Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, July 24, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoCsp/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5723201518
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5723201518.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobcu: Union poisťovňa, a.s., so
sídlom Bratislava, Karadžičova 10, IČO: 31 322 051, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Ľudmilou
Jurčovou, so sídlom Bratislava, Hodžovo námestie 2A, proti žalovanej: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom
A. XXX, o zaplatenie 3.785,16 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 15Csp/32/2023-77 zo dňa 14. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu mení vo výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá tak, že
žalovaná j e povinná zaplatiť žalobcovi 3.485,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne

zo sumy 3.485,16 eur od 14. 3. 2023 do zaplatenia, všetko do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a nedotknutý vo výroku I. o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi 300 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 14. 3. 2023 do zaplatenia, všetko
v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku okresného súdu.

Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 300 eur s úrokom

z omeškania vo výške 8 % ročne od 14. 3. 2023 do zaplatenia, všetko do 60 dní od právoplatnosti
rozhodnutia (výrok I.) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Konštatoval, že žalovaná dňa
22. 11. 2022 zavinila dopravnú nehodu; „došlo k porušeniu jej zákonných povinností ako vodičky
a je daná jej zodpovednosť za škodu (§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka)“. V súvislosti s touto
dopravnou nehodou žalobca, s ktorým mala žalovaná uzavreté povinné zmluvné poistenie, poskytol
dvom poškodeným poistné plnenie v celkovej výške 12.617,21 eur.
2. Žalovaná (poistník) si nesplnila zákonnú i zmluvnú povinnosť nahlásiť písomne žalobcovi

(poisťovateľovi) vznik škodovej udalosti, preto je daný regresný nárok podľa § 12 ods. 1 písm. g/
zákona č. 381/2001 Z. z.; ktorý si žalobca uplatnil v rozsahu 30 % ním poskytnutého poistného plnenia.
Hoci žalovanou neboli ani len tvrdené dôvody hodné osobitného zreteľa pre nesplnenie uvedenej
povinnosti, okresný súd sa nestotožnil s uplatnenou výškou nároku a v dominantnej časti ju považoval
za neopodstatnenú.
3. S odkazom na závery Ústavného súdu SR vyjadrené v náleze sp. zn. IV. ÚS 377/2018 zo dňa
31. 1. 2019 vyslovil, že uplatnenie regresu musí byť zo strany poisťovateľa jednoznačne zdôvodnené.

Regresná náhrada má zároveň plniť výchovný účel (nie účel likvidačný), má zohľadniť okolnosti, za
ktorých došlo k vzniku škody a taktiež pomery toho, kto škodu spôsobil. Nadväzne okresný súd ustálil, že
žalobca vymedzil svoj nárok všeobecne, iba odkazom na nesplnenie oznamovacej povinnosti žalovaneja skutkovo ho bližšie nešpecifikoval. Žaloba neuvádzal ani nejaké osobitné okolnosti vzniku škody, ktoré
by zakladali inú než bežnú „základnú mieru zavinenia“ žalovanej na vzniku škodovej udalosti.
4. Okresný súd vyslovil, že absencia takých rozhodujúcich skutkových tvrdení žalobcu nemôže byť

na ujmu žalovanej ako spotrebiteľky a vo svojich dôsledkoch oslabuje nárok žalobcu. Rovnako neboli
uvádzané negatívne dôsledky nesplnenia oznamovacej povinnosti žalovanou (komplikácie pri šetrení
škodovej udalosti, nemožnosť zistiť skutočnú škodu atď.). Doplnil, že hlásenie škodovej udalosti
(datované dva dni po jej vzniku) bolo žalobcovi predložené poškodeným; hoci z neho nie je zrejmé, kedy
ho žalobca prijal.

5.Pomeryžalovanejskúmalokresnýsúdzúradnejpovinnosti,keďžeišloospotrebiteľskýspor.Žalovaná
totiž zostala v konaní nečinná, a to aj napriek výzve súdu na preukázanie jej vlastných pomerov.
Z dostupných lustrácií zistil, že žalovaná nemá vyživovaciu povinnosť k dieťaťu (je bezdetná). V období
cca od januára 2022 nebola trvale zamestnaná; vymeriavací základ činil v priebehu roku 2022 v januári
830,10 eur, vo februári 585 eur, v marci 650 eur, v apríli 650 eur, v máji 652,89 eur, v septembri 384,10
eur, v októbri 417,86 eur a potom v októbri a novembri 2023 po 200 eur. Aktuálne (od 5. 2. 2024) je opäť

zamestnaná. V obci, v ktorej má trvalý pobyt (A.), nevlastní žiaden nehnuteľný majetok. V peňažných
ústavoch bol zistený zostatok na účte žalovanej vo C., a.s. vo výške 40 eur a negatívny zostatok vo
výške 53,61 eur v D. E., F..
6. Nadväzne okresný súd ustálil, že žalobcom uplatnená výška nároku 3.785,16 eur je neprimerane
vysoká. Žalovaná totiž dosahovala príjem približne na úrovni minimálnej mzdy a nebola trvale

zamestnaná. Uviedol, že miera regresnej náhrady (30 % poistného plnenia) by aj bez skúmania pomerov
žalovanej – za ostatných daných okolností prípadu – bola neprimeraná a jej cieľom by bolo skôr
kompenzovať „v čo možno najvyššej miere“ žalobcovi ním poskytnuté poistné plnenie, než výchovne
pôsobiť na žalovanú. Nemožno pritom opomínať demotivačný efekt priznania uplatneného nároku na
záujem žalovanej zamestnať sa; a to všetko v situácii, keď ide o relatívne mladého človeka. Okresný

súd uviedol, že v neprospech žalovanej zohľadnil jej celkovú pasivitu v konaní.
7. Mal za to, že výchovný účel regresnej náhrady možno dosiahnuť priznaním časti nároku vo výške
300 eur, pričom žalovanú zaťažuje i súvisiaci úrok z omeškania. Lehotu na plnenie určil okresný súd –
s ohľadom na pomery žalovanej – v rozsahu 60 dní. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán
nemá právo na ich náhradu (výrok III.). Žalobca bol síce v prevažnej miere neúspešný, ale žalovanej

v súvislosti so súdnym sporom žiadne náklady nevznikli.

8. Proti tomuto rozsudku (s výnimkou vyhovujúceho výroku I.) podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalobca, ktorý sa alternatívne domáhal jeho zmeny tak, že žalobe bude vyhovené, alebo
jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že okresný súd

žalobu čiastočne zamietol aj napriek tomu, že žiadne skutkové tvrdenia neboli medzi stranami sporné;
predovšetkým nebolo sporné, že žalovaná porušila povinnosť ohlásiť vznik škodovej udalosti žalobcovi.
Napadnuté rozhodnutie považoval (aj) preto za arbitrárne, založené čisto na úvahe súdu, ktorá ani
nevychádza z objektívne zisteného skutkového stavu veci.
9. Žalobca poukazoval na to, že okresný súd nevykonal (z vlastnej iniciatívy) dokazovanie o tom,

či u žalovanej existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nenahlásila vznik škodovej
udalosti. Dokazovanie vykonal iba ohľadne jej majetkových a zárobkových pomerov, pričom ale vôbec
nezisťoval jej odôvodnené výdavky alebo možnosť zamestnať sa a dosahovať vyšší príjem. Následne
len skonštatoval, že výchovné pre žalovanú bude uloženie povinnosti uhradiť žalobcovi sumu 300 eur.
Žalobca zdôrazňoval, že žalovaná spôsobila škodu v celkovej výške 12.617,21 eur a podľa § 12 ods. 3

zákona č. 381/2001 Z. z. mohol od nej požadovať celú túto vyplatenú sumu poistného plnenia (a nielen
30 %).
10.Žalovanásibolavedomátoho,žepoistnúudalosťzavinila,aleignorovalazákonnúpovinnosťnahlásiť
ju žalobcovi. Rovnako (opakovane) ignorovala výzvy okresného súdu na preukázanie jej majetkových
pomerov a nedostavila sa ani na pojednávanie. Napriek tomu jej okresný súd bezdôvodne poskytol

vyššiu mieru ochrany ako žalobcovi, čím zásadným spôsobom narušil princíp rovnosti strán sporu.
Iniciatíva súdu pri vykonávaní dokazovania, aj keď ide o spotrebiteľský spor, musí mať určité hranice
(uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2018).
11. Žalobca mal za to, že svoj nárok ozrejmil dostatočne; nielen všeobecne, ako to uviedol okresný súd.
Do pozornosti dával závery Ústavného súdu SR (sp. zn. PL. ÚS 11/2016), v zmysle ktorých ochranu

spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty. Regresná
náhrada v sume 300 eur nemôže v žiadnom prípade plniť výchovný účel; ide o menej ako 3 % škody,
ktorú svojím konaním žalovaná spôsobila. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd nemohol
dospieť k záveru, že zaplatenie žalovanej sumy by bolo pre žalovanú likvidačné. Žalobca akcentoval, žeak by žalovaná postupovala v súlade so zákonom a ohlásila vznik dopravnej nehody, nárok na regresnú
náhradu by (vôbec) nevznikol.
12. Namietal tiež skutočnosť, že okresný súd na jednej strane „za žalovanú“ ako spotrebiteľku

vykonal dokazovanie ohľadom zistenia jej majetkových a zárobkových pomerov, na druhej strane však
nepotreboval pre rozhodnutie doplnenie skutkových tvrdení zo strany žalobcu, hoci mal za to, že
žalobcovo vymedzenie nároku bolo len všeobecné. Pokiaľ okresný súd odkázal na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2021, ten vychádza z odlišného skutkového stavu, z iných porušení povinností
sťažovateľa, ako je to v danej veci.

13. Naproti tomu odvolateľ dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/84/2018,
z ktorého je zrejmé, že jediným subjektom oprávneným určiť a prípadne znížiť výšku regresného nároku
je poisťovateľ. V otázke kritérií pri stanovení výšky regresnej náhrady treba vychádzať aj zo záverov
ústavného súdu prijatých v náleze sp. zn. IV. ÚS 377/2018. Mal za to, že náhrada v zmysle § 12 ods.
1 písm. g/ zákona č. 381/2001 Z. z. má byť prijateľná a únosná pre obe strany; nesmie byť na úkor len
jednej z nich. Žalovaná pritom v konaní nepreukázala existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa,

ktoré by jej v rozhodnom čase bránili alebo znemožnili riadne a včasné nahlásenie vzniku poistnej
udalosti žalobcovi.

14. Žalovaná zostala (aj) v odvolacom štádiu konania nečinná.

15. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu rozsudok okresného súdu zostal nedotknutý v odvolaním
nenapadnutom výroku I. a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods.
3 CSP) v preskúmavanej časti napadnuté rozhodnutie podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je konštatované
vo výroku tohto rozsudku.

16. Základom uplatneného nároku bolo porušenie povinnosti žalovanej oznámiť vznik poistnej udalosti
žalobcovi. Uvedená povinnosť vyplýva z § 12 ods. 1 písm. g/ zákona č. 381/2001 Z. z. (v znení účinnom
do 31. 7. 2024), ako aj zo všeobecných poistných podmienok k zmluve uzavretej medzi sporovými
stranami. Bolo preukázané, že žalobca poskytol v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorú zavinila

žalovaná, dvom poškodeným celkové plnenie vo výške 12.617,21 eur. Uplatnený nárok predstavuje len
30 % z uvedenej sumy, pričom žalobca/poisťovateľ bol oprávnený v rozhodnom čase požadovať od
žalovanej regresnú náhradu v rozsahu 100 %, t. j. vo výške 12.617,21 eur.

17. Neobstojí odvolateľovo akcentovanie záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Obdo/4/2018, ktoré boli prekonané neskoršou judikatúrou (prioritne) Ústavného súdu SR, v ktorej
spojitosti je významné aj hľadisko hierarchie súdnych inštitúcií. Osobitne v náleze sp. zn. III. ÚS 90/2021
z 30. novembra 2021 ústavný súd (výslovne) odmietol názor popierajúci kompetenciu súdu korigovať
výšku regresného nároku uplatneného poisťovňou.

18.Kritériá,ktorésúrelevantnépriposudzovanírozsahuregresnejnáhrady,ÚstavnýsúdSRzadefinoval
v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 377/2018 zo dňa 31. 1. 2019, na ktoré odkázal už okresný súd. Ide o
výšku uplatneného nároku, okolnosti vzniku škody a pomery toho, kto škodu spôsobil. Podstata úvah
ústavného súdu súčasne smerovala predovšetkým k tomu, aby náhrada priznaná poisťovni splnila svoj
účel, pôsobila výchovne (nebola príliš nízka), a nie likvidačne.

19. Okresný súd pri svojom rozhodovaní výrazne prihliadal na (širší) sociálny aspekt prípadu; sčasti aj
na základe úvah nemajúcich bezprostrednú oporu vo vykonanom dokazovaní. Hoci nezáujem žalovanej
o ochranu jej práv verbalizoval v odôvodnení rozsudku ako faktor podstatný pre posúdenie veci, reálne
pri rozhodovaní zjavne nebol vzatý do úvahy. Ak totiž pri absolútnej pasivite žalovanej (tak v štádiu

pred začatím sporu, ako i v jeho priebehu) je podľa úsudku okresného súdu z celkovej vzniknutej
škody 12.617,21 eur žalovaná povinná uhradiť 300 eur, k akej výške (primeranej) náhrady by dospel
pri procesnej aktivite žalovanej.
20. Z daného východiska možno uzavrieť, že priznaná regresná náhrada je v pomere k žiadanému
nároku (ktorý – ako už bolo konštatované – mohol byť uplatnený až vo výške 100 % poskytnutého

poisteného plnenia) neakceptovateľne nízka. To až do takej miery, že v konečnom dôsledku nie že
neplní výchovný účel, ale ho priamo popiera. Krajský súd zdôrazňuje, že žalovaná sa regresnej náhrade
a všetkým s ňou spojeným komplikáciám, či povinnostiam (nielen vyslovene právnym) mohla „úplnejednoducho“ vyhnúť splnením svojej elementárnej povinnosti poisteného škodcu, a to nahlásením
škodovej udalosti poisťovateľovi/ /žalobcovi.

21.Pokiaľokresnýsúdsvojeúvahyazáveryodvodilodiniciatívnehoskúmaniapomerovžalovanej(ktoré
vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu je procesne prípustné – § 295 CSP), pomery žalovanej
boli objasnené len čiastočne. O výdavkoch žalovanej, osobných pomeroch, dôvodoch striedania
zamestnaní, pomerne dlhom (takmer ročnom) období nezamestnanosti (bez poberania akýchkoľvek
dávok), riešení bytovej otázky atď. nie sú dostupné žiadne údaje. V tomto smere ani nebolo možné bez

kooperáciežalovanejničzistiť.Žalovanásasvojímpostojomkplneniuzákladnýchzmluvných(azároveň
zákonných) povinností a procesných povinností v prebiehajúcom spore sama pripravila o príležitosť
poskytnúť žalobcovi i konajúcim súdom – ak nie vyčerpávajúci, tak aspoň primeraný/relevantný – rozsah
informácií umožňujúci komplexné posúdenie dôvodov nesplnenia oznamovacej povinnosti, pomeru jej
príjmu a uplatneného nároku i ďalších širších okolností, ktoré by mohli mať vplyv na konečný verdikt.
Len samotný status spotrebiteľa, ktorý žalovanej v posudzovanom právnom vzťahu svedčí, nepostačuje

v konkrétnostiach súdenej veci na – pre žalovanú pozitívne – preklenutie jej úplnej pasivity.
22. V rámci prezentovanej línie prístupu odvolací súd nemal dôvod byť k žalovanej neadekvátne
zhovievavý až ústretový v miere, ktorá zásadným spôsobom deformuje rovnosť sporových strán; a to
i pri zohľadnení spotrebiteľského rozmeru súdeného prípadu. Doslova absurdný nezáujem žalovanej
o ochranu jej vlastných práv a oprávnených záujmov tak musel byť vyhodnotený v jej neprospech.

Krajský súd opakuje, že postačovalo žalovanej riadne oznámiť poistnú udalosť, čo by znamenalo
nemožnosť iniciovania tohto súdneho sporu; na uvedenú skutočnosť náležite poukazuje i žalobca.

23. Obsahu žaloby nezodpovedá výhrada adresovaná okresným súdom žalobcovi ohľadne
nedostatočného uplatnenie nároku popisom nehodového deja, v súvislosti s ktorým si uplatňoval

regresný nárok. Zo žaloby jednoznačne vyplýva (a korešponduje to i s označenými dôkazmi; prioritne so
záznamom o nehode podpísaným aj samotnou žalovanou), že pri nehode žalovaná nestihla zabrzdiť,
čo viedlo k reťazovému poškodeniu dvoch stojacich vozidiel. Nie je potom jasné, čo ďalšie mal a mohol
žalobca ešte vykonať z hľadiska popisu „osobitných okolností vzniku škody“ (bod 20. odôvodnenia
napadnutého rozsudku).

24. Nárok uplatnený v posudzovanom spore je založený na neoznámení žalovanou tejto udalosti
poisťovni. Za daného stavu (žalovanou absolútne nespochybňovaného) nebolo v rozoberanom smere
dôvodné nič ďalšie skúmať. Bolo práve na žalovanej, aby vysvetlila, prečo si svoju povinnosť v zmysle
§ 12 ods. 1 písm. g/ zákona č. 381/2001 Z. z. (v znení účinnom do 31. 7. 2024) nesplnila, resp. aby
uviedla nejaké osobité okolnosti nehodového deja/vzniku škody. Žalovaná však počas celého súdneho

sporu zostala úplne pasívnou.

25. Okolnosti eventuálnych ťažkostí žalobcu pri šetrení a likvidácii poistnej udalosti v dôsledku
opomenutia žalovanej splniť si oznamovaciu povinnosť nie sú z hľadiska právnej úpravy a ani judikatúry
(výslovne) relevantné. Odvolací súd nevylučuje skúmanie tohto aspektu, avšak jedine pri jeho zasadení

do celkového kontextu prípadu; čo však v danej veci (predovšetkým) pre pasivitu žalovanej nie je možné.
Pre úplnosť je namieste dodať, že i aktuálne znenie § 12 zákona č. 381/2001 Z. z., ktorého novelizácia
reagovala okrem iného tiež na (neprimerané) výšky regresných náhrad požadovaných poisťovňami,
umožňuje poisťovni v prípade porušenia totožnej povinnosti, akého sa dopustila žalovaná, vyžadovať
regresný nárok v rozsahu 50 % vyplatených poistných plnení.

26. Vyššie formulované úvahy viedli pri nezmenenom skutkovom stave, ako ho ustálil okresný súd,
k zmene napadnutého rozsudku vo výroku II. tak, že odvolací súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 3.485,16 eur (rozdiel medzi uplatňovanou výškou 3.785,16 eur a už okresným súdom
priznanou sumou 300 eur), vrátane súvisiaceho úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Lehotu na plnenie krajský súd „ponechal“ v rozsahu 60
dní od právoplatnosti (tohto) rozsudku, keď prihliadol na čiastočne objasnené pomery žalobkyne a tiež
na fakt, že uvedené určenie dlhšej lehoty na plnenie (§ 232 ods. 3 CSP) žalobca (vôbec) nenamietal.

27. V dôsledku zmeny napadnutého rozsudku rozhodoval krajský súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP

(v spojení s § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP) o nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného
i odvolacieho) konania. Uloženie žalovanej povinnosti zaplatiť žalobcovi – popri okresným súdom
uloženej povinnosti v rozsahu 300 eur – aj sumu 3.485,16 eur s príslušenstvom predstavuje plný úspechžalujúcej strany. Nadväzne má žalobca voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu
– 100 %.

28. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z.).