Decision was made at the court Okresný súd Trenčín
Judgement was issued by JUDr. Andrej Stachovič
Judgement form – Rozsudok
Source – original document (the link may not work anymore)
Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: NM-10Cpr/3/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3521200519
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Stachovič
ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:3521200519.10
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
21
NM-10Cpr/3/2021
Okresný súd v Trenčíne pred samosudcom JUDr. Andrejom Stachovičom, v právnej veci žalobcu: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XX, D. C. D., právne zastúpený JUDr. Andrejom Garom, advokátom,
so sídlom Štefánikova 14, 821 09 Bratislava, proti žalovanému: STEELAG Bánovce s.r.o., so sídlom
Partizánska 73, 957 01 Bánovce nad Bebravou, IČO: 36 338 435, právne zastúpený Advokátskou
kanceláriou JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o., so sídlom Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou, o zaplatenie
35.825,- Eur s príslušenstvom, takto
r o z h o d o l :
21
NM-10Cpr/3/2021
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi odstupné vo výške 359,40 Eur brutto do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku, spolu s 5,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 359,40 Eur od
16.02.2021 do zaplatenia.
Konanie v časti o zaplatenie 17.400,- Eur brutto sa sčasti zastavuje.
Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.
Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 100,00 %.
o d ô v o d n e n i e :
21
NM-10Cpr/3/20211. Žalobca podaním došlým súdu dňa 10.02.2021 sa domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanému
zaplatiť sumu vo výške 35.825 Eur brutto spolu s úrokmi z omeškania v sadzbe 5 % ročne zo sumy
35.825 Eur brutto odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby až do zaplatenia, to všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh odôvodnil tým, že: „Dňa 31.07.2017 uzavrel žalobca ako
ZamestnanecsožalovanýmakoZamestnávateľomPracovnúzmluvuvzneníneskoršíchdodatkov(ďalej
len „Pracovná zmluva“) na pracovnú pozíciu operátor mechanických strojov a zariadení. Dodatok č. 1
– 7 prikladáme v prílohe. Dňa 5.11.2018 došlo na pracovisku v pracovnej dobe k pracovnému úrazu
žalobcu. Žalobca vykonával pracovné činnosti a pri ich výkone spadol z pracovnej plošiny cca 70 – 75
cm (ďalej len „Pracovný úraz“). V dôsledku tohto pracovného úrazu bol žalobca odo dňa 6.11.2018 do
dňa 30.9.2020 práceneschopný. Žalovaný dokumentom označeným ako „Oznámenie poistnej udalosti“
zo dňa 9.11.2018 oznámil príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne pracovný úraz. Zároveň Žalovaný
toho istého dňa zaslal aj Záznam o registrovanom pracovnom úraze. Žalobca ku dňu 30.9.2020
ukončil PN a jej ukončenie oznámil žalovanému. Listom zo dňa 29.9.2020 označeným ako „Žiadosť
zamestnanca o preradenie na inú prácu v zmysle ust. § 55 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce“ (ďalej len
„Žiadosť o preradenie na inú prácu“) žalobca požiadal žalovaného o preradenie na inú prácu, nakoľko
podľa Odborného posudku zo dňa 1.9.2020 vypracovaného A. E. F., chirurgom (ďalej len „Odborný
posudok“) žalobca nie je schopný vykonávať doterajšiu prácu a ani podobný druh manuálnej práce,
ktorú v zmysle Pracovnej zmluvy vykonával u žalovaného. Listom zo dňa 1.10.2020 označeným ako
„Preradenie na inú prácu v rámci pracovnej zmluvy podľa § 55 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce“ (ďalej
len „Preradenie na inú prácu“) žalovaný oznámil žalobcovi, že ho v rámci pracovnej zmluvy preraďuje na
vykonávanie iného druhu práce, avšak práce, ktoré žalovaný uviedol boli totožné s prácami uvedenými
v Pracovnej zmluve žalobcu. Následne žalovaný požadoval, aby sa žalobca zúčastnil posúdenia jeho
zdravotného stavu u lekára G. A. H. I., F., odborný pracovný lekár a toxikológ, Pracovná zdravotná
služba MIOMED, s.r.o., so sídlom Mýtna ul. č. 28, 811 07 Bratislava, IČO: 44 729 081 (ďalej len „Lekár“).
Žalobca tak urobil dňa 7.10.2020, pričom Lekár na základe vykonaného posúdenia vypracoval Lekársky
posudok o zdravotnej spôsobilosti na prácu (ďalej len „Lekársky posudok“), ktorého záverom bolo, že
žalobca je dlhodobo nespôsobilý na výkon posudzovanej práce. Na základe vypracovaného Lekárskeho
posudku žalobca dňa 9.10.2020 doručil žalovanému list označený ako „Odpoveď Zamestnanca na
list Zamestnávateľa o preradení na inú prácu v rámci pracovnej zmluvy podľa § 55 ods. 2 písm. a)
Zákonníka práce“ („Odpoveď na preradenie na inú prácu“), v ktorom žalobca poukázal na závery
Lekárskeho posudku a žalovanému uviedol, že v zmysle týchto záverov nie je spôsobilý vykonávať
prácu, ktorú mu žalovaný v Preradení na inú prácu pridelil. Dňa 12.10.2020 sa u žalovaného uskutočnilo
rokovanie, ktoré inicioval žalobca. Na stretnutí žalovaný sám uviedol, že vzhľadom na Odborný posudok
a Lekársky posudok je zrejmé, že žalobca doterajšiu prácu nemôže vykonávať a zároveň uviedol, že
nevidí iný postup ako ukončiť pracovný pomer so žalobcom. Žalovaný ďalej uviedol, že má záujem
o skončenie pracovného pomeru dohodou v zmysle ust. § 76 ods. 3 Zákonníka práce s vyplatením
odstupného vo výške 10 priemerných mesačných zárobkov. Žalobca súhlasil so skončením pracovného
pomeru dohodou v zmysle ust. § 76 ods. 3 Zákonníka práce, avšak vzhľadom na závažnosť poškodenia
zdravia žalobcu v dôsledku pracovného úrazu, ako aj na postup žalovaného voči žalobcovi, žalobca
nesúhlasil s odstupným vo výške 10 priemerných mesačných zárobkov a žiadal odstupné vo výške 18
priemerných mesačných zárobkov. Na stretnutí sa účastníci tohto konania dohodli, že svoje požiadavky
bude žalobca formulovať žalovanému prostredníctvom listu. V Liste zo dňa 13.10.2020 označeným ako
„Návrh na uzatvorenie Dohody o skončení pracovného pomeru a žiadosť zamestnanca o vyčíslenie
priemerného mesačného zárobku“ (ďalej len „Návrh na uzatvorenie dohody“) žalobca uviedol svoj návrh
a podmienky na ukončenie pracovného pomeru Dohodou a to nasledovne: - Pracovný pomer bude
ukončený Dohodou o skončení pracovného pomeru, pričom v dohode bude výslovne uvedené, že
pracovný pomer bol skončený v dôsledku pracovného úrazu zamestnanca a následnej neschopnosti
zamestnanca vykonávať pridelenú prácu; Zamestnancovi bude vyplatené odstupné v zmysle ust. § 76
ods. 3 Zákonníka práce vo výške 18-násobku jeho priemerného mesačného zárobku; - Pracovný pomer
bude skončený dohodou ku dňu 16.10.2020. Následne žalovaný listom zo dňa 16.10.2020 označeným
ako „Odpoveď na návrh na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru“ (ďalej len „Odpoveď
žalovaného“) uviedol, že Lekár sa v Znaleckom posudku nezaoberal prípadným naplnením skutkovej
podstaty povinnosti žalovaného poskytnúť žalobcovi odstupné v zmysle ust. § 76 ods. 3 Zákonníka práce
a že za účelom dôsledného plnenia povinnosti žalovaného a uplatnenia práv žalobcu bude potrebný
lekársky posudok, ktorý preukázateľne stanoví, že žalobca nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz
zo dňa 5.11.2018. Aj napriek skutočnosti, že žalovaný nikdy nepopieral, že žalobca nesmie vykonávať
doterajšiu prácu v dôsledku pracovného úrazu, žalovaný zmenil svoju rétoriku a nechcel postupovaťvoči žalobcovi v zmysle ust. § 76 ods. 3 Zákonníka práce a vyplatiť mu odstupné, na ktoré mal žalobca
nárok,namiestotohochcelpreukazovaťveci,ktoréboliodzačiatkunesporné.Žalovanýdoručilžalobcovi
Výpoveď zo dňa 13.10.2020 (ďalej len „Výpoveď“), z dôvodu, že žalobca ako zamestnanec vzhľadom
na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu
prácu. Pracovný pomer medzi účastníkmi tohto konania bol ukončený dňa 31.12.2020. V januári 2021
žalovaný vyplatil žalobcovi sumu spolu vo výške 12.708,51 Eur, z čoho výška odstupného bola v
sume 11.428,60 Eur. Výplatnú pásku za mesiac december 2020 prikladáme v prílohe. Dovolíme si
tiež podotknúť že žalovaný do dnešného dňa neposkytol žalobcovi výpočet výšky odstupného a to
napriek opakovaným žiadostiam zo strany žalobcu. Zo skutočností uvedených v bode I tejto žaloby
je zrejmé, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania založený Pracovnou zmluvou bol skončený
výpoveďou z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce a to z dôvodu, že žalobca
ako zamestnanec v dôsledku pracovného úrazu vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho
posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Žalovaný žalobcovi v zmysle ust. §
76 ods. 3 Zákonníka práce vyplatil odstupné, avšak v nesprávnej výške. Na účely výpočtu priemerného
zárobku žalobcu podľa cit. ust. § 134 ods. 1 Zákonníka práce je rozhodujúcim obdobím tretí kalendárny
štvrťrok 2020, t. j. mesiace júl, august a september 2020. Avšak vzhľadom k tomu, že žalobca ako
zamestnanec v rozhodujúcom období bol dlhodobo práceneschopný a v danom období neodpracoval
ani 22 dní a ani 170 hodín v zmysle cit. ust. § 134 ods. 3 Zákonníka práce, použije sa namiesto
priemerného zárobku, pravdepodobný zárobok. Na účely výpočtu pravdepodobného zárobku žalobcu
vychádzame z tretieho kalendárneho štvrťroka 2018, t. j. mesiace júl, august a september 2018. Tento
kalendárny štvrťrok bol posledným štvrťrokom pred pracovným úrazom. Od pracovného úrazu bol
žalobca práceneschopný skoro dva roky a to od 6.11.2018 do dňa 30.9.2020. Z výplatných pások
žalobcu vyplýva, že hrubá mzda žalobcu v rozhodujúcom období predstavovala sumu 9.493,94 Eur
[t. j. 2.525,79,- Eur (hrubá mzda za mesiac júl 2018) + 4.586,12,- Eur (hrubá mzda za mesiac august
2018) + 2.382,03,- Eur (hrubá mzda za mesiac september 2018) = 9.493,94,- Eur]. Náhrada mzdy
vyplatená žalobcovi v rozhodujúcom období predstavuje sumu 2.358,41,- Eur [t. j. 124,13,- Eur (náhrada
mzdy za dovolenku za mesiac júl 2018) + 1.489,51,- Eur (náhrada mzdy za dovolenku za mesiac
august 2018) + 496,51,- Eur (náhrada mzdy za dovolenku za mesiac september 2018) + 124,13,- Eur
(náhrada mzdy za sviatok za mesiac august 2018) + 124,13,- Eur (náhrada mzdy za sviatok za mesiac
september 2018) = 2.358,41 Eur]. Žalobca v rozhodujúcom období odpracoval 307,50 hodín [t. j. 150
(odpracované hodiny za mesiac júl 2018) + 60 (odpracované hodiny za mesiac august 2018) + 97,5
(odpracované hodiny za mesiac september 2018) = 307,50]. Priemerný hodinový zárobok žalobcu tak
predstavuje sumu 23,20 Eur [t. j. 7.135,53 (hrubá mzda žalobcu v rozhodujúcom období po odpočítaní
náhrady mzdy) / 307,50 (počet hodín odpracovaných žalobcom v rozhodujúcom období) = 23,20 Eur].
V zmysle cit. ust. § 134 ods. 4 Zákonník práce sa priemerný hodinový zárobok vynásobí priemerným
počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času
zamestnanca. Výška priemerného mesačného zárobku žalobcu tak predstavuje sumu 3.480 Eur (t. j.
23,20 Eur x 150 = 3.480 Eur). Z cit. ust. § 76 ods. 3 Zákonníka práce je zrejmé, že v prípade, ak
pracovnýpomerzamestnávateľskončísozamestnancomvýpoveďouzdôvodu,žezamestnanecnesmie
vykonávať prácu pre pracovný úraz, zamestnancovi patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné
v sume najmenej desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Priemerný mesačný zárobok,
resp. pravdepodobný zárobok žalobcu je vo výške 3.480 Eur. Vychádzajúc z výšky pravdepodobného
hrubé zárobku, žalovaný mal žalobcovi v zmysle cit. ust. § 76 ods. 3 Zákonníka práce vyplatiť sumu
vo výške 34.800 Eur brutto (t.j. 3.480 Eur * 10 mesiacov = 34.800 Eur). Žalovaný však uhradil sumu
odstupného vo výške 16.375 Eur brutto, čo predstavuje sumu vo výške 11.428,60 Eur netto. Rozdiel
medzi sumou, ktorú žalovaný žalobcovi mal vyplatiť a vyplatenou výškou odstupného je suma vo výške
18.425 Eur brutto (t. j. 34.800 Eur - 16.375 Eur = 18.425 Eur). Z vyššie uvedených skutočností je
zrejmé, že žalobca má nárok voči žalovanému na doplatenie odstupného v sume 18.425 Eur brutto.
Z cit. ust. § 76 ods. 3 Zákonníka práce je zrejmé, že zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí
pracovný pomer výpoveďou z dôvodu, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz,
patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho priemerného
mesačnéhozárobku.Zákonvýslovneuvádza,žeideonajmenejdesaťnásobokpriemernéhomesačného
zárobku. Žalovaný so žalobcom ukončil pracovný pomer výpoveď z dôvodu, že pre jeho zdravotný
stav spôsobený pracovným úrazom, nemôže žalobca naďalej vykonávať doterajšiu prácu. Žalobca už
počas rokovaní so žalovaným ohľadne skončenia pracovného pomeru dohodou, žalovanému uviedol,
že vzhľadom na závažnosť poškodenia jeho zdravotného stavu spôsobeného pracovným úrazom sa
chcedomáhaťvyššiehoodstupnéhoako10priemernýchmesačnýchzárobkov.Žalobcapredpracovným
úrazomzarábalvpriemere3.000Eurmesačne.Vdôsledkupracovnéhoúrazumuselžalobcaabsolvovaťniekoľko operácií a do dnešného dňa jeho zdravotný stav nie je ustálený. Pracovný úraz sa žalobcovi
stal dňa 5.11.2018 a odo dňa 6.11.2018 do dňa 30.9.2020 bol žalobca práceneschopný. Sociálna
poisťovňa od 13.02.2019 do 13.12.2019 vyplatila žalobcovi úrazový príplatok a nemocenskú dávku a
následne od januára 2020 až do ukončenia PN žalobca nemal žiadny príjem, ani žiadnu inú dávku.
Žalobcovi sa pracovný úraz stal v produktívnom veku. Žalobca bol zároveň živiteľom rodiny a zo dňa
na deň ním prestal byť. Žalovaný má vyživovaciu povinnosť voči trom maloletým deťom, pričom dve z
týchto detí s ním žijú v spoločnej domácnosti a na jedno dieťa platí mesačné výživné. Žalobcu čaká
ešte ďalšia operácia, možno aj viac, pričom v zmysle lekárskych správ a posudkov, táto operácia
mu v podstate môže len uľaviť od bolesti, avšak jeho zápästie na dominantnej ľavej ruke úplne
zafixuje do jednej polohy, pričom žalobca bude schopný v podstate hýbať len prstami na tejto ruke.
Jeho dominantná ruka je teda úplne nefunkčná. Žalobca nevie s ľavou rukou už nič robiť, nevie
v ruke udržať žiadne predmety dlhšie ako pár sekúnd a pod. Žalobca ma v dôsledku pracovného
úrazu trvalé následky, ktoré u neho spôsobujú sťaženie jeho spoločenského uplatnenia, nakoľko nie
je a v zmysle lekárskych posudkov ani v budúcnosti nebude schopný manuálne pracovať. Je nutné
podotknúť, že žalobca je povolaním strojár nakoľko dosiahol stredoškolské vzdelanie s maturitou –
odbor strojárska konštrukcia a teda jeho pracovné schopnosti boli a sú najmä v oblasti manuálne
vykonávanej strojárenskej výroby. Zároveň postup žalovaného ohľadne skončenia pracovného pomeru
bol dosť zarážajúci. V roku 2019 totiž žalobca viackrát žiadal žalovaného o vyriešenie jeho situácie, resp.
o ponuku na skončenie pracovného pomeru, pričom žalovaný ponúkol žalobcovi skončenie pracovného
pomeru za výrazne nevýhodných podmienok, pričom mu preukázateľne viackrát ponúkal ukončenie jeho
pracovného pomeru bez primeraného odstupného a tiež sa vyhýbal uviesť, že pracovný pomer končí
práve v dôsledku straty spôsobilosti žalobcu vykonávať prácu v dôsledku pracovného úrazu. Žalovaný
dokonca zaslal žalobcovi výpočet jeho odstupného vo výške 2.047,64 Eur pričom uviedol, že sa jedná
o veľkorysú ponuku z jeho strany. Žalovaný viac ako rok a pol využíval zlú finančnú a zdravotnú situáciu
žalobcu a robil všetky úkony smerujúce k tomu, aby žalobcu pripravil o jeho nároky voči žalovanému
ako zamestnávateľovi, ktoré mu garantuje Zákonník práce. Žalovaný až v júli 2020 na základe ich
obšírnej a mesiace trvajúcej e-mailovej a osobnej komunikácie predložil žalobcovi návrh na skončenie
pracovného pomeru dohodou s tým, že opäť zámerne neuviedol dôvod skončenia pracovného pomeru
v dôsledku pracovného úrazu, aby žalobcovi nevznikol nárok na odstupné. E-mailovú komunikáciu a
návrh dohody prikladáme v prílohe. Následne sa žalovaný úplne odmlčal a až po tom ako žalobca
požiadal o preradenie na inú pre neho vhodnú prácu, začal žalovaný komunikovať. Žalovaný následne
spochybnil žalobcom predložený Odborný posudok a poslal ho na lekárske vyšetrenie. Na základe
vypracovaného Lekárskeho posudku, žalovaný začal so žalobcom rokovať o skončení pracovného
pomeru, potvrdil, že žalobca nie je schopný dlhodobo vykonávať doterajšiu prácu a že najlepšie bude,
ak sa pracovný pomer skončí dohodou. Po tom ako žalobca formuloval svoje požiadavky na vyplatenie
vyššieho odstupného ako 10 priemerných mesačných zárobkov, žalovaný zmenil svoju argumentáciu a
žiadal preukázať, že zdravotný stav žalobcu je spôsobený pracovným úrazom, a to aj napriek tomu, že
dovtedy túto skutočnosť nikdy nespochybňoval. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, závažnosť
následkov pracovného úrazu, trvalé následky týmto úrazom spôsobené a nezákonný postup, jednanie
a zneužívanie postavenia žalovaného voči žalobcovi žalobca si voči žalovanému uplatňuje odstupné
v sume 15 priemerných mesačných zárobkov. Je to o 5 priemerných mesačných zárobkov viac, ako
Zákonník práce v cit. ust. § 76 ods. 4 ustanovuje ako minimálnu výšku. Suma o ktorú žalobca požaduje
navýšenie je vypočítaná nasledovne: 3.480 Eur (suma pravdepodobného hrubého zárobku uvedená
v bode 1 tohto článku) * 5 (počet mesiacov) = 17.400 Eur brutto. Na základe vyššie uvedených
skutočností sa žalobca domáha zaplatenia: 18.425 Eur brutto - doplatok rozdielu medzi vyplatenou
výškou odstupného a výškou na ktorú žalobcovi vznikol nárok, 17.400 Eur brutto - suma predstavujúca
navýšenie sumy odstupné o 5 priemerných mesačných zárobkov.“
2. Dňa 15.02.2021 súd žalobu doručil žalovanému na vyjadrenie. Žalovaný v podaní došlým súdu
02.03.2021 uviedol nasledovné: „S tvrdeniami žalobcu uvedenými v žalobe zo dňa 01.02.2021 žalovaná
nesúhlasí, nakoľko sú v rozpore so skutkovým ako aj právnym stavom. Zároveň uplatňuje nasledovné
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. 1. Žalobca nemá nárok na doplatenie odstupného
vo výške 18.425,- Eur brutto, tak ako to požaduje v žalobe, nakoľko odstupné vo výške 16.375,- Eur
brutto bolo žalovanou vypočítané, žalobcovi preukázané (položkovito vo výplatnej páske) a vyplatené
v súlade so zákonom (§ 134 ods. 3 Zákonníka práce). 2. Žalobca nemá nárok ani na zvýšenie sumy
odstupného vo výške 17.400,- Eur brutto, tak ako to požaduje v žalobe, nakoľko nárok na odstupné
podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce vo výške vyššej ako 10 mesiacov priemernej mesačnej mzdy
má zamestnanec jedine v prípade ak by to bolo dohodnuté v kolektívnej zmluve alebo v dohodeso zamestnávateľom. 1.1. Dňa 31.07.2017 uzatvoril žalobca ako zamestnanec so žalovanou ako
zamestnávateľom pracovnú zmluvu č. XXX, v zmysle ktorej žalovaná prijala žalobcu do pracovného
pomeru na pracovnú pozíciu - operátor mechanických strojov a zariadení. Doba trvania pracovného
pomerubolauzatvorenánadobuurčitúdo28.02.2018azákladnámzdažalobcubolavovýške3,40,-Eur/
hodina. Dohodami o zmene pracovnej zmluvy č. 1 až 6 došlo k dvojnásobnému predĺženiu pracovného
pomeruakzvýšeniumzdyažnasumu4,60,-Eur/hodina.1.2.Dohodouozmenepracovnejzmluvyč.7zo
dňa 31.07.2019, teda trištvrte roka po úraze, v čase keď bol žalobca práceneschopný, došlo k predĺženiu
doby trvania pracovného pomeru, a to na dobu neurčitú, čo preukazuje, že nič nenasvedčovalo v
tom čase tomu, že by žalobca nemohol ďalej vykonávať svoju prácu, inak by predsa neprejavoval
vôľu zotrvať v pracovnom pomere. 2.1. Dňa 05.11.2018 malo dôjsť k pracovnému úrazu žalobcu,
spôsobeného momentálnymi zmyslovými nedostatkami na strane zamestnanca, ktorý pri výkone práce
vykonal nekoordinovaný pohyb, zakopol na schodíku a spadol na ľavú ruku (viď záznam o registrovanom
pracovnom úraze). 2.2. V lekárskej správe žalobcu zo dňa 05.11.2018 A. I. J. v znení nálezu A. A. K.
je uvedené, že žalobca ...... pred dvoma rokmi mal poškodenú vonkajšiu časť ľavej ruky – zlomenina/
bol ošetrovaný v Dubnici. 2.3. Z uvedenej lekárskej správy tak vyplýva, že žalobca mal na ľavej ruke
už predošlé zranenie, a to zlomeninu, preto v kontexte so správaním žalobcu popísaným v bode 1.2.
tohto vyjadrenia žalovaná nemala dôvod sa v tom čase domnievať, že by žalobca nemal byť schopný
vykonávať prácu v príčinnej súvislosti s uvedeným úrazom. 3.1. V dôsledku úrazu bol žalobca od
06.11.2018 do 30.09.2020 práceneschopný. Dňa 23.10.2019 na základe lekárskej správy ošetrujúcej
lekárky žalobcu v nadväznosti na doporučenia traumatológa A. L., M. z Kliniky úrazovej chirurgie
Bratislava, v zmysle ktorej vyjadrenia bude nutná zmena pracovného zaradenia – preradenie do fyzicky
na horné končatiny menej náročnej práce, žalobca žalovanú požiadal o preradenie na pracovnú pozíciu,
na ktorej bude žalobcova ľavá ruka menej zaťažovaná, čomu žalovaná vyhovela a oznámením zo
dňa 06.11.2019 žalobcu preradila na vykonávanie iného druhu práce v rámci pracovnej zmluvy, pri
ktorej by žalobca ľavú ruku menej zaťažoval, pričom opis menej zaťažujúcich prác žalovaná žalobcovi
opísala. 3.2. Dňa 20.11.2019 zaslal žalobca žalovanej žiadosť, že z dôvodu plánovanej operácie, za
predpokladu, že u žalobcu dôjde k ukončeniu práceneschopnosti a nastúpeniu do práce, nemôže
žalobca vykonávať ani práce na pracovnej pozícii, na ktorú ho žalovaná v rámci pracovnej zmluvy
preradila. Žalovaná vyhovela aj tejto žiadosti žalobcu a zaslaním zo dňa 28.11.2019 ho preradila
na inú pracovnú pozíciu v rámci pracovnej zmluvy bez zaťažovania ľavej ruky v zmysle pracovnej
zmluvy za súčinnosti ďalšieho operátora. Ďalej žalovaná žalobcovi uviedla, že v záujme spravodlivého
riešenia veci navrhuje, aby sa žalobca podrobil posúdeniu odborného pracovného lekára žalovanej a
aby tento vyhotovil aj lekársky posudok v ktorom sa bude zaoberať aj znakom dlhodobosti. 3.3. Dňa
28.02.2020 predchádzajúci právny zástupca žalobcu adresoval žalovanej e-mail, v ktorom v prílohe
označenej ako žiadosť o preplatenie dovolenky zo dňa 27.02.2020 žalobca uviedol, že absolvoval
ďalšiu operáciu zápästia ľavej ruky, pričom jeho práceneschopnosť naďalej trvá. Žalobca žalovanú
zároveň požiadal o preplatenie nevyčerpanej dovolenky za rok 2018 v trvaní 8 dní. 3.4. Dňa 28.04.2020
predchádzajúci právny zástupca žalobcu zaslal žalovanej oznámenie a výzvu, v ktorom oznámil, že
práceneschopnosť žalobcu trvá a zároveň žalovanú požiadal o vyjadrenie k možnému skončeniu
pracovného pomeru na základe dohody, súčasťou ktorej by bolo vyplatenie odstupného vo výške
najmenej 10.000,- Eur, teda odstupného, ktoré zodpovedá výpočtu žalovanej zo 16.12.2019 žalobcovmu
priemernému mesačnému zárobku za približne 5 mesiacov. 3.5. Žalobca práceneschopnosť ukončil až
ku dňu 30.09.2020. 3.6. Dňa 29.09.2020 žalobca žalovanej zaslal oznámenie o ukončení PN a žiadosť
zamestnanca o preradenie na inú prácu v zmysle ust. § 55 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, v ktorej
žalobca žalovanej oznámil, že ku dňu 30.09.2020 ukončuje PN a následne od 01.10.2020 nastupuje
do práce u žalovanej. Žalobca požiadal žalovanú o preradenie na inú prácu s odkazom na odborný
posudokA.E.F.zodňa01.09.2020,vktoromjeuvedené,ževdôsledkuzraneníachronickýchnásledkov
predmetného pracovného úrazu žalobca nebude schopný vykonávať svoju prácu a ani podobný druh
manuálnej práce s tým, že predpokladá zníženú pracovnú schopnosť o cca 50 %. Žalobca taktiež
žiadal žalovanú, aby žalovaná zabezpečila posúdenie žalobcovho zdravotného stavu a spôsobilosti na
vykonávanie práce u pracovnej zdravotnej služby alebo pracovného lekára žalovanej. Taktiež žalobca
požadoval, aby mu žalovaná na obdobie nevyhnutne potrebné na zabezpečenie posúdenia žalobcovho
zdravotného stavu nariadila čerpať dovolenku a to počnúc dňom 01.10.2020, čomu bolo vyhovené. 3.7.
Na základe žiadosti žalobcu žalovaná dňa 01.10.2020 preradila žalobcu na inú prácu v rámci žalobcovej
pracovnej zmluvy so zohľadnením jeho zdravotného stavu s tým, že práce bude vykonávať v rozsahu
zodpovedajúcom obmedzenej hybnosti v ľavom zápästí dominantnej končatiny a sily úchopu o cca
50% (v zmysle odborného posudku). Zároveň žalovaná okamžite zabezpečila posúdenie zdravotného
stavu žalobcu a spôsobilosti na vykonávanie práce prostredníctvom pracovnej zdravotnej služby, pričomtermín posúdenia bol dohodnutý na deň 07.10.2020. 3.8. Listom zo dňa 09.10.2020 žalobca žalovanej
na základe posúdenia zdravotného stavu zabezpečeného žalovanou u pracovného lekára a toxikológa
G. A. H. I., F. oznámil, že v zmysle lekárskeho posudku tohto lekára je žalobca dlhodobo nespôsobilý
na výkon posudzovanej práce a preto žalobca nemôže ani vykonávať pridelené práce žalovanou, ktoré
majú byť totožné s náplňou práce v pracovnej zmluve. Žalobca v liste zo dňa 09.10.2020 uviedol: „V
nadväznosti na vyššie uvedené nesúhlasím a neakceptujem Vami pridelenú prácu v zmysle Vášho
listu zo dňa 01.10.2020“. 3.9. Z vyššie uvedeného skutkového stavu týkajúceho sa preradenia žalobcu
na iné práce jednoznačne vyplýva, že cieľom žalovanej bolo vždy vyhovieť žalobcovým žiadostiam o
preradenienainúprácu,pričompripreraďovanínainúprácužalovanávždyzohľadňovalazdravotnýstav
žalobcu. Celkovo žalovaná preradila žalobcu na inú prácu tri krát (preradenie zo dňa 06.11.2019, zo dňa
28.11.2019 a zo dňa 01.10.2020). Z preradenia na inú pracovnú pozíciu v rámci pracovnej zmluvy zo dňa
28.11.2019 jednoznačne vyplýva, že cieľom a snahou žalovanej bolo, aby žalobcovi čo najviac pomohla
sa opäť začleniť do pracovného procesu, pričom žalovaná žalobcovi opísala pracovné činnosti, ktoré by
mal žalobca vykonávať bez zaťažovania ľavej ruky a za súčinnosti ďalšieho operátora. Práca žalobcu
by tak spočívala hlavne vo vizuálnej kontrole chodu stroja a obslužného panela, zapisovania hmotnosti
vzoriek vyrábaného výrobku a štítkov. Pri preradení na inú prácu zo dňa 01.10.2020 žalovaná žalobcovi
opäť uviedla opis jeho prác, pri ktorých žalovaná zohľadnila aj to, že žalobca má predmetné práce
vykonávať v rozsahu zodpovedajúcom obmedzenej hybnosti v ľavom zápästí dominantnej končatiny a
sily úchopu o cca 50 % (v zmysle odborného posudku). Nakoľko pri stroji pracujú dvaja zamestnanci,
práca žalobcu bola obmedzená na vydávanie pokynov na manuálne práce druhému zamestnancovi.
Napriek vyššie uvedenej snahe žalovanej sa žalobca vyjadril, že nesúhlasí a neakceptuje žalovanou
pridelenú prácu v zmysle jej listu zo dňa 01.10.2020. V žiadnom prípade nemožno súhlasiť s výrokom
žalobcu, že pri preradení išlo o práce totožné. 4.1. Dňa 07.10.2020 vypracoval G. A. H. I., F. lekársky
posudok o zdravotnej spôsobilosti na prácu č. 8679 žalobcu, z ktorého vyplýva jediný záver, a to že
žalobca je dlhodobo nespôsobilý na výkon posudzovanej práce. 4.2. V lekárskom posudku sa však lekár
nezaoberalprípadnýmnaplnenímskutkovejpodstatypovinnostižalovanejposkytnúťžalobcoviodstupné
podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce. Za účelom dôsledného plnenia povinností žalovanej a uplatnenia
práv žalobcu, bol preto v zmysle komentára k § 76 ods. 3 Zákonníka práce potrebný lekársky posudok,
ktorým bude preukázateľne stanovené (aj vzhľadom na predchádzajúci úraz ľavej ruky žalobcu), že
nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz zo dňa 05.11.2018. 4.3. Dňa 13.10.2020 preto žalovaná
adresovala pracovnej zdravotnej službe MIOMED, s.r.o. žiadosť k lekárskemu posudku o zdravotnej
spôsobilosti na prácu EČ: XXXX, v ktorej žalovaná žiadala o doplnenie stanoviska, či zamestnanec
nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz. 5.1. Dňa 13.10.2020 žalobca žalovanej zaslal návrh na
uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru a žiadosť zamestnanca o vyčíslenie priemerného
mesačného zárobku a o výpočet náhrady za nevyčerpanú dovolenku, kde žalobca poukázal na záver
lekárskeho posudku G. A. H. I., F. (v zmysle ktorého je žalobca dlhodobo nespôsobilý na výkon
posudzovanej práce) a uviedol svoj návrh a podmienky na uzatvorenie dohody o skončení pracovného
pomeru,vktoromžalobcaokreminéhopožadovalvyplatenieodstupnéhovzmysle§76ods.3Zákonníka
práce vo výške 18-násobku jeho priemerného mesačného zárobku, na čo žalovaná listom zo dňa
16.10.2020 reagovala tak, že lekár sa v lekárskom posudku zo dňa 07.10.2020 nezaoberal prípadným
naplnením skutkovej podstaty povinnosti žalovanej poskytnúť žalobcovi odstupné podľa § 76 ods. 3
Zákonníka práce, na základe čoho uviedla, že nepristupuje na takú dohodu, na základe ktorej by sa
nad rámec zákona zaviazala k zaplateniu odstupného vo výške nad zákonnú povinnosť. 5.2. Okamžite
po tom, ako žalovaná obdržala lekársky posudok, doručila žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru
podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce zo dňa 13.10.2020 z dôvodu, že žalobca ako zamestnanec
vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať
doterajšiu prácu, s tým, že žalobca odmietol preradenie na práce iného druhu so zohľadnením jeho
zdravotného stavu a žalovaná ako zamestnávateľ nemá možnosť žalobcovi ponúknuť inú prácu, ktorá
by zodpovedala jeho zdravotnému stavu, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo v pracovnej
zmluve dohodnuté ako miesto výkonu práce a zároveň ani nemá pre žalobcu žiadnu inú vhodnú
prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a ani v inom mieste, a ani prácu,
ktorá predpokladá podrobenie sa predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. 5.3. Žalobca na uvedené
reagoval vyjadrením k Odpovedi na návrh na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru zo
dňa 23.10.2020, kde žalobca uviedol, že išlo nepochybne o pracovný úraz, v dôsledku ktorého sa
žalobca stal dlhodobo nespôsobilý na výkon posudzovanej práce. 6.1. Pracovný pomer medzi žalobcom
a žalovanou bol ukončený dňa 31.12.2020. 6.2. V januári 2021 žalovaná vyplatila žalobcovi odstupné vo
výška priemerného mesačného zárobku za 10 mesiacov, pričom z výplatnej pásky žalobcu za december
2020 vyplýva, že odstupné bolo vo výške 16.375 Eur. 7.1. Žalobca v žalobe uviedol, že jeho dominantnárukajeúplnenefunkčná,ženeviesľavourukouužničrobiť,vrukeudržaťžiadnepredmetydlhšieakopár
sekúnd a pod. Žalobca tak má mať v dôsledku pracovného úrazu trvalé následky, ktoré u neho spôsobujú
sťaženiejehospoločenskéhouplatnenia,nakoľkoniejeavzmyslelekárskychposudkovanivbudúcnosti
nebude schopný manuálne pracovať. Žalobca taktiež uviedol, že je povolaním strojár nakoľko dosiahol
stredoškolské vzdelanie s maturitou – odbor strojárska konštrukcia a teda jeho pracovné schopnosti boli
a sú najmä v oblasti manuálne vykonávanej strojárenskej výroby. 7.2. K vyjadreniam žalobcu o rozsahu
poškodenia jeho ľavej ruky a následného sťaženia spoločenského uplatnenia žalovaná uvádza, že
žalovaná má vedomosť, že žalobca už pracuje u iného zamestnávateľa - pravdepodobne v spoločnosti
TANAX TRUCKS a.s., čo preukazuje, že žalobca sa aj napriek pracovnému úrazu vie spoločensky
uplatniť a zaradiť sa do pracovného procesu. 8.1. Žalovaná uvádza, že z úrazového poistenia žalovanej
bolo žalobcovi zo Sociálnej poisťovne vyplatené všetko, na čo mal žalobca nárok. O presnej sume, ktorá
bola žalobcovi vyplatená v rámci úrazového poistenia žalovanej zo Sociálnej poisťovne, ale žalovaná
nemá vedomosť. Žalovaná má ale vedomosť o tom, že žalobca si uplatnil nárok na úrazovú rentu.
V tejto súvislosti žalovaná predkladá ako prílohu vyžiadanie dokladov od Sociálnej poisťovne zo dňa
18.11.2020, na ktoré však neobdržala odpoveď. 1.1. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaná žalobcovi
v zmysle § 76 ods. 3 Zákonníka práce vyplatila odstupné, avšak v nesprávnej výške. Žalovaná trvá na
tom, že odstupné bolo žalobcovi vyplatené v správnej výške a žalobca nemá žiaden nárok na doplatenie
odstupného. 2.1. Žalobca v žalobe uviedol, že na účely výpočtu jeho priemerného zárobku podľa §
134 ods. 1 Zákonníka práce je rozhodujúcim obdobím tretí kalendárny štvrťrok 2020, t.j. mesiace júl,
august a september 2020. Avšak vzhľadom k tomu, že žalobca ako zamestnanec v rozhodujúcom
období bol dlhodobo práceneschopný a v danom období neodpracoval ani 22 dní a ani 170 hodín
v zmysle § 134 ods. 3 Zákonníka práce, sa použije namiesto priemerného zárobku, pravdepodobný
zárobok. Na účely výpočtu pravdepodobného zárobku žalobca vychádzal z tretieho kalendárneho
štvrťroka 2018, t.j. mesiace júl, august a september 2018. Tento kalendárny štvrťrok bol posledným
štvrťrokom pred pracovným úrazom. Od pracovného úrazu bol žalobca práceneschopný skoro dva
roky a to od 06.11.2018 do dňa 30.09.2020. 2.2. Žalobca však poukazuje na neaktuálne znenie § 134
ods. 3 Zákonníka práce. Žalobca uviedol znenie, ktoré bolo účinné do 30.04.2018. Od 01.05.2018 je
znenie § 134 ods. 3 Zákonníka nasledovné: Ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval
aspoň 21 dní alebo 168 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok.
Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho
obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. 2.3. Určenie rozhodujúceho obdobia žalobcom nie je
správne. Vzhľadom k tomu, že pracovný pomer žalobcu skončil 31.12.2020 je rozhodujúcim obdobím
pre výpočet odstupného žalobcu tretí kalendárny štvrťrok 2020, t.j. mesiace júl, august, september
2020. 2.4. Keďže žalobca v tomto rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 21 dní alebo aspoň 168
hodín vypočítala žalovaná žalobcov pravdepodobný priemerný hodinový zárobok, ktorý by žalobca
pravdepodobne zarobil, keby pracoval. 2.5. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce, priemerný zárobok sa
zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné
miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa
tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v
roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok
sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. 3.1 Žalovaná pri výpočte odstupného vychádzala z §
134 ods. 4 Zákonníka práce, t.j. z priemerného mesačného zárobku žalobcu. 3.2. Dňa 01.07.2019
prijala žalovaná internú smernicu zamestnávateľa o odmeňovaní. Z internej smernice zamestnávateľa
o odmeňovaní z článku I., bodu 1.4 vyplýva, že táto smernica je záväzná pre Zamestnávateľa a pre
zamestnancov Zamestnávateľa pracujúcich na pracovnej pozícii vedúci stroje EVG (teda aj na žalobcu),
ktorí sú so Zamestnávateľom v pracovnom pomere (ďalej ako „Zamestnanci“). 3.3. Z článku II., bodu 2.1
internej smernice zamestnávateľa o odmeňovaní vyplýva, že zamestnávateľ na základe individuálneho
rozhodnutia poskytne Zamestnancom mesačnú odmenu vo výške, ktorá spolu so mzdou Zamestnancov,
vrátane všetkých zákonných príplatkov súvisiacich s prácou, ktoré im prináležia v zmysle ustanovení
Zákonníka práce, nepresiahne vopred stanovený a určený limit na jedného Zamestnanca, ktorý je
určený Zamestnávateľom. Tento limit je stanovený na 10,-Eur za hodinu aj za prácu nadčas. 3.4. V
zmysle článku III., bodu 3.1 internej smernice zamestnávateľa o odmeňovaní, táto smernica je platná
a účinná po dobu troch (3) mesiacov, a to: júl až september 2019. Dodatkami č. 1 až č. 3 bolo trvanie
a platnosť smernice predlžované, pričom v zmysle dodatku č. 3 táto smernica je platná a účinná až
do decembra 2020. 3.5. V tejto súvislosti žalovaná predkladá aj zoznam pracovníkov zaradených ako
vedúci stroja EVG k 01.07.2019, t.j. zoznam pracovníkov, ktorých sa táto interná smernica o odmeňovaní
týka. Do tohto zoznamu pracovníkov je zaradený aj žalobca, nakoľko aj on vykonával prácu ako vedúci
stroja EVG. 3.6. Z vyššie uvedených skutočností vyplývajúcich zo smernice o odmeňovaní vyplýva, žežalobcovi ako vedúcemu stroja EVG by pri splnení stanovených podmienok bola poskytnutá odmena
vo výške, ktorá spolu so mzdou žalobcu, vrátane všetkých zákonných príplatkov súvisiacich s prácou,
ktoré mu prináležia v zmysle ustanovení Zákonníka práce, nepresiahne limit 10,-Eur/ hod, a to aj za
prácu nadčas (to znamená, že v prípade práce nadčas alebo nočnej práce by žalobca, ale ani iný
zamestnanec pracujúci ako vedúci stroja EVG nezarobil viac ako 10 Eur za hodinu). Priemerný hodinový
zárobok je teda vo výške 10 Eur na hodinu. 3.7. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce, priemerný
zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri
desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok,
postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín
pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný
mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. 3.8. Priemerný počet pracovných dní
pripadajúcich v roku na jeden mesiac je v dlhodobom priemere 21,74 dní. 3.9. V zmysle pracovnej
zmluvy žalobcu zo dňa 31.07.2017 je jeho pracovný čas 37,5 hodín týždenne (prestávka na odpočinok
a jedenie v trvaní 30 minút sa do pracovnej doby nezapočítava), t.j. 7,5 hodiny denne (37,5 hod. / 5
dní = 7,5 hod./deň). 3.10. Pri tejto metóde výpočtu priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v
roku na jeden mesiac je: • pri 7,5-hodinovom pracovnom čase 21,74 (dní) x 7,5 (hod.) = 163,05. *V
roku 2020 je spolu 262 pracovných dní a platených sviatkov. Pri 7,5-hodinovom pracovnom čase je to
1965 pracovných hodín (vrátane platených sviatkov) a priemer 163,75 hodín na mesiac (262 x 7,5 =
1965, 1965/12=163,75) . 3.11. Priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac
podľa týždenného pracovného času zamestnanca je 163,75 hodín. 3.12. Vynásobením priemerného
hodinového zárobku vo výške 10,- Eur a priemerného počtu pracovných hodín pripadajúcich v roku
na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca vo výške 163,75 hodín, dostaneme
priemerný mesačný zárobok vo výške 1.637,50 Eur (163,75 hod. x 10,-Eur). V zmysle vyššie uvedených
čísel je tak priemerný mesačný zárobok vo výške 1.637,50 Eur. 3.13. Vzhľadom na vyššie uvedený
výpočet má žalovaná za to, že priemerný mesačný zárobok žalobcu je vo výške 1.637,50 Eur a výpočet,
ktorý uviedol žalobca v zmysle ktorého má byť výška priemerného mesačného zárobku žalobcu vo
výške 3.480 Eur, je v rozpore so zákonom. 3.14. Pri výpočte odstupného žalobcu, ktorý je vo výške
10 násobku jeho priemerného mesačného zárobku postupovala žalovaná nasledovne: 1.637,50 Eur
(priemerný mesačný zárobok žalobcu) x 10 mesiacov (počet mesiacov ako nárok na odstupné) = 16.375
Eur Žalobcov nárok na odstupné bol vo výške 16.375 Eur brutto. Túto sumu žalovaná žalobcovi vyplatila
v januári 2021, čo vyplýva aj z výplatnej pásky žalobcu za december 2020. 3.15. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti má žalovaná za to, že žalovaná vyplatila žalobcovi odstupné v správnej výške a nie
jepretosprávnetvrdeniežalobcu,vzmyslektoréhožalobcatvrdí,žemánároknadoplatenieodstupného
v sume 18.425 Eur brutto. 4.1. Vyjadrenie k priemernému hodinovému zárobku žalobcu Podľa vyššie
uvedených výpočtov žalovanej je výška priemerného mesačného zárobku žalobcu 1.637,50 Eur brutto,
čo žalovaná vypočítala v zmysle § 134 ods. 4 Zákonníka práce, kde priemerný hodinový zárobok bol vo
výške 10 Eur na hodinu a priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa
týždenného pracovného času zamestnanca bol 163,75 hodín. Priemerný hodinový zárobok žalovaná
stanovila v zmysle internej smernice o odmeňovaní zo dňa 01.07.2019 na 10 Eur za hodinu. Žalobca
pri svojom výpočte priemerného mesačného zárobku vychádzal z priemerného hodinového zárobku vo
výške 23,20 Eur, čo je úplne v rozpore so skutkovým stavom, ako aj v rozpore so zákonom. V zmysle
dohody o zmene pracovnej zmluvy č. X zo dňa 28.09.2018 bola základná mzda žalobcu vo výške
4,6000 Eur/hodina, pričom táto suma je ako tarifný plat uvedená na výplatných páskach žalobcu za
mesiace október, november, december 2020. Žalovaná poukazuje na skutočnosť, že najvyšší prípustný
hodinový zárobok žalobcu v zmysle internej smernice o odmeňovaní bol vo výške 10 Eur/hod., čo je
uvedené aj ako priemer PPÚ vo výplatných páskach žalobcu za mesiace október, november a december
2020. Žalovaná poukazuje, že žalobca žiadnym spôsobom nenamietal túto sumu vo výške 10,-Eur/
hod, ani v prípade vyplatenia náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, ktorá mu bola vyplácaná
v mesiacoch október až december 2020. V zmysle zoznamu pracovníkov zaradených ako vedúcich
stroja EVG k 01.07.2019, na ktorých sa vzťahuje interná smernica o odmeňovaní, je medzi týmito
pracovníkmi zaradený aj žalobca spolu s ďalšími pracovníkmi. V tejto súvislosti predkladáme ako dôkazy
pracovné zmluvy niektorých týchto pracovníkov z uvedeného zoznamu, z ktorých vyplýva, že všetci
(vrátane žalobcu) boli prijatí do pracovného pomeru na druh práce – operátor mechanických strojov a
zariadení. Porovnaním týchto pracovných zmlúv s pracovnou zmluvou žalobcu vyplýva skutočnosť, že
žalobca je dôvodne zaradený medzi týchto pracovníkov a preto sa na neho vzťahuje interná smernica
žalovanej o odmeňovaní. Ako dôkazy predkladáme aj výplatné pásky A. G., A. I. a K. N. za mesiace
júl, august, september 2020, z ktorých vyplýva, že aj títo zamestnanci, ktorí sú zaradení v zozname
pracovníkov, na ktorých sa vzťahuje interná smernica žalovanej o odmeňovaní mali vyplatenú sumu10,-Eur/hodinu, aj keď ich základná mzda v zmysle dohôd o zmene pracovných zmlúv je nižšia (vo
výplatných páskach uvedené ako tarifný plat). V zmysle vyššie uvedeného je preto nepochybné, že
aj na žalobcu sa vzťahovala interná smernica žalovanej o odmeňovaní a preto najvyššia prípustná
výška jeho hodinového zárobku bola vo výške 10,-Eur. 1.1. Žalobca v žalobe poukázal na § 76 ods. 3
Zákonníka práce, z ktorého má byť podľa žalobcu zrejmé, že zamestnancovi s ktorým zamestnávateľ
skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodu, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovný
úraz, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho priemerného
mesačného zárobku. Pričom podľa žalobcu zákon výslovne uvádza, že ide o najmenej desaťnásobok
priemerného mesačného zárobku. 1.2. Zákonník práce pri skončení pracovného pomeru z dôvodu,
že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, ustanovuje, že takému zamestnancovi
patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné vo výške 10 násobku priemerného mesačného
zárobku. Neexistuje zákonné ustanovenie, ktoré by ukladalo povinnosť žalovanej vyplatiť žalobcovi
odstupné vo vyššej miere. Pokiaľ zákonodarca používa v ustanoveniach § 76 Zákonníka práce pojem
„najmenej“ (odkazujúc na použiteľné komentáre a dôvodovú správu k ZP) žalovaná poukazuje, že
Zákonník práce zakotvuje minimálnu výšku odstupného s tým, že vyššie odstupné môže zamestnávateľ
dohodnúť so zamestnancom v pracovnej zmluve, vo vnútornom predpise alebo v kolektívnej zmluve. Až
nazákladetakéhotodojednaniavznikázamestnancovinároknaodstupnévovýškevyššejakostanovuje
zákon. 1.3. Vzhľadom k tomu, že žiadna takáto dohoda o vyššom odstupnom v pracovnej zmluve, vo
vnútornom predpise alebo v kolektívnej zmluve neexistuje, bola žalovaná povinná vyplatiť žalobcovi
odstupné, ktoré zodpovedá 10 násobku jeho pravdepodobného hrubého zárobku, čo žalovaná aj urobila
a to v januári 2021, čo vyplýva aj z výplatnej pásky žalobcu za december 2020. 1.4. Podľa použiteľného
komentára k § 76 Zákonníka práce, zamestnávateľ vypláca odstupné po skončení pracovného pomeru
v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa zamestnávateľ
na výplate odstupného nedohodne so zamestnancom inak (napr. na vyplatení odstupného v deň
skončenia pracovného pomeru, prípadne na vyplatení odstupného v neskoršom výplatnom termíne a
pod.). 1.5. Podľa použiteľného komentára k § 76 Zákonníka práce, ZP zakotvuje len minimálnu výšku
odstupného. Vyššie odstupné môže byť dohodnuté v kolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve, prípadne
v osobitnej dohode (pri dodržaní zásady rovnakého zaobchádzania). 1.6. Vzhľadom na vyššie uvedené
tak žalobca nemá žiaden nárok na zvýšenie sumy odstupného, nakoľko neexistuje žiadne zákonné
ustanovenie, ktoré by odôvodňovalo povinnosť žalovanej vyplatiť žalobcovi odstupné vo vyššej miere.
Žalovaná si svoju zákonnú povinnosť splnila a vyplatila žalobcovi odstupné vo výške desaťnásobku
jeho priemerného mesačného zárobku. 2.1. Žalobca uviedol, že pred pracovným úrazom mal zarábať
v priemere 3.000,-Eur mesačne. 2.2. K tomuto vyjadreniu žalovaná uvádza, že toto vyjadrenie žalobcu
nie je pravdivé, nakoľko žalobcova hrubá mzda v roku 2018 pred pracovným úrazom bola v priemere
2.400,-Eur. Nešlo však o pravidelný zárobok, nakoľko vyššiu mzdu dosahoval žalobca výlučne z dôvodu
prechodnej potreby práce nadčas. 3.1. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaná dokonca zaslala žalobcovi
výpočet jeho odstupného vo výške 2.047,64 Eur, pričom žalovaná mala uviesť, že sa jedná o veľkorysú
ponuku z jej strany. Toto vyjadrenie žalobcu je nepravdivé. Je síce pravda, že žalovaná zaslala
žalobcovi výpočet preplácanej dovolenky a odstupného zo dňa 16.12.2019, kde je uvedené odstupné
vo výške 2.047,64 Eur, avšak žalovaná neuviedla, že táto ponuka je veľkorysá. V tom čase zo žiadneho
dokumentu nevyplývalo, že by žalobca nebol schopný pre pracovný úraz vykonávať doterajšiu prácu.
4.1. Žalobca v žalobe uvádza, že žalovaná viac ako rok a pol využívala zlú finančnú a zdravotnú situáciu
žalobcu a robila všetky úkony smerujúce k tomu, aby žalobcu pripravila o jeho nároky voči žalovanej
ako zamestnávateľovi, ktoré mu garantuje Zákonník práce. Podľa vyjadrenia žalobcu žalovaná až v júli
2020 na základe obšírnej a mesiace trvajúcej e-mailovej a osobnej komunikácie predložila žalobcovi
návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou. Následne sa žalovaná mala odmlčať a až po tom
ako žalobca požiadal o preradenie na inú pre neho vhodnú prácu, začala žalovaná komunikovať. 4.2.
Uvedené sa nezakladá na pravde. Žalobca ešte 31.07.2019 nemohol tušiť, že nebude môcť vykonávať
práce pre žalovanú keď podpísal zmenu pracovných podmienok na dobu neurčitú, až následne po
dvoch mesiacoch sa jeho zdravotný stav mal zhoršiť. Žalovaná sa vždy snažila vyjsť žalobcovi čo
najviac v ústrety, čo vyplýva aj z vyššie uvedeného preraďovania na iné práce. Keď žalobca žiadal
o preradenie na inú pracovnú pozíciu, tak ho žalovaná preradila. Žalobca ale musel podstúpiť ďalšie
liečenie a čakala ho operácia, takže jeho práceneschopnosť pokračovala. 4.3. K vyjadreniu žalobcu
týkajúceho sa dohody žalovaná uvádza, že na dohode sa žalobca a žalovaná nedohodli, nakoľko
dohoda predpokladá, že s ňou budú súhlasiť obe zmluvné strany, avšak táto situácia nenastala. 4.4.
Žalobca bol až do októbra 2020 práceneschopný a až po tom ako ukončil práceneschopnosť sa
žalobca listom zo dňa 09.10.2020 k preradeniu na inú prácu vyjadril, že nesúhlasí a neakceptuje
pridelenú prácu, žalovaná na základe toho promptne reagovala posúdením jeho zdravotného stavu aspôsobilosti na vykonávanie práce a okamžite po oboznámení sa so záverom lekárskeho posudku a
odmietnutím vykonávania inej práce zo strany žalobcu, žalovaná so žalobcom ukončila pracovný pomer
a následne mu vyplatila všetky nároky, ktoré žalobcovi patrili. 2.1. Žalobca v žalobe uviedol, že vzhľadom
na žalobcom uvedené skutočnosti, závažnosť následkov pracovného úrazu, trvalé následky týmto
úrazom spôsobené a nezákonný postup, jednanie a zneužívanie postavenia žalovanej voči žalobcovi
si žalobca voči žalovanej uplatňuje odstupné v sume 15 priemerných mesačných zárobkov. Čo je o
5 priemerných mesačných zárobkov viac, ako Zákonník práce v cit. ust. § 76 ods. 4 ustanovuje ako
minimálnu výšku. 2.2. Suma o ktorú požaduje navýšenie žalobca vypočítal nasledovne: 3.480 Eur (suma
pravdepodobného hrubého zárobku) * 5 (počet mesiacov) = 17.400 Eur brutto. 2.3. Suma, ktorú žalobca
požaduje vyplatiť v žalobe z titulu zvýšenia odstupného vo výške 5 násobku jeho pravdepodobného
hrubého zárobku je nielen nesprávna (nakoľko žalobcov mesačný pravdepodobný hrubý zárobok nie
je vo výške 3.480,-Eur), ale na jej vyplatenie neexistuje žiaden zákonný dôvod. 2.4. Žalobca nemá
žiaden nárok na zvýšenie sumy odstupného, nakoľko neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by
odôvodňovalo povinnosť žalovanej vyplatiť žalobcovi odstupné vo vyššej miere, ako to ktoré mu už bolo
žalovanou vyplatené. Žalovaná si svoju zákonnú povinnosť už splnila v januári 2021 kedy žalobcovi
vyplatila odstupné vo výške desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku vo výške 16.375 Eur.
Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že žalobcovi nárok na zaplatenie sumy vo výške 35.825 Eur
brutto spolu s úrokmi z omeškania v sadzbe 5% ročne zo sumy 35.825 Eur brutto odo dňa nasledujúceho
po dni doručenia žaloby až do zaplatenia nevznikol a navrhujeme žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a
žalobcu zaviazať k náhrade trov konania v rozsahu 100%.“
3. V podaní došlým súdu dňa 11.08.2021 žalobca uviedol, že: „Žalovaný vo Vyjadrení uvádza, že
pracovný úraz bol spôsobený momentálnymi zmyslovými nedostatkami na strane zamestnanca, ktorý
pri výkone práce vykonal nekoordinovaný pohyb, zakopol o schodík a spadol na ľavú ruku. Zároveň
Žalovaný uvádza, že Žalobca mal dva roky pred pracovným úrazom poškodenú vonkajšiu časť ľavej
ruky – zlomenina a bol ošetrovaný v Dubnici nad Váhom. To, že išlo o pracovný úraz, nepochybne
vyplýva z dokumentu označeného ako „Oznámenie poistnej udalosti“ zo dňa 9.11.2018, pričom pracovný
úraz oznámil sám Žalovaný na príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne. Žalovaný zároveň v ten istý
deň zaslal aj Záznam o registrovanom pracovnom úraze. Oznámenie poistnej udalosti ako aj Záznam
o registrovanom pracovnom úraze sú prílohou Žaloby. To, ako k pracovnému úrazu došlo je preto
bezpredmetné, nakoľko je nepochybné, že o pracovný úraz išlo. Taktiež je bezpredmetné aj pre toto
konanie, nakoľko sa Žalobca v tomto konaní domáha doplatenia odstupného z dôvodu skončenia
pracovného pomeru. Avšak tvrdenia Žalovaného o tom, že k pracovnému úrazu došlo z dôvodu
zmyslových nedostatkov Žalobcu nie sú pravdivé. Takisto nie je pravdivé tvrdenie o tom, že Žalobca už
maldvarokypredpracovnýmúrazomzlomenúruku.TietotvrdeniaŽalovanéhosaznovavjehovyjadrení
opakujú a to aj napriek tomu, že už takmer tri roky tieto skutočnosti vôbec nie sú sporné a že dokonca
na ich základe došlo aj na strane Žalovaného k úkonom, ku ktorým by teda nemalo dôjsť v prípade,
že by Žalovaný chcel a vedel preukázať, že nedošlo k vzniku pracovného úrazu. Tvrdenie žalovaného
ohľadom vzniku pracovného úrazu dokazuje len skutočnosť, ktorú tvrdí Žalobca a to, že Žalovaný celé
roky robí všetko preto aby Žalobcovi nemusel vyplatiť odstupné v zákonnej výške. Rovnakým prístupom
a krokmi sa Žalovaný správal k Žalobcovi aj pred podaním tejto Žaloby. Žalobca popiera skutočnosť,
ktorú teraz začal tvrdiť Žalovaný a teda, že Žalobca mal mať údajne akékoľvek poranenie na ľavej ruke
a to v čase pred pracovným úrazom. Z karty pacienta, ktorú eviduje zdravotná poisťovňa Žalobcu je
preukázateľné, že Žalobca nikdy v živote nemal žiadne zranenie na ľavej ruke a už vôbec nie zlomeninu,
tak ako sa to snaží tvrdiť Žalovaný. Žalovaný rovnako v bode 1.2 svojho vyjadrenia poukazuje na
skutočnosť, že v období po pracovnom úraze Žalobcu (pričom tento bol odo dňa pracovného úrazu
práceneschopný) došlo k predĺženiu jeho pracovného pomeru, čo podľa Žalovaného preukazuje, že
nič nenasvedčovalo v tom čase tomu, že Žalobca nemohol ďalej vykonávať svoju prácu. Je nutné
poukázať na snahu Žalovaného prispôsobovať každú jednu skutočnosť a zákonnú povinnosť v jeho
prospech. Avšak v čase kedy bol Žalobca PN predsa žiadny iný úkon ako predĺženie pracovného pomeru
ani nemohol nastať, nakoľko Žalovaný nemohol so Žalobcom ukončiť pracovný pomer zo žiadnych
iných dôvodov ako z dôvodu neschopnosti vykonávať ďalej prácu pre pracovný úraz, čo Žalovaný roky
odmietal a vyhýbal sa tomu do poslednej možnej chvíle. Zároveň to, že Žalovaný poukazuje na to, že
Žalobca by predsa neprejavoval vôľu zotrvať v pracovnom pomere, je v rozpore s dobrými mravmi.
Žalobca predsa nechcel a ani nechce mať trvalé následky do konca svojho života. Žalobca podstúpil
viaceré operácie práve s cieľom uzdraviť sa, ďalej pracovať a zarábať peniaze. Žalovaný vo Vyjadrení
uvádza, že sa vždy snažil vyhovieť žiadostiam Žalobcu o preradenie na iné práce. Ďalej uvádza, že
Žalobcu preradil na inú prácu celkovo 3 krát a že jeho cieľom a snahou bolo, aby Žalobcovi čo najviacpomohol sa začleniť do pracovného procesu. Ďalej uvádza, že napriek tejto snahe sa Žalobca vyjadril, že
nesúhlasí a neakceptuje pridelenú prácu. Preradenie na inú prácu zo dňa 6.11.2019 a zo dňa 28.11.2019
Žalobca neprijal z dôvodu, že ho čakala operácia o ktorej v čase žiadosti o preradenie na inú prácu
ešte nevedel. Preradenie na inú prácu zo dňa 1.10.2020 Žalobca neakceptoval preto, že náplň práce
zostala presne tá istá ako ju má uvedenú v pracovnej zmluve s jedinou výnimkou oproti pracovnej
zmluve, že pri stroji mali pracovať dvaja zamestnanci. Aj keď v pracovnej zmluve v náplni práce nie je
uvedené, že pri stroji pracujú dvaja zamestnanci, tak v praxi to vždy muselo byť, nakoľko stroj, ktorý
Žalobca obsluhoval by nezvládol zabezpečiť sám. Preto pri stroji pracujú vždy dvaja zamestnanci. Z toho
vyplýva, že síce Žalovaný preradil Žalobcu na inú prácu, ale keď sa porovná náplň práce v pracovnej
zmluve a v preradení ide o úplne totožný obsah s výnimkou toho, že pri stroji pracujú dvaja zamestnanci.
Avšak z vyššie uvedeného vyplýva, že pri stroji museli vždy pracovať dvaja zamestnanci a preto je
zrejmé, že Žalovaný síce označil ako „preradenie“, ale išlo o úplne totožné práce. Nakoľko z lekárskych
posudkov bolo zrejmé, že tieto práce Žalobca nemôže vykonávať, žalobcovi nezostávalo nič iné, len
prácu neakceptovať. Žalovaný sa v bode 3.9 svojho vyjadrenia dokonca snaží súd presvedčiť, že vždy
postupoval tak, že sa snažil Žalobcovi pomôcť sa znovu začleniť do pracovného procesu. Pravda je však
taká, že Žalovaný so Žalobcom odmietal komunikovať čo Žalobcu viedlo k tomu, aby si našiel právneho
zástupcu, s ktorým už Žalovaný komunikovať musel čo však nikam neviedlo, nakoľko predchádzajúci
právny zástupca Žalovaného v danej veci konal nedostatočne. Následne bol Žalobca nútený vyhľadať
pomoc u iného advokáta. Žalovaný Žalobcovi dokonca ani len nebol ochotný poskytnúť podklady, ktoré
ŽalobcapotrebovalpreSociálnupoisťovňu.RovnakokomunikáciaŽalobcu,K.O.akopredchádzajúceho
právneho zástupcu Žalobcu a Žalovaného svedčí presne o opaku toho, čo sa Žalovaný snaží vo
svojom vyjadrení tvrdiť. Žalovaný sa od počiatku snažil Žalobcu pripraviť o jeho odstupné, na ktoré
má zo zákona nárok, snažil sa ukončiť s ním pracovný pomer pre iné dôvody ako je nespôsobilosť
ďalej vykonávať prácu následkom pracovného úrazu, nepreplácal riadne a včas dovolenku Žalobcovi
a napokon nevyplatil Žalobcovi ani odstupné v zákonnej výške. Avšak aj tieto skutočnosti sú pre toto
konanie bezpredmetné. Žalovaný vo Vyjadrení uvádza, že v lekárskom posudku zo dňa 7.10.2020,
ktorý vypracoval G. A. H. I., F. sa lekár nezaoberal prípadným naplnením skutkovej podstaty povinnosti
Žalovaného poskytnúť žalobcovi odstupné podľa ust. § 76 ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaný ďalej
uvádza, že za účelom dôsledného plnenia povinností Žalovaného a uplatnenia práv Žalobcu mal
byť údajne potrebný lekársky posudok, ktorým bude preukázateľne stanovené, že Žalobca nesmie
vykonávať prácu pre pracovný úraz zo dňa 5.11.2018. Lekársky posudok spĺňa všetky náležitosti, ktoré
má mať. Úlohou A. I. bolo z lekárskeho hľadiska posúdiť či Žalobca je schopný vykonávať Žalovaným
ponúkanú prácu a jej náplň alebo nie. Tvrdenia Žalovaného o tom, či tento posudok je správny alebo
nesprávny sú absolútne irelevantné. A. I. ako lekár pracovného lekárstva (služba pracovného lekárstva
bola vybraná a zazmluvnená práve Žalovaným a nie Žalobcom) posúdil konkrétneho pacienta (Žalobcu)
s jeho konkrétnym zdravotným stavom (zranenie v dôsledku pracovného úrazu) s konkrétnou náplňou
práce (náplň o ktorej Žalovaný ešte aj dnes tvrdí, že je pre Žalobcu vhodná) a konkrétnym pracovným
prostredím (prevádzka Žalovaného). Výsledok tohto lekárskeho posudku je jasný a nespochybniteľný.
Žalobcautrpelvplyvompracovnéhoúrazutakézranenie,ktoréviedlokzhoršeniujehozdravotnéhostavu
do takej miery, že je absolútne nespôsobilý ďalej vykonávať posudzovanú prácu. Úlohou pracovného
lekárstva a teda lekára nie je robiť v rámci lekárskeho posudku právnu analýzu, či je zamestnávateľ
povinný vyplatiť odstupné a v akej výške, tak ako si to myslí Žalovaný. Je nepochybné, že Žalobca
v dôsledku pracovného úrazu zostal dlhodobo PN a musel sa podrobiť niekoľkých operácií. Žalovaný
potvrdil, že išlo o pracovný úraz, taktiež niekoľkokrát potvrdil, že nie je schopný dlhodobo vykonávať
doterajšiu prácu a že najlepšie bude, ak sa pracovný pomer skončí. Až po sformulovaní požiadaviek
Žalobcu na vyplatenie vyššieho odstupného ako 10 priemerných mesačných zárobkov, Žalovaný zmenil
svojuargumentáciuažiadalpreukázať,žezdravotnýstavŽalobcujespôsobenýpracovnýmúrazom,ato
aj napriek tomu, že dovtedy túto skutočnosť nikdy nespochybňoval. Máme za to, že všetky tieto tvrdenia
Žalovaného sú účelové. a) Určenie rozhodujúceho obdobia Žalovaný vo Vyjadrení uvádza, že určenie
rozhodujúceho obdobia na účely výpočtu priemerného zárobku je nesprávne. Žalobca v Žalobe na účely
výpočtu priemerného zárobku vychádza z ust. § 134 ods. 1 Zákonníka práce. V zmysle § 134 ods. 1
Zákonníkaprácebymalrozhodujúcimobdobímbyťtretíkalendárnyštvrťrok2020,t.j.mesiacejúl,august
a september 2020. Avšak vzhľadom k tomu, že Žalobca ako zamestnanec v rozhodujúcom období bol
dlhodobo práceneschopný a v danom období neodpracoval ani 21 dní a ani 168 hodín v zmysle ust.
§ 134 ods. 3 Zákonníka práce sme vychádzali z pravdepodobného zárobku. Pravdepodobný zárobok
sme určili z kalendárneho štvrťroka 2018, t.j. mesiace júl – september 2018. Išlo o posledný štvrťrok
pred pracovným úrazom. Žalobca z výplatných pások za dané rozhodujúce obdobie vypočítal priemerný
hodinový zárobok Žalobcu, ktorý vynásobil priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v rokuna jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Žalovaný pri výpočte vychádzal z
internej smernice zamestnávateľa o odmeňovaní z ktorej vyplýva, že mesačná odmena akéhokoľvek
zamestnanca nepresiahne stanovený a určený limit, ktorý je Žalovaným ako Zamestnávateľom určený
sumou 10 Eur/hod. aj za prácu nadčas. Následne túto maximálnu hodinovú odmenu 10 Eur/hod.
vynásobilpriemernýmpočtompracovnýchhodínpripadajúcichvrokunajedenmesiacpodľatýždenného
pracovného času zamestnanca. Máme za to, že pri výpočte priemerného mesačného zárobku sme
vychádzali správne, ak sme ho vypočítali z posledného kalendárneho štvrťroka, ktorý Žalobca pred
pracovným úrazom pracoval. Ide o zárobok, ktorý Žalobca dosahoval pred vznikom pracovného úrazu
a ktorý by aj naďalej dosahoval, keby nedošlo k pracovnému úrazu. Výpočet priemerného mesačného
zárobku Žalobcu, ktorý použil Žalovaný je nesprávny. Postup, ktorým sa Žalovaný snaží urobiť tento
výpočet, nie je v danom prípade možné použiť. b) Interná smernica Žalovaného o odmeňovaní Žalovaný
vo Vyjadrení uvádza, že dňa 1.7.2019 prijal internú smernicu o odmeňovaní, ktorá je záväzná pre
Žalovaného ako Zamestnávateľa a pre Zamestnancov, ktorí pracujú na pracovnej pozícií vedúci strojov
EVG. Na tejto pozícií pred pracovným úrazom pracoval aj Žalobca. Z tejto internej smernice Žalovaného
vyplýva, že zamestnávateľ na základe individuálneho rozhodnutia poskytne zamestnancom mesačnú
odmenu vo výške, ktorá spolu so mzdou zamestnancov, vrátane všetkých zákonných príplatkov
súvisiacich s prácou, ktoré im prináležia v zmysle ustanovení Zákonníka práce, nepresiahne vopred
stanovený a určený limit na jedného zamestnanca, ktorý je určený zamestnávateľom. Tento limit je
stanovený na 10 Eur/hod. aj za prácu nadčas. Táto Interná smernica je platná a účinná po dobu 3
mesiacov – t.j. júl – september 2019 a následne bola predlžovaná až do decembra 2020. K tejto
prijatej Internej smernici si dovoľujeme uviesť nasledovné: Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že
Žalovaný prijal smernicu, ktorá: - sa týkala len zamestnancov, ktorí pracujú na pozícií vedúci stroja EVG;
- limitovala odmenu zamestnancov, ktorá spolu so mzdou, vrátane všetkých príplatkov, príplatkov za
prácu nadčas a pod. nesmie presiahnuť 10 Eur/hod.; - bola platná a účinná od júla 2019 a postupne
predlžovaná až do decembra 2020. Žalovaný prijatím Internej smernice len voči určitým zamestnancom
– vedúcim strojov EVG postupoval v rozpore s cit. ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práca a teda nepostupoval
v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Žalovaný diskriminoval určitú skupinu zamestnancov,
v celkovom počte 4 zamestnancov (p. A. I., p. A. G. a p. K. N. a Žalobcu) a Internou smernicou
im určil maximálnu výšku mzdy spolu so všetkými odmenami a zákonnými príplatkami, ktorú môžu
dosiahnuť na 10 Eur/hod. Z výplatných pások Žalobcu je pritom zrejmé, že v období pred prijatím
tejto Internej smernice zarábal oveľa vyššiu sumu ako 10 Eur/hod. Takúto maximálne zarobenú sumu
určil zo všetkých zamestnancov Žalovaného len 4 zamestnancom. Takýto postup Žalovaného je nielen
v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ale taktiež v rozpore s dobrými mravmi a zjavným
zneužitím práva zo strany Žalovaného. Zároveň takéto obmedzenie hodinového zárobku vybraných
zamestnancov platilo cca rok a to do decembra 2020, kedy bol pracovný pomer Žalobcu ukončený. K
následnému predĺženiu nedošlo, nakoľko sám Žalovaný uvádza, že táto Interná smernica je platná a
účinná len do decembra 2020. V neposlednom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že limitovať
mzdu zamestnanca internou smernicou, tak, že zamestnanec stráca nárok na všetky príplatky (napr.
práca nadčas, práca v noci, práca cez víkend alebo sviatok atď.) nie je v súlade so Zákonníkom práce,
resp. nie je možné takúto smernicu vôbec považovať za platnú a Zamestnávateľ - Žalovaný by takouto
smernicou porušoval ustanovenia Zákonníka práce. Zároveň je nutné poukázať na skutočnosť, že už
keď Žalovaný na účel obrany v tomto súdnom spore prijal túto smernicu, mohol si dať tú námahu
a aspoň ju správne antidatovať. Prijatá totiž podľa tvrdení Žalovaného bola až 01.07.2019 a platila
do 31.12.2020. Žalobca bol PN počnúc dňom 06.11.2018, teda takmer rok pred prijatím tejto údajne
platnej smernice. Toto uvádzame najmä preto, že máme pochybnosti o právnom výklade Žalovaného,
ktorý si akoby stále myslí, že zamestnanec, ktorý je práceneschopný môže byť hocikedy prepustený,
alebo mu môže byť hocikedy a akýkoľvek spôsobom menená jeho pracovná zmluva, alebo sa na
neho môže začať vzťahovať akékoľvek pravidlo prijaté až po jeho vynútenej práceneschopnosti. Ad
absurdum Žalovaný tvrdí, že je podľa jeho právneho názoru napríklad oprávnený aj znížiť (internou
smernicou) hodinovú mzdu zamestnanca, ktorý je v čase prijatia tejto smernice dlhodobo na PN práve
z dôvodu pracovného úrazu. Vyplýva teda otázka aký by malo toto vplyv napr. na vyplácanie PN
Sociálnou poisťovňou. Podľa právneho názoru Žalobcu absolútne žiadny, nakoľko takéto konanie je
absolútne neprípustné. Žalovaný sa vo svojom rozsiahlom vyjadrení snaží meniť skutkový stav tak,
že sa snaží v očiach súdu navodiť dojem, že počas práceneschopnosti Žalobcu mu jeho hodinovú
mzdu navýšil zo 4,60 Eur/brutto na 10 Eur/brutto. Avšak opak je pravdou, keďže Žalobca v čase
rozhodnom pred pracovným úrazom, t. j. v predposlednom kalendárnom štvrťroku 2018 dosahoval
oveľa vyššiu mzdu, takže Žalovaný mu touto ,,internou smernicou,, (ktorej relevanciu, zákonnosť a
vôbec platnosť kategoricky odmietame) mzdu znížil a to takmer o 50 % . Na základe vyššie uvedenýchskutočností máme za to, že Žalobca postupoval správne, keď pri určení priemerného mesačného
zárobku, resp. pravdepodobného zárobku na účely výpočtu nároku na náhradu mzdy vychádzal z
kalendárneho štvrťroka, ktorý bol posledný pred vznikom škody, t.j. pred vznikom pracovného úrazu.
Z takto určeného kalendárneho štvrťroka vypočítal z výplatných pások Žalobcu priemerný hodinový
zárobok, ktorý vynásobil priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac
podľa týždenného pracovného času zamestnanca v súlade s ust. § 134 Zákonníka práce. Obmedzenie
zárobku vybraných zamestnancov, vrátane Žalobcu zo strany Žalovaného je v rozpore so zákonom,
odporuje dobrým mravom a je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania zamestnancov. Zároveň
výpočet pravdepodobného zárobku Žalobcu, ktorý Žalovaný uvádza vo svojom Vyjadrení je v rozpore
so Zákonníkom práce. Žalovaný pravdepodobný zárobok vypočítal ako násobok priemerného počtu
pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac a 10 Eur/hod. ako zárobok, ktorý Žalovaný
prijal v Internej smernici. Je nepochybné, že pravdepodobný zárobok Žalobcu vieme vypočítať na
základe výplatných pások za mesiace júl – september 2018, t.j. z výplatných pások za posledný
kalendárny štvrťrok kedy došlo k pracovnému úrazu a odvtedy Žalobca pre pracovný úraz nemohol
prácu aj naďalej vykonávať a od toho času až do dňa 30.9.2020 bol dlhodobo PN. V neposlednom rade
poukazujeme aj na skutočnosť, že Žalobca si v Žalobe uplatnil sumu bez prípadnej valorizácie. Pritom
je zrejmé, že od roku 2018 do roku 2020 mzdy zamestnancov rástli. Žalovaný vo svojom Vyjadrení
uvádza, že Zákonník práce v ust. § 76 ods. 4 Zákonníka práce používa pojem odstupné „najmenej“ v
sume desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Žalovaný ďalej uvádza, že Zákonník práce
ustanovuje minimálnu výšku odstupného s tým, že vyššie odstupné môže zamestnávateľ dohodnúť
so zamestnancom v pracovnej zmluve, vo vnútornom predpise alebo v kolektívnej zmluve. Až na
základe takéhoto dojednania vzniká zamestnancovi nárok na odstupné vo výške vyššej ako stanovuje
zákon. Strany sporu tým, že nemali dojednané vyššie odstupné v pracovnej zmluve, vo vnútornom
predpise a ani v kolektívnej zmluve, podľa názoru Žalovaného Žalobcovi nevznikol nárok na vyššie
odstupné. S uvedeným tvrdením Žalovaného v celom rozsahu nesúhlasíme. Zákonník práce v ust.
§ 76 ods. 4 v žiadnom prípade navýšenie sumy odstupného o viac ako desaťnásobok priemerného
mesačného zárobku nepodmieňuje dohodou v pracovnej zmluve, vnútornom predpise alebo kolektívnej
zmluve. Uvedené tvrdenie je len nesprávny právny výklad predmetného ustanovenia Zákonníka práce
zo strany Žalovaného. Ako sme už uviedli v Žalobe, Zákonník práce výslovne uvádza, že ide o najmenej
desaťnásobok priemerného mesačného zárobku. V Žalobe sme odôvodnili prečo sa Žalobca domáha
vyššieho odstupného ako v zákonom určenej minimálnej výške. Žalobca pred pracovným úrazom
zarábal v priemere 3.000 Eur mesačne. V dôsledku pracovného úrazu musel Žalobca absolvovať
niekoľkooperáciíadodnešnéhodňajehozdravotnýstavniejeustálený.PracovnýúrazsaŽalobcovistal
dňa 5.11.2018 a odo dňa 6.11.2018 do dňa 30.9.2020 bol Žalobca práceneschopný. Sociálna poisťovňa
od 13.02.2019 do 13.12.2019 vyplatila Žalobcovi úrazový príplatok a nemocenskú dávku a následne
od januára 2020 až do ukončenia PN žalobca nemal žiadny príjem, ani žiadnu inú dávku. Žalobcovi
sa pracovný úraz stal v produktívnom veku. Žalobca je zároveň živiteľom rodiny a zo dňa na deň ním
prestal byť. Žalobca má vyživovaciu povinnosť voči trom maloletým deťom, pričom dve z týchto detí
s ním žijú v spoločnej domácnosti a na jedno dieťa platí mesačné výživné. Žalobcu čaká ešte ďalšia
operácia, možno aj viac, pričom v zmysle lekárskych správ a posudkov, táto operácia mu v podstate
môže len uľaviť od bolesti, avšak jeho zápästie na dominantnej ľavej ruke úplne zafixuje do jednej
polohy, pričom Žalobca bude schopný v podstate hýbať len prstami na tejto ruke. Jeho dominantná
ruka je teda úplne nefunkčná. Žalobca nevie s ľavou rukou už nič robiť, nevie v ruke udržať žiadne
predmety dlhšie ako pár sekúnd a pod. Žalobca ma v dôsledku pracovného úrazu trvalé následky,
ktoré u neho spôsobujú sťaženie jeho spoločenského uplatnenia, nakoľko nie je a v zmysle lekárskych
posudkov ani v budúcnosti nebude schopný manuálne pracovať. Je nutné podotknúť, že Žalobca je
povolaním strojár nakoľko dosiahol stredoškolské vzdelanie s maturitou – odbor strojárska konštrukcia
a teda jeho pracovné schopnosti boli a sú najmä v oblasti manuálne vykonávanej strojárenskej výroby. S
prihliadnutím na závažnosť následkov pracovného úrazu, trvalé následky, obmedzenie života Žalobcu,
ako aj na komunikáciu Žalobcu so Žalovaným ohľadne skončenia pracovného pomeru a všetky kroky
Žalovaného, ktoré počas predmetného obdobia robil výlučne a cielene tak, aby Žalobcovi čo najviac
sťažil uplatňovanie jeho práv ako zamestnanca a poistenca a aby sa úplne vyhol zaplateniu akéhokoľvek
odstupného a následne odstupné síce vyplatil ale v nesprávnej výške, pričom v súvislosti s týmto
Žalobca pripravil internú smernicu, ktorou v rozpore so zákonom znížil Žalobcovi jeho hodinovú mzdu,
si Žalobca v Žalobe uplatňuje navýšenie odstupného o 5 mesačných zárobkov naviac. Vzhľadom na
vyššie uvedené skutočností máme za to, že nárok Žalobcu je dôvodný a preto navrhujeme, aby súd po
vykonanom dokazovaní rozhodol tak, ako je uvedené v petite Žaloby.“4. Žalovaný v podaní došlým súdu dňa 09.09.2021 uviedol, že: „I. Vyjadrenie k pracovnému úrazu,
preradeniu na inú prácu a lekárskemu posudku a) Pracovný úraz 1. Žalovaná nijakým spôsobom
nepopiera, že išlo o pracovný úraz. To ako došlo k pracovnému úrazu uviedol sám žalobca a svojim
podpisom to potvrdil. Skutočnosť, že k pracovnému úrazu došlo v dôsledku, že žalobca vykonal
nekoordinovaný pohyb, následne zakopol a spadol na ľavú ruku, potvrdzuje záznam o registrovanom
pracovnom úraze. Žalovaná sa v žiadnom prípade nesnaží zaprieť fakt, že došlo k pracovnému úrazu,
tak ako tvrdí žalobca. 2. Tvrdenie žalobcu, že žalovaná celé roky robí všetko preto, aby žalobcovi
nemusela vyplatiť odstupné v zákonnej výške nie je pravdivé. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 10.08.
2021 neuvádza ani jednu skutočnosť alebo fakt, ktorým by sa snažila žalovaná vyhnúť povinnosti vyplatiť
odstupné v zákonnej výške. Naopak, žalovaná sa vždy snažila vyhovieť žalobcovi v rámci jeho pracovnej
náplne. Ako príklad uvádzam snahu vyhovieť žalobcovi pri jeho preradení na inú pracovnú pozíciu,
zmena doby uzatvorenia pracovnej zmluvy počas práceneschopnosti na dobu neurčitú a podobne.
Teda po vzniku pracovného úrazu mala žalovaná skutočný záujem na tom, aby sa žalobca zaradil čo
najskôr do pracovného procesu, nakoľko žalovaná bola s jeho výkonom v práci spokojná. Pokiaľ by
žalovaná nemala záujem na tom aby sa žalobca čím skôr vrátil do práce, tak určite by mu nepredlžovala
pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. 3. Čo sa týka tvrdenia, že žalobca mal pred pracovným úrazom
zlomenú ruku, toto vyplýva z lekárskej správy zo dňa 05.11.2018 A. I. J. v znení nálezu A. A. K., v
ktorej je potvrdené, že žalobca skutočne mal pred úrazom poškodenú vonkajšiu časť ľavej ruky, pričom
išlo o zlomeninu. Predmetná lekárska správa potvrdzuje, že žalobca mal na ľavej ruke už predošlé
poranenie, teda vyššie spomínanú zlomeninu, čo mohlo ovplyvniť následky jeho zdravia na základe
pracovného úrazu. b) Preradenie na inú prácu 1. Pokiaľ ide o preradenie žalobcu na inú pracovnú
pozíciu žalovaný preradil žalobcu na inú prácu vždy keď žalobca o preradenie na inú prácu požiadal
a preukázal dôvodnosť žiadosti lekárskym potvrdením. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje na svoje
vyjadrenie k žalobe zo dňa 01.03.2021 v bode 3.1. až 3.9., kde je podrobne rozpísaný celý postup
žalovanej pri preraďovaní žalobcu na inú prácu. Z uvedeného postupu žalovanej pri preraďovaní na inú
pracovnú pozíciu je zrejmé, že žalovaná naozaj chcela žalobcovi pomôcť a snažila sa podniknúť všetky
kroky k tomu aby žalobca mohol ďalej pracovať. 2. Nie je správne tvrdenie žalobcu, že v podstate (!)
preradením na inú prácu sa pracovná náplň nezmenila. Sám žalobca potvrdzuje, že žalovaná vyhovela
žalobcovi a preradila ho na pracovnú pozíciu v rámci pracovnej zmluvy tak, aby žalobca svoju ľavú
ruku vôbec nezaťažoval, keď uvádza, že bol zaradený k stroju, kde pracujú dvaja ľudia, a teda že v
rámci tohto preradenia mal žalobca vykonávať prácu za súčinnosti druhého operátora. Nie je pravdou,
že by išlo o identickú prácu ako mal žalobca pred úrazom, a že nič sa nezmenilo. Pri preraďovaní
žalobcu na inú pracovnú pozíciu žalovaná uviedla, že žalobca bude pracovať na inom stroji (kalibri).
Žalovaná nesúhlasí s tvrdením, že pracovná náplň u žalobcu sa po preradení na inú pracovnú pozíciu
nezmenila. 3. Žalobca ďalej uvádza, že sa žalovaná snaží presvedčiť súd, že sme žalobcovi chceli
pomôcť zaradiť sa späť do pracovného procesu. Akékoľvek tvrdenia žalobcu o údajnej nevôle žalovanej
vyvracia skutočnosť, že žalovaná počas PN žalobcu s týmto uzatvorila dohodu, ktorou došlo k zmene
pracovného pomeru z doby určitej na dobu neurčitú. 4. Žalovaná takmer okamžite po tom, ako obdržala
lekársky posudok A. I. zahájila jednanie o skončení pracovného pomeru, nakoľko bola na základe
tohto lekárskeho posudku presvedčená, že žalobca nemôže už nikdy vykonávať prácu v jej spoločnosti
(napriek tomu sa žalobca mal podľa vedomosti žalovanej obratom zamestnať v susednej strojárskej
spoločnosti TANAX TRUCKS, a.s. (!)). 5. Žalovaná nemohla pristúpiť na podmienky žalobcu ohľadne
odstupného, nakoľko trvala a aj trvá na prezentovanom právnom výklade § 73 ods. 3 Zákonníka práce.
6. Okrem odstupného žalovaná prostredníctvom sociálnej poisťovne (na základe plateného poistného)
vypláca všetky ďalšie dávky, na ktoré má žalobca v dôsledku pracovného úrazu nárok. Žalobcovi bol
podľa vedomosti žalovanej počas PN vyplácaný úrazový príplatok vo výške cca 2.000,-Eur mesačne,
bolestné, skutočné náhrady, následne mu bola priznaná aj spätne úrazová renta a pod......Popri tom má
žalobca aj vykonávať obdobnú prácu u zamestnávateľa TANAX TRUCKS, a.s., napriek tomu, že mu boli
vyplatené náhrady ako osobe, ktorá nemôže vykonávať žiadnu prácu v spoločnosti ako je žalovaná. 7.
Nie je pravdou, že žalovaná neposkytla podklady pre sociálnu poisťovňu. Mzdová účtovníčka žalovanej
je takmer v neustálom kontakte so zamestnancami Sociálnej poisťovne. Všetky podklady, ktoré žalobca
od žalovanej žiadal, riadne poskytli, o čom sú aj elektronické záznamy, nakoľko už všetko prebieha
elektronicky. c) Lekársky posudok 1. Skutočnosť, že žalovaná si vyžiadala od G. A. H. I., F.. Spresnenie
predmetnéholekárskehoposudkuneznamenájehospochybňovanie.Žalovanátakurobilazdôvodu,aby
mohli vyplatiť žalobcovi 10 mesačné odstupné, aby od vyplatenia tohto odstupného mala aj doklad. II.
Vyjadrenie k výpočtu priemerného mesačného zárobku a) Určenie rozhodujúceho obdobia 1. Žalovaná
trvá na svojej argumentácii uvedenej vo vyjadrení zo dňa 01.03.2021. Podľa ustanovenia § 134 ods.
3 zmeneného od 01.05.2018: Ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 21 dníalebo 168 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný
zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo
mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. 2. Rozhodujúcim obdobím pre výpočet pravdepodobného zárobku
je jednoznačne tretí kalendárny štvrťrok 2020, teda mesiace júl, august, september 2020 (tak ako
aj správne uvádza žalobca). Pokiaľ by mal byť rozhodujúcim obdobím tretí kalendárny štvrťrok 2018
(posledný štvrťrok, v ktorom žalobca dosahoval príjem) tak ako uvádza žalobca z dôvodu, že žalobca
počas tretieho kalendárneho roka 2020 nepracoval, ustanovenie § 134 ods. 3 by strácalo význam,
nakoľko zákonodarca ho prijal práve pre prípady, kedy zamestnanec v rozhodujúcom období (teda
v kalendárnom štvrťroku predchádzajúcom štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok podľa
§ 134 ods. 2 ZP) neodpracoval aspoň 21 dní alebo 168 hodín. 3. K rozdielu pri výpočte na strane
žalobcu dochádza preto, lebo v období tretieho kalendárneho štvrťroka 2018 dosahoval žalobca vyšší
príjem v dôsledku nadčasov, teda nie preto, že by mal vyššiu hodinovú odmenu, tak ako sa nesprávne
snaží navodiť dojem žalobca. 4. K rovnakému záveru dospela podľa vedomosti žalovanej aj Sociálna
poisťovňa, ktorá vypláca žalobcovi za žalovanú ostatné úrazové dávky. 5. Žalovaná poukazuje, že
rovnakým spôsobom vypočítala aj nárok žalobcu na nevyčerpanú časť dovolenku, čo tiež žalobca
nenamietal. b) Interná smernica o odmeňovaní 1. Interná smernica o odmeňovaní, ktorá bola prijatá dňa
01.07.2019 je záväzná pre zamestnávateľa a zamestnancov zamestnávateľa pracujúcich na pracovnej
pozície vedúci strojov EVG, ktorí sú zo zamestnávateľom v pracovnom pomere, pričom ide o rovnakú
prácuakovykonávalžalobca,tedajehotvrdeniaopakuniesúpravdivé.2.Predmetnúsmernicunemožno
v žiadnom prípade vnímať ako určitú limitáciu, ktorá sa nedá zamestnancom presiahnuť. V roku 2019
nastal u žalovanej pokles výroby, preto klesli aj zárobky zamestnancov (ktorí už nemuseli pracovať
nadčasy, soboty a ani nedele, kedy mávali zákonné príplatky). Prijatím smernice mala žalovaná v
úmysle nejakým spôsobom motivovať zamestnancov. Išlo o odmenu, ktorá patrí len zamestnancom,
ktorí pracujú na pracovnej pozícii ako vedúci stroja EVG z toho dôvodu, že z ich pracovnej pozície
vyplývajú dodatočné povinnosti a zvýšená miera zodpovednosti. 3. Hrubú mzdu, ktorú tvorí mzda
za základné hodiny, príplatky za nadčas, rizikový príplatok, nočný príplatok a ostatné príplatky zo
zákona sa dorovnajú do hodnoty 10 Eur na hodinu brutto. Teda vo výsledku je odmena takmer 40%.
To znamená, že uvedenou smernicou sa nič nelimituje, ale sa dorovnáva do 10 Eur na hodinu.
Žalovaná sa odvolala na uvedenú smernicu pre výpočet pravdepodobného zárobku pre žalobcu výlučne
z dôvodu, že to bolo pre neho priaznivejšie, ako keby vychádzala zo zárobkov zamestnancov na
nižších pracovných pozíciách. 4. Žalobca uvádza, že žalovaná postupovala v rozpore z ustanovením
§13 ods. 3 Zákonníka práce a údajne porušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Nie je pravda, čo
tvrdí žalobca, že v podstate predmetná smernica sa týka iba 4 zamestnancov, pretože smernica o
odmeňovaní sa týka všetkých operátorov EVG, ktorí sú uvedený v zozname k internej smernici. 5.
Žalobca nebol zaradený do zoznamu ku smernici o odmeňovaní nátlakom, ale bol zaradený podľa
práce, ktorú vykonával a preto, že mohol dosahovať vyšší príjem. Pokiaľ by žalobca nesúhlasil so
zaradením do predmetného zoznamu k smernici o odmeňovaní, tak by sa mohol po nastúpení do práce
rozhodnúť, že v tomto zozname nechce byť zapísaný a chce dosahovať len príjem ktorý mu patrí podľa
pracovnej zmluvy (t.j. 4,60 Eur/hod.) a zákonných príplatkov. c) Záver 1. Podľa výpočtov žalovanej vo
vyjadrení k žalobe zo dňa 01.02.2021 je výška priemerného mesačného zárobku žalobcu 1.637,50 Eur
brutto. Pri tomto výpočte žalovaná vychádzala z aktuálneho znenia § 134 ods. 4 Zákonníka práce,
kde priemerný hodinový zárobok bol vo výške 10 Eur na hodinu a priemerný počet pracovných hodín
pripadajúci v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca bol 163,75 hodín.
Pričom žalovaná pri určení priemerného hodinového zárobku z dňa 01.07.2019 na 10 Eur na hodinu
vychádzala z internej smernice o odmeňovaní a zárobkov zamestnancov na obdobných (ak nie vyšších)
pracovných pozíciách, na akej pracoval žalobca, teda zo zárobkov, ktoré by žalobca bol dosahoval,
kedy v rozhodujúcom období pre žalovanú pracoval. 2. Vo výpočtoch a v ostatnom vyjadrení žalovaná
zotrváva na svojom vyjadrení zo dňa 01.03.2021. III. Vyjadrenie k zvýšeniu odstupného 1. Žalobca
uvádza, že žalovaná použila nesprávny výklad ustanovenia § 76 ods. 4 ZP (pravdepodobne mal na mysli
§ 74 ods. 3 ZP), nakoľko podľa žalobcu predmetné ustanovenie nevyžaduje na navýšenie odstupného
o viac ako desaťnásobok priemerného mesačného zárobku aby toto navýšenie bolo dohodnuté v
kolektívnej zmluve alebo dohodnuté priamo zo zamestnávateľom. Toto tvrdenie je úplne nesprávne. 2.
Ustanovenie § 76 ods. 3 Zákonníka práce ustanovuje povinnosť, že pri skončení pracovného pomeru
z dôvodu, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz patrí takému zamestnancovi
odstupné vo výške desaťnásobku priemerného mesačného zárobku. Okrem tejto uvedenej povinnosti
ustanovenie § 76 ods. 3 Zákonníka práce neustanovuje žiadnu inú povinnosť ohľade výšky odstupného.
3. Pokiaľ zákonodarca používa v ustanoveniach § 76 Zákonníka práce pojem „najmenej“ (odkazujúc
na použiteľné komentáre a dôvodovú správu k ZP) žalovaná opätovne poukazuje, že Zákonník prácezakotvuje minimálnu výšku odstupného s tým, že vyššie odstupné môže zamestnávateľ dohodnúť so
zamestnancom v pracovnej zmluve, vo vnútornom predpise alebo v kolektívnej zmluve. Až na základe
takéhotoosobitnéhodojednaniavznikázamestnancovinároknaodstupnévovýškevyššejakostanovuje
zákon. 4. V žiadnom prípade nemožno ustanovenie § 76 ods. 3 ZP vykladať v tom zmysle, že je
možné priznať vyššie odstupné na základe napr. voľnej úvahy súdu. 5. Žalobca ďalej uvádza, že po
všetkých operáciách, ktoré ho ešte čakajú bude schopný v podstate len hýbať prstami na tejto ruke,
a že jeho dominantná ruka bude úplne nefunkčná. Ďalej žalobca tvrdí, že už nič nevie robiť s jeho
ľavou rukou, a že nevie v ľavej ruke udržať žiadne predmety dlhšie ako pár sekúnd a pod. Žalovaná
má však informáciu, že žalobca od 22.02.2021 (napriek uvedeným vyjadrenia) začal pracovať ako
majster v strojárstve (TANAX TRUCKS, a.s.). Je však veľmi zaujímavé, že žalobca popísal aké mu ostali
trvalé následky po pracovnom úraze, dokonca sám tvrdí, že v budúcnosti nemôže manuálne pracovať
a napriek tomu pracuje ako majster v strojárstve. 6. Dňa 07.10.2020 sa konala výstupná prehliadka u
zdravotnej služby žalovanej, na ktorej žalobca tvrdil, že neudrží ani pero v ruke. Vo februári 2021 žalobca
už musel absolvovať vstupnú prehliadku do nového zamestnania (Tanax trucks a.s.) na pozíciu majster
v strojárstve. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa od októbra 2020 do februára 2021 musel zotaviť zo
svojho pracovného úrazu do takej miery, že nastúpil do nového zamestnania, pritom ešte v októbri 2020
uvádzal, že v budúcnosti nemôže vykonávať manuálnu prácu. 7. Žalovanej, je naozaj veľmi ľúto, že
pracovný úraz mal mať na žalobcu trvalé zdravotné následky, a že žalobca mal v dôsledku pracovného
úrazu sťažené spoločenské uplatnenie. Napriek tomu, skutočnosť, že žalobca bol schopný po skončení
pracovného pomeru so žalovanou, kde mal ponuku zotrvať, vstúpiť do nového pracovného pomeru
v odbore strojárstvo, vzbudzuje u žalovanej pochybnosti o správnom postupe a záveroch, v dôsledku
ktorýchžalovanápristúpilakvýpovedizpracovnéhopomerupodľa§63ods.1písm.c)ZPvpresvedčení,
že žalobca nemôže nikdy viac vykonávať žiadnu prácu, ktorú by mohol u žalovanej v rámci pracovnej
zmluvy vykonávať. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že žalobcovi nárok na zaplatenie sumy vo
výške 35.825 Eur brutto spolu s úrokmi z omeškania v sadzbe 5% ročne zo sumy 35.825 Eur brutto
odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby až do zaplatenia nevznikol a navrhujeme žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť a žalobcu zaviazať k náhrade trov konania v rozsahu 100%.“
5. Na nariadenom pojednávaní dňa 15.11.2022 žalobca vzal návrh v časti o zaplatenie 17.400,- Eur
brutto titulom odstupného sčasti späť. Za súhlasu žalovaného súd konanie v tejto časti s poukazom na
§ 145 ods. 2 C.s.p. sčasti zastavil.
6. Tunajší súd rozsudkom č.k. 10Cpr/3/2021-152 zo dňa 08.12.2022 žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi odstupné vo výške 13.151,60 Eur brutto do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku, spolu s 5,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 13.151,60 Eur od 16.02.2021 do
zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Konanie v časti o zaplatenie 17.400,- Eur brutto sčasti
zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 26,58 %. Na odvolanie strán
v spore odvolací súd uznesením č.k. 27CoPr/3/2023-214 zo dňa 26. marca 2024 Rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že predmetom sporu medzi stranami o zaplatenie odstupného, ako správne uviedol súd
prvej inštancie v ods. 12 odôvodnenia rozsudku, zostala po čiastočnom späťvzatí žaloby otázka výšky
priemerného mesačného zárobku žalobcu u žalovaného, od ktorého sa podľa § 76 ods. 3 Zákonníka
práce odvodzuje výška odstupného v sume jeho desaťnásobku. Pravidlá zisťovania priemerného
zárobku na pracovnoprávne účely upravuje ustanovenie § 134 Zákonníka práce, ktoré súd prvej
inštancie správne citoval. Zákonník práce v citovanom ustanovení rozlišuje medzi pravdepodobným
zárobkom a priemerným zárobkom na pracovnoprávne účely a ustanovuje, že priemerný zárobok sa
zisťuje zo mzdy zúčtovanej na výplatu v rozhodujúcom období. Sporným medzi stranami sporu bolo
práve, ktoré obdobie je rozhodujúcim obdobím, z ktorého sa zisťuje priemerný zárobok žalobcu, či je
potrebné pri výpočte odstupného vychádzať z priemerného zárobku alebo z pravdepodobného zárobku
žalobcu a aká výška mzdy, resp. aké vstupné údaje sa majú považovať za významné pre určenie výšky
priemerného mesačného zárobku. Najskôr je potrebné ustáliť rozhodujúce obdobie. Pojem rozhodujúce
obdobie upravuje priamo Zákonník práce v § 134 ods. 2, ktorý správne súd prvej inštancie citoval v
ods. 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku a podľa ktorého rozhodujúcim obdobím je kalendárny
štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. V danom prípade sa priemerný
zárobok zisťuje v období skončenia pracovného pomeru. Uvedené vyplýva z § 76 ods. 3 Zákonníka
práce, podľa ktorého odstupné patrí pri skončení pracovného pomeru. Pracovný pomer žalobcu a
žalovaného podľa nesporného zistenia súdu prvej inštancie skončil dňom 31.12.2020. Predchádzajúcim
kalendárnym štvrťrokom je potom tretí kalendárny štvrťrok roka 2020, teda obdobie od 01.07.2020 do31.09.2020. Uvedené súd prvej inštancie správne konštatoval v ods. 28 odôvodnenia napadnutého
rozsudku. S určením rozhodujúceho obdobia súhlasí aj žalovaný. Odvolací súd nesúhlasí s názorom
žalobcu, ktorý za rozhodujúce obdobie označil kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom
došlo k pracovnému úrazu, teda obdobie 07/2018, 08/2018, 09/2018. Tento svoj názor žalobca nijako
neodôvodnil, najmä neuviedol, v ktorom zákonnom ustanovení pre takýto záver nachádza právnu oporu,
resp. z ktorého zákonného ustanovenia príp. z akej judikatúry vyplýva potreba považovať za rozhodný
okamih pre určenie odstupného a rozhodujúceho obdobia okamih vzniku pracovného úrazu. Ďalej
odvolací súd súhlasí (za súhlasu žalovaného) so záverom súdu prvej inštancie v ods. 28 odôvodnenia
rozsudku,ženaúčelyurčeniaodstupného jepotrebnézisťovaťpravdepodobnýzárobok,aniepriemerný
zárobok, ako sa domnieva žalobca, pretože v rozhodujúcom období tretieho kalendárneho štvrťroku od
01.07.2020 až do 30.09.2020 žalobca neodpracoval u žalovaného ani jeden deň, teda neodpracoval
aspoň 21 pracovných dní alebo aspoň 168 pracovných hodín tak, ako požaduje ustanovenie § 134
ods. 3 vetá druhá Zákonníka práce pre to, aby bolo možné zisťovať priemerný zárobok. Uvedená
podmienka odpracovania daného časového fondu je rozlišovacím kritériom pravdepodobného zárobku
a priemerného zárobku. V tomto prípade žalobca pre dočasnú práceneschopnosť trvajúcu celé obdobie
tretieho kalendárneho štvrťroku 2020 u žalovaného vôbec nepracoval, t.j. neexistuje údaj o jeho
zárobku, nie je tak možné zistiť jeho priemerný zárobok, a preto sa na účely určenia odstupného
zisťuje jeho pravdepodobný zárobok. Postup pri výpočte pravdepodobného zárobku definuje Zákonník
práce v ustanovení § 134 ods. 3 druhá veta, podľa ktorej sa pravdepodobný zárobok zistí zo mzdy,
ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme
dosiahol. Spôsob resp. metóda zisťovania pravdepodobného zárobku nie je zákonom presne upravená
a v tejto otázke došlo k sporu medzi stranami sporu ako aj medzi stranami sporu a súdom prvej
inštancie. Každá zo strán ponúka iný spôsob výpočtu pravdepodobného zárobku resp. považuje
za rozhodné iné vstupné údaje-inú výšku rozhodnej mzdy, pričom súd prvej inštancie zvolil ďalší
(tretí) spôsob výpočtu, ktorý je v odvolaniach každou zo strán sporu namietaný ako nesprávny. V
praxi existujú dve hlavné metódy zisťovania pravdepodobného zárobku. Prvá metóda je zisťovanie z
dosiahnutej mzdy a odpracovaného času počas časti rozhodujúceho obdobia. Ide o klasický postup,
aký sa používa pri priemernom zárobku. Pravdepodobný zárobok sa zisťuje zo mzdy, ktorú by zrejme
zamestnanec dosiahol, keby počas rozhodujúceho obdobia už vykonával prácu podľa pracovnej zmluvy,
a z hodín, ktoré by odpracoval. Zisťovanie ako pri priemernom zárobku pochopiteľne nemožno použiť, ak
zamestnanec v rozhodujúcom období vôbec nepracoval, či už preto, že pracovný pomer ešte nevznikol,
alebo preto, že zamestnanec bol napr. dočasne pracovne neschopný, na materskej alebo rodičovskej
dovolenke, dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej alebo odborovej funkcie. (P., A., a kol. Zákonník
práce. Zákon o kolektívnom vyjednávaní. Komentár. I. a II. zväzok. Wolters Kluwer, 2019). Takáto
situácia nastala aj v danom prípade, keď žalobca bol práceneschopný počas celého rozhodujúceho
obdobia. Vtedy podľa právnej praxe prichádza do úvahy druhá metóda a to zisťovanie z predpokladanej
sumy. V tomto prípade sa zisťuje, akú mzdu by zamestnanec dosiahol, ak by pracoval. Vychádza sa
z pracovnej a kolektívnej zmluvy. Dôležité je zistiť, aký by bol fond pracovného času v rozhodujúcom
období (kedy by bol pracoval, napr. nočná zmena) a aké plnenia by dosiahol - tarifná mzda, mzdové
zvýhodnenia. Existujú aj iné (doplnkové) metódy zisťovania pravdepodobného zárobku. V tejto súvislosti
odborná literatúra (Rybárová - Vojnárová - Mačuha, 2013, s. 370) poukazuje aj na možnosti zistiť
pravdepodobný zárobok inými skutočnosťami - napr. mzda porovnateľného zamestnanca (vykonáva
prácu, ktorá je rovnakou prácou alebo prácou rovnakej hodnoty), alebo podľa vývoja miezd u ostatných
zamestnancov, ktorí vykonávajú rovnakú alebo obdobnú činnosť. (porov. P., A., a kol. Zákonník práce.
Zákon o kolektívnom vyjednávaní. Komentár. I. a II. zväzok. Wolters Kluwer, 2019, tiež www.epi.sk).
Všeobecne platí, že zamestnávateľ by mal uprednostniť taký spôsob zisťovania pravdepodobného
zárobku, pri ktorom zistený pravdepodobný zárobok bude v najvyššej možnej miere zodpovedať
predpokladanému priemernému zárobku s cieľom nepoškodiť zamestnanca, ale ani ho nezvýhodniť
nevhodne zvoleným postupom. (D., L. a kol. Zákonník práce. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022,
s. 818, tiež P., A., a kol. Zákonník práce. Zákon o kolektívnom vyjednávaní. Komentár. I. a II. zväzok.
Wolters Kluwer, 2019 str. 1182). Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že súdom prvej inštancie
zvolený postup zisťovania pravdepodobného zárobku žalobcu z jeho reálneho zárobku v posledných
troch mesiacoch, v ktorých pracoval (september až november 2018 pred jeho pracovným úrazom)
nesleduje vývoj miezd u ostatných zamestnancov, ktorí vykonávali rovnakú alebo obdobnú činnosť u
žalovaného, pričom žalovaný tvrdí a navrhovanými dôkazmi preukazuje, že zamestnanci pracujúci v
rozhodnom období a vykonávajúci prácu na rovnakej pozícii ako žalobca dosahovali v rozhodujúcom
období v čase PN žalobcu nižšie zárobky, ako vychádzal súd prvej inštancie pri stanovení priemerného
zárobku žalobcu, z čoho potom podľa žalovaného vyplýva, že žalobca je priznaným pravdepodobnýmzárobkom neprimerane (diskriminačne) zvýhodňovaný na úkor ostatných zamestnancov. Súd prvej
inštancieodmietolvýpočetnavrhovanýžalovanýmapodporenýcitovanouprávnoupraxou,tedazistením
a porovnaním zárobkov zamestnancov žalovaného pracujúcich v rozhodujúcom období na rovnakej
pracovnej pozícií ako žalobca, ktorí vychádzajúc z výsluchu svedka Q. R. M. aj fakticky zastupovali
žalobcu počas jeho pracovnej neschopnosti. Svoj odmietavý postoj vysvetlil v ods. 30 odôvodnenia
napadnutého rozsudku vetou vychádzajúcou z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 9Cdo/53/2021 z 29. septembra 2021. Toto rozhodnutie sa však týkalo inej veci, a to nároku
na doplatenie mzdy podľa § 119a ods. 2 Zákonníka práce zaoberajúceho sa otázkou diskriminácie
odmeňovania zamestnancov, teda ustanovením, ktoré sa netýka uplatneného nároku na odstupné a
výpočtu priemerného resp. pravdepodobného zárobku. Odvolací súd zároveň podotýka, že uvedenú
vetu použil súd prvej inštancie len vo všeobecnej rovine, na zistené skutočnosti v danej veci ju nerozvíjal,
najmä sa pri jej použití nevysporiadal s konkrétnymi podmienkami a individuálnymi okolnosťami
daného prípadu. Súd prvej inštancie neuviedol, z akého dôvodu (dôkazu) dospel k záveru, že
žalobca vykonával u žalovaného inú prácu, resp. prácu inej hodnoty oceniteľnú inak ako u ostatných
zamestnancov žalovaného, ktorých žalovaný konkrétne identifikoval a navrhoval v konaní vypočuť ako
svedkov, neuviedol konkrétne, či a ako sa u žalobcu prejavili ním spomínané (iné, hodnotnejšie)
osobné predpoklady zamestnanca, dĺžka trvania pracovného pomeru a minulosť, prax oproti iným
zamestnancom. Faktom je, že ani nevykonal dokazovanie a zisťovanie týchto predpokladov u iných
zamestnancov. Preto uvedený argument súdu prvej inštancie odvolací súd vyhodnotil ako neúplný a
preto nedôvodný. Súd prvej inštancie sa v ods. 33 odôvodnenia vyporiadal s dôkazom, na ktorý žalovaný
pri zisťovaní rozhodných údajov poukazoval, a to interná smernica žalovaného o odmeňovaní. Uviedol,
že smernica sa nemôže na žalobcu vzťahovať, lebo nebola so žalobcom dohodnutá. Opieral sa pritom
o ustanovenie § 134 ods. 11 Zákonníka práce. Tento poukaz však nie je náležitý, lebo interná smernica
žalovaného nemala za cieľ, nesledovala dojednanie podrobností zisťovania priemerného zárobku alebo
pravdepodobného zárobku so zástupcami zamestnancov, ktorú situáciu upravuje práve súdom prvej
inštancie citovaný § 134 ods. 11. Tento dôkaz mal (a mohol) byť použitý ako dokument, od ktorého
okrem pracovnej zmluvy možno dovodiť, akú mzdu by žalobca v rozhodujúcom období dosiahol, ak
by pracoval, čo zodpovedá definícii pravdepodobného zárobku v § 134 ods. 3 druhá veta Zákonníka
práce. Žalobca uvedenú smernicu označil za nezákonný, neplatný a poza jeho chrbát prijatý dokument,
ktorý smeruje k "zníženiu" jeho pravdepodobnej mzdy v rozhodujúcom období. Žalovaný tvrdí, že k
takejto zmene zárobku došlo u všetkých zamestnancov vykonávajúcich prácu vedúci stroja EVG ako
žalobca. Vysvetlenie tohto vývoja miezd u zamestnancov ponúkol vo svojej výpovedi svedok Q. R.
M., ktorý poukázal na objektívnu skutočnosť stagnovania trhu v rozhodujúcom období, čo dospelo k
prepusteniu celej jednej zmeny. Z doposiaľ vykonaných dôkazov a tvrdení tak síce vyplýva zníženie
zárobku zamestnancov žalovaného, ale ako výsledok objektívneho trendu, nie diskriminačného konania
v neprospech žalobcu. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o správnosti,
primeranosti a udržateľnosti výpočtu pravdepodobného zárobku žalobcu odvíjajúc sa z posledných troch
kalendárnych mesiacov, v ktorých zamestnanec pracoval. Súhlasí s námietkou žalovaného v odvolaní,
že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo pre určenie pravdepodobného zárobku vybral práve mzdy z
trochkalendárnychmesiacovpredchádzajúcich pracovnémuúrazunaviac zasituácie,ževychádzajúcz
prehľadu miezd žalobcu v ods. 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku šlo o výnimočné (vyššie) zárobky
žalobcu oproti zárobkom z ostatných mesiacov, k čomu došlo v dôsledku priznania nenárokovateľných
odmien, ďalej nevysvetlil, prečo nevybral iné mesiace alebo prečo nepoužil priemerný hodinový zárobok
za celé obdobie trvania pracovného vzťahu, ktorý prácne počítal, zistil a aj konštatoval v ods. 16
odôvodnenia napadnutého rozsudku vo výške 12,2301 Eur/hodina. Ako uvádzajú právni praktici v
komentároch s príkladmi (viď vyššie citované komentáre ale napr. aj R. I., epi.sk), najpresnejšie je možné
pravdepodobný zárobok zistiť zo mzdových podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve, prípadne v
kolektívnej zmluve, t. j. z hrubej mzdy vo všetkých jej zložkách, ktoré by zamestnanec dostal, keby
v rozhodujúcom období pracoval. Prípadne, ak má zamestnávateľ napríklad dvoch zamestnancov,
ktorí vykonávajú takú istú alebo podobnú prácu, tak by sa mohol priemer vypočítať tak, že priemerné
zárobky týchto dvoch zamestnancov zamestnávateľ spočíta a vydelí dvoma, a to bude pravdepodobný
zárobok pre zamestnanca. Súd prvej inštancie riadne a preskúmateľne s oporou v zákonných
ustanoveniach prípadne v právnej praxi nevysvetlil svoj odklon od zaužívanej právnej praxe výpočtu
pravdepodobného resp. priemerného mesačného zárobku uvedenej v citovaných komentároch vyššie,
ktorá za východiská pri výpočte pravdepodobného zárobku považuje buď údaje o mzde z pracovnej
a kolektívnej zmluvy podopretých napríklad žalovaným navrhovaným, no nevykonaným dôkazom -
správou Sociálnej poisťovne, alebo údaje o mzdách min. 2 -3 porovnateľných zamestnancov, ako aj
vyžadované zohľadnenie vývoja miezd u ostatných zamestnancov, čo v danom prípade prichádza doúvahy vychádzajúc z tvrdení žalovaného a žalovaným navrhovaných, no pre záver súdu prvej inštancie
o ich nadbytočnosti nevykonaných dôkazov výsluchom svedkov-zamestnancov žalovaného, prípadne
pracovnými zmluvami a výplatnými páskami ostatných zamestnancov žalovaného, s ktorými sa súd
prvej inštancii napriek uvádzanému vykonaniu v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal a
neuviedol ani z nich vyplývajúce skutkové zistenia. Súd prvej inštancie z uvedených dôvodov podľa
názoru odvolacieho súdu nesprávne právne posúdil spor a v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia veci nevykonal navrhované, no pre vec významné dôkazy, pričom nie je vzhľadom na ich
rozsah účelné doplniť ich odvolacím súdom, čím naplnil dôvod podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p., aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. spor vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Súd sa oboznámil s podaniami strán sporu spolu s prílohami, výsluchom žalobcu a svedkov na
nariadenom pojednávaní, pričom zistil nasledovný skutkový stav veci:
8. Dňa 31.07.2017 bola medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom
uzatvorená pracovná zmluva, vrátane dodatkov na pozíciu operátor EVG strojov.
9. Dňa 05.11.2018 došlo na pracovisku v pracovnej dobe k pracovnému úrazu žalobcu. Žalobca
vykonával pracovné činnosti a pri ich výkone spadol z pracovnej plošiny cca 70 – 75 cm, pričom si
zranil ľavú dominantnú ruku. V dôsledku tohto pracovného úrazu bol žalobca odo dňa 06.11.2018 do
dňa 30.09.2020 práceneschopný.
10. Dňa 01.07.2019 žalovaný prijal internú smernicu zamestnávateľa o odmeňovaní zamestnancov
pracujúcich na pracovnej pozícii vedúci stroja EVG. Z článku II., bodu 2.1 internej smernice
zamestnávateľa o odmeňovaní vyplýva, že zamestnávateľ na základe individuálneho rozhodnutia
poskytne Zamestnancom mesačnú odmenu vo výške, ktorá spolu so mzdou Zamestnancov, vrátane
všetkých zákonných príplatkov súvisiacich s prácou, ktoré im prináležia v zmysle ustanovení Zákonníka
práce, nepresiahne vopred stanovený a určený limit na jedného Zamestnanca, ktorý je určený
Zamestnávateľom. Tento limit je stanovený na 10,- Eur za hodinu aj za prácu nadčas.
11. Dňa 31.12.2020 bol ukončený pracovný pomer na základe výpovede zamestnávateľa zo dňa
13.10.2020 podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce.
12. Žalobcovi titulom odstupného podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce bolo vyplatené 11.428,60 Eur netto,
16.375 Eur v hrubom, to znamená žalovaný vychádzal pre účely priznania odstupného z priemerného
mesačného zárobku 1.637,50 Eur v hrubom, resp. 1.142,86 Eur netto.
13. Medzi stranami sporu nebol sporný počet odpracovaných hodín a výška hrubej mzdy na výplatných
páskach žalobcu. Sporným ostalo, či žalovaný vypočítal správne priemernú náhradu mzdy žalobcu
a či vychádzal zo správneho rozhodného obdobia. Či je potrebné pri výpočte odstupného vychádzať z
priemerného zárobku alebo z pravdepodobnostného zárobku žalobcu, resp. či je možné vychádzať pri
výpočte priemerného zárobku zo smernice žalovaného.
14. Žalobca na nariadenom pojednávaní vypovedal, že dňa 31.07.2017 nastúpil u žalovaného so
základným platom 3,40 Eur brutto. V tom čase bol vedúci výroby Q. M.. Ten mu prisľúbil, že ak mu to
pôjde, tak stane sa operátorom stroja EVG, ide o stroj, ktorý je 50-60 m dlhý a počas smeny ho obsluhujú
3-4 ľudia. Jemu bolo prisľúbené, že bude riadiť jednak aj stroj ako aj ľudí počas smeny. Dovtedy bola
prax, že takáto pozícia sa mohla zastávať u žalovaného až po 2 resp. 2,5 roka. Jemu sa to podarilo
prakticky za 3 mesiace, keď od 15.12.2017 začal vykonávať túto prácu. Dodatkom sa zmenila aj výška
jeho mzdy a to na 4,60 Eur na hodinu. Išlo o rizikové pracovisko a využívali aj nadčasy, a to v max.
možnej miere. Okrem toho mu každý mesiac boli prisľúbene odmeny, ktoré sa mu prejavili aj v mzde, z
ktorej je zrejmé, že si svoju prácu robil dobre a boli s ním spokojní. Dňa 15.11.2018 sa mu stal pracovný
úraz a odvtedy sa prakticky do práce nevrátil. Má dlhodobé zdravotné problémy a to s ľavou rukou, ktorá
je prakticky nepoužiteľná pre manuálnu prácu. Toto sa ho citeľne dotklo, nakoľko je ľavák. On mal aj
veľkú vôľu sa vrátiť a žalovaný aj na neho čakal, ale nakoniec jeho zdravotný stav to neumožnil. Keď
sa to žalovaný dozvedel, jeho postoj sa voči nemu radikálne zmenil. Musel si nájsť právnikov a začal sa
riadiť ich pokynmi. Dokonca ukončil PN-ku a bola mu nariadená dovolenka. Následne žalovaný ho poslal
k svojmu lekárovi do Bratislavy, docentovi Krutému, ktorý taktiež skonštatoval jeho dlhodobú pracovnúneschopnosť. Následne sa s ním ukončil pracovný pomer zo zdravotných dôvodov. V súčasnosti nie je
poberateľom invalidného dôchodku, je len poberateľom úrazovej renty. Prvé mesiace mal okolo 550,-
Eurvhrubom,tak,akotobolouvedenévzmluve.Jetypčloveka,ktorýchcenapredovaťdopreduaokrem
toho má 4 vyživovacie povinnosti k deťom. To spôsobilo, že sa dožadoval práce a jeho mzda raketovo
stúpala. Pracoval aj z vlastnej iniciatívy, keď v rámci svojho voľného času robil technické postupy a tieto
odovzdával Q. M.. Slúžilo to ako pomôcka, najmä pre nových zamestnancov. Mzda mu prakticky sa
každým mesiacom zvyšovala, až sa dopracoval na 2 500 – 3 000 Eur v čistom. Táto zmena platu sa
ale neodzrkadlovala v písomných dodatkoch v pracovnej zmluve. Pri náhrade dovolenky v roku 2019
sa vychádzalo z viac ako 20 Eur na hodinu. Vie, že keď sa vrátil z PN-ky, bolo to pod 10 Eur. Toto vie
len z výplatnej pásky.
15. Svedok Q. R. M. na nariadenom pojednávaní vypovedal, že v pojednávacej miestnosti pozná p. B.,
s ktorým si v minulosti aj tykal, teraz mu začal vykať a ich právničku. Vie, čo je predmetom tohto konania.
U žalovaného pracuje 6 rokov. Najprv nastúpil na kvalitu, potom na vedúceho výroby a už tretí rok je aj
vedúci závodu. Momentálne majú 57 zamestnancov. Je ťažké predpokladať, aké bude postavenie firmy
na trhu. Ceny vstupných materiálov sa stále menia. Pamätá si, že p. B. prišiel za ním a pýtal sa ho,
či by mu umožnil u nich pracovať. Bol prekvapený, nakoľko ho považoval za podnikateľa. Nakoniec sa
dohodli a nastúpil ako radový robotník. Vedel o tom, že má finančné problémy a potrebuje zabezpečiť
rodinu. M. B. sa domáhal práce, čo mu nakoniec umožnil, keď sa stal operátorom stroja EVG, kde si
zamestnanci pomerne slušne mohli zarobiť. Potom si ešte pamätá, že zamestnal aj jeho syna počas
leta, aby si prilepšil na vysokoškolské štúdium. M. B. u nich dlho nepracoval, nakoľko už po roku sa mu
stal pracovný úraz, na základe ktorého sa už do práce nevrátil. Čo sa týka výšky odstupného, tak toto
pripravovala ich personalistka, vie, že to aj konzultovala s rôznymi odborníkmi a on k tomu nemá čo
dodať. Podľa neho vyplatili všetko na čo mal nárok. Na linkách mali 8 operátorov. V tom čase nikoho
nového neprijali. On si už presne nepamätá, kto konkrétne za žalobcu zaskakoval, ale mohol to byť
niekto z týchto 8 operátorov: S., A., N., I., I., T., I. alebo G.. Títo operátori mali plus mínus rovnaký plat. v
tom čase nehľadali nového zamestnanca, nakoľko trh začal stagnovať a dokonca to dospelo až k tomu,
že jednu celú smenu prepustili a momentálne pracujú len na 2 smeny. Takto je to už 2,5 roka. Na každej
smene bol majster, ktorý mal na starosti dochádzku ako aj zadelenie, kto bude čo robiť a na čom, toto sa
vedie písomne. Následne na konci mesiaca sa tieto podklady dávali na mzdové oddelenie. Pamätá si,
že medzi operátormi vznikali nezhody ohľadom odmeňovania, nakoľko na rôznych pozíciách bola rôzna
náročnosť práce. Dokonca sa o to začal zaujímať majiteľ, ktorý sa s operátormi osobne stretol a navrhol,
že ich bude odmeňovať 10 Eur na hodinu a nebude sa už na nič iné prihliadať, či pôjde o normálnu
prácu alebo nadčasovú. S týmto všetci operátori súhlasili a na základe toho sa vypracovala smernica. Tá
môže platiť 3 roky. Vie, že táto smernica sa aj pravidelne dodatkuje. Ak si dobre pamätá, v čase keď sa
uskutočnilo stretnutie s majiteľom, bol žalobca PN. Dovtedy zamestnanci pracovali za cenu 4,60 brutto
na hodinu, k tomu bolo ešte 20% prémie a ďalšie jednorazové odmeny. To je ale individuálne. Čo sa týka
osobitného odmeňovania, na toto on v tom čase nemal dosah. V tom čase bolo iné vedenie. Teraz na to
aledosahmáon.Situáciavodmeňovaníjeužaleiná.Obyčajnesatoriešivrámcikoncoročnýchodmien.
Operátori majú stále 10 Eur na hodinu. Ak si dobre pamätá, táto suma už je uvedená aj v dodatkoch
k jednotlivým pracovným zmluvám. V súčasnosti operátori zarábajú 10 Eur na hodinu, viac len formou
odmeny alebo v prípade nadčasov. Ak by žalobca sa vrátil do práce, dosahoval by príjem v súlade so
smernicou, tak ako aj iní zamestnanci.
16. V roku 2020 bolo 250 pracovných dní, pričom z týždenného pracovného času žalobcu vyplýva, že
mal pracovať denne 7,5 hodiny. To znamená, že priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku
2020 na jeden mesiac žalobcu je 156,25 hodiny = 250 pracovných dní x 7,5 hodiny denného pracovného
času / 12 kalendárnych mesiacov.
17. Svedok M. A. na nariadenom pojednávaní vypovedal, že v pojednávacej miestnosti pozná len
žalobcu. Poznajú sa z videnia. Nemá bližší vzťah k účastníkom konania. Je zamestnancom žalovaného
a to cca 19 rokov. Za ten čas bol na viacerých pozíciách. Momentálne je operátorom na zváracom
automatickom stroji. Vyrábajú kari siete, pece nemajú. Spracovávajú polovýrobky. Momentálne pracujú
na 2 smenách. Už si presne nepamätá, ale pracoval na obdobnej pozícii ako žalobca a to v roku
2020. To znamená, že by mali byť aj rovnako ohodnotení, čo sa týka samotného výkonu práce. Čo sa
týka odmeňovania, tak mzda im prichádzala vždy na účet. On si nepamätá na nič výnimočné. S čím
zamestnávateľ prišiel, to akceptovali. Robili sa aj nadčasy a to max. 150 hod. ročne. Ak chcel robiť niekto
viac, nebolo mu v tom bránené. Podľa toho, ako komu chutí. Počas 19 rokov mzda postupne rástla. Zčasu na čas pridajú. V roku 2018 bol odmeňovaný na hodinu. Viac ako 3,90 Eur/hod. to nebolo. Smernicu
s nimi prerokovali. Dialo sa to tak, že prišiel ich nadriadený, povedal im svoju víziu, oni s tým súhlasili
a toto podpísali. Týkalo sa to operátorov EVG. Iných zamestnancov sa to netýkalo. Predpokladá, že
tam bol pán I., pán G., pán S., pán N., pán I.. Či tam bol R., na to si nepamätá. Podľa neho A. tam
nebol. Predpokladá, že I. A. tam bol. Nevie sa vyjadriť, či tam bol aj pán B.. Na základe tejto smernice sa
mu plat zvýšil. O ostatných zamestnancoch sa nevie vyjadriť. To sa týkalo aj vrátane nadčasov. Nemal
veľký záujem o nadčasy, ale keď napr. niekto vypadol alebo bol chorý, tak pracoval. Z výplatných pások
vyplýva, že za mesiac júl - september 2020 odpracoval 101,5 hod. Nevie sa vyjadriť, prečo bolo tých
hodín toľko. On sám prácu nadčas nevyhľadáva. Asi niekto vypadol. Nevie sa vyjadriť, koľko nadčasov
mal ešte v roku 2020 v iných mesiacoch. Zarábal len to, čo je na výplatných páskach. Pracuje viacej
hlavne v lete. Sú dovolenky a niekedy aj maródky. Keď bol kovid, znížil sa objem práce. Nevie sa vyjadriť,
či to malo vplyv aj na počet smien. Keď má nadčasy, napr. má 1 500,- Eur a bez nadčasov 1 300,-
Eur. Nadčasy boli vždy uvedené na výplatnej páske. Nie však ako nadčasy, ale ako odmena. V období
7/2020 – 9/2020 nedostal odmeny, teda v tomto období sa nadčasy netransformovali do odmien. Iným
spôsobom sa im nadčasy nevyplácali.
18. Svedok A. G. na nariadenom pojednávaní vypovedal, že v pojednávacej miestnosti pozná A.. Boli
len kolegovia, ani si nepamätá, či niekedy robili na jednom stroji. U žalovaného pracuje 13 rokov ako
operátor zváračského zariadenia. Peniaze za prácu mu chodili len na účet a výška mzdy závisela od
odpracovaných hodín. On niekedy mal záujem o nadčasy, niekedy aj nie. Aká situácia bola v práci v
lete 2020, k tomu sa presne nevie vyjadriť, nepamätá si na to. Plat sa postupne zvyšoval. Pamätá si na
obdobie, nevie sa ale vyjadriť dátumovo, keď prišli Nemci a dali im ponuku 10,- Eur/hod., čo bolo pre
nich veľmi výhodné. Týkalo sa to len niektorých zamestnancov. Ak by bol v tom čase A. vedený ako
operátor zváračského zariadenia, určite by sa to týkalo aj jeho. Vie, že boli zavolaní, kde v tom čase
zarábali okolo 4,60 Eur/hod. a mali aj výkonnostné prémie. Navrhli im, že budú paušálne vyplácaný 10
Eur/hod., čo bolo pre nich výhodné. Brali to ako výhodu. Na tomto stretnutí bol pán I., S., A., N., na
iných si nespomína. Pán I. tam bol, I. a A. podľa neho nie, T. možno, či tam bol pán B., k tomu sa nevie
vyjadriť. Nadčasy sa preplácali vo forme odmien. Dostávali ich aj v hotovosti, ale tieto sa premietli aj
vo výplatných páskach, čiže nikdy nedostali nič naviac, ako je uvedené vo výplatnej páske. Nevie sa
vyjadriť, čo bolo výhodnejšie, ale pre neho bolo podstatné, že nemusel robiť nadčas a počítať si to.
Pre neho bolo podstatné, koľko zarobí za hodinu a toto bolo pre neho výhodné. V konečnom dôsledku
nepotreboval robiť nadčasy. Počas korony končili o pol hodinu skôr, aby sa nestretali s druhou smenou.
Teraz sú odmeňovaní tak ako to bolo pred smernicou, tzn. mzda, výkonnostné prémie a príplatky za
nadčas. Teraz zarába viac. Pred 3 - 4 rokmi 10,- Eur bolo niečo, teraz už je to nič. Samozrejme, jemu sa
základná hodinová mzda zvýšila zo sumy 4,60 Eur. Ak na týchto výplatných páskach nie sú odmeny, tzn.,
že v tomto období neodpracoval žiadnu prácu nadčas, ktorá by bola v odmenách. Chcel by podotknúť,
že ak sa im práca nadčas pretransformovala do odmien, bolo to v danom mesiaci. Neprenášalo sa to do
iných mesiacov. Pamätá si, že keď sa prijala smernica, tak im sa prestávala vyplácať osobitná odmena
25,- Eur za odpracované nadčasy v rozsahu 7,5 hodín. Cez víkendy sa pracovať mohlo. Zakázané to
nebolo. Či bola osobitná odmena, k tomu sa neviem vyjadriť. Nadčasy boli dobrovoľné, kto nechcel, do
práce ísť nemusel. Čo sa týka dovoleniek a zaskakovania za kolegov, tak s tým problém nebol, pretože
obvykle sa to riešilo celozávodnou dovolenkou v rozsahu 2 týždňov. Obyčajne to bolo na prelome júla
a augusta.
19. Podľa článku 3. Základných zásad Zákonníka práce zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú
prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie po práci.
Zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať pracovné podmienky, ktoré
zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a vedomostí, rozvoj tvorivej
iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie.
20. Podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce, platného v rozhodnom čase, zamestnancovi, s ktorým
zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodov, že zamestnanec nesmie
vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak
napracoviskudosiaholnajvyššiuprípustnúexpozíciuurčenúrozhodnutímpríslušnéhoorgánuverejného
zdravotníctva, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho
priemerného mesačného zárobku; to neplatí, ak bol pracovný úraz spôsobený tým, že zamestnanec
svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadnea preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo
pracovný úraz si spôsobil zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných
látok a zamestnávateľ nemohol pracovnému úrazu zabrániť.
21. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, platného v rozhodnom čase, priemerný zárobok na
pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej
zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v
rozhodujúcom období. Doba práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná
podľa § 121 ods. 4 poslednej vety, sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v
rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy
podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3)
a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
na pracovisku.
22. Podľa ods. 2 cit. zák. rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v
ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon
neustanovuje inak.
23. Podľa ods. 3 cit. zák. ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 21 dní alebo 168
hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa
zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú
by zrejme dosiahol.
24. Podľa ods. 4 cit. zák. priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný
hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov
má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí
priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovnéhočasuzamestnanca.Priemernýmesačnýzároboksazaokrúhľujenanajbližšíeurocentnahor.
25. Podľa ods. 9 cit. zák. ak sa na účely výpočtu peňažných plnení vychádza podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov z priemerného mesačného čistého zárobku zamestnanca, tento zárobok
sa zisťuje z priemerného mesačného zárobku odpočítaním súm poistného na sociálne poistenie,
príspevkunadoplnkovédôchodkovésporenie,preddavkupoistnéhonazdravotnépoistenieapreddavku
na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca
v mesiaci, v ktorom sa tento zárobok zisťuje.
26. Podľa ods. 10 cit. zák. ustanovenia odsekov 1 až 9 platia primerane na účely zisťovania
pravdepodobného zárobku.
27.Podľaods.11cit.zák.podrobnostizisťovaniapriemernéhozárobkualebopravdepodobnéhozárobku
možno dohodnúť so zástupcami zamestnancov.
28. Na podklade vykonaného dokazovania, riadiac sa názorom odvolacieho súdu, súd dospel
k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako
zamestnávateľomvznikolpracovnýpomernapozíciuoperátorEVGstrojov.Medzistranamisporunebolo
sporné, že žalobca utrpel dňa 05.11.2018 pracovný úraz a následne ku dňu 31.12.2018 bol ukončený
pracovný pomer so žalobcom podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce a žalobcovi vznikol zákonný
nárok na vyplatenie odstupného v sume desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Sporným
ostalo aká je výška priemerného mesačného zárobku.
29. Je nesporné, že pracovný pomer skončil dňa 31.12.2020, pričom tento deň je určujúcim dňom na
priznanie odstupného, nakoľko v tento deň boli splnené všetky podmienky podľa § 76 ods. 3 Zákonníka
práce. Rozhodujúcim obdobím pre výpočet priemerného mesačného zárobku boli mesiace júl 2020,
august 2020 a september 2020 (§ 134 ods. 2 Zákonníka práce). Je nesporné, že v tomto období žalobca
pre žalovaného nevykonával žiadnu prácu, nakoľko bol PN, preto bolo potrebné zisťovať pravdepodobný
zárobok žalobcu.30.Zákonníkprácev§134ods.10Zákonníkapráceupravuje,žepreúčelyzisťovaniapravdepodobného
zárobku ustanovenia odsekov 1 až 9 platia primerane. Žalobca pre žalovaného vykonával prácu len o
niečo viac ako jeden rok, súd preto výpočtom zistil, že žalobca za celé stanovené obdobie (august 2017
až november 2018) pracoval za 12,2301 Eur za hodinu v hrubom. Z takto zisteného hodinového zárobku
pre účely výpočtu pravdepodobného zárobku nebolo možné vychádzať, pretože žalobca počas tohto
obdobia pracoval na rôznych pracovných pozíciách za rôznu hodinovú mzdu a takýto postup by nebolo
možné aplikovať ani na iné obdobné prípady v budúcnosti, kde by napríklad mohla nastať situácia, že by
dotknutému zamestnancovi mohol trvať oveľa dlhšie pracovný pomer a takýto výpočet hodinovej mzdy
by mohol byť spojený s neodstrániteľnými komplikáciami, napríklad pre absenciu účtovných a mzdových
dokladov.
31. Súd sa stotožnil s argumentom žalovaného, že je potrebné pravdepodobný zárobok vypočítať na
základe toho, akú mzdu v tomto období dosiahli žalobcovi kolegovia, ktorí za žalobcu vykonávali jeho
prácu.
32. Po vrátení veci odvolacím súdom do konania boli predložené výplatné pásky 5 zamestnancov za
obdobie júl, august a september 2020, ktorí pracovali na obdobných pracovných pozíciách ako žalobca.
Z týchto výplatných pások súd zistil nasledovné:
Zamestnanec
Obdobie
Hrubý príjem v Eur bez dovolenky a lekára
Odpracované hodiny bez dovolenky a lekára
Hodinový zárobok v Eur
M. A.
7/2020
1800
180
10,00
G. I.
7/2020
1431,40
112,50
12,72
U. S.
7/2020
1960
187,50
10,45
A. G.
7/2020
750
75
10,00
K. N.
7/2020
1800
180
10,00
33.Vmesiacijúl20205zamestnancižalovanéhonaobdobnejpozíciiakožalobcapriemerneodpracovali
147 hodín s priemerným zárobkom 10,63 Eur na hodinu.
Zamestnanec
Obdobie
Hrubý príjem v Eur bez dovolenky a lekára
Odpracované hodiny bez dovolenky a lekára
Hodinový zárobok v EurM. A.
8/2020
1690
161,50
10,46
G. I.
8/2020
1765
169
10,44
U. S.
8/2020
1087,75
101,25
10,74
A. G.
8/2020
1050
105
10,00
K. N.
8/2020
1575
150
10,50
34. V mesiaci august 2020 5 zamestnanci žalovaného na obdobnej pozícii ako žalobca priemerne
odpracovali 137,35 hodín s priemerným zárobkom 10,43 Eur na hodinu.
Zamestnanec
Obdobie
Hrubý príjem v Eur bez dovolenky a lekára
Odpracované hodiny bez dovolenky a lekára
Hodinový zárobok v Eur
M. A.
9/2020
1725
157,50
10,95
G. I.
9/2020
1675,10
152,50
10,98
U. S.
9/2020
1650
150
11,00
A. G.
9/2020
1275
112,50
11,33
K. N.
9/2020
1500
13511,11
35. V mesiaci september 2020 5 zamestnanci žalovaného na obdobnej pozícii ako žalobca priemerne
odpracovali 141,50 hodín s priemerným zárobkom 11,07 Eur na hodinu.
36. Na podklade porovnávacej metódy možno konštatovať, že pravdepodobne by žalobca v mesiaci júl
až september 2020 dosahoval priemerný zárobok 10,71 Eur na hodinu ((10,63 + 10,43 + 11,07) : 3).
37. Pri výpočte priemerného mesačného zárobku žalobcu je potrebné vychádzať z priemerného počtu
pracovných dní v kalendárnom roku 2020 a z týždenného pracovného času žalobcu dohodnutého
v pracovnej zmluve. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v roku 2020 mal priemerne odpracovať
za kalendárny mesiac 156,25 hodín, teda výška pravdepodobného mesačného priemerného zárobku
žalobcu predstavuje sumu 1.673,44 Eur mesačne brutto, t.j. 10,71 Eur x 156,25 hodín, (§ 134 ods. 4
zákonníka práce).
38. Dňa 01.07.2019 žalovaný prijal internú smernicu zamestnávateľa o odmeňovaní zamestnancov
pracujúcich na pracovnej pozícii vedúci stroja EVG, pričom argumentoval, že na základe tejto
smernice bolo nevyhnutné stanoviť priemerný mesačný zárobok žalobcu. Smernica určovala že zárobok
zamestnanca je 10,- Eur za hodinu. Súd by vzal tento argument do úvahy len v prípade, ak by sa takáto
smernica týkala všetkých zamestnancov žalovaného a bola by dodržiavaná. Z dokazovania vyplynulo,
že smernica nebola dodržiavaná ani u ostatných zamestnancov, ktorí v rozhodnom období pracovali od
10,- Eur za hodinu až 11,33 Eur za hodinu.
39. Žalovaný ďalej namietal, aby sa do výpočtu pravdepodobného zárobku nezapočítavali nadčasy
ostatných zamestnancov. Svedkovia M. A. a A. G. vypovedali, že o nadčasy v zásade nemali záujem,
pričom hlavne v letnom období bolo normálne, že pracovali za kolegov, pričom v tomto konkrétnom
období za júl až september 2020 nemali výnimočné nadčasy, ktoré by sa neprejavili ani u iných
zamestnancov na obdobnej pracovných pozíciách, napr. ako výnimočná odmena. Z výplatných pások
žalobcu vyplýva, že pravidelne v minulosti využíval prácu nadčas, teda sa dalo reálne očakávať, že takto
by pracoval aj v určenom rozhodnom období. Z týchto dôvodov súd vzal do úvahy aj tieto položky pri
výpočte pravdepodobného zárobku.
40. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca mal nárok na odstupné v rozsahu 10 priemerných
mesačných platov. Žalovaný doteraz zaplatil 16.375 Eur v hrubom, pričom zaplatiť mal 16.734,40 Eur
v hrubom (1.673,44 Eur x 10). Neuhradený rozdiel predstavuje sumu 359,40 Eur v hrubom. Keďže
nedošlo k dobrovoľnému a včasnému plneniu zo strany žalovaného, súd ho rozsudkom zaviazal na
úhradu dlžnej istiny, spolu príslušenstvom, ktoré bolo určené v súlade s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z.,
platného v rozhodnom čase. Žalobca si v konaní uplatnil sumu 18.425,- Eur brutto, teda vo väčšom
rozsahu na aký mal zákonný nárok, preto vo zvyšnej časti 18.065,60 Eur = 18.425,- Eur – 359,40 Eur,
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
41. Čo sa týka námietky, že nárok si žalobca uplatnil vo forme hrubého príjmu, súd konštatuje, že takto
uplatnený nárok nespôsobuje neurčitosť alebo nevykonateľnosť žalobného návrhu, i keď uznáva, že
nárok by sa mal v prvom rade uplatniť v čistom, to znamená, po odpočítaní daní a poistného. Na druhej
strane súd nepovažoval za účelné a ani nevyhnutné, aby pri tomto nároku žalobca vypočítaval svoj
nárok v čistom, keďže ide o otázku účtovnú, na ktorú je potrebné osobitné vzdelanie a takýto výpočet
by mohol byť spojený so zbytočnými prieťahmi a zvýšenými nákladmi. Takto priznaný nárok je možné
jednoznačne účtovne rozdeliť, žalovaný si vedie riadne účtovníctvo, a teda súd nemá pochybnosti, že by
žalovaný nevedel určiť, čo z takto priznaného príjmu žalobcu tvorí čistá mzda a čo odvody do poisťovní
a dane pre daňový úrad.
42. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2, § 257 ods. 2, v spojitosti s § 262 ods. 1
C.s.p. tak, že pomerne úspešnejšiemu žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100,00 %
vzhľadom na nepatrný úspech žalobcu v konaní.
Poučenie:2
NM-10Cpr/3/2021
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľdomáha.Odvolaniejepotrebnépodaťvpotrebnompočterovnopisovspolusprílohamitak,aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy, t.j. 0,50 Eur/stranu (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát,
- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
- sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak nebude povinnosť uložená rozhodnutím dobrovoľne splnená, možno podať návrh na exekúciu podľa
osobitného predpisu.
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.