Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 24, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3521200519
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martina Trnavská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3521200519.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/
XX, D. C. D., zastúpeného JUDr. Andrejom Garom, advokátom, so sídlom Štefánikova 14, Bratislava,
proti žalovanému STEELAG Bánovce s.r.o., so sídlom Partizánska 73, Bánovce nad Bebravou, IČO: 36
338 435, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o., so sídlom J. Jesenského

69, Bánovce nad Bebravou, IČO: 36 789 925, o zaplatenie 35.825,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. októbra 2024, č.k. NM-10Cpr/3/2021 – 278,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výroku III. p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výroku IV. m e n í tak, že žalovanému náhradu
trov konania pred súdom prvej inštancie nepriznáva.

Žalovanému n e p r i z n á v anáhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 29. októbra 2024, č.k. NM-10Cpr/3/2021 - 278 súd prvej inštancie uložil
žalovanému zaplatiť žalobcovi odstupné vo výške 359,40 Eur brutto do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku, spolu s 5,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 359,40 Eur od 16.02.2021 do
zaplatenia (výrok I.), konanie v časti o zaplatenie 17.400,- Eur brutto zastavil (výrok II.) a vo zvyšnej časti

žalobu zamietol (výrok III.). Žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100,00 % (výrok IV.).
V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť sumu vo výške 35.825,- Eur brutto spolu s úrokmi z omeškania v sadzbe 5 % ročne zo sumy
35.825 Eur brutto odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby až do zaplatenia, to všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Po začatí konania vzal žalobu v časti o zaplatenie 17.400,- Eur brutto
späť.Zasúhlasužalovanéhokonanievtejtočastispoukazomna§145ods.2C.s.p.sčastizastavil.Ďalej
uviedol, že ide o v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie v danej právnej veci. Predchádzajúci

rozsudok zo dňa 08.12.2022, č.k. 10Cpr/3/2021-152, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi odstupné vo výške 13.151,60 Eur brutto do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,
spolu s 5,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 13.151,60 Eur od 16.02.2021 do zaplatenia, vo
zvyšnej časti žalobu zamietol a konanie v časti o zaplatenie 17.400,- Eur zastavil a žalovanému priznal
náhradu trov konania vo výške 26,58 %, na odvolania oboch strán odvolací súd uznesením zo dňa
26. marca 2024, č.k. 27CoPr/3/2023-214 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie. Po doplnení dokazovania a právnom posúdení riadiac sa názorom odvolacieho súdu
dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Vychádzal zo skutkového zistenia,
že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer napozíciu operátor EVG strojov. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca utrpel dňa 05.11.2018
pracovný úraz a následne ku dňu 31.12.5020 bol ukončený pracovný pomer so žalobcom podľa § 63
ods. 1 písm. c) Zákonníka práce a žalobcovi vznikol zákonný nárok na vyplatenie odstupného v sume

desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Sporným ostalo, aká je výška priemerného
mesačného zárobku. Argumentoval, že je nesporné, že pracovný pomer skončil dňa 31.12.2020,
pričom tento deň je určujúcim dňom na priznanie odstupného, nakoľko v tento deň boli splnené všetky
podmienky podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce. Rozhodujúcim obdobím pre výpočet priemerného
mesačného zárobku boli mesiace júl 2020, august 2020 a september 2020 (§ 134 ods. 2 Zákonníka

práce). V tomto období žalobca pre žalovaného nevykonával žiadnu prácu, nakoľko bol PN, preto bolo
potrebné zisťovať pravdepodobný zárobok žalobcu. Poukazoval, že Zákonník práce v § 134 ods.
10 upravuje, že pre účely zisťovania pravdepodobného zárobku ustanovenia odsekov 1 až 9 platia
primerane. Uviedol, že sa stotožnil s argumentom žalovaného, že je potrebné pravdepodobný zárobok
vypočítať na základe toho, akú mzdu v tomto období dosiahli žalobcovi kolegovia, ktorí za žalobcu
vykonávali jeho prácu. Uviedol, že po vrátení veci odvolacím súdom boli predložené výplatné pásky

5 zamestnancov za obdobie júl, august a september 2020, ktorí pracovali na obdobných pracovných
pozíciách ako žalobca. Z týchto výplatných pások zistil, že 5 zamestnanci žalovaného na obdobnej
pozícii ako žalobca priemerne odpracovali v mesiaci júl 2020 147 hodín s priemerným zárobkom
10,63 Eur na hodinu, v mesiaci august 2020 137,35 hodín s priemerným zárobkom 10,43 Eur na
hodinu, v mesiaci september 2020 141,50 hodín s priemerným zárobkom 11,07 Eur na hodinu. Na

podklade porovnávacej metódy skonštatoval, že pravdepodobne by žalobca v mesiaci júl až september
2020 dosahoval priemerný zárobok 10,71 Eur na hodinu (/10,63 + 10,43 + 11,07/ : 3). Z dokazovania
vyplynulo, že žalobca v roku 2020 mal priemerne odpracovať za kalendárny mesiac 156,25 hodín, teda
výška pravdepodobného mesačného priemerného zárobku žalobcu predstavuje sumu 1.673,44 Eur
mesačne brutto, t.j. 10,71 Eur x 156,25 hodín (§ 134 ods. 4 Zákonníka práce). K argumentu žalovaného,

že priemerný mesačný zárobok žalobcu bolo nevyhnutné stanoviť na základe internej smernice, ktorá
určovala,žezárobokzamestnancanesmiepresiahnuť10,-Eurzahodinu, súdprvejinštancieuviedol,že
by vzal tento argument do úvahy len v prípade, ak by sa takáto smernica týkala všetkých zamestnancov
žalovaného a bola by dodržiavaná, no z dokazovania vyplynulo, že smernica nebola dodržiavaná ani
u ostatných zamestnancov, ktorí v rozhodnom období pracovali od 10,- Eur za hodinu až 11,33 Eur za

hodinu. K námietke žalovaného, aby sa do výpočtu pravdepodobného zárobku nezapočítavali nadčasy
ostatných zamestnancov, súd prvej inštancie uviedol, že ich vzal do úvahy pri výpočte pravdepodobného
zárobku, pretože svedkovia E. A. a A. F. vypovedali, že o nadčasy v zásade nemali záujem, pričom v
tomto konkrétnom období za júl až september 2020 nemali výnimočné nadčasy a pretože z výplatných
pások žalobcu vyplýva, že v minulosti pravidelne využíval prácu nadčas, teda sa dalo reálne očakávať,

že takto by pracoval aj v určenom rozhodnom období. Žalovaný doteraz zaplatil žalobcovi odstupné
16.375,- Eur v hrubom, pričom zaplatiť mal 16.734,40 Eur v hrubom (1.673,44 Eur x 10). Neuhradený
rozdiel predstavuje sumu 359,40 Eur v hrubom. Keďže nedošlo k dobrovoľnému a včasnému plneniu
zo strany žalovaného, uložil súd prvej inštancie rozsudkom žalovanému povinnosť na úhradu dlžnej
istiny spolu príslušenstvom, ktoré bolo určené v súlade s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z., platného v

rozhodnom čase. Žalobca si v konaní uplatnil sumu 18.425,- Eur brutto, teda vo väčšom rozsahu než,
na aký mal zákonný nárok, preto vo zvyšnej časti 18.065,60 Eur, žalobu ako nedôvodnú zamietol. Čo
sa týka námietky, že nárok si žalobca uplatnil vo forme hrubého príjmu, konštatoval, že takto uplatnený
nárok nespôsobuje neurčitosť alebo nevykonateľnosť žalobného návrhu, že ide o otázku účtovnú, na
ktorú je potrebné osobitné vzdelanie a takýto výpočet by mohol byť spojený so zbytočnými prieťahmi a

zvýšenými nákladmi a že žalovaný si vedie riadne účtovníctvo, a teda nemá pochybnosti, že by žalovaný
nevedel určiť, čo z takto priznaného príjmu žalobcu tvorí čistá mzda a čo odvody do poisťovní a dane pre
daňový úrad. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 2, § 257 ods. 2, v spojitosti s § 262 ods.
1 C.s.p. tak, že pomerne úspešnejšiemu žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100,00
% vzhľadom na nepatrný úspech žalobcu v konaní. Citoval zákonné ustanovenia článok 3 základných

zásad, § 76 ods. 3, § 134 ods. 1, 2, 3, 4, 9, 10 , 11 Zákonníka práce.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, a výroku o
náhrade trov konania podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom rozsahu tak, že žalobe vyhovie a uloží žalovanému zaplatiť mu odstupné

vo výške 18.425,- Eur brutto do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku spolu s 5,00 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 18.425,- Eur od 16.02.2021 do zaplatenia a neprizná náhradu trov konania
žiadnej zo strán sporu, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal nesprávne právne posúdenie vecisúdom prvej inštancie, ako dôvody odvolania citoval tiež ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a d), teda,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Vytýkal súdu prvej inštancie, že pre určenie výšky priemerného zárobku

na účely výpočtu odstupného nesprávne určil za rozhodujúce obdobie 3.Q 2020 predchádzajúci 4.Q
2020 (skončenie pracovného pomeru), podľa neho mal za rozhodujúce obdobie správne určiť 3.Q 2018,
ktoré predchádzalo 4Q.2018, pretože podľa jeho názoru v prípade, keď dôjde k pracovnému úrazu,
následkom ktorého dôjde k skončeniu pracovného pomeru, má byť rozhodujúcim obdobím kalendárny
štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom došlo k pracovnému úrazu, a teda v ktorom došlo k situácii,

že zamestnanec odišiel na PN. Ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení rozhodnutia žiadnym
spôsobom nevysvetlil, prečo sa podľa neho priemerný zárobok zisťuje v období, kedy skončil pracovný
pomer. Je toho názoru, že odvolací súd a následne prvoinštančný súd nelogicky prepojil dve vzájomne
absolútne nesúvisiace ustanovenia Zákonníka práce § 134 a § 76 ods. 3 za účelom deklarovania
rozhodujúceho obdobia ku skončeniu pracovného pomeru a tento svoj názor „rovnako“ neoprel o
žiadne zákonné ustanovenie ani o žiadnu odbornú literatúru a ani žiadnu judikatúru. Takýto výklad

práva má podľa neho za následok celkom zrejmú nespravodlivosť. Prezentoval svoj názor, že zákon
situáciu, ktorá nastala v prejednávanom prípade a teda, že sa zamestnancovi stane pracovný úraz,
tak závažný, že musí byť PN až dva roky a teda k skončeniu pracovného pomeru dochádza až o dva
roky (avšak nie vinou zamestnanca, ale práve vinou zamestnávateľa) a za tie dva roky zamestnávateľ
sporným a aj podľa názoru súdu neplatným, resp. nezákonným spôsobom zníži mzdu zamestnanca o

polovicu, a to nie dodatkom k pracovnej zmluve ako dvojstranným právnym úkonom, ale jednostranným
právnym úkonom internou smernicou, ktorú danému zamestnancovi vôbec neoznámi, jednoducho
nemusí upravovať, pretože to je samozrejme právne nežiaduci stav. Ďalej označil za nemožné a
neprípustné, aby bola táto smernica použitá na určenie jeho mzdy v rozhodnom období, pretože,
ak je smernica neúčinná, nemožno použiť pri určení výšky mzdy v rozhodnom období mzdu iných

zamestnancov, voči ktorým už tá istá smernica účinná je. Uviedol, že skutočnosti z odbornej literatúry,
ktoré popísal v odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia odvolací súd, že sa môžu porovnávať mzdy
porovnateľných zamestnancov pre výpočet pravdepodobného zárobku, sú samozrejme pravda, ale
preto, lebo ten konkrétny zamestnanec napríklad nemusel u zamestnávateľa pracovať dostatočne dlho,
alebo mohol byť na dočasnej PN predtým, alebo čerpať neplatené voľno, alebo byť na materskej,

alebo byť uvoľnený dočasne na verejnú funkciu a rôzne iné možnosti, prečo neodpracoval 21 dní alebo
168 v rozhodnom období. Žalobca je toho názoru, že žiadne zákonné ustanovenie Zákonníka práce
nevylučuje výpočet jeho pravdepodobného zárobku zo mzdy, resp. z jeho priemerného zárobku z času
pred rozhodujúcim obdobím, ak je zrejmé, že tento spôsob je pre zamestnanca priaznivejší, resp. ak je
možný. V tejto súvislosti poukazuje na odbornú literatúru, a to Veľký komentár k Zákonníku práce od

autora Marcel Dolobáč a kolektív, vydanie marec 2023. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania
sa dovoláva aplikácie § 257 Civilného sporového poriadku, pričom súdu prvej inštancie vytýka, že sa
vo svojom odôvodnení vôbec nezaoberal tým, či existujú dôvody osobitného zreteľa pre nepriznanie
trov žalovanému. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval samotné konanie, pričom tvrdí, že
sa počas takmer tri roky trvajúceho sporu konania robilo množstvo úkonov kvôli nesprávnemu postupu

konajúceho súdu a tiež žalovaného, ktoré konkretizoval. Dôvody hodné osobitného zreteľa v tomto
prípade podľa neho existujú najmä s prihliadnutím na samotnú povahu a druh konania, teda, že ide o
pracovnoprávny spor, v ktorom zamestnanec ako slabšia strana žaluje svoje nároky od zamestnávateľa
ako strany silnejšej, rovnako ako s prihliadnutím na celkový priebeh daného konania a vôbec priebeh
skutkových okolností v tejto veci prejednávaných. Poukazoval, že sa ako zamestnanec viac ako 5

rokov snaží domôcť svojich práv voči žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi, a to titulom vyplatenia
odstupného kvôli pracovnému úrazu s obzvlášť závažnými trvalými zdravotnými následkami žalobcu a
žalovaný ako zamestnávateľ robil všetko preto, aby mu vyplatil čo najnižšie odstupné, resp. vyplatil
mu odstupné nižšie, ako mu ukladá Zákonník práce. Ďalej poukázal na správanie sa žalovaného pred
začatím súdneho konania a to, že žalovaný ho nechal ako zamestnanca vedome viac ako 1 celý rok

bez akéhokoľvek príjmu, zneužil túto jeho tieseň na to, aby mu ponúkal absolútne nevýhodnú formu
ukončeniapracovnéhopomeruavyplateniaodstupného. Poukázal,že akofyzickáosoba,manželaotec
4 detí bol viac ako 1 rok bez akéhokoľvek príjmu, bol nútený vyhľadať právnu pomoc, pričom ani len na
úhradu odmeny advokáta nemal v danom čase žiadne peniaze a ešte mal aj výrazne zhoršený zdravotný
stav, nakoľko jeho dominantná ľavá ruka v časti od zápästia po prsty je v zásade nepoužiteľná či už

na manuálnu prácu alebo na šport, rekreáciu, či iné sociálne činnosti, v ktorých jednoznačne dochádza
k výraznému sťaženiu spoločenského uplatnenia žalobcu ako človeka aj ako zamestnanca.3. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K odvolaniu žalobcu uviedol, že nesúhlasí
s tvrdením, že súd neoprel argumentáciu o tom, že rozhodujúcim obdobím by mal byť 3.Q roku
2020, o žiadne zákonné ustanovenia, ani odbornú literatúru a ani judikatúru. Citoval § 134 ods. 2

a 3 Zákonníka práce, pričom v citácii zvýraznil vetu „používa sa namiesto priemerného zárobku
pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.“ Ďalej
uviedol, že nakoľko žalobca v rozhodujúcom období podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, teda v období
júl 2020 - september 2020 nedosiahol žiadnu mzdu, súd správne zisťoval pravdepodobný zárobok.
Tvrdenie žalobcu o nesprávnosti súdom určeného rozhodujúceho obdobia je podľa jeho názoru priamo

kogentným ustanovením § 76 ods. 3 a § 134 ods. 2 Zákonníka práce vyvrátené. Žalobca sa podľa
neho nesprávne domáha určenia rozhodujúceho obdobia 3.Q 2018, nakoľko v tom čase stále pracovný
pomer trval a podmienka skončenia pracovného pomeru je determinantom výplaty odstupného podľa §
76 ods. 6 Zákonníka práce. Žalovaný sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý určil,
že rozhodujúcim obdobím pre výpočet priemerného mesačného zárobku boli mesiace júl 2020, august
2020 a september 2020 (§ 134 ods. 2 Zákonníka práce). Nesúhlasí so subjektívnym nazeraním žalobcu

na § 76 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý prezentuje ako zámer zákonodarcu, pretože potom by zisťovanie
pravdepodobného zárobku podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce nemalo opodstatnenie. Poukázal, že
ani žalobca tento postup neodôvodnil žiadnym ustanovením Zákonníka práce. Uviedol, že so žalobcom
bola dojednaná hodinová mzda 4,60 Eur (táto počas pracovnoprávneho vzťahu nebola zvyšovaná a
teda žalobcove tvrdenia, že mu mal znížiť mzdu, nemajú oporu v žiadnom dojednaní a ani v zákone).

Posledné mesiace mal žalobca vyšší príjem len z dôvodu poskytovania nenárokovateľných odmien,
no žalobca nepreukázal, že by bol mal rovnaké nenárokovateľné odmeny, pokiaľ by bol v rozhodnom
období pracoval. Žalobca rovnako nepreukázal, že by existovala medzi nimi nejaká dohoda o odmene.
Naopak on preukázal, že pravidlá nárokov na odmeny a príplatky zjednotil smernicou o odmeňovaní
zo dňa 01.07.2019, ktorá bola platná a účinná až do decembra 2020 a nebola „dorábaná“, ako sa

nesprávne domnieva žalobca, ktorá neznižovala dojednanú mzdu so žalobcom, a z ktorej vyplýva
dosahovanie hodinového zárobku aj s odmenami a zákonnými príplatkami 10,- Eur za hodinu. Uviedol,
že súd prvej inštancie správne posúdil potrebu výpočtu pravdepodobného zárobku žalobcu na základe
toho, akú mzdu v tomto období dosiahli žalobcovi kolegovia, ktorí vykonávali rovnakú prácu ako žalobca.
K tvrdeniam žalobcu uviedol, že nie je pravdou, že by viac ako rok a pol využíval zlú finančnú a zdravotnú

situáciu žalobcu, uviedol, že sa vždy snažil vyjsť žalobcovi čo najviac v ústrety, dokonca s ním počas
plynutia PN uzavrel dohodu o zmene pracovnej zmluvy z doby určitej na dobu neurčitú dňa 31.07.2019 a
keď žalobca žiadal o preradenie na inú pracovnú pozíciu, tak ho preradil, promptne reagoval posúdením
jeho zdravotného stavu a spôsobilosti na vykonávanie práce a okamžite po oboznámení sa so záverom
lekárskeho posudku a odmietnutím vykonávania inej práce zo strany žalobcu, so žalobcom ukončil

pracovný pomer a následne mu vyplatil všetky nároky, ktoré mu patrili.

4. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

5. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380

Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
v napadnutom rozsahu vo veci samej podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto
dôvodov:

6. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom,
ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd
sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci
v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. na ne v plnom rozsahu

poukazuje.

7. Odvolací súd predovšetkým poukazuje, že odvolateľom uvádzané dôvody nesprávneho právneho
posúdenia veci v predmetnom odvolaní sú totožné s dôvodmi uvádzanými v jeho odvolaní
proti predchádzajúcemu (zrušenému) rozsudku súdu prvej inštancie v danej veci, s ktorými dôvodmi sa

už odvolací súd vyporiadal v zrušujúcom uznesení zo dňa 26. marca 2024 č. k. 27CoPr/3/2023 - 214.
Preto v odpovedi na vznesené odvolacie dôvody odvolací súd poukazuje na odôvodnenie citovaného
uznesenia, ktorým právnym názorom sa súd prvej inštancie v novom napadnutom rozhodnutí riadil.
Žalobca naďalej spochybňuje a rozporuje právny názor súdu prvej inštancie (a tým aj odvolaciehosúdu) na spornú otázku, ktoré obdobie počas trvania pracovného pomeru žalobcu u žalovaného sa
má považovať za rozhodujúce obdobie, z ktorého sa zisťuje priemerný zárobok žalobcu na účely
výpočtu odstupného, hoci v odvolaní rozporne uvádza aj, že cit. „zákon nevylučuje výpočet jeho

pravdepodobného zárobku zo mzdy, resp. z jeho priemerného zárobku z času pred rozhodujúcim
obdobím“. Odvolací súd zotrváva na právnom názore vyjadrenom v citovanom zrušujúcom uznesení,
ktorý názor podoprel odkazom na rozhodné ustanovenia Zákonníka práce, a to § 134 ods. 2, ktoré
ustanovenie upravuje pojem rozhodujúce obdobie na účel zistenia priemerného zárobku, a § 76 ods. 3
Zákonníkapráce,ktoréustanovenieupravujenárokuplatnenýžalobcomvžalobe,t.j.nároknaodstupné,

ktoré patrí pri skončení pracovného pomeru vo výške násobku priemerného zárobku. Nie je tak pravdivá
námietka odvolateľa, že súd svoj právny názor o rozhodujúcom období odvodenom od skončenia
pracovného pomeru neoprel o žiadne zákonné ustanovenie. Zároveň nie je dôvodná námietka žalobcu,
že ide o nelogické alebo absolútne nezmyselné prepojenie dvoch vzájomne absolútne nesúvisiacich
ustanovení (viď ods. 6 a 7 odvolania). Ustanovenie § 134 Zákonníka práce je ustanovením upravujúcim
pojem priemerného zárobku zamestnanca na účely viacerých ustanovení Zákonníka práce, v ktorých sa

používa pojem „priemerný zárobok“. Medzi nimi je aj ustanovenie upravujúce odstupné podľa § 76 ods. 3
Zákonníka práce, ktoré uvádza, že zamestnancovi patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné
v sume najmenej 10 násobku jeho priemerného mesačného zárobku. Z uvedeného je zrejmé prepojenie
avzájomný súvis obidvochustanovení.Podľanázoruodvolaciehosúduskončeniepracovnéhopomeru,
s ktorými je spojený nárok na odstupné, je kritériom pre určenie rozhodujúceho obdobia a tento názor

vyplýva z § 76 ods. 3 v spojení s § 134 Zákonníka práce.

8. Pracovný pomer žalobcu a žalovaného podľa nesporného zistenia súdu prvej inštancie skončil
dňom 31.12.2020. Predchádzajúcim kalendárnym štvrťrokom a tým rozhodujúcim obdobím pre zistenie
priemerného zárobku na účely určenia odstupného je tretí kalendárny štvrťrok roka 2020, teda obdobie

od 01.07.2020 do 31.09.2020. Pretože v rozhodujúcom období tretieho kalendárneho štvrťroku od
01.07.2020 až do 30.09.2020 žalobca neodpracoval u žalovaného ani jeden deň, teda neodpracoval
aspoň 21 pracovných dní alebo aspoň 168 pracovných hodín, tak ako požaduje ustanovenie § 134 ods.
3 vetá druhá Zákonníka práce pre to, aby bolo možné zisťovať priemerný zárobok, je potrebné zisťovať
nie priemerný zárobok, ale pravdepodobný zárobok podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce. Podľa § 134

ods. 9 Zákonníka práce ustanovenia odsekov 1 až 8 (teda ustanovenia upravujúce priemerný zárobok)
platia primerane na účely zisťovania pravdepodobného zárobku.

9. Súd prvej inštancie v novom rozsudku vydanom po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie
konanie za účelom zistenia pravdepodobného zárobku žalobcu zvolil spôsob zisťovania jeho výšky,

ako navrhoval odvolací súd v zrušujúcom uznesení (viď ods. 12 a 19 odôvodnenia uznesenia
odvolacieho súdu zo dňa 26.03.2024), prostredníctvom mzdy porovnateľného zamestnanca, teda
zamestnanca, ktorý vykonáva prácu rovnakú alebo prácu rovnakej hodnoty, ako vykonával žalobca.
S uvedeným spôsobom zistenia výšky pravdepodobného zárobku a tým priemerného zárobku na účely
určenia odstupného odvolací súd súhlasí. Súd prvej inštancie mzdu porovnateľného zamestnanca

zistil z výplatných pások za obdobie júl, august a september 2020 piatich zamestnancov žalovaného,
ktorí vykonávali prácu žalobcu. Zároveň dvoch z nich vypočul. Hoci zákon neupravuje presný spôsob
zisťovania pravdepodobného zárobku a existujú rôzne metódy jeho zisťovania, platí, že zvoliť
je potrebné ten spôsob, ktorým zistený pravdepodobný zárobok bude v najvyššej možnej miere
zodpovedať predpokladanému priemernému zárobku s cieľom nepoškodiť zamestnanca, ale ani ho

nezvýhodniť nevhodne zvoleným postupom (BARANCOVÁ, Helena a kol. Zákonník práce. 3. vydanie.
Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 818, tiež ŠVEC, Marek, a kol. Zákonník práce. Zákon o kolektívnom
vyjednávaní. Komentár. I. a II. zväzok. Wolters Kluwer, 2019 str. 1182). Zvolený spôsob zistenia
pravdepodobného zárobku v danej veci zodpovedá uvedeným požiadavkám. Námietka žalobcu týkajúca
sa nezákonnosti internej smernice zamestnávateľa o odmeňovaní zamestnancov z dôvodu jej rozporu

s úpravou mzdy v Zákonníku práce (jednostranný úkon zamestnávateľa bez preukázanej akceptácie
zamestnancom) nie je v danej veci relevantná, pretože súd prvej inštancie nezisťoval a ani neurčil
výšku pravdepodobného zárobku použitím tohto dôkazu. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol (k námietke žalovaného) dôvody, pre ktoré uvedenú internú smernicu nepoužil
a nepovažoval za relevantnú, keď uviedol, že by vzal tento argument do úvahy len v prípade, ak by sa

takáto smernica týkala všetkých zamestnancov žalovaného a bola by dodržiavaná, no z dokazovania
vyplynulo, že smernica nebola dodržiavaná ani u ostatných zamestnancov, ktorí v rozhodnom období
pracovali od 10,- Eur za hodinu až 11,33 Eur za hodinu. Súd prvej inštancie zisťoval výšku
pravdepodobného zárobku z výplatných pások zamestnancov, teda použil reálne dosiahnutú mzdu uporovnateľnýchzamestnancovžalovaného.Knámietkežalobcu,žeinternásmernicasanepriamodotkla
výpočtu pravdepodobného zárobku, a to cez znížené zárobky u porovnateľných zamestnancov, odvolací
súd poukazuje jednak na zistenie súdu prvej inštancie, že zamestnanci žalovaného dosahovali vyššiu

hodinovú mzdu, ako bola určená internou smernicou, teda interná smernica nebola uplatňovaná,
ako aj na skutočnosť, ktorá vyplynula z výpovede svedka vedúceho zamestnanca žalovaného G. H.
E., ktorý poukázal na objektívnu skutočnosť stagnovania trhu v rozhodujúcom období, čo dospelo
k prepusteniu celej jednej zmeny. Z doposiaľ vykonaných dôkazov a tvrdení tak síce vyplýva zníženie
zárobku zamestnancov žalovaného, ale ako výsledok objektívneho trendu, nie diskriminačného konania

v neprospech žalobcu.

10. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca by pravdepodobne v
mesiaci júl až september 2020 dosahoval priemerný zárobok 10,71 Eur na hodinu, z ktorej sumy
vychádzal pri výpočte pravdepodobného mesačného zárobku žalobcu, a tým priemerného mesačného
zárobku na účely určenia výšky odstupného. Napokon zistil rozdiel medzi uhradeným odstupným

a zákonným odstupným v sume 359,40 Eur v hrubom, ktorú sumu uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi
a vo zvyšnej časti žalobu (o zaplatenie 18.425,- Eur) zamietol. Uvedené napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie považuje odvolací súd za vecne správne.

11. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výroku

o zamietnutí žaloby sčasti potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu potvrdiť.

12. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu veci samej tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

14. Žalobca podaným odvolaním napadol aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania.
Súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 % a svoje rozhodnutie
odôvodnil stručne v ods. 42 odôvodnenia rozsudku tak, že pomerne úspešnejšiemu žalovanému priznal
náhradu trov konania vo výške 100 % vzhľadom na nepatrný úspech žalobcu v konaní. Odvolací
súd poukazuje, že žalobca sa už v odvolaní voči prvému rozsudku súdu prvej inštancie v danej

veci domáhal aplikácie ustanovenia § 257 C.s.p. a špecifikoval dôvody hodné osobitného zreteľa
pre nepriznanie náhrady trov konania. Ide o totožné dôvody ako v aktuálnom odvolaní. Napriek tomu
sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania možnou aplikáciou ustanovenia § 257 C.s.p.
nezaoberal, hoci je v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. povinný zaoberať sudca možnosťou jej aplikácie
aj bez návrhu strany (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.11.2021 sp.

zn. 9Cdo/114/2020). K otázke aplikácie § 257 C.s.p. sa vyjadrili obe strany sporu tak v priebehu
predchádzajúceho, ako aj aktuálneho odvolacieho konania. Odvolací súd sa preto zaoberal otázkou
posúdenia ojedinelosti a výnimočnosti prejednávaného sporu, ktorá môže mať dopad na rozhodovanie
o trovách konania.

15. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

16. Okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v komkoľvek sporovom
konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne,

osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k
uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (pozri R 24/1964).

17. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa
daných okolnosťami prípadu, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu nároku na súde, sociálnou a osobnou

situáciou žalobcu a majetkovými pomermi žalovaného, ktoré odôvodňujú nepriznanie náhrady trov
konania inak úspešnejšiemu žalovanému.18. Odvolací súd prihliadol na povahu a okolnosti sporu, v ktorom si žalobca ako zamestnanec
uplatňoval svoje pracovnoprávne nároky vyplývajúce zo skončenia pracovného pomeru vo vzťahu
k žalovanému ako zamestnávateľovi. Žalobca mal postavenie slabšej strany. Prihliadol na výsledok

sporu, podľa ktorého bola v konečnom dôsledku žalovanému uložená povinnosť doplatiť žalobcovi
odstupné, aj keď nie v takej výške, ako sa domáhal žalobca. Zároveň odvolací súd prihliadol na sociálnu
a osobnú situáciu žalobcu, ktorý v dôsledku pracovného úrazu, ktorý utrpel u žalovaného, bol takmer
2 roky práceneschopný a viac ako 1 rok bez akéhokoľvek príjmu, prihliadol na to, že žalobca je
manželom a otcom štyroch detí, a má v dôsledku pracovného úrazu utrpeného u žalovaného výrazne

zhoršený zdravotný stav, nakoľko jeho dominantná ľavá ruka v časti od zápästia po prsty je v zásade
nepoužiteľná či už na manuálnu prácu alebo na šport a rekreáciu či iné sociálne činnosti, v ktorých
dochádza k sťaženiu spoločenského uplatnenia žalobcu ako človeka aj ako zamestnanca. Naproti tomu
majetkové pomery žalovaného ako podnikateľského subjektu generujúceho zisk odôvodňujú záver,
že sa ho nepriznanie náhrady trov konania nijako významne finančne nedotkne. Všetky tieto okolnosti a
pomery považuje odvolací súd za dôvody hodné osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady

trov konania inak pomerne úspešnejšiemu žalovanému. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade
trov konania, ktorý priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu bez toho, aby sa vôbec
zaoberal aplikáciou ustanovenia § 257 C.s.p., je tak vecne nesprávne. Keďže neboli splnené podmienky
ani na potvrdenie, ani na zrušenie rozhodnutia o trovách konania, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o náhrade trov konania podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozsudku.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 257 C.s.p.
Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní vo veci samej úspešný,
a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

Vzhľadom však na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p., ktoré sú
konkretizované vyššie v súvislosti s preskúmavaním rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania,
odvolací súd nepriznal úspešnejšiemu žalovanému ani náhradu trov odvolacieho konania.

20. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p. ) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p. ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p. ).