Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, June 19, 2025

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: NM-10Cpr/64/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3520202642
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Stachovič

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2025:3520202642.17

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2

NM-10Cpr/64/2020

Okresný súd v Trenčíne, pred samosudcom JUDr. Andrejom Stachovičom, v právnej veci žalobkyne:

A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. XXX/XX, D., právne zastúpený JUDr. Natáliou Kanderkovou,
advokátkou,sosídlomA.Kmeťa12,Žilina,protižalovanému:TrenčianskauniverzitaAlexandraDubčeka
v Trenčíne, so sídlom Študentská 2, Trenčín, IČO: 31 118 259, právne zastúpený JUDr. Martinom
Bartkom, advokátom a JUDr. Silviou Bartkovou, advokátkou, obaja sídlom Piaristická 6667, Trenčín,
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

2

NM-10Cpr/64/2020

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 07.07.2020 do 03.08.2020 vo výške
1.210,77 Eur netto do troch dní od právoplatnosti rozsudku, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00
% ročne zo sumy 1.144,76 Eur od 14.08.2020 do zaplatenia a 5,00 % ročne zo sumy 66,01 Eur od
14.09.2020 do zaplatenia.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 10.08.2020 do 16.06.2022 vo výške
29.523,90 Eur netto do troch dní od právoplatnosti rozsudku, spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,00 % ročne zo sumy 998,16 Eur od 14.09.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur
od 14.10.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur od 14.11.2020 do zaplatenia, 5,00
% ročne zo sumy 1.355,82 Eur od 14.12.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur od
14.01.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur od 14.02.2021 do zaplatenia, 5,00 %

ročne zo sumy 67,79 Eur od 14.03.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 530,54 Eur od 14.04.2021
do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur od 14.05.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo
sumy 1.355,82 Eur od 14.06.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur od 14.07.2021
do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur od 14.08.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo
sumy 1.355,82 Eur od 14.09.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur od 14.10.2021
do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur od 14.11.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo
sumy 1.355,82 Eur od 14.12.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur od 14.01.2022

do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur od 14.02.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo
sumy 1.355,82 Eur od 14.03.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur od 14.04.2022do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur od 14.05.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo
sumy 1.355,82 Eur od 14.06.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 1.355,82 Eur od 14.07.2022 do
zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 811,01 Eur od 14.08.2022 do zaplatenia.

Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.

Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 100,00 %.

o d ô v o d n e n i e :

18

NM-10Cpr/64/2020

1.Žalobkyňapodanímdošlýmsúdudňa02.10.2020,vspojitostispodanímdošlýmsúdudňa29.10.2020,
sa domáhala, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného doručené
žalobkyni dňa 03.08.2020 je neplatné. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy podľa §
142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od 07.07.2020 do 03.08.2020 z dôvodu inej prekážky v práci

na jeho strane vo výške 1 614,18 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne. Žalovaný
je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce od 04.08.2020 až do
času, keď jej umožní pokračovať v práci vo výške 1 847,50 eur mesačne spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,00% ročne. Žalobný návrh žalobca dôvodil tým, že na základe písomnej pracovnej zmluvy č.
XX/XXXX zo dňa 26.4.2005, ktorá bola zmenená písomnými dohodami-dodatkami k pracovnej zmluve

zo dňa 31.8.2005 a 26.6.2008, bola žalobkyňa zamestnaná u žalovaného od 01.05.2005 v pracovnom
pomere uzavretom na dobu neurčitú, naposledy vo funkcii vedúcej organizačno - právneho referátu
(ďalej len „OPR“). Dňa 05.12.2011 doručil žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru podľa
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce odôvodnenú jej nadbytočnosťou, ku ktorej došlo na základe
rozhodnutia rektora žalovaného č. 9/2011 zo 14.7.2011 zrušením OPR a pracovného miesta vedúcej

OPR ku dňu 31.10.2011. Vzhľadom na to, že už pred doručením výpovede bolo pracovné miesto
žalobkyne zrušené, žalovaný jej spolu s výpoveďou doručil aj list zo dňa 05.12.2011, zn.1255/R/2011,
v ktorom jej oznámil existenciu prekážky v práci na jeho strane v trvaní od 05.12.2011 do uplynutia
výpovednej doby odôvodnenú zrušením jej pracovného miesta k 31.10.2011. Počas doby prekážky v
práci nevyžadoval prítomnosť žalobkyne na pracovisku. Listom zo dňa 22.03.2012 žalobkyňa oznámila

žalovanému, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával
a prideľoval jej prácu podľa pracovnej zmluvy. Výpoveď z pracovného pomeru napadla žalobkyňa
žalobou, ktorou sa domáhala vyslovenia jej neplatnosti a určenia, že pracovný pomer trvá. Krajský
súd v Trenčíne meritórnym rozsudkom zo dňa 03.06.2020, sp.zn. 27CoPr/3/2019 žalobe v plnom
rozsahu vyhovel. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 06.07.2020, o čom súd upovedomil právnu

zástupkyňu žalobkyne dňa 21.07.2020 doručením rozsudku a osvedčovacej doložky o nadobudnutí
jeho právoplatnosti do jej elektronickej schránky. Žalobkyňa bola oboznámená s rozsudkom a jeho
platnosťou dňa 22.07.2020, kedy jej právna zástupkyňa osobne doručila rozsudok s osvedčovacou
doložkou. Dňa 03.08.2020 doručil žalovaný žalobkyni oznámenie o okamžitom skončení pracovného
pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vyhotovené 28.07.2020 pod č. 132/R/2020,

ktorého dôvodom má byť závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť
tým, že bez ospravedlnenia nenastúpila do práce po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 03.06.2020, sp.zn. 27CoPr/3/2019, čím jej žalovaný v dňoch 07.07.2020 až
10.07.2020, 13.07.2020 až 17.07.2020, 20.07.2020 a 21.07.2020, t.j. počas 11 pracovných dní, evidoval
neospravedlnenú neprítomnosť v práci (podľa žalovaného „neospravedlnenú absenciu“). Žalovaný

súčasne uvádza, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované so ZO OZ PŠaV pri
TnUAD dňa 23.07.2020. V súlade s ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce žalobkyňa listom zo dňa
04.08.2020oznámilažalovanému,žeokamžitéskončeniepracovnéhopomerupovažujezaneplatnépre
absenciu dôvodu vyžadovaného ustanovením § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, keďže sa žiadneho
porušenia pracovnej disciplíny nedopustila, preto trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával a

prideľoval jej prácu podľa pracovnej zmluvy.2. Žalovaný v podaní došlým súdu dňa 20.01.2021 žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalovaný
s podanou žalobou nesúhlasí, túto považuje za skutkovo neopodstatnenú a právne nedôvodnú. K

veci samej žalovaný uviedol, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 27CoPr/3/2019-751 zo dňa
03.06.2020 mu bol doručený dňa 06.07.2020, v rovnaký deň bol tento rozsudok doručený aj právnej
zástupkyni žalobkyne, a preto v tento deň, t.j. dňa 06.07.2020 nadobudol aj právoplatnosť. Tvrdenie
právnej zástupkyne žalobkyne o tom, že: „Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 06.07.2020, o čom
súd upovedomil právnu zástupkyňu žalobkyne dňa 21.07.2020 doručením rozsudku a osvedčovacej

doložky o nadobudnutí jeho právoplatnosti do jej elektronickej schránky“ je zavádzajúce. Predovšetkým
rozsudok bol právnej zástupkyni žalobkyne doručený dňa 06.07.2020, pretože, ak by dňa 06.07.2020
rozsudok nebol doručený aj právnej zástupkyni žalobkyne (rovnako ako právnej zástupkyni mňa
žalovaného), nemohol by tento rozsudok nadobudnúť právoplatnosť dňa 06.07.2020. Rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 27CoPr/3/2019-751 zo dňa 03.06.2020 bol teda obom právnym
zástupcom doručený dňa 06.07.2020 a v dôsledku toho dňa 06.07.2020 nadobudol aj právoplatnosť.

Odo dňa 07.07.2020 tak mala žalobkyňa nastúpiť ku mne žalovanému do zamestnania, avšak
nenastúpila, pričom do zamestnania nenastúpila ani ďalších 11 pracovných dní. Žalobkyňa sa bráni
tým, že ona o doručení uvedeného rozsudku Krajského súdu v Trenčíne nevedela, toto jej údajne
oznámila právna zástupkyňa až dňa 22.07.2020. Žalovaný v tomto smere poukazujem na zásadu,
ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len

bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu
a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou. Žalovaný bol pripravený žalobkyni prideľovať prácu, avšak táto sa rozhodla, že
do zamestnania chodiť nebude. Keď bolo žalobkyni dňa 03.08.2020 doručené okamžité skončenie
pracovného pomeru, kde žalovaný uvádza, že žalobkyňa závažne porušila pracovnú disciplínu tým, že

nenastúpila do zamestnania v dňoch: 07.07.2020, 08.07.2020, 09.07.2020, 10.07.2020, 13.07.2020,
14.07.2020, 15.07.2020, 16.07.2020, 17.07.2020, 20.07.2020 a dňa 21.07.2020, t.j. celkovo 11 dní,
žalobkyňa začala účelovo tvrdiť, že jej právna zástupkyňa jej doručila rozsudok s osvedčovacou
doložkou až dňa 22.07.2020. Žalovaný toto tvrdenie žalobkyne považuje jednoznačne za účelové,
vymyslené po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa oznámila žalovanému

listom zo dňa 04.08.2020, ktorý bol podľa podacieho lístku, ktorý žalobkyňa súdu predložila daný na
poštovú prepravu dňa 07.08.2020 (piatok) a žalovanému bol doručený dňa 10.08.2020 (pondelok).
Žalobkyňa by tak čisto hypoteticky mohla mať nárok na náhradu mzdy, ak by bolo v konaní preukázané,
že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, najskôr odo dňa 10.08.2020. Z uvedeného
dôvodu, je žalobkyňou navrhovaný petit v bode II. súdneho rozhodnutia úplne nesprávny a tejto časti

navrhuje žalovaný žalobu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania. Žalovaný rozporuje aj
žalobkyňou vypočítanú náhradu mzdy, táto nie je správna a zákonná.

3. Na podklade návrhu žalobkyne súd uznesením č.k. 10Cpr/64/2020-289 zo dňa 24.11.2021 pripustil
zmenu žaloby nasledovne: „Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany

žalovaného doručené žalobkyni dňa 03.08.2020 je neplatné. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
náhradu mzdy z dôvodu inej prekážky v práci na jeho strane podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce za
obdobie od 07.07.2020 do 03.08.2020 vo výške 1.210,77 eur netto spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,00 % ročne počítaného od 14. dňa mesiaca nasledujúceho po dni splatnosti náhrad mzdy (platu)
za mesiac júl a august 2020. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1

Zákonníka práce od 04.08.2020 až do času, keď jej umožní pokračovať v práci v sume 1.385,74 eur
netto mesačne spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne počítaného vždy od 14. dňa mesiaca
nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých mesačných náhrad mzdy (platov).“

4. Tunajší súd medzitýmnym rozsudkom č.k. 10Cpr/64/2020-399 zo dňa 16.06.2022 rozhodol tak, že

návrh žalovaného na prerušenie konania došlým súdu dňa 20.01.2021 sa zamietol a určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom žalovaného zo dňa 28.07.2020, doručené
žalobcovi dňa 03.08.2020, je neplatné. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.07.2022.

5. Po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku predmetom konania zostali už len mzdové nároky žalobcu,

nakoľko medzi stranami sporu nebolo sporné, že v čase vyhlásenia tohto rozsudku bol už riadne
ukončený pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným, a teda nebolo potrebné skúmať, či pracovný
pomer trvá, resp. či je možné od žalovaného spravodlivo žiadať, aby žalobcu naďalej zamestnával.6. Tunajší súd rozsudkom č.k. 10Cpr/64/2020 – 547 zo dňa 11. mája 2023 uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 07.07.2020 do 03.08.2020 vo výške 1.210,77 Eur
netto do troch dní od právoplatnosti rozsudku, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo

sumy 1.144,76 Eur od 14.08.2020 do zaplatenia a 5,00 % ročne zo sumy 66,01 Eur od 14.09.2020 do
zaplatenia. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 10.08.2020
do 16.06.2022 vo výške 17.818,39 Eur netto do troch dní od právoplatnosti rozsudku, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 580,70 Eur od 14.09.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne
zo sumy 762,16 Eur od 14.10.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.11.2020

do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.12.2020 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy
762,16 Eur od 14.01.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.02.2021 do zaplatenia,
5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.03.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur
od 14.04.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.05.2021 do zaplatenia, 5,00
% ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.06.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od
14.07.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.08.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne

zo sumy 762,16 Eur od 14.19.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.10.2021
do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.11.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy
762,16 Eur od 14.12.2021 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.01.2022 do zaplatenia,
5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.02.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur
od 14.03.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.04.2022 do zaplatenia, 5,00

% ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.05.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od
14.06.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 762,16 Eur od 14.07.2022 do zaplatenia, 5,00 % ročne
zo sumy 470,24 Eur od 14.08.2022 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov konania vo výške 13,24 %. Na odvolanie strán sporu odvolací súdu uznesením
č.k. 19CoPr/7/2023-546 zo dňa 15. mája 2024 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že odvolací súd považuje za
potrebné zdôrazniť a upozorniť súd prvej inštancie, že odôvodnenie rozsudku nemá byť sumarizáciou
celého obsahu súdneho spisu alebo všetkých písomných podaní sporových strán. Úlohou sudcu je
skoncentrovaťdoodôvodneniarozsudkuvždyibapodstatnýobsahtýchprocesnýchúkonovaprednesov
sporových strán, ktoré sú relevantné pre konanie a rozhodnutie. Je neprípustné, aby odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie obsahovalo doslovný prepis obsahu jednotlivých podaní sporových
strán tak, ako je to v posudzovanej veci. Nevyhnuté je vyhnúť sa tomu, aby text odôvodnenia bol popisný
a formálny, ale aby naopak obsahoval jasné a logické argumenty, ktoré sú konzistentné a navzájom
si neodporujú. Povinnosťou súdu je tiež vyrovnať sa s argumentmi sporových strán a nevyhýbať sa
odpovedi na rozhodujúce argumenty tým, že tieto nie sú sporné. Za celkom nevhodné odvolací súd

považuje, keď súd prvej inštancie v predmetnej veci v celom písomnom vyhotovení rozsudku o žalobkyni
hovorí v mužskom rode. Žalobkyňa žalobou požadovala náhradu mzdy za obdobie od 07.07.2020 do
03.08.2020,ktorémunárokusúdprvejinštancievyhovelažalovanémuuložilpovinnosťzaplatiťžalobkyni
za uplatnené obdobie náhradu mzdy vo výške 1 210,77 eur netto do troch dní od právoplatnosti rozsudku
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 144,76 eur od 14.08.2020 do zaplatenia

a 5 % ročne zo sumy 66,01 eur od 14.09.2020 do zaplatenia. Žalovaný podaným odvolaním namietal,
aby žalobkyni bola priznaná náhrada mzdy od 07.07.2020 brániac sa tým, že žalobkyňa odo dňa
07.07.2020 mala nastúpiť k žalovanému do zamestnania, avšak nenastúpila, pričom do zamestnania
nenastúpila ani ďalších 11 pracovných dní. Žalovaný zastával názor, že žalobkyňa nemá zákonný nárok
na náhradu mzdy odo dňa 07.07.2020, nakoľko v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi

patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že
trvá na ďalšom zamestnaní. Uplatnenému nároku žalobkyne na náhradu mzdy titulom prekážky v práci
na strane žalovaného predchádza rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 27CoPr/3/2019-751 zo
dňa 03.06.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06.07.2020 a ktorým bolo určené, že skončenie
pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou zo dňa 29.09.2011 z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm.

b) Zákonníka práce zo strany žalovaného je neplatné. Pokiaľ zamestnávateľ neplatne rozviazal so
zamestnancom pracovný pomer a pracovný pomer naďalej trvá a ak zamestnávateľ po právoplatnosti
rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru neprideľuje zamestnancovi prácu podľa
pracovnejzmluvy,ideoprekážkuvprácinastranezamestnávateľaazamestnanecmánároknanáhradu
mzdy podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce (R 85/2004). Nakoľko žalovaný ako zamestnávateľ

bez ohľadu na to, aké dôvody ho k tomu viedli, žalobkyni neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy,
žalobkyňa dôvodne uplatňuje nárok na náhradu mzdy za obdobie od 07.07.2020 do 03.08.2020. Je bez
významu obrana žalovaného, že pracovná pozícia žalobkyne výpoveďou doručenou dňa 05.12.2011
zanikla a bol zrušený celý organizačno-právny referát. Je na zamestnávateľovi, aby túto situáciuriešil, či už dosiahnutím dohody o zmene pracovnej zmluvy, alebo skončením pracovného pomeru
so zamestnancom zákonným spôsobom. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie nevyplynulo, že
došlo k zmene pracovných podmienok. Prekážky v práci na strane zamestnávateľa zakladajú právnu

povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Žalobkyňa za uvedené obdobie uplatnila nárok na náhradu mzdy, ide tak o individuálny pracovnoprávny
spor, ktorý je definovaný v § 316 ods. 1 CSP a zaradený do druhej hlavy tretej časti CSP medzi spory
s ochranou slabšej strany. Pri uplatnení nároku na náhradu mzdy žalobkyňa vychádzala zo sumy 1
847,50 eur brutto, pozostávajúceho z tarifného platu, ktorý jej vo výške 1 147,50 eur prináleží podľa 9.

platovej triedy a 13. stupňa podľa zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri
výkone práce vo verejnom záujme + osobný príplatok 700,- eur (1 385,74 eur netto). Súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní o mzdovom nároku uplatnenom žalobkyňou za obdobie od 07.07.20202 do
03.08.2020 vychádzal zo žalobkyňou požadovanej mesačnej mzdy vo výške 1 385,74 eur netto majúc
za to, že žalovaný uvedený výpočet nijakým spôsobom nepoprel, nepredložil vlastný výpočet, teda
tento výpočet považoval súd prvej inštancie za nesporný a pri priznávaní jednotlivých nárokov sa

s ním stotožnil. V podanom odvolaní žalovaný dôvodne namieta tvrdenie súdu prvej inštancie, že
žalovaný "výpočet čistej mzdy nijakým spôsobom nepoprel ani nepredložil vlastný výpočet". Z obsahu
spisu totiž vyplýva, že žalovaný nesúhlasil s výpočtom náhrady mzdy žalobkyne, čo vyplýva nielen z
písomných podaní žalovaného, napríklad podanie zo dňa 30.01.2023, podanie zo dňa 20.12.2021, ale
aj z viacerých pojednávaní pred súdom prvej inštancie. Ust. § 186 ods. 2 CSP oprávňuje súd, aby si

osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Súd nemusí vykonávať dokazovanie
ohľadom skutočností, ktoré medzi stranami nie sú sporné a môže ich bez dokazovania zobrať za
základ svojho rozhodnutia. Odôvodnenie súdu, že žalovaný síce formálne poprel nárok žalobkyne,
ale neurobil vlastný výpočet, čo nemožno považovať za dostatočné popretie skutkových okolností s
poukazom na § 151 CSP, odvolací súd sa správne nepovažuje. Uvádza, že sporové konanie je konaním

kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky,
musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak
úspešnou byť nemôže. Pokiaľ žalobkyňa vychádzala pri určení náhrady mzdy z hrubej mzdy (správne
platu) vo výške 1 847,50 eur (čistej mzdy 1 385,74 eur), bolo jej povinnosťou uviesť tvrdenia o
skutočnostiach, z ktorých v takejto výške nárok uplatňovala. Nakoľko žalobkyňa bola zamestnancom,

na ktorého sa vzťahovala právna úprava zákona č. 553/2003 Z. z., bolo povinnosťou súdu zaoberať
sa tým, či ku dňu, kedy oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní, žalobkyni patril funkčný
plat (za funkčný plat sa považuje súčet tarifného platu a ďalších zložiek uvedených v ust. § 4 ods. 4
zákona č. 553/2003 Z. z. vrátane osobného príplatku) v uplatnenej výške 1 847,50 eur (v čistom 1 385,74
eur). Vzhľadom na námietky zo strany žalovaného bolo povinnosťou súdu zaoberať sa tým, či žalobkyni

prináležal plat v 9. platovej triede a 13. stupni, či žalobkyňa spĺňala kvalifikačné predpoklady pre takéto
zaradenie. Z hľadiska požadovaného osobného príplatku je potrebné zdôrazniť, že posudzovanie výšky
tohtoosobnéhopríplatkuniejevkompetenciisúdu,ojehovýškenerozhodujesúd.Súdmôžerozhodovať
len o tom, či je daný zákonný dôvod jeho zníženia, či odňatia, čo však nie je prípad súdenej veci.
Osobný príplatok predstavuje tzv. nenárokovú zložku funkčného platu, ktorého priznanie je výlučne

v kompetencii zamestnávateľa po splnení stanovených podmienok. Ide o konštitutívne rozhodnutie
zamestnávateľa, či osobný príplatok prizná alebo nie. Okamihom priznania osobného príplatku sa však
z tejto platovej náležitosti stáva nárokovateľná zložka funkčného platu. V prípade, ak žalovaný vykonal
neplatné skončenie pracovného pomeru, žalobkyňa sa od oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
až do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru mohla domáhať

nárokov z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu
mzdy za obdobie od 10.08.2020 do 19.07.2022, odvolací súd poukazuje na to, že predpokladom vzniku
právananáhradumzdyvzmysle§79ods.1Zákonníkaprácejeneplatnéskončeniepracovnéhopomeru
aoznámeniezamestnanca,žetrvánaďalšomzamestnaní.Potom,akodňa03.08.2020doručilžalovaný
žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti žalobkyne

v práci (§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) žalobkyňa listom zo dňa 04.08.2020, ktorý bol žalovanému
doručený dňa 10.08.2020, žalovanému oznámila, že trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával.
Oznámenie doručené dňa 10.08.2020 je v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce právnou skutočnosťou
určujúcou okamih, odkedy patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku náhrada mzdy. Z
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (bod 58.) vyplýva, že pri výpočte konkrétnej výšky náhrady

mzdy súd vychádzal z platu, ktorý žalovaný určil dňa 27.02.2012 a § 32f ods. 9 a § 29 zákona č.
553/2003 Z. z., t. j. 1 847,50 eur brutto, resp. 1 385,74 eur netto. Zhodne, ako súd prvej inštancie
uvádzal pri nároku žalobkyne podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, aj v prípade nároku na náhradu
mzdy uplatneného podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce uviedol, že žalovaný reálne nespochybnil výpočetpriemerného zárobku, ktorý urobila žalobkyňa. Doplnil, že po tom, čo rozhodnutie Krajského súdu v
Trenčíne dňa 06.07.2020 nadobudlo právoplatnosť, žalovanému nič nebránilo, aby postupom podľa §
4 ods. 7 zákona č. 553/2003 Z. z. upravil plat žalobkyne tak, aby to zodpovedalo jeho organizačným

zmenám a pracovnému zaradeniu žalobkyne. Uviedol, že otázku, či je zamestnanec zaradený do
správnej platovej triedy, súd môže preskúmať, pretože predpoklady takého zaradenia sú objektívne
stanovené v mzdovom predpise (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/104/2019 zo dňa
25. februára 2021). Aj v tomto prípade platí, že ak súd neuvedie v odôvodnení rozsudku o náhrade
mzdy, akým spôsobom dospel k zisteniu priemerného zárobku, z ktorého vychádzal pri stanovení

výšky náhrady mzdy, je výrok rozsudku o priznaní náhrady mzdy nepreskúmateľný. Zákonník práce
v ust. § 79 ods. 1 a 2 rozlišuje v prípade neplatnej výpovede či neplatného okamžitého skončenia
pracovnéhopomeruprávonanáhradumzdy,ktoránepresahuje12mesiacov(ods.1)aprávonanáhradu
mzdy, ktorá presahuje 12 mesiacov (ods. 2), pričom v ods. 2 výslovne upravuje možnosť súdu na
žiadosťzamestnávateľajehopovinnosťnahradiťmzduzačaspresahujúci12mesiacovprimeraneznížiť,
či vôbec nepriznať. Táto náhrada nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol

zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej
zmluvy,alemácharaktersatisfakcievočizamestnancoviasúčasnesankcievočizamestnávateľovi,ktorý
bezdôvodneskončilpracovnýpomersozamestnancom(3Cdo/36/2019).Kýmvšaknáhradamzdymáza
čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia satisfakčná a sankčná povaha náhrady mzdy

ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Podľa poslednej vety § 79 ods. 2 Zákonníka práce
náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za 36 mesiacov. Nakoľko predmetom konania bola uplatnená
náhrada mzdy aj za čas presahujúci 12 mesiacov, bolo možné na žiadosť zamestnávateľa túto náhradu
primerane znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať. Rozhodnutie R 85/2004 upravuje, že k strate na zárobku
následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej

zmluvy môže prísť len vtedy, ak zamestnanec je sám pripravený, ochotný a schopný a vykonávať
prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak ju nemôže vykonávať v dôsledku dočasnej práceneschopnosti,
pri ktorej zamestnancovi neprináleží náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy podľa ust.
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce. V danom prípade vzhľadom na námietky zo strany žalovaného, či
žalobkyňa bola v rozhodnom období, od 10.08.2020 do 19.07.2022 pripravená, ochotná a predovšetkým

schopná u žalovaného prácu vykonávať, súd prvej inštancie zohľadnil, že žalobkyni bol od 13.12.2016
priznaný invalidný dôchodok, preto náhradu mzdy za celé požadované obdobie znížil o 45 %, nakoľko
žalobkyňa mala podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 22.12.2016 pokles schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť o 45 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Zároveň neprihliadol na skutočnosť,
že žalobkyni bol priznaný starobný dôchodok. Žalobkyňa so znížením náhrady mzdy nesúhlasila. V

podanom odvolaní namietala, že v rozhodnom období nebola poberateľkou invalidného dôchodku,
poberala starobný dôchodok, preto nebol žiadny zákonný dôvod na zníženie požadovanej náhrady
za uvedené obdobie. Žalovaný v podanom odvolaní spochybnil skutkový záver súdu prvej inštancie o
miere poklesu žalobkyne vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 45 %, ktorý záver nemá podklad vo
vykonanom dokazovaní, rozhodnutie označil za svojvoľné a arbitrárne. Odvolací súd považuje námietky

žalobkyne za dôvodné v tom rozsahu, pokiaľ žalobkyňa namieta dôvody pre zníženie požadovanej
náhrady za obdobie menej ako 12 mesiacov. K uvedeným odvolacím námietkam odvolací súd považuje
za potrebné uviesť, že riešenie skutkovej otázky je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním
skutkových poznatkov súdu v procese odkazovania. V konaní, pokiaľ ide o dobu 12 mesiacov, nebola
preukázaná žiadna okolnosť, ktorá by žalobkyni bránila vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.

Dôvodom pre zníženie (nepriznanie) náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov invalidita
zamestnanca môže byť, avšak v uvedenom období (od 10.08.2020 - 19.07.2022) žalobkyňa invalidnou
nebola. Pokiaľ v súvislosti s priznanou/nepriznanou (resp. zníženou) náhradou súd prvej inštancie
odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17CoPr/4/2022 zo dňa 30.11.2022 (bod 67.),
odvolací súd uvádza, že záver, ktorý súd prvej inštancie konštatuje, z uvedeného rozhodnutia nevyplýva.

Zníženie náhrady za obdobie nepresahujúce 12 mesiacov z dôvodu, že žalobkyňa bola v minulosti
invalidnou, tak nebolo dôvodným. V prípade zníženia náhrady mzdy o 45 % s poukazom na rozhodnutie
Sociálnej poisťovne zo dňa 22.12.2016 za obdobie presahujúce 12 mesiacov, bolo podľa názoru
odvolacieho súdu rozhodnutie predčasné, a preto nesprávne, nakoľko súd prvej inštancie nevenoval
pozornosť námietkam žalovaného, že žalobkyňa nebola počas celého rozhodného obdobia zdravotne

spôsobilá pre žalovaného vykonávať prácu, keďže dňa 17.02.2021 mala podstúpiť artroskopiu a súdom
konštatovaný pokles miery schopnosti žalobkyne vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 45% nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a jeho úlohou v ďalšom konaní bude
vzhľadom na uvedené závery odvolacieho súdu opätovné preskúmanie uplatneného nároku žalobkyne
na náhradu mzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce a § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce, keď súd

prvej inštancie bude vychádzať pri určení výšky nároku žalobkyne na náhradu mzdy z priemerného
zárobku žalobkyne podľa zákona č. 553/2003 Z. z., z funkčného platu určeného podľa § 29 ods. 1 až 4
zákona, do ktorého popri tarifnom plate patrí aj osobný príplatok, ktorý nezanikol prijatím organizačnej
zmeny o zrušení pracovného miesta žalobkyne a nebol rozhodnutím zamestnávateľa zrušený. Nakoľko
pri poskytovaní platu zamestnancov, na ktorý sa vzťahuje zákon č. 553/2003 Z. z., sa nepoužijú ust.

§ 134 Zákonníka práce, pri výpočte peňažných plnení je potrebné postupovať podľa § 29 ods. 2, 4
zákona č. 553/2003 Z. z. z priemerného zárobku v čase, keď žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi, že
trvá na ďalšom zamestnaní. Rozhodujúci je funkčný plat priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol
dôvod na jeho použitie. Nakoľko pri výpočte peňažných plnení sa nevychádza z priemerného čistého
zárobku zamestnanca, niet dôvodu zistiť tento zárobok postupom podľa § 29 ods. 3 zákona č. 553/2003
Z. z. z funkčného platu odpočítaním súm poistného na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie

a dôchodkové zabezpečenie, príspevku na poistenie v nezamestnanosti, príspevku na doplnkové
dôchodkové poistenie a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok
a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, za ktorý sa tento čistý funkčný plat zisťuje tak, ako
v odvolaní uvádza žalovaný. Po ustálení priemerného zárobku žalobkyne súd následne opätovne
rozhodne, či existujú výnimočné dôvody na nepriznanie náhrady mzdy žalobkyni za čas presahujúci 12

mesiacov, pričom odvolací súd upozorňuje, že otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia vysoko
individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s
okolnosťami relevantnými v iných veciach. S prihliadnutím na to, že v rozhodnom období bola žalobkyňa
poberateľkou starobného dôchodku, odvolací súd z hľadiska interpretácie ust. § 79 ods. 2 Zákonníka

práce poukazuje na kritériá, ktoré treba mať na zreteli a ktoré sú judikované v uznesení NS SR sp. zn.
1Cdo/167/2022 zo dňa 25.10.2023.

7. Po vrátení veci odvolacím súdom a následnom vypracovaní znaleckého posudku z odboru Ekonómia
a manažment, odvetvie personalistika, žalobkyňa upresnila žalobný návrh nasledovne: Žalovaný je

povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce za dobu prekážky v práci
na strane žalovaného trvajúcej od 07.07.2020 do 03.08.2020 v celkovej výške 1614,18 eur vypočítanú
z jej funkčného platu, na ktorý mala nárok k 07.07.2020, t.j. zo sumy 1847,50 eur brutto mesačne,
spolu s úrokom z omeškania vo výške: 5,00 % ročne zo sumy 1144,76 eur netto od 14.08.2020 do
zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 66,01 eur netto od 14.09.2020 do zaplatenia. Náhradu mzdy podľa §

79 ods. 1 Zákonníka práce za obdobie od 10.08.2020 do 19.07.2022 vypočítanú z jej funkčného platu, na
ktorý mala nárok k 10.08.2020, v súlade so závermi znaleckého posudku, t.j. zo sumy 1.847,50 € brutto
mesačne, t.j. 1.355,82 netto mesačne, t.j. spolu vo výške 43196,31 € brutto, s úrokom z omeškania vo
výške 5,00 % ročne a to zo sumy 998,16 eur netto od 14.09.2020 do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur
netto od 14.10.2020 do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od 14.11.2020 do zaplatenia, zo sumy

1355,82 eur netto od14.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od 14.01.2021 do zaplatenia,
zo sumy 1355,82 eur netto od 14.02.2021 do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od 14.03.2021
do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od 14.04.2021 do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od
14.05.2021 do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od 14.06.2021 do zaplatenia, zo sumy 1355,82
eur netto od 14.07.2021 do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od 14.08.2021 do zaplatenia, zo

sumy 1355,82 eur netto od 14.09.2021 do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od 14.10.2021 do
zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od 14.11.2021 do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od
14.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od 14.01.2022 do zaplatenia, zo sumy 1355,82
eur netto od 14.02.2022 do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od 14.03.2022 do zaplatenia, zo
sumy 1355,82 eur netto od 14.04.2022 do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od 14.05.2022 do

zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od 14.06.2022 do zaplatenia, zo sumy 1355,82 eur netto od
14.07.2022 do zaplatenia, zo sumy 811,01 eur netto od 14.08.2022 do zaplatenia. Súd takto upravený
žalobný návrh posúdil ako spresnenie žalobného návrhu, nie ako návrh na zmenu žaloby, o ktorom treba
osobitne rozhodnúť, nakoľko úprava žalobného návrhu sa týkala výlučne účtovných výpočtov, ktoré sa
týkali uplatnenej náhrady mzdy v čistom alebo v hrubom prevedení.

8. Súd sa oboznámil s podaniami strán sporu spolu s prílohami, výsluchom strán v spore na nariadenom
pojednávaní, pričom zistil nasledovný skutkový stav veci:9.Nazákladepísomnejpracovnejzmluvyč.XX/XXXXzodňa26.4.2005,ktorábolazmenenápísomnými
dohodami-dodatkami k pracovnej zmluve zo dňa 31.8.2005 a 26.6.2008, bola žalobkyňa zamestnaná
u žalovaného od 01.05.2005 v pracovnom pomere uzavretom na dobu neurčitú, naposledy vo funkcii

vedúcej organizačno - právneho referátu.

10. Dňa 05.12.2011 doručil žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti. Žalobkyňa s výpoveďou nesúhlasila a so svojím nárokom
sa obrátila na príslušný súd.

11. Žalovaný listom zo dňa 27.02.2012 žalobkyni určil funkčný plat nasledovne: tarifný plat 681,- Eur,
osobný príplatok 700,- Eur, spolu 1.381,- Eur. Žalobcu zaradil do 12. platovej triedy a do 11. platového
stupňa.

12. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 22.12.2016 bol žalobkyni priznaný invalidný dôchodok

s účinnosťou od 13.12.2016 z dôvodu, že posudkový lekár zistil, že žalobkyňa má pokles schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť o 45 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

13. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 23.11.2017 bol žalobkyni priznaný starobný dôchodok
s účinnosťou od 28.09.2017 s tým, že od 01.01.2018 bol žalobkyni vyplácaný starobný dôchodok vo

výške 687,80 Eur.

14. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 27CoPr/3/2019-751 zo dňa 03.06.2020, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 06.07.2020, bolo určené, že skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou zo
dňa 29.09.2011 z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo strany žalovaného je neplatné.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne žalovaný nevyzval žalobkyňu na
nástup do práce, pričom ani žalobkyňa sa z vlastnej vôle nedostavila na pracovisko po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

15. Dňa 03.08.2020 doručil žalovaný žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods.

1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti žalobkyni v práci.

16. Žalobkyňa listom zo dňa 04.08.2020 oznámila dňa 10.08.2020 žalovanému, že skončenie
pracovného pomeru okamžitým skončením považuje za neplatné a trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej
zamestnával. Zároveň žalovanému oznámila, že nebol vyzvaná na nástup do práce.

17.ZvýpisuzoSociálnejpoisťovnezodňa28.10.2021vyplýva,žežalobkyňajepoberateľomstarobného
dôchodku vo výške 750,10 Eur mesačne. V čase od 10.08.2020 do 19.07.2022 bola žalobkyňa
zamestnancom spoločnosti Poradca podnikateľa, spol. s.r.o., kde dosahovala nepravidelný príjem do
100,- Eur mesačne.

18. Všeobecná zdravotná poisťovňa listom zo dňa 05.11.2021 oznámila súdu, že úplný výpis z účtu
žalobcu neposkytne z dôvodu zachovania mlčanlivosti, môže poskytnúť len konkrétne informácie z účtu
žalobcu za určité obdobie.

19. Na základy výzvy súdu obvodný lekár žalobcu listom zo dňa 11.11.2021 oznámil súdu, že žalobca
sa už dlhšiu dobu lieči na ortopedickej ambulancii, pričom ďalšie informácie ohľadom zdravotného stavu
žalobcu nie je možné poskytnúť, nakoľko nebol zbavený mlčanlivosti.

20. Ortopéd E. F. F. v liste došlým súdu dňa 10.11.2021 oznámil, že žalobkyňa bola v ich ambulancii

v období od 07.07.2020 po súčasnosť vyšetrená a ošetrená spolu 3x a to v termínoch 03.11.2020,
14.12.2020 a naposledy 18.03.2021. Ešte 19.05.2021 formou telemedicíny predpisoval elektronický
recept na lieky. Medzitým žalobkyňa absolvovala operačnú liečbu ľavého kolena, ktorú pri vyšetrení dňa
14.12.2020 doporučil pre ochorenie ľavého kolena.

21. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 11.03.2022 bol žalobkyni zvýšený starobný dôchodok od
01.01.2022 na sumu 760,30 Eur mesačne.22. Tunajší súd medzitýmnym rozsudkom č.k. 10Cpr/64/2020-399 zo dňa 16.06.2022 určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom žalovaného zo dňa 28.07.2020, doručené
žalobcovi dňa 03.08.2020, je neplatné. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.07.2022. Po

právoplatnosti tohto medzitýmneho rozsudku predmetom sporu zostali mzdové nároky žalobcu z titulu
prekážok práce na strane žalovaného za obdobie od 07.07.2020 do 03.08.2020 a z titulu neplatného
skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného za obdobie od 10.08.2020 do 19.07.2022.

23. Dňa 11.08.2022 žalobkyňa prevzala od žalovaného výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonník

práce pre nadbytočnosť s tým, že pracovný pomer skončil ku dňu 30.11.2022.

24. Znalec G. H. F., z odboru Ekonómia a manažment, odvetvie personalistika, vo svojom znaleckom
posudku č. 2/2024 zo dňa 29.01.2025 uviedla, že žalobkyňa ku dňu 07.07.2020 a rovnako ku dňu
10.08.2020 mala funkčný plat 1.847,50 Eur brutto, 1.355,82 Eur netto, pričom odvody z tejto mzdy
sú nasledovné: nemocenské 25,86 Eur (1,4 %), dôchodkové poistenie - starobné 73,90 Eur (4,0 %),

zdravotné poistenie 73,90 Eur (4,0 %), daň z príjmu 318,02 Eur (19,0 %). Zároveň zistila, že ku dňu
07.07.2020 mala žalobkyňa započítanú prax v trvaní 36 rokov a 125 dní a ku dňu 10.08.2020 mala
žalobkyňa započítanú prax v trvaní 36 rokov a 159 dní.

25. Z listu Všeobecnej zdravotnej poisťovne došlej súdu dňa 18.09.2024 vyplýva, že žalobkyni bola

poskytnutá zdravotná starostlivosť dňa 09.10.2020 (očkovanie), 03.11.2020 (RTG), 19.11.2020 (MR),
04.12.2020 (stomatológia), 14.11.2020 (ortopédia), 30.12.2020 (mikrobiológia), 02.02.2021 (úrazová
chirurgia), 04.02.2021 (všeobecný lekár, rádiológia), 11.02.2021 (vnútorné lekárstvo), 16.02.2021
(úrazová chirurgia), 17.02.2021 (ortopédia), 19.02.2021 (úrazová chirurgia), 04.03.2021 (úrazová
chirurgia), 18.03.2021 (ortopédia), 19.05.2021 (ortopédia), 24.06.2022 (stomatológia).

26. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že pôvodné pracovné miesto žalobkyne bolo organizačnou
zmenou žalovaného v minulosti zrušené. Sporný ostalo, akým spôsobom súd mal určiť výšku platu
žalobkyne zo dňa 10.08.2020, keď žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní,
resp. v čase, keď mala žalobkyňa opätovne nastúpiť do práce, t.j. dňa 07.07.2022.

27. Žalobkyňa na nariadenom pojednávaní vypovedala, že roky pracovala ako právnička a personalistka
avie,čoznamenáprávoplatnérozhodnutiesúdu.RozsudokzKSTNboldoručenýjejPZdňa21.07.2020
a táto jej ho hneď na druhý deň aj osobne odovzdala. Predpokladala, že toto rozhodnutie obdržala aj
univerzita. Očakávala, že ju univerzita v krátkej dobe vyzve na nástup do práce. Čakala, že to príde

písomne a do vlastných rúk, ako je to bežné pri pracovných vzťahoch. Na jej prekvapenie obdržala
okamžité skončenie pracovného pomeru. Z jej praxe môže uviesť, že je úplne bežné, že ak nejaký
zamestnanec nepríde do práce a nikomu nič nedá vedieť, tak personalisti ho kontaktujú a to telefonicky,
písomne alebo aj osobne. V jej prípade nič také sa neudialo. Myslí si, že skončenie pracovného pomeru
bolo účelové. Žalovaný čakal na to, aby si našiel zámienku, pričom si myslí, že ak by získal doložku

právoplatnosti skôr, tak aj okamžité skončenie pracovného pomeru by jej bolo doručené skôr, ako po 11
dňoch. To si myslí aj z toho dôvodu, že už 23.07.2020 sa možnosť skončiť so mnou pracovný pomer
prejednávala na odborovej organizácii. Podľa jej názoru žalovaný nemal ani pre ňu vytvorené pracovné
miesto, nakoľko s ňou ani neprerokoval, že chce s ňou okamžite skončiť pracovný pomer, napr. tak,
že by ju kontaktoval, aby sa k tomu mohla vyjadriť. Tým by sa možno predišlo aj tomuto sporu. Ďalej

namietla to, že aj keby pripustila, že by išlo o jej neospravedlnenú absenciu, ona žalovanému žiadnu
škodu nespôsobila, resp. nedošlo k žiadnemu zanedbaniu jej pracovných povinností. Čakala, že ju
bude kontaktovať univerzita prvá, určite by nečakala do nekonečna, čakala na doložku právoplatnosti.
Naposledy pracovala u žalovaného na pozícii vedúcej organizačno-právneho referátu, tzv. firemný
právnik. Jej priamym nadriadeným bol rektor. Jej pracovisko sa nachádzalo v budove rektorátu. Pozná aj

jej presnú adresu – I. J.. Jej miesto výkonu práce bol rektorát Trenčianska univerzita. Po právoplatnosti
rozsudkuKSTNnekontaktovalauniverzitu,lenzareagovalanaokamžitéskončeniepracovnéhopomeru,
že s ním nesúhlasí a trvá na ďalšom zamestnávaní. V tomto období doručila doporučený list na
univerzitu, že je poberateľkou ČID, toto urobila na telefonickú výzvu zamestnanca žalovaného, t.j. pani
E., čo je mzdová účtovníčka. Pani E. jej nepovedala načo to potrebuje, ona si myslela, že je to hlavne

kvôli tomu, aby vedeli vypočítať náhradu mzdy. Pani E. veľmi dobre pozná, tykajú si. Sú dlhoročné
spolupracovníčky. Bude sa opakovať, čakala na výzvu, ona nevedela, kde bude zaradená, pod kým
bude pracovať a za kým mám ísť. Nevie si predstaviť ako by som prišla napr. na oddelenie PaM a tam
by o nej nič nevedeli. Pracujú tam len dve referentky. Ona neoznamovala zmenu bydliska žalovanému,bola vyhodená, ale zo súdneho spisu bolo zrejmé, že má novú adresu. V období od 07.07.2020 do
21.07.2020počaspracovnýchdníboladoma,nebolanadovolenkeaninikampravidelnedozamestnania
nenastupovala. Osobne si myslí, že je nelogické, aby žalobca prišiel do práce s vedomím, že nemá

žiadnu prácu, keďže jeho miesto bolo zrušené. Práve naopak bolo povinnosťou zamestnávateľa vytvoriť
jej miesto, oboznámiť ju s tým a prideliť jej prácu.

28. Žalovaný na nariadenom pojednávaní vypovedal, že čakali, že sa žalobkyňa dostaví. Poukázal,
že Zákonník práce nehovorí len o povinnostiach zamestnávateľa a právach zamestnanca, ale aj o

povinnostiach zamestnanca. Medzi základné povinnosti zamestnanca je chodiť do práce a vykonávať
prácu. Považuje za nelogické, keď na jednej strane žalobkyňa tvrdí, že u žalovaného pracovala roky a na
druhej strane žalobkyňa tvrdí, že nevedela za kým má ísť. To v ňom evokuje presvedčenie, že žalobkyňa
nemala záujem nastúpiť do práce. Osobne sa rozprával s pani E., kde sa jej pýtal, či kontaktovala
žalobkyňu. Ona toto poprela, povedala, že žalobkyňa kontaktovala ju. Ak to bude potrebné, môže sa
k tomu aj osobne vyjadriť. Plne rešpektuje rozhodnutie súdu, tzn., že ak by žalobkyňa prišla do práce,

hľadal by riešenie ako ju zamestnať. Žalobkyňu nemohol vrátiť na svoje pôvodné miesto, nakoľko toto
bolo zrušené. Musel by zistiť, aké majú možnosti, či nie je niekto PN, na dovolenke, alebo či má nastúpiť
na rodičovskú dovolenku apod. Predpokladá, že by sa museli na tom dohodnúť, konkrétne miesto pre
žalobkyňu nebolo v tom čase pripravené, pretože nevedel, kedy žalobkyňa do práce nastúpi. Nevie
sa vyjadriť, či žalovanému vznikla škoda z dôvodu, že nenastúpil do práce, priama zrejme nie. Bavil

sa s kvestorkou, ktorá má na starosti administratívny a hospodársky chod univerzity. O konkrétnych
pracovných miestach sa nebavili. Opakuje, ak by žalobkyňa prišla do práce, určite by kontaktoval všetky
dotknuté osoby na univerzite, aby sa doriešil pracovný pomer so žalobkyňou. Bavili sa s kvestorkou, že
žalobkyňa bez akéhokoľvek dôvodu nenastúpila do práce. Na univerzite majú oddelenie legislatívnych a
právnych služieb, ktorý aj pripravil dokument okamžité skončenie pracovného pomeru. Keďže absencia

trvala viac dní, následne vec prerokovali v odboroch a listinu odoslali. Počas jeho pôsobenia sa stalo, že
súd vyslovil, že ukončenie pracovného pomeru s kvestorom je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá,
pričomtentozamestnanecnastúpildoprácebezvýzvy,hneďnadruhýdeňpoprávoplatnostirozhodnutia
súdu.

29. Medzi stranami sporu zostalo sporné, akým spôsobom sa má určiť plat žalobkyne a na základe
akých predpokladov, či možno do platu zahrnúť osobný príplatok, či žalovaný zavinil, že v čase od
07.07.2020 do 03.08.2020 žalobkyňa nemohla riadne vykonávať svoju prácu a z tohto titulu jej patrí
náhrada mzdy, a či nastali výnimočné okolnosti, na základe ktorých by mal súd moderovať náhradu
mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Zároveň bolo medzi stranami sporu sporné, či

v rozhodnom období, kedy sa posudzuje nárok na priznanie náhrady mzdy, bola žalobkyňa pripravená
a spôsobilá pracovať.

30. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na
strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy

v sume jeho priemerného zárobku.

31. Podľa § 79 ods. 1 cit. zák. ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s
ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s

výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

32. Podľa ods. 2 cit. zák. ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas
presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

33. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) a e) zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme zamestnancovi za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto
zákonom patrí plat, ktorým je tarifný plat, osobný príplatok.34. Podľa ods. 3 cit. zák. plat je peňažné plnenie poskytované zamestnancovi za prácu.

35. Podľa ods. 4 cit. zák. funkčný plat na účely tohto zákona je súčet tarifného platu, zvýšenia tarifného
platu podľa § 7 ods. 6 až 9, rozdielu podľa § 32f ods. 13 a príplatkov určených mesačnou sumou podľa
odseku 1 písm. c) až j), l), u), v) a x).

36. Podľa § 32f ods. 9 cit. zák. zamestnanec zaradený podľa § 5 ods. 1 k 31. decembru 2018 do 12.

platovej triedy sa od 1. januára 2019 považuje za zamestnanca zaradeného do 9. platovej triedy.

37. Podľa § 29 ods. 2 cit. zák. ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a
zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo o priemernej mzde,
je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6, keď vznikol dôvod na jeho použitie.

38. Podľa ods. 3 cit. zák. ak sa pri výpočte peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov z priemerného čistého zárobku zamestnanca, zisťuje sa tento zárobok z funkčného
platu odpočítaním súm poistného na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové
zabezpečenie, príspevku na poistenie v nezamestnanosti, príspevku na doplnkové dôchodkové
poistenie a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb

platných pre zamestnanca v mesiaci, za ktorý sa tento čistý funkčný plat zisťuje.

39. Podľa ods. 4 cit. zák. pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje tento zákon,
zamestnávateľ neuplatní ustanovenia § 134 a 135 Zákonníka práce.

40. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci, riadiac sa názorom
odvolacieho súdu, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba v časti o náhradu mzdy je čiastočne
dôvodná. Z dokazovania vyplynulo, že medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako
zamestnávateľom bola v roku 2005 uzatvorená riadne pracovná zmluva, vrátane dodatkov, na dobu
neurčitú, na pozíciu vedúcej organizačno - právneho referátu.

41. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že pracovná pozícia žalobkyne bola organizačnou zmenou
zrušená v roku 2011 a žalobkyňa roky pre žalovaného nepracovala z dôvodu, že medzi stranami sporu
bolo sporné, či žalovaný riadne ukončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu nadbytočnosti v roku
2011 a o tejto otázke sa viedol dlhoročný súdny spor. Súdy dňa 06.07.2020 právoplatne uzavreli, že

výpoveď zo strany žalovaného bola neplatná.

42. Po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne (sp.zn.: 27CoPr/3/2019) žalovaný evidoval
od 07.07.2020 u žalobcu neospravedlnenú absenciu a rozhodol sa z tohto dôvodu dňa 03.08.2020 so
žalobcom okamžite skončiť pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný dňa

10.08.2020 oznámil žalobcovi, že trvá na ďalšom zamestnaní a so svojimi nárokmi sa obrátil na tunajší
súd.

43. V rámci tohto konania súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo strany žalovaného je neplatné, nakoľko žalovaný nevyzval žalobcu na nastúpenie do práce

a z tohto dôvodu mu nemohol evidovať neospravedlnenú absenciu. Medzitýmny rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 19.07.2022.

44. Pri určení výšky náhrady mzdy, od ktorého sa odvíjali mzdové nároky žalobcu, súd vychádzal
zo znaleckého posudku, ktorý za týmto účelom dal vypracovať. Súd považuje za nesporné, že ku

dňu 07.07.2020, resp. ku dňu 10.08.2020 žalobca mal odpracované viac ako 36 rokov. Z prílohy č. 3
k zákonu č. 553/2003 Z.z., platného v rozhodnom čase, vyplýva, že žalobcovi k tomuto dňu prináleží
plat v 9. platovej triede a 13. stupňa, čo zodpovedá sume 1.147,50 Eur mesačne. Súd považoval za
nesporné, že žalobcovi nebol odňatý osobný príplatok vo výške určený zo dňa 27.02.2012, nakoľko
o odňatí tohto osobného príplatku neboli predložené žiadne doklady (§ 4 ods. 7 zákona č. 553/2003

Z.z.). Námietka, že do priemerného zárobku nie je možné zahrnúť osobný príplatok neobstojí a to
s poukazom na § 4 ods. 4 a § 29 zákona č. 553/2003 Z.z. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením, že tento
osobný príplatok zanikol s prijatím organizačnej zmeny o zrušení pracovného miesta žalobcu, nakoľko
rozhodnutie o plate je v kompetencii žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý si nesplnil svoju povinnosťv zmysle § 4 ods. 7 cit. zák., čo nemôže byť na ujmu žalobcovi ako zamestnancovi. Neobstojí ani
námietkažalovaného,žepriurčenínáhradymzdysanemôžeprihliadaťnavalorizáciumzdy,nakoľkosúd
nevychádzal z možnej valorizácie mzdy z pohľadu plynutia času ale zo mzdy, ktorá žalobcovi prináležala

ku dňu, kedy mal nastúpiť do práce, t.j. dňa 07.07.2020, resp. kedy žalobca vyzval žalovaného, aby ho
naďalej zamestnával, t.j. ku dňu 10.08.2020.

45. Sporným ostalo, či nárok na doplatenie mzdy a náhrady mzdy má byť vyjadrený v čistom alebo
v hrubom. Zákon č. 553/2003 Z.z. v ustanovení § 29 ods. 2 a 3 uvádza, že tieto nároky sa majú uplatniť

v závislosti od toho ako to ustanovuje osobitný predpis. V tomto prípade je to Zákonník práce, konkrétne
nárokyžalobcusúupravenév§142ods.3a§79ods.1Zákonníkapráce.Anivjednomtomtoustanovení
zákon nešpecifikuje, či tento nárok si môže žalobca ako zamestnanec uplatniť v čistom alebo v hrubom,
resp. nie je nevyhnutné túto normu vykladať tak, že ak to nie je upravené, akým spôsobom je možné
uplatniť tento nárok, je potrebné vychádzať z hrubej mzdy.

46. Podľa názoru súdu tieto nároky je možné uplatniť obidvoma spôsobmi, bez toho, aby to malo
reálny vplyv na možné priznanie alebo nepriznanie tohto nároku. Pre právnu čistotu týchto vzťahov
a jednoznačnú vykonateľnosť takéhoto nároku, súd je toho názoru, že tieto nároky by sa mali uplatňovať
v prvom rade v čistom, nakoľko z vlastnej skúsenosti môže konštatovať, že ak tieto náhrady boli
vyjadrené v hrubom, tak napríklad v prípade núteného výkonu rozhodnutia exekútori strhávali celú

sumu v prospech oprávnenej osoby a aj na tomto súde z tohto vznikli tri nové súdne spory, kde sa
zamestnávatelia domáhajú následného vydania bezdôvodného obohatenia od svojich zamestnancov,
nakoľko za zamestnanca zamestnávateľ bol povinný odviesť odvody a zároveň zamestnancovi bola
na účet uhradená celá mzda v hrubom. Povinnosťou zamestnanca v zásade nie je si plniť odvodovú
povinnosť zo mzdy, ktorá mu vznikla z pracovného pomeru. Okrem toho sú s tým spojené aj aplikačné

problémy a to najmä v súvislosti priznávaním možných úrokov z omeškania. Je maximálne nepraktické,
aby súd náhradu mzdy priznával v hrubom vyjadrení a následne úroky z omeškania priznával z čistej
mzdy, pričom podľa názoru súdu v prípade núteného výkonu rozhodnutia nie je povinnosťou exekútora
vypočítavať čistú mzdu zamestnanca pre účely vyčíslenia úrokov z omeškania. Výpočet čistej mzdy
je účtovnícka operácia, ide o matematické výpočty, ktorých výpočet zamestnávateľovi nemôže robiť

v zásade žiadne ťažkosti.

47. Žalobca si v tomto konaní uplatnil pre účely priznania náhrady mzdy mzdu vo výške 1.847,50 Eur
brutto (tarifný plat 1.147,50 Eur + osobný príplatok 700,- Eur), ktorú špecifikoval vo výške 1.355,82 Eur
netto. Žalovaný výpočet čistej mzdy nijakým spôsobom nepoprel ani nepredložil vlastný výpočet, teda

súd tento výpočet považoval za nesporný a keďže hrubú a čistú mzdu určil aj znalec, pri priznávaní
jednotlivých nárokov vychádzal zo sumy 1.355,82 Eur netto mesačne s poukazom na § 29 ods. 3 zákona
č. 553/2003 Z.z. Zároveň v tomto smere súd poukazuje na písomné závery znalca, ktorý vypočítal všetky
odvodové povinnosti z tejto náhrady mzdy za jeden mesiac, pričom súd je tohto názoru, že tieto odvody
nie je potrebné uvádzať aj do výroku súdneho rozhodnutia, postačuje, ak tieto odvody sú vyčíslené

v odôvodnení rozhodnutia v peňažnom ako aj percentuálnom prevedení, nakoľko odvodová povinnosť
zaťažuje žalovaného ako zamestnávateľa zo zákona, nie na podklade rozhodnutia súdu.

48. Žalobca za obdobie od 07.07.2020 do 03.08.2020 si uplatnil náhradu mzdy vo výške 1.210,77 Eur
netto s poukazom na § 142 ods. 3 Zákonníka práce, pričom takto uplatnený nárok je nižší ako ho zistil

znalec vo svojom znaleckom posudku (1.247,71 Eur). Žalovaný síce formálne poprel nárok žalobcu,
ale neurobil vlastný výpočet, čo nemožno považovať za dostatočné popretie skutkových okolností
s poukazom na § 151 C.s.p. (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra
2021 sp.zn. 4Cdo/312/2020). Hlavným argumentom žalovaného bolo, že žalobca nemá na túto náhradu
mzdy nárok z dôvodu, že až dňa 22.7.2020 sa od svojho právneho zástupcu dozvedel, že skočenie

pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. Túto námietku by súd mohol vziať do
úvahy iba v prípade, že by žalovaný pre žalobcu už mal pripravenú riadnu prácu, vyzval by žalobcu
na nastúpenie do práce a žalobca by to ignoroval. Skutočnosť, či žalobca vedel alebo nevedel, či
pracovný pomer trvá, je vzhľadom na zistení skutkový stav irelevantné, nakoľko ak by to aj žalobca
vedel a do práce by prišiel, reálne by pre žalovaného nevykonával žiadnu prácu, pretože žalovaný

pre neho nevytvoril žiadne reálne pracovné podmienky. Z týchto dôvodov súd v tejto časti žaloby
vyhovel a zároveň priznal úroky z omeškania, ktoré boli uplatnené v súlade so zákonom. Nie je možné
vyčítať žalobcovi, že subjektívne nevedel, že má nastúpiť k žalovanému do práce, ak ho na to žalovanýneupozornil, berúc do úvahy, že touto absenciou žalobcu žalovanému nevznikla ani nehrozila žiadna
škoda.

49. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca má nárok na náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka
práce za obdobie od 10.08.2020 do 19.07.2022. Sporným ostalo, aká má byť výška priemernej náhrady
mzdy a či súd má pristúpiť k moderácii tejto náhrady. S poukazom na vyššie uvedené súd ustálil, že pri
určení priemerného zárobku pri priznaní náhrady mzdy postupom podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce je
potrebné vychádzať zo mzdy, na akú mal žalobca nárok ku dňu, kedy oznámil žalovanému, že trvá na

ďalšom zamestnaní, t.j. ku dňu 10.08.2020. S poukazom na určenie platu žalovaného zo dňa 27.02.2012
a § 32f ods. 9 a § 29 zákona č. 553/2003 Z.z., bol priemerný zárobok žalobcu 1.847,50 Eur brutto,
resp. 1.355,82 Eur netto. Čo sa týka námietok žalovaného v tejto otázke, sú prakticky totožné, aké
uvádzal pri nároku žalobcu podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Keďže súd sa týmto námietkam venoval
v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku, len na ne odkazuje a k tomu dodáva, že žalovanému po tom,
čo rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne nadobudlo právoplatnosť, t.j. dňa 06.07.2020 nič nebránilo,

aby postupom podľa § 4 ods. 7 zákona č. 553/2003 Z.z. upravil plat žalobcu tak, aby to zodpovedalo
jeho organizačným zmenám a pracovnému zaradeniu žalobcu. Keďže žalovaný takto nepostupoval,
bolo potrebné prihliadnuť na žalobcu ako na slabšiu stranu, kde v prípade pochybností je spravodlivé,
aby sa právne normy vykladali v prospech zamestnanca. Otázku, či je zamestnanec zaradený do
správnejplatovejtriedy,jeotázkou,ktorúsúdnepochybnemôžepreskúmať,pretožepredpokladytakého

zaradenia sú objektívne stanovené v mzdovom predpise (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 5Cdo/104/2019 zo dňa 25. februára 2021).

50. Náhrada mzdy svojou povahou plní satisfakčnú, sankčnú a sociálnu funkciu. Súdna prax pri
tomto posudzovaní zohľadňuje, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný inde, pokiaľ áno, za akých

podmienok a zárobkových možností takúto prácu konal, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej
kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam, či pracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím, či
dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho vzťahu, prípadne z akého dôvodu nebol úspešný
pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo pre aké okolnosti sa do práce vôbec nezapojil.

51. Súd považuje za ustálenú súdnu prax, že aj v prípade prvých 12 mesiacov je potrebné prihliadať,
či počas tohto obdobia bol alebo nebol zamestnanec práceneschopný. Najvyšší súd SR v tejto otázke
sa pomerne komplexne vyjadril vo svojom rozhodnutí sp.zn.: 5Cdo/225/2018 zo dňa 27. januára 2022,
kde konštatoval, že k strate na zárobku zamestnanca následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa
prideľovať mu prácu môže dôjsť len vtedy, ak je zamestnanec sám pripravený, ochotný a schopný

vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.

52. V prejednávanej veci bolo nesporné, že od 13.12.2016 bol žalobcovi priznaný invalidný dôchodok
z dôvodu, že posudkový lekár zistil, že žalobca má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45
% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou a od 28.09.2017 bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok.

Žalobca namietal, že na pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť nemá súd prihliadať z dôvodu,
že v rozhodnom období od 10.08.2020 do 19.07.2022 nebol poberateľom invalidného dôchodku a teda
z tohto dôvodu nie je možné na neho hľadieť ako na zamestnanca so zníženou pracovnou schopnosťou.
Z odborného posudku v časti „Pracovná rekomandácia“, predloženého pri priznávaní invalidity, vyplýva,
že žalobkyňa môže ďalej pracovať v zaradení právničky, môže vykonávať prácu primeranú jej vzdelaniu

a v prostredí bez fyzickej záťaže. Možno konštatovať, že priznaná invalidita nemá priamy súvis a ani
príčinnú súvislosť s pracovným zaradením a pracovnými výkonmi žalobkyne na pozícii právnika, a teda
na daný prípad nie je možné podporne vychádzať z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. novembra 2021 sp.zn. 5Cdo/83/2021, v ktorom súd konštatoval, že ak súd, za využitia svojho
zákonom daného moderačného práva, náhradu mzdy zníži o 60 % vzhľadom na priznaný invalidný

dôchodok (zohľadňujúci pokles jeho schopnosti a možnosti pracovať práve o 60 %), postupoval v súlade
so zákonnými ustanoveniami § 79 ods. 1 a 2 a v súlade s dobrými mravmi čl. 2 Zákonníka práce, pretože
predmetná náhrada mzdy nemusela byť ani priznaná. To, že žalobkyňa bola schopná pre žalovaného
pracovať na pozícii právnik, je možné preukázať aj tým, že v rozhodnom období vykonávala činnosť
právnej poradkyne pre spoločnosť Poradca podnikateľa, s.r.o.

53. Žalobkyňa nesúhlasila s tým, aby sa v otázke zdravotného stavu žalobkyne nariadilo znalecké
dokazovanie, predmetom ktorého by boli vykonané zdravotnícke úkony vo vzťahu k žalobkyni a či
zdravotný stav žalobkyne v rozhodnom období bol taký, že mohla byť práceneschopná. Žalovanýnamietal, že poberatelia starobného dôchodku spravidla nenastupujú na PN, nakoľko s tým nie sú
spojenéžiadneprávnenásledky.Súdnevyhovelnávrhunanariadenieznaleckéhodokazovania,nakoľko
z výpisu Všeobecnej zdravotnej poisťovne vyplýva, že žalobkyňa len v období od 02.02.2021 do

18.03.2021 bola intenzívne pod dohľadom lekárov, pričom ani nepoprela námietku žalovaného, že
v tomto období nebola schopná písomne sa vyjadrovať na adresu súdu. V tomto období teda žalobkyňa
nebola schopná pracovať pre žalovaného, a preto za tento čas jej náhradu mzdy nepriznal. Čo sa týka
ostatného obdobia, žalobkyňa počas celého tohto sporu riadne reagovala na všetky výzvy, na nariadené
pojednávania sa dostavovala osobne, z výpisu zo Sociálnej poisťovne vyplýva, že pracovala na dohodu,

teda súd nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania považoval za neúčelné a nehospodárne, čo
by viedlo k ďalším výdavkom a neistým odpovediam. Navyše nie je možné reálne predpokladať, že
žalobkyňa bola dlhodobo pracovne indisponovaná a to s poukazom na ostatné ojedinelé zdravotnícke
záznamy zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne z rozhodného obdobia.

54. Z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa nedosahovala počas rozhodného obdobia rovnaké pracovné

zaradenie, pracovné podmienky a mzdu ako u žalovaného. Bola poberateľkou starobného dôchodku,
pričom tento skutkový stav nie je spôsobilý znížiť náhradu mzdy a to poukazom na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR z 25.10.2023 sp.zn. 1Cdo/167/2022, z 25. novembra 2021 sp.zn. 3 Cdo 2/2020
aleboz6.septembra2022sp.zn.7Cdo/81/2022,kdeNajvyššísúdSRokreminéhouviedol,žepoberanie
starobného dôchodku zamestnancom nepredstavuje takú okolnosť, ktorá by tohto zamestnanca na

účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňovala oproti ostatným
zamestnancom alebo oproti zamestnávateľovi. Skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom
a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú okolnosť, ktorá zamestnávateľovi
objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci.

55. Žalovanému nič nebránilo, aby počas súdneho konania žalobkyňu zamestnával, resp. ju vyzval aby
počas tohto súdneho sporu, v rozhodnom období, nastúpila do práce. Skutočnosť, že pracovné miesto
žalobkyne bolo zrušené, ešte neznamená, že súd má len z tohto dôvodu využiť moderáciu a náhradu
mzdyznížiťalebonepriznať.Sámžalovanýnanariadenompojednávaníuviedol,žekonkrétnemiestopre
žalobkyňu nebolo v tom čase pripravené, teda nemal žiaden reálny záujem, aby žalobkyňa v rozhodnom

období nastúpila do práce a pre žalovaného pracovala. Ak neskôr žalovaný mal pre žalobkyňu viaceré
pracovné ponuky, nemôže to byť na ťarchu žalobkyne, že po rozhodnom období do práce nakoniec
nenastúpila a so žalobkyňou bol riadne ukončený pracovný pomer (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 2CdoPr/5/2024 zo dňa 30.01.2025).

56. Žalobca si uplatnil náhradu mzdy vo výške 31.637,21 Eur netto za obdobie 10.08.2020 do
19.07.2022. Súd s poukazom na vyššie uvedené priznal žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od
19.07.2022 do 01.02.2021 a od 19.03.2021 do 19.07.2022 nasledovne:
august 2020: 998,16 Eur netto (suma ustálená znalcom),
september 2020 až január 2021: 6.779,10 Eur netto = 5 x 1.355,82 Eur netto mesačne,

február 2021: 67,79 Eur netto (alikvotne za jeden pracovný deň z 20 pracovných dní),
marec 2021: 530,54 Eur netto (alikvotne za deväť pracovných dní z 23 pracovných dní),
apríl 2021 až jún 2022: 20.337,30 = 15 x 1.355,82 Eur netto mesačne,
máj 2021: 811,01 Eur netto (suma ustálená znalcom), t.j spolu 29.523,90 Eur netto.
Zároveň súd priznal žalobkyni úroky z omeškania, ktoré boli uplatnené v súlade s § 3 nariadenia č.

87/1995 Z.z., platného v rozhodnom čase.

57.Keďževobdobíod02.02.2021do18.03.2021žalobkyňanebolaspôsobilaprežalovanéhovykonávať
prácu zo zdravotných dôvodov, za toto obdobie jej náhradu mzdy vrátane úrokov z omeškania nepriznal.

58. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že
žalobcovi priznal plný nárok na náhradu trov konania vo výške 100,00 % vzhľadom na nepatrný úspech
žalovaného. Žalobca bol úspešný v základnom konaní, pričom úspech žalovaného v rámci náhrady
mzdy predstavoval len 6,68 %.

Poučenie:

2NM-10Cpr/64/2020

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie,protiktorému rozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusanapáda,zakýchdôvodovsarozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v
akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť

a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.
233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).