Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 25, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/62/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119379292
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:6119379292.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcov 1/ A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. D.,
B. XX, 2/ E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom F., G. X, 3/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., H. I. X, 4/ J. B.,
nar. XX.X.XXXX, bytom F., C. XX, 5/ D. K., nar. X.X.XXXX, bytom F., L. XXX, 6/ M. N., nar. XX.X.XXXX,
bytom F., I. XX, 7/ C. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., P. XX, 8/ N. H., nar. X.X.XXXX, bytom F., F. Q. XXX,
9/ C. R., nar. XX.X.XXXX, bytom J., O. X a 10/ M. R., nar. X.X.XXXX, bytom F. H. O., I. X, žalobcovia
zast. JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom Košice, Južná trieda 28 proti žalovanému
Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 9.715,49 € s prísl., o odvolaní

žalobcov proti rozsudku sp. zn. 10C/72/2019-375 zo 17.1.2023 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu
trov konania nepriznal.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali od žalovaného zaplatenia sumy 9.715,49 €

spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 24.9.2019 do zaplatenia z titulu odplaty za zákonné
vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. (v priebehu konania ho zmenili na vydanie bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka) na tom skutkovom základe, že sú podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. I. C., obec F. - I., R. F. D., zapísaných na
nasledujúcich listoch vlastníctva: žalobkyňa 1/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti evidovanej
na LV č. XXXXX - parcely KN-E č. 10526/501, druh pozemku - orná pôda o výmere 33 m2, veľkosť
spoluvlastníckeho podielu 1/9, t. j. 3,67 m2, parcely KN-E č. 10527/1, druh pozemku-orná pôda o

výmere 182 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/9, t. j. 20,22 m2, žalobkyňa 2/ je podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10489/502, druh pozemku
- orná pôda o výmere 322 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/16, t. j. 20,13 m2, parcela KN-E č.
10489/503, druh pozemku-orná pôda o výmere 87 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/16, t. j. 5,44
m2, parcela KN-E č. 10512/502, druh pozemku - orná pôda o výmere 280 m2, veľkosť spoluvlastníckeho
podielu 1/16, t. j. 17,5 m2, parcela KN-E č. 10512/503, druh pozemku - orná pôda o výmere 8 m2, veľkosť
spoluvlastníckeho podielu 1/16, t. j. 0,5 m2, žalobkyňa 3/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti

na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10575/503, druh pozemku-orná pôda o výmere 71 m2, veľkosť
spoluvlastníckeho podielu 1/6, t. j. 11,83 m2, parcela KN-E č. 10576, druh pozemku - orná pôda o
výmere 496 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/6, t. j. 82,67 m2 a nehnuteľnosti na LV č. XXXXX,
parcela KN-E č. 10477/502, druh pozemku - orná pôda o výmere 230 m2, veľkosť spoluvlastníckehopodielu 1/9, t. j. 25,56 m2, parcela KN-E č. 10478, druh pozemku - orná pôda o výmere 692 m2,
veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/9, t. j. 76,89 m2, žalobkyňa 4/ je podielovou spoluvlastníčkou
nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10591/503, druh pozemku-orná pôda o výmere 39

m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 3/12, t. j. 9,75 m2, parcela KN-E č. 10591/504, druh pozemku
- orná pôda o výmere 181 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 3/12, t. j. 45,25 m2, žalobca 5/ je
podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10550/1, druh pozemku -
orná pôda o výmere 520 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/12, t. j. 43,33 m2 a parcela KN-E č.
10551/501, druh pozemku-orná pôda o výmere 73 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/12, t. j. 6,08

m2, žalobca 6/ je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10614/1,
druh pozemku - orná pôda o výmere 1802 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/40, t. j. 45,05 m2,
žalobkyňa 7/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10502/502,
druh pozemku-orná pôda o výmere 263 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 12/64, t. j. 49,31 m2,
parcela KN-E č. 10502/503, druh pozemku-orná pôda o výmere 20 m2, veľkosť spoluvlastníckeho
podielu 12/64, t. j. 3,75 m2, parcela KN-E č. 10503/502, druh pozemku-orná pôda o výmere 239 m2,

veľkosť spoluvlastníckeho podielu 12/64, t. j. 44,81 m2, parcela KN-E č. 10503/503, druh pozemku-orná
pôda o výmere 19 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 12/64, t. j. 3,56 m2, žalobca 8/ je podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10614/2, druh pozemku-orná pôda o
výmere 274 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/1, t. j. 274 m2, parcela KN-E č. 10613/502, druh
pozemku-orná pôda o výmere 74 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/1, t. j. 74 m2, žalobkyňa 9/ je

podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10494/502, druh pozemku-
orná pôda o výmere 65 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/30, t. j. 2,17 m2, parcela KN-E č.
10495, druh pozemku-orná pôda o výmere 425 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/30, t. j. 14,17
m2, parcela KN-E č. 10522/502, druh pozemku-orná pôda o výmere 95 m2, veľkosť spoluvlastníckeho
podielu 1/30, t. j. 3,17 m2, parcela KN-E č. 10523, druh pozemku-orná pôda o výmere 564 m2, veľkosť

spoluvlastníckeho podielu 1/30, t. j. 18,8 m2 a žalobca 10/ je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti
na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. 10492/502, druh pozemku-orná pôda o výmere 242 m2, veľkosť
spoluvlastníckeho podielu 6/216, t. j. 6,72 m2, parcela KN-E č. 10492/503, druh pozemku - orná
pôda o výmere 49 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 6/216, t. j. 1,36 m2, ktoré žalovaný užíva,
nakoľko sa na nich nachádza park Anička - verejná zeleň, a teda je možné ich využívať len v súlade

s touto funkciou. Žalobcovia ako spoluvlastníci týchto pozemkov sú takýmto spôsobom obmedzovaní
vo výkone vlastníckeho práva, ostalo im iba ich holé vlastníctvo. Podľa listinných dôkazov (delimitačný
protokol, čestné prehlásenie, Hospodárska zmluva, rozhodnutia z roku 1983) žalovaný nadobudol park
„ANIČKA“ - verejnú zeleň do svojej správy na základe zákona č. 138/1991 Zb. a v zmysle zákona č.
66/2009 Z.z. na pozemkoch vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech žalovaného.

Žalobcovia vyzvali žalovaného na zaplatenie odplaty za vecné bremeno predžalobnými výzvami, ale
žalovaný nereagoval žiadnou konkrétnou ponukou. Na verejnú zeleň, ktorá prešla do vlastníctva obce
sa vzťahuje zákon č. 66/2009 Z. z. (§ 1 ods. 2) a žalobcovia majú až do času majetkoprávneho
usporiadania vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno
vo forme finančnej náhrady. Odplatu za zriadenie vecného bremena žalobcovia vyčíslili ako obvyklé

nájomné podľa znaleckého posudku č. 49/2015 D. C. S. vo výške 3,56€/m2/rok, pričom žalobcovia
žiadajú odplatu za zriadenie vecného bremena za obdobie troch rokov spätne súhrnne v sume 9.715,49
€ podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov žalobcov na vyššie špecifikovaných nehnuteľnostiach.
3. Po smrti pôvodnej žalobkyne 2/ C. B., ktorá zomrela X.X.XXXX, súd prvej inštancie uznesením z
3.10.2022 rozhodol, že namiesto nej bude v konaní pokračovať s jej právnou nástupkyňou E. B., nar.

XX.X.XXXX.

4. Vychádzajúc z výpisov z katastrov nehnuteľností, súd zistil, že žalobcovia sú podielovými
spoluvlastníkmi označených nehnuteľností. Bral zreteľ na stanovisko žalovaného, ktorý nenamietal proti
tomu, že na pozemkoch žalobcov sa nachádza park A. ako verejná zeleň v jeho vlastníctve, pričom

mal za to, že v zmysle ustanovení zák. č. 66/2009 Z.z. na týchto pozemkoch vzniklo zo zákona vecné
bremeno v prospech žalovaného, ktoré mu zakladá titul na užívanie.
5. Zo všeobecnej časti Jednostupňového projektu kanalizácie stokovej pre PKO Košice, vypracovaného
v máji 1968, súdu vyplynulo, že stavenisko plánovaného areálu sa rozprestieralo v severnej časti Košíc,
z južnej strany ohraničené Čermeľským potokom, z východnej strany riekou Hornád, zo západnej strany

Kostolianskou cestou a zo severnej strany cestou do Ťahanoviec.
6. Z rozhodnutia Obvodného národného výboru, odboru výstavby Košice - Sever č. 2321/75-Kol./Já z
1.9.1975 zistil, že dňa 1.9.1975 bolo vydané povolenie akcie PKO - detské ihrisko - Košice do trvalého
užívania.7. Zo Štúdie súboru stavieb areálu Parku kultúry a oddychu Košice, vypracovaného organizáciou
Stavoprojektazoktóbra1980vyplynulopisvtedajšiehostavuúzemiaPKO,pričombolokonštatované,že
je zastavené veľmi riedko a možno ho rozdeliť na štyri zóny. Medzi plážovým kúpaliskom a reštauráciou

A. v centre tejto zóny je vzrastlý park. V južnej časti tohto pásu je realizovaný Detský areál s komplexným
vybavením.
8. Zo Štúdie súboru stavieb Parku kultúry a oddychu Košice, z novembra 1985, ktorú vypracoval
Stavoprojekt Košice, vrátane projektového nákresu celkovej situácie PKO Košice vyplynulo, že smerný
územnýplánvymedzilprekomplexnéposkytovanieslužiebpreoddychasnímspojenéčinnostiúzemiev

severnejčastimestanapravejstraneriekyHornádvnadväznostinaterajšíareál„Anička“aareál„Ryba“.
Pri stavbe č. 10 a č. 11 bolo cieľom nadviazať na existujúci areál Ryba a detský park na jednej strane
a vybudovať stály zábavný park a verejný park s pásom zelene. Ďalej z nej vyplynula charakteristika
územia v tom smere, že najstaršiu časť zástavby predstavuje areál Aničky, ktorého jadrom je park s
kompletnou vysokou zeleňou, do ktorého inklinuje budova reštaurácie Anička. Južným smerom pozdĺž
Hornádu a v nadväznosti na areál Anička je novovybudovaný pás parkovej zelene, ktorý prebieha okolo

areálu Ryba a končí pri Čermeľskom potoku. V južnej časti tohto pásu sa nachádza detský areál, ktorý je
v dobrom technickom stave a ďalej areál „ Ryba“ s vodnou plochou zriadenou v bývalom mŕtvom ramene
Hornádu s upraveným dnom a brehmi. Komunikácia znehodnocuje areál plážového kúpaliska. Okrem
toho slúži ako hlavný peší nástup do terajšieho areálu PKO a reštaurácii Ryba.

9. Zo sprievodnej správy Štúdie súboru stavieb PKO - Košice pre vyhodnotenie záberu
poľnohospodárskeho pôdneho fondu z novembra 1985 vyplynulo, že riešené územie sa nachádza v
severnej časti Košíc na pravom brehu Hornádu; západnú a severnú časť ohraničuje štátna cesta Košice
-Ťahanovce,východnúhranicutvoríareálPKO-AničkaajužnúregulovanékorytoČermeľskéhopotoka.
Z jej grafickej časť je zrejmé vymedzenie areálu PKO Košice.

10. Právne vec posúdil podľa ust. § 151n ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods.
1, 2, § 2 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
vysporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obec a vyššie územné celky,
§ 43a ods. 1, 3 písm. p/ zákona č. 50/1976 Zb.

11. Nebolo sporné, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa na
vyššie uvedených listoch vlastníctva a žalovaný užíva parcely v ich vlastníctve. Na nich sa nachádza
P. A. ako verejná zeleň, ktorý žalovaný nadobudol na základe zákona č. 138/1991 Zb. v zmysle
delimitačného protokolu. Žalobcovia sa pôvodne domáhali náhrady za vecné bremeno podľa zákona
č. 66/2009 Z.z., v priebehu konania zmenili právnu kvalifikáciu a domáhali sa vydania bezdôvodného

obohatenia podľa § 451 OZ, čo odôvodnili absenciou zákonných predpokladov pre aplikáciu zák. č.
66/2009 Z.z. podľa § 1 ods. 2, pretože ide o verejnú zeleň, čím podľa žalobcov na predmetných
pozemkoch nevzniklo vecné bremeno podľa § 4 ods. 1, a preto im za užívanie svedčí nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia.
12. Žalobcovia tvrdili, že na pozemkoch v ich vlastníctve je verejná zeleň, pričom zákon sa primárne

vzťahuje na stavby a primeranosť použitia podľa § 1 ods. 2 z. č. 66/2009 Z.z. na športový areál, cintoríny
či verejnú zeleň, nezakladá vznik vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., preto si
uplatňujú nárok z titulu bezdôvodného obohatenia.

13. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcov, že na túto právnu vec nie je možné aplikovať zákon

č. 66/2009 Z.z. Park A. svojou povahou predstavuje verejnú zeleň, bol a je voľne prístupný verejnosti
a takto je aj vnímaný od počiatku jeho výsadby. Verejná zeleň bola od roku 1968 plánovaná ako
súčasť stavby PKO Anička s následnou postupnou realizáciou jeho usporiadania ako objektu určeného
na oddychovú a športovú činnosť. Ani podradenie parku Anička pod verejnú zeleň, tak ako zhodne
uvádzali strany sporu, vzhľadom na jeho delimitáciu na žalovaného v zmysle zákona č. 138/1991

Zb., nevylučuje aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z.. Zákon upravuje usporiadanie vzťahov vlastníkov
zastavaných pozemkov a vlastníkov stavieb na nich umiestnených. Ustanovenia o zákonnom vecnom
bremene podľa § 4 ods. 1 a ods. 2 sa primerane vzťahujú aj na pozemok vo vlastníctve žalobcov, na
ktorom je verejná zeleň. Primeranosť použitia v prípade verejnej zelene vo vzťahu k § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z. znamená, že sa nepreukazuje stavba a jej povolenosť podľa osobitných predpisov,

keďže vzhľadom na charakter verejnej zelene je to vylúčené. Primerane podľa tohto zákona tak môžu
byť usporiadané aj pozemky, na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál vo vlastníctve obce alebo
verejná zeleň. Z uvedeného je podľa názoru súdu zrejmé, že zákon nevylučuje zriadenie zákonného
vecného bremena aj na pozemkoch podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. a aj takto zaťaženépozemky je možné usporiadať v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. V P. A. ide o pozemky ako plochy
verejnej zelene porastené trávnatým porastom a drevinami s mobiliárom a s plochami komunikácií
pre peších a cyklistov, ale z pohľadu účelu, na ktorý slúžia a na aký boli v minulosti určené - verejná

zeleň ako súčasť stavby P. A. na športovorekreačné využitie, sa súd priklonil k názoru, že ide o
objekt, ktorý je možné považovať za inžiniersku stavbu, oddychový park podľa § 43a ods. 3 písm. p/
stavebného zákona. Taká stavba je zahrnutá v § 1 ods. 1 z. č. 66/2009 Z. z. Súd ďalej uviedol, že
žalovaný počas konania síce nepredložil žiadne stavebné povolenie či územné rozhodnutie pre park
Anička, čo odôvodnil to tým, že také rozhodnutia nevie vzhľadom na časový odstup dohľadať, a na

preukázaniepovolenostiparkuAničkaponúkollistinnédôkazyopostupnombudovaníP.A.,jehosúčastí,
počnúc rokom 1968, z ktorých je zrejmé, že verejná zeleň bola od roku 1968 plánovaná ako súčasť
stavby PKO Anička s následnou postupnou realizáciou jeho usporiadania ako objektu určeného na
oddychovú a športovú činnosť. O stavbe P. A. hovoria i ďalšie listiny, a to Štúdia súboru stavieb Parku
kultúry a oddychu Košice, ktorú vypracoval Stavoprojekt Košice v roku 1985, kedy bola verejná zeleň
súčasťou areálu parku, kde sa nachádzajú aj žalované pozemky. Súd dôvodil, že listinné dôkazy, ktoré

žalovaný predložil, je nutné hodnotiť aj v kontexte doby, kedy boli vydané či vypracované, časť z nich
ešte pred prijatím zákona č. 50/1976 Zb.. To, že žalovaný po spochybnení povolenosti stavby nevie
konkrétne rozhodnutie o povolení stavby či územné rozhodnutie predložiť, pričom poskytol rozumné
vysvetlenie, prečo tomu tak je (uplynutie skartačných lehôt) v spojení s ostatnými dôkazmi, ktoré
predložil, podľa názoru súdu nevylučuje záver o povolenosti parku Anička. V tejto súvislosti súd dal do

pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010 sp. zn. 5Cdo/71/2008:
„V súvislosti s nadobudnutím vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu sa často v praxi objavuje otázka
nemožnosti dokázať, že rozhodnutie, ktoré bolo vydané pred desaťročiami, obsahovalo všetky zákonom
predpísané náležitosti a nadobudlo právnu moc, spojenú s vlastníckym právom. V takom prípade nie
je možné vylúčiť zistenie existencie takýchto rozhodnutí aj nepriamymi dôkazmi, a to s prihliadnutím

k správaniu účastníkov po nimi tvrdených zmenách vlastníctva. Ak nie je dôvod k pochybnostiam, že
sa určité veci v čase dávno minulom (t.j. ak časový odstup podstatne prekračuje aj vydržacie alebo
skartačné lehoty) diali obvyklým, resp. úradným postupom, je dôkazné bremeno o tom, že v konkrétnom
prípade tak nebolo, na tom, kto takúto skutočnosť tvrdí.“ a v tejto súvislosti poukázal tiež na rozsudok
Najvyšší súd Českej republiky z 3. februára 2005 sp. zn. 22Cdo/1400/2004, podľa ktorého: „v sporoch,

v ktorých časový odstup od rozhodných skutočností podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo
lehoty skartačné, nie je na mieste extenzívnym spôsobom pochybovať, či otvárať záležitosti, ktoré pred
mnohými rokmi založili právne vzťahy“. Toto rozhodnutie je podľa súdu použiteľné aj v tomto prípade,
keď stavebné povolenie by zrejme muselo spadať do obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov,
čo je časový odstup, ktorý podstatne prekračuje aj vydržacie alebo skartačné lehoty.

14. Vychádzal z toho, že Park Anička prešiel do vlastníctva žalovaného podľa osobitného predpisu a
zároveň sa nachádza na pozemkoch, na ktoré sa vzťahuje § 1 zákona č. 66/2009 Z. z., a to bez rozdielu
na nazeranie na park Anička ako stavbu alebo verejnú zeleň, čím boli splnené podmienky pre použitie
zákona č. 66/2009 Z. z. na prejednávaný prípad. Na danú situáciu sa tak neaplikuje § 451 a nasl.

Občianskeho zákonníka.

15. Zuvedenýchdôvodovsúdposudzovalžalobouuplatnenýnárokpodľazákonač.66/2009Z.z.,keďže
predmetom prechodu na žalovaného bol Park Anička a v súlade s § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. vzniklo
dňom 1.7.2009 v prospech žalovaného právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalovaný teda užíva

sporné parcely na základe zákonného vecného bremena.
16. Vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia sp. zn.
2Cdo/194/2018 z 26.8.2019, sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.20, sp. zn. 1Cdo/99/2019 z 26.1.2022),
konštatoval, že s prihliadnutím na vývoj rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v prípade náhrady za
nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z.z. patrí žalobcom jednorazová

náhrada. Pretože náhrada za zákonné vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z.z. je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, vlastník pozemku nárok na odplatu za
vecné bremeno mohol uplatniť v lehote 3 rokov od jeho vzniku, t. j. do 1.7.2012. Vzhľadom na vznesenú
námietku premlčania žalovaným za situácie, že súd z obsahu spisu nezistil žiadne skutočnosti, pre
ktoré by na takto vznesenú námietku premlčania nemal prihliadať, žalobu zamietol. Zároveň súd dal do

pozornosti, že žalobcovia sa môžu domáhať nápravy situácie v konaní o nariadení pozemkových úprav
podľa § 2 ods. 1 písm. l/ zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového
vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách. Zákonom
č. 257/2022 Z. z. došlo s účinnosťou k 1.9.2022 k vypusteniu § 3 zo zákona č. 66/2009 Z. z. a kzmene zákona č. 330/1991 Zb., ktorej účelom bolo odstrániť niekoľko rokov trvajúci nesúlad zákona
č. 66/2009 Z. z. zo súčasným znením zákona č. 330/1991 Zb. Žalobcovia tak majú oprávnenie podať
návrh na začatie konania a upraviť spornú situáciu do budúcna (§ 7 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 3 zákona

č. 330/1991 Zb.), o ktorom návrhu rozhoduje okresný úrad. Neostane im tak len holé vlastníctvo bez
možnosti zvrátiť tento stav.

17. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol síce v konaní úspešný,
nárok na náhradu trov konania nepriznal, lebo mu žiadne preukázateľné a účelne vynaložené trovy

v konaní nevznikli.
18. Rozsudok napadli včas podaným rozsiahlym odvolaním žalobcovia z odvolacích dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhli zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. V podstatnom vytýkali súdu nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ na zistený
skutkový stav aplikoval zákon č. 66/2009 Z.z., ktorý sa podľa nich na vec nevzťahuje. Argumentovali
tým, že v čase podania žaloby bola ustálená rozhodovacia prax súdov v otázke odplaty za vecné

bremenopodľazákonač.66/2009Z.z.taká,žeodplatapatrívoformeopakujúcehosaplnenia.Legitímne
preto očakávali, že ich spor bude rozhodnutý v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou, ktorá
bola pred podaním žaloby. Priznaním jednorazovej náhrady súd poprel účel a význam zákona č.
66/2009 Z.z. a žalobcom tak zostalo iba holé vlastnícke právo. Uviedli, že rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR vo vzťahu k zákonu č. 66/2009 Z.z., na ktoré sa súd odvolával, sa týkajú pozemkov pod

cestami a nie parkov a verejnej zelene. Najvyšší súd sa vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadal
s otázkou, prečo odplata za vecné bremeno by nemohla byť opakujúca sa a iba stroho konštatoval
jednorazovú odplatu. Vytýkal súdu, že sa nevysporiadal s otázkou dobrých mravov. Žalovaný napriek
tomu, že je na jeho pozemkoch park už 30 rokov, žalobcom nič za užívanie nezaplatil, o majetkoprávne
usporiadanie sa ani neusiloval a pokiaľ mu žalobcovia ponúkli predaj pozemkov za cenu stanovenú

znaleckým posudkom, túto ponuku ignoroval. Súd sa nevysporiadal ani s tým, že takúto situáciu a
stav bezprávia vytvoril štát, tento okupoval pozemky, budoval si na nich, čo chcel, a to bez súhlasu
vlastníkov. Žalovaný porušoval práva žalobcov celých 30 rokov, keď neplatil nájom, nereagoval na
výzvy na odkúpenie alebo na platenie nájomného. Žalobcovia trvali na tom, že na parcely, ktoré sú
predmetom tohto konania, nemožno aplikovať zákon č. 66/2009 Z.z., nakoľko vecné bremeno na týchto

pozemkoch nikdy nevzniklo. Zákonodarca zriadil vecné bremeno len k pozemkom pod stavbou, pričom
predmetom konania sú parcely, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby. Ani katastrálny odbor okresného
úradu neeviduje na žalovaných pozemkoch žiadne stavby. Vecné bremeno nemohlo vzniknú ani z toho
dôvodu, že park Anička nespĺňa podmienku povolenej stavby podľa právnych predpisov. Žalovaný v
priebehu konania nepredložil žiadne stavebné povolenie, ani územné rozhodnutie týkajúce sa parku.

K argumentácii súdu prvej inštancie o premlčaní práva odvolatelia uviedli, že táto je nelogická, nakoľko
samotné súdy počas 10 rokov priznávali vlastníkom pozemkov nárok na opakujúcu sa odplatu, ktorá sa
premlčiavala 3 roky spätne. Premlčaciu dobu podľa žalobcov nemožno počítať odo dňa účinnosti zákona
č. 66/2009 Z. z., pretože ku dňu účinnosti tohto zákona žalobcom objektívne nemohlo byť známe, že
majú nárok iba na jednorazovú odplatu, ktorej premlčacia lehota plynie odo dňa účinnosti zákona. O tom,

že im patrí len jednorazová odplata sa žalobcovia prvýkrát dozvedeli až z rozhodnutia, proti ktorému
smeruje toto odvolanie.

19. Žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný.

20. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané
včas (§ 362 CSP), oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a
contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích

dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom
súde v Košiciach dňa 18.1.2024 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 210, 2. poschodie,
pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu
v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

21. Žalobcovia uplatnili odvolacie dôvody podľa v § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.

22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná
povinnosť súdu a pod.).

23. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na

závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

24. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

25. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej
inštancie v rozsahu odvolacích námietok (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) odvolací súd dospel k
záveru, že uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne.

26. Odvolací súd nezistil pochybenia ani v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné
práva strán alebo právo na spravodlivý proces, príp. odnímajúce stranám sporu možnosť konať pred
súdom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.

27. Žalobcovia ako odvolatelia v odvolaní neuviedli také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre

nich ako žalobcov privodili iné rozhodnutie. Námietky uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky podstatné
odvolacie námietky žalobcov, keďže ide o skutočnosti, ktoré boli uplatnené už konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu.

28. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej
inštancie o vzniku vecného bremena v prospech žalovaného k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve
žalobcov, na ktorých sa nachádza park Anička, v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., za ktoré
žalobcom patrí jednorazová náhrada, ktorú si mohli uplatniť do troch rokov od účinnosti tohto zákona, t.
j. do 1.7.2012. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje aj so záverom súdu o dôvodne vznesenej námietke

premlčania žalobou uplatneného nároku zo strany žalovaného, pričom má za to, že z obsahu spisu
nevyplynuli žiadne okolnosti, pre ktoré by sa na takto vznesenú námietku premlčania nemalo prihliadať.

29. Podstatou odvolacích námietok žalobcov je podľa nich nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie, keď aplikoval v prejednávanej veci zákon č. 66/2009 Z.z., ktorý sa na prejednávanú vec

nemôže vzťahovať, pretože k pozemkom v ich podielovom spoluvlastníctve nevzniklo vecné bremeno,
keďže na nich nie je žiadna stavba. Na dotknutých pozemkoch je verejná zeleň a vo vzťahu k pozemkom,
na ktorých sa nachádza verejná zeleň (§ 1 ods. 2 zákona 66/2009 Z.z.), nevzniklo vecné bremeno podľa
§ 4 ods. 1 cit. zákona, ktoré vzniklo iba k pozemkom zastavaným stavbami v zmysle § 1 ods. 1 cit.
zákona. Uplatňujú si preto vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného, ktoré vzniká užívaním ich

pozemkov bez právneho dôvodu a bez akejkoľvek finančnej úhrady. Pre prípad, že by odvolací súd mal
za to, že park Anička je stavbou, majú za to, že nejde o stavbu povolenú, pretože žalovaný nepredložil
územné rozhodnutie, ani stavebné povolenie, či kolaudačné rozhodnutie. Napokon argumentujú tým, že
aj keby išlo o priznanie náhrady za vzniknuté vecné bremeno, táto má byť opakovaná, poukazujúc na
konštantnú, viac ako desať rokov pretrvávajúcu prax okresných a krajských súdov.

30. Tieto skutočnosti uvádzali žalobcovia aj pred súdom prvej inštancie a tento sa s nimi dostatočne
vysporiadal v odôvodnení rozsudku, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.31. Vzhľadom na spornosť charakteru žalobou uplatneného nároku súd správne skúmal, či k pozemkom
v podielovom spoluvlastníctve žalobcov vzniklo vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. a z
vykonaného dokazovania správne uzavrel, že na dotknutých pozemkoch sa nachádza park Anička,

slúžiaci na športovorekreačné využitie, ktorý je inžinierskou stavbou - oddychovým parkom podľa §
43a ods. 3 písm. p/ zák. č. 50/1976 Zb. Ide teda o stavbu v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.. Z
vykonaného dokazovania uzavrel, že ide o stavbu povolenú, a preto k pozemkom pod touto stavbou
vzniklo v prospech žalovaného vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.. Nebolo sporné,
že verejná zeleň- park Anička na sporných pozemkoch prešiel do vlastníctva obce ako žalovaného podľa

zák. č. 138/1991 Zb. V prípade, že by park Anička nebolo možné považovať za stavbu v zmysle § 1 ods.
1 zák. č. 66/2009 Z.z., ale išlo by o verejnú zeleň podľa § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., aj k pozemkom
podľa § 1 ods. 2, teda k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň a prešla do vlastníctva obce podľa
osobitného predpisu, vzniklo zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z.

32. Aj podľa názoru odvolacieho súdu primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na pozemky podľa §

1 ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje
zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2 cit. zákona.

33. Usporiadaním vlastníckych vzťahov v zmysle § 2 zák. č. 66/2009 Z.z. je poskytnutie náhradného
pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou zmluvou alebo usporiadanie v konaní o

pozemkových úpravách. Do času takéhoto definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov však
zákonodarca usporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom v zmysle § 1 ods. 1, ods. 2 cit. zákona tak, že
k nim zriadil v zmysle § 4 cit. zák. vecné bremeno.

34. Niet žiadneho rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov

nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., a
prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný režim oproti pozemkom podľa § 1 ods. 1 cit. zákona.

35. Keďže zákonodarca v § 1 ods. 2 cit. zákona upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na
ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkov,

na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona, a teda niet dôvodu pre iný režim
pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba.

36. Aj vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, teda vzniklo po splnení ostatných
zákonom stanovených podmienok zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 cit. zák., ako to správne

uzavrel súd prvej inštancie.

37. Vzhľadom na skutočnosť, že na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobcov sa nachádza
oddychový park, ktorý je inžinierskou stavbou podľa § 43a ods. 3 písm. p/ stavebného zákona, súd prvej
inštancie sa správne zaoberal splnením podmienky povolenia tejto stavby v zmysle právnych predpisov

platných v čase jej zriadenia. Aj keď žalovaný nepredložil územné rozhodnutie, stavebné povolenie
ani kolaudačné rozhodnutie, vychádzajúc z ostatných listinných dôkazov predložených žalovaným, na
ktoré súd v odôvodnení poukázal, možno považovať za správne hodnotenie vykonaných dôkazov v tom
smere, že je možné prijať záver o tom, že stavba parku Anička bola povolenou, teda vybudovanou na
základe administratívneho rozhodnutia.

38. Verejná zeleň bola od roku 1968 plánovaná ako súčasť stavby PKO Anička s následnou postupnou
realizáciou jeho usporiadania ako objektu určeného na oddychovú a športovú činnosť. Následne o
stavbe PKO Anička hovoria aj ďalšie listiny predložené žalovaným, na ktoré odkázal súd prvej inštancie a
verejná zeleň bola súčasťou areálu parku, kde sa nachádzajú aj pozemky v podielovom spoluvlastníctve

žalobcov. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ rozhodnutím z 1.9.1975 bolo povolené uviesť do
trvalého užívania detské ihrisko na Aničke, ktoré bolo súčasťou PKO, niet dôvodu sa domnievať, že
išlo o súčasť vopred nepovolenej stavby - parku Anička. Aj toto rozhodnutie preto nepriamo preukazuje
oprávnenosť výstavby PKO Anička tak, ako k tomuto záveru správne dospel aj súd prvej inštancie.

39. Zákon č. 66/2009 Z.z. v § 1 stanovuje na aplikáciu tohto zákona len dve podmienky: 1/ musí ísť o
pozemokpodstavbouvovlastníctveobcealebovyššiehoúzemnéhocelkuazároveň 2/stavbaprešlado
vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov (napr. zákon č.138/1991
Zb. - delimitáciou zo štátu na obec). Iné podmienky nie sú v danom ustanovení stanovené, tedapodmienkou nie je ani vydanie stavebného povolenia na stavbu či kolaudačného rozhodnutia (obdobne
rozsudok KS Žilina sp. zn. 30S/54/2016 zo dňa 13.6.2017, sp. zn. 5Co/92/2019 zo dňa 26.11.2019).
Zmyslom uvedeného zákona totiž bolo usporiadať vlastnícke vzťahy práve k stavbám a iným objektom,

ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov neboli, pretože boli postavené na cudzích
pozemkoch (nepatriacich obci, vyššiemu územnému celku).

40. S poukazom na vyššie uvedené je správny záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého na
pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcov je umiestnený park A., ktorý je povolenou inžinierskou stavbou

- oddychovým parkom podľa § 43a ods. 3 písm. p/ stavebného zákona, preto k pozemkom pod touto
stavbou v spoluvlastníctve žalobcov vzniklo v súlade s § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. dňom 1.7.2009
zákonné vecné bremeno, obsahom ktorého je právo držať a užívať tieto pozemky. Žalovaný tak neužíva
pozemky bez právneho dôvodu, ale užíva ich titulom zákonného vecného bremena a žalobcom tak
nebolo možné priznať nárok titulom užívania týchto pozemkov bez právneho dôvodu v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka.

31. Podľa žaloby predmetom konania bolo zaplatenie sumy 9.715,49 € s prísl., ktorej sa žalobcovia
domáhali titulom opakovanej náhrady za zákonné vecné bremeno, ktoré vzniklo k pozemkom v ich
podielovom spoluvlastníctve v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. (§ 4 v spojení s § 1 ods. 2). V priebehu
konania zmenili právnu uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl.

OZ argumentujúc tým, že vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. k dotknutým pozemkom, na
ktorých sa nachádza verejná zeleň, nevzniklo.

41. Treba prisvedčiť žalobcom, že skoršou súdnou praxou bolo postupne ustálené, že vlastníkovi
pozemku patrí opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada vo výške obvyklého nájomného. Táto súdna

prax vychádzala z dovtedajšej rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít, ktorej základom bol nález
Ústavného súdu SR PL. ÚS/42/2015 z 12.10.2016, pričom už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS/237/2009 sa
ústavný súd priklonil k úvahám o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného
obmedzenia. V súlade s takto ustálenou súdnou praxou rozhodoval vo svojich skorších rozhodnutiach
aj Krajský súd v Košiciach a okresné súdy v jeho obvode.

42. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Košiciach až na kolégiu dňa 6.4.2022 zaujalo k otázke
náhrady podľa zákona č. 66/2009 Z.z. stanovisko, v zmysle ktorého aj v prípade náhrady za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z.z. patrí jednorazová náhrada, ktorá patrí len
vlastníkovi pozemku v čase vzniku vecného bremena. Stanovisko vychádzalo z v tom čase už ustálenej

rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR.

43. Tak, ako uviedol aj súd prvej inštancie vo svojom rozsudku, podľa judikátu R 71/2018 patria do
pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská
aleborozhodnutianajvyššiehosúdu,ktorésú(akojudikáty)publikovanévZbierkestanovískNajvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (3 Cdo 158/2017, 4 Cdo

95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017). V zmysle uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6
Cdo/129/2017 z 31.10.2017: „S prihliadnutím na čl. 3 Základných princípov CSP do pojmu ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho
súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a
teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú.“ V zmysle

uvedeného ustálenú rozhodovaciu prax teda nepredstavujú rozhodnutia prvoinštančných ani odvolacích
súdov, na ktoré poukazovali žalobcovia v odvolaní.

44. Pokiaľ ide o charakter náhrady (jednorazová alebo opakovaná) za zákonné vecné bremeno v zmysle
zákona č. 66/2009 Z.z., samotný zákon č. 66/2009 Z.z. neobsahuje úpravu priznávania náhrady za

zriadenie vecného bremena.

45. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke priznávania jednorazovej náhrady za
zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorá vzniká tomu, kto bol vlastníkomzaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t. j. 1.7.2009, pričom sa premlčuje v lehote troch rokov,
predstavujú napr. rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.8.2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30.11.2020,
sp. zn. 1Cdo/171/2021 z 27.10.2021, sp. zn. 1Cdo/99/2019 z 26.1.2022, na ktoré odkázal aj súd prvej

inštancie.

46. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.8.2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019
z 30.11.2020 vychádzajú z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo 14. 4.2016
(R 73/2016) a sp. zn. 7Cdo/26/2014 z 24.3.2016, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za

zariadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na
priznávanie primeranej náhrady za zariadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z.

47. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo/17/2019 odvoláva na akceptovanie
vyššie uvedenej judikatúry ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí

sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z 28.10.2020, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu NS SR
sp.zn. 2Cdo/194/2018, keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne.

48. Aj proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo/17/2019 bola podaná ústavná sťažnosť,
ktorá bola rozhodnutím ÚS SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 z 30.9.2021 odmietnutá pri rešpektovaní princípu

subsidiarity, lebo o veci sťažovateľov prebieha konanie. Najvyšší súd tiež celkom jednoznačne uviedol,
že uvedené rozhodnutia tvoria ustálenú rozhodovaciu prax ohľadne tejto otázky.

49. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/171/2021 z 27.10.2021 a sp. zn. 1 Cdo/ 99/2019
z 26.1.2022, odkazujú v otázke náhrady na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8/ Cdo/17/2019, teda obe

vychádzajú z jednorazovej náhrady. Rovnako z úvahy o jednorazovej náhrade vychádzal Najvyšší súd
SR aj v rozsudku sp. zn. 2 Cdo/151/2020 z 31.3.2022.
50. Zodpovedaniu otázky, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa
§ 4 zák. č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych
predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má byť táto náhrada vo

forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia, sa venoval Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp. zn.
5Cdo/175/2019 z 27.4.2022. Odkázal pritom na závery rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014
a 8Cdo/17/2019, v ktorých bola riešená otázka náhrady za zákonné vecné bremeno v zmysle zák. č.
66/2009 Z. z. so záverom, že právo na náhradu pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák.
č. 66/2009 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu

účinnosti tohto zákona. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5Cdo/175/2019 tiež uviedol, že vecné bremeno
vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. treba pokladať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods. 1, 2 cit. zák. za
nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhý, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová náhrada
zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky tejto
náhrady.

51. Aplikujúc právne závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí NS SR (2Cdo/194/2018 a
8Cdo/17/2019), na ktoré nadväzujú (a potvrdzujú z nich plynúce právne závery o jednorazovej náhrade)
i ďalšie rozhodnutia NS SR (1Cdo 171/2021 z 27. októbra 2021, 1Cdo/99/2019 z 26. januára 2022,
5Cdo/175/2019 z 27.4.2022) na posudzovanú právnu vec, je možné dospieť len k záveru o nemožnosti
priznania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu zákonným vecným bremenom

podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. opakovane až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom
upraveným v zák. č. 66/2009 Z.z.

52. Všetkými vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo prekonané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 23.4.2015, ktoré vychádzalo zo záveru, že náhradu za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva možno priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych
vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 zák. č. 66/2009 Z. z.
53. Odvolatelia poukazujúc na skoršiu súdnu prax, v zmysle ktorej súdy priznávali opakovanú náhradu
za zákonné vecné bremeno, argumentovali aj princípom právnej istoty, ktorý bol podľa nich zamietavým
rozhodnutím súdu v danej veci porušený.

54. Princíp právnej istoty v procese prijímania súdneho rozhodnutia znamená, že v každom štádiu
procesu musí byť stranám sporu zrejmá právna úvaha súdu. Právnou istotou sa má zabrániť
nepredvídaným a prekvapivým rozhodnutiam. Vyžaduje v procese tvorby súdneho rozhodovania daťstranám sporu rozumný priestor na polemickú reakciu na právne argumenty protistrany, ako aj na
právne úvahy súdu. Výsledkom má byť rozhodnutie, ktoré strany sporu „neprekvapí“, teda je logickým
vyústením doterajšieho priebehu konania, keď aj po všetkých právnych argumentoch a skutkových

okolnostiach musí jedna zo strán procesne prehrať. Pokiaľ ide o súlad s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít, je potrebné článok 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku
vykladať vo funkčnej jednote s článkom 3 a v tomto zmysle je jednoznačné, že za najvyššie súdne
autority možno mať i/ Ústavný súd Slovenskej republiky, ii/ Najvyšší súd Slovenskej republiky a iii/ v
oblasti ich kompetenčného dosahu na „civilný proces v SR“ i Európsky súd pre ľudské práva a Súdny

dvor Európskej únie. Reflexiu princípu právnej istoty možno nájsť v mnohých pravidlách a inštitútoch,
v konkrétnych právnych situáciách predvídaných Civilným sporovým poriadkom. Princíp právnej istoty
ako teoretický postulát nachádza v Civilnom sporovom poriadku svoju konkrétnu právnu reflexiu najmä
v inštitútoch Veľkého senátu ako nástroja na dosiahnutie zjednocovania judikatúry Najvyššieho súdu
SR (§ 48 CSP), v obligatórnosti vyjadrenia právneho názoru súdu na prejednávanú vec podľa § 171
ods. 1 CSP, v dôkladnom odôvodnení prípadného odklonu od konštantnej judikatúry, ak sa ju sudca

rozhodne nerešpektovať (§ 220 ods. 3 CSP) a v inštitúte tzv. pokuty za súdivosť podľa § 452 ods. 2
CSP. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/551/2012: „Z ústavnej kompetencie súdov
interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru
týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovávaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu
od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných

práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci.“

55. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a
rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym

posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska
sudcovho právneho názoru navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení
takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade
s procesným právom a jeho pravidlami. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/300/2018 z
15.9.2018: „V zásadnej ústavnoprávnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci

neho s požiadavkou právnej istoty, respektíve predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné
súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom. V každom prípade
všakpriodchýleníodskoršejrozhodovacejpraxesavyžadujecielenézdôvodnenieodlišnéhostanoviska
prijatého v obdobnej otázke.

56. Princíp právnej istoty teda nemožno chápať zjednodušene a obmedzene len ako požiadavku,
že právne rovnaké (obdobné) prípady sa majú posudzovať zásadne rovnako a ani nie dogmaticky.
Ak teda súd posúdi konkrétnu právnu situáciu odvolávajúc sa na pravidlo analogickej aplikácie už
posúdených prípadov, no aj prípad, kedy právnu situáciu posúdi inak, musí: i/ svoj myšlienkový
postup „odkryť“ stranám sporu napr. pri predbežnom prejednaní sporu obligatórnym ozrejmením svojho

právneho názoru, ii/ svoj myšlienkový postup v oboch prípadoch náležite odôvodniť. V posudzovanej
veci súd prvej inštancie postačujúcim spôsobom zdôvodnil nepriznanie náhrady žalobcom poukázaním
na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu o jednorazovom charaktere náhrady s tým, že v danej veci
úspešne vzniesol žalovaný námietku premlčania.

57. Osobitnou kategóriou právnej istoty je podľa judikatúry princíp, resp. doktrína legitímneho
očakávania. Judikatúra Slovenskej republiky definuje legitímne očakávania ako kategóriu právnej istoty,
ktorej účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných
osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do
určitého výsledku sa spoliehali (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06). Orgán verejnej

moci musí vo vzťahu k účastníkom konania postupovať predvídateľným, čitateľným spôsobom a to
vzhľadom na očakávania, ktoré voči tomuto orgánu účastník má. Očakávania účastníkov musia byť
opodstatnené, a to buď vzhľadom na platnú právnu úpravu alebo postup orgánov verejnej moci v
podobných prípadoch. V rovine legitímnych očakávaní účastníka vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov
verejnej moci princíp/doktrína právnej istoty pripomína zásadu, že pri rozhodovaní v skutkovo zhodných

alebo podobných prípadoch má orgán verejnej moci postupovať tak, aby nevznikali neodôvodnené
rozdiely a taktiež zásadu zákazu prekvapivých rozhodnutí orgánov verejnej moci. Aplikovaním zásady
legitímnych očakávaní sa síce dodržiava predvídateľnosť postupu, resp. rozhodnutia orgánu verejnej
moci, avšak ani táto doktrína nie je absolútna.58. K namietanému porušeniu princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní prejavujúcich sa v
zásahu do práva ochranu vlastníctva (majetku) odvolací súd uvádza, že Európsky súd pre ľudské

práva formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho
očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic proti Francúzsku, č. 20153/04). Judikatúra
nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to i pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen
doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. I keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi
požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho rozhodnutia, v aplikačnej

praxi súdov je možná. S ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti
viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť vývoj judikatúry
k posudzovanej otázke (porovnaj aj rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013, sp. zn. II.
ÚS 346/08).

59. Otázka charakteru náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z.

bola v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie ako i rozhodnutia odvolacieho súdu v danej veci ustálená
konštantnými rozhodnutiami súdu vyššej inštancie zmienených v odôvodnení napadnutého rozsudku,
ako aj v tomto rozhodnutí ako náhrada jednorazová, na uplatnenie ktorej v konaní pre súdom plynula
trojročná premlčacia doba od 1.7.2009 tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti v čase vzniku zákonného
vecnéhobremena.Pretožežalobabolavdanomprípadepodanáaž15.8.2019,nebolomožnéžalobcami

uplatnený nárok priznať vzhľadom na dôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovaným (§ 100 OZ).

60. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že
vzhľadom na postup súdu v konaní a odôvodnenie vydaného rozhodnutia, k nedodržaniu/porušeniu
zásady legitímneho očakávania nedošlo. Uvedená doktrína totiž nemôže byť chápaná neobmedzene,

lebo takýto jej výklad by viedol k nemožnosti akéhokoľvek vývoja právnej teórie a judikatúry. Súd prvej
inštancie v danej veci v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 2 Základných princípov Civilného
sporového poriadku rozhodol vec v intenciách ustálenej aktuálnej rozhodovacej praxe najvyššieho
súdu, o svojom postupe a právnych názoroch žalobcov, resp. obe strany sporu oboznámil a umožnil
im argumentovať. Rozsudok, vrátane odklonu od žalobcami poukazovaných rozhodnutí okresných

a krajských súdov z predchádzajúceho, skoršieho obdobia, vydaných v iných obdobných sporoch,
odôvodnil a to zmenou či vývojom ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

61. Na základe uvedených skutočností treba konštatovať, že posudzovanie náhrady za zákonné vecné
bremeno ako opakovanej, by znamenalo odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. K

obrane odvolateľov, že priznávaním jednorazovej odplaty, resp. náhrady sa úplne popiera účel a význam
zákona č. 66/2009 Z.z., odvolací súd dodáva, že je povinný rešpektovať v čase svojho rozhodovania
platnú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu ako najvyššej súdnej inštancie všeobecného
súdnictva, ktorá sa zhodla na jednorazovej náhrade, na ktorú vznikol nárok vlastníkovi pozemku ku dňu
účinnosti zákona, t. j. ku dňu 1.7.2009, a tento nárok sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote.

62. Odvolatelia tvrdili, že o tom, že im patrila iba jednorazová odplata sa prvýkrát dozvedeli až z
rozhodnutia, proti ktorému smeruje toto odvolanie, preto premlčacia doba nároku na jednorazovú
náhradu môže začať plynúť najskôr odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odvolací súd nemôže
súhlasiť s takouto interpretáciou začiatku plynutia premlčacej doby s poukazom na vyššie uvádzanú
judikatúru, ktorá uzavrela, že prípadná jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena vznikla

vlastníkovi zaťaženého pozemku ex lege ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. a vlastník predmetných
pozemkov si mohol uplatniť náhradu za vecné bremeno v zákonom stanovenej lehote do troch rokov od
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t. j. od 1.7.2009. Vychádzajúc z tohto záveru, je rozsudok súdu
prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcov vecne správny, vzhľadom na žalovaným vznesenú
námietkupremlčaniaaajnato,že zobsahuspisunevyplynuližiadneokolnosti,prektorébynavznesenú

námietku premlčania nebolo možné prihliadať.

63. Pokiaľ ide o poukaz odvolateľov na zákon č. 66/2009 Z.z., jeho znenie, ciele a v tej súvislosti
jeho prezentovaný názor, prečo odplata za vecné bremeno zriadené týmto zákonom nemôže byť
jednorazová, ale naopak, prečo má byť opakovaná, odvolací súd uvádza:

64. Podľa § 151o ods. 1 OZ vecné bremená vznikajú nielen písomnou zmluvou, na základe závetu
v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušnéhoorgánu, ale aj zo zákona v prípadoch, v ktorých to osobitný právny predpis výslovne stanovuje. Takýmto
osobitným zákon je aj zákon č. 66/2009 Z.z.

65. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi
predpismi,nazákladektorýchbolizriadené,nomajúajprvoksúkromnoprávny.Občianskeprávodefinuje
vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo
trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená majú tento charakter tiež. Ich
režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou

právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Ak špeciálne právne
predpisy neupravujú náhrady súvisiace s výkonom zákonných vecných bremien, treba použiť úpravu
súkromnoprávnu. Zásadne teda nemožno užívať vecné bremeno bezodplatne, ale za odplatu, ktorá
zahŕňa výdavky spojené so zachovaním veci a s jej opravami (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/89/2008).

66. Ústava SR určuje dva právne dôvody pozbavenia vlastníctva - vyvlastnenie a obmedzenie

vlastníkovej dispozície s jeho majetkom. Vyvlastnenie je odňatím majetku vlastníkovi proti jeho vôli
bez časového obmedzenia, teda navždy. Nútené obmedzenie vlastníctva, tiež spojené so zásahom
do vlastníckych práv proti vôli vlastníka, môže spočívať v dočasnom určení obmedzujúcich dispozícií
majetkom alebo v odňatí časti práv obsiahnutých v práve vlastniť majetok. Vyvlastnenie je nenávratný
zásah do vlastníctva, pri nútenom obmedzení vlastníka existuje možnosť obnovy jeho práv, ak odpadne

dôvod jeho obmedzenia (Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 8/1997). Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn.
2Cdo/194/2018 uviedol, že ustanovenie § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. označili oprávnenie
obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami v ich vlastníctve za vecné
bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazujú na § 151n až §151p Občianskeho zákonníka. Ide
o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva odôvodnené verejným záujmom, keď oprávnenie

držať a užívať pozemok prislúcha nie konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu (obci
alebo vyššie územnému celku). Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo
neusporiadané vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu k pozemkom vo vlastníctve iných
osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu, a podľa
osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009

Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. Aj keď samotný
zákon č. 66/2009 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu, požiadavku náhrady za
vecné bremeno súdy už stabilne odvodzujú zo všeobecne uznávaných princípov, príkazu na ochranu
základných práv a slobôd, teda zo základného práva vlastniť a užívať majetok. I v prípade zriadenia
vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. je namieste primeraná náhrada (čl. 20 ods. 4 Ústavy

SR).Prizvažovanívýškyprimeranejnáhradyniejerozhodujúcapovahaverejnéhozáujmu,kvôliktorému
je obmedzené právne postavenie vlastníka. Zreteľ treba brať na intenzitu, rozsah a dĺžku trvania
núteného obmedzenia vlastníka. V prípade vecného bremena vzniknutého podľa zákona č. 66/2009
Z.z. treba vychádzať zo skutočnosti, že vlastník pozemku pod stavbou, ktorá prešla do vlastníctva
obce alebo vyššieho územného celku je fakticky obmedzený v držaní svojho majetku, v jeho užívaní

a v požívaní jeho plodov a úžitkov, aj v nakladaní alebo akejkoľvek dispozícii s ním. Inak povedané,
zostalo mu iba habere v podobe tzv. holého vlastníctva bez možnosti vykonávať akékoľvek vlastnícke
oprávnenie. Rovnako treba prihliadať na dĺžku trvania obmedzujúceho zásahu. Irelevantné ale je,
že zákonodarca zrejme nepredpokladal trvanie obmedzujúceho zásahu do konečného vysporiadania
vlastníckeho vzťahu k pozemku po taký dlhý čas, ako k nemu v skutočnosti dochádza (porovnaj

uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/175/2019 z 27.4.2022). Pokiaľ ide o majetkové úpravy, zákonom
č. 257/2022 Z.z. došlo k vyňatiu konania o pozemkových úpravách zo zákona č. 66/2009 Z.z. a k
začleneniu tohto špecifického konania do samostatného ustanovenia zákona č. 330/1991 Zb., pričom sa
nastavujú jednoznačné procesné a technické podmienky konania o pozemkových úpravách týkajúce sa
preukazovania dôvodu ich vykonania, určenia a zadefinovania žiadateľa, určenia podmienok a spôsobu

začatia konania, určenia spôsobu vyrovnania, posudzovania podmienok primeranosti vyrovnania a pod.
Odstraňujesatakniekoľkoročnýproblémnesúladuzákonač.66/2009Z.z.azákonač.330/1991Zb.(viď
dôvodová správa zákona č. 257/2022 Z.z.). Vlastníci pozemkov majú zachované právo na vyporiadanie
zaťaženého pozemku zámenou pozemkov alebo v konaní o pozemkových úpravách (§ 2 zákona č.
66/2009 Z.z.), ktoré s účinnosťou od 1.9.2022 môže iniciovať aj vlastník dotknutého pozemku (§ 2, § 6,

§ 7 zákona č. 330/1991 o pozemkových úpravách v znení zákona č. 257/2022 Z.z).

67. Žalobcovia sú zastúpení právnym zástupcom, ktorému vývin rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v
čase od podania žaloby (návrhu na vydanie platobného rozkazu) 15.8.2019 musel byť zrejmý a samotnáskutočnosť, že v čase podávania návrhu na vydanie platobného rozkazu bola rozhodovacia prax súdov
odlišná od stavu v čase rozhodovania súdu, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom na priznanie opakovanej
náhrady za zriadenie vecného bremena. V súvislosti k retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry

odvolací súd odkazuje napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/198/2017 z 19.3.2018,
podľa ktorého: „Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje
aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba
nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla;
ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry

nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome
aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné
aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny
judikatúrylíšiodneprípustnéhoretroaktívnehopôsobeniaprávnychnoriem(viďajsp.zn.8MCdo/4/2014,
3Cdo/223/2016, 6Co/133/2022 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021).

68. Pokiaľ súd prvej inštancie alebo aj odvolací súd nereaguje na niektoré námietky žalobcov, odvolací
súd poukazuje na to, že pre rozhodnutie veci nie je potrebné vysporiadať sa so všetkými námietkami
a tvrdeniami strany, ale len s tými, ktoré sú pre rozhodnutie veci podstatné. Všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS
115/2003).

69. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava
obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005,
v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd

v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými
sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria
jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods.
2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

70. V odvolacom konaní boli žalobcovia neúspešní, úspešnému žalovanému žiadne preukázateľné
a dôvodne vynaložené trovy nevznikli, preto odvolací súd stranám náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal (§ 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP).

71. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).