Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/99/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713202803
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6713202803.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne V. Č., narodenej X. N.V. XXXX, R. XX, R.,
zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Školníkom, Mierová 1, Veľký Krtíš, proti žalovanému 1/ V. F.,
narodenému X. V. XXXX, Y. R. XX, Y. R., zastúpenému advokátom JUDr. Jánom Krnáčom, Nám. SNP
č. 70/36, Zvolen a žalovanej 2/ V.. F. M., W.., narodenej XX. P. XXXX, B. XXXX/XX, A. A., za účasti
intervenienta na strane žalovaných Komunálnej poisťovne, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 31 595

545, Štefánikova 17, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária Miroslav
Maďar, s.r.o., IČO: 36 868 299, Horná 26, Banská Bystrica, o náhradu škody na zdraví, vedenom na
Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 14C/28/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 23. júna 2022 sp. zn. 11Co/7/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa jepovinná zaplatiťžalovanému1/náhradutrovdovolaciehokonaniavovýškeurčenejsúdom
prvej inštancie.

Žalovanej 2/ a intervenientovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 2. júla 2020 č. k. 14C/28/2013-915

zamietol žalobu, ktorou si žalobkyňa uplatňovala nárok na náhradu škody na zdraví a uložil jej povinnosť
zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ a intervenientovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, znalcom V.. Q. F.
T., W.. a V.. Q. M. znalečné v rozsahu 100 % a štátu náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 420 ods. 1, § 427 ods. 1 a 2, § 100 ods.
1 a § 106 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OZ“), ustanoveniami § 4 ods. 1, § 4 ods. 2, § 15 ods. 1 a § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z.

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZP“), §
5 ods. 5, § 10 ods. 1, 4 a 7 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenskéhouplatneniaaozmeneadoplnenízákonaNárodnejradySlovenskejrepublikyč.273/1994
Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej
poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 437/2004 Z. z.“). Vecne súd odôvodnil rozhodnutie
tým, že žalovaný 1/ spôsobil 28. mája 2005 dopravnú nehodu, pri ktorej bola žalovanej spôsobená
škoda ma zdraví. V čase dopravnej nehody bol žalovaný 1/ vlastníkom motorového vozidla, ktorým
bola spôsobená škoda, a ktoré kúpil od žalovanej 2/ zmluvou z 27. mája 2005. Žalovaný 1/ bol v čase
dopravnej nehody vlastníkom motorového vozidla a aj jeho prevádzateľom, čím bola daná jeho pasívna
vecná legitimácia v spore. Naopak pasívne vecne legitimovanou v spore nebola žalovaná 2/, pretože

nebolaúčastníčkoudopravnejnehodyavčasedopravnejnehodynebolavlastníčkouaniprevádzateľkoumotorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla žalovaného 1/ bola poistená u intervenienta.

2. Súd prvej inštancie na námietku intervenienta a žalovaných posudzoval ako zásadnú spornú otázku,
či právo žalobkyne na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej aj „SSU“) je premlčané.
Podľa súdu prvej inštancie sa žalobkyňa už 3. septembra 2008 dozvedela o vzniknutej škode za SSU v
rozsahu2505bodov,keďjejbolnahlavnompojednávanívtrestnejveciOkresnéhosúduZvolenvedenej
proti žalovanému 1/ pre prečin usmrtenia pod sp. zn. 3T/73/2008 doručený znalecký posudok V.. W. E. o

rozsahu SSU a jeho hodnotení na 2 505 bodov a najneskôr sa o škode v rozsahu 2 505 bodov dozvedela
9. decembra 2008, keď si ju uplatnila v adhéznom konaní, spolu s jeho mimoriadnym zvýšením o 50
%. Premlčacia doba u žalobkyne v priebehu trestného konania neplynula a pokračovala od 26. januára
2010, kedy uvedené trestné konanie skončilo. Žalobkyňa nepokračovala v uplatnení nároku na súde v
občianskom súdnom konaní do 26. januára 2012, žalobu o náhradu škody za SSU podala na súd 27.
februára 2013. Jej právo na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v uvedenom rozsahu bolo

premlčané uplynutím 2-ročnej subjektívnej premlčacej dobe podľa ustanovenia § 106 ods. 1 OZ.

3. Súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou premlčania aj s ohľadom na zmenu žaloby z 20. decembra
2013, ktorou si žalobkyňa uplatnila vyšší nárok na odškodnenie SSU s poukazom na nový znalecký
posudok č. 28/2013 V.. T. T. zo 16. decembra 2013, ktorý položku č. 255 zvýšil o 600 bodov a položku

č. 304b (pôvodne nesprávne označenú ako č. 325d) o 195 bodov, a žiadala priznať jej aj zvýšenie SSU
podľa ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o 50 % z dôvodu, že jej bola priznaná invalidita,
teda o 397,5 bodu, spolu o 1 192,5 bodov. Žalovaní a intervient sa bránili tým, že V.. T. nie je znalcom z
príslušného odboru na bodové ohodnotenie položky č. 255, a preto, že z posudku nevyplýva, kedy došlo
k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne z hľadiska hodnotenia následkov poškodenia zdravia, ktorý

vývoj sa pri pôvodnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia nepredpokladal. V.. T. na tieto
námietky reagoval tak, že zdravotný stav žalobkyne možno ustáliť ku dňu vyjadrenia jej ošetrujúceho
lekára o zhoršení jej zdravotného stavu a odvolal sa na lekársky nález ošetrujúceho neurológa z 28.
novembra 2013 a ošetrujúcej psychiatričky z 10. decembra 2013.

4. Súd prvej inštancie k uvedenému nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo a
farmácia, odvetvie chirurgia - neurochirurgia V.. Q. F. T., W.., ktorý k položke č. 324b - obmedzenie
pohyblivosti krčnej chrbtice ľahkého stupňa s koreňovým dráždením vľavo uviedol, že táto položka bola
v posudkoch V.. E. nesprávne označená ako položka č. 325d. U položky č. 324b znalec prijal záver, že
došlo k vývoju preukázaných degeneratívnych zmien v krčnej chrbtici, v čase prvého posudku V.. E. bolo

započítanie tejto položky odborne neoprávnené a formálne chybne, keď tento znalec použil položku č.
325d, pričom mala byť použitá v tom čase položka č. 304a - poúrazové obmedzenie hybnosti chrbtice
ľahké, v hodnote položky v rozmedzí od 100 do 190 bodov. U tohto poškodenia zdravia použil položku
č. 304b s prihliadnutím na frekvenciu ťažkostí a predpoklad zhoršovania sa stavu pri celkovej svalovej
slabosti; hodnotu tejto položky určil v 3/4-inách pásma 244 bodmi. Nevyslovil však záver, že došlo k

takému zhoršeniu zdravotného stavu žalobkyne, ktorý je uvádzaný v tejto položke, že by bolo možné
vychádzať z bodového hodnotenia položky pod č. 304d, ako to ustálil V.. T.. U položky č. 304b je bodové
rozmedzie ohodnotenia od 130 do 325 bodov; ide o poúrazové obmedzenie hybnosti chrbtice ľahké
s príznakmi koreňového dráždenia. K položke č. 304b uviedol, že tu má spoluúčasť aj ťažká porucha
výživy žalobkyne so svalovou slabosťou, ktorá však vznikla ako dôsledok úrazu, ku ktorému došlo 25.

augusta 2005. K tejto položke znalec konštatoval, že za moment ustálenia zdravotného stavu žalobkyne
možno považovať 22. september 2016, kedy znalec vykonal objektívne vyšetrenie žalobkyne, čím bol
vykonaný dôkaz následkov úrazu žalobkyne z 25. augusta 2005, ktorých vývoj na krčnej chrbtici nebol
objektívne preukázaný v čase vypracovania pôvodného posudku o SSU.

5. Aj po vykovaní dokazovania znaleckým posudkom V.. Q. F. T., W.. zostalo vo veci sporné odškodnenie
za položku č. 255 - vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných
nepriaznivých psychologických činiteľov - poranenie mozgu. V.. E. za toto poškodenie zdravia stanovil
náhradu spolu na 2 000 bodov, základ 1 300 bodov a zvýšenie podľa ustanovenia § 10 ods. 4
zákona č. 437/2004 Z. z. o 700 bodov. Žalobkyni intervent poskytol náhradu za 1 000 bodov. Pri

hodnotení následkov, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení SSU nepredpokladal, žiadala žalobkyňa
vychádzať zo znaleckého posudku V.. T. č. 28/2013 zo 16. decembra 2013. Tento sa však vzhľadom
na skutočnosť, že nie je znalcom z príslušného odboru a odvetvia, odvolával na kontrolné psychiatrické
vyšetrenia žalobkyne z 10. decembra 2013 vykonané jej ošetrujúcou lekárkou V.. J. V., z ktorého vyplývaprehodnotenie následkov zdravotného stavu žalobkyne a zvýšenie bodov za zdravotný stav uvádzaný
v položke č. 255 o 600 bodov s tým, že žalobkyňa žiadala priznať aj 50 % zvýšenie u tejto položky.
Súd prvej inštancie k tomuto zdôraznil, že nárok na odškodnenie za 1 000 bodov a navýšenie o 50

% u tejto položky podľa pôvodných lekárskych posudkov V.. E. nepriznal pre premlčanie nároku. Na
námietku žalobkyne, že z posudku V.. T. nevyplýva kedy sa zdravotný stav žalobkyne po nehode
ustálil, bolo na návrh žalobkyne nariadené dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, z
odvetvia psychiatria a sexuológia V.. Q. M., ktorý podal 9. augusta 2019 znalecký posudok č. 85/2019,
v ktorom zdravotný stav žalobkyne vyhodnotil ako recidivujúcu depresívnu poruchu ťažkého stupňa,

ktorá vznikla následkom dopravnej nehody 28. mája 2005, a že došlo k rozvoju recidivujúcej depresívnej
poruchy ťažkého stupňa, ktorej počiatky možno datovať k 28. máju 2005. Porucha žalobkyne má
recidivujúci charakter, chronifikovala a viedla k jej invalidizácii, je liečbou ťažko ovplyvniteľná a úplné
vyliečenie je veľmi málo pravdepodobné. Znalec uviedol, že od vypracovania znaleckého posudku a
jeho doplnenia V.. W. E. došlo k opakovanému zhoršeniu psychického stavu žalobkyne, ktoré viedlo k
následným psychiatrickým hospitalizáciám v Psychiatrickej klinike K., na psychiatrickom oddelení v T.

B., čo ho viedlo k zmene ohodnotenia položky č. 255. Znalec uviedol, že bodové ohodnotenie zhoršenia
následkov u tejto položky sa nezmenilo od posudku V.. T. zo 16. decembra 2013. Odporúčal vychádzať
u tejto položky z 2 600 bodov, teda zvýšenie o 600 bodov oproti znaleckému posudku V.. E.. Pokiaľ
ide o ustálenie zdravotného stavu žalobkyne, mal za to, že je to obdobie od poslednej hospitalizácie
žalobkyne na psychiatrickom oddelení nemocnice T. B. v marci 2018. Znalec pritom nezistil, že by

žalobkyňa mala pred dopravnou nehodou psychické problémy. K hospitalizácii žalobkyne uviedol, že aj
keď bola hospitalizovaná v marci 2018, vývoj ochorenia nevylučuje, že môže dôjsť v budúcnosti k ďalšej
hospitalizácii na psychiatrii. Dospel k záveru, že k ustáleniu psychického zdravotného stavu žalobkyne
z hľadiska zhoršenia následkov tejto položky došlo po poslednej hospitalizácii žalobkyne v marci 2018
a nevidel dôvod na ďalšie zvýšenie bodového ohodnotenia stanoveného v roku 2013.

6. Pri zisťovaní toho, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne súd prvej inštancie vypočul
psychiatričku V.. J. V.. Z jej výpovede zistil, že pre stanovenie bodov podľa položky č. 255 možno
vychádzať z toho, že zdravotný stav žalobkyne sa ustálil po jej hospitalizácii v roku 2010, a to k 30.
novembru 2010, kedy ona ukončila hospitalizáciu na Psychiatrickej klinike v K.. Na túto medicínsku

otázku odpovedala súdu ošetrujúca psychiatrička žalobkyne, ktorá poznala zdravotný stav žalobkyne
od januára 2006, bola v súlade aj s tým, že v decembri 2013 pri kontrolnom vyšetrení zvýšila bodové
hodnotenie pri položke č. 255 pre zhoršenie následkov nehody na zdravotnom stave žalobkyne, ktorých
vývoj sa pri pôvodnom hodnotení nepredpokladal o 600 bodov. Znalec V.. M. vychádzal pri posudzovaní
z tohto ohodnotenia a po hospitalizácii v marci 2018 nezistil dôvody pre zvýšenie bodového ohodnotenia

SSU kvôli stavu uvádzanému v položke č. 255. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania súd
prvej inštancie aj vo vzťahu k položke č. 255 bodového hodnotenia vyvodil, že žalobkyňa právo na
náhradu škody za SSU neuplatnila na súde v 2-ročnej subjektívnej premlčacej dobe. Žalobu doručila
súdu 20. decembra 2013, o subjekte zodpovednom za škodu a o výške škode sa dozvedela najneskôr
30. novembra 2010, kedy bola ukončená jej hospitalizácia v roku 2010 a kedy bol ustálený jej zdravotný

stav a 2-ročná subjektívna premlčacia doba márne uplynula 30. novembra 2012. Vzhľadom k tomu, že
žalovaný a intervenient na strane žalovaných úspešne vzniesli námietku premlčania i tohto práva vo
vzťahu k položke č. 255, súd uplatnené právo žalobkyni priznať nemohol, žalobu z tohto dôvodu v celom
rozsahu zamietol s tým, že ostatné námietky strán sporu nevyhodnocoval, keďže by to bolo nadbytočné
a z dôkazov hodnotil len tie, ktoré mali význam pre právne posúdenie veci.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie len „nižšie
súdy“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 23. júna 2022 sp. zn. 11Co/7/2021 rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a žalovaným a intervenientovi na strane žalovaných priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou

správnosťou a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 1
a ods. 2 CSP). Konštatoval, že napriek právnej a skutkovej zložitosti veci je rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrozumiteľné, súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi otázkami
podstatnými pre komplexné posúdenie veci a rozhodnutie o uplatnenom nároku. Súd prvej inštancie sa
v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal aj so všetkými relevantnými odvolacími námietkami odvolateľky.

8. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o námietke premlčania vznesenej
žalovanými dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa sa o subjekte zodpovednom za škodu
dozvedela dňom doručenia obžaloby v trestnej veci (21. mája 2008) a o škode spočívajúcej v sťaženíspoločenského uplatnenia podľa posudku V.. E. sa dozvedela najneskôr 9. decembra 2008 (kedy si v
adhéznom konaní uplatnila nárok na náhradu škody podľa tohto posudku). Súd prvej inštancie správne
prihliadol na to, že počas trestného konania premlčacia doba neplynula a pokračovala po skončení

trestného stíhania, ktoré právoplatne skončilo 26. januára 2010. Ak na základe takéhoto ustálenia
okresný súd konštatoval, že právo žalobkyne (vyplývajúce z posudku V.. E.) sa premlčalo 26. januára
2010, jeho závery nie sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia; už 9. decembra 2008 mala
žalobkyňa vedomosť o oboch predpokladoch pre uplatnenie nároku, a to o škode a o tom, kto za škodu
zodpovedá.

9.PodľaodvolaciehosúdujepremlčanýajnároknaodškodneniezaSSUpodľaposudkuV..T..Vprípade
zistenia nových následkov škodovej udalosti na zdraví, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení SSU
nepredpokladal, plynie nová doba pre uplatnenie odškodnenia za tieto (nové) následky. Rozhodujúcim
momentom pre stanovenie začiatku plynutia premlčacej doby nie je vypracovanie lekárskeho posudku
o sťažení spoločenského uplatnenia alebo znaleckého posudku, prípadne ich doručenie poškodenej,

ale moment, keď bol zdravotný stav poškodenej ustálený v takom rozsahu, že bolo možné vykonať
nové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd prvej inštancie považoval za začiatok
premlčacej doby pre uplatnenie SSU podľa posudku V.. T. 30. november 2010, kedy žalobkyňa ukončila
hospitalizáciu na psychiatrickej klinike a odkedy sa jej zdravotný stav nezmenil. Ak žalobkyňa navrhla
pripustiť zmenu žaloby v súvislosti s novými následkami, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení

sťaženia spoločenského uplatnenia nepredpokladal až 17. decembra 2013, tento nárok uplatnila po
uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

10. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že neobstojí tvrdenie žalobkyne, že
súd prvej inštancie nebral do úvahy opakované vypracovanie bodového hodnotenia V.. E. a je sporné

počítanie subjektívnej premlčacej doby vo vzťahu k jeho posudkom a záver o vedomosti žalobkyne o
výške uplatňovanej škody. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004
Z. z. (lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený;
ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia
na zdraví) a zároveň na skutočnosť, že v čase vypracovania posudku a jeho doplnku (10. júna 2007

a 25. augusta 2008) zdravotný stav žalobkyne musel byť natoľko ustálený, že bolo možné vykonať
bodové ohodnotenie jej sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa odvolacieho súdu bolo podstatné, že
žalobkyňa sa dozvedela o výške škody, ktorá jej bola spôsobená sťažením spoločenského uplatnenia
doručením znaleckých posudkov a 9. decembra 2008 si takýto nárok uplatnila v adhéznom konaní, čo
bolovýznamnépreplynutiepremlčacejdoby,ktorázažalaplynúťažpoprávoplatnomskončenítrestného

konania; ak si žalobkyňa svoje nároky na náhradu za SSU uplatnila žalobou na súde až 27. februára
2013, uplatnila ich po viac ako dvoch rokoch od dňa, kedy sa dozvedela o škode a o tom, kto za ňu
zodpovedá.

11. Časť uplatnených nárokov bola žalobkyni intervenientom na strane žalovaných vyplatená.

Predpokladypre50%-nézvýšenianáhradyzaSSU(§5ods.5zákonač.437/2004Z.z.)podľaposudkov
V.. E. v časti, ktoré zostali po ich čiastočnej úhrade intervenientom, boli splnené pred tým, ako bolo
právoplatne skončené trestné konanie vedené proti žalovanému 1/; z tvrdení žalobkyne vyplýva, že
invalidný dôchodok pre zranenia a ochorenia. ktoré jej boli spôsobené pri dopravnej nehode jej bol
priznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 28. júna 2006.

12. K spochybneniu záverov súdu prvej inštancie tým, že V.. E. uviedol v posudku v bodovom hodnotení
zdravotného stavu namiesto položky č. 304b položku č. 325d, odvolací súd uviedol, že uvedenie tejto
položkyvposudkuneznamená,žežalobkyňazasťaženiespoločenskéhouplatneniavtomtokonkrétnom
následku odškodnená nebola; najmä ak z jej vyjadrení a obsahu spisu vyplýva, že intervenientom bola

odškodnená podľa pôvodného posudku V.. E. z 10. júna 2007, a teda za položku č. 325d bolo znalcom
ohodnotené vyššie odškodnenie ako by žalobkyni patrilo podľa položky č. 304b, ktorá mala byť správne
použitá.

13.Pokiaľďalejodvolateľkatvrdila,žesúdprvejinštancienesprávnevychádzalzozáverovvyplývajúcich

z výsluchu V.. V. a neprihliadal na závery posudkov V.. T. a V.. M., odvolací súd zdôraznil, že
podstatnou otázkou, na ktorú bolo potrebné dať vzhľadom na vznesenú námietku premlčania odpoveď
bolo, kedy začala plynúť premlčacia doba aj pre následky, ktoré sa v pôvodnom bodovom hodnotení
nepredpokladali, a teda vzhľadom k vyššie uvedenému, kedy bol zdravotný stav poškodenej (aj pojeho zhoršení) ustálený v takom rozsahu, že bolo možné vykonať nové hodnotenie SSU. Keďže
dokazovanie znaleckými posudkami a výsluchmi znalcov jasnú odpoveď na túto otázku nedalo, nebolo
ďalšie dokazovanie (výsluchom V.. V.) postupom nesprávnym. Obidvaja znalci pri bodovom hodnotení

vychádzali z lekárskeho nálezu V.. V. z 10. decembra 2013. Ani tento lekársky nález, resp. dátum
jeho vydania, však nie je rozhodujúcim pre stanovenie momentu, kedy bol zdravotný stav poškodenej
ustálený, pre účely stanovenia začiatku plynutia premlčacej doby. Rozhodujúcim je moment, kedy bolo
možné považovať za ustálený aj taký zdravotný stav, ktorý v čase pôvodného bodového hodnotenia V..
E. nebolo možné predpokladať. Ak potom súd prvej inštancie vychádzal z tvrdenia ošetrujúcej lekárky,

že k ustáleniu zdravotného stavu došlo po hospitalizácii žalobkyne v roku 2010, nerozhodol na základe
nesprávne zisteného skutkového stavu a ani jeho závery nie sú výsledkom nesprávneho právneho
posúdenia.

14. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré
odôvodnila ustanovením § 421 CSP a navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a súdu

prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň
žiadala odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. V dovolaní po rozsiahlom teoretickom rozbore
inštitútu premlčania, namietala jeho nesprávne právne posúdenie súdmi v prejednávanej veci, pričom
poukazovala na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) z 29. júla 1983 sp. zn.
1Cz 23/1983, Rc 9/1986, podľa ktorého, ak dôjde neskôr k zhoršeniu už ustáleného zdravotného stavu,

má sa takýto čiastkový nárok z hľadiska premlčania posudzovať samostatne, a že o škode spočívajúcej
v SSU sa poškodený dozvie v dobe, kedy možno objektívne vykonať ohodnotenie bolestného a SSU,
pretože až vtedy má poškodený k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu zistiť. Podľa
dovolateľky sa v otázke premlčania bolestného považuje za podstatný právny názor uvedený v rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z 28. júna 2001

sp. zn. M Cdo 37/2000, R 68/2003, v odôvodnení ktorého sa uvádza „Za deň zistenia bolesti nemožno
bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku
o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného (v zmysle ust. § 9 ods. 1 vyhl.
č. 32/1965 Zb.)“.

15. Dovolateľka mala za nesporné, že pôvodná žaloba podaná na prvostupňový súd 27. februára 2013,
vychádzala z nálezu neurológa V.. V. A., ktorý odôvodňoval svoje závery vývojom takého stupňa SSU
u dovolateľky, ktorý sa nepredpokladal. Z predmetného nálezu vychádzal potom znalec V.. T. T., ktorý
stanovil bodové ohodnotenie rozsahu škody na zdraví dovolateľky. Poukázala na to, že špecialista
neurológ V.. V. A. v konaní pred súdom prvej inštancie vypočutý nebol napriek tomu, že jeho výpoveď

bola nesporne dôležitým dôkazom pre zistenie, kedy sa dozvedela o škode na zdraví, podľa čoho
judikatúra vychádza pri zisťovaní ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Uvedené platí napriek
tomu, že tento právny názor nebol výslovne formulovaný v právnych vetách dvoch základných judikátov,
ale v ich odôvodneniach, čo však neskoršej rozhodovacej praxi nebránilo, aby konštatovaný právny
názor prijala a ďalej nekriticky aplikovala.

16. Vo vyjadrení k dovolaniu žalovaný 1/ uviedol, že dovolanie je značne nejasné a nezrozumiteľné a
vzhľadom na odkaz na ustanovenia § 419, § 421 ods. 1 a § 432 ods. 1 CSP vyjadruje pochybnosť o
prípustnosti dovolania, a preto ho navrhuje odmietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.
Z obsahu dovolania podľa neho nie je zrejmé, akú právnu otázku má dovolateľka v dovolaní na mysli.

Uviedol, že nebol daný dôvod na vykonanie výsluchu V.. A. preto, že takýto návrh nebol pred súdom
prvej inštancie podaný.

17. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), za splnenia

podmienky stanovenej § 429 ods. 2 písm. a) CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred
bodkočiarkou, CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je potrebné odmietnuť.

18. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak
to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému

rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.19. Dovolateľka prípustnosť podaného dovolania uplatňovala podľa § 421 ods. 1 CSP, bez formálneho
a obsahového vymedzenia konkrétneho dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (pri
riešení právnej otázky sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu),

podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
ktorá by v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená) alebo § 421 ods. 1 písm. c)
CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne).

20. K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP dovolací súd tak skúmal, či žalobkyňa v dovolaní
formulovala právnu otázku, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (riešenie, ktorej
viedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), či vymedzila jej podstatu a uviedla
súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré považuje právne riešenia odvolacieho súdu za
nesprávne. Dovolaciemu súdu len s obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu korešpondujúce označenie
právnej otázky, ktorú podľa dovolateľky odvolací súd riešil nesprávne, umožňuje posúdiť, či ide skutočne

o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či bol naplnený niektorý z dovolacích
dôvodov stanovených § 421 ods. 1 písm. a), písm. b) alebo písm. c) CSP.

21. Otázka relevantná v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP má byť procesnou stranou nastolená v
dovolaní jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má len

právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú
právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľky odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 433 a §
432 ods. 2 CSP), a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by
bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.

22. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach konštantne uvádza, že právnym posúdením veci je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z uvedeného vyplýva rozsah, ale aj
obsah dôvodov, ktoré musí dovolateľ uplatniť. Dovolací dôvod preto dovolateľ musí vymedziť tak, že
uvedie ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť práve
tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

23. V prípade dovolania, ktorého prípustnosť je vyvodzovaná z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP
a dôvodnosť vysvetľovaná nesprávnym právnym posúdením, má kľúčový význam to, či dovolanie
obsahuje náležitú argumentáciu spochybňujúcu správnosť aplikácie niektorej právnej normy alebo
správnosť jej interpretácie. Takáto argumentácia ale v danom prípade, napriek tomu, že sa dôkladne
zaoberala teoretickými východiskami pre posudzovanie premlčania (osobitne práva na náhradu škody

na zdraví), netvorí obsah dovolania žalobkyne. Dovolateľka v dovolaním vyjadrovala nespokojnosť s
rozhodnutím odvolacieho súdu založenom na závere o premlčaní uplatneného práva. Poukázala na
niektoré rozhodnutia dovolacieho súdu, avšak týmito rozhodnutiami len vo všeobecnej rovine uvádzala
judikatúru týkajúca sa premlčania, bez toho aby uviedla, v čom je riešenie otázky premlčania odvolacím
súdom v danej veci nesprávne. Samotný kontext, v akom dovolateľka uplatňovala dovolací dôvod

podľa ustanovenia § 421 CSP, svedčí o snahe vyvolať procesne neprípustný dovolací prieskum,
keď namietala aj nesprávne hodnotenie dôkazov, čím implicitne vytýkala nedostatok či nesprávnosť
skutkových podkladov pre súdmi vyvodený právny záver.

24. K spôsobu odôvodnenia prípustnosti dovolania dovolateľkou, najvyšší súd uvádza, že rozhodnutiu

všeobecného súdu v civilnom sporovom konaní spravidla predchádza riešenie celého radu
procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok s rôznym významom pre rozhodnutie. Na podklade ich
postupného riešenia civilný súd niektorým otázkam priznáva relevanciu, iné z pohľadu významu pre
rozhodnutie považuje za bezvýznamné. Právna otázka relevantná podľa § 421 ods. 1 CSP musí byť
preto v dovolaní vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý dovolaciemu súdu

umožňuje prijať záver o tom, konkrétne, o ktorú otázku dovolateľovi ide a či vo vzťahu k nej je
daná prípustnosť (a v prípade prípustnosti aj dôvodnosť) dovolania, ktoré je mimoriadny opravný
prostriedok, nie „ďalšie odvolanie“ (2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016
a 8Cdo/67/2017). Dovolací súd nie je oprávnený v konaní o dovolaní zakladať svoje úvahy nadomnienkach a predpokladoch o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli (§ 421 ods. 1 CSP). Sama
polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho
rozhodnutia a kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo

nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 CSP (3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017,
7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017 a 8Cdo/78/2017).

25. Dovolací súd je teda viazaný iba vymedzením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľka za nesprávne. Dovolanie podané žalobkyňou však

neobsahuje vymedzenie právnej otázky uvedeným spôsobom. Žalobkyňa kritizuje rozhodovanie
odvolacieho súdu, vysvetľuje, v čom vidí nesprávnosť záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje
rozhodnutie o premlčaní uplatneného práva, avšak ani pri posudzovaní podaného dovolania z hľadiska
jeho obsahu nemožno ustáliť, ktorú konkrétnu právnu otázku (resp. otázky) riešenú odvolacím súdom
považovala za riešenú inak ako je riešená dovolacím súdom, doposiaľ neriešenú, alebo rozhodovanú
rozdielne v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a), b) alebo c) CSP.

26. Pokiaľ by dovolací súd absenciu konkrétne vymedzenej právnej otázky (otázok) v dovolaní
nezohľadnil, a napriek tomu by posudzoval dôvodnosť podaného dovolania, uskutočnil by procesne
neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP
(1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017 a 8Cdo/78/2017). Ak by

bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu (a prípadne ho zrušil), porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej
procesnej strane (II. ÚS 172/03).

27. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako

dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

28. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 ods. 1 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom
nevydal samostatné rozhodnutie.

29. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.