-187 z 18.07.2016, „vo vzťahu k povahe veci
nemožno považovať za zlučiteľné s podmienkami Perna testu“.

26. Dovolateľ akcentoval, že zo strany oboch súdov nižších inštancií nedošlo vo veci k „riadnemu
právnemu zhodnoteniu, zdôvodneniu, a to ani v esenciálnych otázkach“. Odvolaciemu súdu taktiež
vytkol, že nedostal odpovede na svoje odvolacie námietky, ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci

samej, pričom ústavne súladným spôsobom neodôvodnil, prečo nebolo vykonané navrhované znalecké
dokazovanie. Rovnakú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP videl dovolateľ v nepripojení trestného
spisu (konkretizovaného v bode 59. dovolania), ktorý bol uplatnený pred koncentráciou konania o
námietkach (dôkazný návrh z 21.03.2022) a ktorý obsahuje svedecké výpovede zamestnancov žalobcu
k okolnostiam podpísania dodatku č. 1 k dohode o zmenkovom vyplňovacom práve. Podľa dovolateľa

sa „rozkreslí cez tieto výpovede aj spotrebiteľský vzťah“ medzi ním a žalobcom.

27. Dovolateľ namietol aj postup odvolacieho súdu, ktorý v ods. 17 odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia konštatoval, že nedoručenie podania žalobcu zo dňa 01.04.2022 žalovanému 4/, nie je
porušením práva žalovaného 4/ na spravodlivý súdny proces. Podľa dovolateľa však došlo k porušeniu

princípurovnostizbraníakontradiktórnostikonania.Vovzťahuktomudovolateľpoukázalnarozhodnutie
ESĽP z 13.01.2015 vo veci V. proti Slovenskej republike, z ktorého vyplýva, že aj keď vyjadrenie
odporcu v tam posudzovanom prípade neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku
ktorým by sa sťažovateľka už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a podľa vlády
nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, bolo formulované ako právna a skutková argumentácia

a sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť sa s ním. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal aj na
ďalšie rozhodnutia ESĽP (Ringier Axel Springer proti Slovenskej republike č. 35090/07 zo 04.10. 2011 a
P. a ďalší proti Slovenskej republike č. 23083/05 z 27.04. 2010), ako aj na viaceré uznesenia Najvyššieho
súdu SR - z 21.10.2010 sp. zn. 4Cdo/141/2010, z 09.08.2011 sp. zn. 5Cdo/92/2011, z 20.10.2011
sp. zn. 5Cdo/115/2011, z 09.11. 2010 sp. zn. 5Cdo/200/2010, z 28.08.2014 sp. zn. 2Cdo/209/2014,

z 29.04.2016 sp. zn. 2Cdo/1235/2015. Zhrnul, že právo účastníkov konania na doručenie procesných
vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces, pričom s vyššie
uvedenýmiargumentmisaodvolacísúdnielennevysporiadal,čímrovnakosvojerozhodnutiedostatočne
neodôvodnil, a teda je v tomto rozsahu aj nepreskúmateľné, ale navyše došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces nedoručením vyjadrenia žalobcu žalovanému 4/.

28. Ďalej dovolateľ uviedol, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím nenaplnil zákonné požiadavky na
riadne, presvedčivé a náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keďže „je založené na nezákonnom
dokazovaní, resp. na nezákonnom opomenutí tých najpodstatnejších dôkazov“.

29. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľ videl aj v tom, že oba súdy nižších inštancií sa
dostatočným spôsobom nevysporiadali s jeho návrhom na prerušenie konania, tiež tým, že nevyvolali
dovolateľom navrhované konanie pred ústavným súdom, v dôsledku ktorého by bolo možné prihliadať
aj na námietky vznesené žalovaným 4/ po trojdňovej lehote na podanie námietok, ako aj, že nepodali
prejudiciálnu otázku na SD EÚ, či je možné považovať žalovaného 4/ za spotrebiteľa. Pokiaľ sa odvolací

súd zaoberal návrhom na prerušenie odvolacieho konania, tak podľa dovolateľa toto bolo „posúdené
maximálne formalisticky“ (bod 92 a nasl. dovolania). Už samotným nepodaním návrhu na ústavný
súd došlo „k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktoré bolo žalovanému 4/ priam odňaté, nakoľko
samotný žalovaný 4/ nemohol vyriešiť otázku, či trojdňová lehota na podanie námietok je v súlade s
ÚstavouSlovenskejrepubliky“.Súčasneuviedol(bod112dovolania),žepokiaľobasúdynižšíchinštancií

uplatnili vo vzťahu k žalovanému 4/ trojdňovú lehotu na podanie námietok ako aj koncentračnú zásadu
podľa § 175 ods. 1 OSP, boli povinné sa dôsledne zaoberať jeho námietkami vo vzťahu k nesúladu tohto
ustanovenia „s čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.30. Keďže uvedenú otázku mohol posúdiť výlučne ústavný súd, došlo aj k vade konania spočívajúcej v
odňatí práva na zákonného sudcu [§ 420 písm. e) CSP]. V nadväznosti na uvedené dovolateľ zotrval na
požiadavke na podanie návrhu na ústavný súd o súlade § 175 ods. 1 OSP s ústavou, pričom navrhol,

aby za týmto účelom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) dovolacie konanie
prerušil. Dôvody svojho návrhu bližšie uviedol v bodoch 100 až 111 dovolania, pričom detailne citoval
najmä z Nálezu Ústavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 16/12 zo 16.10.2012.

31. Z vyššie uvedených dôvodov v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ označil napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu za arbitrárne a v konečnom dôsledku za nezákonné, ktoré je nutné zrušiť.

32. Dovolateľ za „maximálne formalistické“ zo strany odvolacieho súdu označil aj posúdenie jeho návrhu
na prerušenie konania na podanie prejudiciálnej otázky na SD EÚ, viažucej sa na to, „že žalovanému 4
svedčí postavenie spotrebiteľa a žalobca jednostranne a svojvoľne bez súhlasu žalovaného a existencie
dohody o vyplňovacom zmenkovom práve sa podaným návrhom domáha od žalovaného 4 aj plnenia

titulom poskytnutia služieb, ktoré neboli dohodnuté v pôvodnej zmluvy o úvere, na ktorú sa vzťahovala
sporná blankozmenka“.

33.Podľadovolateľaotázka,„čiježalovaný4/spotrebiteľomalebonie,jezaloženánaprávnomposúdení
právnymi predpismi s prameňmi EÚ“, preto došlo aj k odňatiu práva na zákonného sudcu [§ 420 písm. e)

CSP, bod 117, 157 - 161 dovolania], „keďže otázka mala byť posudzovaná Súdnym dvorom Európskej
únie a príslušným sudcom“. V nadväznosti na uvedené dovolateľ zotrval na požiadavke na prerušenie
(dovolacieho) konania a na podaní prejudiciálnej otázky na SD EÚ, ktorú formuloval a bližšie odôvodnil
v bode 118 a nasl. dovolania. Tu zvýraznil kľúčový význam ním nastolenej otázky, jej „esenciálny vplyv
na konanie vo veci samej“ s tým, že SD EÚ sa doteraz nezaoberal otázkou, „kde by konateľ a spoločník

avaloval zmenku, kde nie je platná dohoda o zmenkovom vyplňovacom práce ...“ (správne malo byť
„práve“; pozn. najvyššieho súdu). Dovolateľ k ním namietanému záveru súdov nižších inštancií v danom
spore, že nie je spotrebiteľom, argumentoval podobnosťou s rozhodnutím SD EÚ vo veci Hora?iu Ovidiu
Costea proti SC Volksbank România SA (ide o rozsudok z 3. septembra 2015 vo veci C-110/14;
pozn. najvyššieho súdu) a jeho závermi (bod 123 a nasl. dovolania). V tejto súvislosti polemizoval

s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, pokiaľ odvolací súd nepovažoval za preukázané jeho tvrdenie
a neakceptoval právny názor, že vo vzťahu k žalobcovmu zmenkovému nároku má mať postavenie
spotrebiteľa. Následne vyvodil, že mu v rozhodnutiach súdov oboch nižších inštancií „nebolo poskytnuté
nielenže primerané odôvodnenie, ale žiadne, a teda z neho nemožno zistiť žiadne dôvody, ktoré viedli k
záverom nepodania prejudiciálnej otázky“ na SD EÚ. Podľa dovolateľa nepodanie prejudiciálnej otázky

nebolo vôbec zdôvodnené, „len subsumované pod odmietnutie odvolania v rozsahu výroku o prerušení
konania, čo nie je možné z pohľadu spravodlivého súdnictva akceptovať“.

34. Dovolateľ vadu ním vyvodzovanú z dôvodov podľa § 420 písm. e) CSP ďalej videl v tom, že v spore
je žalovaný 4/ fyzickou osobou, nemal nikdy žiaden obchodnoprávny vzťah so žalobcom, a teda ide

o občianskoprávny spor, o ktorom mal rozhodovať „senát C“. To podľa neho vyplýva zo skutočnosti,
že si vo vzťahu k žalobcovi nikdy neobjednal „Nové služby I a Nové služby II“, pričom pôvodne bola
zmenka bianko zmenkou a žalovaný 4/ mal pozíciu bianko avalistu na bianko zmenke, a preto žalobca
účelovo zaviedol súd o tom, že išlo pôvodne o bianko zmenku a súdy oboch (nižších) inštancií pochybili,
keď neskúmali charakter vzťahu žalovaného 4/ ku žalobcovi, ktorý mal byť občianskoprávny (bod 164

dovolania). V dôsledku uvedeného došlo k nesprávnemu a nezákonnému zápisu sporu do nesprávneho
registra, a tým k nesprávnemu určeniu sudcu na prejednanie sporu, v rozpore s rozvrhom práce súdov
naobochnižšíchinštanciách.Totopovažovaldovolateľzazásadnúvadukonaniaadovolacídôvodpodľa
§ 420 písm. e) CSP, pričom k otázke zákonného sudcu citoval viaceré rozhodnutia ústavného súdu (I. ÚS
185/2014, II. ÚS 405/2010, II. ÚS 47/99) a najvyššieho súdu (4Cdo/321/2014, 4Cdo/180/2013). Uviedol,

že k nesprávnemu obsadeniu došlo už v prvoinštančnom konaní, kedy vo veci rozhodoval sudca JUDr.
Matúš Brehovský (2CbZm) určený na prejednanie tohto sporu v rozpore s rozvrhom práce Okresného
súdu Bratislava V (do 31.05.2023), „nakoľko vec bola nesprávne zapísaná do registra CbZm ako
obchodnoprávny spor - Zmenky, šeky, hoci v skutočnosti išlo o občianskoprávny spor. Následne vo veci
rozhodoval senát odvolacieho súdu 4CoZm ergo zas obchodný senát. Titul žalobcu voči žalovanému

4 je nutné vyvážiť vzhľadom na status Žalovaného 4/ ako spotrebiteľa, k čomu nedošlo“ a došlo tak k
porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy (bod 168 a nasl. dovolania).35. Keďže dovolateľ v konaní (ako žalovaný 4/) opakovane namietal nesprávne a protiprávne vyplnenie
zmenkovej sumy, mal sa podľa neho súd týmito námietkami „materiálne zaoberať“ a v tomto ohľade
svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, čo sa nestalo, keďže nevyhodnotil ani neodôvodnil, či je zmenková

suma vyplnená správne a ak áno, tak na základe akých skutočností.

36. V súvislosti s prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ uviedol,
že v rozsahu konania, v ktorom sa žalovaný domáha postavenia spotrebiteľa, došlo „k odklonu od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to najmä od stanoviska občiansko - právneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno - právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 20. októbra 2015, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č.
8/2015“. K tomuto odklonu malo podľa názoru dovolateľa dôjsť v dôsledku toho, že súdy nižších inštancií
nedodržali v stanovisku vyjadrený postup, podľa ktorého, pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej
veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je
tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v

ktorom má nárok základ. Dovolateľ namietol, že k uvedenému prieskumu nedošlo napriek tomu, že sa
v danej veci prejednáva spotrebiteľský vzťah, v ktorom má postavenie spotrebiteľa. Vo vzťahu k tomu
dovolateľ poukázal na súvisiacu judikatúru krajských súdov o neprijateľných zmluvných podmienkach
v spotrebiteľských vzťahoch, ktoré sa týkajú nároku zo zmenky, ak podmienky úhrady zmenky neboli
dojednané individuálne. Dovolateľ v zmysle uvedených argumentov konštatoval, že ako fyzická osoba

- nepodnikateľ, a teda spotrebiteľ, nemohol vedieť o podmienkach doplnenia bianko zmenky z Dodatku
č. 1 (keďže nič také neupravuje a ani neobsahuje) pričom Zmluva o použití bianko zmenky nebola
súčasťou Dodatku č. 1, čo s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (o spotrebiteľských
zmluvách) predstavuje neprijateľnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatná. Právo žalobcu doplniť na
zmenku výšku dlhu z kauzálnej zmluvy a dátum splatnosti vo vzťahu k dovolateľovi teda nikdy nevzniklo.

Odvolací súd sa teda odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a vec nesprávne
právne posúdil, „že zmenka má voči žalovanému 4/ mala všetky zákonné náležitosti a bola spoľahlivým
základom pre vydanie rozsudku súdom prvej inštancie“. To, že zmenka ako aj dohoda o vyplňovacom
práve sú vo vzťahu k žalovanému 4/ v rozpore so zákonom, však oba súdy nižších inštancií „v rovine
materiálnej spravodlivosti“ vôbec neskúmali, pričom došlo k prijatiu nesprávneho právneho záveru, že

medzi žalobcom a žalovaným 4/ bol dojednaný mechanizmus v predmetnej zmluve o použití bianko
zmenky, a teda právo žalobcu ako kauzálneho veriteľa doplniť na zmenku výšku dlhu z kauzálnej zmluvy
a dátum splatnosti (bod 193 dovolania).

37. V súvislosti s prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolateľ namietal najmä

ods. 13 a 14 odôvodnenia odvolacieho rozsudku, v ktorých sa mal odvolací súd dopustiť nesprávneho
právneho posúdenia veci, založeného na závere, že podpis dovolateľa je súčasťou zmenky, inak
povedané, že v danom prípade žalovanému 4/ (avalista) vznikol zmenkový záväzok titulom jeho
zmenkového ručenia (aval), a preto je povinný žalobcovi ako majiteľovi zmenky zaplatiť žalovanú
zmenkovú istinu s príslušenstvom. Dovolateľ uviedol, že jeho podpis sa nachádza mimo zmenky,

keďže je mimo vonkajšieho orámovania zmenky. Otázka, či text stojaci mimo kontinuálneho vonkajšieho
orámovania zmenky je alebo nie je súčasťou zmenky, nie je riešená v rozhodovacej praxi Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, čo podľa dovolateľa zakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
b)CSP.Dovolateľopakovanezdôraznil,žesúdprvejinštancienevykonalznaleckédokazovanieohľadne
zistenia časového sledu jednotlivých úprav zmenky, preto z vykonaného dokazovania nemožno určiť,

kedy došlo k dodatočnému orámovaniu zmenky, pričom vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci ide o
podstatný moment, ktorý je určujúci pre rozhodnutie vo veci samej. Súčasne dovolateľ vytkol obom
súdom nižších inštancií, že na neho nezákonne preniesli dôkazné bremeno ohľadom „preukázania
pravosti zmenky, jej namietaného nepozmenenia ako aj moment podpisu žalovaným 4 a samotný obsah
zmenky v čase podpisu žalovaným 4 ako aj existenciu a obsah a predmet dohody o zmenkovom

vyplňovacom práve medzi žalobcom a žalovaným 4“.

38. Podľa dovolateľa „z osobitosti“ jeho námietok bolo nutné vyhodnotiť, či je jeho podpis na okraji
zmenky jej súčasťou, „čo je otázka esenciálna, s ktorou sa avšak odvolací súd, ako aj súd prvého
stupňa nesprávne právne vysporiadal“. Uvedenú otázku považoval za doposiaľ v slovenskom právnom

poriadku neriešenú, čím podľa neho došlo k založeniu dôvodnosti dovolania [§ 421 ods. 1 písm. b)
CSP].Dovolateľzdôraznil,žejehopodpis„sanachádzalmimokontinuálneorámovaniezmenky“ažiadal,
aby dovolací súd v rámci právneho posúdenia veci dal odpoveď (vyriešil) otázku, „či text stojaci mimo
kontinuálneho vonkajšieho orámovania zmenky je alebo nie je súčasťou zmenky“. V tejto súvislostipoukázal na rozhodnutie Vrchného súdu ČR sp. zn. 13 Cmo 6/2000, ktoré je podľa dovolateľa ako
judikatúra „na vnútroštátnej úrovni rovnako záväzná“.

39.Dovolateľuviedol,žepokiaľvkonanípoužívalpojemevidenčnýcharakterpodpisu,mysleltýmpodpis
na vedomie, „nakoľko samotným podpisom bol účel jedine taký, že osoba žalovaného 4/ ako fyzická
osobasastalanovýmkonateľomžalovaného1/,čímtakpovediacevidenčnevalidovalasamotnúzmenku
vo vzťahu k žalovanému 1/, nie však ako samostatne stojaci aval“ (bod 209 dovolania).

40. Ďalej dovolateľ doplnil, že nie je zrejmé, či došlo k vyúčtovaniu zmenkovej sumy, ako ani na akom
podklade došlo k uvedeniu sumy na zmenke. Taktiež uviedol, že „ak je namietaná neexistencia dohody
tak s uvedeným súvisí aj nesprávne vyplnenie, nakoľko nie je uznaná výška ako celok, čím zjavne nie je
možné sa stotožniť so sumou 16.347,47 eur“. Z toho vyvodil, že vzniesol námietku voči sume zmenky,
ktorou sa však súdy nižších inštancií nezaoberali, rovnako sa s uvedenou situáciou nevysporiadal
ani „Najvyšší súd SR, nakoľko v uvedenom prípade je situácia poznačená aj vadou neurčitosti. ... v

samotnom konaní nebolo preukázané ako prebiehalo vyúčtovanie, a toto rovnako nebolo preukázané
ako dôkaz, čím zostala výška zmenkovej sumy nepreukázaná a nepreskúmateľná.“ (bod 216 - 219
dovolania). Dovolateľ poukázal na judikatúru týkajúcu sa problematiky absolútnej neplatnosti právneho
úkonu z dôvodu jeho neurčitosti a na judikatúru ohľadne minimálnych požiadaviek pre určitosť právneho
úkonu započítania (bod 225 a nasl., 234 dovolania).

41. Žalobca sa k dovolaniu žalovaného 4/ písomne nevyjadril.

42. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení,
že dovolanie podal včas žalovaný 4/, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),

zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP
veta pred bodkočiarkou), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru o neprípustnosti
a súčasne nedôvodnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. e), f) CSP, o neprípustnosti dovolania v
zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP a o čiastočnej prípustnosti a nedôvodnosti dovolania podľa §

421 ods. 1 písm. b) CSP, a preto podané dovolanie v časti odmietol (§ 447 CSP) a vo zvyšnej časti
zamietol (§ 448 CSP).

K stranám dovolacieho konania

43. Dovolací súd najskôr k svojmu procesnému postupu uvádza, že stranami v tomto dovolacom konaní
sú žalobca a žalovaný 4/. Ostatné subjekty na žalovanej strane, označené v záhlaví rozhodnutia sú
uvedené z dôvodu prehľadnosti a lepšej zrozumiteľnosti odôvodnenia rozhodnutia, keďže návrh na
vydanie zmenkového platobného rozkazu, zmenka, o ktorú sa návrh opieral, ako aj ďalšie úkony
týkajúce sa zmenky, zmenkový platobný rozkaz, sa týkali žalobcu ako aj všetkých žalovaných 1/ až

4/. Podstatné je, že vydaný zmenkový platobný rozkaz voči žalovaným 1/ až 3/ nadobudol v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie právoplatnosť a vykonateľnosť, keďže námietky proti nemu podal
len žalovaný 4/. To, že v zmenkovom platobnom rozkaze boli žalovaní 1/ až 4/ zaviazaní spoločne
a nerozdielne, samé osebe nezakladá nerozlučné spoločenstvo strán, preto námietky podané len
žalovaným 4/ vyvolali konanie podľa § 175 ods. 4 OSP a zúžili okruh sporových strán na žalobcu a

jeho protistranu - žalovaného 4/. Preto ani okolnosť, že v priebehu konania o dovolaní (z 28.09.2023)
podanom žalovaným 4/, zanikol žalovaný 1/ ako právnická osoba (dňom 11.11.2023) výmazom z
obchodného registra, nemá žiadny vplyv na toto dovolacie konanie.

K právnej úprave prípustnosti dovolania

44.Podľaustanovenia§419CSP,protirozhodnutiuodvolaciehosúdujeprípustnédovolanie,aktozákon
pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne
vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

45. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosťsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

46. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená, alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

47. Podľa ustanovenia § 431 ods. 1 a 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie v čom spočíva táto vada.

48. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 a 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba
tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva

nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

49. Podľa ustanovenia § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania.

50. Podľa ustanovenia § 440 CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

51. Podľa ustanovenia § 442 CSP, dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací
súd.

52. Dovolací súd len pripomína, že pri preskúmaní veci v rozsahu dovolacích dôvodov, je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho ustálil odvolací súd a jeho prieskum skutkových
zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese
jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať

dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje
za nesprávne. Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého
rozhodnutia (§ 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 432 CSP).

53. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho

súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z
vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na
to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky
prípustnosti dovolania, vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania,
t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie

dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.

K (ne)prípustnosti dovolania voči odmietnutiu odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania (výrok I dovolacieho rozsudku)

54. Podľa ustanovenia § 447 písm. c) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

55. V časti, v ktorej dovolateľ podal dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu vo výroku o
odmietnutí odvolania žalovaného 4/ proti výroku II rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 2. mája

2022, č. k. 2CbZm/19/2018 - 547, bolo potrebné dovolanie odmietnuť ako podané proti rozhodnutiu,
proti ktorému dovolanie nie je prípustné.56. Podľa argumentácie dovolateľa bolo povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa odvolacími
námietkami žalovaného 4/ vo vzťahu k neprerušeniu konania súdom prvej inštancie, v tom videl
nedostatok riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, a teda zmätočnostnú vadu konania (§ 420

písm. f/ CSP). K tomu dovolací súd uvádza, že odvolanie je prípustné podľa § 357 písm. n) CSP len proti
uzneseniu, ktorým bolo prerušené konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP, či už na návrh,
alebo bez návrhu. Ak súd návrhu na prerušenie konania nevyhovie, nejde o prerušenie konania, a teda
odvolanie proti negatívnemu rozhodnutiu prípustné nie je. Odvolací súd preto nebol povinný zaoberať
sa odvolacími námietkami, ktoré smerovali proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

57. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa predmetným rozhodnutím súdu prvej inštancie a jeho
dôvodmi odmietol zaoberať (§ 386 písm. c/ CSP) zo zákonných dôvodov, a to z dôvodu neprípustnosti
odvolania podaného proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento súd zamietol procesný
návrh žalovaného 4/ na prerušenie konania z dôvodov podľa § 162 ods. 1 písm. b) a písm. c) CSP.
Odvolací súd pritom tento svoj postup (odmietnutie) náležite odôvodnil, keď zreteľne uviedol (ods. 24

odôvodnenia), že odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§
357 CSP, § 355 ods. 2 CSP a contrario). Tu dovolací súd poukazuje aj na recentnú judikatúru ústavného
súdu SR, ktorý v rozhodnutí z 23.06.2025, sp. zn. I. ÚS 393/2025 uzavrel, že: „Zákonná právna
úprava civilného sporového konania v § 357 Civilného sporového poriadku expressis verbis vypočítava
uznesenia súdu prvej inštancie, proti ktorým je odvolanie prípustné. Všeobecný súd preto postupom lege

artis a neumožnením podať opravný prostriedok proti uzneseniam, proti ktorým zákonná právna úprava
odvolanienepripúšťa,nemôžezasiahnuťdozákladnéhoprávanasúdnuochranučiprávanaspravodlivé
súdne konanie a ani do práva na účinný opravný prostriedok.“ Dovolací súd ďalej uvádza, že ak zákon
vylučuje proti určitému rozhodnutiu (tu proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania)
podanie odvolania ako riadneho opravného prostriedku (k tomu viď napr. uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. 1Obo/15/2018 zo 04.12.2018), je zrejmé, že nebude prípustné ani podanie dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku. Obdobne sa najvyšší súd už v rozhodnutí z 23.03.2017, sp.
zn. 6Cdo/35/2017 vyjadril, že „(a)k Civilný sporový poriadok nepripúšťa odvolanie proti uzneseniu o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania, teda ak neumožňuje preskúmanie takéhoto rozhodnutia v
odvolacom konaní, tak je tým vylúčená aj možnosť jeho preskúmania v dovolacom konaní“. Dovolací

súd len pre úplnosť dodáva, že rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je procesným
rozhodnutím, ktoré sa viaže k priebehu civilného súdneho konania, a preto má vždy formu uznesenia,
a to aj keď je zahrnuté do výrokovej časti rozsudku. Rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej (§ 212
ods. 1 CSP) a uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej (§ 234 ods. 1 CSP). V danom prípade nejde
o meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu a ani o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Prípustnosť

dovolania podľa § 420 CSP preto vyvodiť nemožno.

58. Dovolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi dovolania, so zreteľom na vyššie uvedené preto
dovolanie v tejto časti podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné odmietol bez toho, aby sa
zaoberal jeho dôvodnosťou.

59. Dovolací súd k zvyšnej časti dovolania úvodom konštatuje, že dovolateľ v dôvodoch dovolania
súbežne uvádza a neprehľadne kombinuje námietky týkajúce sa tak skutkových zistení, právneho
posúdenia veci ako aj procesného postupu v konaní oboch súdov nižších inštancií, bez rešpektovania
zákonných limitov prípustného dovolacieho prieskumu časti námietok dovolacím súdom.

60. Tu dovolací súd považuje za potrebné poukázať na rozdiel medzi procesným postupom súdu,
skutkovými otázkami a právnymi otázkami, resp. právnym posúdením veci.

a. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd

viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení
a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho
vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou
uplatneného nároku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2019, sp. zn.

2Cdo/225/2018).
b. Skutková otázka súvisí so zisťovaním skutkového stavu a súvisí s ustálením toho, čo sa stalo (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2022, sp. zn. III. ÚS 97/2022-49, ods. 20).c. Úvahy súdu o tom, ako zistený skutkový stav právne posúdiť, aký právny záver zo skutkového stavu
vyvodiť a pod akú normu ho podradiť, je právnym posúdením. Otázky s tým súvisiace sú právne otázky
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2022, sp. zn. III. ÚS 97/2022-49, ods. 20).

d.PodľauzneseniaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz26.novembra2020,sp.zn.5Obdo/45/2020
(ods. 33), postup súdu pri zisťovaní právnych a skutkových poznatkov je odlišný, s čím prirodzene
následne súvisí rozlišovanie skutkových a právnych otázok. Neobjasnená skutková otázka zakladá
stav non liquet, a len v tejto oblasti je možné uplatniť pravidlá dôkazného bremena. Je dôležité
presne rozlišovať medzi právnymi a skutkovými otázkami (aj) v súvislosti s mimoriadnymi opravnými

prostriedkami. Revízia rozhodnutí súdov nižšej inštancie je možná výlučne vo svetle skúmania riešenia
právnych otázok, nikdy nie skutkových. Tu najvyšší súd poukázal na myšlienku Gerlicha, ktorý pre
rozlišovanie skutkových a právnych poznatkov stanovil kritérium, podľa ktorého všetky tie poznatky,
ktoré sme získali hľadajúc odpoveď na otázku, čo má byť, sú poznatky právne, a tie, ktoré sme získali
odpoveďou na otázku, čo je, sú poznatky skutkové (Gerlich, K.: Skutkové zjištění a právní posouzení
v řízení soudním. Praha, Brno: Orbis, 1934) [m. m. uznesenie najvyššieho súdu z 28. apríla 2020, sp.

zn. 5Obdo/16/2020, ods. 38].
e. Pokiaľ otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných
strán, tak na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho
posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou
(potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich

skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii
alebo neexistencii dôvodu na aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (I. ÚS
242/2021).

61. Dovolací súd taktiež zdôrazňuje, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym

opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych
vád (viď napr. 6Cdo/90/2010, Sutyazhnik v. Rusko).

62. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z tohto, že právna istota a stabilita,
ktoré sú nastolené právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a

výnimočne. Dovolanie je tak mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré je v porovnaní s odvolaním
výrazne obmedzené a je prípustné len za podmienok stanovených v CSP (Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1518).

K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP - všeobecné predpoklady prípustnosti
(výrok II dovolacieho rozsudku)

63. Dovolateľ v podanom dovolaní kumuloval dovolacie dôvody, pričom prípustnosť dovolania

vyvodzoval z dôvodov zmätočnosti ako aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd sa v
rámci dovolacieho prieskumu daného rozsahom a dôvodmi dovolania, zaoberal oboma vymedzenými
dôvodmi (§ 420 CSP, § 421 CSP). Vzhľadom na obsah dovolania, dovolaciu argumentáciu, považoval za
vhodné a efektívne najskôr sa vo svojom rozhodnutí o dovolaní, v časti týkajúcej sa veci samej, vyjadriť
k dôvodom týkajúcim sa nesprávneho právneho posúdenia veci.

64. V súvislosti s uplatnenými dôvodmi prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP dovolací súd aj vo
všeobecnosti uvádza, že pre úspešnosť dovolania pre riešenie právnej otázky podľa § 421 ods. 1 písm.
a), b) alebo c) CSP, musí dovolateľ vymedziť dovolací dôvod spôsobom upraveným v § 432 ods. 1 a 2
CSP. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a), b) alebo c) CSP, musí mať

zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie
o skutkovú otázku). Zároveň dovolací súd uvádza, že argumentácia dovolateľa musí byť prispôsobená
tomu, že dovolanie opierajúce sa o dovolací dôvod podľa § 432 CSP je zamerané výlučne na riešenie
právnych otázok, ktoré sú významné aj pre rozhodnutie konkrétneho sporu, čo znamená, že nesmie ísť
o otázky hypotetické, prípadne akademické.

65. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisovide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale
nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery
(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 222/2009 z 26. februára 2010).

66. Z vyššie uvedeného vyplýva rozsah i obsah dôvodov, ktoré musí dovolateľ uplatniť. Nesprávne
právne posúdenie pritom môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok
napadnutého rozhodnutia. Ak bude dovolateľ tvrdiť, že súdy z vykonaného dokazovania nezistili správne
skutkový stav a nesprávne vec preto právne posúdili, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky,

nepôjde o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho
súdu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu,
ktorý považoval za dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale
proti skutkovým zisteniam. Nemôže byť v tomto smere postačujúce, nakoľko je dovolací súd viazaný
obsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo
uvedené len odkazom na zákonné ustanovenie, ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne uviedol právnu

otázku a uviedol, prečo zaujal odvolací súd nesprávny názor na jej riešenie. (Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J. Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s.1606).

67. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť

dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie
prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite
doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky,
pričom zároveň predloží vlastnú právnu argumentáciu, ktorej opodstatnenosť, resp. neopodstatnenosť
má dovolací súd v nadväznosti na právne závery odvolacieho súdu posudzovať.

68. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie
vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená. V
dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie,
súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

1Cdo/206/2016 z 26.09.2017, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/52/2017 z 08.06.2017).

69. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a
označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom

odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka
správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu
právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

70. Dôvodnosť prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací
súd, ako najvyššia súdna autorita, túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania
je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú
dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí).

K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP (výrok II dovolacieho
rozsudku) - argumentácia dovolateľa (§ 432 ods. 1 a 2 CSP

71. Dovolateľ v súvislosti s prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP uviedol, že

v danom prípade nastal odklon od Spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu zo dňa 20. októbra 2015 publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8 ročník 2015, pod č. 93/2015 (ďalej tiež „stanovisko“).
Vo vzťahu k tomu argumentoval, že dovolateľ vystupuje vo vzťahu k žalobcovi ako spotrebiteľ ateda, že neexistuje žiadna (platná) dohoda o zmenkovom vyplňovacom práve medzi žalobcom a
dovolateľom. Podľa uvedeného stanoviska, „ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku
doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že pokiaľ

z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či
neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách
možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ“. Dovolateľ namietol, že takýto prieskum
z úradnej povinnosti sa v konaní pred súdmi nižších inštancií neuskutočnil, čo predstavuje odklon od
ustálenej judikatúry dovolacieho súdu.

72. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ vyvodzuje z nesprávneho
posúdenia námietok týkajúcich sa podpisu dovolateľa, ktorý sa podľa jeho názoru nachádza mimo
zmenky, keďže ide o podpis, ktorý je mimo vonkajšieho orámovania zmenky. K tomu namietol, že
súd prvej inštancie nevykonal znalecké dokazovanie, ktoré dovolateľ navrhoval, ohľadne zistenia
časového sledu jednotlivých úprav zmenky, preto z vykonaného dokazovania nemožno určiť, kedy

došlo k dodatočnému orámovaniu zmenky. Podľa dovolateľa otázka, či text stojaci mimo kontinuálneho
vonkajšieho orámovania zmenky je alebo nie je súčasťou zmenky, nie je riešená v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu. Ďalej zdôraznil, že právne posúdenie odvolacieho súdu v bode 13 odôvodnenia
napadnutého odvolacieho rozsudku je nesprávne, keďže nemožno súhlasiť s tým, že v čase podania
návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, zmenka mala a aj má všetky zákonné náležitosti.

Uvedené síce môže platiť vo vzťahu k žalovaným 1/ až 3/, ale nie vo vzťahu k dovolateľovi, keďže jeho
podpis nemožno považovať za súčasť zmenky.

73. Vo zvyšnej časti dovolania dovolateľ namieta výšku zmenkovej sumy a tiež vyplňovacie právo
žalobcuvočidovolateľovi,pričomtvrdí,žezDodatkuč.1niejezrejmé,žemedzižalobcomadovolateľom

bolo dohodnuté zmenkové vyplňovacie právo. Dovolateľ zdôraznil, že na túto skutočnosť mali súdy
nižších inštancií prihliadať ex offo, nakoľko sa museli zaoberať absolútnou neplatnosťou dohody o
vyplňovacom práve, ktorá zostala sporná a nepreukázaná, ako aj výška sumy, ktorá mala byť na jej
základe riadne vyčíslená, nie neurčitá, poukazuje na nesprávne právne posúdenie, ktorého následkom
má byť neurčitosť úkonov, z ktorých nemožno plniť. Dovolateľ taktiež uvádza, že zo samotnej námietky

neexistencie dohody o vyplňovacom práve mali súdy nižších inštancií per se vyvodiť námietku voči výške
vyplnenej zmenkovej sumy a zaoberať sa ňou aj dôkazne, čo absentovalo. Ide o formalistický prístup
výkladu podaných námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu prameniaci v nesprávnom právnom
posúdení, pričom v konaní nebolo preukázané ani ako prebiehalo vyúčtovanie.

K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP (výrok II dovolacieho
rozsudku) - posúdenie veci dovolacím súdom

74. K namietanému odklonu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP) od dovolateľom citovaného stanoviska
dovolací súd uvádza, že stanoviskom stanovený postup, od ktorého sa mali súdy nižších inštancií

odchýliť, je určený výhradne vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane
spotrebiteľa. Na to, aby súd povinne uplatnil postup určený predmetným stanoviskom, je nevyhnutné,
aby žalovaným subjektom bol spotrebiteľ, na ktorého sa vzťahuje ochrana najmä podľa zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, do ktorých
bolitransponovanésmerniceč.93/13/EHSonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách.Vtejto

súvislosti je teda relevantná právna otázka, či v zmenkovo-právnom vzťahu k žalobcovi má dovolateľ
postavenie spotrebiteľa. Túto právnu otázku odvolací súd v napadnutom rozhodnutí posudzoval a na
jej vyriešení založil svoje meritórne rozhodnutie, keď postupom podľa § 387 ods. 2 CSP aproboval
ako vecne správne dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, ústiace do záveru, že „(ž)alovaného 4/
nie je možné považovať za spotrebiteľa v súvislosti s jeho zmenkovým ručiteľským záväzkom.“ V tejto

súvislosti tiež dodal, že vo vzťahu k avalistovi žalobca nevystupuje v pozícii dodávateľa.

75. Podľa dovolacieho súdu, z hľadiska ďalšej podmienky prípustnosti dovolania vyvodzovaného z
dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu aj spoločné stanovisko kolégií najvyššieho súdu, prijaté postupom podľa § 22 zák. č.

757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, k zjednocovaniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Pre úplnosť k otázke, čo môže tvoriť
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, vrátane stanoviska publikovaného v Zbierke súdnych
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, dovolací súd primerane poukazuje aj na skoršiurozhodovaciu prax najvyššieho súdu, a to napr. v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/6/2017, 6Cdo/129/2017,
3Cdo/165/2018, 6Cdo/27/2017 (R 71/2018).

76. Nadväzujúc na vyššie uvedené, súdiac podľa obsahu dovolania, kontextu dovolateľom
formulovaných dovolacích dôvodov, možno vyvodiť, že dovolateľ považuje v zmysle § 421 ods. 1 písm.
a) CSP za kľúčovú otázku, či v zmenkovo právnom vzťahu k žalobcovi má postavenie spotrebiteľa. Túto
právnu otázku posúdil dovolací súd ako prípustnú, keďže odvolací súd (postupom podľa § 387 ods. 2
CSP) prijal právny záver, formulovaný už v rozsudku súdu prvej inštancie, od ktorého záviselo meritórne

rozhodnutie o potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie o ponechaní vo veci vydaného platobného
rozkazu proti žalovanému 4/ v platnosti, podľa ktorého žalovaný 4/ nemá v danom prípade postavenie
spotrebiteľa.

77.Vsúvislostisnastolenouprávnouotázkousavďalšomdovolacísúdzhľadiskaprípustnostidovolania
zaoberal posúdením, či sa napadnutým rozhodnutím odvolací súd odklonil od stanoviska (§ 421 písm. a/

CSP). Odvolací súd sa v napadnutom rozsudku (ods. 7, 8 odôvodnenia) stotožnil s dôvodmi rozhodnutia
súdu prvej inštancie (ods. 55 a nasl. odôvodnenia), podľa ktorých „ochranu ako spotrebiteľ nepožíva
nevyhnutne každá fyzická osoba. Spotrebiteľom sa fyzická osoba môže stať len vo vzťahu ku konkrétnej
zmluve, k predmetu jej plnenia a k tomu, aký má v jej rámci pomer k dodávateľovi. Žalovaného 4/
nie je možné považovať za spotrebiteľa v súvislosti s jeho zmenkovým ručiteľským záväzkom. Podľa

údajov v obchodnom registri žalovaný 4/, v čase podpisu dodatku č. 1 (k 7. decembru 2009), vykonával
funkciu konateľa žalovaného 1/ a zároveň bol v tejto spoločnosti spoločníkom. Podľa rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie ... zo 14. marca 2013 vo veci Česká spořitelna, a.s. proti D. O., C-419/11, fyzickú
osobu, ktorá má úzke podnikateľské väzby vo vzťahu k spoločnosti, ako je napr. konateľstvo, nemožno
považovať za spotrebiteľa, ak prevezme ručenie za vlastnú zmenku vystavenú na zabezpečenie tejto

spoločnosti zo zmluvy o poskytovaní úveru tým, že sa zaručil za zaplatenie zmenky. Vzhľadom k tomu,
žedoosobitnéhorežimuochranyspotrebiteľapatrialenzmluvyuzavretémimoanezávisleodakejkoľvek
podnikateľskej činnosti alebo povolania, a súčasne žalovaný 4/ prevzal zmenkové ručenie za záväzky
spoločnosti, ktorej bol konateľom a mal v tejto spoločnosti aj obchodný podiel, nemožno mu preto v
tomto prípade priznať postavenie spotrebiteľa“.

78. Dovolací súd k uvedeným dôvodom, ktoré nie je možné považovať za právne nesprávne,
poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu z 10. novembra 2006, sp. zn. III. ÚS 356/06, podľa ktorého
„charakteristickýmznakomzabezpečovacíchzáväzkovbývaichakcesoritaasubsidiarita.Prezmenkové
záväzkyjenaopaktypickáichsamostatnosť.Zmenečnéručenietedanemôžebyťzaisťovacíminštitútom

nadaným v plnej miere typickými vlastnosťami zabezpečovacích záväzkov a súčasne v sebe zahŕňať
štandardný a vo svojej podstate diametrálne odlišný zmenkový záväzok.“

79. Taktiež je vhodné primerane poukázať na stále aktuálne závery rozsudku najvyššieho súdu z 23.
novembra 2006, sp. zn. 3Obo/362/2005, podľa ktorých „zmenkové ručenie je zabezpečovacím vzťahom,

vktoromzmenkovýručiteľvyznačísvojzáväzokpopriinejzmenkovozaviazanejosobe.Záväzokručiteľa
je akcesorický vo vzťahu ku zmenke ako listine a zabezpečuje splnenie pohľadávky zo zmenkového
záväzku, pričom zmenkový ručiteľ je zaviazaný rovnako ako dlžník. ... Podľa § 32 ods. 2 zákona č.
191/1950 Zb. (zákon zmenkový a šekový) záväzok zmenkového ručiteľa je platný aj vtedy, ak záväzok,
za ktorý sa zaručil, je neplatný z iného dôvodu, než pre vadu formy. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že

záväzok zmenkového ručiteľa je nezávislý na záväzku dlžníka. Aj v prípade, ak by sa dlžník zbavil svojej
povinnosti, vyplývajúcej zo zmenky preukázaním námietok, môže sa zmenkový veriteľ úspešne domôcť
plnenia voči ručiteľovi. Zmenkový ručiteľ (aval) môže podľa § 17 zákona zmenkového a šekového robiť
majiteľovi zmenky námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k majiteľovi zmenky, nie však
na vzťahoch zmenkovo zaviazanej osoby, za ktorú bolo ručenie prevzaté, k majiteľovi zmenky.“

80. Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu z 31. júla 2012, sp. zn. 4Obo/21/2012, „pohľadávka majiteľa
zmenky a povinnosť dlžníka zaplatiť zmenkovú sumu sú právne nezávislé od základného právneho
pomeru, majú samostatnú právnu povahu a existenciu. Záväzok zo zmenky je teda záväzkom
nesporným a žalobca ako majiteľ zmenky nemá povinnosť svoj nárok preukazovať iným spôsobom, než

predložením prvopisu zmenky, ktorá, ak spĺňa formálne náležitosti, zabezpečuje svojmu majiteľovi právo
na jej zaplatenie.“81. Podľa čl. I § 30 ods. 1 ods. 2 ZZŠ, zaplatenie zmenky možno pre celú zmenkovú sumu alebo pre
jej časť zaručiť zmenečným ručením. (2) Túto záruku môže dať tretia osoba alebo aj ten, kto sa už na
zmenku podpísal.

82. Podľa čl. I § 31 ods. 1 ZZŠ, ručiteľské vyhlásenie sa píše na zmenku alebo na prívesok.

83. Podľa čl. I § 32 ods. 1, 2 ZZŠ, zmenečný ručiteľ je zaviazaný ako ten, za koho sa zaručil. (2) Záväzok
zmenečného ručiteľa je platný i vtedy, ak záväzok, za ktorý sa zaručil, je neplatný z iného dôvodu než

pre vadu formy.

84. „Aval (v doslovnom preklade zmenkové ručenie) je špeciálnym zmenkovoprávnym zabezpečovacím
prostriedkom, na základe ktorého sa avalista zaväzuje zaplatiť záväzok zo zmenky. V zmenkovom práve
sa v súvislosti so zmenkovým ručením používajú obvykle latinské pojmy, a to aval, avalista a avalát.
Aval znamená zmenkové ručenie, t.j. ide o pomenovanie tohto inštitútu. Avalista je zmenkový ručiteľ.

Avalát je osoba, za ktorú sa avalista zaručil, že zaplatí záväzok zo zmenky. Na rozdiel od ručenia
podľa civilného práva, ktoré je kodifikované v OZ a OBZ, záväzok z titulu avala nesmeruje len voči
konkrétnemu zmenkovému dlžníkovi (avalátovi). Je to preto, že avalista zaisťuje zaplatenie záväzku
zo skriptúry (zmenky) bez ohľadu na to, za koho sa zaručil. Je síce pravda, že avalista sa zaručuje
vo vzťahu ku konkrétnej osobe - avalátovi (čl. I § 32 ods. 1 ZZŠ), ale podľa tohto kritéria sa určuje

iba postavenie avalistu, či ide o priameho dlžníka, alebo nepriameho dlžníka v závislosti od postavenia
avaláta. Uvedené však nemá vplyv na skutočnosť, že avalista zodpovedá za zaplatenie záväzku zo
skriptúry (zmenky).“ (Jablonka, B. In: Zákon zmenkový a šekový. Komentár. Prvé vydanie. Bratislava:
Wolters Kluwer s.r.o., 2017, s.142).

85. Pokiaľ ide o tvrdenie dovolateľa, že v danom prípade mal byť posudzovaný ako spotrebiteľ, dovolací
súd uvádza, že samotný pojem „spotrebiteľ“ je definovaný v Občianskom zákonníku (§ 52 ods. 4)
aj zákone o ochrane spotrebiteľa (§ 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). V
princípe sú tieto dve definície rovnaké. Za spotrebiteľa zákon považuje fyzickú osobu - nepodnikateľa,
ktorý nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania. Ide teda

o každého občana, ktorý kupuje výrobky alebo služby pre svoju osobnú spotrebu. Podľa § 52 ods. 3
OZ: „Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti“ a podľa ods. 4 „Spotrebiteľ je fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti.“ Spoločným znakom týchto osôb je, že v prípade dodávateľa ide

o osobu, ktorá uzatvára zmluvu v rámci svojej podnikateľskej činnosti v záujme fyzickej osoby, ktorej
prospech zo zmluvy nie je predmetom podnikateľskej činnosti tejto fyzickej osoby. Uvedené rozlíšenie
je charakteristické pre postavenie osoby dodávateľa - spotrebiteľa, aj v prípade osobitných právnych
úprav, v ktorých sú tieto osoby často označované inak (napr. kupujúci, predávajúci, veriteľ). Uvedená
charakteristika týchto osôb je zrejmá napr. aj zo zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa - § 2

(účinný do 30.6.2024, od 1.7.2024 ide o zák. č. 108/2024 Z. z. - pozn. dovolacieho súdu), či zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov - § 2 (podľa § 2 písm. a/ na účely zákona o spotrebiteľských
úveroch sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania
alebo povolania). Okrem uvedeného, aby išlo o spotrebiteľský vzťah, a to aj pre procesné dôsledky, je

významné aj to, že daný vzťah bol založený zmluvou.

86. Z recentnej judikatúry SD EÚ k pojmu spotrebiteľ, dovolací súd poukazuje na rozhodnutie C - 570/21
z 8. júna 2023, z ktorého vyplýva, že „1. Článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že: pojem

„spotrebiteľ“ v zmysle tohto ustanovenia sa vzťahuje na osobu, ktorá uzavrela zmluvu o úvere určenú
na účely čiastočne súvisiace s jej obchodnou činnosťou a čiastočne nesúvisiace s touto činnosťou
spoločne s iným dlžníkom, ktorý nekonal v rámci svojej obchodnej činnosti, ak je obchodný účel natoľko
obmedzený, že v celkovom kontexte tejto zmluvy neprevláda. 2. Článok 2 písm. b) smernice 93/13 sa
má vykladať v tom zmysle, že: na účely určenia, či sa na určitú osobu vzťahuje pojem „spotrebiteľ“ v

zmysle tohto ustanovenia, a konkrétnejšie, či obchodný účel zmluvy o úvere, ktorú táto osoba uzavrela,
je natoľko obmedzený, že v celkovom kontexte tejto zmluvy neprevláda, je vnútroštátny súd povinný
zohľadniť všetky relevantné okolnosti súvisiace s touto zmluvou, tak kvantitatívnej, ako aj kvalitatívnej
povahy, akými sú najmä rozdelenie požičaného kapitálu medzi obchodnú činnosť a neobchodnú činnosť,a v prípade viacerých dlžníkov skutočnosť, že iba jeden z nich sleduje obchodný účel alebo že veriteľ
podmienil poskytnutie úveru určeného na spotrebiteľské účely čiastočným určením požičanej sumy na
splatenie dlhov spojených s podnikateľskou činnosťou.“

87. Podľa rozhodnutia SD EÚ, C - 419/11 (vo veci Česká spořitelna a.s. v. Gerald Feichter), „fyzickú
osobu, ktorá má úzke podnikateľské väzby vo vzťahu k spoločnosti, ako je napr. aj konateľstvo, nemožno
považovať za spotrebiteľa, ak prevezme ručenie za vlastnú zmenku vystavenú na zabezpečenie
záväzkov tejto spoločnosti zo zmluvy o poskytnutí úveru tým, že sa zaručil za zaplatenie zmenky.“

88. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd ako aj súd prvej inštancie správne posudzovali
predmetný zmenkovo právny vzťah žalobcu voči žalovanému 4/ ako samostatný, bez ohľadu na
zmenkou zabezpečovaný dlh žalovaného 1/. Poukaz na právny charakter tohto vzťahu, odvíjajúceho
sa od žalobcom poskytnutého spotrebného úveru žalovanému 1/, však bol opodstatnený v súvislosti
s obranou žalovaného 4/, že má status spotrebiteľa. Tu súdy nižších inštancií správne uzavreli, že

žalovaný 4/ túto svoju obranu nepreukázal, keďže v celom konaní absentujú jeho tvrdenia a dôkazy, že
by bol predmetný úver poskytnutý na iný účel než podnikanie žalovaného 1/ ako obchodnej spoločnosti.
Z vyššie uvedených rozhodnutí vyplýva, že zmenkové ručenie z hľadiska záväzku zmenkového ručiteľa
voči majiteľovi zmenky (veriteľovi) tvorí samostatný zmenkovo záväzkový vzťah, to však neznamená,
že pri zabezpečovacej zmenke, akou je aj predmetná zmenka v konaní predložená žalobcom, by bolo

možné úplne nezávisle od zmenkou zabezpečovaného dlhu, posudzovať právny status avalistu, ktorým
je fyzická osoba. Platí, že u fyzickej osoby, ktorá prevezme zmenkové ručenie, túto nie je možné len z
tohto dôvodu a bez ďalšieho považovať za spotrebiteľa. Vždy je potrebné skúmať a posúdiť okolnosti,
za ktorých z jej strany k avalovaniu zmenky došlo. V danom prípade oba súdy nižších inštancií pri
právnom posúdení statusu žalovaného 4/ správne vychádzali z výsledkov vykonaného dokazovania, z

ktorých vyplynulo, že žalovaný 4/ k podpísaniu zmenky časovo i vecne pristúpil v súvislosti s podpísaním
Dodatku č. 1 k Zmluve o použití bianko zmenky, pričom sám poskytol tvrdenie, že v tom čase pôsobil ako
konateľ ABUSS s.r.o., pričom k zmluve o použití zmenky pristúpil v súvislosti výkonom funkcie konateľa.
Tu oba súdy nižších inštancií logicky a opodstatnene konštatovali, že účelom zmeny a doplnenia zmluvy
o použití blankozmenky bolo pristúpenie žalovaného 4/ k záväzku a teda, že žalovaný 4/ ako avalista č. 3

pristúpil k Zmluve o použití blankozmenky, a teda je daná existencia dohody o zmenkovom vyplňovacom
práve medzi ním a žalobcom. Z uvedeného podľa dovolacieho súdu vyplýva, že nebyť postavenia
žalobcu ako štatutára (konateľa) žalovaného 1/, nebol by pristúpil k podpísaniu Dodatku č. 1 k Zmluve
o použití bianko zmenky ani k podpísaniu zmenky, a to ako tretí avalista. Uvedené sa teda viaže k
výkonu jeho funkcie konateľa obchodnej spoločnosti, ktorá je (resp. do svojho zániku bola) zmenkovým

dlžníkom, a preto nemožno tieto jeho úkony považovať za jeho konanie ako spotrebiteľa.

89. Dovolací súd z vyššie uvedeného sumarizuje, že fyzická osoba nepožíva vždy ochranu ako
spotrebiteľ, ale len za splnenia určitých podmienok. Spotrebiteľom sa fyzická osoba môže stať len vo
vzťahu ku konkrétnej zmluve, k predmetu jej plnenia a k tomu, aký má v jej rámci pomer k dodávateľovi.

V danom prípade podľa údajov v obchodnom registri žalovaný 4/ v čase podpisu blankozmenky, t.j. 7.
decembra 2009, vykonával funkciu konateľa žalovaného 1/ a súčasne bol spoločníkom tejto obchodnej
spoločnosti. Keďže do osobitného režimu ochrany spotrebiteľa patria len zmluvy uzavreté mimo a
nezávisle od podnikateľskej činnosti alebo povolania, pričom v danom prípade je posudzované prevzatie
zmenkového ručenia žalovaným 4/ za záväzky spoločnosti, ktorej bol konateľom a mal v tejto obchodnej

spoločnosti aj obchodný podiel, nie je dôvodné priznať žalovanému 4/ status spotrebiteľa.
90. Nakoľko v zmysle vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ v
danom záväzkovom vzťahu nevystupuje ako spotrebiteľ, súdy nižších inštancií neboli povinné dodržať
postup určený stanoviskom, a teda nemohol nastať namietaný odklon od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu. Tým nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok prípustnosti dovolania

vyvodzovaného z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. V dôsledku neprípustnosti tejto časti
dovolania boli splnené podmienky pre jeho odmietnutie v zmysle § 447 písm. c) a f) CSP.

91. Dovolací súd v tejto časti len pre úplnosť považuje za vhodné ozrejmiť, že záväzok zmenkového
ručiteľa je akcesorický len ku zmenke ako listine a je nezávislý na záväzku zmenkového dlžníka.

Zabezpečuje splnenie pohľadávky zo zmenkového záväzku. Zmenkový ručiteľ je na rozdiel od bežného
ručiteľa podľa Občianskeho zákonníka samostatným dlžníkom, čo sa prejavuje napr. v možnostiach
jeho obrany, kedy zmenkový ručiteľ nemôže odvodzovať námietky voči plateniu zmenky od zmenkového
dlžníka. Vzťahuje sa na neho špeciálna úprava čl. I § 32 ZZŠ, podľa ktorej je zmenkový ručiteľ zaviazanýako ten, za koho sa zaručil (ods. 1) a záväzok zmenkového ručiteľa je platný i vtedy, ak záväzok, za
ktorý sa zaručil, je neplatný z iného dôvodu než pre vadu formy. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby
vznikol platný ručiteľský záväzok dovolateľa ako avalistu, postačovalo, že dovolateľ zmenku podpísal

ako zmenkový ručiteľ a týmto podpisom sa stal samostatným dlžníkom (nezávislým od vystaviteľa
zmenky), ktorý sa majiteľovi zmenky zaručil, že za zmenku zaplatí a podľa čl. I § 32 v spojení s § 77
ods. 3 ZZŠ sa stal zaviazaný rovnako ako ten, za koho sa zaručil.

92. Žiada sa dovolaciemu súdu dodať, že pokiaľ dovolateľ k nastolenej otázke statusu spotrebiteľa

v dovolaní argumentoval závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia SD EÚ vo veci Hora?iu Ovidiu Costea
proti SC Volksbank România SA, C -110/14, tak podľa dovolacieho súdu, sa toto rozhodnutie (na
rozdiel od rozhodnutia vo veci Česká spořitelna a.s. v. Gerald Feichter, C - 419/11) týka okolností
odlišných od tu posudzovanej veci. V uvedenom prípade (C - 110/14) išlo o advokáta primárne v
postavení obligačného dlžníka, pričom z okolností vo veci advokátom uzavretej úverovej zmluvy bez
špecifikácie účelu úveru, etc., nebolo možné uzavrieť, že by bola (výlučne, prevažne) spojená s

obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta. V tu posudzovanom prípade však z obsahu
spisu, z okolností, ktoré vyšli najavo v rámci zisteného skutkového stavu, vyplýva, že predmetná zmenka
(spolu s ďalšími 10 zmenkami) zabezpečovala úverovú pohľadávku veriteľa, ktorá v konečnom dôsledku
slúžila na zadováženie autobusu (jedného z celkového počtu 11 ks) na podnikanie žalovaného 1/,
ktorého štatutárnym orgánom sa od 7. decembra 2009 stal práve žalovaný 4/. Tieto okolnosti per

se vylučujú možnosť právne nazerať na dovolateľa ako na spotrebiteľa, a to najmä v súvislosti s
rozhodnutím SD EÚ vo veci C - 419/11, v ktorom bol prijatý záver o „nespotrebiteľskom“ statuse avalistu
zmenky, pričom je daná skutková a právna obdobnosť s tu riešeným prípadom. Argument dovolateľa
o neaplikovateľnosti tohto rozhodnutia (C - 419/11) na daný prípad neobstojí, keďže bol dovolateľom
založený na okolnosti neexistencie, resp. neplatnosti dohody o vyplňovacom práve, ktorá zostala len v

rovine jeho tvrdenia, s čím sa oba súdy nižších inštancií náležite vysporiadali, ako dovolací súd uvádza
nižšie.
93. Ku zvyšným námietkam dovolateľa týkajúcim sa prípustnosti kauzálnych námietok proti
zmenkovému platobnému rozkazu, dáva dovolací súd do pozornosti uznesenie najvyššieho súdu sp.
zn. 5Obdo/26/2014 z 30. marca 2015, z ktorého vyplýva, že ak žalovaný avalista chce s úspechom

uplatňovať v konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu kauzálne námietky, tak musí
tvrdiť a preukázať, že s veriteľom (prvým majiteľom zmenky, resp. remitentom) uzavrel zmenkovú
dohodu, z ktorej vyplýva oprávnenie vznášať kauzálne námietky. Prípustnosť kauzálnych námietok zo
strany avalistu je daná až vtedy, keď avalista preukáže existenciu zmenkovej dohody, ktorá by mu
umožňovala vznášať voči majiteľovi zmenky kauzálne námietky (podporne tiež sp. zn. 1Obdo/13/2022).

94. Nie je možné sa stotožniť ani s názorom dovolateľa, že ním vznesenú námietku proti zmenkovému
platobnému rozkazu o neexistencii dohody o vyplňovacom práve medzi žalobcom a žalovaným 4/ a
na tom založenej námietke o neoprávnenom vyplnení bianko zmenky údajom o splatnosti zmenky a
zmenkovej sume, je potrebné vykladať (extenzívne, materiálne) tak, že v jej rámci bola vznesená aj

námietka voči správnosti výšky vyplnenej zmenkovej sumy. Námietka nesprávnosti výšky žalovanej
zmenkovej sumy predstavuje v danom prípade jednoznačne samostatnú námietku, ktorá žalovaným
4/ v jeho námietkach podaných v zmysle § 175 ods. 1 OSP uplatnená nebola. Pritom z dikcie tohto
zákonného ustanovenia, správne aplikovaného na daný prípad súdmi nižších inštancií v zmysle úpravy
obsiahnutej v § 470 ods. 2 CSP a § 471 ods. 2 CSP, vyplýva, že podávateľ námietok proti zmenkovému

platobnému rozkazu v nich musí uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu namieta.
Na žiadne ďalšie námietky už súd nemôže prihliadnuť, bez ohľadu na ich prípadnú opodstatnenosť.
To sa týka tak námietok procesných, námietok spochybňujúcich zmenku ako listinu, ako aj námietok
kauzálnych. Podané námietky proti zmenkovému platobnému už nemožno neskôr meniť či rozširovať,
vrátaneichodôvodnenia,možnoibavrozhodnomštádiuprebiehajúcehokonaniaonámietkachnavrhnúť

dôkazy na preukázanie oprávnenosti námietok podaných v režime § 175 ods. 1 OSP.

95. Samotné zisťovanie okolnosti vyplnenia zmenkovej sumy do bianko zmenky a zisťovanie od toho
odlišnejokolnostisprávnostivýškysumyuvedenejnazmenke,patríkskutkovýmotázkam(„čobolo“).To,
či je daná povinnosť avalistu zaplatiť zmenkovú sumu, patrí k právnym otázkam („čo má byť“). Uvedené

posúdenie je však viazané len na tie námietky, ktoré spĺňajú podmienky stanovené úpravou v § 175 ods.
1 OSP, čo v prípade dovolateľom spochybňovanej výšky jeho zmenkového záväzku nebolo dodržané.96. Ako celkom nové je potom tvrdenie dovolateľa (bod 216, 219 dovolania), „že nie je zrejmé, či došlo k
vyúčtovaniu zmenkovej sumy, ako ani na akom podklade došlo k uvedeniu sumy uvedenej na zmenke. ...
rovnako nebolo preukázané ako prebiehalo vyúčtovania, a toto rovnako nebolo preukázané ako dôkaz,

čím zostala výška zmenkovej sumy nepreukázaná a nepreskúmateľná“. Tzv. novoty sú v dovolacom
konaní neprípustné, o to viac, ak sa týkajú námietok voči skutkovému stavu, z ktorého súdy nižších
inštancií pri rozhodovaní vychádzali. Z ust. § 442 CSP vyplýva, že dovolací súd je viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, pričom podľa § 435 CSP v dovolacom konaní nemožno uplatňovať
nové prostriedky útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie

prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. Koncentrácia námietkového konania samotná naviac
vylučuje, aby sa dovolací súd mohol v dovolacom konaní vecne zaoberať argumentáciou, ktorá nebola
použitá v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu a ktorou sa z rovnakého dôvodu nemohli
zaoberať ani prvoinštančný a odvolací súd. Dovolací súd vôbec nemôže novo posudzovať ani riešiť
otázky, ktorými sa predtým nezaoberal odvolací súd. V tejto časti bolo dovolanie žalovaného posúdené
dovolacím súdom ako neprípustné [§ 447 ods. 1 písm. f) CSP].

97. Odhliadnuc od uvedeného, dovolací súd súčasne zdôrazňuje správnosť záverov súdov nižších
inštancií, že záväzok zo zmenky je nesporným záväzkom a žalobca ako majiteľ zmenky nemá povinnosť
svoj nárok preukazovať iným spôsobom než predložením prvopisu zmenky. Pre hmotnoprávny charakter
zmenkových záväzkov je príznačná ich abstraktnosť, nespornosť a tzv. zmenková rigidita. Táto

abstraktnosť sa prejavuje v tom, že je to žalovaný, kto musí svoje prípadné námietky (tu proti
zmenkovému platobnému rozkazu) vzniesť a musí ich oprávnenosť jednoznačne preukázať, čo sa v
danom prípade nestalo (k tomu najmä ods. 57 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a ods. 8 -
10, 13, 16 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Pritom je zrejmé, že žalobca v návrhu na vydanie
zmenkového platobného rozkazu uplatnený nárok odvodzoval výhradne zo zmenky a nie aj z kauzy

zmenky stojacej za zmenkou. Preto mu na preukázanie nároku postačovalo doloženie zmenky, túto
svoju dôkaznú povinnosť splnil, a to aj vo vzťahu k výške vyplnenej zmenkovej sumy. Pokiaľ chcel
žalovaný výšku (správnosť) vyplnenej zmenkovej sumy spochybňovať, musel by tak vykonať v zákonnej
koncentračnej lehote pre uplatňovanie námietok, a to z hľadiska splnenia povinnosti tvrdenia a k týmto
tvrdeniam (námietkam) sa viažucej dôkaznej povinnosti žalovanej strany. Toto v rozhodnom procesnom

štádiu konania na strane žalovaného 4/ splnené nebolo, a preto uvedené nemôže byť suplované
rozširovaním námietok a ich odôvodnenia prostredníctvom podsúvanej argumentácie v dovolaní.

98. Čo sa týka argumentácie dovolateľa, podľa ktorej jeho podpis nie je súčasťou zmenky, nakoľko sa
nachádza mimo vonkajšieho orámovania zmenky, a teda mu nevznikol záväzok avalistu, dovolací súd

uvádza, že dovolanie je v tejto časti prípustné, avšak nie je dôvodné, čo predstavuje dôvod na jeho
zamietnutie podľa § 448 CSP.

99. Dovolateľ z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania vyvodzovaných z § 421 ods. 1 písm. b)
CSP formuloval otázku ako doteraz dovolacím súdom nevyriešenú, či text stojaci mimo kontinuálneho

vonkajšieho orámovania zmenky je alebo nie je súčasťou zmenky. Uvedená otázka tak ako bola
dovolateľom formulovaná sa podľa dovolacieho súdu týka zisťovania skutkového stavu veci, v súvislosti
so zistením stavu, grafickej a obsahovej podoby zmenkovej listiny a hodnotenia k tomu vykonaného
dokazovania. Preto takto formulovaná otázka nepredstavuje prípustnú dovolacou otázku pre nesplnenie
kritérií podľa § 432 ods. 1 a 2 CSP vo väzbe na § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Z hľadiska právneho

posúdenia veci však bolo možné z kontextu celého dovolania vyvodiť, že dovolateľ sa v podstate pýta, či
za okolností, aké predstavuje tu posudzovaná vec, vrátane vonkajšieho orámovania textu zmenkového
vyhlásenia, žalovanému 4/ ako osobe podpísanej na zmenke mimo jej vonkajšieho orámovania, vznikol
záväzok zo zmenečného (zmenkového) ručenia (avala).
100. Zo zisteného skutkového stavu, ktorým je dovolací súd viazaný, vyplýva, že podpis dovolateľa

sa spolu s jeho osobnými údajmi k textu „avalista“ nachádza spolu so zmenkou na jednej listine. Bez
ohľadu na skutočnosť, či sú tieto údaje situované v orámovaní alebo nie, ide v tomto prípade o platnú
doložku zmenkového ručenia, nakoľko z právneho hľadiska o jej určitosti nie sú pochybnosti, a rovnako
tak je jednoznačné, že táto doložka zjavne súvisí s textom zmenky, kryje celý text zmenky, nadväzujúc
na dátumovo predchádzajúce ručiteľské vyhlásenia „per aval“ dvoch iných avalistov a keďže spolu s

podpisom leží na jednej listine bezprostredne vedľa zmenkového vyhlásenia. Samotné orámovanie, či
už pôvodné alebo dodatočné, uvedený stav nijako nemodifikuje ani právne nediskvalifikuje. Podstatné
je pod doložkou „per aval“ jednoznačné označenie k osobným údajom žalovaného 4/ (meno, bydlisko,
rodné číslo), že ide o avalistu, pod ktorými údajmi je uvedený dátum a zreteľný podpis žalovaného 4/.To, že ide o jeho pravý podpis, vyplynulo z vykonaného dokazovania. Podľa dovolacieho súdu nemožno
danú situáciu vyhodnotiť striktne formalisticky a v súlade s požiadavkou dovolateľa konštatovať,
že doložka zmenkového ručenia nesúvisí so zmenkou z dôvodu, že sa nachádza v (dodatočnom)

orámovaní. Namietané orámovanie doložky zmenkového ručenia žiadnym spôsobom nezasahuje do
súvislého zmenkového vyhlásenia a nemení jeho zmysel, pričom aj zvyšné dve doložky o zmenkovom
ručení sa nachádzajú v samostatnom orámovaní vedľa zmenkového vyhlásenia a je nepochybné, že s
predmetnou zmenkou súvisia (žalovaní 2/ a 3/ ako časovo skorší avalisti námietky voči zmenkovému
platobnému rozkazu nepodali). V súvislosti s namietaným nevykonaním znaleckého dokazovania

ohľadne zistenia časového sledu jednotlivých „úprav“ zmenky dovolací súd uvádza, že v zmysle vyššie
uvedenej úvahy je právne irelevantné, či sa doložka zmenkového ručenia nachádza v samostatnom
orámovaní, keďže je zrejmé, že je súčasťou rovnakej listiny ako samotné zmenkové vyhlásenie a
nepochybne s ním súvisí. Navyše sa nejedná o tzv. holý aval, čiže len o podpis avalistu s absenciou
výslovného uvedenia avalistickej doložky, pričom v takejto situácii by prípadne mohli vzniknúť dôvodné
pochybnosti o význame „holého“ podpisu dovolateľa na líci zmenky. Za daných okolností však nemožno

považovať za opodstatnené tvrdenie, že doložka zmenkového ručenia nie je súčasťou zmenky.

101. Súdy oboch nižších inštancií pri posúdení veci zvažovali okolnosť tvrdenú žalovaným 4/, že
doplnenie orámovania malo byť vykonané dodatočne po tom, čo sa žalovaný 4/ na bianko zmenku
podpísal. Dovolací súd dodáva, že ak by aj táto okolnosť bola v konaní preukázaná, na vznik platného

záväzku zmenkového ručiteľa žalovaného 4/ by to nemalo žiaden vplyv. Dovolací súd zastáva názor, že
vo vzťahu k tu posudzovanej doložke avalistu takéto orámovanie (doplnenie čiar) na zmenkovej listine
predstavuje právne bezvýznamný údaj na zmenke. Tu sa dovolací súd opiera aj o komentárovú literatúru
k zákonu zmenkovému a šekovému renomovaného autora, doc. E., podľa ktorého: „Z hľadiska právne
významných skutočností je možné rozlišovať doplnené údaje na blankozmenke na právne významné

a právne bezvýznamné. Právne bezvýznamný doplnený údaj je taký údaj, ktorý nemá žiadny vplyv na
kvalitu ani kvantitu práv a povinností účastníkov zmenkovoprávneho vzťahu. Ide napríklad o vyznačenie
podčiarkovníka pod bezpodmienečný sľub alebo vyznačenie rámčeka pri doložke „per aval“, alebo
vyznačenie hologramu s ochranným prvkom listiny, alebo ozdobného údaja (krížik, hviezdička tak, že
nezasahujú do podstaty náležitostí na zmenke). Právne bezvýznamný doplnený údaj, či už je doplnený

v súlade, alebo v rozpore so zmluvou o vyplňovacom práve, nie je právne relevantný na možnú obranu
zmenkového dlžníka voči plateniu zmenky. Uvedené vyplýva z logiky veci, keďže právne bezvýznamný
údajniejespôsobilýovplyvniťanikvalitu,anikvantituzmenkovéhozáväzkovéhovzťahu,t.j.nemážiadny
vplyv na práva majiteľa zmenky ani vplyv na povinnosti zmenkového dlžníka.“ (Jablonka, B., Zákon
zmenkový a šekový. Komentár. Prvé vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2017, s. 66).

102. Dovolací súd v nadväznosti na uvedené považuje za významné to, že samotný žalovaný 4/ v
námietkach proti vydanému platobnému rozkazu uviedol, že svoj podpis na bianko zmenku pripojil
po tom, ako tam žalobca rukou dopísal doložku avalistu s osobnými údajmi o žalovanom 4/. Pokiaľ
súdy nižších inštancií zhodne v podstate dospeli k záveru, že z (vizuálnej, obsahovej, grafickej)

podoby zmenky vyplýva, že text uvedený na zmenkovej listine mimo pôvodné (predtlačené) orámovanie
zmenkového vyhlásenia predstavuje jednoznačne formulovanú doložku avalistu, ktorá po jej podpísaní
žalovaným4/vyvolalaúčinkyzmenkovéhoručeniapodľačl.I§30anasl.ZZŠ,takdovolacísúdpovažuje
takéto právne posúdenie za správne, dôvodné a z tohto záveru vychádzajúce rozhodnutie odvolacieho
súdu v napadnutom výroku o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie za vecne správne.

103. V odpovedi na odvolacím súdom riešenú právnu otázku, či za okolností, aké predstavuje tu
posudzovaná vec, vrátane vonkajšieho orámovania textu zmenkového vyhlásenia, žalovanému 4/ ako
osobe podpísanej na zmenke mimo jej vonkajšieho orámovania, vznikol záväzok zo zmenečného
(zmenkového) ručenia (avala), dovolací súd z vyššie uvedeného sumarizuje a uvádza (pričom

slovné spojenie „zmenečné ručenie“ používané zákonom zmenkovým a šekovým nahrádza termínom
„zmenkové ručenie“), že ani zákonom zmenkovým a šekovým vyžadovaná zmenková prísnosť z
hľadiska dodržania všetkých formálnych ako aj obsahových náležitostí zmenky nijako nevylučuje
materiálne poskytovanie súdnej ochrany subjektívnych práv, dané ústavou a základnými princípmi
civilného sporového procesu, ako sú vyjadrené v Civilnom súdnom poriadku. Záver súdu o tom,

či z hľadiska formy ručiteľského vyhlásenia (avala) vznikol zmenkovo - právny záväzok osoby
podpísanej na zmenke ako avalistu, je vždy výsledkom posúdenia konkrétnych okolností v tom-ktorom
riešenom prípade (spore). Samotné orámovanie zmenky a ručiteľského vyhlásenia, pokiaľ predstavujebezvýznamný(doplnený)údajnabiankozmenke,nemávplyvnavznikzmenkovéhoručeniaosoby,ktorá
ručiteľské vyhlásenie podpísala (m.m. rozsudok najvyššieho súdu s. zn. 5ObdoZ/1/2024 z 29.10.2024).

104. V danom prípade bolo správne právne posúdenie veci oboch súdov nižších inštancií, ktoré vyústilo
do záveru, že na základe ručiteľského vyhlásenia žalovaného 4/ na bianko zmenke, bez ohľadu na
jeho dodatočné samostatné orámovanie, napísaného na okraji zmenkovej listiny, na boku orámovania
zmenky (doplnenej bianko zmenky), ktoré obsahuje ručiteľskú doložku vyjadrenú slovami „per aval“,
podpísaného zmenkovým ručiteľom k jeho osobným údajom a dátumu podpisu, vzniklo zmenkové

ručenie žalovaného 4/ ako zmenkového ručiteľa so záväzkom plniť zo zmenky jej majiteľovi ako ten, za
koho sa zmenkový ručiteľ zaručil.

105. Dovolací súd dodáva, že hoci takéto právne závery dovolací súd prijal už skôr pri riešení
obdobných právnych otázok medzi totožnými sporovými stranami vo veci sp. zn. 5ObdoZ/1/2024 a sp.
zn. 5Obdo/2/2024, z hľadiska splnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 432 ods. 1 a 2 CSP

vo väzbe na § 421 ods. 1 písm. b) CSP, je potrebné považovať daný prípad za odlišný a uvedené
otázky za doposiaľ nevyriešené, keďže sa viažu vždy na inú zmenkovú listinu, ktorá má svoje jedinečné
charakteristiky čo do jej formy aj obsahu.

106. Podľa ustanovenia § 448 CSP, dovolací súd zamietne dovolanie, ak dovolanie nie je dôvodné.

107. Keďže dovolací súd uzavrel, že právne posúdenie veci oboma súdmi nižších inštancií, týkajúce sa
súvisu zmenkového ručiteľského vyhlásenia dovolateľa so zmenkou, s vyvodeným právnym záverom o
vzniku zmenkového ručenia žalovaného 4/, je správne, dovolanie v tejto časti podané z dôvodov podľa
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP, ako nedôvodné podľa § 448 CSP zamietol. Toto zamietajúce rozhodnutie vo

výrokudovolaciehorozsudkupritomabsorbovaloajodmietnutietýchčastídovolaniapodanéhozdôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré neboli založené na prípustných dovolacích dôvodoch, ako
bolo odôvodnené vyššie [§ 447 písm. f) CSP].

K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP

108. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

109. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v prípade,
ak miera porušenia procesných práv strany ako dôsledok nesprávneho procesného postupu súdu,
nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Relevantnými znakmi, charakterizujúcimi
procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, sú zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces

a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb
domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu

nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a
dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04,
I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

110. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

111. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z ust. § 420 písm. f) CSP, nakoľkomu ako žalovanému odvolací súd mal nesprávnym procesným postupom znemožniť,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. K tvrdenej vade predpokladanej ustanovením § 420 písm. f) CSP malo dôjsť v dôsledku toho,

že súdy nižších inštancií nedostatočne a nesprávne vyhodnotili zmenkovú listinu v nadväznosti na
dovolateľovu námietku, že orámovanie zmenky nastalo zo strany žalobcu až po tom, čo sa dovolateľ
podpísal mimo zmenky, teda nie na zmenku. Dovolateľ vyvodzoval zmätočnostnú vadu aj z toho, že
nedošlo k vykonaniu znaleckého dokazovania, pôvodne súdom prvej inštancie nariadeného. Porušenie
právanaspravodlivýsúdnyprocesdovolateľnamietalajvdôsledkunedoručeniapodaniažalobcuzodňa

01.04.2022.Vkonanínebolovykonanéznaleckédokazovanieohľadomčasovejnáslednostijednotlivých
zápisov na zmenke napriek tomu, že sa takéhoto úkonu dovolateľ výslovne dožadoval. Podľa názoru
dovolateľa tak neboli splnené podmienky na aplikovanie § 387 ods. 2 CSP, v dôsledku čoho je rozsudok
odvolacieho súdu nepreskúmateľný, jeho odôvodnenie je nedostatočné.

112. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces malo nastať aj v dôsledku toho, že odvolací súd

sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s návrhom na prerušenie konania a absenciou podania na
Ústavný súd Slovenskej republiky, ako ani s podaním prejudiciálnej otázky na Súdny dvor Európskej
únie. V tejto súvislosti dovolateľ namieta popri vade podľa § 420 písm. f) CSP aj vadu konania podľa
§ 420 písm. e) CSP.

113. Dovolací súd, k námietkam dovolateľa voči nevykonaniu ním navrhnutého dokazovania, osobitne
znaleckého dokazovania ohľadom časovej postupnosti zápisov údajov na zmenku a dodatočného
orámovania zmenky, uvádza, že po preskúmaní spisového materiálu a obsahu rozhodnutí súdov nižších
inštancií, nevzhliadol v dovolateľom namietanom postupe súdov nižších inštancií tvrdenú vadu podľa §
420 písm. f) CSP.

114. Z návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu vyplýva, že súd prvej inštancie prevzal
prvopis zmenky dňa 06.08.2013, o čom spísal úradný záznam (zmenku ako cenný papier uložil
do trezoru súdu). Na doloženej fotokópii originálu zmenky sa nachádzajú osobné údaje dovolateľa
označeného ako „avalista“ a to k doložke „per aval“ (vo význame „ako ručiteľ“), s orámovaním

ručiteľského vyhlásenia do jedného celku spolu s jeho podpisom. V prílohe k námietkam dovolateľa
proti zmenkovému platobnému rozkazu, sa nachádza fotokópia bianko zmenky s tým, že na listine sa
nenachádza dátum splatnosti, zmenková suma a orámovanie osobných údajov k podpisu dovolateľa
pri ručiteľskom vyhlásení. Z dovolateľom priloženej fotokópie bianko zmenky je však zrejmá doložka
„per aval“ s ručne dopísanými osobnými údajmi dovolateľa a dovolateľov podpis. V námietkach proti

zmenkovému platobnému rozkazu dovolateľ uviedol, že svoj podpis pripojil na okraj bianko zmenky
tak, aby nekryl doložku „per aval“ a jeho osobné údaje, pričom k orámovaniu došlo až následne,
po podpísaní sa na listinu. V odseku 6 odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že
žalovaný 4/ podaním z 13. júla 2015 navrhol vykonať znalecké dokazovanie na preukázanie pravosti
podpisu žalovaného 4/ na dodatku č. 1 k zmluve o použití bianko zmenky. Z obsahu spisu vyplýva,

že súd prvej inštancie na tieto návrhy neprihliadal (s výnimkou návrhu na vykonanie znaleckého
dokazovania dodatočného „doorámečkovania“ na zmenke), nakoľko boli podané po lehote uloženej
súdom na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. Na pojednávaní 2.
mája 2022 súd prvej inštancie vykonal dokazovanie čítaním prvopisu zmenky a umožnil žalovanému 4/
a jeho právnemu zástupcovi na prvopis zmenky nahliadnuť (zápisnica na č.l. 407 a nasl. spisu). Zamietol

dôkazný návrh žalovaného 4/ na jeho výsluch. K dokazovaniu listinnými dôkazmi na pojednávaní
vysvetlil stranám dôvod, prečo ich obsah nebude stranám oznamovať resp. čítať, pričom za postačujúce
pre dodržanie § 204 CSP považoval to, že ide o listiny, ktoré sú stranám známe a uviedol, že „odpisy
listín boli protistrane v priebehu konania doručené a ich obsah nebol protistranou spochybnený“. Tu
odvolací súd opodstatnene konštatoval v napadnutom rozsudku (ods. 11), že uvedenú skutočnosť na

tomto pojednávaní žalovaný 4/ nenamietal.

115. Už v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie je riadne a dostatočne uvedené, z akého dôvodu
súd nepovažoval za potrebné, resp. účelné vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru
kriminalistika, odvetvie grafická diagnostika, ktoré sa malo týkať namietaného orámovania zmenky

(najmä ods. 51, 52). Súd prvej inštancie považoval za podstatné, že žalovaný 4/ v námietkach (proti
zmenkovému platobnému rozkazu) uviedol, že svoj podpis na bianko zmenku pripojil po tom, čo tam
žalobca rukou dopísal doložku avalistu s osobnými údajmi o žalovanom 4/ (ods. 48). Z toho vyplýva, že
dovolateľ sa podpísal k doložke „per aval“, čím potvrdil svoje ručiteľské prehlásenie. Súd prvej inštancienásledne konštatoval, že z grafického rozloženia ručiteľského vyhlásenia, doložky „per aval“, osobných
údajov dovolateľa a jeho podpisu, ktorý sa nachádza bezprostredne vedľa týchto údajov, vyplýva, že
podpis nadväzuje na tento text a súvisí s ním bez ohľadu na dodatočné orámovanie, a preto dospel

k záveru, že podpis dovolateľa ako aj jeho osobné údaje a doložka „per aval“ sú súčasťou zmenky.
Odvolací súd sa s uvedeným postupom súdu prvej inštancie stotožnil, pričom uviedol, že súd prvej
inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky
odôvodnil.

116. Dovolací súd k uvedenému opätovne zdôrazňuje, že podľa § 442 CSP je viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil odvolací súd. Nemá teda právomoc prehodnocovať skutkové zistenia, či opätovne
vykonávať a hodnotiť dôkazy. Z odseku 11 odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súdom prvej
inštancie bolo vykonané dokazovanie zmenkou, pričom na základe tohto dokazovania dospel súd prvej
inštancie k vyššie uvedeným záverom ohľadne orámovania zmenky a podpisu dovolateľa k doložke „per

aval“. Po vykonaní uvedených dôkazov súd prvej inštancie prijal právny záver o platnosti zmenkovej
ručiteľskej doložky vo vzťahu k dovolateľovi. Po vyriešení skutkových otázok (s riešením ktorých sa
odvolací súd stotožnil, v dôsledku čoho je dovolací súd takto zisteným skutkovým stavom viazaný), súd
prvej inštancie prijal právny záver o existencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy (čl. I
§ 31 ods. 3 ZZŠ) na posudzovaný prípad. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že pokiaľ dovolateľ

v časti dovolania, prípustnosť ktorého odôvodnil v zmysle § 420 písm. f) CSP, v skutočnosti namieta
právne posúdenie a právne závery súdu prvej inštancie, tak sa nejedná o prípustné dôvody dovolania.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Právo na spravodlivý súdny proces

neznamená právo strany sporu, aby sa všeobecné súdy stotožnili s jej právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. V zmysle uvedeného dovolací súd uzatvára, že procesný postup súdov nižších
inštancií nemá za následok porušenie práva dovolateľa na spravodlivý súdny proces, nakoľko je zrejmé,
z akých dôkazov súdy vychádzali pri formulovaní právneho záveru a ktoré ustanovenia zákona pritom
aplikovali, pričom svoje zistenia a úvahy pri rozhodovaní riadne odôvodnili.

117. Dovolací súd len dodáva, že pre konanie súdu v zmenkovo právnom spore z hľadiska zmenkového
práva a práva cenných papierov, zmenka predstavuje cenný papier, skriptúru, do ktorej sú inkorporované
zmenkové práva majiteľa zmenky. Bez jej predloženia teda súd nemôže zo zmenky vyvodzované právo
priznať. V danom prípade je nepochybné, že tento predpoklad bol splnený, keďže žalobca k návrhu

na vydanie zmenkového platobného rozkazu doložil originál zmenky, ktorý bol v dispozícii súdu prvej
inštancie (v jeho úschove) po celú dobu konania o námietkach žalovaného 4/.

118. K argumentácii dovolateľa súvisiacej s nevykonaním dokazovania znaleckým posudkom ohľadom
časovej postupnosti zápisov údajov na zmenku a dodatočného orámovania zmenky, dovolací súd

poukazuje na svoju skoršiu judikatúru (7Cdo/205/2019), podľa ktorej „(a)j keď má strana sporu procesné
oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz, musí však v rozhodnutí
vysvetliť, prečo ho nevykonal. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z
dôvodu, že navrhnutý dôkaz: a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom
konania, b) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je vzhľadom na nepochybné

výsledky dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. Pokiaľ tieto dôvody nie sú dané, súd
nevyhovením návrhu na vykonanie dokazovania koná spôsobom zakladajúcim prípustnosť dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP.“

119. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi

závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady
voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúci súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné
alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím
by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, avšak dovolací súd tieto vady v
prejednávanej veci nezistil.

120. Dovolacím prieskumom nezistil, že by súdy nižších inštancií postupovali v rozpore s vyššie
uvedenými postulátmi. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zreteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré
upustil od predmetného znaleckého dokazovania ako i ďalších zamietnutých dôkazných návrhov.Odvolací súd tento jeho postup a odôvodnenie aproboval potvrdením rozhodnutia so záverom, že súd
prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam (§ 387 ods. 2 CSP). V napadnutom rozsudku odvolací súd považoval za

podstatné to, že žalovaný 4/ podpísal Dodatok č. 1/ k Zmluve o použití bianko zmenky č. XXXXXXXX/
X a teda mal bezpochyby vedomosť o zmenke a spôsobe jej vyplnenia. Žalovaný 4/ podpísal zmenku
ako aval. Právna úprava v zákone č. 191/1950 Zb. nepozná evidenčný podpis na zmenke. Odvolací
súd v zhode so súdom prvej inštancie vyhodnotil námietky žalovaného 4/ ako nedôvodné, pričom
za podstatné považoval to, že „v čase podania návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu

mala a aj má zmenka všetky zákonné náležitosti a žalobca je majiteľom zmenky“ (ods. 13). Ďalej
konštatoval, že „(ž)alovaný 4/ v námietkach poukazoval len na to, že orámovanie textu bolo upravované
a predlžované, neuvádzal však, že boli doplnené žalobcom bez jeho vedomia aj doložka avalistu a jeho
osobné údaje“ (ods. 14). Z uvedeného vyplýva, že oba súdy nižších inštancií sa dovolateľovým návrhom
na vykonanie znaleckého dokazovania, ako aj ďalšími dôkaznými návrhmi zaoberali a pokiaľ dostatočne
vysvetlili dôvody, pre ktoré k vykonaniu tohto dokazovania nedošlo (považovali ho za nadbytočné),

pričom ani dovolacím prieskumom nebol zistený opak, potom nebolo možné považovať dovolanie
vyvodzované z dôvodov v zmysle § 420 písm. f) CSP v tejto časti za prípustné ako ani dôvodné. Dovolací
súd aj v tejto časti zdôrazňuje, v nadväznosti na už vyššie uvedené k právnemu posúdeniu veci, že
už zo samotného podpisu žalovaného 4/ a jeho umiestnenia na zmenkovej listine, bezprostredne pri
ručiteľskom vyhlásení s doložkami avalistov 1/ a 2/, vyplýva relevantný súvis podpisu žalovaného 4/ so

zmenkou.

121. V danom prípade len to, že v súvislosti so zamietnutím žalobcových dôkazných návrhov súdy oboch
nižších inštancií tieto výslovne nepodrobili aj tzv. „Perna testu“, neznamená, že došlo k dovolateľom
namietanej zmätočnostnej vade v miere vyžadovanej úpravou obsiahnutou v ustanovení § 420 písm.

f) CSP.

122. Podľa doktríny opomenutých dôkazov je opomenutým predovšetkým taký dôkaz, ktorého
vykonanie má pre rozhodnutie vo veci zásadný význam, avšak vo veci konajúci súd jeho vykonanie
bez adekvátneho odôvodnenia nezrealizuje, prípadne jeho vykonanie opomenie bez akéhokoľvek

odôvodnenia. Na zistenie toho, či ide o opomenutý dôkaz alebo nie, sa v praxi používa tzv. Perna
test (bližšie pozri rozhodnutie Perna vs. Taliansko č. 48898/99 zo 6. mája 2003 a iné). Perna
test v zásade pozostáva z posúdenia troch nasledovných kritérií, ktoré sú podľa najvyššieho súdu
(m.m. 6Cdo/107/2022) aplikovateľné aj vo vnútroštátnom civilnom procese: a/ Je návrh na realizáciu
dokazovania dostatočne odôvodnený a týka sa podstaty veci? b/ Bol posúdený význam určitého dôkazu

a v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu
súdneho konania? c/ Či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania. Posúdenie veci
musí v sebe implikovať aj posúdenie relevantnosti navrhovaného dôkazu a poskytnutie dostatočného
odôvodnenia súdom. Až nesplnenie si tejto povinnosti súdom je porušením práva na spravodlivý proces
v zmysle § 420 písm. f) CSP, ako dôsledok porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

123. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj ním potvrdeného rozhodnutia
súdu prvej inštancie, ktoré je potrebné považovať za jeden celok však dostatočne vyplýva, čo už bolo

dovolacím súdom osvetlené vyššie, že v danom prípade nešlo o tzv. neopomenuteľné dôkazy, bez
vykonania ktorých by súd nemohol dospieť k správnym skutkovým a následne právnym záverom,
podstatným pre rozhodnutie vo veci samej, pričom došlo k posúdeniu relevantnosti navrhovaných
dôkazov a poskytnutiu dostatočného odôvodnenia súdom k dôvodom ich nevykonania.

124. Dovolací súd len poznamenáva, že u žalovaného 4/, v súvislosti s jeho postavením konateľa
obchodnej spoločnosti (žalovaného 1/), ktorý sa v súdnom konaní sám vyjadril, že predtým podnikal ako
živnostník, sa vyžaduje tomu zodpovedajúca odborná starostlivosť a obozretnosť pri jeho konaní, preto
aniztohtohľadiskaniejemožnépovažovaťzaopodstatnenú,akoanipreukázanú,jehoobranuzaloženú
len na tvrdení, že pred podpisom na zmenkovej liste bol za žalobcu konajúcou osobou ubezpečený, že

ide podpis na (neupresnené) evidenčné účely. Uvedené dovolací súd uvádza aj v súvislosti s tým, že zo
spisu vyplýva, že takto mal žalovaný 4/ postupovať opakovane pri avalovaní ďalších desiatich zmeniek.125. K dovolateľovej námietke ohľadom nepreskúmania a neuvedenia odvolacím súdom dôvodov
neprerušenia konania súdom prvej inštancie, dovolací súd nezistil jej opodstatnenosť. Odvolací súd
odvolanie žalovaného 4/ voči rozhodnutiu vo výroku II o zamietnutí návrhov žalovaného 4/ na prerušenie

konania odmietol, čo v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnil (ods. 24-26). Odvolací súd správne
konštatoval, že odvolanie žalovaného 4/ smeruje v tejto časti voči procesnému rozhodnutiu súdu prvej
inštancie (ktoré samotné má formu uznesenia), proti ktorému CSP odvolanie nepripúšťa. Preto v tejto
časti dovolateľove námietky o nedostatočnom odôvodnení takého postupu súdu prvej inštancie a o
nedostatočnom odôvodnení súvisiacej časti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, neobstoja.

126. Dovolacím prieskumom bolo ďalej zistené, že žalovaný 4/ navrhol prerušenie aj odvolacieho
konania z dôvodov podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, čo odôvodnil
totožne ako pri návrhu/návrhoch na prerušenie konania pred súdom prvej inštancie a totožne ako pri
návrhu/návrhoch na prerušenie dovolacieho konania. Svojím charakterom ide o samostatné procesné
návrhy strany, o ktorých odvolací súd rozhodol vo výroku III napadnutého rozhodnutia tak, že ich

zamietol.Civilnýsporovýporiadokexplicitnepredpokladározhodnutieozamietnutínávrhunaprerušenie
konania, keďže podľa ust. § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne
spolu s rozhodnutím vo veci samej. Uvedené ustanovenie platí pre odvolacie konanie primerane, keďže
podľa ust. § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo vzťahu k prerušeniu odvolacieho

konania Civilný sporový poriadok osobitnú úpravu nemá.

127. Odvolací súd sa k dôvodom zamietnutia uvedených procesných návrhov žalovaného 4/ na
prerušenie odvolacieho konania riadne vyjadril v ods. 25 a 26 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Len to, že dovolateľ sa s týmto rozhodnutím a jeho odôvodnením nestotožňuje, neznamená, že došlo k

porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd naviac poukazuje na vlastné dôvody
pre neprerušenie (dovolacieho) konania, vyjadrené nižšie. Z uvedeného vyplýva, že dovolací súd v
namietanej vade procesného postupu v odvolacom konaní nevzhliadol zmätočnostnú vadu v zmysle
§ 420 písm. f) CSP. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani to, že uznesenie o prerušení konania
je rozhodnutím procesnej povahy, teda nejde o rozhodnutie vo veci samej. Aj z tohto dôvodu takéto

rozhodnutie spravidla ani nie je spôsobilé zasiahnuť do ústavou zaručených základných práv a slobôd
(napr. II. ÚS 67/2017, III. ÚS 63/2018).

128. Dovolací súd len dodáva, že prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP možno len
vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou

SR, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd,
nie strana sporu. Uvedené primerane platí aj pre prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c)
CSP v dôsledku podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor Európskej únie.
Strana sporu nemá po podaní návrhu nárok na prerušenie konania z vyššie uvedených dôvodov,
súd nie je povinný takémuto návrhu vyhovieť. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej

otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ
predovšetkým skutočnosť, že otázka, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva, je pre riešenie
daného prípadu relevantná, pričom nemožno odpoveď na ňu vyvodiť z existujúcej rozhodovacej praxe
Súdneho dvora EÚ a o správnej aplikácii práva EÚ existujú pochybnosti (k tomu bližšie viď odôvodnenie
tohto rozsudku dovolacieho súdu uvedené nižšie).

129. Pokiaľ dovolateľ napadol i potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (výrok I) v časti výroku
II rozhodnutia súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalovaného 4/ na prerušenie konania do
právoplatnosti skončenia konania vedeného na Okresnom Bratislava V (teraz Mestský súd Bratislava
III) pod sp. zn. 1CbZm/241/2014, tak dovolateľ nevysvetlil v čom by mala spočívať zmätočnostná vada,

v dôsledku ktorej by malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, keď odvolací súd
opodstatnene konštatoval a vysvetlil (ods. 23), že k času jeho rozhodovania bol Krajským súdom v
Bratislave vyhlásený rozsudok č. k. 4CoZm/11/2022-713 z 15. júna 2023, ktorým bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Bratislava V č. k. 1CbZm/241/2014-552 z 3. februára 2022 (vo výroku I a III), a preto
sa návrh žalovaného 4/ (nie žalobcu ako nesprávne uvádza odvolací súd; pozn. najvyššieho súdu)

na prerušenie konania (do skončenia konania sp. zn. 1CbZm/241/2014) stal v dôsledku uvedených
rozhodnutí bezpredmetným.130. Dovolateľ taktiež v dovolaní napadol rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdzujúce rozhodnutie súdu
prvej inštancie o náhrade trov konania o námietkach a rozhodnutie odvolacieho súdu o náhrade trov
odvolacieho konania. Obe rozhodnutia majú formu uznesenia a sú závislé od rozhodnutia o veci samej.

V zmysle ustálenej judikatúry dovolacieho súdu rozhodnutím, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom
o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle ust. § 420 CSP, je aj rozhodnutie,
ktorým odvolací súd rozhodol s konečnou platnosťou o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania.
(UznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa29.septembra2021,sp.zn.1VObdo/2/2021).
Z uvedeného vyplýva, že dovolanie je v tejto časti prípustné len z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP.

Dovolateľvšakvtejtočastitakétodôvodynetvrdil,neuviedol,včommáspočívaťvadazmätočnostitýchto
rozhodnutí o náhrade trov. Oba súdy nižších inštancií tieto rozhodnutia riadne a dostatočne odôvodnili,
pričomžiadnekonkrétnevýhradydovolateľvtomtosmerevdovolaníneformuloval.Súdyprirozhodovaní
vychádzali zo zásady úspešnosti v konaní vo veci samej a dovolateľova nespokojnosť s rozhodnutím vo
veci samej sa následne premietla aj do podania dovolania proti uvedeným, od výsledku vo veci samej
závislým výrokom, čo však bez ďalšieho prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá.

131. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní opakovane uvádzal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
(aj ako celok s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie) nie je dostatočne odôvodnené, tak
dovolací súd uvádza, že dovolacím prieskumom takýto nedostatok procesného postupu súdu v konaní
nezistil. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP) a preto ho
vo vzťahu k namietaným skutkovým a právnym záverom nemožno považovať za nepreskúmateľné
či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne)
náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia

rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej
strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantnáskutočnosťalebookolnosť.Argumentáciaodvolaciehosúdujekoherentnáajehorozhodnutie
konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel,
sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.

132. Dovolateľ namietal aj postup súdu prvej inštancie v súvislosti s nedoručením mu podania žalobcu
zo dňa 01.04.2022. Oponoval odvolaciemu súdu, ktorý v ods. 17 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
konštatoval, že nedoručenie podania žalobcu zo dňa 01.04.2022 žalovanému 4/, nie je porušením práva
žalovaného 4/ na spravodlivý súdny proces, s čím dovolateľ nesúhlasil a uviedol, že došlo k porušeniu

princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania. Dovolateľ podporne poukázal na rozhodnutia ESĽP
z 13.01. 2015 vo veci V. proti Slovenskej republike, Ringier Axel Springer proti Slovenskej republike
č. 35090/07 zo 04.10. 2011, P. a ďalší proti Slovenskej republike č. 23083/05 z 27.04. 2010 a na
viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu. Dovolací súd k tejto argumentácii dovolateľa uvádza, že konanie
o námietkach podaných proti vydanému zmenkovému platobnému rozkazu je nepochybne potrebné

považovať za civilné sporové konanie. Dovolací súd si osvojil názor, podľa ktorého sporové konanie je
a bolo aj do 30. júna 2016 konaním kontradiktórnym. Kontradiktórnosť sporu, ktorá sa vo všeobecnej
právnej teórii považuje za pravidlo prirodzeného práva, spočíva v možnosti popierať požiadavky a
argumenty druhej strany [m. m. I. ÚS 230/03 (ZNaU 17/2004)]. Kontradiktórnosť tak znamená, že tá
strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným

skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazy, inak úspešnou byť nemôže. Na skutkovom stave, z
ktorého konajúci súd vychádza, je povinná podieľať sa tak žalujúca, ako aj žalovaná strana. Procesné
povinnosti (povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť), ako aj procesné bremená (bremeno tvrdenia
a bremeno dôkazu) sa pritom v sporovom konaní uplatňovali aj za predchádzajúcej právnej úpravy
civilného procesu účinnej do 30. júna 2016 (§ 79 ods. 1 OSP a § 120 ods. 1 OSP v znení od 1.

decembra 1995). Právo na kontradiktórny proces však nie je absolútne, pričom jeho uplatňovanie závisí
na konkrétnych okolnostiach daného prípadu. Uvedené vyplýva aj z ods. 26 dovolateľom citovaného
rozhodnutia ESĽP vo veci P. a ďalší proti Slovenskej republike č. 23083/05 z 27.04.2010. Nedoručenie
písomných vyjadrení alebo dokumentov druhej sporovej strane a neumožnenie vyjadriť sa k nim nemusí
vždy nevyhnutne viesť k záveru o porušení princípu kontradiktórnosti konania a práva na spravodlivý

proces. O taký prípad pôjde predovšetkým vtedy, keď udelenie takýchto práv a príležitostí by nemalo
žiadny vplyv na výsledok konania, nakoľko obsah vyjadrenia by bol zjavne bez významu pri rozhodovaní
vo veci samej, a teda nedoručovanie druhej strane sporu predstavuje výnimku, kedy aj takýto postupvšeobecného súdu je možné považovať za procesný postup v súlade s platnou judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva.

133. Dovolací súd taktiež poukazuje na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých
„I. Zákonné ustanovenia o povinnosti súdu doručiť vyjadrenie protistrane treba vnímať ako minimálne
štandardy kladené na súd pri doručovaní podaní strán pri napĺňaní princípu kontradiktórnosti. To,
že je súd povinný doručovať vyjadrenie protistrane aj nad rámec zákonnej úpravy, vyplýva zo
samotnej podstaty spravodlivého procesu, konkrétne zo zásady kontradiktórnosti konania. Zásada

kontradiktórnosti kladie na súdy povinnosť byť ostražitý pri jej napĺňaní a súdy sa tak nemôžu
obmedzovať len na medze zákonných príkazov. II. Ochrana základných ľudských práv a slobôd by však
mala byť praktická, účinná a funkčná. Aj z tohto dôvodu ústavný súd nie je bezvýhradným zástancom
formalistického prístupu pri posudzovaní kontradiktórnosti konania. Preto je potrebné určiť kritériá, kedy
nie je potrebné, aby súd strane doručil podanie protistrany na prípadné vyjadrenie. Tieto kritériá sa
môžu vyvíjať a formovať aj v závislosti od typu konania. Nepochybne však medzi ne patrí situácia,

ak je vyjadrenie bezobsažné, ak sa v ňom len opakujú už uvedené argumenty alebo ak v danej veci
do úvahy prichádza len určité súdom zvolené riešenie, na ktoré vyjadrenie strany nemôže mať žiadny
vplyv.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 155/2020 zo 16. decembra 2020).
134. Odvolací súd v ods. 17 odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia uviedol, v súlade so
súdom prvej inštancie, že žalobca vo vyjadrení zo dňa 01.04.2022 zopakoval svoju argumentáciu

uvedenú vo vyjadrení k námietkam. Konštatoval, že obsahom tohto podania neboli žiadne nové
podstatné skutočnosti, s ktorými by sa mal dovolateľ oboznámiť, resp. ku ktorým by bola potrebná jeho
reakcia. Taktiež uviedol, že okrem už v konaní zrejmých skutočností, obsahovalo predmetné vyjadrenie
žalobcu len jednu prílohu, a to stanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa 07.12.2016, ktoré bolo pre
rozhodnutie súdu o merite danej veci nepodstatné a z ktorého pri rozhodovaní súdy nižších inštancií

v konečnom dôsledku ani nevychádzali. Dovolací súd preto v zhode s odvolacím súdom uzavrel, že
tu namietaným postupom súdov nižších inštancií nedošlo k zmätočnostnej vade, v intenzite spôsobilej
porušiť práva dovolateľa na spravodlivý súdny proces.

135. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil deficity v

rámci zisťovania skutkového stavu veci, dosahujúce mieru až ústavnoprávnych porušení, súdy nižších
inštancií postupovali v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania, najmä zásadou
voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a princípmi všeobecnej spravodlivosti. Súd prvej inštancie
ako aj odvolací súd vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu rešpektovali ústavno-procesné zásady
(ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti,

voľného hodnotenia dôkazov), náležitým spôsobom zistili skutkový stav veci a po výklade a použití
relevantných právnych noriem rozhodli tak, že ich skutkové a právne závery nemožno považovať za
svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces. Z tohto hľadiska preto nemožno postupu súdov nižších inštancií nič vytknúť a
námietky žalovaného 4/ preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania

podľa § 420 písm. f) CSP za neopodstatnené.

136. Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené preto dospel k záveru, že procesný postup súdov,
ktoré konali v zmysle ustanovení a zásad Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za
porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale

ani z ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa
§ 420 písm. f) CSP a žalovaný 4/ ako dovolateľ neopodstatnene namieta, že odvolací súd (príp. súd
prvej inštancie) mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].

137. Z uvedených dôvodov dovolací súd k záveru, že dovolanie v časti dôvodov vyvodzovaných podľa
§ 420 písm. f) CSP nie je prípustné ako ani dôvodné, preto boli splnené podmienky pre jeho odmietnutie
podľa § 447 písm. c) CSP.

K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. e) CSP

138. Podľa § 420 písm. e) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
súd.139. Dovolateľ v súvislosti s prípustnosťou a dôvodnosťou dovolania podľa § 420 písm. e) CSP
namietal nesprávne obsadenie súdu a nesprávne vyhodnotenie povahy predmetného sporu. Súdy

nižších inštancií mali zaťažiť konanie predmetnou vadou jednak tým, že vec bola nesprávne zapísaná
a vedená ako obchodnoprávny spor, hoci podľa dovolateľa ide o občianskoprávny - spotrebiteľský spor,
a zároveň tým, že nevyhoveli návrhu na podanie prejudiciálnej otázky na Súdny dvor Európskej únie,
pričom správne nevyhodnotili status dovolateľa ako spotrebiteľa.

140. Dovolací súd v nadväznosti na už vyššie uvedené dôvody k tvrdeniu žalovaného 4/, že mal byť
v zmenkovo-právnom vzťahu voči žalobcovi posudzovaný ako spotrebiteľ, zdôrazňuje, že spotrebiteľ
je s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu definovaný ako subjekt, ktorému bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Dovolateľ
v súvislosti s týmto konaním neuzavrel žiadnu zmluvu za účelom prijatia peňažného plnenia na
spotrebiteľský účel, ani sám žiadne plnenie neprijal. Jeho postavenie je dané výlučne tým, že sa ako

avalista zmenky zaručil za splnenie peňažného záväzku žalovaného 1/, t.j. že zabezpečil jeho splatenie
v prípade, že zmenkový dlžník nebude plniť riadne a včas. Preto žiadnym spôsobom nenapĺňa legálnu
definíciu spotrebiteľa (III. ÚS 36/2019).

141. Dovolací súd taktiež už vyššie vysvetlil, že vzhľadom na skutkové okolnosti daného prípadu

je potrebné vychádzať zo záverov rozsudku SD EÚ zo dňa 14.03.2013, C-419/2011 vo veci Česká
spořitelna, a.s. v. Gerald Feichter. Podľa doktríny práva Európskej únie, vnútroštátny súd poslednej
inštancie nemá povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania v
prípade, že odpoveď na spornú otázku týkajúcu sa výkladu noriem práva EÚ možno vyvodiť z existujúcej
rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ (tzv. acte éclairé; rozsudok Súdneho dvora EÚ, C-283/81, Srl

CILFIT and Lanificio di Gavardo SpA v. Ministry of Health). Z uvedeného vyplýva, že (ani) odvolací súd
nebol povinný prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania.

142. Taktiež je potrebné konštatovať, že ak sa dovolateľ v rámci konania o dovolaní s rovnakou
požiadavkou na vyvolanie prejudiciálneho konania obrátil na dovolací súd, potom súdom poslednej

inštancie je v tomto prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky.

143. Taktiež nie je opodstatnené tvrdenie dovolateľa o nesprávnom zápise veci do súdnych registrov
týkajúcich sa sporov obchodnoprávneho charakteru, a tým o rozhodovaní sporu občianskoprávneho
charakteru nie zákonnými sudcami, resp. nesprávne obsadeným súdom.

144. Nesprávne obsadeným súdom je súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami upravujúcimi
zloženie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec prerokovať a rozhodnúť o nej. Súd treba považovať za
nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca. Zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 ústavy)
je sudca určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Základné právo na

zákonného sudcu je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania (stranu sporu), že v jeho veci
bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú
obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola
zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (z rôznych dôvodov a pre
rozličné účely) výber sudcov "ad hoc" (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).

145. Primárne je potrebné uviesť, že súdne registre majú evidenčný charakter a samotné neurčujú
právny charakter toho ktorého sporu. Súdne registre a charakter vecí/sporov do nich zapisovaných
upravuje podzákonný predpis, ktorým je vyhláška ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. o
Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a

vojenské súdy (ďalej tiež „spravovací a kancelársky poriadok“). Tradične spory zo zmeniek a šekov
rozhodovali v prvej inštancii súdy na to špecializované, čo sa odrážalo a aj v súčasnosti odráža v úprave
osobitnej, výlučnej miestnej príslušnosti, resp. kauzálnej príslušnosti [do 30.06.2016 § 9 OSP v spojení
s § 10 (Zmenkové a šekové súdy a ich obvody) zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov
Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších

predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.); do 31.05.2023 § 22 CSP (Príslušnosť v
zmenkovýchsporochašekovýchsporoch),od01.06.2023§23CSP(Príslušnosťvzmenkovýchsporoch
a šekových sporoch)]. Aj historicky išlo o súdy čo do príslušnosti špecializované na vybavovanie právnej
agendy v zmenkových a šekových veciach, ktoré súčasne vybavovali obchodnoprávnu agendu. Avšaklen to, že v zmenkovo-právnych veciach/sporoch rozhodujú sudcovia, ktorí kumulovane a paralelne
(podľa rozvrhu práce súdu príslušného na rozhodovanie v zmenkových sporoch) rozhodujú aj spory
obchodnoprávne, neznamená, že nejde o zákonných sudcov. Uvedené súvisí s úpravou príslušnosti

súdov a s rozvrhom práce daného súdu, a nie s tým, že v zmenkových sporoch sa na posúdenie
samotných uplatnených nárokov zo zmenky ako lex specialis aplikuje zákon zmenkový a šekový a k
nemu ako lex generalis Občiansky zákonník (1ObdoV/31/2010; pozn. - v prípadne zákona o cenných
papieroch viď 1Obdo/42/2015). Toto je potrebné rozlišovať. Len ako príklad a na lepšie pochopenie
dovolací súd poukazuje na aktuálnu úpravu súdnych registrov okresného súdu podľa spravovacieho

a kancelárskeho poriadku, podľa ktorej (§ 163 ods. 1 písm. b/) sa veci registra CbZm radia k veciam
obchodnoprávnej agendy, to však pre evidenčné účely, keďže súdny register má charakter evidenčnej
pomôcky (§ 148 ods. 2). Podľa Prílohy 1 spravovacieho a kancelárskeho poriadku do súdneho registra
vedeného okresným a mestským súdom "CbZm" sa zapisujú žaloby a návrhy, ktorých predmet vyplýva
zo zmenky alebo šeku okrem návrhov, ktorých predmet vyplýva zo zmenky alebo šeku, ktoré sú
uplatňované proti spotrebiteľovi v súvislosti so spotrebiteľským právnym vzťahom. Aj z uvedeného

vyplýva, že z hľadiska zápisu danej zmenkovej veci bola táto vedená na oboch súdoch nižších inštancií
v správnych súdnych registroch a vo veci (keďže nejde o spor proti spotrebiteľovi) rozhodovali z tohto
hľadiska zákonní sudcovia. To, ktorý (zákonný) sudca/senát v pridelenej veci koná, určuje rozvrh práce
daného súdu. No ak by aj vec občianskoprávneho charakteru (čo nepredstavuje vec tu posudzovaná)
bola na súde zapísaná do nesprávneho registra (napr. Cb) obchodnoprávnych vecí, neznamená to bez

ďalšieho porušenie práva na zákonného sudcu. V tomto smere dovolací súd poukazuje na ust. § 151
ods. 10 spravovacieho a kancelárskeho poriadku v platnom znení, podľa ktorého, ak bola vec zapísaná
do nesprávne určeného súdneho registra, môže byť prevedená podľa pokynu predsedu súdu do správne
určeného súdneho registra s novou spisovou značkou najneskôr do 30 dní odo dňa zapísania veci do
pôvodného súdneho registra; to platí aj vtedy, ak sa vec zapísala do nesprávne určeného súdneho

registra krajského súdu v odvolacej agende, z dôvodu, že na okresnom súde bola vec zapísaná v
nesprávne určenom súdnom registri. Ak nedôjde v lehote podľa predchádzajúcej vety k prevodu veci do
správne určeného súdneho registra, vec dokončí senát alebo samosudca podľa pôvodného pridelenia.
Napokon dovolací súd poukazuje na doterajšou súdnou praxou rešpektovaný názor, v zmysle ktorého
nedochádza k porušeniu práva na zákonného sudcu v prípade, ak občianskoprávnu vec vybavil sudca

(senát) konajúci v obchodnoprávnych veciach a naopak.

146. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil v danom prípade prípustnosť ani dôvodnosť dovolania
v časti dôvodov vyvodzovaných podľa § 420 písm. e) CSP a preto boli splnené podmienky na jeho
odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

K návrhom na prerušenie dovolacieho konania (§ 162 ods. 1 písm. b), c) CSP v spojení s § 438 ods.
1 CSP)

147. Dovolací súd návrhy dovolateľa na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b), c) CSP ako

nedôvodné zamietol.

148. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.

149. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.

150. K zamietnutiu návrhu na prerušenie dovolacieho konania z dôvodov podľa § 162 ods. 1 písm. b)
CSP v spojení s § 438 ods. 1 CSP dovolací súd uvádza, že nevzhliadol dôvod na takýto procesný postup.
Vo všeobecnosti platí, že v prípade, že k takémuto postupu dôjde a ústavný súd prijme návrh na konanie
o súlade právnych predpisov, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov alebo ich

častí, ak dospeje k záveru, že ich aplikovanie môže ohroziť základné práva a slobody, alebo ak hrozí iný
vážny nenapraviteľný následok. Dovolateľ žiada dovolací súd, aby svojím návrhom vyvolal konanie pred
ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 ústavy vo vzťahu k tvrdenej neústavnosti ustanovenia § 175 ods. 1
OSPvspojenís§471ods.2CSP,otrojdňovejlehotenapodanienámietokprotivydanémuzmenkovémuplatobnému rozkazu a koncentrácii námietkového konania. Dovolací súd primárne poukazuje na to, že
súdnemápovinnosťtakétokonaniepredústavnýmsúdomvyvolaťnapožiadaniestrany.Vtejtosúvislosti
poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 191/2014, podľa ktorého ustanovenie § 109

ods. 1 písm. b) OSP (pozn. dovolacieho súdu - teraz ide o § 162 ods. 1 písm. b/ CSP), nezakladá nárok
účastníka konania, aby sa všeobecný súd vždy stotožnil s jeho názorom, že všeobecne záväzný právny
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná. Rozhodujúce je, či všeobecný súd sám dospeje k záveru o možnom
nesúlade právneho predpisu (viď tiež rozsudok najvyššieho súdu z 22. júla 1996, sp. zn. 2Cdo/47/1996,

uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 53/1999).

151. Dovolací súd k tomu ďalej uvádza, že nepovažuje za opodstatnené vyvolanie takého konania pred
ústavným súdom, keďže dovolateľom napádaná úprava o trojdňovej lehote na podanie námietok voči
zmenkovému platobnému rozkazu je obsiahnutá v právnej norme, ktorá je (relatívne) neúčinná už od
01.07.2016 a z tohto dôvodu dovolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než takému, že nie sú

splnené opodstatnené dôvody na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov na ústavnom súde.
Aj v prípade, ak by (hypoteticky) ústavný súd v takom konaní rozhodol o nesúlade tejto právnej úpravy
s ústavou, nemalo by to žiadne (retroaktívne) účinky na relevantnosť námietok dovolateľa podaných len
v lehote podľa úpravy platnej a účinnej v dobe ich podania. Jednoducho povedané, ani dovolateľom
požadovaná neúčinnosť a následné zrušenie napádanej právnej úpravy v zmysle čl. 125 ods. 3 ústavy,

by vo výsledku nemohlo dovolateľovi spätne priniesť rozšírenie jeho procesných práv s možnosťou
prihliadať súdom aj na námietky, ktoré dovolateľ v konaní prípadne vznášal po uplynutí predmetnej
trojdňovej lehoty stanovenej § 175 ods. 1 OSP. Pritom vyvolanie konania podľa § 125 ústavy musí mať
priamu väzbu a relevantný význam pre civilné súdne konanie, ktoré má byť z tohto dôvodu prerušené.
V zmysle stabilnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, podmienkami aktívnej procesnej legitimácie

všeobecného súdu v konaní o súlade právnych predpisov, ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú
prejudicialita (aplikovateľnosť) napadnutej právnej úpravy v konaní vedenom pred všeobecným súdom
a domnienka, resp. presvedčenie všeobecného súdu o nesúladnosti ním napádanej právnej úpravy
(Macejková, I., Barány, E,, Baricová, J., Fiačan, I., Holländer, P., Svák, J. a kolektív; Zákon o Ústavnom
súde Slovenskej republiky. Komentár. 1. vydanie, Bratislava: C. H. Beck, 2020, s. 74). Keďže dovolateľ

žiada, aby dovolací súd svojím návrhom na začatie konania namietol nesúlad zákonných ustanovení
upravujúcich procesný postup súdu oproti ústave, dovolací súd poukazuje aj na uznesenie ústavného
súdu PL. ÚS 3/2014, publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu pod č. 39/2014, v
zmysle ktorého (bod 46) v prípade, ak všeobecný súd návrhom na začatie konania o súlade právnych
predpisov nenapáda ustanovenie podstatné pre samotné rozhodnutie v merite veci, ale všeobecný

súd návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov napáda procesnoprávne ustanovenie
upravujúce postup všeobecného súdu v konaní, ústavný súd konštatoval, že účelom oprávnenia
všeobecného súdu iniciovať konanie o súlade právnych predpisov (s ústavou) nie je odstraňovanie jeho
dodatočne vzniknutých pochybností o ústavnosti procesného ustanovenia, ktoré už v konaní použil a
pred bezprostredným použitím ktorého opätovne nestojí, resp. odstraňovanie pochybností všeobecného

charakteru o ústavnej konformite procesných ustanovení, ktorých bezprostredná aplikácia všeobecným
súdom neprichádza do úvahy.

152. Na margo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu uvádza, že sám zastáva názor o síce
striktnej, avšak zásade zmenkovej prísnosti a samotnému účelu zmenky zodpovedajúcej úprave

skráteného konania o zmenkovom platobnom rozkaze, vrátane nadväzujúceho konania súdu o
podaných námietkach, podľa § 175 OSP (v znení účinnom do 22.12.2015). Aj keď je dovolateľom
napádaná trojdňová lehota pomerne prísna, odzrkadľuje však osobitnú povahu konania, ktorého
predmetom je zmenkový nárok. Zmenka sa okrem iného vyznačuje aj jej vysokou likviditou, z tohto
dôvodu sa aj konanie o zmenkovom platobnom rozkaze vyznačovalo prísnou lehotou na podanie

námietok, za účelom urýchlenia konania. V súčasnosti CSP obdobné ustanovenia o zmenkovom
platobnom rozkaze neobsahuje, a ani v dôsledku toho nie je možné vyvodiť záver o naliehavosti
dovolateľom požadovaného konania o súlade právnych predpisov. Dovolateľ v skutočnosti v trojdňovej
lehote podľa § 175 OSP podal námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu, teda v dôsledku
striktnej povahy predmetného ustanovenia nemožno a priori konštatovať, že by bol ukrátený na svojich

ústavno-procesných právach, keďže mal možnosť uplatniť všetky relevantné námietky a túto možnosť
aj využil.153. Dovolací súd taktiež už vyššie uviedol dôvody, pre ktoré nie je opodstatnená argumentácie
dovolateľa, že v spore so žalobcom má status spotrebiteľa, čo predstavuje v podstate jeho nosný
argument aj v danej súvislosti, preto ani z tohto hľadiska nie je dôvod sa zaoberať ústavnosťou

namietanej procesnej normy z hľadiska zvýšenej ochrany slabšej strany (spotrebiteľa). Napokon
dovolací súd uvádza k poukazu dovolateľa na nález Ústavného súdu ČR zo 16.10.2012 Pl. ÚS 16/12 o
neústavnosti lehoty na uplatnenie námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu, že k tomuto nálezu,
ktorý pre dovolací súd v tomto konaní nie je záväzný, už v čase jeho prijatia existovali odlišné stanoviská
ústavných sudcov ČR. Práve z k nálezu pripojeného odlišného stanoviska sudcu Jiřího Nykodýma

dovolací súd cituje názor primerane konvenujúci s názorom dovolacieho senátu v danej veci, a to, že
(v slovenskom preklade): „Problém, ktorý je podanou ústavnou sťažnosťou nastolený, nie je primárne
problémom krátkosti lehoty na podanie námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu, ale je daný
tým, že sa použitie rôznych typov zmeniek, v tomto prípade blankozmenky, ktorá je koncipovaná ako
nástroj profesionálnych obchodníkov, rozšírilo do oblasti spotrebiteľských zmlúv, kde profesionálom je
len jedna strana, ktorá k jeho využívaniu pristupuje so znalosťou veci, proti ktorej stojí druhá strana, ktorá

je v drvivej väčšine prípadov naopak úplne neinformovaná. Pred dôsledkami týchto pomerov, majúcich
základ v hmotnoprávnej úprave zmenkového práva, významnejším spôsobom neochráni slabšiu stranu
dlhšia lehota na podanie opravného prostriedku. Tú je treba hľadať zasa len v hmotnoprávnej úprave,
napr. vztiahnuť na úpravu zmenkového práva, respektíve na niektoré jeho nástroje, akým je napr.
blankozmenka, ustanovenia o ochrane spotrebiteľa.“ Na tento názor dovolací súd upriamuje pozornosť

s výhradou, že keďže v danom konaní sa spotrebiteľský status dovolateľa ani nepreukázal, o to viac nie
je opodstatnená jeho argumentácia spájaná s dotknutým nálezom.

154. K zamietnutiu návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP v spojení s §
438 ods. 1 CSP, dovolací súd uvádza, že ani tento návrh nepovažuje za opodstatnený. Dovolateľ navrhol

prerušenie dovolacieho konania aj podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP za účelom podania prejudiciálnej
otázky na SD EÚ, či dovolateľa za daných okolností možno alebo nemožno považovať za spotrebiteľa
v zmysle (i) Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29 -34) ako aj v zmysle
(ii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/47/ES zo 6. júna 2002 o dohodách o finančných

zárukách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 168, 27. 06. 2002), ako aj v zmysle (iii) Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení
a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou
sa zrušuje smernica Rady 3285/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ
L 304, 22. 11. 2011). K tomu dovolací súd uvádza, že súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a

iné právne veci, je povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na SD
EÚ, aby o nej rozhodol.

155. K povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť prejudiciálnu otázku SD EÚ podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ, sa SD EÚ vyjadril v rozsudku z 27. marca 1963 vo veci Da Costa, C-28-30/62

a následne v rozsudku zo 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, kde SD EÚ konštatoval, že „článok
177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pozn. dovolacieho súdu)
sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom
položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená

otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že
správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti,
pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných
ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.“

156. Podľa vyššie uvedenej konštantnej judikatúry SD EÚ (viď tiež rozsudok zo 6. októbra 2021 vo
veci C-561/19, Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi, EU:C:2021:799, bod 33) môže
byť vnútroštátny súd oslobodený od povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku len v prípade, že: a)
položená otázka nie je relevantná alebo b) predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetomvýkladu zo strany Súdneho dvora (acte éclairé), alebo c) správny výklad práva Únie sa javí byť taký
jasný, že neponecháva miesto na žiadne primerané pochybnosti (acte clair) [m.m. III. ÚS 251/2022
(ZNaU 36/2022)].

157. Keďže, ako už bolo povedané vyššie, súdy nižších inštancií v konaní aplikovali ustanovenia ZZŠ a
ustanovenia CSP a v časti OSP, pričom právne postavenie žalovaného 4/ nevyhodnotili ako postavenie
spotrebiteľa, a preto vo veci samej nemali relevantný dôvod priamo, či podporne aplikovať právo EÚ,
v danom prípade ide o posúdenie aplikácie a interpretácie vnútroštátnych predpisov, a nie práva EÚ.

Otázky týkajúce sa práva EÚ, nastolené dovolateľom, preto v posudzovanej veci nevyvstali.

158. Dovolací súd za určujúce považuje to, že podaniu jeho návrhu na začatie konania o predbežnej
otázke bráni prekážka acte éclaire predstavovaná už vyššie citovaným rozsudkom SD EÚ zo 14.
marca 2013, C-419/11, vo veci Česká spořitelna a.s. v. Gerald Feichter, v ktorom bola vyriešená
otázka spotrebiteľského charakteru statusu konateľa/spoločníka obchodnej spoločnosti ako avalistu na

zmenke. Na tom nič nemení to, že SD EÚ, že SD EÚ vykladal ustanovenia Brusel I (44/2001) a nie
ustanovenia smerníc, na ktoré odkazoval dovolateľ, keďže pre SD EÚ bolo rozhodujúce zistenie, že
„zmenkový ručiteľ vo veci samej prevzal ručenie za záväzky spoločnosti, ktorej je konateľom a v ktorej
má väčšinový obchodný podiel“.

159. Ďalej dovolací súd uvádza, že v zmysle judikatúry SD EÚ (napr. rozsudok zo 16. decembra
1981, C-244/80 vo veci Pasquale Foglia v. Mariella Novello), musí mať prejudiciálna otázka položená
vnútroštátnym súdom pre spor kľúčový význam. Položená otázka teda musí mať reálny a priamy dopad
na konkrétny spor a nemôže mať povahu len akademickej otázky bez sporového základu. Podľa názoru
dovolacieho súdu dovolateľom nastolená otázka tieto podmienky nespĺňa, keďže k meritu danej veci

má len akademický charakter. Preto dovolací súd aj tento návrh dovolateľa na prerušenie dovolacieho
konania zamietol.

160. Podľa § 447 písm. c) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné.

161. Podľa § 447 písm. f) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.

162. Podľa § 448 CSP, dovolací súd zamietne dovolanie, ak dovolanie nie je dôvodné.

163. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže v časti nie je daná procesná prípustnosť ani dôvodnosť
dovolania podľa § 420 písm. e), f) CSP, ani prípustnosť podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a dovolanie
v časti podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je dôvodné, dovolací súd o dovolaní rozhodol tak ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Súčasne zamietol návrhy dovolateľa na prerušenie

dovolacieho konania (§ 162 ods. 3 CSP v spojení s § 438 ods. 1 CSP).

164.Onáhradetrovdovolaciehokonaniarozhodoldovolacísúdpodľa§453ods.1CSPtak,žežalobcovi
náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva, pretože žalobcovi ako úspešnej strane v dovolacom
konaní (podľa obsahu spisu) žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli.

165. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.