Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 17, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/62/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124351962
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6124351962.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: ČSOB poisťovňa, a.s., so sídlom
v Bratislave, Žižkova 11, IČO: 31 325 416 zastúpeného Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Twin City Tower, Mlynské nivy 10, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: A. B.,
narodený XX.XX.XXXX, bytom C. D., E. XX, zastúpenému JUDr. Ladislav Csákó, advokát, so sídlom
v Rožňave, Hviezdoslavova 4, o zaplatenie 43.567 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 14. januára 2025 sp. zn. 17C/49/2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 14. januára 2025 č.k. 17C/49/2024-87.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 14. januára 2025
č.k. 17C/49/2024-87 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 43.567 €, úrok z omeškania
8,5% ročne zo sumy 43.567 € od 04.05.2023 do zaplatenia a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku (výrok I.). Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému
(výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 43.567 € s príslušenstvom
od žalovaného na tom skutkovom základe, že žalobca uzatvoril so žalovaným zmluvu o povinnom
zmluvnom poistení, ktorým vzniklo poistenie motorového vozidla VOLKSWAGEN GOLF v zmysle
zákona č. 381/2001 Z.z.. Dňa 26.02.2021 prišlo k dopravnej nehode, pri ktorej bolo poškodené zdravie
pani F. G.. Žalobca ako poistiteľ vyplatil poškodenej poistné plnenie v sume 43.667 € (sťaženie
spoločenského uplatnenia v zmysle bodového ohodnotenia). Žalobca si s poukazom na ust. § 12 ods.
1 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. uplatnil voči žalovanému postih vo výške 43.667 €. Žalobca vyzval

žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy v rozsahu 43.667 € titulom postihu poistného plnenia do 15 dní
odo dňa doručenia výzvy na zaplatenie, avšak žalovaný zaplatil len sumu 100 € dňa 03.05.2023. Žalobca
si uplatňuje tiež úrok z omeškania od 04.05.2023 t. j. odo dňa zaplatenia uvedenej splátky.

3. Po vykonanom dokazovaní právne vec posúdil podľa ust. § 4 ods. 1, 2, § 12 ods. 1 písm. a/
zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla v znení do 31.07.2024 (ďalej len zák. č. 381/2001 Z.z.), čl. 17 základných princípov

CSP, § 187 ods. 1,2 a § 191 ods. 1,2 CSP.

4. Súd prvej inštancie konštatoval, vychádzajúc z okolností prejednávanej veci, že predmetom sporu je
regresný nárok týkajúci sa vyplateného poistného plnenia poškodenej F. G. za sťaženie spoločenskéhouplatnenia vo výške 43.667 € z poistnej udalosti, poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX pre poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla H. XXXXX uplatnený proti škodcovi
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pod vplyvom návykovej látky. V konaní bolo

preukázané, že poistníkom motorového vozidla, ktoré spôsobilo škodu, je žalovaný. Skutočnosť, že
žalovaný viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu mal za preukázanú právoplatným rozsudkom
Okresného súdu Trebišov sp. zn. 5T/60/2021.

5. Súd uviedol, že žalobca preukázal vyplatenie plnenia vo výške 43.667 € z poistnej zmluvy č.

XXXXXXXXXX za žalovaného poškodenej F. G., a to ako sťaženie spoločenského uplatnenia priznané
na základe lekárskeho posudku MUDr. Juliana Tkáča. Žalobca v rámci plnenia si povinnosti z poistnej
zmluvy, uhradil poškodenej túto sumu a v zmysle ust. § 12 ods. 1 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. má právo
tento nárok ako regres vymáhať od toho, za ktorého vyplatil poistné, v danom prípade od žalovaného,
ktorý viedol motorové vozidlo a dňa 26.02.2021 spôsobil dopravnú nehodu, pričom motorové vozidlo
viedol pod vplyvom návykovej látky.

6. K obrane žalovaného, ktorá spočívala v spoluzavinení poškodenej, nakoľko poškodená nebola
pripútaná bezpečnostným pásom, čo má vplyv na rozsah a závažnosť jej zranení, tiež že škodu
nespôsobil úmyselne, ako aj to, že je úplne bezmajetný a že má jediný príjem zo závislej činnosti
na základe dohody o pracovnej činnosti v rámci vedľajšieho pracovného pomeru, pričom sa stará o

matku vyššieho veku s podlomeným zdravím a vzhľadom na nepriaznivé majetkové pomery žalovaného,
v dôsledku ktorých žiadal, aby súd uplatnený nárok primerane znížil a umožnil mu v prípade, ak súd
žalobcovi prizná aspoň čiastočný nárok, dlžnú sumu zaplatiť v mesačných splátkach po 100 € súd
uviedol, že z listu poškodenej zo dňa 06.07.2022 adresovaného žalobcovi označeného ako uplatnenie
nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia a výzva na úhradu vyplynulo, že poškodená si voči

žalobcovi uplatnila nárok ako náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia za 2935,30 bodov pri
hodnote jedného bodu 24,22 €, sumu 71.092,97 € na základe znaleckého posudku č. 14/2022 znalca
MUDr. Juliána Tkáča, pričom z výpisu z účtu žalobcu tiež vyplynulo, že žalobca poškodenej poukázal
plnenie vo výške 43.667 €, ktorá suma je aj predmetom tohto konania po odpočítaní sumy 100 €, ktorú
žalovaný zaplatil dňa 03.05.2023 po doručení výzvy na zaplatenie.

7. V rozsudku Okresného súdu Trebišov, sp. zn. 5T/60/2021 zo dňa 11.01.2022, ktorého závermi o vine a
treste je súd viazaný, nebolo konštatované spoluzavinenie poškodenej. Z rozsudku vyplýva, že žalovaný
na pojednávaní vo veci 5T/60/2021 vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku, ktorého sa mal dopustiť
dňa 26.02.2021, keď viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu a pri dopravnej nehode došlo k

poškodeniu zdravia poškodenej F. G.. Súd v trestnom konaní preto nevykonával dokazovanie ohľadom
viny či neviny žalovaného, súd sa v trestnom konaní zaoberal iba výškou trestu.

8.1Súdpoukázalnarozhodovaciupraxsúdovauviedol,ževýkladpredmetnéhozákonnéhoustanovenia
je všeobecnými súdmi ustálený a podľa súdnej praxe v prípade vzniku nároku poisťovateľa na náhradu

poistného plnenia alebo jeho časti proti poistníkovi, ktorú za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) - h) zákona o PZP, súd v uvedenom
prípade skúma len naplnenie podmienok vzniku a danosti takéhoto nároku a nie výšku uplatneného
nároku. Regresný nárok poisťovne v zmysle tohto ustanovenia je osobitným nárokom poisťovne proti
poistenému, ktorý vyplýva z poistného pomeru a vzhľadom na osobitnú povahu tohto nároku súd nie

je oprávnený v konaní o náhradu poistného plnenia podľa § 12 ods. 1 a 2 cit. zákona znížiť výšku
požadovanej regresnej náhrady poistného plnenia alebo jeho časti, aplikujúc zásadu primeranosti, či
iné kritéria, ktoré právna norma neobsahuje, keďže takéto oprávnenie súdu nevyplýva ani zo zákona
o PZP, či iného právneho predpisu. Jediným oprávneným na určenie výšky náhrady poistného plnenia,
resp. jeho časti je poisťovateľ ako nositeľ tohto subjektívneho práva vyplývajúceho z poistného pomeru

a zo zákona o PZP.
8.2 V rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/23/2017 zo dňa 10.04.2018, odvolací súd
poukázal na ustálenú súdnu prax a na právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 653/2015-33 a uviedol, že ani súd nemôže pri tom, keď stanoví výšku regresného nároku žalobcu,
aplikovať ust. § 450 Občianskeho zákonníka.

9. Postihové právo poisťovateľa proti poistníkovi na náhradu toho, čo za neho vyplatil alebo jej časti,
nie je právom na náhradu škody, ale ide o osobitný nárok poisťovateľa vyplývajúci z poistného vzťahu
založeného poistnou zmluvou. Z uvedeného dôvodu nie je súd oprávnený použiť moderačné oprávneniepodľa § 450 Občianskeho zákonníka. Je iba na úvahe poisťovateľa, v akej výške uplatní postih proti
poistníkovi. V danom prípade bol uplatnený regresný nárok vo výške 43.667 €, a to pre závažné
porušenie povinnosti žalovaným, pretože viedol motorové vozidlo pod vplyvom návykovej látky.

10.1 Možnosťou aplikácie moderačného oprávnenia sa počas predchádzajúcej právnej úpravy (vyhlášky
č. 432/1991 Zb.) zaoberal najvyšší súd aj v rozsudku z 23. novembra 2004, sp. zn. 1MCdo/3/2004, v
ktorom dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že nárok uplatnený podľa § 11 ods. 2 vyhlášky č. 423/1991
Zb. je osobitným nárokom poisťovne proti poistenému, ktorý vyplýva z poistného vzťahu a nemožno ho

stotožňovať s nárokom na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka.
10.2 V rozsudku Najvyššieho súdu SR z 11.12.2019, sp. zn. 4Obdo/84/2018, publikovanom v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 64/2020, vyslovil právnu
vetu v znení „súd rozhodujúci o nároku poisťovateľa v zmysle § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. nemôže
skúmať a pri rozhodovaní o nároku prihliadať na to, či výška sumy uplatneného nároku poisťovateľom
proti poistníkovi resp. poistenému je v súlade so všeobecnou právnou zásadou proporcionality a neprieči

sa zmyslu a účelu uvedeného zákona. Jediným oprávneným subjektom, ktorý môže určiť a prípadne
znížiť výšku uplatňovaného nároku v zmysle § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. aj pod hornú hranicu
uplatneného nároku, ktorou je úhrn poistných plnení je poisťovateľ. Ústavný súd uznesením z 25. mája
2021 sp. zn. IV. ÚS 281/2021 odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu z
11.12.2019 sp. zn. 4Obdo/84/2018. Z jeho záveru vyplýva, že „najvyšší súd sa neobmedzil na výlučné

použitie jazykového výkladu a doplnil ho historickým výkladom, porovnaním súčasného znenia zákona
s predchádzajúcou právnou úpravou, ktorá bola čiastočne prevzatá. Posudzovaný nárok na regresnú
náhradu posúdil aj v širších súvislostiach právneho poriadku, odlíšil ho od náhrady škody a zmluvnej
pokuty, s ktorými právny poriadok často spája moderačné právo súdu. Finálny záver o nemožnosti
aplikovania sudcovského moderačného práva na regresnú náhradu sa ústavnému súdu nejavil byť

nesúrodým prvkom v tomto odvetví právneho poriadku“.

11.1 Zároveň súd konštatoval, že napriek tomu, že nie je oprávnený v tomto konaní použiť ust. § 450
Občianskeho zákonníka, nejaví sa súdu tento regres, teda to, čo požaduje žalobca od žalovaného za
neprimerané, a to s poukazom na vedenie motorového vozidla pod vplyvom návykovej látky.

11.2 Uviedol, že zmyslom povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla je okrem zabezpečenia náhrady škody poškodenému, i poistenie
zodpovednosti zodpovedných subjektov proti následkom zvýšeného rizika spojeného s prevádzkou
motorových vozidiel. Postihové právo poisťovateľa proti poistenému je zvláštnym, originálnym nárokom,
ktorý nie je nárokom na náhradu škody vzniknutej poškodenému proti tomu, kto škodu spôsobil.

Predpokladom jeho vzniku je skutočnosť, že poisťovateľ plnil poškodenému z dôvodu vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a z tohto dôvodu poskytol poistné
plnenia poškodenému. Poistenie sa vzťahuje na povinnosť poisteného nahradiť škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, za podmienok vyplývajúcich z § 12 zákona č. 381/2001 Z.z.. Regresný
nárok poisťovne nemá povahu práva na náhradu škody, lebo je originálnym právom poisťovateľa voči

poistenému, preto vylučuje aplikáciu ustanovenia § 450 OZ, ktorého zmyslom je zníženie náhrady škody
z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

12. Pokiaľ žalovaný namietal mieru spoluzavinenia poškodenej, napriek tomu ako už bolo vyššie
uvedené, že súd nie je oprávnený znížiť výšku žalovanej sumy, pretože nie je predmetom konania

v danom prípade náhrada škody, ale osobitný nárok poisťovne (regresný) na náhradu plnenia,
ktoré vyplatila poškodenej, súd uviedol, že v trestnom konaní nebolo konštatované spoluzavinenie
poškodenej.

13. S poukazom na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít súd žalobe žalobcu vyhovel a žalovanému

uložiť povinnosť tak, ako je to uvedené vo výroku I. tohto rozsudku.

14. Po citácii ust. § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 OZ, súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 43.567 € odo dňa 04.05.2023, t. j. odo dňa
nasledujúceho po zaplatení sumy 100 € zo strany žalovaného, ktorú žalovaný zaplatil dňa 03.05.2023,

keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením záväzku.

15. K možnosti úhrady plnenia formou splátok po konkretizácii dôvodov žalovaného na takúto formu
plnenia súd uviedol, že umožnenie žalovanému zaplatenie peňažného plnenia v splátkach je vždyzásahom do práva oprávneného na reálne dosiahnutie priznaného plnenia v primeranom čase. Takýto
zásah je vyvážený právom povinného na zachovanie dôstojných životných podmienok, pričom finančná
situácia žalovaného nie je jediným kritériom pre rozhodnutie súdu o povolení uhrádzať priznané peňažné

plnenie v splátkach. Pri stanovení výšky splátok je preto potrebné prihliadať nielen na majetkové pomery
žalovaného,aleajnavýškupriznanéhoplneniaanaochranuprávazáujmovžalobcu,teda,čizdržanímv
plnení súdom priznaného nároku nebudú nad primeranú mieru alebo bezdôvodne dotknuté jeho záujmy.

16. Súd poznamenal, že žalovaný v konaní pred súdom nepredložil a ani neoznačil žiadny dôkaz

na preukázanie svojich tvrdení o svojej finančnej a osobnej situácii. Svoje tvrdenia, ktoré podľa neho
odôvodňujú povolenie splatiť žalobcovi priznané plnenie v splátkach, tak nijako nepreukázal. Súd
zdôraznil,žežalovanýužvpodanomodporežiadal,abymusúdumožnilvprípade,akbudezaviazanýna
zaplatenie dlžnej sumy, zaplatiť dlžnú sumu v mesačných splátkach, avšak do spisu nepredložil listinné
dôkazy na preukázanie týchto tvrdení a neurobil tak ani do pojednávania súdu dňa 14.01.2025, pričom
žalovaný je v konaní od začiatku zastúpený právnym zástupcom, ktorému splnenie takejto povinnosti

musí byť zo svojej profesijnej činnosti známe. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že nebol
preukázaný žiadny dôvod, pre ktorý by bolo dôvodné žalovanému povoliť splniť žalobcovi priznané
peňažné plnenie v splátkach. Žalovanému však nič nebráni, aby po právoplatnosti tohto rozhodnutia sa
obrátil priamo na žalobcu so žiadosťou o poskytnutia splátkového kalendára.

17.1 O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1,2, § 262 ods. 1,2 CSP a konštatoval, že v
prejednávanej veci nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočnosť prípadu (§
257 CSP), pre ktoré by úspešnej strane v konaní nepriznal nárok na náhradu trov konania. Žalovaný v
konaní navrhol nepriznať úspešnej strane v konaní náhradu trov konania.
17.2 V súvislosti s požiadavkou žalovaného na nepriznanie náhrady trov konania protistrane aj pre

dôvody hodné osobitného zreteľa súd poznamenal, že ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku
od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256
ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.
Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí
zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.

Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na
náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri na pr. R 34/1982). Zákon
pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie
dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného

zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu
prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3
MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné

pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné
interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trováchkonania.Kdôvodomhodnýmosobitnéhozreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonania
alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto
konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky,

či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré
by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III.
ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález
Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000).
17.3 Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi

stranami (nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že
strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je
lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými
slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.
17.4 Žalovaný v tomto konaní bol už od začiatku tohto konania zastúpený právnym zástupcom,

pričom žalovaný prostredníctvom zástupcu v súvislosti s aplikovaním ust. § 257 CSP poukázal iba na
skutočnosť, že žalovaný je nemajetný, má iba vedľajší pracovný pomer a stará sa o matku vyššieho
veku. V kontexte uvedeného súd dospel k záveru, že zákonné podmienky pre aplikáciu ust. § 257 CSP
v danom prípade naplnené nie sú.18.1 Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP
a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal

mu právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, alternatívne navrhol zrušiť napadnutý rozsudok
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Za predpokladu, že odvolací súd
dospeje k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku navrhol zmeniť napadnutý rozsudok vo
výroku II. o trovách konania tak, že právo na náhradu trov konania neprizná žiadnej zo sporových strán
a žalovanému prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania. Rovnako navrhol, aby odvolací súd

zmenil napadnutý rozsudok tak, že povolí plniť žalobcovi priznanú istinu vrátane príslušenstva formou
splátok vo výške 100 € mesačne splatných k 20. dňu v mesiaci, počnúc prvou splátkou splatnou 20. dňa
v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v ktorom rozhodnutie vo veci samej nadobudne právoplatnosť.
18.2 Žalovaný zastáva názor, že konajúci súd vo veci rozhodol nielen predčasne, ale aj nesprávne,
v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie nezákonné. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal
z rozhodnutí, ktoré označil za ustálenú rozhodovaciu prax, žalovaný uviedol, že existujú aj iné

rozhodnutia vyšších súdnych autorít, zastávajúcich celkom opačný názor. Poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR zo dňa 30.11.2021 sp. zn. III.ÚS 90/2021, v ktorom ústavný súd vyslovil
názor, že sa nemôže stotožniť s argumentáciou, podľa ktorej jediným oprávneným subjektom, ktorý
môže určiť a prípadne znížiť výšku uplatňovaného nároku v zmysle ustanovenia § 12 zákona č.
381/2001 Z.z. je poisťovateľ, nie súd. Uvedený prístup jednoznačne naráža na garancie doktrinálne

zakotvené v namietaných referenčných normách. Taký výklad ustanovenia § 12 ods. 1 písm. g) zákona
o povinnom zmluvnom poistení, ktorý by neumožňoval preskúmať správnosť postupu poisťovne, by
nebol spravodlivý, pretože by bolo celkom na úvahe poisťovne, akú sumu uplatní, či zohľadní alebo
nezohľadní, napr. eventuálne spoluzavinenie, resp. iné relevantné okolnosti a dôvody hodné osobitného
zreteľa. Ústavný súd k uvedenému dodal, že je to práve otázka proporcionality, ktorú je potrebné

skúmať zo strany všeobecného súdnictva, pričom uplatnenie regresu jednoznačne musí byť zo strany
poisťovateľa riadne zdôvodnené. Povinnosťou účastníkov právneho vzťahu je dodržiavať zákonné
a zmluvné záväzky, no súčasne musia všetci zainteresovaní konať férovo. Pokiaľ mierne oneskorenie
nespôsobí žiaden negatívny následok a k danej situácii pristúpia dôvody hodné osobitného zreteľa
(nevedomosť o škode, vážne zranenie manželky a jej následné onkologické ochorenie, akútne starosti

s tým spojené), nesmie ich súd opomenúť. Právo v sebe musí mať aj aspekt empatie, pričom priznávanie
obdobných nárokov ako v posudzovanej veci môže často narážať na samu podstatu dobrých mravov.
Z citovaného nálezu ústavného súdu je zrejmé, že právomoc súdu primerane znížiť výšku regresného
nároku poisťovne z poistného plnenia je daná, inak by mohlo dôjsť k úplne autoritatívnemu postaveniu
poisťovne v otázkach určenia výšky a vyplatenia poistného plnenia a následne regresného nároku.

Žalovaný zároveň poukázal na to, že aj priamo zo zákonného znenia § 12 ods. 1 zákona č. 381/2001
Z.z. vyplýva, že poisťovateľ má právo na plnenie alebo jeho časti. Vyplýva teda, že poisťovateľ nemá
automaticky nárok na celú výšku poistného plnenia.
18.3 Zároveň namietal záver súdu vo vzťahu k posúdeniu spoluzavinenia poškodenej. Uvedené
konštatovanie súdu, a to že v trestnom konaní nebolo konštatované spoluzavinenie poškodenej

je nejednoznačné a značne zovšeobecnené. Na základe takejto úvahy nie je možné dospieť
k jednoznačnému záveru, aké spoluzavinenie má súd na mysli. Či sa má jednať o spoluzavinenie
poškodenej na vzniku dopravnej nehody alebo na vzniku škodovej udalosti, alebo spoluzavinenie
poškodenej na svojich zraneniach. Na rozdiel od úvahy súdu zastáva názor, že poškodená má značné
spoluzavinenie na svojich zraneniach, ako aj na škode, ktorá jej vznikla, a to z dôvodov, ktoré uviedol

v podanom odpore. Spoluzavinenie poškodenej na jej zraneniach a na škode, ktorá jej vznikla, má
priamy dopad aj na poistné plnenie a regresný nárok poisťovne. To, že poisťovňa sa rozhodla určitým
spôsobom vyplatiť poškodenej poistné plnenie v určitej výške je vec poisťovne. Neznamená to však, že
takáto výška poistného plnenia bola aj opodstatnená a primeraná. Poškodená kiež by bola nenastúpila
do jeho motorového vozidla, alebo ak by bola aspoň pripútaná bezpečnostným pásom, čo je zároveň

aj povinnosťou spolujazdca, tak by bola neutrpela zranenia vôbec alebo v značne zníženej miere.
Zároveň zastáva názor, že určenie miery spoluzavinenia poškodenej na jej zraneniach a na škode jej
vzniknutej je elementárnou otázkou pre určenie výšky poistného plnenia a následne regresného nároku
poisťovne, ktorou sa súd, dá sa povedať, absolútne nezaoberal, o to viac, že súdom priznaná výška
regresného nároku poisťovne je priam astronomická. Aj napriek tomu, že súd sa vyslovil vo vzťahu

k modifikácii výšky regresného nároku poisťovne, že sa jedná o ustálenú súdnu prax, má za to, že
neexistuje jednotný právny záver, o čom svedčí aj aktuálne konanie na Súdnom dvore Európskej únie
o prejudiciálnej otázke, ktorá je zapísaná pred Súdnym dvorom EÚ ako C-29/25, ktorú inicioval Krajský
súd v Prešove uznesením zo dňa 03.12.2024 vo veci sp.zn. 13Co/18/2024. Stotožňuje sa s právnymizávermivyslovenýmivnálezeústavnéhosúdu,žesúdmávkompetenciipreskúmavaťnielendôvodnosť,
ale aj výšku regresného nároku poisťovateľa.
18.4 Nestotožnil sa ani s výrokom rozhodnutia súdu o trovách konania a poukázal na to, že jeho

majetkové pomery vyplývajú z trestného spisu, ktorý bol predmetom dokazovania aj v tomto konaní.
Domnieval sa, že jeho osobné a majetkové pomery sú súdu dobre známe a túto nepovažoval za spornú
otázku. Poukázal na to, že žalobca je obchodná spoločnosť s niekoľkomiliónovým základným imaním,
kým on je obyčajný občan s podpriemerným príjmom. Myslí si, že žalobca reálne nepocíti, ak mu súd
neprizná náhradu trov konania, kým on rozhodne áno z dôvodov, ktoré uviedol v podanom odpore.

Vzhľadom na jeho majetkové pomery a okolnosti prípadu, najmä spoluzavinenie poškodenej na jej
zraneniach a na škode jej vzniknutej sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto bolo potrebné
aplikovať ust. § 257 CSP. Zároveň súd nesprávne rozhodol, ak mu nepovolil splácať sumu súdom
priznanú žalovanej v splátkach. Žalobcovi priznaný peňažný nárok je neproporcionálny k individuálnym
okolnostiam prípadu, ako aj to, že súd, keď už nie z iných dôvodov, tak aspoň vzhliadnuc na jeho osobné
a majetkové pomery mu mal povoliť splácať nárok po splátkach tak, aby nedošlo k neprimeranej tvrdosti.

Žalovanú sumu považuje za prehnanú, avšak v prípade akejkoľvek priznanej výšky by mal súd vzhľadom
na jeho osobné a majetkové pomery a okolnosti prípadu povoliť mu splácať nárok v primeraných
mesačných splátkach.

19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi

závermi žalovaného. Vychádzajúc z ust. § 4 zákona o povinnom zmluvnom poistení v prípade
kumulatívneho splnenia všetkých zákonných predpokladov je žalobca povinný vyhovieť žiadosti
o vyplatenie poistného plnenia. Preto opakovane zdôrazňuje, že zákon nedáva žalobcovi žiaden
priestor pre vlastné posúdenie prípadu a tento je povinný vyhovieť subjektu (poškodenej), ktorý
naplnil zákonné predpoklady. Dôležitosť absencie voľnej úvahy zo strany žalobcu ako poisťovateľa

zvýrazňuje princíp právnej istoty a princíp predvídateľnosti. Pokiaľ by žalobca mal v tejto veci možnosť
ľubovoľne rozhodovať, či škodu uhradí alebo nie, prípadne v akej výške, ohrozil by sa celý systém
povinného zmluvného poistenia. Žalobca preto vyplatil preukázané nároky vyplývajúce z poškodenia
zdravia poškodenej. Zároveň zdôraznil, že v trestnom konaní nebolo konštatované spoluzavinenie
poškodenej osoby. Ak neexistujú dôkazy o tom, že poškodená sa akýmkoľvek spôsobom podieľala

na vzniku škody, niet právneho dôvodu na zníženie, resp. na odmietnutie náhrady z povinného
zmluvného poistenia. Ohľadom rozsahu viazanosti civilného súdu závermi trestného konania poukázal
na právny názor vyplývajúci z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 29.5.2014 sp.zn. III. ÚS 507/2013.
Totožné závery zaujal najvyšší súd aj v uznesení sp.zn. 8Cdo/82/2018 zo dňa 29. novembra 2018.
V neposlednom rade je dôležité spomenúť fakt, že vedenie motorového vozidla pod vplyvom návykovej

látky je v zákone považované za obzvlášť závažné porušenie pravidiel cestnej premávky. Zákon o
povinnom zmluvnom poistení uvádza túto okolnosť ako jednu z prvých možných príčin, ktoré môžu
viesť k postihu poisteného. Rovnako tak prítomnosť alkoholu za volantom predstavuje výluku z plnenia
prakticky všetkých komerčných poistení, ktoré sú na poistnom trhu uvádzané. Stotožnil sa preto so
záverom súdu prvej inštancie vysloveným v bode 38. a 39. daného rozsudku. Poukázal na to, že

súd sa jednotlivými námietkami náležite zaoberal a v napadnutom rozhodnutí uviedol, na základe
akých dôkazov a právnych predpisov dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. Žalovaný toto rozhodnutie
žiadnym spôsobom nevyvracia len opakuje námietky, ktoré už boli posúdené súdom prvej inštancie
a považuje ich za neopodstatnené. Zároveň poukázal na platnú procesnoprávnu úpravu, ktorou sa
upravuje rozhodovanie súdu o predloženej žalobe. CSP obsahuje také procesné pravidlá, ktoré sú

spôsobilé dosiahnuť charakter moderného civilného procesu. Je zrejmé, že žalovaný porušil dopravné
predpisy a spôsobil poškodenej rozsiahle zranenia, pričom základným účelom právnych noriem bolo
uspokojiť nárok poškodenej nie ho spochybňovať. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu.

20. Žalovaný v odvolacej replike sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu uvedenou vo vyjadrení
k odvolaniu. Poukázal na to, že poškodená sa výzvou na úhradu zo dňa 6.7.2022 dožadovala náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 71.092,97 € a žalobca svojim vlastným uvážením
jednostranne modifikoval výšku uplatneného nároku poškodenej a vyplatil poistné plnenie v sume

43.667 €. Preto nemôže obstáť argumentácia žalobcu, že zákon mu nedáva žiaden priestor pre
vlastné posúdenie prípadu, čo vyplýva aj z vyššie uvedenej skutočnosti o jednostrannej modifikácií
poškodenou uplatneného nároku žalobcom. Zotrval preto na svojej odvolacej argumentácii o možnosti
súdu modifikovať uplatnený nárok žalobcu.21. Žalobca v odvolacej duplike konštatoval, že žalovaný si zamieňa voľnú úvahu žalobcu s kontrolou
správnosti uplatnených nárokov. Je v praxi zaužívané, že poisťovateľ vykonáva odbornú kontrolu

predložených nárokov vrátane rozsahu a kvality zdravotnej dokumentácie. Žalobca teda nepostupoval
podľa svojich subjektívnych preferencií, ale vykonal konzultácie s odborným lekárom z odvetia chirurgie
a traumatológie, aby zistil, či uplatnené nároky poškodenej zodpovedajú skutočnému stavu a či je možné
ich priznať v súlade so zákonom. Nejednalo sa teda o voľnú úvahu žalobcu, keďže bodové rozpätie
vychádzalo z príslušných právnych predpisov. Zároveň upozornil, že výpočet zdravotných ťažkostí

poškodenej nie je konečný, pretože poškodená má nárok, aby si trvalý následok nechala po dvoch
rokoch opätovne posúdiť a prehodnotiť.

22. Odvolacia duplika žalobcu bola žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu doručená dňa
24.04.2025. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného

nie je možné vyhovieť.

24. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1
CSP v tomto rozsahu potvrdil.

25. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17.06.2025 o 8.55 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 10.06.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

26. Žalovaný namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP, t. j. súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

27. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

28. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani

nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, §
193 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená

ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

29. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia §
191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového

stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho
rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

30. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného nemali
vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.31. Žalovaný vo svojom odvolaní (v jeho podstatnej časti) len zopakoval a podrobnejšie rozviedol svoje
námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia súd prvej inštancie dôsledne vyporiadal aj s tým, prečo na ne neprihliadol.

32. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel
k vyššie uvedeným záverom s poukazom na zistený skutkový stav, príslušné zákonné ustanovenia, ktoré
aplikoval v prejednávanej veci a rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít a odôvodnenie rozsudku
dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky žalovaného, keďže boli už uplatnené v konaní pred súdom

prvej inštancie.

33. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného
odvolací súd uvádza nasledovné:

34. Predmetom sporu je nárok žalobcu voči žalovanému ako poistenému, na náhradu poistného plnenia,

ktorézanehovyplatilzdôvoduškodyspôsobenejprevádzkoumotorovéhovozidlazdôvodu,žežalovaný
viedol motorové vozidlo pod vplyvom návykovej látky vychádzajúc z ust. § 12 ods. 1 písm. a/ zák. č.
391/2001 Z.z..

35. Odvolací súd konštatuje, že v konaní o uloženie povinnosti zaplatiť poisťovateľovi náhradu poistného

plnenia (§ 12 zák. č. 381/2001 Z.z.) má žalobca (poisťovateľ) povinnosť tvrdenia v tom, že za poistníka
(žalovaného) vyplatil poistné plnenie z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Na
túto jeho povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy, preukazujúce tvrdené skutočnosti;
žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že v prípade, na ktorý sa vzťahuje § 12 zák. č. 381/2001
Z. z., poskytol poistné plnenie poškodenému, ktorému vznikla škoda prevádzkou motorového vozidla.

Pokiaľ to preukázal, uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.

36. V tomto konaní nebolo spornou skutočnosťou, že žalobca za žalovaného vyplatil poistné plnenie
z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, a to p. G. vo výške 43.667 €, z ktorej
predmetom konania je suma 43.567 €.

37. Podstatou odvolacích námietok žalovaného bol
i/ jeho nesúhlas so záverom súdu, že súd rozhodujúci o nároku poisťovateľa v zmysle § 12 zák. č.
381/2001 Z.z. nemôže skúmať a pri rozhodovaní o nároku prihliadať na to, či výška sumy uplatneného
nároku je v súlade so všeobecnou právnou zásadou proporcionality a že jediným oprávneným subjektom

je poisťovateľ,
ii/ nesprávne právne posúdenie, nakoľko súd neprihliadol na žalovaným tvrdenú spoluvinu poškodenej
na škode,
iii/ nesúhlas žalovaného, ak súd pri rozhodnutí o trovách konania neaplikoval ust. § 257 CSP,
iv/ súd nevyhovel žiadosti žalovaného v spôsobe splnenia súdom uloženej povinnosti a neumožnil mu

úhradu dlžnej sumy formou splátok vo výške 100 €.

38. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa s každou v odvolaní vznesenou námietkou
dôkladne vysporiadal, a pri svojom rozhodnutí prihliadal na ustálenú súdnu prax vyšších súdnych autorít.

39. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, na ktoré poukazuje
a ktoré na tomto mieste neopakuje.

40. Vo vzťahu k odvolacej námietke i/ a ii/ týkajúcej sa ne/správnosti aplikácie ustálenej rozhodovacej
praxe odvolací súd dopĺňa, že súd sa s uvedenou odvolacou námietkou vysporiadal v bodoch 31. až

39. odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

41. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti dodáva, že
z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že regresný nárok poisťovne proti
poistenému nie je možné stotožniť s nárokom na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka, ale

sa naň vzťahuje priamo osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 381/2001 Z.z. ako lex specialis,
ktorý má pri aplikácii prednosť. Zo žiadneho ustanovenia tohto právneho predpisu nevyplýva možnosť
odvodenia práva súdu znížiť požadovanú náhradu poistného plnenia. Citovaný zákon ponecháva
uplatnenie tohto špecifického nároku výlučne na poisťovni, pričom z právneho hľadiska je ohraničenýiba výškou vyplateného poistného plnenia (§ 12 ods. 3 zák. č. 381/2001 Z.z. v znení do 31.07.2024)
a hypotézou právnej normy. Žiadne ustanovenie podrobnosti uplatnenia tohto nároku poisťovateľom
nelimituje.

42. Zmyslom povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla je okrem zabezpečenia náhrady škody poškodenému, i poistenie zodpovednosti
zodpovedných subjektov proti následkom zvýšeného rizika spojeného s prevádzkou motorových
vozidiel. Postihové právo poisťovateľa proti poistenému je zvláštnym, originálnym nárokom, ktorý nie

je nárokom na náhradu škody vzniknutej poškodenému proti tomu, kto škodu spôsobil. Predpokladom
jeho vzniku je skutočnosť, že poisťovateľ plnil poškodenému z dôvodu vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a z tohto dôvodu poskytol poistné plnenie poškodenému.
Poistenie sa vzťahuje na povinnosť poisteného nahradiť škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, za podmienok vyplývajúcich z § 12 zákona č. 381/2001 Z.z.. Regresný nárok poisťovne nemá
povahu práva na náhradu škody, lebo je originálnym právom poisťovateľa voči poistenému, preto

vylučuje aplikáciu ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka, ktorého zmyslom je zníženie náhrady
škody z dôvodov hodných osobitného zreteľa (NS SR sp. zn. 6Cdo 5/2022 zo dňa 28.02.2024).

43. V danej veci žalobca ako poisťovateľ vyplatil z dôvodu poistnej udalosti poškodenej spolu sumu
43.667 € a podanou žalobou sa žalobca domáhal titulom regresu zaviazať žalovaného na uhradenie

sumy 43.567 €, teda ním žalobou požadovaná náhrada poistného plnenia túto sumu nepresiahla.

44. Súd pri rozhodovaní o výške sumy uplatneného nároku poisťovateľom nerozhoduje v súlade
so všeobecnou právnou zásadou proporcionality, jediným oprávneným subjektom, ktorý môže určiť
alebo znížiť výšku uplatneného nároku v zmysle § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. aj pod hornú hranicu

uplatnenéhonároku jepoisťovateľ.Vzhľadomnato,žetentošpecifickýnárokniejenárokomnanáhradu
škody, nemôže súd rozhodovať ani o spoluzavinení poškodenej na vzniknutej škode.

45. V aplikačnej praxi všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu, existujú rozhodnutia v prospech
kladnej ako aj v prospech zápornej odpovede na spornú otázku. Formulácia použitá žalovaným v

podanom odvolaní je obdobná ako záver Ústavného súdu SR o prípustnosti zníženia náhrady vyslovený
v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 90/2021 zo dňa 30.11.2021, na ktoré žalovaný aj poukázal.

46. Proti oprávneniu súdu znížiť regresnú náhradu sa vyslovil najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4 Obdo
84/2018 z 11.12.2019, publikovanom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 64/2020,

kde uviedol, že „súd rozhodujúci o nároku poisťovateľa v zmysle § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. nemôže
skúmať a pri rozhodovaní o nároku prihliadať na to, či výška sumy uplatneného nároku poisťovateľom
proti poistníkovi resp. poistenému je v súlade so všeobecnou právnou zásadou proporcionality a neprieči
sa zmyslu a účelu uvedeného zákona. Jediným oprávneným subjektom, ktorý môže určiť a prípadne
znížiť výšku uplatňovaného nároku v zmysle § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. aj pod hornú hranicu

uplatneného nároku, ktorou je úhrn poistných plnení je poisťovateľ“. V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že ústavná udržateľnosť uvedeného rozsudku, na ktorý poukázal súd prvej inštancie ako aj
teraz odvolací súd, bola predmetom posudzovania zo strany ústavného súdu, ktorý v uznesení sp. zn. IV.
ÚS 281/2021 z 25. mája 2021 konštatoval, že finálny záver najvyššieho súdu o nemožnosti aplikovania
sudcovského moderačného práva na regresnú náhradu poisťovateľa nie je možné označiť za svojvoľný

(arbitrárny), pričom najvyšším súdom poskytnutý výklad textu § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. vychádzal
takzporovnaniapredchádzajúcejprávnejúpravyajehosúčasnéhoznenia,akoajzúmysluzákonodarcu
vyjadreného v dôvodovej správe.

47. Totožný právny záver o posúdení regresného nároku ako osobitného nároku poisťovateľa a

nemožnosti oprávnenia súdu moderovať jeho výšku, vyplýva aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu
sp. zn. 9Cdo/2/2021 zo dňa 30.01.2023 a sp. zn. 9Cdo/151/2021 zo dňa 24.05.2023. K uvedenému
záveru sa priklonil najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/5/2022 zo dňa 28.02.2024.

48. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. I.ÚS 585/2023 zo dňa 09.11.2023 (bod 19) uviedol, že: „Pokiaľ

ide o nález iného senátu ústavného súdu, konkrétne č. k. III. ÚS 90/2021 z 30. novembra 2021, je
potrebné súhlasiť so sťažovateľkou, že v ňom je prezentovaný odlišný názor, podľa ktorého nie je
spravodlivý taký výklad § 12 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., ktorý by súdu neumožňoval preskúmať
správnosť postupu poisťovateľa pri určení výšky regresnej náhrady. Samotný ústavný súd už viackrátjudikoval, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.
PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II.

ÚS 80/99). Opakovane pritom zdôrazňuje, že odlišná rozhodovacia činnosť všeobecných súdov v
identických, resp. obdobných prípadoch je bez toho, aby sa dala rozumne odôvodniť, nepochybne
nežiaduca. Je preto prirodzené, že ústavný súd ako autor formulovaných právnych názorov ich má i sám
ako orgán ochrany ústavnosti rešpektovať. Aj s ohľadom na dosiaľ uvedené považuje I. senát ústavného
súdu predmetný záver obsiahnutý v náleze sp. zn. III. ÚS 90/2021 za ojedinelý, ktorý sa ani náznakom

nevysporiadava a nereflektuje predchádzajúce judikatúrne závery najvyššieho súdu a ústavného súdu
a k svojmu odklonu v tejto otázke neposkytuje žiadne vysvetlenie.

49. Pokiaľ teda súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí aplikoval závery rozhodnutia R 64/2020,
rozhodol tak v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít, a nie je dôvodné
mu vytýkať v tejto otázke nesprávne právne posúdenie veci. Bez právneho významu na prejednávanú

vec je konanie na SD EÚ o prejudiciálnej otázke, nakoľko uvedená právna otázka je ustálená súdnymi
autoritami súdov SR a prípadné rozhodnutie o prejudiciálnej otázke by nebolo právne záväzné v tu
prejednávanej veci.

50. S vyššie uvedeným záverom úzko súvisí aj možnosť súdu v spore podľa ust. § 12 zák. č. 381/2001

Z.z. posudzovať otázku spoluzavinenia poškodenej na vzniku škody (na jej zraneniach).

51. Nakoľko predmetom sporu nie je náhrada škody voči žalovanému vzniknutej poškodenej proti tomu,
kto škodu spôsobil, ale postihové právo poisťovateľa proti poistenému, ktoré je zvláštnym a originálnym
nárokom, ktorý žalobcovi (poisťovni) vznikne po splnení zákonom stanovených podmienok, je na úvahe

samotnej poisťovne, či si voči poistenému uplatní tento regresný nárok v celom rozsahu alebo iba v jeho
časti, a preto nemožno v tomto spore posudzovať otázku spoluzavinenia poškodenej, či už na vzniku
dopravnej nehody resp. na vzniku škodovej udalosti alebo spoluzavinenie poškodenej na jej zraneniach.

52. Ako nenáležitú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného, že záver súdu o tom, že

v trestnom konaní nebolo konštatované spoluzavinenie poškodenej je neurčitý, nakoľko nie je zrejmé,
či sa má jednať o spoluzavinenie poškodenej na vzniku dopravnej nehody alebo na vzniku škodovej
udalosti alebo spoluzavinenie poškodenej na jej zraneniach.

53. Odvolací súd nad rámec toho, že v predmetnom konaní nemožno pristúpiť k posúdeniu

spoluzavinenia poškodenej na jej vzniknutej škode, poznamenáva, že vychádzajúc z obsahu
pripojeného trestného spisu Okresného súdu Trebišov sp. zn. 5T/60/2021, ktorého súčasťou je aj
vyšetrovací spis ORPZ v Trebišove ČVS: ORP-97/1-VYS-TV-2021 a znalecký posudok AutoCrash
s.r.o. č. 5/2021 je zrejmé, že bezprostrednou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy
vodiča – žalovaného za nepriaznivých rozhľadových pomerov a pod vplyvom návykovej látky. Súčasťou

trestného spisu bol aj znalecký posudok MUDr. Popaďáka č. 43/2021, ktorý vyslovil svoj záver o tom, či
poranenia poškodenej zodpovedajú okolnostiam dopravnej nehody. Žalovaný navyše v trestnom konaní
uznal vinu, preto sa dokazovanie v rozsahu uznania viny nevykonalo. Pokiaľ preto súd prvej inštancie
konštatoval, že v trestnom konaní sp. zn. 5T/60/2021 nebolo konštatované spoluzavinenie poškodenej,
tento záver možno vztiahnuť jednak na spoluzavinenie poškodenej na vzniku dopravnej nehody resp. na

vzniku škodovej udalosti ako aj spoluzavinenie poškodenej na jej zraneniach, a to z dôvodu, že žalovaný
uznal vinu v plnom rozsahu.

54. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie, ak dlžnú sumu neumožnil žalovanému uhrádzať formou
splátok vo výške 100 €.

55. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, umožnenie žalovanému zaplatenie peňažného plnenia
v splátkach je vždy zásahom do práva oprávneného na reálne dosiahnutie priznaného plnenia v
primeranom čase. Takýto zásah je vyvážený právom povinného na zachovanie dôstojných životných
podmienok, pričom finančná situácia žalovaného nie je jediným kritériom pre rozhodnutie súdu o

povolení uhrádzať priznané peňažné plnenie v splátkach. Pri stanovení výšky splátok je preto potrebné
prihliadať nielen na majetkové pomery žalovaného, ale aj na výšku priznaného plnenia a na ochranu
práv a záujmov žalobcu, teda, či zdržaním v plnení súdom priznaného nároku nebudú nad primeranú
mieru alebo bezdôvodne dotknuté jeho záujmy.56. Okrem toho, že žalovaný v spore nepreukázal svoje majetkové pomery, ktoré by odôvodňovali
možnosť úhrady dlžnej sumy formou splátok po 100 €, odvolací súd konštatuje, že žalovaný by takýmto

spôsobom dlžnú sumu 43.567 € uhrádzal skoro 45 rokov, čo by pre žalobcu neznamenalo reálnu úhradu
dlžnej sumy v primeranom čase.

57. Odvolací súd poznamenáva, že žalovaný okrem jedinej splátky 100 € dňa 03.05.2023 neuhradil
žiadnu inú splátku, napriek tej skutočnosti, že vinu uznal a si je vedomý aj zdravotných problémov,

ktoré boli spôsobené poškodenej pri dopravnej nehode. Pokiaľ by žalovaný prejavil skutočnú a úprimnú
snahu uhradiť dlžnú sumu formou splátok, nič mu nebránilo už od mája 2023 takýmto spôsobom svoj dlh
postupne splácať, aj bez toho, aby takýto spôsob úhrady bol vyslovený výrokom súdneho rozhodnutia.

58. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov konania, ak dospel k záveru,
že v prejednávanom spore nie sú dané dôvody osobitného zreteľa, ktoré by boli dôvodom pre aplikáciu

ust. § 257 CSP.

59.Ust.§257CSPpredstavujeodchýlkuodzásadyzodpovednostizavýsledok(§255CSP)aodzásady
za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).

60. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne
splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti.

61.Dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,anivýnimočnéokolnostizákonbližšienešpecifikuje.Výkladtýchto
podmienok ponecháva na súdnu prax. V zmysle už ustálenej judikatúry nemožno § 257 CSP považovať

za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.

62. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej
procesnej situácii, tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie.
Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy
nie sú dané dôvody.

63. K aplikácii ust. § 257 CSP dochádza aj z aspektov sociálnych a okolnosti hodné osobitného zreteľa
sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov
hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery
všetkých strán sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj
v konaní.

64. Z uvedeného vyplýva, že dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú buď v dôvodoch na strane
sporu alebo v okolnostiach prejednávaného sporu.

65. Aplikácia vyššie citovaného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch

a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

66. Pokiaľ žalovaný dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi
videl vo svojej nepriaznivej finančnej situácií, teda v dôvodoch na strane sporu, odvolací súd sa
stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že tieto neodôvodňujú aplikáciu ust. § 257 CSP.

67. V danom prípade neboli zistené také dôvody na strane sporu - žalovaného, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie trov konania žalobcovi.

68. Súd svoje úvahy, ako dospel k záveru, že nepriaznivá finančná situácia žalovaného neodôvodňuje

nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s týmito
úvahami sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje.69. Súd správne konštatoval, že žalovaný nepredložil žiadne dôkazy o svojej finančnej a osobnej situácii,
ktoré by boli dôvodom pre aplikáciu ust. § 257 CSP a použitie uvedeného ustanovenia neodôvodňuje ani
fakt, že strana nie je solventná alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila

je lepšia, ako je u protistrany.

70. Odvolací súd dopĺňa, že aj napriek odvolacej námietke žalovaného, že svoju finančnú situáciu
preukázal v trestnom konaní, táto nie je dôvodná, nakoľko v trestnom spise vrátane vyšetrovacieho
spisu sa žiadne dôkazy o finančnej situácii žalovaného nenachádzajú, okrem pracovného posudku

zo dňa 18.05.2021 a správy obce Nižný Žipov zo dňa 11.05.2021, ktorá v správe navyše uviedla, že
o majetkových pomeroch menovaného nemá žiadne vedomosti. Iba samotná skutočnosť, že žalovaný
tvrdil svoju nepriaznivú finančnú situáciu, nie je preukázaním tohto tvrdenia.

71. Odvolací súd záverom poznamenáva, že žalovaný ani v súvislosti so žiadosťou o oslobodenie
od súdneho poplatku za odvolanie nepredložil okrem samotného vyplneného tlačiva žiadne listiny

preukazujúce jeho nepriaznivú finančnú situáciu, ktoré by zároveň verifikovali správnosť údajov
uvedených v tlačive.

72. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, ako
vecne správny potvrdil.

73. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP.

74. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho

konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnému žalobcovi v plnom
rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie §
251 CSP.

75. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).