Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, June 10, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/28/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210010476
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7210010476.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého PhD.,

sudcov JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Petry Pavlisovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa
10. júna 2025, v trestnej veci proti obžalovanému A. B. a spol., pre pokračovací trestný čin podvodu
podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zák. č. 40/1961 Zb. Trestného zákona v znení zákona 227/2005 Z. z. vo
forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaných A. B., C. D., E. F. a
prokurátora proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 11.06.2024 sp. zn. K2-6T/60/2010 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. b), d), e) ods. 3 Tr. por. zrušuje napadnutý
rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. K2-6T/60/2010 zo dňa 11. júna 2024 v spojení s opravným

uznesením sp. zn. K2-6T/60/2010 zo dňa 4. marca 2025 vo vzťahu ku obžalovanému A. B.,
C. D. a E. F. v celom rozsahu.

II. Obžalovaní:

1.) A. B., nar. XX.XX.XXXX v Gelnici, trvale bytom
D. G. XX, H.,

2.) C. D., nar. XX.X.XXXX v H., trvale bytom
I. J. J. X, B. H. - B.,

3.) E. F., nar. XX.X.XXXX v H., K. J. XX
L., B. H. - B.

s ú v i n n í , ž e

obžalovaný A. B. s už právoplatne odsúdeným M. N.

1/ v presne nezistenej dobe koncom mesiaca marec 1998 prostredníctvom už právoplatne odsúdeného
M. N., ďalej O. H. a M. P. naviedol O. Q. na založenie obchodnej spoločnosti KOMFERR, s.r.o., IČO: XX
XXX XXX, so sídlom na Atletickej ulici 34 v Košiciach, tento sa stal jediným spoločníkom a konateľom
spoločnosti, následne A. B. v presne nezistenej dobe v mesiacoch október - november 1998 nariadil

v prevádzke spoločnosti RSM 4X4 Slovensko, s.r.o., na ul. Mäsiarskej č.8 v Košiciach, kde bol v tom
čase spoločníkom, R. S. L. vyhotoviť a doručiť na Daňový úrad Košice I v mene konateľa spoločnosti
daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za mesiac október 1998, v ktorom si spoločnosť i napriek
tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo, neoprávnene uplatnila nadmerný
odpočet dane z pridanej hodnoty vo výške 19.978.650,-Sk/663.169,69 eur, ktorý však daňovým úradom
z dôvodu nepreukázania uskutočnenia zdaniteľných plnení uznaný a vrátený nebol, avšak v prípade jeho
vyplatenia by vznikla štátnemu rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Košice I škoda v celkovej

výške 19.978.650,-Sk/663.169,69 eur,obžalovaní A. B., C. D. a už právoplatne odsúdený M. N.

2/ v presne nezistenej dobe v mesiacoch október-november 1997 zorganizovali založenie obchodnej

spoločnosti STINOL, s.r.o., IČO: XX XXX XXX so sídlom na T. G. XX I. H. tak, že jej jediného spoločníka
a konateľa O. M. na založenie spoločnosti naviedol a pri založení spoločnosti, pri jej registrácii na
daňovom úrade a pri zriadení účtu v banke ho usmerňoval už právoplatne odsúdený M. N., ktorý od neho
prevzal všetky doklady týkajúce sa spoločnosti, jej účtu a doklady s prístupovými právami a heslami k
bankovejslužbe„homebanking“,následnezabezpečilivmenekonateľaspoločnostimesačnépodávanie

daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty na Daňový úrad Košice IV, v ktorých si spoločnosť i
napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo, neoprávnene uplatnila nárok
na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac december
1997 vo výške 870.118,- Sk/28.882,63 eur a za zdaňovacie obdobie mesiac február 1998 vo výške
649.979,- Sk/21.575,35 eur, ktoré boli daňovým úradom uznané a uhradené na účet spoločnosti č.
4350102208/3100 vedený v Ľudovej banke, a.s., odkiaľ boli prostredníctvom služby „homebanking“

prevedené na účty iných spoločností s tým, že za zdaňovacie obdobie mesiac február 1998 došlo zo
strany správcu dane sčasti k započítaniu neuhradenej splatnej daňovej povinnosti spoločnosti vo výške
62.720,-Sk/2.081,92 eur, teda nadmerný odpočet za tento mesiac bol uhradený len vo výške 587.259,-
Sk/19.493,43 eur, čím štátnemu rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Košice IV spôsobili škodu
v celkovej výške 1.457.377,- Sk/48.376,05 eur,

3/ v presne nezistenej dobe v mesiacoch január-február 1998 zorganizovali založenie obchodnej
spoločnostiSOREALL,s.r.o.,IČO:XXXXXXXXsosídlomnaT.G.XXI.H.tak,žejejjedinéhospoločníka
a konateľa O. U. na založenie spoločnosti naviedol a pri založení spoločnosti, pri jej registrácii na
daňovom úrade a pri zriadení účtu v banke ho usmerňoval už právoplatne odsúdený M. N., ktorý od neho

prevzal všetky doklady týkajúce sa spoločnosti, jej účtu a doklady s prístupovými právami a heslami k
bankovejslužbe„homebanking“,následnezabezpečilivmenekonateľaspoločnostimesačnépodávanie
daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty na Daňový úrad Košice IV, v ktorých si spoločnosť i
napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo, neoprávnene uplatnila nárok
na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac január

1998 vo výške 349.850,- Sk/11.612,89 eur a za zdaňovacie obdobie mesiac február 1998 vo výške
619.176,- Sk/20.552,88 eur, ktoré boli daňovým úradom uznané a uhradené na účet spoločnosti č.
4350116909/3100, vedený v Ľudovej banke, a.s., odkiaľ boli prostredníctvom služby „homebanking“
prevedené na účty iných spoločností, čím bola štátnemu rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom
Košice IV spôsobená škoda v celkovej výške 969.026,- Sk /32.165,77 eur,

4/ v presne nezistenej dobe v mesiacoch január-február 1998 zorganizovali založenie obchodnej
spoločnosti SPIROV, s.r.o., IČO: XX XXX XXX so sídlom na Uralskej ulici 9 v Košiciach tak, že jej
jediného spoločníka a konateľa R. H. na založenie spoločnosti naviedol a pri založení spoločnosti, pri
jej registrácii na daňovom úrade a pri zriadení účtu v banke ho usmerňoval už právoplatne odsúdený

M. N., ktorý od neho prevzal všetky doklady týkajúce sa spoločnosti, jej účtu a doklady s prístupovými
právami a heslami k bankovej službe „homebanking“, následne zabezpečili v mene konateľa spoločnosti
mesačné podávanie daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty na Daňový úrad Košice IV, v ktorých
si spoločnosť i napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo, neoprávnene
uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

mesiac marec 1998 vo výške 359.998,- Sk/11.949,74 eur, za zdaňovacie obdobie mesiac apríl 1998
vo výške 537.487,- Sk/17.841,30 eur a za zdaňovacie obdobie mesiac máj 1998 vo výške 5.976.372,-
Sk /198.379,21 eur, pričom nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac
marec 1998 bol daňovým úradom uznaný a uhradený na účet spoločnosti č. 4350128301/3100 vedený
v Ľudovej banke, a.s., nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiace apríl

a máj 1998 pre nespoluprácu konateľa spoločnosti s daňovým úradom vrátený nebol, čím bola štátnemu
rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Košice IV spôsobená škoda v celkovej výške 359.998,-
Sk/11.949,74 eur a v prípade vyplatenia nadmerného odpočtu DPH aj za zdaňovacie obdobie mesiace
apríl a máj 1998 by vznikla škoda v celkovej výške 6.513.859,-Sk/216.220,51 eur,

5/ v presne nezistenej dobe v mesiacoch január-február 1998 zorganizovali založenie obchodnej
spoločnosti SETERIA, s.r.o., IČO: XX XXX XXX so sídlom na Ždiarskej ulici 21 v Košiciach tak, že jej
jediného spoločníka a konateľa O. P. na založenie spoločnosti naviedol a pri založení spoločnosti, pri
jej registrácii na daňovom úrade a pri zriadení účtu v banke ho usmerňoval už právoplatne odsúdenýM. N., ktorý od neho prevzal všetky doklady týkajúce sa spoločnosti, jej účtu a doklady s prístupovými
právami a heslami k bankovej službe „homebanking“, následne zabezpečili v mene konateľa spoločnosti
mesačné podávanie daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty na Daňový úrad Košice IV, v ktorých

si spoločnosť i napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo, neoprávnene
uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac
marec 1998 vo výške 590.048,- Sk/19.586,01 eur a za zdaňovacie obdobie mesiac apríl 1998 vo výške
410.189,- Sk/13.615,78 eur, pričom nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
mesiac marec 1998 bol daňovým úradom uznaný a uhradený na účet spoločnosti č. 4350127405/3100

vedený v Ľudovej banke, a.s., odkiaľ bol prostredníctvom služby „homebanking“ prevedený na účty
iných spoločností, nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac apríl 1998
pre nespoluprácu konateľa spoločnosti s daňovým úradom a nepreukázanie uskutočnenia zdaniteľných
plnenívrátenýnebol,čímštátnemurozpočtuSRvzastúpeníDaňovýmúradomKošiceIVspôsobiliškodu
vo výške 590.048,- Sk/19.586,01 eur, a v prípade vyplatenia nadmerného odpočtu DPH aj za mesiac
apríl 1998 by vznikla škoda v celkovej výške 1.000.237,- Sk/33.201,79 eur,

6/ v presne nezistenej dobe v mesiacoch február-marec 1998 zorganizovali založenie obchodnej
spoločnosti SAUERR, s.r.o., IČO: XX XXX XXX so sídlom na Talinskej ulici 9 v Košiciach tak, že jej
jediného spoločníka a konateľa E. L. na založenie spoločnosti naviedol a pri založení spoločnosti, pri
jej registrácii na daňovom úrade a pri zriadení účtu v banke ho usmerňoval už právoplatne odsúdený

M. N., ktorý od neho prevzal všetky doklady týkajúce sa spoločnosti, jej účtu a doklady s prístupovými
právami a heslami k bankovej službe „homebanking“, následne zabezpečili v mene konateľa spoločnosti
mesačné podávanie daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty na Daňový úrad Košice IV, v ktorých
si spoločnosť i napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo, neoprávnene
uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

mesiac apríl 1998 vo výške 572.205,- Sk/18.993,73 eur a za zdaňovacie obdobie mesiac máj 1998 vo
výške 5.890.107,- Sk/195.515,73 eur, ktoré však daňovým úradom z dôvodu nespolupráce konateľa
spoločnosti pri daňovej kontrole a nepreukázania uskutočnenia zdaniteľných plnení uznané a vrátené
neboli, avšak v prípade ich vyplatenia by vznikla štátnemu rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom
Košice IV škoda v celkovej výške 6.462.312,- Sk/214.509,46 eur,

7/ v presne nezistenej dobe v mesiacoch máj-jún 1998 zorganizovali založenie obchodnej spoločnosti
SINTOF, s.r.o., IČO: XX XXX XXX so sídlom na Komenského ulici 17 v Košiciach tak, že jej jediného
spoločníka a konateľa O. I. na založenie spoločnosti naviedol a pri založení spoločnosti, pri jej registrácii
na daňovom úrade a pri zriadení účtu v banke ho usmerňoval už právoplatne odsúdený M. N., ktorý

od neho prevzal všetky doklady týkajúce sa spoločnosti, jej účtu a doklady s prístupovými právami a
heslami k bankovej službe „homebanking“, následne zabezpečili v mene konateľa spoločnosti mesačné
podávanie daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty na Daňový úrad Košice I, v ktorých si spoločnosť
i napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo, neoprávnene uplatnila nárok
na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac október 1998

vo výške 2.087.000,- Sk/69.275,71 eur, ktorý však daňovým úradom z dôvodu nespolupráce konateľa
spoločnosti pri daňovej kontrole uznaný a vrátený nebol, pričom v prípade vyplatenia nadmerného
odpočtu by štátnemu rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Košice I vznikla škoda v celkovej výške
2.087.000,- Sk/69.275,71 eur,

obžalovaní A. B. a C. D.,

8/ v presne nezistenej dobe v mesiacoch november-december 1997 po predchádzajúcej vzájomnej
dohode zorganizovali založenie obchodnej spoločnosti SLOV PALL, s.r.o., IČO: XX XXX XXX so sídlom

na Važeckej ulici 12 v Košiciach, ktorej jediným spoločníkom a konateľom sa stal O. O., po založení
spoločnosti, jej registrácii na daňovom úrade a zriadení účtu v banke zabezpečili v mene konateľa
spoločnosti podávanie daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty na Daňový úrad Košice IV, v ktorých
si spoločnosť i napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo, neoprávnene
uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4.

štvrťrok vo výške 965.085,- Sk/32.034,95 eur, za zdaňovacie obdobie mesiac február vo výške 696.538,-
Sk/23.120,83 eur, za zdaňovacie obdobie mesiac marec 1998 vo výške 360.007,- Sk/11.950,04 eur, za
zdaňovacie obdobie mesiac máj 1998 vo výške 829.084,- Sk/27.520,55 eur a za zdaňovacie obdobie
mesiac jún 1998 vo výške 810.520,- Sk/ 26.904,34 eur, ktoré boli daňovým úradom uznané a uhradenéna účet spoločnosti č. 4350106401/3100 vedený v Ľudovej banke, a.s., odkiaľ boli prostredníctvom
bankovej služby „homebanking“ prevedené na účty iných spoločností, čím štátnemu rozpočtu SR v
zastúpení Daňovým úradom Košice IV spôsobili škodu v celkovej výške 3.661.234,- Sk/121.530,70 eur,

9/ v presne nezistenej dobe v mesiacoch január-február 1998 po predchádzajúcej vzájomnej dohode
zorganizovali založenie obchodnej spoločnosti SANETA, s.r.o., IČO: XX XXX XXX so sídlom na
Dneperskej ulici 6 v Košiciach tak, že jej jediného spoločníka a konateľa A. C. na založenie spoločnosti
naviedol a pri založení spoločnosti, pri jej registrácii na daňovom úrade a pri zriadení účtu v banke ho

usmerňoval C. D., ktorý od neho prevzal všetky doklady týkajúce sa spoločnosti, jej účtu a doklady
s prístupovými právami a heslami k bankovej službe „homebanking“, následne zabezpečili v mene
konateľa spoločnosti mesačné podávanie daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty na Daňový úrad
Košice IV, v ktorých si spoločnosť i napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení
nedošlo, neoprávnene uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie mesiac január 1998 vo výške 387.130,- Sk/12.850,36 eur, za zdaňovacie obdobie

mesiac február 1998 vo výške 700.147,- Sk/23.240,62 eur a za zdaňovacie obdobie mesiac apríl 1998
vo výške 5.976.320,- Sk/198.377,48 eur, ktoré boli daňovým úradom uznané a uhradené na účet
spoločnosti č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Ľudovej banke, a.s., odkiaľ boli prostredníctvom služby
„homebanking“ prevedené na účty iných spoločností s tým, že za zdaňovacie obdobie mesiac apríl 1998
došlo zo strany správcu dane sčasti k započítaniu neuhradenej splatnej daňovej povinnosti spoločnosti

vo výške 16.905,- Sk/561,14 eur, teda nadmerný odpočet za tento mesiac bol uhradený len vo výške
5.959.415,-Sk/197.816,34 eur, čím štátnemu rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Košice IV
spôsobili škodu v celkovej výške 7.046.692,- Sk/233.907,32 eur,

obžalovaný C. D.

10/ v presne nezistenej dobe v mesiacoch január-február 1998 naviedol A. D. na založenie spoločnosti
CASSOVIA DATEX, s.r.o., IČO: XX XXX XXX so sídlom v Kysaku č. 209, pri založení spoločnosti, pri jej
registrácii na daňovom úrade a pri zriadení účtu v banke ho usmerňoval, po vykonaní potrebných úkonov
sa stal jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti A. D., od ktorého prevzal všetky doklady týkajúce

sa spoločnosti, jej účtu a doklady s prístupovými právami a heslami k bankovej službe „homebanking“,
následne zabezpečil v mene konateľa spoločnosti mesačné podávanie daňových priznaní k dani z
pridanejhodnotynaDaňovýúradKošice-vidiek,vktorýchsispoločnosťinapriektomu,žekuskutočneniu
žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo, neoprávnene uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac marec 1998 vo výške 677.750,- Sk/22.497,18

eur, za zdaňovacie obdobie mesiac apríl 1998 vo výške 410.596,- Sk/13.629,30 eur a za zdaňovacie
obdobie mesiac jún 1998 vo výške 220.007,- Sk/7.302,90 eur, ktoré boli daňovým úradom uznané
a uhradené na účet spoločnosti č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Ľudovej banke, a.s. s tým, že za
zdaňovacie obdobie mesiac apríl 1998 došlo zo strany správcu dane z dôvodu neuhradenej splatnej
daňovej povinnosti k skráteniu nadmerného odpočtu na sumu 350.931,- Sk/11.648,78 eur, finančné

prostriedky vyplatené daňovým úradom A. D. v hotovosti vybral a odovzdal C. D., čím bola štátnemu
rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Košice-vidiek (neskôr Daňový úrad Košice V) spôsobená
škoda v celkovej výške 1.248.688,- Sk/41.448,85 eur,

11/ v presne nezistenej dobe v mesiacoch február-marec 1998 naviedol O. S. na založenie spoločnosti

UNICO, s.r.o., IČO: XX XXX XXX so sídlom na E. G. XX I. H., pri založení spoločnosti, pri jej registrácii
na daňovom úrade a pri zriadení účtu v banke ju usmerňoval, po vykonaní potrebných úkonov sa
stala jedinou spoločníčkou a konateľkou spoločnosti O. S., od ktorej prevzal všetky doklady týkajúce
sa spoločnosti, jej účtu a doklady s prístupovými právami a heslami k bankovej službe „homebanking“,
následne zabezpečil v mene konateľa spoločnosti mesačné podávanie daňových priznaní k dani z

pridanej hodnoty na Daňový úrad Košice II, v ktorých si spoločnosť i napriek tomu, že k uskutočneniu
žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo, neoprávnene uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac marec 1998 vo výške 461.985,- Sk/15.998,97
eur a za zdaňovacie obdobie mesiac apríl 1998 vo výške 365.977,- Sk/12.148,21 eur, pričom nadmerný
odpočet za zdaňovacie obdobie mesiac marec 1998 z dôvodu nespolupráce konateľa spoločnosti s

daňovým úradom uznaný a uhradený nebol, avšak nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie mesiac
apríl 1998 bol uznaný a uhradený na účet spoločnosti č. 4350127106/3100, vedený v Ľudovej banke, a.
s., odkiaľ bol prostredníctvom služby „homebanking“ prevedený na účty iných spoločností, čím štátnemu
rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Košice II spôsobil škodu vo výške 365.977,- Sk/12.148,21eur, a v prípade uznania a uhradenia nadmerného odpočtu aj za zdaňovacie obdobie mesiac marec
1998 by spôsobil celkovú škodu vo výške 827.962,- Sk/27.483,30 eur,

12/ v presne nezistenej dobe v mesiacoch február-marec 1998 naviedol O. V. na založenie spoločnosti
AKONN, s.r.o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom na Lidickom námestí 2 v Košiciach, pri založení
spoločnosti, pri jej registrácii na daňovom úrade a pri zriadení účtu v banke ju usmerňoval, po vykonaní
potrebných úkonov sa stala jedinou spoločníčkou a konateľkou spoločnosti O. V., od ktorej prevzal
všetky doklady týkajúce sa spoločnosti, jej účtu a doklady s prístupovými právami a heslami k bankovej

službe„homebanking“,následnezabezpečilvmenekonateľaspoločnostimesačnépodávaniedaňových
priznaní k dani z pridanej hodnoty na Daňový úrad Košice III, v ktorých si spoločnosť i napriek tomu,
že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo, neoprávnene uplatnila nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac marec 1998 vo výške
410.013,- Sk/13.609,94 eur, za zdaňovacie obdobie mesiac apríl 1998 vo výške 635.210,- Sk/21.085,11
eur a za zdaňovacie obdobie mesiac jún 1998 vo výške 276.483,- Sk/9.177,55 eur, ktoré však daňovým

úradomzdôvodunespoluprácekonateľaspoločnostipridaňovejkontroleanepreukázaniauskutočnenia
zdaniteľných plnení uznané a vrátené neboli, avšak v prípade ich vyplatenia by vznikla štátnemu
rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Košice III škoda v celkovej výške 1.321.706,- Sk/43.872,60
eur,

obžalovaný E. F.

13/ v mesiaci júl 1998 prostredníctvom T. L. naviedol S. W. na prevzatie obchodného podielu E. E. a O. D.
v obchodnej spoločnosti WEBNET, s.r.o., Košice, IČO: XX XXX XXX so sídlom na J. G. X I. H., následne
zabezpečil v mene konateľa spoločnosti vyhotovenie a podanie daňového priznania k dani z pridanej

hodnoty na Daňový úrad Košice IV za zdaňovacie obdobie tretí štvrťrok 1998, v ktorom si spoločnosť
i napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo, neoprávnene uplatnila nárok
na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty vo výške 791.036,- Sk/26.257,58 eur, ktorý
bol daňovým úradom uznaný a uhradený na účet spoločnosti č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Ľudovej
banke, a. s., čím spôsobil štátnemu rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Košice IV škodu vo

výške 791.036,- Sk/26.257,58 eur,

14/ v mesiaci február 1998 prostredníctvom T. L. naviedol S. W. na založenie obchodnej spoločnosti
BORIMEX,s.r.o.,Košice,IČO:XXXXXXXXsosídlomnaM.G.XI.H.,tátosastalajedinouspoločníčkou
a konateľkou spoločnosti, po založení spoločnosti, po jej registrácii na daňovom úrade a po zriadení účtu

v banke S. W. odovzdala T. L. všetky doklady týkajúce sa spoločnosti, jej účtu a doklady s prístupovými
právami a heslami k bankovej službe „homebanking“, následne E. F. zabezpečil v mene konateľa
spoločnosti vyhotovenie a podávanie daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty na Daňový úrad
Košice IV, v ktorých si spoločnosť i napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení
nedošlo, neoprávnene uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie mesiac apríl 1998 vo výške 380.597,- Sk/12.633,51 eur, za zdaňovacie obdobie
mesiac máj 1998 vo výške 920.601,- Sk/30.548,40 eur, za zdaňovacie obdobie mesiac jún 1998 vo
výške 1.560.010,- Sk/ 51.782,85 eur, za zdaňovacie obdobie mesiac august 1998 vo výške 830.847,-
Sk/27.579,07 eur a za zdaňovacie obdobie mesiac september 1998 vo výške 986.362,- Sk/32.741,22
eur, ktoré boli daňovým úradom uznané a uhradené na účet spoločnosti č. XXXXXXXXXX/XXXX

vedený v A. V., S., po vyplatení týchto finančných prostriedkov bola ich väčšia časť prostredníctvom
služby „homebanking“ poukázaná na účet spoločnosti KIPA, s.r.o., Košice, IČO: XX XXX XXX, č.
XXXXXXXXXX/XXXX, takisto založenej na podnet E. F., potom F. X., konateľ spoločnosti KIPA, s.r.o.,
tieto peniaze v hotovosti vybral a prostredníctvom W. X. ich odovzdal E. F., čím bola štátnemu
rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Košice IV spôsobená škoda v celkovej výške 4.678.417,-

Sk/155.294,99 eur,

15/ v mesiaci február 1998 prostredníctvom T. L. naviedol O. D. na založenie spoločnosti BUVEL,
s.r.o., Košice, IČO: XX XXX XXX so sídlom na M. G. X I. H., tento sa stal jediným spoločníkom a
konateľom spoločnosti, po založení spoločnosti, po jej registrácii na daňovom úrade a po zriadení účtu

v banke O. D. odovzdal T. L. všetky doklady týkajúce sa spoločnosti, jej účtu a doklady s prístupovými
právami a heslami k bankovej službe „homebanking“, následne E. F. zabezpečil v mene konateľa
spoločnosti vyhotovenie a podávanie daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty na Daňový úrad
Košice IV, v ktorých si spoločnosť i napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnenínedošlo, neoprávnene uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie mesiac apríl 1998 vo výške 250.599,- Sk/8.318,36 eur, za zdaňovacie obdobie
mesiac máj 1998 vo výške 956.422,-Sk/31.747,39 eur a za zdaňovacie obdobie mesiac jún 1998 vo

výške 1.730.014,-Sk/57.425,94 eur, ktoré boli daňovým úradom uznané a uhradené na účet spoločnosti
č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Ľudovej banke, a.s., čím štátnemu rozpočtu SR v zastúpení Daňovým
úradom Košice IV bola spôsobená škoda v celkovej výške 2.937.035,- Sk/97.491,70 eur,

16/vpresnenezistenejdobevmesiacochmáj-jún1998prostredníctvomT.L.naviedolC.H.nazaloženie

spoločnosti ROMERO, s.r.o., Košice, IČO: XX XXX XXX so sídlom na M. G. X I. H., tento sa stal jediným
spoločníkom a konateľom spoločnosti, po založení spoločnosti, po jej registrácii na daňovom úrade a
po zriadení účtu v banke C. H. odovzdal T. L. všetky doklady týkajúce sa spoločnosti, jej účtu a doklady
s prístupovými právami a heslami k bankovej službe „homebanking“, následne E. F. zabezpečil v mene
konateľa spoločnosti vyhotovenie a podávanie daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty na Daňový
úrad Košice IV, v ktorých si spoločnosť i napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení

nedošlo, neoprávnene uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie mesiac september 1998 vo výške 978.896,- Sk/32.493,40 eur, ktorý bol daňovým
úradom uznaný a uhradený na účet spoločnosti č. 4350141805/3100 vedený v Ľudovej banke a.s.,
čím štátnemu rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Košice IV spôsobil škodu v celkovej výške
978.896,- Sk/32.493,39 eur,

17/ v mesiacoch jún-júl 1998 prostredníctvom W. X. naviedol O. H. na založenie obchodnej spoločnosti
TOPAKO, s.r.o., Košice, IČO: XX XXX XXX so sídlom na Polárnej ulici 18 v Košiciach, táto sa
stala jedinou spoločníčkou a konateľkou spoločnosti, po založení spoločnosti, po jej registrácii na
daňovom úrade a po zriadení účtu v banke O. H. dala všetky doklady týkajúce sa spoločnosti, jej

účtu a doklady s prístupovými právami a heslami k bankovej službe „homebanking“ W. X., ktorá ich
odovzdala E. F., následne E. F. zabezpečil v mene konateľa spoločnosti vyhotovenie a podávanie
daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty na Daňový úrad Košice IV, v ktorých si spoločnosť i
napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo, neoprávnene uplatnila nárok
na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac júl 1998

vo výške 894.325,- Sk/29.686,15 eur a za zdaňovacie obdobie mesiac september 1998 vo výške
482.620,- Sk/16.020,05 eur, ktoré boli daňovým úradom uznané a uhradené na účet spoločnosti č.
4350143608/3100 vedený v Ľudovej banke, a.s., čím štátnemu rozpočtu SR v zastúpení Daňovým
úradom Košice IV spôsobil škodu v celkovej výške 1.376.945,- Sk/45.706,20 eur,

obžalovaný A. B.

18/ od presne nezisteného dňa do 6.10.2005 si bez povolenia zadovážil a držal v rodinnom dome bez
súpisného čísla a popisného čísla na S. G. I. W. pištoľ značky ČZ vzor 45, kalibru 6,35 mm Brovning,
výrobného čísla B 610429, hlaveň s tlmičom hluku výstrelu a tlmič hluku výstrelu, ktorý je podľa § 4 ods.

4 zákona č. 190/2003 Z. z. v platnom znení zakázaným doplnkom zbrane,

19/ od presne nezisteného dňa do 6.10.2005 si bez povolenia zadovážil a držal v rodinnom dome bez
súpisného čísla a popisného čísla na S. G. I. W. väčšie množstvo streliva v počte najmenej 3.000 kusov,
medzi ktorým bolo aj pištoľové strelivo kalibru 7,62x25 mm značky Tokarev s priebojnými strelami v počte

najmenej 2.400 kusov, samopalové vojenské strelivo ráže 7,62 x 39 mm so svietiacimi a priebojnými
strelami v počte 7 kusov, strelivo značky Makarov 9 mm s priebojnými strelami v počte najmenej 100
kusov, ktoré je v zmysle § 2 písm. d) bod 6, 12, § 4 ods. 3 písm. a), d) zákona č. 190/2003 Z. z. o
strelných zbraniach a strelive v platnom znení zakázaným strelivom,

teda

obžalovaný A. B.

- v bodoch 1/ - 9/ spoločným konaním na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol iného

do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu,

- v bode 18/ si bez povolenia zadovážil a držal strelnú zbraň, jej súčasť a komponent,
- v bode 19/ si bez povolenia zadovážil a držal strelivo,obžalovaný C. D.

v bodoch 2/ - 9/ spoločným konaním a v bodoch 10/ - 12/ sám, na škodu cudzieho majetku seba a iného
obohatil tým, že uviedol iného do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu,

obžalovaný E. F.

v bodoch 13/ - 17/ na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol iného do omylu a spôsobil
tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu,

tým spáchali

obžalovaný A. B.

- v bodoch 1/ - 9/ vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona pokračujúci trestný čin
podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zák. č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení zákona 227/2005

Z. z.,
- v bode 18/ a 19/ trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 184a
ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení zákona č. 757/2004 Z. z., v jednočinnom súbehu
s trestným činom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 184b ods. 1 zák. č.
140/1961 Zb. Trestného zákona v znení zákona č. 757/2004 Z. z.,

obžalovaný C. D.

v bodoch 2/ - 12/ pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zák. č. 140/1961 Zb.

Trestného zákona v znení zákona 227/2005 Z. z.,
v bodoch 2/ - 9/ vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona,

obžalovaný E. F.

v bodoch 13/ - 17/ pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zák. č. 140/1961 Zb.
Trestného zákona v znení zákona 227/2005 Z.z.,

Za to im súd ukladá:

1. Obžalovanému A. B.

Podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 1 Trestného zákona, § 40 ods. 1 Trestného
zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a § 59 ods. 1 Tr. zák. mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odkladá na skúšobnú dobu 5 (päť)rokov.

Podľa § 53 ods. 1 Trestného zákona ukladá obžalovanému peňažný trest vo výmere 40.000,-

(štyridsaťtisíc) eur.

Podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený, stanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka.

2. Obžalovanému C. D.

Podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona s použitím § 40 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody
vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon uloženého trestu súd obžalovanému podmienečne
odkladáapodľa§59ods.1Trestnéhozákonaurčujeskúšobnúdobuvtrvaní24(dvadsaťštyri)mesiacov.

Podľa § 53 ods. 1 Trestného zákona ukladá obžalovanému peňažný trest vo výmere 25.000,-
(dvadsaťpäťtisíc) eur.

Podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne

zmarený, stanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

3. Obžalovanému E. F.:

Podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona s použitím, § 40 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody
vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon uloženého trestu súd obžalovanému podmienečne
odkladáapodľa§59ods.1Trestnéhozákonaurčujeskúšobnúdobuvtrvaní24(dvadsaťštyri)mesiacov.

Podľa § 53 ods. 1 Trestného zákona ukladá obžalovanému peňažný trest vo výmere 25.000,-

(dvadsaťpäťtisíc) eur.

Podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený, stanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

III. Podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodzuje obžalovaného A. B. nar. 27.12.1969 v Gelnici,
trvale bytom D. XX, XXX XX H., spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline sp. zn. Kv
43/2009-9 zo dňa 30.3.2010, pre skutok prokurátorom právne kvalifikovaný ako pokračujúci zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. v znení zákona č. 498/2008,
ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

1/ v presne nezistenej dobe v mesiacoch október-november 1997 prostredníctvom A. D. naviedol R.
H. na založenie obchodnej spoločnosti S.O.T. SLOVAKIA, s.r.o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom na I.
G. XX I. H., tento sa stal jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti, následne A. B. zabezpečil v
mene konateľa spoločnosti vyhotovenie a podávanie daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty na

Daňový úrad Košice IV, v ktorých si spoločnosť i napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných
plnení nedošlo, uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie 4. štvrťrok 1997 vo výške 1.386.138,- Sk/46.011,35 eur, za zdaňovacie obdobie mesiac február
1998 vo výške 743.896,- Sk/24.692,82 eur, za zdaňovacie obdobie mesiac marec 1998 vo výške
694.985,-Sk/23.069,28 eur, za zdaňovacie obdobie mesiac apríl 1998 vo výške 1.610.182,-Sk/53.448,25

eur a za zdaňovacie obdobie mesiac jún 1998 vo výške 808.405,-Sk/26.834,13 eur, ktoré boli daňovým
úradom uznané a uhradené na účet spoločnosti č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Ľudovej banke, a.s.,
s tým, že nadmerný odpočet za mesiac jún 1998 bol daňovým úradom krátený o nesplnenú daňovú
povinnosť za mesiac máj 1998 na sumu 789.708,-Sk/26.213,50 eur, čím štátnemu rozpočtu SR v
zastúpení Daňovým úradom Košice IV spôsobil škodu v celkovej výške 5.224.909,-Sk /173.435,21 eur,

- keďže nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

IV. Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie krajského
prokurátora, obžalovaného C. D. a obžalovaného E. F..

Inak napadnutý rozsudok ostáva nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Mestský súd Košice rozsudkom sp. zn. K2-6T/60/2010 zo dňa 11. júna 2024 uznal obžalovaných A. B.,
C. D., E. F. a M. N., vinnými za pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zák. č.

40/1961 Zb. Trestného zákona v znení zákona 227/2005 Z. z. vo forme spolupáchateľstva podľa § 9ods. 2 Tr. zák. a obžalovaného A. B. aj za trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so
zbraňami podľa § 184a ods. 1, § 184b ods. 1 zák. č. 40/1961 Zb. Trestného zákona v znení zákona
757/2004 Z. z. uložil tieto tresty

1. Obžalovanému A. B.

podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 1 Trestného zákona, § 40 ods. 1 Trestného
zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 39a ods. 2 písm. a) Trestného zákona pre účely výkonu trestu súd zaradil obž. A. B. do I. NVS
(do ústavu s minimálnym stupňom stráženia).

Podľa § 53 ods. 1 Trestného zákona uložil obžalovanému peňažný trest vo výmere 40.000,-
(štyridsaťtisíc) eur.

Podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený, stanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

2. Obžalovanému C. D.

Podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona s použitím § 40 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody
vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon uloženého trestu súd obžalovanému podmienečne

odložil a podľa § 59 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 53 ods. 1 Trestného zákona uložil obžalovanému peňažný trest vo výmere 25.000,-
(dvadsaťpäťtisíc) eur.

Podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený, stanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

3. Obžalovanému M. N.

Podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona s použitím § 40 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody
vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon uloženého trestu súd obžalovanému podmienečne
odložil a podľa § 59 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov.

4. Obžalovanému E. F.

Podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona s použitím, § 40 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody
vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon uloženého trestu súd obžalovanému podmienečne
odložil a podľa § 59 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 53 ods. 1 Trestného zákona uložil obžalovanému peňažný trest vo výmere 25.000,-

(dvadsaťpäťtisíc) eur.

Podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený, stanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku mestský súd oslobodil obžalovaného R. E. E. nar. 22.7.1974
v Košiciach, trvale bytom W. X, H., spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline sp. zn.
Kv 43/2009-9 zo dňa 30.3.2010, pre skutok prokurátorom právne kvalifikovaný ako pokračujúci zločinpodvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. v znení zákona č. 498/2008,
ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

- ako jediný spoločník a konateľ spoločnosti SEDAKO, s.r.o., Košice, IČO: XX XXX XXX so sídlom na
J. G. X I. H., podal na Daňový úrad Košice IV dňa 28.9.1998 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie mesiac august 1998, v ktorom i napriek tomu, že k uskutočneniu zdaniteľných
plnení nedošlo, uplatnil za spoločnosť nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty
vo výške 946.604,- Sk/31.421,50 eur, ktorý však uznaný a vrátený nebol, pričom v prípade jeho uznania

a uhradenia by bola spôsobená štátnemu rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Košice IV škoda
vo výške 946.604,- Sk/31.421,50 eur,

- ako jeden zo spoločníkov a zároveň konateľov spoločnosti WEBNET, s.r.o., Košice, IČO: XX XXX XXX
so sídlom na J. G. X I. H., podal dňa 27.4.1998 na Daňový úrad Košice IV daňové priznanie k dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie prvý štvrťrok 1998 a dňa 28.7.1998 za druhý štvrťrok 1998, v

ktorých i napriek tomu, že k uskutočneniu zdaniteľných plnení nedošlo, uplatnil za spoločnosť nárok
na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie prvý štvrťrok 1998 vo
výške 305.550,- Sk/ 10.142,40 eur, tento bol dodatočným daňovým priznaním podaným dňa 7.7.1998
zvýšený ešte o sumu 350.002,- Sk/11.617,94 eur a za zdaňovacie obdobie druhý štvrťrok 1998 vo výške
1.908.400,- Sk/63.347,27 eur, ktoré boli daňovým úradom vrátené a uhradené na účet spoločnosti č.

XXXXXXXXXX/XXXX, čím štátnemu rozpočtu SR v zastúpení Daňovým úradom Košice IV vznikla škoda
v celkovej výške 2.563.952,- Sk/85.107,61 eur, keďže nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie prokurátor, obžalovaný A. B. a obžalovaný C. D. a obžalovaný
E. F..

I.

Prokurátor v podanom odvolaní proti oslobodzujúcemu výroku rozsudku uviedol, že z vykonaného
dokazovania, najmä po zohľadnení výpovede R. E. E. na hlavnom pojednávaní a po overení tejto

výpovede ďalšími dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní, je možné dospieť k záveru, že
spoločnosti R. E. E. boli takisto zneužité na páchanie trestnej činnosti, o čom nemal konkrétnu vedomosť
v tom zmysle, že by mal vedomosť o konkrétnych daňových priznaniach, prostredníctvom ktorých bol
nadmerný odpočet DPH uplatnený. To ho však podľa jeho názoru viny nezbavuje.

Vzhľadom na okolnosti prípadu obžalovaný musel byť minimálne uzrozumený s tým, že prostredníctvom
jeho spoločností môže byt' páchaná daňová trestná činnosť, pričom tu poukazuje na skutočnosť,
že aj ľahostajnosť k následku môže predstavovať uzrozumenie s následkom. Nie je možné vyviniť
obžalovaného s poukazom na ďalších konateľov spoločností, ktorí vôbec neboli trestne stíhaní, alebo
voči ktorým boli trestné stíhania zastavené, nakoľko okolnosti každého prípadu sú špecifické, navyše u

niektorých konateľov zohrávalo úlohu aj premlčanie trestného stíhania. U R. E. E. je rozdielna situácia
aj v tom smere, že už mal podnikateľskú skúsenosť a v prípade spoločnosti WEBNET, s.r.o., ho žiadny
ďalší páchateľ trestnej činnosti na založenie spoločnosti nenavádzal, túto spoločnosť založil s inými
osobami na výkon podnikateľskej činnosti, ktorú v spoločnosti aj vykonával, a následne sa rozhodol
poskytnúť túto spoločnosť E. F. bez akýchkoľvek záruk a kontroly. Navyše, ako konateľovi spoločnosti

mu malo byt' podozrivé, že E. F. nechcel túto spoločnosť prevziať oficiálne, ale chcel ju využívať bez
oficiálneho spojenia s touto spoločnosťou. Už po faktickom prevzatí spoločnosti WEBNET, s.r.o., sa
nechal E. F. nahovoriť aj na založenie spoločnosti SEDAKO, s.r.o., ktorú takisto neoficiálne odovzdal E.
F.. R. E. E. navyše svojím postojom v prípravnom konaní „zariadil“, že E. F. neboli pre skutky, za ktoré
je R. E. E. trestne stíhaný, vznesené obvinenie. R. E. E. bol konateľom spoločnosti Webnet, s.r.o., v

čase, keď si táto spoločnosť uplatnila nadmerný odpočet DPH za niektoré zdaňovacie obdobia. Jeho
pozícia však bola v tom čase odlišná od zvyšných konateľov, nakoľko R. E. E. predtým už aj vykonával
podnikateľskú činnosť, mal teda určité skúsenosti a mohol vedieť, aké následky môže mať poskytnutie
možnosti manipulovať s obchodnou spoločnosťou inej osobe.

Ing. E. E. takto dal spoločnosť WEBNET, s.r.o., k dispozícii E. F., čím prejavil minimálne uzrozumenie
s možným následkom v podobe podvodu na daniach.
Podľa názoru prokurátora pre jeho trestnoprávnu zodpovednosť, a to v pozícii účastníka na trestnom
čine, postačuje, že svoju spoločnosť dal k dispozícii osobe, ktorá s ňou ďalej páchala trestnú činnosť.Vo vzťahu k výroku o vine obžalovaného B. v bode 1 uvádza, že tento neobsahuje vyjadrenie, že
spoločnosť si uplatnila nadmerný odpočet „neoprávnene". Aj keď je toto podľa jeho názoru zrejmé zo

znenia časti skutkovej vety „i napriek tomu, že k uskutočneniu žiadnych zdaniteľných plnení nedošlo",
vzhľadom na aktuálnu súdnu prax je vhodné vyjadriť neoprávnenosť konania páchateľa v skutkovej vete
aj explicitne a doplniť ju aj do skutku v bode 1, tak, ako to je uvedené v ostatných skutkoch.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušiť napadnutý

rozsudok vo výroku o oslobodení R. E. E. spod obžaloby a v tejto časti vrátiť vec prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie.

Zároveň navrhol, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok
vo výroku o vine v bode 1 a vo výroku o treste obž. A. B., následne uznal obž. A. B. za vinného aj z tohto
skutku tak, že do skutkovej vety bude doplnený údaj o neoprávnenom uplatnení nadmerného odpočtu,

a následne uložil obž. A. B. rovnaký trest, ako mu bol uložený prvostupňovým súdom.

K odvolaniu prokurátora sa vyjadril obžalovaný E. prostredníctvom svojho obhajcu tak, že jeho konanie
nemožno hodnotiť ako formu účastníctva s nepriamym úmyslom. Spoločnosť WEBNET, s.r.o. založil
obžalovaný ešte ako vysokoškolský študent so svojim spolužiakom D.. Spoločnosť zakladali v podstate

„na kolene“, a to na základe vzorov zakladateľských dokumentov. Neskúsenosť zakladateľov sa pritom
prejavila už hneď v začiatku, kedy bol prvý návrh na zápis tejto spoločnosti príslušným orgánom
odmietnutý.Menovanáspoločnosťvzniklak1.4.1997,vnejobžalovanývytváralsospolužiakomwebové
stránky, avšak už v júni obžalovaný ešte pred svojimi promóciami odišiel do USA, pričom tam zotrval až
zhruba do marca 1998. Počas tohto obdobia nemal žiadnu vedomosť o tom, či a ako táto spoločnosť

funguje a ani sa o ňu žiadnym spôsobom nezaujímal. Všetky účtovné a daňové záležitosti za spoločnosť
riešil a vybavoval druhý spoločník D. s externou účtovníčkou, pričom aj daňové priznanie na daň
z príjmov za obdobie roka 1997 sa podávalo v čase, keď bol obžalovaný neprítomný a o tomto nemal
žiadnu vedomosť. Po návrate obžalovaného z USA v priebehu mesiaca marec 1998 obžalovaný E. F.
prejavil záujem o túto spoločnosť. Až do času, keď obžalovaný F. prejavil záujem o danú spoločnosť, táto

nebola platcom DPH, pričom obžalovaný o fungovaní DPH nemal žiadne reálne vedomosti. Ak by mali
platiť tvrdenia prokurátora, muselo by byť v konaní preukázané, že obžalovaný mal riadnu vedomosť
o celkovej podnikateľskej činnosti a najmä ekonomických a daňových súvzťažnostiach (vrátane DPH),
nakoľko pre naplnenie zavinenia vo forme úmyslu je nevyhnutné, aby páchateľ mal vedomosť o tom,
že konkrétna činnosť môže smerovať k podvodu s DPH, inak nemôže byť s takýmto následkom ani

uzrozumený. Obžalovaný sa ohradil aj voči tvrdeniu prokurátora, že svojim prístupom mal zamedziť
vznesenie obvinenia za skutky pre ktoré je stíhaný aj obžalovanému F..
Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd odvolanie prokurátora zamietol ako nedôvodné.

II.

ObžalovanýA.B.podalodvolanieprotinapadnutémurozsudkuprostredníctvomobochsvojichobhajcov.

Z odôvodnenia odvolania obžalovaného B. podaného v jeho mene ním splnomocnenou advokátskou
kanceláriou JUDr. Romžu vyplýva, že voči napadnutému rozsudku uplatňuje odvolacie dôvody

spočívajúce v nejasnosti a neúplnosti deklarovaných skutkových zistení, ako aj skutočnosti, že sa súd
I. stupňa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie (§ 321 ods. 1 písm.
b) Tr. por.) a v tom, že napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona (§ 321
ods. 1 písm. d) Tr. por.).

Súd I. stupňa sa presvedčivým a preskúmateľným spôsobom nevysporiadal predovšetkým so
spôsobom, akým obžalovaný mal participovať na deklarovanom založení spoločností, vrátane spôsobu,
akým mal participovať na deklarovanom navedení a usmerňovaní jednotlivých konateľov.

Ak skutková veta výroku neobsahuje úplný opis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov

skutkovej podstaty trestného činu, dochádza k porušeniu práva obvineného na súdnu a inú právnu
ochranu v trestnom konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, zo dňa 19.01.2016, sp. zn.:
III.ÚS 509/2015).Súd I. stupňa nerešpektoval predpísané formálne požiadavky na štruktúru jeho odôvodnenia,
nepostupovaldôsledneadopustilsaviacerýchpomernezásadnýchpochybností,ktorémajúzanásledok
nelogickosť a v konečnom dôsledku nedostatočnú preskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Skutkové zistenia vyjadrené v skutkovej vete a ich odôvodnenie v napadnutom rozsudku trpia,
v dôsledku nedostatočne vykonaného zváženia všetkých okolností prípadu, viacerými závažnými
rozpormi a medzerami. V podstatných častiach sa javia ako neúplné a opomínajúce viacero
pre objasnenie skutkového stavu veci dôležitých okolností, ktoré nemajú odraz ani v odôvodnení

napadnutého rozsudku. Uvedené je potom v prirodzenom rozpore s ust. § 168 ods. 1 a nasl. Tr. por.

V tejto súvislosti obhajca poukázal na celý rad rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorými sa stanovujú požiadavky na náležité a primerané
odôvodnenie rozhodnutia o vine stíhaných osôb.

Súd I. stupňa, sa pri svojom rozhodovaní, označenými zákonnými a ústavnými kautelami neriadil, v
dôsledku čoho deklarované skutkové zistenia zakladajú porušenie samotného účelu trestného konania,
normatívne ukotveného v ust. § 1 Tr. por., v spojení so zásadou zistenia skutkového stavu veci bez
dôvodných pochybností normatívne ukotvenej v ust. § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorých orgány činné v
trestnom konaní a súdy postupujú tak, aby trestné činy boli náležíte zistené a aby bol zistený skutkový

stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnou na ich rozhodnutie, ale
rovnako tak zakladajú aj porušenie práva na spravodlivý proces, zaručeného podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Vo vzťahu ku svedeckej výpovedi R. S. L. namieta, že súd I. stupňa si túto nekriticky osvojil, bez

akejkoľvek snahy o jej procesné zhodnotenie predovšetkým z hľadiska jej hodnovernosti a pravdivosti,
a to v korelácii s jej tvrdením, že pre spoločnosť KOMFERR, s.r.o., na základe podkladov, ktoré jej mal
doniesť, vyhotovovala faktúry na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH, a to napriek tomu, že s touto
obchodnou spoločnosťou nemala žiadny zmluvný vzťah.

Jednoducho vyznieva nelogicky a nepresvedčivo jej tvrdenie, že pre označenú obchodnú spoločnosť
pripravovala účtovné podklady bez toho, aby s touto spoločnosťou nemala žiaden zmluvný vzťah a bez
toho, aby jej niekto za túto jej činnosť poskytol odmenu.

Namietaná nelogickosť označenej svedeckej výpovede je podporovaná aj tvrdením svedkyne, že tak

robila preto, aby obžalovanému pomohla, nakoľko sa mal dostať do tiesne v dôsledku začatia daňovej
kontroly. V tejto súvislosti svedkyni muselo byť zrejmé, že obžalovaný nemá žiaden vzťah k spoločnosti
KOMFERR, s.r.o. a preto sa nemohol objektívne ocitnúť v popisovanej tiesni, v súvislosti so začatou
daňovou kontrolou.

Dôvodné pochybnosti o hodnovernosti označenej svedeckej výpovede vzbudzuje aj skutočnosť, že
údaje, ktoré mala v počítači, po vyhotovení písomných podkladov, vymazala a zároveň náhodne
objavila v písacom stole pečiatky spoločnosti SAUERR, s.r.o., SPIROV, s.r.o., CASSOVIA DATEX, s.r.o.,
KOMFERR, s.r.o., ktorými obžalovaný mal pečiatkovať vyhotovené písomnosti.
Výpoveď označenej svedkyne na hlavnom pojednávaní, oproti jej výpovedi z prípravného konania,

vykazuje viaceré pomerne zásadné diskrepancie vzťahujúce sa k počtu obchodných spoločností, u
ktorých mala participovať na spracovaní účtovných podkladov pre DPH, ktoré svedkyňa vysvetľovala
výlučne formálne, a to z dôvodu, že od jej predchádzajúcej výpovede z prípravného konania uplynula
dlhšia doba. Prezentované vysvetlenie označených diskrepancií, si súd 1. stupňa nekriticky osvojil bez
toho, aby s osobitnou starostlivosťou vyhodnocoval predmetnú amnéziu svedkyne, v korelácii s jej

výpoveďou o ďalších skutkových okolnostiach, o ktorých vypovedala detailne a zhodne s prípravným
konaním.

Pokiaľ ide o výpoveď spoluobžalovaného M. N., súd I. stupňa ju referuje výlučne a schematicky bez
akejkoľvek ambície túto procesné predpísaným spôsobom vyhodnotiť, tak jednotlivo, ale predovšetkým

v kontexte s obsahom ďalších vo veci produkovaných dôkazov.

Svedok O. Q. (H. spoločnosti KOMFERR, s.r.o.) detailne popísal participáciu obžalovaného M. N., na
predmetnom skutku a zároveň potvrdil, že všetky potrebné náležitosti (počítačovú disketu, kľúče odschránky) odovzdal buď Y. K. S. M. N., pričom negoval účasť obžalovaného na založení spoločnosti, či
na nakladaní s účtom spoločnosti alebo na podaní „tlačív“ na daňovom úrade. Skutočnosti uvádzané
v označenej svedeckej výpovedi sú podporované aj výpoveďou svedka O. H., ktorý potvrdil, že všetky

kroky potrebné na založenie firmy (KOMFERR, s.r.o.) podnikal spoločne s obžalovaným M. N., bez
akejkoľvek osobnej účasti obžalovaného na popisovaných aktivitách.

Rovnako zásadné diskrepancie vykazuje aj výpoveď obžalovaného M. N., v korelácii so svedeckou
výpoveďou O. M. (konateľa spoločnosti STINOL, s.r.o.), ktorý potvrdil, že na založenie spoločnosti

STINOL, s.r.o., ho naviedol výlučne obžalovaný M. N. a výlučne s pomocou obžalovaného M. N.
vykonával všetky úkony. Participáciu samotného obžalovaného B., na založení predmetnej obchodnej
spoločnosti, či na podávaní daňových priznaní k DPH, resp. na jeho usmerňovaní s tým súvisiacich
aktivitách, negoval.

IdentickyvypovedalajsvedokO.U.(konateľspoločnostiSOREALL,s.r.o.),keďpotvrdil,žesozaložením

tejto spoločnosti mu pomáhal výlučne M. N., s ktorým sa kamarátil už predtým, a rovnako mu odovzdal
všetky podklady potrebné na prevádzkovanie účtu spoločnosti. Podstatným sa javí rovnako jeho
tvrdenie, že všetky zásielky z daňového úradu, ktoré ani neotváral, odovzdával priamo obžalovanému
M. N..

Za zásadné však považuje jeho tvrdenie, že „pred začatím vyšetrovania“ obžalovaného B. vôbec
nepoznal.

Obdobne vypovedal aj svedok R. H. (konateľ spoločnosti SPIKOV, s.r.o.), ktorý potvrdil, že z
obžalovaných pozná len M. N., ktorý ho nahovoril na založenie spoločnosti SPIKOV, s.r.o., pričom všetky

doklady s tým súvisiace rovnako zariadil M. N., a pritom za zriadenie tejto spoločnosti dostal odmenu,
2x po 10.000 Sk, od M. N..

Kategorické diskrepancie vykazuje výpoveď spoluobžalovaného M. N. oproti svedeckej výpovedi O. P.
(konateľ spoločnosti SETERIA, s.r.o.) a E. L. (konateľa spoločnosti SAUERR, s.r.o., keď obaja menovaní

svedkovia zhodne potvrdili, že z obžalovaných poznali len M. N., ktorý ich naviedol na založenie
označených spoločností a komu aj odovzdali všetky poklady potrebné na spravovanie založeného účtu.

V konečnom dôsledku diskrepancie vykazuje výpoveď spoluobžalovaného M. N. aj oproti svedeckej
výpovede O. I. (konateľa spoločnosti SINTOF, s.r.o.). keď tento potvrdil, že založenie označenej

spoločnosti mu navrhol obž. M. N., a tento aj pripravoval všetky podklady na úradoch, ktoré mu len
podpísal. Potvrdil aj to, že M. N. odovzdal aj všetky podklady súvisiace so správou založeného účtu.
Bez významu nie je ani jeho tvrdenie, že na daňovom úrade s nimi bola aj nejaká žena, ktorá mu dala
podpísať nejaké doklady.

Podstatné diskrepancie vykazuje výpoveď spoluobžalovaného M. N., oproti svedeckej výpovedi Y. K.,
ktorá potvrdila, že na požiadanie práve M. N. vypísala registráciu na daňový úrad za spoločnosti:
SINTOF, s.r.o., SAUERR, s.r.o., a SETERIA, s.r.o., za čo dostala od obžalovaného M. N. odmenu 2.000 -
3.000 Sk. Podstatným sa javí, že menovaná svedkyňa negovala, aby mal niečo spoločné s vypisovaním
uvedených dokladov.

Sumarizačne potom možno konštatovať, že označení svedkovia nepotvrdili, aby akýmkoľvek spôsobom
obžalovaný B. mal participovať na zakladaní predmetných obchodných spoločností, ako aj na ich
usmerňovaní pri ich aktivitách v súvislosti so založením bankových účtov, nakladaní s finančnými
prostriedkaminatýchtoúčtoch,činaspracovaní,resp.podávanídaňovýchpriznanínaDPHnadaňovom

úrade.

Obhajoba je v tejto súvislosti toho názoru, že výpoveď svedka, ktorému v tomto konaní svedči procesný
status spolupracujúcej osoby, tzv. kajúcnika, nemožno hodnotiť výlučne formálne, teda, že táto je a
priori hodnoverná len preto, že jej svedčí procesný status tzv. kajúcnika, ale rovnako aj materiálne,

teda či svedok aj skutočne hovorí pravdu, a to v korelácii s procesnými pravidlami hodnotenia dôkazov,
normatívne ukotvených v § 2 ods. 12 Tr. por., teda tak jednotlivo (z hľadiska jej hodnovernosti,
pravdivosti, zákonnosti) ako aj v kontexte s obsahom iných vo veci produkovaných dôkazov.Ústavný súd SR, v tejto súvislosti, aktuálne judikoval, že pokiaľ výpoveď spolupracujúcej osoby, ktorá je
pre vec rozhodujúca, korešponduje s inými dôkazmi (čo celkom evidentne nie je tento prípad - poznámka
obhajoby), týkajúcimi sa skutočnosti, že sa skutok stal a aký bol jeho priebeh, automaticky to nemusí

znamenať, že táto osoba (ktorá sa zároveň priznáva k spáchaniu samotného skutku), hovorí pravdu
aj v tom, kto s ňou mal trestnú činnosť páchať. Ústavný súd považuje vo všeobecnosti za hrozbu pre
spravodlivosťtrestnéhokonaniatakúprax,akbysavierohodnosťvypočúvanejosoby(obvinený,svedok)
odvodzovala v zmysle prístupu - hovor pravdu tam, kde sa to dá overiť inými dôkazmi, budú ti veriť
aj tam, kde sa to overiť (akýmkoľvek) inými dôkazmi nepodarí. Pri hodnotení dôkazov, je nevyhnutné

mimoriadne dôsledné pomenovať riziko odhalenia z prípadného klamstva (osobitne pri zjavnej dôkaznej
núdzi, v súvislosti s okolnosťami, za ktorých bol skutok spáchaný) s celkovou výhodou, ktorú táto osoba
získa výmenou za spoluprácu, ktorá sa nie zriedka rovná faktickej beztrestnosti. Treba sa tak pokúsiť
rozlíšiť prípady, pri ktorých nebude možné zavrhnúť úvahu, že uvedené riziko je pre konkrétnu osobu
prijateľné a smeruje výlučne k snahe za akýchkoľvek okolností získať výhody pre seba a prípady, keď
taká osoba vypovedá v snahe objasniť skutočný priebeh trestnej činností''’. (I. ÚS 245/2024).

Je toho názoru, že pri pomerovaní rizika odhalenia z prípadného klamstva, s celkovou výhodou, ktorú
obžalovaný M. N. dôvodne očakával, v procesnej pozícii spolupracujúcej osoby, výmenou za takúto
spoluprácu (vo forme „benefitného“ rozhodnutia), nepodstupoval v podstate žiadne (minimálne) riziko
odhalenia z prípadného klamstva, nakoľko pri svojich úvahách vychádzal z toho, že jednotliví konatelia

obchodných spoločností, v procesnom postavení svedkov, potvrdia (tzv. zakrižujú) jeho výpoveď z
dôvodu, že ide o jeho kamarátov, s ktorými sa už dlhodobo poznajú.

Nad rámec uvedeného obhajoba osobitne akcentovala, že z obsahu referovaných dôkazov vyplýva,
že rozhodnutie obžalovaného M. N. spolupracovať s OČTK nebolo spontánne, ktoré by vychádzalo z

nejakej sebareflexie jeho dovtedajšej trestnej činnosti a nebolo motivované ani úprimnou snahou prispieť
k objasneniu predmetnej trestnej činnosti, na ktorej osobne participoval, ale bolo motivované výlučne
zištnými záujmami, potenciálne dosiahnuť pre seba „benefitné“ rozhodnutie, predovšetkým vo forme
uplatnenia moderačného práva pri ukladaní trestu, podľa § 39 Tr. zák.

Pokiaľ ide o procesné hodnotenie svedeckých výpovedí tzv. kajúcnikov, obhajoba poukázala na
rozhodnutia ESĽP Xenofontos a iní v. Cyprus, č. XXXXX/XX; § 77 a § 79; z 25. októbra 2022) a Habran a
Dalem v. Belgicko, č. XXXXX/XX; § 100, zo 17. januára 2017; Contrade v. Taliansko, z 28. augusta 1998.
Obdobne reagoval ESĽP aj vo veci T. I., v. Slovensko, č. 28081/19, či Roman PAULUS v. Slovensko,
č. XXXXX/XX.

Podľa názoru súdu I. stupňa, obžalovaného usvedčujú, vo vzťahu ku spoločnosti SINTOF, svedkovia M.
C. a E. H., k spoločnosti SANETA, s.r.o. je to svedok O. I., a napokon ku spoločnosti AKONN, s.r.o. to
je svedok A. C., svedok E. W. (s. 14, posledný odsek, napadnutého rozsudku).

Pokiaľ ide o svedecké výpovede R. FUNFROVIČA a J. KUDIČA, vo vzťahu k spoločnosti STINOL,
s.r.o., z napadnutého rozsudku nevyplýva, vo vzťahu ku ktorým konkrétnym skutkovým okolnostiam,
tvoriacich skutkovú vetu (skutku pod bodom 3 napadnutého rozsudku), označení svedkovia vypovedali
a akým spôsobom obžalovaného usvedčovali zo spáchania označeného skutku. Jednoducho označené
svedecké výpovede, súd I. stupňa v napadnutom rozsudku, ani len formálne nereferuje, teda čo bolo

ich obsahom a aký majú význam, vo vzťahu k objektivizácii jednotlivých skutkových okolností tvoriacich
konštrukciu predmetného skutku. V uvedenom smere považuje napadnutý rozsudok za nepresvedčivý,
nepreskúmateľný a vo svojich dôsledkoch aj za arbitrárny.

Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď M. VARGOVČÍKA, vo vzťahu k spoločnosti SINTOF, s.r.o., z

napadnutého rozsudku nie je zrejmé akým spôsobom ho usvedčuje označená svedecká výpoveď
zo spáchania predmetného skutku (skutok, pod bodom 8, napadnutého rozsudku), keď z jej obsahu
vyplýva, že označeného svedka ako konateľa spoločnosti SINTOF, s.r.o., naviedol na jej založenie a
rovnako tak ho usmerňoval pri registrácii na daňovom úrade a pri zriadení bankového účtu, výlučne
spoluobžalovaný M. N..

Uvedené možno, bez výnimky, vzťahovať aj na svedeckú výpoveď A. C., vo vzťahu k spoločnosti
SANETA, s.r.o., ktorú súd I. stupňa v napadnutom rozsudku ani len formálne nereferuje, akým spôsobom
usvedčuje označený svedok obžalovaného B. zo spáchania predmetného skutku (pod bodom 10,napadnutého rozsudku), keď podľa výpovede samotného svedka ho naviedol na založenie spoločnosti
SANETA, s.r.o., a rovnako tak ho usmerňoval pri založení účtu v banke a na daňovom úrade, obžalovaný
C. D..

Nemožno porozumieť záveru súdu I. stupňa, že zo spáchania skutku, vo vzťahu k spoločnosti AKONN,
s.r.o., obžalovaného usvedčuje svedok E. W., keď predmetný skutok, mu nie je kladený za vinu,
ani v napadnutom rozsudku. V uvedenom smere považuje napadnutý rozsudok za nepresvedčivý,
nepreskúmateľný a arbitrárny, pre absenciu akýchkoľvek dôvodov, ktoré viedli súd I. stupňa k jeho

vydaniu.

Súd I. stupňa, v napadnutom rozsudkom ďalej argumentačne dodáva, že zo spáchania predmetných
skutkov (okrem uvádzaných svedeckých výpovedí) ho usvedčujú aj výsledky vykonanej domovej
prehliadky, pri ktorej boli nájdené viaceré doklady týkajúce sa spoločností súvisiacich so stíhanými
trestnými činmi, žiada sa poznamenať, že označené zaistené veci (papier formátu A-4, s názvami

spoločnosti SPIRON, SANETA, STINOL, SETERIA, faktúry spoločnosti SOREAL, SANETA a STINOL
pre firmu DAWO DANIEL WOLCZKO; príjmové doklady spoločnosti SLOV PALL, s.r.o., vystavené
v prospech spoločnosti BAREŠ) síce formálne súvisia s obchodnými spoločnosťami, ktoré si mali
neoprávnene uplatňovať nadmerný odpočet DPH, avšak nie je zrejme ich kauzálna súvislosť
práve s jednotlivými zdaniteľnými plneniami, na základe ktorých mal byť označenými spoločnosťami

neoprávnene uplatnený odpočet na DPH.

Vo vzťahu ku skutku pod bodom 19 napadnutého rozsudku, nie je zrejmé, na základe obsahu akých
dôkazov založil súd I. stupňa deklarované skutkové zistenie, že obžalovaný spáchal predmetný skutok,
a to predovšetkým v korelácii so svedeckou výpoveďou L. B., z obsahu ktorej vyplýva, že predmetnú

zbraň (pištoľ značky CZ vzor 45, kalibru 6,35 Browning) našla v jednej z igelitových tašiek, pri odpadovej
nádobe, keď vynášala smetie, ktorú následne uložila do trezoru, avšak v tom čase obžalovaný bol
v Bahrajne.

Vzhľadomnanamietanúnesprávnosťaneúplnosťskutkovýchzistení(záverov)vnapadnutomrozsudku,

neobstoja potom ani právne závery, že predmetné skutky sú trestnými činmi tak, ako boli súdom
deklarované.

Jednoducho medzi obsahom vo veci produkovaných dôkazov a na ich základe vyvodených skutkových
zistení, na strane jednej a na ich základe vyvodených právnych záverov, na strane druhej, musí existovať

kauzalita. V danom prípade to tak nie je.

Namieta, že už z konštrukcii skutkovej vety nie je zrejmé, akým konkrétnym spôsobom participoval na
deklarovanom založení jednotlivých obchodných spoločností a usmerňovaní jednotlivých konateľov v
súvislosti s neoprávneným uplatňovaním nadmerných odpočtov na DPH, na daňovom úrade.

Z obsahu jednotlivých dôkazov nemožno spoľahlivo a bez dôvodných pochybností skutkovo ustáliť,
akýmkoľvek spôsobom obžalovaný participoval na stíhanej trestnej činnosti. Ani jeden zo svedkov ho
neoznačil ako osobu, ktorá ich mala akýmkoľvek spôsobom usmerňovať pri podávaní daňových priznaní
na DPH. Naopak, označení svedkovia zhodne označili osobou spoluobžalovaného M. P., ako osobu,

ktorá ich usmerňovala pri podávaní predmetných daňových priznaní na DPH. Dôkazom, ktorý by ho
usvedčoval zo spáchania predmetných skutkov nie je ani svedecká výpoveď R. S. L., či výsledky
vykonanej domovej prehliadky, z dôvodov, ktoré podrobne referuje v časti 2.1. tohto odvolania, na ktoré
v jednotlivostiach odkazuje.

Vo vzťahu k právnym záverom odôvodňujúcich výrok rozsudku o vine, sa žiada osobitne akcentovať, že
tento musí byť výrazom celkom jednoznačného, žiadne dôvodné pochybnosti nevzbudzujúceho záveru,
že sa skutok stal, a že práve obžalovaný sa dopustil skutku uvedeného vo výroku rozsudku, že tento
skutok vykazuje znaky niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti (III. ÚS 25/06; I. ÚS
292/2020; I. ÚS 296/2020).

V danom prípade, je napadnutý rozsudok, vo výroku o vine založený na dôkazoch vo forme svedeckých
výpovedi, ktoré celkom evidentne vyznievajú v jeho prospech, pričom dôvodnosť napadnutého výrokuo vine (u skutkov pod bodom 1-10) nemôže udržať výlučne výpoveď spoluobžalovaného M. N., či
svedeckej výpovede R. S. L. alebo výsledku vykonanej prehliadky.

Pri trestnom čine nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami, podľa § 184 a Tr. zák., sa
po objektívnej stránke vyžaduje, aby páchateľ sebe alebo inému vyrobil, doviezol, previezol prepravil,
zadovážil alebo držal strelivo bez povolenia alebo takúto činnosť sprostredkuje.

V tejto súvislosti je toho názoru, že v jeho konaní absentuje predovšetkým vôľová zložka úmyselného

zavinenia, čo aj len vo forme uzrozumenia s držbou predmetného streliva. V danom prípade na absenciu
uzrozumenia v jeho konaní možno usudzovať na základe skutočnosti, že po tom, čo Okresné riaditeľstvo
PZ v Košiciach, rozhodlo dňa 10.05.2005, sp. zn.: ORP-44- 9/OPP-OSS-2005, o zaistení jeho zbrojného
preukazu, odovzdal všetky zbrane, ktoré mal v držbe, nakoľko predmetné zbrane a strelivo dlhodobo
nepoužíval na určený účel. Je toho názoru, že za týchto okolností jeho omisívne konanie spočívajúce v
držbe predmetného streliva, vykazuje signifikantné znaky jednoduchého opomenutia, ktoré nevyjadruje

jeho aktívny vzťah k držbe predmetného streliva bez zaisteného zbrojného preukazu.

Navyše, na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči páchateľovi vyžaduje, aby jeho konanie
vykazovalo tak formálne, ale rovnako tak aj materiálne podmienky, v forme nebezpečnosti činu pre
spoločnosť.

Pri trestnom čine nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami, podľa § 184b Tr. zák., sa
po objektívnej stránke vyžaduje, aby páchateľ sebe alebo inému vyrobil, doviezol, vyviezol, previezol,
prepravil, zadovážil alebo držal strelnú zbraň, jej súčasť alebo komponent bez povolenia“.

V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že trestnoprávna zodpovednosť (ako už bolo konštatované), je
koncipovaná ako individuálna zodpovednosť, teda ako zodpovednosť za zavinenie.

Vo vzťahu ku skutku pod bodom 20 napadnutého rozsudku, v jeho prospech vypovedala svedkyňa L.
B., ktorá uviedla, že predmetnú zbraň našla, keď vynášala smetie, v igelitovej taške pri odpadovom koši,

ktorú následne vložila do trezoru a zároveň dodala, že v uvedenom čase obžalovaný bol v zahraničí
na služobnej ceste.

Predmetnú svedeckú výpoveď však súd 1. stupňa vyhodnotil ako nehodnovernú predovšetkým z
dôvodu, že ide o jeho manželku, a rovnako z dôvodu, že jej výpoveď na hlavnom pojednávaní oproti jej

výpovedi z prípravného konania, vykazovala diskrepanciu, ktoré podľa názoru súdu I. stupňa, nevedela
vysvetliť a zároveň súd I. stupňa hodnotí jej tvrdenie, že našla predmetnú zbraň za ňou uvádzaných
okolností ako nereálne.

V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že samotná existencia vzťahu manželstva (medzi svedkom a

obžalovaným) nediskvalifikuje takúto svedeckú výpoveď, aj keď nabáda k opatrnosti pri jej hodnotení.
Rovnako sa nemožno stotožniť s deklarovaným záverom konajúceho súdu, že označená svedkyňa
nevedela diskrepancie vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní, oproti jej výpovedi z prípravného
konania vysvetliť, nakoľko svedkyňa tieto rozpory vysvetlila plynutím času (odstupom času), čo je logické
vysvetlenie,ktorénemožnoodmietnuťlenpreto,žeideomanželkuobžalovaného.Vkonečnomdôsledku

súd I. stupňa v napadnutom rozsudku bližšie neobjasňuje, na základe akých skutočností dospel k
deklarovanému záveru, že okolnosti popisované označenou svedkyňou, za ktorých našla predmetnú
zbraň, sú nereálne.

Sumarizačne potom možno konštatovať, že napadnutý rozsudok vo výroku o vine (vo vzťahu ku skutku

pod bodom 20), je založený výlučne na výsledkoch vykonanej domovej prehliadky, v rámci ktorej bola
zaistená predmetná zbraň, avšak nijako neindividualizujú (nestotožňujú) jeho spáchanie, vo vzťahu k
jeho osobe, osobitne v situácii, keď svedkyňa L. B., popísala okolnosti, za akých našla predmetnú
zbraň, ako aj to, akým spôsobom následne naložila s touto zbraňou a zároveň negovala jeho vedomosť
o predmetnom náleze zbrane, ako aj o jej uložení v trezore. Za týchto okolností potom dôvodnosť

napadnutého výroku o vine (vo vzťahu ku skutku pod bodom 20 napadnutého rozsudku) nie je založená
na obsahu dôkazov, ktoré by vo svojom súhrne boli výrazom celkom jednoznačného, žiadne dôvodné
pochybnosti nevzbudzujúceho záveru, že to bol práve on, kto predmetný skutok spáchal.V uvedenom smere, považuje napadnutý rozsudok súdu I. stupňa za nepresvedčivý a nepreskúmateľný.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd, podľa

§ 321 ods. 1 písm. b) d) Tr. por., napadnutý rozsudok, v časti týkajúcej sa jeho osoby, zrušil a podľa § 322
ods. 1 Tr. por., vec vrátil súdu I. stupňa, aby ho v potrebnom rozsahu znovu prejednal a vo veci rozhodol.

Z odvolania obžalovaného A. B. podaného prostredníctvom obhajcu Mgr. Lukáša Kysuckého vyplýva,
že Mestský súd v Košiciach vo vzťahu k obž. A. B. v odôvodnení rozsudku konštatuje, že jeho vinu mal

preukázanú predovšetkým z výsluchu svedkyne R. S. L., M. C., E. H., O. I., E. W..

Svedkyňa R. S. L. na pojednávaní potvrdila, že vyhotovovala účtovníctvo pre spoločnosť RSM 4x4
Slovensko, s.r.o.. Nevedela uviesť, kto podpísal podklady, ktoré vyhotovila. Podľa jej vyjadrenia mala
vyhotovovať faktúry aj pre spoločnosť SAUERR, s.r.o., SPIROV, s.r.o., CASSOVIA DATEX, s.r.o.,
BESTFIN, s.r.o., pričom nemala vedomosť o tom, že by malo ísť o nejaké falošné doklady.

Svedok E. W. najskôr na hlavnom pojednávaní tvrdil, že to bol obžalovaný A. B., ktorý mal zabezpečiť
prevod obchodného podielu v spoločnosti AKONN, s.r.o., pričom v prípravnom konaní vypovedal, že
to bol O. B.. Neskôr na hlavnom pojednávaní svoju výpoveď pozmenil a tvrdil, že to nebol obž. A. B.,
ale O. B..

SvedokO.I.uviedol,žebratI.I.munavrholzaloženiespoločnostiSINTOF,s.r.o.Jehoúlohoubolochodiť
tam kde ho vozili, podpisoval a preberal papiere, ktoré mu dali. Listiny, ktoré obdržal pre spoločnosť
SINTOF, s.r.o. odovzdával obž. N.. Podľa jeho názoru hlavnými osobami mali byť N. S. B.. V prípravnom
konaní obž. A. B. nespomínal a ako jedinú osobu v súvislosti so spoločnosťou SINTOF, s.r.o. uvádzal

M. N..

Svedkov,ktorýchsúduvádzaM.C.aE.H.,ktorímaliusvedčovaťobžalovanéhoA.B.ztrestnejčinnosti,v
odôvodnenínapadnutéhorozsudkuneuvádzaaniejezrejmézčohoavakomrozsahumaliichsvedecké
výpovede svedčiť v neprospech obžalovaného.

Skutkový a právny záver Mestského súdu Košice vo vzťahu k obž. A. B. v bode 1 - 10/ rozsudku
je neakceptovateľný a arbitrárny. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje presvedčivosť
odôvodnenia, I. stupňový súd sa v odôvodnení svojho rozsudku len odvoláva na dôkazy, ktoré uviedol
na strane 12 - 37 rozsudku bez toho, aby jednotlivé skutkové zistenia logicky zhodnotil a poukázal z

akých dôkazov mal ktorú skutočnosť za preukázanú. V odôvodnení nie je ani uvedené akými právnymi
úvahami sa spravoval keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona pri
otázke viny.

Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj povinnosť súdov vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu

konania vyšlo najavo a čo procesné strany tvrdia, keď to má vzťah k meritu veci.

Každý výrok rozsudku, ktorý obsahuje odôvodnenie musí byť odôvodnený síce stručne, ale z kontextu
§ 168 Trestného poriadku vyplýva, že aj presvedčivo a tak, aby rozhodnutie súdu bolo preskúmateľné.

Presné odôvodnenie všetkých skutkových a právnych zistení je nevyhnutným predpokladom na to, aby
obžalovaný mohol reálne uplatniť svoje právo podať odvolanie

V kontexte vyššie uvedenej argumentácie poukazuje na citáciu z rozsudku, strana 13, (odstavec
posledný), „hoci výpoveď svedka E. H. priamo nesvedčí proti obžalovanému A. B., na jeho

výpoveď nadväzujú ďalšie dôkazy, ktoré obžalovaného s touto spoločnosťou spájajú“. Takýto spôsob
odôvodnenia nezodpovedá ustanovenia § 168 Trestného poriadku, pretože okrem iného už uvedeného
odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k deklarovaným skutkovým zisteniam musí byť adresné, musí byť
zrejmé, ktorá konkrétna skutková okolnosť, na základe ktorého konkrétneho dôkazu je objektivizovaná
- preukázaná.

Nie je možné hovoriť o vine páchateľa, ak nie je zistené, že páchateľ skutočne následok spôsobil.
Otázka pričítania následku páchateľovi a otázka zavinenia sú celkom rozdielne otázky a nemôžu byť
stotožňované. Pričítateľnosť výsledku ako kauzálneho vzhľadom na určité konanie alebo opomenutiepáchateľa je v zákone podmienená okrem znakov objektívnych tiež znakmi subjektívnymi. Pri konaní
úmyselnom musí byť príčinou výsledku kto konanie, ktoré páchateľ vykonal za účelom spôsobiť ním
práve tento následok.

Súd sa touto otázkou v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal a pri uznaní viny vychádzal iba zo
všeobecnej premisy bez toho, aby mal takúto okolnosť preukázanú.

K bodu 19, 20/ rozsudku, ktorým sa kladie obžalovanému, že sa mal dopustiť trestného činu

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 184b, ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb.
Trestného zákona v znení zákona č. 757/2004 v jednočinnom súbehu s trestným činom nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 184a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného
zákona v znení zákona č. 757/2004 rozhodnutie súdu vychádza z nedostatočne zisteného skutkového
stavu,okremsamotnejskutočnosti,žezbranebolinájdenépridomovejprehliadke,ktorábolavykonanáv
rodinnomdomenaS.G.I.W.dňa6.10.2005neexistuježiadnyinýobjektívnydôkaz,vočiobžalovanému

A. B., rovnako tak súd i v tejto časti rozsudku nedostatočne odôvodnil svoj odsudzujúci výrok, a to
predovšetkým s poukazom na výpoveď svedkyne L. B..

Trestné konanie voči obžalovanému sa vedie pre skutky, ktoré mali byť spáchané v rokoch 1997-1998.
Prvý rozsudok, ktorý bol vyhlásený dňa 11. 6. 2024 a je napadnutý odvolaním bol vydaný po vyše 27-

mych rokoch od spáchania skutku.

Z judikatúry ESLP vyplýva, že štrasburský súd považuje za neúmerne dlhé konanie, ktoré presahuje
dobu 6 rokov.

Možnosť nápravy páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide
o stanovenie prognózy budúceho správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných
vlastností a ich spojitosti zo spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z
hľadiska posúdenia možnosti nápravy má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie
pred spáchaním trestného činu, ako aj jeho postoj k spáchanému trestnému činu. Trest musí byť úmerný

a vyvážený k zásadám, podľa ktorých sa ukladá. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia
musí obsiahnuť okolnosti konkrétneho prípadu.

Je povinnosťou súdov, aby porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote bolo určitým
primeraným spôsobom odškodnené. Zmiernenie trestu je určitou kompenzáciou štátu za to, že došlo

k porušeniu práva páchateľa neprimeranou dĺžkou trestného konania, na ktorého dĺžke tento nemal
žiaden vplyv.

V prípade objektívne existujúcich, a obžalovaným nezavinených, prieťahov v konaní sa intenzita týchto
prieťahov môže/a má/prejaviť v zmierení trestu, ktorý bude uložený.

Medzi okolnosti prípadu podľa osobitného zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona
však patrí aj neprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak nie sú prieťahy zavinené obvineným,
v čom je styčný bod tejto zákonnej úpravy s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy, zároveň
premietnutie čl. 13 Dohovoru do právneho poriadku Slovenskej republiky vo vzťahu k dotknutému

porušeniu práv obvineného /R 46/2017/. Dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj
obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu
výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu,
ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa §
40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 /teraz § 39 ods. 1 Trestného zákona/ uloženie

trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby/R 10/2011/.

JudikatúraESjevtomtoohľadejednoznačnávtomsmere,žezmiernenietrestuzdôvoduneprimeranosti
dĺžky konania v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle čl. 6 Dohovoru za
predpokladu, že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že šlo o porušenie

Dohovoru a uskutočnia nápravu.

Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby rozsudok Mestského súdu Košice č. k. zn. K2- 6T/60/2010 zo dňa
11. 6. 2024 v zmysle ustanovenia § 321 Tr. poriadku zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.III.

Odvolanie podal aj obžalovaný C. D. prostredníctvom svojho obhajcu.

Jeho odvolanie smeruje proti výroku o vine, a teda aj proti výroku o treste a tiež z dôvodu, že podľa jeho
názoru boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, keďže tieto porušenia mohli
spôsobiť nesprávnosť niektorého z výrokov rozsudku.

Mestský súd Košice vykonal hlavné pojednávanie dňa 14.02.2023 napriek tomu, že nebolo vykázané
doručenie upovedomenia o konaní hlavného pojednávania všetkým obžalovaným, teda niektorým
obžalovaným bolo odopreté právo byť prítomný na hlavnom pojednávaní a realizovať svoje práva.
Obžalovaný sa nemohol vyjadriť ani k skutočnostiam súvisiacim s ostatnými obžalovanými. V tomto
odvolaní chcel ale hlavne poukázať na to, že vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ začal stíhať

obžalovaných uznesením ČVS: KUV-77/OVEK-2001 zo dňa 02.09.2005. Voči obžalovaným sa teda
vedie trestné stíhanie neuveriteľných takmer 20 rokov.

Krajský prokurátor podal obžalobu na súd dňa 20.04.2010. Konanie na súde proti obžalovaným je
vedené neuveriteľných 15 rokov. Dokonca skutky, ktoré prokurátor kladie obž. C. D. sa mali stať ešte

v 90. rokoch.

Rozsudok uvádza že obžalovaní A. B., C. D., M. N., ktorí mali spáchať skutky 3/ až 8/ no v samotnom
texte odôvodnenia rozsudku pri týchto skutkoch nie je meno obž. C. D. vôbec spomenuté. Uvedené
skutky nekonkretizujú činnosť obžalovaného C. D., ale jeho konanie opisujú ako konanie viacerých

obžalovaných, z ktorého nie je zrejmé, akým spôsobom, v akej miere a v čom konkrétne mala spočívať
protiprávna činnosť obžalovaného.

V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku sa uvedené opakuje pri obžalovaných A. B. a C. D.. Ide o skutky 9/
a 10/. K skutku 9/ sa da aplikovať už skôr uvedené. Obžalovaný C. D. je spomenutý len v skutku 10/ kde

je jeho konanie oddelené od konania ostatných spoluobžalovaných. Obž. D. sa týkajú len 4 skutky, v
ktorých je opísané jeho konanie individuálne. V ostatných bodoch rozsudku nie je možné vyšpecifikovať
konanie obž. D.. Obžalovaný D. od začiatku tohto trestného konania konzistentne popiera svoju účasť
na páchaní akejkoľvek trestnej činnosti. Trestný zákon nikdy nepripúšťal ani nepripúšťa kolektívnu vinu.

V druhej rovine je nevyhnutné poukázať na ustálenú rozhodovaciu prax slovenských súdov, ale aj
súdov medzinárodnej povahy. Významnou multilaterálnou zmluvou, ktorou je SR viazaná, je Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby
jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Z citovaného článku Dohovoru okrem iného vyplýva právo na to,
aby každá vec bola prejednaná nezávislým súdom v primeranej lehote.

Podľa judikatúry zmluvných strán Dohovoru, napr. rozhodnutia Berk verzus Nórsko, Európsky súd pre
ľudské práva konštatoval, že pri konaní, ktoré trvalo celkovo 7 rokov a 7 mesiacov, došlo v dôsledku

zistenia neprimeranej dĺžky trestného konania k zmierneniu trestu podľa vnútroštátneho práva, čo bolo
dostatočnou náhradou za namietané porušenie.

Na druhej strane vnútroštátna judikatúra niektorých členských štátov Rady Európy (napr. Holandsko,
Nemecko, Nórsko) vyvodzuje z prekročenia primeranej lehoty dôsledky pre chod trestného konania

alebo pre rozhodnutie, v najzávažnejších prípadoch súdy trestné konanie zastavia, v menej závažných
môžu zmierniť trest. Právo na zastavenie trestného konania alebo zníženie trestu vnútroštátne súdy v
týchto krajinách opierajú o článok 6 ods. 1 Dohovoru. Rozhodnutie NS SR vo veci vedenej pod 3Tz
2/2003, rozhodnutie publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Tpj5/04, podľa ktorého uplynutie
viac ako 8 rokov od vznesenia obvinenia je možné považovať za extrémny prípad, ktorý odôvodňuje

zastavenie trestného stíhania. Toto rozhodnutie odkazuje aj na judikatúru ESĽP podľa ktorej pri dobe
trestného konania šesť a viac rokov je potrebné prijať záver, že pokračovanie v trestnom konaní by
znamenalo ešte väčšie porušenie práv upravených v čl. 6 Dohovoru. Tiež rozsudok NS SR vo veci
vedenej pod sp. zn. 5To/14/2009.Uznesením NS SR 4Tost/1/2017 bola zamietnutá sťažnosť prokurátora proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené s poukazom na dĺžku konania.

„Dohovorsícetakýtopostup(zastavenietrestnéhostíhania)výslovneneupravuje,avšakzakotvujeprávo
na prejednanie veci v primeranej lehote ( čl. 6 ods. 1). Následne každý koho práva (vrátane uvedeného)
boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom (čl. 13 Dohovoru).

Porušením práva na prejednanie veci v primeranej lehote teda nastupuje zodpovednosť jeho porušiteľa

(štátu), v rámci ktorej vznikne povinnosť takýto stav odstrániť, resp. kompenzovať jeho následky. V
tomto konaní sa vedie trestné stíhanie proti obžalovaným takmer 20 rokov, čo je podľa názoru obhajoby
jednoznačný dôvod na zastavenie tohto konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby krajský súd konanie zastavil, alternatívne navrhuje, aby
obžalovaných spod obžaloby oslobodil, prípadne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

IV.

Odvolanie pri rozsudku mestského súdu podal prostredníctvom svojho obhajcu aj obžalovaný E. F..

Z obsahu písomného odôvodnenia odvolania vyplýva, že prvostupňový súd skutky, ktorých sa mal
obžalovaný dopustiť právne kvalifikoval ako pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5
zákona č. 140/161 Zb. v znení zákona č. 227/2005 Z. z. Po vyhlásení napadnutého rozsudku nadobudol
dňa 6.8.2024 účinnosť zákon č. 40/2024 Z. z., ktorý upravil výšku škody, pričom suma 357.245 € už nie

je škodou veľkého rozsahu, ale značnou škodou s tým, že zároveň došlo v súvislosti s touto škodou aj
k zmene právnej kvalifikácie, ktorú možno kvalifikovať ako daňový podvod v zmysle § 277a ods. 1, ods.
2 Tr. zák. so sadzbou 2 až 8 rokov.

Napriek uvedenému obžalovaný F. popiera spáchanie skutku, nakoľko dokazovaním nebolo

jednoznačne preukázané, že sa dopustil stíhaného konania. V jeho prípade totiž neexistuje ucelená
reťaz priamych, prípadne aj nepriamych dôkazov, ktoré by preukazovali, že spáchal skutky, ktoré sa mu
kladú za vinu.
Vo svedeckých výpovediach je obž. F. označovaný iba okrajovo, nie je preukázané, akým spôsobom sa
mal trestnej činnosti dopustiť a voči tomuto obžalovanému nebol predložený jediný priamy dôkaz. Súd

vychádzal len z výpovede svedkyne W., ktorá neprišla do kontaktu s obžalovaným, svoje svedectvo má
lenzpočutiarozhovorudvochosôb,zktorýchjednajeužposmrtiazvýpovedesvedkyneX.oodovzdaní
peňazí, ktorej výpoveď sa podarilo vyvrátiť v tom zmysle, že išlo o vrátenie pôžičky. Z hľadiska
posúdenia hodnovernosti menovaných svedkýň je podstatné to, že tieto niekoľkokrát v priebehu
konania menili svoje výpovede a vypovedali v rozpore so svojimi predchádzajúcimi vyjadreniami. Na

základe uvedeného možno konštatovať, že dôkazná situácia neposkytuje dostatočný podklad, a preto
bolo potrebnú aplikovať zásadu in dubio pro reo. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie, resp. aby odvolací súd
obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

V.

Na podklade odvolania prokurátora a obžalovaných, krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

Prvostupňový súd vykonal zákonným spôsobom skutočne rozsiahle dokazovanie, ktoré vyhodnotil
v súlade s § 2 ods. 12 Tr. por. a na základe tohto postupu v podstatnej miere ustálil správny skutkový
stav veci, o ktorom nevznikli žiadne dôvodné pochybnosti. Mestský súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol, ktoré konkrétne skutočnosti a na základe ktorých dôkazov považoval za jednoznačne

preukázané a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov tak jednotlivo, ako aj vo vzájomných
súvislostiach. Na základe vlastnej hodnotiacej činnosti následne dospel v prevažnej miere k logicky
správnym záverom, ktoré následne premietol do skutkovej vety rozsudku. Pokiaľ odvolací súd hovorí
„o podstatnej miere“ správnosti hodnotenia dôkazného stavu veci, má tým na mysli to, že v určitýchsmeroch sa objavili isté nepresnosti a pochybenia, tak v hodnotení dôkazov, ako aj v úvahách
a záverov, ktoré súd na základe týchto nesprávnych úvah vyslovil. Tieto pochybenia sa objavili síce
na viacerých miestach, avšak nešlo o kvalitatívne taký rozsah nepresností, aby spochybnili správnosť

celého ustálenéhoskutkovéhostavu.Náležitéobjasneniaskutkovéhostavuumožniloodvolaciemusúdu
poopraviť úvahy mestského súdu a vysloviť vecne správne úvahy, ktoré sú v súlade s výsledkami
vykonaného dokazovania. Odvolací súd zvolil postup, ktorým korigoval úvahy a hodnotiace úsudky
prvostupňového súdu z dôvodu, že nešlo o rozsiahle a významné zmeny, pričom v skutočnosti išlo
o nápravu v hodnotení dôkazov v prospech obžalovaného B., čo sa následne prejavilo v oslobodzujúcom

výroku tohto rozhodnutia. Ďalším dôvodom, prečo súd nezrušil napadnuté rozhodnutie a nevrátil vec
na nové konanie a rozhodnutie, bola dĺžka konania, ako aj časový odstup od spáchania skutkov, na
ktoré dôvodné poukazovala aj obhajoba obžalovaných. Odvolací súd tým, že sám vo veci rozhodol, sa
snažil dosiahnuť čo najskoršie skončenie veci, odstránenie právnej neistoty obžalovaných a konečné
rozhodnutie o ich trestnom obvinení.

Odhliadnuc od uvedeného, čo sa týka právneho posúdenia veci, mestský súd subsumoval ním zistený
skutkovýstav,podsprávnuprávnunormuazákonnýmspôsobomposúdilnaplnenievšetkýchpodmienok
trestnej zodpovednosti obžalovaných. Ako vyplynie z ďalšieho textu, odvolací súd sa v plnej miere
stotožnil so záverom mestského súdu o vine obžalovaných D., F. a o oslobodení obžalovaného E. spod
obžaloby. Z dôvodov, ktoré bude odvolací súd prezentovať neskôr, sa nestotožnil s vinou obžalovaného

B.,alelenvovzťahukuskutku1.napadnutéhorozsudkuatiežsotázkouprimeranostinepodmienečného
trestuuloženéhotomutoobžalovanému.Preďalšieskutkykladenéobž.B.obžalobouzavinusastotožnil
s názorom mestského súdu. Pokiaľ ide o ostatných odsúdených obžalovaných, súd sa stotožnil tak
s právnym posúdením viny, ako aj s uloženými trestami.

Pokiaľ ide o jednotlivé odvolania a v nich obsiahnuté konkrétne odvolacie námietky, odvolací súd sa
s nimi zaoberal a konštatuje, že odvolanie obžalovaného B. je z časti dôvodné, odvolania ostatných
obžalovaných a prokurátora vyhodnotil ako nedôvodné.

Vo vzťahu ku odvolaniu podaného obžalovaným B. odvolací súd konštatuje, že z písomných odôvodnení

oboch obhajcov zhodne vyplýva námietka vo vzťahu ku presvedčivosti a preskúmateľnosti skutkových
zistení, spôsobu vysporiadania sa s ťažiskovými skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria konštrukciu
skutkovej vety napádaného rozsudku, ako aj voči štruktúre a obsahu samotného odôvodnenia, ktoré
nezodpovedá § 168 ods. 1 Tr. por. a nenapĺňa požiadavky stanovené najvyššími súdnymi autoritami
v ich rozhodovacej činnosti na kvalitu súdnych rozhodnutí.

S uvedenou výhradou sa odvolací súd v plnej miere stotožnil vo vzťahu ku skutku č. 1 napadaného
rozsudku, týkajúceho sa obchodnej spoločnosti S.O.T. SLOVAKIA, kde skutočne nebol produkovaný
žiaden dôkaz, ktorý by usvedčoval obžalovaného z jeho spáchania a ani nebol preukázaný najmenší
fakticky či právny vzťah menovaného s danou spoločnosťou. Uvedené bolo v konečnom dôsledku aj

dôvodom pre oslobodenie obžalovaného spod obžaloby pre tento skutok.
Rovnako tak vo svete tejto obhajobnej argumentácie neobstojí ani názor prvostupňového súdu, ktorý
vzťah obžalovaného k obchodnej spoločnosti STINOL vyvodzuje zo svedeckých výpovedí svedkov C.
a H., ktoré mestský súd skutočne nereferuje, a preto nie je vôbec zrejmé, čo bolo ich obsahom a teda
akým spôsobom majú usvedčovať obžalovaného B..

Obdobne absentuje akákoľvek dôkazná relevancia svedeckej výpovede svedka W. vo vzťahu ku
spoločnosti AKONN, keďže ako správne poukazuje aj obhajoba, skutok týkajúci sa danej obchodnej
spoločnosti nie je predmetom rozsudku.

Isté nepresnosti v hodnoteniach mestského súdu možno celkom dôvodne vidieť aj vo vzťahu ku
spoločnosti SINTOF a SANETA, keďže v odôvodnení rozsudku nie je dôsledne konkretizované, v čom
usvedčujú svedkovia I. a C. samotného obžalovaného. Pri týchto spoločnostiach odvolací súd v ďalšom
texte uvedie, v čom svedkovia usvedčujú obžalovaného.

Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu argumentáciu obžalovaného B., s touto sa odvolací súd nestotožnil.

Predovšetkým sa nestotožnil s názorom obhajoby na hodnotenie svedeckej výpovede svedkyne
L., ktorej hodnovernosť a presvedčivosť, podľa názoru odvolacieho súdu, v ničom nespochybňujeskutočnosť, že s obchodnou spoločnosťou KOMFERR nemala svedkyňa žiadny zmluvný vzťah. Súd
nevidí dôvod, prečo by svedkyňa nemala a nemohla pripravovať účtovné doklady aj pre túto, resp. aj pre
ďalšie obchodné spoločnosti, podľa požiadaviek obžalovaného, nakoľko svedkyňa celkom presvedčivo

vysvetlila, že obžalovanému chcela pomôcť, pretože ho vnímala ako autoritu a obávala sa, že ak mu
nevyhovie, mohol by s ňou ukončiť zmluvný vzťah v spol. RSM 4X4, pričom svedkyňa na túto prácu
dlho čakala. Práve tento vzťah podriadenosti a snaha splniť očakávania obžalovaného boli dostatočným
dôvodompresvedkyňu,abyvyhovelaobžalovanémuasnažilasamupomôcťvtom,abydaňovákontrola
dobre dopadla, čo predpokladalo vyhotovovať účtovné doklady aj pre ďalšie iné spoločnosti, pričom

v tej chvíli sa otázka, či obžalovaný je alebo nie je právne spätý s týmito obchodnými spoločnosťami,
a či daňová kontrola v niektorej z nich, je pre neho tieseň, nemusela javiť pre svedkyňu ako podstatná,
keďže svedkyňa si pochopiteľne nechcela narušiť vzťah s obžalovaným. Skutočnosť, že svedkyňa
vymazala z počítača vyhotovované podklady, ako aj nájdenie pečiatok inkriminovaných spoločností
v písacom stole, nie je spochybnené len tým, že svedkyňa má isté rozpory v rozpamätávaní sa na tieto
okolností, ak si uvedomíme aký časový odstup je daný medzi skutkami a výpoveďou svedkyne, ako aj

s ohľadom na skutočnosť, že ide o prakticky bežné úkony, ktoré prirodzene môže pamäť vytesňovať
rýchlejšie, v porovnaní s emočne alebo inak významným zážitkom, ktorý by sa mal hlbšie vpísať do
pamäti svedkyne.

Pomerne veľký priestor odvolania venuje obhajoba výpovedi obžalovaného N. a jej nadväznosti

na výpovede svedkov, ktorý vypovedali o svojom spojení s jednotlivými obchodnými spoločnosťami. Je
nutné súhlasiť s obhajobou, že vypočutí svedkovia priamo neusvedčujú obžalovaného B. zo spáchania
skutkov kladených mu obžalobou za vinu a ani z nejakej účasti na daných skutkoch. Podstatu dôkaznej
situácie posudzovanej veci v hrubých rysoch možno vymedziť tak, že v takmer každom jednom skutku
všeobecne máme svedka, ktorý popisuje navedenie na založenie spoločnosti, zriadenie bankového

účtu, odovzdanie dokumentov a prístupu k bankovému účtu spoločnosti inej osobe, najčastejšie
obžalovanémuN.,nevykonávaniežiadnejobchodnejčinnostináslednedochádzakpodávaniudaňových
priznaní, daňovej kontrole a podobne. V žiadnom momente tohto skutkového deja sa neobjavuje
priamo osoba obžalovaného B., resp. ak sa aj niekde spomenie, tak len okrajovo. Avšak tým, čo prepája
jednotlivé skutky s obžalovaným B., je výpoveď obžalovaného N., ktorá z tohto dôvodu naberá na

dôležitosti. Práve z výpovede obžalovaného N. sa dozvedáme, kto je za touto myšlienkou zakladania
obchodných spoločností, kde napokon končia dokumenty, pečiatky a prístupy k bankovým účtom, a teda
kto má fakticky dispozíciu na konanie v mene daných spoločností. Preto obhajoba podrobuje danú
výpoveď kritickému hodnoteniu jej dôveryhodnosti a presvedčivosti. V prvom rade odvolací súd musí
povedať, že rozpory medzi výpoveďou obžalovaného N. a ďalšími svedkami nevyhodnotil ako za tak

podstatné, aby si ich súd nemohol osvojil a oprieť o ne svoj záver o vine obžalovaných.

Pokiaľ ide o vnímanie výpovede obžalovaného N. a jej vyhodnotenie akoby výpovede tzv. kajúcnika,
odvolací súd v súlade s obhajobou načrtnutými kritériami, určenými pre posúdenie výpovedí
spolupracujúcichosôb,kriticky vyhodnotildanúvýpoveďvtomzmysle,žeajkeďsaobžalovanýpriznáva

k trestnej činnosti, nemusí automaticky pravdivo usvedčovať ďalšie osoby a nemusí vypovedať pravdivo
najmä o otázkach, ktoré nie je možné preveriť inými dôkazmi a dospel k záveru, že úprimnosť výpovede
obžalovaného N. nasvedčuje, že v skutočnosti ide o kritickú sebareflexiu jeho doterajšieho života a jeho
výpoveď je úprimná, pričom sám obžalovaný a ani zo strany súdu neboli vyslovené žiadne očakávania
či náznaky možných benefitov. Súd hodnotil pomer rizika z prípadného odhalenia klamstva na strane

obžalovaného a výhody, ktorú mohol prípadným klamstvom dosiahnuť a dospel k záveru, že nevidí
dôvod, aby na strane obžalovaného boli také silné motívy, aby postupoval riziko krivého obvinenia
a očakával zmiernenie trestu, resp. iné benefity. V posudzovanom prípade (a ukladané tresty to len
potvrdzujú) obžalovaným, ktorí boli kvalifikovane zastúpení právne vzdelanými obhajcami, musela byť
známaaplikačnápraxpriukladanítrestovvsúvislostisneúmernoudĺžkoukonaniaatedaaniobžalovaný

N. nemal dôvod uchyľovať sa k nepravdivému usvedčovaniu inej osoby, nakoľko aj bez svojho priznania
a usvedčenia obžalovaného B. mu hrozil pomerne mierny trest. Z tohto dôvodu odvolací súd po
osobitne zodpovednom posúdení výpovede obž. N., skrz kritérií určených pre hodnotenie výpovede
spolupracujúcich osôb, dospel k záveru o plnej hodnovernosti a presvedčivosti ním vypovedaných
skutočností.

Pokiaľ ide o odôvodnenie viny obžalovaného B. vo vzťahu ku skutku č. 19 – zadováženie
a prechovávanie pištole značky ČZ vzor 45, kalibru 6,35 Browning, hlavne s tlmičom hluku výstrelua tlmiča hluku výstrelu, odvolaním obžalovaný namieta, že z rozsudku nie je zrejmé, na základe obsahu
akých dôkazov súd založil svoje zistenie o spáchaní daného skutku, a to predovšetkým v súvislosti
s výpoveďou svedkyne B., z obsahu ktorej vyplýva, že zbraň našla v igelitovej taške pri odpadovej

nádobe , ktorú následne uložila do trezoru v čase, keď bol obžalovaný v Bahrajne. Mestský súd vyslovil
vinu obžalovaného za tento skutok aj po zohľadnení výpovede menovanej svedkyne, pričom jej výpoveď
vyhodnotil ako účelovú, v snahe pomôcť svojmu manželovi ukončiť trestné stíhanie v jeho prospech,
rozpory podľa súdu nevedela svedkyňa vysvetliť, a keďže svedkyňa nemala prístup do trezora, nemohla
tam ani vložiť dané veci. Jej tvrdenie, že zbraň, ktorú našla v igelitovej taške pri odpadovom koši, vložila

dotrezoru,vyhodnotilakonereálne,navyšesdodatkom,žesvedkyňasimuselabyťvedomá,ženadržbu
zbrane sa vyžaduje osobitné povolenie, a ak by nález zbrane neoznámila polícii, sama by sa dopustila
trestného činu. Mestský súd vo vzťahu k tomuto skutku poukázal a prihliadal aj na ďalšie dôkazy, a to
výsledky domovej prehliadky, závery znaleckého posudku KEU ako aj rozhodnutia OR PZ o zaistení
zbrojného preukazu obžalovaného a na základe týchto dôkazov sa vlastnou úvahou vysporiadal aj
s výpoveďou svedkyne B.. Aj pre odvolací súd predstava verzie prezentovanej svedkyňou nie je

dostatočne presvedčivá. Jej výpoveď pôsobí tendenčne, a to v prvom rade nie pre to, že je manželkou
obžalovaného, pretože len takýto blízky vzťah nemôže automaticky diskvalifikovať svedeckú výpoveď,
avšak s ohľadom na nasledujúce okolností vyznieva tendenčne, pričom manželský vzťah len dodatočne
a podporne dotvára konečné pochopenie, prečo tak svedkyňa vypovedala. Súd je presvedčený o tom, že
vo všeobecnom povedomí každého priemerného človeka je známe, že na držanie zbrane sa vyžaduje

nejaké povolenie, zbrane sa voľne neponechávajú a nenachádzajú na verejnosti a pokiaľ takýto nález sa
udeje, reakcia spočívajúca v zobratí takýchto veci, neoznámení takéhoto nálezu polícii, držanie takýchto
cudzích vecí v obydlí a následne odloženie do trezora, do ktorého inak svedkyňa nemala prístup, je
za hranicou normálneho kritického uvažovania. Rovnako súd vyslovuje názor, že je nepredstaviteľné,
aby po návrate obžalovaného domov, tomuto svedkyňa neoznámila takúto skutočnosť a tento sa ani

nezaujímal o dôvod, pre ktorý si svedkyňa vyžiadala kľúče od trezora, do ktorého údajne inak nemala
prístup. Predstava, že by svedkyňa neoznámila takúto zásadnú skutočnosť obžalovanému, resp. že by
obžalovaný nenahliadol do trezora a nemal vedomosť o zbrani a zakázaných častiach zbrane v jeho
trezore, je málo prijateľná. Z tohto dôvodu sa súd stotožnil so spôsobom, akým súd vyhodnotil dôkazy
svedčiace o vine obžalovaného za skutok č. 19.

V nadväznosti na skutkové výhrady sformuloval potom obžalovaný aj právne námietky vo vzťahu
k naplneniu všetkých znakov skutkových podstát dotknutých trestných činov. Namieta jednoducho to,
že zo skutkov 1 – 10, tak ako boli sformulované v napadanom rozsudku, nie je zrejmé ako konkrétne
mal participovať na založení jednotlivých spoločností a na uvádzaní do omylu príslušné daňové orgány

pri neoprávnenom uplatňovaní nadmerných odpočtov DPH v jednotlivých inkriminovaných prípadoch.
Z vykonaného odkazovania je zrejmé, že obžalovaný sa priamo nepodieľal na založení a podvodnom
vylákaní nadmerného odpočtu od štátu. Naopak z vykonaného dokazovania je zrejmé, že založenie
týchtospoločnostírealizovalijednotlivísvedkovia,resp.osobyodlišnéodobžalovaného,avšaknásledne
u neho skončili potrebné doklady, pečiatky, bankové prístupy k účtom, našli sa u neho aj faktúry a iné

ekonomické doklady, ktoré nemali dôvod sa nachádzať u obžalovaného, aj keď nie je preukázané, aby
obžalovanýsámpodávalinkriminovanédaňovépriznania,jehosprávanieavystupovanievčase,keďmu
obžalovaný N. povedal o daňových kontrolách nasvedčuje, že obžalovaný bol zainteresovaný do týchto
podvodne uplatnených nadmerných odpočtov a po prevalení daňových kontrol inštruoval obž. N. na
realizáciu prevodov obchodných podielov spoločností, u ktorých boli tieto odpočty uplatnené. O zapojení

obžalovaného do tejto trestnej činnosti v konečnom dôsledku svedčia aj zistenia o tom, u koho skončili
neoprávnene vyplatené peniaze, čo boli spoločnosti vo faktickom područí obžalovaného, teda konečným
prijímateľom týchto peňazí bol nepochybne obžalovaný B..

Na základe uvedeného skutky, tak ako sú vymedzené v rozsudku, napĺňajú po právnej stránke všetky

znaky príslušných skutkových podstát trestných činov. Uvedené platí aj vo vzťahu ku prechovávaniu
streliva v bode 20 rozsudku, pričom odovzdanie zbrani a neodovzdanie streliva je možné vnímať ako
omisívnu formu konania, avšak podľa názoru súdu realizovaného jednoznačne vôľou ovládaného
zdržania sa odovzdania streliva. Rozhodne nemôže ísť o jednoduché opomenutie odovzdania streliva.
Odhliadnuc od posudzovania samotného opomenutia odovzdať predmetné strelivo, je nutné mať

na zreteli, že medzi prechovávaným strelivom bolo aj zakázané strelivo, ktoré nemohol obžalovaný
prechovávať ani v čase, keď bol držiteľom zbrojného preukazu a práve toto zakázané strelivo zakladá
takú mieru nebezpečnosti činu pre spoločnosť v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák., že jednoznačne ide o trestný
čin.Odvolanie obžalovaného B. upriamuje pozornosť súdu aj na dĺžku trestného konania obžalovaného
a časový odstup od spáchania skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu. V tomto smere sa odvolací súd

v plnej miere stotožňuje s argumentáciou obhajoby bez toho, aby bolo potrebné k nej niečo dodať.
Uvedený aspekt prípadu viedol odvolací súd k potrebe zohľadnenia danej skutočnosti pri ukladaní trestu
bol najsilnejším dôvodom neprijateľnosti ukladania nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Obžalovaný D. vo svojom odvolaní vytýka procesný nedostatok vo vzťahu ku vykonaniu hlavného

pojednávania v danej veci dňa 14.2.2023 spočívajúci v nevykázaní doručenia upovedomenia o konaní
tohto hlavného pojednávania všetkým obžalovaným, ďalej nedostatočné odôvodnenie rozsudku
spočívajúce v tom, že z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, ako sa mal obžalovaný D. podieľať na skutkoch,
ktoré sa mu kladú za vinu a napokon namieta neprimeranú dĺžku trestného konania voči nemu.

Pokiaľ ide o hlavné pojednávanie konané dňa 14.2.2023 zo spisového materiálu je zrejmé, že na hlavné

pojednávanie bol obžalovaný riadne predvolávaný poštou, pričom z doručenky je zrejmé, že predvolanie
si prevzal dňa 14.1.2023 a napriek tomu sa hlavného pojednávania obžalovaný nezúčastnil a ani
svoju neprítomnosť žiadnym spôsobom neospravedlnil. Z uvedeného dôvodu danú námietku považuje
odvolací súd za neopodstatnenú. Pokiaľ ide o kvalitu odôvodnenia, súd preskúmal obsah odôvodnenia
a konštatuje, že skutočne absentuje konkrétnejšia argumentácia prvostupňového súdu vo vzťahu ku

tomuto obžalovanému. Keďže odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu, aj voči obž.
D. a sám vo veci rozhodol, v ďalšej časti odvolania doplní v tomto smere odôvodnenie tak, aby bolo
zrejmé na základe akých dôkazov a skutočností z nich vyplývajúcich, súd videl vinu obžalovaného.

Pokiaľ ide o dĺžku konania, s danou námietkou obhajoby sa krajský súd stotožnil v celom rozsahu,

pričom už mestský súd na túto skutočnosť, v súlade s aplikačnou praxou, zákonne a v dostatočnej
miere reagoval pri ukladaní trestu tomuto obžalovanému. Z uvedených dôvodov vyhodnotil odvolanie
za nedôvodné a zamietol ho vo výroku IV.

Obžalovaný F. vo svojom odvolaní namieta uplatnenie časovej pôsobnosti Trestného zákona pri

rozhodovaníovineobžalovaných,pričommázato,žesprávnemalbyťaplikovanýTrestnýzákon vznení
účinnom od 5.8.2024, nakoľko je vzhľadom na novoupravené výšky škody, ako aj novú trestnú sadzbu
stanovenúv§277aods.1,ods.2Tr.zák. priaznivejšíprepáchateľa.Ďalejnamietasprávnosťposúdenia
otázky svojej viny, nakoľko má za to, že v jeho prípade vykonané dokazovanie nepredstavuje ucelenú
reťaz priamych a ani nepriamych dôkazov, ktoré by preukazovali, že spáchal skutky, ktoré sa mu kladú

za vinu a pochybnosti, ktoré vyvstali v priebehu dokazovania, neboli odstránené vykonanými dôkazmi,
a preto malo cez aplikáciu zásady in dubio pro reo, dôjsť k jeho oslobodeniu spod obžaloby.

Vo vzťahu k posúdeniu časovej pôsobnosti Trestného zákona a otázky priaznivejšieho zákona pre
páchateľa, skutočne novela Trestného zákona vykonaná zák. č. 40/2024, ktorý nadobudla účinnosť od

5.8.2024, zvýšila výšku škody, podľa ktorej sa určuje aj rozsah činu a zároveň miernila trestné sadzby
za majetkové trestné činy, pričom sa dotkla aj trestného činu daňového podvodu podľa § 277a Tr. zák..
Vychádzajúc z preukázanej výšky škody by skutky obžalovaného bolo skutočne možné kvalifikovať ako
zločin podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 2 Tr. zák. za ktorý by bolo možné uložiť obžalovaného trest
odňatia slobody vo výmere od 2 do 8 rokov. Na druhej strane však sú prihliadal na skutočnosť, že Trestný

zákon účinný od 5.8.2024 považuje za škodu v zmysle § 124 ods. 4 Tr. zák. aj neoprávnene vrátenú
daň z pridanej hodnoty. V dôsledku uvedeného by s poukazom na § 287 ods. 1 Tr. por. bolo nutné
uložiťobžalovanémupovinnosťzaplatiťneoprávnenevrátenúdaň,čobynepochybneboloprepáchateľa
podstatne citeľné. Preto súd usúdil, že priaznivejšie je aplikovať zákon účinný v čase spáchania skutku,
kedy daň aj v súlade s doposiaľ ustálenou súdnou praxou nebola škodou a v dôsledku uvedeného

v predchádzajúcom období sa v daňových trestných veciach o škode ani nerozhodovalo, resp. sa
zaplatenie dane neukladalo odsúdeným páchateľom.

Z pohľadu výšky trestných sadzieb sa použitie skoršieho zákona nejaví byť prísnejšie, keďže § 250 ods.
5 zák. č. 140/1961 Z. z. v znení neskorších predpisov zakotvoval trest odňatia slobody v sadzbe 5 –

12 rokov (oproti aktuálnej sadzbe 2 – 8 rokov), avšak mimoriadne zníženie trestu cez § 40 Tr. zák. č.
140/1961 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktoré súd musel aplikovať, z dôvodu neprimerane dlhej
doby trestného stíhania a celkového časového odstupu od spáchania inkriminovaných skutkov napokon
spôsobilo, že aj pri použití tejto prísnejšej sadzby bolo možné znižovať trest v prospech páchateľa navýmeru, ktorú súd s prihliadnutím na § 34 ods. 4 Tr. zák. považoval za zákonný a primeraný všetkým
okolnostiam prípadu a osobe páchateľa.

Pokiaľ ide o preukázanie viny obžalovaného, z vykonaného dokazovania má aj odvolací súd za to, že
vinabolajednoznačneanepochybnepreukázanáobžalovanémuspôsobomzodpovedajúcimcharakteru
trestnej činnosti a povahe jeho účasti na nej. Mestský súd vyhodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu
ku obžalovanému vecne správne a dospel k dôkazne podloženým záverom. Prvostupňovým súdom
vyslovenú argumentáciu odvolací súd dopĺňa tak, že pokiaľ zhrnieme vykonané dokazovanie, máme

za preukázané, že inkriminované spoločnosti boli založené na podnet obžalovaného, daňové priznania
svedkyňa W. podpisovala na podnet obžalovaného F.. Svedok H. uviedol, že firmu ROMERO mal najprv
zabehnúť obžalovaný F., doklady k bankovému účtu spoločnosti a homebankingu odovzdal L., ktorý ich
mal dať obžalovanému F., daňové priznanie mu obžalovaný F. doniesol do nemocnice, aby ho podpísal
a peniaze, ktoré prišli ako nadmerný odpočet DPH, vybral svedok H. z účtu spoločnosti a dal ich L., ktorý
ich odovzdal obž. F.. Rovnako tak v prípade spoločnosti TOPAKO, bol obžalovaný tou osobou, ktorá

stála v pozadí danej spoločnosti a výbery peňazí končili u obž. F..

Na základe vyššie uvedených úvah, ktorými sa krajský súd vysporiadal s odvolacou argumentáciou
obžalovaného F., dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie obžalovaného je nedôvodné a v zmysle
§ 319 Tr. por. ho vo výroku IV. zamietol.

Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu výroku napadaného rozsudku, ktorý sa týka
obžalovaného E., súd podrobil dôvody, ktoré viedli mestský súd k oslobodeniu obžalovaného spod
obžaloby prieskumu z pohľadu odvolacej argumentácie prokurátora s prihliadnutím aj na vyjadrenie
samotného obžalovaného a po dôkladnom posúdení všetkých aspektov sa priklonil k argumentácii

mestského súdu, nakoľko ho presvedčila obhajoba obžalovaného, ktorá nebola vyvrátená žiadnymi
vykonanými dôkazmi. Nebolo jednoznačne preukázané, že by obžalovaný previedol, resp. prenechal
spoločnosti obžalovanému F. z dôvodu, aby mu umožnil páchať trestnú činnosť. Obžalovaného E.
odvolací súd vníma v rovnakom postavení, v akom boli ostatní svedkovia vo vzťahu k iným obchodným
spoločnostiam vystupujúcich v tejto trestnej veci. Ani u nich a ani u obžalovaného E. súd nevidel dostatok

subjektívnej stránky na to, aby bolo možné a dôvodné voči ním vyvodzovať trestnú zodpovednosť, a
to ani v podobe účastníctva formou pomoci. Prokurátor argumentoval tým, že na rozdiel od ostatných
svedkov, obžalovaný E. v čase skutkov mal už podnikateľskú skúsenosť s vedením obchodnej
spoločnosti, na založenie spoločnosti WEBNET ho nikto nenavádzal a následne túto spoločnosť bez
nejakých záruk a kontrol prenechal obžalovanému F., pričom navyše sa následne nechal nahovoriť na

založeniespoločnostiSEDAKO.Tedamuselomutobyťminimálnepodozrivé,najmäakišlolenofaktické
prevzatie spoločnosti SEDAKO. Tým, že mal takéto spôsobilosti, musel byť minimálne uzrozumený
s možnosťou daňových podvodov. V reakcii na uvedené súd poukazuje na vyjadrenie obhajoby, v zmysle
ktorého uvedená argumentácia prokurátora neobstojí. Aj podľa názoru súdu obžalovaný bol v tom čase
mladý muž, venoval sa tvorbe webových stránok, jeho podnikateľská činnosť nebola taká bohatá, aby

sme mohli mať voči nemu takéto nároky na schopnosť predvídať možné zneužitie jeho spoločností.
Navyše v období apríla 1997 až marca 1998 sa mal zdržiavať v USA. Teda aktívne nepodnikal so
svojou spoločnosťou, a preto nemožno mať na neho vyššie požiadavky, ako na ostatných svedkov
vystupujúcich v danom konaní vo vzťahu ku ostatným obchodným spoločnostiam. Z uvedených dôvodov
odvolanie prokurátora nepresvedčilo odvolací súd, ktorý toto odvolanie prokurátora ako nedôvodne

zamietol.

Pokiaľ zhrnieme vyššie uvedené úvahy a závery, tak odvolací súd odvolanie prokurátora, obžalovaného
C. D. a obžalovaného E. F. ako nedôvodné zamietol. Odvolanie obž. B. uznal za dôvodné v tom, že
mestský súd nebol celkom dôsledný pri vyhodnocovaní vykonaného dokazovania, na určitých miestach

sa dopustil pochybení pri vyhodnocovaní jednotlivých dôkazov a v niekoľkých prípadoch sa nedôsledne
zaoberal dôkazným stavom a nie celkom dostatočne ho vyhodnotil. Najpodstatnejší nedostatok sa týkal
posúdeniavinyobžalovanéhoB.vovzťahukuskutku1..Pretentoskutokmalmestskýsúdobžalovaného
oslobodiť. Pokiaľ ide námietky obžalovaného týkajúce sa náležitého odôvodnenia jeho viny vo vzťahu
k ďalším skutkom, tieto takisto uznal súd za dôvodné. Z uvedených dôvodov bolo potrebné zrušiť

rozsudok vo výroku o vine vo vzťahu ku obžalovanému B.. Vzhľadom k tomu, že niektoré skutky spáchal
obžalovaný B. v spolupáchateľstve s ďalšími obžalovanými, ako aj s poukazom na formu, akou bol
výrok o vine za jednotlivé skutky vyskladaný v napadanom rozsudku, považoval súd za prehľadnejšie
a zrozumiteľnejšie, aby v jednom rozhodnutí bol vyslovený celý výrok o vine všetkých obžalovaných,aby sa tým predišlo možným pochybnostiam a nedorozumeniam v tom, ktorým rozhodnutím a ako, boli
jednotliví obžalovaní uznaní za vinných. Preto súd zrušil napadnutý rozsudok aj vo vzťahu ku ostatným
obžalovaným, teda aj voči tým, ktorých odvolanie nepovažoval za dôvodné. Zároveň, keďže zrušil

výrok o vine obžalovaného B., musel zrušiť aj výrok o treste, keďže aj ten považoval za neprimerane
prísny, pričom zrušil aj výroky o treste u ostatných obžalovaných, ale to len z dôvodu, aby v jednom
rozhodnutí boli uložené aj tresty jednotlivým obžalovaným, aby sa neatomizovali výroky o trestoch do
viacerých rozhodnutí, čo by mohlo prispieť k ťažšej čitateľnosti rozhodnutí a zneprehľaďniť tak konečné
rozhodnutie súdu.

Po zrušení napadnutého rozsudku súd sa rozhodol nevracať vec súdu prvého stupňa na nové konanie
a rozhodnutie, nakoľko pochybenia, ktoré vytkol mestskému súdu, bolo možné odstrániť vlastnou
procesnou a rozhodovacou činnosťou odvolacieho súdu a zároveň nebolo potrebné opakovať dôkazy,
resp. vykonávať žiadne nové rozsiahlejšie dokazovanie, teda súd nepredpokladal významnejšiu zmenu
skutkového stavu a už vôbec nie takú zmenu, ktorá by išla na ťarchu obžalovaných. Rozhodnúť v merite

veci v konaní pred odvolacím súdom bolo potrebné aj z dôvodu, aby sa vec ďalej nenaťahovala, aby
sa obžalovaným poskytlo čo najrýchlejšie rozhodnutie vo veci samej a nepredlžovala sa už aj tak
neprimeraná dĺžka konania.

Preto súd prikročil k tomu, že vo veci rozhodol sám opierajúc sa o dokazovanie vykonané pred mestským

súdom, z ktorého aj pre krajský súd vyplývajú z jednotlivých dôkazných prostriedkov tieto skutočnosti.

Na hlavnom pojednávaní obžalovaní A. B., C. D., E. F., M. N. po prednese obžaloby využili svoje právo
nevypovedať. K skutkom kladeným obžalovaným za vinu sa vyjadril iba obžalovaný R. E. E. a v závere
pojednávania obžalovaný M. N..

Obžalovaný A. B. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní uviedol, že jednotlivé spoločnosti označené v
skutkoch jemu kladených za vinu nepozná, na ich založenie pokyn nedával a o uplatnení nadmerných
odpočtov dane z pridanej hodnoty nič nevie. Z osôb uvádzaných v skutkoch pozná len M. N., C. D., E.
E. V., A. C. a O. M., nie však v súvislosti s jednotlivými skutkami.

Z výpovedí obžalovaných C. D., M. N., E. F. a R. E. E. zaznamenaných v prípravnom konaní je zrejmé,
že títo využili svoje právo nevypovedať.

Ďalšie dokazovanie na hlavnom pojednávaní spočívalo v tom, že vo vzťahu ku každému žalovanému

skutku boli vypočutí navrhovaní svedkovia a vykonané listinné dôkazy.

Za poškodenú stranu - Finančné riaditeľstvo SR sa na hlavnom pojednávaní k trestnému činu podvodu
vyjadrila poverená zástupkyňa Finančného riaditeľstva SR - E. E. L.. Aj na podklade jej výpovede je
zrejmé, že ku spáchaniu skutkov došlo, a že ich právna kvalifikácia zodpovedá trestnému činu. Ako

svedkyňa vypovedala iba ku skutku uvedenému v bode 12/ obžaloby s tým, že si uplatňovala nárok na
náhraduškodyspôsobenúibavskutkoch11/a12/obžaloby.(Vostatnýchprípadochškodavprípravnom
konaní nebola riadne uplatnená). Odvolala sa na svedecké výpovede svojich kolegov, ktorí boli vypočutí
v prípravnom konaní. Išlo o zamestnancov daňových úradov, ktorí pracovali v pozícii správcov dane,
resp. ktorí vykonávali daňové kontroly v obchodných spoločnostiach, ktoré súviseli s trestnou činnosťou.

Svedok R. H. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní potvrdil, že bol navedený A. D., aby sa stal
konateľom spoločnosti S.O.T. SLOVAKIA, s.r.o. Názov a sídlo firmy vymyslel A. D., s ktorým bol aj
u notára v Košiciach. Pevný ho zaviedol aj do Ľudovej banky v Košiciach, kde zriadili účet a službu
homebanking, v banke podpísal aj plnomocenstvo pre nejakého advokáta v Košiciach, ktorého ani

raz nevidel a nevie uviesť jeho meno. Podľa neho mohol disketu k homebankingu z banky vybrať
len tento advokát. S A. D. bol aj na daňovom úrade, kde za jeho pomoci vypísal nejaké tlačivá a aj
ich podpísal. Podpisy na prílohe živnostenského listu a na žiadosti o koncesiu sú jeho, ale nevie, kto
žiadosť vypísal. Žiadosť o registráciu platcu DPH on vypísal aj podpísal. Žiadosť na daňový úrad zo dňa
29.1.1998 nepodpisoval, pečiatku dal vyhotoviť Pevný. Faktúry a pokladničné doklady nevypisoval ani

nepodpisoval. Nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za spoločnosť nikdy nežiadal a vo firme
nevykonával podnikateľskú činnosť. On poveril Pevného podnikaním vo firme, spísali o tom nejakú
listinu, ktorú on nevie pomenovať, ale overili na nej nejaké podpisy.Svedok O. O. v listoch doručených daňovému úradu dňa 19.5.1999 a 19.7.1999 uvádza, že v spoločnosti
S.O.T.SLOVAKIA,s.r.o.,nepodnikal,bollenpožiadaný,abyfirmuzaložil,anáslednesplnomocnilosobu,
ktorá bude firmu vo všetkých smeroch zastupovať.

Svedkyňa R. S. L. potvrdila, že pozná obžalovaných A. B. a C. D.. Ako účtovníčka vyhotovovala
účtovníctvo pre spoločnosť RSM 4X4 Slovensko, s.r.o. Po čase sa stal konateľom alebo spoločníkom
tejto spoločnosti A. B.. Požiadal ju, aby mu pripravila podklady pre daňovú kontrolu vo vzťahu k
spoločnosti KOMFERR, s.r.o. Košice. A. B. jej doniesol daňové priznanie vypísané strojom, ktoré už

ona nevypisovala. Na základe podkladov, ktoré jej A. B. predložil, vyhotovovala aj faktúry na uplatnenie
nadmerného odpočtu DPH za túto spoločnosť. V prípravnom konaní jej policajti ukazovali jednotlivé
finančné podklady, ku ktorým sa jednotlivo vyjadrovala, na základe akých údajov postupovala. Na bližšie
okolnosti si už nespomínala. Hoci nemala zmluvný vzťah so spoločnosťou KOMFERR, s.r.o. Košice,
chcela A. B. pomôcť v tiesni, ku ktorej sa dostal pred začatím daňovej kontroly. Z uvedených dôvodov
vyhotovila podklady, o ktoré bola požiadaná. Ku konateľovi spoločnosti KOMFERR, s.r.o. Košice sa

vyjadriť nevedela. Na otázku, kto podpisoval písomné podklady, ktoré vyhotovovala, uviedla, že A. B.
si tieto podklady zobral so sebou a doniesol jej ich podpísané. Nespomínala si, či na požiadanie A. B.
vyhotovovala daňové priznania alebo iné podklady aj pre iné spoločnosti.

V rámci odstraňovania rozporov svedkyňa R. S. L. potvrdila, že vyhotovovala faktúry, kde bola

spoločnosť KOMFERR, s.r.o. Košice jednak ako odberateľ a jednak ako dodávateľ, pričom dodávateľské
faktúry vyhotovovala pre spoločnosti SAUERR, s.r.o., SPIROV, s.r.o., CASSOVIA DATEX, s.r.o.,
BESTFIN. Rovnako mala postupovať aj pri vyhotovení príjmových a výdavkových pokladničných
dokladov. Predpokladala, že sa jedná o firmy, ktorých spoločníkom je A. B.. Robila tak ako jej A. B.
prikázal, aby nemal problém na daňovom úrade. Nepredpokladala, že vyhotovuje falošné faktúry. A.

B. chcela pomôcť, považovala ho za autoritu a obávala sa, že by v prípade odmietnutia mohol s ňou
ukončiť zmluvný vzťah v spol. RSM 4X4 Slovensko, s.r.o. Jednalo sa o prácu, na ktorú dlho čakala.
Údaje, ktoré mala v počítači, po vyhotovení písomných podkladov na žiadosť A. B. vymazala. V písacom
stole náhodne objavila pečiatky spoločností SAUERR, s.r.o., SPIROV, s.r.o., CASSOVIA DATEX, s.r.o.
a KOMFERR, s.r.o., ktorými A. B. pred ňou pečiatkoval vyhotovené písomnosti. Ďalej potvrdila, že

vyhotovovala aj podklady pre iné spoločnosti. Rozpory vo svojich výpovediach vysvetľovala odstupom
času od jej predchádzajúceho výsluchu, kde vypovedala pravdu.

Obžalovaný M. N. sa ku skutkom spáchaných s A. B. priznal. Obžalovaného A. B. poznal ešte zo sídliska
Nad jazerom, kde spolu vyrastali a neskôr Oravec často navštevoval obchod so zbraňami, v ktorom

pracoval otec obžalovaného N.. Niekedy v roku 1997-1998 ho B. oslovil s ponukou práce, zakladať
obchodné spoločnosti vrátane celej administratívy s tým spojenej. Ubezpečoval ho, že všetko je legálne.
V tom čase mal 22 rokov a nemal ekonomické vzdelanie. B. mu vysvetlil, aké podklady sú na založenie
obchodnej spoločnosti potrebné, kde má ísť a za kým. Jeho výslovná požiadavka bola, že spoločnosti
mal zakladať tak, aby spadali pod Daňový úrad Košice IV. Názov firiem mal začínať na písmená „S“

alebo „E“, údajne z toho dôvodu, aby pracovníčka daňového úradu sa kvôli tomu nenabehala. Vysvetlil
mu, za akým notárom má ísť v prípade overenia podpisov. Všetky firmy mali byť mesačnými platcami
DPH. Podnikateľské účty týchto spoločností bolo potrebné otvoriť v Ľudovej banke vrátane služby
homebanking. Dovtedy nemal ani len predstavu, čo služba homebanking obsahuje. Zatvorenú obálku s
podkladmi pre homebanking stále odovzdával A. B..

Osoby, ktoré využil na založenie obchodných spoločností, boli jeho známi, ktorých na túto činnosť
nahovoril. S týmito osobami sa už nekontaktuje.

Komunikáciu s daňovým úradom však nikdy nezabezpečoval a nevyhotovoval ani daňové priznania

jednotlivých firiem. Konateľom firiem, ktoré založil, nekázal, aby išli vybrať peniaze alebo uskutočniť
bankový prevod. Bankové operácie boli v rukách A. B., ktorý mal všetky prístupové kódy vrátane kódov
homebankingu, na podklade ktorých mohol s účtami disponovať. M. N. nemal k dispozícii ani pečiatky
firiem, ktoré založil, keďže ich odovzdal po založení firiem A. B. ako aj celú agendu v písomnej forme
vrátane výpisov z Obchodného registra, zmlúv atď.

O tom, že niečo nie je v poriadku, sa dozvedel až v čase, keď konatelia jednotlivých spoločností mu
nosili poštu z daňového úradu, ktorá sa týkala daňových kontrol. V tom čase sa tiež dozvedel, že A. B.
má z tejto činnosti niekoľkomiliónové zisky. Keď sa chcel na tieto skutočnosti B. opýtať, začal sa muvyhýbať a telefóny nedvíhal. Po nejakom čase sa s ním stretol a poštu z daňových úradov mu odovzdal.
B. mu povedal, že to nemá riešiť, ani konatelia týchto firiem, a že on to dá do poriadku. Po čase mu B.
prikázal zohnať všetkých konateľov spoločností, ktoré založil s tým, že ich má zaviezť na notársky úrad

do Prešova. Keď sa začal zaujímať o osobu A. B. zistil, že je v kontakte s C. W., čo bola osoba v tom
čase známa aj v kriminálnom prostredí. Tak si uvedomil, že B. bol zneužitý ako biely kôň, a že ho tak
dostal do jeho protizákonnej činnosti. Začal mať strach o seba aj o svoju rodinu.

Na záver svojej výpovede obžalovaný M. N. spáchanie trestného činu úprimne oľutoval. Zvýraznil, že

v tom čase mal 22 rokov. B. dôveroval, lebo ho poznal ako kamaráta. Z tejto činnosti nemal žiaden
prospech. K účtom spoločností, ktoré založil, nemal prístup. Na založenie spoločnosti mu A. B. dal
5.000,- alebo 10.000,- Sk, ktoré použil najmä na úhradu nákladov spojených so založením obchodných
spoločností - na súdne poplatky, benzín, odmenu notárov a podobne.

Počas celého trestného stíhania boli na neho vyvíjané rôzne tlaky, a to aj počas konania na súde. Preto

má stále obavu o svoju rodinu a deti a následne je nútený využiť svoje právo ďalej nevypovedať a
odmietol odpovedať na položené otázky. Na hlavné pojednávanie sa však dostavil sám a vypovedal
dobrovoľne.

Trestná činnosť obžalovaného M. N. je preukázaná aj výpoveďami svedkov O. Q., O. M., O. U., R. H.,

O. P., E. L. a O. I., ktorí potvrdili, že na založenie spoločností ich naviedol práve on. Účasť obžalovaného
M. N. na spáchaní skutkov potvrdila aj svedkyňa Y. K..

Zo zápisnice o výsluchu svedka O. Q. vyplýva, že konateľom spoločnosti KOMFERR, s.r.o. sa stal po
tom, čo mu to navrhli jeho známy O. H. s M. P., za čo mal dostávať podiel na zisku okolo 10.000,- Sk

mesačne. Pri založení firmy u notárky bol okrem neho aj O. H., M. P. a M. N., ktorý notárke predložil
nejaké doklady, ktoré on pred pracovníčkou notárskeho úradu podpísal. Poplatky platil M. N.. Niekedy
koncom mája a začiatkom júna 1998 s O. H. a M. N. išli na súd, kde prevzal výpis z Obchodného registra
spoločnosti KOMFERR, s.r.o. Dňa 12.6.1998 išli na Daňový úrad Košice I, kde ich čakal M. N. aj s
nejakou ženou, ktorá sa predstavila ako Y.. Y. (K.) mu vypísala nejaké tlačivá, ktoré on potom podal

do kancelárie na daňovom úrade. Išlo o daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty, rovnaké tlačivá
vypísala aj pre O. I.. Y. a O. H. s ním boli aj v Ľudovej banke v Košiciach, kde založil pre spoločnosť
účet, kartičku k účtu odovzdal Y.. Tiež založil homebanking. Potom boli spolu s Y. vyzdvihnúť tri kľúče,
počítačovú disketu a číslo kódu od schránky. Všetky potrebné náležitosti odovzdával buď Y. alebo M.
N.. Dňa 14.10.1998 za ním prišli H. S. P., povedali mu, že opäť treba niečo podpísať u notára. Na druhý

deň tak podpísal splnomocnenie na výkon obchodnej činnosti v spoločnosti KOMFERR, s.r.o. pre R.
E. U., ktorého nikdy nevidel. Kapci mu potom predstavil C. D., s ktorým mala spoločnosť obchodovať,
preto zmenil dispozičné právo, aby s účtom mohol disponovať aj C. D. samostatne. V spoločnosti nikdy
nepodnikal, nevyvíjal žiadnu obchodnú činnosť, nevystavoval a nepodpisoval faktúry ani pokladničné
doklady, rovnako nevypisoval ani nepodpisoval za firmu daňové priznania. Poštu z daňového úradu

odovzdával O. H..

Svedok O. H. v prípravnom konaní uviedol, že na podnet M. P. za províziu ponúkol O. Q. založenie firmy
(KOMFERR, s.r.o.). Následne aj s M. N. podnikali kroky potrebné k založeniu firmy. Keď boli vybavovať
výpis z Obchodného registra, pred budovou súdu videl ešte aj I. I.. (Zápisnice o výpovedi uvedených

svedkov boli na hlavnom pojednávaní prečítané, keďže ich pobyt bol neznámy a ich účasť nebolo možné
zabezpečiť).

Vo vzťahu k spoločnosti KOMFERR, s.r.o. a obžalovanému A. B. bol vypočutý aj svedok R. E. U..
Prostredníctvom známeho T. V. sa dostal k A. B., ktorý ho splnomocnil, aby za spoločnosť KOMFERR,

s.r.o. mohol konať. V inkriminovanom období totiž hľadal firmu, na ktorú by mohol vyfakturovať práce,
ktoré vykonal pre spoločnosť White lady, s.r.o. Levoča. A. B. mu následne odovzdal firemné razítko
a plnú moc s tým, že za túto firmu môže vystavovať faktúry. Predmetom podnikania R. E. U. bolo
vyhľadávanie zákazníkov v prospech spoločnosti White lady, s.r.o. Levoča a zabezpečovať odbyt jej
výrobkov. V mene spoločnosti KOMFERR, s.r.o. vystavil faktúru, ktorú mu White lady, s.r.o. Levoča

preplatila. Vyfakturované peniaze, faktúry, príjmové a výdavkové doklady odovzdal A. B.. Ponechal si
iba svoj podiel. Za to mu A. B. vyplatil odmenu, a to jednorázovo vo výške asi 1.500.000,- Sk. Po
predložení súvisiacich listinných dôkazov svedok R. E. U. potvrdil, že faktúru vystavenú spoločnosťou
KOMFERR, s.r.o. Košice u odberateľa Liehofruct White lady, s.r.o. Levoča za služby na základe zmluvyo sprostredkovaní na sumu 14.760.000,- Sk vyhotovil aj podpísal on. On podpisoval za spoločnosť
KOMFERR s.r.o. aj príjmové pokladničné doklady. Od spoločnosti Liehofruct White lady, s.r.o. Levoča
prevzal iba jednu sumu a to 3.960.000,- Sk. Pre ostatné peniaze mal ísť osobne A. B.. Svedok R. E.

U. tak robil preto, lebo si myslel, že konateľom spoločnosti KOMFERR, s.r.o. je A. B.. Až v priebehu
vyšetrovania na polícii zistil, že to nezodpovedalo skutočnosti. On ho však za konateľa spoločnosti
KOMFERR, s.r.o. považoval. Asi druhý alebo tretí deň po jeho výsluchu na polícii mu A. B. vytýkal, že
niečo na neho nabonzoval.

Svedok O. M. potvrdil, že ho na založenie spoločnosti STINOL, s.r.o. naviedol obžalovaný M. N.. S
pomocou M. N. a na podklade jeho inštrukcií sa zúčastnil podpisu potrebných dokumentov na daňovom
úrade ako aj na obchodnom registri. Usmerňoval ho pri zriadení účtu v banke. M. N. od neho prevzal
všetky doklady týkajúce sa spoločnosti, jej účtu a doklady s prístupovými právami a heslami k bankovej
službe „homebanking“. Založením spoločnosti jeho pôsobenie v tejto spoločnosti skončilo. Žiadnu
podnikateľskú činnosť však nevykonával. Po určitej dobe od založenia firmy mu zavolali nejakí neznámi

ľudia a navrhli mu, aby na nich prepísal firmu, čo on akceptoval, išiel k nejakému notárovi do Prešova,
kde podpísal listinu o prevode spoločnosti na muža, ktorého vôbec nepoznal. Chcel už mať s tým pokoj,
preto s prevodom súhlasil.

K okolnostiam založenia spoločnosti SOREALL, s.r.o. vypovedal svedok O. U.. Potvrdil, že so založením

tejto spoločnosti mu pomáhal M. N., s ktorým sa už predtým kamarátil. Písomnosti potrebné na daňový
úrad, Obchodný register ako aj založenie účtu zabezpečoval on. Podklady potrebné na prevádzkovanie
tejto služby prevzal M. N.. Názov a sídlo spoločnosti určil M. N. s tým, že jej sídlo bolo na Ladožskej
10, kde M. N. býval.

Spoločnosť sa mala zaoberať stavebnou a obchodnou činnosťou, reálne však taká činnosť vykonávaná
nebola. Keď sa na polícii dozvedel, že boli vystavované nejaké faktúry, žiadal M. N., aby mu doklady
týkajúce sa tejto spoločnosti vrátil. Doposiaľ k tomu nedošlo. Zásielky z daňového úradu svedok O. U.
neotváral, odovzdal ich M. N.. Za túto činnosť však žiadne peniaze nedostal.

Svedok O. U. potvrdil, že daňové priznanie za túto spoločnosť nepodával ani nepodpisoval. Dozvedel
sa to až v priebehu vyšetrovania. Kto predkladal príslušné účtovné doklady, k tomu sa vyjadriť nevedel.
M. N. mu oznámil, že všetko zariadi účtovníčka. Následne bol na daňovom úrade až s orgánmi činnými
v trestnom konaní za účelom konfrontácie s úradníčkou daňového úradu, ktorá mala byť účastná na
daňovej kontrole. Obžalovaných A. B., C. D., R. E. E. svedok pred začatím vyšetrovania nepoznal.

Svedok R. H. na hlavnom pojednávaní uviedol, že z obžalovaných pozná iba M. N., ktorý ho presvedčil
či nahovoril na založenie spoločnosti SPIROV, s.r.o. Všetky potrebné doklady na založenie spoločnosti
zariadil M. N.. Za týmto účelom s ním bol raz na ulici Krivej na nejakom úrade a v banke, kde bol zriadený
podnikateľský účet. K službe homebanking a k účtom tejto spoločnosti svedok R. H. prístup nemal.

Žiadne platby nerealizoval, nikdy peniaze z účtu spoločnosti nevyberal. Žiadna korešpondencia mu v
súvislosti so spoločnosťou SPIROV s.r.o. doručovaná nebola.

Za zriadenie tejto spoločnosti mal dostávať odmenu 10.000,- Sk mesačne, ktoré mu M. N. vyplatil
dvakrát. On žiadnu podnikateľskú činnosť v spoločnosti SPIROV, s.r.o. nevykonával. Faktúry, zmluvy

ani daňové priznania ani nevyhotovoval. Neskôr mu M. N. povedal, že táto firma nejako nejde. Požiadal
ho, aby išli k notárovi do Prešova, kde bola firma prepísaná na inú osobu. Osobu, na ktorú bola firma
prepísaná, nepoznal. Aj pri tomto prepise bol prítomný M. N..

Svedok O. P. potvrdil, že obžalovaný M. N. mu navrhol založenie spoločnosti SETERIA, s.r.o. Firma

sa mala zaoberať kúpou a predajom s tým, že on nebude musieť vykonávať žiadnu činnosť, iba bude
poberaťprovízie.VšetkypodkladyvyhotovilM.N..Zaúčelomzaloženiafirmynavštívilibanku,kdezriadili
účet a podpísal zmluvu o založení homebankingu. Prístup k peniazom na účtoch ani k účtom nemal,
keďže všetky podklady potrebné na spravovanie účtu a prístup k peniazom na účte mal M. N.. O. P.
v tejto firme nevyvíjal žiadnu podnikateľskú činnosť. Daňové priznania nevyhotovoval, nepodával ani

nepodpisoval. O konaní daňovej kontroly oboznámil M. N.. Na daňovom úrade zistil, že firma má veľké
daňové nedoplatky. M. N. mu povedal, že to nejako vyrieši.V prípravnom konaní svedok potvrdil, že od M. N. sa mal dozvedieť, že nejaké obchody vo firme
SETERIA, s.r.o. prebehli, že boli zasielané peniaze z firmy na firmu, a že za tým stojí A. B., čo svedok
potvrdil aj na hlavnom pojednávaní v rámci odstraňovania rozporov vo výpovediach.

Ohľadom založenia obchodnej spoločnosti SAUERR, s.r.o. bol vypočutý svedok E. L.. Z obžalovaných
osôb poznal iba M. N., ktorý mu navrhol, že by mohol podnikať. Tak došlo k založeniu spoločnosti
SAUERR, s.r.o. Všetky podklady zabezpečil M. N.. Za týmto účelom boli u nejakého právnika na ulici H.
a následne aj v banke, kde došlo k založeniu účtu. Od M. N. mu bola sľúbená nejaká prémia za to, že

založí spoločnosť SAUERR, s.r.o. Keďže žiadna prémia mu nechodila, išiel do banky, kde po predložení
občianskeho preukazu si z účtu spoločnosti vybral nejakú finančnú čiastku, lebo M. N. mu žiadnu prémiu
nedal. K zrušeniu firmy došlo tak, že M. N. ho odviezol do Prešova, kde navštívili nejakú kanceláriu, v
ktorej podpísal nejaké písomnosti s tým, že spoločnosť SAUERR, s.r.o. bola zrušená alebo prevedená
na inú osobu. On túto listinu nečítal.

V spoločnosti SAUERR, s.r.o. žiadnu podnikateľskú činnosť nevykonával. Žiadne obchodné zmluvy
za túto spoločnosť nepodpisoval a nevyhotovoval ani faktúry. V súvislosti so spoločnosťou SAUERR,
s.r.o. nevyhotovoval a nepodpisoval ani daňové priznania. Pri výsluchu na polícii mu boli predložené
písomnosti, na ktorých mal byť jeho podpis. Nejednalo sa však o jeho podpis, čo potvrdilo aj znalecké
skúmanie. Doklady vyhotovené po založení účtu v banke prevzal M. N..

Svedok O. I. na hlavnom pojednávaní uviedol, že ho s A. B. a M. N. zoznámil jeho brat - I. I., ktorý mu
navrhol založenie spoločnosti SINTOF, s.r.o. Za tým účelom bol u notára, na súde, na daňovom úrade
aj v banke. Všade tam ho doprevádzali dvaja muži, jeho činnosť pri založení firmy spočívala v tom, že
chodil tam, kde ho títo vozili, podpisoval a prebral papiere, ktoré mu dali. Papiere o založenom účte

odovzdal svojmu bratovi, žiadne výbery ani vklady na tomto účte nerobil. Podobne boli aj na daňovom
úrade, kde bol aj M. N.. Papiere, ktoré tam podpísal, odovzdal osobne N.. Zásielky pre spoločnosť
SINTOF, s.r.o. alebo z daňového úradu odovzdával N.. Žiadnu podnikateľskú činnosť v tejto spoločnosti
nevykonával. Na otázku, či mal I. I. dosah na riadenie spoločnosti SINTOF, s.r.o. sa svedok O. I. vyjadril
v tom význame, že hlavné osoby boli M. N. a A. B.. Svedok O. I. potvrdil, že daňové priznania za

túto spoločnosť nevyhotovoval ani nepodpisoval. Sľúbenú odmenu za založenie spoločnosti nedostal.
Obžalovaných C. D., E. F. a R. E. E. svedok O. I. nepoznal.

V prípravnom konaní O. I. vypovedal v tom význame, že založenie spoločnosti mu navrhol M. N. a za tým
účelom boli u notára, na súde, na daňovom úrade aj v banke. Všetky podklady pripravoval M. N., ktoré

on na tých úradoch podpísal a N. ich odovzdal. Tiež tvrdil, že na daňovom úrade bola s nimi aj jedna
žena, ktorá vypísala nejaké doklady, ktoré mu dala podpísať. Zmluvu a disketu k službe homebanking
neodovzdal bratovi, ale M. N.. Rozpory vo výpovediach svedok I. vysvetlil tvrdením, že vypovedal tak,
ako mu prikázal jeho brat, lebo mal obavy z O. W., ktorý v tom čase ešte žil. Napokon však pravdivosť
výpovede z prípravného konania v podstate potvrdil.

Svedkyňa Y. K. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní potvrdila, že A. B. a M. N. boli kamaráti
jej nevlastného brata O. M.. Na požiadanie M. N. vypísala registráciu na daňový úrad za spoločnosť
SINTOF, s.r.o., SPIROV, s.r.o., SAUERR, s.r.o., a SETERIA, s.r.o. Boli to zelené tlačivá z daňového
úradu. Za to ju M. N. odniesol domov, dal jej odmenu 2.000,- až 3.000,- Sk.

Daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za tieto spoločnosti nevypisovala. Doklady ďalších firiem
nevypisovala. Vypísané doklady boli zaniesť na Daňových úradoch Košice I a Košice IV. Hovorilo sa,
že B. S. N. robia spolu a že ide o veľké peniaze. Brat jej tiež hovoril, že má založenú nejakú firmu, ale
v skutočnosti tam nepodniká, mal jej povedať aj to, že N. má od jeho firemného účtu nejaké CD, cez

ktoré robí prevody na účte bez toho, aby musel byť v banke prítomný. Potvrdila, že sa s O. I. stretla
na daňovom úrade Košice I, kde zaniesli pred tým vypísané tlačivá. Poprela však, aby v spoločnosti
SETERIA, s.r.o., pôsobila ako ekonómka a aby sa s konateľom spoločnosti O. P. zúčastnila daňovej
kontroly, pretože ekonomiku neovláda. Tiež tvrdila, že s vypísaním uvedených dokladov nemal A. B.
nič spoločné.

Na hlavnom pojednávaní však vypovedala iba to, že na žiadosť M. N. vyplňovala tlačivá z daňového
úradu u seba doma. K podnikateľskej činnosti brata O. M. sa vyjadriť nevedela. V rámci odstraňovania
rozporov v jej výpovediach vysvetlila, že vzhľadom na odstup času si už na všetky okolnosti nepamätá,potvrdila však, že jej výpoveď v prípravnom konaní zodpovedá reálnym skutočnostiam, pretože si ich
lepšie pamätala.

Vo vzťahu k skutkom uvedených v bode 8/, 9/ výroku rozsudku bola prečítaná zápisnica zo dňa
13.12.2005 o výpovedi svedka O. O. - konateľa spoločnosti SLOV PALL, s.r.o. O. O. vypovedal, že nič
nevie o tom, že by bol konateľom alebo spoločníkom spoločnosti SLOV PALL, s.r.o. Utrpel úraz hlavy,
odvtedy si prakticky nič nepamätá. Vyjadreniu svedka svedčí správa o jeho psychologickom vyšetrení
vypracovaná D. O. W., ktorá potvrdzuje ťažkú poruchu deklaratívnej a pracovnej pamäti u O. O..

K osobe svedka O. O. sa vyjadrovali aj pracovníčky Daňového úradu Košice IV - R. Z. H., B. W., R. O.
W., ktoré vo svojich výpovediach potvrdili, že pri vykonávaní daňových kontrol im O. O. žiadne podklady
nepredložil s odôvodnením, že žiadnu podnikateľskú činnosť nevykonával.

Obžalovaný N., vo svojej výpovedi uviedol, že C. D. mu predstavil obžalovaný B. s tým, že je to jeho

človek, Obžalovaný D. zoznámil N. s I.. Podľa pokynov obž. D. O. N. dokončiť založenie spoločnosti
pre svedka I.. N. ďalej potvrdil, že založenie spoločnosti KOMFERR mal organizovať D., postupovalo
sa podľa pokynov D. s tým, že podklady o týchto spoločnostiach boli odovzdané B., čo mu osobne D.
potvrdil.

Svedok A. C. sa vyjadril, že dostal ponuku od C. D. na založenie obchodnej spoločnosti SANETA, s.r.o..
Dovtedy s podnikaním nemal žiadne skúsenosti. C. D. ho inštruoval ako má postupovať pri založení
spoločnosti u notára, na Obchodnom registri, na daňovom úrade a v banke, kde bolo potrebné založiť
účet. Pred bankou na ulici H. I. H. za účelom založenia účtu a zriadenia internet bankingu ho čakal
C. D. so svojím priateľom, na meno ktorého si nespomínal. Jednalo sa o osobu, ktorá mala s touto

firmou obchodovať. Internet banking sa mal zriadiť kvôli tomu, aby bolo zrejmé, ako obchody prebiehajú.
Doklady od internet bankingu nechal v banke, kde ostal C. D. aj so svojím kamarátom. Ako konateľ
spoločnosti SANETA, s.r.o. žiadnu činnosť nevykonával. Písomnosti týkajúce sa spoločnosti SANETA,
s.r.o. odovzdával C. D.. Za spoločnosť SANETA, s.r.o. daňové priznania nevyhotovoval, daňových
konaní sa nezúčastňoval.

Asi po roku až dvoch sa dozvedel, že firma nefunguje, preto ju bol prepísať na notárskom úrade v
Prešove. C. D. mu telefonicky oznámil adresu notárskeho úradu, na ktorý mal ísť prepísať obchodný
podiel s tým, že aj záujemcu zohnal C. D.. Záujemcu o prevod obchodného podielu mu predstavil notár.
Z obžalovaných poznal svedok A. C. A. B., M. N., keďže vyrastali na jednom sídlisku. Obžalovaného

E. F. nepoznal.

Svedok A. C. v prípravnom konaní uviedol, že po príchode do Prešova u notára bol prítomný aj C. D.,
A. B. s inými osobami, ktoré nepoznal a že u toho notára sa uskutočnil prepis firmy na O. T.. Rozpory
vo výpovediach vysvetlil svedok A. C. tvrdením, že si na odstup času už nespomína, či sa toho úkonu

zúčastnil aj C. D. a A. B.. Pamätal si, že tam nejakí ľudia boli.

K okolnostiam založenia spoločnosti CASSOVIA DATEX, s.r.o. pred súdom vypovedal svedok A. D.. V
súvislosti so založením tejto spoločnosti ho oslovil C. D. s tým, že či si nechce zarobiť nejaké peniaze.
Bol podpísať nejaké papiere u notára, kde už bolo všetko prichystané. V súvislosti s touto spoločnosťou

žiadnu podnikateľskú činnosť nevyvíjal. Za túto činnosť mu C. D. vyplatil odmenu 30.000,- Sk. K jej
vyplateniu došlo tak, že boli spolu v banke vybrať asi 800.000,- Sk, z ktorých mu potom C. D. spomínanú
odmenu vyplatil. K okolnostiam založenia firemného účtu uviedol, že s C. D. bol v banke, kde podpísal
príslušné podklady. Všetky papiere týkajúce sa založenia účtu zobral C. D.. Výrobu pečiatky spoločnosti
zabezpečil spolu s C. D.. Pečiatku mal k dispozícii on, avšak keď ju C. D. potreboval, tak mu ju poskytol.

O fungovaní tejto spoločnosti nemal žiadnu predstavu. Mal iba informácie od C. D., ktorému veril. Boli
vtedydobríkamaráti.Akprišlanejakápošta,tútoodovzdávalC.D..Jednalosaofiremnúkorešpondenciu
z banky a daňového úradu. Tieto obálky však neotváral.

Za túto spoločnosť daňové priznania svedok A. D. nepodával, ani sa nevedel vyjadriť, kto tak robil. Svoju

činnosť v spoločnosti CASSOVIA DATEX, s.r.o. ukončil tiež na podnet C. D.. Raz mu zavolal a dohodli
si stretnutie. Následne piati išli autom do Prešova, kde navštívili nejakého notára, u ktorého sa firma
predala. Od predaja firmy sa nestretávali. Videl ho ešte v priebehu vyšetrovania 2-3 krát na polícii s tým,že naposledy sa s ním mal stretnúť v Žiline na konfrontácii, ktorá sa nekonala. K osobám A. B. a M. N.
sa vyjadriť nevedel, ich mená sa dozvedel iba v súvislosti s prebiehajúcim vyšetrovaním.

V prípravnom konaní svedok podrobnejšie vypovedal aj o návšteve daňového úradu, o zriadení služby
homebanking, ako aj o ďalšom výbere peňazí z firemného účtu (317.000,- Sk), za čo dostal 10.000,-
Sk, pri ktorých bol účastný aj C. D.. Svedok A. D. odstránil rozpory vo výpovediach tým, že si na všetky
okolnosti vzhľadom na odstup času nepamätal, potvrdil však pravdivosť svojej výpovede z prípravného
konania.

Svedkyňa O. H., M. S. na hlavnom pojednávaní vypovedala narozdiel od prípravného konania v tom,
že založenie firmy (pozn.: UNICO, s.r.o.) na jej meno jej navrhol P. V., za založenie firmy mala dostať
50.000,- Sk. P. V. jej telefonoval z nemocnice, že za ňou príde nejaký muž, ktorého potom identifikovala
na polícii ešte v roku 2005 ako C. D.. Po nejakom čase sa s ním stretla, v aute podpísala papiere, ktoré
si ten muž ponechal. Následne boli spolu v banke, aby na firmu otvorila účet. Do ruky jej dal formulár,

ktorý predložila pracovníčke banky. Tá jej doniesla nejaké doklady spolu s CD nosičom, ktoré odovzdala
spomínanému mužovi v aute. Žiadne finančné operácie na tomto účte nerobila, v banke bola iba jediný
raz a to v súvislosti so založením účtu. O pár dní na to s ním bola na daňovom úrade. Pracovníčkam
daňového úradu vysvetlil, že ona je mladá a neskúsená, a preto ohľadom založenia firmy a konania
na daňovom úrade, že bude rozprávať v jej mene. Potom ju odviezol domov. Papiere týkajúce sa firmy

odovzdal na daňovom úrade. Asi o 4 mesiace sa stretla s P. V., ktorému povedala mu, aby zrušil firmu,
ktorá bola na jej meno založená. Keďže jej aj naďalej chodila firemná pošta, mužovi, s ktorým bola firmu
založiť telefonovala, že už nechce vyberať poštu. Preto v apríli 1999 odišla do Grécka ku kamarátke, v
januári 2000 odišla do Nemecka, kde žije doposiaľ. Keďže žila s P. V. a zaplietla sa aj do spomínanej
firmy, mala strach. Zároveň nevedela, akým spôsobom má túto firmu zrušiť, kam ísť. V spomínanej firme

žiadnu podnikateľskú činnosť nevykonávala.

Na hlavnom pojednávaní boli svedkyni O. H. (Antalovej) predložené písomnosti súvisiace s návrhom
na založenie spoločnosti UNICO, s.r.o., Zmluva o poskytnutí bankovej služby, Zmluva o bežnom účte a
podpisový vzor. Na týchto dokumentoch potvrdila pravosť svojich podpisov. Na predložených daňových

priznaniach označila podpisy pri jej mene za falšované.

Svedkyňa O. V. taktiež potvrdila účasť obžalovaného C. D. v súvislosti so založením spoločnosti
AKONN, s.r.o. V roku 1998 chcela podnikať, dovážať potravinové výrobky z Talianska. Jej známy - C.
D. jej ponúkol pomoc, keďže so zakladaním spoločnosti nemala skúsenosti. Bol s ňou na úrade, kde

dostala IČO a čakal ju pred bankou, kde vybavovala podnikateľský účet. Pred tým jej povedal, kde má
ísť a čo má robiť. Zariadila si aj službu homebanking, na podklade ktorej bolo možné vykonávať z domu
finančné operácie. Kód a všetky písomnosti k tomu súvisiace odovzdala C. D.. S účtom spoločnosti
AKONN, s.r.o. svedkyňa O. V. však nedisponovala. Všetky podklady potrebné na disponovanie s účtom
odovzdala C. D., vybrala si iba svoj vklad 1.000,- Sk, ktoré boli potrebné na založenie bankového účtu pri

založení spoločnosti. Po založení spoločnosti všetky doklady s tým súvisiace odovzdala C. D.. Následne
odišla do Talianska na 2 a pol až tri mesiace. Predpokladala, že kým sama začne podnikať, firma bude
nečinná a že sa bude podávať nulové daňové priznanie. Sama vypísala a podpísala iba prvé daňové
priznanie, keďže firma žiadnu podnikateľskú činnosť nevyvíjala. Ďalšie daňové priznania nevyplňovala
ani nepodpisovala. Po čase sa dozvedela, že firma podniká bez jej vedomia a dovolenia, že podáva aj

daňové priznania, v ktorých si uplatňuje DPH. Keď to C. D. vytkla, naliehal na ňu, že to nemá nikomu
povedať.

Z daňového úradu jej chodili listy, v ktorých bola požiadaná o predloženie dokladov v súvislosti
s uplatňovaním DPH. Oznámila to C. D., ktorý ju ubezpečoval a upokojoval, že sa nič nedeje.

Po predvedení na daňový úrad policajnou hliadkou jej boli predložené daňové priznania, v ktorých
spoločnosť AKONN, s.r.o. žiadala o odpočet DPH, ktoré O. V. nevyplňovala. Keď to oznámila C. D.,
ubezpečoval ju, že sa nič závažné nedeje, zároveň ju požiadal, aby na daňovom úrade ani na polícii nič
nehovorila. V podstate ju nastrašil, preto sa správala tak, ako to po nej C. D. vyžadoval. Vtedy mala 18
rokov, bola vystrašená, keďže žiadne skúsenosti nemala, preto to nebola hlásiť na políciu.

Následne spoločnosť AKONN, s.r.o. C. D. previedol nejakému záujemcovi zo Žiliny. Za tým účelom bol s
ňou osobne u notára. Zmluva o prevode už bola novým majiteľom podpísaná. Ona túto osobu nevidela,iba podpísala zmluvu. O tom, prečo bol jej firmu predať a o tom, kto za ňu podával daňové priznania sa
C. D. so svedkyňou nechcel baviť. Tým jej pôsobenie v spoločnosti AKONN, s.r.o. skončilo.

Svedkyňa O. V. sa vyjadrila aj k dokladom súvisiacich so spoločnosťou AKONN s.r.o., kde sa vyjadrila
k pravosti svojich podpisov na týchto dokladoch a označila aj falšované podpisy, najmä na daňových
priznaniach a faktúrach.

Vo vzťahu ku obžalovanému E. F. boli vypočutí nasledujúci svedkovia.

Ku okolnostiam založenia spoločností WEBNET, s.r.o., BORIMEX, s.r.o. a BUVEL, s.r.o., bola vypočutá
svedkyňa S. W.. Z obžalovaných pozná E. F., s ktorým sa zoznámila prostredníctvom jej nebohého druha
O. D.. A. B. pozná od detstva, boli susedia a ich rodičia sa navštevovali. R. E. E. nepozná vôbec.

Svedkyňa S. W. potvrdila, že založenie spomínaných spoločností inicioval E. F.. Všetky potrebné

podkladybolivyhotovenéuadvokátaJUDr.JurajaBiroša.Osobneibapodpisovalajednotlivépísomnosti,
ktoré jej boli predložené. Všetky potrebné náležitosti týkajúce sa založenia týchto spoločností zariaďoval
JUDr. Juraj Biroš. V spoločnostiach WEBNET, s.r.o., BORIMEX, s.r.o. a BUVEL, s.r.o. žiadnu
podnikateľskú činnosť nevykonávala. Z týchto spoločností nemala žiaden príjem, keď bolo potrebné
niečo podpísať, tak to urobila, tak isto aj jej nebohý druh O. D.. Nepamätala si už, kto zabezpečoval

kontakt s daňovým úradom a Obchodným registrom. Pamätala si však, že niečo podpisovala v banke.
Za E. E. V. chodili vtedy, keď ich tam poslal E. F..

Svedkyňa S. W. ani jej nebohý druh O. D. žiadne finančné prevody cez homebanking alebo internet
banking vo vzťahu k účtom spoločností BUVEL, s.r.o., BORIMEX, s.r.o. a WEBNET, s.r.o. nikdy nerobili.

Ďalej svedkyňa S. W. uviedla, že k prevodu spol. WEBNET, s.r.o. Košice z R. E. E. a R. O. D. na jej
osobu došlo u JUDr. Juraja Biroša, u ktorého podpísala príslušné dokumenty. S osobami R. E. E. a R. O.
D. sa pri prevode obchodného podielu nestretla. Na otázku, z akého dôvodu prevzala obchodný podiel
spoločnosti WEBNET, resp. spoločnosti BORIMEX, s.r.o. sa vyjadriť nevedela.

Po predložení listinných dôkazov týkajúcich sa jej osoby svedkyňa S. W. uviedla, že daňové priznania
k DPH vo vzťahu k spoločnosti BORIMEX, s.r.o. za mesiac apríl, máj 1998 nepodpisovala ani
nevyhotovovala. Podpisovala daňové priznania za mesiac jún až december 1998, avšak ich sama
nevypisovala.DaňovépriznaniavovzťahukspoločnostiWEBNET,s.r.o.svedkyňaS.W.nevyhotovovala

ani nepodpisovala. Napokon dosvedčila, že daňové priznania vo vzťahu k spoločnosti BUVEL, s.r.o.
mohol podpísať O. D.. Objasnila, že vždy keď bolo niečo podobné potrebné podpísať, chodili do
advokátskej kancelárie k JUDr. Jurajovi Birošovi. Ak bolo potrebné podpísať daňové priznania,
telefonoval im buď E. E. V. alebo E. F.. Podpisované dokumenty nečítala, lebo sa týmto veciam
nerozumie. Svedkyňa S. W. potvrdila pravosť svojich podpisov aj na zmluvách o zriadení účtu a o

poskytnutí bankovej služby internet banking. Zdôraznila, že doklady od účtov a od internet bankingu
odovzdali JUDr. Jurajovi Birošovi, pretože ona ani O. D. s týmito vecami robiť nevedeli. Daňové
priznania vo vzťahu k spoločnosti WEBNET, s.r.o. z č.l. 3749-3751 nevyhotovovala ani nepodpisovala.
Podnikateľskú činnosť v spoločnostiach WEBNET, s.r.o., BORIMEX, s.r.o. a BUVEL, s.r.o. svedkyňa
S. W. ani O. D. nevykonávali a ona sa o tom s E. F. ani nebavila. Na ďalšie otázky odmietla odpovedať s

odôvodnením, že by si mohla spôsobiť trestné stíhanie, keďže za túto činnosť bola v minulosti obvinená.

Z obsahu zápisnice o výpovedi svedka C. H. vyplýva, že T. L. mu navrhol, aby sa stal konateľom
spoločnosti ROMERO, s.r.o. Firmu mal najprv zabehnúť E. F., ktorého on vtedy ešte nepoznal. Za to
mal dostávať províziu vo výške 10.000,- Sk mesačne. S E. F. sa prvýkrát stretol u advokáta JUDr. Juraja

Biroša. Predstavil mu ho tam T. L.. E. F. mu takisto povedal, že firmu najprv bude riadiť sám, a až potom si
ju on prevezme. E. E. V. vtedy podpísal plnú moc. On si potom už bol len pre hotovú firmu na Obchodnom
registri a následne všetky doklady zaniesol naspäť do advokátskej kancelárie. S E. F. išli do A. V., kde
zriadil pre spoločnosť účet a homebanking. Po vykonaní týchto úkonov odovzdal všetky doklady z banky
vrátane disku s kódom k homebankingu T. L., ktorý ich mal dať E. F., lebo on chodil s ním robiť výbery

do banky. Keď sa C. H. pýtal E. F. na čo je homebanking, povedal mu, aby sa nestaral. Nejaké daňové
priznanie mu raz E. F. doniesol do nemocnice, on ho podpísal, avšak nevypisoval. Asi za tri mesiace
od odovzdania dokladov v kancelárii JUDr. Biroša mu zavolal L., že treba ísť vybrať peniaze do banky.
L. mu dal kartičku od účtu, z ktorého vybral asi 300.000,- alebo 500.000,- Sk. L. ho čakal pred bankouna parkovisku pred kinom Úsmev v čiernom džípe aj s E. F.. Celú vybratú sumu odovzdal L., ktorý s
peniazmi išiel k F.. Pri prvom výbere mu T. L. povedal, že peniaze sú pre E. F.. Asi o tri dni sa to isté
zopakovalo. T. L. mu vyplatil len dvakrát po 10.000,- Sk, nedával mu peniaze tak, ako mu sľúbil.

Svedok C. H. potvrdil, že vo firme nevykonával žiadnu činnosť, nepodnikal, ani nikoho na podnikanie
nesplnomocnil a nevykonal žiadne kroky smerujúce k prevzatiu piatich obchodných spoločností pod
spoločnosť ROMERO, s.r.o. O tomto sa dozvedel až na daňovom úrade, kam sa dostavil na základe
predvolania. Žiadne daňové priznania za mesiace júl až december 1998 nepodpisoval ani nevypisoval.

Potvrdil, že podpis na žiadosti o daňovú registráciu patrí jemu. Po predložení dokladov o výbere z účtu
pripustil, že vykonal tri výbery z firemného účtu. Keď sa pýtal T. L., čo bude s firmou, L. mu povedal, že
firma sa zruší. Zároveň ho informoval o stretnutí, ku ktorému došlo v bare oproti kancelárii JUDr. Biroša.
Na tomto stretnutí bolo asi päť ľudí, z ktorých poznal iba O. D.. JUDr. Biroš na stretnutí len pár vetami
povedal, že všetko je v poriadku a potom odišiel. Následne ho T. L. informoval, že firma bola prevedená
na niekoho z Prešova.

Vo vzťahu k spoločnosti TOPAKO, s.r.o. bola vypočutá svedkyňa O. H., ktorá uviedla, že v
inkriminovanom čase žila so F. X., (predávali spolu na trhoch), ktorý mal švagrinú W. X.. Tá ju oslovila
s požiadavkou, či by na seba nevzala firmu, ktorá sa zaoberá počítačmi s tým, že za to bude dostávať
nejakú odmenu a že to bude len na nejaké štyri mesiace. V súvislosti so založením tejto spoločnosti

bola podpísať nejaké papiere na notárskom úrade asi na ulici H. alebo niekde v jej blízkosti. Po podpise
potrebných písomností sa so Silviou stretla asi 6-krát. Raz za mesiac jej Silvia stále doniesla nejakú
odmenu - 10.000,- Sk.

Svedkyňa O. H. poprela, aby sa podieľala na založení firemného účtu v banke a aby na jej adresu

chodila firemná pošta. Tvrdila, že žiadnu aktivitu vo vzťahu k tejto spoločnosti nevyvíjala. O podnikanie
tejto spoločnosti sa nezaujímala. K ukončeniu jej pôsobenia v spoločnosti TOPAKO, s.r.o. došlo tak, že
keď jej Silvia doniesla poslednú odmenu, oznámila jej, že spoločnosť ju už nepotrebuje a oznámila jej,
že v tejto spoločnosti skončila. Potom sa s ňou už nevidela.

Po predložení listinných dokladov svedkyňa O. H. potvrdila, že jej podpis je na návrhu na zápis
spoločnosti TOPAKO, s.r.o. Košice, na notárskej zápisnici, na Zmluve o bežnom účte, na Zmluve o
poskytnutí bankovej služby internet banking a na potvrdení o pridelení hesla, trvala však na tom, že v A.
V. osobne nebola. Následne poprela pravosť svojich podpisov na Žiadosti o registráciu dane z pridanej
hodnoty a na daňových priznaniach, ktoré ani nevyplňovala.

V rámci odstraňovania rozporov vo výpovediach svedkyňa O. H. stotožnila mená osôb F. X. a W. X.,
potvrdila, že jej W. X. dala celkom 60.000,- Sk a že W. X. bola tiež konateľkou nejakej inej spoločnosti.

Prepojenie spoločnosti TOPAKO. s.r.o. s osobou obžalovaného E. F. vyplýva najmä z výpovedí svedkov

W. X., F. X..

Svedkyňa W. X. vypovedala v tom význame, že z obžalovaných pozná iba E. F., s ktorým boli
kamaráti. Prišiel za ňou s návrhom, že potrebuje previesť svoju internetovú spoločnosť Dodo internet
na spoľahlivých ľudí. Z jeho iniciatívy boli založené spoločnosti KIPA, s.r.o. na F. X. (jej bývalého

švagra) a spoločnosť TOPAKO, s.r.o. na O. H., ktorá bola v tom čase jeho priateľka. Podmienkou E. F.
bolo, aby sa s ňou osobne nestretol. Vo vzťahu k týmto spoločnostiam spolu s E. F. bola prítomná pri
založení firemných účtov. Keď bolo potrebné jednať niečo v súvislosti s firemnými účtami spomínaných
firiem, dialo sa to stále za prítomnosti obžalovaného E. F.. Výbery peňazí z týchto firemných účtov
odovzdávala iba E. F.. Svedkyňa W. X. podnikateľskú činnosť v týchto spoločnostiach nevykonávala.

Taktiež nevyhotovovala ani nepodpisovala daňové priznania. Nepamätala sa, na aké osoby boli tieto
spoločnosti ďalej prevedené.

Vo výpovedi v prípravnom konaní podrobne popísala spôsob vyhotovenia zmlúv v advokátskej kancelárii
JUDr. Juraja Biroša, overenie podpisov u notára. Tiež potvrdila, ako na pokyn E. F. zriadila účty v

pobočke Ľudovej banky v Košiciach spolu so službou internet banking. Popísala aj to, ako na pokyn
E. F. chodievala so F. X. viackrát vybrať vyššie sumy peňazí. Najprv sa jednalo o sumu 500.000,- Sk,
ku ktorej jej E. F. povedal, že sú to peniaze, ktoré prišli na účet spoločnosti KIPA, s.r.o. v súvislosti s
presunom majetku predchádzajúcej spoločnosti a ďalej ako opakovane vyberali hotovosť vyše 300.000,-Sk, ktoré jej F. X. odovzdával a svedkyňa W. X. ich následne na rôznych miestach odovzdávala E. F..
F. X. dostal 2-krát odmenu po 10.000,- Sk od E. F., ktorú mu odovzdala ona osobne. Svedkyňa W. X.
žiadnu odmenu nedostala.

Svedkyňa W. X. vysvetlila rozpory vo svojich výpovediach tvrdením, že si vzhľadom na odstup času
od prejednávaných udalostí podrobnosti nepamätá. Potvrdila však, že to, čo vypovedala v prípravnom
konaní sa zakladá na skutočnostiach, ktoré si čerstvo pamätala a jej výpoveď bola pravdivá. Zdôraznila,
že až od policajtov sa dozvedela, čo sa s tým dialo ďalej, že títo ľudia boli v týchto firmách ako biele

kone za účelom výberu peňazí kvôli DPH.

Na otázku obhajcu obžalovaného E. F. potvrdila, že si od neho viac krát požičiavala peniaze. Zdôraznila,
že svoje dlhy voči obžalovanému uhradila. Zmluvy o pôžičkách, ktoré obhajoba dodatočne predložila
spochybnené neboli. Táto časť vykonaných dôkazov však nemala pre rozhodovanie v prejednávanej
veci rozhodujúci význam.

Svedok F. X. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v čase, keď bol nezamestnaný, mu W. X. sľúbila
zamestnanie. V podstate išlo o to, aby na jeho meno bola prepísaná spoločnosť KIPA, s.r.o. Košice.
W. X. všade chodila s ním. Boli u právnika, u ktorého podpisoval nejaké dokumenty, boli aj v banke
zriadiť podnikateľský účet. Všetky podklady týkajúce sa tohto účtu odovzdal W.. V spoločnosti KIPA,

s.r.o. nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť. Za spoločnosť KIPA, s.r.o. Košice daňové priznania
nevyhotovoval. Žiadne skúsenosti s podnikaním nemal. Jeho odmena súvisela iba so založením
spoločnosti. Dostal dvakrát po 10.000,- Sk, ktoré mu W. X. odovzdala. Až na polícii sa dozvedel, že došlo
k nejakým daňovým podvodom, ku ktorým sa už bližšie vyjadriť nevedel. S obžalovaným E. F. sa stretol
až v priebehu vyšetrovania na polícii. V prípravnom konaní potvrdil, že na požiadanie W. X. pomocou

karty, ktorú mu dala, uskutočnil z podnikateľského účtu 4-5 výberov z toho 3-krát to bolo nad 1.000.000,-
Sk. Všetky peniaze odovzdal W. X.. Na pravdivosti svojej výpovede z prípravného konania trval.

O prepojení obžalovaného E. F. na spoločnosti, ktoré boli využité ako nástroj na páchanie trestnej
činnosti svedčí aj konanie T. L., s ktorým obžalovaný E. F. spolupracoval, čomu zodpovedá aj výpoveď

svedka R. L..

Svedok R. L. vo svojej výpovedi uviedol, že jeho brat T. L. hľadal niekoho, kto by kúpil firmu. Hneď na
to jeho brat odcestoval do Ameriky. Obžalovaného E. F. poznal cez brata T.. E. F. prišiel za jeho bratom
do Beniakoviec, keď tam bol prítomný aj on. E. F. sa R. L. opýtal, či nepôjde s ním do banky podpísať

nejaký homebanking, že v podstate o nič nejde a že sa mu nemôže nič stať. On súhlasil, a preto hneď
vtedy alebo na druhý deň išli s E. F. do A. V., S. na ul. Kováčskej v Košiciach, kde podpísal nejaký
doklad na základe žiadosti E. F.. Pracovník banky mu ukázal, kde to má podpísať. Pokiaľ bol A. W.
splnomocnený na dispozíciu s účtom firmy Sissi, s.r.o., k tomuto sa nevie vyjadriť, on nebol s A. W. nič
podpisovať, pozná ho len cez brata T.. S účtom spoločnosti Sissi nikdy nedisponoval, nevyberal z neho

peniaze ani neprevádzal žiadne finančné sumy prostredníctvom služby homebanking. T. L. následne
odcestoval do Ameriky.

O prevode obchodných podielov firiem súvisiacich s trestnou činnosťou na ďalšie osoby, resp. o
podnikateľských aktivitách týchto spoločností s inými firmami svedčia vykonané listinné dôkazy ako aj

výpovede svedkov P. K., D. W., E. O., R. E. U., M. P., O. H., A. W., M. C., E. H. a iných.

Ako už spomenula splnomocnená zástupkyňa Finančného úradu - E. E. L., v prípravnom konaní boli
v prejednávanej veci vypočutí jej kolegovia, ktorí pracovali v pozícii správcov dane, resp. vykonávali
daňové kontroly v obchodných spoločnostiach, ktoré súviseli s trestnou činnosťou. Zápisnice o ich

výsluchu boli so súhlasom procesných strán na hlavnom pojednávaní prečítané. Z obsahu týchto
dôkazov v podstate zhodne vyplýva, ako v každom jednom stíhanom prípade došlo k uplatneniu
nadmerného odpočtu, ako bola začatá daňová kontrola, aká komplikovaná bola komunikácia so
štatutármi, ktorí buď boli absolútne nedostupní alebo neboli dostatočne súčinný pri zabezpečovaní
osobnej účasti v daňovom konaní, predkladaní požadovaných listín a preukazovaní požadovaných

skutočností na účely daňového konania, štatutári sa, podľa výpovedi svedkov, veľmi ťažkopádne
a neochotne stavali k svojim povinnostiam a v nie ojedinelom prípade boli nejaké dokumenty doložené
tretími osobami, avšak nie všetky predložené dokumenty sa týkali preskúmavaného nároku na návratkudane. Z výpovedí týchto svedkov sa dozvedáme aj výsledok daňových kontrol, ako aj zistenie, že
v jednotlivých prípadoch došlo aj k reálnemu vyplateniu neoprávnene uplatneného odpočtu DPH.

Za poškodeného boli v súvislosti s trestnou činnosťou obžalovaných v prípravnom konaní vypočutí
splnomocnení zástupcovia daňových úradov - E. R. M., E. S. L., R. E. C., E. D. D., R. O. H., ktorí si v
adhéznom konaní nárok na náhradu škody neuplatňovali. Za daňový úrad Košice II si splnomocnenkyňa
E. E. L. uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 53.597,06 eur/365.977,- Sk a za Daňový úrad Košice
V si E. I. P. uplatnil nárok na náhradu škody vo výške /1.248.688,- Sk/ 41.448,85 eur.

Ohľadom každej obchodnej spoločnosti boli vykonané listinné dôkazy, ktoré spočívali najmä v
oboznámení písomnosti vyžiadaných z Obchodného registra, oboznámení zmlúv o založení firemných
účtov v banke, zmlúv o poskytovaní služby homebanking, výpisy z účtov súvisiacich s inkriminovaným
časom či prevodné príkazy.

Zároveň boli vyžiadané a oboznámené písomnosti z daňových úradov, ktoré obsahovali najmä daňové
priznania, v ktorých bolo nezákonne uplatňované vrátenie nadmerného odpočtu z DPH, zápisnice a
protokoly o vykonaní daňových kontrol, rozhodnutia daňových úradov k výsledkom daňových kontrol
a platobné výmery. V prípadoch, keď v obchodných spoločnostiach bola vykonaná opakovaná daňová
kontrola, tieto osoby s daňovým úradom nespolupracovali, požadované doklady nepredložili a v

niektorých prípadoch zároveň potvrdili, že obchodnú činnosť nevykonávali. Tieto skutočnosti vyplývajú
nielen zo svedeckých výpovedí kontrolórov daňových úradov, ale aj z úradných záznamov, ktoré boli
súčasťou daňových spisov.

Zo záverov znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ č. 299/2006 vyplýva, že

daňové priznania k dani z pridanej hodnoty spoločností SOREALL, s.r.o. za obdobia 1-2/98, SLOV PALL,
s.r.o. za obdobie 2/98, SANETA, s.r.o. za obdobia 1-2/98, S.O.T. SLOVAKIA, s.r.o. za obdobie 9/98,
SPIROV, s.r.o. za obdobie 9/98, SETERIA, s.r.o. za obdobie 7/98, LUDVIG, s.r.o. za obdobie 9/98, SISSI,
s.r.o. za obdobie 12/98, DOSI, s.r.o. za obdobie 10/98, ROMERO, s.r.o. za obdobie 12/98, TOPAKO,
s.r.o. za obdobie 12/98, SEDAKO, s.r.o. za obdobie 1/99, BORIMEX, s.r.o. za obdobie 11/98, WEBNET,

s.r.o. za obdobie IV. štvrťrok 1998, UNICO, s.r.o. za obdobie 7/98, CASSOVIA DATEX, s.r.o. za obdobie
9/98, DALT-INOL, s.r.o. za obdobie 10-11/98, WEBNET, s.r.o. za obdobie II., III. a IV. štvrťrok 2000 boli
napísané na prenosnom písacom stroji zn. CONSUL, vyrobenom v rokoch 1983-1984.

Podľa záverov znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ č. PPZ-1892-5/KEU-

BA-EXP-2006 zo dňa 25.10.2007 daňové priznania k dani z pridanej hodnoty spoločností SOREALL,
s.r.o., SLOV PALL, s.r.o., SANETA, s.r.o., S.O.T. SLOVAKIA, s.r.o., SPIROV, s.r.o., SETERIA, s.r.o.,
LUDVIG, s.r.o., SISSI, s.r.o., DOSI, s.r.o., ROMERO, s.r.o., TOPAKO, s.r.o., SEDAKO, s.r.o., BORIMEX,
s.r.o., UNICO, s.r.o., CASSOVIA DATEX, s.r.o., DALT-INOL, s.r.o., a WEBNET, s.r.o. boli vypísané
paličkovým, resp. kurzívnym písmom, ktoré vyhotovil ten istý pisateľ.

Z odpovedí na dožiadania orgánov činných v prípravnom konaní bolo zistené, že žiadna zo spoločností
spájaných s trestnou činnosťou nemala poskytnutý bankový úver, ktorý mohla použiť na podnikanie. Zo
správ z obvodných úradov vyplýva, že uvedené spoločnosti im zriadenie svojich prevádzok neoznámili.
Správy zo Sociálnej poisťovne potvrdzujú, že spoločnosti SOREALL, s.r.o., SINTOF, s.r.o., S.O.T.

SLOVAKIA, s.r.o., SPIROV, s.r.o., SAUERR, s.r.o., SETERIA, s.r.o., SLOV PALL, s.r.o., SANETA,
s.r.o., STINOL, s.r.o., WEBNET, s.r.o., SEDAKO , s.r.o., TOPAKO, s.r.o., ROMERO, s.r.o., DOSI,
s.r.o., SISSI, s.r.o., UNICO, s.r.o., CASSOVIA DATEX, s.r.o. a DALT-INOL, s.r.o. neboli v Sociálnej
poisťovni registrované. Aj tieto dôkazy preto svedčia o tom, že uvedené spoločnosti obchodnú činnosť
nevykonávali.

Z výpisov z účtu spoločnosti Mr. Amor, s.r.o. vedeného v Investičnej a rozvojovej banke, a. s. bolo
zistené, že na tento účet boli pripísané platby od viacerých spoločností dotknutých trestnou činnosťou,
ktoré pochádzali z platieb daňových úradov jednotlivým spoločnostiam z titulu uplatnených nadmerných
odpočtov dane z pridanej hodnoty, resp. z prevodov od spoločností spojených s obžalovaným.

Dňa 29.4.1998 bol na účet spoločnosti Mr. Amor, s.r.o. vedený v Investičnej a rozvojovej banke, a. s.
poukázaný nadmerný odpočet DPH, ktorý bol vyplatený spoločnosti STINOL, s.r.o. vo výške 580.000,-
Sk, dňa 29.4.1998 nadmerný odpočet vyplatený spoločnosti SOREALL, s.r.o. vo výške 610.000,-Sk, dňa 30.4.1998 nadmerný odpočet vyplatený spoločnosti SANETA, s.r.o. vo výške 690.000,- Sk,
dňa 7.5.1998 nadmerný odpočet vyplatený spoločnosti SLOV PALL, s.r.o. vo výške 700.000,- Sk, dňa
18.5.1998 nadmerný odpočet vyplatený spoločnosti S.O.T. SLOVAKIA, s.r.o. vo výške 750.000,- Sk, za

zdaňovacie obdobie február 1998.

Na účet spoločnosti Mr. Amor, s.r.o. bola dňa 18.9.1998 poukázaná platba od spoločnosti SLOV PALL,
s.r.o., ktorej bol vyplatený nadmerný odpočet vo výške 810.000,- Sk za zdaňovacie obdobie jún 1998.
Peniaze z účtu spoločnosti Mr. Amor, s.r.o. vybrala L. B. v hotovosti a to dňa 5.5.1998 vo výške

2.040.000,- Sk, pričom išlo o rovnakú sumu, aká bola dňa 29.4.1998 pripísaná na účet od spoločností
LUDVIG, s.r.o., STINOL, s.r.o. a SOREAL, s.r.o. Dňa 7.5.1998 vybrala L. B. v hotovosti z účtu sumu
690.000,-Sk,ktorábolapoukázanádňa30.4.1998odspoločnostiSANETA,s.r.o.Dňa14.5.1998vybrala
L. B. v hotovosti z účtu sumu 700.000,- Sk, pričom takáto istá suma prišla na účet dňa 7.5.1998 od
spoločnosti SLOV PALL, s.r.o. Dňa 25.5.1998 vybrala L. B. v hotovosti z účtu sumu 750.000,- Sk, pričom
takáto istá suma prišla na účet dňa 18.5.1998 od spoločnosti S.O.T. SLOVAKIA, s.r.o. Dňa 18.9.1998

bola na účet spoločnosti pripísaná suma 810.000,- Sk od spoločnosti SLOV PALL, s.r.o., takúto istú
sumu dňa 22.9.1998 vybral z účtu E. H..

Spoločnosť Mr. Amor, s.r.o. mala zriadený aj účet v Poľnobanke, a.s., na ktorý bola dňa 6.3.1998
pripísaná platba od spoločnosti DALT-INOL, s.r.o. vo výške 2.249.000,- Sk, ktorá bola dňa 11.3.1998 z

účtu spoločnosti v hotovosti vybratá. Dňa 11.3.1998 bola na účet spoločnosti Mr. Amor, s.r.o. pripísaná
platba 961.258,- Sk od spoločnosti SLOV PALL, s.r.o. (nadmerný odpočet za IV. štvrťrok 1997). Dňa
16.3.1998 uskutočnený výber v hotovosti vo výške 690.000,- Sk. Dňa 3.4.1998 bola na účet spoločnosti
Mr. Amor, s.r.o. pripísaná platba 386.000,- Sk od spoločnosti SANETA, s.r.o. a platba 349.000,- Sk od
spoločnosti SOREALL, s.r.o. (nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie január 1998). Dňa 7.4.1998

uskutočnený výber v hotovosti vo výške 500.000,- Sk a dňa 29.4.1998 vo výške 80.000,- Sk. Všetky
vyššie uvedené výbery z tohto účtu uskutočnil A. B..

Z výpisu z účtu spoločnosti DALT-INOL, s.r.o. vedený v Investičnej a rozvojovej banke, a.s. bolo zistené,
že na tento účet boli dňa 4.3.1998 pripísané platby vo výške 864.820,- Sk od spoločnosti STINOL, s.r.o.

(nadmerný odpočet za december 1997) a vo výške 1.382.000,- Sk od spoločnosti S.O.T. SLOVAKIA,
s.r.o. (nadmerný odpočet za IV. štvrťrok 1997), teda spolu 2.246.820,- Sk. Pred týmito prevodmi bol
zostatok na účte vo výške 3.063,53,- Sk. Dňa 6.3.1998 bola z účtu spoločnosti DALT-INOL, s.r.o.
poukázaná platba vo výške 2.249.000,- Sk na účet spoločnosti Mr. Amor, s.r.o. vedený v Poľnobanke,
a.s., odkiaľ boli dňa 11.3.1998 v hotovosti vybraté.

Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra, v sledovanom čase bol jediným spoločníkom a konateľom
spoločnosti DALT-INOL, s.r.o. obžalovaný A. B..

Spoločnosť Prochem, a.s. mala zriadený účet v Ľudovej banke, a.s. Dispozičné práva k tomuto účtu

a službu homebanking mal zriadené aj obžalovaný A. B., ktorý bol aj členom predstavenstva tejto
spoločnosti. Na uvedený účet spoločnosti boli dňa 26.6.1998 pripísané platby vo výške 1.000.000,-
Sk od spoločnosti S.O.T. SLOVAKIA, s.r.o. a vo výške 1.660.000,- Sk od spoločnosti SANETA, s.r.o.,
pričom dňa 29.6.1998 a 30.6.1998 vybral A. B. z účtu spolu sumu 2.665.000,- Sk. Dňa 30.6.1998 boli
na účet pripísané platby vo výške 830.000,- Sk od spoločnosti UNICO, s.r.o., vo výške 1.250.000,-

Sk od spoločnosti SETERIA, s.r.o., vo výške 1.300.000,- Sk od spoločnosti SANETA, s.r.o., vo výške
1.320.000,- Sk od spoločnosti STINOL, s.r.o., vo výške 1.600.000,- Sk od spoločnosti BUVEL, s.r.o. a
dňa 1.7.1998 vo výške 700.000,- Sk od spoločnosti SISSI, s.r.o., spolu vo výške 7.000.000,- Sk, pričom
rovnakú sumu následne v dňoch 3.7.1998 a 21.7.1998 z účtu vybral A. B..

Okrem spomínaných platieb a výberov boli v sledovanom období na týchto účtoch už len pohyby
spočívajúce v menších platbách, úhrade zdravotného poistenia, pripísaní úrokov a odpísaní poplatkov
za vedenie účtu.

U obžalovaného A. B. bola dňa 6.10.2005 vykonaná domová prehliadka, pri ktorej boli nájdené viaceré

doklady týkajúce sa spoločností súvisiacich so stíhanými trestnými činmi. Ide najmä o list papiera
formátu A4 s nápisom 05/98, na druhej strane ktorého sú uvedené názvy spoločností SPIROV, SANETA,
SOREAL, STINOL, SETERIA, faktúry spoločností SOREALL, s.r.o., SANETA, s.r.o., STINOL, s.r.o.,
pre firmu DAWO P. [., príjmové doklady spoločnosti SLOV PALL, s.r.o., zo dňa 15.12.1997 na sumu700.000,- Sk a zo dňa 23.3.1998 na sumu 300.000,- Sk, vystavené v prospech spoločnosti Barest,
ako aj na tieto príjmové doklady nadväzujúce výdavkové doklady zo dňa 16.12.1997 a 25.8.1998 bez
označenia dodávateľa a bez číslovania, faktúry spoločnosti SLOV PALL, s.r.o., pre firmu Barest na

sumy 700.000,- Sk a 300.000,- Sk, zmluva o sprostredkovaní č. 15/12/97 zo dňa 15.12.1997 medzi
spoločnosťou SLOV PALL, s.r.o. a firmou Barest, výpis z obchodného registra spoločnosti SPIROV,
s.r.o., zmluva o poskytnutí bankovej služby homebanking spoločnosti SPIROV, s.r.o., podpísaná R. H.,
doklad o vykonaní prvého vkladu vo výške 1.000,- Sk za spoločnosť SPIROV, s.r.o. R. H., potvrdenie o
pridelení hesla pre odkódovanie výpisov z účtu spoločnosti SPIROV, s.r.o., uznesenie o povolení zápisu

spoločnosti SPIROV, s.r.o. do obchodného registra, druhá strana záznamu o podaní vysvetlenia R. E.
H. v súvislosti so spoločnosťou KOMFERR, s.r.o.

ObžalovanýA.B.bolstíhanýajzaspáchanietrestnéhočinunedovolenéhoozbrojovaniaaobchodovania
so zbraňami podľa § 184b ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení zákona č. 757/2004 Z.
z. v jednočinnom súbehu s trestným činom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami

podľa § 184a ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení zákona č. 757/2004 Z. z. (v bode
19/ a 20/ výroku rozsudku).

Dôkazy vykonané v súvislosti s vyššie uvedenými trestnými činmi boli najmä zápisnica o výsluchu A. B.
v pozícii obvineného, svedecká výpoveď jeho manželky L. B., zápisnica o vykonaní domovej prehliadky

a súvisiaca fotodokumentácia, znalecký posudok KEÚ PPZ č. PPZ-3016/KEU-KE-EXP-2005 zo dňa
15.2.2006, písomnosti týkajúce sa evidencie zbraní a streliva.

V prípravnom konaní sa obžalovaný A. B. k uvedeným skutkom vyjadril tak, že po ukončení trestného
stíhania v prípravnom konaní bol vyzvaný, aby odovzdal svoje zbrane na polícii. Vo výzve bolo uvedené,

že má odovzdať zbrane a zbrojný preukaz. Povinnosť odovzdať strelivo tam uvedená nebola. Následne
uviedol, že bedňa s nábojmi kalibru 7,65 x 25 mm patrí jemu, tieto náboje nadobudol asi v roku 2000 od
svojho známeho O. E., ktorý už zomrel. Samopalové náboje kalibru 7,65 x 29 mm kupoval normálne
v predajni. Rovnako aj ostatné náboje po predložení zbrojného preukazu. O krátkej strelnej zbrani zn.
ČZ vzor 45, kalibru 6,35 mm Browning, hlavni s tlmičom a tlmiči nevedel nič dovtedy, kým mu manželka

nezavolala do Bahrajnu, že potrebuje kľúče od trezoru, lebo tam potrebuje niečo dať. Z toho dedukuje,
že ona tam tie zbrane dala, on ich prvýkrát videl až pri otvorení trezoru pri domovej prehliadke.

Zo zápisnice o vykonaní domovej prehliadky v dome obžalovaného A. B. dňa 6. 10. 2005 vyplýva, že
pri tomto úkone boli nájdená a zaistená aj pištoľ zn.: ČZ vzor 45, kalibru 6,35 mm Brovning, výrobného

čísla B 610429, hlaveň s tlmičom a tlmič, väčšie množstvo streliva v počte najmenej 3.000 kusov, medzi
ktorým bolo aj pištoľové strelivo kalibru 7,62 x 25 mm značky Tokarev s priebojnými strelami v počte
najmenej 2.400 kusov, samopalové vojenské strelivo ráze 7,62 x 39 mm so svietiacimi a priebojnými
strelami v počte 7 kusov, strelivo značky Makarov 9 mm s priebojnými strelami v počte najmenej 100
kusov, ktoré je v zmysle § 2 písm. d) bod 6, 12, § 4 ods. 3 písm. a), d) zákona č. 190/2003 Z. z. o

strelných zbraniach a strelive v platnom znení zakázaným strelivom.

Zo záverov znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ č. PPZ-3016/KEU-KE-
EXP-2005 zo dňa 15.2.2006 bolo zistené, že zaistené zbrane, ich časti a doplnky, ako aj strelivo boli v
prevažnej miere funkčné a spôsobilé streľby. Znalecký posudok tiež presne popisuje jednotlivé zaistené

veci a určuje, o aký druh zbrane a streliva ide.

Z dôvodu prebiehajúceho trestného stíhania vedeného voči A. B. bol Rozhodnutím Okresného
riaditeľstva PZ Košice I, č.: ORP-44-9/OPP-OSS-2005 zo dňa 10.5.2005 A. B. zaistený zbrojný preukaz.
Z potvrdenia o odovzdaní zbrane a streliva do úschovy zo dňa 25.5.2005 je zrejmé, že A. B. odovzdal z

dôvodu zaistenia zbrojného preukazu iba lovecké zbrane a strelivo uvedené v potvrdení.

K uvedeným skutkom bola vypočutá ako svedkyňa aj L. B., ktorá v prípravnom konaní uviedla, že
jedno ráno, keď vynášala smetie, našla na uškách odpadovej nádoby igelitovú tašku, v ktorej bolo
kožené puzdro, v ktorom bola pištoľ. Boli tam aj dva valce, nevie na čo slúžili, ale pôsobilo to podozrivo.

Nevedela, čo s tým má robiť, nechcela to tam nechať, preto tieto veci zobrala domov. Najskôr ich mala
doma v spálni, ale keďže mali dve malé deti, tak to uložila v trezore. Pretože nevedela nájsť kľúč,
tak volala manželovi, ktorý bol v tom čase v Bahrajne. Manželovi povedala, že chce len niečo odložiť.
Povedal jej, že kľúče sú u mamy na ul. Polárnej. V tom čase v trezore boli aj náboje. Vedela, že jejmanžel odovzdal poľovné zbrane, ale strelivo neodovzdal, pretože rátal s tým, že mu zbrane vrátia a
strelivo bude môcť ďalej používať. Keď sa manžel vrátil, o tomto sa už nerozprávali. Nevedela, že mal
odovzdať aj strelivo.

Na hlavnom pojednávaní svedkyňa L. B. vypovedala v tom význame, že si pamätá iba to, že v ich
dome bola vykonaná domová prehliadka, pri ktorej bola nájdená strelná zbraň a strelivo. Tieto veci
sa nachádzali v trezore, do ktorého ona prístup nemala. Kód poznal iba jej manžel a zdôraznila, že s
jeho trezorom ani nevedela manipulovať. Obsah trezoru nikdy nevidela, iba predpokladala, že v ňom

sú uložené zbrane. Napokon si spomenula, že puzdro so zbraňou našla v kontajneri, avšak nevedela
vysvetliť, prečo ho vzala, ani prečo nález zbrane neohlásila polícii.

Rozpory vo výpovediach svedkyňa L. B. vysvetlila tým, že v čase, keď vypovedala na polícii, prežité
udalosti si pamätala lepšie, keďže to boli čerstvejšie udalosti. Rozpory, ktoré v jej výpovedi vznikli,
vzhľadom na veľký odstup času vysvetliť nevedela.

Na základe takto vykonaného dokazovania súd hodnotiac dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomných
súvislostiach dospel k záveru, že bolo nepochybne preukázané, že vo všetkých posudzovaných
prípadoch boli v mene inkriminovaných obchodných spoločností za konkrétne zdaňovacie obdobia
podávané daňové priznania na dani z DPH, v ktorých si spoločnosti uplatňovali nadmerný odpočet

v sumách, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia, napriek tomu, že reálne k uskutočneniu
deklarovaných zdaniteľných plnení nedošlo, pričom v skutkoch č. 2,3,8,9,10,13 – 17 k vyplateniu
nadmerného odpočtu skutočne aj došlo. Vyplatené prostriedky následne boli vybrané z bankových účtov
a odovzdané do majetkovej dispozície obžalovaných alebo prevedené na bankové účty spoločností,
nad ktorými fakticky vykonávali ekonomickú kontrolu obžalovaní.

Z výpovedí kontrolórov a zamestnancov príslušných daňových úradov v spojení so závermi daňových
kontrol zhodne vyplynulo, že nadmerné odpočty boli uplatnené neoprávnene, nakoľko sa nepodarilo
daňovým subjektom preukázať reálnosť uskutočnenia zdaniteľných plnení, o ktoré opierali uplatnený
vznik nadmerného odpočtu DPH. Nereálnosť zdaniteľných plnení vyplynula aj z bankových účtov

trestnou činnosťou dotknutých spoločností, z ktorých je zrejmé, že spoločnosti nevykonávali žiadnu
skutočnú obchodnú činnosť a pohyby prostriedkov boli uskutočňované len medzi spoločnosťami
zapojenýmidotrestnejčinnosti.Rovnakotakajzvýpovedíjednotlivýchkonateľovdotknutýchspoločností
– vypočutých v pozícii svedkov, za každú jednu spoločnosť má súd za preukázané, že žiadnu
obchodnú činnosť so spoločnosťami svedkovia nevykonávali. Inkriminované spoločnosti podľa správ

nemali evidovaných žiadnych zamestnancov a nemali ani reálne nahlásené žiadne prevádzky.

Na základe týchto úvah súd dospel k názoru, že neboli žiadne pochybnosti o tom, že skutky tak, ako
boli ustálené v skutkovej vete tohto rozhodnutia sa nepochybne stali, pričom nadmerné odpočty DPH
boli z dôvodu absencie ekonomickej dôvodnosti neoprávnené, čím sa predstierali daňovým úradom

nepravdivé skutočnosti, na podklade ktorých malo dôjsť k nezákonnému vyplateniu prostriedkov zo
štátneho rozpočtu, čím uvádzali daňový orgán do omylu a pod týmto mylným presvedčení došlo, resp.
malo dôjsť ku vyplateniu prostriedkov ku škode na cudzom majetku dotknutým spoločnostiam, z ktorých
následne sa prostriedky previedli do dispozície jednotlivých obžalovaných, čím sa títo nedôvodne
obohatili. Uvedené vedie súd k záveru, že bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutky

sa stali tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a sú trestnými činmi.

Pokiaľ ide o usvedčenia páchateľov týchto skutkov, z vykonaného dokazovania je preukázaná
schéma spôsobu spáchania trestného činu, keď svedkovia – osoby bez podnikateľských skúseností
a ambícii, sú presvedčení na založenie obchodnej spoločnosti, resp. na nadobudnutie obchodného

podielu v spoločnosti s tým, že tieto osoby konajú pod dohľadom obžalovanej osoby, resp. na jej
pokyn pod dohľadom inej osoby, ktorá im zabezpečuje splnenie všetkých potrebných podmienok
na bezproblémové uskutočnenie všetkých potrebných právnych úkonov od založenia spoločnosti, jej
zapísania do obchodného registra, zriadenia bankového účtu a prihlásenia sa na daňovom úrade za
platcu DPH. Svedok v každom jednotlivom prípade sa len pasívne presúva na úrady a podpisuje

predkladané doklady. Sám ničomu nerozumie a v skutočnosti ani nechce s danou spoločnosťou,
v ktorej sa stáva štatutárom, vykonávať žiadnu obchodnú činnosť a ani riadne vykonávať svoju funkciu
štatutára. Po tom, čo sú zrealizované všetky procesné úkony, dokumenty k danej spoločnosti, pečiatky,
prístup k bankovému účtu spoločnosti, teda všetky prostriedky na ekonomické vedenie spoločnostiodovzdáva priamo obžalovanej osobe alebo prostredníctvom tretej osoby sa dané prostriedky dostávajú
do dispozície obžalovanej osoby. V nasledujúcom období svedok, alebo nejaká neznáma osoba podáva
za spoločnosti za isté zdaniteľné obdobie daňové priznanie a uplatňuje si neoprávnene nadmerný

odpočet na DPH. Z vykonaného dokazovania a znaleckého skúmania je zistiteľné, že podané daňové
priznania daných spoločností až v podozrivo vysokom počte prípadov sú vyplnené na druhovo rovnakom
písacom stroji, resp. rovnakým pisateľom. Pokiaľ v ďalšom období začne daňová kontrola, svedkovia
upozorňujú na túto skutočnosť obžalované osoby, resp. prostredníctvom tretích osôb sa obžalované
osoby dozvedajú tieto skutočnosti. V reakcii na to potom obžalované osoby neinštruujú svedkov

– konateľov spôsobom, aby došlo k spolupráci s daňovými orgánmi a k rozumnému preukázaniu
uplatnených nárokov, ale pripravia a zorganizujú prevod obchodných podiel zo svedkov na ďalšie osoby,
pričom neoprávnene vyplatený nadmerný odpočet DPH je vyberaný z účtu obchodných spoločností
a odovzdávaný obžalovanej osobe, resp. prostredníctvom tretej osoby sa dostáva k obžalovanej osobe,
alebo sú tieto prostriedky priamo prevádzané z účtu obchodnej spoločnosti na inú spoločnosť, v ktorej
má obžalovaná osoba dosah na ich výber.

Práve táto schéma, až na nejaké malé a nepodstatné rozdiely a odlišnosti, tvorí podstatu každého
jedného posudzovaného skutku. Isté rozdiely medzi jednotlivými skutkovými okolnosťami, v podstate
nespochybňujú modus operandi – nosnú konštrukciu skutku, ktorá aj s týmito obmenami, vždy napĺňa
všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Z hľadiska dnešného posudzovania ide už o v praxi dobre známy starý spôsob páchania takejto trestnej
činnosti. V období, kedy dochádzalo k páchaniu predmetnej trestnej činnosti, išlo o prepracovanú
a sofistikovanejšiu formu činnosti, ktorá využívala personálnu a materiálnu poddimenzovanosť
daňových orgánov, ktoré nemali prostriedky a kapacity dôsledne vykonávať potrebné daňové kontroly

na preverenie každého jedného takéhoto nadmerného odpočtu a vtedy dochádzalo k takýmto
neoprávneným priznaniam odpočtu DPH. Tento spôsob páchania trestnej činnosti sa spoliehal na to,
že v kontakte so štátnymi orgánmi sú jednotlivci, ktorých prvých budú vyšetrovať orgány štátu, tieto
osoby sú neznalé skutočnej podstaty veci, nekriticky a slepo plnia pokyny iných osôb, ktoré sa takto
za ne skrývajú a ktoré sú skutočnými a hlavnými páchateľmi, ktorí nielenže vymysleli a dali vzniknúť

celej schéme, ale aj profitujú a obohacujú sa z tejto trestnej činnosti. Tieto osoby sú v úzadí, dbajú
na svoje utajenie tak, aby nevyšlo najavo žiadne právne, ekonomické či faktické prepojenie takejto
osoby s takouto obchodnou spoločnosťou, resp. skutkom. Teda v prípade odhalenia trestnej činnosti,
nie sú skutoční páchatelia vystavení priamemu riziku z odhalenia a usvedčenia, pretože sa spoliehajú
na to, že medzi mini a daným skutkom vystupujú určité osoby, čo preruší priame prepojenie na ich

osoby. Z uvedeného dôvodu sa účasť takýchto osôb na trestnej činnosti, ktoré stoja v úzadí, za celou
takouto trestnou činnosťou len veľmi ťažko preukazuje a častokrát sa vina opiera len o sumu nepriamych
dôkazov. Práve charakter daňovej trestnej činnosti a účasť osôb, ktoré dokážu vytvoriť takéto vzorce
správania, rozdeliť faktické vykonávanie objektívnej stránky trestného činu medzi viaceré osoby, ktorých
konanie potom vytvára len určitú časť konania smerujúceho k dokonaniu trestného činu, pričom takéto

osoby ani nemusia mať vedomosť o tom, že sú časťou reťaze, ktorá má protiprávny podklad, vedú
k tomu, že dokazovanie takejto trestnej činnosti má isté špecifiká oproti jednoduchšej trestnej činnosti a
je podstatne iné ako v prípade napríklad násilnej trestnej činnosti. Obdobne aj väčší časový odstup od
spáchania daňovej trestnej činnosti počas toho, kedy sa o nej rozhoduje tiež neprispieva a neuľahčuje
možnosti jej preukázania pred súdom, čo zvyšuje nároky na pozornosť súdu pri vyhodnotení dôkazného

stavu.

Uvedené bolo aj dôvodom, pre ktorý bola v pôvodnom konaní vyslovená vina obžalovaného B. aj za
skutok týkajúci sa obchodnej spoločnosti S.O.T. SLOVAKIA s.r.o.. Z vykonaného dokazovania bolo
preukázané výpoveďou svedka, že na založenie danej spoločnosti bol navedený osobou menom A.

D.. Ďalej účasť svedka na založení a fungovaní danej spoločnosti zodpovedala schéme, ktorú popísal
súd vyššie, avšak ani z výpovede menovaného svedka a ani zo žiadneho iného dôkazu nevyplývalo,
že by sa obžalovaný B. nejakým spôsobom podieľal na tomto skutku a rovnako tak neboli vykonané
ani iné dôkazy, ktoré by aspoň nepriamo ho s týmto prípadom spájali. Svedkovia, ktorých výpovede sa
týkali menovanej spoločnosti ani raz nespomenuli osobu obž. N., ktorého aktivity a výpoveď boli práve

tým premostením, na základe ktorého súd uznal vinu obžalovaného B. v prípade ďalších ostatných
skutkov. V tomto smere sa odvolací súd teda nestotožnil s úvahami a závermi mestského súdu a za
danej dôkaznej situácie nemal absolútnu pochybnosť v tom, že obžalovaný daný skutok nespáchal.Z uvedeného dôvodu bol obžalovaný pre tento skutok spod obžaloby prokurátora oslobodený v zmysle
§ 285 písm. c) Tr. por., teda že nebol dokázané že skutok spáchal obžalovaný.

Pokiaľ ide o ďalšie skutky, žiaden svedok a ani žiaden iný dôkaz priamo neusvedčuje obžalovaného
zo spáchania daných skutkov. Spojenie osoby obžalovaného s predmetnými prípadmi predstavuje
výpoveď spoluobžalovaného N., ktorý uviedol, že ho obžalovaný oslovil s ponukou na zakladanie
obchodných spoločností za presne stanovených podmienok, pokiaľ ide o príslušnosť k daňovému
úradu, obchodnému menu, bankovému účtu a homebankingu, pričom všetky potrebné doklady, pečiatky

a bankové prístupy obž. N. odovzdal práve obžalovanému B.. Práve jeho obž. N. informoval, že mu
svedkovia signalizujú začatie daňových kontrol, na čo mu B. povedal, že to nemajú riešiť a že to dá do
poriadku. Po čase mu B. povedal, aby zohnal všetkých konateľov spoločností, ktoré zakladal odviezol
ich na notársky úrad do Prešova na prevod obchodných podielov. Práve táto výpoveď obžalovaného je
najpodstatnejším dôkazom voči obžalovanému B., ktorá však zapadá do mozaiky ďalších preukázaných
skutočností a spoločne umožňuje dospieť k záveru o zainteresovanosti obžalovaného B. na predmetnej

trestnej činnosti.

V reakcii na odvolaciu argumentáciu obhajoby, súd kriticky preskúmal dôveryhodnosť tejto výpovede
obžalovaného N., z hľadiska kritérií, ktorými sa posudzuje kvalita výpovedí spolupracujúcich osôb
a napriek tomu, že súd nemá za to, že by obž. N. vystupoval v pozícii spolupracujúcej osoby a nemal

prisľúbené ani žiadne benefity, konštatuje, že jeho výpoveď vyznieva pre súd presvedčivo, ako výpoveď
človeka, ktorý úprimne ľutuje svoju minulú trestnú činnosť a predkladá o tom pravdivé svedectvo, pri
ktorom označuje aj ďalšie osoby, ktoré sa s ním na trestnej činnosti podieľali. Súd pomeroval riziko
medzi tým, čo môže obž. N. získať usvedčovaním obžalovaného B. a mierou odhalenia jeho prípadných
neprávd a dospel k záveru, že nevidí žiaden dôvod, aby na strane obžalovaného boli také silné motívy,

pre ktoré by podstupoval riziko krivého obvinenia a očakával zmiernenie trestu, resp. iné benefity.
V posudzovanom prípade vzhľadom na dĺžku konania, nebol obžalovaný motivovaný obavou záchrany
predprísnymnepodmienečnýmtrestomatedanemaldôvoduchyľovaťsaknepravdivémuusvedčovaniu
inej osoby, nakoľko aj bez svojho priznania a usvedčenia obžalovaného B. mu hrozil pomerne mierny
trest. Z tohto dôvodu odvolací súd po osobitne zodpovednom posúdení výpovede obž. N., skrz kritérií

určených pre hodnotenie výpovede spolupracujúcich osôb, dospel k záveru o plnej hodnovernosti
a presvedčivosti ním vypovedaných skutočností.

Ďalším dôkazom prispievajúcim k usvedčeniu obžalovaného bola výpoveď svedkyne L., ktorá popísala,
ako ju obžalovaný požiadal o pomoc pri daňovej kontrole a ako mu pomáhala vyhotovovať podklady

pre daňovú kontrolu a faktúry a to pre viaceré spoločnosti. Aj keď ho svedkyňa priamo neusvedčuje
z podania inkriminovaných daňových priznaní, jeho konanie, z ktorého ho usvedčuje svedkyňa, je
nanajvýš podozrivé a v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi, umožňuje dospieť k záveru, že
obžalovaný je práve tá osoba, ktorá stála v úzadí, či už pri spoločnosti KOMFERR, ale aj pri ďalších,
ktoré sa mu kladú za vinu, nakoľko vyhotovovala faktúry aj pre ďalšie, v rozsudku uvedené spoločnosti,

po vyhotovení požadovaných dokladov ju obžalovaný požiadal o ich vymazanie z počítača, navyše našla
v stole pečiatky daných spoločností, ktoré nemali byť u nej v stole. Skutočnosti, ktorými sa obžalovaný
snažilspochybniťdôveryhodnosťsvedkynesúdvyhodnotilakonedôvodné.Svedkyňaprirodzene,keďže
vnímala obž. B. ako autoritu, mu chcela a nemohla si dovoliť nevyhovieť jeho požiadavke na pomoc pri
daňových kontrolách a preto vyhotovovala doklady podľa jeho želania, pretože si chcela udržať svoje

pracovné miesto v spoločnosti RSM 4X4 Slovensko. To je plne akceptovateľný pochopiteľný dôvod,
ktorý vysvetľuje dôvod prečo tak konala, aj keď nemala žiadnu zmluvu o účtovníctve s inkriminovanými
spoločnosťami a robila to bez odplaty.

Ďalším dôkazom, ktorý poukazuje na prepojenosť obžalovaného B. s danými spoločnosťami a stíhanou

trestnou činnosťou sú nálezy obchodných dokumentov týchto spoločnosti pri domovej prehliadke
obžalovaného zo dňa 6.10.2005. Súd zastáva názor, že nebol žiaden iný racionálny dôvod, aby takýto
nález popísaných dokumentov mal byť u obžalovaného zaznamenaný.

Veľmi presvedčivým dôkazom, ktorý posilňuje záver o vine obžalovaného je zodpovedanie otázky „cui

bono“. Súd si položil túto otázku a na základe vykonaných dôkazov – ktoré tvorili výberové pokladničné
doklady spoločností obžalovaného (O. S., D., P., T.), na účty ktorých bola poukázaná veľká časť
finančných prostriedkov vyplatených daňovými úradmi z titulu nadmerných odpočtov DPH, zistil žepodstatnúčasťvýberovučinilobžalovanýsosvojoumanželkou. Uvedenévspojenísostatnýmiúvahami
a dôkazmi viedlo súd k záveru o vine obžalovaného.

Pokiaľ ide o jednotlivé svedecké výpovede vo vzťahu ku jednotlivým obchodným spoločnostiam, je nutné
uviesť, že vo vzťahu ku spoločnosti KOMFERR s.r.o. svedkovia H., P. a Q. neusvedčujú obžalovaného,
napriek tomu spojitosť s touto spoločnosťou videl súd cez preukázanú schému v tom, že u obžalovaného
sa našla druhá strana záznamu o podaní vysvetlenia R. H. v súvislosti s touto spoločnosťou, čo je
podporným dôkazom pre uznanie viny obžalovaného aj vo vzťahu k tejto spoločnosti. Za ďalšie svedok

R. U. vypovedal v tom zmysle, že obžalovaný B. mu dal firemné razítko a plnú moc, aby mohol za túto
spoločnosť vystavovať faktúry a peniaze, ktoré boli získané pre túto spoločnosť z obchodnej činnosti
odovzdal obžalovanému B., o ktorom si dokonca aj myslel, že je konateľom tejto spoločnosti, čo len
potvrdzuje, že obžalovaný stál za touto spoločnosťou.

Pokiaľ ide o spoločnosť STINOL s.r.o., k nej bol vypočutý svedok M., ktorý priamo usvedčuje len

obžalovaného N., avšak výpoveď obž. N. zakladá prepojenie na obžalovaného B., ktorého spoluúčasť
na skutku je podporená nálezom faktúr danej spoločnosti pri domovej prehliadke u obžalovaného B..
Svedecké výpovede svedkov C. a H. skutočne neusvedčujú obžalovaného.

Obdobná situácia je aj u spoločnosti SPIROV s.r.o., kde výpoveď svedka H. síce usvedčuje N., avšak

u obžalovaného boli nájdené doklady o homebankingu tejto spoločnosti, potvrdenie o pridelení hesla
pre odkódovanie výpisov z banky, čo sú rozhodne také dôverné doklady, ktoré by inak nemali dôvod
byť v držbe obžalovaného B..

Svedok P. vypovedal vo vzťahu ku spoločnosti SETERIA s.r.o., svojou výpoveďou síce usvedčuje obž.

N., avšak zároveň uvádza, že od menovaného sa dozvedel, že za všetkým stojí B.. Rovnako tak aj
svedok I. vypovedajúci ku spoločnosti SINTOF s.r.o. uviedol, že hlavnými osobami boli N. S. B..

Nájdenie faktúr spoločnosti SLOV PALL s.r.o. a SANETA v dome obžalovaného B. je ďalším dôkazom,
ktorý posilnil úvahy súdu o vine obžalovaného.

O zapojení obžalovaného C. D. do stíhanej trestnej činnosti svedčí predovšetkým výpoveď
obžalovaného N., ktorý vypovedal, že mu ho predstavil obžalovaný B. s tým, že je to jeho človek a že mu
má dôverovať. Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný D. bol lojálnym členom danej skupiny, požívajúci
dôvery samotného obžalovaného B., pričom výslovne sa spomína v súvislosti so spoločnosťou

KOMFERR, kedy svedok Q. vypovedal, že obžalovaného mu predstavil svedok H. s tým, že spoločnosť
má s obžalovaným obchodovať a preto sa zmenilo dispozičné právo k účtu spoločnosti, aby s ním mohol
obžalovaný D. disponovať. Z uvedeného faktického postavenia obžalovaného v danej skupine súd nemá
pochybnosti, že sa podieľal na trestnej činnosti súvisiacej s obchodnými spoločnosťami uvedenými
v skutkoch č. 2 – 8.

Pokiaľ ide o spoločnosti SANETA, CASSIVIA DATEX, UNICO a AKONN svedok C. vypovedal, že
obžalovaný D. ho inštruoval, ako má postupovať pri zakladaní spoločnosti SANETA, pričom doklady od
internetbankingu svedok C. odovzdal práve tomuto obžalovanému, svedok D. vypovedal obdobne v tom
zmysle, že všetky dokumenty týkajúce sa založenia účtu spoločnosti CASSOVIA DATEX zobral obž. D.

a na jeho požiadanie svedok poskytoval obžalovanému D. firemnú pečiatku spoločnosti. Obdobne je
obžalovaný usvedčovaný aj výpoveďou svedkyne H. (M. S.), ktorá ho opoznala ako osobu, ktorú za ňou,
v súvislosti s touto spoločnosťou, poslal P. V.. Svedkyňa V., rovnako potvrdila účasť obžalovaného D. pri
založení spoločnosti AKONN a tiež mu odovzdala všetky písomnosti a kódy k tejto spoločnosti.

Na základe uvedených úvah a dôkazov súd videl účasť obžalovaného na stíhaných skutkoch
a dospel k záveru, že dané skutky spáchal obžalovaný D., konkrétne skutky 2 -7 v spolupáchateľstve
s obžalovanými B. a N., skutky uvedené pod č. 8 a 9 v spolupáchateľstve s obž. B. a skutky č. 10 –
12 sám.

Podľa výpovede svedkyne W. obžalovaný E. F. inicioval založenie spoločností WEBNET s.r.o.,
BORIMEX, s.r.o. a BUVEL, s.r.o. a pokiaľ bolo potrebné podpísať daňové priznania telefonoval jej buď
E. V. alebo obž. F.. Podľa výpovede svedka H., ktorý bol konateľom spoločnosti ROMERO, s.r.o., danú
firmu mal pôvodne zabehnúť obžalovaný F., ktorý mu dokonca povedal, že on sám bude najprv riadiťfirmu a až potom ju prevezme svedok, s obžalovaným išiel do Ľudovej banky, kde zriadil pre spoločnosť
účet a homebanking, pričom všetky doklady, disketu a kódy k účtu odovzdal L., ktorý ich mal dať obž. F..
Nejaké daňové priznanie mu raz F. doniesol aj do nemocnice, aby ho svedok podpísal. O zainteresovaní

obžalovaného na daňovom podvode s touto spoločnosťou najlepšie vypovedá tá skutočnosť, že potom
čo svedok H. s L. vybral z účtu spoločnosti 300.000,- Sk alebo 500.00,- Sk, svedok L. odniesol tieto
peniaze do auta obžalovanému F..

Z účasti na daňovom podvode so spoločnosťou TOPAKO usvedčuje obžalovaného svedkyňa X.,

ktorá vypovedala, že pokiaľ bolo potrebné niečo riešiť s firemnými účtami dialo sa to za prítomnosti
obžalovaného F. a výbery sa odovzdávali iba jemu.

Trestného činu podvodu sa obžalovaní dopustili v podstate najmä tým, že prostredníctvom iných osôb
zakladali rôzne obchodné spoločnosti, ktoré reálne obchodnú činnosť nevykonávali. Obžalovaní konali
so zámerom neoprávnene uplatňovať nároky na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty

a to na základe fiktívnych dokladov bez uskutočnenia akýchkoľvek zdaniteľných plnení. Pritom buď
priamo alebo prostredníctvom iných sprostredkovateľov využívali osoby, ktoré nemali v skutočnosti
záujem ani schopnosti podnikať. K založeniu spoločností tieto osoby navádzali pod prísľubom finančnej
odmeny s tým, že spoločnosť za nich budú riadiť iné osoby. Následne od nich prevzali doklady týkajúce
sa založených spoločností, heslá a prístupové kódy k internetbankingu, na podklade ktorých mali

možnosť disponovať s účtami spoločností. Po založení spoločností a získaní prístupu k ich účtom
obžalovaní zabezpečovali vyhotovenie daňových priznaní, v ktorých deklarovali zdaniteľné plnenia,
ku ktorým v skutočnosti nedošlo. Neskôr v daňových priznaniach neoprávnene uplatňovali vyplatenie
nadmerného odpočtu DPH. Z uplatnených nárokov boli niektoré nároky daňovým úradom uznané a
vyplatené bez daňovej kontroly, niektoré po vykonaní daňovej kontroly a niektoré uznané neboli. V

prípadoch, keď boli po kontrole nároky na vrátenie nadmerného odpočtu priznané, bolo dodatočne
zistené, že daňová kontrola bola iba formálna, spočívala iba v zhromaždení účtovných dokladov,
ktoré však boli fiktívne. Po vyplatení finančných prostriedkov daňovými úradmi boli tieto pomocou
internetbankingu presúvané na účty, z ktorých mali obžalovaní možnosť výberu hotovosti.

Prv ako súd takto ustálený skutkový stav subsumoval pod príslušnú skutkovú podstatu trestného
činu riešil otázku časovej pôsobnosti Trestného zákona. Stíhané skutky obžaloba kvalifikovala podľa
Trestného zákona účinného v čase ich spáchania, teda podľa zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č.
227/2005 Z. z., teda ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5, pri ktorom bola zakotvená
trestná sadzba 5 – 12 rokov. V čase rozhodovania súdom už bol účinný Trestný zákon zák. č. 300/2005

Z. z. v znení neskorších predpisov. Aktuálne účinný Trestný zákon predmetné skutky kvalifikuje ako
trestný čin daňového podvodu podľa § 277a Tr. zák.. Novela Trestného zákona účinná od 5.8.2024
okrem iných zmien zvýšila výšku malej škody a rovnako tak zmiernila trestné sadzby pri daňových
trestných činoch, v dôsledku čoho, by konanie obžalovaných podľa aktuálne účinného Trestného
zákona bolo možné kvalifikovať ako zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 2 Tr. zák., pri

ktorom zákonodarca stanovil trestnú sadzbu 2 – 8 rokov. V porovnaním s trestnou sadzbou § 250 ods.
5 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutkov ide nepochybne o priaznivejšiu právnu úpravu, avšak
dôvodom pre ktorý súd vyhodnotil ako zákon priaznivejší pre páchateľa zákon účinný v čase spáchania
skutku bola skutočnosť, že citovaná novela zmenila definíciu škody tak, že za škodu sa považuje aj
neoprávnene vrátená daň z pridanej hodnoty. Na základe uvedeného by súd v prípade, že by skutok

posudzoval podľa novšieho Trestného zákona musel v zmysle § 287 ods. 1 Tr. por. uložiť obžalovaným
povinnosť náhrady škody, čo sa súdu javilo ako nepochybne prísnejšie z pohľadu páchateľa, keďže
predchádzajúci Trestný zákon a hlavne súdna prax za škodu nepovažovala daň a daňové nároky a preto
v takýchto prípadoch v minulosti súdy neukladali obžalovaným povinnosť nahradiť škodu spočívajúcu
v neoprávnene vyplatenom nadmernom odpočte. Použitie predchádzajúceho Trestného zákona, hoc

aj s prísnejšou trestnou sadzbou, v konečnom dôsledku, nebolo pre obžalovaných až také prísne,
nakoľko súd pri určovaní druhu a výmery trestu prihliadal na neprimeranú dĺžku trestného stíhania ako
na okolnosť odôvodňujúcu mimoriadne znižovanie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby v zmysle §
40 ods. 1 Tr. zák..

Podľa § 40 ods. 4 písm. c) zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 227/2005 Z. z. súd pri mimoriadnom
znižovaní výmery trestu nemohol ukladať trest pod jeden rok, ak dolná hranica trestnej sadzby odňatia
slobody je aspoň päť rokov. Na druhej strane, ak by sa trestná činnosť posudzovala podľa novšieho
zákona, v zmysle § 39 ods. 4 písm. e) Tr. zák. (zák. č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) súdby nesmel uložiť trest kratší ako šesť mesiacov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej
sadzby trestu odňatia slobody menej ako päť rokov. Teda pokiaľ išlo o možnosť znižovania trestu pod
dolnú hranicu trestnej sadzby, javil sa síce novší Trestný zákon pre páchateľa ako priaznivejší, avšak

napokon z praktického hľadiska, súd nevidel v použití predchádzajúceho Trestného zákona aplikáciu
právnej normy v neprospech obžalovaných, nakoľko ani použitie predchádzajúceho Trestného zákona
s menej priaznivou možnosťou znižovania trestu, nebolo prekážkou v ukladaní takého druhu trestu
a v takej výmere, ktorú súd považoval za primeranú posudzovanej trestnej činnosti a mimoriadnej
okolností prípadu - danej dĺžkou konania.

Na základe vyššie uvedených úvah použil súd predchádzajúci Trestný zákon a skutky posúdil ako
pokračovacítrestnýčinpodvodupodľa§250ods.1,ods.5Trestnéhozákonavznenízákonač.227/2005
Z. z. (účinného v čase spáchania činu), nakoľko obžalovaní seba alebo iného obohatili tým, že uviedli
niekoho do omylu a spôsobili tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu.

Pre posúdenie právnej kvalifikácie žalovaných skutkov bola rozhodujúca výška majetkového prospechu,
ktorý chceli obžalovaní získať. Výšku škody súd posudzoval v zmysle § 89 ods. 13 Trestného zákona.

Podľa § 89 ods. 13 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (účinného v čase spáchania skutku), škodou nie
nepatrnou sa rozumie škoda dosahujúca najmenej výšku minimálnej mesačnej mzdy (750,- eur), (.....)

škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej päťstonásobok takej mzdy (375.000,-
eur).

Tam, kde spoločne konali viacerí obžalovaní, bol trestný čin spáchaný vo forme spolupáchateľstva v
zmysle § 9 ods. 2 Trestného zákona.

Jednotlivé skutky boli dokonané dňom podania daňového priznania, v ktorom bol neoprávnene
nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uplatnený.

Súd kvalifikoval posudzovanú trestnú činnosť obžalovaných tak, že obžalovaný A. B. v bodoch 1/ - 9/

spáchal vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona pokračujúci trestný čin podvodu
podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zák. č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení zákona 227/2005 Z. z.,
obžalovaný C. D.

v bodoch 2/ - 12/ pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zák. č. 140/1961 Zb.

Trestného zákona v znení zákona 227/2005 Z.z.,
v bodoch 2/ - 9/ vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona,

obžalovaný E. F.

v bodoch 13/ - 17/ pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zák. č. 140/1961 Zb.
Trestného zákona v znení zákona 227/2005 Z.z..

Súd napokon uznal obžalovaného A. B. v bodoch 18/, 19/ výroku rozsudku vinným aj zo spáchania
trestného činu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 184a ods. 1 Trestného

zákona, ktorého sa dopustil v jednočinnom súbehu s trestným činom nedovoleného ozbrojovania a
obchodovania so zbraňami podľa § 184a ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení zákona
č. 757/2004 Z. z.

Obžalovaný A. B. sa trestného činu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa §

184b ods. 1 Trestného zákona dopustil (v bode 18) tým, že si bez povolenia zadovážil a držal strelnú
zbraň, jej súčasť a komponent, a to pištoľ značky ČZ vzor 45, kalibru 6,35 mm Brovning, výrobného čísla
B 610429, hlaveň s tlmičom hluku výstrelu a tlmič hluku výstrelu.

Trestný čin v zmysle § 184a ods. 1 Trestného zákona spáchal (v bode 19) tým, že si bez povolenia

zadovážil a držal strelivo a to najmenej 3.000 kusov, medzi ktorým bolo aj pištoľové strelivo kalibru 7,62
x 25 mm značky Tokarev s priebojnými strelami v počte najmenej 2.400 kusov, samopalové vojenské
strelivo ráže 7,62 x 39 mm so svietiacimi a priebojnými strelami v počte 7 kusov, strelivo značky Makarov
9mm s priebojnými strelami v počte najmenej 100 kusov.Tento trestný čin vyšiel najavo pri vykonaní domovej prehliadky, ktorá bola vykonaná v jeho rodinnom
dome na S. G. I. W. dňa 6.10.2005. Pri tomto úkone bola v trezore obžalovaného nájdená strelná zbraň,

jej komponenty a strelivo, ktoré bolo podrobené znaleckému skúmaniu. Zo záverov znaleckého posudku
vypracovaného KEU PPZ Košice č. PPZ-3016/KEU-KE-EXP-2005 zo dňa 15.2.2006 je zrejmé, že pištoľ
značky ČZ vzor 45, kalibru 6,35 mm Brovning, výrobného čísla B 610429, bola streľbyschopná, túto
mal obžalovaný v ilegálnej držbe, pričom prechovával aj hlaveň s tlmičom hluku výstrelu a tlmič hluku
výstrelu, ktoré sú podľa § 4 ods. 4 Zákona o strelných zbraniach a strelive, zakázaným doplnkom zbrane.

Nájdené strelivo je v zmysle § 2 písm. d) bod 6, 12, § 4 ods. 3 písm. a), d), Zákona o strelných zbraniach
a strelive, zakázaným strelivom a jeho držba či prechovávanie bez potrebného povolenia je trestným
činom.

Z rozhodnutia Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach I č. ORP-44-9/OPP-OSS-2005 zo dňa 10.5.2005
vyplýva, že obvinený mal zbrane a strelivo v držbe v čase, keď mal zaistený zbrojný preukaz.

Tvrdenie obžalovaného, že o povinnosti odovzdať strelivo nevedel, súd vyhodnotil ako nepresvedčivé,
nakoľko obžalovaný si musel byť vedomý, že strelivo môže nadobúdať a držať len na základe platného
zbrojného preukazu, a mal ho odovzdať do úschovy, keď mu bol preukaz zadržaný. Povinnosť odovzdať
aj strelivo navyše vyplýva aj z potvrdenia o odovzdaní zbrane a streliva do úschovy zo dňa 25.5.2005,

kde je pri odovzdaní zbrane spomínané i odovzdanie streliva, ktoré mu bolo doručené. Je potrebné
prihliadnuť aj na tú skutočnosť, že u obvineného bolo nájdené aj zakázané strelivo, ktoré nemohol
nadobúdať ani v prípade, ak by k zaisteniu jeho zbrojného preukazu nedošlo. V jeho neprospech je aj
obsah prepisov hovorov, v ktorých naznačil, že má zbraň k dispozícii.

Výpoveď svedkyne L. B. súd hodnotil ako účelovú. Jej tvrdenie, že zbraň, ktorú našla v igelitovej taške pri
odpadovom koši vložila do trezoru, je nereálne. Ako už bolo uvedené na inom mieste tohto rozhodnutia,
odvolací súd je presvedčený o tom, že vo všeobecnom povedomí každého priemerného človeka je
známe, že na zbraň sa vyžaduje nejaké povolenie, zbrane sa voľne neponechávajú a nenachádzajú
na verejnosti a pokiaľ takýto nález sa udeje, reakcia spočívajúca v zobratí takýchto veci domov,

neoznámenie takéhoto nálezu polícii, držanie takýchto cudzích vecí v obydlí a následne odloženie do
trezora, do ktorého inak svedkyňa nemala prístup, je za hranicou normálneho kritického uvažovania.
Rovnako súd vyslovuje názor, že je nepredstaviteľné, aby po návrate obžalovaného domov, tomuto
svedkyňaneoznámilatakútoskutočnosťatentosaaninezaujímaldôvod,prektorýsivyžiadalasvedkyňa
kľúče od trezora, do ktorého údajne inak nemala prístup. Predstava, že by svedkyňa neoznámila takúto

zásadnú skutočnosť obžalovanému, resp. že by obžalovaný nenahliadol do trezora a nemal vedomosť
o zbrani a zakázaných častiach zbrane v jeho trezore, je málo prijateľná.

Na základe týchto úvah dospel súd k záveru o vine obžalovaného B. v bode 18/ a 19/ aj za trestný
čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 184a ods. 1 zák. č. 140/1961

Zb. Trestného zákona v znení zákona č. 757/2004 Z. z., v jednočinnom súbehu s trestným činom
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 184b ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb.
Trestného zákona v znení zákona č. 757/2004 Z. z.,

Pri rozhodovaní o treste pre jednotlivých obžalovaných súd vychádzal z toho, že od spáchania trestného

činu podvodu (1998) uplynula doba takmer 27 rokov. Do podania obžaloby (2010) sa viedlo prípravné
konanie 12 rokov a konanie pred súdom do vyhlásenia rozsudku trvalo takmer 14 rokov. Pri tej príležitosti
je potrebné podčiarknuť, že okrem obžalovaného R. E. E. (ktorý vypovedal ako obžalovaný pred
súdom 21.4.2015) a obžalovaného M. N., (ktorý vypovedal na hlavnom pojednávaní až 26.3.2024),
ostatní obžalovaní využili právo nevypovedať, preto súd musel vykonať všetky dôkazy navrhované

prokurátoromtak,abyzodpovedalivýslednémurozhodnutiu.Tátoskutočnosťvýznamneovplyvniladĺžku
konania. Iba na 37 hlavných pojednávaniach boli vykonávané úkony, ktoré smerovali k vyhláseniu
rozsudku. Hlavné pojednávanie však bolo nariadené viackrát, avšak z dôvodu správania účastníkov
konania, prekážok na strane súdu, protiepidemických opatrení aj opakovaných evakuácii súdnej budovy
sa nekonalo. Dĺžku konania súd zohľadnil pri rozhodnutí o treste, keď využil ustanovenia na mimoriadne

zníženie trestov u obžalovaných A. B., C. D. a E. F.. Nebolo možné však akceptovať návrh viacerých
obhajcov, aby z dôvodu neprimeranej dĺžky konania bolo trestné stíhanie zastavené.V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. marca 2012, sp. zn. 5To/14/2009 bol ustálený
právny názor, že neprípustnosť trestného stíhania pre neprimeranú dĺžku konania nie je zakotvená v
článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v inom ustanovení Dohovoru, ani v

inej medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Súd však môže s poukazom na dĺžku konania po dokázaní viny u páchateľa trestných činov primerane
použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenia podľa § 40 odsek 1 Trestného zákona účinného do
31.12.2005 a uložiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom. Tento

názor bol konajúci súd povinný rešpektovať.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd vychádzal z ustanovení Trestného zákona č. 140/1961
Zb. v znení zákona č. 227/2005 Z. z. účinného v čase spáchania trestného činu podvodu ako činu
najprísnejšie trestného.
Podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona zákon umožňuje za spáchanie trestného činu podvodu uložiť trest

odňatia slobody vo výmere od päť do dvanásť rokov.

Pri ukladaní trestu sa súd riadil nasledovnými ustanoveniami Trestného zákona (účinného v čase
spáchania trestného činu):

Podľa § 23 ods. 1 Trestného zákona je účelom trestu chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných
činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny
život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.

V zmysle § 31 Trestného zákona pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne na

stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, na možnosť nápravy a pomery páchateľa. U
spolupáchateľov prihliadne aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného
činu

Stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je určovaný najmä významom chráneného záujmu, ktorý bol

činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný,
osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho pohnútkou. (§ 3 ods. 4 Trestného zákona)

Podľa § 35 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania trestného činu súd uloží úhrnný trest, ak
odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov. Uloží mu úhrnný trest podľa toho ustanovenia,

ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný.

Podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania trestného činu, ak má súd vzhľadom
na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia
slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu

dosiahnuťitrestomkratšiehotrvania,môžeznížiťtrestodňatiaslobodypoddolnúhranicutrestnejsadzby
ustanovenej týmto zákonom.

Podľa § 40 ods. 5 písm. c) Trestného zákona účinného v čase spáchania trestného činu pri znížení trestu
odňatia slobody podľa odseku 1 alebo 2 nemožno uložiť trest pod jeden rok, ak je dolná hranica trestnej

sadzby odňatia slobody aspoň päť rokov.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia
slobody neprevyšujúceho dva roky, ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že účel

trestu sa dosiahne i bez jeho výkonu.

Podľa § 58 ods. 2 Trestného zákona povolenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody
sa netýka výkonu ostatných trestov uložených popri tomto treste.

Podľa § 59 ods. 1 Trestného zákona pri podmienečnom odsúdení súd určí skúšobnú dobu na jeden rok
až päť rokov; skúšobná doba začína sa právoplatnosťou rozsudku.Podľa § 53 ods. 1 Trestného zákona peňažný trest vo výmere od 5 000 Sk (166,- €) do 5 000 000 Sk
(165.969,- €) môže súd uložiť, ak páchateľ úmyselnou trestnou činnosťou získal alebo sa snažil získať
majetkový prospech.

Podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona ak súd ukladá peňažný trest, ustanoví pre prípad, že by výkon
tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody až na päť rokov. Náhradný
trest nesmie však ani spolu s uloženým trestom odňatia slobody presahovať zákonom dovolenú hornú
hranicu trestnej sadzby.

Osoby obžalovaných súd hodnotil na základe vyžiadaných správ, hodnotení, odpisov z ich registra
trestov.

Obžalovaný A. B. je súkromným podnikateľom. Miestny úrad mestskej časti Košice Nad Jazerom ho
hodnotil všeobecne. Bez prihlásenia sa zdržiava v W. na adrese S. XXXX/XX. V odpise z registra trestov

má dva záznamy z rokov 1990, 2003, ktoré sú s účinkami ich zahladenia.

Obžalovanému A. B. súd uložil úhrnný trest odňatia slobody v zmysle zásad § 35 ods. 1 Tr. zák.,
kde najprísnejším zo zbiehajúcej sa trestnej činnosti bol trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 5 Tr.
zák.. Po uplatnení mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. rešpektujúc

obmedzenie § 40 ods. 5 písm. c) Tr. zák. súd považoval za primeraný trest odňatia slobody vo
výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom, keďže dĺžka konania, ako aj inak riadne vedený
život obžalovaného v priebehu tohto trestného konania nedovoľovalo zasiahnuť citeľnejšie do osobnej
slobody obžalovaného. Naopak súd uprednostnil pred nepodmienečnou formou radšej dlhšiu skúšobnú
dobu, aby nenarúšal už zabehnutý spôsob života obžalovaného.

Zároveň súd uložil peňažný trest vo výmere 40.000,- eur a pre prípad, že by výkon peňažného trestu
mohol byť úmyselne zmarený, stanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 roka.
V jeho prípade bolo priťažujúcou okolnosťou, že trestným činom spôsobil vyššiu škodu a že zviedol na
trestný čin iného. Spomedzi páchateľov prejednávanej trestnej činnosti mal na jej spáchaní rozhodujúci

podiel a zároveň aj najvýraznejší majetkový prospech. Motívom jeho konania bola ziskuchtivosť.
Závažným spôsobom narušil záujem štátu na riadnom odvádzaní dane a na zabránení neoprávneného
uplatnenia nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty. Svojím konaním nepochybne prispel k tomu, že
podľa jeho vzoru rovnakú trestnú činnosť začali páchať samostatne aj C. D., E. F. a M. N..

Obžalovaný C. D. má v odpise z registra trestov jeden záznam z roku 2004 s účinkami jeho zahladenia.
V mieste bydliska je hodnotený všeobecne.

Obžalovaný E. F. bol zamestnávateľom aj v mieste bydliska hodnotený kladne. Aktuálne je súkromným
podnikateľom. Doposiaľ nebol súdom trestaný.

Súd obžalovanému C. D. a obžalovanému E. F. uložil tresty odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov s
podmienečným odkladom na rovnako dlhú skúšobnú dobu. Zároveň im uložil peňažné tresty vo výmere
25.000,- eur a pre prípad, že by ich výkon mohol byť úmyselne zmarený, súd im stanovil náhradné tresty
odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov. Aj v ich prípade bolo zistené, že úmyselnou trestnou činnosťou

získali alebo sa snažili získať majetkový prospech. Priťažujúcou okolnosťou bolo, že sa podieľali na
spôsobení vyššej škody a že zviedli na trestný čin iného.

Aj v prípade obžalovaných C. D., E. F. súd dospel k záveru, že uloženie nepodmienečného trestu
nie je potrebné. Uloženie prísnejších trestov u týchto obžalovaných je neúčelné a to nielen z pohľadu

doby, ktorá od spáchania trestného činu uplynula, ale aj vzhľadom na osoby týchto páchateľov, ich
doterajší život a na okolnosti prípadu. Uložené tresty je možné považovať za dostatočné aj z pohľadu
zabezpečenia ochrany spoločnosti.

O nároku na náhradu škody súd nerozhodoval. V prípravnom konaní zastupovali Finančné riaditeľstvo

SR viacerí splnomocnení zamestnanci. E. R. M. a E. S. L. z Daňového úradu Košice I, R. E. C. z
Daňového úradu Košice III, E. D. D. z Daňového úradu Košice IV a R. O. H. z Daňového úradu Prešov
I, si nárok na náhradu škody v prípravnom konaní neuplatnili.Výnimkou bol Daňový úrad Košice v zastúpený E. I. P., ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody vo
vzťahu k spoločnosti CASSOVIA DATEX (viď. skutok v bode 10/) vo výške 1.248.688,- Sk / 41.448,85
eur a zástupkyňa Daňového úrad Košice II, E. E. L., ktorá uplatnila za poškodeného v súvislosti so

skutkom (pozn.: v bode 11/) týkajúceho sa spoločnosti UNICO, s.r.o. nárok na náhradu škody vo výške
365.977,- Sk / 12.148,21 eur.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 21.4.2015, kedy sa čítali uplatnené nároky poškodeného
zo spisu, sa zástupkyňa poškodeného nezúčastnila. Vzhľadom na vyjadrenia procesných strán k

uplatneným nárokom poškodený nebol do konania o náhradu škody pripustený. Až na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 22.9.2015 E. E. L. predložila plnú moc na zastupovanie Finančného
riaditeľstva SR, ktorým bola poverená zastupovaním aj vo veciach svojich kolegov. Za Daňový úrad
Košice II a Daňový úrad Košice V v súvislosti so skutkami uvedenými v bode 10/ a 11/, ktoré sa týkali
obžalovaného C. D., si uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 53.597,06 eur. Je potrebné zdôrazniť,
že k tomu došlo až po rozhodnutí o nepripustení poškodeného, na ktorom súd zotrval.

To boli dôvody, pre ktoré sa rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný

prostriedok nie je prípustný.