Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 10, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201705
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201705.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov JUDr. Ľubomíra Šablu a JUDr. Danice Kočičkovej ako členov senátu, v spore
žalobcu G.. S. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. č. XX/XX, XXX XX Q., zastúpený Advokátska kancelária
BUGRI s .r. o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova
2, 812 71 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6 812,03 € s príslušenstvom o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/27/2024-194 z 8. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v plnom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal
náhrady škody vo výške 6 812,03 €, ktorá mu vznikla porušením práva Európskej únie Slovenskou
republikou v dôsledku nesprávnej, resp. neúplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica
2003/88/ES“ alebo „smernica“) do slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001

Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31.10.2024 (ďalej len „zákon č. 315/2001
Z. z.“ alebo „zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“), do ktorého sa nepremietlo ustanovenie článku
6 písm. b) smernice 2003/88/ES o 48 hodinovom týždennom pracovnom čase.
1.1 Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca je príslušníkom Hasičského a
záchranného zboru v pozícii hasič, pracuje na hasičskej stanici v meste Detva, kde vykonáva prácu v 24
hodinových zmenách, do konca roku 2021 rozvrhnutých na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti, s účinnosťou od 01.01.2022 rozvrhnutých na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín

služobnej pohotovosti. Mimo určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore môže byť žalobcovi nariadená služobná pohotovosť aj podľa § 92 ods. 2 zákona
č. 315/2001 Z. z. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu obsadenosť v mieste výkonu
služby v dôsledku absencie niektorého z kolegov, pri rozsiahlych požiaroch, živelných pohromách, resp.
iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov. Na hasičskej stanici sa striedajú tri hasičské
zmeny (družstvo A, B, C). Každá z nich v mesiaci odslúži 10 až 11 zmien. Žalovaný do služobného času
nezapočítava určenú ani nariadenú služobnú pohotovosť, čím dochádza k prekračovaniu maximálneho

týždenného pracovaného času v rozsahu 48 hodín určeného v článku 6 písm. b) smernice 2004/88/ES.
Tým sa skracuje osobné voľno žalobcu, ktorý žije s priateľkou a so synom, stavia rodinný dom, stará sa
o svoju matku v dôchodkovom veku, ktorá má viacero zdravotných problémov. Tým, že žalobca strávi
mesačne v práci viac než 200 hodín, nezostáva mu žiaden voľný čas na jeho záľuby.1.2 Na právne posúdenie veci aplikoval smernicu 2003/88/ES, § 19, § 42 a § 255 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“), § 11, § 13, § 853 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej aj „OZ“), § 85, § 86, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. a vyslovil právny názor, že

námietkamiestnejakauzálnejnepríslušnostiOkresnéhosúduZvolenvznesenážalovanýmaninámietka
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nebola uplatnená dôvodne. Žalobca si svoj nárok
odvodzoval od zásahu do svojich práv postupom žalovaného pri výkone povolania žalobcu s miestom
výkonu stálej služby na hasičskej stanici v Detve, nachádzajúcej sa v územnom obvode Okresného súdu
Zvolen. Miestna príslušnosť Okresného súdu Zvolen bola daná podľa § 19 písm. b) C. s. p. Nejde o spor

pracovnoprávny, v ktorom by mal konať kauzálne príslušný súd pre individuálne pracovnoprávne spory.
Právomoc konať vo veci a rozhodnúť odvodil od tej skutočnosti, že náhrada škody vznikla žalobcovi
porušením práva Európskej únie a v Slovenskej republike neexistuje žiaden iný orgán disponujúci
kompetenciou na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie
práva Európskej únie. Ak predmetom žaloby nie je pracovnoprávny spor, nie je dôvod, aby žaloba
smerovala voči zamestnávateľovi žalovaného. Vo viacerých sporoch už bolo právoplatne judikované, že

pasívna vecná legitimácia v spore svedčí Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor.
1.3 Ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z. v rozpore s článkom 2 smernice umožňujú zamestnávateľovi
žalobcu nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť služobný
(pracovný) čas žalobcu tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b)

smernice 2003/88/ES, čím je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho
práv plynúcich z článku 2 a 6 písm. b) smernice. Žalobca podľa názoru súdu prvej inštancie preukázal,
že opakovane v žalovanom období od apríla 2021 do februára 2024 dochádzalo k prekračovaniu
maximálnehotýždennéhopracovnéhočasu48hodín/týždenneatoprehľadomskutočneodpracovaných
hodín služobnej pohotovosti vytvoreného z dokladov získaných od zamestnávateľa, ktoré slúžia na

výpočet jeho mzdy. Žalovaným predložený kontrolný výpočet vyhotovený len pre účely tohto súdneho
konania za žalované obdobie nepovažoval súd prvej inštancie za dôkaz spochybňujúci tvrdenia žalobcu
o nedodržaní limitu týždenného pracovného času, keď zákon o Hasičskom a záchrannom zbore
neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný
pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Zákon o

Hasičskom a záchrannom zbore neurčuje počiatok a koniec jednotlivých referenčných období. Žalovaný
neozrejmil, na základe čoho potom v tomto konaní vychádzal z referenčných období stanovených
výlučne na obdobie, za ktoré si žalobca svoj nárok uplatňuje. Podmienky pre neprekračovanie
maximálneho týždenného pracovného času musia byť pre všetkých zamestnancov rovnaké a nemôžu
byť pre každého jednotlivého hasiča stanovené odlišne. Aktuálne sa určuje u hasičov plán služieb na

mesačnej báze. Žalovaný neuviedol, akým spôsobom pri takomto rozvrhovaní služieb sa zabezpečí
neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín týždenne. Súd prvej inštancie sa
stotožnil s výpočtom počtu odpracovaných hodín žalobcom, z ktorého vyplynulo, že za celé žalované
obdobie došlo u žalobcu k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času. Žalovaný uvádzal,
že do odslúžených hodín pre účely výpočtu priemerného pracovného času žalobcu započítal aj čas

služobnej pohotovosti, ale nezapočítal niektoré časy služobného voľna s náhradou mzdy, pričom ani v
jednom referenčnom období nezistil prekročenie maximálneho týždenného pracovného času v rozsahu
48 hodín týždenne. V rozpore s pôvodným tvrdením po predložení osobitného výpočtu priemerného
týždenného služobného času žalobcu na pojednávaní dňa 08.11.2024 žalovaný pripustil, že v troch
referenčných obdobiach presiahol priemerný týždenný služobný čas žalobcu maximálne prípustný

limit 48 hodín týždenne, avšak toto prekročenie limitu pracovného času nepovažoval za tak závažné
porušenie práv žalobcu, ktoré by odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca namietol
správnosť výpočtov žalovaného, ktorý označil za zavádzajúci a k tejto námietke žalobcu sa žalovaný
žiadnym spôsobom nevyjadril. Súd prvej inštancie sa stotožnil s výpočtami priemerného služobného
času žalobcu, ktorý vychádzal z dokladov získaných od žalovaného slúžiacich pre výpočet mzdy

žalobcu.
1.5 K výške náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom súd prvej inštancie uviedol, že tento
nárok posúdil analogicky v zmysle § 853 ods. 1 OZ podľa ustanovení § 11 a § 13 OZ a priznal
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože žaloba na upustenie od neoprávneného
zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste a do úvahy neprichádza

ani morálna satisfakcia. Zákon zabezpečuje zamestnancom najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri
práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci. Podmienky na
priznanie náhrady škody jednotlivcovi vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie boli podľa
názoru súdu prvej inštancie splnené. Štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušenímpráva Európskej únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo zakladá
povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva
únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť. Pri posudzovaní nároku

žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť
uplatňovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy
Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia je na úvahe vnútroštátneho súdu. Žalobca sa podanou
žalobou domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín určenej
služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času (1841,78

hodín určenej + 423,92 hodín nariadenej pohotovosti). Za žalované obdobie odpracoval žalobca
celkom 2265,70 hodín služobnej pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín mu nebola
započítaná do pracovného času. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy si žalobca vyčíslil ako súčin
odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti za daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 % z
príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od
toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa alebo v deň

služobného pokoja. Tento postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval súd prvej inštancie
za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu do práv žalobcu došlo, ako aj následkom na
jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce zaradenej do najľahšieho stupňa
náročnosti odmeňovanej minimálnou hodinovou mzdou. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy podľa
názoru súdu prvej inštancie neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach za minulé obdobie.

Súd prvej inštancie vzal do úvahy aj plynutie času, keďže odmena za prácu žalobcu sa plynutím času
zvyšuje,pretojenamiestepriznaťvyššínárokoprotipredchádzajúcimobdobiam.Zavýznamnésúdprvej
inštancie označil, že napriek stovkám právoplatných rozhodnutí súdov SR žalovaný doposiaľ neprijal
žiadne opatrenie na nápravu daného dlhodobého protiprávneho stavu, z čoho vyvodil záver, že doposiaľ
miernejšie náhrady nemali žiaden, eventuálne len zanedbateľný vplyv na žalovaného z hľadiska toho,

aby primerané odškodnenie zabezpečilo skutočnú ochranu žalobcu. Priznávané náhrady nemajetkovej
ujmy pri dopravných nehodách alebo za poškodenia spôsobené trestným činom nemožno podľa názoru
súdu prvej inštancie porovnávať pre odlišné skutkové okolnosti prípadov.
1.6 Za nespornú skutočnosť súd prvej inštancie považoval, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
žalobcu ako hasiča. Popri znení textu smernice vychádzal pri prijatí tohto názoru súd prvej inštancie aj

z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva, že článok 6 písm. b) smernice má priamy
účinok, pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi, že čas služobnej pohotovosti strávený na pracovisku je potrebné v celom rozsahu započítať
do pracovného času a výpočtu maximálneho týždenného pracovného času. Zásah do osobnostných
práv žalobcu bol spôsobený tým, že žalobca priemerne každý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín

v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice, súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2
veta prvá zákona č. 615/2001 Z. z. (správne zákona č. 315/2001 Z. z. - poznámka odvolacieho súdu)
a tým, že žiadna z odpracovaných 2265,70 hodín v žalovanom období od apríla 2021 do februára
2024 nebola v rozpore s článkom 6 písm. b) a článkom 2 bod 1 smernice započítaná do pracovaného
času žalobcu. Súd prvej inštancie odmietol námietku žalovaného, že neboli splnené podmienky pre

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ. Právo žalobcu na odpočinok
bolo permanentne niekoľko rokov porušované. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za
ktorých k porušeniu došlo (členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku
6 písm. b/ smernice) súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu

ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nebola namieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti
za neoprávnený zásah (štát) a neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia. Uplatnenú náhradu
nemajetkovejujmypovažovalsúdprvejinštanciezaprimeranú.Najednuhodinuodpracovanejslužobnej
pohotovosti, ktorá nebola žalobcovi započítaná do pracovného času pripadá suma 3,- € za hodinu (6
812,03 € : 2 265,70 hodín). Len zo spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy nebolo možné prijať žalovaným

tvrdený záver, že predmetom sporu bol mzdový nárok.
1.7 Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania po zhodnotení skutkového a právneho
stavu dospel k jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia práva
Európskej únie neprevzatím, resp. nesprávnym prevzatím smernice do vnútroštátneho práva v oblasti
právnej úpravy služobného pomeru príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je v celom rozsahu

odôvodnený čo do dôvodu aj výšky a to bolo dôvodom na vyhovenie žalobe v celom rozsahu.
1.8 O povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa
§ 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. s poukazom na úspech strán v spore.2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný za použitia odvolacích dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku.
2.1 Žalobca uvádzal, že sa v tomto konaní domáha voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá

mu mala vzniknúť porušením práva Európskej únie k jeho ujme v dôsledku nesprávneho prebratia
smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe zákona č. 315/2001 Z. z.
Žalovaný uvádza, že nesprávna, resp. neúplná transpozícia smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou
skutočnosťou pre zásah do práva podľa článku 6 písm. b) smernice. Nesprávna transpozícia smernice
nezakladá automaticky porušenie článku 6 písm. b) smernice. Ak súd prvej inštancie konštatoval, že

došlo k nesprávnej, resp. neúplnej transpozícii smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej
republiky, bolo jeho povinnosťou aplikovať smernicu priamo a skúmať samotné porušenie článku 6
písm. b) smernice, od ktorého si žalobca svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy
odvodzuje. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať porušenie článku 6 písm. b) smernice a povinnosťou
súdu skúmať, či došlo k porušeniu práva žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice. Bez bližšieho
zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle článku 2 smernice s prihliadnutím na neutrálne

dni podľa článku 16 písm. b) smernice a na referenčné obdobie podľa článku 19 smernice nebolo možné
konštatovať, že by nesprávna, resp. neúplná transpozícia smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky zakladala porušenie článku 6 písm. b) smernice. Samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek
smernice nemôže nikdy zakladať nárok na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy fyzickej osobe z
dôvodu, že jedine Európska komisia môže podniknúť právne kroky voči členskému štátu Európskej únie,

ktorý netransponuje určitú smernicu do svojho vnútroštátneho poriadku. Len Európska komisia môže
konštatovať správnu či nesprávnu transpozíciu akejkoľvek smernice. Prípadné porušenie povinnosti
členského štátu Európskej únie transponovať akúkoľvek smernicu do vnútroštátneho poriadku zakladá
iba zodpovednosť členského štátu voči Európskej únii a nie voči konkrétnym fyzickým osobám.
2.2 Žalovaný sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie k vzniku nároku na náhradu škody za

porušenie práva únie, ktorý nárok v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie môže vzniknúť
len v prípade kumulatívneho splnenia podmienok: cieľom porušenej právnej normy únie je priznať
jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, existencia škody a priama príčinná súvislosť
medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Porušenie svojich práv podľa článku
6písm.b)smernicevidelžalobcavtom,žepracovalnadrámec48hodinovéhomaximálnehotýždenného

pracovného času. Súd prvej inštancie mal primárne vzhliadnuť, či k prekročeniu predmetného limitu
došlo alebo nie a ak áno, v akom rozsahu a súd prvej inštancie tieto skutočnosti vôbec neskúmal,
len si osvojil tvrdenia žalobcu a ignoroval argumentáciu žalovaného. Súd prvej inštancie sa nesprávne
vysporiadal s otázkou fondu pracovného času, ktorý v sebe zahŕňa nielen pracovný čas v zmysle článku
2 ods. 1 smernice 2003/88/ES, ale aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods. 2 tejto smernice. Fond

pracovného času nie je veličinou, z ktorej by sa mohlo v tomto spore vychádzať, pretože ide len o
vyjadrenie počtu pracovných hodín, ktoré má zamestnanec pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného
času k dispozícii, nevyjadruje reálne číslo, koľko zamestnanec v práci za mesiac skutočne odpracoval.
Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s interpretáciou § 97 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý
určité časy odpočinku považuje za výkon štátnej služby, avšak tie časy nie sú výkonom štátnej služby.

Žalovaný nesúhlasí, že sa na účely výpočtu priemerného týždenného pracovaného času má započítavať
každá hodina v zmysle fondu pracovného času tak, ako to urobil žalobca. Článok 6 smernice pojednáva
o priemernom čase, z čoho vyplýva, že nie každých sedem po sebe nasledujúcich dní musí byť
striktne dodržaná horná hranica 48 hodín pracovného času. V zmysle článku 16 písm. b) smernice
sa dodržanie limitu pracovného času skúma v referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace, ale

zároveň smernica v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých
ustanovení tejto smernice. V ods. 16 preambuly smernica ustanovuje potrebu odchýlok, ktoré sa podľa
názoru žalovaného vzťahujú aj na protipožiarne služby, ktoré musia byť v pohotovosti 24 hodín každý
deň v týždni. Súd prvej inštancie sa podľa názoru žalovaného nesprávne vysporiadal s otázkou odchýlky
od článku 17 ods. 3 smernice, ak dospel k záveru, že výnimka sa neuplatňuje na článok 6 smernice.

2.3 Pre zodpovedanie otázky, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu článku 6 písm. b) smernice je
potrebné vychádzať z referenčných období v dĺžke šesť mesiacov, nie z mesačných období, ako učinil
žalobca. Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje transpozíciu článku 16 písm.
b) v spojení s článku 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a článkom 19 a teda pojem priemerný týždenný
pracovný čas sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých 6 mesiacov.

Činnosti hasičov spadajú pod odchýlky uvedené v článku 17 ods. 3 písm. b) smernice, pretože sú
spojené s potrebou nepretržitej služby. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore jednoznačne stanovuje
obdobie, v rámci ktorého sa rozvrhuje plán služieb príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Je
to obdobie 6 mesiacov. V prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru sa služby rozvrhujúvopred do obdobia 6 mesiacov. Žalobca nesprávne pri vyčísľovaní svojej nemajetkovej ujmy a zisťovaní
dopadu nesprávnej transpozície smernice vychádza z mesačných období. Žalobca vo svojich výpočtoch
priemerného týždenného služobného času vychádzal z celého fondu pracovného času, teda aj z dní

času odpočinku. Pritom aj smernica v článku 2 jasne rozlišuje medzi pracovným časom a časom
odpočinku. Aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie možno vyabstrahovať tri podmienky pre pojem
„pracovného času“: 1 - pracovník pracuje, 2 - pracovník vykonáva svoju činnosť a svoje povinnosti
a 3 - pracovník je k dispozícii zamestnávateľovi. Členský štát v zmysle judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie nemôže jednostranne určovať obsah pojmov „pracovný čas“ či „pracovník“. Žalobca

žiadnym spôsobom nepreukázal, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť,
vážnosť v spoločnosti. Súd prvej inštancie akceptoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy vypočítanú
žalobcom ako ekvivalent súm majetkovej škody. Podanou žalobou žalobca maskuje mzdový nárok.
Žalobcom uvádzaný spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy nemá oporu v zákone ani v rozhodovacej
praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ba ani len v právnom názore Súdneho dvora Európskej
únie, od ktorého svoj nárok odvodzuje. Žalobca absolútne ignoruje rozhodnutia SD EÚ ohľadom

spôsobu finančného odmeňovania služobnej, resp. pracovnej pohotovosti. Ostatné súdy Slovenskej
republiky, okrem Krajského súdu v Banskej Bystrici, neakceptujú výpočty náhrady nemajetkovej ujmy
formou matematickej rovnice, preto by mal Krajský súd v Banskej Bystrici prehodnotiť doterajšiu svoju
prax, ako tak učinil aj Krajský súd v Košiciach. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
ak žalobe vyhovel. Nesprávne bola vyhodnotená námietka nedostatku aktívnej a pasívnej vecnej

legitimácie strán sporu. Zákon č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi aplikuje jeho zamestnávateľ
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, preto žalovaný štát nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú
nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu a jeho zamestnávateľa. Žalobcovi z
hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne oprávnenia vo vzťahu k žalovanému štátu pre porušenie
povinnosti transponovať smernicu, z uvedeného dôvodu nemôže žalobcu považovať za aktívne vecne

legitimovaného. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci sa vzťahuje aj k závislému výroku o
trovách konania.
2.4 Žalovaný navrhuje zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietnuť v celom rozsahu a
žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného označil rozsudok súdu prvej inštancie za vecne
správny a zákonný a žiadal o jeho potvrdenie. Odvolaciu argumentáciu žalovaného považoval za
opakovanie obsahovo tých istých tvrdení, ktoré boli prednášané pred súdom prvej inštancie a s ktorými
sa už vyporiadali aj odvolacie súdy v rádovo desiatkach rozhodnutí. Ak by bola správna argumentácia
žalovaného o tom, že vnútroštátny súd nie je oprávnený posudzovať, či konkrétny vnútroštátny predpis

je alebo nie je v rozpore s úniovým právom, tak by Súdny dvor Európskej únie nemohol vydať judikát v
precedenčnej veci Simmenthal, ani všetky neskoršie rozhodnutia, ktoré majú v záveroch tohto judikátu
podklad. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu pritom v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú
z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za škodu vzniknutú nesprávnou transpozíciou
smernice. Žalobca poukazuje na pre tento spor ťažiskový rozsudok SD EÚ C-429/09 a C-243/09, oba vo

veci Günter Fuß proti Stadt Halle, v ktorých bolo judikované, že práve vnútroštátnemu súdu prislúcha,
aby posúdil, či existuje príčinná súvislosť medzi porušením článku 2 bod 1 a článku 6 písm. b) smernice
na jednej strane a škodou vo forme straty času odpočinku na strane druhej. Právomoc súdu na konanie a
vydanierozhodnutiavtejtoveciboladaná.Žalobcazotrvávananázore,žepasívnevecnelegitimovaným
subjektom v tomto spore je len Slovenská republika z dôvodu, že k porušeniu úniového práva došlo v

dôsledku nesprávneho prebratia smernice členským štátom EÚ. Žalobcovi nevznikla škoda v súvislosti s
aplikáciou smernice jeho služobným úradom, ale práve v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do
zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý riadi jeho služobný pomer a služobný úrad je povinný
tento zákon v jeho znení aplikovať. Adresátom smernice 2003/88/ES bol žalovaný, Slovenská republika.
Názor žalovaného, že sa smernica 2003/88/ES nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru, nie je správny. Žalovaný argumentuje, že sa smernica na príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru nevzťahuje, avšak v bode 5 prílohy č. 4 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore výslovne sa
uvádza, že Slovenská republika do tohto zákona transponovala predmetnú smernicu. Sám žalovaný
teda predmetnú smernicu na hasičov vzťahuje. Nedôvodná je aj námietka nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu.

3.1 Žalovaný svoju procesnú obranu stavia na tvrdeniach, že žalobcom vykonávaná služobná
pohotovosť nemá byť považovaná za pracovný čas. Tento jeho názor je opäť v rozpore s judikatúrou SD
EÚ. Zavádzajúco žalovaný uvádza, že si svoj nárok žalobca odvodzuje z nedostatočného ohodnotenia
služobnej pohotovosti či všeobecne od svojho služobného platu. Žalovaný nesprávne argumentuje,že žalobca v tomto konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený
zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť jeho zdravotného stavu v
príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady

nemajetkovej ujmy žiadanej žalobcom. Žalovaný opomína, že v tomto spore ide čo do základu o
nárok na náhradu škody z porušenia úniového (sekundárne aj vnútroštátneho) práva, ktorý je len
analogicky posudzovaný cez ustanovenia § 11 a § 13 OZ a nejde o typický spor o ochranu osobnosti.
Podmienky na priznanie žalobcom uplatneného nároku sú definované v judikatúre SD EÚ (vo veci
Günter Fuß), podľa ktorého už len samotná strata odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom

na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) smernice a to bez toho, aby k
tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu
z hľadiska vnútroštátneho práva. Článok 6 smernice stanovil povinnosť členských štátov prijať opatrenia
na zabezpečenie toho, aby maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín pre každé obdobie 7 dní
nebol prekračovaný, avšak vnútroštátna právna úprava SR žiadne takéto mechanizmy neobsahuje. V
súvislosti so žalovaným neustále pertraktovanými referenčnými obdobiami žalobca zdôrazňuje, že aj

počas referenčného obdobia (ak je právna úprava referenčných období do vnútroštátneho právneho
poriadku vôbec prevzatá) bez ohľadu na jeho dĺžku sú štáty povinné garantovať neprekročenie
48 hodinového týždenného pracovného času. Žiadne ustanovenie smernice nespája so zavedením
referenčných období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa článku 6 písm. b) smernice. Žalobca
nepovažuje pre tento spor za rozhodujúce, či a ak áno, v akej dĺžke boli referenčné obdobia stanovené.

Žalovaný až na pojednávaní dňa 08.11.2024 predložil neoznačenú, nedatovanú a nikým nepodpísanú
listinu označenú ako „Výpočet priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných
obdobiach“, z ktorej malo vyplývať, že článkom 6 písm. b) smernice obmedzený limit pracovného času
bol prekročený iba v troch referenčných obdobiach. Na tento dôkaz nemožno podľa názoru žalobcu
prihliadať nielen z dôvodu koncentrácie konania, ale aj pre jeho neurčitosť a pre absenciu všeobecných

náležitostí podania podľa § 127 C. s. p. Z uvedenej listiny nie je vôbec zrejmé, aké údaje boli vo výpočte
zohľadnené a výpočty žalovaného nezodpovedajú tomu, ako bol v danom období reálne plánovaný,
resp. rozvrhnutý služobný čas žalobcu.
3.2 Žalobca si vyčíslil náhradu nemajetkovej ujmy vo väzbe na rozsah odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti a za ňu priznávanú odmenu len ako orientačné, východiskové kritérium, ktoré umožňuje

súdu posúdiť, či žalobcom uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedá požiadavke
primeranosti a súd nie je spôsobom výpočtu formálne viazaný. Uplatnenú náhradu nemožno považovať
za neprimeranú vzhľadom na zodpovedný subjekt (štát) a dlhoročne trvajúci stav. Náhrada nemajetkovej
ujmy v prípade ako tento má nielen satisfakčnú, ale aj preventívnu sankčnú funkciu. Súd prvej inštancie
zohľadnil aj ustálenú rozhodovaciu prax súdov v právne identických žalobách. Rozsudok je v súlade s

princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako jedného zo základných atribútov princípu právnej
istoty.

4. Žalovaný v podaní z 20. decembra 2024 zdôrazňoval, že súd prvej inštancie neskúmal, či a v akom
rozsahu došlo k prekročeniu maximálneho 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času

u žalobcu napriek skutočnosti, že uvedené je podstatou žaloby žalobcu. Všeobecné konštatovanie
súdu prvej inštancie vychádzajúce zo všeobecných a nedokázaných tvrdení žalobcu nenaplnilo právo
žalovaného na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je dostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy priznal náhradu vecnej škody spočívajúcej v rozdielnom
ohodnotení určenej a nariadenej služobnej pohotovosti, pričom priznal náhradu za všetky hodiny určenej

služobnej pohotovosti, čím de facto skonštatoval, že žalobca nepociťuje žiadnu ujmu počas nariadenej
služobnej pohotovosti; prvoinštančný súd nevzal do úvahy, či hodiny určenej služobnej pohotovosti boli
alebo neboli odpracované nad rámec limitu podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.

5. Funkčne príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici na rozhodnutie o odvolaní žalovaného prejednal

vec bez nariadenia pojednávania v celom rozsahu v súlade s § 379 C. s. p. o viazanosti odvolacieho
súdu rozsahom odvolania, § 380 C. s. p., podľa ktorého je odvolací súd viazaný aj dôvodmi odvolania,
mimo ktorých môže prihliadať iba na vady týkajúce sa procesných podmienok (zistené neboli) a dospel
k názoru, že žiaden z odvolacích dôvodov použitých žalovaným nebol spôsobilý privodiť zmenu alebo
zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie. Základom pre rozhodnutie odvolacieho súdu bol súdom prvej

inštancie zistený skutkový stav, ktorý súd prvej inštancie aj správne právne posúdil. Odvolací súd
stotožňujúc sa s názorom súdu prvej inštancie o dôvodnosti žaloby v celom rozsahu rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil.6. Obe strany sporu i súd prvej inštancie za podstatné pre posúdenie uplatneného nároku považovali,
či v žalovanom období od apríla 2021 do februára 2024 odslúžil žalobca viac hodín služobnej činnosti
ako 48 hodín týždenne, keďže len v prípade preukázania tejto skutočnosti je možné dospieť k

názoru, že právo žalobcu na primeraný odpočinok podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
bolo porušené. Nie je celkom možné súhlasiť so žalovaným, ktorý v podaní z 20.12.2024 tvrdí, že
súd prvej inštancie neskúmal, či a v akom rozsahu došlo k prekročeniu maximálneho 48 hodinového
priemerného týždenného pracovného času u žalobcu, keď súd prvej inštancie v bode 10.28 konštatoval,
že maximálny priemerný týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES

prekračovaný opakovane bol a tento záver vyvodil zo žalobcom predkladaných dokladov a ním
vyhotoveného výpočtu odslúžených hodín v rozhodnom období. Na druhej strane je nutné dať za pravdu
žalovanému,žetentozáversúduprvejinštancieniejeriadne,presvedčivoazrozumiteľneodôvodnený(v
odvolanížalovanýneuplatňujeodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.b/Civilnéhosporovéhoporiadku,
iba v replike na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie). Civilný sporový poriadok v § 387 ods. 3 ukladá odvolaciemu súdu, aby sa predišlo

zbytočnému zrušovaniu rozhodnutia súdu prvej inštancie zaoberať sa aj podstatnými vyjadreniami strán
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa nimi nevysporiada v odôvodnení rozhodnutia súd
prvej inštancie a vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Žalovaný v priebehu
konania na súde prvej inštancie opakovane spochybňoval správnosť výpočtov odslúžených hodín
služobnej činnosti predkladaných žalobcom a na pojednávaní dňa 8. novembra 2024 predložil vlastný

výpočet aj s vysvetlivkami, akým spôsobom dosiahol výsledky uvádzané v stĺpci „priemerný počet
skutočne odslúžených hodín za týždeň“, z ktorých mal podľa žalovaného súd prvej inštancie zistiť, že
k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času u žalobcu došlo len v troch referenčných
obdobiach a v troch bol limit stanovený smernicou dodržaný. Aj keď žalobca navrhoval neprihliadnuť
na túto listinu predloženú žalovaným oneskorene, súd prvej inštancie neodmietol obranu žalovaného z

dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady, ani sa k správnosti či nesprávnosti výpočtov žalovaného na č.
l. 178 zrozumiteľne nevyjadril, keď z odôvodnenia rozsudku v bode 10.28 nie je možné pochopiť, či text
„Žalovaný svojvoľne niektoré časy plateného voľna žalobcu ako dovolenka, práceneschopnosť, a iné
nezapočítal do odpracovaného času. Kontrolný výpočet vykonal žalovaný len pre účely tohto súdneho
konania,pričomneexistuježiadnaúpravananerovnomernérozvrhovanieslužobnéhočasupriplánovaní

služieb v rámci vopred určených „referenčných období“ tak, aby aj pri zohľadnení času neaktívnej časti
služobnej pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času ako
to uviedol žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný v tomto konaní vychádzal z ním
určenýchreferenčnýchobdobístanovenýchvýlučnenaobdobie,zaktorésižalobcauplatňujesvojnárok.
Podmienky pre neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času musia byť pre všetkých

zamestnancov rovnaké, nemôžu byť pre každého jednotlivého hasiča odlišne stanovené.“ je vyjadrením
názoru súdu prvej inštancie alebo prepisom prednesu žalobcu, pretože tomuto textu predchádza veta
„žalobca namietol uvedený výpočet ako nesprávny a zavádzajúci...“. Súd prvej inštancie nerozviedol
svoje úvahy, prečo považoval práve výpočty žalobcu za relevantné a z čoho konkrétne vyvodil záver,
že „za celé žalované obdobie dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času

podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES“.
6.1 Plniac si zákonom uloženú povinnosť skontroloval odvolací súd z údajov dostupných zo spisu,
či v žalovanom období dochádzalo a v akom rozsahu k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času u žalobcu. Za základ pre svoje výpočty vzal odvolací súd údaje o počte odpracovaných
hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzané vo výplatných páskach žalobcu a v ID

kartách žalobcu, v ktorých sa uvádzajú aj dni a dôvody neprítomnosti v práci, z ktorých odvolací
súd vyabstrahoval neutrálne dni a porovnal ich s údajmi, ktoré uvádza žalovaný v tabuľke o výpočte
priemerného týždenného služobného času žalobcu v rozhodnom období na č. l. 178 spisu. Zákon
č. 315/2001 Z. z. neurčuje, kedy začína a kedy končí 6 mesačné obdobie, v rámci ktorého by mal
zamestnávateľ žalobcovi či iným príslušníkom Hasičského a záchranného zboru podľa § 86 zákona č.

315/2001 Z. z. rozvrhovať služby tak, aby týždenný 48 hodinový pracovný čas bol dodržaný. Žalovaný
bez vysvetlenia počítal priemerný týždenný služobný čas žalobcu v rozhodnom období po rozdelení
žalovaného obdobia na šesť mesiacov počnúc práve mesiacom apríl 2021 a končiac februárom 2024.
Postup žalovaného nie je možné považovať za správny. Ak je určenie referenčných období na ľubovôli
žalovaného,môžesižalovanýzvoliťreferenčnéobdobiatak,abyvýsledokzodpovedaljehoargumentácii

o neprekročení limitu týždenného pracovného času napr. takým zoskupením mesiacov, aby výsledok
nepotvrdzoval žalobcom tvrdené porušenie jeho práva na 48 hodinový pracovný čas. Keďže ale zákon
č. 315/2001 Z. z. úpravu začiatku a konca referenčných období neurčuje, pre účely kontroly počtu
odpracovaných hodín žalobcom v rozhodnom období odvolací súd tento postup akceptoval.6.2 Dôvodné sú námietky žalovaného, že žalobca nesprávne do vzorca na výpočet priemerného
týždenného pracovného času dosadzuje údaje o fonde pracovného času, ktorý nepredstavuje veličinu
vyjadrujúcu skutočne odpracovaný čas, ale plánovaný, do ktorého sa započítavajú aj neutrálne dni

určené v článku 16 písm. b) smernice. Bez odpočtu neutrálnych dní sa podľa priloženej tabuľky č. 1
javí, že v období od apríla 2021 do februára 2024 opakovane dochádzalo u žalobcu k prekročeniu
maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín (pozri stĺpec Počet hodín pripadajúcich na týždeň).

Tabuľka č. 1: Odpracované hodiny podľa výplatných pások za obdobie 04/2021 do 02/2024

Mesiac Hodiny Hodiny Spolu Počet týždňov Počet hodín
služobnej služobnej odpracované v mesiaci pripadajúcich
činnosti pohotovosti hodiny na týždeň

04/2021 119,00 42,00 161,00 4,20 38,33
05/2021 112,33 40,67 153,00 4,40 34,77
06/2021 146,90 55,00 201,90 4,20 48,07
07/2021 116,10 49,00 165,10 4,40 37,52
08/2021 130,61 75,88 206,49 4,40 46,93

09/2021 161,96 114,20 276,16 4,20 65,75
Spolu 786,90 376,75 1163,65 25,80 45,10
6 mesačné obdobie

10/2021 156,00 78,40 234,40 4,40 53,27

11/2021 87,00 28,00 115,00 4,20 27,38
12/2021 163,60 63,00 226,60 4,40 51,50
01/2022 161,97 76,98 238,95 4,40 54,31
02/2022 145,12 133,28 278,40 4,00 69,60
03/2022 139,53 59,64 199,17 4,40 45,27

Spolu 853,22 439,30 1292,52 25,80 50,10
6 mesačné obdobie

04/2022 128,00 48,00 176,00 4,20 41,90
05/2022 102,08 70,42 172,50 4,40 39,20

06/2022 146,48 94,52 241,00 4,20 57,38
07/2022 101,12 82,88 184,00 4,40 41,82
08/2022 146,42 94,08 240,50 4,40 54,66
09/2022 130,00 52,00 182,00 4,20 43,33
Spolu 754,10 441,90 1196,00 25,80 46,36

6 mesačné obdobie

10/2022 67,57 23,43 91,00 4,40 20,68
11/2022 100,50 69,17 169,67 4,20 40,40
12/2022 118,50 56,00 174,50 4,40 39,66

01/2023 179,80 65,87 245,67 4,40 55,83
02/2023 88,50 40,00 128,50 4,00 32,13
03/2023 129,88 76,12 206,00 4,40 46,82
Spolu 684,75 330,59 1015,34 25,80 39,35
6 mesačné obdobie

04/2023 80,25 40,00 120,25 4,20 28,63
05/2023 157,17 80,00 237,17 4,40 53,90
06/2023 105,17 51,50 156,67 4,20 37,30
07/2023 97,82 46,18 144,00 4,40 32,73

08/2023 147,00 71,00 218,00 4,40 49,55
09/2023 137,20 66,40 203,60 4,20 48,48
Spolu 724,61 € 355,08 1079,69 25,80 41,85
6 mesačné obdobie10/2023 115,92 89,08 205,00 4,40 46,59
11/2023 48,00 24,00 72,00 4,20 17,14

12/2023 152,67 72,00 224,67 4,40 51,06
01/2024 164,13 85,98 250,11 4,40 56,84
02/2024 121,50 79,50 201,00 4,14 48,55
Spolu 602,22 € 350,56 952,78 21,54 44,23
5 mesačné obdobie

V stĺpci „počet hodín pripadajúcich na týždeň“ sa uvádza priemerný počet odpracovaných hodín za
jeden týždeň bez zohľadnenia neutrálnych dní. Výsledky opakovane presahujú hodnotu 48. Hodnoty o
odpracovaných hodinách služobnej činnosti a služobnej pohotovosti dosadzované odvolacím súdom a
žalovaným do jeho tabuľky na č. l. 178 spisu sa líšia. Žalovaný neuviedol, z akých zdrojov čerpal údaje

o počte odslúžených hodín služobnej činnosti žalobcom. Odvolací súd porovnal údaje dosadzované
žalovaným do tabuľky na č. l. 178 s ID kartami o dochádzke žalobcu a zistil, že žalovaný nezohľadnil
všetky neutrálne dni podľa článku 16 smernice a to konkrétne v mesiaci 04/2021, kde za nezapočítateľné
dni označil žalovaný len 2 dni, hoci sa žalobcovi v tomto mesiaci vykazuje 8 dní práceneschopnosti. V
07/2021 znovu vykazuje žalovaný iba 2 nezapočítateľné dni, hoci podľa ID plachty žalobca čerpal 1 deň

riadnej dovolenky a 2 dni bol práceneschopný, čo sú 3 nezapočítateľné dni. V mesiaci 08/2021 žalovaný
uvádzaiba3nezapočítateľnédni,avšakpodľaIDplachtybolžalobcapráceneschopnývrozsahu9dní.V
02/2022 sa žalobcovi vykazuje v ID plachte 1x covidová práceneschopnosť (PNK), avšak žalovaný tento
deň do nezapočítateľných dní nezahrnul. Aj v mesiaci 3/2022 žalovaný pochybil, keď žalobcovi vykazuje
3 nezapočítateľné dni, v skutočnosti žalobca nepracoval v 03/2022 pre PNK 7 dní. Žalovaný vysvetľoval,

že počet odslúžených celých zmien v tabuľke výpočtu priemerného týždenného služobného času v
žalovanom období násobí číslom 24, k tomu pripočítava hodiny v stĺpci „počet odslúžených hodín mimo
celých zmien“ a tiež hodiny zo stĺpca „celkový čas zásahu po ukončení služobného dňa“ a výsledok je
uvedený v stĺpci „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“, čo sa rovná delencu v rovnici pri výpočte
priemernéhoslužobnéhočasu.Prekontrolupostupužalovanéhoodvolacísúduvádza,ženapr.vmesiaci

04/2021 sa vykazuje žalobcovi 7 odpracovaných celých zmien x 24 hodín = 168 hodín uvádzaných
v stĺpci „počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci“, keďže ostatné dve veličiny, ktoré žalovaný do
vzorca dosadzuje sú nulové. V mesiaci 5/2021 uvádza žalovaný, že žalobca odpracoval 7 celých zmien
po 24 hodín = 168 hodín a k tomu pripočítal 9 hodín podľa stĺpca „počet odslúžených hodín mimo celých
zmien“ a výsledok je 177 hodín odslúžených v mesiaci z dôvodu, že tretia veličina v stĺpci „celkový čas

zásahu po ukončení služobného dňa po 7.00 hod.“ je nulová. V mesiaci 11/2021 sa žalobcovi vykazuje
5 odslúžených zmien po 24 hodín = 120 hodín, k tomu pripočítal žalovaný 68,24 hodín vykazovaných
v stĺpci „počet odslúžených hodín mimo celých zmien“, aj 1,35 hodín zo stĺpca „celkový čas zásahu po
ukončení služobného dňa po 7.00 hod.“ a výsledok sa rovná 189,98 hodín. Zostalo však nevysvetlené, z
akého dôvodu v tabuľke žalovaný uvádza rôzne údaje o počte hodín služobnej pohotovosti odslúžených

žalobcom, keď ich pri výpočte skutočne odslúžených hodín v tom ktorom mesiaci nezohľadňuje.

7. Z plánu služieb žalobcu za rozhodné obdobie (ID plachta) odvolací súd zistil, akú činnosť žalobca
v ten ktorý deň vykonával, kedy mal dovolenku, kedy sa zúčastnil školenia či rekondičného pobytu.
Za výkon práce v zmysle článku 2 ods. 1 smernice sa považuje aj účasť na školeniach a povinných

rekondičných pobytoch absolvovaných žalobcom v zariadení určenom zamestnávateľom. Pre účely
výpočtu priemerného pracovného času žalobcu v tejto veci akceptoval odvolací súd názor žalovaného,
že ak zákon o Hasičskom a záchrannom zbore ani smernica neurčujú počiatok a koniec referenčných
období, možno v spore (ako je tento) zisťovať, či bol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas v
žalovanom období tak, že sa tento rozdelí na 6 mesačné obdobia. Rovnako ako žalovaný vo svojich

výpočtoch na č. l. 178 (avšak s opravou podľa ID plachiet) spisu zohľadnil odvolací súd neutrálne
dni podľa článku 16 písm. b) smernice a ako výkon práce žalobcovi započítal len tie položky, ktoré
sa do pracovného času započítavajú. Za prvé 6 mesačné obdobie 04/2021 až 09/2021 je potrebné
odpočítať 22 dní, za druhé 6 mesačné obdobie od 10/2021 do 03/2022 - 9 dní a tretie 6 mesačné
obdobie od 04/2022 do 09/2022 - 11 dní, za ďalšie 6 mesačné obdobie od 10/2022 do 03/2023 - 11

neutrálnych dní, za obdobie od 04/2023 do 09/2023 - 8 neutrálnych dní a za posledné iba 5 mesačné
obdobie podľa žaloby od 10/2023 do 02/2024 - 7 dní. Žalovaný vo svojich výpočtoch o priemernom
týždennom služobnom čase žalobcu za žalované obdobie dospel k iným výsledkom než odvolací súd,
čo je spôsobené tým, že žalovaný počty vykazovaných hodín pracovnej pohotovosti u žalobcu delína hodiny odslúženej nočnej pohotovosti, čas výjazdu počas pohotovosti, čas zásahu po ukončení
služobného dňa, aktívnu časť služobnej pohotovosti a nie všetky takto rozčlenené hodiny pohotovosti
započítava do celkového počtu skutočne odslúžených hodín. Naproti tomu odvolací súd vychádzajúc

z ID plachiet spočítal vykazované hodiny služobnej činnosti, hodiny služobnej pohotovosti, ktoré spolu
dávajú odpracované hodiny v mesiaci a tieto vydelil počtom týždňov pripadajúcich na to ktoré 6 mesačné
obdobie po zohľadnení neutrálnych dní. Za prvé 6 mesačné obdobie sa po zohľadnení neutrálnych
dní zredukoval počet týždňov oproti tabuľke č. 1, v ktorej neutrálne dni zohľadnené neboli, z 25,80 na
23 týždňa. K tomuto výsledku dospel odvolací súd takto: Do prvého 6 mesačného obdobia od apríla

2021 do septembra 2021 spadá 183 kalendárnych dní, od ktorých je potrebné odpočítať 22 neutrálnych
dní, výsledok je 161 dní : 7 = 23 týždňov. Rovnakým spôsobom počítal odvolací súd započítateľné
dni aj v ďalších 6 mesačných obdobiach. Následne súčet odpracovaných hodín získaných odvolacím
súdom z ID plachiet bolo vydelených počtom týždňov pripadajúcich na to ktoré 6 mesačné obdobie a
výsledok je počet hodín pripadajúcich na jeden týždeň. Podľa výpočtov odvolacieho súdu v každom 6
mesačnom období odpracoval žalobca viac ako 48 hodín týždenne. Na prvé 6 mesačné obdobie pripadá

59,25 hodín, na druhé 56,44 hodín, na tretie 60,32 hodín, na štvrté 53,73 hodín, na piate 51,68 hodín
a posledné šieste pripadá 56,10 odpracovaných hodín služobnej činnosti. Uvedené vyplýva z priloženej
tabuľky č. 2.

Tabuľka č. 2: Údaje o dochádzke z ID plachty za obdobie 04/2021 do 02/2024

Referenčné Mesiac Odpracované Hodiny Spolu Neutrálne Započítateľné Priemerný

počet
obdobie hodiny služobnej odpracované dni dni bez neutrálnych odslúžených hodín
podľa pohotovosti hodiny dní, premenené za týždeň v
ID plachty podľa ID plachty na týždeň 6 mesačnom období

30 04/2021 170,00 42,00 212,00 8 xPNK 183-22=161 dní 1362,95:23
31 05/2021 145,00 40,40 185,40 1xDOV 161:7=23 týždňa=59,25 h/týždeň
1. 30 06/2021 155,54 62,00 217,54 1xDOV

31 07/2021 184,06 42,00 226,06 1xDOV
2xPN
31 08/2021 169,30 68,53 237,83 9xPN
30 09/2021 170,00 114,12 284,12 0xPN
Spolu 183

dní za
6 mesačné obdobie 993,90 369,05 1362,95 22,00

31 10/2021 172,00 78,24 250,24 1xDOV 182-9=173 dní 1394,76:24,71
30 11/2021 153,24 28,00 181,24 0 173:7=24,71týždňa =56,44 h/týždeň

2. 31 12/2021 154,12 68,35 222,47 0
31 01/2022 160,00 70,02 230,02 0
28 02/2022 142,24 133,17 275,41 1xPNK
31 03/2022 176,00 59,28 235,38 7xPNK
Spolu

182
dní za
6 mesačné obdobie 957,60 437,06 1394,76 9,00

30 04/2022 160,00 48,00 208,00 0 183-11=172 dní 1428,2:24,57

31 05/2022 168,06 70,25 238,31 4xDOV 172:7=24,57 týždňa =60,32 h/týždeň
3. 30 06/2022 161,00 94,31 255,31 1xDOV
31 07/2022 160,00 82,53 242,53 4xDOV
31 08/2022 176,00 94,05 270,05 2 xDOV30 09/2022 162,00 52,00 214,00 0
Spolu
183

dní za
6 mesačné obdobie 987,06 441,14 1428,20 11,00

31 10/2022 167,00 23,26 190,26 0 182-11=171 dní 1312,12:24,42
30 11/2022 159,00 69,10 228,10 2xDOV 171:7=24,42 týždňa =53,73 h/týždeň

4. 31 12/2022 158,30 53,22 211,52 2xDOV
31 01/2023 182,05 65,52 247,57 1xDOV
28 02/2023 152,30 40,00 192,30 4xDOV
31 03/2023 166,30 76,07 242,37 2xDOV
Spolu
182

dní za
6 mesačné obdobie 984,95 327,17 1312,12 11,00

30 04/2023 168,45 40,00 208,45 2xDOV 183-8=175 dní 1292,00:25
31 05/2023 176,00 80,00 256,00 0 175:7=25 týždňa =51,68 h/týždeň

5. 30 06/2023 129,10 51,30 180,40 0
31 07/2023 160,00 38,11 198,11 5xDOV
31 08/2023 152,50 63,00 215,50 0
30 09/2023 167,30 66,24 233,54 1xDOV
Spolu

183
dní za
6 mesačné obdobie 953,35 € 338,65 1292,00 8,00

31 10/2023 179,00 89,05 268,05 3xDOV 152-7=145 dní 1162,03:20,71

30 11/2023 171,00 22,40 193,40 3xDOV 145:7=20,71 týždňa =56,10 h/týždeň
6. 31 12/2023 144,40 90,56 234,96 0
31 01/2024 150,30 67,02 217,32 0
29 02/2024 169,00 79,30 248,30 1xDOV
Spolu

152
dní za
5 mesačné obdobie 813,70 € 348,33 1162,03 7,00

Ak v prvom referenčnom období vydelíme počet odpracovaných hodín 1362,95 počtom týždňov 23
dostaneme výsledok 59,25 hodín, čo je priemerný týždenný služobný čas žalobcu v prvom referenčnom
období. Rovnakým spôsobom sa vypočíta priemerný týždenný služobný čas žalobcu v druhom

referenčnom období, kedy sa celkový súčet odslúžených hodín 1394,76 vydelí počtom týždňov 24,71
a výsledok je 56,44 priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období. V treťom referenčnom
období je potrebné vydeliť počet odslúžených hodín 1428,20 upraveným počtom týždňov po zohľadnení
neutrálnych dní 24,57 a výsledok je 60,32 ako priemerný týždenný služobný čas v tomto referenčnom
období. V štvrtom referenčnom období je súčet celkovo odslúžených hodín žalobcu 1312,12, po vydelení

počtom týždňov 24,42 dostaneme priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období, ktorý
vychádza na hodnotu 53,73. V piatom referenčnom období sa delí číslo 1292,00 ako celkový počet
odslúžených hodín za toto obdobie počtom týždňov 25 a výsledok je 51,68 ako priemerný týždenný
služobný čas žalobcu v tomto období. V poslednom šiestom iba 5 mesačnom referenčnom období je
súčet odpracovaných hodín žalobcom 1162,03, tento po vydelení počtom na toto obdobie pripadajúcich

týždňov 20,71 dáva výsledok 56,10, čo je priemerný týždenný služobný čas žalobcu v tomto období.

9. Z prehľadu výpočtov priemerného počtu odpracovaných hodín za týždeň uskutočneného odvolacím
súdom je evidentné, že spôsobom rozvrhnutia služobného času a pohotovostných služieb u žalobcuopakovane dochádzalo k prekročeniu maximálne prípustného týždenného pracovného času podľa
smernice 2003/88/ES, čo bolo spôsobené tým, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore umožňoval
nezapočítať hodiny služobnej pohotovosti vykonávané (odslúžené) hasičom v mieste výkonu štátnej

služby do služobného času, hoci sa podľa článku 2 ods. 1 smernice aj čas neaktívnej služobnej
pohotovosti považuje za pracovný čas definovaný smernicou ako akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou. Porušenie článku 6 písm. b) smernice je dôsledkom
nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., čo už priznala aj vláda SR

(bod 11. tohto rozhodnutia).

10. Rozdielne výsledky pri výpočte priemerného pracovného času žalobcu za každé obdobie 7 dní
medzi žalobcom, žalovaným a odvolacím súdom sú spôsobené dosadzovaním rôznych premenných do
vzorca na výpočet priemerného pracovného času žalobcu. Výpočty žalovaného predložené súdu prvej
inštancieopriemernomtýždennomslužobnomčasežalobcunač.l.178spisuniejemožnépovažovaťza

správne z dôvodu, že žalovaný hodiny služobnej pohotovosti do celkového počtu odpracovaných hodín
žalobcom, teda do jeho pracovného času v rozpore s článkom 2 ods. 2 smernice, nezahrnul a nesprávne
vykázal žalobcovi neutrálne dni. Tento záver vyplýva zo žalovaným vyhotovenej tabuľky, keď počet
odslúžených celých zmien vynásobí 24 hodinami, ku ktorým pripočítava iba počet odslúžených hodín
mimo celých zmien a hoci rozpisuje v štyroch stĺpcoch, aké činnosti počas hodín služobnej pohotovosti

žalobca vykonával, ani jednu hodinu odslúženej služobnej pohotovosti do celkového času skutočne
odslúžených hodín v mesiaci nezarátal.

11. Nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. potvrdzuje aj novela
zákona č. 315/2001 Z. z. schválená Národnou radou Slovenskej republiky na 35. schôdzi dňa 27.

mája 2025 uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 179/2025 Z. z. účinná od 01. júla 2025. Návrh
novely zákona o Hasičskom a záchrannom zbore predložila vláda, ktorá uznesením č. 298/2025 z
12.06.2025 schválila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. a potreba
novelizácie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore podľa dôvodovej správy k návrhu zákona bola
vyvolaná prebiehajúcimi súdnymi spormi príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v súvislosti s

prekračovaním 48 hodinového priemerného týždenného služobného času, „ktoré vznikajú preto, že sa
dotohtolimitunezarátavaslužobnápohotovosťvmiestevýkonuštátnejslužby,akotovyžadujeeurópska
legislatíva“. V návrhu zákona sa uvádza, že služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru
podľa aktuálneho znenia zákona č. 315/2001 Z. z. predstavuje 40 hodín týždenne, „pričom služobná
pohotovosť sa nezapočítava do služobného času“. Služobná pohotovosť sa príslušníkom určuje, t.

j. nemajú možnosť ju odmietnuť. Výslovne sa uvádza, že: „Súdny dvor Európskej únie posudzuje
legálnosť postupu Slovenskej republiky pri aplikácii smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES, ktorá stanovuje maximálny pracovný čas zamestnanca. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
hasičské a záchranné zložky. Zároveň začne Európska komisia posudzovať súlad zákona so smernicou
2003/88/ES; nie je predpoklad úspechu SR, pričom pri nezosúladení národnej legislatívy so smernicou

2003/88/ES hrozia pokuty v státisícoch až miliónoch Eur (vysoká pravdepodobnosť v pomerne krátkom
horizonte).Nazákladeuvedenéhojepotrebnézabezpečiťzosúladenienárodnejlegislatívysosmernicou
2003/88/ES.“.

12. Schválená novela zákona č. 315/2001 Z. z. uskutočnená zákonom č. 179/2025 Z. z. nemá

žiaden vplyv na tento prebiehajúci súdny spor. Odvolací súd na prijatie novely zákona o Hasičskom
a záchrannom zbore a časť predkladacej správy, v ktorej vláda SR odôvodňuje potrebuje prijatia tejto
novely, poukazuje len pre účely skráteného odôvodnenia svojho rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 1, 2
C. s. p., ktoré umožňuje odvolaciemu súdu pri stotožnení sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej
inštancie obmedziť sa v odôvodnení svojho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
12.1 Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia uvádza, že súd prvej inštancie správne vyriešil všetky sporné otázky vyvstalé
v priebehu konania. Súd prvej inštancie správne aplikoval právne predpisy, podľa ktorých nárok žalobcu

posúdil. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom za rozhodné obdobie v § 85 ods. 1 a 2
považoval za služobný čas len časový úsek, v ktorom príslušník vykonával štátnu službu a čas služobnej
pohotovosti v § 92 ods. 1 a 2 od služobného času oddeľoval. Práve takéto znenie ustanovení zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore umožňovalo nezapočítavať čas služobnej pohotovosti do služobnéhočasu a prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času určeného v článku 2 ods. 2 smernice.
Pritom účelom smernice 2003/88/ES je chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, smernica sa podľa
článku 1 ods. 3 vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice

89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Nesprávny je názor
žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru. Služba hasičov sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu
právnych noriem spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto
sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Aj

keď príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia úlohy pri zdolávaní požiarov a na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva vykonávajú záchranárske činnosti pri haváriách, živelných pohromách a iných
mimoriadnych udalostiach, ktoré nemožno predvídať, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené
možno vopred plánovať a služobný čas príslušníkov rozvrhnúť tak, aby maximálny týždenný pracovný
čas aj u príslušníkov Hasičského a záchranného zboru dodržaný bol.

13. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi. V zmysle článku 144 ods. 1 a článku 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku je súd viazaný

medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom a tiež judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo Európskej únie má prednosť
pred vnútroštátnym právom. Súdy SR sú povinné aplikovať vnútroštátne predpisy v súlade s normami
práva Európskej únie a jej výkladom podaným Súdnym dvorom Európskej únie. Súdny dvor Európskej
únie v rozhodnutí C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyslovil, že smernica 2003/88/ES sa

vzťahuje aj na služobný pomer zásahových jednotiek verejnej požiarnej služby.
13.1 Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernica 2003/88/ES umožňuje odklon od
článku 6 smernice v prípade príslušníkov hasičského zboru. Tento článok sa na príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru nevzťahuje, na pracovníkov protipožiarnej služby sa vzťahuje článok 17 ods. 3,
ktorý však neumožňuje odklon od článku 6 smernice.

14. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako škody vzniknutej v
dôsledku porušenia práva Európskej únie, smernice 2003/88/ES, ktorá bola nesprávne transponovaná
do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky zákona č. 315/2001 Z. z. Vnútroštátny
zákonodarca musí do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt a pokiaľ smernica, ktorá

v zásade priamy účinok nemá, ale v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie môžu mať
smernice vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát, vtedy, ak tento neprijal transponujúci
právny akt alebo smernica nebola do vnútroštátneho práva transponovaná správne, môžu sa jednotlivci
odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Právo jednotlivca na náhradu škody voči
členskému štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Európskej únie vyplýva z judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie vo veci Frankovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90.
14.1 Súdny dvor Európskej únie vo veci Günter Fuß C-429/09 odmietol názor, že je povinnosťou
zamestnanca (hasiča), u ktorého opakovane dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času upozorniť svojho zamestnávateľa s odôvodnením, že vyžadovanie splnenia
podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požadovali od svojho zamestnávateľa o skončenie

porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by
malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť
dbať o dodržiavanie noriem únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore
systematickyprenášanánajednotlivca,čímbysatýmtoorgánomumožnilo,abybolivprípadenepodania
takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by znamenalo spochybnenie

práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Európskej únie a povinnosti členských
štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov.

15. Súd prvej inštancie správne ustálil, že podmienky na priznanie nároku na náhradu škody (porušená
norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie

práva únie je dostatočne závažné, medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody
jednotlivca existuje príčinná súvislosť) boli splnené. V konaní bolo preukázané, že v dôsledku porušenia
únijného práva musel žalobca odpracovať reálne viac než 48 hodín týždenne v priemere a to na úkor
svojho času na oddych a bezpečnosť pri práci. Ak je cieľom smernice 2003/88/ES chrániť bezpečnosťa zdravie zamestnanca určením maximálnej doby týždenného pracovného času, denného odpočinku,
týždenného odpočinku, ročnej dovolenky a prestávok v práci, nebolo potrebné zisťovať, aký dopad
má prekročenie maximálneho týždenného pracovného času na žalobcu či príslušníkov jeho rodiny,

postačujúce je, že právo na denný a týždenný odpočinok po ťažkej a zodpovednej práci nebolo
zachované.

16.Neobstojínázoržalovaného,žesižalobcavkonaníspôsobomvýpočtunemajetkovejujmyuplatňoval
mzdový nárok. Cieľom žaloby žalobcu bolo dosiahnuť, aby bola dodržiavaná maximálna hranica

týždenného pracovného času v súlade so smernicou. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie spôsob odškodnenia jednotlivca za porušenie práva Európskej únie zo strany členského štátu by
mal vyplývať z vnútroštátneho poriadku. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi
zo strany členského štátu porušením práva Európskej únie musí byť adekvátna spôsobenej škode.
Súd prvej inštancie správne na prejednávaný spor analogicky aplikoval ustanovenia § 13 Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti, keď vnútroštátny právny poriadok neobsahuje ustanovenia, podľa

ktorých by bolo možné vec priamo posúdiť. Za bezvýznamné odvolací súd považuje, akým spôsobom
dospel žalobca k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď dôvodom uskutočneného výpočtu
bolo len odôvodnenie a možnosť ukontrolovania výšky požadovanej náhrady z hľadiska jej primeranosti.
Žalobca,akomnohíinížalobcoviavskutkovoaprávneobdobnýchprípadoch,moholpožadovaťnáhradu
nemajetkovej ujmy aj akoukoľvek konkrétnou sumou bez akýchkoľvek výpočtov a keď zvolil spôsob

určenia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobom ako sa určuje jeho mzda podľa zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore, neznamená to, že si uplatňuje doplatok mzdy, iba to, že výšku požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy zrozumiteľným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd SR sa už vyjadril k charakteru
tohto sporu napr. v uzneseniach sp. zn. 6Ndc/7/2024 a sp. zn. 5Ndc/7/2024, v ktorých vyslovil právny
názor, že sa nejedná o individuálny pracovný spor. Žalobcom požadovaná výška náhrady nemajetkovej

ujmy spĺňa aj podľa názoru odvolacieho súdu satisfakčnú aj reparačnú funkciu, nebol dôvod znižovať
jej výšku vzhľadom aj na skutkovo a právne obdobné spory prejednávané odvolacím súdom, na ktoré
poukazoval aj žalovaný.

17. Žalovaný mal možnosť preveriť správnosť úvah súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v skutkovo

a právne totožnej veci vedenej na Okresnom súde vo Zvolene pod sp. zn. 8C/15/2021 a na Krajskom
súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/11/2022 v rámci dovolacieho konania začatého na jeho
dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici; nestalo sa tak len z dôvodu, že žalovaný
vzal dovolanie späť a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 9CdoPr/7/2023 zo dňa
27.09.2023 dovolacie konanie zastavil.

18. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o nároku žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému
podľa § 255 ods. 1 C. s. p. v súlade so zásadou úspechu v konaní.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p.,

podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia
o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do
povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016
zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov

odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje ae) podpis
(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek

výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).