Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 20, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/175/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7523202280
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7523202280.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov

JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
v D., E. XX, zastúpený Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Ku Potoku 4, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútraSR,sosídlomvBratislave,Pribinova2,IČO:00151866,onáhradunemajetkovejujmy,oodvolaní
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. K3-13C/9/2023 zo dňa 24. júna 2024

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č.k. K3-13C/9/2023-105 zo dňa 24. júna 2024 vo výroku
I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.400,- EUR do 30 dní od právoplatnosti rozsudku

a vo výroku III. o náhrade trov konania.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) zhora označeným rozsudkom
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.400,- EUR do 30 dní od právoplatnosti rozsudku
(I.výrok),vprevyšujúcejčastižalobuzamietol(II.výrok)arozhodol,žežalobcamánároknanáhradutrov
konaniavplnomrozsahuprotižalovanémustým,žeovýšketrovkonaniabuderozhodnutésamostatným
uznesením súdom prvej inštancie (III. výrok).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 8.000,- EUR titulom náhrady
škody spôsobenej porušením práva Európskej únie (ďalej aj len „EÚ“), konkrétne z dôvodu práce nad
zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES Európskeho
parlamentu a Rady zo 04. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len „smernica“).

3. Žalobu odôvodnil tým, že jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka hasičského zboru Slovenskej
republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová
pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného
pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín, pričom čl. 6 písm. b) smernice upravuje maximálny
týždenný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov, ktorý nesmie prekročiť 48
hodín. Smernica mala byť prebratá do zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, avšak
žiadne ustanovenie tohto zák. nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je

považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. Nakoľko služobná
pohotovosť hasičov sa podľa zák. č. 315/2001 Z. z. nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného
času, dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu, čím spôsobuje žalobcovi škodu, náhrady ktorej sa
môže domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Žalobca v podanej žalobe definoval splnenie podmienokzodpovednosti za škodu porušením práva EÚ fyzickej osoby, pričom prvou podmienkou je existencia
práva, ktoré má byť porušené. V danom prípade ide o čl. 6 písm. b) smernice, ktoré predstavuje sociálne
právo EÚ, keď ukladá členskému štátu maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného

času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi. Druhá podmienka
predstavuje závažné porušenie práva EÚ. O závažné porušenie práva EÚ ide v prípade, ak ide o
konanie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Vo veci G. Fuß Súdny
dvor výslovne potvrdil, že nedodržanie požiadaviek upravených v čl. 6 písm. b) smernice bolo zjavným
porušením judikatúry Súdneho dvora a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva EÚ

a preto je splnená aj druhá podmienka. Tretia podmienka sa týka existencie priamej príčinnej súvislosti
medzi porušením čl. 6 písm. b) smernice a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla v dôsledku straty času
odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto
ustanovením. Vo veci boli splnené všetky tri podmienky k legitímnemu uplatneniu nároku žalobcu na
náhradu vzniknutej škody. Žalobca mal za to, že pravidelné nedodržiavanie maximálneho týždenného
pracovného času sa môže prejaviť v rámci jeho osobnostnej sféry predovšetkým vo vzťahu k ochrane

jeho práva na zdravie a tiež na jeho celkovú fyzickú a morálnu integritu. V dôsledku toho a vychádzajúc
z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu, ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom
právnompriadkumožnépoužiťpravidlátýkajúcesanáhradynemajetkovejujmyfyzickejosobypodľaust.
§ 11 - 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú právne vzťahy obsahom aj účelom
najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. Nárok na náhradu škody

vzniknutej z porušenia práva EÚ možno posúdiť ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v
peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia
dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti.

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca je príslušníkom Hasičského
a záchranného zboru Slovenskej republiky, stálu štátnu službu vykonáva v Čani. Žalobcovi sú
nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný
deň nadväzuje určená 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku v jednej 24 hodinovej zmene.
Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín od 22:30 hod. do 5:30 hod, pričom v prípade,

že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná
pohotovosť na prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín.
Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách
24 hodín a následne majú dva dni voľna.

5. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že štátnu službu vykonáva v 24 hodinových zmenách, z toho 16 hodín
služba a 8 hodín pohotovosť. Počas pracovnej pohotovosti musí byť na pracovisku, pričom pracovná
pohotovosť sa mu nezarátava do pracovného času. Následné dva dni voľna nepovažuje za dostatočný
oddych. Uviedol, že má rodinu, je otcom troch detí vo veku 7, 10 a 13 rokov a vzhľadom na uvedené mu
neostáva čas pre rodinu. Keďže aj manželka je zamestnaná, vzhľadom na vek detí je častokrát problém

zabezpečiť ich opateru v čase ich neprítomnosti, a preto využívajú aj rodinných príslušníkov. V čase,
ktorý je vyhradený pre voľno a oddych, dospáva čas strávený v práci, kde nemá časový priestor na
spánok, resp. pracovné podmienky na odpočinok nie sú vôbec vhodné, jeho spánok je nedostatočný, čo
sa prejavuje na jeho zdravotnom stave. Žalobca nepovažoval oddych v rozpätí dvoch dní po pracovnej
službe a pohotovosti za dostatočný po fyzickej a psychickej stránke. Ak sú sviatky ako Vianoce alebo

Veľká noc, často sa stáva, že je úplne odtrhnutý od rodiny, keď slúži. Na vlastné záľuby mu ostáva
minimálny alebo vôbec žiaden čas.

6. Z prehľadu týždennej dochádzky žalobcu vzal súd za preukázané, koľko hodín žalobca mesačne

odpracoval v rámci služobného času, resp. koľko hodín strávil na pracovisku (počet hodín strávených na
pracovisku v rámci služobného času a pracovnej pohotovosti) - v období 04/2020 - 06/2020 - 192 hodín,
168 hodín, 180 hodín, v období 07/2020 - 12/2020 - 144 hodín, 197 hodín, 217 hodín, 192 hodín, 240
hodín, 164 hodín, v období 01/2021 - 06/2021 - 144 hodín, 153 hodín, 144 hodín, 144 hodín, 192 hodín,
188,50 hodín, v období 07/2021 - 12/2021 - 146 hodín, 224 hodín, 169 hodín, 144 hodín, 192 hodín,

222,60 hodín, v období 01/2022 - 06/2022 - 195 hodín, 128 hodín, 166,17 hodín, 176,50 hodín, 243,33
hodín, 181 hodín, v období 07/2022 - 12/2022 - 139,87 hodín, 168 hodín, 169 hodín, 202 hodín, 192,12
hodín, 239 hodín a v období 01/2023 - 168 hodín. Pri zisťovaní priemerného týždenného pracovného
časuvrámcišesťmesačnéhoreferenčnéhoobdobiasúdvychádzalzpočtudnívmesiacisozohľadnenímneutrálneho obdobia (t.j. dovolenka a práceneschopnosť), ktoré sa nezarátava. Podľa týchto údajov
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rámci jedného mesiaca (pri zohľadnení pracovného času
v tom ktorom mesiaci - ich súčet vydelený priemerným počtom týždňov pri počte 31 dní v mesiaci 4,43,

pri počte 30 dní 4,29, pri počte 29 dní 4,14, pri počte 28 dní 4, pri počte 27 dní 3,86, pri počte 26 dní
3,71, pri počte 24 dní 3,43, pri počte 23 dní 3,29, pri počte 22 dní 3,14, pri počte 18 dní 2,57, pri počte
17 dní 2,43, pri počte 15 dní 2,14) prevyšoval 48 hodinový týždenný pracovný čas počas žalovaného
obdobia (04/2020 - 01/2023). Priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia
(04/2020 - 01/2023) bol v rámci jednotlivých období od januára do júna a od júla do decembra toho

ktorého roku prekročený v obdobiach 07/2020 - 12/2020 - 48,15 priemerný čas, 07/2021 - 12/2021 -
49,57 priemerný čas.

7. Zohľadňujúc 6 mesačné referenčné obdobia, pracovný čas žalobcu prekročil viac ako 48
hodín týždenne vo viacerých obdobiach. Podľa výpisu dochádzkového systému SAP, k prekročeniu
pracovného času žalobcu 48 hodín týždenne došlo aj v obdobiach napríklad jún 2020 - november 2020

(priemerný pracovný čas 48,29 hod. týždenne), august 2021 - január 2022 (priemerný pracovný čas
49,67 hod. týždenne), september 2021 - február 2022 (priemerný pracovný čas 48,77 hod. týždenne),
august 2022 - január 2023 (priemerný pracovný čas 50,44 hod. týždenne).

8. Súd tak dospel k záveru, že smernica nebola správne transponovaná do právneho poriadku

SR. Žalobca ako hasič, príslušník HaZZ, spadajúceho pod Ministerstvo vnútra SR, mal smernicou
garantované právo na 48 hod. pracovný čas, pričom žalobca v rozhodnom období nesporne odpracoval
vo viacerých mesiacoch viac ako 48 hod. týždenne, napr. v mesiaci september 2020 odpracoval celkovo
217 h., čo je priemerne 52,38 hod. týždenne, v októbri 2020 odpracoval 192 hod., čo je priemerne 49,78
hod. týždenne, v novembri 2020 odpracoval až 240 hod., čo je priemerne až 56 hod. týždenne, v auguste

2021 odpracoval až 224,60 hod., čo je priemerne až 58,23 hod. týždenne.

9. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa čl. 7 druhá a tretia veta, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, čl.
1 bod 2, 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b), čl. 17 písm. b), bod iii) smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, § 11, § 13, Občianskeho zákonníka, § 85, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1,

3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h), § 103 ods. 5 a § 122 ods. 1, 2 zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore v platnom znení.

10. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal splnením procesných podmienok a dospel k záveru, že
súd má právomoc i príslušnosť. Poukázal na ust. § 3 CSP a konštatoval, že žalobca neuplatnil mzdový

nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením úniového práva. Bol názoru, že
jedine všeobecný súd je v zmysle cit. ust. oprávnený rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená
škoda nesprávnym prebratím práva EÚ, jeho nerešpektovaním a v akej výške.

11.Súdzároveňkonštatoval,žežalovanýjepasívnevecnelegitimovanývtomtokonaní,atospoukazom

na bod 45, 46 a 61 rozsudku vo veci Fuß, z ktorého vyplýva právo poškodeného domáhať sa
náhrady škody proti členskému štátu v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového
pracovného času, t.j. voči Slovenskej republike, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy
(Ministerstvo vnútra SR), do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný
zbor. Konštatoval, že zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva

vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Práve
na základe prednosti komunitárneho práva v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie
zo strany orgánu členského štátu sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady
spôsobenej škody.

12. Zaoberal sa ďalej námietkou žalovaného, či sa na daný prípad aplikuje smernica 2003/88/ES
a s poukazom na rozsudok Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči,
keď v bode 33 konštatoval, že čl. 6 písm. b) smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník. Minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48

hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,
že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho
práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka.13. Pre spor bola podľa názoru súdu podstatná aj otázka, či do pracovného, resp. služobného času
sa zarátava aj doba pracovnej pohotovosti. Predmetnú otázku riešil v prípade hasičov Súdny dvor

EÚ rovnako vo svojom rozsudku C-429/09 G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca
súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V tejto veci, týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu
pohotovosti u nemeckých hasičov uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou

pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES.

14. Žalovaný ďalej rozporoval, že u žalobcu došlo k porušeniu jeho práva v dôsledku nesprávneho
prebratia smernice do slovenského právneho poriadku, keď tvrdil, že do zák. č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore sa ustanovenia smernice, čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej
pracovnej dobe pre hasičov premietli. K tomuto súd prvej inštancie uviedol, že z ust. § 85 a § 92 zák.

315/2001 Z.z. vyplýva, že služobná pohotovosť podľa cit. zákona sa nepovažuje za súčasť týždenného
služobného času jeho príslušníkov, keďže bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a
začínaažposkončenívýkonuštátnejslužbyvslužobnomčase.Služobnápohotovosťtakniejevýkonom
štátnej služby, keď odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby
v prípade, že k nej bude povolaný. Ust. § 122 cit. zák. potom upresňuje, že ak počas doby trvania

služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas (ods. 2) a § 91 ods. l cit. zákona tiež uvádza, že štátnou službou nadčas je aj služba,
ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2. Existujúca právna
kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá
povahu služobného platu. Z uvedeného možno podľa súdu prvej inštancie vyvodiť záver, že smernica

nebola správne prebratá. Žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky,
spadajúceho pod Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, má smernicou garantované právo na 48
hodinový pracovný čas.

15. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v stálej štátnej službe žalobca ako hasič v rámci zásahovej

služby spadajúcej do verejného sektora nepochybne odpracoval v období od 04/2020 do 12/2022
(vrátane) priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm.
b) smernice. Pracovný čas žalobcu v žalovanom období vyplynul z listinného dôkazu predloženého
žalobcom, prehľadu jeho týždennej dochádzky (pričom súd do úvahy vzal služobný čas a čas pracovnej
pohotovosti; čas dovolenky a pod. je pritom s poukazom na čl. 16 písm. b) smernice pre účely výpočtu

neutrálny).

16. K námietke žalovaného, že podľa zák. č. 315/2001 Z. z. je stanovené referenčné obdobie šiestich
mesiacov, čo nebolo v konaní sporné, súd uviedol, že aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné
garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) smernice. Tento záväzok

platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie smernice
nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl.
6 písm. b) smernice. V konkrétnych mesiacoch je zrejmé prekročenie priemerného 48 hodinového
týždenného pracovného času žalobcu. Pri zohľadnení referenčného obdobia podľa § 86 ods. 2 zák. č.
315/2001 Z. z., čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b) a čl. 17 ods. 3 písm. b) smernice v nadväznosti na bod 23

rozsudku vo veci C-254/18 súd uzavrel, že priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas bol u žalobcu
jednoznačne prekročený v období 07/2020 - 12/2020 - 48,15 hod. priemerný týždenný pracovný čas a
07/2021 - 12/2021 - 49,57 hod. priemerný týždenný pracovný čas. Zohľadňujúc 6 mesačné referenčné
obdobia, pracovný čas žalobcu prekročil viac ako 48 hod. týždenne aj v obdobiach jún 2020 - november
2020(priemernýpracovnýčas48,29hod.týždenne),august2021-január2022(priemernýpracovnýčas

49,67 hod. týždenne), september 2021 - február 2022 (priemerný pracovný čas 48,77 hod. týždenne),
august 2022 - január 2023 (priemerný pracovný čas 50,44 hod. týždenne). Na základe uvedeného preto
súd uzavrel, že žalobca sa môže dovolávať práva EÚ na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého
členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti
Slovenskej republike.

17. Súd prvej inštancie ďalej skúmal splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti členského štátu za
vzniknutú škodu a konštatoval, že zodpovednosť štátu je daná, ak: 1. cieľom porušenej právnej normy
bolo priznať jednotlivcovi právo, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením aspôsobenou škodou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť. Dospel k záveru, že čl. 6 písm. b)
smernice predstavuje právnu normu únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, v danom prípade sociálne
právo, pričom súd poukázal aj na rozsudok ESD vo veci G. Fuß (C-429/09), ktorý konštatuje priamy

účinok čl. 6 písm. b) smernice, keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody
vo veci samej tak bola splnená. Konštatoval aj splnenie druhej podmienky, keďže žalobca odpracoval
v dotknutom období pracovný čas nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) smernice, čo bolo v
zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v danej oblasti, kedy sa považuje porušenie práva

únie za dostatočne závažné. Za splnenú považoval aj tretiu podmienku, keď konštatoval priamu príčinnú
súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b) smernice a škodou, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku straty
času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený
týmto ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej
pohotovosti do pracovného času.

18. Na základe všetkých uvedených skutočnosti súd prvej inštancie uzavrel, že v prejednávanej veci je
žaloba podaná dôvodne, keď priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas bol u žalobcu jednoznačne
prekročený v období 07/2020 - 12/2020 - 48,15 hod. priemerný týždenný pracovný čas, 07/2021 -
12/2021 - 49,57 hod. priemerný týždenný pracovný čas a zohľadňujúc 6 mesačné referenčné obdobia,
aj v obdobiach jún 2020 - november 2020 (priemerný pracovný čas 48,29 hod. týždenne), august 2021 -

január 2022 (priemerný pracovný čas 49,67 hod. týždenne), september 2021 - február 2022 (priemerný
pracovný čas 48,77 hod. týždenne), august 2022 - január 2023 (priemerný pracovný čas 50,44 hod.
týždenne)čoznamená,ženesprávnetransponovaniesmernicedoslovenskéhoprávnehoporiadkumalo
individuálny (negatívny) dopad na žalobcu.

19. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu došlo k zásahu
do jeho práva na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý
zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie.

20. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd prvej inštancie

aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, pričom zohľadnil
pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce zo súdnej praxe v početných
obdobných prípadoch. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry SD EÚ
za závažný zásah do práv, keď ide o nezvratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času

a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto
vzniknutej ujmy. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd posudzoval závažnosť ujmy, ktorá žalobcovi
takýmto zásahom vznikla, dĺžku zásahu a následky takýmto zásahom vyvolané, resp. následky,
ktoré by takýto zásah bol spôsobilý vyvolať, okolnosti zásahu, ako aj na doterajšiu súdnu prax pri

rozhodovaní v obdobných prípadoch. V rozhodnom období troch rokov bol žalobca ukrátený o čas
odpočinku, o čas, ktorý mohol stráviť podľa svojho uváženia, okrem odpočinku aj na vybavovanie
každodenných záležitostí, regeneráciu, svoje záľuby, prípadne na stretnutia s jemu blízkymi osobami.
Žalobca zastáva ako hasič v spoločnosti veľmi dôležitú, zodpovednú, rizikovú, fyzicky aj psychicky
náročnú rolu, ktorá neraz vyžaduje aj nasadenie vlastného života. Ním uplatnenú sumu 8.000,- EUR

považoval súd za neprimerane vysokú, keďže žalobca nepreukázal, ani netvrdil, že by dĺžka jeho
pracovného času spôsobila nejaký závažný, nenapraviteľný zásah do jeho osobnostných práv, príp.
na jeho zdravotný stav. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a doterajšiu rozhodovaciu činnosť súdov
v obdobných prípadoch, súd považoval sumu 2.400,- EUR za trojročné obdobie ako primeranú výšku
nemajetkovejujmyvposudzovanomprípade,pričomzobraldoúvahyajsúdmipriznávanévýškynáhrady

nemajetkovej ujmy v závažnejších prípadoch zásahu do práva na ochranu osobnosti, spočívajúcich
najmä v porušení práva na súkromný a rodinný život, poškodenie zdravia, straty dobrého mena a povesti
v spoločnosti a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

21. O splatnosti prisúdenej sumy súd rozhodol podľa ust. § 232 ods. 2, 3 CSP, keď vyhovel žiadosti

žalovaného,protiktorejžalobcanenamietalavzhľadomnavýškuprisúdenejsumyurčillehotunaplnenie
30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.22. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi
proti žalovanému ich plnú náhradu, pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od
úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe

úvahy súdu.

23. Proti tomuto rozsudku, okrem zamietavého výroku, v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný
(ďalej aj „odvolateľ“) z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a navrhol napadnutý
rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov celého

konania.Namietal,žesúdprvejinštancieposudzovalsúladslovenskýchzákonovaleboinýchvšeobecne
záväzných právnych predpisov platných na území SR so smernicou Európskej únie napriek tomu, že
takáto činnosť nespadá do jeho kompetencie. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k
porušeniu práva Únie, musel by najskôr rozhodnúť, že zák. č. 315/2001 Z. z. nesprávne prebral smernicu
do slovenského právneho poriadku.

24. V ďalšom namietal pasívnu legitimáciu žalovaného a uviedol, že je nevyhnutné rozlišovať medzi
Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra SR ako dvoma samostatnými subjektmi, ktorých
postavenie v súdnom konaní a v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Vytýkal súdu, že
nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne
nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov

za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. Prebratím smernice je jej
transponovaniedoobsahuvnútroštátnehopredpisuaaplikáciasmernicejepoužitiekonkrétnychčlánkov
smernice na konkrétny prípad. Porušenie smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých
ustanovení, ak si adresát účinkov smernice vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Až nesprávna
aplikácia by teda mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Slovenská

republika pri preberaní smernice neporušila žiadne predpisy, preto nemohla vzniknúť žiadna škoda a
ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní, navyše,
ide o nároky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu
škody vo forme nemajetkovej ujmy. Konštatoval, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice,
nie však jej aplikáciu v jeho individuálnom prípade. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť

za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávne vzťahy žalobcu u jeho zamestnávateľa.
Slovenská republika nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii
smernice podieľal. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými
subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra SR, resp. Hasičským a záchranným zborom)
rozlišovať.

25.Knárokunanáhraduškodyžalovanýuviedol,žeskutočnosť,žebyžalovanýnesprávnetransponoval
smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku nezakladá automaticky porušenie čl. 6 písm. b) smernice.
Konštatoval, že čl. 6 smernice pojednáva o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom
výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín.

Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období
nepresahujúcom štyri mesiace. Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné
predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo nastane iná situácia, vyžadujúca si zásah príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru a je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení
smernice. Jednu z nich ustanovuje smernica v čl. 17 ods. 3 písm. b) bodu iii), ktoré ustanovenie

povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia čl. 16 smernice a upravili si referenčné obdobie
v zmysle čl. 19. S poukazom na § 86 ods. 1 zák. o HaZZ služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. V zmysle uvedeného mal žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako
priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a teda v priemere nemôže

tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Žalobca v konaní vychádzal z 1 -
mesačného referenčného obdobia, ktoré nenachádza žiaden právny základ v smernici a ani v žiadnom
inom predpise. Vo vzťahu k žalobcovi nedošlo k zásahu do jeho práv podľa čl. 6 písm. b) smernice, a to
aj vzhľadom na skutočnosť, ak by sa odvolací súd stotožnil s argumentáciu súdu prvej inštancie, že k
nesprávnej transpozícií smernice došlo. Žalobca v ani v jednom referenčnom období počas žalovaného

obdobia nepracoval nad rámec stanoveného maximálneho týždenného pracovného času smernicou,
a preto neexistuje dôvod, aby sa súd vôbec zaoberal vzniknutou škodou, keďže v žalovanom období
nedošlo k strate ani minúty voľného času žalobcu. Žalovaný trval na námietke, že sa súdu prvej
inštancie a ani žalobcovi nepodarilo preukázať akýkoľvek zásah do jeho práv v zmysle čl. 6 písm.b) smernice a zároveň sa žalovanému podarilo kvalifikovane, účinne a dostatočne preukázať, že k
porušeniu predmetného článku v žalovanom období vo vzťahu k žalobcovi nedošlo.

26. Žalovaný ďalej uviedol, že výšku nemajetkovej ujmy požadovanú žalobcom považuje za zjavne
neprimeranú, a to aj v porovnaní s výškou náhrady, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,
ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Žalobca neodôvodnil
výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento údajný neoprávnený zásah
spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote

fyzickej osoby vyvolať, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové
tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných
prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať
v každom jednom prípade individuálne. Žalovaný mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal zásah
do súkromného, rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských
vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej

značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Keď
sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových
okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho
súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Žalovaný poukázal
aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do

jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba
tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné
čiastkové žaloby. Žalovaný mal za to, že v tomto súdnom konaní nebolo ani výpoveďou žalobcu ani
iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu,
ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Žalovaný na záver namietol nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj zmätočnosť uplatneného nároku, ktorý žalobca neosvedčil ani
v rámci svojho výsluchu, nakoľko má žalovaný za to, že žalobca namieta organizáciu pracovného času
a nie nesprávne prebratie smernice. Nakoniec namietal aj priznanie náhrady trov konania žalobcovi v
rozsahu 100 % a zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhol zmeniť rozsudok tak, že súd žalobu
zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

27. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania. K námietke právomoci súdu uviedol, že každý vnútroštátny súd členského
štátu EÚ je v rámci svojej právomoci a voľnej úvahy povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo
najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný neaplikovať

nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu,
ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom. Každý vnútroštátny
súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť
povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou.

28. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný ako členský
štát a adresát smernice po vstupe SR do Európskej únii je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení
legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Nakoľko smernica 2003/88/ES
je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym prebratím smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný štát

(Slovenská republika). Za Slovenskú republiku koná v konaní Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán
štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor.

29. Žalobca nesúhlasil ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. So zreteľom

na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a
právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa žalobcu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej
satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.
Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky

ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a
okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného

pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice), je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom
na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a
podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti

fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

30. K výške nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu -
Krajského súdu Banská Bystrica, ktorý k stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných
veciach vo svojich rozsudkoch uviedol, že: „vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v

dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými
prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena
rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti“ - bod 6.11 rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn.
17Co/71/2022 z 26.10.2022, bod 24. rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 17Co/78/2022
z 23.11.2022, bod 24. rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 17Co/77/2022 zo dňa

23.11.2022).

31. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

32. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,

ďalejlen„CSP“)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčasoprávnenouosobouprotirozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.
1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné
vyhovieť.

33. Predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol,
keďže proti tomuto výroku rozsudku žalobca ako oprávnená osoba odvolanie nepodal a rozsudok
nadobudol v tomto výroku právoplatnosť.

34. Predmetom odvolacieho prieskumu bol vyhovujúci výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 2.400,- EUR do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.

35. Rozsudok je v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania vecne správny, preto
ho odvolací súd v týchto výrokoch v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

36. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. mája 2025 o 9.15 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 13. mája 2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

37.Žalovanývodvolaníuplatnilodvolaciedôvodypodľaust.§365ods.1písm.d),f)ah)CSP,t.j.konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

38. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

39. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k

správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebolo zistené žiadne porušenie
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

40. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutej časti,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

41. Žalovaný v odvolaní prevažne argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom
prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu,

preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a
neumožňujú prijať iné závery.

42. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých
predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku
porušenia práva Európskej únie, keď čl. 6 písm. b) smernice bol nesprávne prebratý do zák. č. 315/2001

Z. z., v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré
právo mu vyplýva priamo zo smernice. Porušením práva Európskej únie došlo k zásahu do osobnostnej
sféry žalobcu, konkrétne do jeho práva na odpočinok a na súkromie a rodinný život, keď bol ukrátený
o čas odpočinku a psychickej a fyzickej regenerácie a o čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou a budovaním
priateľských a obdobných vzťahov, pričom išlo o zásah trvajúci niekoľko rokov, ktorý sa nepodarilo

vyriešiť ani komunikáciou so zamestnávateľom. Vzhľadom na následky tohto zásahu v jeho osobnom
i súkromnom živote súd považoval za primeranú nemajetkovú ujmu v rozsahu 2.400,- EUR, ktorú aj
odvolací súd považuje za primeranú charakteru zásahu a jeho následkom z dôvodov, ako sú podrobne
uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku.

43. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav, právne predpisy a judikatúru Súdneho
dvora EÚ, ktoré aplikoval, tieto úvahy sú správne, niet v nich žiadnych logických rozporov a odvolací
súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje.

44. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné:

45. K námietke žalovaného o nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad slovenských právnych
predpisov so smernicou EÚ odvolací súd poukazuje na zásadu prednosti práva Európskej únie pred

vnútroštátnou normou, z ktorej vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ,
a pokiaľ táto interpretácia nie je možná, neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby
vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do
súladu s úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd je vždy

povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom Európskej únie, a tým je nepochybne
daná jeho právomoc posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom Európskej únie
a aj právomoc v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, odporujúcu
právu Európskej únie. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalovaného o prekročení právomoci
súdu, pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal, či došlo k prevzatiu smernice do zák. č. 315/2001 Z. z.

a či došlo k prevzatiu spôsobom, ktorý zaručuje právo priznané jednotlivcovi touto smernicou na 48-
hodinový týždenný pracovný čas.

46. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, a ide o prípady porušenia práva

EÚ členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom EÚ a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je
v rozpore s právom EÚ. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry
SD EÚ nastáva, pokiaľ sú kumulatívne splnené jej tri predpoklady: a) porušenie úniovej normy, b)

porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi porušením úniového práva členským štátom
a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.47. Naplnením všetkých vymenovaných predpokladov zodpovednosti členského štátu za vzniknutú
škodu vzniká poškodenej fyzickej alebo právnickej osobe nárok na náhradu škody, o ktorej rozhoduje
vnútroštátny súd.

48. Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná.

49. Správne sa súd vyporiadal aj s námietkou pasívnej legitimácie žalovaného. Slovenská republika,
v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície smernice do zákona č.

315/2001 Z. z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku počas jej neaktívnej
časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia smernice EÚ do noriem
vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Ide teda o objektívnu
zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia práva
EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť.

50. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie
sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom
Slovenská republika. Z rozsudku SD EÚ vo veci G. Fuß vyplýva, že v prípade porušenia práva
na dodržiavanie 48-hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa náhrady škody
proti členskému štátu. Žalovaný disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca dôvodne uplatnil nárok

na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej republike ako pasívne
legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.

51. K tvrdeniu v odvolaní, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné považovať za

rozporné so smernicou a v tejto súvislosti dôraz na rozdiel medzi pojmami prebratie smernice a aplikácia
smernice, tiež k tvrdeniu, že smernica sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, odvolací súd uvádza
nasledovné:

52. Čl. 6 písm. b) smernice ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy,
ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide
o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať

prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a
ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane
druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti čl. 6
písm. b) smernice nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého pracovníka by

viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

53.Čl.1ods.3smernicedefinujesvojrozsahpôsobnostinavšetkyodvetviačinnosti,verejnéisúkromné,
pričom výslovne odkazuje na čl. 2 smernice 89/391/EHS. Spomínaná smernica podáva pritom výklad
rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom slova zmysle, keď

stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb
civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej smernice, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia čl. 2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 prvého pododseku
(zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že rozsah pôsobnosti tejto smernice je

nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné vykladať zužujúco. Navyše čl. 2 ods.
2 prvý pododsek smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité
ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto smernice. Uvedené je potrebné vykladať spôsobom, že rozsah pôsobnosti smernice sa
obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť.

Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti smernice má za úlohu zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku v prípade, že nastane osobitne
vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre zásahové a záchranné tímy.
Uvedené sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcuako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Aj keď nemožno pochybovať o tom, že by služba
žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala (nezahrňovala) tiež úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane

pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Služba žalobcu sa teda
nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem únie v oblasti ochrany
bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie pôsobnosti, ktoré
vyplýva z čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS, naopak na službu žalobcu sa predmetná
smernica použije v plnom rozsahu.

54. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 Personalrat
der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých čl. 2 smernice 89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/
ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej
služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti
uvedených smerníc, takže čl. 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej

hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho
prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne
prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých
verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v
zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek.

Súdny dvor EÚ aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 odsek
2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na
účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom
mimoriadnych okolností, napr. v prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že
môžupracovníkovvystaviťrizikám,ktoréniesúzanedbateľné,pokiaľideoichbezpečnosťalebozdravie,

a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a
bezpečnostných zložiek.

55. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS
sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v čl.

2 odsek 2 prvého pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná
ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami
v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené
činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do

pôsobnosti smernice 89/391/EHS.

56. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že služobná činnosť žalobcu nepatrí
do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

57. K odvolacej námietke, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a k námietkam vo
vzťahu k aplikácii ust. § 13 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní v danej veci odvolací súd uvádza,
že súd prvej inštancie dôsledne posudzoval splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenúporušenímprávaEurópskejúnieanazákladevykonanéhodokazovaniadospelksprávnemu
záveru o naplnení predpokladov zodpovednosti štátu vo vzťahu k žalobcovi, keď vzal za preukázané

závažné porušenie právnej normy únie, ktorá jednotlivcovi priznáva právo, konkrétne čl. 6 písm. b)
smernice, ktorá ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času,
ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi. Podmienka dostatočne
závažného porušenia práva únie je splnená vtedy, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SDEÚ
v danej oblasti. Zistený skutkový stav v prejednávanej veci je pritom možné kvalifikovať ako dostatočne

závažné porušenie práva únie, pretože pokiaľ žalobca odpracoval v rozhodnom období hodiny služobnej
pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času, pracoval nad povolený týždenný limit 48 hodín
služobného času, pričom medzi porušením práva a vznikom škody u žalobcu v dôsledku straty času
odpočinku a straty času, ktorý mohol tráviť s rodinou a priateľmi, je príčinná súvislosť.

58. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného
za škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy, čo vyargumentoval spôsobom
spĺňajúcim požiadavky kladené na zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z jeho
rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť sblízkymi,fyzickyipsychickyregenerovať.VsúladesprincípomrovnocennostiprávaEÚavnútroštátneho
práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej
fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka v

spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom
a vyplývajúce z judikatúrnej praxe, ktorý postup možno považovať za správny.

59. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

60. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť

v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.

61. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,

aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však
nepredstavujúohraničenývýpočetprípadov,uktorýchnároknanáhradunemajetkovejujmyvzniká.Teda
nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti,
ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

62. Žalobca svoj nárok spájal s porušením práva na odpočinok, a preto súd prvej inštancie správne
posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu smernice Rady
89/391/EHS a tiež smernice (Rady 2003/88/ES). Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia
výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne

opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany,
ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu
odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j. dňoch, hodinách, resp.
ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani

dlhodobo nepoškodia zdravie.

63. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp. jej intenzity je potrebné odkázať na
opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok

pracovníkov. Vyžaduje sa splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad

to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Rozsudok vo veci Jaeger sa týkal nemocničného
lekára, ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú miestnosť s posteľou,
v ktorej mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za takýchto okolností sa
nedá povedať, že pracovník v dotknutom čase odpočíva. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva,
že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov

zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k
dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný
program je preto výrazne obmedzená.

64. Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovaného bez právneho významu. Je potrebné vziať

na zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný
úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k
dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený odsvojhovlastnéhosociálnehosúkromnéhoprostrediaarodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená.

65. Pokiaľ žalovaný spochybňoval, či došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas a v tomto smere považoval za potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci nebolo
sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16 hodinovú riadnu službu v

služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že služobné povinnosti
sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach
a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas, a že hasiči strávia na
pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny, každý
tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna.
Z výpisu z dochádzkového systému, ktorý predložil žalobca spolu so žalobou je nesporné, že počas

rozhodného obdobia 04/2020 – 01/2023 u žalobcu pravidelne dochádzalo k prekračovaniu maximálneho
48 hodinového týždenného pracovného času. Konkrétne, po zohľadnení dovolenky a rôznych prekážok
v práci, sa tak počas 34 mesiacov stalo v 25 (4/20, 5/20, 6/20, 7/20, 8/20, 9/20, 10/20, 11/20, 12/20,
2/21, 3/21, 5/21, 6/21, 7/21, 8/21, 9/21, 11/21, 1/22, 5/22, 6/22, 7/22, 8/22, 10/22, 12/22, 1/23).

66. Žalobca v dôsledku takto rozvrhnutého pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel
o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských
vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice pri rozvrhovaní
pracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i
do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom

na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry SDEÚ za závažný zásah do práv, keď ide
o nezvratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a
práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada
by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej

strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah
peňažnej náhrady vo výške 2.400,- EUR odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkov na
živote žalobcu, nemožno týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na
právom predvídaných okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním
stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj

s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 1CoPr/8/2019, 6Co/60/2022, 6Co/69/2022,
6Co/89/2022, 6Co/102/2022, 6Co/129/2022, 6Co/113/2023, 6Co/24/2024).

67. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) smernice, odvolací súd

konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je
nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby
bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
nevyplýva, že Slovenská republika uvedené ustanovenie, ako aj ust. čl. 6 písm. b) smernice prevzala

do vnútroštátneho poriadku, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a
skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok
aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona
o Hasičskom a záchrannom zbore ani v inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného

času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej
republiky boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v
ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona o Hasičskom
a záchrannom zbore sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí
s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené,

námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola nedôvodná,
nakoľkoustanovenieoreferenčnomobdobí,súvisiacomsmaximálnouvýmeroutýždennéhopracovného
času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný
nemôže dovolávať jeho aplikácie. Porušenie čl. 6 písm. b) smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočnezávažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (napr.

C-429/09).

68. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku
I. ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

69. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania,
keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu vychádzajúc zo
záveru, že pokiaľ ide o základ nároku, žalobca bol v celom rozsahu úspešný a stanovenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy záviselo iba od úvahy súdu. Žalobca má tak nárok na plnú náhradu trov konania.

70. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v

spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá
preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol v odvolacom konaní úspešnému
žalobcovi, preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v
zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

71.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).