Rozsudok – Konkurz ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 13, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoKR/51/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120438214
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6120438214.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a Mgr. Radoslavy
Strhárskej v právnej veci žalobkyne: A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom štvrť B. C. D. XXXX/XX, XXX
XX E., právne zastúpenej: VIKTÓRIA HELLENBART advokátska kancelária s.r.o. so sídlom ulica B. C.
XXX/XX, XXX XX E., IČO: 47 250 640, proti žalovanému: F. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom štvrť B.
C. D. XXXX/X, XXX XX E., právne zastúpenému: PAULOVIČ & PARTNERS s.r.o. so sídlom Námestie
Kubínyiho 367/7, 984 01 Lučenec, IČO: 54 322 120, v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 4Odi/8/2020-99 zo dňa 10.

apríla 2024 takto

r o z h o d o l :

I. Opravuje č. k. rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica tak, že správne č. k. je 4Odi/8/2020-99.

II. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 4Odi/8/2020-99 zo dňa 10. apríla 2024 potvrdzuje.

III. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou zrušil oddlženie
žalovaného F. G., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom štvrť B. C. D. XXXX/X, XXX XX E., o ktorom

rozhodol Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. 4OdK/83/2017 zo dňa 16.06.2017, pre
nepoctivý zámer. Druhou výrokovou vetou rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté súdom prvej
inštancie samostatným uznesením.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 6.12.2020 domáhala zrušenia
oddlženia žalovaného z dôvodu, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer, keď pri podaní návrhu
naplnil zákonné predpoklady „nepoctivého zámeru“ podľa § 166g ods. 2 písm. b) zákona č. 7/2005 Z. z.

okonkurzeareštrukturalizáciiaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalejlen„ZKR“)keďvzozname
veriteľov ani na dopyt správcu neuviedol veriteľa fyzickú osobu, v čoho dôsledku veriteľ neprihlásil svoju
pohľadávku, aj keď o ňom vedela lebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť; na drobných veriteľov
sa neprihliada, podľa § 166g ods. 2 písm. písm. f) ZKR keď dlžník nebol platobne neschopný a podľa
§ 166g ods. 2 písm. h) ZKR mal snahu poškodiť svojho veriteľa. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že
ju žiada ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania, keď mal za to,
že žalobkyňa žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázala, že žalovaný ako dlžník nemal pri

oddlžení poctivý zámer. Žalovaný mal za to, že dôvody uvádzané žalobkyňou neobstoja ako zákonné a
dostatočné dôvody na to, aby mohol byť jeho zámer pri oddlžení považovaný za nepoctivý.
3. Súd prvej inštancie aplikoval na rozhodnutie ustanovenia § 166f ods. 1, § 166g ods. 1,2 písm. c/, f/,
h/ ods. 5, § 3 ods. 2 ZKR, § 48c vyhlášky č. 665/2005 Z. z. a skonštatoval, že návrh smeruje vočidlžníkovi, ktorý je v konaní pasívne legitimovaný, žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 06.12.2020, teda
v zákonnej lehote, žalobkyňa disponuje aktívnou vecnou legitimáciou na podanie návrhu na zrušenie
oddlženia žalovaného (žaloby), ktorú preukázala Dohodou o vyporiadaní BSM, platobným rozkazom

Okresného súdu Lučenec č. k. 5C/155/2016-26 zo dňa 22.06.2016 a platobným rozkazom Okresného
súduLučenecč.k. 8C/9/2016-43zodňa24.02.2016,akoajtým,že sipohľadávkuprihlásiladokonkurzu
na majetok žalovaného a nebola uspokojená ani sčasti, teda je preukázateľne veriteľom žalovaného,
ktorý bol dotknutý oddlžením žalovaného.
4. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že predtým ako pristúpil ku skúmaniu poctivého, respektíve

nepoctivého zámeru žalovaného pri oddlžení, pri skúmaní skutočností ovplyvňujúcich poctivý zámer u
dlžníka neprihliadal na žalovaného prísnejšie ani miernejšie v zmysle § 166g ods. 3, 4 ZKR. Čo sa
týka dlžníkovho vzdelania a životných skúseností, súd nezistil priťažujúce ani poľahčujúce okolnosti
na strane dlžníka v zmysle § 166g ods. 3 a 4 ZKR. Tvrdené stredoškolské vzdelanie žalovaného nie
je v zákone definované ako poľahčujúca okolnosť, v zákone je uvedené iba základné vzdelanie ako
poľahčujúca okolnosť. Vo vzťahu k zdravotnému stavu žalovaného, kedy bol v priebehu roku 2023

hospitalizovanýsosrdcovýmiproblémami anásledne opäťzaradenýdopracovnéhoprocesu,pričomza
mesiace november až január 2024 dosahoval jeho vymeriavací základ výšku v priemere 1.677,61 eur,
z čoho súd usúdil, že žalovaný netrpí takými vážnymi zdravotnými problémami, na základe ktorých by
nemohol dosahovať príjem, ktoré by mohli byť poľahčujúcou okolnosťou pri skúmaní poctivého zámeru
žalovaného. Zo strany žalovaného tvrdených psychických problémoch súvisiacich s rozvodom a dlhmi

súd nevyhodnotil, že by tieto mali byť poľahčujúcou okolnosťou, keď z lustrácie Sociálnej poisťovni
vyplýva, že žalovaný bol pol roka pred podaním návrhu na oddlženie, ako aj pol roka po odložení
riadne zamestnaný a teda súd nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi tvrdením žalovaného o jeho zlom
zdravotnom stave a následkami, ktoré by toto tvrdenie malo mať, teda žeby ovplyvnilo jeho zárobkovú
činnosť v čase pred a pri podaní návrhu na oddlženie. Pokiaľ teda žalovaný uviedol, že má zdravotné

problémy, z týchto tvrdení a ani zo žiadneho iného dôkazného prostriedku pre súd nevyplynulo, žeby
jeho aktuálny zdravotný stav podstatnou mierou sťažoval jeho uplatnenie v spoločnosti. Rovnaké závery
súd aplikoval aj vo vzťahu k veku žalovaného, kedy nezistil na strane žalovaného poľahčujúcu okolnosť
a na žalovaného nahliadal ako na osobu, ktorá má schopnosti a znalosti priemerné, preto na jeho
správanie neprihliadol ani prísnejšie a ani miernejšie. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že vzhľadom

na majetkové pomery na strane žalobkyne, ju podľa neho nezrušenie oddlženia nezasiahne takým
neprimeraným spôsobom ako jeho zrušenie súd uviedol, že toto tvrdenie nevyhodnotil ako súladné
so skutkovým stavom, kedy žalovaného vymeriavací základ v posledných mesiacoch bol v priemere
1.677,61 eur, pričom žalobkyňa poberala invalidný dôchodok približne v sume 362,70 eur a súčasne
nebolo sporné, že majiteľkou bytu bola ešte pred uzatvorením manželstva so žalovaným a žalovaný sa

po oddlžení stal majiteľom motorového vozidla s kúpnou cenou 1.000,--eur.
5. Primárne sa súd prvej inštancie zaoberal povahou pohľadávky žalobkyne voči žalovanému,
pričom zistil, že sa jedná o pohľadávku titulom bezdôvodného obohatenia voči bývalej manželke,
kedy žalobkyňa za žalovaného uhradila určité pohľadávky veriteľov, ktoré bol na základe Dohody o
vyporiadaní BSM povinný zaplatiť žalovaný, avšak tento svoj záväzok nedodržal a veritelia následne

vymáhali tieto pohľadávky od žalobkyne, ktorá ich za žalovaného v celkovej sume 5.062,55 eur uhradila.
Uvedená suma vyplývala z platobných rozkazov Okresného súdu Lučenec a v konaní nebola spornou.
Žalobkyňa tvrdila, že samotná povaha jej pohľadávky indikuje nepoctivý zámer žalovaného, lebo sa
jedná o vzťahy bývalých manželov vo vzťahu k vysporiadaniu ich spoločných záväzkov, na ktorej
forme vysporiadania sa dohodli. Súd sa v tomto smere stotožnil s procesným útokom žalobkyne,

že vzhľadom na povahu vzniknutej pohľadávky žalobkyne voči žalovanému, táto indikuje nepoctivý
zámer žalovaného. Obaja na základe dohody o vyporiadaní BSM prevzali určité množstvo záväzkov
vzniknutých počas obdobia manželstva, pričom ako vyplýva z vykonaného dokazovania, tak k plneniu
svojich záväzkov voči veriteľom pristúpili rozdielne. Žalovaný v konaní síce tvrdil, že vynaložil úprimnú
snahu riešiť svoj dlh voči žalobkyni v medziach svojich možností a schopností, avšak ako vyplýva z

listinných dôkazov, žalovaný dobrovoľným spôsobom neuhradil žalobkyni ani jednu splátku, až následne
v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom Mgr. Štefanom Marčekom sp. zn. EX 7/16 bola v
prospech žalobkyne od žalovaného vymožená suma 848,99 eur, z ktorej ešte časť v zákonnej výške
bola použitá na odmenu a náhrady hotových výdavkov súdneho exekútora. Žalovaný po tom, ako si
žalobkyňa voči nemu uplatnila v poradí druhú, vyššiu pohľadávku na podklade exekučného titulu -

platobného rozkazu Okresného súdu Lučenec č.k. 5C/155/2016-26 zo dňa 22.6.2016, namiesto snahy
uhradiť pohľadávku žalobkyne, požiadal o oddlženie s tým dôsledkom, že pohľadávky žalobkyne sa
stali nevymáhateľné v rozsahu, v akom neboli uspokojené v konkurze. Žalovaný síce tvrdil, že sa
snažil poctivo platiť svoje záväzky, avšak v konaní nebolo podľa súdu tvrdené ani preukázané, že bypohľadávky žalobkyne sám od seba postupne splácal. Bolo iba preukázané, že časť pohľadávky bola
splatená v exekúcii, teda z dôkazných prostriedkov uvedených v konaní nevidno žiadnu dobrovoľnú
snahužalovanéhoouspokojeniepohľadávkyžalobkyne.Tvrdeniežalovaného,žeDohodaovyporiadaní

BSM bola jednostranná v prospech žalobkyne a nevýhodná pre žalovaného a argumentáciu s tým
súvisiacu týkajúcu sa ocenenia majetku uvedeného v dohode o vyporiadaní BSM a týkajúcu sa
rozdelenia aktív, súd nevyhodnotil pre tento spor ako relevantné, pretože túto dohodu uzavreli obe strany
vedome, podpísali ju, nepodali návrh na vysporiadanie BSM na súd, žalovaný teda s dohodou súhlasil,
prebralzáväzkyvurčitejvýškenaseba,aužvďalšomsavtomtokonanínemôženanesúhlassobsahom

Dohody odvolávať a preto na neho súd neprihliadol.
6. Žalovaný sa bránil tiež tým, že v konaní o oddlžení bola vyslovená jeho platobná neschopnosť,
kedy poukázal na zápis v Obchodnom vestníku č. K037274 zo dňa 9.11.2017, kde správca konkurznej
podstaty konkurz ukončil z dôvodu, že majetok podliehajúci konkurznej podstate nepokryje ani náklady
konkurzu, keď správca uviedol, že k tomuto záveru správy konkurznej podstaty dospel po preskúmaní
pomerov dlžníka vychádzajúcich zo zoznamu majetku, informácií poskytnutých dlžníkom, ako aj po

vlastnom vykonanom šetrení s odbornou starostlivosťou. Súd k tomu uviedol, že úmysel zákonodarcu pri
zavedení nového inštitútu, ktorým je oddlženie, bol jasný - oddlžiť čo najväčší počet dlžníkov nehľadiac
na ich majetkovú situáciu a poctivý zámer, len za splnenia podmienky formálnych náležitostí a skúmanie
poctivého zámeru dlžníkov ponechal na samostatné konanie iniciované na návrh veriteľa po oddlžení
dlžníka, v ktorom konaní veriteľ preukazuje jednak to, že je oddlžením dotknutý a zároveň preukazuje

aj nepoctivý zámer dlžníka, procesným postupom podľa už uvedených ustanovení §132 a nasl. CSP.
Podľa názoru súdu tak neobstojí procesná obrana žalovaného, že platobnú neschopnosť súd preskúmal
už v samotnom návrhu na vyhlásenie konkurzu, a preto ak konkurz vyhlásil, musel mať za preukázanú
majetkovú, príjmovú a výdavkovú situáciu žalovaného. K argumentácii žalovaného ešte súd uviedol,
že konkurzný súd pri posudzovaní návrhu na vyhlásenie konkurzu vychádza z vyhlásenia dlžníka

o platobnej neschopnosti, zo zoznamu exekučných konaní, zoznamu veriteľov, životopisu dlžníka a
zoznamu jeho majetku. Návrh preskúma z hľadiska splnenia náležitostí podľa § 167 ods. 2 v spojení s
§ 167a ods. 1 ZKR. Súd v konaní o oddlžení nemá zákonné možnosti na to, aby vykonával rozsiahle
dokazovaniezaúčelomovereniaakýchkoľvekúdajovuvedenýchvnávrhuaprílohách(okremposúdenia
Centra hlavných záujmov dlžníka). Práve na to slúži poučenie pre dlžníka, že v prípade uvedenia

akýchkoľvek nepravdivých, resp. skresľujúcich informácii sa vystavuje riziku žaloby veriteľa na zrušenie
oddlženia. Samotné konanie o oddlžení je nesporovým konaním. Následne vyvolané sporové konanie o
zrušenie oddlženia je už konaním, kde súd musí náležitým spôsobom uveriť pravdivosť tvrdení dlžníka
a posúdiť, či dlžník oddlžením sledoval nepoctivý zámer a mal v úmysle poškodiť svojho veriteľa.
7. Pozornosti súdu neušli ani časové aspekty konania žalovaného. Voči žalovanému boli v prospech

žalobkyne vedené dve exekučné konania, prvé v menšej sume istiny 751,80 eur s príslušenstvom v
konaní EX 7/2016, kde poverenie bolo vydané dňa 25.4.2016 a následne druhé v podstatne vyššej sume
istiny 4.310,75 eur s príslušenstvom v konaní EX 2/2017, kde poverenie bolo vydané dňa 10.2.2017,
pričom bezprostredne následne žalovaný požiadal Centrum právnej pomoci o priznanie nároku na
poskytnutie právnej pomoci, kedy mu bolo vyhovené rozhodnutím sp. zn. KaRS-8333/2017 zo dňa

24.4.2017 a následne dňa 9.6.2017 bol podaný návrh na oddlženie žalovaného. V exekučnom konaní
začatom skôr v prospech žalobkyne bola zrážkami zo mzdy žalovaného vymožená suma 848,99 eur.
Súčasne, na čo aj žalobkyňa upozornila, bola práve jej exekúcia voči žalovanému splnením podmienky
vyžadovanej zákonom na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu (§ 166 ods. 3 v spojení s § 167
ods. 2 písm. f) ZKR). Z dôvodu, že žalovaný bezprostredne po začatí druhého exekučného konania v

prospech žalobkyne požiadal súd návrhom o vyhlásenie konkurzu a súd mu uznesením vyhovel, boli
obe exekučné konania zastavené. Životopis dlžníka, ktorý žalobkyňa predložila ako dôkaz, bol datovaný
dňom 12.4.2017, to znamená necelé dva mesiace po vydaní druhého poverenia na vykonanie exekúcie
v prospech žalobkyne. Súd tak vyhodnotil, že žalovaný už zvažoval a následne aj využil právnu úpravu
oddlženia bez toho, aby sa u neho v zmysle životopisu nejakým zásadným spôsobom zmenili jeho

rodinné, sociálne alebo majetkové možnosti vtom čase. Z takto preukázaného skutkového stavu, kedy si
do konkurzného konania žalovaného riadne a včas uplatnili svoje pohľadávky len dvaja veritelia možno
vyhodnotiť, že oddlženie vo svojom výsledku malo najväčší negatívny dopad práve na žalobkyňu, ktorá
bola jednou z dvoch prihlásených veriteľov a to s podstatne väčšou výškou pohľadávky. Žalovaný voči
žalobkyni využil právny prostriedok, ktorým sa zbavil dlhov, čo malo dopad najmä na žalobkyňu. Na

základe opísaného súd dospel k názoru, že žalovaný konal s nepoctivým zámerom a účelovo. Takéto
konanie žalovaného súd nepovažuje za poctivé vo vzťahu k žalobkyni, kedy v životopise uviedol, že
mu po rozvode zostali dlhy, ktoré sa snažil splácať, avšak žalobkyňa v konaní preukázala, že časť
dlhov za žalovaného uhradila sama a práve voči nej zo strany žalovaného k predmetnému dlhu nedošlok žiadnemu dobrovoľnému plneniu mimo vyššie uvedené exekučné konania. Žalovaný sa bránil tým,
že mu žalobkyňa nenavrhla splátky, avšak súd konštatuje, že zákon neukladá žalobkyni povinnosť
navrhovať žalovanému splátky, naopak povinnosťou žalovaného bolo splatiť svoj dlh riadne a včas,

pričom práve on mohol žiadať plniť v splátkach, kedy by nemusel byť jeho dlh vymáhaný exekučne. Zo
strany žalovaného nebola voči žalobkyni prejavená a v konaní preukázaná úprimná snaha o vyriešenie
tohto dlhu.
8. Ďalej súd vyhodnotil, že žalovaného nemožno považovať za osobu, ktorej je právna úprava oddlženia
primárne určená. Inštitút oddlženia vznikol s cieľom pomôcť osobám nemajetným zbaviť sa ich dlhov

tak, aby ich dlhy neupokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok života. Žalovaného nie je
možné považovať za osobu v tzv. „dlhovej pasci“, nakoľko do konkurzu na jeho majetok sa prihlásili
včas dvaja veritelia (táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná) a podľa životopisu v čase podania
návrhu na oddlženie bol jeho čistý príjem vo výške vyše 500 eur a náklady, ktoré uviedol, boli len
náklady na výživné na syna v sume 140 eur a náklady na nájomné a energie v sume 90 eur mesačne.
Preto súd konštatoval, že postupným splácaním dlhu voči žalobkyni v začatom exekučnom konaní, by

žalovaný svoj záväzok uhradil a nemožno ho vo všetkých vyššie uvedených súvislostiach považovať za
platobne neschopného podľa § 3 ods. 2 ZKR. Samotný priebeh exekučného konania nasvedčoval tomu,
že pohľadávka žalobkyne mohla byť postupne uspokojená v celom rozsahu a že žalovaný bol schopný
záväzok voči žalobkyni vyrovnať, čomu zabránilo oddlženie žalovaného. Ak je teda dlžník schopný
plniť pohľadávku veriteľa aspoň čiastočne, o čom svedčia aj vykonávané zrážky zo mzdy žalovaného v

prospech žalobkyne, avšak nie je ochotný ju hradiť, nie sú splnené podmienky platobnej neschopnosti,
čo vyslovil vo svojom rozhodnutí NS ČR v uznesení sp. zn. 29Odo/236/2003 zo dňa 06. septembra
2005. Navyše ako vyplýva z vykonaného dokazovania, tak majetková situácia žalovaného sa výrazným
spôsobom zlepšila, kedy v súčasnosti je majiteľom motorového vozidla s hodnotou 1.000 eur a jeho
vymeriavací základ za obdobie od 11/2023-1/2024 činil v priemere 1.677,61 eur oproti mzde, ktorú

dosahoval v čase oddlženia približne v sume 500-600 eur. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Cokr/27/2022 a sp. zn. 43Cokr/30/2022, v ktorom sa súdy vysporiadali
s definíciou platobnej neschopnosti dlžníka v prípade oddlženia tak, že hoci žalovaný bol zamestnaný
a teoreticky by vedel v malých splátkach splácať, uvedené neznamená, že žalovaný nebol platobne
neschopný. Súd s uvedeným právnym názorom krajského súdu súhlasí, avšak v danom prípade nebolo

možné uvedené rozhodnutie aplikovať na toto konanie, v ktorom je skutkový stav výrazne odlišný a to
nielen tým, že v ich konaní bol žalobcom veriteľ - právnická osoba, ale súd musí v každom jednotlivom
sporetýkajúcomsaoddlženiapristupovaťindividuálne,nemožnozáveryzjednéhorozhodnutiapaušálne
použiť na všetky konania, tobôž nie v tých, kde je skutková situácia výrazne iná.
9. Súd ďalej vyhodnotil obranu žalovaného ako nedostatočnú a viaceré jeho tvrdenia ako nepresvedčivé,

až vzájomne si medzi sebou odporujúce. Žalovaný sa v konaní bránil napríklad tvrdením, že prevzal
záväzok voči správcovi bytu vo výlučnom vlastníctve žalobkyne a to vo výške 3.000 eur, avšak na
svoje tvrdenie o platbe tohto záväzku nepredložil žiaden dôkazný prostriedok, kedy žalobkyňa predložila
listinný dôkaz - odpoveď správcu, kde správca bytového domu potvrdil, že prijal úhrady uskutočnené
bankovým prevodom, podľa tvrdenia žalobkyne z bankového účtu jej syna. Žalovaný uvedený dôkazný

prostriedok predložený do konania žalobkyňou nerozporoval. Protichodnosť tvrdení súd vzhliadol aj pri
výsluchu žalovaného a jeho odpovediach na otázky, kedy žalovaný na jednu otázku odpovedal, že po
uzavretí dohody o vyporiadaní BSM so žalobkyňou nekomunikoval a hneď v následne ďalšej odpovedi
na otázku, či po ňom žalobkyňa požadovala úhradu záväzkov v zmysle dohody o vyporadaní BSM,
uviedol, že po rozvode pred podaním návrhu na oddlženie prišla za ním žalovaná s tým, že nemá

peniaze, tak si zobral pôžičku 400 eur a 350 eur jej dal a 50 eur si nechal. Uvedené tvrdenie bolo
zasa v rozpore s odpoveďou na otázku, prečo neuhradil všetky záväzky v zmysle dohody o vyporiadaní
BSM a hlavne záväzok voči žalobkyni, kedy odpovedal, že ich nemal z čoho uhradiť a nebol nikto, kto
by mu poskytol peniaze. Súd ďalej k výsluchu žalovaného napríklad konkrétne k sume 350 eur, ktorú
mal žalovaný vyplatiť žalobkyni po rozvode ich manželstva poznamenáva, že súd nie je oprávnený ani

povinný vyhľadávať za stranu sporu skutkové tvrdenia, preto ak chcel žalovaný týmto svojim výrokom
niečo konkrétne tvrdiť, mal tak aj spraviť, pričom žalovaný v konaní netvrdil, kedy konkrétne a za akým
účelom bola uvedená suma žalobkyni poskytnutá, či táto suma bola použitá na úhradu jej záväzkov
vyplývajúcich z dohody alebo naopak jeho záväzkov z dohody, či táto suma bola už zohľadnená
vo vydaných exekučných tituloch resp. v exekúciách v prospech žalobkyne a ani na svoje tvrdenie

nepredložil dôkazný prostriedok.
10. Ďalším dôvodom, pre ktorý žalobkyňa navrhla zrušiť oddlženie žalovaného bolo, že žalovaný v
zozname veriteľov neuviedol veriteľov - fyzické osoby, v dôsledku čoho veritelia neprihlásili svoje
pohľadávky, aj keď o nich vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, keďže týto boli uvedenýv Dohode o vyporiadaní BSM. Z priloženého zoznamu veriteľov súd zistil, že jedinou fyzickou osobou,
popri právnických osobách, voči ktorým sa žalovaný domáhal oddlženia bola len žalobkyňa. Súd ďalej
zistil, že žalovaný prevzal záväzok voči fyzickým osobám, a to H. I. s pohľadávkou vo výške 1.000,--

eur, J. I. s pohľadávkou vo výške 225,--eur, F. K. s pohľadávkou vo výške 50,--eur, G. C. s pohľadávkou
vo výške 100,--eur, B. F. L. s pohľadávkou vo výške 400,--eur. Z ustanovenia 166g ods. 2 písm. b/
ZKR na splnenie predpokladu poctivého zámeru bol žalovaný povinný v zozname veriteľov uviesť
veriteľov fyzické osoby, o ktorých vedel alebo s prihliadnutím na okolnosť musel vedieť, pričom na
drobných veriteľov sa neprihliada. Súd skonštatoval, že do úvahy by prichádzal ako ďalší veriteľ - fyzická

osoba len p. H. I. s pohľadávkou vo výške 1.000,--eur , keďže jeho výška pohľadávky presahuje 500,--
eur. Žalovaný v zozname veriteľov p. H. I. neuviedol. S poukazom na uvedené sa dôkazné bremeno
preukázania poctivého zámeru v tomto presunulo zo žalobkyne na žalovaného, ktorý sa bránil tvrdením,
že pohľadávku H. I. už zaplatil tak, že tento si ako zamestnávateľ žalovaného dlžnú sumu stiahol
z výplaty žalovaného, avšak na toto svoje tvrdenie nepredložil súdu žiaden dôkazný prostriedok a
ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz. Z uvedeného dôvodu mal súd za to, že žalovaný v tomto bode

neuniesol dôkazné bremeno, čím bol preukázaný nepoctivý zámer aj v tom smere, že neuviedol v návrhu
na odloženie fyzickú osobu ako veriteľa.
11. Súd ďalej skonštatoval, že na uvedené v úzkej súvislosti nadväzuje aj ďalší žalobný dôvod
predostretý žalobkyňou na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, a to snaha žalovaného poškodiť
svojho veriteľa, kedy žalovaný v zozname veriteľov predloženom k návrhu na oddlženie uviedol len

žalobkyňu ako veriteľa fyzickú osobu a tým ju znevýhodnil voči veriteľovi fyzickej osobe H. I., voči
ktorému jeho dlh oddlžením nezanikol.
12. Vzhľadom na to, že žalobkyňa preukázala skutočnosti, ktoré nasvedčujú existencii nepoctivého
zámeru dlžníka pred podaním návrhu na vyhlásenie oddlžovacieho konkurzu, kedy sa následne
bremeno tvrdenia a s tým spojené dôkazné bremeno o tom, že dlžník konal poctivo, prenieslo na

protistranu, teda žalovaného, ktorý do konania nepredložil také dôkazné prostriedky, ktoré by jeho
poctivý zámer preukázali, vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba
žalobkyne je dôvodná a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. Súd ďalej skonštatoval,
že v rámci konania ex post vykonal kontrolu poctivého zámeru žalovaného v oddlžovacom konaní a
zistil také skutočnosti, ktoré odôvodňovali tvrdenie žalobkyne, že boli splnené podmienky pre zrušenie

oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer, a preto žalobe vyhovel.
13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a
úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
14. Proti rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný podľa § 365 ods. 1 písm.
f/, h/ CSP, teda súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
15. Žalovaný má za to, že v konaní nebolo preukázané, že by nemal poctivý zámer, keď pri podaní
návrhu mal naplniť zákonné predpoklady nepoctivého zámeru podľa § 166 ods. 2 písm. b/ ZKR,
keď v zozname veriteľov ani na dopyt správcu nemal uviesť veriteľa fyzickú osobu, v dôsledku čoho
veriteľ neprihlásil svoju pohľadávku aj keď o ňom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť,

na drobných veriteľov sa neprihliada, podľa § 166g ods. 2 písm. f/ ZKR, keď dlžník nebol platobne
neschopný a podľa § 166g ods. 2 písm. h/ ZKR mal snahu poškodiť svojho veriteľa. Má za to, že
rozsudoksúduprvejinštanciejearbitrárny,nezákonnýanespravodlivý,nakoľkosúdabsolútnesvojvoľne
interpretoval a vyhodnocoval vykonané dôkazy výlučne len v prospech žalobkyne a zároveň si súd
absolútne nekriticky a neobjektívne osvojoval len tie tvrdenia a vyjadrenia žalobkyne v konaní, ktoré mali

podporiť právny názor žalobkyne a privodiť pre ňu priaznivý rozsudok vo veci samej, a to bez náležitej
opory vo vykonanom dokazovaní. Preto namieta posúdenie skutkového stavu súdom ako absolútne
arbitrárne a zaujaté vo vzťahu k vykonaným dôkazom a záverom z nich vyplývajúcim, čo má za následok
nesprávne a nezákonné meritórne rozhodnutie. Žalovaný od začiatku konania tvrdil a stále zotrváva na
svojom tvrdení o tom, že pri podávaní svojho návrhu na vyhlásenie konkurzu a oddlžení nemal nepoctivý

zámer, nemal v úmysle nikoho oklamať ani poškodiť. V čase podávania návrhu žalovaný nevlastnil
žiadny majetok, ani hnuteľný ani nehnuteľný ani finančný, a teda jednoznačne nebol schopný splácať
svoje záväzky.
16. Žalovaný poukázal na odôvodnenie rozhodnutia, ktorým súd žalobe vyhovel, a to konkrétne na
bod 32 odôvodnenia a uviedol, že absolútne nesúhlasí s tým, že by samotná povaha pohľadávky

mala indikovať nepoctivý zámer a považuje za zarážajúce, že súd sa s tvrdením žalobkyne o tom, že
táto povaha pohľadávky by mala indikovať nepoctivý zámer žalovaného stotožnil. Takúto úvahu súdu
považuje žalovaný za zarážajúcu, nakoľko nepoctivý zámer žalovaného má byť v súdnom konaní
preukázaný a nie „indikovaný“. Povaha pohľadávky titulom vyporiadania BSM nemôže bez ďalšiehoodôvodňovať vyslovenie záveru o nepoctivom zámere žalovaného. Súd nemôže posudzovať „povahu
pohľadávky", nakoľko takýto pojem je nášmu právnemu poriadku neznámy. Súd sa musí zamerať len
výlučne na posúdenie, či v danom konaní bol alebo nebol preukázaný nepoctivý zámer, a to absolútne

bez ohľadu na pôvod pohľadávok, či už prihlásených alebo nie. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný
uvedený názov súdu za nesprávny a nezákonný.
17. Ďalej uviedol, že vyhodnotenie tvrdení a dôkazov konštatovaných súdom prvej inštancie v bode
34 napadnutého rozhodnutia považuje za absolútne neobjektívne a zaujaté vo vzťahu k žalovanému.
Má za to, že v rozpore s názorom súdu prvej inštancie, o nepoctivom zámere žalovaného v žiadnom

prípade nesvedčí ani nemôže svedčiť skutočnosť, že návrh na vyhlásenie konkurzu podal bezprostredne
po tom, ako bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie v konaní EX 2/2027 (správne 2017 –
poznámka odvolacieho súdu), respektíve to, že životopis prikladaný k návrhu je datovaný necelé dva
mesiace po vydaní predmetného poverenia. Takéto vyhodnotenie dôkazov považuje žalovaný za
absolútne arbitrárne a nedôvodné. Podaním návrhu žalovaný využil zákonom danú možnosť a samotné
ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. takéto konanie ako nepoctivý zámer dlžníka v žiadnom prípade

nedefinujú.
18. Žalovaný ďalej poukázal na bod 35 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a skonštatoval, že
nesúhlasí s tým, že súd prvej inštancie vyhodnotil osobu žalovaného ako osobu, ktorej právna úprava
oddlženia nebola primárne určená a svoj právny názor odôvodnil tým, že „postupným splácaním dlhu
vočižalobkynivzačatomexekučnomkonaníbyžalovanýsvojzáväzokuhradilanemožnohovovšetkých

vyššie uvedených súvislostiach považovať za platobne neschopného podľa § 3 ods. 2 ZKR“. Žalovaný
pri podávaní návrhu v súlade so skutočnosťou uviedol, že nevlastní žiadny hnuteľný ani nehnuteľný ani
finančný majetok, z ktorého by mohli byť uspokojené nároky jeho veriteľov. Žalovaný ďalej poukázal
na definíciu platobnej neschopnosti fyzickej osoby podľa ustanovenia § 3 ods. 2 ZKR, s ktorou sa
dôsledne vysporiadal odvolací súd, napríklad aj v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

43CoKR/36/2023 zo dňa 25.01.2024. Ďalej uviedol, že v zmysle platobného rozkazu Okresného súdu
Lučenec zo dňa 22.06.2016 č. k. 5C/155/2016-26 právoplatného dňa 19.07.2016, vykonateľného dňa
22.07.2016, ktorý bol exekučným titulom v exekučnom konaní EX2/2017 bol žalovaný povinný zaplatiť
žalobkyni sumu 4.310,75 eur spolu s príslušenstvom, súdny poplatok na účet Okresného súdu Lučenec.
S ohľadom na skutočnosť, že žalovaný v čase podávania návrhu na vyhlásenie konkurzu nedisponoval

žiadnym hnuteľným a nehnuteľným ani iným finančným majetkom je jednoznačné, že svoj splatný
záväzok vo výške 4.310,75 eur nebol schopný splatiť v lehote 180 dní po jeho splatnosti. Žalovaný má za
to, že už s ohľadom na túto skutočnosť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností spĺňal pri podávaní
návrhu na vyhlásenie konkurzu požiadavku platobnej neschopnosti tak, ako je uvedená v ustanovení §
3 ods. 2 ZKR v znení účinnom od 01.03.2017.

19. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Obdo/37/2022 zo dňa 14. júna 2023 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 1/2024.
20. Argumentáciu súdu prvej sankcie, že žalovaný nemal byť v čase podávania návrhu platobne
neschopný, respektíve že mal pri oddlžení nepoctivý zámer tým, že je v súčasnosti majiteľom

motorového vozidla s hodnotou 1.000,--eur a jeho vymeriavací základ činil v priemere 1.677,61 eur,
oproti mzde, ktorú dosahoval v čase oddlženia približne v sume 500,-- – 600,--eur považuje žalovaný
za absurdnú, nakoľko skutočnosť, že v súčasnosti vlastní motorové vozidlo v hodnote 1.000,--eur a má
vyšší príjem nemá absolútne žiadny vplyv na to, či v čase podávania návrhu na oddlženie bol alebo nebol
platobne neschopný zmysle § 3 ods. 2 ZKR a už vôbec nepreukazuje nepoctivých zámer žalovaného

pri oddlžení. Práve naopak, je zrejmé, že žalovaný sa práve v dôsledku oddlženia postupne vymaňuje z
ťaživej ekonomickej situácie a zaraďuje sa do spoločnosti tak, ako to má na mysli ustanovenie § 166g
ods. 1 posledná veta ZKR. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že súd prvej inštancie nesprávne
vyhodnotil platobnú neschopnosť žalovaného v čase podania návrhu a teda v žiadnom prípade nemožno
vyvodiť jeho údajný nepoctivý zámer v zmysle § 169g (správne 166g) ods. 2 písm. f/ ZKR z týchto

skutočností.
21. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že nepoctivý zámer žalovaného bol preukázaný tým, že v návrhu
na oddlženie neuviedol fyzickú osobu H. I. ako veriteľa s údajnou výškou pohľadávky v sume 1.000,--
eur uviedol, že takéto vyhodnotenie dokazovania a právne posúdenie považuje za nesprávne, nakoľko
táto skutočnosť nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný na pojednávaní výslovne uviedol, že

v zozname veriteľov „všetkých veriteľov tam uviedol so svojím svedomím, nikomu nechcel prilepšiť,
pohoršiť, uviedol tam všetkých, o ktorých vedel". Zároveň výslovne uviedol, že správca sa na nijakého
veriteľa, ktorého žalovaný v zozname neuviedol, a ktorý by sa domáhal svojej pohľadávky nedopytoval.
Žalovaný na pojednávaní výslovne uviedol, že H. I. už v čase podávania návrhu nebol jeho veriteľom,nakoľko pohľadávka H. I. v sume 1.000,--eur bola už v čase podania návrhu na oddlženie uspokojená.
Žalovaný preto nemal absolútne žiadnu povinnosť uvádzať H. I. ako veriteľa pri podávaní návrhu, a teda
jeho neuvedenie v zozname nemožno považovať za nepoctivý zámer, respektíve nedostatok poctivého

zámeru v zmysle § 169g (správne 166g) ods. 2 písm. b/ ZKR. Má za to, že nemal dôkazné bremeno
preukazovania toho, že H. I. v čase podávania návrhu už nebol jeho veriteľom, práve naopak uvedené
dôkazné bremeno zaťažovalo žalobkyňu.
22. Dal do pozornosti súdu aj skutočnosť, že ak v roku 2013 v čase uzatvárania dohody o vyporiadaní
BSM aj existoval veriteľ žalovaného H. I., ktorý mal voči žalovanému pohľadávku v sume 1.000,--

eur titulom pôžičky, predmetná pohľadávka by bola v roku 2017 premlčaná. Z uvedeného dôvodu je
preto veľmi nepravdepodobné, že by si veriteľ H. I. predmetnú pohľadávku neuplatňoval v súdnom
konaní pred uplynutím premlčacej doby. Zotrváva preto v plnom rozsahu na svojom tvrdení o tom, že
predmetnápohľadávkazaniklapredtýmakopodalnávrhazuvedenéhodôvoduužH.I.včasepodávania
návrhu nebol veriteľom žalovaného, a teda žalovaný nemal povinnosť ho zozname veriteľov uvádzať.
Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že žalobkyňa ňou tvrdené skutočnosti nepreukázala, a preto

nebol preukázaný údajný nepoctivý zámer žalovaného v zmysle § 169g (správne 166g) ods. 2 písm. b/
ZKR, nakoľko žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno.
23. Žalovaný ďalej uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom súdu o tom, že neuniesol dôkazné
bremeno vo vzťahu k ním tvrdeným skutočnostiam, čo má za následok rozhodnutie súdu o zrušení
oddlženia pre nepoctivý zámer a nesúhlasí rovnako ani s tvrdením súdu o tom, že by žalobkyňa

uniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k skutočnostiam, nasvedčujúcim existencii nepoctivého zámeru
dlžníka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu. Opätovne poukázal na bod 47, 52 odôvodnenia
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43CoKR/36/2022 zo dňa 26.01.2023. Aj z predmetného
rozhodnutia vyplýva, že dôkazné bremeno z nedostatku poctivého zámeru v zmysle ustanovenia § 169g
(správne 166g) ods. 2 písm. b/, f/, h/ ZKR znášala v konaní žalobkyňa, ktorá toto dôkazné bremeno

podľa názoru žalovaného neuniesla a nemá ho znášať žalovaný.
24. Žalovaný nesúhlasí ani s konštatovaním súdu v bode 39 odôvodnenia. Má za to, že skutočnosti
a tvrdenia, ktoré žalobkyňa v žalobe a následne v konaní uviedla a dôkazy, ktoré na ich podporu
produkovala, nie sú postačujúce na to, aby bolo dôkazné bremeno presunuté na žalovaného, teda
žalobkyňa v konaní neuniesla dôkaznú povinnosť.

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má žalovaný za to, že súd prvej inštancie mal žalobu žalobkyne
zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú a zaviazať žalobkyňu k náhrade trov konania žalovaného v
rozsahu 100 %. S ohľadom na uvedené navrhuje, aby Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací
odvolaním napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol, žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne, aby napadnutý rozsudok v rozsahu odvolaním

napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Zároveň
navrhol, aby mu bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
26. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila písomným podaním zo dňa 12.08.2024. Uviedla,
že má za to, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy, ktoré strany navrhli (niektoré z dôvodu
hospodárnosti odmietol vykonať), dôkaz pripojením spisu konkurzného správcu vykonať nevedel,

bez zavinenia strán, ktoré tento dôkaz označili, a to z dôvodov na strane konkurzného správcu a z
takto vykonaného dokazovania ustálil skutkový stav tak ako to uviedol v odôvodnení rozsudku. To,
že žalovaný nesúhlasí s hodnotením dôkazov zo strany súdu prvej inštancie nie je dôkazom o tom,
že z vykonaného dokazovania nebol zistený správny skutkový stav, nakoľko v dôvodoch odvolania
uvádza len jeden prípad, z ktorého by bolo možné sa domnievať, že sa jedná o skutkové zistenie,

ktoré z dokazovania nevyplýva, ale ani to nie je jednoznačné. Jedná sa o prípad veriteľa H. I., ktorý
s pohľadávkou 1.000,--eur nepatrí medzi drobných veriteľov. To, že sa jednalo o veriteľa bývalých
manželov, žalobkyňa preukázala dohodou o vyporiadaní zaniknutého BSM, teda tento záver súdu je
založený na vykonanom dokazovaní. To, že pohľadávka mu nebola uhradená, vyplývalo z tvrdenia
žalobkyne a listinného dôkazu - z čestného prehlásenia, ktorý žalobkyňa predložila, ktoré súd hodnotil

vo vzájomných súvislostiach s inými vykonanými dôkazmi a prednesmi sporových strán a ich zástupcov.
Ostatné námietky smerujú k vyhodnoteniu toho, či u dlžníka bol alebo nebol poctivý zámer. V tejto časti
podľa názoru žalobkyne súd hodnotil a vážil argumenty predkladané stranami veľmi dôsledne a nie je
pravdou, že by nezohľadnil argumentáciu žalovaného, ale v mnohých ohľadoch sa s ňou nestotožnil.
Preto žalobkyňa pri konkrétnych odvolacích námietkach odkazuje na odôvodnenie rozsudku, ktoré dáva

odpovede na odvolacie námietky žalovanej (správne žalovaného) a žalobkyňa sa s ich posúdením zo
strany súdu v plnom rozsahu stotožňuje.
27. Zdôraznila, že to, že bol dlžník primárne zbavený dlhov voči nej, ktorá ako invalidná dôchodkyňa
popri svojej časti prevzatých dlhov plnila aj za dlžníka - žalovaného nie je férové a inštitút oddlženianeslúži na to, aby sa dlžník zbavil dlhu voči takému veriteľovi, ale ako uvádzal aj súd prvej inštancie, aby
pomohol dlžníkom, ktorí sa dostali do dlhovej špirály. Podľa objemu prevzatých záväzkov a tých, ktoré
boli napokon do konkurzu prihlásené sa javí, že žalovaný - dlžník, ktorý mohol byť v dlhovej špirále v

čase uzatvorenia Dohody o vyporiadaní BSM, dokázal väčšinu dlhov splatiť, nebol však ochotný vydať
žalobkyni bezdôvodné obohatenie, čím de facto zmenil aj obsah Dohody o vyporiadaní zaniknutého
BSM, kedy žalobkyňu donútil akceptovať zmenu dohody bez jej súhlasu tým, že na seba napokon
prevzala väčší objem záväzkov. Neochotu žalovaného vidí žalobkyňa v tom, že hoci nemal dostatok
finančných prostriedkov, aby jej plnil naraz, využil právny inštitút oddlženia na to, aby jej nemusel plniť

ani postupne, v splátkach a konal tak bez existencie závažného dôvodu, prekážky na svojej strane.
28. Ďalej poukázala na to, že hoci sa pri posudzovaní poctivého zámeru neprihliada na drobných
veriteľov, z uspokojenia v konkurznom konaní, ak je majetok, vylúčení nie sú a aj drobné pohľadávky si
môžuprihlasovať.Okremtoho,ajnadrobnýchveriteľovplatí,žeaktakátopohľadávkanebolavkonkurze
prihlásená z dôvodu, že veriteľ nebol správcom písomne upovedomený, že bol vyhlásený konkurz, sú
pohľadávky drobných veriteľov oddlžením nedotknuté, teda tak ako tvrdila žalobkyňa, títo veritelia môžu

byť oproti nej, ktorej pohľadávka oddlžením zanikla, zvýhodnení. Žalobkyňa je toho názoru, že zrušením
oddlženia súd žalovanému neukrivdil, naopak nastolil spravodlivé usporiadanie pomerov medzi stranami
a umožnil tak žalobkyni vymôcť jej pohľadávku voči dlžníkovi.
29. Žalovaný využitím inštitútu oddlženia ako bývalý manžel porušil Dohodu o vyporiadaní BSM,
dlhy za neho zaplatila žalobkyňa, tieto jej dobrovoľne neuhradil, domáhala sa vydania bezdôvodného

obohatenia súdnou cestou, na základe právoplatného rozsudku dobrovoľne neplnil, žalobkyňu donútil
k nútenému výkonu rozhodnutia, a tak s ohľadom na aktuálnu právnu úpravu donútil žalobkyňu urobiť
krok, ktorý v konečnom dôsledku viedol k tomu, že mohol požiadať o oddlženie. Zistenia súdu o
aktuálnych majetkových pomeroch žalovaného sú dostatočným podkladom pre záver, že nebol platobne
neschopným, a to aj so zohľadnením vyslovených názorov v rozhodovacej praxi súdov, že samotné

úspešné vedenie exekučného konania nemusí znamenať, že dlžník nemôže byť platobne neschopným.
V tejto otázke súd správne hodnotil a vyhodnotil konkrétne pomery žalovaného, jeho príjmy, výdavky a
možnosti splácať záväzky.
30. K nesprávnemu právnemu k posúdeniu namietanému žalovaným žalobkyňa uviedla, že má za to,
že ani tento odvolací dôvod nie je daný. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych
skutkových záverov vyhodnotil nesprávne právne závery.
31. Súd na posúdenie prípadu aplikoval správny právny predpis, správne ho interpretoval a postupoval
v súlade s tým, čo mienil zákonodarca právnou úpravou dosiahnuť. Pokiaľ žalovaný vytýka súdu,

že pri právnom posúdení sa nemal pri posudzovaní nepoctivého zámeru dlžníka zamerať „na povahu
pohľadávky“, nakoľko takýto pojem je nášmu právnemu poriadku neznámy, žalobkyňa uviedla, že
žalovaný opomína, že okolnosti, ktoré súd posudzuje pri žalobách veriteľov o zrušenie oddlženia pre
nepoctivý zámer, sú uvedené v § 166g ZKR len demonštratívne. Nemožno súhlasiť s konštatovaním,
že pojem povaha pohľadávky je nášmu právnemu poriadku neznámy. Súd správne právne posúdil vec

aj ohľadom konštatovania, že dlžník nebol platobne neschopný, a to aj so zohľadnením už známej
rozhodovacej súdnej praxe v tejto otázke. Z nej žalobkyňa vyzdvihl, že táto osobitne zdôrazňuje posúdiť
každý jeden prípad individuálne a nie je možné postupovať šablónovito spôsobom - exekučné konanie
neúspešné = dlžník je platobne neschopný, exekučné konanie je úspešné = dlžník nie je platobne
neschopný, nakoľko dlžník nemusí byť platobne neschopný, aj keď je exekučné konanie neúspešné

a naopak, môže byť platobne neschopný aj napriek tomu, že je exekučné konanie úspešné. V tejto
otázke podľa názoru žalobkyne sa súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.
32. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd v oboch napadnutých výrokoch rozsudok potvrdil a žalovaného
zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania.
33. Žalovanému bolo písomné vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu doručené s možnosťou sa k nemu

vyjadriť. Žalovaný sa už k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril.
34. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovenia § 379 a § 380
ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý
verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne

vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
35. Predtým ako odvolací súd preskúmal odvolanie žalovaného, v súlade s ustanovením § 224, § 378
ods. 1 CSP opravil číslo konania rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, keď Okresný súd Banská
Bystrica uviedol nesprávne č. k., a to 4Odi/8/2022-99 namiesto správneho 4Odi/8/2020-99. Odvolacísúd preto uvedenú chybu v písaní čísla konania rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica prvou
výrokovou vetou rozsudku opravil. Správne č. k. je 4Odi/8/2020.
36. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.
37.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
38. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie

okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
39. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo
k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom
prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci
na základe podaného odvolania žalovaným dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil
v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v

súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje
a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.
40. Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom
žalovaného je aplikácia ust. §387 ods. 2 CSP, pretože sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa jasným, zrozumiteľným spôsobom
vyjadril k uplatnenému nároku žalobcu, ako aj k použitej obrane žalovaného a použitým dôkazom. Z titulu
aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd uvádza, že pri takomto
postupe, t.j. pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd nie je povinný vo vzťahu k odvolacím dôvodom
opätovne zopakovať tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v napadnutom rozhodnutí súd prvej

inštancie a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, keď je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/09, rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/170/2005). V súlade s ustálenou
judikatúrou Ústavného súdu SR, súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dal odpoveď na všetky
podstatné a právne významné okolnosti dané v sporovej veci. Vo vzťahu ku konaniu odvolacím súdom
a k odôvodneniu jeho rozsudku poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.

IV. ÚS 115/03, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod,
len ten, ktorý má pre vec podstatný význam. Aj podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05
odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní.
41. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa sa v predmetnom konaní domáhala zrušenia
oddlženia žalovaného, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 4OdK/83/2017 zo dňa 16.06.2017 pre nepoctivý zámer. Nepoctivý zámer žalobkyňa odôvodnila
ustanoveniami § 166 ods. 1, § 166g ods. 1, ods. 2 písm. b/, f/, h/ ZKR. Žalobu odôvodnila tým, že si

svoju pohľadávku vo výške 4.588,69 eur do konkurzu prihlásila, správca potvrdil zápis jej pohľadávky
do zoznamu pohľadávok dlžníka s tým, že veriteľkou žalovaného sa stala na tom základe, že po
rozvode manželstva so žalovaným uzatvorila Dohodu o zrušení a vyporiadaní BSM zo dňa 20.06.2013,
z ktorej vyplývali celkové pasíva ku dňu rozvodu vo výške 68.067,64 eur, z ktorých prevzala žalobkyňa
sumu 32.838,36 eur a žalovaný sumu 35.229,34 eur. Žalobkyňa splatila časť pasív, ktoré prevzala a

keďže žalovaný nedodržal svoju časť záväzku, zaplatila aj pohľadávky veriteľov, ktoré bol podľa dohody
povinný zaplatiť žalovaný, avšak keďže svoj záväzok nedodržal, veritelia vymáhali tieto pohľadávky od
žalobkyne, ktorá ich za žalovaného uhradila. Žalovaný nebol ochotný jej predmetné sumy dobrovoľne
uhradiť, preto ich úspešne uplatnila v súdnom konaní voči žalovanému titulom vydania bezdôvodného
obohatenia s tým, že časť pohľadávky od žalovaného vymohla v exekúciách. Poukázala na to, že zo

zoznamu pohľadávok dlžníka vyplýva, že v konkurznom konaní sa prihlásili len dvaja veritelia dlžníka,
a to spoločnosť PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. s pohľadávkou vo výške 283,23 eur a žalobkyňa
s dvomi pohľadávkami vo výške 4.356,39 eur a 222,13 eur. Podľa žalobkyne sa povolením oddlženia
dlžník zbavil všetkých dlhov, čím sa vyhol povinnosti splatiť dlhy v prvom rade voči žalobkyni. Mala
za to, že žalovaný nie je v situácii, na ktorú by bolo možné aplikovať inštitút oddlženia, kedy žalovaný

splácal svoj záväzok voči žalobkyni zrážkami zo mzdy v rámci exekučného konania, preto bolo možné
očakávať, žeby žalovaný postupne svoje záväzky voči nej a aj voči veriteľom riadne uhradil. Žalobkyňa
ako zdravotne postihnutá s invalidným dôchodkom vo výške 362,70 eur a zamestnaná na dohodu na
dobuurčitúnapomocnéupratovaciepráceshruboumesačnoumzdou150,--eurpovažujezanemorálne,aby bol žalovaný zbavený dlhov voči nej z titulu vyporiadania zaniknutého BSM, ktoré zaplatila za oboch
manželov sama, hoci jej životná situácia nie je lepšia ani jednoduchšia než žalovaného. Poukázala na
to, že žalovaný v návrhu na oddĺženie neuviedol všetkých svojich veriteľov, fyzické osoby uvedené ako

veritelia v dohode o vyporiadaní BSM. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, keď mal za
to, že dôvody uvádzané žalobkyňou neobstoja ako zákonné a dostatočné dôvody na to, aby mohol byť
jeho zámer pri oddlžení považovaný za nepoctivý.
42. Podľa § 166f ods. 1 ZKR, veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia
oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov

od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak
preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na
spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.
43. Podľa § 166g ods. 1 ZKR, dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno
usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností,
najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie,

zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, pokračoval vo výkone podnikateľskej činnosti alebo
inej obdobnej činnosti alebo začal podnikať, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry
zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie
nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti
opätovne zaradil.

44. Podľa § 166g ods. 2 písm. c), f), h) ZKR, dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak
45. b) v zozname veriteľov ani na dopyt správcu neuviedol veriteľa fyzickú osobu, v čoho dôsledku veriteľ
neprihlásil svoju pohľadávku, aj keď o ňom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, na
drobných veriteľov sa neprihliada,
46. f) v čase podania návrhu dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím

na okolnosti musel vedieť,
47. h) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho
veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa.
48. Podľa § 166g ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, súd prihliada prísnejšie na skutočnosti
ovplyvňujúce poctivý zámer u dlžníka, ktorý v minulosti mal alebo stále má významnejší majetok, má

skúsenosti s podnikaním, pôsobí alebo pôsobil ako vedúci zamestnanec alebo pôsobí alebo pôsobil v
orgánoch právnickej osoby alebo má iné osobitné životné skúsenosti.
49. Podľa § 166g ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, súd prihliada miernejšie na skutočnosti
ovplyvňujúce poctivý zámer u dlžníka, ktorý dosiahol iba základné vzdelanie, je v dôchodkovom veku
alebo blízko takéhoto veku, má vážne zdravotné problémy, na čas alebo trvalo stratil obydlie alebo ho

v živote postihla iná udalosť, ktorá mu sťažila uplatnenie v spoločnosti.
50. Podľa ustanovenia § 166g ods. 5 ZKR, poctivý zámer dlžníka súd skúma iba v konaní o návrhu
na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer. V konkurznom konaní ani v konaní o určení splátkového
kalendára súd poctivý zámer dlžníka neskúma.
51. Podľa § 3 ods. 2 ZKR v znení účinnom ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok

žalovaného, právnická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 30 dní po lehote splatnosti
aspoňdvapeňažnézáväzkyviacakojednémuveriteľovi.Zajednupohľadávkupriposudzovaníplatobnej
schopnosti dlžníka sa považujú všetky pohľadávky, ktoré počas 90 dní pred podaním návrhu na
vyhlásenie konkurzu pôvodne patrili len jednému veriteľovi. Fyzická osoba je platobne neschopná, ak
nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Ak peňažnú pohľadávku

nemožno voči dlžníkovi vymôcť exekúciou alebo ak dlžník nesplnil povinnosť uloženú mu výzvou podľa
§ 19 ods. 1 písm. a), predpokladá sa, že je platobne neschopný.
52. Návrh na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer má podľa § 166f ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii právo podať veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, ak preukáže, že dlžník nemal
pri oddlžení poctivý zámer. Hmotným právom stanovená požiadavka, aby dotknutý veriteľ preukázal,

že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer, zodpovedá aj jednému zo základných princípov civilného
sporového konania, ktorým je povinnosť strán sporu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi tak, ako to upravuje článok 8 CSP. Všeobecne totiž platí,
že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť a preukázať žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto
právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/2/2016

zo dňa 11.04.2017).
53. Odvolací súd dáva do pozornosti, že zámerom zákonodarcu úpravou oddlženia fyzických osôb
konkurzom v štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii bolo riešenie sociálno - ekonomického
problémudlžníkov,ktorímajúmálomajetkuaajnízkepríjmyahodnotaichzáväzkovspravidlavýznamnepresahuje hodnotu ich majetku. Takéto osoby sú na účely oddlženia konkurzom považované za platobne
neschopné. Platobnú neschopnosť však konkurzný súd neskúma pri vyhlásení konkurzu a rozhodnutí
o oddlžení takýchto fyzických osôb, ale zákonodarca dal všetkým veriteľom dlžníka, ktorí boli dotknutí

oddlžením dlžníka, možnosť domáhať sa v samostatnom sporovom konaní zrušenia oddlženia pre
nepoctivý zámer dlžníka.
54. Žalovaný v odvolaní namietol, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny, nezákonný a
nespravodlivý, nakoľko súd absolútne svojvoľne interpretoval a vyhodnocoval vykonané dôkazy výlučne
len v prospech žalobkyne.

55.Odvolacísúdpopreštudovaníspisudospelkzáveru,žesúdprvejinštanciedostatočnezistilskutkový
stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke, a to z dôvodov
uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom
rozsahu stotožnil a považuje za nehospodárne ich opätovne uvádzať, a preto rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom
žalovaného, ktorý namietal arbitrárnosť, nezákonnosť a nespravodlivosť rozsudku z napadnutého

rozhodnutia.
56. Požiadavka, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené patrí medzi základné atribúty spravodlivého
procesu. Jej účelom je medzi iným zabezpečiť transparentnosť, legitimitu a kontrolovateľnosť súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03).
57. Odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
v skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže

na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Zároveň platí, že
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia bezpochyby neznamená povinnosť súdu zaoberať
sa vo svojom odôvodnení všetkými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu, ale len zásadnými pre
rozhodnutie vo veci. Je treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS

252/04) a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola úspešná, t.j., aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/02).
58. V preskúmavanej veci dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie
v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ktoré skutkové zistenia súd považoval za podstatné pre právny

záver o tom, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer.
59. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie absolútne svojvoľne
interpretoval a vyhodnocoval vykonané dôkazy výlučne len v prospech žalobkyne. Odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie sa podrobne v napadnutom rozsudku vysporiadal so všetkými
dôkazmi, správne skonštatoval, že žalobkyňa uhrádzala záväzky za žalovaného, ktoré tento neuhradil,

v zmysle Dohody o vyporiadaní BSM. Žalobkyňa bola nútená si svoju pohľadávku následne po tom,
ako ju uhradila za žalovaného vymáhať od žalovaného až v exekučných konaniach na základe
právoplatných exekučných titulov s tým, že časť pohľadávky žalobkyne bola aj v exekúcii splatená,
avšak následne po vydaní poverenia EX 2/2017 zo dňa 10.02.2017, žalovaný požiadal Centrum právnej
pomoci o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci, kedy mu bolo vyhovené rozhodnutím zo

dňa 24.04.2007 a následne dňa 09.06.2017 bol podaný návrh na oddlženie žalovaného. V exekučnom
konaní bola v prospech žalobkyne zrážkami zo mzdy žalovaného vymožená suma 848,99 eur. Správne
potom súd prvej inštancie skonštatoval, že z dôvodu, že žalovaný bezprostredne po začatí druhého
exekučného konania v prospech žalobkyne požiadal súd návrhom na vyhlásenie konkurzu, kedy mu
bolo vyhovené, teda žalovaný už zvažoval a následne aj využil právnu úpravu oddlženia bez toho, aby

sa u neho zmenili rodinné, sociálne a majetkové možnosti v tom čase. Žalovaný mohol splácať svoj dlh
voči žalobkyni postupne aj v splátkach, mohol sa so žalobkyňou dohodnúť na tom, že jej bude svoj dlh
splácať v splátkach, ktoré sú v jeho možnostiach, avšak v konaní žiadna úprimná snaha o vyriešenie
tohto dlhu preukázaná zo strany žalovaného nebola.
60. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 36, 37 napadnutého

rozhodnutia, na ktoré odôvodnenie odvolací súd v celom rozsahu odkazuje, keď žalovaný nepreukázal
ním tvrdené skutočnosti jednak o prevzatí záväzku voči správcovi bytu vo výlučnom vlastníctve
žalobkyne vo výške 3.000,--eur a tiež nepreukázal, že by bol jeho dlh voči H. I. už zo strany žalovaného
zaplatený.61. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie na základe správne
zisteného skutkového stavu veci predmetnú vec správne právne posúdil, preto napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

62. Odvolací súd mal za preukázané, že námietky žalovaného uvedené v odvolaní nie sú dôvodné,
tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku
podrobne uvedené a zdôvodnené.
63. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s
§ 262 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal žalobkyni, ktorá

bola v odvolacom konaní úspešná. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s §
262 ods. 2 CSP v nadväznosti na ustanovenie § 251 CSP súd prvej inštancie.
64. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

V Banskej Bystrici dňa 13. augusta 2025