Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 28, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/131/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6924204573
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6924204573.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, vo veci starostlivosti
o maloleté dieťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca a plnoleté dieťa: C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D.
E. XXXX/XX, F., zastúpené: JUDr. Pavol Halaj, advokát, so sídlom Námestie slobody 2, Revúca, deti
rodičov: matka G. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXXX/XX, F., zastúpená: JUDr. Pavol Halaj,
advokát, so sídlom Námestie slobody 2, Revúca a otec H. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X,
I. J. K., v konaní o návrhu matky a plnoletého dieťaťa na zvýšenie vyživovacej povinnosti otca, o odvolaní

otca proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 17P/5/2024-125 zo dňa 14. januára 2025
v spojení s Opravným uznesením č.k. 17P/5/2024-158 zo dňa 29. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 17P/5/2024-125 zo dňa 14. januára 2025 v spojení
s Opravným uznesením č.k. 17P/5/2024-158 zo dňa 29. mája 2025 p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) v napadnutom rozsudku výrokom I. zmenil rozsudok
Okresného súdu Revúca č.k. 8P/39/2020-104 zo dňa 23.10.2020 v časti o výživnom na plnoletú C. a
maloletého A.; výrokom II. uložil otcovi povinnosť platiť na plnoletú C. výživné vo výške 280 Eur mesačne

od 01.11.2024 vždy do 15. dňa, toho ktorého mesiaca vopred k rukám plnoletej; výrokom III. uložil otcovi
povinnosť zaplatiť zročné výživné na plnoletú C. za obdobie od 01.11.2024 do 31.01.2025 vo výške 840
Eur do 60 dní od doručenia rozsudku; výrokom IV. uložil otcovi povinnosť platiť na maloletého A. výživné
vo výške 180 Eur mesačne od 01.11.2024 vždy do 15. dňa, toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky
maloletého; výrokom V. uložil otcovi povinnosť zaplatiť zročné výživné na maloletého A. za obdobie od
01.11.2024 do 31.01.2025 vo výške 540 Eur do 60 dní od doručenia rozsudku; výrokom VI. vo zvyšnej
časti návrh zamietol.

2. Okresný súd citujúc § 78 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rodine“), § 62 zákona o rodine, § 75 zákona o rodine, pri určovaní výživného zvážil potreby detí,
prihliadol na schopnosti, možnosti, majetkové a príjmové pomery oboch rodičov a na skutočnosť, že
matka si plní zákonnú povinnosť vyživovať aj osobnou starostlivosťou o deti. Naposledy bola vyživovacia
povinnosť otca k deťom upravená rozsudkom Okresného súdu Revúca č.k. 8P/39/2020-104 zo dňa
23.10.2020 tak, že otec bol zaviazaný platiť na plnoletú C. výživné vo výške 130 Eur mesačne a na

maloletého A. výživné vo výške 100 Eur mesačne. V čase posledného rozhodovania mal maloletý A.
desať a pol roka, navštevoval 5. ročník základnej školy v mieste bydliska, okrem bežných výdavkov mal
výdavky spojené s nosením okuliarov. Plnoletá C. mala v tom čase šestnásť a pol roka, navštevovala
Evanjelické gymnázium L., okrem bežných výdavkov mala výdavky spojené s alergiami. Otec žil v I.J. K., vlastnil byt, v ktorom býval a osobné motorové vozidlo. Bol zamestnaný, jeho čistý priemerný
mesačný príjem bol 796,79 Eur a poberal výsluhový dôchodok vo výške 231,66 Eur mesačne. Inú
vyživovaciu povinnosť otec v čase posledného rozhodnutia nemal. Matka žila v spoločnej domácnosti s

deťmi, vlastnila byt, v ktorom bývali a osobné motorové vozidlo. Bola zamestnaná s čistým priemerným
mesačným príjmom 530,66 Eur a poberala invalidný dôchodok 130,50 Eur mesačne. Z úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny matka poberala prídavky na deti vo výške 49,90 Eur mesačne a kompenzačný
príspevok vo výške 35,88 Eur mesačne. Matka inú vyživovaciu povinnosť nemala.
3. Aktuálne matka poberá invalidný dôchodok vo výške 214,80 Eur mesačne, má príjem zo zamestnania

vo výške 871,73 Eur mesačne, poberá prídavok na dve deti vo výške 120 Eur mesačne a kompenzačný
príspevok 45,76 Eur mesačne. Vo vzťahu k otcovi okresný súd konštatoval, že otec je zamestnaný, jeho
mesačný príjem je nižší ako minimálna mzda. V minulosti mal otec zamestnania, v ktorých dosahoval
vyšší príjem, a ktoré neboli skončené z organizačných dôvodov na strane zamestnávateľa. Okresný súd
uzavrel, že otec má v súčasnosti nižší príjem z dôvodov na jeho strane, preto pri určovaní výživného
nevychádzal zo skutočnej výšky príjmu otca, ale z príjmu, ktorý by otec dosahoval, keby sa neskončil

jeho výhodnejší, skorší pracovný pomer. U zamestnávateľa C., B. za rok 2022 otec dosahoval priemerný
čistý mesačný príjem vo výške 842,81 Eur; u zamestnávateľa M. B., B. dosiahol za mesiace, ktoré
odpracoval v celom rozsahu príjem 689,43 Eur mesačne. Na základe toho okresný súd uplatňujúc
zásadu potencionality vychádzal z príjmu otca cca 1.000 Eur mesačne (dôchodok 300 Eur mesačne +
príjem zo zamestnania 700 Eur mesačne).

4. Opodstatnené výdavky maloletého A. okresný súd v napadnutom rozsudku ustálil na sume okolo
370 Eur mesačne, ktoré tvoria výdavky na bývanie, stravu, ošatenie a obuv, hygienické potreby,
kredit na mobil, poistenie, vitamíny a lieky, výdavky v súvislosti s nosením okuliarov, výdavky na
cestovanie, sporenie na venček, školné, výdavky v škole na školské pomôcky + učebnice + školské
výlety, voľnočasové aktivity a vreckové. Otec výšku týchto výdavkov nespochybňoval. Výdavky plnoletej

C. okresný súd ustálil na sume cca 560 Eur, ktoré pozostávajú z výdavkov na bývanie, stravu, ošatenie
a obuv, hygienické potreby, kredit na mobil, poistenie, vitamíny a lieky, z výdavkov na cestovanie, z
výdavkovvškoleanavoľnočasovéaktivity.Otecvýdavkyplnoletejnespochybňoval.Výškavýživnéhona
plnoletú C. vo výške 280 Eur mesačne a na maloletého A. vo výške 180 Eur mesačne zodpovedá podľa
okresného súdu schopnostiam a možnostiam otca, keďže určená suma predstavuje v prípade plnoletej

C. cca 28% z príjmu otca a v prípade maloletého A. cca 18% z príjmu otca. Po zaplatení výživného
zostane otcovi dostatočne vysoká čiastka na úhradu jeho nevyhnutných výdavkov. Po úhrade výživného
v tejto výške je v schopnostiach matky detí zabezpečiť ostatné potreby detí nepokryté výživným. V
prevyšujúcej časti okresný súd návrh zamietol. Zároveň okresný súd dopočítal dlžné výživné otca vo
vzťahu k obom deťom, a to od podania návrhu k 31.01.2024, pričom uložil otcovi povinnosť zročné

výživné zaplatiť v predĺženej lehote na plnenie do šesťdesiatich dní od doručenia rozsudku. Lehota na
plnenie zročného výživného nebola určená zo strany okresného súdu v splátkach, nakoľko výživné je
predmetom vymáhania v rámci exekúcie.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie otec z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne
a neúplne zistil skutočný stav veci. Jeho skutočný príjem a výdavky nezodpovedajú skutočnostiam

uvedených v napadnutom rozsudku. Z finančného hľadiska nie je schopný platiť zvýšené výživné na
plnoletú C. a maloletého A.. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
tak, že bude povinný prispievať na plnoletú C. výživným vo výške 130 Eur mesačne a na výživu
maloletého A. výživným vo výške 100 Eur mesačne.

6. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že otec si neplní vyživovaciu povinnosť riadne a včas,
poberá náhradné výživné. Otec s deťmi nie je v žiadnom kontakte, nemá s nimi vybudovaný žiaden
vzťah. Jej zdravotný stav sa zhoršuje, jej príjem je tvorený len minimálnou mzdou a invalidným
dôchodkom. Naopak zo sociálnych sietí je zrejmé, že otec má finančné prostriedky na alkohol, oslavy.

7. Plnoletá a matka maloletého vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca navrhli napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že otec v podanom odvolaní nespochybnil záver
okresného súdu o zmene pomerov na strane účastníkov konania. Pri určení výšky výživného okresný
súd vychádzal správne z príjmu otca, ktorý by mohol dosahovať, a nie z príjmu, ktorý v skutočnosti
oficiálnedosahuje.Otecvkonanínenavrholdôkazynaúplnézistenieskutkovéhostavuveci,ktorébysúd

nevykonal. Z portálu profesia.sk vyplýva, že otec má možnosť zamestnať sa bez nutnosti presťahovania,
pričom základná výška jeho príjmu by tak mohla presahovať sumu 1.500 Eur mesačne. Zo životného
štýlu otca sa javí, že dosahuje neoficiálne príjmy, pričom čas strávený touto prácou mu bráni sa riadne
zamestnať.8. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým
rozsudkom súdu prvej inštancie a považuje ho za vecne správny.

9. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla, by odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil.Uviedla,žeporozvodesotcom,ostalanavýchovudetísama,otecsaodetizaujímalsporadicky.
Vyživovaciu povinnosť k deťom si otec neplnil riadne a včas, preto od roku 2022 poberala náhradné
výživné. Poukázala na svoj zhoršujúci sa zdravotný stav.
10. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1

CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
329 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné, preto ho v celom rozsahu ako
vecne správne potvrdil cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP.
11. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti

predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/
ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v
konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého
súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

12. Po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na

spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho rozhodnutie je
konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku

ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2
CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu
argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne

postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním
sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie,
odvolacísúdpovažujezapodstatnésapotomvyjadriťosobitnelenkniektorýmodvolacímdôvodomotca,
v ostatnom poukazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu (§ 387 ods. 2 CSP).
13. Vo vzťahu k predmetnej veci odvolací súd vo všeobecnosti považuje za potrebné uviesť, že platná

právna úprava vyživovacej povinnosti rodičov k deťom (§ 62 ods. 1 zákona o rodine) je založená na
rovnakom postavení muža (otca) a ženy (matky). Obaja rodičia tak majú povinnosť prispievať na výživu
svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov (§ 62 ods. 2 veta prvá zákona
o rodine). Schopnosti predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti a
rozumejú sa nimi vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby rodiča,

zdravotným stavom, vlohami, nadaním, nadobudnutými vedomosťami a získanými skúsenosťami. Z
hľadiska vyživovacej povinnosti je podstatné, ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania
príjmu. Subjektívne schopnosti sa však môžu realizovať len v rámci objektívne daných možností,
ktoré determinuje reálna situácia na trhu práce, miera nezamestnanosti v regióne, v príslušnom
odbore, vekovej kategórii, dosahované zárobky v danom povolaní. Majetkové pomery rodiča umožňujú

komplexne posúdiť celkovú situáciu, životnú úroveň rodiča pre potreby výživného, keďže príjmové
pomery samy osebe neposkytujú úplný obraz o situácii povinného rodiča. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery rodiča je potrebné prihliadnuť aj vtedy, ak sa rodič vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako je potrebné prihliadať aj na
neprimerané majetkové riziká, ktoré rodič na seba berie. Obligatórnym zákonným hľadiskom je tiež

osobný výkon starostlivosti o dieťa (§ 62 ods. 4 zákona o rodine). Uvedené konanie sa chápe ako
určitá hodnota, ktorá sa pri určovaní výživného nemôže nebrať do úvahy. Hoci zákon používa termín
„prihliadasa",osobnústarostlivosťnepochybnekladienaroveňfinančnémuzabezpečeniuvýživy.Miera,
v akej treba prihliadať na osobnú starostlivosť o dieťa v rámci plnenia vyživovacej povinnosti, sa menípodľa veku dieťaťa, resp. jeho zdravotného stavu. Najvýznamnejší podiel bude predstavovať pri deťoch
najnižšieho veku, kde je osobná starostlivosť najnáročnejšia.
14. Rozsah vyživovacej povinnosti rodiča je limitovaný odôvodnenými potrebami dieťaťa (§ 75 ods.

1 zákona o rodine), pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 veta
druhá zákona o rodine). Odôvodnené potreby dieťaťa sú rôzne podľa okolností konkrétneho prípadu,
sú závislé predovšetkým od veku a zdravotného stavu dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti,
spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v spoločenskom živote,
výšky eventuálnych vlastných príjmov a pod. Avšak odôvodnené potreby dieťaťa neurčujú len tieto

okolnosti, sú bezprostredne ovplyvňované i schopnosťou a možnosťou rodičov. Ak sú reálne možnosti a
schopnosti rodičov veľmi obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú
obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb, nutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú
reálne možnosti a schopnosti rodičov veľmi široké, sú odôvodnenými tiež ďalšie potreby dieťaťa, ktoré
nie sú nevyhnutné, ale - práve so zreteľom, napr. k veku a zdravotnému stavu dieťaťa, jeho fyzickej
a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a celkové uplatnenie v

spoločenskom živote - prospešné všestrannému vývoju dieťaťa vo vyspelej spoločnosti.
15. Podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak
sa zmenia pomery. Za zmenu pomerov v zmysle citovaného zákonného ustanovenia treba považovať
podstatnú zmenu pomerov, či už na strane maloletého dieťaťa alebo rodičov. Úlohou súdov
pri rozhodovaní o zmene výživného je preto potrebné zistiť, či a v akom smere došlo k zmene pomerov

od posledného rozhodnutia o výživnom a v prípade kladného zistenia túto zmenu premietnuť do výšky
výživného. Pokiaľ ide o výšku výživného, vychádzajúc z § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 75 ods. 1 zákona
o rodine, súd pri určovaní výživného berie zreteľ na odôvodnené potreby maloletých detí, ako aj na
zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov.
16. V prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval vecne správne, keď zisťoval všetky

skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o návrhu matky na zvýšenie výživného pre maloleté dieťaťa
a návrhu plnoletého dieťa na zvýšenie výživného od otca z hľadiska ich súčasných odôvodnených
potrieb, ako aj z hľadiska schopností a možností rodičov, na výživu ktorých je maloleté dieťa, ako
aj plnoleté dieťaťa doposiaľ plne odkázané, a tieto potom v záujme zistenia podstatnej zmeny pomerov
(§ 78 ods. 1 zákona o rodine), porovnal so skutočnosťami rozhodnými pre určenie výživného v čase

posledného rozhodnutia súdu o výživnom rozsudkom Okresného súdu Revúca č.k. 8P/39/2020-104 zo
dňa 23.10.2020.
17. Otec v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody, neuvádzal skutočnosti, dôvody, ktoré by boli
spôsobilé odôvodniť vecnú a právnu nesprávnosť rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o výživnom;
ani na takéto všeobecné tvrdenia nenavrhol vykonať dôkazy. V nadväznosti na odvolaciu námietku

otca, že jeho skutočný príjem nie je vo výške ustálenej okresným súdom, odvolací súd zvýrazňuje,
že pokiaľ vyhodnotením vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospeje k záveru, že zistené
príjmy povinného rodiča, v danom prípade otca, nezodpovedajú jeho možnostiam a schopnostiam,
inak povedané, že otec nevyužíva svoje schopnosti a možnosti, je namieste vychádzať z princípu
zakotveného v § 75 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého na schopnosti, možnosti a majetkové pomery

prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,
majetkového prospechu, rovnako súd prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na
seba berie. Schopnosti a možnosti povinného rodiča totiž nemožno zamieňať s výškou dosahovaných
príjmov, pretože táto nemusí vždy zodpovedať schopnostiam a možnostiam povinného rodiča. Podľa
zákona o rodine na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť nielen na jeho skutočné príjmy,

ale najmä na jeho reálne schopnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj
vek,zdravotnýstav,kvalifikáciu,odbornosť,nadanie,vedomosť,zručnosti,pracovnéskúsenosti,situáciu
na trhu práce a pod. Na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného
preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného, čo však nie je
súdený prípad, pretože otec sa nachádza v uvedenej situácii (kedy dosahuje len podpriemerné príjmy

z dohody) evidentne dobrovoľne. Pokiaľ teda v konaní bolo preukázané, že aktuálny príjem otca je
nižší ako minimálna mzda, pričom posledné pracovné pomery otca, v ktorých bol schopný dosahovať
vyšší príjem, neboli skončené z dôvodov na strane zamestnávateľa (zvýrazňujú, že pracovný pomer
so spoločnosťou C., B. bol skončený dohodou, ods. 21 napadnutého rozsudku okresného súdu, č.l. 128
spisu okresného súdu), rovnako otec v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v rámci odvolacieho

konania nepreukázal, že by k vzdaniu sa výhodnejšieho zamestnania došlo z dôležitých dôvodov, súd
prvej inštancie správne aplikoval § 75 ods. 1 veta druhá zákona o rodine a ustálil príjem otca vo
výške 700 Eur mesačne, reflektujúc dosahovanú mzdu otca v predchádzajúcich zamestnaniach. Treba
pripomenúť, že dosahovanie primeraných príjmov u rodičov maloletých detí nemôže byť ponechané naľubovôľu rodiča, naopak, je to jeho povinnosťou, ktorá súvisí s povinnosťou živiť svoje deti dokiaľ nebudú
schopné živiť sa samé. Z vyjadrení otca však nevyplynulo - a už vôbec nebolo relevantným spôsobom
preukázané, že by sa intenzívne snažil svoju príjmovú situáciu riešiť. Námietka otca spochybňujúca

správnosť takéhoto postupu súdu prvej inštancie, preto nemohla pre jej neopodstatnenosť obstáť.

18. Vo vzťahu k postupu okresného súdu v otázke zastabilizovania výdavkov otca, odvolací súd uvádza,
že otec bol okresným súdom (uznesenie č.k. 17P/5/2024-43 zo dňa 7. novembra 2024) vyzvaný, aby
okrem iného, predložil dôkazy na preukázanie skutkových tvrdení. Otec však nepredložil v konaní

jediný dôkaz ohľadom svojich majetkových pomerov, vrátane dokladov preukazujúcich jeho výdavky,
preto pokiaľ má za to, že výdavky zastabilizované súdom prvej inštancie vo vzťahu k jeho osobe
v ods. 21. napadnutého rozsudku nezodpovedajú skutočnostiam, treba uviesť, že k tomu došlo výlučne
jeho zavinením. Odvolací súd dodáva, vychádzajúc z článku 6 základných princípov CMP, v spojitosti
s ustanoveniami § 35 a § 36 CMP, že súd je povinný zistiť skutočný stav veci, pričom postupuje
v súčinnosti s účastníkmi konania a je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať

všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli, tzv. vyšetrovací princíp, ktorý je v
mimosporovom procese úzko spätý s princípom oficiality a princípom materiálnej pravdy, ktoré súvisia s
objemom a kvalitou zistených skutočností právne relevantných pre meritórne rozhodnutie. I keď zákon
nerezignuje v mimosporových konaniach na procesnú aktivitu účastníkov konania, zodpovednosť za
zistenie skutočného stavu veci je bremenom súdu, keďže vylučuje, resp. obmedzuje využitie procesnej

zodpovednosti účastníkov konania za výsledok konania, teda ho možno identifikovať ako „potlačenie
subjektívneho dôkazného bremena“. Ako vyplýva z uznesenia Ústavného súdu SR z 24.apríla 2003 sp.
zn. IV. ÚS 78/03, všeobecný súd je povinný a oprávnený v nesporových konaniach vykonávať dôkazy
nielen v rozsahu svojej zákonnej kompetencie, ale aj v rozsahu ústavnej zodpovednosti za zistenie
skutkového stavu, ktoré dôkazy nemôžu závisieť od vôle účastníkov konania. I keď má súd povinnosť

zistiť skutočný stav veci, toto nie je možné dosiahnuť bez súčinnosti účastníkov konania, a preto zákon
aj v týchto veciach trvá na naplnení základných procesných povinností, a to povinnosti tvrdenia právne
relevantných skutočností a dôkazná povinnosť. Zistený skutkový stav v intenciách § 35 CMP už naďalej
nie je potrebné overovať vykonaním ďalších dôkazov. Toto by bolo aj v rozpore so zásadou rýchlosti
a hospodárnosti konania, ak by súd ďalej zisťoval to, čo bolo preukázané predloženými dôkazmi. Pokiaľ

účastník v takomto type konania namieta, že skutočný stav bol iný, je povinný aspoň relevantne skutkový
stav predloženými dôkazmi spochybniť, pričom toto nemôže ponechať na povinnosť súdu podľa § 35
CMP.

19. Rovnako aj dlžné výživné v sume 540 Eur na maloletého a v sume 840 Eur na plnoletú súd prvej

inštancie určil podľa odvolacieho súdu správne a správne umožnil otcovi vzhľadom na jeho výšku ako
aj exekučné konanie jeho splatenie v predĺženej lehote na plnenie.
20. Odvolacia argumentácia zo strany otca ohľadne jeho neschopnosti plniť vyživovaciu povinnosť voči
maloletému ako aj plnoletej vo zvýšenej sume je podľa odvolacieho súdu ovplyvnená subjektívnym
vnímaním vlastnej životnej situácie, ktorá bráni otcovi objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb

maloletého, i plnoletého dieťaťa preukázaných v priebehu konania na súde prvej inštancie.
21. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať

odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09). Na ďalšiu
irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo
vyvolanom odvolacom konaní odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu potvrdil ako vecne správny cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP
a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu cez úpravu v §
387 ods. 2 CSP.
23. O trovách konania rozhodol krajský súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP, aplikujúc § 52 CMP, v zmysle

ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
24. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto

vada.

Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSP,dovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.