Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 26, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/77/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7924200482
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7924200482.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a

sudcov JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: práp. A. B. C., narodený
XX.XX.XXXX,bytomvD.E.,F.G.H.B.XX/XX,zastúpenýAdvokátskakanceláriaprof.JUDr.JánKlučka,
CSc,s.r.o.,sosídlomvKošiciach,KuPotoku4,IČO:54725542,protižalovanému:Slovenskárepublika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o
náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trebišov sp. zn.
14C/9/2024 zo dňa 21. januára 2025

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Trebišov č.k. 14C/9/2024 - 294 zo dňa 21. januára 2025

v napadnutých výrokoch I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.500 € do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a III. o náhrade trov konania.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) zhora označeným rozsudkom
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.500 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.
výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok) a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 6.500 € titulom
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla za obdobie od 06.02.2021 do 31.12.2023 porušením práva
Európskej únie (ďalej aj len „EÚ“) spočívajúcim vo výkone jeho práce nad zákonom povolený limit
pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 04.
novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“).

3.Žalobuskutkovoodôvodniltým,žeakopríslušníkHasičskéhoazáchrannéhozboruSRmáopakovane
nariaďovaný výkon práce v 16 resp. 17 hodinových denných zmenách, po ktorých nasleduje 7, resp. 8
hodinová služobná nočná pohotovosť na pracovisku (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn
takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Takéto rozvrhnutie
pracovných zmien podľa vnútroštátneho práva je rozporné s úpravou maximálneho pracovného času
garantovaného čl. 6 písm. b) smernice, v zmysle ktorého členské štáty majú povinnosť prijať opatrenia
na zabezpečenie toho, aby v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný

pracovný čas vrátane nadčasov v období 7 dní neprekročil 48 hodín. Žalovaný neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b/ smernice. Má za to, že porušenie tohto článku je
dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornúhranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú
úvahu, a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
EÚ (napr. C-429/09). Okrem toho pochybenie vidí aj v tom, že zákon nepovažuje služobnú pohotovosť

(nariaďovanú v noci) za súčasť týždenného pracovného času v zmysle Úniového práva. V prípade, že
počas tejto služobnej pohotovosti je vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim služobnej
pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Počas služobnej pohotovosti sa musí zdržiavať na pracovisku,
nesmie sa z neho vzdialiť a musí byť celý čas pripravený na vykonanie zásahu, a to do 1 minúty od
vyhlásenia. Táto skutočnosť sa v konečnom dôsledku prejavuje tak, že aj keď reálne (napr. v septembri

2023) strávil na pracovisku 240 hodín, v rámci fondu pracovného času mu bolo vykázaných len 160
hodín. V príčinnej súvislosti s vyššie popísaným porušením práva Únie, došlo k zásahu do jeho práva
na ochranu zdravia tým, že stratil možnosť odpočinku a regenerácie a zároveň aj do zásahu do jeho
práva na ochranu súkromia rodinného života, pretože ako otec troch maloletých detí a zároveň jediný
syn nemohol tráviť čas so svojimi najbližšími a venovať sa svojím záľubám. Žalobca tiež tvrdil, že
v danom prípade boli splnené podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej

Ministerstvom vnútra SR za porušenie jeho práva vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice, čo opiera
predovšetkým o rozhodnutie SD EÚ C-429/09 G. Fuß. Na podporu svojich tvrdení predložil výpis zo
systému jeho dochádzky do práce od 02/2021 do 12/2023.

4. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa čl. 7 druhá a tretia veta Ústavy SR, čl. 1 bod 2, 3, čl. 2

bod 1, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b) smernice, § 11, § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 85,
§ 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1, 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h), § 103 ods. 5 a § 122 ods. 1, 2 zák. č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej v texte len „ZoHZZ“) a dospel
k záveru o čiastočnej dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu v rozsahu 2.500 €.

5.1. Súd prvej inštancie sa najprv zaoberal otázkou vzťahu úniového a vnútroštátneho práva, pretože sa
predmet sporu týka práva Únie. V tejto súvislosti poukázal na čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 144 Ústavy SR a tiež na
čl. 3 CSP, v zmysle ktorých je súd viazaný medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú
prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa tak riadi zásadou prednosti a priameho účinku a

tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex oficio. Judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ESD) vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie
práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie
plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek

opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy alebo ohroziť reálne účinok komunitárneho
práva.
5.2. Žalovaný v konaní namietal (ne)existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti štátu
vyplývajúcej z práva EÚ a vznikom škody a vyjadril názor, že dĺžka referenčného obdobia v zmysle
právneho poriadku SR je rozvrhnutá do 6-mesačných období a v týchto predmetná smernica za obdobie

od 2/2021 - 12/2023 porušená nebola. Namietal tiež výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy.
5.3. Po analýze § 85 a 92 ZoHZZ a rozsudku Európskeho súdneho dvora C – 429/09, Fuß súd
prvej inštancie prisvedčil názoru žalobcu, že u neho došlo k porušeniu práva Európskej únie, a to
v dôsledku nesprávnej implementácie smernice, pretože zmieňované ustanovenia nepovažujú za
súčasť týždenného pracovného času služobnú pohotovosť hasičov, čím dochádza k pravidelnému

prekračovaniu maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času, a to v každom 4 - mesačnom
referenčnom období. Súd pritom nepovažoval za podstatné, či k takémuto prekročeniu došlo každý
mesiac alebo len raz. Na záver o porušení článku 6 písm. b) smernice nemá vplyv ani skutočnosť, že
žalovaný v zmysle článku 16 písm. b) smernice v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice
uplatnil na výpočet svojho priemerného pracovného času referenčné obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods.

1 druhá veta ZoHZZ), pretože podľa výsledkov dokazovania v spornom období žalobcov priemerný
služobnýčasviackrátmesačnepresiaholhranicu48hodín(zažalovanéobdobie35mesiacovtobolo22-
krát). Súd doplnil, že nesprávne prebratie smernice do ZoHZZ a jeho dodržiavanie Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom Slovenskej republiky, bez rešpektovania
smernice v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento vzťah priamo aplikovateľná v zmysle rozsudku C -

429/09 G. Fuß, nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade hasičov
zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantná žalovaným zdôrazňovaná potreba
rozlíšenia medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťouzamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere
žalobcu.
5.4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v tomto konaní si žalobca uplatnil nárok podľa ustanovení

upravujúcich náhradu nemajetkovej ujmy § 13 ods. 2 OZ, pričom podmienky sú dané vtedy, ak existuje
zásah ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení či ohrození
osobnosti fyzickej osoby, jej fyzickej a morálnej integrity (a/), neoprávnenosť tohto zásahu (b/) a
existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a jeho neoprávnenosťou (c/). Ako to bolo konštatované
aj v iných obdobných veciach, čl. 6 písm. b) smernice predstavuje právnu normu Európskej únie,

ktorá jednotlivcom priznáva práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi
(priamy účinok smernice). Prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej
je preto podľa súdu prvej inštancie splnená. Porušenie práva Únie je v predmetnej veci dostatočne
závažné, pretože je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti, z ktorej jasne
vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých
je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle

Smernice. Keďže žalobca v dotknutom období nepochybne pracoval nad stanovený limit v zmysle čl.
6 písm. b) Smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora. Žalobca bol v majetkovej sfére
ukrátený o čas odpočinku, ktorý mohol tráviť regeneráciou svojich psychických a fyzických síl, ako
aj budovaním vzťahov v rámci rodiny, prípadne širších vzťahov, keď tento čas musel tráviť výkonom
pracovnej pohotovosti nad rámec stanovený smernicou. Súd poukázal na to, že v tejto súvislosti už

bolo súdmi SR ustálené, že v zmysle slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej
sfére možno zabezpečiť len cez inštitút ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. OZ a nie cez inštitút
náhrady škody, čo bude platiť aj pre prípady porušenia práva jednotlivca garantovaného právom EÚ.
Súd pripomenul aj právny názor vyjadrený v rozsudku C - 429/09 G. Fuß bod. 62, že: „...štát musí, s
výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej

škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky
náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako
podmienkytýkajúcesaobdobnýchvnútroštátnychprostriedkovnápravy(zásadaekvivalencie)anemôžu
byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady
(zásada efektivity).“ Súd má za to, že aj vzhľadom na tieto skutočnosti, kritériá pre stanovenie výšky

náhrady musia byť analogické s úpravou ochrany osobnosti v Občianskom zákonníku, pričom je treba
zdôrazniť, že pod náhradu škody slovenský právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje.
Občiansky zákonník nevyžaduje pre úspešnosť uplatnenia práva na ochranu osobnosti zavinenie toho,
kto sa dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Zodpovednosť za zásah do
ochrany osobnosti sa preto nemôže nikdy vylúčiť dôkazom ospravedlniteľného omylu, predpokladom

zodpovednosti nie je ani vyvolanie následkov neoprávneného zásahu, stačí, že zásah bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené týmto ustanovením. Vychádzajúc z týchto kritérií, súd
prvej inštancie dospel k záveru, že podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13
ods. 2 OZ u žalobcu sú dané, nakoľko nesprávnym prebratím Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z.
o HaZZ, došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry žalobcu zo strany žalovaného tým, že

žalobca stratil čas na odpočinok, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas
upravený týmto ustanovením dodržaný.
5.5. Súd pri stanovení výšky náhrady za zásah žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu, a to práva na
odpočinok, súkromie a rodinný život, prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takýmto zásahom vznikla
a následky takýmto zásahom vyvolané, resp. následky, ktoré by takýto zásah bol spôsobilý vyvolať,

na okolnosti zásahu, ako aj na doterajšiu súdnu prax pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy.
Žalobca bol v skúmanom období, t.j. 02/2021 - 12/2023, čiže 35 mesiacov ukrátený o čas odpočinku,
ktorý by mohol tráviť regeneráciou svojich psychických a fyzických síl, ako aj budovaniu vzťahov v rámci
rodiny prípadne širších vzťahov, keď tento čas musel tráviť výkonom pracovnej pohotovosti nad rámec
stanovený Smernicou. Súd mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že tento stav trval

dlhodobo, pričom zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalobca z toho dôvodu nevie venovať svojej rodine
ani svojim koníčkom toľko času, koľko by si predstavoval. Zároveň súd považoval za nutné zdôrazniť,
že žalobca nemal dostatok času na oddych, ktorý je nesmierne potrebný vzhľadom na rizikovosť
jeho práce. Žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy (je hasičom so špecializáciou), ktoré
neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Jeho práca je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a

nenahraditeľná, preto je nevyhnutné, aby si žalobca mal možnosť po práci aj odpočinúť, venovať sa
svojim záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho
povolania. Súd zároveň poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalobca sa ako reprezentant hasičskéhošportu úspešne zúčastnil majstrovstiev sveta, kde reprezentoval Slovenskú republiku, pričom príprava
a tréningy prebiehali v čase jeho odpočinku.
5.6. K argumentácii žalovaného, že počas pracovnej pohotovosti žalobca nemusí byť aktívny, môže si

oddýchnuť, súd zdôrazňuje, že osobitne v prípade hasičov, súdny dvor túto otázku riešil v rozhodnutí
C-420/09 G. Fuß, keď potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
službe počas ktorej je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný
čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou. Nie je podstatné,
akým spôsobom žalobca vykonával služobnú pohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý

alebo aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť v stanovený čas k dispozícii
zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice je preto aj skutočnosť, že za
pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena (viď napr. aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2Co/20/2023 zo dňa 30.3.2023 bod 36 odôvodnenia, posledný odsek).
5.7. Súd považoval za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za posudzované obdobie sumu 2.500 €
berúc do úvahy súdmi priznanú výšku nemajetkovej ujmy v zásadnejších prípadoch zásahu do práva na

ochranu osobnosti spočívajúcich v porušení práva na súkromný a rodinný život a v prevyšujúcej časti
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
5.8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok
na ich náhradu žalobcovi v rozsahu 100 %, pretože výška priznania nemajetkovej ujmy je závislá od
úvahy súdu a žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe

úvahy súdu.

6.1. Proti tomuto rozsudku, okrem zamietavého výroku (výrok II.), v zákonnej lehote podal odvolanie
žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a navrhol, aby
odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a

prizná mu náhradu trov celého konania v rozsahu 100%. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že
smernica bola do nášho právneho poriadku transponovaná nesprávne, a že žalobcovi vznikla škoda.
Okrem toho namieta nepreskúmateľnosť rozsudku, nesprávne právne posúdenie veci a napokon i to,
že súd prvej inštancie nevychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a nevysporiadal sa
s jeho argumentáciou.

6.2. Súdu prvej inštancie vytýka, že nerozhodol o zmene žaloby, ktorú žalobca navrhoval vo svojom
podanízodňa03.12.2024,atonapriektomu,ževňomvychádzalzúplneodlišnéhoprávnehoposúdenia
veci,najmäčosatýkavýpočtovjehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasuvrámcinímoznačených
– nesprávnych referenčných období. Z uvedených dôvodov nemôže zaujať jednoznačné stanovisko
ktomu,čisúdpokračovalvkonaníopôvodnejžalobe,alebočipodanievyhodnotilakodoplneniepredtým

podanej žaloby. V takom prípade by to malo za následok, že súd prvej inštancie nemal prihliadať na
pôvodné výpočty žalobcu (zo dňa 06.02.2024), nakoľko na nich už žalobca netrval a mal prihliadať len na
nové zo dňa 03.12.2024, ktoré však trpia závažnou vadou spočívajúcou v prirátavaní 569 h 20min času
odpočinku v 41 dňoch k jeho pracovnému času. Z takýchto výpočtov podľa jeho názoru nie je možné
zistiť skutkový stav veci čo sa týka pracovného času žalobcu. Má za to, že súd vychádzal z nesprávne

určených referenčných období, ktorých dĺžku nedokázal ani sám ustáliť. Doplnil, že zmyslom zavedenia
týchto referenčných období je vytvoriť stav, kedy pracovník (žalobca) v jednom kalendárnom mesiaci
odpracuje viac a v inom menej tak, že v rámci referenčného obdobia (správne má byť použité 6 mesačné
a nie 4 mesačné obdobie), bude jeho priemerný týždenný pracovný čas nižší ako 48 h/t.
6.3. Vyjadril názor, že smernica sa na štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru síce

vzťahuje, ale s tým, že pri výklade čl. 2 smernice je podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-742/19)
potrebné prihliadnuť na výnimku, v zmysle ktorej je v určitých prípadoch (prírodné, či technologické
katastrofy, atentáty alebo veľké havárie) odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu
prioritu na úkor rešpektovania ustanovení tejto smernice (týkajúcich sa maximálneho týždenného
času 48 hodín), ktoré možno dočasne nedodržiavať v rámci služieb v oblasti zdravia, bezpečnosti

a verejného poriadku. Účelom smernice je pritom zabezpečiť taký stav organizácie spoločenských
vzťahov, v ktorom bude každý pracovník v situácii, keď nebude musieť vykonávať prácu viac než 48
hodín týždenne v priemere v rámci celého sledovaného referenčného obdobia. Účelom smernice však
nie je obmedzovať členské štáty v tom, ako umožnia plánovanie rozvrhnutia pracovného času vo svojich
právnych poriadkoch a zároveň pracovníkom v tomto zmysle zo smernice nevyplývajú žiadne práva.

Z hmotnoprávneho hľadiska je podľa jeho názoru potrebné vypočítať skutočný priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu po zohľadnení dovolenky, dodatkovej dovolenky, rekondičných pobytov, voľna
vyplývajúceho z kolektívnej zmluvy, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a vo sviatok a všetkých
iných druhov neprítomností v rámci konkrétnych referenčných období, za ktoré mal údajne žalobcovivzniknúť nárok vyplývajúci z nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na legálnu definíciu
pojmu „pracovný čas“, ktorým sa v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice myslí akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade

s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. Argumentoval, že z právneho hľadiska preto nie
je relevantný pracovný čas jednotlivca v konkrétnom týždni, mesiaci, ani inak určenom období, ale v
celom referenčnom období. Na podporu svojich tvrdení poukázal na výňatky z Výkladového oznámenia
Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času – 2023/C 109/01 týkajúce sa toho, ako pracuje pracovník. Doplnil, že pre výpočet dĺžky

referenčného obdobia je rozhodujúci čl. 19 smernice, v zmysle ktorého – „Možnosť odchýlky od článku
16 písm. b/ uvedenej v čl. 17 ods. 3 a čl. 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho
ako šesť mesiacov“. Akákoľvek odchýlka by celkom odoprela účel § 86 ods. 1 ZoHZZ a znamenala by
faktickú derogáciu tohto ustanovenia. Vyjadril názor, že podstatou sporu nie je to, či žalobca v niektorom
týždni prekročil 48 hodinový pracovný čas, ale to, aký priemerný týždenný pracovný čas dosiahol v rámci
konkrétneho referenčného obdobia.

6.4.Žalovanývodvolanítiežuviedol,žeprihodnotenítoho,čibolasmernicatransponovanádoprávneho
poriadku SR náležitým spôsobom, je potrebné ustáliť, či bolo do právneho poriadku SR transponované
referenčné obdobie a ak áno, aké (1), a či boli do právneho poriadku SR transponované také právne
normy, ktoré zabezpečujú stav, v ktorom nedochádza u príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
k prekračovaniu priemerného pracovného času 48/t v rámci referenčného obdobia (2). Vo vzťahu k prvej

otázke vyslovil názor, že do nášho právneho poriadku boli referenčné obdobia transponované v § 86
HaZZ, a tieto sú šesťmesačné a pokiaľ ide o druhú otázku, stačí, keď členský štát prijme vhodné
opatrenia na to, aby boli zabezpečené ciele smernice. Akcentoval na to, že z čl. 288 ZDEU jednoznačne
vyplýva,žetranspozíciasmernícdovnútroštátnehoprávanevyžadujedoslovnútranspozíciu.Komisiasa
domnieva, že ak vnútroštátna právna úprava umožňuje pracovníkom dodatočné obdobia platenej ročnej

dovolenky okrem minimálnych 4 týždňov, dotknutý členský štát môže slobodne rozhodnúť o zahrnutí
alebo vyňatí týchto dodatočných období ročnej platenej dovolenky do výpočtu priemerného týždenného
pracovného času. Slovenská republika prijala vo vzťahu k príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru vhodné opatrenia a určila im výrazne vyššie výmery voľna, než požaduje smernica. Konkrétne v
prípade žalobcu, v žalovanom období mu v 4 prípadoch nebola naplánovaná služba (nebol dodržaný

systém služba/voľno/voľno) a v niektorých prípadoch mu bola naplánovaná skrátená služba. Ak by
sa súd priklonil k názoru, že tieto opatrenia neboli dostatočné, samo o sebe to neznamená vznik
nemajetkovej ujmy akéhokoľvek subjektu. Právna úprava, resp. netransponovanie smernice náležitým
spôsobom totiž samo o sebe nemôže spôsobiť vznik nemajetkovej ujmy a už vôbec nie tak, ako
tvrdí žalobca. Na to, aby bolo vôbec možné uvažovať o vzniku ujmy, musí nevyhnutne existovať

príslušnosť oprávneného subjektu k Hasičskému a záchrannému zboru (1) a preukázanie porušenia
práva oprávneného subjektu (2). Je preto nevyhnutné zistiť, či v sledovanom období došlo k porušeniu
práv žalobcu, prípadne v akom rozsahu a až potom má zmysel začať sa zaoberať tým, či takéto
porušenie (ktoré žalobca doposiaľ nijakým spôsobom neuvádzal a ani nepreukázal) vôbec má potenciál
spôsobiť mu nemajetkovú ujmu.

6.5. Smernica vo svojej preambule v odseku 15 prezumuje potrebu pružnosti určitých ustanovení,
konkrétne v zmysle odseku 16 prvej vety preambuly treba ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni
partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení smernice. Čl. 17 ods. 3 smernice stanovuje od
ktorých ustanovení smernice je možné sa odchýliť, pričom ich taxatívne vymedzuje ako čl. 3,4,5,8
a 16. Zároveň čl. 17 ods. 3 bod. b/ smernice konkrétne stanovuje aj činnosti, pri ktorých sa predmetné

odchýlky využívajú, t.j. v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby, alebo výbory, najmä:
iii/ služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby
a služby civilnej ochrany. Je preto na mieste konštatovať, že ochrana života a zdravia fyzických osôb,
majetku a životného prostredia jednoznačne vyžaduje nepretržitú prevádzku každej hasičskej stanice.
Ak by žalovaný pripustil výklad žalobcu, mohlo by to spôsobiť nemožnosť zabezpečenia nepretržitej

prevádzky v hasičskom a záchrannom zbore, čo by mohlo spôsobiť mimoriadne škody. Z uvedených
dôvodov nemôže súhlasiť s názorom žalobcu, že referenčné obdobia sa na príslušníkov hasičského
a záchranného zboru nevzťahujú. Vzhľadom k tomu, že pre potreby ochrany života, zdravia, majetku
a životného prostredia je nevyhnutné, aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc,
je podľa toho potrebné rozvrhnúť pracovný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorý sa

plánuje vopred do obdobia šiestich mesiacov, t.j. presne v trvaní referenčného obdobia. Každý príslušník
disponuje svojim rozvrhom vždy na začiatku týchto 6 mesiacov, no každý mesiac sa jeho pracovný čas aj
upravuje so zreteľom na mimoriadne situácie, čo však nemá na otázku celkového referenčného obdobia
žiaden vplyv. To, že referenčné obdobia sú 6 mesačné sa odzrkadľuje aj pri príprave, prerokovanía prijatí kolektívnych zmlúv. Odchýlky od smernice o pracovnom čase majú podľa názoru odvolateľa tieto
spoločné črty: musia sa platne transponovať, aby sa dali použiť, pričom ak vnútroštátne právo dodržiava
podmienky odchýlenia, môže sa uplatňovať aj vtedy, keď sa neprejavuje ako transpozícia odchýlok

stanovených smernicou. Tieto výnimky sa musia vykladať tak, aby bol ich rozsah obmedzený len na to,
čo je striktne nevyhnutné na ochranu záujmov, ktorých ochranu sledujú a pri ich uplatňovaní sa musia
spĺňať prísne kritériá s cieľom zabezpečiť účinnú ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Prijaté
opatrenie vnútroštátneho práva - § 86 ods. 1 HaZZ všetky tieto predpoklady spĺňa. Účelom smernice nie
je obmedzovať členské štáty v tom, ako umožnia plánovanie rozvrhnutia pracovného času vo svojich

právnych poriadkoch a zároveň pracovníkom v tomto zmysle zo smernice nevyplývajú žiadne práva.
Z uvedených dôvodov navrhuje, aby súd považoval žalobcom predložené tabuľky s prepočtami jeho
pracovného času a času priemerného týždenného pracovného času za nepresnú, pretože jednak vznikli
použitím nesprávnej metódy a tiež preto, že použil nesprávne jednomesačné referenčné obdobie.
6.6. Žalovaný následne konkretizoval časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorých je zrejmé, že
súd prvej inštancie nevychádzal zo správneho právneho posúdenia veci a nevyhodnotil zistený skutkový

stav správne. Konkrétne šlo o závery súdu o prekročení priemerného týždenného pracovného času
žalobcu v mesiacoch 2/2021, 7/2021, 8/2021, 1/2022, 4/2022, 9/2022, 12/2022, 1/2023, 2/2023, 7/2023,
10/2023 bez toho, aby pritom bol zohľadnený priemer v rámci celého skúmaného referenčného obdobia.
6.7. Pokiaľ ide o trovy konania, pre prípad, že by odvolací súd nezmenil napadnutý vyhovujúci výrok
rozsudku navrhol, aby odvolací súd znížil nárok žalobcu na náhradu trov konania na 50%, pretože

žalobca uplatňoval zbytočne vysokú sumu nemajetkovej ujmy, ktorá nemala nádej na úspech, ako aj
preto, že žalobca v priebehu konania menil právne posúdenie veci, majúce za následok potrebu ďalšej
aktivity jeho právneho zástupcu, čo možno považovať za nehospodárne.

7.1. Žalovaný, v podaní doručenom súdu dňa 14.4.2025, doplnil svoju právnu argumentáciu o úvahu, že

na služobný pomer žalobcu sa vzťahuje aj § 85 Zákonníka práce, ktorý v ods. 9 stanovuje, že priemerný
týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Toto ustanovenie
predstavujepodľajehonázoru jednoznačnúavhodnútranspozíciučl.6písm.b/smernice,ktorýuvádza,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Ak teda
žalobca trvá na tom, že došlo k porušeniu jeho práva na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas

nepresiahol 48 h/t, má možnosť podať pracovnoprávnu žalobu, čo však nie je predmetom tohto konania.
7.2. Aj pokiaľ ide o referenčné obdobie, žalovaný porovnáva niektoré ustanovenia a vlastnosti ZoHZZ
a Zákonníka práce. Všimol si pritom, že oba zákony boli prijaté v jeden deň – 02.07.2001 a poukázal na
to, ako vymedzuje pojem pracovný čas Zákonník práce a ako pojem služobný čas ZoHZZ. Citoval ust.
§ 84 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého priemerný týždenný pracovný čas nesmie presiahnuť

v období najviac štyroch mesiacov ustanovený týždenný pracovný čas, ktorým tento zákon zavádza
stav, kedy referenčné obdobie nemôže byť dlhšie ako 4 mesiace, okrem výnimiek v nasledujúcich
ustanoveniach. Následne poukazuje na § 86 ods. 1 ZoHZZ, v zmysle ktorého, nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov. Racionálny zákonodarca by podľa jeho
názoru nepripisoval § 86 ods. 1 iný účel než ten, že sa ním zavádza referenčné obdobie. Rozdiel medzi

týmito ustanoveniami spočíva v tom, že Zákonník práce je pružnejší a umožňuje zamestnávateľom
a zamestnancom na princípe zmluvnej voľnosti dohodnúť si akúkoľvek dĺžku referenčného obdobia
nepresahujúcu 4 mesiace. Ustanovenie § 86 ods. 1 ZoHZZ predstavuje odchýlku predpokladanú
smernicou. Vyjadril názor, že implementácia smernice sa nemusí vykonávať len prostredníctvom
zákonov a iných právnych predpisov, ale postačuje na to prijatie správnych opatrení, či kolektívnych

zmlúv. V tomto prípade je však jednoznačné, že k transpozícii došlo priamo zákonom.

8.1. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
8.2. Poukázal na to, že porovnaním služobného a pracovného času sa už zaoberal Krajský súd

v Košiciach vo svojom rozsudku sp. zn. 5Co/1/2025 z 27.02.2025. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že všetko,
čo úniové právo nepovažuje za pracovný čas, je časom odpočinku, opomína tú časť výkladového
oznámenia Komisie o smernici o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, podľa ktorej sa
žalobcom započítané časy do fondu pracovného času spravujú vnútroštátnou právnou úpravou, a teda
nie sú upravené smernicou a ani nespadajú do jej pôsobnosti. Túto argumentáciu podporuje aj rozsudok

SDEÚ zo dňa 19.11.2019 v spojených veciach C-609/17 a C-610/17 TSN a AKT, body 34 a 35. Podľa
vnútroštátnej právnej úpravy v SR sa do odpracovaného času započítajú aj doby, ktoré sa považujú za
výkon práce, aj keď pracovník počas nich nepracuje (ust. § 97 ZoHZZ). Podporne poukázal na ostatnú
novelu zák. č. 315/2001 Z.z. (zák. č. 258/2024 Z.z. s účinnosťou od 01.11.2024). Nesúhlasí s tvrdenímžalovaného, že právna úprava od 01.11.2024 nie je zmenou existujúcej právnej úpravy, ale výlučne jej
precizovaním za účelom odstránenia interpretačných problémov. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8Co/92/2024 zo dňa 28.02.2025, v zmysle ktorého až uvedenou

novelou zákonodarca splnil požiadavku smernice, aby sa do priemerného týždenného služobného času
započítavala aj služobná pohotovosť.
8.3. Pokiaľ ide o dĺžku referenčných období, žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax
odvolacích súdov potvrdzujúcu právny názor súdu prvej inštancie, že k transpozícii ustanovení smernice
o referenčnom období nedošlo vôbec, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať ich aplikácie. Žalobca

poukázal na princíp právnej istoty, z ktorého vyplýva, že pokiaľ je splnená podmienka existencie
rovnakého alebo analogického skutkového stavu, tak ako v predmetnej veci, je splnený základný
predpoklad na to, aby súd musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.
8.4. Poprel, že by v tejto veci podával návrh na zmenu žaloby. V ďalšom podaní len precizoval svoje
argumenty bez uvádzania nových skutkových okolností. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie
nepochybil, keď túto zmenu nekonštatoval, nerozhodol o nej a v konaní pokračoval bez jeho prerušenia.

Navyše poukázal na to, že u žalovaného, ani v Hasičskom a záchrannom zbore neexistuje žiaden
oficiálny nástroj, či systém, ktorý by zabezpečoval právnu istotu pracovníka, vďaka ktorému by si
mohol overiť, či je v jeho prípade dodržiavaný maximálny limit priemerného týždenného pracovného
času, čo však nemôže byť na jeho ujmu. V tomto kontexte žalobca poukázal na rozsudok SDEÚ
vo veciach C-55/18 a C-148/78, v zmysle ktorých členský štát, ktorý v stanovenej lehote neprijal

vykonávacie opatrenia požadované smernicou, sa nemôže voči jednotlivcom odvolávať na vlastné
neplnenie povinností, ktoré mu smernica ukladá.
8.5. K námietkam žalovaného týkajúcim sa nemajetkovej ujmy žalobca zdôraznil, že predmetom jeho
žalobyjenáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaEÚ,nemožnojuzamieňaťzaklasickú
žalobuonáhradunemajetkovejujmyzaporušenieosobnostnýchprávvzmysle§11anasl.OZ.Poukázal

pritom na ustálenú judikatúru SD, napr. na rozsudok z 30.09.2003 C-224/01, v zmysle ktorého členský
štát musí nahradiť jednotlivcovi škody, ktoré mu vznikli v dôsledku porušenia práva Spoločenstva, ak sú
splnené 3 podmienky, a to účel porušenej právnej normy spočíva v priznaní práv jednotlivcovi, porušenie
jedostatočnezávažnéamedziporušenímpovinnostištátuaškodou,ktorávzniklapoškodenýmstranám,
je priama príčinná súvislosť. Má za to, že všetky tieto podmienky v jeho prípade boli splnené. Aj

z rozsudku SD z 20.06.2024, C-367/23 vyplýva, že nesplnenie požiadaviek v čl. 6 písm. b/ smernice
vedie u dotknutého pracovníka k nepochybnej ujme. Odopretie nároku na riadny čas odpočinku, alebo
neprimerané predĺženie pracovného času, najmä prostredníctvom nadmernej nočnej práce, spôsobuje
pracovníkovi priame, závažné a neodvrátiteľné škody, ktoré nie je možné považovať za zanedbateľné.
Opísanie konkrétnej ujmy pritom nie je podmienkou, ktorú úniové právo vyžaduje pre priznanie nároku

na náhradu škody.
8.6. Pokiaľ ide o namietanú transpozíciu uviedol, že primárne právo EÚ neurčuje presnú podobu
ani formu transpozície, stačí, keď členský štát prijme vhodné opatrenia na to, aby boli zabezpečené
ciele smernice. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore nezohľadňuje požiadavku smernice, podľa
ktorej sa za pracovný čas považuje aj čas, počas ktorého je pracovník na pracovisku k dispozícii

zamestnávateľovi, v rámci pohotovosti. Vnútroštátna úprava túto realitu ignoruje a čas pohotovosti
nezapočítava do pracovného času, čím dochádza k porušovaniu čl. 6 písm. b/ smernice.

9. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní a jeho doplnení. Nad ich rámec poukázal na
niekoľko súvislostí, ktoré podľa jeho názoru ostali doposiaľ nepovšimnuté. Uviedol, že pojem pracovný

čas v smernici je autonómnym pojmom práva EÚ a žalobca v tomto konaní svoje dôkazné bremeno
neuniesol. Pokiaľ žalobca poukazuje na str. 29 korigenda, nijakým spôsobom sa to netýka výkladu pojmu
„pracovný čas“. Tvrdí, že žalobca nemôže k pracovnému času započítavať aj čas odpočinku, pretože
je to v rozpore s korigendom, smernicou, aj judikatúrou SD EÚ. Na podporu svojich tvrdení priložil
Korigendum k oznámeniu Komisie z 26.04.2023 č. C 143/8.

10. Žalobca v odvolacej duplike upozornil na to, že po uplynutí lehoty na podanie odvolania nemožno
rozširovať ani meniť odvolacie dôvody, ani navrhované dôkazy. Keďže obe vyjadrenia žalovaného
rozširujúužpodanéodvolanieonovédôvody,atopolehotenajehopodanie,navrhol,abynaneodvolací
súd neprihliadal.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalejlen„CSP“)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčasoprávnenouosobouprotirozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné
vyhovieť.

12. Predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol
(výrok II.), keďže proti tomuto výroku rozsudku žalobca ako oprávnená osoba odvolanie nepodal, a tak
rozsudok nadobudol v tomto výroku právoplatnosť.

13. Predmetom odvolacieho prieskumu bol vyhovujúci výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 2.500 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.

14. Rozsudok je v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania vecne správny, preto
ho odvolací súd v týchto výrokoch v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26. augusta 2025 o 9.15 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 19.08.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1, 3 CSP.

16.Žalovanývodvolaníuplatnilodvolaciedôvodypodľaust.§365ods.1písm.d),f)ah)CSP,t.j.konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

17. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu

vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebolo zistené žiadne porušenie
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

19. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutej časti,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

20. Žalovaný v odvolaní prevažne argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom
prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu,

preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a
neumožňujú prijať iné závery.

21. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých predpokladov pre
vznikzodpovednostižalovanéhozaškodu,ktorávzniklažalobcovivdôsledkuporušeniaprávaEurópskej

únie, keď čl. 6 písm. b) smernice bol nesprávne prebratý do zák. č. 315/2001 Z.z., v dôsledku čoho došlo
k porušeniu práva žalobcu na 48-hodinový týždenný pracovný čas, ktoré právo mu vyplýva priamo zo
smernice. Porušením práva Európskej únie došlo k zásahu do osobnostnej sféry žalobcu, konkrétne do
jeho práva na odpočinok a na súkromie a rodinný život, keď bol ukrátený o čas odpočinku a psychickej
a fyzickej regenerácie a o čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou a budovaním priateľských a obdobných

vzťahov, pričom išlo o zásah trvajúci niekoľko rokov, ktorý sa nepodarilo vyriešiť ani komunikáciou so
zamestnávateľom. Vzhľadom na charakter a následky tohto zásahu v jeho osobnom i súkromnom živote
aj odvolací súd považuje za primerané priznanie sumy 2.500 € titulom spôsobenej nemajetkovej ujmy.

22. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, podrobne uviedol v odôvodnení

napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav, právne predpisy a judikatúru Súdneho
dvora EÚ, ktoré aplikoval, tieto úvahy sú správne, niet v nich žiadnych logických rozporov a odvolací
súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje.23. Súd prvej inštancie nepochybil ani vtedy, keď nerozhodol o zmene žaloby, ktorú mal žalobca podľa
názoru odvolateľa navrhovať vo svojom podaní zo dňa 03.12.2024 (č.l. 234-251).

24. Podľa § 140 CSP, zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje
iné právo (ods. 1). Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe (ods. 2). Za zmenu žaloby sa nepovažuje úkon žalobcu, ktorým mení uplatnený
nárok, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu (ods. 3).

25.Zobsahupodaniažalobcuzodňa03.12.2024nač.l.234-251nevyplýva,žebynímžalobcarozširoval
uplatnené právo, alebo uplatňoval iné právo, ani to, že by podstatne menil alebo dopĺňal rozhodujúce
skutočnosti tvrdené v žalobe. Žalobca v podaní nemenil petit žaloby a uplatňovaný nárok konzistentne
opieral o porušenie práva Európskej únie, konkrétne čl. 6 písm. b/ smernice. Z uvedených dôvodov
odvolací súd nemôže prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že žalobca v podaní vychádzal z úplne odlišného
právneho posúdenia veci, najmä čo sa týka výpočtov jeho priemerného týždenného pracovného

času v rámci ním označených – nesprávnych referenčných období. Skutočnosť, že žalobca v tomto
podaní poukázal na legislatívny vývoj úpravy referenčných období v ZoHZZ reagujúc tým na zák.
č. 258/2024, ktorý nadobudol účinnosť od 01.11.2024, nie je „úplne odlišným právnym posúdením
veci“, len precizovaním argumentov, ktorými odôvodňuje uplatňovaný nárok. Ako už odvolací súd
zhrnul na inom mieste tohto rozhodnutia, skutkovým základom uplatňovaného nároku bolo tvrdenie

žalobcu, že rozvrhnutie jeho pracovných zmien podľa vnútroštátneho práva je rozporné s úpravou
maximálneho pracovného času garantovaného čl. 6 písm. b) smernice, v zmysle ktorého členské štáty
majú povinnosť prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť
a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas vrátane nadčasov v období 7 dní neprekročil 48
hodín. Žalobca síce v niektorých mesiacoch predložil súdu nový (mesačný) prepočet jeho priemerného

týždenného služobného času, tento však v konečnom dôsledku nemal žiadny vplyv na skutkový
základ uplatňovaného nároku, ani na jeho právne posúdenie. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje
pozornosť žalovaného na to, že nejde o zmenu žaloby, ak žalobca po začatí konania ním uvádzané
skutočnosti v žalobe doplní o ďalšie skutočnosti, ktorými odôvodňuje ním uplatnený nárok (R 38/1999).

26. Na zdôraznenie správnosti napadnutých výrokov rozsudku a k ďalším odvolacím námietkam
žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:

27. Rozsudok SDEÚ vo veci Matzak (C-518/15) poskytuje dôležitý výklad pojmu pracovný čas podľa
smernice, najmä v súvislosti so služobnou pohotovosťou. Podľa záverov tohto rozsudku možno

konštatovať, že čas, počas ktorého je zamestnanec povinný byť dostupný na určenom mieste (napr.
v hasičskej stanici alebo v určenom čase v blízkosti stanice), sa považuje za pracovný čas, ak
zamestnanec je povinný byť fyzicky prítomný na určenom mieste alebo v jeho blízkosti a zamestnanec
je výrazne obmedzený v možnosti venovať sa vlastným aktivitám počas pohotovosti.

28. Vzhľadom na závery vyššie citovaného rozsudku služobný čas hasiča (ako aj služobnú pohotovosť)
je potrebné považovať za pracovný čas v zmysle smernice, ktorá aj v čl. 2 bode 1 výslovne uvádza, že
pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa.

29. Čl. 6 písm. b) smernice ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre

priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy,
ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide
o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať
prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a

ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane
druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti čl. 6
písm. b) smernice nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého pracovníka by
viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

30.Čl.1ods.3smernicedefinujesvojrozsahpôsobnostinavšetkyodvetviačinnosti,verejnéisúkromné,
pričom výslovne odkazuje na čl. 2 smernice 89/391/EHS. Spomínaná smernica podáva pritom výklad
rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom slova zmysle, keďstanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb
civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej smernice, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a

ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia čl. 2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 prvého pododseku
(zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že rozsah pôsobnosti tejto smernice je
nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné vykladať zužujúco. Navyše čl. 2 ods.
2 prvý pododsek smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité
ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu

ustanovení tejto smernice. Uvedené je potrebné vykladať spôsobom, že rozsah pôsobnosti smernice sa
obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť.
Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti smernice má za úlohu zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku v prípade, že nastane osobitne
vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre zásahové a záchranné
tímy. Uvedené sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh

žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Aj keď nemožno pochybovať o tom, že by
služba žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov (ne)zahrňovala tiež úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane
pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Služba žalobcu sa teda
nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem únie v oblasti ochrany

bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie pôsobnosti, ktoré
vyplýva z čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS, naopak na službu žalobcu sa predmetná
smernica použije v plnom rozsahu.

31. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 Personalrat

der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých čl. 2 smernice 89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/
ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej
služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti
uvedených smerníc, takže čl. 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej
hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho

prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne
prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých
verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v
zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek.
Súdny dvor EÚ aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 odsek

2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na
účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom
mimoriadnych okolností, napr. v prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že
môžupracovníkovvystaviťrizikám,ktoréniesúzanedbateľné,pokiaľideoichbezpečnosťalebozdravie,
a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a

bezpečnostných zložiek.

32. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS
sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v čl.
2 odsek 2 prvého pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná

ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami
v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené
činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do
pôsobnosti smernice 89/391/EHS.

33. Služobná činnosť žalobcu tak patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

34. K odvolacej námietke, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a k námietkam vo
vzťahu k aplikácii ust. § 13 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní v danej veci odvolací súd uvádza,

že súd prvej inštancie dôsledne posudzoval splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenúporušenímprávaEurópskejúnieanazákladevykonanéhodokazovaniadospelksprávnemu
záveru o naplnení predpokladov zodpovednosti štátu vo vzťahu k žalobcovi, keď vzal za preukázané
závažné porušenie právnej normy únie, ktorá jednotlivcovi priznáva právo, konkrétne čl. 6 písm. b)smernice, ktorá ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času,
ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi. Podmienka dostatočne
závažného porušenia práva únie je splnená vtedy, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SDEÚ v

danej oblasti. Zistený skutkový stav v prejednávanej veci je pritom možné kvalifikovať ako dostatočne
závažné porušenie práva únie, pretože pokiaľ žalobca nepochybne odpracoval v rozhodnom období
hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času, pracoval nad povolený týždenný
limit 48 hodín služobného času, pričom medzi porušením práva a vznikom škody u žalobcu v dôsledku
straty času odpočinku a straty času, ktorý mohol tráviť s rodinou a priateľmi, je príčinná súvislosť.

Porušenie čl. 6 písm. b) smernice vo vzťahu k žalobcovi je teda dostatočne závažné, pretože ide o
porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného
pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie
práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (napr. C-429/09).

35. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného

za škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy, čo vyargumentoval spôsobom
spĺňajúcim požiadavky kladené na zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z jeho
rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s
blízkymi,fyzickyipsychickyregenerovať.VsúladesprincípomrovnocennostiprávaEÚavnútroštátneho
práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej

fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom
a vyplývajúce z judikatúrnej praxe, ktorý postup možno považovať za správny.

36. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

37. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov

a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.

38. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však
nepredstavujúohraničenývýpočetprípadov,uktorýchnároknanáhradunemajetkovejujmyvzniká.Teda

nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti,
ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

39. Žalobca svoj nárok spájal s porušením práva na odpočinok, a preto súd prvej inštancie správne
posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu smernice Rady

89/391/EHS a tiež smernice (Rady 2003/88/ES). Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia
výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne
opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany,
ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu
odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j. dňoch, hodinách, resp.

ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

40. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp. jej intenzity je potrebné odkázať na

opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje sa splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad

to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Rozsudok vo veci Jaeger sa týkal nemocničného
lekára, ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú miestnosť s posteľou,
v ktorej mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za takýchto okolností sa
nedá povedať, že pracovník v dotknutom čase odpočíva. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva,
že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov

zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k
dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný
program je preto výrazne obmedzená.

41. Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovaného bez právneho významu. Je potrebné vziať
na zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný

úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k
dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od
svojhovlastnéhosociálnehosúkromnéhoprostrediaarodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne

obmedzená, ale priam vylúčená.

42. Pokiaľ žalovaný spochybňoval, či došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas a v tomto smere považoval za potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci nebolo

sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5 hodinovú riadnu službu
v služobný deň nadväzuje určená 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že služobné
povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený
poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas, a že hasiči strávia
na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny, každý

tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna.
Z výpisu z dochádzkového systému, ktorý predložil žalobca spolu so žalobou je nesporné, že počas
rozhodného obdobia 02/2021 - 12/2023 u žalobcu pravidelne dochádzalo k prekračovaniu maximálneho
48 hodinového týždenného pracovného času. To v konečnom dôsledku nespochybňuje ani žalovaný,
keďvodvolanínamietalenzáverysúduoprekročenípriemernéhotýždennéhopracovnéhočasužalobcu

v mesiacoch 2/2021, 7/2021, 8/2021, 1/2022, 4/2022, 9/2022, 12/2022, 1/2023, 2/2023, 7/2023, 10/2023
a nie aj v mesiacoch 3/2021, 10/2021, 11/2021, 3/2022, 5/2022, 6/2022, 7/2022, 4/2023, 6/2023, 9/2023
a 12/2023.

43. Žalobca v dôsledku takto rozvrhnutého pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ,

nepochybne prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných,
rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b)
smernice pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie
súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na
primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry SDEÚ

za závažný zásah do práv, keď ide o nezvratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času
a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto
vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu,
nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd

prvejinštancierozsahpeňažnejnáhradyvovýške2.500EURodvodilodcharakteruzásahu,jehotrvania,
následkov na živote žalobcu, nemožno týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie
založil na právom predvídaných okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám,
a ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné
aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/60/2022, 6Co/69/2022, 6Co/89/2022, 6Co/102/2022, 6Co/129/2022,
6Co/113/2023, 6Co/24/2024, 6Co/1/2025).44. Vo vzťahu k ďalším námietkam žalovaného odvolací súd konštatuje, že smernica síce umožňuje
členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné
obdobie, no v tejto súvislosti je potrebné uvedomiť si, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo

uplatňovať, je nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona
o Hasičskom a záchrannom zbore, ani zo žiadneho iného právneho predpisu upravujúcom právne
postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevyplýva, že by Slovenská republika
uvedené ustanovenie, ako aj ust. čl. 6 písm. b) smernice (akokoľvek) prevzala do vnútroštátneho
poriadku, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v

rámci šesťmesačného referenčného obdobia, ako to tvrdí žalovaný. Keďže Slovenská republika
neprevzala v žiadnom ustanovení zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ani v inom zákone,
upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru články smernice o
stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala,
resp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia smernice o
možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval.

Ustanovenia § 86 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času
podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci
referenčného obdobia bola nedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s
maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej

republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.

45. K odvolacím dôvodom uvedeným žalovaným až v doplnení právnej argumentácie zo 14.04.2025
a z 15.05.2025 (odvolacia replika) odvolací súd dáva do pozornosti, že v dôsledku rekodifikácie
procesného predpisu (zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016) došlo

k zásadným zmenám, resp. k rozšíreniu pravidiel a nástrojov koncentrácie sporového konania.
Podstata koncentrácie sporového konania spočíva v tom, že strana môže efektívne uplatniť prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany iba v určitom časovom úseku, ktorý vymedzuje
zákon (zákonná koncentrácia) alebo na základe zákona sudca (sudcovská koncentrácia). Zákonná
koncentrácia konania sa uplatňuje aj v opravných konaniach, prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len za
sprísnených podmienok, taxatívne vymedzených v § 366 CSP. Strany odlišné od odvolateľa ich za
rovnakých podmienok môžu uplatniť len do uplynutia lehoty na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4
CSP). Zároveň lehota na podanie odvolania neohraničuje len samotné podanie odvolania, ale zároveň
ohraničuje aj vymedzenie programu odvolacieho konania (určenie rozsahu v akom sa rozhodnutie

napáda a z akých dôvodov). V rámci odvolacieho konania platí, že rozsah, v akom sa rozhodnutie
napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Rovnaké obmedzenie sa
vzťahuje aj na zmenu a doplnenie odvolacích dôvodov a dôkazov na ich preukázanie (§ 364 a § 365
ods. 3 CSP). Po uplynutí lehoty na podanie odvolania preto nemožno rozširovať ani meniť odvolacie
dôvody, ani navrhované dôkazy.

46. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia bolo teda nevyhnutné aplikovať cit. ust. § 365 ods. 3
CSP, a preto na odvolacie dôvody uvedené žalovaným (až) v doplnení jeho právnej argumentácie a v
odvolacej replike, podané po uplynutí lehoty na podanie odvolania, odvolací súd prihliadnuť nemohol.

47. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku
I. ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

48. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania,
keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu vychádzajúc zo

záveru, že pokiaľ ide o základ nároku, žalobca bol v celom rozsahu úspešný a stanovenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy záviselo iba od úvahy súdu. Žalobca má tak aj podľa názoru odvolacieho súdu nárok
na plnú náhradu trov konania a nie je dôvod túto náhradu znižovať na 50% v zmysle odvolacieho návrhu
žalovaného. Pokiaľ je totiž forma a rozsah ochrany pred porušením práva Európskej únie štátom, včítane
výšky relutárnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu tým spôsobenú, v konečnom dôsledku výsledkom

úvahy súdu o primeranosti formy a výšky náhrady, možno mať za to, že nepriznanie peňažnej náhrady
v celom uplatnenom rozsahu nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu.49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá
preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol v odvolacom konaní úspešnému

žalobcovi, preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v
zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

50.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).