Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 28, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/136/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6725200469
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6725200469.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
NemravovejačlenovsenátuJUDr.RóbertaBebčáka,JUDr.MiroslavyKorbašovej,vovecinavrhovateľky
(manželky, matky): A. B. C., B. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX/XX, XXX XX F., zastúpenej:
JUDr. Ľubomír Hlbočan, advokát, so sídlom G. XX, XXX XX H., a manžela navrhovateľky (otca): I. J.
C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, XXX XX F., zastúpeného: URBÁNI & Partners s.r.o.,

so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, o návrhu na rozvod manželstva
a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletej: B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpenému kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Zvolen, pracovisko Krupina, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k.
9P/34/2025-77 zo dňa 23. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 9P/34/2025-77 zo dňa 23. apríla 2025 v napadnutom výroku III.

o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomokresnýsúdvýrokomI.rozhodoltak,žemanželstvoI.J.C.,nar.XX.XX.XXXX
a A. B. C., B. D., nar. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa XX.XX.XXXX G. F., zapísané v knihe manželstiev

Matričného úradu F., G. E. X, B. XXXX, K. L. XX, pod poradovým číslom XX rozviedol. Výrokom II.
schválil rodičovskú dohodu v nasledovnom znení: „Maloletá B. C., nar. XX.XX.XXXX sa na čas po
rozvode manželstva zveruje do osobnej starostlivosti matky A. B. C., nar. XX.XX.XXXX.Obidvaja rodičia
sú oprávnení maloletú zastupovať a spravovať jej majetok v bežných veciach. Otec maloletej I. J.
C., nar. XX.XX.XXXX sa zaväzuje prispievať na výživu maloletej B. C., nar. XX.XX.XXXX výživným
vo výške 300,- Eur mesačne, vždy do 16. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletej A. B. C.,

nar. XX.XX.XXXX, počnúc právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva. Styk otca s maloletou
sa neupravuje.“ Výrokom III. rozhodol o trovách konania tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na ich
náhradu nepriznal.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že návrh navrhovateľky na rozvod manželstva je dôvodný, pretože dospel k záveru, že

manželstvo účastníkov neplní žiadnu zo svojich funkcií, ani biologickú, ani ekonomickú a ani výchovnú.
Manželia nežijú od augusta 2024 v spoločnej domácnosti, od marca 2024 nevedú intímny manželský
život, spoločne nezabezpečujú starostlivosť o maloletú dcéru, ani spolu finančne nehospodária.
Navrhovateľka za hlavnú príčinu rozvratu manželstva považovala mimomanželský pomer manžela, čo
okresnýsúdpovažovalzaporušeniepovinnostimanželovbyťsiverní,zakotvenejv§18Zákonaorodine.
Zároveň priznala, že medzi manželmi boli nezhody aj v otázke vzájomného spolužitia, keď vyčítala

manželovi, že sa pre pracovnú vyťaženosť nedostatočne venoval rodine, najmä maloletej dcére, s jej
starostlivosťoujejtakmernepomáhal.Zároveňpriznala,ževmanželstvemaliproblémyvintímnejoblasti,keď v období január až február 2024 nežili intímnym manželským životom a následne sa potom v období
ďalších mesiacov citovo odcudzili. Manžel nesúhlasil s tvrdením manželky, že nepomáhal manželke
v domácnosti, alebo so starostlivosťou o maloletú dcéru. Poukázal zároveň na problémy v intímnej

oblasti v manželstve z toho dôvodu, že manželka nemala záujem viesť intímny manželský život v mesiaci
január až február 2024. Zároveň priznal mimomanželskú známosť od februára 2024, ako aj intímny
pomer s touto osobou. Zdôraznil, že mal záujem na obnovení manželského spolužitia a zachovaní
manželstva, o čo manželka nemala záujem. Okresný súd dospel k záveru, že rozvrat manželstva je
trvalý a vážny, a preto manželstvo rozviedol. Napriek tomu, že sa okresný súd pokúsil o zmierenie

manželov, ani jeden z manželov už nemal záujem o zotrvanie v manželskom zväzku. Navrhovateľka
poukázala na to, že v dôsledku nevery manžela stratila voči manželovi dôveru a nič k nemu ako
partnerovi už necíti. Manžel tiež nemal záujem o zotrvanie v tomto manželskom zväzku, pretože má
obavy, že mu manželka bude neustále vyčítať, že mal mimomanželský pomer. Podľa okresného súdu
nie je predpoklad obnovenia manželského spolužitia, preto manželstvo rozviedol aj napriek tomu, že
z manželstva pochádza maloleté dieťa.

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd vo veci úpravy výkonu rodičovských práv
a povinností na čas po rozvode k maloletej B. uviedol, že rodičia uzavreli v priebehu konania rodičovskú
dohodu, v zmysle ktorej bude maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky a obidvaja rodičia sú
oprávnení maloletú zastupovať a spravovať jej majetok v bežných veciach. Otec maloletej sa v zmysle

rodičovskej dohody zároveň zaviazal prispievať na jej výživu výživným vo výške 300,- Eur mesačne.
Styk otca s maloletým dieťaťom žiadali rodičia neupraviť. Okresný súd po vykonanom dokazovaní túto
rodičovskú dohodu schválil, nakoľko dospel k záveru, že je v najlepšom záujme maloletej. Maloletá sa
nachádza v osobnej starostlivosti matky už na základe súdom schválenej rodičovskej dohody v konaní
vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9P/242/2024. Takáto forma starostlivosti maloletej vyhovuje,

pričom v starostlivosti zo strany matky neboli zistené žiadne nedostatky. Maloletá má v aktuálnom
rodinnom prostredí matky vytvorené vhodné podmienky na jej starostlivosť a výchovu. Dohodnuté
výživné na maloletú vo výške 300,- Eur mesačne je podľa okresného súdu primerané odôvodneným
potrebám maloletej vzhľadom na jej vek a zdravotný stav a otec maloletej je vzhľadom na svoj príjem
schopný takto určeným výživným prispievať na jej výživu. Keďže rodičia maloletej deklarovali, že na

stykuotcasmaloletousavediadohodnúť,nebolopotrebnéautoritatívnymrozhodnutímsúduupraviťstyk
otca s maloletou. Okresný súd zároveň pri schvaľovaní rodičovskej dohody prihliadal na názor kolízneho
opatrovníka, ktorý odporučil súdu uzatvorenú rodičovskú dohodu schváliť.

4. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá

nárok na náhradu trov konania, keďže dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na priznanie
náhrady trov konania podľa § 53 CMP (len v taxatívne vymedzených konaniach), ani podľa § 54 CMP
(zásada zavinenia), keďže účastníci konania si v priebehu konania plnili svoje procesné povinnosti, a ani
podľa § 55 CMP, kedy by to s ohľadom na okolnosti prípadu bolo spravodlivé, keďže takéto okolnosti
okresný súd vo veci nevzhliadol.

5. Vo všeobecnosti platí, že jedným z kritérií priznania nároku na náhradu trov konania sú osobné
a majetkové pomery účastníkov konania, ako aj okolnosti prejednávanej veci. Je potrebné odlíšiť aj
prípadné jednorázové obštrukcie, ktoré vznikli zavineným konaním niektorého z účastníkov, kde je
potrebné aplikovať ust. § 54 CMP. Súd môže pri aplikácii predmetného ustanovenia vyhodnocovať,

ktorý z účastníkov spôsobil, že konanie muselo prebehnúť. Okolnosti, keď je možné nárok na náhradu
trov konania priznať, môže zakladať napr. konanie o rozvod manželstva podané na návrh manžela,
pričom zo strany manžela ide o šikanózny návrh, pričom manželka sa k návrhu na rozvod manželstva
vyjadrí, s rozvodom manželstva nesúhlasí a dostaví sa na vytýčený termín pojednávania. Manžel ako
navrhovateľ sa na tento termín pojednávania nedostaví, svoju neúčasť neospravedlní včas a vážnymi

dôvodmi, pričom manželka vyhlásila, že netrvá na prejednávaní veci a príde v súlade s § 97 CSP
k zastaveniu konania.

6. Okresný súd uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že si navrhovateľka v konaní uplatnila nárok na
náhradu trov konania pre správanie manžela, ktorého vinila zo vzniku rozvratu manželstva, súd skúmal,

či vzhľadom na okolnosti daného prípadu je spravodlivé priznať náhradu trov konania navrhovateľke.
Navrhovateľka odôvodňovala priznanie nároku na náhradu trov konania voči manželovi z toho dôvodu,
že manžel bol práve ten, ktorý spôsobil hlboký a trvalý rozvrat manželstva a jeho správanie považovala
z morálneho hľadiska za neprípustné, keďže si do svojej domácnosti nasťahoval svoju mimomanželskúznámosť a zároveň žiadal navrhovateľku, aby sa k nemu vrátila, k čomu ona v žiadnom prípade
nemohla pristúpiť. Manžel s návrhom navrhovateľky na priznanie nároku na náhradu trov konania
nesúhlasil, keďže mal za to, že nie sú na to dôvody v zmysle § 52 a § 55 CMP, keďže sa snažil

o zachovanie manželského zväzku a obnovenie manželského spolužitia, s čím manželka nesúhlasila.
Keďže navrhovateľka žiadala priznanie nároku na náhradu trov konania pre správanie manžela, okresný
súd usúdil, že nie sú tu splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu trov konania pre osobné
a majetkové pomery účastníkov konania, ani napr. pre šikanózny návrh na rozvod manželstva. Okresný
súd zároveň dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu trov

konania navrhovateľke ani pre správanie manžela, ktorý podľa nej zapríčinil rozvrat manželstva. Hoci
manžel v konaní priznal mimomanželskú známosť, a tým porušenie základnej povinnosti manželov
byť si verní v manželstve zakotvenej v § 18 Zákona o rodine, čo navrhovateľka považovala za hlavnú
príčinu rozvratu manželstva, z vykonaného dokazovania súdu vyplynulo, že manželia mali problémy
vintímnejoblasti,vdôsledkučohodošlokcitovémuodcudzeniumedzimanželmi.Hocimožnomanželovi
jednoznačne vytknúť porušenie jeho povinnosti byť v manželstve verný, nemožno však jednoznačne

dospieť k záveru, čo bolo hlavnou príčinou rozvratu manželstva. Okresný súd nevidel príčinu rozvratu
vzťahu medzi manželmi len výlučne v správaní manžela, keď v konaní nebolo sporné, že manželka istý
čas nemala záujem viesť intímny manželský život, čo viedlo k vzájomnému citovému odcudzeniu medzi
manželmi. Okresný súd preto po vyhodnotení skutkových okolností prípadu dospel k záveru, že nie sú
dané podmienky pre aplikáciu ust. § 55 CMP, preto rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok

na náhradu trov konania.

7. Proti rozsudku okresného súdu vo výroku III. o trovách prvoinštančného konania podala odvolanie
navrhovateľka, ktorá žiadala odvolací súd, aby napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách
konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby

odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo výroku o trovách konania zmenil tak, že uloží manželovi
povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie rozsahu 100 %
vo výške 887,48 Eur účet právneho zástupcu navrhovateľky, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozhodnutia. Zároveň žiadala odvolací súd, aby jej priznal voči manželovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu považovala za nezákonné rozhodnutie,

pretože okresný súd zistený skutkový stav nesprávne vyhodnotil a nesprávne právne posúdil. Svoj
návrh na rozvod manželstva odôvodňovala výlučne tým, že manžel nenávratne rozvrátil ich manželstvo
tým, že porušil povinnosť manžela byť verný druhému manželovi a takýmto správaním navrhovateľku
pošpinil a vyvolal v nej nedôveru v jeho osobu a natrvalo zničil ich intimitu. Jasným a nesporným
dôvodom rozvratu manželstva v danom prípade tak bola mimomanželská známosť manžela a takto

to vnímali obaja manželia aj v konaní o rozvode, čo je zrejmé z reakcie oboch manželov pri pokuse
o zmierenie účastníkov konania, o ktoré sa pokúsil súd na pojednávaní dňa 23.04.2025, keď obaja
zhodne vypovedali, že nemajú záujem zotrvať v manželskom zväzku. Za stavu, keď nenapraviteľný
rozvrat manželstva spôsobil manžel porušením povinnosti byť verný navrhovateľke – manželke svojou
mimomanželskou známosťou bez toho, aby sa situáciu v ich intímnom živote snažil riešiť v súlade s

dobrýmimravmiamorálkouapotom,čotentorozvratmanželstvazapríčinil,tentomimomanželskývzťah
udržiaval (v rozpore so svojim sľubom, ktorý dal navrhovateľke, že mimomanželskú známosť ukončí) a
nesnažil sa skutočne o zachovanie a obnovu manželstva, hoci sa navrhovateľka, naopak, o obnovenie
manželstva snažila a vrátila sa aj k manželovi do spoločnej domácnosti spolu s ich maloletou dcérou, je
spravodlivé priznať právo na náhradu trov konania o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských

práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletému dieťaťu navrhovateľke, pretože to bol
manžel, ktorý svojím správaním toto konanie vyvolal a zapríčinil, že takéto konanie muselo prebehnúť
(v ktorom okresný súd návrhu navrhovateľky vyhovel). Priznaním práva na náhradu trov navrhovateľke
voči manželovi by išlo súčasne o istý druh sankcie vyvodenej voči manželovi za porušenie jeho
povinnosti byť verný navrhovateľke, ako svojej manželke, čo je taktiež možno považovať za spravodlivé.

Priznanie trov konania tomu z manželov (v tomto prípade navrhovateľke), ktorý nezapríčinil rozvrat
manželstva voči tomu manželovi, ktorý rozvrat manželstva spôsobil, by súčasne pôsobilo navonok i
preventívne, aby sa manželia vyvarovali porušovaniu povinností vyplývajúcich z manželského vzťahu,
aby konali proti dobrým mravom a amorálne. Naviac v danom prípade manželstvo navrhovateľky a
manžela nebolo bezdetné, z manželského zväzku vzišlo dieťa mal. B. C., nar. XX.XX.XXXX, ktorá v

dôsledku rozvrátenia manželstva manželom už nebude vychovávaná v manželstve v prítomnosti oboch
rodičov, teda i z tohto pohľadu je o to viac spravodlivejšie, aby manžel za porušenie svojej manželskej
povinnosti (byť verný druhému manželovi, ktorá bola dôvodom rozvratu manželstva) niesol sankciu
spočívajúcu v povinnosti nahradiť trovy konania navrhovateľke. Tej navrhovateľke, ktorá má i podstatnenižší príjem, ako má manžel (nemá vlastné bývanie ako manžel) a do starostlivosti ktorej bolo dieťa
zverené, čo sú ďalšie osobité okolnosti, pre ktoré je spravodlivé navrhovateľke právo na náhradu trov
voči manželovi priznať, na ktoré súd prvej inštancie absolútne neprihliadal. Súd prvej inštancie mal

správne vzhľadom na zistený skutkový stav a osobité okolnosti tohto prípadu, ktoré navrhovateľka
uviedla vyššie aplikovať pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania § 55 CMP a priznať
navrhovateľke právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči manželovi, ktorý svojou neverou a
neochotou ukončiť mimomanželský vzťah výlučne sám zapríčinil podanie návrhu na rozvod manželstva
navrhovateľkou a spôsobil nenapraviteľný rozvrat ich manželstva, z ktorého vzišlo aj dieťa (ktoré už

nebude vyrastať v manželstve svojich rodičov), a to, že o rozvode ich manželstva muselo prebehnúť
súdne konanie, s ktorým mala navrhovateľka spojené náklady a výdavky, ktoré by inak nemusela
vynaložiť. V predmetnom konaní vznikli navrhovateľke trovy konania vo výške 887,48 Eur, ktorú možno
spravodlivo od manžela navrhovateľkou požadovať vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti prípadu.
Preto navrhovateľka navrhuje, aby jej odvolací súd (pokiaľ nevzhliadne dôvody na zrušenie rozsudku
prvej inštancie a na vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie) tieto trovy

konania priznal a zaviazal povinnosťou manžela ich navrhovateľke uhradiť. Súčasne si navrhovateľka
uplatnila voči manželovi aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania a navrhla, aby odvolací súd v
rozhodnutí, ktorým sa odvolacie konanie skončí, uložil manželovi povinnosť uhradiť navrhovateľke aj
trovy odvolacieho konania.

8. Kolízny opatrovník k podanému odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomných
a ústnych vyjadrení v predmetnej veci podaných pred okresným súdom. Mal za to, že rodičmi uzavretá
a súdom schválená rodičovská dohoda o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu
na čas po rozvode je v prospech maloletého dieťaťa, odporučil ju schváliť a vzdal sa práva odvolania. V
danej časti rozsudok súdu nie je dotknutý odvolaním matky. V časti výroku rozsudku súdu, kedy žiaden

účastníkkonanianemánároknanáhradutrovkonania-vočiktorémusmerujeodvolaniematky,ponechal
na rozhodnutie súdu.

9. Manžel v reakcii na podané odvolanie v písomnom podaní vyjadril, že sa v celom rozsahu stotožňuje
so skutkovými, ako aj právnymi závermi okresného súdu vyslovenými v odôvodnení predmetného

rozsudku, pričom plne súhlasí s odôvodnením súdu ohľadom nároku navrhovateľky na náhradu trov
predmetného konania. Ku skutočnostiam uvedeným navrhovateľkou v predmetnom odvolaní poukázal
na to, že vykonaným dokazovaním v predmetnom konaní bolo preukázané a nesporné, že samotná
nevera odporcu nebola prvotná príčina rozpadu manželstva, ako to tvrdí navrhovateľka v predmetnom
konaní i odvolaní, ale práve naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pred samotnou neverou

odporcu mali manželia nezhody a problémy v intímnej oblasti, v dôsledku čoho došlo medzi nimi
k citovému odcudzeniu, a teda nemožno jednoznačne dospieť k záveru, čo bolo hlavnou príčinou
rozvratumanželstva,pretoževkonanínebolosporné,žesamotnánavrhovateľkaistýčasnemalazáujem
viesť intímny manželský život. A preto v danom prípade okresný súd vzhľadom na okolnosti prípadu
správne dospel k záveru, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Poukázal na to,

že každý prípad je potrebné posudzovať jednotlivo a skúmať všetky okolnosti prípadu a príčiny rozvratu
manželstva. Vyjadril názor, že vo všeobecnosti samotná nevera jedného z manželov nemôže byť sama o
sebe dôvodom na to, aby okresný súd priznal náhradu trov konania. V konaní bolo preukázané, že podiel
na rozpade manželstva niesli obaja manželia, a teda v danom prípade sa jednoznačne preukázalo, že
nevera zo strany odporcu nebola jednoznačnou príčinou rozpadu manželstva. Vzhľadom na to navrhol,

aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), po zistení, že odvolanie podal
oprávnený účastník konania (§ 7 CMP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP v spojení s §
2 ods. 1 CMP), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 65 CMP a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 2 ods. 1 CMP) potvrdil rozsudok okresného súdu
v napadnutom výroku III. o trovách prvoinštančného konania podľa § 387 ods. 1 CSP, so závermi
okresného súdu v tejto časti sa v celom rozsahu stotožnil a poukazuje na ne cez úpravu v § 387 ods. 1,
2 CSP, tak ako sú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku okresného súdu.

11. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.12. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

13. Predmetom odvolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie okresného súdu v časti výroku III.
o trovách konania. Okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval § 52 CMP a rozhodol
tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal. Keďže navrhovateľka žiadala
priznanie nároku na náhradu trov konania pre správanie manžela, okresný súd dospel k záveru, že
nie sú splnené podmienky na priznanie náhrady trov konania podľa § 53 až 55 CMP. Navrhovateľka

v podanom odvolaní zotrvala na tvrdení, že hlavnou príčinou rozvratu manželstva bola nevera odporcu,
ktorý tým zapríčinil, že sa vec rozvodu manželstva musela prejednať na súde. Podľa jej názoru je
spravodlivé priznať právo na náhradu trov konania o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských
práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletému dieťaťu navrhovateľke, pretože to bol
odporca, ktorý svojím správaním toto konanie vyvolal a zapríčinil, že takéto konanie muselo prebehnúť
(v ktorom okresný súd návrhu navrhovateľky vyhovel). Vyjadrila, že priznaním práva na náhradu

trov navrhovateľke voči odporcovi by išlo súčasne o istý druh sankcie vyvodenej voči odporcovi za
porušenie jeho povinnosti byť verný navrhovateľke, ako svojej manželke, čo taktiež možno považovať
za spravodlivé. Priznanie trov konania tomu z manželov, ktorý nezapríčinil rozvrat manželstva voči
tomu manželovi, ktorý rozvrat manželstva spôsobil, by súčasne pôsobilo navonok i preventívne, aby
sa manželia vyvarovali porušovaniu povinností vyplývajúcich z manželského vzťahu, aby konali proti

dobrým mravom a amorálne.

14. Odvolací súd vo všeobecnosti konštatuje, že rozhodovanie o trovách konania je imanentnou
súčasťou rozhodovacieho procesu. V konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku, a to
vzhľadom na okruh vecí, ktoré sú prejednávané v režime tohto zákona, ako aj z dôvodu prítomnosti

verejného záujmu, ktorý je prítomný v prevažnom okruhu týchto vecí, nie je možné uplatňovať
preventívnu a sankčnú funkciu, ktorá sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov konania v konaniach
podľa Civilného sporového poriadku. V konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku vo
všeobecnosti platí, že každý z účastníkov si platí trovy konania sám (§ 49 ods. 1 CMP), pričom žiaden
z nich nemá nárok na náhradu trov konania (§ 52 CMP). Výnimku z uvedeného pravidla, teda možnosť

priznania náhrady trov konania, ktorá by prichádzala do úvahy v danom prípade, predstavuje § 55 CMP
vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Ak teda súd vyhodnotí, že je to s ohľadom
na okolnosti prípadu spravodlivé, môže priznať nárok na náhradu trov konania v akomkoľvek konaní
podľa Civilného mimosporového poriadku. Pre aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom
úspech v konaní. Okolnosti prípadu pre aplikáciu § 55 CMP vyhodnocuje súd, avšak účastník konania

je povinný uplatniť si návrhom náhradu trov konania podľa § 57 CMP.

15. Odvolací súd v zmysle vyššie prezentovaných záverov preskúmal rozhodnutie okresného súdu
v napadnutej časti s poukazom na odvolacie námietky navrhovateľky a dospel k záveru, že súd prvej
inštancie správne aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania § 52 Civilného mimosporového

poriadku a správne rozhodol, keď žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal.

16. Odvolací súd vo vzťahu k návrhu navrhovateľky na priznanie náhrady trov konania konštatuje, že §
52 CMP predstavuje zásadné pravidlo rozhodovania o trovách nesporového konania, teda aj konania
o rozvod manželstva. Iba výnimočne možno v nesporovom konaní rozhodnúť o priznaní náhrady trov

konania niektorému z účastníkov, a to len v prípadoch stanovených zákonom. Takouto výnimkou je
aj citovaný § 55 CMP. Ako každá výnimka zo zásady, aj priznanie náhrady trov konania podľa § 55
CMP je možné len v prípadoch, ktoré sa natoľko odlišujú, že inak všeobecne platná zásada (§ 52
CMP) by nepredstavovala spravodlivé riešenie veci. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľky, že by bolo
spravodlivé priznať jej náhradu trov konania kvôli správaniu sa jej manžela, odvolací súd zdôrazňuje,

že pri rozhodovaní o trovách konania podľa ustanovení Civilného mimosporového poriadku nie je
možné uplatňovať preventívnu a sankčnú funkciu, ktorá sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov
konania v konaniach podľa Civilného sporového poriadku. Rozvrat manželstva, zvlášť niekoľkoročného,
je spravidla dôsledkom širokého komplexu udalostí a konania manželov, v ktorom je mimoriadne
náročné jednoznačne pomenovať a niektorému z manželov pričítať to, ktoré zavinilo rozvrat manželstva.

Manželstvo je zvonku pomerne uzavretý vzťah a je to tak správne. Pre účely rozhodnutia o trovách
konania, preto nie je dôvodom, aby súd analyzoval tento zložitý a intímny vzťah a jeho rozvrat.
Nepresnosti, ktorých sa môže vo svojich záveroch súd dopustiť, môžu vzhľadom na citlivosť riešených
otázok vyvolať pocit omnoho väčšej nespravodlivosti, než rozhodnutie, ktorým žiaden z manželovnezíska právo na náhradu trov konania. Trovy konania o rozvod sú jednou z najmenších strát spojených
s rozvodom. Vzhľadom na uvedené bude v konaní o rozvod manželstva v zásade prichádzať do úvahy
rozhodnutie o trovách konania podľa § 52 CMP, teda nepriznanie ich náhrady žiadnemu z účastníkov.

Iba výnimočne, kedy by bola príčina rozvratu manželstva zjavná a jednoznačne pričítateľná len jednému
z manželov, bude namieste priznanie náhrady trov konania niektorému z nich podľa § 55 CMP.

17. Vzhľadom na to, že v danom prípade, podľa odvolacieho súdu, nebolo možné konštatovať zjavnú
a jednoznačnú príčinu rozvratu manželstva len na strane odporcu, čo neznižuje závažnosť konania

odporcu - manžela počas trvania manželstva, avšak zo samotného návrhu vyplynulo, že nájdeniu
si mimomanželskej známosti, zo strany manžela, predchádzali isté nezhody v manželstve medzi
účastníkmi konania, čo bolo správne konštatované aj okresným súdom, za ktorej situácie by nebolo
správne priznanie náhrady trov konania podľa § 55 CMP a bez toho, aby sa súd zaoberal
citlivou otázkou hľadania výlučnej príčiny rozvratu manželstva na strane len jedného z manželov, bolo
potrebné rozhodnúť o trovách konania v odvolacom konaní, v zhode s rozhodnutím okresného súdu,

podľa § 52 CMP a žiadnemu z účastníkov ich náhradu v odvolacom konaní nepriznať.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 a
§ 52 CMP po posúdení návrhu navrhovateľky v odvolaní tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich
náhradu. Odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní pridržiaval vyššie prezentovaných záverov a usúdil,

že nie sú zistené dôvody postupu pre iné rozhodnutie o trovách odvolacieho konania v zmysle § 54,
§ 55 CMP.

19. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 CSP ).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutývýrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).