Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, January 29, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/83/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219202056
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7219202056.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov Mgr.
Angeliky Sopoligovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcov v 1. rade A. A., nar. XX.X.XXXX a 2. rade B.
A.,nar.XX.X.XXXX,obochbytomC.,D.XX,zastúpenýchPUCHALLA,SLÁVIK&partners,s.r.o.,Košice,
Thurzová 7, IČO: 36 860 930, proti žalovanému E. F., nar. X.XX.XXXX, bytom C., G. XX, zastúpenému
JUDr. Marošom Minčíkom, advokátom, Košice, Palackého 1, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní

žalovaného proti rozsudku 13C/13/2019-362 z 22.2.2023 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom určil, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností: bytu č. XX nachádzajúceho sa v bytovom dome súpisné číslo 1436 na parcelách registra
„C" číslo XXXX, XXXX, XXXX a XXXX, spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných

zariadeniachdomusúpisnéčísloXXXXvoveľkostipodielu125/10000kcelku,spoluvlastníckehopodielu
na pozemkoch parcela číslo XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 184 m2, parcela číslo XXXX
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 181 m2, parcela číslo XXXX - zastavané plochy a nádvoria o
výmere 185 m2, parcela číslo XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 187 m2 vo veľkosti podielu
125/10000 k celku, ktoré nehnuteľnosti sa nachádzajú v katastrálnom území D., obec C. - H. D., I. C. J.,
a sú vedené Okresným úradom Košice, katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXXXX a tiež rozhodol,

že žalobcovia majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške a žalovaného zaviazal
zaplatiť štátu na účet Okresného súdu Košice II poplatok za žalobu vo výške 99,50 eur.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti – bytu č. XX s príslušenstvom zapísaného na LV č. XXXXX v kat. území D., pričom
súčasťou žaloby bol i návrh na vydanie neodkladného opatrenia, ktorým žalovanému malo byť zakázané

spornú nehnuteľnosť scudziť, či zaťažiť a strpieť jej užívanie žalobcami, pričom súčasťou návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia boli aj obmedzenia navrhované v neprospech žalovanej K.
G.. Uviedol, že uznesením 13C/13/2019-122 zo dňa 10.4.2019 bola uložená povinnosť K. G. zdržať
sa výkonu záložného práva k prejednávaným nehnuteľnostiam a v prevyšujúcom rozsahu návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia bol zamietnutý, keď toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
2.8.2019. Zo žaloby mu vyplynul názor žalobcov, podľa ktorých sa žalovaný, hoci v katastri nehnuteľností

vedený ako vlastník bytu č. XX s príslušenstvom, vlastníkom nikdy platne nestal, keďže oni pod vplyvom
vidiny možných obchodných vzťahov a podnikateľskej spolupráce súhlasili s tým, že svojmu nádejnému
obchodnému partnerovi F. C. vyjdú v ústrety a na svoje meno vezmú pôžičku vo výške 525.000,- Sk
s dobou splatnosti jedného mesiaca, pričom založili svoj byt a túto pôžičku nakoniec museli sami zaplatiť,
vplyvom čoho F. C. rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 6T/136/05 zo dňa 21.2.2006 bol uznaný
vinným z trestného činu podvodu. Zo žaloby mu ďalej vyplynulo, že pôžičku na svoje meno v prospech

F. C. vzali žalobcovia na základe zmluvy o pôžičke a zmluvy o zabezpečení záväzku zo dňa 21.4.2004
od veriteľa L. C., keď neskôr pod hrozbou straty bytu súhlasili s poskytnutím ďalšej pôžičky vo výške550.000,- Sk od E. M., ako fyzickej osoby, keď výška mesačnej splátky úrokov mala byť 24.750,- Sk pri
dohodnutom ročnom úroku 54 % ročne s sankčným úrokom z omeškania vo výške 1 % denne, kvôli
čomu po podaní trestného oznámenia na E. M. za trestný čin úžery od zmluvy dňa 15.12.2006 odstúpili,

ale napriek tomu E. M. sporný byt predal N. A., ktorá ho potom predala žalovanému, keď podľa názoru
žalobcov nešlo o dobromyseľné osoby a vyhľadávaním bolo možné zistiť ich prepojenie.

3. Vzal do úvahy obranu žalovaného, ktorý namietal, že žalobcami uvádzané osoby L. C., či F. C.
nepozná, nikdy s nimi nebol v žiadnom vzťahu a tak sa nevie vyjadriť ku špekulatívnym transakciám

a upozornil na prehlásenie samotných žalobcov, ktorí uviedli, že do právnych vzťahov s týmito osobami
vstúpili pod vplyvom vidiny možných obchodných vzťahov, keď aj popis celého skutkového deja
žalobcami je tendenčný a bagatelizujúci ich riskantné a neuvážené konanie, keď napríklad v zmluve
o pôžičke zo dňa 18.2.2005 je jednoznačne ako veriteľ označený E. M. a nie obchodná spoločnosť G.I.C.
Reality a doposiaľ žiadnym právoplatným súdnym rozhodnutím nebolo určené, že zmluva o pôžičke
žalobcov s pánom M. je neplatná, ani nebola určená neplatnosť zmluvy o zabezpečení záväzku, či

o vyporiadavaní nárokov a pohľadávok, keď on pri nadobudnutí sporného bytu bol dobromyseľný
a napriek existencii kúpnej zmluvy z roku 2007 byt doposiaľ neoprávnene užívajú výlučne žalobcovia.
Citoval § 137 písm. c/ CSP a charakterizoval znaky určovacej žaloby a mal za to, že žalobcovia
majú naliehavý právny záujem na danej určovacej žalobe. Podrobne popísal zistenia zo zmlúv zo dňa
24.3.2004, 21.4.2004, 18.2.2005 a 11.9.2012. Pri určení vlastníckeho práva ako predbežnú otázku

riešil otázku neplatnosti vyššie uvedených zmlúv a pri jej riešení sa stotožnil s právnou argumentáciou
žalobcov, ktorú ďalej v bodoch 30. až 48. odôvodnenia rozhodnutia citoval. Uviedol tak znenie § 49
a § 49a Občianskeho zákonníka, charakterizoval omyl pri právnom úkone s poukazom na judikatúru
aodbornúliteratúru,malzato,žežalobcoviasarelatívnejneplatnostizmluvyopôžičkedovolalivpodanej
žalobe o jej neplatnosť a ďalej citoval § 39a Občianskeho zákonníka a charakterizoval tiež pojmy tiesne

a úžery. Na základe uvedeného dospel k záveru, že zmluva o pôžičke zo dňa 18.2.2005 uzatvorená
medzi žalobcami a E. M. je neplatná, v dôsledku čoho berúc do úvahy akcesorickú povahu zabezpečenia
záväzku je neplatný aj zabezpečovací prevod práva a E. M. vlastnícke právo k predmetnému bytu nikdy
nenadobudol a nemohol ho ani previesť na ďalšie osoby. Citoval ďalej § 37 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka a formulácie v dohode o vysporiadaní nárokov a pohľadávok z dňa 11.9.2012 pokladal za

neurčité a plnenie za nemožné. Citoval tiež § 39 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že všetky vyššie
uvedené zmluvy sú neplatné, a teda nemohlo dôjsť ani k prevodu vlastníckeho práva k predmetnému
bytu na p. M. a ani na ďalšie osoby v reťazci končiacom u žalovaného. Bol toho názoru, že na základe
absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva a nemožno
ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa, k čomu citoval závery

vyplývajúce z rozhodnutia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. IV.
Obdo 2/2020 z dňa 27.4.2021. Zhrnul, že predbežne posúdil otázku platnosti predmetných kúpnych
zmlúv a dospel k názoru o ich neplatnosti, kvôli čomu žalobe v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania v plnej výške
majúc za to, že neboli splnené podmienky pre použitie § 257 CSP.

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, navrhol ho zmeniť a žalobu zamietnuť
s poukazom na odvolacie dôvody upravené v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Nesúhlasil s odôvodnením
určenia vlastníckeho práva v prospech žalobcov použitým prvostupňovým súdom, keď podľa neho
z dokazovania je zrejmé, že žalobcovia do právnych vzťahov s L. C. a F. C. vstúpili pod vplyvom vidiny

možnýchobchodnýchvzťahovapodnikateľskejspolupráceadonepriaznivejsituáciesadostalivlastným
konaním, motivovaní zištnými úmyslami. Celý opis skutkových okolností veci zo strany žalobcov označil
za tendenčný a bagatelizujúci ich riskantné a neuvážené konanie, ktorého dôsledky nemôže znášať
on. Z výsluchu žalovaného v 1. rade (správne zrejme žalobcu v 1. rade) je známe, že v danom období
pracoval na pozícii vymáhania pohľadávok v súkromnej firme, čo spochybňuje jeho tvrdenia, že mu

nebolo známe, čo podpisuje a kto je vlastne jeho veriteľom. V zmluve o pôžičke zo dňa 18.2.2005 bol
ako veriteľ zreteľne označený p. E. M. a nie obchodná spoločnosť G.I.C. Reality. On pri uzatváraní tejto
zmluvy nebol prítomný a nevie sa tak vyjadriť k okolnostiam jej vzniku. Na zmluvu o pôžičke ako aj na
zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 18.2.2005 je nutné prihliadať v kontexte vtedy
platnej právnej úpravy tohto inštitútu zabezpečenia záväzku, keďže až zákonom účinným od 1.1.2008

došlo k zmene a doplneniu Občianskeho zákonníka. K tvrdeniu, že na základe absolútne neplatného
právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva poukázal na nález Ústavného
súdu SR I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.3.2016, z ktorého citoval. V zmysle napadnutého rozsudku je
zmluva o pôžičke medzi E. M. a žalobcami absolútne neplatná, avšak je nepochybné, že žalobcoviapôžičku v sume 18.256,65 eur od veriteľa prevzali a vrátili mu iba sumu 13.000,- eur a bezdôvodne sa
tak obohatili o sumu 5.256,65 eur, keď navyše nehnuteľnosť po celý čas užívajú a sú tak podľa neho
dané skutočnosti hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce aplikáciu § 257 CSP.

5. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania. Boli toho názoru, že žalovaný sa účelovo
snaží urobiť z nich podnikateľov, ktorí požičiavali cudzie peniaze za účelom zisku, čo však nie je
pravda, keďže peniaze požičali výlučne jednej osoby bez akéhokoľvek úroku. V čase uzatvorenia

predmetných zmlúv boli už takmer osobami vo vyššom veku, a teda chránené osoby podľa Trestného
zákona a ich nepozornosť (omyl v osobe veriteľa a úroku) možno pripísať ich vyššiemu veku a určite
nie ľahkovážnosti. Poukázali na závery vyplývajúce z rozhodnutia veľkého senátu obchodnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. apríla 2021, pričom aj z rozhodovacej
praxe Ústavného súdu SR je zrejmé, že prelomenie zásady nemo plus iuris je pripúšťané len vo
veľmi výnimočných situáciách, aká v súdenom prípade neexistuje, nakoľko ani žalovaného nemožno

považovať za dobromyseľného, keďže s ich veriteľmi spoločne podnikal, dobre ich poznal a je
pravdepodobné, že poznal aj históriu sporného bytu. Neboli podľa nich naplnené predpoklady pre
nepriznanie im náhrady trov konania, keď fakt, že v súčasnosti predmetný byt obývajú, nemôže
vynahradiť 20 rokov právnej neistoty.

6.KrajskýsúdvKošiciachnazákladepodanéhoodvolaniavecpodľaust.§385ods.1CSPprejednalbez
nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania,
t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami
žalovaného uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel
k záveru, že odvolanie je dôvodné, preto rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie.

7. Žalovaný odvolanie podal z dôvodov ním vymedzených v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

8. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu

prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§
191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobomvyplývajúcimzust.§192,193a205CSP,pričomsajednáotakéskutkovézistenia,nazáklade
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

9. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

10. Odvolací súd považuje za určujúce pre nachádzanie práva, že vždy je potrebné vychádzať z

individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na zistených skutkových
okolnostiach. Súd prvej inštancie sa však podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci so všetkými
špecifikami charakterizujúcimi daný spor nevysporiadal. Z princípu práva na spravodlivý proces vyplýva
povinnosť súdu umožniť stranám sporu účinné uplatňovanie námietok a argumentov, ako i povinnosť
súdu sa s týmito námietkami a argumentami, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie presvedčivo v

odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07,
IV. ÚS 163/08) tak, aby odôvodnenie rozsudku malo náležitosti vyžadované vtedy v § 157 ods. 2 CSP,
od 1.7.2016 podľa § 220 ods. 1 CSP. Z obsahu spisu a z odôvodnenia rozsudku však je nutné vyvodiť,
že v posudzovanom prípade súd prvej inštancie sa neriadil vyššie uvedenými pravidlami, čím založilnepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a to pre nedostatok dôvodov a odpovedí na argumenty
žalovaného.

11. Žalovaný vo svojom odvolaní okrem iného celý opis skutkových okolností zo strany žalobcov označil
za tendenčný a bagatelizujúci ich riskantné a neuvážené konanie a vytkol súdu prvej inštancie, že tieto
tvrdenia žalobcov si osvojil pri rozhodovaní a nereflektoval vôbec vykonané dokazovanie.

12. Je pravdou, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie vo veľkom rozsahu, v bodoch 30. až

49. týkajúce sa posúdenia platnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 18.2.2005 je takmer doslova prevzaté bez
ďalšieho zo žaloby doručenej prvoinštančnému súdu 11.3.2019 – viď str. 7. až 9. žaloby a obsahuje
minimum vlastných úvah a záverov súdu prvej inštancie. Pritom táto prevzatá časť zdôvodnenia žaloby
obsahuje odkaz na široký okruh ustanovení Občianskeho zákonníka, majúcich rôzne predpoklady
aplikácie a rôzne dôsledky. Sporová strana má možnosť v záujme dosiahnutia procesného úspechu
uviesť v žalobe rozličné ustanovenia hmotnoprávnych predpisov, je však vecou konajúceho súdu pri

vyvodzovaní právnych záverov identifikovať presne a jednoznačne zákonné ustanovenie, od ktorého
vyvodzuje prípadnú neplatnosť posudzovaného právneho úkonu tak, aby druhá procesná strana mala
možnosť cielene na takýto rezultát v odvolaní reagovať.

13. Súd prvej inštancie v spornej časti odôvodnenia rozsudku cituje § 49 a § 49a Občianskeho

zákonníka, charakterizuje pojem omylu majúceho význam pri uzatváraní právnych úkonov s poukazom
na konkretizovanú judikatúru i odbornú literatúru, cituje § 39a Občianskeho zákonníka a zaoberá sa
tiesňou,úžerouadôsledkamineprimeranevysokýchdojednanýchúrokovvzmluve,odporujúcimdobrým
mravom. V bode 30. odôvodnenia prvoinštančný súd uvádza, že „žalobcovia od zmluvy o pôžičke
riadne a na základe zákonného dôvodu odstúpili a zmluva sa tak od začiatku zrušuje“, v bode 36.

odôvodnenia udáva, že „ žalobcovia sa relatívnej neplatnosti zmluvy o pôžičke dovolali v podanej žalobe
o jej neplatnosť“ a v bode 52. odôvodnenia dospieva k záveru, že „zmluva o pôžičke je od začiatku
absolútne neplatná“. Je pritom zrejmé, že zmluva nemôže byť zároveň „od začiatku absolútne neplatná“,
súčasne spochybniteľná dovolaním sa jej relatívnej neplatnosti a umožňujúca odstúpenie od nej, keďže
odstúpiť je možné len od zmluvy platnej.

14. Neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, odporujúceho obsahu alebo účelu
zákona či obchádzajúceho dobré mravy má za následok absolútnu neplatnosť takéhoto úkonu, ktorá
pôsobí zásadne od začiatku (ex tunc), teda od okamihu vzniku právneho úkonu. Novela Občianskeho
zákonníka vykonaná zákonom č. 106/2014 Z.z., účinným od 1. júna 2014 zaviedla v § 39a Občianskeho

zákonníka ďalší prípad absolútnej neplatnosti právnych úkonov, upravujúci úžeru a iné okolnosti, za
splnenia ktorých dochádza k neplatnosti právneho úkonu. Ustanovenie § 49 Občianskeho zákonníka
dáva účastníkovi právo odstúpiť od zmluvy, ak ju uzavrel v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok,
pričom odstúpenie od zmluvy má za následok zrušenie zmluvy so spätnou účinnosťou k momentu jej
vzniku (ex tunc). Ustanovenie § 49a vo väzbe na § 40a Občianskeho zákonníka upravuje tzv. relatívnu

neplatnosť právneho úkonu, ktorá spočíva v tom, že právny úkon, pri ktorom je daný dôvod relatívnej
neplatnosti sa považuje za platný, pokiaľ ten, kto je takýmto právnym úkonom dotknutý, sa neplatnosti
právneho úkonu dôvodne nedovolá.

15. Keďže súd prvej inštancie svoju úvahu pri posudzovaní zmluvy o pôžičke nedotiahol do konca

a neustálil, či táto bola od počiatku neplatná, či od nej žalobcovia dôvodne a účinne odstúpili, alebo či
sa dôvodne dovolali jej neplatnosti a svoj myšlienkový proces v tomto smere riadne neosvetlil, zaťažil
konanie vadou a znemožnil takto žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva až v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Od záverov o „absolútnej“ neplatnosti zmluvy o pôžičke súd prvej inštancie ďalej rozvíjal
tézy o neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku a o neplatnosti dohody o vyporiadaní nárokov
a pohľadávok, opätovne takmer bez výnimky preberajúc text žaloby bez akýchkoľvek vlastných
podstatných úvah. Keďže až od neplatnosti vyššie uvedených zmlúv súd prvej inštancie vyvodil záver
o nemožnosti prevodu vlastníckeho práva k spornému bytu na E. M. a na ďalšie osoby, v reťazci

končiacomužalovanéhojenevyhnutné,abyprávneposúdenietýkajúcesatohoktoréhoprávnehoúkonu
bolo úplné, jednoznačné a nepripúšťajúce rôzny výklad.17. Z dôvodov vyššie uvedených odvolaciemu súdu neostávalo nič iné ako rozsudok v zmysle § 389
ods. 1 písm. b/ CSP spolu s výrokmi o trovách konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie (§ 391 ods. 1 CSP).

18. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne vo veci rozhodnúť, vyporiadať
sa s existenciou a dôsledkami zmlúv, majúcimi význam pre posúdenie opodstatnenosti navrhovaného
určovacieho výroku, svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 CSP a ustálenými zásadami
súdnej praxe, aby boli dané jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky.

19. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách celého konania vrátane trov
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).