Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 12, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoPr/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123212422
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123212422.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcu: A. B. C., D., A., A., E.,
nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXXX/XX, G., zast.: JUDr. Jana Šepeľová - Advokátska kancelária, so sídlom
Námestie slobody 13/25, Humenné, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, so
sídlom Rastislavova 43, Košice, zast.: ALENA ZADÁKOVÁ - advokát, s.r.o., so sídlom Kováčska 32,
Košice, IČO: 53 209 451, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy,
o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 25. novembra 2024,
č.k. 60Cpr/7/2023-262

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. a II.

II. O d m i e t a odvolanie žalovaného proti výroku III.

III. Žiadnej zo strán sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.MestskýsúdKošice(ďalejlen„súdprvejinštancie“aleboajlen„súd“)napadnutýmrozsudkomvyslovil,
že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným na základe okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX je neplatné (I. výrok); pracovný pomer medzi žalobcom a

žalovaným založený pracovnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX sa končí dňom právoplatnosti tohto
rozsudku (II. výrok) a nárok na náhradu mzdy žalobcu vylučuje na samostatné konanie, v ktorom bude
rozhodnuté aj o trovách celého konania (III. výrok).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru
medzi účastníkmi konania učinené okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX je
neplatné; pracovný pomer naďalej trvá; žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške

jeho priemerného mesačného zárobku od doručenia výzvy na prideľovanie práce, inak od doručenia
žaloby do času, keď mu umožní pokračovať v práci, spolu so zákonným úrokom z omeškania od
splatnosti mzdy za každý mesiac neprideľovania práce, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku a súčasne sa domáhal náhrady trov konania.

3. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, § 18, § 38 ods. 1, § 42 ods. 1, § 68 ods. 1 písm. b), ods. 2, §
79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v platnom znení (ďalej len „ZP“). Medzi stranami

nebolo sporné, že žalobca bol u žalovaného v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy zo
dňa XX.XX.XXXX v znení príslušných Dohôd o zmene pracovnej zmluvy a že dôvodom pre okamžité
skončenie (tohto) pracovného pomeru so žalobcom bola jeho neospravedlnená absencia od 20.2.2023
minimálne do 19.5.2023, čo považoval žalovaný ako zamestnávateľ za závažné porušenie pracovnejdisciplíny, pričom predmetom sporu je posúdenie (ne)platnosti (tohto) okamžitého skočenia pracovného
pomeru zo strany žalovaného, ktoré sa malo uskutočniť na základe (jeho) písomného vyhotovenia zo
dňa 19.5.2023.

4. Podajúc stručnú charakteristiku inštitútu okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol, že
okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru
adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k jeho skončeniu, a pre platnosť ktorého
zákon predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným

musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku
práce,ktorývňommusískutkovovymedziťtak,abyhonebolomožnézameniťsinýmdôvodom(§70ZP)
a musí byť vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom (§ 74 ods. 1 ZP). Dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený
tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu
k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j.

ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že
uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť.

5. Na základe vykonaného dokazovania prijal záver, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany žalovaného je neplatné z formálno-právnych dôvodov pre nedodržanie zákonom predpísaného

postupu pri doručovaní listiny, obsahom ktorej malo byť jeho písomné vyhotovenie. Z vykonaného
dokazovania - príslušnej doručenky zo dňa 1.6.2023, odpovede Slovenskej pošty a svedeckej výpovede
p. D. - mal totiž jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že predmetné písomné
okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo žalobcovi doručené do vlastných rúk tak, ako to
predpokladá ust. § 38 ZP. V tej súvislosti zdôraznil, že citované ust. uprednostňuje v prvom rade

osobné, priame doručenie a ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť prostredníctvom poštového
podniku do vlastných rúk. Ak zamestnávateľ nedoručí zamestnancovi písomnosť, ktorá by mala byť
podľa Zákonníka práce doručená do vlastných rúk, písomnosť sa považuje za nedoručenú. Povinnosť
zamestnávateľa doručiť zásielku do vlastných rúk nie je splnená, ak je písomnosť doručená inému
než zamestnancovi. Zákonník práce podľa právneho stavu de lege lata kogentnou povahou § 38

nepripúšťa možnosť, aby zamestnanec splnomocnil inú osobu na preberanie písomnosti do vlastných
rúk (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/41/1994 z 27. júna 1994, rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo/165/2010 z 30. novembra 2010). Na základe uvedeného tak dospel k záveru, že
skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
je neplatné z dôvodu jeho neplatného doručenia žalobcovi, z ktorého dôvodu sa ďalšími dôvodmi, v

ktorých žalobca videl neplatnosť skončenia pracovného pomeru (už) nezaoberal. Ako nedôvodnú a
vykonaným dokazovaním nepreukázanú pritom vyhodnotil v tej súvislosti aj námietku žalovaného, že
zo strany matky žalobcu a pána D. sa jednalo o vedomé a úmyselné konanie vo vzťahu k zmareniu
doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru.

6. Pri rozhodovaní o návrhu žalovaného, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu
naďalej zamestnával, aplikujúc ust. § 79 ods. 1 ZP zdôraznil, že sa jedná o ustanovenie s relatívne
neurčitou hypotézou, a tak posúdenie tejto skutočnosti predstavujúcej výnimku z pravidla, že pracovný
pomersaprineplatnomrozviazanípracovnéhopomerunekončí,jevždyvecouposúdeniaindividuálnych
okolností každého prípadu. Uviedol, že pri rozhodovaní o tejto výnimke je potrebné vychádzať zo

základnej zásady Zákonníka práce (čl. 2), ktorá hovorí o.i., že výkon práv a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, pričom je potrebné prihliadnuť
na návrhovú povinnosť zamestnávateľa, na ktorého sa v tomto prípade presúva dôkazné bremeno,
teda zamestnávateľ musí navrhnúť a preukázať dôvody, ktoré vedú k tomu, že nemožno od neho
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca, ktorý namieta platnosť skončenia pracovného pomeru,

naďalej zamestnával.

7. Konštatoval, že žalovaný ako zamestnávateľ si svoju zákonnú návrhovú povinnosť splnil a už
v rámci prvotných vyjadrení navrhol, aby súd o tejto otázke rozhodoval a posúdil ním uvádzané
dôvody, a súčasne navrhol dôkazy na ich preukázanie. Po ich vykonaní, predovšetkým zo svedeckých

výpovedí zamestnancov predmetnej kliniky, ako aj z listinných dôkazov súd vyvodil, že existuje
odôvodnená obava žalovaného, že žalobca môže zopakovať svoje konanie vo vzťahu ku ktorémukoľvek
zamestnancovi I. internej kliniky, či inému, a že žalobca je osobou, ktorá pod zvýšeným tlakom
koná nevhodným spôsobom. Svedkami popísané skutočnosti ako napríklad nosenie zbraní (či užútočných alebo obranných) na pracovisko žalovaného, ktorého hlavným poslaním je predovšetkým
poskytovanie zdravotnej starostlivosti vyhodnotil ako minimálne nevhodné. Z vykonaného dokazovania
mal preukázané, že žalobca mal niektoré z nich použiť aj vo vzťahu k iným kolegom, či už ako moment

zastrašenia alebo nevhodného vtipu. Napokon aj samotný skutok, pre ktorý bol žalobca vzatý do väzby
dňa XX.X.XXXX, t.j. nebezpečné vyhrážanie sa (jeho) nadriadeným (ktorí mu na takéto konanie nedali
žiaden podnet), považoval za neprípustné konanie a to na akomkoľvek pracovisku, tobôž na pracovisku,
kde je ochrana života a zdravia prioritou, a to pokiaľ by išlo konanie každého zamestnanca žalovaného.
Vychádzal pritom zo záverov jednotlivých znaleckých posudkov, ktoré oboznámil z vyšetrovacieho

spisu ČVS: F./X-XXX-XX-XXXX, a z ktorých vyplýva, že pri posúdení prognózy resocializácie a rizika
recidívy u menovaného (žalobcu) je viacero rizikových faktorov, ako napríklad dlhodobá absencia
partnerského vzťahu, problémové užívanie alkoholických nápojov, história opakujúcich sa psychických
problémov, prítomné problémy najmä v sociálnej oblasti, ktoré súvisia s disharmonickou osobnostnou
štruktúrou obvineného, prerušenie resp. neobnovenie psychiatrickej liečby a to napriek znovuobjaveniu
problémov, nedávne problémy s náhľadom, nedávne problémy s násilnými ideáciami, nedávne príznaky

zhoršenia psychického stavu, ktoré má znaky psychotickej dekompenzácie, pravdepodobné budúce
problémy so životnou situáciou, nakoľko je narušená kariérna dráha vyšetrovaného, ktorá je pre neho
prioritou, prítomný problém so zvládaním náročných situácií a pod. Z vyššie uvedeného vyplýva,
že u obvineného (žalobcu) bez úspešne absolvovaného psychiatrického liečenia, ako aj dlhodobej
psychoterapie je prítomné stredne veľké riziko násilného správania v budúcnosti. Prognóza, vzhľadom

na riziko násilného správania obvineného (žalobcu) v budúcnosti, je v prípade jeho zaangažovania
a spolupráce na psychiatrickom liečení a psychoterapie čiastočne priaznivá, disponuje kapacitou na
zlepšenie svojho psychického stavu. Poukázal aj na vykonaným dokazovaním zistené, že žalobca sa
už v minulosti podroboval psychiatrickej liečbe u A. D., avšak túto dobrovoľne prerušil, čo malo za
následok zhoršenie jeho správania sa na pracovisku. Uzavrel, že výpoveď matky žalobcu, ktorá túto

situáciu vidí odlišne ako jej kolegovia, ostala osamotená a navyše bez podloženia právne relevantnými
skutočnosťami. Dodal tiež, že z doplnku posudku A. H. I. síce vyplýva, že počas ambulantnej liečby
bol žalobca disciplinovaný a predpísanú medikáciu pravidelne užíval, ale takto postupoval žalobca aj
v minulosti a následne liečbu prerušil. Teda nie je možné, aby obavy zamestnancov I. internej kliniky
žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné alebo nadnesené. Viacerí z nich boli svedkami správania sa

žalobcu, a postupne - ako to vyplynulo z dokazovania - po vyeskalovaní celej situácie spomenutým
nebezpečným vyhrážaním, začali otvorene rozprávať o problémovom správaní sa žalobcu. Zdôraznil
pritom, že nemá žiadne pochybnosti o erudovanosti žalobcu, o jeho prístupe k plneniu si pracovných
povinností, o jeho snahe vyhovieť a spolupracovať s kolegami, napr. pri výmene služieb a podobne, o
jehopublikačnejčinnosti,čiďalšíchskutočnostiachsvedčiacichojehoodbornosti,prednáškovejčinnosti,

či plnení si pracovných povinností. Avšak rovnako z vykonaného dokazovania vyplynulo (svedecké
výpovede zamestnancov I. internej kliniky), že v prípade, že žalobca cíti preťaženie v rámci plnenia si
týchto povinností alebo stres, dochádza u neho k negatívnym zmenám správania, ktorých terčom bývajú
práve jeho kolegovia. V tomto smere preto nemohol nechať bez povšimnutia list adresovaný vedeniu
žalovaného, ktorý podpísalo cca 30 zamestnancov I. internej kliniky, ktorí spoločne vyjadrili jednoznačnú

obavu z návratu žalobcu na pracovisko v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. V tomto
kontexte súd zároveň vyhodnotil ako nedôvodnú námietku právnej zástupkyne žalobcu, že žalovaný
môže žalobcu umiestniť na inom pracovisku (klinike), nakoľko táto skutočnosť nemá oporu v zákonnom
ustanovení (zamestnanec pri neplatnom skončení pracovného pomeru pokračuje v plnení pracovných
povinností podľa platnej pracovnej zmluvy). V týchto súvislostiach sa ale zároveň stotožnil s procesnou

obranou žalovaného, že nie je vylúčené, že medzičasom aj iní zamestnanci iných odborných pracovísk
(v dôsledku medializácie prípadu a bežnej komunikácie na pracovisku) majú obavu z návratu žalobcu
na pracovisko a teda prípadnú zmenu miesta výkonu práce u žalobcu možno považovať v tomto smere
nateraz za špekulatívnu. V rámci posudzovania dôvodnosti návrhu zamestnávateľa v zmysle ust. §
79 ods. 1 ZP napokon poukázal aj na samotný obsah sms-správy, ktorá bola predmetom skúmania

konania žalobcu v rámci podozrenia zo spáchania trestného činu nebezpečného vyhrážania sa, a
ktorá odznela v rámci záverečnej reči a je súčasťou vyšetrovacieho spisu, v intenciách čoho dospel
k jednoznačnému záveru, že od žalovaného nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu napriek
neplatnému skončeniu pracovného pomeru naďalej zamestnával.

8. Nestotožnil sa však s návrhom žalovaného na určenie dňa skončenia pracovného pomeru na
deň 2.6.2023 (t.j. deň nasledujúci po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru), keďže v
prejednávanom prípade nedošlo k riadnemu doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru v
zmysle § 38 ZP a preto nie je možné stanoviť deň „kedy sa mal pracovný pomer žalobcu u žalovanéhoskončiť“ a nie je možné určiť ani akýsi „pravdepodobný“ deň skončenia pracovného pomeru. Preto
skončenie pracovného pomeru ponechal na moment právoplatnosti rozhodnutia súdu o tejto otázke.

9. Nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie, v rámci ktorého rozhodne v zmysle
ust. § 262 ods. 3 CSP aj o trovách celého konania a to s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania
(článok 17 CSP), rýchlosť a efektívnosť konania, keď nepovažoval za hospodárne a hlavne účelné
rozhodnúť v prejednávanom prípade aj o uplatňovanom peňažnom nároku žalobcu z toho dôvodu, že pri
rozhodovaní o tomto nároku bude nutné v ďalšom konaní vykonať ďalšie dokazovanie, pričom prihliadol

aj na návrh právneho zástupcu žalobcu.

10. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.

11.ŽalovanýodvolaniepodalčodoI.aIII.výrokurozsudku,pričomuplatnilodvolaciedôvodypodľa§365
ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Vo vzťahu k I. výroku nesúhlasil so záverom súdu, že okamžité skončenie

pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX je neplatné z formálnych dôvodov pre jeho nedoručenie
žalobcovi do vlastných rúk, ktorý považuje za nesprávny a v rozpore s vykonaným dokazovaním. V
prejednávanej veci nebolo sporné, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX
doručoval žalobcovi na poslednú známu adresu, ktorú mu uviedol a toto bolo prevzaté p. D.. Sporná
je skutočnosť, či zo strany žalobcu sa nejednalo o úmyselné zmarenie doručenia písomnosti, pričom

mal za to, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že zo strany žalobcu k takémuto
konaniu došlo. Svedok pán D. je zamestnancom spoločnosti KATOS s.r.o., ktorej vlastníčkou je matka
žalobcu. Sídlo spoločnosti je rozdielne od trvalého bydliska žalobcu, kde mu bolo doručované okamžité
skončenie pracovného pomeru. Poukazujúc na výpovede matky žalobcu a svedka p. D. vyslovil, že
je nepochybné, že svedok bol pred svojou výpoveďou na pojednávaní inštruovaný a oboznámený s

predmetom výsluchu. Zdôvodnenie svedka, že má splnomocnenie na preberanie pošty pre nebohého
p. C., ktorý zomrel pred 4 až 5 rokmi sa javí ako účelové. Skutočnosť, že sa nejedná o nebohého p.
C. mohlo byť zrejmé už aj z toho, že na liste do vlastných rúk sú uvedené všetky tituly žalobcu. Mal za
to, že si splnil svoju zákonnú povinnosť tak, ako to predpokladá ust. § 38 ods. 2 ZP. V danom prípade
došlo zo strany žalobcu k zneužitiu práva s odkazom na ust. § 13 ods. 3 ZP a jedná sa o konanie v

rozpore s dobrými mravmi. Zamestnanec je povinný v zmysle § 81 písm. g) ZP oznamovať relevantné
skutočnosti, okrem iného zodpovedá za nahlásenie adresy. Zo Zákonníka práce nemožno odvodiť
aktívnu povinnosť zamestnávateľa zisťovať, kde sa zamestnanec v skutočnosti nachádza. Vyslovil preto
názor, že vykonaným dokazovaním bol nepochybne preukázaný úmysel zmariť doručenie okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Vo vzťahu k napadnutému III. výroku rozsudku, ktorým súd vylúčil nárok

na náhradu mzdy na samostatné konanie, namietol, že súd sa nezaoberal jeho procesnou obranou, že
žalobný návrh je v tejto časti nejasný a nezrozumiteľný a nie je uvedená ani suma náhrady mzdy, ktorú
žalobca požaduje. V tej súvislosti bol toho názoru, že ak je žalobný návrh vadný, súd v konaní o ňom
nemôže pokračovať a tak logicky ho nemôže ani vylúčiť na samostatné konanie. Nestotožnil sa ani so
záverom súdu, že dôvodom na vylúčenie veci je obtiažnosť zisťovania výšky náhrady mzdy z dôvodu PN

žalobcu, keďže nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru sú jasne upravené v § 79 ods. 1 ZP,
v zmysle ktorého má zamestnanec pri neplatnom skončení pracovného pomeru nárok na náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku a PN žalobcu nemá vplyv na výpočet výšky jeho mesačnej náhrady
mzdy. Na výpočet sú nutné mzdové listy a výplatná páska, ktoré žalobca mal k dispozícii. Vyslovil,
že postupom súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie z dôvodu nedostatočného

odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie nezodpovedal na všetky skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom jeho súdnej ochrany. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok vo výroku I. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a vo výroku III. napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu na náhradu mzdy zamieta.

12. Žalobca odvolaním napadol výrok II. rozsudku z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
b), f) a h) CSP. Vyslovil nesúhlas s konštatovaním súdu, že žalovaný ako zamestnávateľ si splnil svoju
zákonnú návrhovú povinnosť už v rámci prvotných vyjadrení vo veci. Žalovaný totiž vo vyjadrení k žalobe
len poukázal na listinný dôkaz – Príkaz prokurátora zo dňa 17.5.2023, z ktorého mal vydedukovať,
že je osobou nebezpečnou pre spoločnosť a že nemožno, aj napriek oľutovaniu jeho konania, brať

na ľahkú váhu takéto vyjadrenia (vyhrážky zabitím), aj napriek tomu, že tieto boli vyslovené z dôvodu
duševnej choroby. V tej súvislosti však predovšetkým namietol, že dôkaz, na ktorý odkazuje žalovaný
- Príkaz prokurátora - bol zabezpečený nezákonne, pretože nikdy nedal súhlas žalovanému ani jeho
právnej zástupkyni, aby mali právo oboznamovať sa s obsahom trestného, či vyšetrovacieho spisu.Ku konštatovaniu žalovaného o jeho „duševnej chorobe“, uviedol, že mu nikdy nebola diagnostikovaná
žiadna duševná choroba ani porucha. V čase spáchania skutku, ktorý sa stal XX.X.XXXX, išlo z jeho
strany o akútnu a prechodnú psychotickú poruchu, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila jeho konanie,

ovplyvnila jeho rozpoznávacie aj ovládacie schopnosti. Počas konania súdu predložil listinné dôkazy,
ktoré preukazujú, že nie je nebezpečný pre okolie a taktiež, že netrpí žiadnou duševnou chorobou,
či poruchou. Pokiaľ súd poukázal vo svojom rozhodnutí na závery znaleckého posudku č. XX/XXXX,
zdôraznil, že tento bol vypracovaný po jeho vzatí do väzby dňa 16.4.2023, teda pred takmer dvomi rokmi
pred vyhlásením rozsudku. Súd sa tiež snažil navodiť dojem, že vo všetkých znaleckých posudkoch

sú uvedené tieto skutočnosti, čo sa však nezakladá na pravde. Mal za to, že súd sa jednostranne
priklonil k tvrdeniam a dôkazom, ktoré sú v jeho neprospech, a nebral do úvahy jeho tvrdenia a v
rozhodnutí sa s nimi ani nevysporiadal. Za nepravdivé označil aj konštatovanie súdu, že sa v minulosti
podroboval psychiatrickej liečbe u A. D. a že liečbu prerušil. A. D. ho nemala nikdy v evidencii ako
pacienta, chodil sa k nej len porozprávať a keď odišla z nemocnice, tak sa ich kontakty prerušili. Ďalšie
dôkazy na preukázanie svojho návrhu žalovaný predložil až na konci dokazovania, kde „vykonštruoval“ a

„vyfabuloval“ tzv. „dôkazy“ a to Zoznam vecí, ktoré mu mali patriť a mali byť nájdené v jeho lekárskej izbe,
ktorý je bez dátumu, aby nebolo možné poukázať na účelovosť predloženého dôkazu, ďalej Zoznam
o predmetoch v osobnom vlastníctve a ich odovzdaní, o ktorom žalovaný počas konania tvrdil, že veci
mali byť spísané ihneď po vrátení návratky o doručení zásielky – Okamžité skončenie pracovného
pomeru, kde tento je s dátumom 26.6.2024, pričom návratka bola žalovanému doručená začiatkom

mesiaca jún 2023, ako aj Petícia spísaná zamestnancami. K zoznamu vecí dodal, že výslovne popiera,
aby všetky tieto veci patrili jemu vysloviac presvedčenie, že niektoré veci mu boli podstrčené. Dodal,
že pri spisovaní týchto vecí nebol prítomný, D. E. pritom vedela, že v tom čase bol hospitalizovaný,
nikdy tieto ani iné veci od žalovaného neprevzal, a nevie, kde sa nachádzajú. V predloženom Zozname
o predmetoch v osobnom vlastníctve a ich odovzdaní je uvedené, že tieto veci mu mali byť zaslané

na poslednú známu adresu, avšak do dnešného dňa mu nič doručené nebolo. Žalovaný tiež uvádzal,
že ohľadom týchto vecí boli kontaktované aj orgány činné v trestnom konaní, avšak do dnešného
dňa mu nebolo doručené žiadne uznesenie o začatí trestného stíhania, či vznesenie obvinenia, nikto
ho ohľadom tejto záležitosti nekontaktoval. Ide teda o nezákonný, dôkaz, zabezpečený podvodným
konaním. Súčasne poukázal aj na koncentráciu konania a na oneskorené predloženie „dôkazov“. Vo

vzťahu k petícii, ktorá mala byť spísaná 4.9.2024 žalovaný nevysvetlil ako táto prebehla. Dodal, že nemal
nikdy možnosť vyjadriť sa k obvineniam tvrdeným na jeho osobu zo strany jeho kolegov, nikdy nemal
možnosť vyjadriť sa k údajnému porušeniu pracovnej disciplíny, ani iným ďalším pochybeniam. Súdu
ďalej vytkol, že nebral v úvahu tvrdenia ohľadom neoprávneného oboznamovania sa s osobnými údajmi
fyzických osôb cez systém KNIS. Ohradil sa aj k tvrdeniam o prezeraní si zdravotných záznamov H. J.,

ako i zaslaniu jej anonymného listu plného vulgarizmov. Súdu tiež vytkol, že bral predovšetkým v úvahu
výpovede svedkov, ktorých navrhol žalovaný. Výpovede svedkov, ktorých navrhol on, do úvahy nebral.
K anonymným listom, ktoré boli v priebehu konania spomínané a z ktorých je upodozrievaný namietol,
že nikdy nikomu nepísal žiadny anonymný list. Nemal dôvod písať anonymné listy ani H. K., ani H. K. a
ani H. J.. Ani s jedným z adresátov týchto listov nemal žiadny konflikt, práve naopak, považoval ich za

svojich dobrých priateľov. Nepozná ani znenie väčšiny týchto anonymov. Nemal dôvod písať anonymný
list ani H. L., ktorému je vďačný za to, že sa ho v začiatkoch jeho kariéry na klinike ujal a zaúčal ho
pracovať a ani list, ktorý dostala D. A.. Nedôvodne je A. K. upodozrievaný aj z toho, že jej zaslal list
napísaný na počítači v čase, kedy mal byť umiestnený vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Košice. Zdôraznil,
že je zamestnancom žalovanej od XX.XX.XXXX. Po celý ten čas bola s ním absolútna spokojnosť,

nikdy nemal žiadne pokarhanie, napomenutie, či porušenie pracovnej disciplíny. Subjektívne tvrdenia
D. E. a svedkov, ktorí sú pod jej vplyvom a sú na nej závislí, sú irelevantné k posúdeniu podstaty veci.
Mal za to, že zo strany žalovaného špecifikované námietky ohľadom jeho konania a ich závažnosť pre
možnosť ďalšieho trvania pracovného pomeru pri jeho neplatnom skončení v intenciách § 79 ods. 1 ZP
práce neboli dostatočne preukázané. Uviedol, že nie jeho konanie, ale konanie žalovaného odporuje

dobrým mravom. Pre určitých ľudí na I. internej klinike žalovaného sa stal nepohodlný, čo považuje za
diskriminačné a odporujúce dobrým mravom. Považuje tiež za absurdné, že dôvodom, prečo nemôže
byť naďalej zamestnancom žalovaného je aj tá skutočnosť, že sa často potí. K zdôvodneniu súdu,
že ho žalovaný nemôže umiestniť na iné pracovisko, pretože zamestnanec pri neplatnom skončení
pracovného pomeru pokračuje v plnení pracovných povinností podľa platnej pracovnej zmluvy, uviedol,

že podľa platne uzavretej pracovnej zmluvy bol stále zamestnancom zamestnávateľa: Univerzitná
nemocnica L. Pasteura Košice, teda nie I. Internej kliniky. Univerzitná nemocnica má celkovo 45
pracovísk (25 kliník, 14 oddelení, 2 ústavy, 2 banky, 1 centrum a 1 trakt). Vzal na vedomie, že vedúca
pracoviska I. internej kliniky nemá záujem, aby ďalej pracoval na pracovisku, kde je ona vedúca, ale toneznamená, že nemôže pracovať na ktoromkoľvek z ostatných 44 pracovísk univerzitnej nemocnice. D.
D. E. a ľudia podpísaní na petícii sa samozrejme môžu vyjadrovať k tomu, či chcú alebo nechcú, aby s
nimi naďalej pracoval, ale je úplne mimo ich pracovných kompetencií vyjadrovať sa k tomu, aby zostal

alebo nezostal zamestnancom nemocnice. Pani D. E. je, resp. bola síce jeho priamym nadriadeným,
no nie jeho zamestnávateľom. Zdôraznil, že nemá žiadnu odbornú špecializáciu, takže nie je svojou
odbornosťou viazaný na žiadne konkrétne pracovisko a nie je nutné, aby bol zamestnaný práve na
internistickom pracovisku. Rozhodnutie v ním napadnutej časti považuje za arbitrárne a svojvoľné.
V danom prípade neexistuje žiaden relevantný dôvod spočívajúci v tom, že nemožno od žalovaného

ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby ho ako zamestnanca naďalej zamestnával. Samotná
vágna argumentácia žalovaného, účelové a vyfabulované dôkazy, účelové a zaujaté výpovede svedkov,
na takéto určenie nestačí. Žalovaný svoje tvrdenia ničím nepreukázal, neuniesol dôkazné bremeno,
preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. zrušil a vec vrátil na nové konanie
arozhodnutieazároveňmupriznalnáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu,alternatívne,aby
odvolací súd sám rozhodol tak, že pracovný pomer uzavretý medzi žalobcom a žalovaným na základe

pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX naďalej trvá a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca v ňom len zopakoval tvrdenia, ktoré
prezentoval už pred súdom prvej inštancie a tieto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

ním napadnutého II. výroku rozhodnutia. K námietke žalobcu, že dôkaz - Príkaz prokurátora - bol
zabezpečený nezákonne, poznamenal, že Príkaz Okresnej prokuratúry Košice II na prepustenie z väzby
zo dňa 17.5.2023 bol prílohou žaloby žalobcu, preto ak nechcel, aby sa s ním (žalovaný) oboznamoval
je otázkou, prečo ju pripojil k svojej žalobe ako listinný dôkaz. K tvrdeniam žalobcu, že sa nikdy nemal
možnosť vyjadriť k obvineniam tvrdeným na jeho osobu zo strany jeho kolegov, nikdy nemal možnosť

vyjadriť sa k údajnému porušeniu pracovnej disciplíny, ani iným ďalším pochybeniam, zdôraznil, že
žalobca mal k dispozícii celé konanie pred súdom prvej inštancie, kde mal možnosť vyjadriť sa ku
všetkým skutkovým tvrdeniam, listinným dôkazom, pričom však svoje právo vypovedať ako strana sporu
nevyužil. K tvrdeniam žalobcu, že (žalovaný) nevysvetlil ako prebehla petícia, dal do pozornosti výpoveď
svedkyne A. M. K. z pojednávania zo dňa 2.10.2024, kde uviedla, že predmetná petícia bola spísaná

a podpísaná pani prednostkou a následne na sekretariáte bol položený papier a každý slobodne, bez
toho aby ho niekto nútil mohol podpísať alebo nepodpísať uvedené stanovisko, ktoré bolo následne
doručené na riaditeľstvo. Za neopodstatnené označil aj tvrdenie žalobcu, že súd bral do úvahy len
výpovede svedkov, ktorí vypovedali v prospech žalovaného, nakoľko v prospech žalobcu vypovedala
len jeho matka. Za nezakladajúce sa na pravde považoval aj útoky žalobcu na D. E., ktorú obviňuje z

toho, že sama rozhoduje kto bude alebo nebude u žalovaného pracovať. Zdôraznil, že už v rámci svojho
stanoviska k žalobe jasne zaujal postoj, že si nevie predstaviť naďalej zamestnávať žalobcu a teda sa
jedná o rozhodnutie žalovaného. Ak si nevie predstaviť naďalej zamestnávať žalobcu, je len logické, že
sa to týka celej Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice. V opačnom prípade by jeho procesný návrh
nemal zmysel. Záverom dodal, že v rámci svojich tvrdení nikdy nehovoril o nadmernej potivosti žalobcu.

Túto skutočnosť opakovane zdôrazňovala len jeho právna zástupkyňa, ktorá sa túto otázku neustále
pýtala svedkov. Na základe uvedeného považoval žalobcom podané odvolanie voči II. výroku v celom
rozsahu za nedôvodné a navrhol odvolaciemu súdu, aby II. výrok ako vecne správny potvrdil.

14. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli podané.

15. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného
ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z
§ 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že podané odvolania

nie sú dôvodné.

16. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a žalovaný okrem
týchto navyše aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, pričom ide o odvolacie dôvody,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam(f)arozhodnutiesúduprvejinštancievychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).17. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska uplatnených odvolacích námietok v
kontexte nimi vymedzených odvolacích dôvodov, konštatujúc, že sám nevzhliadol vady, ktoré sa týkajú

procesných podmienok, na ktoré prihliada odvolací súd ex offo, t.j. aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP), a zistil, že žiaden z odvolacích dôvodov uplatnených odvolateľmi nie je
naplnený.

18. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov

účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis,
správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so
skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu

prvej inštancie odchýliť, pričom na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím
námietkam žalobcu a žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:

19. Výrokom I. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX a svoje rozhodnutie založil

na tom právnom závere, že žalovaný nedoručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru do
vlastných rúk, čo spôsobuje neplatnosť tohto úkonu z formálno-právnych dôvodov.

20. Predmetný I. výrok napadol odvolaním žalovaný a svoju zásadnú odvolaciu argumentáciu založil na
tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a vec nesprávne právne posúdil. Podstata odvolacích námietok žalovaného bola koncentrovaná na
tvrdenia o tom, že si splnil všetky povinnosti kladené na neho Zákonníkom práce, keď odovzdal
písomnosť (obsahom ktorej bolo sporné okamžité skončenie pracovného pomeru) na poštovú prepravu
na poslednú známu adresu, ktorú mu žalobca uviedol, a písomnosť zaslal formou doporučenej zásielky
s doručenkou „do vlastných rúk“.

21. Rešpektujúc viazanosť odvolacieho súdu žalovaným uplatnenými odvolacími dôvodmi, vrátane ich
obsahovéhovymedzenia,súclimitovanýprávnymiotázkami,ktoréžalovanývodvolanísmerujúcomproti
vyhovujúcemu I. výroku napadnutého rozsudku označil, resp. spochybnil, odvolací súd dospel k záveru,
že správnosť záveru súdu v tejto časti sa žalovanému odvolaním spochybniť nepodarilo.

22. Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a
skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z
pracovnejzmluvymusiabyťdoručenézamestnancovidovlastnýchrúk.Toplatírovnakoopísomnostiach
týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo

pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte
alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom
ako doporučenú zásielku.

23. Podľa § 38 ods. 2 Zákonníka práce písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ

zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou
a poznámkou „do vlastných rúk“.

24.Podľa§38ods.4Zákonníkaprácepovinnosťzamestnávateľaalebozamestnancadoručiťpísomnosť
sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik

vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo
zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú
aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

25. Zákonník práce v ustanovení § 38 kogentným spôsobom upravuje, ktoré druhy písomností je

nevyhnutné doručovať zamestnancovi do vlastných rúk. Ide o písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa
vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru, kde bez pochýb možno zaradiť aj okamžité skončenie
pracovného pomeru. Zákonník práce uprednostňuje osobné, priame doručenie, ak to nie je možné,
možno písomnosť doručiť prostredníctvom poštového podniku do vlastných rúk. Ak však zamestnávateľnedoručí zamestnancovi písomnosť, ktorá by mala byť podľa Zákonníka práce doručená do vlastných
rúk, písomnosť sa považuje za nedoručenú. Zároveň platí, že v súlade s požiadavkami na spôsob
doručenia je zamestnávateľ povinný vo vzťahu k poštovému podniku si zabezpečiť taký druh služby,

aby mohol do plnosti zrealizovať svoje povinnosti podľa § 38 ZP. Zásielku posiela na poslednú adresu
zamestnanca, ktorá mu je známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a s poznámkou „do vlastných
rúk.“ Pre doručenie do vlastných rúk je podstatné, či zamestnanec prevzatie písomnosti verifikoval
svojim podpisom. Povinnosť zamestnávateľa doručiť zásielku do vlastných rúk nie je splnená, ak
je písomnosť doručená inému než zamestnancovi. Zákonník práce podľa právneho stavu de lege

lata kogentnou povahou § 38 nepripúšťa ani možnosť, aby zamestnanec splnomocnil inú osobu na
preberanie písomnosti do vlastných rúk. Doručenie písomnosti určenej „do vlastných rúk“ inej osobe než
adresátovi je neplatné (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/41/1994
z 27. júna 1994, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/165/2010 z
30. novembra 2010).

26. V uvedenej súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v Zbierke pod číslom B 9/1985: „Ak zamestnávateľ doručuje písomnosti poštovým
podnikom,musíichposlaťakodoporučenúzásielkudovlastnýchrúk,aktútozásielkuprevzalaináosoba
než zamestnanec, nebola tým splnená povinnosť zamestnávateľa doručiť túto písomnosť.“

27. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti presadzuje právny názor o
nutnosti doručenia písomnosti spôsobujúcej zánik pracovného pomeru do vlastných rúk zamestnanca,
napr. v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 507/2012 Ústavný súd SR uviedol: „V súlade s ustanovením § 38
ods. 2 Zákonníka práce písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela na poslednú
adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou „do

vlastných rúk“. Zákonník práce explicitne prikazuje zamestnávateľovi, aby si k doporučenej zásielke
vyžiadal od poštového podniku aj dve konkrétne doplnkové služby: doručenku a doručenie do vlastných
rúk. Prostredníctvom doručenky zabezpečí poštový podnik potvrdenie prevzatia zásielky adresátom
(zamestnancom). Potvrdenú doručenku potom poštový podnik vráti (doručí) odosielateľovi. Pričom, ak
boli splnené všetky poštové podmienky, má takáto doručenka povahu verejnej listiny.“

28.Vtuposudzovanomprípadezvykonanéhodokazovaniavyplynulo,žežalovanýzdôvodunemožnosti
priameho doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancovi zvolil doručovanie
zásielky poštovým podnikom, písomnosť podal na poštovú prepravu a do poznámky uviedol, že má
záujem o doručenie zásielky „do vlastných rúk“, aby túto nemohla prevziať iná osoba. Z vykonaného

dokazovania tiež vyplynulo, že predmetná písomnosť žalovaného bola prevzatá pánom D., ktorý sa
v čase doručovania nachádzal na adrese, na ktorú žalovaný svoju písomnosť doručoval. Z konštantnej
judikatúry jednoznačne vyplýva, že za doručenie do vlastných rúk nemožno považovať odovzdanie
napr. rodinnému príslušníkovi, prípadne inej osobe. Doručenie zamestnancovi „do vlastných rúk“
vyžaduje vlastnoručné podpísanie prevzatia zamestnancom. Preto pokiaľ písomnosť žalovaného ako

zamestnávateľa o okamžitom skončení pracovného pomeru v danej veci bola prevzatá inou osobou
ako žalobcom, súd prvej inštancie v intenciách vyššie uvedenej právnej úpravy a právneho výkladu vec
v tomto smere správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru, že písomnosť žalovaného ako
zamestnávateľa o okamžitom skončení pracovného pomeru nebola žalobcovi – ako jeho zamestnancovi
doručenádovlastnýchrúkapretosatakétodoručeniepovažujezaneplatnéanemáúčinkyzrušovacieho

prejavu pracovnoprávneho vzťahu a ani odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé tieto správne
závery súdu spochybniť.

29. Relevanciu však nebolo možné pripísať ani úvahám žalovaného, že doručenie jeho písomnosti bolo
zmarené úmyselným konaním žalobcu, pokiaľ túto prevzal pán D. (ktorý splnomocnením na preberanie

zásielok za žalobcu nedisponoval). Na tomto mieste je totiž potrebné zdôrazniť, že práve poštový podnik
(poštový doručovateľ) je subjektom, ktorý je oprávnený a zároveň povinný overovať totožnosť osoby,
ktorej je zásielka určená a preto tu k pochybeniu pri doručovaní zásielky určenej do vlastných rúk
žalobcu došlo predovšetkým zo strany poštového doručovateľa. Úvahy o úmyselnom zmarení doručenia
písomnosti konaním zo strany žalobcu ostali v rovine nepreukázaných tvrdení a dohadov žalovaného,

keďspoukazomnavyššieuvedené(nespornépochybeniezostranypoštovéhodoručovateľa),nemožno
súhlasiť ani s tvrdením žalovaného, že zo strany žalobcu tým došlo k zneužitiu práva či konanie v rozpore
s dobrými mravmi.30. Pokiaľ žalovaný svoje tvrdenie o zmarení doručenia jeho písomnosti žalobcom spojil tiež s tvrdením
o nesplnení povinnosti žalobcu ako zamestnanca zmysle § 81 písm. g) ZP (t.j. povinnosti oznamovať
relevantné skutočnosti, keď zamestnanec okrem iného zodpovedá za nahlásenie svojej adresy), ani

táto odvolacia námietka nemôže obstáť. Z vykonaného dokazovania (Oznámenia o prekážke v práci zo
dňa 24.2.2023) totiž vyplynulo, že žalobca v rámci výkonu väzby oznámil žalovanému, že mu odo dňa
13.2.2023 bola obmedzená osobná sloboda, ktorú písomnosť žalovaný prevzal dňa 1.3.2023 (uvedené
v konaní nebolo sporné), preto minimálne od tohto dátumu, t.j. už pred doručovaním spornej písomnosti
(dňa 30.5.2023) mal žalovaný vedomosť, že žalobca sa na adrese svojho trvalého pobytu (na ktorú mu

spornú písomnosť doručoval) nezdržiava.

31. Odvolací súd preto stotožniac sa so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k I. výroku, považujúc
odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a nespôsobilé privodiť iné závery, než k akým dospel súd
prvej inštancie, žalovaným napadnutý I. výrok rozsudku ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

32. Výrokom II. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vyhovel návrhu žalovaného v zmysle ust.
§ 79 ods. 1 ZP, uplatneného počas konania a určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným
založený pracovnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX sa končí dňom právoplatnosti tohto rozsudku.

33. Predmetný II. výrok napadol odvolaním žalobca. V podanom odvolaní namieta predovšetkým záver
súdu, že žalovaný si splnil svoju návrhovú povinnosť v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZP. V tej súvislosti namieta
tiež nezákonné zabezpečenie dôkazu, z ktorého žalovaný dôvody svojho návrhu vyvodzuje a namieta
tiež oneskorené predloženie ďalších dôkazov žalovaným, ktoré navyše označil za vykonštruované proti
jeho osobe. Súdu tiež vytýka nedostatočné zistenie skutkového stavu. Porušenie svojich práv žalobca

vidí tiež v neprihliadnutí na ním produkované tvrdenia a dôkazy a ich jednostranné vyhodnotenie súdom
v jeho neprospech. Súdu vytýka aj, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa k obvineniam tvrdeným na
jeho osobu a ani vyjadriť sa k údajnému porušeniu pracovnej disciplíny. Návrh žalovaného, že od neho
nemožno spravodlivo požadovať, aby ho (žalobcu) ďalej zamestnával v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZP,
považuje za nepreukázaný a rozhodnutie v tejto časti za arbitrárne a svojvoľné.

34. Podľa § 79 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo

požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

35. Zákonník práce v citovanom ust. explicitne nedefinuje množinu prípadov, ktoré je potrebné
kategoricky spájať s naplnením predpokladov pre takéto určenie, naopak, pre rozhodnutie o dôvodnosti
takého návrhu zamestnávateľa ponecháva konajúcemu súdu voľnú úvahu pri hodnotení osobitostí

každého konkrétneho prípadu, čo do dôvodov požadovaného určenia, za účelom spravodlivého
usporiadania vzájomných vzťahov medzi zamestnancom a zamestnávateľom pri súčasnom zachovaní
ochrany práv a oprávnených záujmov oboch sporových strán. V rámci tejto úvahy môže súd prihliadať
na rôzne aspekty výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru zo strany zamestnanca
i zamestnávateľa a pri starostlivom uvážení veci aj na iné zákonom explicitne nedefinované skutočnosti,

ktoré relevantným spôsobom determinujú povahu vzájomných pracovnoprávnych vzťahov.

36. Pri rozhodovaní o tejto výnimke je potrebné prihliadnuť na návrhovú povinnosť zamestnávateľa,
na ktorého sa v tomto prípade presúva dôkazné bremeno. Zamestnávateľ musí navrhnúť a preukázať
dôvody, ktoré vedú k tomu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca, ktorý

namieta platnosť skončenia pracovného pomeru, naďalej zamestnával.

37. V prvom rade odvolací súd považuje za nedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v jeho
tvrdení, že žalovaný si svoju návrhovú povinnosť, pre aplikáciu výnimky v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZP,
nesplnil. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalovaný už vo vyjadrení k žalobe tento návrh predniesol, keď

reagujúc na obsah Príkazu prokurátora a závery znaleckých posudkov v ňom obsiahnutých, svoj návrh
vo vzťahu k osobe žalobcu aj odôvodnil a navrhol k nemu vykonať dôkazy. Pokiaľ v tej súvislosti žalobca
namietol, že v prípade Príkazu prokurátora zo dňa 17.5.2023, na ktorý sa žalovaný vo svojom návrhu
odvoláva, ide o nezákonne získaný dôkaz, aj táto odvolacia námietka je v celom rozsahu nedôvodná,keďže tento listinný dôkaz k žalobe pripojil sám žalobca a žalovanému bol doručený spolu so žalobou
na oboznámenie a vyjadrenie sa k nemu v súlade s ust. § 167 ods. 1 CSP.

38. Absenciu opodstatnenosti vykazujú aj výhrady žalobcu k tvrdeniam, ktorými mal žalovaný
konštatovať, že (žalobca) trpí duševnou chorobou, či poruchou a je nebezpečný pre spoločnosť.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia totiž nevyplýva, že by súd duševnú chorobu, či poruchu
u žalobcu, či jeho nebezpečnosť v spoločnosti (sám) konštatoval. V odôvodnení svojho rozsudku
súd vychádzal (len) zo záverov oboznámených znaleckých posudkov, a teda poukázal (len) na to,

čo konštatovali znalci. Keďže v tomto smere podstatné je najmä to, že znalci v nich objektivizovali
rizikové faktory násilného správania sa žalobcu, na základe ktorých hodnotili riziko (možného) násilného
správania sa žalobcu v budúcnosti, namieste nie je ani spochybňovanie záverov oboznamovaných
znaleckých posudkov žalobcom námietkou, že ide o dva roky staré posudky.

39. Bez relevancie sú tiež výhrady žalobcu, pokiaľ ide konštatovanie súdu, že v minulosti sa podroboval

psychiatrickej liečbe, pretože záver súdu, že v minulosti sa liečil u A. D. vyplynul z vykonaného
dokazovania – svedeckej výpovede A. N. E.. Taktiež svedok A. A. K. vo svojej svedeckej výpovedi
uviedol,žežalobcabolvminulostipsychiatrickyliečený,keďtútoskutočnosťmumaluviesťsámžalobca.
Voči svedeckým výpovediam týchto svedkov sa pritom žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie
neohradil a námietky, že u neho nešlo o psychiatrickú liečbu, ale len o konzultácie u vyššie menovanej

lekárky prvýkrát uplatnil až v podanom odvolaní.

40. Žalobca sa v ďalšej časti odvolania venoval tvrdeniam, že dôkazy produkované žalovaným
v neskoršom štádiu dokazovania za účelom splnenia jeho návrhovej povinnosti boli vykonštruované
a vyfabulované, získané podvodným spôsobom s cieľom zdiskreditovať žalobcu a žalovaný nimi

existenciu dôvodov pre aplikáciu výnimky, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával, v konaní nepreukázal.

41. Predmetnou odvolacou námietkou žalobca predovšetkým spochybňuje hodnotenie vykonaného
dokazovania.

42. Hodnotenie dôkazov môže robiť iba súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom
na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho
logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli stranami sporu tvrdené a ktoré

boli predmetom dokazovania, musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre
spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi stranami
sporu nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z
rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané
poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže

predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie
ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že ide o zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú
jednak čiastkové a jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním
dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré tvrdené skutočnosti mal súd za preukázané
a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

43. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký
význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých
stých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho,

podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá
vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené.

44. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a jeho význam z
hľadiska pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí izolovane, ale aj v porovnaní

s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúci dôkazov. V prvom rade ide o posúdenie
vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona
dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti
tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svojupovinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť
skutkovýchtvrdenínemožnopotvrdiťanivylúčiť,povediektomu,žerozhodnutiesúduvyznienepriaznivo
pre stranu sporu, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

45. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu
žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné

skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi,
resp. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je dôležitý, že z vykonaných
dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod.

46. Podľa názoru odvolacieho súdu, súdu prvej inštancie v tejto otázke nemožno vytýkať pochybenia
v hodnotiacom postupe, napr. aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal pravidlám logického

myslenia alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul
rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a prijaté skutkové závery súdu nevykazujú
žiadne známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého omylu. Pokiaľ žalobca namieta
žalovaným neskôr predložené dôkazy (Zoznam o predmetoch v osobnom vlastníctve a ich odovzdaní,
Zoznam vecí, ktoré boli nájdené v lekárskej izbe žalobcu, Petícia spísaná zamestnancami), tieto

súd osobitne (ani) nevyhodnocoval z hľadiska ich (ne)dôvodnosti, a prípadne i (ne)zákonnosti,
a z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že primárne vychádzal zo záverov oboznamovaných
znaleckých posudkov a predovšetkým zo svedeckých výpovedí, ktoré vyhodnotil v neprospech žalobcu.
Žalobcomspochybňovanéneskôrpredloženédôkazytedapresúdnebolirozhodnýmiprivyhodnocovaní
opodstatnenosti návrhu žalovaného. Uvedené platí rovnako vo vzťahu k námietkam, ktorými sa žalobca

ohradil voči tvrdeniam žalovaného, že neoprávnene vstupoval do systému KNIS, že sa neoprávnene
oboznamoval s osobnými údajmi svojich kolegýň, že si prezeral ich zdravotné záznamy, alebo že
písal kolegom anonymné listy, ktoré súd nevyhodnocoval ani v prospech ani v neprospech žalobcu/
žalovaného, na čo žalobca napokon aj sám reflektuje v podanom odvolaní.

47. Žalobca však nemohol uspieť ani s odvolacou námietkou, že tieto žalovaným v neskoršom štádiu
konania navrhnuté dôkazy, boli uplatnené oneskorene, v rozpore s koncentráciou konania. Podľa §
154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Okrem tejto tzv. zákonnej koncentrácie (ktorá
v posudzovanom prípade dodržaná bola) Civilný sporový poriadok pozná aj koncentráciu sudcovskú

(podľa § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu), ktorá však (na rozdiel od tej zákonnej) je v diskrečnej právomoci
súdu a teda včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany
vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu (iba) súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné

omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na
procesnýúkonneprihliadne,atýmmunepriznáprocesnéúčinky.Vtuposudzovanomprípadežalovaným
uplatnené prostriedky procesnej obrany však súd ako oneskorené nevyhodnotil, a žalobcovi takéto
právo (vyhodnocovať ich včasnosť) nepatrí.

48. Rovnako neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu, že k vyjadreniam tvrdeným na jeho osobu zo
strany kolegov sa nemal možnosť vyjadriť. Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti, z ktorých by
bolo možné usúdiť, že súd prvej inštancie porušil zákonný rámec procesných ustanovení ukladajúcich
mu povinnosť umožniť stranám (a teda aj žalobcovi) vyjadriť sa k prednesom a návrhom protistrany,
predkladať vlastné návrhy, podávať vlastné vyjadrenia a prípadne tiež klásť svedkom otázky. Bolo preto

len vecou žalobcu, ako tento súdom poskytnutý priestor na realizáciu svojich procesných práv využije.
V možnosti vyjadriť sa k všetkému, čo vyšlo počas konania najavo, mu však zo strany súdu prvej
inštancie (za)bránené nebolo.

49. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil napokon aj nespokojnosť žalobcu so záverom súdu, ktorým

vyhodnotil, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu umiestnil na iné svoje
pracovisko. Súd prvej inštancie tento svoj záver nezaložil len na tom, že pri neplatnom skončení
pracovného pomeru zamestnanec pokračuje v plnení pracovných povinností podľa platnej pracovnej
zmluvy (ako to v odvolaní zavádzajúco zužuje žalobca), zohľadnil a ako opodstatnenú vyhodnotil ajprocesnú obranu žalovaného spočívajúcu v obavách z návratu žalobcu pre jeho správanie sa na jednom
z jeho pracovísk (I. internej klinike), keď medzičasom v dôsledku medializácie a bežnej komunikácie
medzi zamestnancami je možná obava z návratu žalobcu aj na iných jeho pracoviskách. Výhrady

žalovaného voči ďalšiemu zamestnávaniu žalobcu teda spočívali predovšetkým v strate dôvery voči
osobe žalobcu pre obavy z jeho správania. Ak konanie žalobcu smerovalo k strate vzájomnej dôvery,
potom táto je dostatočným dôvodom pre vyhovenie návrhu, že od žalovaného ako zamestnávateľa
nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával na ktoromkoľvek (svojom) pracovisku.
Výhrady žalovaného voči ďalšiemu zamestnávaniu žalobcu vzhľadom na individuálne okolnosti daného

prípaduavšetkyskutočnosti,ktorévyšlipočaskonanianajavopovažujeajodvolacísúdzaopodstatnené
a súd prvej inštancie sa s nimi dostatočne vysporiadal. Námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť
závery súdu o tom, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával.

50. V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančného súdu nemá oporu ani tvrdenie žalobcu, že súd
riadne a vyčerpávajúco neodôvodnil svoje rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie nedostatkom riadneho

odôvodnenia netrpí. Rozsudok súdu v tejto žalobcom napadnutej časti zodpovedá požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia totiž uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh
konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a
dostatočne zrozumiteľným a určitým spôsobom uviedol úvahy, ako dospel k svojim záverom, a to s

poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval. Z odôvodnenia rozsudku je
zrejmé z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac pritom žalobné námietky, argumentáciu žalobcu
i žalovaného v priebehu sporu, rešpektujúc klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie
skutkovej a právnej argumentácie, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno podľa názoru
odvolacieho súdu kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správny potvrdil rozsudok aj v žalobcom napadnutom II. výroku.

52. Žalovaný odvolaním napadol tiež výrok III. rozsudku, ktorým súd nárok na náhradu mzdy vylúčil

na samostatné konanie a dožadoval sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III.
zmenil tak, že žalobu na náhradu mzdy zamieta.

53. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

54. Odvolanie ako jediný riadny opravný prostriedok je v zásade prípustné proti všetkým rozsudkom
súdu prvej inštancie. Odvolanie proti rozsudku nie je prípustné len vtedy, keď to zákon vylučuje. Zákon
vylučuje odvolanie v prípadoch podľa § 356 CSP, ako aj v prípade vzdania sa odvolania podľa § 368
CSP. Významná koncepčná zmena oproti predchádzajúcej úprave v Občianskom súdnom poriadku sa

však týka prípustnosti odvolania voči uzneseniam súdu prvej inštancie, kde je prípustné odvolanie len
vtedy, keď to zákon pripúšťa. Formou taxatívneho výpočtu v ust. § 357 CSP vymedzil zákonodarca okruh
uznesení, voči ktorým je prípustné odvolanie. Proti akémukoľvek inému uzneseniu, neuvedenému vo
výpočte ust. § 357 CSP, odvolanie preto prípustné nie je.

55. O vylúčení veci na samostatné konanie rozhoduje súd uznesením (§ 234 ods. 1 CSP). V zmysle
vyššie uvedeného je odvolanie voči uzneseniu prípustné len vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa.
Vzhľadom na uvedené, keďže odvolaním (tiež) napadnutý III. výrok rozsudku je rozhodnutím, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (nie je uvedené vo výpočte ust. § 357 CSP), odvolaciemu
súdu neostávalo iné (a to aj napriek nesprávnemu poučeniu o prípustnosti odvolania zo strany

prvoinštančného súdu), odvolanie žalovaného postupom podľa ust. § 386 písm. c) CSP voči tomuto (III.)
výroku odmietnuť.

56. Už len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že súd na postup, ktorým si napadnutým III. výrokom
vymienil rozhodnúť o trovách celého konania v samostatnom konaní (v ktorom sa rozhodne o všetkých

uplatnených procesných nárokoch) oprávňovalo ust. § 262 ods. 3 CSP.

57. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 CSP. Žalobca so svojim odvolaním v odvolacom konaní úspešný nebol, rovnako ako ani žalovanýso svojim. Keďže uvedené predstavuje rovnaký pomer úspechu/neúspechu žalobcu a žalovaného
v odvolacom konaní, odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

58.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).