Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 2, 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 24Vyd/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123206957
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Keresztényi
ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7123206957.6

Uznesenie

Mestský súd Košice vo veci navrhovateľov: 1. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. X, 2. E. B., F. D., nar.
XX.X.XXXX, bytom v C., D. X, zastúpených: Mgr. Ing. Ján Folvarský, advokát, so sídlom v Košiciach,
Hlavná 6 a v Starej Ľubovni, Levočská 1 proti: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A,
IČO: 00 691 135 (subjekt, ktorý má v čase začatia konania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo
k nehnuteľnosti), o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje, že navrhovatelia v 1. a 2. rade ku dňu 14.8.1999 vydržali do bezpodielového
spoluvlastníctva pozemok registra „C“ parc.č. XXXX/X, druh pozemku – záhrada, o výmere 306 m2,
zapísaný na LV č.XXXXX, katastrálne územie G. H., obec C. – G., I. C. J.

J.. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Navrhovatelia sa návrhom zo dňa 24.4.2023 domáhali, aby súd vydal uznesenie o potvrdení vydržania
vlastníckeho práva navrhovateľov k nehnuteľnosti, označenej vo výroku tohto uznesenia.
2. Návrh odôvodnili skutočnosťami, že na základe dohody o zriadení práva osobného užívania
k predmetnému pozemku zo dňa 14.8.1989 dlhodobo, až doposiaľ, nerušene predmetnú nehnuteľnosť
užívajú a vo vzťahu k obci hradia každý rok aj daň z nehnuteľnosti. Navrhovatelia vyjadrili presvedčenie,
že boli splnené všetky predpoklady pre nadobudnutie ich vlastníckeho práva k nehnuteľnosti titulom

vydržania a to ku dňu 14.8.1999.
3. Navrhovatelia na podporu svojich tvrdení predložili tieto listinné dôkazy: žiadosť navrhovateľa
o pridelenie pozemku zo dňa 6.7.1988, dohodu o zániku práva osobného užívania pozemku
predchádzajúceho užívateľa A. K. a H. K. zo dňa 14.12.1988, potvrdenie o zaplatení odplaty za
predaj pozemku, rozhodnutie Národného výboru Mesta Košice č.R-10082/1989-Kr zo dňa 29.5.1989,
dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 14.8.1989, návrh na registráciu dohody

štátnym notárstvom zo dňa 14.8.1989, výpis z LV č.XXXXX, vyjadrenie Mesta Košice zo dňa 5.12.2013,
rozhodnutia o vyrubení dane z nehnuteľnosti, potvrdenie Mesta Košice zo dňa 16.11.2022 o platení dane
z nehnuteľnosti, čestné vyhlásenie navrhovateľov zo dňa 21.4.2023.

4. Podľa ust. § 359a zákona č.151/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“),
konaním o potvrdení vydržania je konanie o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

alebo konanie o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

5. Podľa ust. § 359c ods.2 písm.a) a b) CMP, účastníkmi tohto konania sú navrhovatelia a Mesto Košice
ako subjekt, ktorý mal v čase začatia tohto konania o zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, ktorej sa konanie o potvrdení vydržania týka.
6. Podľa ust. § 359f ods.2 CMP súd vydal vyzývacie uznesenie č.k. 24Vyd 1/2023-51 zo dňa 20.7.2023,

ktorým vyzval na uplatnenie námietok proti vydaniu uznesenia o potvrdení vydržania v lehote 6 mesiacovod zverejnenia tohto uznesenia v Obchodnom vestníku. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom
vestníku dňa 6.9.2023.
7. V súdom stanovenej lehote, podaním zo dňa 23.1.2024 uplatnilo Mesto Košice námietky proti

vydaniu uznesenia o potvrdení vydržania. Mesto Košice argumentovalo, že navrhovatelia nepreukázali
všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, predovšetkým ich dobrú vieru
v súvislosti s držbou pozemku. Poukázalo na obsah dohody o zriadení práva osobného užívania,
v ktorej boli výslovne upozornení na skutočnosť, že právo osobného užívania im vznikne až registráciou
dohody na štátnom notárstve, s tým, že poplatok za registráciu hradia navrhovatelia ako nadobúdatelia

a teda, navrhovatelia si museli byť vedomí toho, že právo osobného užívania im vznikne až
registráciou dohody. Z tohto dôvodu navrhovatelia objektívne nemohli nadobudnúť presvedčenie,
že sú oprávnenými držiteľmi pozemku. Omyl vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka nie je ospravedlniteľný. Pokiaľ sa držiteľ chopil držby nehnuteľnosti
na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v čase, kedy zákon
takúto registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je

vlastníkom. V tejto súvislosti Mesto Košice poukázalo na rozhodnutie NS SR sp.zn. 4 Cdo 283/2009,
publikované v Zbierke stanovísk NS SR R 73/2015, v ktorom NS SR okrem iného dospel k záveru, že
oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že
je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto vstúpil do držby za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do
31.12.1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátny notárstvom.

Mesto Košice malo za to, že závery NS SR sú plne aplikovateľné aj na posudzovaný prípad. Mesto
Košice na základe uvedeného žiadalo, aby súd návrh zamietol.
8. Navrhovatelia vo vyjadrení k námietkam uviedli, že sa s argumentáciou Mesta Košice nestotožňujú.
Mali za to, že vyššie spomínané rozhodnutie NS SR na posudzovaný prípad nie je možné aplikovať,
pretože jeho závery predstavujú exces z ustálneje judikatúry súdov, čo konštatoval aj Ústavný súd SR vo

svojom náleze sp.zn. ÚS SR II.ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018. V náleze sa zaoberal takmer identickou
právnouvecouabližšiesazaoberalprávnouotázkouexistencieoprávnenejdržbypriabsenciiregistrácie
zmluvy štátnym notárstvom. V náleze sa ústavný súd zaoberal aj vyšššie spomínaným rozhodnutím
NS SR. Ústavný súd konštatoval, zže označeným rozhodnutím NS SR došlo k radikálnej zmene
judikatúry pri posudzovaní otázky nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v porovnaní

so skoršou ustálenou judikatúrou. ÚS SR uviedol, že zo spomínaného rozhodnutia NS SR nijako
nevyplýva, na základe akých úvah došlo k takejto radikálnej zmene. Ústavný súd pri posudzovaní
danej právnej otázky zaujal názor, že za ústavne konformný za ústavne konformný treba považovať
skorší výklad, ktorého podstata vyplýva z veci sp. zn. 3 Cdo 117/94 (R 44/96): "K oprávnenej držbe
(pozemkov) došlo... po dohode o ich kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo

k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo
podstatný vplyv. Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúci len pri prevode vlastníctva
na základe právneho úkonu. O takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však
nešlo, ako na to správne poukázal už odvolací súd, ale nadobúdacím titulom bolo vydržanie. Pri
posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním môže byť prípadný iný úkon ohľadne spornej veci

iba okolnosťou, svedčiacou o dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci. Na rozhodné okolnosti pre
vydržanie vlastníctva poukázala aj konštantná judikatúra súdov ešte pred účinnosťou novely Obč.
zákonníka - zák. č. 509/1991 Zb. konštatovaním, že "Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude
treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale
len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva

a ochranou držby" (Zb. rozh. č. 45, zoš. 9-10/1986 str. 193). K počiatku oprávnenej držby (k prechodu
od počiatočnej predchádzajúcej detencie predmetných pozemkov) u nadobúdateľov - ako to vyplýva z
výsledkov vykonaného dokazovania, došlo podľa názoru dovolacieho súdu najneskôr 17. mája 1953,
kedy došlo k prvej platbe. Preto treba považovať za správny právny záver prvostupňového súdu, že
už v roku 1953 začala plynúť 10-ročná vydržacia lehota nepretržitej držby, pôvodnou vlastníčkou ničím

nenarušovanej, ani spochybňovanej, ale ani inými tretími osobami." 56. Ústavný súd zdôraznil, že
taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom
rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku
vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel
zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný. Ústavný súd konštatoval, že

špecifiká sťažovateľovej veci a dĺžka uplynutého času vyvažujú nedôslednosť týkajúcu sa formálnych
náležitostí prevodu a držba tak môže byť považovaná za oprávnenú. Možno dodať, že napriek tomu,
že v predmetnej veci získal sťažovateľ na základe ústnej zmluvnej dohody pozemok, ktorý mal v
dlhodobej nerušenej a pokojnej držbe, nie sú prítomné signály zneužitia inštitútu vydržania, napr.nedôveryhodné dokumenty či svedectvá. Ďalej považoval ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že pri
ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,

že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie. Navrhovatelia poukázali aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, potvrdzujúce ich
stanovisko. Poukázali na účel vydržania, ktorým je uviesť do súlade dlhodobý faktický stav s právnym

stavom. Navrhovatelia vstúpili do držby na základe právneho úkonu – dohody o zriadení práva osobného
užívania pozemku, zaplatili zaň dohodnutú kúpnu cenu a pozemok nepretržite užívajú od r.1989
v pokojnej, nikým nerušenej držbe. V dobrej viere pozemok ako svoj zveľadili, udržiavali, investovali do
neho nemalé finančné prostriedky a po celé roky Mestu Košice platili ním vyrubenú daň.
9. Mesto Košice k vyjadreniu navrhovateľov stanovisko nepodalo.
10. Súd preskúmal návrh, ako aj listinné dôkazy, pripojené k návrhu a dospel k záveru, že navrhovatelia

osvedčili resp. preukázali splnenie predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti vydržaním.
11. Z predložených listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania súd zistil tieto nesporné
skutočnosti:
Navrhovateľ písomne dňa 6.7.1988 požiadal Národný výbor Mesta Košice o zakúpenie záhrady, na ktorú

bolovminulostizriadenéužívateľsképrávoA.K.,ktorýtútozáhraduodpredávavprospechnavrhovateľa.

Zpotvrdeníoodovzdaníaprijatízálohynazakúpeniezáhradnéhopozemkuzodňa12.4.1988,30.9.1988
a 12.10.1988 súd zistil, že navrhovateľ zaplatil A. K. sumu 10.000 Kčs, sumu 20.000 Kčs a sumu 5.800
Kčs, t.j. spolu sumu 35.800 Kčs.

Z dohody o zániku práva osobného užívania pozemku č.166/1988 zo dňa 14.12.1988 uzatvorenej medzi
Národným výborom Mesta Košice a A. K. a H. K. (predchádzajúcimi užívateľmi sporného pozemku)
súd zistil, že navrhovateľ A. B. ako budúci osobný užívateľ pozemku svojim podpisom na tejto dohode
prehlásil, že po právoplatnosti rozhodnutia o pridelení pozemku zaplatí Obvodnému národnému výboru

Košice I úhradu za cenu práva osobného užívania pozemku v sume 15 Kčs za 1 m2 a odstupujúcemu
užívateľovi úhradu za účelne vynaložené náklady na zriadenie záhrady a záhradnej chatky a to pred
podpisom tejto dohody.
Rozhodnutím Národného výboru Mesta Košice č.R-10082/1989-Kr zo dňa 29.5.1989 bol navrhovateľom
akomanželompridelenýdoosobnéhoužívaniapozemokvspráveObvodnéhonárodnéhovýboruKošice

I parc. č.XXXX/X, o výmere 306 m2, katastrálne územie Košice – Sever pre účely zriadenia záhrady.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.6.1989.
Na základe tohto rozhodnutia následne Obvodný národný výbor Košice I a navrhovatelia dňa 14.8.1989
uzatvorili dohodu o zriadení práva osobného užívania predmetného pozemku a to za úhradu vo výške
4.590Kčs,splatnúvdeňpodpisutejtodohody.VčlánkuI.bode3predmetnejdohody(predtlač–formulár

národného výboru) sa uvádza, že právo osobného užívania pozemku vznikne registráciou tejto dohody
na štátnom notárstve, s tým, že notársky poplatok hradí nadobúdateľ tohto práva.
Účastníci tejto dohody zároveň dňa 14.8.1989 podpísali aj návrh na registráciu tejto dohody, adresovaný
Štátnemu notárstvu v Košiciach. K registrácii tejto dohody na štátnom notárstve však nedošlo a pozemok
ostal evidovaný na liste vlastníctva č.X v prospech vlastníka – Čsl. štát – Národný výbor mesta Košice.

Následne, na základe zákona č.138/1991 Zb. o majetku obcí, v spojení s delimitačným protokolom bolo
k predmetnému pozemku parc.č.XXXX/X záhrada o výmere 306 m2, katastrálne územie G. H., obec C.
– G. zapísané vlastnícke právo Mesta Košice na list vlastníctva č.XXXXX.
Sporný pozemok nepretržite od 14.8.1989 fakticky držia a užívajú navrhovatelia a riadne uhrádzajú
Mestom Košice vyrubenú daň z nehnuteľnosti.

12. Podľa ustanovenia § 868 zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, pokiaľ ďalej nie je uvedené
inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.1992; vznik týchto
právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.1.1992 sa však posudzujú podľa doterajších
predpisov.

13. Podľa ust. § 205 ods.1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31.12.1991, rozhodnutím o
pridelení pozemku do osobného užívania vznikne občanovi právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o
osobnom užívaní pozemku. Rozhodnutie vydáva okresný národný výbor.14. Podľa ust. § 205 ods.2 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31.12.1991, na podklade
prideleniapozemkudoosobnéhoužívaniaalebonazákladetoho,žeobčanovivznikloprávonauzavretie
dohody o osobnom užívaní podľa ustanovenia § 135a ods. 2 uzavrie dohodu o zriadení práva osobného

užívania s občanom národný výbor alebo organizácia, ktoré majú pozemok v správe, alebo organizácia,
ktorá je vlastníkom pozemku. Dohoda musí mať písomnú formu; je k nej potrebná registrácia štátnym
notárstvom. Právo osobného užívania pozemku vznikne registráciou dohody na štátnom notárstve.

15. Podľa ust. § 214 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31.12.1991, ak uzavreli dohodu o

osobnom užívaní pozemku za trvania manželstva obaja manželia alebo jeden z nich, vznikne im právo
spoločného užívania pozemku. Toto právo však nevznikne, ak uzavrie dohode jeden z manželov, ktorí
spolu trvale nežijú.

16. Podľa ust. § 872 ods.1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom k 1.1.1992, právo osobného
užívania pozemku vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby.

17. Podľa ust. § 872 ods.4 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom k 1.1.1992, ak právo osobného
užívania k zastavanému alebo nezastavanému pozemku vzniklo manželom, stávajú sa dňom účinnosti
tohto zákona bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá;

ak zaniklo, stávajú sa podielovými spoluvlastníkmi rovným dielom.

18. Podľa ust. § 134 ods.1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má
nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

19. Podľa ust. § 129 ods.1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

20. Podľa ust. § 130 ods.1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa

predpokladá, že držba je oprávnená.

21.Súd,vychádzajúczvyššiecitovanýchustanoveníprávnejúpravyvspojenísvýsledkamidokazovania
konštatoval, že v súlade s ust. § 205 ods.1 a 2 v spojení s ust. § 214 Občianskeho zákonníka, v znení
účinnom do 31.12.1991, na základe rozhodnutia národného výboru zo dňa 29.5.1989 o pridelení

pozemku parc. č.XXXX/X, o výmere 306 m2, katastrálne územie C. – G. do osobného užívania vzniklo
navrhovateľom (manželom) právo, aby s nimi bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku.
Toto právo bolo aj naplnené, pretože Obvodný národný výbor Košice I s navrhovateľmi dňa 14.8.1989
uzatvoril dohodu o zriadení práva osobného užívania predmetného pozemku.

22. Do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník, t.j. v čase do
31.12.1991 však nedošlo k registrácii tejto dohody štátnym notárstvom, čoho právnym dôsledkom je, že
právo osobného užívania pozemku navrhovateľom nevzniklo (§ 205 ods.1 veta posledná Občianskeho
zákonníka, v znení účinnom do 31.12.1991) a tak nemohlo dôjsť ani k automatickej (zákonom
danej) transformácii resp. premene práva osobného užívania pozemku na vlastníctvo navrhovateľov

(bezpodielové spoluvlastníctvo), tak ako to vyplýva z prechodných ustanovení § 872 ods.1 v spojení s
§ 872 ods.4 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom k 1.1.1992.

23. V dôsledku skutočnosti, že dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku nebola
registrovaná štátnym notárstvom, v katastri nehnuteľností ostal evidovaný pôvodný vlastník – Čsl. štát

a následne, na základe zákona č.138/1991 Zb. o majetku obcí, v spojení s delimitačným protokolom
bolo v katastri nehnuteľností k predmetnému pozemku zapísané vlastnícke právo Mesta Košice na list
vlastníctva č.XXXXX. Tento právny stav trvá až doposiaľ.

24. Navrhovatelia tvrdili, že vlastnícke právo k pozemku nadobudli titulom vydržania.

25. Rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu sa nejavia ako sporné. Spornou bola právna otázka, či
je možné držbu navrhovateľov považovať za dobromyseľnú, resp. či riadne platne uzatvorená, avšakštátnym notárstvom neregistrovaná písomná dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku
môže byť spôsobilým titulom pre vstup do oprávnenej držby.

26. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (ex lege), pri
splnení nasledovných zákonom požadovaných predpokladov:

a/ musí ísť o spôsobilý predmet vydržania; môže ním byť každá vec v právnom zmysle, ktorá môže byť
predmetom vlastníctva,

b/ držba musí byť oprávnená,
c/ držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby; u nehnuteľnosti ide o desaťročnú
dobu.
27. Podľa ust. § 129 ods.1 a 130 ods.1 Občianskeho zákonníka sa za držiteľa sa považuje osoba, ktorá
fakticky ovláda vec a nakladá s ňou ako s vlastnou. Oprávnená držba pritom predpokladá splnenie
nasledovných náležitostí:

a/ faktické ovládanie veci,
b/ vôľa nakladať s vecou ako so svojou, to znamená správať sa k veci tak, akoby držiteľovi vlastnícky
patrila,
c/ dobrá viera, že mu vec patrí.

28. Výsledkom splnenia všetkých zákonom požadovaných predpokladov vydržania je nadobudnutie
vlastníckeho práva k veci vydržiteľom a to okamihom uplynutia zákonom stanovenej vydržacej doby.
29.Vydržanievlastníckehoprávajejehonadobudnutievdôsledkukvalifikovanejdržbyveci,vykonávanej
po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý

vec dlhodobo ovláda v dobrej viere (je dobromyseľný), že je jej vlastníkom so zreteľom na všetky
okolnosti. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Účelom vydržania je
uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.
30. Vydržanie, resp. vydržanie - dlhé držanie, je starý (usucapio), praktický a špecifický spôsob
nadobúdania vlastníckeho práva. Plynutím času sa tu subjektívne právo neoslabuje, ale naopak,

nadobúda sa. Účelom vydržania je v prvom rade ochrana jednoznačnosti majetkových právnych
vzťahov, teda snaha, aby každá relevantná vec mala riadne fixovaného vlastníka.
31. Vydržanie môže byť z ľudského hľadiska veľmi delikátnym inštitútom, pretože sa môže stať, že
autority v (ne)súlade so zákonom nepriznajú vlastnícke právo držiteľovi, ktorý si vytvoril k spornej
veci dlhoročný sentiment, pričom často aj okolie spája danú vec s držiteľom. Alebo naopak, nemenej

problematické môže byť vydržanie na základe sporných dôkazov proti knihovnému vlastníkovi.
32. Predmetná vec si vyžaduje dôkladné porozumenie inštitútu vydržania. Vývoj nášho objektívneho
práva vydržania, držby a práva vlastníctva nehnuteľností je veľmi diskontinuitný a táto skutočnosť
spôsobuje výkladové problémy.
33. Podmienkou prevodu nehnuteľností bola v rokoch 1964 - 1992 registrácia štátnym notárstvom

s tým, že zápis na vtedajšej geodézii mal len evidenčný charakter. Dobová registrácia bola skôr
hmotnoprávnym povoľovaním štátu k prevodu, než intabuláciou. V roku 1993 bývalé štátne notárstva
zanikli. Katastrálne úrady začali rozhodovať o intabulácii, a to na rozdiel od tradičného stredoeurópskeho
modelu, podľa ktorého sú nehnuteľnosti zapisované registrovými súdmi.
34. Na pojem oprávnenej držby, ktorá je podmienkou vydržania sa vyvinuli dva v podstate protichodné

právne názory.
35. Prvý právny názor akcentuje fakticitu a pocit neškodenia. Tento názor vychádza z definície podľa
dobového stanoviska Najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 51/84 (R 45/86), podľa ktorého "dobrá víra je
přesvědčenínabyvatele,ženejednábezprávně,kdyžsinapř.přisvojujeurčitouvěc.Jdetedyopsychický
stav, o vnitřní přesvědčení subjektu, které samo o sobě nemůže být předmětem dokazování. Předmětem

dokazování mohou být skutečnosti vnějšího světa, jejichž prostřednictvím se vnitřní přesvědčení
projevuje navenek, tedy okolnosti, z nichž lze dovodit přesvědčení nabyvatele o dobré víře, že mu věc
patří (§ 132a odst. 1 o.z.). Navrhovatel, který se dovolává ochrany podle ustanovení § 132 o.z. musí
(mimo jiné) tvrdit okolnosti, z nichž bude vyplývat dobrá víra; její existenci však samu o sobě prokazovat
nebude. V tomto směru má však povinnost dokazovat uvedené okolnosti a snáší v důsledku toho

nepříznivé následky nesplnění této povinnosti. Okolnostmi, které budou svědčit pro závěr o existenci
dobré víry, budou zpravidla okolnostmi týkající se právního důvodu nabytí a svědčící o poctivosti
nabyvatele. Na rozdíl od prokazování vlastnictví nebude třeba, aby prokazoval platný právní důvodnabytí, řádný přechod vlastnictví, ale jen okolnosti svědčící o poctivosti nabytí. V tom je základní rozdíl
mezi ochranou vlastnictví a ochranou držby."
Na tento právny názor v polovici deväťdesiatych rokov explicitne nadväzuje rozhodnutie, judikát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 117/94 (R 44/96): "K oprávnenej držbe (pozemkov)
došlo... po dohode o ich kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej,
teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv.
Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúci len pri prevode vlastníctva na základe právneho
úkonu. O takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne

poukázal už odvolací súd, ale nadobúdacím titulom bolo vydržanie. Pri posudzovaní nadobudnutia
vlastníctva vydržaním môže byť prípadný iný úkon ohľadne spornej veci iba okolnosťou, svedčiacou o
dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci. Na rozhodné okolnosti pre vydržanie vlastníctva poukázala
aj konštantná judikatúra súdov ešte pred účinnosťou novely Obč. zákonníka - zák. č. 509/1991
Zb. konštatovaním, že "Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ
preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace

o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby" (Zb.
rozh. č. 45, zoš. 9-10/1986 str. 193). K počiatku oprávnenej držby (k prechodu od počiatočnej
predchádzajúcej detencie predmetných pozemkov) u nadobúdateľov - ako to vyplýva z výsledkov
vykonaného dokazovania, došlo podľa názoru dovolacieho súdu najneskôr 17. mája 1953, kedy došlo
k prvej platbe. Preto treba považovať za správny právny záver prvostupňového súdu, že už v roku 1953

začala plynúť 10-ročná vydržacia lehota nepretržitej držby, pôvodnou vlastníčkou ničím nenarušovanej,
ani spochybňovanej, ale ani inými tretími osobami."
36. Podľa druhého, konkurenčného právneho názoru sú súčasťou všetkých okolností, na ktoré je
pri dobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, aj takpovediac kultúrne známe (ako súčasť všeobecného
rozhľadu) právne podmienky prevodu nehnuteľností. Na základe takýchto kritérií si z objektívneho

hľadiska dospelý človek nemôže myslieť, že nehnuteľnosť možno previesť ústnym spôsobom, prípadne
bez účasti úradov, a to ani uprostred sedemdesiatych rokov. Tento názor sa môže zdať paradoxný,
kontraintuitívny, popierajúci účel vydržania: Aký účel by malo vydržanie, ak by bola uzavretá písomná
zmluva a následne riadne registrovaná? Avšak aj takéto náročnejšie vydržanie môže prakticky slúžiť
napríklad na vydržanie susediacich pozemkov, ktoré sú dobromyseľne užívané ako vlastné, pretože

sa držiteľ domnieva, že boli tiež prevedené a zavkladované (tzv. putatívny titul vydržania). Takéto
vydržanie tiež môže hojiť právne vady predchádzajúcich vlastníkov. Taktiež môže nastať situácia, že
kupujúci splnil všetky svoje povinnosti, splnomocnil advokáta, ktorý nedovŕšil registráciu. Z hľadiska
držby tieto požiadavky možno ešte vysvetliť tým, že zmluva a registrácia nie sú podmienkou vydržania,
ale podmienkou oprávnenej držby môže byť aj vedomosť o zmluve a registrácii (o titule). Na držiteľa sa

tu nedívame optikou práva, ale dívame sa očami držiteľa na objektívne právo. Súčasťou skutkovosti -
fakticity - oprávnenosti držby nie je objektívne právo, resp. predpisy samotné, ale snaha právo dodržať.
Len ten môže mať dôveru v právo, kto pre tú dôveru niečo vykonal. Na kompenzáciu nárokov vo vzťahu
k protistrane slúžia iné právne inštitúty. Vydržanie tu chráni držiteľa, ktorý plní rozumné, základné, ale
nie nadmerné požiadavky práva. Takáto interpretácia podporuje dodržiavanie foriem práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa okolo roku 2010 rozhodnutiami sp. zn. 4 Cdo 283/2009 (R
73/2015), 4 Cdo 361/2012 (R 74/2015), 5 Cdo 49/2010, 3 Cdo 97/2009, 3 M Cdo 7/2010, 3 M
Cdo 8/2010 a sp. zn. 6 M Cdo 5/2010 priklonil k právnemu názoru, že do podmienok oprávnenej
držby, resp. dobromyseľného držiteľa je potrebné zahrnúť aj povinnosť držiteľa dodržať právny titul
potrebný pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Najvyšší súd bez zásadného zdôvodnenia zmeny

staršej judikatúry, reflektujúc skôr českú judikatúru (s rozdielnym historickým právnym zázemím, pozn.),
začal uprednostňovať reštriktívnejší názor, že držiteľ nemôže byť dobromyseľný v prípade prevodu
nehnuteľnosti ústnou kúpnou zmluvou, ak právny poriadok vyžaduje na prevod nehnuteľnosti písomnú
kúpnu zmluvu. Podľa jeho názoru išlo totiž o neospravedlniteľný právny omyl. Judikatúra sa rozvinula v
tejto otázke do takej miery, že ani v prípade písomnej kúpnej zmluvy nemôže byť držba oprávnená, ak

neprišlo k jej registrácii štátnym notárstvom v období, keď to právny poriadok vyžadoval.
Námietky Mesta Košice v predmetnej veci sa opierali o tento druhý názor.
37. V predmetnej veci súd konštatuje, že za ústavne konformný považuje skorší výklad (viď bod 35
odôvodnenia tohto uznesenia), ktorého podstata vyplýva z vyššie uvedenej veci sp. zn. 3 Cdo 117/94.
Pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za

podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods.
1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad § 134
Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stavnepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom
domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje,
resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný.

38. Na podporu tohto záveru súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 484/2015.
V danej veci sťažovateľ odvodzoval dobromyseľnosť svojej držby od ústnej kúpnej zmluvy z roku
1975 a od následnej, taktiež ústnej darovacej zmluvy. Vzhľadom na to, že v kritickom čase zákon
obligatórne predpisoval písomnú formu právnych úkonov týkajúcich sa prevodu nehnuteľností, čo bolo
všeobecneznámeadlhodobosúdmijudikované,krajskýsúdvsťažnosťounapadnutomrozsudkudospel

k záveru o nedostatku dobromyseľnosti sťažovateľa, ktorý mal vedieť, že vlastnícke právo v skutočnosti
nenadobudol pre nedodržanie písomnej formy zmlúv o prevode spornej nehnuteľnosti.
Podľa názoru ústavného súdu pri výklade, ktorý si osvojil krajský súd, by nebolo možné považovať
sťažovateľazadobromyseľnéhodržiteľaanivtedy,kebykúpnazmluvazroku1975anáslednádarovacia
zmluva boli uzavreté v písomnej podobe. Vyplýva to zo skutočnosti, že zákon v kritickom čase vyžadoval
k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti popri písomnej forme právneho úkonu spravidla aj (okrem

prípadu prevodu nehnuteľnosti do tzv. socialistického vlastníctva) jej registráciu vtedajším štátnym
notárstvom. Registrácia mala konštitutívny význam a vlastnícke právo sa nadobúdalo momentom
registrácie. Na základe uvedeného možno konštatovať, že sťažovateľ by mohol byť dobromyseľným
držiteľom iba za predpokladu, že nehnuteľnosť nadobudol registrovanou písomnou zmluvou, o ktorej
by však neskôr vyšlo najavo, že je z nejakých zákonných dôvodov neplatná. Ak by sa tak stalo už po

uplynutí 10-ročnej doby držby, potom by sťažovateľ mohol byť považovaný za dobromyseľného držiteľa,
ktorý by takto splnil podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním.

Ústavný súd zdôraznil, že taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich
dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho

práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci
podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný.
Ústavný súd konštatoval, že špecifiká sťažovateľovej veci a dĺžka uplynutého času vyvažujú
nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí prevodu a držba tak môže byť považovaná za
oprávnenú. Možno dodať, že napriek tomu, že v predmetnej veci získal sťažovateľ na základe ústnej

zmluvnej dohody pozemok, ktorý mal v dlhodobej nerušenej a pokojnej držbe, nie sú prítomné signály
zneužitia inštitútu vydržania, napr. nedôveryhodné dokumenty či svedectvá.
Ďalej považoval ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade
dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec
poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.

Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými
mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
39. Súd ďalej poukazuje na to, že uvedená problematika bola predmetom posledného seminára sudcov
obvodu Krajského súdu Košice so sudcami Najvyššieho súdu SR. Na predmetnom seminári bola

položená otázka, či na základe vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu SR je možné sa odkloniť od
tej rozhodovacej praxe NS SR, ktorá bola naznačená v bode 36 odôvodnenia tohto uznesenia.
JUDr. Jana Bajánková, predsedníčka občianskoprávneho kolégia NS SR vyslovila názor, že je
možné sa odkloniť, s tým, že na najbližšom zasadnutí veľkého senátu sa bude riešiť problematika
možnosti vydržania aj bez písomného nadobúdacieho titulu. Odkázala pritom na uznesenie sp. zn.

7Cdo/139/2023, ktorým bola postúpená vec veľkému senátu a v ktorom senát 7C vyslovil názor, že
sa prikláňa k starším súdnym rozhodnutiam, ktoré fundamentálne reflektujú skôr staršiu judikatúru,
vychádzajúc z interpretácie § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, ktoré ustanovenia explicitným
spôsobom nevyžadujú pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním právny titul, a to pri rešpekte
k účelu vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej držby

oprávneným držiteľom, ktorý je objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve.
40. V nadväznosti na vyššie uvedené súd poukazuje na to, že dňa 13. mája 2024 Veľký senát
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol vo veci vedenej pod sp.
zn. 1VCdo/1/2024. V predmetnej občianskoprávnej veci sa veľký senát občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“) zaoberal otázkou, či môžu byť splnené

podmienky vydržania aj bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu (v okolnostiach danej veci
na základe ústnej kúpnej zmluvy). Veľký senát v tejto občianskoprávnej veci rozsudkom rozhodol, že
dovolanie zamieta. Veľký senát v predmetnom rozhodnutí konštatuje, že právny titul je len jedným z
dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účelyvydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal
poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie
alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

41. V kontexte s vyššie uvedeným výkladom potom súd v predmetnej veci posudzoval, či riadne platne
uzatvorená, avšak štátnym notárstvom neregistrovaná písomná dohoda o zriadení práva osobného
užívania pozemku môže byť spôsobilým titulom pre vstup do oprávnenej držby.
42. Súd dospel k záveru, že požiadavku Mesta Košice o registrácii zmluvy pre vznik oprávnenej držby
považuje za nadmernú, pretože za takého stavu by navrhovatelia nepotrebovali tvrdiť oprávnenú držbu

tohto práva - mali by právo osobného užívania, ktoré by sa bez ďalšieho transformovalo na vlastnícke
právo účinnosťou § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
43. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na historický kontext – t.j. špecifický vývoj vlastníckeho práva
k pozemkom v bývalom Československu po roku 1948, kedy pre toto obdobie bola v oblasti občianskeho
práva charakteristická snaha štátu o dosiahnutie spoločenského vlastníctva pôdy, ktoré malo nahradiť
súkromné vlastníctvo.

Pre tento účel vytvorilo socialistické občianske právo celý rad rôznych užívacích inštitútov, vrátane
práva osobného užívania pozemku. Napriek tomu, že inštitút osobného užívania pozemku sa nazýval
užívaním, v podstate sa jednalo o inštitút nahradzujúci vlastnícke právo. Vyplýva to nielen z jeho funkcie
a teoretickej právnej konštrukcie, ale aj z výslovného znenia niektorých ustanovení vtedajšieho znenia
Občianskeho zákonníka; napr. právna úprava ochrany osobného užívania pozemkov bola koncipovaná

rovnako ako ochrana vlastníckeho práva ( napr. § 203 - právo na ochranu proti tomu, kto do práva
osobného užívania pozemku neoprávnene zasahuje, § 203a – právna úprava tzv.susedských práv, §
204 – možnosť odňatia práva osobného užívania za rovnakých podmienok ako vyvlastnenie). Inštitút
práva osobného užívania teda charakterizovali atribúty vlastníckeho práva.
Právo osobného užívania pozemku bolo právom vecným, čo vyplýva predovšetkým:

a) z jeho časovej neobmedzenosti, b) zo skutočnosti, že prechádzalo na dediča a nemohlo byť
jednostranne vypovedané, c) z toho, že pri prevode budovy zriadenej na pozemku v osobnom užívaní
prechádzalo na jej nadobúdateľa. Okrem toho, právo osobného užívania sa zriaďovalo zásadne za
úplatu (obdoba kúpnej ceny).
Právo osobného užívania pozemku bolo právom pripúšťajúcim trvalý výkon, a preto mohlo byť

predmetom oprávnenej držby. Oprávnený držiteľ tohto práva mal po dobu oprávnenej držby rovnaké
práva ako nositeľ tohto práva (per analogiam § 130 ods. 2 OZ).
Z tohto dôvodu jedným zo základných krokov smerujúcich k obnoveniu tradičného pojmu vlastníckeho
práva bola transformácia dovtedajšieho práva osobného užívania na vlastnícke právo fyzickej osoby,
ako prejav celkovej koncepčnej zmeny v pohľade na vlastnícke právo, tak ako to vyplýva z ust. § 872

tzv.veľkej novely Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.1992.
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ nositeľom práva osobného užívania vzniklo na základe § 872 ods.
1 OZ právo transformácie osobného užívania na právo vlastnícke, prislúchalo toto právo rovnako aj
oprávneným držiteľom práva osobného užívania.
44. V kontexte s vyššie uvedeným je preto potrebné posudzovať aj dobromyseľnosť navrhovateľov

v spojitosti so vstupom do držby, pričom súd poukazuje na nasledovné špecifiká (okolnosti) danej veci:
Vdanomprípadebolauzatvorenáplatnápísomnádohodaozriadeníprávaosobnéhoužívaniapozemku.
Z listinných dokladov predložených navrhovateľmi nepochybne vyplýva, že navrhovatelia vnímali proces
nadobudnutia práva osobného užívania daného pozemku ako kúpu do svojho vlastníctva. Je to zrejmé
z použitých pojmov jednak v žiadosti navrhovateľa o pridelenie pozemku zo dňa 6.7.1988 („chcem Vás

požiadať o zakúpenie záhrady...A. K., ktorý túto záhradu odpredáva“), ako aj v potvrdeniach o odovzdaní
a prevzatí zálohy „na zakúpenie – predaj záhradného pozemku“.
Súd ďalej poukazuje na nespornú skutočnosť, že navrhovatelia zaplatili predchádzajúcemu osobnému
užívateľovi A. K. za „prevod“ spolu sumu 35.800 Kčs a v deň uzatvorenia dohody o zriadení práva
osobného užívania zaplatili národnému výboru aj úhradu vo výške 4.590 Kčs.

V konaní tiež nebolo sporné, že navrhovatelia sa po uzatvorení dohody o zriadení osobného užívania
pozemku chopili faktickej reálnej držby pozemku, ktorý nerušene dlhodobo, viac ako 30 rokov až
doposiaľ nerušene užívali, pozemok zveľadili, udržiavali a investovali do neho finančné prostriedky.
Mesto Košice ako subjekt, ktorému svedčí po právnej stránke zápis vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností, sa za obdobie viac ako 30 rokov nedomáhalo voči navrhovateľom ochrany svojho

vlastníckeho práva napr. žalobou o vypratanie a vyrubovalo navrhovateľom daň z nehnuteľnosti, ktorú
navrhovatelia riadne platili.
45. Súd konštatuje, že za takýchto okolností navrhovatelia mohli byť objektívne presvedčení o tom, že
držaný pozemok nadobudli poctivým spôsobom. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovaťtakénadobudnutie,ktoréjevsúladesdobrýmimravmi.Nemôžebyťtedarozhodujúce,žepritomnesplnili
zákonnú podmienku registrácie dohody štátnym notárstvom. Špecifiká danej veci a dĺžka uplynutého
času vyvažujú nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí a držba tak môže byť považovaná za

oprávnenú. Súd nezistil žiadne signály zneužitia inštitútu vydržania.
46. Opačný výklad súd považuje za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel
zákonného inštitútu vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej
držby oprávneným držiteľom, ktorý je objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve.
47. Zhrnúc vyššie uvedené súd uzavrel, že navrhovatelia vydržali vlastnícke právo k pozemku najskôr

ku dňu 14.8.1999, t.j. po uplynutí 10 ročnej vydržacej doby odo dňa uzatvorenia dohody o zriadení práva
osobného užívania pozemku.
48. Podľa ust. § 359j ods.1 Civilného mimosporového poriadku (CMP), ak súd nezamietol návrh na
začatie konania o potvrdení vydržania podľa § 359i ods. 1, vydá uznesenie o potvrdení vydržania; to
platí aj vtedy, ak márne uplynula lehota na podanie námietok alebo ak boli námietky odmietnuté.
49. Podľa ust. § 359j ods.2 CMP, uznesenie o potvrdení vydržania obsahuje označenie

a) účastníkov konania,
b) nehnuteľnosti podľa údajov z katastra nehnuteľností, ktorá je predmetom vydržania vlastníckeho
práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu navrhovateľa, a
c) dňa, keď navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce
vecnému bremenu vydržaním.

50. Podľa ust. § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

51. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa vyššie citovaného ustanovenia. Zákon

v ustanoveniach, ktoré sa týkajú konania o potvrdení vydržania, neustanovuje inú úpravu nároku na
náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha ( odvolací návrh ).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní (§ 62 ods. 2 CMP).

Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav
veci ( § 62 ods.1 CMP).V odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazné návrhy ( § 63
CMP).