Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, July 15, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/128/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120296073
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6120296073.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu
JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobkyne A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C.
XX, D., zastúpenej advokátom JUDr. Martin Fabián, so sídlom Štúrova 20, Košice, IČO: 35 549 840
proti žalovanému Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 22.311,98 €
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 26. apríla 2024

č.k. K2-27C/64/2020-384

r o z h o d o l :

Z r u š u j e I. zaväzujúci výrok rozsudku a súvisiaci IV. výrok o náhrade trov konania a v zrušenom
rozsahu v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
7.208,16 eur s úrokmi z omeškania vymedzenými výrokom rozhodnutia (I.), zastavil konanie o zaplatenie

9.761,84 eur s príslušenstvom (II.), zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (III.) a žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 46 % (IV.).

2. Rozhodol tak o nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého tým, že
pozemok parc.č. 6651/75 o výmere 469 m2 zapísanom na LV č. XXXXX k.ú. E. A., obec D. - E.,
F.: D. G. v jej výlučnom vlastníctve žalovaný užíva bez právneho dôvodu ako súčasť verejného

priestranstva a rekreačného areálu „Anička“, za ktoré užívanie jej neposkytuje žiadnu protiplnenie.
Žalovaný sa v konaní bránil odkazom na ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri
majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie
územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zák.č. 66/09 Z.z.) dôvodiac, že na pozemku vo
vlastníctve žalobkyne mu účinnosťou zákona 1.7.2009 vzniklo v zmysle § 4 citovaného zákona vecné
bremeno, pričom právo na primeranú náhradu za takto zriadené vecné bremeno sa premlčalo žalobkyni,

lebo všeobecná trojročná premlčacia lehota plynula od účinnosti zákona 1.7.2009 a uplynula 1.7.2012,
pričom žalobkyňa podala žalobu na súd až 27.4.2020. Proti tomuto tvrdeniu žalobkyňa uplatňovala
obranu, že vzhľadom na podnikateľský charakter využívanej stavby sa zák.č. 66/09 Z.z. na právne
vzťahy sporových strán nevzťahuje, čo považovala za preukázané predloženou nájomnou zmluvou z
29.4.2010.

3. Výpisom z LV č. XXXXX k.ú. E. A., okres Košice I mal súd preukázané, že žalobkyňa bola
výlučnou vlastníčku nehnuteľnosti parc.č. 10561 orná pôda o výmere 834 m2 registra E, ktoré parcely
v zmysle geometrického plánu č. 14/2023 zo dňa 20.3.2023 vyhotoveného Ing. Jozefom Borovským
bolo identifikované ako parcely registra C č. 6651/74 ostatná plocha o výmere 394 m2 a č. 6651/75
ostatná plocha o výmere 469 m2, na ktorej sa nachádza súčasť rekreačného areálu H. „I.“ – J. G. I.
s minigolfovým areálom (ďalej aj „detské ihrisko Anička“). Z nájomnej zmluvy č. 2010000369 zo dňa

29.4.2010 zistil, že žalovaný ako vlastník areálu „J. G. I.“ umiestneného na parcele 6651/3 v k.ú. E. A.
– prenajal areál spoločnosti MEDIPARTNERS s.r.o. Košice za ročné nájomné 15.200,- eur na dobuod 1.5.2010 na 14,5 roka. Predmetom nájmu neboli pozemky na ktorých je areál zriadený, rozsah
prenajatého priestoru bol vyznačený na jej grafickej prílohe Prílohe č. 1 v zmysle ktorej zahrňoval aj
pozemok žalobkyne pôvodne EKN č. 10561 z LV č. XXXXX k.ú. E. A., okres D. G., ktorému aktuálne

zodpovedajú parcely registra „C“ č. 6651/74 o výmere 394 m2 a č. 6651/75 o výmere 469 m2, za ktorú
si žalobkyňa uplatňovala nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z hospodárskej zmluvy zo dňa
16.11.1983 vyplývalo, že Park kultúry a oddychu v Košiciach mal v tom čase v užívaní parcelu EKN č.
6651 o výmere 12ha 14 árov 15 m2. V konaní bolo nesporné, že Park kultúry a oddychu (PKO) „Anička“
prešiel do vlastníctva žalovaného delimitačným protokolom v súlade s § 2 ods. 2 zák.č. 138/1991 Zb.

o majetku obcí, kedy žalovaný prevzal do vlastníctva nehnuteľnosť PKO „Anička“ ako verejnú zeleň od
Správy mestskej zelene, ku ktorému PKO mal v minulosti právo správy a hospodárenia Záhradnícky
a sadovnícky podnik Mesta Košice.

4. Pri posudzovaní spornej otázky, či žalobkyni patrí nárok na náhradu za bezdôvodné užívanie jej
pozemkov alebo v zmysle zák.č. 66/09 Z.z. vzniklo žalovanému právo zákonné vecné bremeno náhrada

a právo žalobkyne na poskytnutie odplaty za vecné bremeno sa premlčalo, súd aplikoval § 123, 128
Občianskeho zákonníka (OZ) o ochrane vlastníckeho práva a povinnosti na poskytnutie náhrady za
užívaniepozemkovvovlastníctveiného,§151n,§151oOZovecnýchbremenáchaprimeranejnáhrade,
článku 20 Ústavy SR o ochrane vlastníckeho práva, zákaze vyvlastnenia, či núteného obmedzenia
vlastníctva bez primeranej náhrady, § 451 až 458 OZ o záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia,

posudzujúc premlčanie podľa § 100,§ 101, §107 OZ a vychádzajúc pri hodnotení právnych vzťahov
sporových strán z ustanovení § 1, § 2, § 4 zák.č 66/09 Z.z. prihliadajúc na ustanovenia zák.č. 513/91
Zb. Obchodného zákonníka o vymedzení subjektu podnikateľa a podnikateľskej činnosti.

5. Súd konštatoval, že z hľadiska posúdenia či k pozemkom v areáli detského ihriska Anička vzniklo

vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. je rozhodujúce, či areál slúžil na podnikanie v čase
nadobudnutia účinnosti zákona tj k 1.7.2009, keďže inak došlo týmto dňom k vzniku vecného bremena.
K uvedenému dátumu hodnotil výsledky vykonaného dokazovania s dôrazom na to, že podľa § 186 ods.
1 Civilného sporového poriadku (CSP) skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti,
ako aj právne predpisy zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne

záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli zverejnené
v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie, sa nedokazujú.
Za skutočnosť všeobecne známu považoval aj informáciu z webovej stránky A. D. (K.), L. J. G. I. bolo
do 31.12.2009 v 15-ročnom nájme a teda aj počas účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.. Citoval z článku
z webstránky Mesta Košice zo dňa 27.11.2009 „detské ihrisko I. bude mať nového prevádzkovateľa“,

„magistrát navrhuje, aby mesto Košice dlhodobo prenajal areál detského ihriska Anička novému
prevádzkovateľovi, ten by ho súkromnými investíciami zatraktívnil na športovo-rekreačné aktivity pre
športovú verejnosť, doterajší 15-ročný nájomný vzťah na dobu určitú so súčasným prevádzkovateľom
areálukončí31.12.2009“.Sodkazomnauvedenézisteniekonštatoval,žedetskéihriskoI.nachádzajúce
sa na pozemku žalobkyne slúži na podnikateľské účely od času nadobudnutia účinnosti zákona č.

66/2009 Z.z., teda 1.7.2009, nemožno naň preto aplikovať ustanovenia o vzniku zákonného vecného
bremena, keďže v zmysle § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z. sa tento zákon nevzťahuje na usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely.

6. S prihliadnutím na vyššie uvedené zistenia, ktoré vylučovali aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z.

vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným posudzoval ako vzťah zo záväzku na vydanie bezdôvodného
obohatenia, keď žalovaný bez právneho dôvodu užíva bezodplatne pozemky žalobkyne. Rozsah
bezdôvodného obohatenia stanovil vo výške obvyklého nájomného, ktoré by bolo uhrádzané, ak by
k týmto pozemkom existoval nájomný vzťah. Námietku premlčania vznesenú žalovaným hodnotil ako
nedôvodnú, pretože žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od

28.4.2018 do 29.3.2023 včas, v rámci 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby, keď žalobu podala na
súd 27.4.2020 (nárok od 28.4.2018 do 27.4.2020) , a návrh na zmenu žaloby 9.12.2021 (nárok
od 28.4.202 do 9.12.2021) a 29.3.2023 (9.12.2021 do 29.4.2024). Pri určení rozsahu bezdôvodného
obohatenia vychádzal z predložených znaleckých posudkov, keď žalobkyňa uplatňovala právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia podľa znaleckého posudku č. 43/2020 Ing. M. N. zo dňa 26.3.2020

konštatujúcej hodnotu nájmu vtedajšej parcely E KN 10561, zapísanej na LV č. XXXXX vo výške 7,392
eur za m2. Žalovaný rozsah nároku rozporoval znaleckými posudkami č. 111/2019 znalca G. J. zo dňa
24.7.2019, ktorý určil hodnotu nájmu vo výške 3,107 eur za m2 a znaleckým posudkom č. 160/2021
Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity zo dňa 22.12.2021, predloženej do iného konania,ktorým bola posudzovaná celková lokalita PKO Anička a ktoré u susediacej parcely č. 10560 určovali
hodnotu nájmu vo výške 3,117 eur za m2 a parcely č. 10564 vo výške 3,125 eur za m2. Pri určení
výšky odplaty súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 160/2021, kde bola určená výška obvyklého

nájomného 3,12 eur za m2 z dôvodu, že tento posudok bol aj najaktuálnejší, teda časovo najneskôr
vyhotovený a najkomplexnejší, týkajúci sa celého H. I., prihliadajúc na to, že parcela č. 10564, ktorá bola
ohodnocovaná sa nachádzala rovnako pod detským ihriskom Anička ako pozemok žalobkyne. Znalecký
posudok pritom zohľadňoval tiež nájomnú zmluvu uzavretú na podnikateľský účel, aj keď sa nejednalo
práve o pozemok žalobkyne, ale o susediace parcely. Na základe uvedeného tak žalobkyni priznal právo

na plnenie v celkovom rozsahu 7.208,16 eur (od 28.4.2018 do 29.3.2023 za 469 m2 x 3,12 € = 1.463,28
€ za 1 rok : 365 dní = 4,008986301 denne x 1.797 dní, teda za obdobie od 28.4.2018 do 29.3.2013),
spolu s úrokmi z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 OZ v nadväznosti na deň doručenia žaloby, resp.
zmeny žaloby, žalovanému. Hodnotu úrokov z omeškania 5% ročne stanovil v súlade s § 3 ods. 1
nariadenia vlády č. 87/95 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v
znení účinnom od 1.6.2014). Konanie zastavil v rozsahu späťvzatia žalobkyne súlade s § 144, § 145

CSPsprihliadnutímnajejprocesnýúkonažalobuzamietolvčasti,vktorejžalobkyňanevzalanávrhspäť
ani nepreukázala opodstatnenosť žaloby. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 CSP prihliadajúc
na pomer procesného úspechu sporových strán v konaní berúc do úvahy, že za zastavenie konania
procesne zodpovedala žalobkyňa, teda bola úspešná v časti 27% a úspech žalovaného predstavoval
73%, čo činilo nárok žalovaného na náhradu trov voči žalobkyni v rozsahu 46%.

7. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku a súvisiacemu výroku o náhrade trov konania podal žalovaný
odvolanie z dôvodov vymedzených § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu veci (f)
a z nesprávneho právneho posúdenia nároku (h). Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok v rozsahu
odvolaním napadnutom zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný namietal, že súd
pri hodnotení skutočnosti pre konanie rozhodujúcej vychádzal z dôkazu, ktorý do času rozhodnutia vo
veci samej nebol nikým navrhnutý, nebol vykonaný, ani nebol žalovanému známy. Prvýkrát sa o dôkaze,

ktorým malo byť zistenie z článku z webstránky Mesta Košice dozvedel až z písomného odôvodnenia
rozhodnutia, čím došlo k zásahu do jeho práva na spravodlivý proces i k porušeniu zásad vykonania
dokazovania. Popieral, aby sa jednalo o skutočnosť všeobecne známu, keďže o takomto dôkaze nemal
vedomosť ani on ani žalobkyňa, pričom v spore popieral, aby ihrisko I. bolo v rozhodnom čase prenajaté
na účely podnikania. Bolo mu odňaté právo vyjadriť sa k všetkým podstatným dôkazom v konaní, čo

zakladá nezákonnosť rozhodnutia.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu zastávala názor, že toto smeruje len voči odôvodneniu rozsudku,
alenešpecifikujevčomžalovanývidínesprávnosťresp.vaduodvolanímnapadnutýchvýrokovrozsudku,
ktoré odvolanie proti odôvodneniu nie je prípustné. Argumentáciu odvolateľa, že nemal možnosť

vyjadriť sa k súdom vykonanému dokazovaniu, resp., že taký dôkaz – web stránka Mesta Košice
zo dňa 27.11.2009- nebol vykonaný označila za bezpredmetnú, pretože žalovaný vykonanie žiadneho
dôkazu na spochybnenie predmetného súdom vykonaného dôkazu nenavrhol ani nijako tento dôkaz
nespochybnil, a neuvádza, v čom vidí nesprávnosť vyhodnotenia dôkazu súdom. Nestotožnila sa ani s
názorom, že je podstatné, či areál „detského ihriska Anička“ slúžil na podnikanie v čase nadobudnutia

účinnosti zákona č. 66/2009 ku dňu 1.7.2009, ktorú argumentáciu považovala za účelovú a za nesprávny
výklad zákona v rozpore s jeho zmyslom a účelom. Za rozhodujúci označila stav pozemku v období, za
ktoré sa žiada vydanie bezdôvodného obohatenia nie stav ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona, lebo
pokiaľ by zákonodarca mienil naviazať aplikáciu § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z. výlučne na pozemky
spadajúce do režimu predmetného ustanovenia v čase jeho účinnosti, nepochybne by to bol vyjadril v

texte zákona. Uvedené tvrdenia považovala za nové skutočnosti, ktoré žalovaný neprednášal na súde
prvej inštancie. Považovala tiež za irelevantné, či v období, za ktoré sa žiada vydanie bezdôvodného
obohatenia predmetný pozemok na podnikateľské účely využíval sám žalovaný alebo tretia osoba na
základe zmluvy uzavretej so žalovaným. Zopakovala, že podľa nájomnej zmluvy zo dňa 29.4.2010 je
zrejmé, že v časti zodpovedajúcej novovytvorenému pozemku registra „C“ č. 6651/75 o výmere 469 m2

z časti pôvodného pozemku EKN 10561 v jej výlučnom vlastníctve zapísanom na LV č. XXXXX k.ú. E.
A., okres Košice I, že sa jedná o nehnuteľnosť prenajatú tretej osobe na účely výkonu podnikateľskej
činnosti, za ktorú žalovaný poberá ročnú odplatu – nájomné 15.200,- eur. Niet tak pochybností, žežalobkyni patrí nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Navrhovala preto rozhodnutie súdu prvej
inštancie ako vecne správne potvrdiť a priznať jej náhradu vzniknutých trov.

9. Iné vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd po kladnom posúdení procesnej prípustnosti a
včasnostiopravnéhoprostriedkupodanéhosubjektom,vneprospechktoréhobolorozhodnuté,prejednal
odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379,

§ 380 ods. 1,2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a prijal záver, že žalovaným tvrdené
odvolacie dôvody boli naplnené, preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ c/ CSP rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na hodnotení pre konanie významných skutočností
na základe dôkazov, ktoré v rozpore s ich obsahom a charakterom považoval za všeobecne známu

skutočnosť (§ 186 ods. 1 CSP), ku ktorej dokazovanie nevykonal, ani strany sporu o tomto „dôkaze“
neinformoval, čím zasiahol do práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces, keď jej znemožnil
uplatňovať riadne a včas účinnú procesnú obranu, resp. útok v konaní a to vo vzťahu k podstatným
okolnostiam v prejednávanej veci, na takto neúplne a nesprávne zistenom skutkovom stave veci, dospel
k právneho záveru, ktorý je z tohto dôvodu predčasný a teda nesprávny.

12. K námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza, že žalovaným podané odvolanie spĺňa všetky
náležitosti odvolania (§363CSP) čo do vymedzenia jeho rozsahu, odvolacích dôvodov i skutkových
tvrdení spadajúcich pod odvolacie dôvody ním uvádzané, a netýkajú sa odôvodnenia rozhodnutia, ale
procesného postupu súdu pri vykonávaní a hodnotení dokazovania a ustálení skutkového stavu, a na

takto nesprávnom procesnom postupe súdu založenom rozhodnutí, ktoré vady konania nezhojilo.

13. V konaní nebolo spochybňované, že na pozemku vo vlastníctve žalobkyne sa nachádza detské
ihrisko v športovom areály H. I., ktoré je na základe nájomnej zmluvy z 29.4.2010 prenajímané na
podnikateľské účely, z čoho plynie žalovanému zisk v podobe poberanej odplaty – nájomného. Správne

súd prvej inštancie tiež ustálil, že vzhľadom na znenie ustanovení zák.č. 66/2009 Z.z. bolo rozhodujúce
aký mali režim uvedené pozemky ku dňu účinnosti zákona, teda k 1.7.2009.

14. Podľa § 1 ods. 1 až 3 zákona č. 66/2009 Z.z. tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych
vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli

do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej
plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len "pozemok
pod stavbou") (1). Tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k
pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve cirkví, športový areál
alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce podľa

osobitného predpisu (2). Tento zákon sa nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom
pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely (3).

15. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Zz. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod

stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo

v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

16. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že vznik práva vecného bremena bol viazaný na deň
účinnosti zákona, teda ak neboli ku dňu účinnosti splnené podmienky zákonom vyžadované na to, aby
sa mohol aplikovať, a aby vzniklo právo vecného bremena v prospech žalobcu, tak až následne je

možné posudzovať vzťah sporových strán ( v danom spore) podľa ustanovení o nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, keďže vylúčené z režimu zákonného vecného bremena boli pozemky
slúžiace na podnikateľské účely (§1 ods. 3) resp. ku ktorým existoval zmluvný vzťah (§ 4 ods. 1).
Žalovaný v priebehu celého sporu popieral právo žalobkyne na odplatu tvrdiac, že pozemky užíva titulomzákonného vecného bremena a ku dňu účinnosti zákona tieto neboli v režime podnikateľského užívania,
ku ktorým sporným okolnostiam žalobkyňa produkovala na vyvrátenie tvrdení žalovaného dôkazy v
podobe nájomnej zmluvy č. 2010000369 zo dňa 29.4.2010, teda po účinnosti zákona. Z obsahu súdneho

spisu, zápisnice o pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej zo dňa 26.4.2024 je
zrejmé, že súd prvej inštancie a ani žiadna zo strán sporu neurobili predmetom dokazovania článok z
webstránky K. „J. G. I. bude mať nového prevádzkovateľa“.

17. Podľa § 186 ods. 1 CSP skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj

právne predpisy zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné
akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli zverejnené v Úradnom
vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie, sa nedokazujú.

18. Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo
zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany,

výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob
vykonaniadôkazupredpísaný,určíhosúd(§187CSP).Dôkazlistinousavykonátak,žesúdlistinualebo
jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu
konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené (§ 204 CSP). Listiny
vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom

vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je
dokázaný opak (§ 205 CSP).

19. Dokazovanie je významnou časťou civilného súdneho konania, v rámci ktorého si súd vytvára
poznatky potrebné pre rozhodnutie vo veci. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady

voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP), teda súd si robí záver z vykonaných dôkazov na
základe jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu, avšak vždy je viazaný
ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, keď jeho konečný záver musí vykazovať
logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Všeobecne známa skutočnosť (§ 186 ods. 1
CSP) sa nedokazuje súd ju iba konštatuje a v dôsledku konštatácie sa presúva dôkazné bremeno na tú

stranu sporu, ktorá existenciu tejto skutočnosti popiera. Za všeobecne známe skutočnosti teda notoriety
sa považujú skutočnosti známe väčšiemu okruhu ľudí, vymedzenému územne, profesionálne, pričom
práve intenzita všeobecnej známosti skutočnosti (jej všeobecného poznania) jej dáva tú vlastnosť,
že sa jej obsah prezumuje ako preukázaný. Určité skutočnosti sú také intenzívne a exkluzívne, že
ich existenciu môže v rozhodnutí sudca deklarovať ako člen spoločnosti (počet dní v roku, prírodné

zákonitosti...). V prejednávanej veci súd založil svoje rozhodnutie na listinnom dôkaze – článku
z webovej stránky, s ktorým sporové strany neoboznámil (podľa obsahu súdneho spisu sa javí, že ním
disponoval až po vyhlásení rozhodnutia vo veci samej), pričom nie je zrejmé, na základe akej úvahy
hodnotil predmetný článok ako dôkazný prostriedok majúci povahu všeobecne známej skutočnosti.
Fakt zverejnenia článku na webovej stránke Mesta Košice, ak nejde o udalosť všeobecne známu

obyvateľom mesta (rozsiahly požiar, povodeň, epidémia), nezakladá prezumpciu všeobecne známej
skutočnosti. Len samotný fakt zverejnenia určitej informácie na akejkoľvek verejne prístupnej stránke
nezakladá domnienku, že sa jedná o skutočnosť všeobecne známu, teda majúcu povahu objektívnej
reality, o ktorej majú vedomosť priemerne rozumovo vyspelé osoby. Už samotná informácia musí mať
povahu všeobecne známej skutočnosti, za ktorú bez ďalšieho nemožno považovať údaje o obchodných

aktivitách toho-ktorého subjektu. Aj keď možno uvažovať o tom, že predaj pohonných hmôt „Slovnaftom“
je všeobecne známou skutočnosťou, nie je ňou už informácia o všetkých jeho vlastníckych, či nájomných
vzťahoch,ajkeďsúniektorédostupnévoverejnomregistri. Obdobnetaktoplatíoposudzovanomčlánku
o detskom ihrisku I. na webovej stránke Mesta Košice, ktorá má síce charakter verejnosti prístupnej
informácie, no vzhľadom na jej charakter a intenzitu všeobecného poznania (lokálny charakter, zmena

prevádzkovateľa jedného z ihrísk mesta, ku ktorej sa neviaže žiadne zapamätateľná, či inak významná
udalosť), však nemá povahu všeobecne známej skutočnosti. O uvedenom článku (publikovaný mal byť
27.11.2009) nemala vedomosť žalobkyňa ani žalovaný, povinnosťou súdu prvej inštancie bolo tento
listinný dôkaz v konaní riadne oboznámiť, a vytvoriť procesný priestor stranám sporu, aby sa k nemu
vyjadrili a uplatnili prostriedky procesného útoku a obrany. Odňatie práva strane sporu vyjadriť sa k

dôkazu, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal, a o ktorom dôkaze nemala vedomosť, je porušením
práva na spravodlivý súdny proces. Súd je v zásade povinný oznámiť, že nejakú skutočnosť nebude
dokazovať, aj keď ju považuje za notoricky známu, k čomu sa môžu sporové strany vyjadriť.20. V opätovnom konaní súd prvej inštancie bude vychádzať zo správne ustáleného právneho záveru,
že rozhodujúcou okolnosťou, či na pozemku vo vlastníctve žalobkyne vzniklo zákonné vecné bremeno
alebo naopak je vylúčená pôsobnosť zákona č. 66/2009 Z.z. z dôvodu, že stavby (park, ihrisko) slúžili na

podnikateľské účely, je rozhodujúci dátum účinnosti zákona 1.7.2009. Žalobkyňa predložila a označila
dôkazy nasvedčujúce tomu, že dotknuté objekty slúžili na podnikateľské účely najneskôr od roku
2010 (nájomná zmluva), informácia z webovej stránky žalovaného nasvedčuje existencii aj skoršieho
nájomného (podnikateľského) vzťahu, je teda na žalovanom, aby preukázal, že k rozhodnému dátumu
oplotený areál detského ihriska Anička stojacom na pozemku žalobkyne neslúžil, resp. ani nemohol

slúžiť podnikateľským účelom. Až na základe uvedeného bude možné spoľahlivo ustáliť dôvodnosť
nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď nie je sporný rozsah nároku ani čo do
výšky ani čo do žalovaného obdobia.

21. Pretože odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, tento v novom konaní rozhodne tiež
o náhrade trov celého konania.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).