Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 10, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Tos/24/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8725010612
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Bugeľ
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8725010612.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Bugeľa a sudcov JUDr.
Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA., na neverejnom zasadnutí konanom dňa
10.09.2025, v trestnej veci A. B., pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zákona a
iné, o sťažnosti A. B. proti uzneseniu Okresného súdu Poprad zo dňa 21.07.2025, sp. zn. 3Nt/17/2025,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku z a m i e t a sťažnosť A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 73 odsek 1 Trestného zákona v spojení s § 299 odsek 3,
odsek 4 Trestného poriadku páchateľovi činu inak trestného A. B., C. D., narodená dňa XX.XX.XXXX
v Poprade – Spišská Sobota, trvale bytom E. XXXX/XX, F., toho času umiestnená v Psychiatrickej
liečebni Plešivec na základe predbežného príkazu sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Poprad

spisová značka 24Tp/18/2025 zo dňa 19.06.2025, uložil ochranné opatrenie – ochranné liečenie
psychiatrické ústavnou formou. Podľa § 74 odsek 2 prvá veta Trestného zákona rozhodol, že ochranné
liečenie potrvá, kým to vyžaduje jeho účel.

A. B. a jej obhajca podali sťažnosť proti uzneseniu hneď po jeho vyhlásení a po poučení o opravnom
prostriedku. V písomných dôvodoch prostredníctvom obhajcu uviedla, že na uloženie ochranného

psychiatrického liečenia ústavnou formou neboli kumulatívne splnené podmienky, ktoré zákon vyžaduje,
lebovkonanínebolodokázané,žeišloočininaktrestnýanebolodokázané,žepobytpáchateľačinuinak
trestnéhonaslobodejenebezpečný.Vovšeobecnostiopísalapovahuaúčeltohtoochrannéhoopatrenia
a citovala § 73 ods. 1, 2 a § 74 ods. 1 Tr. zákona. Pokračovala, že v celom konaní nebolo dostatočne
preukázané, aby čin, ktorý mala spáchať, bol trestným činom a s odkazom na nález ÚS SR sp. zn.
III. 241/05 uviedla, že pri rozhodovaní o uložení ochranného liečenia musí súd vykonať dokazovanie

okrem iného aj v rozsahu či osoba, ktorej sa má uložiť ochranné liečenie, je páchateľom tohto činu a
či tento čin napĺňa znaky skutkovej podstaty trestných činov, z ktorých bol obvinený. V tejto veci však
podľa jej názoru súd nevykonal potrebné dokazovanie v tomto smere, to bolo formalistické a k otázke
formalistickéhoprístupuavýkladuprávnychnoriemodkázalanamnohérozhodnutiaÚstavnéhosúduSR
a Najvyššieho súdu SR. V nadväznosti na to konštatovala, že aj keby bola v jej prípade naplnená druhá
(nepríčetnosť v čase spáchania činu) a tretia (nebezpečnosť pre spoločnosť) zákonná podmienka na

uloženie ochranného liečenia, bolo by to na uloženie ochranného liečenia nedostačujúce a bez ďalšieho
to nie je dostatočným podkladom na uloženie ochranného liečenia ústavnou formou. Zopakovala, že súd
nevykonal v konaní vedenom pod sp. zn. 3Nt/17/2025 dostatočné dokazovanie, ktoré by odôvodňovalo
záver súdu o tom, že čin, ktorý spáchala je čin inak trestný, a ani v odôvodnení uznesenia neuviedol
žiadnetakéskutočnosti,ktorébypreukazovali,žebysatoutootázkounaozajzaoberal.Poukázalatiežna
záverynajvyššiehosúduvtejtosúvislosti,že„Pokiaľsúdvtomtosmerenevykonánaverejnomzasadnutí

žiadne dôkazy a ani dôkazu získané počas prípravného konania, žiadnym spôsobom v odôvodnení
uznesenia o uložení ochranného opatrenia nehodnotí, nemožno konštatovať naplnenie prvej zákonnejpodmienky pre uloženie ochranného liečenia. Najvyšší súd sa v tejto súvislosti stotožňuje a odkazuje
na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych inštancií, podľa ktorej uznesenie prokurátora o zastavení
trestného stíhania je pre súd právne záväzné iba v otázke zastavenia trestného stíhania. Skutkové

závery prokurátora o spáchaní skutku dovolateľom nemôžu nahradiť vlastné posúdenie tejto otázky
súdom za prítomnosti dokazovania založeného na zásadách spravodlivého súdneho konania (III. ÚS
241/05, R 24/1992)“, ďalej že „Rozhodnutie súdu o uložení ochranného liečenia podľa § 73 ods. 1
Trestného zákona takisto musí obsahovať posúdenie materiálnych dôvodov na uloženie ochranného
liečenia, ktorými sa rozumie predovšetkým hodnotenie či osoba, ktorej má byť ochranné opatrenie

uložené, spáchala čin inak trestný a tento čin má znaky trestného činu podľa Trestného zákona“, tiež
že „V konaní o uložení ochranného opatrenia súd síce nemôže ovplyvniť rozhodnutie prokurátora z
prípravného konania o zastavení trestného stíhania (pre nepríčetnosť páchateľa v čase činu), avšak
je povinný podrobiť ho (i konanie mu predchádzajúce) prieskumu a kontrole. Prípadná nedôvodnosť
vedeného trestného stíhania pred rozhodnutím prokurátora podľa § 215 ods. 1 písm. e) Trestného
poriadku je dôvodom na zamietnutie návrhu na uloženie ochranného opatrenia podľa § 73 ods. 1

Trestného zákona. Najvyšší súd konštatuje, že pokiaľ nie je splnená čo i len jedna z podmienok na
uloženie ochranného liečenia, nie je možné takúto sankciu páchateľovi činu inak trestného uložiť.
( Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, z dňa 21.02.2024, sp. zn. 1Tdo/62/2023)“ Pokračovala, že jej bolo
v konaní kladené za vinu spáchanie prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zákona
a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, pričom podľa jej názoru nenaplnila všetky

znaky týchto skutkových podstát. K prečinu nebezpečného vyhrážania doplnila, že závery súdu v tomto
smere nie sú dostatočné, lebo nie mnohosť, ale intenzita útokov zo strany páchateľa je rozhodujúca
a predpoklad realizácie hrozieb, vyhrážanie musí byť spôsobilé vzbudiť reálnu a dôvodnú obavu, a to
s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. V tejto veci podľa jej názoru bolo dôležité zhodnotiť aj
predchádzajúcich vzťah medzi poškodenou a ňou, udalosti v tomto vzťahu s vplyvom na jej správanie,

aj spôsob ukončenia tohto vzťahu, následky z toho plynúce, jej istú zatrpknutosť, z čoho vyvodila
neškodnosť jej prejavov, nevážnosť jej vyhrážok, lebo jej slová a konanie neboli spôsobilé vzbudiť
upoškodenejdôvodnúobavu.Ďalejsavenovalaúvahámsúduomožnejprísnejšejkvalifikáciijejkonania
ako spáchaného so zbraňou, ktorou mala byť plastová fľaša, spomenula rozpory v spojitosti s tým, či
bola plná, prázdna alebo poloprázdna, ponúkla právne názory na túto otázku, z ktorých vyvodila, že

v tomto prípade by nemohlo ísť o konanie s použitím zbrane. Pokračovala argumentáciou vo vzťahu
k prečinu výtržníctva, pričom vytkla okresnému súdu, že vôbec neodôvodňuje, prečo by malo ísť o hrubú
neslušnosť alebo výtržnosť, ako to vyžaduje objektívna stránka tohto prečinu. Navyše pri predmetnom
konaní boli prítomní iba poškodená a svedok G., teda nešlo o väčší počet ako to vyžaduje judikatúra (na
ktorú poukázala), a aj keď išlo o miesto verejne prístupné, bol prítomný jediný občan G.. V tejto súvislosti

tiež poukázala na posudzovanie konania aj z materiálnej stránky, pretože nie každé fyzické nepadnutie
na verejnosti napĺňa skutkovú podstatu výtržníctva, s môže byť posúdené ako priestupok. Dodala, že
konflikt medzi poškodenou a ňou nevystihoval skutkovú podstatu trestného činu výtržníctva, lebo mu o.
i. chýbala schopnosť vyvolať väčšiu pozornosť alebo pohoršenie u bližšie neurčených osôb. Ponúkla
paralelu s verejným hokejovým zápasom a vzájomnými potýčkami hokejistov s krvavými následkami,

pri ktorých však nikto tieto útoky nestíha. Podobne aj predmetný skutok nedosiahol podľa nej potrebnú
intenzitu. Aj v spojitosti s týmto svojim konaním uzavrela, že nenaplnilo znaky skutkovej podstaty
prečinu výtržníctva, nakoľko ani u svedka tohto incidentu jej správanie nevzbudilo väčšiu pozornosť či
pohoršenie a nešlo vzhľadom na intenzitu a osoby na ňom zúčastnenom o také konanie, ktoré je možné
vyhodnotiť ako hrubú neslušnosť, príp. výtržnosť. Predložila na porovnanie rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave v obdobnom prípade, skutkovo podľa jej názoru išlo o takmer identický stav (navyše išlo aj
o prečin ublíženia na zdraví), v ktorom bolo rozhodnuté o oslobodení spod obžaloby, lebo skutok nebol
trestným činom, pričom „vypichla“ z odôvodnenia konkrétne pasáže k prečinu nebezpečného vyhrážania
a aj k prečinu výtržníctva. Aj na základe tohto rozhodnutia vyvodila, že v jej prípade nejde o trestný čin,
a teda nebola splnená podmienka pre uloženie ochranného liečenia. Ďalej pokračovala, že navyše vo

veci ani nebolo spoľahlivo zistené, že konala tak, ako je uvedené v skutkovej vete. Podotkla ďalej, že
aj keby jej konanie naplnilo znaky skutkových podstát uvedených prečinov, súd by ho mal nevyhnutne
posúdiť v intenciách § 10 ods. 2 Tr. zákona ako nepatrnej závažnosti, keďže išlo o veľmi krátky útok
nízkejintenzity,ktorýnevzbudilpozornosťunáhodneprítomnýchosôb-svedkovataktiežijehonásledky
boli nepatrné, keďže poškodená utrpela len ľahké povrchové poranenia v oblasti hlavy a krku, bez

sťaženia obvyklého spôsobu života, a rovnako bolo nutné slovných útokov, resp. vyhrážok vyhodnotiť
ako menej závažné, ktoré nedosiahli takú intenzitu, aby vyvolali u poškodenej dôvodnú obavu a tiež, aby
vo zvýšenej miere narúšali verejný pokoj a poriadok. K podstate materiálneho korektívu vyjadrenému
v § 10 ods. 2 Tr. zákona vyjadrila viacero úvah a názorov a poukázala na viacero rozhodnutí NS SRi stanovísk GP SR, v zmysle ktorých je potrebné vždy sa zaoberať aj použitím tohto korektívu v prípade
prečinov,atoajkebyformálneoprečinyšlo.Nadviazala,žezávažnosťčinuinaktrestnéhojeokreminého
dôležitá aj preto, že síce intenzita ochranného liečenia nie je primárne určená povahou a závažnosťou

spáchaného trestného činu, alebo činu inak trestného, ale určitá závislosť medzi liečbou a spáchaným
skutkom tam je. Ako príklad uviedla uloženie ochranného liečenia ústavnou formou vtedy, ak nepríčetná
osoba spácha čin inak trestný, za ktorý by v prípade jej plnej trestnej zodpovednosti bolo nevyhnutné
uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody. Naopak, pri nepríčetnej osobe, ktorá spácha čin inak
trestný, ktorý by v prípade jej plnej trestnej zodpovednosti bol zrejme posudzovaný ako menej závažný

a do úvahy by prichádzalo uloženie trestu odňatia slobody, ktorého výkon by bol podmienečne odložený
s primeranou skúšobnou dobou, prípadne by prichádzalo do úvahy uloženie jedného z alternatívnych
trestov nespojeného s priamym obmedzením osobnej slobody, by bolo namieste uloženie ochranného
liečenia ambulantného a ochranné liečenie ústavné by prichádzalo do úvahy len vo výnimočných
prípadoch. Napokon argumentovala, že vo veci nebolo preukázané ani splnenie poslednej podmienky,
ktorou je jej nebezpečnosť pre spoločnosť. Nestotožnila sa s odôvodnením súdu, že jej nebezpečnosť

pre spoločnosť je daná, práve nevyspytateľnosťou jej správania vzhľadom na jej ťaživú rodinnú a
sociálnu situáciu a trvalú psychiatrickú diagnózu, čo má dopad na jej vôľu dodržiavať liečbu, pričom jej
jediným zdrojom príjmu je invalidný dôchodok a nemá žiadne rodinné zázemie. Táto jej situácia totiž
trvá už 35 rokov a za celých 35 rokov nespáchala žiadny trestný čin (okrem roku 2018, tu sa hľadí
na ňu, akoby nebola odsúdená), pričom príležitostí na páchanie protiprávnych činov mala za tú dobu

dosť. V tejto súvislosti opísala aj svoje osobné zázemie, zdravotné problémy jej partnera p. G., s ktorým
dlhodobo žije, o ktorého nebude postarané, preto ústavné liečba by mala na jej rodinu výrazný dopad,
a hypotetická argumentácia súdu o zabezpečenej starostlivosti o p. G. jeho dcérou nie sú dostatočné.
Ďalej poukázala na záver znalkyne MUDr. Husárovej v znaleckom posudku č. 82/2025, že ak sa bude
podrobovať liečbe, pre spoločnosť nie je nebezpečná, no zároveň jej v znaleckom posudku odporučila

ústavnú formu ochranného liečenia, pričom na tento rozpor uviedla, že ambulantná liečba splní svoj účel,
ak prebehne ochranné liečenie ústavne psychiatrické, kde bude pod dozorom užívať lieky a podrobovať
sa psychoterapii individuálnej i skupinovej. K tomu uviedla, že sa takejto ústavnej liečbe podrobuje už
mesiac v zdravotníckom zariadení na to určenom, a podrobovala sa jej aj štyri mesiace po ktoré bola
obmedzená na osobnej slobode, vo väzbe. Poukázala na vyjadrenie znalkyne vo výsluchu na otázku

obhajcu, či osoby s diagnózou pani B. musia byť izolované alebo vedia fungovať aj v bežnom živote,
že: „Pokiaľ rešpektujú pokyny ošetrujúceho psychiatra, podrobujú sa liečbe, dostavujú sa na kontroly, je
u nich možné i samostatné fungovanie bez problémov“. V nadväznosti na to konštatovala, že liečbe sa
podrobuje a rešpektuje pokyny ošetrujúceho lekára a aj zdravotnícke zariadenie, v ktorom sa posledný
mesiac nachádzala, sa k jej stavu vyjadrilo tak, že je „uspokojivý“. Preto pre ňu nie je pochopiteľné,

prečo jej súd uložil liečbu ústavnou formou. Poukázala na to, že súd odmietol jej návrh na získanie
vyjadrenia Zdravotníckeho zariadenia v Plešivci, v ktorom sa už mesiac nachádza a lieči, pritom by sa
týmozrejmilajejaktuálnasituácia,keďžeodvypracovaniaznaleckéhoposudkudoverejnéhozasadnutia
ubehlo cca 2 a pol mesiaca. K tomu argumentovala, že dokazovanie pre uloženie ochranného ústavného
liečenia musí smerovať k záveru o pravdepodobnosti opakovaného konania inak trestného, musí

byť zisťovaný stupeň duševnej poruchy páchateľa, či prejavy môžu vytvárať stav nebezpečenstva pre
spoločnosť pri ponechaní na slobode. Nestačí však iba odporúčanie znalcov, je potrebné vyhodnotenie
všetkých dôkazov súdom. Podľa nej ani nebolo jednoznačne preukázané, že trpí takou duševnou
chorobou, kvôli ktorej je aktuálne pre spoločnosť nebezpečná, pretože toto bolo konštatované len
jediným znaleckým posudkom bez ďalšej objektivizácie, keďže v konaní nebolo predostreté ani žiadne

stanovisko zdravotníckeho zariadenia, v ktorom bola umiestnená. Nebolo preukázané jednoznačne ani
to, že by duševná choroba bola takého stupňa, ktorý by nevyhnutne vyžadoval nútené obmedzenie jej
osobnej slobody ústavnou formou ochranného liečenia. Podľa jej názoru samotné doporučenie znalca
lekára uložiť ochranné liečenie nie je dostatočným podkladom pre súd, ktorý môže urobiť rozhodnutie až
na základe zhodnotenie všetkých do úvahy prichádzajúcich dôkazov. Nebezpečnosť pobytu na slobode

u páchateľa činu inak trestného je treba posudzovať podľa stavu v čase rozhodovania súdu o ochrannom
liečení, nestačí, že táto podmienka bola splnená v čase zastavenia trestného stíhania (R23/1979).
Hoci závery znaleckého posudku na osobu pani B. konštatujú spoločenskú nebezpečnosť, no v ničom
nešpecifikujú,oakékonkrétneprejavynebezpečnostibysamohlojednať.Zjejdoterajšiehoživotapritom
v ničom nevyplynulo, žeby bola zvýšená možnosť jej nebezpečnosti pre spoločnosť v podobe spáchania

nejakého závažného skutku, resp. ktorému konaniu by nebolo možné zabrániť práve ambulantným
ochranným liečením. Z ničoho nevyplýva mimoriadna nebezpečnosť, ktorú by bolo potrebné eliminovať
jedine ústavnou formou jej liečenia. Zopakovala, že za celý svoj život spáchala len jeden trestný čin, a
to v apríli roka 2018 (v uvedenom sa na ňu hladí, ako keby nebola odsúdená) a odvtedy sa nedopustilažiadneho trestného činu, či iného protiprávneho konania a nebola pre spoločnosť nebezpečná, čo je už
doba viac ako 7 rokov. Len konštatovanie znalkyne, že je k liečbe nekritická, pri existencii hypotetického
ohrozenia spoločnosti, podľa jej názoru nepostačuje. Poukázala tiež na princíp ultima ratio plní tiež

funkciu subsidiárnu, ktorá spočíva v tom, že trestnoprávne normy majú byť používané len pokiaľ použitie
iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy alebo ich využitie je zjavne neúčelné. Alebo
povedané inak, zákonodarca by mal kriminalizovať len tie najzávažnejšie prípady a umožniť čo najširšie
uplatnenie mimotrestných reakcií na porušenie práva, pričom povinnosťou orgánov činných v trestnom
konania súdov je reagovať uplatňovaním trestnej represie len na prípady spoločensky škodlivé. Aj

v tejto súvislosti poukázala na viaceré súdne rozhodnutia. Pokračovala vyjadrením nesúhlasu s názorom
okresného súdu, že šlo o návrhové konanie a súd viazaný návrhom prokurátora preto nemohol uložiť
ambulantné liečenie, pričom poukázal na znenie § 299 ods. 4 Tr. poriadku. V tejto súvislosti poukázala
na rozhodnutie iného okresného súdu o takejto veci. Ďalej vytkla absenciu označenia ust. § 74 ods. 1 Tr.
zákona vo výroku napadnutého uznesenia, ktoré je však nevyhnutnou náležitosťou tohto výroku, a opäť
poukázala na rozhodnutie iného krajského súdu, ktorý takýto nedostatok vo výroku iného okresného

súdu po zrušení jeho uznesenia v tomto smere sám napravil. Zosumarizovala, že napadnuté uznesenie
je potrebné zrušiť, lebo neboli skúmané dôkazy, žiaden znak skutkovej podstaty trestného činu, o ktorý
inak malo ísť v jej prípade, nebol zistený, záver o tom, že jej konanie malo byť postihnuteľné trestnou
represiou je nedôvodný. Odkázala na čl. 2 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach , ktorý citovala, tiež na čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dodala,

že ak by aj krajský súd videl v jej konaní prečiny a nenašiel dôvod na uplatnenie materiálneho korektívu
a zistil, že jej pobyt na slobode je nebezpečný, mal by jej dať šancu vykonávať ochranné liečenie
ambulantnou formou, ktorá splní účel a aj v zmysle judikatúry je táto forma možná, ak nebezpečenstvo,
ktoré od liečenej osoby hrozí, je odstránené alebo aspoň zásadne obmedzené touto formou, pričom aj
znalkyňa uviedla, že ak by sa podrobovala ambulantnej liečbe, nebezpečenstvo pre spoločnosť nebude

dané. Zopakovala, že forma ochranného liečenia musí byť obligatórnou súčasťou výroku uznesenia.
Navrhla, aby nadriadený súd zrušil napadnuté uznesenie a sám vo veci rozhodol v intenciách sťažnosti,
prípadne uložil Okresnému súdu Poprad vo veci znovu konať a rozhodnúť, hlavne za účelom vykonania
primeraného dokazovania, k tomu či bol spáchaný čin inak trestný a v prípade, že by súd uložil ochranné
liečenie, tak aby v odôvodnení uviedol zrozumiteľné, dostatočné a presvedčivé myšlienkové úvahy,

ktorými sa súd spravoval pri hodnotení, či došlo k spáchaniu činu inak trestného, prečo je pre spoločnosť
nebezpečná, prečo ochranné liečenie nemožno vykonať ambulantnou formou a prečo je potrebné
pristúpiť k inštitútom trestného práva.
Na základe takto riadne a včas podanej sťažnosti krajský súd v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 Tr.
por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť ako

aj konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť nie
je dôvodná, krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu, v detailoch
preto odkazuje na odôvodnenie tohto uznesenia, a už len na zdôraznenie správnosti uznesenia uvádza
nasledovné.

Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 17.06.2025 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Poprad návrh podľa
§ 73 odsek 1 Trestného zákona na uloženie ochranného opatrenia, ochranného liečenia psychiatrického
ústavnou formou, páchateľovi činu inak trestného, A. B. s odôvodnením, že táto nie je pre nepríčetnosť
trestne zodpovedná a jej pobyt na slobode je nebezpečný.

Okresný súd vykonal verejné zasadnutie v prítomnosti prokurátora, obhajcu a páchateľa činu inak
trestného sťažovateľky, ktorej účasť bola zabezpečená predvedením policajnou hliadkou príslušného
obvodného oddelenia Policajného zboru priamo z psychiatrickej liečebne v Plešivci, súd vykonal
dokazovanie výsluchom sťažovateľky, svedka H. G. a znalkyne z odvetvia psychiatrie, so súhlasom
sťažovateľky, obhajcu a prokurátora čítal zápisnice o výsluchoch dvoch svedkov poškodených z

prípravného konania a prečítal listinné dôkazy vrátane lekárskych správ a znaleckého posudku č.
82/2025 MUDr. Husárovej, a to zo súdneho spisu Okresného súdu Poprad spisová značka 3Nt/17/2025,
z príslušného vyšetrovacieho spisu 4. oddelenia vyšetrovania Odboru kriminálnej polície Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Poprade číslo ORP-156/4-VYS-PP-2025, a z pripojených spisov
Okresného súdu Poprad spisových značiek 24Tp/18/2025 a 5T/85/2018.

Na obsah výpovede tak sťažovateľky, ako ja poškodenej a svedkov krajský súd odkazuje na
odôvodnenie napadnutého uznesenia, v ktorom sú obsahy týchto výpovedí veľmi podrobne popísané.Na verejnom zasadnutí bola vypočutá znalkyňa z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria,
MUDr. Beáta Husárová, odvolala sa na závery znaleckého posudku č. 82/2025 zo dňa 09.05.2025. Aj
tieto závery veľmi podrobne okresný súd v odôvodnení rozviedol.

V pôvodnom trestnom konaní na základe uznesenia povereného príslušníka Obvodného oddelenia PZ
v Poprade, Odbor poriadkovej polície ORPZ v Poprade ČVS: ORP-303/PP-PP-2025 zo dňa 12.03.2025
bolo podľa § 199 odsek 1, odsek 2 Trestného začaté trestné stíhanie vo veci s tým, že trestné stíhanie
sa začalo vykonaním zaisťovacieho úkonu - zadržaním podozrivej osoby dňa 12.03.2025 o 19.30 hod.

a následne uznesením ČVS: ORP-303/PP-PP-2025 zo dňa 13.03.2025 bolo rozhodnuté podľa § 206
odsek 1 Trestného poriadku o vznesení obvinenia A. B. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa §
360 odsek 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a / Trestného zákona,
a to na tom skutkovom základe, že

A. B. dňa 12.03.2025 v čase okolo 11.00 hod. v Poprade na ulici I. F. J., pri budove Okresného úradu,

namieste verejnosti prístupnom fyzicky napadla K. H. a to tak, že ju udierala plastovou fľašou po hlave,
ťahala ju za vlasy, kopala do rôznych častí tela a následne ju sotila do kovovej tyče plota, čím spôsobila
K. H. zranenia a to podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie v oblasti záhlavia, pomliaždenie v oblasti
pravej polovice hrudníka, pomliaždenie v oblasti ramena ľavej ruky, pomliaždenie v oblasti II. prsta vľavo,
s dobou liečenia a obmedzením na obvyklom spôsobe života do 7 dní a následne sa K. H. vyhrážala

slovami „Zabijem ťa K. H. a zabijem aj tvojho muža ty židovka“, kde o uvedených vyhrážkach K. H.
informovala svojho manžela I. H. dňa 12.03.2025, kde uvedené konanie u K. H. a I. H. vzbudilo dôvodnú
obavu o ich život a zdravie.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Poprad uznesením číslo 1Pv 106/25/7706-38 zo dňa 17.06.2025

rozhodol podľa § 215 odsek 1 písmeno e/ Trestného poriadku o zastavení trestného stíhania obvinenej
A. B. pre prečin nebezpečného vyhrážania a prečinu výtržníctva za skutok, ktorý sa mal stať dňa
12.03.2025.

Sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Poprad spisová značka 24Tp/18/2025 predbežným

príkazom zo dňa 19.06.2025, právoplatným a vykonateľným dňa 19.06.2025, podľa § § 299a odsek 3
Trestného poriadku s použitím § 299a odsek 1 Trestného poriadku a § 215 odsek 8 Trestného
poriadku umiestnil A. B. do zdravotníckeho zariadenia Psychiatrickej liečebne Samuela Bluma v Plešivci.

Podľa výpisu z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, A. B.

nemá evidované priestupky. Podľa odpisu z Registra trestov vedeného Generálnou prokuratúrou
Slovenskejrepubliky,máevidovanéjednoodsúdenieOkresnýmsúdomPopradvkonaníspisovejznačky
5T/85/2018, toho času sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený.

Prokurátor zotrval na svojom návrhu na uloženie ochranného liečenia ústavnou formou, poukázal na

to, že pani B. v minulosti opakovane sama svojvoľne vylúčila užívanie liekov, pričom takéto správanie
môže viesť k jej nebezpečenstvu ako pre spoločnosť, tak aj pre ňu samú. Obhajca s návrhom nesúhlasil,
pretože pani B. berie liečbu už od marca 2025, po celý čas odkedy bola vzatá do väzby až doposiaľ,
odkedy bola umiestnená v Psychiatrickej liečebni v Plešivci. Jej stav je stabilizovaný. Malo by sa
prihliadať na povahu a závažnosť činu inak trestného, keďže išlo len o prečin, nebola skúmaná

závažnosť tohto skutku a súdu bolo predložené aj rozhodnutie krajského súdu, kedy obdobný čin bol
posúdený ako priestupok. Ústavné liečenie je závažným obmedzením osobnej slobody, ktoré niekedy
môže znamenať aj väčšiu ujmu ako výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody, najmä kvôli
neurčitosti svojho trvania. Preto navrhoval súdu s osobitnou starostlivosťou preskúmať, či zákonné
podmienky na uloženie ochranného liečenia ústavnou formou sú splnené. A. B. ako páchateľ činu inak

trestného sa pripojila k prednesu svojho obhajcu.

Podľa § 35 odsek 2, odsek 3, odsek 5 prvá a druhá veta, odsek 6 Trestného zákona, (2)
ochranné opatrenie môže postihnúť osobu iba tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jej
rodinu a blízke osoby. (3) Ochranné opatrenie možno uložiť aj páchateľovi činu inak trestného alebo

inej osobe, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie ochrany spoločnosti pred páchaním nových trestných
činov. (Odsek 5 prvá a druhá veta) Pri ukladaní ochranných opatrení sa súd neriadi zásadou úmernosti
k spáchanému činu, ale potrebou ochrany spoločnosti, pričom prihliada aj na potrebu liečenia, výchovy
alebo dovŕšenia nápravy páchateľa alebo inej osoby. Súd pri ukladaní ochranného opatrenia prihliadneajnato,žepáchateľtrestnéhočinualeboináosobazískalatrestnýmčinommajetkovýprospech;aktomu
nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo inej osoby, uloží jej s prihliadnutím na výšku
tohto majetkového prospechu niektoré ochranné opatrenie, ktorým ju postihne na majetku. (6) Výkon

ochranného opatrenia sa musí skončiť najneskôr dosiahnutím jeho účelu, prípadne uplynutím doby, na
ktorú bolo uložené, alebo dovŕšením zákonom ustanoveného veku odsúdeného alebo inej osoby.

Podľa § 73 odsek 1 Trestného zákona, súd uloží ochranné liečenie v prípade uvedenom v § 39 odsek 2
písmeno c/ alebo § 40 odsek 1 písmeno c/ alebo ak páchateľ činu inak trestného nie je pre nepríčetnosť

trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný.

Podľa § 74 ods. 1 Tr. zákona ambulantnú formu ochranného liečenia súd uloží, ak vzhľadom na osobu
páchateľa, povahu duševnej poruchy a liečebné možnosti možno očakávať splnenie účelu ochranného
liečenia.Ústavnúformuochrannéholiečeniasúduloží,lenakjepobytpáchateľanaslobodenebezpečný
z dôvodu duševnej poruchy alebo ak vzhľadom na osobu páchateľa, povahu duševnej poruchy a

liečebné možnosti nemožno očakávať, že účel splní ambulantná forma ochranného liečenia. Ak súd
ukladá ochranné liečenie podľa § 73 ods. 2 písm. c) popri treste odňatia slobody, ktorého výkon
podmienečne neodkladá, uloží ho ústavnou formou.

Podľa § 74 odsek 4 Trestného zákona, ochranné liečenie trvá, kým to vyžaduje jeho účel; o zmene jeho

formy, o prepustení z jeho výkonu alebo jeho ukončení rozhoduje súd.

Pokiaľ ide o najzásadnejšie otázky, ktoré v sťažnostných námietkach nastolila sťažovateľka, teda
splnenie aj formálnych aj materiálnych podmienok spočívajúcich v naplnení znakov skutkovej podstaty
prečinov podľa § 360 ods. 1, § 364 ods. 1 Tr. zákona, za aké by inak bolo konanie sťažovateľky

kvalifikované, krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, že skutok, za ktorý bolo sťažovateľke
vznesené obvinenia, je takým konaním, ktoré naplnilo všetky formálne znaky skutkových podstát
uvedených prečinov, preto v detailoch odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, v ktorom
dostatočne podrobne okresný súd vysvetlil naplnenie objektívnej stránky týchto prečinov z pohľadu
podstaty a povahy konania, z pohľadu miesta, na ktorom k nemu došlo, z pohľadu príčinnej súvislosti

medzi konaním a následkami, veľmi podrobne sa venoval aj materiálnej stránke konania v rovine tzv.
materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona, a dostatočne a prijateľne následne vysvetlil, že
malo ísť o opakovaný cielený útok voči poškodenej s badateľnými prvkami pomsty za údajnú krivdu
z dávnej minulosti, ktorú mala A. B. pociťovať, pričom verbálny a fyzický útok voči poškodenej mal
zjavne stupňujúcu sa tendenciu v porovnaní s útokom z roku 2024 a i samotný priebeh stíhaného

skutku vykazoval znaky stupňujúcej sa agresivity (verbálne vyhrážky fyzickou likvidáciou adresne dvom
osobám, opakované údery fľašou po hlave, údery rukou a päsťou do rôznych častí tela poškodenej,
ťahanie za vlasy, sotenie do kovovej tyče, a to za kontinuálneho kriku a verbálnych vyhrážok,
osočovania). Preto možno mať pre účely konania o ochrannom opatrení dôvodne za to, že by išlo o
prečin a nielen o priestupok, pretože vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za

ktorých bol čin spáchaný, (mieru zavinenia a pohnútku v prípade spôsobilého páchateľa) by závažnosť
skutku nebola hodnotená len ako nepatrná. S týmito závermi okresného súdu sa krajský súd stotožnil,
a preto rovnako ako okresný súd zastáva názor, že sťažovateľka sa dopustila konania inak trestného.
Dodáva, že akékoľvek analogické uplatňovanie rozhodnutí iných súdov v podobných veciach nie je
prípustné už len preto, že v žiadnom z takýchto za vzor predkladaných prípadov nejde o rovnakú vec,

okolnosti, situácie, konanie, pohnútky a motívy, ale iba veľmi približne porovnateľné skutočnosti bez
vplyvu na rozhodovania v tejto veci.

Pokiaľ potom ide o následné splnenie podmienok pre uloženie ochranného psychiatrického liečenia
ústavnou formou, okresný súd správne vychádzal z relevantných záverov znalkyne z odvetvia

psychiatria.

Nazákladezáverovznalkynezodvetviapsychiatriemalokresnýsúdpreukázané,žeA.B. trpíaajvčase
skutku trpela schizoafektívnou poruchou, celoživotnou duševnou poruchou, pri ktorej nebezpečnosť
pacienta pre spoločnosť je daná v stave dekompenzácie. Pani A. B. sa preukázateľne v uplynulých

rokoch dostávala do dekompenzovaného stavu duševnej poruchy vlastním pričinením, kedy svojvoľne
prestala, či porušovala režim dobrovoľnej ambulantnej liečby, tento stav nenapravili ani opakované
krátkodobé hospitalizácie na psychiatrii pri akútne zhoršených stavoch. Naposledy sa ambulantnej
liečbe nepodrobovala už od roku 2023, kedy sa od poslednej návštevy psychiatra dňa 25.10.2023viac osobne na kontrolné vyšetrenie nedostavila, posledný elektronický predpis liekov bol psychiatrom
realizovaný dňa 18.12.2024. Tvrdenie pani A. B., že sa na kontroly nedostavovala od októbra - novembra
2024 sa ukázalo ako nepravdivé, pretože naposledy bola osobne v ambulancii psychiatra koncom

októbra 2023. Preto nie je zrejmé, či a ako potrebné psychiatrické lieky uplynulý takmer rok a pol
pred spáchaním činu inak trestného a vzatia do väzby užívala. Na verejnom zasadnutí pani A. B.
potvrdila, že disponovala telefónom (mala možnosť telefonovať) a kontaktným telefónnym číslom na
svojho ambulantného psychiatra, tohoto napriek tomu nekontaktovala, sama si svojvoľne upravovala
psychiatrické lieky, ktoré užívala v nižších dávkach, či ich dokonca vysadila.

Podľa ďalších záverov znalkyne A. B. sa v čase stíhaného skutku nachádzala v dekompenzovanom
stave s poruchami myslenia v zmysle paranoidných bludov a s poruchami vnímania, podľa jej
popisu intrapsychických halucinácii, ktoré mali vplyv na jej úsudok a chápavosť. Počas znaleckého
vyšetrenie udala, že počula hlasy, mala zmenené myslenie. O dekompenzovanom stave svedčí
aj následná hospitalizácia na psychiatrickom oddelení v Levoči od 13.03.2025 a následne počas

väzby bola hospitalizovaná v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Dekompenzácia
psychického stavu súvisela s vysadením psychofarmák, s odbrzdeným a neprimeraným správaním
vplyvom psychopatológie. Znalkyňa navrhla uloženie ochranného liečenia psychiatrického ústavnou
formou z dôvodu, že menovaná je k duševnej chorobe nekritická, jej náhľad na chorobnosť absentuje,
opakovane liečbu svojvoľne ukončila. Znalkyňa rovnako tak doporučila obmedzenie svojprávnosti na

právne úkony a trvalé umiestnenie v sociálnom zariadení pre duševne choré osoby, kde bude u nej
zabezpečený dohľad nad užívaním psychofarmák a tým bude jej správanie sociálne žiadúce. Znalkyňa
nevylúčila ani do budúcnosti svojvoľné vysadzovanie psychofarmák s dekompenzáciou v zmysle
psychózy s ohrozovaním okolia. Znalkyňa v odpovediach uvádzala, že znalecké vyšetrenie trvalo do
hodiny, mala k dispozícii jej zdravotnú dokumentáciu. Ambulantná liečba splní u menovanej svoj účel, ak

prebehne ochranné liečenie ústavne psychiatrické, kde bude pod dozorom užívať lieky a podrobovať sa
psychoterapii individuálnej i skupinovej, aby nadobudla poznatky o dopadoch neužívania liekov. Pokiaľ
osobysuvedenoudiagnózourešpektujúpokynyošetrujúcehopsychiatra,podrobujúsaliečbe,dostavujú
sa na kontroly, je u nich možné i samostatné fungovanie bez problémov. Pri jej diagnóze po vysadení
psychofarmák sa po určitom čase začínajú objavovať poruchy vnímania, halucinácie, najčastejšie

halucinácie rôznych zmyslových modalít, najčastejšie ide o sluchové a intrapsychické halucinácie, ide
o halucinácie, ktoré pacient počuje ako vnútorné hlasy v hlave, halucinácie sú komentujúce prípadne
prikazujúce a pacient sa ich nedokáže zbaviť. Sú prítomné aj poruchy myslenia vo forme rôznych
bludov, najčastejšie ide o bludy perzekučné, takýto pacient sa cíti byť sledovaný, že im iní chcú škodiť,
ublížiť, môže ísť aj o zameranie na jedného človeka a v emočne nabitej situácii sa následne prejavujú

poruchy správania v zmysle agresivity a ohrozovania okolia. Ak je pacient sledovaný, pravidelne užíva
lieky, bludy môžu byť chronifikované, pacient má síce pocit ohrozenia, ale nevenuje tomu dôraz. Doba
potrebná na stabilizáciu je u každého pacienta individuálna a o dĺžke hospitalizácie rozhoduje ústavné
zariadenie, kde sa takýto pacient nachádza a závisí to od jeho klinického stavu pri dennodennom
pozorovaní klinických prejavoch správania. Pozoruje sa správanie, či pacient nie je zvýšene dráždivý

voči ostatným klientom, voči personálu, ako sa zapája do režimu oddelenia, dennodenne sa robia s
pacientami vizity ošetrujúcim lekárom. Sú pohovory s primárom oddelenia, so psychológmi a podľa toho
sa dá určiť, či sa stav stabilizoval a aj keď pretrvávajú nejaké chronifikované bludy, z pohovorov je
jasné, či im pacient pripisuje alebo nepripisuje dôležitosť. Ošetrujúci lekár alebo primár rozhodne o dĺžke
hospitalizácie a nasleduje ambulantná psychiatrická liečba. Nebezpečnosť pani B. pre spoločnosť je v

stave dekompenzácie pri prejavoch agresie. Môže byť nebezpečná i pre samú seba. V minulosti sa
už pokúsila o samovraždu. Pri schizoafektívnej poruche v stave dekompenzácie sa vyskytujú okrem
psychotických príznakoch aj zmeny v emočnej a v afektívnej zložke. Môže sa jednať o epizódu manickú
alebo depresívnu. V depresívnej epizóde sa môžu objaviť samovražedné myšlienky a takýto jedinec
môže mať pokus o samovraždu, zvlášť, ak aj halucinácie, ktoré sa objavujú, sú v zmysle smutnej nálady

a môžu jedincovi prikazovať, aby si ublížil.

Ak takéto znalkyňou vyjadrené závery vzal súd za základe pre rozhodnutie o uložení ochranného
psychiatrického liečenia ústavnou formou, rozhodol jednoznačne v súlade so zákonom. Znalecké
závery sú nespochybniteľne odbornými závermi, a aj v tomto konaní majú nespochybniteľnú odbornú

váhu a obsah, nie sú rozporné, jednoznačne vyjadrujú potrebu v súčasnej dobe ústavnej formy
liečenia, a s odstupom času po podrobení sa tejto forme pripúšťajú možnosť využitia ambulantnej
formy psychiatrického liečenia. Preto zjavne odborné odporúčania znalkyne z odvetvia psychiatria po
znaleckom vyšetrení A. B. v spojení s tými zisteniami a úvahami okresného súdu v právnych otázkach,ktoré sú vyššie konštatované, predstavujú dostatočný a zákonný súbor dôkazov, na základe ktorých je
opodstatnený záver, že pobyt A. B. na slobode je nebezpečný, je to dané jej zdravotným stavom detailne
opísaným znalkyňou a správne vyhodnoteným prvostupňovým súdom, zo záverov pritom jednoznačne

vyplýva, že A. B. by pri pobyte na slobode a dokonca aj pri uložení iba ambulantnej formy ochranného
psychiatrického liečenia nateraz predstavovala nebezpečenstvo pre okolie, ktoré by sa mohlo prejaviť
minimálne v opakovaní podobných útokov, či už verbálnych alebo aj fyzických voči okoliu. Ani krajský
súd nemal pochybnosti, že vykonané dokazovanie vo veci preukázalo splnenie všetkých formálnych
i materiálnych podmienok pre uloženie ústavnej formy liečenia, a to tak v spojitosti s konaním A. B.,

ktoré jednoznačne nesie znaky prečinov (vrátane presiahnutia nepatrnej závažnosti tohto konania), tak
aj v spojitosti so zistenou nebezpečnosťou jej pobytu na slobode v prípade neuloženia ústavnej formy
ochranného psychiatrického liečenia. Uloženie tejto formy ochranného liečenia rešpektuje aj princíp
proporcionality medzi nevyhnutnosťou tohto radikálneho zásahu do osobnej slobody A. B. na jednej
strane a ochranou spoločnosti na strane druhej, a všetky konštatované zistenia a dôkazy svedčia
o nevyhnutnosti použitia tohto krajného prostriedku.

Hoci sa krajský súd stotožnil s potrebou preskúmania vznesených sťažnostných námietok, a to vo
vymedzených bodoch ako ich jednotlivo predostrela sťažovateľka (v troch rozhodujúcich okruhoch –
spáchanie prečinu podľa znakov skutkových podstát, materiálny korektív a princíp ultima ratio v trestnom
práve, podmienky uloženia ústavnej formy vzhľadom na intenzitu zásahu do práv), nadväzujúcu

(početnú) judikatúru rôznych súdnych autorít, musel krajský súd vyhodnotiť ako takú, ktorá nemohla
priniesť zmenu do rozhodnutia vo veci, preto že len vo všeobecnosti poskytla matériu pre zvažovanie
a skúmanie tejto veci, aj to skôr len s dôrazom na to, že vecne takéto problematické body je potrebné
v takýchto veciach skúmať a mať preukázané. Ako však krajský súd vyššie uviedol, prvostupňový
súd vec správne preskúmal a posúdil dôkladne vo všetkých nevyhnutných smeroch, v ktorých sa

sťažovateľka skúmania dožadovala, a preto ani uvádzaná judikatúra nebola použiteľná kazuisticky a
bezprostredne v tejto veci v prospech sťažovateľky iba preto, že sa týka podobných vecí, pretože žiadne
z uvedených rozhodnutí sa netýka presne takých jednotlivostí, aké boli prítomné a skúmané v tomto
konaní. Napadnuté uznesenie okresného súdu nie je v rozpore s uvedenou rozhodovacou činnosťou
súdnych autorít.

Preto po zvážení všetkých v konaní vykonaných dôkazov, so zohľadnením vážnosti všetkých do úvahy
prichádzajúcich okolností veci, aj krajský súd dospel k záverom totožným so závermi okresného súdu.

Nazákladeuvedenéhokrajskýsúdpodľa§193ods.1písm.c/Tr.poriadkuzamietolnedôvodnúsťažnosť

A. B.. Toto rozhodnutie prijal jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.