Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119201924
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1119201924.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členiek

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: O.. I. O. L. G. X.
F. Č. Í. G. , D. W. XX.X.XXXX, H. N. N., R. Č.. XX, zastúpený: Mgr. Pavel Legát, advokát, Bratislava,
Vilová č. 2993/33, proti žalovaným v I. rade: Petit Press, a.s., IČO: 35 790 253, Bratislava, Lazaretská
č. 12, zastúpený spoločnosťou: Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., IČO: 35 906 464, Bratislava,
Karadžičova č. 2, za ktorú koná JUDr. Pavol Blahušiak a spoločnosťou: Advokátska kancelária Tomáš
Kamenec, s. r. o., IČO: 36 855 995, Bratislava, Špitálska č. 43, za ktorú koná Tomáš Kamenec, v II. rade:
M.. V. G. V. W. I. U. V. , D. W. X.X.XXXX, H. N. W. U., Š. Č.. XX, zastúpený spoločnosťou: Advokátska

kancelária RELEVANS s.r.o., IČO: 47 232 471, Bratislava, Dvorákovo nábrežie č. 8A, za ktorú koná Mgr.
Marián Masarik, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22. júna 2023, sp.zn. B1-23 C 7/2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22. júna 2023, sp. zn. B1-23 C 7/2019,
- vo výroku I., ktorým žalobu zamietol, p o t v r d z u j e ,
- vo výroku II., ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému v I. rade náhradu trov konania
v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením

vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku, m e n í tak, že žalovanému v I.
rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
- vo výroku III., ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému v II. rade náhradu trov konania
v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku, m e n í tak, že žalovanému v
II. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

II. Žalovanému v I. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

rozsahu 100 %.

III. Žalovanému v II. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.6.2023, sp.zn. B1-23 C 7/2019, I. zamietol žalobu; II.
žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v I. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že
o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom
po právoplatnosti rozsudku; III. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému v II. rade náhradu trov

konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením
vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku.
1.2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 8.12. 2019 v spojení
s opravou a po zmene žaloby pripustenej na pojednávaní konanom dňa 1.12.2012 (správne 1.12.2022,poznámka odvolacieho súdu) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by bola žalovanému v I. rade ako
vydavateľ denníka SME, uložená povinnosť ospravedlniť sa mu za článok uverejnený v Denníku SME
dňa 30.11.2018, v prílohe Právo s názvom „Na toto vás nepripraví žiadna Due Dilligence,“

v nasledovnej písomnej forme uverejnenej v denníku SME vo vydaní nasledujúcom po právoplatnosti
rozsudku: „Spoločnosť Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava, IČO: 35 790 253,
zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, odd. Sa, vl. č.
2471/B, ako vydavateľ denníka SME sa týmto ospravedlňujeme I. O. za nepravdivý článok uverejnený
v našom Denníku SME dňa 30.11.2018 s názvom „Na toto vás nepripraví žiadna Due Dilligence“ a

poníženie, ktoré sme mu týmto spôsobili. Petit Press, a.s. vydavateľ Denníka SME“; žalovanému v I.
rade uložená povinnosť ako vydavateľovi magazínu PRÁVO povinnosť ospravedlniť sa mu za článok
uverejnený v magazíne PRÁVO dňa 30.11.2018, s názvom „Na toto vás
nepripraví žiadna Due Dilligence“ v nasledovnej písomnej forme uverejnenej v Magazíne PRÁVO vo
vydaní nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku: „Spoločnosť Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská
12, 811 08 Bratislava, IČO: 35 790 253, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,

odd. Sa, vl. č. 2471/B ako vydavateľ magazínu PRÁVO, sa týmto ospravedlňujeme I. O. za nepravdivý
článok uverejnený v našom Magazíne PRÁVO dňa 30.11.2018 s názvom „Na toto vás nepripraví žiadna
Due Dilligence“ a poníženie, ktoré sme mu týmto spôsobili. Petit Press, a.s.“; uložil žalovanému v I.
rade ako vlastníkovi domény www.sme.sk povinnosť ospravedlniť sa mu za článok uverejnený dňa
30.11.2018 na internetovej stránke www.sme.sk v online podobe s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili

ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“ v nasledovnej písomnej forme uverejnenej na internetovej stránke
www.sme.sk d o troch dní nasledujúcich po právoplatnosti rozsudku: „Spoločnosť
Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava, IČO: 35 790 253, zapísaná v Obchodnom
registri Okresného súdu Bratislava I., odd. Sa, vl. č. XXXX/B, ako vlastník domény www.sme.sk
sa týmto ospravedlňujeme I. O. za nepravdivý článok uverejnený dňa 30.11.2018

na internetovej stránke www.sme.sk v online podobe s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť
hotel Carlton (rozhovor)“ a poníženie, ktoré sme mu týmto spôsobili. Petit Press, a.s. vlastník domény
www.sme.sk“; žalovanému v II. rade uložená povinnosť ospravedlniť sa mu za vyjadrenia v
článku uverejnenom v denníku SME dňa 30.11.2018, v prílohe Právo s názvom „Na toto vás nepripraví
žiadna Due Dilligence“ a za vyjadrenia v článku uverejnenom v Magazíne PRÁVO dňa 30.11.2018 s

názvom „Na toto vás nepripraví žiadna Due Dilligence“ a zároveň za vyjadrenia v článku v online podobe
uverejnenom dňa 30.11.2018 na internetovej stránke www.sme.sk s názvom „Ako
sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“ v nasledovnej
písomnej forme listom, ktorý mu doručí: „Ja dolupodpísaný JUDr. V. G. sa týmto ospravedlňujem I.
O. za nepravdivé vyjadrenia v článku uverejnenom v denníku SME dňa 30.11.2018, v prílohe Právo s

názvom„NatotovásnepripravížiadnaDueDilligence“azavyjadreniavčlánkuuverejnenomvMagazíne
PRÁVOdňa30.11.2018snázvom„NatotovásnepripravížiadnaDueDilligence“azároveňzavyjadrenia
v článku v online podobe uverejnenom dňa 30.11.2018 na internetovej stránke www.sme.sk s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“ a
poníženie, ktoré som mu týmto spôsobil.“ JUDr. V. G.; žalovanému v I. rade uložená povinnosť zaplatiť

mu nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalovanému v II.
rade uložená povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- € do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, ako aj náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako majiteľ realitnej kancelárie
ARTHUR Real Estate Company, s.r.o., dlhoročne podniká v oblasti realít, niekoľko rokov pracoval na
projekte kúpy hotela Carlton a dlhodobo zháňal pre tento projekt investorov. Napokon sa dohodol s

O. B. a F. C., ktorí vstúpili do jeho spoločnosti ADS Property, s.r.o. (ďalej „ADSP“) a všetci sa stali
spoločníkmi s obchodným podielom vo výške 1/3 základného imania. Táto spoločnosť sa stala jediným
spoločníkom spoločnosti Carlton Poroperty, s.r.o. (ďalej „CP“), ktorá vlastní hotel Carlton. Jednalo sa o
investíciu necelých 60.000.000,- €, päť rokov jeho práce a 15 rokov know-how v oblasti predaja a kúpy
nehnuteľností, čo sa ťažko vyčísľuje. Polovicu z investovaných finančných zdrojov poskytla VÚB, a.s.,

za čo získala záložné právo na nehnuteľnosti Carlton a požičali B. a C. s tým, že každý z
nich získal tretinový podiel v celom projekte za poskytnutú návratnú finančnú pôžičku. On zabezpečil
realizáciu projektu, prácu na ňom, vlastné dlhodobé know-how i priame a nepriame investície spojené
s nadobudnutím celého projektu. Toto pôvodne dohodnuté nastavenie narušilo rozhodnutie C., ktorý ho
krátko po nadobudnutí projektu žiadal zo spoločnosti CP vyhodiť jeho manželku (konateľku a zároveň

finančnú riaditeľku spoločnosti), bez ktorej vedomostí, schopností a zručností by projekt len ťažko získali
a ak áno, nie za takých podmienok. S touto požiadavkou nesúhlasil a nasledoval rad právnych krokov
a opatrení, o ktorých sa dodnes vedú súdne konania. Žalovaný v I. rade dňa 30.11.2018 v denníku
SME v prílohe Právo uverejnil článok „Na toto Vás nepripraví žiadna Due Dilligence“ a zároveň v onlinepodobečlánok„AkosaeseťákompokúsiliukradnúťhotelCarlton(rozhovor).“Obsahomčlánkov,ktorésú
rozhovorom so žalovaným v II. rade, ako právnym zástupcom B., C. a spoločnosti CP je veľa nepresností
a klamlivých tvrdení o ňom, pričom v článku sa nachádzajú nepravdivé informácie o jeho osobe a

súčasne z celého kontextu vyplýva, že je podvodník, zlodej a dopúšťa sa trestnej činnosti.
Ďalej žalobca dôvodil, že sa v zákonnej lehote dožadoval poskytnutia priestoru na odpoveď a opravy
klamlivých tvrdení u žalovaného v I. rade, avšak bezúspešne, keď listom zo dňa 8.1.2019 mu bez bližšej
špecifikácie oznámil, že žiadosť údajne nespĺňa požadované náležitosti a tvrdenia v článku vie naviac
dokázať. Opísané konanie oboch žalovaných označil za cielenú diskreditáciu jeho osoby, ovplyvňovanie

verejnej mienky a manipuláciu s informáciami, za účelom privodenia si lepšieho výsledku v jednotlivých
súdnych konaniach. Takéto vyjadrenia a ataky na jeho osobu považuje za zásah do jeho osobnostných
práv, pracovného, spoločenského, súkromného i rodinného života, spôsobujúce mu výraznú ujmu v
súkromnom a pracovnom živote. Žalovaní v I., II. rade neprimerane zasahujú do jeho pracovnej a
súkromnej sféry, prípadne ho nemiestne urážajú, dehonestujú a ponižujú, čo presahuje novinársku
etiku i medze zákonnosti. Za nepravdivé, resp. zavádzajúce tvrdenia označil: „Pri nákupe

hotela Carlton asistoval C. a B. majiteľ bratislavskej realitnej kancelárie ARTHUR I. O..“- pripravoval a
riadil celý proces kúpy sám päť rokov, ku koncu transakcie prizval do projektu B. a C. ako finančných
partnerov, ktorí však v procese kúpy neabsolvovali ani jedno obchodné rokovanie, neposlali jediný e-
mail, dokonca neprečítali ani stranu rozsiahlej cca 1.000 stranovej transakčnej dokumentácie prevažne
v anglickom jazyku. Vyjadrenie, že im pri kúpe asistoval je tak absurdné, akoby lekárovi pri operácii

asistoval samotný pacient; „vďaka tomu mal obchodný podiel vo firme ADS“- túto firmu zakladal v roku
2012, vlastnil 100 % firmy s tým, že B. a C. nadobudli tretinové podiely v spoločnosti dňa 20.12.2015 po
spoločných dohodách o kúpe a partnerstve v projekte Carlton; „Išlo o investíciu v hodnote
asi 60 miliónov eur. Páni B. a C. poskytli z vlastných zdrojov približne polovicu...“ - neinvestoval žiadne
vlastnéfinančnéprostriedky,B.aC.nevložilianieuro,poskytliibafirmeADSPpôžičku,ktorúimspoločný

projekt musí vrátiť aj s úrokmi. On vložil do projektu priamo 25.000,- € (nie formou pôžičky) a nepriamo
päťročnú prácu spojenú s priamymi a nepriamymi nákladmi a mnohoročné know-how z oblasti realít; „Po
roku sa ukázalo, že pán O. svojich obchodných partnerov v podstate podviedol“- obchodných partnerov
nepodviedol,napriekmediálnemuobrazujepráveonjedinýpodvedenývtejtokauze.Podľaobchodného
registra dnes v materskej firme ADSP, ani vo firme CP nefiguruje ako konateľ, čo bola jeho základná

podmienka pri vstupe partnerov do projektu. Navyše v ADSP je podľa obchodného registra po krokoch B.
a C. jeho podiel iba 2,6 %. V CP už vlastní len približne 0,8 %, pretože aj v tejto spoločnosti protizákonne
a bez jeho vedomia a súhlasu navýšili B. a C. základné imanie tak, že sa sami ako fyzické osoby stali
99,2 % vlastníkmi a materskej firme ADSP ostáva iba 0,8 %. V dôsledku týchto zápisov klesol jeho podiel
v projekte z pôvodných 33 % na 0,02 %. Celý obchodný spor navyše vznikol tak, že už dva mesiace

po úspešnom nadobudnutí projektu začal C. úmyselne porušovať pôvodné partnerské dohody, odmietol
podpísať investorskú zmluvu, navrhol prerozdeliť hlasovacie práca, resp. zmeniť podiely v spoločnosti
podľa objemu vložených financií jednoznačne v jeho neprospech, odmietol podpísať úverové zmluvy
a tlačil na zmenu predtým všetkými spoločníkmi odsúhlaseného a do reality uvedeného konateľského
nastavenia v CP. Už v novembri 2016 tak bol zreteľný úmysel C. vytlačiť ho z projektu.; „O. sa pokúsil

previesť hotel, kancelárie a pozemky v podstate na samého seba za nápadne nevýhodných podmienok.
Extrémne nevýhodné podmienky... kúpnu cenu znížil na 15,5 milióna eur plus
DPH...“- nie je pravda, že išlo o prevod za nápadne nevýhodných podmienok, predajná cena sa skladala
z dvoch častí, jedna časť bola okamžité splatenie úveru vo výške 32.000.000,- €, druhá v splátkach
15.500.000,- €. Nehnuteľnosť bola predávaná o niekoľko miliónov eur viac ako ju

nadobudli. Advokátovi G. musí byť jasné, že opomenutím prevzatia záväzku splatenia bankového úveru
ako súčasť kúpnej ceny, prezentuje lživú a zavádzajúcu informáciu s evidentným cieľom ho poškodiť a
zdiskreditovať. Kto je v kauze obvinený? On a jeho manželka R. G., ktorá bola v rozhodnom
čase tiež konateľkou spoločnosti Carlton property. - on s manželkou sú účelovo obvinení z trestného
činu porušovania správy cudzieho majetku v štádiu pokusu, pričom prokuratúra evidentne vychádza z

nepravdivých a zavádzajúcich podkladov. Výraz „právoplatne obvinený“ neexistuje, existuje prezumpcia
neviny a navyše v súčasnosti nie je ukončené dokazovanie. Preto je absolútne neprijateľné, aby sa
advokát G. takto na verejnosti vyjadroval, je to čisté neprofesionálne ohováranie, ktorým sa protistrana
snaží vyvíjať tlak na verejnú mienku, súdy a orgány činné v trestnom konaní. Ďalej poukázal na to, že
konanie oboch žalovaných sa prieči novinárskej etike a dobrým mravom, nakoľko žalovaný v I. rade

využíva psychologický moment, keď titulnú stranu si prečíta prevažná väčšina ľudí aj napriek tomu, že
časopis si napokon nekúpi, avšak zanechá to v nich mylnú informáciu, ktorú príjmu ako fakt. Pozornosť
upriamil aj na to, že denník má celoslovenskú pôsobnosť a žalovaný v I. rade škandalizuje jeho osobu
neprimeraným spôsobom, ktorý je spôsobilý privodiť mu ujmu nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí,a to informáciami zasahujúcimi neprimerane do jeho pracovného i súkromného života, ktoré sú naviac
nepravdivé. Je podnikateľom so širokým spektrom podnikateľských aktivít, vysoko kladne hodnoteným
renomé a žalovaní v I., II. rade svojím konaním a zavádzaním mu spôsobujú ujmu, nakoľko

v oblasti, v ktorej sa pohybuje musí neustále vysvetľovať, že dané informácie sú nepravdivé. Rodina,
známi i obchodní partneri týmto informáciám uverili, pričom sa denne potýka s potrebou vysvetľovania,
niekedy veľmi náročným spôsobom spôsobujúcim mu traumu, pretože niektorí blízki mu nechcú veriť,
čelí výčitkám a spochybňovaniu morálky blízkymi, pričom najviac trpí jeho maloletá dcéra. Rovnaká
situáciasadejeujehoobchodnýchpartnerov,čomuprinášastratuobchodnýchpríležitostíavkonečnom

dôsledku ušlý zisk. Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle
záverov ktorých zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere
nie je jedinou relevantnou formou závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach;
pri zásahu do súkromia nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený
zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti; skutočnosť,
že určité správanie fyzickej osoby bolo ako skutok predmetom trestného konania alebo občianskeho

súdneho konania, nebráni tomu, aby sa následná reakcia iných osôb na toto správanie stala predmetom
konania o ochranu osobnosti.
1.3. Ďalšiu zmenu žaloby, ktorou žalobca opätovne rozširoval okruh napádaných výrokov, ktorými malo
dôjsť k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv, obsiahnutú v podaní doručenom súdu
dňa 9.2.2023, prvoinštančný súd nepripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom dňa

28.3.2023, nakoľko výsledky doteraz vykonaného dokazovania by nemohli byť podkladom v konaní o
zmenenej žalobe. Námietku žalobcu, že sa nejedná o zmenu žaloby, keďže už pri podaní
žaloby namietal celý článok ako taký, neuznal za dôvodnú, pretože v konaní o ochranu osobnosti titulom
neoprávneného zásahu do osobnostných práv je povinnosťou žalobcu riadne identifikovať nepravdivé
skutkové tvrdenia a neprimerané hodnotiace úsudky, ktorými malo byť zasiahnuté do osobnostnej

sféry žalobcu a ktorými žalobca vymedzí predmet konania a súdneho prieskumu. Žalobca v žalobe
nárok vymedzil určením žalobného petitu, ale aj určením rozhodujúcich skutočností (causa petendi).
Potrebu individualizácie predmetu konania vychádzajúcu nielen z vymedzenia žalobného petitu, ale
aj opisu skutkového deja, vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 25.11.2020,
sp.zn. 7 Cdo 268/2019. Opačný žalobcom prezentovaný záver o možnosti generálne napadnúť celý

článok je v rozpore nielen s pravidlami formálnej logiky (vysoká nepravdepodobnosť nepravdivosti
každého tvrdenia obsiahnutého v inkriminovaných článkoch), ale zásadným spôsobom znemožňuje
riadne vedenie konania a náležité uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany.
Dodal, že pre účely ustálenia predmetu konania a od toho sa odvíjajúceho dokazovania, je potrebné
dôsledne rozlišovať celkový dojem, ktorý článok mohol v čitateľovi vyvolať s prihliadnutím na jeho obsah

a nepravdivosť konkrétnych skutkových tvrdení či subjektívnych hodnotiacich záverov.

2. Vo veci prvoinštančný súd nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedka,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu a zistil nasledovný skutkový stav.
Na webovom portáli www.sme.sk v rubrike Ekonomika bol dňa 30.11.2018 publikovaný článok redaktora

V. S. s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor),“ predmetom ktorého
bolo vysvetlenie kauzy označenej v názve článku advokátom G.. Úvodom článku autor uviedol, že
podnikatelia F. C., ktorý v roku 1992 spoluzakladal celosvetovo úspešnú softvérovú spoločnosť ESET,
O. B., ktorý do spoločnosti ESET prišiel v roku 1996 a bol kľúčovou postavou inovácií antivírusu
NOD, ktorí patria medzi 30 najbohatších Slovákov podľa časopisu Forbes a I. O. v roku 2016 kúpili

hotel Carlton, jeden z najluxusnejších a najdrahších hotelov v Bratislave. Pri nákupe nehnuteľností na
Hviezdoslavovom námestí im asistoval majiteľ bratislavskej realitnej kancelárie V. I. O.. Vďaka tomu
mal obchodný podiel vo firme ADSP, ktorá je jediným vlastníkom spoločnosti CP - vlastníka hotela,
kancelárií a pozemkov. V ďalšej časti bola obsahom článku grafická schéma
kúpy hotela Carlton s údajom o tom, že celá investícia má hodnotu 60 miliónov s tým, že B. a C.

vložili približne polovicu z vlastných peňazí a zároveň sa zaručili za bankový úver na zvyšok, O. vlastné
prostriedky neinvestoval. V ďalšom autor uviedol, že vlani, rok po kúpe nehnuteľností, C. a B. zistili, že
O. ich podviedol. Nehnuteľnosti sa pokúsil vytunelovať - previesť ich na vlastnú firmu za zlomok hodnoty
bez ich vedomia. Aby sa neskôr vyhol trestnému stíhaniu, pokúsil sa ich vytlačiť z firmy ADSP, cez
ktorú nehnuteľnosti spoločne všetci traja kúpili. O. spolu s manželkou R. G. sú v prípade právoplatne

obvinení v súvislosti s tunelovaním Carltonu s tým, že sa vedie vyše tridsať civilných,
správnych a trestných konaní. Spolumajiteľov ESETu zastupuje AK RELEVANS s tým, že
jej riadiaci partner V. G. pre magazín PRÁVO vysvetlil, ako O. postupoval pri tunelovaní Carltonu a ako
mu v tom nakoniec zabránili. V ďalšom sú obsahom článku otázky redaktora a odpovede respondenta.Žalovaný v II. rade na otázku redaktora, aby vysvetlil čo sa stalo, keď rok po známych fotografiách z roku
2016, kde p. B., C. a O. pózovali vysmiati pred hotelom Carlton s jeho bývalými vlastníkmi sa ukázalo,
že O. svojich obchodných partnerov v podstate podviedol, uviedol, že najpodstatnejší krok nastal dňa

28.3.2017, keď O. ako konateľ Carlton Property uzatvoril kúpnu zmluvu s firmou Arthur Consulting, t.
j. s firmou, ktorú vlastní s mamou. O. sa pokúsil previesť hotel, kancelárie a pozemky v podstate na
seba samého za nápadne nevýhodných podmienok. Zmluvu podpisoval na jednej strane ako konateľ
Carlton Property a na strane druhej ako konateľ V.. Dodal, že prevod hotela považujú za nezákonný
a neoprávnený. Vysvetlil, že Obchodný zákonník každému konateľovi prikazuje správať sa tak, aby to

bolo v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. V trestnom konaní argumentujú, že
prevodom nehnuteľností sa O. pokúsil spoločnosť Carlton Property a jej spoločníka poškodiť, pripraviť
ju o najhodnotnejší majetok. Ďalšou otázkou sa redaktor dopytoval, či p. O. ako konateľ
CP potreboval aj nejaké špeciálne povolenie na prevod hotela, kancelárií a pozemkov. Žalovaný v II.
rade uviedol, že potreboval, keďže v spoločenskej zmluve bolo dohodnuté, že na akýkoľvek prevod
nehnuteľností bude potrebný predchádzajúci súhlas ADS Property a O. ho nemal. Vzťahy boli nastavené

tak, že ADS Property mala troch konateľov, C., B. a O.. Za spoločnosť museli konať vždy aspoň dvaja
konatelia spoločne. Bez B. a C. to nešlo, pričom O. pred nimi zamýšľaný prevod zatajil a pravidlá
nedodržal, nakoľko vedel, že takýto súhlas by od nich nikdy nedostal. Na ďalšiu otázku vysvetlil, že
nápadne nevýhodné podmienky sú extrémne nevýhodné podmienky, ktoré sa vymykajú akémukoľvek
štandardu. O. sa v podstate sám so sebou dohodol, že jeho firma V. Y. za hotel, kancelárie a pozemky

zaplatí 19.500.000,- € plus DPH postupne počas dvadsiatich rokov; išlo o veľmi nízku
cenu. O. navyše nedohodol žiadne zabezpečenie, aby firma V. Y. peniaze skutočne zaplatila. Ak by sa
stala vlastníkom nehnuteľností, mohla ich hneď nasledujúci deň prevádzať, hoci nezaplatila nič z kúpnej
ceny. 20.000.000,- € sa dá za 20 rokov ľahko splatiť z výnosov hotela a kancelárií a O. by tak nemusel
zaplatiť ani euro z vlastných peňazí. Neskôr uzatvoril dodatok ku kúpnej zmluve a kúpnu cenu znížil na

15.500.000,- € plus DH a zmenil jej splatnosť, zrušil postupné uhrádzanie v splátkach a dohodol sa sám
so sebou, že cenu zaplatí jednorazovo do deviatich rokov. K otázke skutočnej hodnoty nehnuteľností
uviedol, že len prevádzané budovy majú niekoľko desiatok tisíc štvorcových metrov a keď sa táto rozloha
prepočíta iba cez cenu panelákových bytov v Petržalke, tak vyjde viac ako 40.000.000,- €. Samotný
pozemok pod budovami má hodnotu viac ako 15.000.000,- € a žalovaný v II. rade vyslovil presvedčenie,

že O. o tom musel vedieť, pretože sám o sebe tvrdí, že roky podniká s realitami. Nehnuteľnosti tak
predal za absolútne neprijateľných podmienok. Redaktor v ďalšej otázke vyslovil predpoklad, že keď B.,
C. a O. hotel kupovali, neboli ešte rozhádaní, že sa pre banku robil znalecký posudok. Žalovaný v II.
rade potvrdil, že znalecká organizácia nehnuteľnosti vtedy ohodnotila na 70.000.000,- € s tým, že cenu
hotela O. vtedy a ani nikdy potom nenamietal. Dokonca tento znalecký posudok doložil do katastrálneho

konania. V jednom konaní tak bola zmluva na kúpnu cenu 15.500.000,- € a zároveň
posudok, že tie isté nehnuteľnosti majú hodnotu 70.000.000,- €. Na otázku, či sa podarilo prevod hotela
a ďalších nehnuteľností zastaviť uviedol, že z pohľadu B. a C. je to v dobrom stave,
ale definitívne to uzatvorené nie je, kataster návrh na zápis zamietol, čo neskôr potvrdil i Úrad geodézie,
kartografie a katastra a vlastníkom tak naďalej ostala spoločnosť Carlton Property, ktorú riadia ich klienti.

O. firma však podala proti rozhodnutiu správnu žalobu, o ktorej rozhoduje Krajský súd v Bratislave a oni
sa zasa na Okresnom súde Bratislava I domáhajú určenia, že V. Y. nemá právo nadobudnúť prevádzané
nehnuteľnosti. Redaktor sa opýtal aj na dôvod zamietnutia prevodu nehnuteľností katastrom, žalovaný
v II. rade uviedol, že zmluva o prevode je absolútne neplatná, pretože O. porušil predkupné právo štátu
na nehnuteľnosti podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu. Na otázku, kedy sa B. a C. dozvedeli

o predaji nehnuteľnosti uviedol, že ak by celý obchod prebehol štandardne v súlade so zákonom a
spoločenskou zmluvou, mali by sa o ňom dozvedieť ešte pred podpisom kúpnej zmluvy, ale dozvedeli
sa o ňom až o viac než tri mesiace neskôr, a to nie priamo od O., poslal im vtedy
iba odstúpenia od zmlúv o prevode obchodných podielov v spoločnosti ADS Property, cez ktorú Carlton
kupovali. Tieto odstúpenia u klientov okamžite vyvolali podozrenie, že sa niečo nekalé deje. Dôvodom

bol obsah, ktorý považujú za nepravdivý a jeho nepravdivosť aj preukazujú vo viacerých konaniach.
Začali kontrolovať kataster a obchodný register a zistili, že na nehnuteľnostiach bola daná plomba a
niekto sa ich pokúša previesť. Na otázku prečo B. a C. kupovali Carlton prostredníctvom tretej
spoločnosti, firmy ADS Property, uviedol, že hotel a súvisiace nehnuteľnosti v roku 2016 nekupovali ako
nehnuteľnosti, nešlo o asset deal (nákup majetku) alebo o tzv. share deal (nákup obchodných podielov),

čo je štandardný typ obchodu ako aj pri realitách, keď namiesto nehnuteľností sa kupuje spoločnosť,
ktorá ich vlastní. Spoločnosť Carlton Property patrila pritom O. a klienti kúpili od neho obchodné podiely
v ADS Property v čase, keď spoločnosť nemala žiadny majetok a jednalo sa o pripravenú štruktúru
na vykonanie obchodu. B., C. a O. sa cez túto firmu zúčastnili na tendri o kúpu Carltonu, vyhrali ju anakoniec cez ňu spoločnosť Carlton Property aj kúpili. Jednalo sa o investíciu 60.000.000,- € s tým, že
B. a C. vložili približne polovicu z vlastných peňazí a zároveň sa zaručili za bankový úver na zvyšok, O.
vlastné prostriedky neinvestoval, nezaručil sa za žiaden úver, ale na transakcii sa podieľal personálne.

V ďalšej otázke redaktor poukázal na to, že O. od predaja obchodných podielov v ADSP odstúpil a
tvrdí, že ich klienti mu za ne nezaplatili každý po 2.000,- €. Pýtal sa prečo nezaplatili 2.000,- €, keď
patria k najbohatším podnikateľom v krajine. Žalovaný v II. rade uviedol, že Mikurčík v odstúpení síce
uviedol tento dôvod, ale oni sú presvedčení, že v ňom klame, nakoľko v odstúpení tvrdí, že predtým
ich klientov vyzval na zaplatenie zmienených 2.000,- €. Redaktor ho konfrontoval taktiež s údajom o

tom, že O. predložil súdu doručenky, že ich klientom doručil výzvu na zaplatenie, na čo žalovaný v
II. rade reagoval, že naozaj predložil doručenky a klientom aj v skutočnosti posielal pred odstúpením
zásielky, avšak na súde preukazujú, že v nich nebola výzva na zaplatenie 2.000,- €, ale list s iným
obsahom, a to ponukou pre ich klientov, že odkúpi podiely v spoločnosti ADS Property, nad čím oni ani
len nerozmýšľali, keďže nemali záujem vycúvať z projektu. Bližšie k presvedčeniu, že v obálkach neboli
predmetné výzvy na otázku uviedol, že vychádzajú z podacích lístkov predložených O., na ktorých je

uvedená váha každej zásielky, podľa ktorej v obálke mohol byť iba jeden list, k čomu došli vykonaným
pokusom. Redaktor v ďalšom texte uviedol, že z poskytnutého vysvetlenia
vyplýva, že O. chcel za každých okolností vytlačiť B. a C. z firmy ADSP. Žalovaného v II. rade sa
pýtal na dôvod a tento odpovedal, že zo súdneho konania vyplýva spôsob uvažovania O., ktorý sa
vyjadril, že popretie práva odstúpiť môže mať fatálne následky i v trestnoprávnej rovine prípadu, v čom

možno podľa nich hľadať motív, prečo chcel O. od zmlúv odstúpiť. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že sa
obával trestného stíhania pokiaľ platne neodstúpi. Na platné odstúpenie však podľa nich neboli splnené
podmienky. O. pritom podľa neho vedel, že ak by klientov vyzval na zaplatenie, jednoducho by 2.000,-
€ zaplatili a on by odstúpiť nemohol. S ohľadom na dôkazy dôveruje pravdivosti tvrdenia oboch ich
klientov, že O. ich dokonca ubezpečoval aby neplatili, že by mu to bolo trápne. Obsahom ďalšej otázky

bol údaj o tom, že pred rokom pritiahla Kauza Carlton záujem novinárov, pretože pripomína pochybné
transakcie z 90. rokov. O. nepriateľsky prevzal spoločnosť CP, keď v nej pochybným spôsobom získal
92 % podiel na úkor C. a B.. V prípade sa objavuje podozrenie z antidatovania plnej moci, na ktorej
základe prebehlo navýšenie základného imania bez vedomia ich klientov. Spýtal sa ako to prebiehalo
a žalovaný v II. rade uviedol, že ADS Property bola jediným spoločníkom firmy Carlton Property, teda

iba ADS mohla rozhodnúť o zvýšení základného imania Carlton Property. Na to by však bol potrebný
súhlas aspoň jedného z ich klientov ako konateľov ADS Property, oni na to súhlas nikdy nedali. V tom
sa však náhle objavila plná moc vystavená na meno H. C., ktorý je spolupracovníkom O. a tá údajne
pochádza ešte z obdobia, keď bol O. jediným spoločníkom ADS Property. Plná moc
oprávňovala menovaného na široké portfólio právnych úkonov a bez vedomia ich klientov sa rozhodol,

že v mene spoločnosti ADS Property zvýši základné imanie spoločnosti Carlton Property.
Vzhľadomktomu,žeC.sabezsúhlasuspoločnostiADSPropertyvzdaljejprávanaprednostnéupísanie
vkladu pri zvýšení základného imania a zo všetkých možných investorov oslovil s ponukou na splatenie
vkladu práve O., tento sa domnele stal 92 % majiteľom spoločnosti Carlton Property a ustanovil seba a
svoju manželku R. G. za konateľov Carlton Property, hoci ADS Property ich predtým z funkcie odvolala.

Na otázku prečo si myslel, že plná moc bola antidatovaná uviedol, že dôveruje tvrdeniu ich klientov,
podľa ktorých ich O. pred vstupom do ADS Property informoval, že spoločnosť je čistá tak, ako keby
bola novozaloženou spoločnosťou. V tom čase nik nečakal, že kdesi v skrinke bude nejaká plná moc s
veľmi širokým rozsahom oprávnení. Redaktor sa tiež pýtal, či existuje konkrétny dôkaz o tom, že plná
moc je falošná. Žalovaný v II. rade odpovedal, že to nie je podstatné, nakoľko sa jedná o súkromnú

listinu a v súdnom konaní stačí iba námietka proti pravdivosti jej obsahu a druhá strana musí tvrdené
skutočnosti preukázať. Nemá preto dôvod veriť, že listina bola podpísaná v roku 2015, ak bola zatajená
až do roku 2017. Za podstatnejšie označil, že bola podpísaná iba O. a jeho podpis nebol overený, preto
C. neoprávňovala na zvýšenie základného imania. O. síce pred notárom uznal svoj podpis za vlastný,
ale až dodatočne v deň zvýšenia základného imania, kedy už nebol oprávnený konať samostatne za

spoločnosť ADS Property a meniť rozsah oprávnenia z plnej moci. Na otázku ako C. vysvetlil, že sa
rozhodolprezvýšeniezákladnéhoimaniaCP,vzdalsaprednostnéhoprávanasplatenieaponúkolpodiel
O. uviedol, že C. bol vypočutý v tejto súvislosti a potvrdil, že prijímal pokyny od O., čím v podstate
potvrdil neoprávnenosť celého zvyšovania a nemravnosť konania. O. totiž nebol oprávnený vystupovať
za ADS samostatne a dávať za firmu akékoľvek pokyny, vždy na to bol potrebný súhlas aspoň jedného

z konateľov ADS Property. C. sa bránil, že o tom nevedel, čo je absolútne nedôveryhodné, nakoľko to
vyplývalo z verejne dostupného registra. Ide o učebnicový prípad konfliktu záujmov,
keď splnomocnenec nekoná podľa pokynov splnomocniteľa, ale tretej osoby. C. nielenže neprijímal
pokyny od splnomocniteľa spoločnosti ADS, ale podľa vlastných slov od O., v prospech ktorého zvyšovalzákladné imanie. V záverečných otázkach redaktor vyzval žalovaného v II. rade, aby uviedol koľko
sporov sa vedie v súvislosti s Kauzou Carlton a ktoré sú najzásadnejšie; uviedol, že práve tie sú
predmetom rozhovoru. Konanie o neplatnosti uznesenia o zvýšení základného imania Carlton Property,

výmaz O. ako spoločníka Carlton Property z obchodného registra a konanie o neplatnosti právneho
úkonu prevodu hotela, kancelárií a pozemkov na O. firmu V. Y., neodkladné opatrenie o zákaze nakladať
s nehnuteľnosťami a mnoho ďalších menších sporov. Na otázku, kto je v kauze obvinený odpovedal, že
O. a manželka R. G., ktorá bola v rozhodnom čase tiež konateľkou spoločnosti
Carlton Property s tým, že obaja sú obvinení z obzvlášť závažného zločinu porušovania povinností

pri správe cudzieho majetku spoločnosti Carlton Property v štádiu pokusu. Na otázku, či sú obvinení
právoplatne odpovedal, že áno, nakoľko ich sťažnosti prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry S. S.
zamietol. V záverečnej otázke redaktor poukázal na to, že ich klienti nakupovali Carlton prostredníctvom
firmy ADSP, ktorá nebola právne čistá, pretože takto im projekt nachystal práve O.. Spýtal sa, či by
mohlo due dilligence (právny a ekonomický audit firmy pred jej kúpou) zabrániť tejto
kauze, na čo žalovaný v II. rade uviedol, že si to nemyslí, žiadne preverovanie firmy nikoho nepripraví

na to, že sa objaví utajovaná plná moc, o ktorej si naviac myslíte, že v skutočnosti ani neexistovala v
čase, keď by sa to due diligence vykonávalo. Nepripraví vás ani na to, že sa neskôr do súdneho konania
predkladajú argumenty, ktoré majú iný obsah ako tie, ktoré máte v rukách, alebo že by vami ustanovený
konateľ prevádzal na svoju firmu majetok spoločnosti v hodnote 70.000.000,- €. Záver článku obsahoval
odrážkovite uvedené údaje k JUDr. V. G. ako riadiacemu partnerovi AK RELEVANS, podľa magazínu

PRÁVO druhej najväčšej na Slovensku, viacnásobnému víťazovi súťaže Právnická firma roka v oblasti
sporovej agendy a real estate transakcií. Podstatný obsah predmetného rozhovoru redaktora V.
S. a žalovaného v II. rade bol publikovaný dňa 30.11.2018 taktiež v špeciálnej samostatne
nepredajnej prílohe denníka SME s názvom PRÁVO: „Na toto Vás nepripraví žiadne due dilligence“ s
odkazom na internetový portál www.sme.sk, na ktorom mohli čitatelia nájsť celý obsah predmetného

rozhovoru. Podľa údajov zverejnených na www.sme.sk vydavateľom denníka SME je žalovaný v I. rade.
Informácie o tom, že vydavateľstvo Petit Press prinesie na trh špecializovanú prílohu denníka SME
pod názvom PRÁVO, boli zverejnené aj na www.mediahub.sk dňa 2.12. 2016. Žalobca listom zo dňa
28.12.2018 adresovaným Denníku SME požiadal o uverejnenie opravy a odpovede v zmysle § 7, §
8 tlačového zákona majúc za to, že v prílohe denníka SME s názvom „PRÁVO“, v článku „Na toto

Vás nepripraví žiadne due dilligence“ odznelo tak v otázkach redaktora i odpovediach respondenta
množstvo nepravdivých skutkových tvrdení, ktoré sa zásadným spôsobom dotýkajú jeho cti, dôstojnosti
a súkromia, nakoľko bol v nich označený za podvodníka a falšovateľa v mediálne sledovanej kauze.
Odvolal sa tiež na nemožnosť vyjadriť sa. Znenie navrhovanej opravy sa v celom rozsahu zhodovalo s
identifikáciounepravdivých/zavádzajúcichtvrdenížalobcomoznačenýchvžalobenaochranuosobnosti.

V. S. vo vyjadrení zo dňa 28.1.2019 adresovanom AK RELEVANS na účely konania
vedeného Revíznou komisiou Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „SAK“) k okolnostiam vzniku
rozhovoru uviedol, že špeciálna príloha PRÁVO predstavuje jedinečný magazín svojim obsahom a
dosahom (vkladá sa do denníka SME s nákladom do 30.000 výtlačkov a články vychádzajú aj online
na sme.sk). S projektovým manažérom tejto prílohy sa rozhodli uskutočniť tzv. redakčné interview,

ktorého obsah je plne v kompetencii redaktora. Pri výbere vhodnej kancelárie vychádzali z ich rebríčka
najväčších kancelárií a zároveň z informácií, ktoré im boli dostupné o sporoch, resp. transakciách,
ktoré tieto kancelárie zastupujú. Oslovil riadiaceho partnera AK RELEVANS, keď už dlhšie disponoval
informáciou o tom, že menovaná advokátska kancelária zastupuje Ing. O. B. a F. C. v Kauze Carlton,
nakoľkosaotútokauzuzaujímalajvminulosti.Menovanémuadvokátoviúvodomvysvetlilsvojzámer,že

sa chce venovať najmä Kauze Carlton vzhľadom na celospoločenský význam tohto prípadu (predmetom
sporu sú nehnuteľnosti, ktoré sú kľúčovým prvkom Starého Mesta), že špeciálna príloha je určená
širšej verejnosti a tomu bude musieť byť prispôsobený i finálny jazyk a dynamika rozhovoru. Svoj
súhlas JUDr. G. podmienil tým, že jeho klienti ho najprv budú musieť splnomocniť na poskytnutie
informácií. Následne sa rozhovor uskutočnil dňa 9.11.2018, konkrétne znenie otázok vopred respondent

nevedel. Poukázal na jeho trvanie 100 minút, preto pokiaľ by mal byť uverejnený v celom znení, mal
by viac ako 65.000 znakov, čo bolo nepredstaviteľné vzhľadom na rozsah štandardného rozhovoru
a tak rozhovor editoval, odstránil z neho niektoré nemeritórne stanoviská a iné zjednodušil, pretože
nežiaduci by bol aj zložitý právnický jazyk vzhľadom na zameranie prílohy. Hľadal kompromis medzi
zrozumiteľnosťou, príťažlivosťou a čítavosťou a respondentom používaným právnickým jazykom.

Rozhovor po vzájomnej dohode podliehal autorizácii, do ktorej boli zapojení aj klienti AK RELEVANS,
Grund a C., čo privítal. Pri autorizácii nezasahoval do celkovej koncepcie rozhovoru.
Potvrdil, že s JUDr. G. sa rozprávali aj k téme prebratia záväzku spoločnosti z úveru, ale túto tému
do rozhovoru nezaradil z dôvodu spornej platnosti a účinnosti tohto úkonu pre neexistenciu súhlasubanky a pre neprejavenie skutočného úmyslu úver splácať. Vzhľadom na zložitosť tejto témy by jej
zaradenie neprimerane navýšilo počet znakov a utrpela by tým aj zrozumiteľnosť článku. Nezaradením
tejto témy podľa neho naviac nebola narušená objektivita rozhovoru. Potvrdil tiež vedomosť o vznesení

obvinenia Mgr. O. a jeho manželke Ing. G. ešte pred rozhovorom s JUDr. G., nakoľko už v čase
predtým o tom informovali viaceré médiá (napr. TREND, Denník N). Záverom poukázal na požiadavku
Mgr. O. o uverejnenie tlačovej opravy a odpovede, ktorá bola odmietnutá pre nesplnenie všetkých
náležitostí podľa tlačového zákona a že denník SME vie dokázať pravdivosť napadnutých tvrdení. Ďalej
prvoinštančný súd konštatoval, že v bode 4.1. Zmluvy o prevode vlastníctva k rozostavaným nebytovým

priestorom a iným nehnuteľnostiam uzatvorenej medzi CP ako predávajúcim a ARTHUR CONSULTING,
a.s. ako kupujúcim dňa 28.3.2017, podpísanou na strane predávajúceho žalobcom a jeho manželkou
ako konateľmi a na strane kupujúceho žalobcom, bola kúpna cena za prevod vlastníckeho práva k hotelu
Carlton a iným označeným nehnuteľnostiam dojednaná na sumu 23.500.000,- € s DPH, zaplatená mala
byť v splátkach v priebehu 20 rokov. Dodatkom č. 1 k predmetnej zmluve uzatvoreným
dňa 23.6.2017 bola kúpna cena upravená na sumu 15.550.000,- € bez DPH so splatnosťou najneskôr

do 30.9.2026. Podľa znaleckého posudku č. XXX/XXXX, vypracovaného v novembri 2016 spoločnosťou
value4you, s.r.o., bola všeobecná hodnota stavby „Hotelový komplex Carlton Bratislava“ stanovená na
takmer 70.000.000,- € (po odpočítaní ceny podzemných garáží a dvoch bytov,
ktoré neboli podľa kúpnej zmluvy predmetom prevodu). Z výpisu z Obchodného registra spoločnosti CP
zistil, že v novembri 2016 boli konateľmi spoločnosti žalobca a jeho manželka. Znaleckým posudkom

č. XX/XXXX, vypracovaným dňa 20.12.2017 spoločnosťou CORPORA, a.s., bola všeobecná hodnota
prevádzaných nehnuteľností ocenená na sumu 72.720.000,- €. Podľa znaleckého posudku č. XXX-
XX/XXXX, vypracovanom Pražskou znaleckou kanceláriou za účelom ocenenia hotelového komplexu
CARLTON Bratislava dňa 11.5.2018, spoločnosť CP nemožno k dátumu ocenenia možné považovať za
zdravú a finančne stabilnú spoločnosť, nakoľko za súčasných podmienok vykazuje nízku rentabilitu, čo

bude prehlbovať problémy v jej hospodárení. Cena hotelového komplexu bola ohodnotená v intervale
od 42.700.000,- € do 40.500.000,- € bez DPH. V znaleckom posudku vypracovanom v septembri-októbri
2018 value4you, s.r.o., č. 4/2018 bolo konštatované, že znalecký posudok č.
XXX-XX/XXXX spracovaný znaleckým ústavom Pražská kancelár, s.r.o., nespĺňa náležitosti uvedené v
zákone č. 382/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. 490/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a z vecného hľadiska bol majetkový a výnosový
postup hodnotenia v uvedenom posudku označený za v rozpore s postupmi hodnotenia
vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. Rozpor použitých metód
v uvedenom znaleckom posudku s legislatívou platnou na území Slovenskej republiky, ako aj ďalšie
jeho nedostatky konštatovalo taktiež odborné stanovisko č. X/XXXX vypracované v septembri 2018

spoločnosťou CORPORA, a.s. Zo znaleckého posudku č. X/XXXX, vypracovanom dňa 22.10.2019
Bratislavská súdnoznalecká a konzultačná spoločnosť s.r.o. pre účely trestného konania
vyplýva, že aj pri zohľadnení prevzatia záväzku z úverovej zmluvy s S. a.s. by sa v dôsledku realizácie
Zmluvy o prevode vlastníckeho práva k rozostavaným bytom a iným nehnuteľnostiam zo dňa 28.3.2017
majetkový stav spoločnosti zhoršil v porovnaní so stavom pred uzatvorením spornej zmluvy. Podľa čl. 11

písm. b/ bod (xi) spoločenskej zmluvy CP v znení účinnom od 1.8.2016, do výlučnej pôsobnosti valného
zhromaždenia patrí rozhodovanie o schválení scudzenia alebo zaťaženia (nehnuteľného) majetku
spoločnosti právom tretej osoby. Z predložených výpisov z obchodného registra zo dňa 16.6.2020
zistil, že žalobca nebol konateľom spoločnosti ADSP, ani CP. Podľa predložených potvrdení S. banka,
a.s. o zrealizovaní transakcie, dňa 31.3.2017 a dňa 30.6.2017 spoločnosť ADSP realizovala splátky

úveru v sume 332.545,03 €. Uznesením Prezídia Policajného zboru, národná kriminálna agentúra zo
dňa 26.10.2017, č. ČVS: PPZ-824/NKA-FP-
BA-2017, bolo Mgr. I. O. a jeho manželke Ing. R. G. vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného
zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného

zákona v súvislosti s ich konaním ako štatutárneho orgánu spoločnosti CP pri
uzatváraní Zmluvy o prevode vlastníctva k rozostavaným nebytovým priestorom
a iným nehnuteľnostiam zo dňa 28.3.2017 s obchodnou spoločnosťou ARTHUR CONSULTING, s.r.o.
Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 22.1.2018, sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho
súdu) VII/2Gv 270/17/1000-13, bola ako nedôvodná zamietnutá sťažnosť Mgr. I. O. a Ing. R. G.

voči vyššie uvedenému uzneseniu o vznesení obvinenia. Dozorujúci prokurátor v odôvodnení uznesenia
konštatoval, že z doposiaľ vykonaného dokazovania bolo ustálené, že obvinení pri výkone starostlivosti
o majetok obchodnej spoločnosti CP nekonali spôsobom, ktorý im v rámci zákonnej povinnosti vyplýva z
ichzastávanéhopostaveniaspoločnýchkonateľovtým,ževrozporesobchodnýmizáujmamispoločnostiajejspoločníkov,súbornehnuteľnostívovlastníctvespoločnosti,zanevýhodnýchzmluvnýchpodmienok
a predajnú cenu, ktorá bola značne podhodnotená a nezodpovedala vtedajším cenovým úrovniam
obvyklým na danom mieste a čase, scudzili na iný právny subjekt, v ktorom vykonávali jednak pôsobnosť

štatutárneho zástupcu a jednak svoj iný osobný vplyv a pre ktorý vykonali všetky potrebné právne
kroky smerujúce k nadobudnutiu scudzovaných nehnuteľností, k čomu nakoniec nedošlo, čím takto
konali vo svoj prospech a na úkor záujmov spravovanej spoločnosti. Zo zisteného skutkového stavu
dovodil, že na prijatie podnikateľského rozhodnutia v inkriminovanom čase nevplývalo žiadne obchodné
opodstatnenie, práve naopak, bolo ekonomicky iracionálne. Za celkom zjavne v rozpore so záujmami

spoločnosti vyhodnotil zbavenie sa celého majetku za výrazne podhodnotenú cenu a v splátkach
rozdelených na 20 rokov bez racionálneho benefitu, zvlášť za situácie, že výšku
kúpno-predajnej ceny mohol poškodený subjekt dosiahnuť zo svojich bežných výnosov v rámci svojej
prirodzenej podnikateľskej činnosti, a vo výrazne kratšom období najmenej 9 rokov. Listom zo dňa
9.7.2018 generálny prokurátor v súvislosti s trestným stíhaním vedeným PPZ, Národnou kriminálnou
agentúrou pod č. ČVS: PPZ-824/NKA-FP-BA-21017, JUDr. I. O., obhajkyni Mgr. I. O. oznámil, že nezistil

žiadne porušenie zákona odôvodňujúce postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku a nevyhovel
jej návrhu na zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia jej klientovi v danej veci.
Upovedomením zo dňa 21.5.2020, č.k. VII/2 Gv 270/17/1000-103, bola
spoločnosť CP upovedomená o podaní obžaloby na obvinených Mgr. I. O. a Ing. R. G. v danej trestnej
veci. Dňa 20.12.2018 žalobca a jeho manželka adresovali SAK návrh na začatie disciplinárneho konania

podľa § 56 ods. 1 a nasl. zákona o advokácii voči JUDr. V. G. v súvislosti s jeho
vyjadreniami v rozhovore poskytnutom redaktorovi redakcie SME, V. publikovanom dňa 30.11.2018 v
sekcii SME Ekonomika pod názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“ a v
špeciálnej prílohe PRÁVO s názvom „Na toto Vás nepripraví žiadne due Dilligence,“ ktorú odôvodnili
nepravdivými tvrdeniami, neprípustným vystupovaním advokáta na verejnosti a zverejnením informácií o

svojej činnosti v konkrétnej veci, identity strán, zmarením dokazovania v občianskoprávnych a v trestnej
veci, zasahovanie do nezávislosti súdu, krivým obvinením. Ing. O. B. a F. C. obsahovo identickými
potvrdeniami datovanými dňa 24.1.2019 vo vzťahu k článku s názvom: „V. G.: Na toto Vás nepripraví
žiadne due dillience“ publikovanom dňa 30.11.2018 v špeciálnej prílohe Denníka SME „Právo“ a vo
vzťahu k článku s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“ publikovanom

dňa 30.11.2018 na internetovej stránke www.ekomonikasme.sk a pre
účely vyjadrenia JUDr. V. G., konateľa AK RELEVANS, s.r.o. podľa § 28 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z.z.
k sťažnosti I. O. a R. G. zo dňa 20.12.2018, ako aj pre účely ďalšieho konania pred SAK potvrdili, že
dali pokyn AK RELEVANS, aby jej konateľ a advokát zodpovedal akékoľvek otázky redaktora Denníka
SME p. V. S., ktoré ho pre účely prípravy článku budú zaujímať, ktoré sa budú týkať vecí, v ktorých ich

AK RELEVANS zastupuje a za týmto účelom AK RELEVANS zbavili povinnosti zachovávať mlčanlivosť
o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela pri výkone advokácie v rámci ich zastupovania.
Zároveň potvrdili, že text článku im bol pred publikáciou predložený JUDr. G. na vyjadrenie a vyjadrili s
ním súhlas, že všetky skutkové tvrdenia (fakty) týkajúce sa ich osoby, ktoré boli v článku uvedené ako
odpovede JUDr. G. na otázky položené redaktorom p. V. S., si dôsledne prečítali a považujú

ich za pravdivé. SAK vo veci predmetnej sťažnosti žalobcovi a jeho manželke listom zo dňa 17.5.2019
oznámila, že vec po preštudovaní Revíznou komisiou SAK odkladá s poukazom na zbavenie povinnosti
zachovávať mlčanlivosť klientami a ich výslovné pokyny k poskytnutiu rozhovoru, ako aj cieľ rozhovoru,
ktorým nebola reklama advokátskej kancelárie či jej prezentácia (PR), ale informovanie verejnosti o
právnej záležitosti klientov advokátskej kancelárie. Po posúdení obsahu rozhovoru a doložených listín

dospela SAK k záveru, že postup advokáta bol plne v súlade so zákonom o advokácii a
predpismi komory. Záverom SAK dodala, že fyzická či právnická osoba nemá v zásade zakázané
informovať kohokoľvek vrátane verejnosti o prebiehajúcom prípade, k čomu aj často dochádza. Mailom
zo dňa 2.12.2019 bol žalobca pozvaný na jubilejný dobročinný 20. ples v opere, ktorý
sa mal konať dňa 11.1.2020 v budove Slovenského národného divadla. Mailom zo dňa 17.12.2019

doručeným žalobcovi členom organizačného tímu Plesu v opere mu bolo oznámené, že vzhľadom na
medializované informácie mu nie je možné zaslať vstupenku na 20. ročník Plesu v opere a dobročinný
príspevok vo výške 1.000,- € mu bude vrátený. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozsudku zo
dňa 24.5.2022, sp.zn. 2 Cob 122/2021 (body 59. a 60.) vo veci žalobcu: Mgr. I. O. c/a ADSP., o
určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal, že

doručil B. a C. výzvy na plnenie a právny záver, že odstúpenia od zmlúv od obchodného podielu sú
neplatné, je správny. Z výpisu z ústredného zoznamu pamiatkového fondu zistil, že Hotel Carlton na C.
námestíč.XvBratislavejenárodnoukultúrnoupamiatkou.Žalobcavovýpovedipoukázalnaabsurdnosť
toho, že sa musí u mainstreamového periodika domáhať poskytnutia priestoru na jeho reakciu, žeasistoval pri kúpe hotela Carlton. Nesúhlasil s argumentáciou, že spor nemá byť vedený v zmysle
tlačového zákona. Poukázal na extrémne korupčné zásahy okolo kauzy hotela Carlton, čo preukazuje
odhalený obsah šifrovanej komunikácie Threema, prepojenie žalovaného v II. rade so skupinou J &

T. Na otázku právneho zástupcu žalovaného v II. rade, či je podľa neho výhodné nezabezpečenie
záväzku na zaplatenie kúpnej ceny vo výške 15.500.000,- € uviedol, že vzhľadom na prebiehajúce
trestné konanie sa k nej nebude vyjadrovať, dal do pozornosti, že v prípade predaja mala byť pohľadávka
kupujúcim hradená priamo banke. Z. V. S., v rozhodnom čase reportér špeciálnej prílohy PRÁVO, autor
napadnutého rozhovoru a v súčasnosti v priateľskom postavení vo vzťahu k žalovanému v II. rade vo

výpovedi tvrdil, že sporný článok bol uverejnený v magazíne Právo ako rankingovej prílohe, kde pri
posudzovaní advokátskych kancelárií sú zohľadňované kombinované kvantitatívne ukazovatele, počet
právnikov, príjmy na jeden prípad a iné s tým, že sa snažia vyhnúť subjektívnemu prvku. Rebríček
vychádza z objektívnych dát a nie je spoplatňovaný advokátskymi kanceláriami. V danom čase boli
vyhodnocované najväčšie advokátske kancelárie v rámci Slovenskej republiky i medzinárodné s tým, že
AK RELEVANS vyšla na prvom až treťom mieste. Vždy sa robí profilový rozhovor s niekým s najväčšej

kancelárie spôsobom, aby to nebolo PR. Otázky sú zamerané na fungovanie kancelárie, legislatívne
zmeny a za najpútavejšiu sa považuje možnosť riešiť konkrétny prípad danej kancelárie. Aktuálne bola
v danom čase a verejnom priestore prítomná Kauza Carlton, preto považovali za vhodné a správne
jej priblíženie. Pred uverejnením sporného článku bola kauza medializovaná napríklad v Denníku N,
týždenníku Trend. Za účelom ozrejmenia prípravy rozhovoru opísal, že prvotná interakcia išla z jeho

strany, elektronicky po oboznámení rebríčka advokátskych kancelárií spolu s kolegom M. konzultovali
prípady riešené advokátskou kanceláriou. Na začiatku ani nie je zrejmé s kým konkrétne bude robený
rozhovor. Niektoré advokátske kancelárie očakávajú prostredníctvom rozhovoru aj sebaprezentáciu,
čomu sa snažia vyhnúť a zohľadňovať tiež musia profesnú mlčanlivosť advokáta. Od samého začiatku
pristupovali k veci s vyššou mierou obozretnosti, pretože predpokladali, že článok bude smerovať k

podaniu žaloby. V rámci prípravy článku si vyhľadával rozhodnutia k predmetnej
kauze, mal informácie z mediálneho priestoru, hlavne Denníka N, ako aj iné informácie, ktoré si sám
vyhľadal, informácie z justičného prostredia a po získaní súhlasu klientov mu p. G. s krátkym vysvetlením
odovzdal štós rozhodnutí, s ktorými sa tiež oboznamoval. Následne si skontroloval či sedí to, čo mu
povedal p. G. s odovzdanými materiálmi a dohodli termín rozhovoru, ktorého znenie bolo štandardne

autorizované bez väčších zásahov (len štylistické úpravy bez akéhokoľvek tlaku žalovaného v II. rade
na úpravu obsahovej stránky) a po poskytnutí rozhovoru bolo realizované už len fotenie. S odvolaním sa
na zákonom stanovenú povinnosť ochrany zdrojov odmietol konkretizovať zdroj z justičného prostredia,
ktorý mu mal tiež poskytnúť informácie ku kauze. Potvrdil, že si nezisťoval informácie od žalobcu,
nakoľko išlo o rozhovor, pri ktorom sa informácie od druhej strany nezískavajú. Takýto postup označil za

objektívny, v súlade s kódexom novinára, ktorý nestanovuje povinnosť novinára osloviť aj druhú stranu,
ale novinárov viaže povinnosťou na čo najobjektívnejšie a najkomplexnejšie informovanie. Obdobným
prípadom,kedyneboldotazovanýdruhýrespondent,sazaoberalaajTlačováadigitálnaradaSlovenskej
republiky, ktorá konštatovala, že nie je súčasťou profesných povinností za každú cenu osloviť druhého
respondenta. Protistranu by oslovil, pokiaľ by išlo o iný žáner ako rozhovor (napríklad text) a

nevedel o žiadnych kolegoch, ktorí by tak pri rozhovore postupovali. Vyslovil presvedčenie, že v danom
prípade bola zohľadnená aj miera kritiky argumentácie p. G. a z článku je zrejmá aj určitá miera nedôvery
(napríklad vo vzťahu k uskutočneniu transakcie cez nečistú firmu, slepej dôvere k partnerovi). Odmietol
tvrdenia, že by sa jednalo len o informácie z jednej strany, keďže vyhodnocoval tiež kritické názory na
niektoré kroky klientov p. G.. Vo vzťahu k osobe žalobcu nepociťoval žiadne animozity. K úlohe nadpisu

článku „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton“ s odkazom na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva uviedol, že účelom nadpisu je pritiahnuť čitateľa a v súlade s novinárskymi postupmi
je akceptovaná vyššia mier zjednodušenia. Pri výbere nadpisu zohráva úlohu i faktor miesta kvôli
grafickému zobrazeniu. Označený titulok v danom prípade vymýšľal on a práve tento nadpis je atribútom
a vyjadrením toho, ako k článku pristupoval, keď nie je obsahovo uzavretý, čo sa stáva málokedy a

neobjektívne aj vzhľadom na súčasné štádium trestného konania by bolo, ak by nadpis znel staticky
„O. ukradol hotel.“ V titulku nie je viditeľná odpoveď za účelom motivácie čitateľa k prečítaniu článku.
Jednalo sa o komplexnú tému a cieľom bolo vzbudiť zvedavosť o informácie, ktoré
boli v článku definované a mali sa týkať okolností jednotlivých transakcií. K titulku ho viedlo napríklad
antidatovanie plnomocenstva, okolnosti obsahu obálok a ďalšie veci. Za absolútne primeranú považoval

mieru prezentovaných informácií vzhľadom k skutočnosti, že kauza hotela Carlton mala v danom čase
oveľa širší rozsah. Na otázku, či sa nechce žalobcovi ospravedlniť odpovedal negatívne. K
otázke, čím je táto kauza zaujímavá uviedol, že sa jedná o budovu v centre mesta, protistranou O.,
ktorou sú najbohatší ľudia v krajine. Právny zástupca žalobcu zdôraznil, že napádanými tvrdeniamiprezentovanými v dehonestujúcom podtóne sa zo strany oboch žalovaných jedná o závažné obvinenie
a zásah do osobnostných práv, keď žalobca je v článku vykreslený ako zločinec. K rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 24.5.2022, sp.zn. 2 Cob 121/2021, predloženého žalovanou

stranou, namietal sudcovskú koncentráciu konania a uviedol, že z jeho výrokovej časti
nevyplýva, že by predmetné výzvy neexistovali, neboli doručené, alebo že by bola zaplatená cena
za prevod obchodného podielu. V reakcii na predbežný právny názor súdu vo vzťahu k nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v II. rade písomne doplnil, že v článkoch sa žalovaný v II. rade
nevyjadroval ako riadiaci partner AK RELEVANS. V nadpise článku publikovanom v magazíne PRÁVO

a rovnako i online článku nie je uvedené AK RELEVANS v zastúpení JUDr. G.. Neskôr sa v
článku konštatuje, že B. a C. zastupuje menovaná advokátska kancelária a že jej riadiacim pracovníkom
je žalovaný v II. rade. Jedná sa iba o konštatovanie jeho postavenia v advokátskej kancelárii, nikde v
článku však neodznieva, že sa za ňu vyjadruje, čo potvrdzuje aj nadpis, v ktorom sa
uvádza jeho meno ako fyzickej osoby. Ak by pripustil, že žalovaný v II. rade konal v mene právnickej
osoby, nevylučovalo by to podľa žalobcu jeho zodpovednosť s poukazom na právnu teóriu o excese.

Jeho konanie, ktorým bola spôsobená škoda, nepatrí do rámca činnosti právnickej osoby, pre ktorú
prácu vykonával. Vybočenie z činnosti právnickej osoby odôvodnil porušením mlčanlivosti a verejným
uvádzaním vecí zo spisu v neukončenej právnej veci. Poukázal tiež na to, že nedostatok pasívnej
legitimácie žalovaný v II. rade nenamietal a súd ho na odstránenie tohto nedostatku nevyzýval.
Zotrval na argumentácii o tom, že ho nie je možné pre účely rozhodovania v danej veci považovať

za verejne známu osobu, keďže je len podnikateľom s rozsiahlymi podnikateľskými aktivitami, ktorých
je na Slovensku stovky a nie sú považovaní za verejné osoby, bežne sa v médiách neobjavuje a na
uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že poskytol niekoľko vyjadrení pre médiá, v ktorých nevystupuje
s pravidelnosťou. Neobstojí ani tvrdený záujem o informovaní verejnosti vzhľadom na nekorektnosť
informácií, nakoľko žalovaný v II. rade svojim konaním vytvoril účelový obraz o žalobcovi spočívajúci

v jeho kriminalizácii a osočovaní. Dal do pozornosti list vlastníctva č. XXXX, podľa ktorého hotel nie je
národnou kultúrnou pamiatkou, od čoho žalovaná strana tiež odvodzovala záujem verejnosti. Po zmene
právneho zastúpenia žalobca namietal, že predmetom konania sú sporné články ako celok, čo vyplýva
z formulácie samotného petitu a pri hodnotení jeho nároku je potrebné vychádzať z celého kontextu
článku. Uviedol, že absencia širšieho ozrejmenia skutkových okolností uvedených v sporných článkoch

s vysokou pravdepodobnosťou vyvolá u neinformovaného čitateľa negatívne reakcie na kroky,
ktoré vykonal v súlade so zákonom, pri výkone práv, ktoré mu prináležali ako spoločníkovi a konateľovi
v dotknutých spoločnostiach. Nezhody medzi ním, B. a C. sa začali začiatkom roka 2017, čo menovaní
potvrdili vo výpovediach v konaní vedenom pod sp.zn. 35 Cb 161/2017. Reálne sa tak viedli rozhovory
o nepokračovaní B. a C. v projekte a o ich vyplatení z projektu. B. na pojednávaní v uvedenom konaní

tvrdil, že on (žalobca) mal byť konateľom a riadiť celý projekt až kým sa nevyplatia všetky pôžičky,
ktorými je projekt zaťažený. Boli to práve B. a C., ktorí ako prví podnikli kroky pre jeho vytlačenie z
projektu Carlton, o čom svedčí doručenie mu pozvánky na valné zhromaždenie ADSP s deklaráciou,
že ho idú odvolať z pozície konateľa a následne konateľa spoločnosti CP, pri súčasnom zvyšovaní
imania prostredníctvom vkladov nových spoločníkov. Zamlčanie celkových skutkových okolností, ktoré

bezprostredne súvisia, či priamo sa týkajú okolností prezentovaných v článkoch, spôsobuje skresľovanie
skutočnosti negatívnym spôsobom v jeho neprospech. V dôsledku absencie širšieho opisu si čitateľ
nemôže dostatočne ozrejmiť úmysel či jeho pohnútky, ktorý sa svojim konaním fakticky snažil ochrániť
jeho záujmy v ním pripravenom projekte Carlton. Vnímanie jeho konania by zo strany čitateľa bolo určite
odlišné (pozitívne), ak by z článku bolo zrejmé, že B. a C. porušili pôvodné dohody a plánovali ho z

projektu vytlačiť a akákoľvek zmienka o existencii osobného a obchodného
sporu medzi zainteresovanými by podľa neho zmenila vnímanie skutočností v jeho prospech. Za ďalšiu
dôležitú a žalovanými zamlčanú považoval informáciu o tom, že v júli 2017 B. a C. postúpili pôžičky
poskytnuté do projektu Carlton na ich obchodného partnera zo spoločnosti ESET, O. O., t. j. v čase
publikovania rozhovoru B. a C. mu nielenže nezaplatili odplatu za prevody obchodných podielov, ale ich

poskytnuté pôžičky sa im vrátili, no napriek tomu ovládli spoločnosť ADSP a CP. Ak by mal čitateľ túto
informáciu, hodnotil by ho inak. V písomnom vyjadrení zo dňa 8.2.2023 žalobca
identifikoval spolu 15 nasledovných nepravdivých informácií a negatívnych hodnotiacich úsudkov: 1.
nadpis článku: „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel“- predikujúci existenciu spáchania trestného
činu krádeže bez existencie relevantných skutočností, ktoré by dokazovali právoplatné odsúdenie; 2.

údaj o jeho asistovaní pri nákupe nehnuteľností - nepravdivé tvrdenie, nakoľko B. a C. nikdy v projekte
nekupovali hotel ako nehnuteľnosť, ale obchodné podiely v spoločnosti ADSP, súčasne sa jedná aj o
negatívny hodnotiaci úsudok degradujúci jeho pozíciu vo vzťahu k príprave a realizácii
projektu; 3. informácie o investícii vo výške 60.000.000,- € - výška investície predstavuje hodnotunehnuteľnosti a pohľadávky vo výške cca 106.000.000,- €, pričinil sa, že ADSP odkúpila pohľadávku
banky za takmer polovičnú sumu, opomenutie čoho rovnako účelovo degraduje jeho prínos, ktorý svojou
prácou, kontaktami, know-how umožnil, aby sa B. a C. dostali k podielom a pohľadávke v hodnote

106.000.000,- €; 4. odpoveď na otázku, prečo B. a C. nezaplatili 2.000,- €, v ktorej žalovaný v II. rade
uviedol,že vodstúpenísíceuviedoltentodôvod,avšakonisúpresvedčení,ževňomklame,ktorá
je nepravdivá s tým, že v konaní vedenom pod sp.zn. 35 Cb 161/2017 vo výpovedi zo dňa 26.4.2022 B.
a C. potvrdili, že odplaty nezaplatili; 5. odpoveď žalovaného v II. rade, že jeho klienti nad vycúvaním z
projektuneuvažovali-nepravdivá,čovyplývarovnako zkonaniavedenéhopodsp.zn.35Cb

161/2017 a skutočnosť, že medzi B., C. a ním existovali vzájomné debaty o vyplatení z projektu
Carlton, vnáša pre čitateľa iný možný názorový pohľad na konanie; 6. tvrdenie o tom, koľko gramov
by musela mať obálka, pokiaľ by hovoril pravdu, je podľa neho v rozpore s objektívnou skutočnosťou,
nakoľko reálna prax pracovníkov pošty pri prijímaní poštových zásielok preukazuje, že tvrdenia o váhe
sú pracovníkmi manuálne zadávané a nastávajú prípady, kedy pošta na podacom lístku označí váhou
10 g i obálku s viacerými druhmi a stranami listín, čo dosvedčuje notárska zápisnica; 7. výrok o

tom, že obsah výziev bol v rozpore s dobrými mravmi a tieto mali slúžiť na klamlivé presvedčenie o tom,
že podmienky na odstúpenie splnené boli - nepravdivé a v časti výroku o rozpore s dobrými mravmi
a jeho klamlivom konaní je negatívnym hodnotiacim úsudkom žalovaného v II. rade vysloveným bez
reálneho právneho základu; 8. tvrdenie o existencii množstva skutočností svedčiacich o jeho zámere
vybabrať s ich klientmi - negatívny hodnotiaci úsudok, ktorý bez reálneho základu hanlivým spôsobom

vykresľuje výkon jeho zákonných práv pri realizácii odstúpenia od zmlúv o prevode obchodných
podielov; 9. znenie otázky, že chcel za každých okolností vytlačiť C. a B. z firmy ADSP - hodnotiaci
úsudok o tvrdenom negatívnom konaní, t. j. autor otázky sa stotožnil s tvrdením žalovaného
v II. rade bez toho, aby použil neutrálnu formuláciu, t. j. prostredníctvom autorovho odborného renomé
podsúva čitateľom ako pravdu skutočnosti nezaložené na pravde; 10. tvrdenie, že sa mal vyjadriť, že

popretie jeho práva odstúpiť môže mať fatálne dôsledky aj v trestnoprávnej rovine prípadu - nepravdivé
tvrdenie kontextovo účelovo postavené do roviny majúcej u laického čitateľa vyvolať dojem, že jeho
odstúpenie je spojené s trestnou činnosťou; 11. tvrdenie žalovaného v II. rade „navyše, ak sa pýtate, čo
by O. vytlačením našich klientov z ADSP docielil...“- negatívny hodnotiaci úsudok, kedy zákonný výkon
jeho práv ho stavia do negatívnej roviny; 12. údaj o tom, že kauza pripomína pochybné transakcie z 90.

rokov,keďO.nepriateľskyprevzalspoločnosťCP,nakoľkovnejpochybnýmspôsobomzískal 92%
podiel na úkor B. a C. - autor bez ozrejmenia akýchkoľvek skutkových okolností hodnotí nešpecifikovaný
proces zvyšovania základného imania v spoločnosti CP ako nepriateľský, pochybný a odkazujúci na
mafiánske praktiky, neprofesionálne konanie novinára; 13. ďalšie state rozhovoru, ktorých existencia
bude irelevantná, ak sa preukáže, že platne odstúpil od zmlúv o prevode obchodných podielov; 14.

otázka v súvislosti s tým, že klienti žalovaného v II. rade kupovali Carlton prostredníctvom firmy, ktorá
nebola právne čistá - sugestívne negatívne hodnotenie, hrubým spôsobom negatívne vplýva na jeho
konanie; 15. tvrdenia o odvolaní plnomocenstva advokátskej kancelárii, hoci ich práca
spočívala práve v ochrane spoločnosti CP pred vyvedením najhodnotnejšieho majetku - účelovo sa
snaží v právne laickom čitateľovi navodiť dojem, že menovaná advokátska kancelária

má výsadu spočívajúcu v ochrane uvedenej spoločnosti, že má právomoci na úrovni orgánu verejnej
moci, čo je v rozpore s objektívnou skutočnosťou. Žalobca vyslovil názor, že ho autor článku V. S.
cielene vykreslil negatívne a odlišne vo vzťahu k skôr prezentovaným informáciám (cca dva
týždnepreduverejnenímspornýchčlánkov)prostredníctvominéhočlánkužalovanéhovI.rade,oktorých
mal a mohol mať autor vedomosť a mal ich obsah zohľadniť v rozhovore so žalovaným v II. rade. Za

zarážajúce a neprofesionálne označil, ak v jednom článku žalovaný v I. rade prinesie informáciu o tom,
že manažoval investíciu do projektu Carlton a následne ho v krátkom časovom odstupe v inom článku
postavil do pozície, že B. a C. asistoval. Naviac žalovaný v I. rade vynechal tvrdenia o prebiehajúcom
obchodnom spore medzi ním a B. a C. a v článku nehovorí o pokuse o podvod, ale rovno o podvode.
Poukázaltiežnačlánokzodňa17.10.2017,O.nemôžekonaťvmenehotelaCarlton,súdvydalopatrenie

a podcast V. S. zo dňa 27.11.2018, t. j. bezprostredne pred zverejnením sporných článkov, v ktorom
žalovaný v II. rade ako hotový fakt prezentoval verejnosti, že klamal, spáchal podvod, podviedol B. a C..
Žalovaný v II. rade ako advokát z pozície svojej profesie mal a mohol vedieť, že o ňom prezentované
informácie nie sú pravdivé, že existuje množstvo neukončených civilných a trestných konaní a jeho
výroky účelovo a subjektívne ohýbajú objektívnu realitu v neprospech a na jeho ujmu. Širokej verejnosti

prezentoval ako fakty tvrdenia, ktoré on používal v rámci procesnej obrany či procesného útoku v
jednotlivých súdnych sporoch súvisiacich s Kauzou Carlton v jeho neprospech. Vo všeobecnosti by
tak mohol bežný človek za konaním žalovaného v II. rade badať snahu o mediálnu podporu jeho
procesnej pozície v sporoch, kde zastupuje svojich klientov proti nemu, či ovplyvnenie verejnej mienkyv prospech jeho klientov. Konanie oboch žalovaných, výsledkom ktorého sú sporné články, považuje za
v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka, a to spôsob prezentovania skutkovo
izolovaných tvrdení o jeho osobe považuje za konanie, ktoré bez právneho dôvodu

zasahuje do jeho osobnostných práv a je v rozpore s dobrými mravmi. Bol toho názoru, že súd na
základe testu proporcionality a s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu nemôže racionálne dospieť k
záveru, že konanie oboch žalovaných spadá pod ochranu slobody prejavu. Ak by sa teoreticky mala
pripustiť argumentácia protistrany, že konanie každého vlastníka či spoluvlastníka kultúrnej pamiatky je
predmetom verejného záujmu, tak by za verejnú osobu museli byť označovaní všetci vlastníci bytov v

historických centrách miest. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v II. rade za rozhodujúce označil,
že žalovaný v II. rade pri poskytovaní rozhovoru neposkytoval právne poradenstvo pre žalovaného v
I. rade, nešlo o výkon advokácie. Poukázal na to, že jednou z foriem výkonu
advokácie je výkon prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným, čo však nelimituje advokáta,
aby nemohol ako fyzická osoba vykonávať samostatne vo vlastnom mene pedagogickú, výskumnú a
publikačnú činnosť. Bol toho názoru, že verejné publikovanie osobných názorov advokáta nie je možné

označiť za výkon advokácie, ide v takomto prípade o súkromnú osobnú aktivitu fyzickej osoby, ktorá
je plne zodpovedná, ak svojimi vyjadreniami zasiahne do osobnostných práv inej osoby. Žalovaný v II.
rade do svojich vyjadrení vniesol vlastné hodnotiace úsudky o jeho osobe, nebol v pozícii hovorcov B. a
C. a nemôže byť jeho vyjadrenie chápané ako poskytovanie právnych služieb, ale výlučne ako činnosť
fyzickejosoby.Advokátovi,toževykonávačinnosťprostredníctvoms.r.o.,nevytváraautomatickyimunitu

na jeho nezákonné výroky, ktoré boli uskutočnené mimo činností, ktoré vykonáva na základe zmluvy
o poskytovaní právnych služieb (písomnej či faktickej). Je bežnou praxou, že advokáti sa vyjadrujú k
rôznym otázkam verejného či súkromného života, na sociálnych sieťach alebo prostredníctvom blogov v
médiách, pričom uvádzajú aktuálne a predchádzajúce pracovné pôsobiská, čo neznamená,
že sa vyjadrujú v mene týchto subjektov. K namietanej koncentrácii žalobca uviedol, že v štádiu, kedy

neprebehol výsluch strán a svedka S., nie je možné konanie koncentrovať, nakoľko vo výpovediach by
mohli odznieť tvrdenia, ktoré by strany sporu nemali možnosť poprieť a bola by im odňatá možnosť konať
pred súdom. K výške nemajetkovej ujmy uviedol, že intenzita a frekvencia jeho nepravdivých tvrdení ho
oprávňovala domáhať sa samostatne ospravedlnenia, ktoré nie je dostatočným a výška
uplatnenej peňažnej satisfakcie je primeraná. Obranu vo vzťahu k maximálnej výške odškodnenia podľa

zákona č. 215/2006 Z.z. žiadal nezohľadňovať, nakoľko kritériá sú upravené v § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Poukázal tiež na rozhodovaciu prax, ktorá dospela k záveru o tom, že v difamačných sporoch
nie je nevyhnutné držať sa výslovne navrhovaného žalobného petitu. Dožadoval sa dodržania poradia
ním navrhovaného dokazovania (výsluch žalovaného v II. rade, svedka S. a až na záver neho) z dôvodu
potreby zabezpečiť čo najobjektívnejšie zistenie skutkových okolností tak, aby žalovaný v

II. rade nemohol subjektívne reflektovať vo svojej výpovedi vyjadrenia svedka S.. V
záverečnej reči namietal aj porušenie svojich procesných práv, pretože prvoinštančný súd uznesenie
o nepripustení zmeny žaloby vyhlásil priamo na pojednávaní, na ktorom prebehol i
výsluch svedka S., čím mu znemožnil náležitú prípravu na predmetný výsluch, keď bola narušená
koncepcia ním pripravených otázok, ktoré chcel svedkovi položiť. Ak by mal vedomosť o takomto

postupe súdu, pripravil by si otázky inak. Súd prvej inštancie mal dostatočný časový priestor na vydanie
predmetného uznesenia v písomnej forme v primeranom čase pred pojednávaním a takýmto spôsobom
nebola pre neho zachovaná päťdňová lehota na prípravu pred pojednávaním. Z procesného hľadiska
nesúhlasil ani so zamietnutím zmeny žaloby, nakoľko podľa neho na strane súdu fakticky neexistovali
reálne dôvody na nepripustenie jej zmeny najmä v kontexte skutočnosti, že od začiatku konania tvrdil,

že predmetné články zasiahli do jeho osobnostných práv ako celok, keďže obsahovali kompiláciu
veľkéhomnožstvanepresných,účelovýchanepravdivýchinformácií.Namietalprílišformalistickýnáhľad
prvoinštančného súdu na predmetné podanie v rozpore s princípmi právnej istoty. Právny zástupca
žalovanéhovI.radeoznačildoterajšíprocesnýútokžalobcuzaznačneneprehľadnýazmätočný.Potom,
čo žalovaná strana vyvrátila relevantnosť žalobcovej argumentácie, v replike konštatoval, že je vlastne

jedno, či pôvodne označené výroky sú pravdivé alebo nie. Výsledkom riadne uplatneného procesného
útoku nemá byť vznik ďalšieho článku o subjektívnych pocitoch žalobcu ku Kauze Carlton. Článok
označil za legitímnu realizáciu základných práv žalovaných na slobodu prejavu a slobodné šírenie
informácií, ktoré sú im garantované v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky i čl. 10 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Určitá miera zjednodušenia použitá v niektorých otázkach redaktora

vždy vychádzala z pravdivého skutkového základu a je primeraná zrozumiteľnosti jeho obsahu nielen
osobám s právnickým vzdelaním, ale aj bežným čitateľom. Namietal, že nemôže niesť zodpovednosť
za výroky žalovaného v II. rade, na pravdivosť a presnosť ktorých sa vzhľadom k tomu, že sa jednalo o
skúseného advokáta s dlhoročnou praxou a dlhodobo poskytujúceho právne služby spojené s hotelomCarlton, mohol spoľahnúť. Za nemenej dôležité označil široké medializovanie kauzy okolo hotela Carlton
takmer všetkými médiami na Slovensku dávno pred zverejnením článku. V rámci tejto medializácie bola
verejnosť rozsiahlo informovaná o Kauze Carlton prakticky v zhodných intenciách ako v rámci článku

žalovaného v I. rade, vrátane informácií o trestnom stíhaní žalobcu, ktorý pred zverejnením článku sám
proaktívne na tlačových konferenciách informoval o vlastných postojoch v danej kauze. Ani nepreukázal
na základe čoho dospel k záveru, že tvrdená nemajetková ujma na osobnostných právach má byť práve
a len výsledkom zverejnenia článku žalovaného v I. rade. Vo vzťahu k opísaným následkom uviedol, že
z mailu od organizátorov plesu v opere nevyplýva žiadna zmienka o článku žalovaného

v I. rade, úryvok z konverzácie v anglickom jazyku na WhatsApp s údajným
obchodným partnerom žalobcu je pre neúplný kontext nezrozumiteľný a rovnako z neho nie je
možné vyvodiť ani priamu príčinnú súvislosť so sporným článkom. Odhliadnuc od uvedeného voči nemu
uplatnená výška nemajetkovej ujmy sa javí ako mimoriadne excesívna a žalovanému v I. rade vôbec
nie je zrejmé, z akého dôvodu si žalobca voči nemu uplatňuje desaťnásobne vyššiu náhradu ako voči
žalovanému v II. rade, keď z celkových okolností je zjavné, že pôvodcom prevažnej väčšiny výrokov

z článku bol práve žalovaný v II. rade. Nárok tak aj z tohto ohľadu vyznieva disproporčne a nelogicky.
Vo vzťahu k návrhu na výsluch blízkych osôb žalobcu uviedol, že títo svedkovia sa objektívne nejavia
ako nestranní a nezaujatí. K navrhovanému výsluchu žalovaného v II. rade namietal neozrejmenie
toho, čo by sa malo predmetným výsluchom ozrejmiť, nakoľko žalovaný v II. rade sa vyčerpávajúco
vyjadril už v písomných vyjadreniach. Upustil aj od ním prvotne navrhovaného výsluchu

svedka V. ku ktorému sa pripojil taktiež žalobca. Za irelevantný pre rozhodnutie vo veci označil výsluch
svedkyne N., nakoľko žalobca sa pred podaním žaloby vo vzťahu k
žalovanému v I. rade domáhal uverejnenia odpovede, avšak jeho žiadosti nebolo vyhovené, pretože
nespĺňala zákonné, formálne a ani materiálne náležitosti. Výsluchmi svedkov nie je možné nahrádzať
prostriedky procesného útoku a žalobca nemôže odôvodňovať návrhy na výsluch svedkov a strán sporu

spôsobom, že z týchto výsluchov možno vystanú nejaké skutočnosti, na ktorých by následne vystaval
procesný útok. V reakcii na skutkovú a právnu argumentáciu nového právneho zástupcu žalobcu
zhodne so žalovaným v II. rade mal za to, že sa jedná o zmenu žaloby, ktorá by v pokročilom štádiu
konania nemala byť pripustená, naviac zo samotného obsahu písomného vyjadrenia zo dňa 8.2.2023
je zrejmé, že výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli byť podkladom o zmennej žalobe. Zmena

právneho zástupcu a ani negatívne závery z predbežného právneho názoru nemôžu byť samy o sebe
dôvodom pre legitimizáciu opísaného postupu a namietal, že žalobcom zvolený procesný postup a z
neho vyplývajúca neprehľadnosť predmetu konania marí aj možnosť uplatňovať prostriedky procesnej
obrany. Zdôraznil, že sporný článok nemohol zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu ako celok a
žalobca nie je vo vzťahu k všetkým novooznačeným výrokom aktívne vecne legitimovaný, keďže nie

všetky výroky sa ho týkajú. Poukázal na to, že rozšírenie o desať nových napádaných výrokov sa
neodzrkadlilo vo výške požadovanej relutárnej satisfakcie a vo vzťahu k novonapadnutým výrokom
namietal premlčanie relutárnej satisfakcie. Dal do pozornosti súčasné trestné stíhanie žalobcu pre
trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku. V konaní bola preukázaná pravdivosť
obsahu článkov a primeranosť prípadných hodnotiacich úsudkov vychádzajúcich z relevantného a

pravdivého skutkového základu a z argumentácie žalobcu vyplynula iba jeho subjektívna nespokojnosť
(miestami až hypersenzitivita) s niektorými zvolenými výrazovými prostriedkami. Žalobca neuniesol
dôkazné bremeno a ani bremeno tvrdenia, keďže nepreukázal samotnú existenciu neoprávneného
zásahu zo strany žalovaných do jeho osobnostných práv. Vo svojej výpovedi, ktorá žiadnym spôsobom
neprispela k objasneniu relevantného skutkového základu, produkoval absurdné konštrukty, pre ktoré

nikdy neprodukoval akékoľvek relevantné dôkazy. Výpoveď svedka S. preukázala, že informácie
poskytnuté od žalovaného v II. rade si verifikoval aj z iných zdrojov. Vyslovil nepochopenie nad tým,
prečo by sa žalobcovi mal ospravedlňovať prostredníctvom Denníka SME, v ktorom sporný článok nebol
uverejnený a zotrval aj na námietke absencie skutkovej individualizácie údajných
zásahov do osobnostných práv žalobcu. Upozornil, že Magazín PRÁVO neexistuje, je len špeciálna

príloha Denníka SME s názvom PRÁVO, ktorá je neperiodickou publikáciou, preto je len na rozhodnutí
žalovaného v I. rade, či túto špeciálnu prílohu ešte vydá, v nadväznosti načo označil túto časť žalobného
petitu za nevykonateľnú. Žalobca naviac nepreukázal ani poníženie obsiahnuté v žalobnom petite.
K doméne www.sme.sk má iný právny vzťah ako vlastnícky. Právny zástupca
žalovanéhovII.radepoukázalnaoneskorenosťnávrhovnavykonaniedokazovaniavovzťahukintenzite

nemajetkovej ujmy bez akéhokoľvek objektívneho dôvodu, nakoľko posledné vyjadrenie žalovaného v
II. rade sa netýkalo skutočného zásahu, resp. následkov v osobnom živote žalobcu, ale jednalo sa o
okrajové vyjadrenie; žiadal preto o uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania. Preukazovanie výšky
nemajetkovej ujmy považoval za nehospodárne vzhľadom k nepreukázaniu neoprávnenosti zásahu arovnako ako nehospodárny vyhodnotil aj oneskorene navrhovaný výsluch šéfredaktorky, ktorý nemôže
prispieť k objasneniu relevantných skutočností. Za nesplnené považoval podľa § 195 C.s.p. podmienky
na výsluch žalovaného v II. rade. Dal do pozornosti body 59. a 60. rozsudku Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 24.5.2022, sp.zn. 2 Cob 121/2021, z ktorých vyplýva záver o nedoručení výziev na zaplatenie
odplaty. K namietanej sudcovskej koncentrácii konania vo vzťahu k tomuto rozsudku, ktorý predložil na
pojednávaní konanom dňa 1.12.2022 uviedol, že sa nejedná o dôkaz, ale o prameň
práva, z dôvodu ktorého túto koncentračnú námietku žalobcu považoval za nedôvodnú. Stotožnil sa s
predbežným právnym názorom súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v II. rade v

konaní, keď čisto hypoteticky by mohla zodpovedať za neoprávnený zásah AK RELEVANS, v mene
ktorej poskytoval rozhovor ako právny zástupca B. a C.. Opodstatnenosť vysloveného predbežného
právneho názoru odvodil od judikátu č. 128/2014, ktorý nebol neskoršou praxou prekonaný. Žalovaný v
II. rade sa v rozhovore vyjadroval ako konateľ a managing partner AK RELEVANS, jeho
výroky sa pritom bezprostredne týkali a sú neoddeliteľne späté s činnosťou tejto kancelárie, konkrétne
so zastupovaním B. a C. v Kauze Carlton. Samotný redaktor S. v texte článkov opakovane uviedol,

že žalovaný v II. rade mu poskytol rozhovor v mene advokátskej kancelárie. Rovnaký záver vyplýva z
celého kontextu rozhovoru a viacerých výrokov žalovaného v II. rade, ktorý hovorí o súdnych konaniach,
v ktorých B. a C. zastupuje AK RELEVANS, nie žalovaný v II. rade ako samostatný advokát. B. a C. v
potvrdeniach potvrdili, že pokyn na poskytnutie rozhovoru udelili advokátskej kancelárii ako právnickej
osobe, pričom žalovaný v II. rade sa mal vyjadrovať „iba“ v jej mene. V potvrdeniach

tiež menovaní uviedli, že za účelom poskytnutia rozhovoru zbavili povinnosti zachovávať mlčanlivosť
advokátsku kanceláriu ako právnickú osobu, ktorá je právnym zástupcom v Kauze Carlton, ktorá bola
ústrednou a jedinou témou rozhovoru. Nakoľko predmetné potvrdenia boli vystavené v januári 2019,
nemožno ani hypotetizovať o ich účelovom prispôsobení. Nesúhlasil s formalistickou argumentáciou
žalobcu v tomto smere, ktorá je v rozpore s judikatúrou aplikovateľnou na danú vec, keďže nie je dôležité

či je názov kancelárie uvedený aj pri nadpise článkov, alebo či článok obsahuje výslovné konštatovanie,
že JUDr. G. sa vyjadruje v jej mene. Poskytnutie rozhovoru zo strany žalovaného v II. rade nebolo ani
excesom, pretože jeho výroky neoddeliteľne súviseli s činnosťou advokátskej kancelárie. Nepravdivo
exces odvodzuje od údajného porušenia mlčanlivosti, keď B. a C. zbavili advokátsku kanceláriu
tejto povinnosti a toto zbavenie sa vzťahuje taktiež na žalovaného v II. rade, ako jej konateľa a managing

partnera. Nesúhlasil s tým, že poskytnutie rozhovoru žalovaným v II. rade bolo jeho súkromnou aktivitou,
pretože aj z kontextu a jeho výrokov je zrejmé, že hovoril o zastupovaní B. a C.. Neobstojí ani námietka
žalobcu, že žalovaný v II. rade nebol v pozícii hovorcov uvedených, nakoľko článok bol poskytnutý na ich
výslovný pokyn a v mene advokátskej kancelárie, ktorá ich zastupovala. Celá protiargumentácia žalobcu
v tomto smere je nedôvodná, nakoľko je splnená podmienka vecnej, časovej a miestnej súvislosti s

činnosťou právnickej osoby. Preto napokon ani nepovažoval za dôležité, či sa poskytnutie rozhovoru
považuje za poskytovanie právnych služieb alebo nie. Neobstojí ani argumentácia o nepravdivosti
tvrdení, či kriminalizovaní žalobcu. Naviac, posúdenie pravdivosti tvrdení či primeranosti hodnotiacich
úsudkov nemá vplyv na to, či rozhovor súvisel s činnosťou advokátskej kancelárie alebo nie, t. j. či
došlo k excesu. Vzhľadom na povinnosť súdu aj bez návrhu skúmať vecnú legitimáciu sporových

strán, nemožno mu vytknúť, že sa touto zaoberal bez námietky žalovanej strany. K spôsobu získania
informácií, ktoré poskytol uviedol, že je súčasťou tímu, ktorý sa v mene advokátskej kancelárie angažuje
pri zastupovaní B. a C. a informácie sa týkali tohto zastupovania. Upozornil, že prejednávaný prípad
nie je v zmysle súdnej praxe považovaný za prípad, kedy sa nevyžaduje preukázanie vzniku ujmy
na osobnostných právach. Vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu po zmene právneho zástupcu namietal, že

žalobca týmto podaním napádal nové, doposiaľ nenamietané výroky a doplnil žalobu o nové skutočnosti,
čo predstavuje zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 C.s.p. bez ohľadu na to, že žalobný petit zostáva
zachovaný. Vo vzťahu k pôvodne namietaným výrokom bolo vykonané rozsiahle dokazovanie listinnými
dôkazmi a na ne nadväzujúce početné vyjadrenia sporových strán, v nadväznosti na čo žiadal zmenu
žaloby podľa § 143 ods. 1 C.s.p. nepripustiť. Rozpory medzi B. a C. a žalobcom, ktoré nastali

pred pokusom o extrémne nevýhodný prevod a ovládnutie spoločnosti Carlton, nepochybne nemôžu
mať žiaden vplyv na pravdivosť skutkových tvrdení a primeranosť hodnotiacich úsudkov v
uvedených v článkoch. Irelevantné sú aj výroky z iných novinových článkov a podkastov týkajúcich
sa Kauzy Carlton, ktoré nie sú predmetom tohto konania. Za nenáležitý označil argument žalobcu, že
uvedenie informácií o predchádzajúcich jeho sporoch s B. a C. a o postúpení pohľadávok

na vrátenie pôžičiek poskytnutých do projektu by mali ospravedlňovať jeho kroky, resp. zabezpečiť
pozitívnejšie vnímanie žalobcu. Prevod hotela za označených podmienok by podľa neho aj priemerný
čitateľ vnímal negatívne a nič na tom by nezmenili ani doplňujúce informácie. S poukazom na skoršiu
vedomosť žalobcu o obchodných sporoch a postúpení pohľadávky (najneskôr v júni 2018 o tom vedel,keď to spomenul v jednej z jeho žalôb), žiadal uplatniť sudcovskú koncentráciu konania. Zhodne so
žalovaným v I. rade vo vzťahu k novým výrokom namietal premlčanie nároku na finančnú satisfakciu. Vo
vzťahu k napadnutému nadpisu článku, tento podľa neho, ako aj judikatúry Ústavného súdu Slovenskej

republiky (II. ÚS 340/2009) treba vnímať v kontexte celého článku a s prihliadnutím na funkciu nadpisu,
ktorou je upútanie pozornosti a záujmu čitateľa, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil
tlačou ponúkané informácie. Treba preto tolerovať v konaní o ochrane osobnosti, že sa v nadpise
objavujú expresívnejšie a provokujúce, či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Súd musí zohľadniť
organickú väzbu medzi titulkom a vecným obsahom, inak by pri izolovanom posudzovaní väčšinu titulkov

bolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia, hoci skutočným zámerom bolo prostredníctvom nich
upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. V
konaní vedenom pod sp.zn. 35 Cb 161/2017 na pojednávaní konanom dňa 26.4.2022 hovoril jeho
klient o jeho ponuke, keď žalobcu chcel z projektu vyplatiť, nie naopak. Jeho klienti nikdy neuvažovali
o vycúvaní z projektu. Zdôraznil, že v čase poskytnutia rozhovoru existovalo aj
prvoinštančné rozhodnutie súdu, ktorý sa s touto argumentáciou celkom stotožnil a žalobcova verzia

nezodpovedá bežnému chodu vecí. Pravdivosť výroku, že popretie práva odstúpiť môže mať fatálne
následky i v trestnoprávnej rovine prípadu vyplýva z vyjadrenia samotného žalobcu zo dňa 27.7.2018
vo veci vedenej pod sp.zn. 23 Cb 136/2017. S námietkou žalobcu o porušení jeho procesných práv v
dôsledku rozhodnutia o zmene žaloby až na pojednávaní sa nestotožnil s poukazom na ustanovenie §
142 C.s.p., pričom súd prvej inštancie nebol povinný žalobcovmu návrhu vyhovieť a tento musel rátať

aj s možnosťou o zamietnutí tohto návrhu, preto mal prispôsobiť otázky na svedka S.. Žalobca využil
možnosť klásť svedkovi otázky v súvislosti s pôvodne namietanými výrokmi
a akékoľvek úvahy o porušení jeho procesných práv sú nemiestne.

3.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke rozsudok odôvodnil čl. 8, § 142 ods. 1, § 143 ods. 1, § 149,

§ 150 ods. 1, § 151 ods. 1, ods. 2, § 153 ods. 1, ods. 2, § 167 ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 179, § 191 ods. 1,
§ 204 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods.1, ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 7, čl. 11 Charty základných práv Európskej únie, čl. 16 ods. 1, čl.
19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej
republiky, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 420 ods. 2, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods.

2, § 15 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení účinnom v čase poskytnutia
rozhovoru, dôvodiac tým, že v konaní nebola preukázaná existencia neoprávneného zásahu objektívne
spôsobilého privodiť žalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach v príčinnej súvislosti s rozhovorom
publikovaným v printovej forme v špeciálnej prílohe denníka SME, magazín PRÁVO a v online forme

na www.sme.sk. Vo vzťahu k žalovanému v II. žalobu vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú pre nedostatok
jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Poukázal na inštitút ochrany osobnostných práv, podmienky
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti a prostriedky osobnostnoprávnej
ochrany. Uviedol, že žalobca sa po pripustení zmeny žaloby voči žalovaným v I., II. rade domáha titulom
ochrany osobnosti uverejnenia ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške

100.000,- € voči žalovanému v I. rade a vo výške 10.000,- € voči žalovanému v II. rade v súvislosti
s článkom uverejneným dňa 30.11.2018 s názvom „Na toto Vás nepripraví žiadne
Due Dilligence“ v prílohe denníka SME s názvom PRÁVO a v online podobe na www.sme.sk s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“, ktorými malo
byť podľa neho neoprávnene zasiahnuté do jeho práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v súkromnom i

profesijnom živote. Medzi stranami nebola sporná publikácia oboch článkov v printovej a online forme,
ktoré sú rozhovorom žalovaného v II. rade právne zastupujúceho p. B. a C. v sporoch
so žalobcom, s už bývalým redaktorom žalovaného v I. rade V. S.. Spornou nebola ani skutočnosť, že
žalovaný v I. rade je vydavateľom špeciálnej prílohy denníka SME a že obsah predmetného redakčného
interview zverejnil aj na svojej webovej stránke www.sme.sk. V konaní bola sporná

otázka,čibolinaplnenévšetkyznakyneoprávnenéhozásahudoosobnostnýchprávvpríčinnejsúvislosti
s publikovanými článkami a vyjadreniami žalovaného v II. rade, či žalobca požíva status verejne známej
osoby majúci vplyv na posudzovanie oprávnenosti zásahu do jeho osobnostných práv a v neposlednom
rade pravdivosť napádaných skutkových tvrdení a primeranosť vyslovených
hodnotiacich úsudkov, ako aj dôvodnosť a výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaný

nárok posudzoval podľa ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka bez ohľadu na odvolávanie sa
sporových strán aj na znenie tlačového zákona, nakoľko predmetom konania nebol nárok na uverejnenie
opravy a odpovede. K vecnej legitimácii sporových strán dôvodil, že žalobca, ako fyzická osoba,
ktorá o sebe tvrdí, že bola neoprávnene poškodená na občianskej a profesnej cti, je aktívne vecnelegitimovaný na podanie reštitučnej a satisfakčnej žaloby. V nadväznosti na ním konštatovanú aktívnu
vecnúlegitimáciujerozhodujúcouskutočnosťou,ktorábolavkonaníspornáajto,čimožnonažalobcupri
posudzovaní (ne)oprávnenosti zásahu nazerať ako na osobu tzv. verejného záujmu, ktorá titulom svojho

postavenia musí „strpieť“ väčší záujem verejnosti a médií. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej
rozhodovacej praxi preferuje širší výklad tohto pojmu a medzi verejne známe osoby okrem verejných
činiteľov, osôb zastávajúcich verejné funkcie radí aj tie, ktoré sa svojou činnosťou dostali do predmetu
záujmu médií (napríklad medzi inými aj športovci, umelci, ľudia zo showbiznisu, podnikatelia). V danom
prípade dospel k záveru, že žalobcu možno kvalifikovať ako osobu tzv. relatívneho verejného záujmu, čo

vyvodil hneď z viacerých skutočností. Žalobca sa vo svojej argumentácii snažil pozornosť súdu upriamiť
na súkromnoprávnu rovinu jeho obchodnoprávnych sporov s p. B. a C.. Verejný záujem vo vzťahu k jeho
osobe a Kauze hotela Carlton, v príčinnej súvislosti s ktorou sa medializovali namietané informácie o
žalobcovi, je daný predovšetkým vo vzťahu k trestnoprávnemu rozmeru
tejto kauzy, keď je nepochybné a verejne známe, že identické skutkové konanie ako je predmetom
obchodnoprávnych sporov, je predmetom posúdenia aj orgánov činných v trestnom konaní, ktoré

žalobcovi vzniesli obvinenie pre pokus obzvlášť závažného zločinu a podali voči nemu aj obžalobu. Za
celospoločenský možno označiť s tým spojený záujem na odhaľovaní a trestaní páchateľov trestných
činov a informovanie médií o trestných konaniach v prípustných medziach prispieva
aj k napĺňaniu preventívnej funkcie trestného práva. Do predmetu záujmu médií sa žalobca dostal aj v
súvislosti s postavením osôb, s ktorými sa rozhodol spolupracovať v projekte Carlton (B.), ktoré boli už

v čase ich spolupráce verejne známymi osobami, čoho si žalobca musel byť vedomý. V neposlednom
radeknímprijatémuzáveruvsúvislostispostavenímžalobcunasvedčujeiskutočnosť,žepodnikateľský
zámer žalobcu sa týkal historického hotelového komplexu v centre hlavného mesta Slovenskej republiky,
ktorýakopreukázalžalovanývII.radevýpisomzústrednéhozoznamupamiatkovéhofondu,predstavuje
národnú kultúrnu pamiatku, na ktorú sa vzťahuje zákonné predkupné právo štátu, (ne)využitie ktorého

je rozhodne vecou verejného záujmu. Za daných okolností si žalobca musel byť vedomý, že v dôsledku
realizácie svojich podnikateľských aktivít s verejne známymi osobami, zameranými na najznámejší
historický hotelový komplex v centre hlavného mesta, môže byť jeho konanie a správanie podrobené
väčšiemu mediálnemu a verejnému záujmu. Dal do pozornosti, že sám žalobca pri odôvodnení výšky
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy dôvodil uznávaným postavením v spoločnosti, skutočnosťou,

že aj pred publikovaním sporných článkov bol dlhoročným významným podnikateľom v oblasti realít,
majiteľom jednej z najväčších realitných kancelárií na Slovensku a že vzhľadom na prestíž hotela Carlton
sa na projekt jeho kúpy dlhoročne pripravoval, čo sa dostáva do rozporu s jeho argumentáciou, v ktorej
sa stavia do úlohy bežného podnikateľa, ktorý nemôže byť pokladaný ani za osobu tzv. relatívneho
verejného záujmu. Zodpovednosť žalovaného v I. rade za obsah zverejneného rozhovoru žalobca

odvodil od skutočnosti, že je vydavateľom prílohy denníka SME s názvom PRÁVO a vlastníkom domény.
Žalovaný v I. rade svoju zodpovednosť spochybnil s tým, že sa jednalo o
redakčné interview, čo ho však podľa názoru súdu samo osebe nezbavuje ako vydavateľa sporných
článkov zodpovednosti za jeho obsah. Už zo samotného názvu redakčné interview je zrejmé zapojenie
a účasť redaktora na jeho obsahu (čo potvrdil vo svojej výpovedi svedok S.), ktorý respondentovi

cielene kladie otázky, formulácia ktorých môže tiež predstavovať nelegitímny zásah do osobnostných
práv kritizovanej osoby. Zodpovednosť vydavateľa za publikovanie rozhovoru vo forme interview, aj pri
presnom reprodukovaní výrokov respondenta, nevylúčil ani Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku
zo dňa 7.2.2001, sp.zn. 30 Cdo 214/2000. Účasť žalovaného v II. rade v spore žalobca
odvodzoval od poskytnutia rozhovoru a namietaných odpovedí na otázky redaktora, ktorými malo byť

neoprávnene zasiahnuté do jeho osobnostných práv. Po vyslovení predbežného právneho názoru o
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného v II. rade doplnil, že poskytnutie sporného
rozhovoru nespadá pod AK RELEVANS zazmluvnené poskytovanie právnych
služieb, ale vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania zotrval na závere o nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného v II. rade v konaní, ktorú vyvodil z analogického použitia ustanovenia

§ 420 ods. 2 v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka. Z písomného potvrdenia Ing. B. a C. zo dňa
24.1.2019, v ktorom potvrdili zadanie pokynu pre AK RELEVANS na zodpovedanie otázok redaktora
S. týkajúcich sa sporov, v ktorých ich táto advokátska kancelária zastupuje, z nadväzujúceho zbavenia
povinnosti mlčanlivosti opäť AK RELEVANS, ako aj z obsahu sporných článkov, v ktorých je
podaná informácia o tom, že B. a C. zastupuje AK RELEVANS a jej riadiaci partner poskytuje vysvetlenia

týkajúce sa Kauzy hotela Carlton, vrátane formulácie odpovedí na žalovanému v II. rade položené
otázky (v celom článku žalovaným v II. rade používané množné číslo: my argumentujeme, my tvrdíme...),
vyplynula vecná, časová aj miestna súvislosť medzi poskytnutím predmetného rozhovoru a
činnosťou AK RELEVANS, spočívajúcou v poskytovaní právnych služieb. Vecná súvislosť vyplýva zoskutočnosti, že žalovaný v II. rade informuje o súvislostiach a predmete sporov, v ktorých
zastupuje B. a C. AK RELEVANS (nie on ako fyzická osoba), ktorú v tejto súvislosti
klienti zbavili povinnosti mlčanlivosti. Časová súvislosť vyplýva z nespornej skutočnosti, že rozhovor bol

poskytovaný v čase, kedy trvalo zastúpenie uvedenou advokátskou kanceláriou a súdne spory medzi
ich klientami a žalobcom. Miestna súvislosť je daná poskytovaním právnych služieb v konaní pred
slovenskými súdmi a sprostredkovaním informácií na to nadväzujúcich v prílohe slovenského denníka.
Skutočnosť, že žalovaný v II. rade poskytol rozhovor ako riadiaci partner AK RELEVANS, ktorá
zastupuje p. B. a C. v sporoch so žalobcom, je poskytnutá už v úvode rozhovoru (žalobca v rozpore

s obsahom článku tvrdí opak) a z obsahu článkov bolo tiež zrejmé, že žalovaný v II. rade prezentuje
„len“ postoj a právne názory zaujaté AK RELEVANS, ako právneho zástupcu p. B. a
C. v sporoch so žalobcom a vypovedá tiež o skutkových tvrdeniach, ktoré boli advokátskej kancelárii
poskytnutésamotnýmiklientami(napríklad„prevodhotelapovažujemezanezákonnýaneoprávnený,“„v
trestnom konaní argumentujeme,“ „na súde preukazujeme“). Irelevantné je, že táto skutočnosť vyplynula
z obsahu článku a nebola zachytená priamo v jeho nadpise. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že sa

nejedná o poskytovanie právnych služieb, nakoľko už aj zo samotného splnenia predpokladov vecnej,
miestnej a časovej súvislosti dospel k záveru, že informovanie žalovaného v II. rade o
právnej argumentácii v sporoch, v ktorých B. a C. zastupuje AK RELEVANS, je bezprostredne spojené a
nadväzujúce na aktuálne poskytovanie právnych služieb podľa zákona č. 586/2003 Z.z. Z obsahu tohto
rozhovoru vedeného ku konkrétnym kauzám, t. j. nie so všeobecným zameraním na vybranú právnu

problematikuaspôsobuposkytnutiainformácií,nebolomožnéanivyvodiť,žebysazostranyžalovaného
v II. rade jednalo o vlastnú publikačnú činnosť zameranú na prezentáciu osobného názoru na vybraný
právny problém, t. j. o súkromnú aktivitu vykonávanú mimo rámca činnosti AK RELEVANS. Je nesporné,
že žalovaný v II. rade vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným a podľa
§ 15 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. sa jedná o konanie v mene a na účet spoločnosti. Za prípadný

namietaný zásah do osobnostných práv žalobcu pri splnení časovej, vecnej a miestnej súvislosti by
tak neniesol zodpovednosť žalovaný v II. rade ako fyzická osoba, ale podľa § 420 ods. 2 v
spojení s § 853 Občianskeho zákonníka právnická osoba, v mene ktorej poskytoval rozhovor, ktorá je
právnym zástupcom p. B. a C., ktorí ju poverili informovaním žalovaného v I. rade o prebiehajúcich
súdnych sporoch so žalobcom. Uvedené neznamená, ako si to nesprávne vysvetľuje žalobca, imunitu

žalovaného v II. rade vo vzťahu k obsahu poskytnutého rozhovoru, ale to, že v záujme vlastného
úspechu mal za žalovaný subjekt žalobca označiť AK RELEVANS ako právnickú osobu zodpovedajúcu
za prípadný neoprávnený zásah v dôsledku informovania o prebiehajúcich súdnych sporoch, v ktorých
vykonávaprávnezastúpenie.Podpornevtejtosúvislostiodkázalnazhodnéprávnezáveryprezentované
v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 228/2012 publikovanom v Zbierke

stanovísk tohto súdu pod č. 9/2014 (obdobne napríklad Števček, M. a kol., Občiansky zákonník I,
Komentár, Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, str. 1552) a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky. Dodal, že v danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by zo strany žalovaného v II. rade išlo o
exces, teda vybočenie z výkonu jeho činnosti ako konateľa AK RELEVANS, naopak z potvrdenia p.
Grunda a Hrubého zo dňa 24.1.2019 vyplýva, že na poskytnutie rozhovoru klienti dali výslovný pokyn

a za týmto účelom a v súlade so zákonom č. 586/2003 Z.z. zbavili
AK RELEVANS (nie žalovaného v II. rade ako fyzickú osobu) mlčanlivosti. Žalobca preto neoprávnene
namietal, že žalovaný v II. rade pri poskytnutí rozhovoru vybočil zo zmluvne dohodnutého rámca
práv a povinností. Pokiaľ žalobca exces odôvodňoval porušením povinnosti mlčanlivosti a verejným
prezentovaním neukončených súdnych sporov, v konaní bolo preukázané, že advokátska kancelária,

v mene ktorej vykonáva žalovaný v II. rade advokátsku činnosť, bola klientmi oslobodená od tejto
povinnosti a za splnenia tejto podmienky platná právna úprava advokáta neobmedzuje v informovaní
o prebiehajúcich súdnych konaniach. Okrajovo poukázal na to, že porušenie povinností advokáta,
ktorými žalobca odôvodňoval vybočenie z predmetu činnosti AK RELEVANS, bolo na podnet žalobcu
predmetom šetrenia aj SAK, ktorá tieto námietky vyhodnotila ako nedôvodné. Rovnaký záver vo vzťahu

k zodpovednosti žalovaného v II. rade za publikovaný rozhovor by bol dôvodný aj v prípade, ak by za
týmto účelom poskytol rozhovor pre žalovaného v I. rade ktorýkoľvek zamestnanec AK RELEVANS.
Uzavrel, že žalovaný v II. rade konal v mene AK RELEVANS a osobne nenesie
zodpovednosť za tvrdený zásah do osobnostných práv žalobcu. Nedostatok jeho pasívnej vecnej
legitimácie v konaní predstavuje bez ďalšieho, t. j. bez potreby meritórneho preskúmania veci dôvod

pre zamietnutie žaloby. Nakoľko otázka vecnej legitimácie je inštitútom hmotného práva, o ktorom
rešpektujúc zásadu rovnosti sporových strán neprináleží súdu sporovú stranu informovať či poučovať
a nevyhnutným následkom absencie, ktorej je zamietnutie žaloby. Nenáležitá a právne nedôvodná tak
bola námietka žalobcu, že ho súd o tomto žalobnom nedostatku neinformoval a nevyzval ho na jehoodstránenie. Rovnako neobstojí ani námietka, že súd vecnú legitimáciu skúmal i napriek tomu, že
protistrana ju nesporovala. Skúmanie vecnej legitimácie ako základného hmotnoprávnemu predpokladu
žaloby je úradnou povinnosťou súdu, ktorá musí predchádzať meritórnemu prieskumu každej žaloby

bez ohľadu na to, či je absencia vecnej legitimácie protistranou namietaná. K pravdivosti skutkových
tvrdení a primeranosti hodnotiacich úsudkov súd prvej inštancie opätovne zdôraznil, že žalobca sa
celkom vágne a nelogicky už v podanej žalobe odvolával na nepravdivosť celého obsahu článkov, čím
neskôr argumentoval aj pri rozhodovaní o zmene žaloby spočívajúcej vo vymedzení predmetu konania.
Je však potrebné akcentovať rozdiel medzi hodnotením žalobcom označených nepravdivých skutkových

tvrdení a neprimeraných hodnotiacich úsudkov v kontexte celého článku a medzi
jednoznačným identifikovaním predmetu konania (bližšie bod 15. odôvodnenia rozsudku). Žalobca ako
poškodený je v konaní o ochranu osobnosti povinný jednoznačne vymedziť skutkové tvrdenia, ktoré
podľanehonezodpovedajúrealite,prípadnesúskresľujúcopodanéahodnotiaceúsudky,ktorépovažuje
za neprimerané. Súd je takto vymedzeným predmetom konania v kontradiktórnom
sporovomkonaníviazanýavnadväznostinapoškodenýmriadneidentifikovanérozhodujúceskutočnosti

posudzuje aj prednesené návrhy na vykonanie dokazovania. Záver o tom, že bez jednoznačného
vymedzenia týchto výrokov žaloba nie je spôsobilým predmetom súdneho konania zaujal aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 13.1.2011, sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho
súdu) II. ÚS 189/2010-49. Nesúhlasil so žalobcom ani pokiaľ v konaní označil za irelevantné, či sú
napadnuté výroky pravdivé alebo nie s odvolaním sa na závery súdnej praxe, nakoľko takýto záver

sa týka iných predpokladaných situácií. Neoprávnený zásah do osobnostných práv môžu síce pôsobiť
podľa rozhodovacej praxe pravdivé výroky, avšak len tie, ktoré sa týkajú intímnej sféry človeka, prípadne
tie, ktoré vzhľadom na svoj obsah podávajú značne skresľujúci obraz. Uvedená reakcia žalobcu na
procesnú obranu protistrany tak nedopadá na prejednávaný prípad. Žalobcom označené skutkové
tvrdenia a hodnotiace úsudky, ktoré sa po pripustení prvej zmeny žaloby stali predmetom konania,

posudzoval pri zohľadnení charakteru článku, ktorý nebol spravodajský s cieľom čitateľovi priniesť
fakty k určitej téme a rovnako, že sa nejednalo ani o reklamu či sebaprezentáciu
žalovaného v II. rade, ale redakčné interview, ktorého cieľom bolo informovať o vývoji prebiehajúcich
medializovaných súdnych sporov, ako už uviedol, samo osebe nevylučuje zodpovednosť žalovaného v
I. rade ako vydavateľa. Prihliadol i na to, že sa jedná o článok publikovaný v magazíne PRÁVO primárne

určenom nielen, ale aj právnickej obci, t. j. so zameraním sa na rozbor právnych problematík, k čomu
predmetný rozhovor sledoval, keďže predstavoval sprostredkovanie právneho názoru jednej sporovej
strany prostredníctvom jej právneho zástupcu na medializovanú kauzu okolo hotela Carlton, ktorá
prerástla do trestnoprávnej roviny, čím tiež pritiahla verejný záujem. Verejná prezentácia procesného
postoja jednej sporovej strany v neukončených súdnych konaniach vyplýva zo štylizácie samotných

otázok a odpovedí, na čo žalobca nereflektoval, naopak v rozpore so zrejmým obsahom článku bol
toho názoru, že žalovaný v II. rade prezentoval fakty. Napríklad žalovaným v II. rade použité slovné
spojenia: „v trestnom konaní argumentujeme,“ „na Okresnom súde Bratislava I sa domáhame,“ „my sme
presvedčení...,“ „na súde preukazujeme...,“ „my naopak tvrdíme...,“ „v súdnom konaní sa posudzuje
platnosť odstúpení...“ Žalovaný v II. rade tiež vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I,

ktorým uznesenie o zvýšení základného imania vykonané Hvožďarom v prospech žalobcu, vyhlásil za
neplatné informoval aj o tom, že rozhodnutie nie je právoplatné a žalobca proti nemu podal odvolanie. K
stanovenémucieľusmerovalitaktiežotázkyredaktora,ktorýžalovanéhovII.radežiadalovysvetlenieich
tvrdení a argumentácie v spore. Pokiaľ žalobca obom žalovaným vytýkal informovanie o prebiehajúcich
sporoch, je potrebné uviesť, že úlohou tlače je aj informovanie verejnosti o prebiehajúcich súdnych

konaniach a ich komentovanie za predpokladu rešpektovania určitých hraníc a neohrozenia riadneho
chodu spravodlivosti, čo platí predovšetkým vo vzťahu k živým sporom a čo v danom prípade zostalo
zachované. Táto úloha tlače nepochybne prispieva k verejnosti konania garantovanej čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 14 C.s.p. (obdobne rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci News Verlags GmbH & CoKG proti Rakúsku zo dňa 11.1.2000). Žalobca pritom
v konaní netvrdil, že by z niektorého v rámci prebiehajúcich súdnych sporov bola vylúčená
verejnosť, ktorá má prístup k pojednávaniam, na ktorých by sa rovnako mohla oboznámiť s procesným
útokom a obranou strán a ich právnych zástupcov, ktorých na rozdiel od súdov a orgánov činných v
trestnom konaní normatívna právna úprava po zbavení povinnosti mlčanlivosti klientom neobmedzuje pri

poskytovaní týchto informácií. Zohľadniteľnou je aj skutočnosť, že na strane respondenta (žalovaného
v II. rade) odbornú problematiku vysvetľovala právne erudovaná osoba, u ktorej možno predpokladať
vyššiu obozretnosť pri vyrieknutí hodnotiacich záverov. Vzhľadom k tomu, že sa jednalo o
právnehozástupcupriamoúčastnéhojednotlivýchsúdnychkonaní, ostavektorýchinformovalv rozhovore, na ktorého sa v zmysle zákona č. 586/2003 Z.z. viaže povinnosť postupovať čestne,
svedomito a s odbornou starostlivosťou, prisvedčil obrane žalovaného v I. rade, že novinár sa vzhľadom
na prezumovanú dôveryhodnosť a autentickosť zdroja mohol na neho vo vyššej miere spoľahnúť.

Svedok V. S. vo výpovedi naviac potvrdil, že sa neobmedzil len na oslovený zdroj informácií, ale
informácie čerpal a overoval aj z iných zdrojov, v záujme ochrany ktorých nemohol všetky identifikovať.
Vovzťahu kzáveromšetreniaSAKvsúvislostisožalobcompodanousťažnosťouuviedol,že
SAK ako stavovská organizácia posudzovala advokátsku etiku, jej zachovanie a rešpektovanie interných
stavovských predpisov. Súd v konaní o ochranu osobnosti nie je viazaný závermi, ktoré prijala a tieto

neboli rozhodné pre posúdenie danej veci. Irelevantná je argumentácia žalobcu o
tvrdenom ušlom zisku, nakoľko predmetom konania nie je nárok na náhradu škody, ale posudzovanie
dôvodnosti reštitučnej a satisfakčnej žaloby ako prostriedkov osobnostnoprávnej ochrany. K jednotlivým
namietaným výrokom prvoinštančný súd konštatoval nasledovné: „Pri nákupe hotela Carlton asistoval
C. a B. majiteľ bratislavskej realitnej kancelárie ARTHUR I. O.“: Žalobca vzhľadom na jeho osobnostný
vklad namietal a za dehonestujúce považoval použitie termínu „asistoval.“ Súhlasil s obranou oboch

žalovaných, že v článku je riadne priznaná aj účasť žalobcu v projekte Carlton, a neobstojí preto tvrdenie
žalobcu o opaku. Zo žalobnej argumentácie je zrejmé, že vo vzťahu k tomuto výroku žalobca žalovaným
v I., II. rade vyčíta, že opomenuli, resp. nedostatočne vyzdvihli jeho peniazmi neoceniteľnú účasť na
projekte,rokyskúsenostíaprípravu,čoobjektívnenemožnokvalifikovaťakoneoprávnenýzásahdojeho
imateriálnej osobnostnej sféry spôsobilý mu privodiť vážnu ujmu či dehonestovať jeho osobu. Informácia

o asistencii pri kúpe hotela bez ohľadu na bežný výklad tohto pojmu, sama osebe nie je informáciou
v značnej miere umožňujúcou znížiť vážnosť a dôstojnosť žalobcu v spoločnosti, o to viac vo svetle
ďalších, ďaleko vážnejších skutkových okolností prípadu. „Vďaka tomu mal obchodný podiel vo firme
ADS“: Rovnako ako v prípade predchádzajúceho slovného vyjadrenia, ani toto tvrdenie nepovažoval za
neoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcu, ktorý by bol vo svetle celej kauzy spôsobilý privodiť

mu značnú ujmu na osobnostných právach. Ako už uviedol, predmetom ochrany osobnosti nie sú menej
závažné verbálne nezrovnalosti a akákoľvek nespokojnosť kritizovanej osoby nad použitým slovným
výrazom. Súdna prax dospela k záveru, že z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie
je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby sa celkové znenie nepriečilo pravde.
V danom prípade je v článku opísaná východisková situácia pri kúpe hotela Carlton a z tohto

celkového opisu (poznámka súdu, nie izolovaného výkladu ponúknutého žalobcom) nemožno vyvodiť
záver o tom, že by žalobca nebol už pred kúpou hotela spoločníkom ADSP. Naopak zo
žalovanému v II. rade položenej otázky „Komu patrila ADSP pred investíciou do Carltonu?“ a odpovede
na ňu bolo čitateľovi reprodukované, že uvedená spoločnosť pôvodne patrila žalobcovi a B. a C.
kúpiliodnehoobchodnépodiely.„O.sapokúsilspoločnosťCarltonProperty ajejspoločníka(ADS

Property) poškodiť, pripraviť ju o najhodnotnejší majetok.“: Žalobca tento hodnotiaci úsudok celkom
zavádzajúco vytrhol z kontextu a nenáležite mu pripísal závažnejší význam, keď úvod spornej vety znie:
„v trestnom konaní argumentujeme, že prevodom nehnuteľností sa O. pokúsil“; predmetné výrazové
spojenie nie je prezentované ako vecné konštatovanie faktu, ale subjektívny názor právneho zástupcu
B. a C., čo je čitateľovi priznané. Skutkový základ legitimujúci žalovaného v II. rade vysloviť takýto

hodnotový záver je rovnako v článku dostatočne a vecne objasnený, preto ani táto kritika žalobcovho
konania nijako nevybočuje z realizácie slobody prejavu. „Išlo o investíciu
v hodnote asi 60.000.000,- €. Páni B. a C. poskytli z vlastných prostriedkov približne polovicu...O.
neinvestoval žiadne vlastné finančné prostriedky.“: Aj v tomto prípade je jasne objasnená výška financií
investovaných B., C. a S., a.s. a rovnako je súčasne uvedené, že žalobca sa

zapojil personálne. Žalobca skutočnosť, že by B. a C. poskytli financie vo výške 30.000.000,- € na
kúpu hotela nesporoval, namietal že sa jednalo „len“ o pôžičku v takej výške pre spoločnosť ADSP, čo
samo o sebe nemožno hodnotiť ako nepravdivý údaj. Pokiaľ žalobca namietal nepravdivosť skutkových
tvrdení o výške investícií vo vzťahu k jeho osobe, v konaní nepreukázal svoj finančný vklad
vo výške 25.000,- € do kúpy hotela. Dodal k rozloženiu dôkazného bremena, že v zmysle negatívnej

dôkaznej teórie nemožno od žalovaných v I., II. rade požadovať preukázanie neexistentnej skutočnosti
(ich tvrdenia o tom, že peniaze v sume 25.000,- € neboli žalobcom investované do kúpy hotela Carlton).
V tejto súvislosti sa stotožnil s obranou oboch žalovaných, že ani prípadný finančný vklad do projektu
v hodnote 25.000,- €, resp. opomenutie tejto informácie by s prihliadnutím na výšku celkovej investície
poskytnutej B. a C. (poznámka súdu bez ohľadu na právnu formu tohto vkladu) a výšku úveru, za ktorý

sa zaručili, vážnym spôsobom neskresľovalo pohľad čitateľa na rozloženie financovania projektu. Pri
tomto prezentovaní skutkových okolností potom článok necháva na čitateľovi, čo vyhodnotí ako väčšiu
účasť. „Po roku sa ukázalo, že pán O., svojich obchodných partnerov v podstate podviedol“: Z kontextu
článku i použitého spojenia je v podstate zrejmé, že sa jedná o subjektívnyhodnotiaci úsudok vyslovený redaktorom reagujúci na vzájomné vzťahy žalobcu a B. a C. vo význame
mu pripisovanom v bežnej komunikácii, t. j. v bežnom hovorovom žargóne (nekonal v rámci vzájomnej
dohody) zjemnený slovom „v podstate“. Predpokladom pre vyslovenie tohto hodnotiaceho záveru bola

užsamotnázmluvaoprevodehotela,zmluvnépodmienky,oobsahuktorýchžalovanývII.radevzhodes
obsahom zmluvy informoval a skutočnosť, že žalobca uzatváral zmluvu o prevode tak za predávajúceho,
ako aj za kupujúceho a bez vedomosti obchodných partnerov, resp. bez súhlasu valného zhromaždenia
CP, ktorý vyžadoval čl. 11 písm. b/ Spoločenskej zmluvy CP. Za opísaného skutkového stavu, ktorého
nepravdivosť nebola v konaní preukázaná, sa jedná o legitímne vyslovenie vlastného úsudku na danú

vec. Pokiaľ sa žalobca snažil presvedčiť o zmene náhľadu čitateľa na jeho konanie v prípade objasnenia
existencie pôvodných nepísaných dohôd medzi ním a p. B. a C. uviedol, že hodnotový záver žalovaného
v II. rade je prezentovaný vo vzťahu k vyhodnoteniu iných skutkových tvrdení, ktorých
pravdivosť bola v konaní preukázaná, v dôsledku čoho nenáležite vyznievajú ospravedlnenia
protispoločenského konania iným protispoločenským konaním (výrok žalobcu vo vyjadrení zo dňa
3.2.2020: „neštandardná situácia si vyžaduje neštandardné riešenia“). „O. sa pokúsil previesť hotel,

kancelárie a pozemky v podstate na samého seba za nápadne nevýhodných podmienok.
Extrémne nevýhodné podmienky...kúpnu cenu znížil na 15.500.000,- € plus DPH...“: Žalovaná strana
predložila množstvo dôkazov, ktoré dostatočne preukázali pravdivosť hodnotového záveru, že prevod ku
ktorému nedošlo v dôsledku neúspechu v katastrálnom konaní, nebol výhodný pre spoločnosť a nebol v
jej záujme, ani nemohol byť ekonomicky racionálnym riešením krízy spoločnosti, ako sa snaží presvedčiť

žalobca, nakoľko ak boli nehnuteľnosti predané výrazne pod ich trhovú hodnotu, o čom svedčia
predložené znalecké posudky (č. 100/2016, č. 90/2017, ohodnocujúce hotel a súvisiace nehnuteľnosti
na sumu vyššiu ako 70.000.000,- €), tak majetok spoločnosti, ktorý by sa predajom pretransformoval
na finančný kapitál, by sa v konečnom dôsledku zmenšil. Žalovaným v II. rade poskytnuté informácie o
zmluvných podmienkach žalobcom dojednaného prevodu, majú pravdivý skutkový základ v predloženej

zmluve. Hodnotiacemu záveru, že sa jednalo o nevýhodné podmienky nasvedčuje aj celý rad ďalších
skutočností, na ktoré poukazoval žalovaný v II. rade (kolízia záujmov na strane kupujúceho a
predávajúceho, splatnosť a podhodnotená výška kúpnej ceny, nezabezpečenie úhrady kúpnej ceny
v značnej výške, nezískanie súhlasu valného zhromaždenia). Žalobcom poskytnuté vysvetlenie ani
len nespochybnilo toto tvrdenie o nevýhodných podmienkach dojednaných žalobcom pri prevode

vlastníckeho práva k hotelu v prospech spoločnosti Arthur Consulting, a.s. Vychádzajúc zo samotného
obsahu zmluvy o prevode nehnuteľností nemožno za nepravdivý, resp. zamlčaný považovať údaj o
tom, že kúpna cena hotela mala pozostávať tiež z prevzatia záväzku, nakoľko iba z obsahu samotnej
zmluvy to nemožno vyvodiť a žalobca nepreukázal, že by zo strany financujúcej banky došlo k súhlasu
s prevzatím záväzku. Nepoňatie tejto informácie do článku, svedkom Valčekom riadne zdôvodnené,

tak nemožno považovať za účelovú snahu žalovaného v II. rade skresliť celkový dojem na danú vec
a narušiť objektivitu rozhovoru. Prisvedčil obrane žalovaných v I., II. rade i v tom, že aj pri zohľadnení
výšky záväzku 32.000.000,- €, by kúpna cena predstavoval sumu 47.500.000,- €, teda výrazne nižšiu
ako bolo znalecké ocenenie, čo bolo konštatované v znaleckom posudku č. X/XXXX, vypracovanom
dňa 22.10.2019 pre účely trestného konania. Žalobca prezentoval vlastné subjektívne tvrdenia, z

ktorých vyvodil záver, že k prevodu nehnuteľností nemalo dôjsť za nápadne nevýhodných podmienok.
Z predložených listinných dôkazov (napríklad znalecké posudky) a skutočností zistených vykonaným
dokazovaním ale nie je možné si jeho záver osvojiť bez toho, aby prejudikoval, resp. zasahoval do
posudzovania trestnoprávnej roviny sporu, čo nie je predmetom tohto konania ani v jeho právomoci.
Predložené listinné dôkazy v spojení s podaním obžaloby na žalobcu dávajú dostatočný podklad

pre vyrieknutie prezentovaného hodnotiaceho úsudku o neprimeraných a jednostranne nevýhodných
podmienkach prevodu hotela Carlton. Nakoniec k záveru o nevýhodných zmluvných podmienkach a
značnej podhodnotenosti ceny dospel i dozorový prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry v uznesení
zo dňa 22.1.2018, č.k. VII/2Gv 270/17/1000-13, ktorým zamietol sťažnosť žalobcu a jeho manželky voči
uzneseniu o vznesení obvinenia. „Kto je v kauze obvinený: O. a jeho manželka R. G., ktorá bola v

rozhodnom čase tiež konateľkou spoločnosti Carlton property.“: Žalobca titulom neoprávneného zásahu
celkom nelegitímne namietal i zverejnenie informácie o tom, že mu bolo vznesené obvinenie, nakoľko
žalovanástranapreukázala,ževčaseposkytnutiarozhovoruapublikovaniačlánkovsajednalooverejne
známu informáciu, ktorú verejnosti poskytli už skôr iné médiá a ktorej pravdivosť potvrdil aj samotný
žalobca. Tento naviac nikdy nespochybňoval, že bol a aj je v súčasnosti trestne stíhaný v súvislosti

s danou vecou, o čom sám informoval na tlačovej konferencii. Vychádzal z toho, že žalobca neurobil
sporným tvrdenie oboch žalovaných a svedka S. o tom, že informácia o vznesení
obvinenia bola medializovaná už dňa 27.11.2017 týždenníkom TREND, že k vznesenému obvineniu sa
proaktívne vyjadroval on sám na ním zvolanej tlačovej konferencii dňa 26.1.2018, t. j. pred vydanímsporných článkov. Pokiaľ preto sám žalobca iniciatívne poskytol túto informáciu o vznesení obvinenia do
verejného priestoru, nemôže jej prevzatím odôvodňovať neoprávnenosť zásahu zo strany žalovaných v
I., II. rade. Je nepochybné, že prebiehajúce trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje osobný a profesijný

život obvineného, zasahuje do jeho cti, dobrej povesti, teda ústavne chránených ľudských práv. Vo
všeobecnosti platí, že takéto obmedzenie súhrnu osobnostných práv je legitimované verejným záujmom
na ochrane spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti. Preto z toho dôvodu nemožno podľa jeho
názoru trestnoprávnu zásadu prezumpcie neviny účelovo absolutizovať tak, ako sa to aj napriek už
uvedenému snaží žalobca. Pri posudzovaní oprávnenosti zásahu do osobnostných práv v súvislosti so

zverejnením informácií o trestnom stíhaní osoby je z pohľadu súdu potrebné posúdiť, či obmedzenie
osobnostného práva zodpovedá a je primerané uvedenému verejnému záujmu. Obsah sporného článku
v súvislosti s touto informáciou nijako nezavádza a vo vzťahu k trestnému konaniu sa obmedzuje výlučne
na informovanie o procesnom postavení žalobcu v rámci trestného konania, t. j. že je voči
nemuprávoplatnevznesenéobvinenieprepokusobzvlášťzávažnéhozločinuporušovaniapovinnostípri
správe cudzieho majetku v spolupáchateľstve, čo v žiadnom prípade neporušuje základný trestnoprávny

princíp prezumpcie neviny. Naviac z argumentácie, resp. odpovedí žalovaného v II. rade je opätovne aj
v tejto súvislosti zrejmé, že čitateľovi prezentuje vlastný právny náhľad na vec a vlastnú argumentáciu,
ktorou dôvodil v jednotlivých súdnych sporoch so žalobcom. Žalobca preto v dôsledku subjektívneho
výkladu nedôvodne tvrdí, že z článku vyplýva, že sa dopúšťa trestnej činnosti. Na uvedenom nič nemení
ani termín právoplatne obvinený, ktorý podľa žalobcu neexistuje. V tejto súvislosti dodal, že obvinenie

sa v trestnom konaní vznáša uznesením orgánu činného v trestnom konaní, voči ktorému je prípustná
sťažnosť a právoplatnosť nadobudne buď márnym uplynutím lehoty na podanie
sťažnosti alebo zamietnutím včas podanej sťažnosti, teda až vtedy je vznesenie obvinenia právoplatné.
Vo veci nebolo sporné a žalovaná strana preukázala, že v čase publikovania článku bolo už o sťažnosti
žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodnuté, takže preukázala, že aj toto skutkové tvrdenie

je založené na pravdivej skutkovej informácii, už skôr verejne publikovanej a
sprostredkovanej širokej verejnosti. Žalobca nesporoval, že to nebol žalovaný v I. rade, ktorý ako
prvý priniesol túto informáciu verejnosti. Žalovaná strana v sporných článkoch nepodsúva verejnosti
informácie o tom, že žalobca bol odsúdený, uznaný za vinného či vinný zo spáchania trestného činu,
naopak po dôslednom prečítaní článku musí byť aj priemernému čitateľovi zrejmé, že v tejto veci je

voči žalobcovi vedené trestné stíhanie, predmetom ktorého bude posúdenie, či došlo alebo nedošlo
k spáchaniu pokusu trestného činu, z ktorého je žalobca obvinený. O opačnom závere nesvedčí ani
hodnotiaci úsudok vyslovený v nadpise článku „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton
(rozhovor)“, ktorého cieľom, ako potvrdil svedok V. S., bolo prilákať čitateľa. Rovnako v obsahu článku
použitý termín „podviedol“ nemožno v celom kontexte stotožňovať s jeho trestnoprávnym významom.

Ak žalobca vo svojej výpovedi poukazoval na neoprávnenosť trestného stíhania argumentujúc, okrem
iného, aj súladom ním vykonaných krokov so zákonom, ktorý je predmetom preverovania v trestnom
konaní, hodnotenie tejto otázky neprináleží súdu a jej zodpovedanie nie je pre účely rozhodnutia
tejto veci relevantné. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že pokiaľ žalobca ako nepravdivú, prípadne
neprimerane hodnotiacu označil aj odpoveď žalovaného v II. rade na otázku o skutočnej

hodnote nehnuteľností, túto vo svojom procesnom útoku neodôvodnil a obmedzil sa na prezentovanie
vlastného názoru na cenu hotela a jej výhodnosť. Z rovnakého dôvodu neposudzoval ani žalobcom
označenú otázku redaktora, či sa podarilo prevod hotela a ďalších nehnuteľností zastaviť, odpoveď na
otázku, kedy sa B. a C. dozvedeli o predaji nehnuteľností, odpoveď žalovaného v II. rade na otázku,
prečojehoklientinezaplatili 2.000,-€,odpoveďžalovanéhovII.radetýkajúcusaobsahuobálok,

otázku redaktora prečo chcel O. za každých okolností vytlačiť jeho klientov z ADSP, spojenie predmetnej
kauzy s pochybnými transakciami z 90. rokov, otázku novinára, prečo si žalovaný v II. rade myslí, že
plná moc udelená C. je antidatovaná, ktorá je legitímnou otázkou na respondenta na vysvetlenie jeho
argumentácie v spore, ďalej vyjadrenie novinára o tom, že novinárom sa v minulosti nepodarilo
spojiť s p. C., otázku redaktora, prečo táto brzda nefungovala v tomto prípade. Vo vzťahu k týmto statiam

rozhovorusažalobcaobmedzillennaprezentovanievlastnejreakciebezriadnehoozrejmeniatvrdeného
zásahu do osobnostným práv v spojení s týmito výrokmi, v dôsledku čoho ich nepreskúmaval. V tejto
časti procesného útoku žalobca neprípustne nahradil nevyužitú možnosť podania žaloby o uverejnenie
odpovede. Poukázal na nespôsobilosť týchto otázok neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv
žalobcu s následkom vzniku závažnej ujmy, nakoľko žalovaný v II. rade v odpovediach zreteľne uviedol,

že sa jedná o jeho argumentáciu v sporoch so žalobcom, t. j. vecne nekonštatuje skutočnosti ako fakty,
pravdivosť ktorých by mohla podliehať verifikovaniu. V danom prípade obsah článku nijako nevybočil
z medzí oprávnenej kritiky a prevažná väčšina napádaných tvrdení predstavujú skutkové tvrdenia,
ktorých pravdivosť protistrana riadne v konaní preukázala. Kritiku konania žalobcu opierajúcu sa o včlánku prezentované a dôkazmi preukázané skutočnosti nemožno považovať za neoprávnenú. Nemej
podstatným pri zohľadnení okolností prípadu je aj to, že skutočnosti, na ktoré žalovaný v II. rade v
rozhovore poukazoval, boli a sú predmetom trestného konania a podanej obžaloby. Ak boli tieto tvrdenia

následne podkladom pre subjektívny hodnotiaci záver o tom, že B. a C. boli podvedení za súčasnej
vedomosti, že žalovaný v II. rade celý čas prezentoval obranu jeho klientov v
sporoch, teda vlastné názory a tvrdenia, nemožno ako prehnane expresívny hodnotiť ani použitý slovník,
ktorý spĺňa atribút vecnosti a zodpovedá oprávnenej kritike. Skutočnosť, že sa zo strany žalovaného
v II. rade jedná o procesnú obranu či útok, prezentovanú v jednotlivých súdnych konaniach vedených

za účasti žalobcu a B. a C., žalobca nesporoval a o zhode procesnej argumentácie
žalovaného v II. rade svedčí taktiež odôvodnenie predloženého rozsudku Krajského súdu Bratislava zo
dňa 24.5.2022, sp.zn. 2 Cob 122/2021. Nemožno preto vyvodiť naplnenie podmienok neoprávneného
zásahu spočívajúcom v prekročení medzí vecnej kritiky. Napadnutý článok/články
neobsahujú žiadne expresívne pojmy, vecne podávajú prehľad skutkových okolností prípadu, ktoré sa
dostali do roviny posudzovania orgánov činných v trestnom konaní. Ani expresívnejšie ladený titulok

nemožno hodnotiť a vykladať izolovane od kontextu článku a funkcií ktoré plní, zameraných na upútanie
čitateľovej pozornosti a pritiahnutie záujmu o jeho prečítanie, čím vo svojej výpovedi argumentoval
aj jeho autor, svedok V.. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 18.9.2012, sp.zn. II. ÚS
340/09, zdôraznil potrebu zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho
vecným obsahom. Uviedol, že aj pri zohľadnení ochrany práva na súkromie dotknutých osôb možno vo

všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce
vyjadrovacie prostriedky. V danom prípade je potrebné si uvedomiť, že zo skutkových tvrdení
prezentovaných v článku a riadne podložených listinnými dôkazmi, bez ohľadu na ich právne posúdenie,
nemožno očakávať neutrálne stanovisko čitateľa, čo samo osebe v rámci realizácie ústavného práva
na slobodu prejavu a jeho obsah, nebráni žalovanému v II. rade zverejniť takýto článok, nakoľko tlač

nemožno obmedziť len na prezentovanie pozitívne vnímaných informácií. Zhromaždené a
vykonané dôkazy neumožňujú osvojiť si subjektívne a hypotetické presvedčenie žalobcu o tom,
žejehovnímaniečitateľmibybolopozitívnevprípadedôslednejšiehoinformovania ovšetkých
záležitostiach danej kauzy vrátane nepísaných dohôd medzi ním a B. a C., ktoré predchádzali
spornému prevodu hotela Carlton. Žalovaný v II. rade na výslovný pokyn svojich klientov a po zbavení

povinnosti mlčanlivosti informoval o skutkovom základe v niektorých sporoch, v ktorom advokátska
kancelária, ktorej je konateľom, zastupuje B. a C. a o ich procesnej obrane či útoku, čo nepochybne
vyplýva z obsahu článku, ako aj formulácie otázok a odpovedí v publikovanej verzii rozhovoru. Na
druhej strane žalobca účelovo a subjektívne vykladá niektoré termíny a slovné spojenia a pripisuje im
iný ako bežne pripisovaný význam, vytrháva ich z kontextu a sám skresľuje viaceré informácie. Vo

svojom procesnom útoku sa zameral na vlastný postoj a reakcie na vyjadrenia právneho zástupcu B.
a C. v iných súdnych konaniach. Žaloba na ochranu osobnosti však nemá suplovať inštitút tlačového
zákona v podobe uverejnenia odpovede, nemá smerovať k oprave nejasností, či byť snahou o doplnenie
vlastného pohľadu kritizovanej osoby na vec a rovnako nemôže byť založená na subjektívnych pocitoch
a dojmoch poškodeného. Z uvedených dôvodov je pre účely tohto rozhodnutia irelevantná argumentácia

žalovaného v I. rade, v ktorej poukazoval na to, že magazín PRÁVO nie je periodickou tlačou v zmysle
tlačového zákona, ktorého ustanovenia na vec neaplikoval. Žalobca mal možnosť výsledok vybavenia
jeho žiadosti o uverejnenie opravy a odpovede žalovaným v I. rade, s ktorým nebol spokojný, zvrátiť
osobitnou žalobou podanou v lehotách a za podmienok stanovených tlačovým zákonom. Úlohou súdu
v tomto konaní nemá byť ani právne posúdenie sporov vedených medzi žalobcom a B. a C., ktoré boli

predmetomrozhovorusožalovanýmvII.rade,t.j.správnosťargumentáciežalovanéhovII.rade,oktorej
vo zverejnenom rozhovore informoval. Sporným článkom nemožno vytknúť ani zamlčanie podstatných
informácií, ktoré by skresľovali celkový dojem a boli by spôsobilé negatívne ovplyvniť následný úsudok
bežného čitateľa. Absencia žiadnej zo žalobcom označených chýbajúcich informácií nevedie k záveru
o skresľujúcom charaktere článku a nevykazuje znaky podstatnosti. Žalobcovi sa v konaní nepodarilo

preukázať zamlčanie podstatných skutkových okolností značne skresľujúcich skutkový pohľad na vec.
Naopak žalovaná strana v konaní preukázala vecný základ publikovaných údajov, ktorý aj keď v záujme
svedkom S. uvedeného zostručnenia článku, neobsahoval všetky žalovaným v II. rade poskytnuté
údaje, nebol skreslený a umožňoval publiku na základe opísaného skutkového stavu utvoriť si vlastný
hodnotiaci úsudok v súvislosti s osobou žalobcu, takže existovala dostatočná skutková základňa

pre vyhlásenia žalovaného v II. rade, ktorý v článku prezentoval argumentáciu svojich klientov vo
viacerých v tom čase prebiehajúcich súdnych sporoch so žalobcom. Zhrnúc uvedené, vyhodnotiac
závery vykonaného dokazovania jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že ústavou
a zákonom chránená sloboda prejavu sa nedostala do kolízie s chránenými osobnostnými právamižalobcu nad zákonom povolený rozsah. V intenciách vyššie uvedeného posúdenie napádaných výrokov
vo vzťahu k pasívne vecne legitimovanému žalovanému v II. rade obstojí aj v teste
proporcionality. Žalovaný v I. rade ako vydavateľ denníka SME, v prílohe ktorého bol sporný rozhovor

publikovaný a následne jeho obsah zverejnený aj na jeho webovom portáli www.sme.sk, požíva pri
realizácii slobody prejavu privilegované postavenie. Spornými článkami informoval o verejne
zaujímavej téme, ktorá v mediálnom priestore bola zviditeľnená ešte pred publikovaním týchto článkov
a pritiahla záujem verejnosti jednak vzhľadom na trestnoprávny rozmer kauzy hotela Carlton, ako aj s
poukazom na to, že sa týkala nakladania s historickým hotelovým komplexom v centre hlavného mesta

so statusom národnej kultúrnej pamiatky, na ktorú sa vzťahuje zákonné predkupné právo štátu a tiež
vzhľadom na aktérov tejto kauzy, ktorí ako verejne známi podnikatelia predstavujú osoby relatívneho
verejného záujmu, vo vzťahu ku ktorým sú medze oprávnenej kritiky nastavené širšie. Sporný článok
bol síce publikovaný vydavateľom denníka s celoslovenskou pôsobnosťou, ale v jeho prílohe. Na
druhej strane online verzia článku sa stala pre širokú verejnosť neobmedzene prístupnou. Článok bol
publikovaný v čase, kedy sa o kauzu zaujímali viaceré médiá s poukazom na už v tom čase prebiehajúce

trestné konanie s ňou spojené. Z formulácie napadnutých skutkových tvrdení a
hodnotiacich úsudkov bolo nepochybné, že sa jedná o jednostrannú prezentáciu procesného útoku
v neukončených súdnych sporoch za použitia primeraných výrazových prostriedkov, bez hanlivých a
neslušných vyjadrení a v prípade hodnotiacich úsudkov, tieto boli vyslovené na základe dostatočného
skutkovéhozákladu,ktorýviedolajkpodaniuobžalobyzástupcomštátu.Zuvedenéhodôvoduavsúlade

s požiadavkou hospodárnosti konania nevykonal dokazovanie za účelom posúdenia ďalších zákonných
podmienok pre vyhovenie žalobe (existencie značnej nemajetkovej ujmy, príčinnej súvislosti medzi ňou a
neoprávneným zásahom zo strany pasívne vecne legitimovaného žalovaného v I. rade, proporcionalitou
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy a dôvodnosťou navrhovaného ospravedlnenia). Dodal, že sa
možno stotožniť aj s argumentáciou oboch žalovaných, v ktorej poukazovali na

nedostatky navrhovaného reparačného petitu, t. j. textu verejného ospravedlnenia, ktoré sa vo svojom
rozsahu na rozdiel ospravedlnenia v intenciách tlačového zákona, môže dotýkať tak nepravdivých,
ako aj pravdivých informácií. Je povinnosťou žalobcu v konaní o ochranu osobnosti v žalobnom
návrhu naformulovať presné znenie ospravedlnenia, posúdenie prípustnosti a relevantnosti, ktorého
je úlohou súdu, ktorý však nesmie text ospravedlnenia opravovať ani doňho vážnejším spôsobom

zasahovať. Súdna prax v záujme rozvoja difamačného práva síce pripúšťa isté zásahy, avšak aj v
rozhodnutí, na ktoré v tejto súvislosti poukazoval žalobca (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 12.11.2020, sp.zn. III. ÚS 283/2020), sa jedná o nevýrazný minimálny zásah spočívajúci vo
vypustení jedného slova („úprimne“). Za neprípustné považoval podstatné zásahy vedúce k výraznému
a významovému preformulovaniu požadovaného znenia ospravedlnenia (podobne Števček, M. a kol.,

Občiansky zákonník I, Komentár, Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, 86). Aj napriek skutočnosti,
že s poukazom na zásadu hospodárnosti konania nevykonával dokazovanie zamerané na preukázanie
dôvodnosti výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti dôvodil, že žalobca
listinnými dôkazmi a dôkaznými prostriedkami riadne označenými v procesnom postupe podľa § 167
C.s.p. nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi označeným zásahom do práva na česť a dôstojnosť a

publikovaním napadnutých článkov za situácie, kedy bolo verejne známe, že o sporoch medzi žalobcom
a B. a C. už skôr informovali viaceré médiá a stále sa jedná o mediálne zaujímavú kauzu, nakoľko
sa dostala aj do trestnoprávnej roviny, vo vzťahu ku ktorej je záujem novinárov legitímny. Nevykonal
žalobcom opakovane navrhovaný výsluch žalovaného v II. rade, pretože žalobca v priebehu celého
konania nebol schopný riadne identifikovať skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré by nebolo

možné preukázať inak, vo vzťahu ku ktorým by mal žalovaný v II. rade ako strana v spore vypovedať.
Žalobca tento návrh odôvodňoval všeobecne, potrebou objasnenia skutkových okolností publikovaných
v inkriminovanom rozhovore a okolností súvisiacich s realizáciou rozhovoru. Žalovaný (pravdepodobne
v II. rade, poznámka odvolacieho súdu) v priebehu konania písomne reagoval na všetky námietky
protistrany a na podporu svojich vyjadrení predložil listinné dôkazy. Výpoveď žalovaného v II. rade nemá

viesť k vysvetľovaniu jeho hodnotiacich úsudkov, čo nakoniec bolo obsahom jeho písomných vyjadrení
a rovnako žalobcom navrhované dokazovanie nemá viesť k pátraniu a vyhľadávaniu skutočností
svedčiacich v jeho prospech. Dôkazné prostriedky majú slúžiť na potvrdenie alebo vyvrátenie tvrdených
skutočností, nie naopak. Neobstojí preto ani poukaz žalobcu na to, že v štádiu kedy neprebehol
výsluch strán a svedka S. nemožno konanie koncentrovať, nakoľko by mohli v nich odznieť nové

tvrdenia. Žalobca totiž pristúpil k uvádzaniu nových tvrdení a rozhodujúcich skutočností ešte pred
vykonaním predmetného výsluchu a tento záver o nemožnosti využitia sudcovskej koncentrácie konania
by skutočne platil, ale len a výlučne vo vzťahu k výpoveďami novozisteným skutočnostiam, čo nie je
daný prípad, nakoľko konanie žalobcu nie je reakciou na nové skutočnosti, ktoré by následne vyšliv konaní najavo. Skutočnosť, že ešte nedošlo k navrhovanému výsluchu strán
a svedkov sama osebe v konaní neotvára stranám sporu možnosť bezbreho a kedykoľvek uvádzať
nové skutočnosti a dôkazy, keďže sa nejedná o spor zákonodarcom vylúčený z možnosti uplatnenia

koncentračnej zásady, ako je tomu napríklad v prípade spotrebiteľských sporov a rovnako to
neznamená, že vo fáze pred zahájením pojednávania nedošlo k zhromažďovaniu a oboznamovaniu sa s
listinnými dôkazmi stranami sporu i súdom. Nakoľko žalobca je účastníkom sporových konaní, o ktorých
žalovaný v II. rade v rozhovore informoval, nemožno túto jeho neschopnosť riadne viesť, procesný útok
ospravedlniť ani informačným deficitom, na ktorý sa ani sám neodvolával. Pokiaľ žalobca poukazoval

na to, že z výpovede svedka nebolo objasnené, kto uskutočnil prvý podnet na uskutočnenie rozhovoru,
či žalovaný v II. rade za publikovanie článku zaplatil a rozsah materiálov predložených žalovaným v II.
rade redaktorovi S., tieto skutočnosti vzhľadom na prijaté právne závery nepovažoval za nevyhnutné
pre rozhodnutie veci a bol toho názoru, že odpovede na tieto otázky by neboli spôsobilé vo svetle
vyhodnotenia výsledkov už vykonaného dokazovania zmeniť jeho rozhodnutie. Ako irelevantné pre
rozhodnutie vo veci považoval rovnako návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne

N. ako šéfredaktory žalovaného v I. rade ohľadom žiadosti žalobcu o uverejnenie odpovede, čo nepatrí
do predmetu tohto konania. Vzhľadom na nepripustenie v poradí druhej zmeny žaloby, nepristúpil
ani k návrhom na vykonanie dokazovania predneseným v spojení s novo namietaným rozsahom
skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov (oboznámenie so zvukovými záznamami z pojednávaní
vo veci Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 35 Cb 161/2017, záznamami

z Threemy, podcastami S.). Odhliadnuc od nepripustenia zmeny žalobného návrhu tieto návrhy na
vykonanie dokazovania nemožno hodnotiť ani ako včasné, keďže ich žalobca predniesol až v priebehu
konania po zmene právneho zástupcu bez toho, aby k ich skoršiemu a zodpovednému označeniu
bránili akékoľvek objektívne prekážky, alebo že by tieto návrhy boli reakciou na nové skutočnosti,
ktoré vyšli najavo až v priebehu dokazovania. Žalobca opomína elementárne zásady kontradiktórneho

sporového procesu, ktoré platia pre obe strany sporu napriek tomu, že v konaní bol po celý čas
právne zastúpený a o jeho procesných právach a povinnostiach, ako aj o následkoch oneskoreného
uplatňovania prostriedkov procesného útoku bol v rámci postupu podľa § 167 C.s.p. poučený. Dal
do pozornosti, že sporové súdne konanie, v ktorom proti sebe stoja strany sporu s kontradiktórnym
záujmom na výsledku konania, je ovládané prejednacou zásadou, tzn. stranu sporu zaťažujú dve

vzájomne prepojené povinnosti - povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (dokazovať je povinný každý,
kto v spore niečo tvrdí), neunesenie ktorých je spojené s neúspechom v spore. Strana sporu je tak
v záujme vlastného úspechu v konaní povinná substancovať všetky skutkové okolnosti podstatné a
rozhodujúcezhľadiskahypotézyhmotnoprávnejnormy,zktorýchvyvodzujesvojuprocesnútaktiku(útok
alebo obranu). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia kontruje povinnosť protistrany

poprieť tvrdené skutočnosti. Vzhľadom k tomu, že súd je v sporovom konaní limitovaný
skutkovými tvrdeniami strán sporu (princíp formálnej pravdy), povinnosť tvrdenia nadobúda v intenciách
Civilného sporového poriadku kľúčový význam a predstavuje jeden z kardinálnych princípov civilného
procesu. Viaže sa na podstatné a rozhodujúce skutočnosti relevantné z hľadiska hmotného práva.
Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je jeho neúspech v spore a rovnako platí,

že následkom porušenia povinnosti žalovaného substancovane tvrdiť je, že súd bez toho, aby vykonal
dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to,
čo strany v spore tvrdili a nie zisťovať, čo strany netvrdili. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následné
neunesenie dôkazného bremena je vo výsledku sankcionované stratou sporu. Rozhodujúcim pre riadne
splnenie týchto povinností nie je len obsahové hľadisko (kvalita a relevantnosť tvrdenia a navrhovania

dôkazov, pravdivosť a úplnosť, t. j. substancované tvrdenie), ale aj časové hľadisko. Civilné sporové
konanie totiž od strán sporu vyžaduje adekvátnu mieru vigilancie a diligencie (bdelosť a dôslednosť). V
zmyslenormatívnejúpravynadväzujúcejnarímskoprávnuzásadu„vigilantibusiurascriptasunt“(bdelým
patrí právo) je strana sporu je povinná uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany
včas. Porušenie v čl. 8 C.s.p. všeobecne vyjadrenej povinnosti riadneho vedenia sporu, tzv. procesnej

diligencie môže mať v kontradiktórnom sporovom konaní za následok sudcovskú koncentráciu konania,
využitie ktorej súdu umožňuje neprihliadnuť na oneskorene uplatnené prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany. Účelom tohto inštitútu procesného práva je zabrániť predlžovaniu
súdneho sporu oneskorene vykonanými procesnými úkonmi a tým prispieť k zabezpečeniu rýchlej a
efektívnej ochrany ohrozených či porušených subjektívnych práv. Možno ňou predísť neželateľným

situáciám, akými sú napríklad predkladanie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov stranou sporu
až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie už nariadeného pojednávania, alebo požiadavku
na vytýčenie ďalšieho pojednávania vo veci. Sudcovská koncentrácia tak zároveň predstavuje aj
normatívne vyjadrenie princípu zakotveného v čl. 5 C.s.p. Na rozdiel od koncentrácie upravenejv ustanovení § 154 C.s.p., je sudcovská koncentrácia v diskrečnej právomocí súdu, preto jej (ne)využitie
nie je stranou sporu nárokovateľné. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a procesnej
obrany vyhodnocuje súd v okolnostiach konkrétneho prípadu a zákonodarca ponecháva na úvahe

súdu, či prípadné omeškanie procesného úkonu sudca ospravedlní alebo využije procesnú sankciu
a neprihliadne na oneskorený úkon strany sporu. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana
sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak
neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov
až na pojednávaní nie je včasné (viď napr. Števček, M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár,

Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2016, str. 578) a má za následok procesnú preklúziu práva uplatniť
v spore skutkové tvrdenie alebo dôkazný návrh. S prihliadnutím na uvedené neakceptoval procesný
útok žalobcu po zmene právneho zastúpenia, v ktorom bez existencie objektívne obhájiteľnej prekážky
a bez toho, aby z doterajšieho dokazovania vyplynuli nové skutočnosti, prednášal nové návrhy na
vykonanie dokazovania, uvádzal nové skutkové tvrdenia a rozhodujúce skutočnosti zasahujúce do
doterajšieho predmetu konania, od ktorých odvodzoval žalovaný nárok, vo vzťahu ku ktorým by bolo

nevyhnutné opätovné prenechanie priestoru na prednesenie procesnej obrany a nových návrhov
na doplnenie dokazovania, čo s prihliadnutím na už uvedené nepripustil. Vzhľadom na ním prijatý
záver o neexistencii neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, s poukazom na zásadu
hospodárnosti konania, nevykonal ani dokazovanie výsluchom rodinných príslušníkov žalobcu. Ako
nedôvodné a v priamom rozpore s výslovným znením zákona vyhodnotil žalobcom v záverečnej reči

namietané procesné pochybenie v súvislosti s rozhodnutím o nepripustení zmeny
žaloby a výsluchom svedka S. na predposlednom pojednávaní. Ním zvolený postup, a to rozhodnutie o
nepripustení zmeny žaloby na pojednávaní bezprostredne nadväzujúcom na tento procesný návrh, plne
korešponduje s ustanovením § 142 C.s.p., tak aj požiadavkám kontradiktórneho sporového procesu,
na ktoré v konaní právne zastúpený žalobca opakovane nereflektoval a z obsahu súdneho spisu je tiež

zrejmé,žezanezachovanúnemožnopovažovaťanilehotunaprípravupredpredmetnýmpojednávaním.
Záverom odkázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú
prevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujúskutkový aprávnyzákladrozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07), že

právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo sporovej strany na úspech v konaní a rozhodnutie
v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské
práva vo svojej rozhodovacej praxi pripomína, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku zo dňa 21.1.1999) a nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis
c. Grécko zo dňa 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko zo dňa 19.2.1998). Z práva na spravodlivú súdnu
ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi
na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko zo dňa
29.4.1993, II. ÚS 410/06).

3.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,
ods. 2 C.s.p. a v konaní plne úspešným žalovaným v I., II. rade voči neúspešnému žalobcovi priznal
nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

4. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac tým, že

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie nevykonal
navrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností;súdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/

C.s.p.). Namietal nesprávny postup súdu prvej inštancie pri posudzovaní jeho úkonov a vyjadrení, keď
okruh napádaných žalovaných výrokov rozširoval, ale prvoinštančný súd na pojednávaní konanom dňa
28.2.2023 konštatoval, že bude konať iba o výrokoch uvedených v žalobe a v jeho vyjadrení zo
dňa 3.2.2020, pričom výroky uvedené v jeho vyjadrení zo dňa 9.2.2023 kvalifikoval ako rozšírenie
žaloby, ktoré nepripustil. Má za to, že ak súd prvej inštancie po vydaní uznesenia o nepripustení druhej

zmeny žaloby na pojednávaní konanom dňa 28.2.2023 neuviedol, ktoré výroky sú zo strany súdu
pripustené, tak stranám sporu znemožnil riadnym spôsobom uplatňovať ich procesné práva, vrátane
návrhov na vykonanie dokazovania. Súd prvej inštancie v bode 81. odôvodnenia rozsudku odkázal na
skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, ktoré sa po pripustení prvej zmeny žaloby stali predmetomkonania, no tieto nie sú v celom rozsudku uvedené (špecifikované). V dôsledku takéhoto konania sa
potom samotné odôvodnenie rozsudku javí ako prekvapivé a arbitrárne, nakoľko napadnutý rozsudok
neuvádza, ktoré konkrétne skutkové stvrdenia a hodnotiace úsudky boli predmetom posudzovania a

rozhodovania zo strany súdu prvej inštancie, ktorý sa od bodu 83. odôvodnenia vyjadruje len k niektorým
tvrdeniam, ktoré však podľa neho nepokrývajú celý rozsah predmetu konania. Popri skutočnosti, že
prvoinštančný súd nešpecifikoval, ktoré výroky pripustil v rámci ďalšieho dokazovania a rozhodovania
vo veci, tak uznesenie o nepripustení zmeny žaloby vyhlásil priamo na pojednávaní, na ktorom prebehol
i výsluch svedka V. S., čím mu znemožnil náležitú prípravu na predmetný výsluch a porušil jeho

procesné práva. Postupom súdu prvej inštancie bola narušená koncepcia otázok ním pripravených,
ktoré chcel položiť svedkovi, pričom ak by mal vedomosť o takomto postupe súdu, bol by si otázky
predpripravil iným spôsobom. Súd prvej inštancie týmto postupom zasiahol do rovnosti účastníkov
súdneho konania (správne strán sporu, poznámka odvolacieho súdu), pretože na jeho strane nebola
zachovaná minimálne päť dňová lehota na prípravu. Prvoinštančný súd mal dostatočný časový priestor,
aby predmetné uznesenie vydal v písomnej forme v primeranom čase pred pojednávaním. Poukázal

na skutočnosť, že ak by sa teoreticky jeho podanie zo dňa 8.2.2023 malo chápať ako zmena žaloby,
tak vzhľadom na predmet konania, predložené dôkazy a navrhnuté ešte nevykonané dôkazy, na strane
súdu prvej inštancie fakticky neexistovali reálne dôvody, prečo by takúto zmenu žaloby nemal pripustiť,
najmä v kontexte skutočnosti, že od úplného začiatku tvrdil, že predmetné články ako celok, zasiahli
do jeho osobnostných práv, keďže obsahovali kompiláciu veľkého množstva nepresných, účelových a

nepravdivých informácií. Z jeho strany išlo v jeho podaní zo dňa 8.2.2023 o
vysvetlenie týchto tvrdení, ako ich v ich komplexnom označení („ako celok“) označil v žalobe; nešlo teda
o rozšírenie žaloby o ďalšie články, alebo nároky. Týmto namieta príliš formalistický náhľad súdu prvej
inštancie na jeho podanie, ktoré je podľa jeho názoru v rozpore s princípmi právnej istoty garantované
v čl. 2 C.s.p. Ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie neumožnil výsluch žalovaného v II. rade, čím mu

znemožnil priamo pred súdom klásť otázky, prostredníctvom ktorých (vzhľadom na povinnosť vypovedať
pravdu) by preukázal, že zo strany žalovaného v II. rade boli širokej verejnosti poskytnuté skreslené
informácie, ktoré spôsobom ich podania zasiahli do jeho osobnostných práv. Výsluch žalovaného v II.
rade bol fakticky dôležitý pre posúdenie výrokov žalovaného v I. rade, kde prostredníctvom jeho otázok
malobyťpreukázanézamlčovanieaskresľovanieinformácií,ktorésatýkalivýrokovžalovanéhovI.rade.

Výsluchom žalovaného v II. rade zároveň malo dôjsť k preukázaniu jeho procesného postavenia ako
fyzickej osoby, nie advokáta konajúceho prostredníctvom advokátskej kancelárie (spoločnosti s ručením
obmedzením). Po výsluchu svedka V. S., ktorý sa nevedel vyjadriť k súvisiacim okolnostiam, za ktorých
sa uskutočnil rozhovor so žalovaným v II. rade, bolo potrebné, aby sa žalovaný v II. rade osobne vyjadril
práve k okolnostiam súvisiacim s realizáciou rozhovoru i súvislostiam zverejnenia

tohto rozhovoru a načasovania jeho zverejnenia. Z. V. S. sa nevedel vyjadriť, od ktorej
osoby išiel prvotný podnet na uskutočnenie rozhovoru, či žalovaný v II. rade zaplatil za publikovanie
rozhovoru a či súčasťou podkladov, ktoré mu zveril žalovaný v II. rade boli materiály ku konaniam, kde
by vystupovali klienti advokátskej kancelárie RELEVANS s.r.o. v aktívnych a pasívnych sporoch.
Výsluch žalovaného v II. rade bol dôležitý aj pre účely objasnenia a vyhodnotenia

vzájomných súvislostí jednotlivých zásahov do jeho osobnostných práv výrokmi tohto žalovaného a
okolností, ktoré viedli žalovaného v II. rade k verejnému rozširovaniu týchto tvrdení. Domnieva sa,
že súd prvej inštancie aj v tomto prípade formalisticky aplikoval ustanovenia § 195 C.s.p. o výsluchu
strany a nezohľadnil špecifikum prejedávanej veci, kedy výsluch jedného zo žalovaných, v určitej časti
fakticky mal byť posudzovaný ako výsluch svedka vo vzťahu ku konaniu druhého žalovaného, najmä

ak v tomto prípade nešlo o nerozlučné procesné spoločenstvo na strane žalovaných. Objasnenie hore
uvedených skutočností žalovaným v II. rade nebolo možné preukázať inak, ako práve jeho výsluchom.
Ak teda súd prvej inštancie bez náležitého odôvodnenia neumožnil výsluch žalovaného v II. rade, takýto
postup mal za následok neúplnosť skutkových zistení, ktoré viedli k nesprávnemu rozhodnutiu a rovnako
znemožnenie realizácie jeho procesných práv. K nevykonaniu navrhnutých dôkazov dôvodil,

že súd prvej inštancie v bode 86. odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že „Žalobcovi
sa v konaní nepodarilo preukázať zamlčanie podstatných skutkových okolností značne skresľujúcich
skutkový pohľad na vec.“, ale v bode 91. odôvodnenia uviedol, že „nepristúpil ani k návrhom na
vykonanie dokazovania prednesením v spojení s novo namietaným rozsahom skutkových tvrdení a
hodnotiacich úsudkov (oboznámenie so zvukovými záznamami z pojednávaní vo veci Okresného súdu

Bratislava I vedenom pod sp.zn. 35 Cb 161/2017). Odhliadnuc od nepripustenia zmeny žalobného
návrhu tieto návrhy na vykonanie dokazovania nemožno hodnotiť ani ako včasné, keď žalobca ich
predniesol až v priebehu konania po zmene právneho zástupcu a bez toho, aby k ich skoršiemu
a zodpovednému označeniu bránili akékoľvek objektívne prekážky.“ Prvoinštančný súd v tejto častinepostupoval správne, nakoľko jeho argumentácia po zmene jeho právneho zástupcu nesmerovala
výlučne k novým skutkovým tvrdeniam a hodnotiacim úsudkom, ale vo vyjadrení právneho zástupcu
boli sumarizované tvrdenia aj k tým skutočnostiam, ktoré boli pripustené ako predmet tohto konania.

Dal do pozornosti, že súd prvej inštancie neodôvodnene konštatoval neskoré uplatnenie návrhov na
vykonanie dokazovania, nakoľko niektoré dôkazy objektívne nebolo možné navrhnúť a vykonať skôr,
ako zvukový záznam z pojednávania, kde vypovedala Ing. G., bol vyhotovený dňa 29.11.2022 a bol
navrhnutý podaním zo dňa 8.2.2023. Zároveň vzhľadom na priemernú dĺžku trvania súdnych konaní,
ani návrh na vykonanie dôkazu zvukovým záznamom z pojednávania zo dňa 26.4.2022 (výpovede C.

a B.), nemožno podľa neho kvalifikovať ako oneskorene navrhnuté. Zopakoval, že súd prvej inštancie
nepostupoval správne, ak odmietol vykonať dôkaz, a to výsluch žalovaného v II. rade, ktorý priamo
súvisel s posúdením okolností, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu jeho
osobnosti pre skúmanie kritéria testu proporcionality (primeranosti). Vytkol súdu prvej inštancie, že bez
relevantného vysvetlenia zároveň zamietol vykonanie navrhnutého dôkazu, komunikácie z aplikácie
Threema, ktorá vypovedá o širších okolnostiach celej kauzy a ktorá dokazuje zámerné zamlčovanie

faktov prezentovaných v predmetnom rozhovore. Dôkazy v podobe zvukových záznamov z
pojednávania podrobným spôsobom popisovali doterajší celý priebeh „kauzy Calrton“ a svojim obsahom
predstavujú signifikantný dôkaz o zamlčaní podstatných okolností udalostí popisovaných v napádaných
článkoch. Nevykonaním dokazovania bolo zasiahnuté do jeho práv takým spôsobom, že boli porušené
jeho procesné práva na domáhanie sa ochrany jeho zákonných práv súdnou cestou. Ďalej namietal,

že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav ohľadom postavenia žalovaného v II. rade, ktorý
tvrdil že pri poskytovaní rozhovoru vystupoval ako konateľ advokátskej kancelárie, ktorá ako spoločnosť
s ručením obmedzením poskytuje právne služby. Prvoinštančný súd opomenul § 1 ods. 2 zákona
č. 586/2003 Z.z., pričom poskytovanie rozhovoru do médií nie je výkon advokácie, preto súd prvej
inštancie nesprávne zistil skutkové okolnosti, za ktorých vznikli ním napádané výroky žalovaného v II.

rade a na takto nesprávne zistený skutkový stav následne aplikoval nesprávne ustanovenia zákona. K
dôvodom uvedeným v bode 79.4. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie
mal pred konštatovaním tam uvedených skutkových zistení z obsahu súdneho spisu identifikovať, v
ktorých konaniach vystupovali fyzické osoby C. a B. a v ktorých vystupovali spoločnosti Carlton Property,
s.r.o., či ADS Property s.r.o. a následne mal k týmto konaniam priradiť v tomto konaní napádané

skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky. Až na základe takto zisteného skutkového stavu by bolo
možné vyhodnotiť, či sa žalovaný v II. rade vyjadroval o súdnych konaniach jeho klientov, C. a B.,
alebo či išlo o všeobecné vyjadrovanie sa fyzickej osoby s právnickým vzdelaním o jeho pracovných
skúsenostiach z jeho praxe. Rozhovor žalovaného v II. rade bol poskytovaný z pozície
súkromnej fyzickej osoby, čomu nasvedčuje taktiež vyjadrenie svedka S., ktorý vo svojej výpovedi

tvrdil, že v jeho redakcii zostavovali rebríček kancelárií a následne chceli s niektorým advokátom urobiť
rozhovor. Zo strany žalovaného v II. rade tak nemohlo ísť o poskytovanie právnych služieb na základe
pokynu klientov, keďže prvotný dopyt prišiel z redakcie, nie od uvedených klientov. Prvoinštančný súd
pri popise skutkového stavu neuviedol, či sa dané skutkové zistenia týkajú žalovaného v I. alebo II. rade
a tak nešpecifikoval, či skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky žalovaného v I. rade sú výsledkom jeho

vlastného zistenia, alebo či ich len v rámci rozhovoru prebral od žalovaného v II. rade. Celkovo súd
prvej inštancie jasne nevysvetlil, z akých konkrétnych skutkových zistení vychádzal a iba všeobecne sa
obmedzil na konštatovanie, že malo ísť o verejné vyjadrovanie sa o argumentoch, ktoré mali odznieť
v nešpecifikovaných súdnych konaniach (bod 85. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Ak má byť
takto zistený stav relevantným, musí súd konštatovať, na základe akých konkrétnych dôkazov k nim

dospel, avšak takéto skutkové objasnenie záverov prvoinštančného súdu v napadnutom rozhodnutí
absentuje. Absencia popisu skutkových okolností, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal v napadnutom
rozsudku, je evidentná naprieč celým odôvodnením rozsudku, čo spôsobuje faktickú nepreskúmateľnosť
a arbitrárnosť rozsudku s odkazom napríklad na bod 83.7. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Namietal zistenie prvoinštančného súdu uvedené v bode 83.9. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

týkajúce sa toho, že „Pokiaľ žalobca ako nepravdivú, príp. neprimerane hodnotiacu označil aj odpoveď
žalovaného v II. rade na otázku o skutočnej hodnote nehnuteľností, túto vo svojom procesnom útoku
neodôvodnil a obmedzil sa na prezentovanie vlastného názoru na cenu hotela a jej výhodnosť...“, ako
nepreskúmateľné pre jeho neurčitosť, pretože z uvedeného skutkového zistenia nie je možné zistiť, z
ktorých konkrétnych skutkových tvrdení prvoinštančný súd vychádzal, nakoľko absentuje ich opis. K

dôvodomuvedenýchvbode84.odôvodneniarozsudku,ato„Vdanomprípadepodľanázorusúduobsah
článku nijako nevybočil z medzí oprávnenej kritiky a prevažná väčšina napádaných tvrdení predstavujú
skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť protistrana riadne v konaní preukázala. Kritiku konania žalobcu
opierajúcu sa o v článku prezentované a dôkazmi preukázané skutočnosti nemožno považovať zaneoprávnenú.“...„ževdanomprípadejepotrebnésiuvedomiť,žezoskutkovýchtvrdeníprezentovaných
v článku a riadne podložených listinnými dôkazmi, bez ohľadu na ich právne posúdenie, nemožno
očakávať neutrálne stanovisko čitateľa, čo samo osebe v rámci realizácie ústavného práva na slobodu

prejavu ajehoobsahnebránižalovanémuvII.radezverejniťtakýtočlánok,nakoľkotlačnemožno
obmedziť len na prezentovanie pozitívne vnímaných informácií.“ , konštatoval, že aj v tomto prípade je
skutkový popis zo strany súdu prvej inštancie absentujúci (bez odkazu na konkrétne dôkazy) a uvedené
zistenie je nepreskúmateľné pre jeho neurčitosť a absenciu logického vysvetlenia ako pristupoval k
jednotlivému hodnoteniu konkrétnych dôkazov. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevykonal test

proporcionality, ktorý je základnou podmienkou postupu súdu pred samotným hodnotením dôkazov
(II. ÚS 152/08). Vykonanie testu proporcionality je dôležité z hľadiska, že v danom prípade sa stretli
dve konkurujúce si základné práva, právo na slobodu prejavu a právo na ochranu dobrej povesti.
Prístup Európskeho súdu pre ľudské práva spočíva vo vzájomnom vážení práva na slobodu prejavu
a práva na ochranu dobrej povesti a v rozhodovaní, ktoré právo má v konkrétnom
posudzovanomprípadeväčšiuváhuaprednosť.Nepovažujedôvodyuvedenévbode79.2.odôvodnenia

napadnutého rozsudku za naplnenie povinnosti vykonať test proporcionality, keďže predmetom tohto
konania je viacero skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov, z dôvodu ktorého je súd povinný ich
posudzovať samostatne a vykonať test proporcionality samostatne ku každému napádanému výroku,
pretože jednotlivé výroky sú založené na odlišných skutkových základoch. Navyše odôvodnenie v
zmysle, že trestné konanie odôvodňuje verejný záujem na odhaľovaní trestnej činnosti je všeobecné

vágne tvrdenie, neodôvodňujúce potrebu zistenia miery zvýšenej potreby verejnej kontroly, či verejného
záujmu na prístup k informáciám o jeho osobe. Akceptovaním uvedenej premisy by bola každá v
trestnom konaní obvinená osoba považovaná za subjekt verejného záujmu, čo je však podľa jeho názoru
právne neudržateľná teória nezohľadňujúca súdnou praxou zavedené náležitosti pre konštatovanie
existencie subjektu verejného záujmu na jeho strane (ako ich predpokladá test proporcionality). Súd

prvej inštancie bez právneho základu označil obchodný spor medzi spoločníkmi v obchodnej spoločnosti
za predmet verejného záujmu, čo nemá oporu v zákone. Za nesprávne právne posúdenie prípadu
považuje aj neposudzovanie všetkých výrokov, ktoré majú byť predmetom tohto konania s poukazom
na bod 83.9. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože súd prvej inštancie nevysvetlil, z akých
logických a vecných predpokladov vychádzal, keď jeho vyjadrenie o uvedených výrokoch nezobral

do úvahy a obmedzil sa iba na strohé konštatovanie, že považuje jeho vyjadrenie za „prezentovanie
vlastnej reakcie bez ozrejmenia tvrdeného zásahu“. Uvedené právne posúdenie súdu prvej inštancie je
nepravdivé, pričom sa vo svojich písomných podaniach a ústnych prednesoch zaoberal i hodnotením
jednotlivých výrokov, ktorými sa súd prvej inštancie odmietol zaoberať. Namietal ďalej, že súd prvej
inštancie zamietnutím žaloby poskytol súdnu ochranu výrokom, ktoré porušujú jeho prezumpciu neviny.

Tak ako samotný nadpis rozhovoru, aj výroky označujúce ho fakticky za zlodeja, podvodníka a mafiána
používajúceho praktiky z 90. rokov, sú hrubým porušením právneho princípu prezumpcie
neviny. Zdôraznil, že pokiaľ prejav obsahuje aj hodnotiace úsudky autora, v takom prípade je dôležité pri
všeobecne súdmi akceptovanej miere zjednodušovania, skresľovania či nepresností, predovšetkým to,
aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde a tiež, aby v prejave bol opísaný relevantný

skutkový dej (skutkové tvrdenie) takým spôsobom, ktorý umožňuje čitateľovi urobiť si vlastný hodnotiaci
úsudok (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2011, sp.zn. 3 Cdo 84/2011).
Žalovaní v I., II. rade ale v tomto prípade neposkytli čitateľovi ucelené relevantné informácie, ktoré by
čitateľovi dovolili si vytvoriť vlastný hodnotiaci úsudok. Pokiaľ zásah do osobnostných práv má formu
materializovaného prejavu, je pre posúdenie, či sa negatívne dotkol osobnosti, potrebné analyzovať

nielen obsah tohto prejavu, ale tiež formu v ňom použitých výrazových prostriedkov, pretože tá je
vonkajším prejavom obsahu. Ak médiá informujú o okolnostiach súvisiacich s trestnou činnosťou, je
z hľadiska uverejnenia správ a zabezpečenia účinnej ochrany osobnosti fyzickej osoby rozhodujúcim
kritériom ústavný princíp prezumpcie neviny, ktorý vyplýva z ustanovení Trestného poriadku, Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v dôsledku

uplatnenia ktorého je o určitej fyzickej osobe ako o páchateľovi trestného činu prípustné
informovať verejnosť až po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku. Je pritom potrebné robiť rozdiel
medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná a výrokmi, ktoré iba
vyjadrujústavpodozrenia.Prvéporušujúprezumpciuneviny,zatiaľčodruhésúpovažovanézaprijateľné
v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Lutz v. Nemecko, rozsudok zo dňa 25.8.1987).

Zásada prezumpcie neviny je zároveň relevantnou zásadou i pre posúdenie spravodlivej rovnováhy
medzi pomerom hierarchicky na roveň postavených práv na ochranu osobnosti a práva
na slobodu prejavu. Teda aj také konanie, kedy nie je rešpektovaná prezumpcia neviny a s dotknutou
osobou je zaobchádzané ako s páchateľom, je v rozpore s právom na ochranu osobnosti dokoncabez potreby ďalšieho zisťovania rovnováhy v týchto právach proporcionálnymi testami. Namietal i
arbitrárnosť napadnutého rozsudku s odkazom na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Záverom uviedol, že v dôsledku existencie skutočností obsiahnutých v ním prezentovaných

odvolacích dôvodoch, súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných
práv a nesprávne posúdil výšku satisfakcie. Uvedenou otázkou sa musí súd zaoberať po odstránení
namietaných vád napadnutého rozsudku a nanovo ich posúdiť v rámci odvolacieho konania, eventuálne
v konaní na súde prvej inštancie po zrušení a vrátení rozsudku uvedenému súdu. Vzhľadom k tomu,
že súd prvej inštancie mal jeho nároku vyhovieť v plnom rozsahu, sú priamoúmerne nesprávne taktiež

výroky II. a III. napadnutého rozhodnutia, pretože mu mal byť priznaný nárok na náhradu trov konania vo
výške 100 %. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe
vyhovieť, alebo napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a
rozhodnutie; žiadal náhradu trov konania.

5. Žalovaný v I. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku

skutkovo,aniprocesnevničomnevybočujeznárokovkladenýchsúdnoupraxounariadneapresvedčivé
písomné odôvodnenia, v ktorom súd prvej inštancie podrobne ozrejmil, ktoré skutočnosti považoval
medzi stranami za sporné, ktoré za nesporné, detailne popísal, ktoré dôkazné návrhy vykonal, ktoré
naopak nevykonal vrátane dôvodov ich nevykonania. K vykonaným dôkazom následne súd prvej
inštancie poskytol stranám sporu detailné zhrnutie relevantných skutočností, ktoré vykonania dôkazov

vyplynuli vo vzťahu k predmetu konania. Rovnako súd prvej inštancie poskytol
stranám sporu podrobnú analýzu obsahu sporných článkov vo vzťahu k osobe žalobcu, pričom v tomto
smere detailne rozobral skutočnosť, že sporné články ich obsahom síce zasahujú do práv žalobcu na
ochranu osobnosti, avšak hneď vzápätí podrobne vysvetlil dôvody, pre ktoré tento zásah jednoducho
objektívne nemožno považovať za zásah neoprávnený. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého

rozsudku poskytol stranám sporu detailnú analýzu rozhodujúcich skutkových a právnych skutočností,
pri reflexii ktorých sa kritika žalobcu obsiahnutá v článkoch objektívne javí ako vecná, primeraná a
relevantná, keď samotné informácie pertraktované spornými článkami sú zároveň z mnohých dôvodov
aj témou verejného záujmu. Žalobca v rámci odvolania iba recykloval v zásade argumentáciu, ktorú
priebežne produkoval už v priebehu konania na súde prvej inštancie. Zo strany žalobcu reálne absentuje

v odvolaní produkcia akejkoľvek materiálnej argumentácie spôsobilej vyvrátiť správnosť skutkových a
právnych záverov súdu prvej inštancie pertraktovaných v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Žalobca v odvolaní účelovo opomína tú časť relevantnej právnej argumentácie súdu
prvej inštancie, ktorá nevyznieva v jeho prospech a týmto spôsobom sa následne snažil navodiť dojem,
že spravodlivé právne posúdenie by údajne mohlo predstavovať len plné stotožnenie sa súdu prvej

inštancie s jeho subjektívnym vnútorným presvedčením o dôvodnosti žaloby. Samostatnou kapitolou sú
výhrady žalobcu k údajnému nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie. Predmetná časť
odvolania je žalobcom podaná absolútne skreslene a účelovo, a to predovšetkým bez akejkoľvek reflexie
priebežného procesného postupu v tomto konaní zo strany samotného žalobcu. Bol to paradoxne práve
žalobca, kto reálne svojim procesným postupom v priebehu celého konania na súde prvej inštancie

opakovane spôsoboval zbytočné prieťahy a celkový chaos vo vzťahu jednak k povinnosti definovať
konkrétny predmet sporu a zároveň k povinnosti uplatniť riadne a včas prostriedky
procesného útoku. Súd prvej inštancie bol tak v konečnom dôsledku iba nútený priebežne procesne
korigovať sústavne nedôsledný a zmätočný prístup žalobcu k tomuto konaniu. K bodom 2. až 4.
odvolania žalobcu konštatoval, že táto časť odvolania je úplnou dezinterpretáciou reálneho procesného

postupu súdu prvej inštancie v tomto konaní. Žalobca účelovo zamlčal zásadné skutočnosti a okolnosti
súvisiace s namietaným procesným postupom súdu prvej inštancie a zároveň je táto časť
odvolacej argumentácie vnútorne nekonzistentná a vzájomne rozporná. Žalobca počas celého priebehu
konania na súde prvej inštancie nebol schopný uplatniť riadne a včas prostriedky procesného útoku.
Svoju neschopnosť (miestami až zjavnú neochotu) vo vzťahu k povinnosti viesť riadne procesný útok sa

teraz žalobca účelovo snaží v odvolaní vykresliť ako údajný zásah do jeho práva na spravodlivý súdny
proces zo strany súdu prvej inštancie. Zastáva názor, že procesný postup súdu prvej inštancie bol v
prípade všetkých žalobcom popísaných výhrad správny a zákonný. Odôvodnenia jednotlivých
procesných rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktoré žalobca napáda v odvolaní, sú v konečnom dôsledku
podrobne a presvedčivo pertraktované v odôvodnení samotného napadnutého rozsudku.

Zhrnul reálny priebeh namietaného procesného postupu súdu prvej inštancie s tým, že všetky ním
uvedené skutočnosti sú súčasťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa mal žalobca
možnosť oboznámiť. K argumentácii žalobcu, že údajne možno namietať aj
celkový obsah článkov ako celku už v priebehu celého konania na súde prvej inštancie,opakovane poukazoval na jej zjavnú účelovosť a celkovú neudržateľnosť, ale žalobca napriek tomu
uvedenétvrdeniaopakujeajvbode4.svojhoodvolania.Ustálenározhodovaciapraxnajvyššíchsúdnych
autorít zdôrazňuje v prípade sporov o ochranu osobnosti nevyhnutnosť a zároveň povinnosť žalujúcej

strany riadne špecifikovať predmet konania, teda konkrétne výroky, ktoré žalujúca strana považuje za
sporné. Pokiaľ žalobca nie je opakovane schopný (ochotný) viesť riadne procesný útok, potom nemožno
spravodlivo nútiť žalovanú stranu k aplikácii prostriedkov procesnej obrany. Žalovanú stranu zaťažuje
dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu pravdivosti žalobcom označených sporných výrokov, ak ale
žalobca procesne útočí len vágne či neurčito, pričom ešte zakaždým tvrdí niečo celkom odlišné, potom

takýto postup nesporne oslabuje aj možnosť žalovaných viesť relevantnú procesnú obranu. Následkom
takéhoto postupu žalobcu tak môže byť len konečný neúspech žaloby. Argumentácia žalobcu o údajnej
nepravdivosti článkov ako celku je zároveň právne absurdná aj z toho dôvodu, že v danom prípade sa
nie každá jedna veta v sporných článkoch žalobcu obsahovo týkala a tak nebol v tomto smere aktívne
legitimovaný vo vzťahu k celému obsahu sporných článkov. Žalobca bol v priebehu celého konania
na súde prvej inštancie riadne zastúpený advokátom a tak bolo povinnosťou právnych zástupcov vždy

priebežne zorientovať žalobcu v tejto problematike. Za účelové považuje výhrady žalobcu prezentované
v bode 3. odvolania týkajúce sa prípravy na výsluch svedka A. S.. Súd prvej inštancie rozhodol o
vykonaní tohto výsluchu svedka v závere prvého pojednávania, pričom jeho výsluch mal prebehnúť na
najbližšom pojednávaní určeného na deň 16.2.2023. Žalobca ale doručením obsiahlej druhej zmeny
žaloby iba osem dní pred vytýčeným termínom, zmaril možnosť konania uvedeného pojednávania a

výsluch svedka prebehol až o ďalších šesť týždňov neskôr na ďalšom pojednávaní. Bezprostredne po
doručení druhej zmeny žaloby prvoinštančný súd písomne upozornil žalobcu, neho i žalovaného v II.
rade, že druhú zmenu žaloby plánuje posudzovať ako návrh žalobcu na zmenu (rozšírenie) žaloby,
pričom následne v súlade so znením Civilného sporového poriadku odročil pojednávanie určené na
deň 16.2.2023. Žalobcom namietané rozhodnutie o návrhu na zmenu žaloby na najbližšom súdnom

pojednávaní je pritom bežnou súdnou praxou, ktorá nijako nezasahuje do práv žalobcu a je v
plnom súlade so znením § 142 ods. 2 C.s.p. Z obsahu odvolania ďalej nie je zrejmé z akých konkrétnych
dôvodov sa žalobca údajne spoliehal, že súd prvej inštancie druhú zmenu žaloby pripustí. V prípade,
že žalobca mal záujem o inú koncepciu otázok na svedka S. v prípade nepripustenia druhej zmeny
žaloby, potom mu objektívne nič nebránilo si takúto koncepciu otázok na tohto svedka pred druhým

pojednávaním pripraviť. Uvedené platí o to viac, že žalobca bol po celý čas konania na súde prvej
inštancie riadne zastúpený advokátom. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na to, že ak žalobca nemal
záujem meniť (rozširovať) prostredníctvom druhej zmeny žaloby okruh sporných výrokov, potom z
jeho odvolacej argumentácie nie je vôbec jasné, z akého dôvodu mu vadí samotné rozhodnutie o
nepripustení druhej zmeny žaloby a v čom konkrétnom malo toto nepripustenie „nabúrať“ koncepciu

žalobcovej prípravy na výsluch svedka S.. K výhradám žalobcu ohľadom dokazovania dôvodil, že
žalobca v odvolaní neuviedol žiadne relevantné dôvody spôsobilé vyvrátiť správnosť postupu súdu prvej
inštancie v rámci dokazovania. Dal do pozornosti ustanovenie § 195 ods. 1 C.s.p. s tým, že vo
vzťahu k návrhu na výsluch žalovaného v II. rade žalobca nebol schopný zrozumiteľne vysvetliť, čo
konkrétne by sa prípadným výsluchom tohto žalovaného malo preukázať, ani prečo by vykonanie tohto

výsluchu malo byť v danom prípade jedinečným dôkazným prostriedkom, ktorý objektívne nemožno v
konaní nahradiť iným dôkazom. Žalobca v priebehu konania na súde prvej inštancie nikdy neosvedčil
splnenie zákonných podmienok na výsluch žalovaného v II. rade a súd prvej inštancie jeho výsluch
správne nevykonal. Žalobca plánoval prípadný výsluch uvedeného žalovaného predovšetkým využiť na
preklenutie vlastnej neschopnosti uniesť v konaní bremeno tvrdenia a preklenutie svojej neschopnosti

viesť riadne procesný útok. K výhradám žalobcu ohľadom nevykonania dôkazov predložených až
prostredníctvom druhej zmeny žaloby uviedol, že všetky predmetné dôkazné návrhy boli súdom prvej
inštancie správne vyhodnotené ako oneskorene predložené. K argumentácii žalobcu v jeho odvolaní
týkajúcej sa nedostatku pasívnej (vecnej, poznámka odvolacieho súdu) legitimácie žalovaného v II.
rade uviedol, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia. Dodal, že sporné články sa obsahovo v žiadnom prípade netýkali
výlučne trestného konania vedeného voči žalobcovi na Špecializovanom trestnom súde, ako to v
odvolaní tvrdil žalobca. Žalovaný v II. rade v rámci svojich odpovedí na otázky jeho redaktora popisoval
celkové okolnosti a priebeh obchodnoprávnych sporov, ktoré súviseli s nákupom budovy hotela Carlton,
ktoré v rámci tejto akvizície postupne vznikali medzi žalobcom a jeho obchodnými partnermi R. C.

a M. B. (ďalej „Kauza Carlton“), ktorí sú aj spoločníkmi žalobcom uvádzaných spoločností Carlton
Property, s.r.o. a ADS Property s.r.o. Nevidí žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by bolo v prípade
posudzovania výrokov z článkov v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku skutočne nevyhnutné
dôsledne rozlišovať medzi aktivitami R. C. a M. B. ako fyzických osôb a aktivitami spoločností CarltonProperty, s.r.o., ADS Property s.r.o. s majoritnou majetkovou účasťou R. C. a M.
B.. Žalovaný v II. rade sa v rámci rozhovoru (článkov) nepochybne nevyjadroval ako súkromná fyzická
osoba s právnickým vzdelaním a na to nadväzujúcimi všeobecnými skúsenosťami, ale ako právny

zástupca obchodných partnerov žalobcu, ktorého R. C. a M. B. v tejto súvislosti zbavili mlčanlivosti.
Odmietol žalobcovu dezinterpretáciu časti výsluchu svedka S. v závere bodu 9. odvolania, keď tento
svedok vypovedal, že on (žalovaný v I. rade) zostavil rebríček advokátskych kancelárií, v ktorom sa
na prvom mieste umiestnila Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o. a následne poveril uvedeného
svedka realizáciou rozhovoru s predstaviteľom tejto advokátskej

kancelárie. K bodu 11. odvolania žalobcu konštatoval, že žalobca tam uvedené citácie vytrháva z ich
širšieho kontextu. Súd prvej inštancie v bodoch 83.4. a 83.6. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
podrobne rozviedol prevod nehnuteľností z podnetu žalobcu v Kauze Carlton a v bode 84. je v prevažnej
miere uvedené určité zhrnutie právneho posúdenia súdu prvej inštancie prezentovaného v rámci bodov
83.1. až 83.9. V rámci dotknutých bodov súd prvej inštancie detailne zanalyzoval jednotlivé žalobcom
označené výroky z článkov, tieto následne podrobne posúdil z hľadiska ich spôsobilosti neoprávnene

zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Samotná skutočnosť, či určitý sporný výrok je alebo nie je
skutkovýmtvrdením,nezávisíodsubjektívnychnázorovžalobcu,aniodvykonanéhodokazovania,jedná
sa o otázku právneho posúdenia, ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku neabsentuje. Pokiaľ ide
o namietaný záver súdu prvej inštancie, že žalobcom označené skutkové tvrdenia z článkov nemôže
väčšina čitateľov vnímať neutrálne, ide opäť o záver právneho posúdenia, ku ktorému nie je možné

vykonať dokazovanie. Z kontextu dotknutej časti odvolania ani nie je celkom zrejmé, čo presne žalobcovi
na citovanom právnom posúdení súdu prvej inštancie prekáža. Bol to práve žalobca, kto už v rámci
žaloby namietal, že obsah článkov je voči jeho osobe kritický, čo automaticky považoval za neoprávnený
zásah do jeho osobnostných práv. Samotná skutočnosť, že obsah článkov bol voči žalobcovi ladený
kriticky, nebola medzi stranami nikdy sporná. Vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, že kritika

žalobcu v článkoch bola vecná a primeraná, že žalobcom označené skutkové tvrdenia z článkov
boli pravdivé a označené hodnotiace úsudky z článkov mali relevantný skutkový základ. Skutočnosť,
že žalobca subjektívne nemá záujem reflektovať celkový obsah a
jednotlivé body odôvodnenia napadnutého rozsudku v ich vzájomnej súvislosti, nezakladá samo o sebe
vadu arbitrárnosti rozhodnutia. K výhradám žalobcu ohľadom právneho posúdenia veci v rámci bodov

12. až 16. odvolania žalobcu konštatoval, že nezdieľa názor žalobcu, že by v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia reálne absentovalo porovnanie medzi právom žalobcu na ochranu osobnosti, právom oboch
žalovaných na slobodu prejavu a právom verejnosti na informácie o téme verejného záujmu. Súd
prvej inštancie v príkrom rozpore s tvrdeniami žalobcu venoval značnú časť odôvodenia napadnutého
rozsudku analýze toho, ktoré z vyššie uvedených troch práv je za daných skutkových a právnych

okolností potrebné uprednostniť a z jeho odôvodnenia je bez akýchkoľvek problémov možné vyvodiť
záver, že v danom prípade bolo nevyhnutné uprednostniť právo žalovaných v I., II. rade na slobodu
prejavu a právo verejnosti na informácie o téme verejného záujmu na úkor práva žalobcu na ochranu
osobnosti. Tento záver nie je svojvoľný, obsahuje podrobnú právu analýzu všetkých relevantných
skutočností, pre ktoré sa kritika žalobcu v článkoch objektívne nejaví ako nevecná či neprimeraná a

pre ktoré je zároveň žalobca povinný predmetnú kritiku strpieť. Súd prvej inštancie taktiež správne
konštatoval, že informácie o priebehu Kauzy Carlton nie sú súkromnou vecou žalobcu, a to z mnohých
objektívnych dôvodov, ktoré žalobca v odvolaní opätovne vôbec nereflektuje. Budova Hotela Carlton je
národnou kultúrnou pamiatkou, jednou z najznámejších historických budov v rámci Slovenskej republiky
a už len z tohto dôvodu má verejnosť právo byť informovaná o spornom prevode vlastníckych práv

k Hotelu Carlton. Každá osoba angažujúca sa v rámci prevodov vlastníckych práv k budove Hotela
Carlton sa automaticky stáva vo vzťahu k dotknutej téme osobou tzv. relatívneho verejného záujmu.
Uvedené platí bez ohľadu na to, či je s tým daná osoba vnútorne stotožnená. Verejnosť má právo
byť o priebehu Kauzy Carlton priebežne informovaná (vrátane informácií o aktivitách žalobcu v tejto
kauze) a on ako médium má právo (i povinnosť) o priebehu tejto kauzy verejnosť informovať. Dodal, že

žalobca je v súvislosti s jeho aktivitami v Kauze Carlton aktuálne obžalovaný v trestnom konaní vedenom
na Špecializovanom trestnom súde. K odvolacej námietke žalobcu, že články údajne porušujú jeho
právo na prezumpciu neviny, poukázal na argumentáciu súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Výroky z článkov týkajúce sa trestnej veci žalobcu sú vždy ladené v polemickej rovine,
čo samo osebe v zmysle ustálenej judikatúry vylučuje ich protiprávnosť. Články neoznačujú žalobcu

pojmami, ktoré uviedol v odvolaní (zlodej, podvodník, mafián), ani žiadnymi inými objektívne urážlivými
prívlastkami. Jedná sa o čisto subjektívne konštrukty žalobcu, ktoré nemajú žiadnu oporu v reálnych
skutkových okolnostiach. Sporné výroky z článkov zohľadňujú stav aktuálne stále prebiehajúceho
trestného konania žalobcu a nezasahujú do práva žalobcu na prezumpciu neviny. Navyše, vykonanýmdokazovaním na súde prvej inštancie bolo preukázané, že prakticky všetky mienkotvorné médiá odlišné
od neho informovali priebežne o vývoji Kauzy Carlton nielen v prakticky zhodných intenciách ako jeho
dotknuté články, ale zároveň aj v čase pred zverejnením sporných článkov. Žalobca v priebehu celého

konania na súde prvej inštancie nikdy nevysvetlil, prečo by mu za vyššie uvedených okolností mali
práve a len dotknuté články spôsobiť ním popisovanú ujmu na jeho osobnostných právach. Vykonaným
dokazovaním na súde prvej inštancie bolo dokonca zistené, že samotný žalobca sa v súvislosti s
informovaním o Kauze Carlton aktívne uchádzal o pozornosť médií, teda sekundárne aj o pozornosť
širokej verejnosti v súvislosti s dotknutou témou. Rozhodujúcim kritériom pre možnosť legitímne

informovať o Kauze Carlton nemôžu byť žalobcove subjektívne pocity vo vzťahu k tomuto informovaniu.
Žalobca nemá právo nútiť ho selektovať relevantné informácie o Kauze Carlton na tie, ktoré vyznievajú
vo vzťahu k žalobcovi neutrálne či pozitívne a na tie, ktoré sú voči žalobcovi kritické. Rovnako tak
skutočnosť, či určitá téma je alebo nie je témou verejného záujmu, nemôže byť definovaná subjektívnym
naladením žalobcu voči tejto téme, najmä ak je žalobca zjavne doslova hypersenzitívny vo vzťahu k tým
informáciám o Kauze Carlton, ktoré vyznievajú voči jeho osobe kriticky. Za účelovú považuje výhradu

žalobcu, že súd prvej inštancie bol údajne povinný vykonať test proporcionality samostatne ku každému
spornému výroku z článkov. V priebehu konania žalobca nikdy takýto individuálny test proporcionality
pre každý zo sporných výrokov neprodukoval a neurobil tak ani v odvolaní. Z argumentácie žalobcu nie
je možne vyrozumieť aké konkrétne relevantné skutočnosti by sa takýmito prípadnými individuálnymi
testami proporcionality vo vzťahu ku každému spornému výroku mali objasniť nad rámec právneho

posúdenia súdu prvej inštancie. Doteraz nebolo medzi stranami nikdy sporné, že všetky dotknuté výroky
sa týkajú Kauzy Carlton, čo v odvolaní žalobca nerozporoval. Bolo preto v konaní na súde prvej inštancie
nevyhnutné ustáliť, či Kauza Carlton objektívne predstavuje tému verejného záujmu, či kritika žalobcu
v rámci sporných výrokov vychádza z relevantného a pravdivého skutkového základu a či možno túto
kritikuhodnotiťakovecnúaprimeranú.Navšetkytietootázkyposkytolsúdprvejinštancie v

odôvodnení napadnutého rozsudku podrobné a presvedčivé odpovede. Ďalej žalovaný v I. rade
uviedol, že považuje závery súdu prvej inštancie prezentované v bode 83.9. odôvodnenia napadnutého
rozsudku za správne a presvedčivé s tým, že zhrnul niekoľko zásadných skutočností, ktoré žalobca v
odvolaníúčelovoopomenulaktorésamyosebevylučujúmožnosťčoilenčiastočnéhovyhoveniažalobe,
pričom jeho prevažnú časť argumentácie uvedenú v tomto vyjadrení reflektoval v konečnom dôsledku

aj súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odmietol, že by sporné články
neoprávnene zasiahli do súkromia a dôstojnosti žalobcu. V článkoch neboli prezentované skutočnosti,
ktoré by sa čo i len náznakom týkali intímnej sféry žalobcu či jeho súkromia v
užšom význame. Samotný obsah článkov sa týkal výhradne osobnej účasti žalobcu v Kauze Carlton a
jednotlivých krokov žalobcu v rámci tejto kauzy. Určitá miera zjednodušovania použitá jeho redaktorom

v rámci otázok kladených žalovanému v II. rade bola primeraná tomu, že obsah sporných článkov mal
byť zrozumiteľný širokej verejnosti, vrátane osôb bez právneho vzdelania. Články predstavujú rozhovor
(interview) medzi jeho redaktorom a žalovaným v II. rade. K nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy konštatoval, že žalobca sa v rámci odvolania vôbec nevenoval tomuto nároku. Dal
do pozornosti, že žalobcu vo vzťahu k tomuto nároku zaťažovalo bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno.

Žalobca doteraz nepredložil akékoľvek dôkazy preukazujúce dôvodnosť priznania relutárnej satisfakcie.
Má za to, že z dôkazov obsiahnutých v spise jednoducho nie je možné dovodiť
záver, že prípadné priznanie čo i len morálnej satisfakcie žalobcovi by malo byť nedostatočné. Pokiaľ aj
u žalobcu došlo k zníženiu vážnosti v spoločnosti, tento následok nemohol byť spôsobený
práve a len zverejnením sporných článkov. Prípadná spoločenská ujma popisovaná žalobcom je podľa

všetkého primárne výsledkom jeho trestného stíhania v súvislosti s jeho konaním v Kauze Carlton.
Celkový rozsah medializácie osoby žalobcu v rámci Kauzy Carlton je tak značný, že jednoducho nemôže
existovať príčinná súvislosť medzi práve a len jeho spornými článkami a údajným
znížením dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere. Žalobcom uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoký a v príkrom rozpore s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Nie je jasné, na základe čoho žalobca určil výšku
primeraného zadosťučinenia vo vzťahu k nemu na sumu 100.000,- €, čo je desaťnásobne vyšší nárok
ako voči žalovanému v II. rade, ktorý je pôvodcom prevažnej väčšiny sporných výrokov. Poukázal ešte
na niekoľko podstatných nedostatkov aktuálne pripusteného žalobného petitu, ktorý je v časti nárokov
žalobcu na morálnu satisfakciu zmätočný, neurčitý a nevykonateľný.

Nie je mu jasné, z akého dôvodu by sa mal ospravedlňovať žalobcovi prostredníctvom Denníka SME, v
ktorom neboli sporné články nikdy zverejnené. Nevie ani aké „poníženie“ mal žalobcovi údajne spôsobiť.
Žiadny „Magazín PRÁVO“ neexistuje a nikdy neexistoval, existuje iba špeciálna príloha Denníka SME s
názvom „PRÁVO“ a tak je nárok žalobcu v tejto časti materiálne nevykonateľný. Vágnosťou formulácieospravedlnenia anepreukázanímponíženiažalobcujenapokonzaťaženýajjehoďalšínárok,
keďže nie je „vlastníkom“ domény www.sme.sk. Ani jedna z troch častí žalobcom formulovaného petitu
nespĺňa elementárne kvalitatívne požiadavky, preto súd vágne a materiálne nevykonateľne formulované

časti žalobného petitu musí odmietnuť pre nesplnenie zákonných náležitostí. Záverom uviedol, že
v posudzovanom prípade nie je možné považovať články za neoprávnený zásah do osobnostných
práv žalobcu. Je zrejmé, že nie sú splnené základné podmienky pre ústavne konformné obmedzenie
jeho slobody prejavu. Jeho kritika v článkoch rozhodne nepresiahla prípustnú mieru intenzity v takej
miere, ktorú by už v demokratickej spoločnosti nebolo možné akceptovať. Prípadné vyhovenie žalobe

by predstavovalo úplné popretie jeho základných práv i základných práv širokej verejnosti a vytvorilo
by v demokratickej spoločnosti nebezpečný precedens, ktorý by v rozpore so základnými princípmi
právneho štátu neprípustne obmedzoval právo médií poukazovať na nežiaduce a nelegitímne javy
v spoločnosti. Žalobca si nemôže subjektívne selektovať, ktoré informácie o jeho osobnej účasti v
Kauze Carlton možno a nemožno zverejniť, ani ako formu, akou to možno alebo nemožno urobiť. Z
celkových okolností je zjavné, že žalobca na jednej strane nemal v čase zverejnenia článkov žiadny

problém so samotným informovaním o jeho osobe v Kauze Carlton (sám sa dokonca o priazeň médií
uchádzal), ale na strane druhej nebol schopný zniesť v rámci medializácie akúkoľvek mieru vecnej
a konštruktívnej kritiky na danú tému. Reflektujúc širokú medializáciu Kauzy Carlton zo strany tretích
subjektov, ktorá pritom z časového hľadiska výrazne predchádzala zverejneniu sporných článkov, je
existencia predmetnej príčinnej súvislosti prakticky vylúčená a žalobcom v tomto konaní absolútne

nepreukázaná. Z celkových okolností je zjavné, že pokiaľ aj reálne došlo k zníženiu vážnosti a dobrej
povesti žalobcu v spoločnosti, potom tieto následky museli nastať dávno pred zverejnením
sporných článkov v nadväznosti na skôr medializované skutočnosti o Kauze Carlton zo
strany tretích subjektov. Súd prvej inštancie sa v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne
a správne vysporiadal so všetkými podstatnými a relevantnými otázkami nevyhnutnými na spravodlivé

a právne udržateľné rozhodnutie vo veci. Zjavná subjektívna nespokojnosť žalobcu s
výsledkom konania, rozhodne nemôže byť dôvodom na prípadné vyhovenie žalobe. Odvolaciemu súdu
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadal náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

6. Žalovaný v II. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok je odôvodnený
veľmi precízne a presvedčivo. Predložené dôkazy dostatočne preukázali, že napadnuté výroky sú
buď pravdivými skutkových tvrdeniami alebo primeranými hodnotiacimi úsudkami a tak žalobca v tejto
súvislosti v podstate nemá čo namietať. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že on poskytol rozhovor ako
konateľ advokátskej kancelárie Relevans, že sa vyjadroval v jej mene a v súvislosti s jej činnosťou. Podľa

publikovanej judikatúry najvyššieho súdu platí, že za obsah rozhovoru môže hypoteticky zodpovedať iba
AK Relevans ako právnická osoba, nie on ako tzv. použitá fyzická osoba. Argumenty žalobcu, ktorými
spochybnil záver súdu prvej inštancie o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie sú neopodstatnené.
Poukázal na to, že medzi poskytnutím rozhovoru a činnosťou AK Relevans existuje vecná, časová a
miestna súvislosť. Vecná súvislosť je daná tým, že rozhovor neoddeliteľne súvisel so zastupovaním p. B.

a p. C. v súdnych sporoch v tzv. Kauze hotela Carlton, ide o hlavnú a v podstate aj jedinú tému rozhovoru,
pričom ich zastupuje AK Relevans, nie on (v zmysle zákona o advokácii ani nemôže advokáciu
vykonávať samostatne). P. B. a p. C. písomne potvrdili, že pokyn na poskytnutie rozhovoru udelili
AK Relevans (nie jemu) a že túto kanceláriu za účelom poskytnutia rozhovoru aj zbavili mlčanlivosti.
Písomné potvrdenia boli vystavené ešte v januári 2019, teda pred začatím tohto sporu. Redaktor (p. S.)

navyše hneď v úvode rozhovoru výslovne uviedol, že on sa vyjadruje ako riadiaci partner AK Relevans,
ktorá zastupuje p. B. a p. C. v Kauze Carlton. To isté vplýva aj z celkového kontextu rozhovoru, ktorý je
podľa relevantnej judikatúry veľmi dôležitý a vyplýva to aj z konkrétnych formulácií, ktoré v
rozhovore použil, ako napríklad „v trestnom konaní argumentujeme,“ „my sa na súde domáhame“ alebo
„na súde preukazujme“. Z použitého množného čísla je zrejmé, že sa vyjadril v mene AK

Relevans v súvislosti s jej činnosťou, zastupovaním p. B. a p. C. v súdnych konaniach. Časová súvislosť
je daná tým, že rozhovor bol poskytnutý v čase trvania právneho zastúpenia p. B. a p.
C. zo strany AK Relevans v Kauze Carlton (toto zastúpenie trvá dodnes). Miestna súvislosť je daná tým,
že rozhovor bol poskytnutý pre prílohu slovenského denníka SME, pričom AK Relevans svojich klientov
v kauze Carlton zastupuje pred slovenskými súdmi a vo všeobecnosti pôsobí najmä na Slovensku.

Nie je dôležité, či sa poskytnutie rozhovoru do médií považuje za výkon advokácie podľa zákona o
advokácii. Podľa judikatúry je dôležité iba to, že právnická osoba vykonáva určitú činnosť (bez ohľadu
na to, či ju má zapísanú v predmete podnikania) a na jej vykonanie použije fyzickú osobu (niektorého
zo svojich predstaviteľov). On neposkytol rozhovor „len tak“ z vlastnej súkromnej iniciatívy, ale v meneAK Relevans, ktorá na to dostala pokyn od svojich klientov. Rozhovor súvisel so zostavením rebríčka
najväčšíchadvokátskychkancelárii,pričomrozhovormalbyťzameranýprávenakanceláriuakotakú,nie
na jej jednotlivých predstaviteľov. To sa aj skutočne stalo, kancelária bola predstavená prostredníctvom

prípadu Carlton, ktorý zastupuje ona sama, nie on. Rozhovor bol poskytnutý v rámci výkonu advokácie,
resp. ide o činnosť súvisiacu s poskytovaním právnych služieb v súlade s definíciou tohto pojmu, ktorá
je uvedená v zákone o advokácii. P. S. uviedol, že ho oslovil s tým, či by mu neposkytol rozhovor, ktorý
sa musel prediskutovať s p. B. a p. C. a títo následne na poskytnutie rozhovoru
udelili pokyn AK Relevans. On tento pokyn v mene kancelárie splnil a rozhovor poskytol. V rozhovore

sa spomínajú aj postoje, ktoré AK Relevans prezentuje v trestnom konaní vedenom voči žalobcovi
a jeho manželke, ale v danom trestnom konaní kancelária nezastupuje p. B. a p. C., ale spoločnosť
Carlton. P. B. a p. C. totiž ovládajú spoločnosť Carlton jednak priamo (sú jej majoritnými spoločníkmi)
i nepriamo prostredníctvom jej „materskej“ spoločnosti ADS. On v rozhovore hovoril o postojoch AK
Relevans, ktoré táto kancelária prezentuje v trestnom konaní, v ktorom zastupuje záujmy p. B. a p.
C.. Rozhovor nebol jeho súkromnou aktivitou. Žalobca v odvolaní namietal, že prvoinštančný súd mal

pri každom napadnutom výroku uviesť, ktorého konkrétneho súdneho konania sa daný výrok týka a
ktoré konkrétne subjekty v danom súdnom konaní vystupujú. Tomuto nerozumie, pretože v rozhovore
sa výslovne spomína, že ho poskytol v mene AK Relevans, nie ako súkromná osoba, ako už uviedol.
Žalobca sa odvoláva na písomné vyjadrenie p. S., v ktorom opísal okolnosti poskytnutia rozhovoru, z
ktorých vyplýva opak ako tvrdil žalobca. On bol ako respondent vybraný preto, že je predstaviteľom

niektorej z najväčších kancelárií, nie pre svoje súkromné názory na určitú tému. Má za to, že súd prvej
inštancie dospel k správnemu záveru o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Ďalej sa vyjadril
k ostatným odvolacím námietkam žalobcu v jeho odvolaní, a to identifikovania okruhu výrokov, ktoré
boli v predmetnom konaní posudzované, za ktoré súd prvej inštancie správne považoval tie, ktoré boli
uvedené v žalobe a replike žalobcu (v prvom rozšírení žaloby). K tvrdeniu žalobcu v odvolaní,

že prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku necitoval všetky výroky, ktoré sú predmetom konania
dal do pozornosti body 83.1 až 83.8 napadnutého rozsudku, pričom ku každému z výrokov je uvedená
osobitná argumentácia. Vyjadril sa aj k zmenám žaloby, pričom považoval za správne, že súd prvej
inštancienepripustildruhúzmenužaloby,nakoľkopostupovalpodľa§142ods.1C.s.p.ažalobcamalbyť
pripravený na to, že koncepcia jeho otázok na svedka S. bude nepripustením zmeny žaloby narušená.

Navyše, druhá zmena žaloby spočívala v rozšírení okruhu napadnutých výrokov, ktoré sú predmetom
konania a zmena predmetu sporu by bola vo vzťahu k doterajšiemu konaniu nehospodárna a mohla by
konanie zbytočne predĺžiť. Dal do pozornosti, že článok ako celok nemôže byť predmetom konania o
ochranuosobnosti,takýmtopredmetommôžubyťibakonkrétnedifamačnévýroky.Kodvolacejnámietke
žalobcu o nevykonaní jeho výsluchu konštatoval, že bol podľa znenia § 195 C.s.p. neprípustný, keď

svoje tvrdenia o pravdivosti a primeranosti napadnutých výrokov dostatočne preukázal, okrem iného aj
listinnými dôkazmi. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že prvoinštančný súd nevykonal všetky ním
navrhnuté dôkazy, a to zvukové záznamy z pojednávaní, ktoré sa uskutočnili v inom konaní v Kauze
Carlton a na ktorých vypovedala jeho manželka G. a zároveň p. B. a p. C.; bližšie nešpecifikovanú
komunikáciu z aplikácie Threema O. G.; jeho výsluch konštatoval, že tieto dôkazy vykonať nemusel.

Žalobca v odvolaní neuviedol, ktoré konkrétne okolnosti mali byť podľa neho zamlčané
a čo presne mali zvukové záznamy preukazovať, pričom ich vykonanie navrhol oneskorene a tak súd
prvej inštancie na ne v zmysle sudcovskej koncentrácie konania neprihliadol. Ani k uvedenej komunikácii
žalobca v odvolaní neuviedol, čo presne by táto komunikácia mala preukazovať. K svojmu výsluchu sa
už vyjadril. Nestotožnil sa ani s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal test

proporcionality, nakoľko ho prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vykonal. Mal za to,
že napadnuté výroky neporušujú princíp prezumpcie neviny, keď iba uviedol, že žalobca bol z trestného
činu právoplatne obvinený, čo bola v čase zverejnenia rozhovoru pravdivá informácia (v súčasnosti je
už obžalovaný). Pokiaľ ide slová, ktoré žalobca spomenul v odvolaní (zlodej, podvodník, mafián), takéto
výrazy nepoužil, ani p. S. ako redaktor. Čo sa týka ostatných výrazov použitých p. S.,

tieto boli vždy ladené v polemickej rovine. P. S. žalobcu nikdy kategoricky a jednoznačne neoznačil za
páchateľa trestnej činnosti. Dodal, že napadnutý rozsudok nepovažuje za arbitrárny, pretože tak ako
už uviedol, jeho odôvodnenie je veľmi precízne a presvedčivé. Ešte dodal, že znenie ospravedlnenia
odporuje hmotnému právu. Žalobca v odvolaní neuviedol nič, čím by spochybnil zákonnosť alebo vecnú
správnosť napadnutého rozsudku, z dôvodu ktorého navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniam oboch žalovaných k jeho odvolaniu uviedol, že vo všeobecnosti
odmieta argumentáciu žalovaných v I., II. rade uvedenú v ich vyjadreniach, pričom má za to, že saobaja žalovaní prostredníctvom svojich siahodlhých vyjadrení snažia odpútať pozornosť odvolacieho
súdu od podstatných skutočností/okolností prípadu, na ktoré by sa mal odvolací súd sústrediť v
rámci rozhodovania o jeho odvolaní. Dal do pozornosti čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s

tým, že odmieta, aby jeho doterajší procesný postup mal byť negatívne vnímaný. Opísal rozhodné
skutočnosti a poskytol súdu právne odôvodnenie, prečo sa konaním žalovaných v I., II. rade cíti byť
poškodený vo svojich osobnostných právach a prečo by takéto konanie malo byť objektívne posúdené
ako konanie v rozpore so zákonom. Vo vzťahu k zásahom do jeho osobnostných práv zdôraznil, že
je logické a vyplýva to aj zo samotnej podstaty prezentovaného novinárskeho rozhovoru, že rozhovor

v rámci svojho obsahu pozostáva zo samostatných skutkových tvrdení, ktoré jednak samé o sebe ho
môžu poškodzovať a zároveň vo svojom vzájomnom kontexte sú spôsobilé zosilňovať či derivatívnym
spôsobom samostatne utvárať negatívne vnímanie širokej verejnosti o jeho osobe. Žalovaní v I., II.
rade sa snažia prostredníctvom svojej procesnej obrany argumentovať, že jeho jednotlivé napádané
výroky sú izolovane mimo celkový kontext článku pravdivé a nespôsobilé mu spôsobiť ujmu, ale
opomínajú, že pri hodnotiacich úsudkoch sú povinní čitateľovi umožniť vytvoriť si vlastný názor a za

týmto účelom musia čitateľovi poskytnúť dostatočný skutkový opis rozhodujúcich skutočností. Procesná
obrana oboch žalovaných teda podľa jeho názoru nemôže obstáť, nakoľko je nevyhnutné, aby odvolací
súd pred samotným hodnotením napadnutých výrokov posúdil, či žalovaní v I., II. rade poskytli verejnosti
dostatočný opis skutkových okolností tak, aby si verejnosť mohla vytvoriť vlastný úsudok. Následne
by mal dovolací (pravdepodobne odvolací, poznámka odvolacieho súdu) súd vyhodnotiť pravdivosť

napádaných tvrdení, pričom odvolací súd by nemal opomenúť fakt, že vo všeobecnosti platí, že aj
pravdivé informácie podané bez dostatočného vysvetlenia súvisiacich skutkových okolností sú spôsobilé
spôsobiť ujmu osobe, ktorej sa týkajú. Kontinuálne a pred prijatím záverečného rozhodnutia by mal
odvolací súd vyhodnotiť, či jeho osoba vo vzťahu k jednotlivým napadnutým výrokom je osobou
verejného záujmu alebo nie. Poukázal na to, že sám žalovaný v I. rade vo svojom vyjadrení uviedol,

že „Samotná skutočnosť, že obsah článkov bol voči žalobcovi ladený kriticky, nebola medzi stranami
nikdy sporná“ a tak bude úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či súd prvej inštancie zákonným spôsobom
vyhodnotil intenzitu a oprávnenosť kritiky voči nemu. Zotrval na odvolacích dôvodoch a odvolacom
návrhu.

8. Žalovaný v I. rade vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu uviedol,
že žalobca iba recykloval argumentáciu uvádzanú už prostredníctvom jeho odvolania, ku ktorej sa
dostatočne a vyčerpávajúco vyjadril v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu. Zotrval na obsahu tohto
vyjadrenia a reaguje na tú časť vyjadrenia, v rámci ktorej sa žalobca implicitne pokúša navodiť dojem,
že v konaní pred súdom prvej inštancie malo dôjsť k denegatio iustitiae v jeho neprospech. Jedná

sa o čisto účelovú argumentáciu, ktorá absolútne nereflektuje reálny priebeh konania na súde prvej
inštancie. Opätovne dal do pozornosti, že žalobca bol po celý čas v konaní riadne zastúpený advokátom,
pričom postupne produkoval desiatky strán žalobnej argumentácie. Bez ohľadu na úplnú irelevantnosť
prevažnej časti tejto argumentácie platí, že žalobca len v období od podania žaloby do vyhlásenia
napadnutého rozsudku, doručil súdu prvej inštancie postupne minimálne štyri ďalšie písomné vyjadrenia

vo veci samej. Ďalší rozsiahly priestor bol žalobcovi poskytnutý ešte aj v rámci jeho výsluchu na
pojednávaní konanom dňa 28.3.2023 a svoj výsluch iba zneužil na účelovú sebaprezentáciu vlastnej
osoby pred verejnosťou prítomnou v pojednávacej miestnosti. Žalobcovi teda nebola v konaní na súde
prvejinštancieodopretáspravodlivosť,pretožemaldostatokpriestoru azázemianariadnea
včasné unesenie procesného útoku, ktorý relevantným spôsobom nevyužil. Žalobca si je zjavne vedomý

teraz už aj sám tejto skutočnosti, keď sa v odvolacom konaní pokúša tendenčne a celkom nedôvodne
preniesť jeho dlhodobú procesnú nezodpovednosť a neochotu na súd prvej inštancie. V ostatnom zotrval
na doterajšej argumentácii, najmä obsahu vyjadrenia k odvolaniu žalobcu, ako aj odvolacom návrhu.

9. Žalovaný v II. rade vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu uviedol, že

žalobca sa v odvolacej replike len vo všeobecnosti vyjadril k jeho argumentácii v odvolacej odpovedi a
neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré by mali podporiť jeho právnu argumentáciu, o ktorú opiera
svoj názor, že by mal byť v tomto spore úspešný. Prvoinštančný súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil
s jeho právnou argumentáciou a žalobu zamietol, pričom sa riadne a precízne vysporiadal so všetkými
okolnosťami prípadu podstatnými pre rozhodnutie pri dodržaní zákonnosti procesného postupu. Zotrval

na argumentácii uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu ohľadom jednotlivých výrokov, ktoré žalobca
napadol, k tomu či je žalobca osobou verejného záujmu, vykonaniu testu proporcionality, k nepripusteniu
druhej zmeny žaloby, nevykonaniu dôkazov a jeho výsluchu. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu o
tom, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Žalobca svoje tvrdenia o údajnom porušení svojichpráv neoprel ani o žiadne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít; jeho tvrdenia ostávajú v rovine
všeobecných konštatovaní, či sťažovaní sa, že prvoinštančný súd nevydal rozhodnutie podľa jeho
predstáv. Má za to, že riadne preukázal, že prvoinštančný súd vydal správne rozhodnutie pri dodržaní

zákonného procesného postupu, vrátane rovnosti strán sporu. Žalobca neuviedol nič, čím by spochybnil
zákonnosť alebo vecnú správnosť napadnutého rozsudku; zotrval na odvolacom návrhu.

10. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 27.1.2025 uviedol odvolaciemu súdu, že v súvislosti s „kauzou“ Hotela
Carlton, ani v súvislosti s iným konaním, nebol odsúdený zo žiadneho trestného činu. V súčasnosti je

súdom uznaný ako konateľ spoločnosti Carlton Property, s.r.o. s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2021, sp.zn. 1 Obdo 72/2020. Ani jedno z negatívnych
tvrdení žalovaných, ktoré odzneli v žalobou napadnutých článkoch, sa do dnešného dňa nepotvrdili.
Zotrval na odvolacom návrhu.

11. Ďalšie vyjadrenia podané vo veci neboli.

12. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa
§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať

úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. mája 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods.
1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalobu zamietol,
potvrdil, (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku v tomto výroku
ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti

rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

13.Prirozhodovanívychádzalzvyššieuvedenýchzákonnýchustanovení. Rozhodujúcimpreposúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho

rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
14. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná

v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel
odvolací súd prihliadať.

15. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení
napadnutého rozsudku o tom, že žalovaný v II. rade nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný, ktorý

záver aj dostatočne odôvodnil. Odvolací súd súhlasí s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti
anadoplneniepoukazujenato,ževecnálegitimáciavyjadrujestavvyplývajúcizhmotnéhopráva,ktorýv
konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie
strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu. Sporová strana, ktorá je nositeľom tvrdeného
hmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu a strana sporu, ktorá je nositeľom

hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Súd môže žalobe vyhovieť len vtedy, ak
žalobca žaluje tú osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a ak túto skutočnosť nepreukáže,
súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. O nedostatok vecnej
legitimácie na strane žalovaného pritom vo všeobecnosti ide v tom prípade, ak niekto, o kom žalobca
v žalobe tvrdí, že je výlučným nositeľom hmotnoprávnej povinnosti alebo oprávnenia, o ktoré v konaní

ide, týmto nositeľom nie je, prípadne nie je nositeľom výlučným. O takomto nedostatku žaloby, vedúcej
v konečnom dôsledku k jej zamietnutiu, resp. o spôsobe odstránenia tohto nedostatku, neposkytuje súd
ani poučenie v zmysle § 160 ods. 1 C.s.p. predovšetkým z dôvodu, že poučovacia povinnosť
súdu je obmedzená na poučenie strán sporu len o ich procesných právach a povinnostiach, pričom so
žiadnych ustanovení Civilného sporového poriadku nemožno vyvodiť povinnosť súdu poučiť žalobcu o

tom, že žalovaný označený v žalobe nie je v spore pasívne legitimovaný, pretože by to
už nebolo poučenie o procesných právach a povinnostiach, ale už poučením hmotnoprávnym, ktoré nie
je oprávnený ani povinný súd poskytnúť (R 38/94).16. V danom spore bolo riadne preukázané, že predmetný rozhovor neposkytol žalovaný v II. rade ako
fyzická osoba, ako ho označil žalobca v žalobe, ale ako konateľ advokátskej kancelárie RELEVANS,
s.r.o., ktorá v čase poskytnutia predmetného rozhovoru vykonávala právne služby pre p. C. a p. B.,

ktoré sa týkali aj tzv. Kauzy Carlton. Obaja uvedení písomne potvrdili, že uvedená advokátska kancelária
môže poskytnúť rozhovor týkajúci sa Kauzy Hotela Carlton, nie žalovaný v II. rade ako fyzická osoba,
pričom zbavili mlčanlivosti uvedenú spoločnosť, nie žalovaného v II. rade ako fyzickú osobu (č.l. 772
a 773 spisu). Odvolací súd dáva do pozornosti, že spôsob konania konateľov v spoločnosti s rušením
obmedzeným upravuje ustanovenie podľa § 133 Obchodného zákonníka. Podľa výpisu z Obchodného

registra uvedenej spoločnosti, v mene spoločnosti koná konateľ samostatne. Medzi konateľov tejto
spoločnosti patrí aj žalovaný v II. rade, ktorý poskytol predmetný rozhovor za advokátsku kanceláriu,
za ktorú je oprávnený konať. Odvolací súd má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že žalovaný
v II. rade sa v predmetnom rozhovore vyjadroval v množnom čísle, nie sám za seba, takže neobstojí
tvrdenie žalobcu v odvolaní, že rozhovor žalovaného v II. rade bol poskytnutý z pozície súkromnej
fyzickej osoby. Uvedenému nasvedčuje aj výpoveď svedka S., ktorý vo svojej výpovedi opísal ako

prebiehala príprava rozhovoru s tým, že sám uviedol, že oslovili advokátsku kanceláriu, nie žalovaného
v II. rade ako fyzickú osobu (č.l. 1029 spisu). Prvoinštančný súd neopomenul ani ustanovenie § 1 ods.
2 zákona č. 586/2003 Z.z., ako namietal žalobca v odvolaní, ktoré aplikoval v danom spore (bod 59.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), pričom v bode 79.4. odôvodnenia napadnutého rozsudku sa
jasnýmadostatočnýmspôsobomvysporiadalstým,žepriposkytnutípredmetnéhorozhovoružalovanýv

II. rade nekonal ako fyzická osoba s poukazom na list Slovenskej advokátskej komory (zo dňa 17.5.2019;
č.l. 154 spisu). Na základe uvedených skutočností odvolací súd nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu v jeho
odvolaní o tom, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav ohľadom postavenia žalovaného
v II. rade, ktorý tvrdil, že pri poskytnutí rozhovoru vystupoval ako konateľ advokátskej kancelárie, ktorá
ako spoločnosť s ručením obmedzeným poskytuje právne služby.

17. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení
napadnutého rozsudku o tom, že v konaní nebola preukázaná existencia neoprávneného zásahu
objektívne spôsobilého privodiť žalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach v príčinnej súvislosti
s rozhovorom publikovanom v printovej forme v špeciálnej prílohe denníka SME, magazín PRÁVO

a online forme na www.sme.sk. Odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenia § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka predstavujú všeobecnú občianskoprávnu úpravu ochrany osobnosti, od
vymedzenia všeobecného osobnostného práva fyzickej osoby demonštratívnym výpočtom čiastkových
osobnostných práv, cez stanovenie ich obmedzení až po výpočet prostriedkov ochrany osobnosti pre
prípad neoprávnených zásahov objektívne spôsobilých tieto práva ohroziť, resp. porušiť. Základnou

hmotnoprávnou podmienkou pre vznik sankcií za neoprávnené zásahy dotýkajúce sa jednotlivých
konkrétnych hodnôt osobnosti (§ 13 Občianskeho zákonníka) je objektívna spôsobilosť týchto
neoprávnených zásahov narušiť integritu osobnosti. Predmetom úpravy uvedených ustanovení je okrem
iného česť konkrétnej fyzickej osoby, ktorú pre svoje postoje, chovanie a konanie získala a požíva v
spoločnosti a ľudská dôstojnosť; česť a dôstojnosť sú pritom jednými z najvážnejších hodnôt osobnosti

fyzickej osoby. Predmetom uvedenej úpravy je zároveň česť fyzickej osoby, ktorú táto požíva v určitých
odborných kruhoch (napríklad politických, podnikateľských, právnických), v ktorých je fyzická osoba
známa pre svoju prácu a jej výsledky, pre svoju odbornú činnosť a podobne, t. j. profesijná česť. S
uvedeným sa spája i ochrana dobrého mena fyzickej osoby, keď meno patrí medzi hodnoty osobnosti
fyzickej osoby a tvorí ako určujúci individualizačný znak, pod ktorým sa fyzická osoba uplatňuje v

spoločnosti,významnýatribútjejosobnosti.Právonaochranudobréhomena,ktoréfyzickáosobapožíva
v spoločnosti, je preto taktiež súčasťou práva na ochranu osobnosti. Občianske právo zabezpečuje
ochranu uvedených hodnôt osobnosti len proti takým konaniam, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť
nemajetkovú ujmu na osobnosti tým, že znižujú česť fyzickej osoby u iných osôb a tým ohrozujú vážnosť
jej postavenia a uplatnenia v spoločnosti. K neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby môže

dôjsť ústne (rozširovaním nepravdivých a jej vážnosť znevažujúcich - difamačných tvrdení), písomne,
či iným spôsobom. Spôsob, akým bol neoprávnený zásah uskutočnený, je pre kvalifikáciu zásahu
ako neoprávneného právne bezvýznamný. Môže mať však význam pre určenie formy primeraného
zadosťučinenia. Konanie zasahujúce všeobecne do cti a dôstojnosti fyzickej osoby môže spočívať buď
v skutkových tvrdeniach alebo v kritike, teda v hodnotiacich úsudkoch. Skutkové tvrdenia sa opierajú

o fakty, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia
je teda overiteľná. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor
svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti
a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok preto nemožnoakokoľvek dokazovať, je však ale nutné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii a či forma jeho
verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnuteľným sprievodným
javom výkonu kritiky, tzn. primárnym cieľom kritiky nie je honobenie a zneuctenie danej osoby.

18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci potrebné dokazovanie za účelom zistenia, či konkrétne výroky,
ktoré odzneli v predmetnom rozhovore sú hodnotiace úsudky alebo skutkové tvrdenia a správne
sa zaoberal tými výrokmi, ktoré žalobca označil v žalobe i v zmene žaloby (prvej), ktorú súd prvej
inštancie pripustil uznesením na pojednávaní konanom dňa 1.12.2022 (č.l. 805 spisu). Odvolací súd sa

nestotožnil s tvrdením žalobcu uvedeným v jeho odvolaní, že v napadnutom rozsudku nie sú uvedené
konkrétne skutkové tvrdenia, hodnotiace úsudky, ktoré boli predmetom posudzovania a rozhodovania
zo strany súdu prvej inštancie, pretože sa vyjadril iba k niektorým tvrdeniam, ktoré ale nepokrývajú
celý rozsah predmetu konania. Odvolací súd má za to, že prvoinštančný súd sa v bodoch 83. až 83.8.
náležite zaoberal každým konkrétnym výrokom, ktorý žalobca napadol s dostatočnou argumentáciou
o tom, či ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok. Nebolo možné prisvedčiť ani žalobcovi v

tom, že zistenie súdu prvej inštancie uvedené v bode 83.9. je nepreskúmateľné pre jeho neurčitosť,
pretože z uvedeného skutkového zistenia nie je možné zistiť, z ktorých konkrétnych skutkových tvrdení
prvoinštančný súd vychádzal, nakoľko absentuje ich opis. Aj v tomto prípade súd prvej inštancie v
uvedenom bode dostatočným spôsobom vysvetlil z akého dôvodu neposudzoval žalobcom označené
odpovede žalovaného v II. rade na jednotlivé otázky uvedené v tomto bode, s ktorým odôvodnením

odvolací súd súhlasí a poukazuje na to, že bolo povinnosťou žalobcu presne uviesť, v čom konkrétne
mala spočívať nepravdivosť jednotlivých odpovedí žalovaného v II. rade, čo žalobca neurobil.

19. Nebolo možné súhlasiť ani s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho odvolaní o tom, že súd
prvej inštancie jasne nevysvetlil z akých konkrétnych skutkových zistení vychádzal a iba všeobecne sa

obmedzil na konštatovanie, že malo ísť o verejné vyjadrovanie sa o argumentoch, ktoré mali odznieť
v nešpecifikovaných súdnych konaniach, pričom jeho zistenia sú nepreskúmateľné pre ich neurčitosť
a absenciu logického vysvetlenia ako pristupoval k jednotlivému hodnoteniu dôkazov (body 84. a
85. odôvodnenia napadnutého rozsudku). K uvedenému odvolací súd dôvodí, že súd prvej inštancie
v bode 84. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, potom ako sa vyjadril k jednotlivým výrokom v

bodoch 83.1. až 83.9. zopakoval, resp. zhrnul svoju argumentáciu týkajúcu sa predmetného rozhovoru
ohľadom toho, či jednotlivé napadnuté výroky sú skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky a keďže
ich konkrétne opísal v uvedených bodoch, nebolo potrebné, aby ich opätovne uvádzal v bode 84. V
bode 85.odôvoldnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v II.
rade na výslovný pokyn svojich klientov a po zbavení povinnosti mlčanlivosti informoval o skutkovom

základe niektorých sporov, v ktorom advokátska kancelária, ktorej je konateľom, zastupuje p. B. a C.,
pričom jednotlivé spory sú konkretizované v odôvodnení napadnutého rozsudku, napríklad body 33.,
41. a tak už nebolo potrebné, aby opätovne tieto spory v tomto bode uvádzal, keď navyše sporovým
stranám je známe o aké spory sa jedná. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu v jeho odvolaní o tom, že súd
prvej inštancie mal pred konštatovaním o skutkových zisteniach z obsahu súdneho spisu identifikovať, v

ktorých konaniach vystupovali fyzické osoby C. a B. a v ktorých spoločnosti Carlton Property, s.r.o. alebo
ADS Property s.r.o. a následne k týmto konaniam priradiť v tomto konaní napádané skutkové tvrdenia a
hodnotiace úsudky (bod 79.4.), pretože obaja uvedení boli aj spoločníkmi týchto spoločností. Uvedenú
povinnosťpodľaodvolaciehosúdunemalsúdprvejinštanciealežalobca,ktorýmalšpecifikovaťkonania,
v ktorých vystupovali fyzické osoby a v ktorých uvedené spoločnosti a k týmto konaniam sám priradiť

podľa neho nesprávne skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky, čo neurobil .

20. Odvolaciu námietku žalobcu, že nakoľko súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a
to zvukové záznamy z pojednávaní, ktoré podrobným spôsobom opisovali doterajší priebeh „kauzy
Carlton“ a svojom obsahom predstavovali signifikantný dôkaz o zamlčaní podstatných okolností

udalostí popisovaných v napádaných článkoch, zasiahol do jeho práv takým spôsobom, že došlo k
porušeniu jeho procesného práva na domáhanie sa ochrany jeho zákonných práv súdnou cestou,
odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie v bodoch 88., 92., 93. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia náležite vysvetlil, prečo nevykonal dokazovanie za účelom posúdenia ďalších
zákonných podmienok pre vyhovenie žalobe, s čím sa odvolací súd stotožňuje a dopĺňa nasledovné.

Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach, od navrhnutia dôkazu, cez
jehozabezpečenie,vykonanieanáslednevyhodnotenie.Kýmnavrhovaniedôkazovjeprávomazároveň
procesnou povinnosťou sporových strán, len súd rozhodne ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov
vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy stránna vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť,
aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa
neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že

súd odmietne vykonať určitý stranou navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení
rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Skutočnosť, že súd
neakceptoval návrh strany na vykonanie dokazovania, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení
jej práv. O zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by
v tejto súvislosti išlo len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní stranou navrhovaného

dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu
vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním
navrhnutého dôkazu bola strana postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v
konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2010, sp.zn. I. ÚS 350/2008). Pri úvahe
o tom, ktoré navrhnuté dôkazy vykoná, súd berie do úvahy preukázanie ktorej konkrétnej skutkovej
okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a

nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných k skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba
na danú vec aplikovať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.10.2010, sp.zn.
4 Cdo 262/2009). Pokiaľ strana navrhne súdu dôkaz, je povinná uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto
dôkazom majú preukázať. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu
smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú

vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, nie strán sporu (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 22.4.2008, sp.zn. 3 Cdo 50/2008).

21. V predmetnej veci sa súd prvej inštancie uvedeným v plnom rozsahu riadil a dospel k správnemu
záveru, že nie je potrebné vykonať všetky dôkazy navrhnuté žalobcom, keďže z iných dôkazov
mal dostatočne preukázané, že žaloba je nedôvodná. Rovnako prvoinštančný súd nemusel vykonať
žalobcomnavrhnutédôkazyvsúvislostisjehodruhouzmenoužaloby,ktorúnepripustil,keďnevykonanie
tohto dokazovania riadne odôvodnil v bodoch 91. a 92. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým

odôvodnením odvolací súd súhlasí.

22. Prvoinštančný súd postupoval podľa odvolacieho súdu taktiež správne, keď nevykonal dôkaz
výsluchom samotného žalovaného v II. rade, ktorého nevykonanie riadne odôvodnil v bode 91.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorými dôvodmi odvolací súd súhlasí. Odvolací súd v tejto

súvislosti dáva do pozornosti, že zo žiadneho z ustanovení Civilného sporového priadku nemožno
vyvodiť,žebysúdvkaždomprípademuselvypočuťstranusporu.Výsluchsporovejstranyjelenjednýmz
dôkazných prostriedkov (§ 187 C.s.p.) a tento súd hodnotí ako každý iný dôkaz. Pri nedostatku výpovede
strany sporu súd zváži, či to nie je na ujmu riadneho zistenia skutkového stavu veci. Nevykonanie dôkazu
výsluchom sporovej strany môže mať za následok neúplné zistenie skutkového stavu veci, ale nie

postupom, ktorým by súd odňal strane sporu možnosť konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2008, sp. zn. 1 Cdo 280/2006). V danom spore by podľa odvolacieho
súdu výsluch žalovaného v II. rade bol nehospodárny a nadbytočný, keď inými dôkaznými prostriedkami
bolo preukázané, že skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky v predmetnom rozhovore, ktorý poskytol
žalovaný v II. rade, nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Neobstojí potom tvrdenie žalobcu

v jeho odvolaní, že výsluch žalovaného v II. rade bol dôležitý aj pre účely objasnenia a vyhodnotenia
vzájomných súvislostí jednotlivých zásahov do jeho osobnostných práv výrokmi tohto žalovaného a
okolností, ktoré viedli žalovaného v II. rade k verejnému rozširovaniu týchto tvrdení. Vzhľadom k všetkým
vyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd dospel k záveru, že nevykonaním všetkých navrhnutých
dôkazov zo strany žalobcu, vrátane výsluchu žalovaného v II. rade ako strany sporu, nedošlo k naplneniu

odvolacích dôvodov žalobcu podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/ C.s.p., t. j. že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

23. Nebolo možné súhlasiť ani s tvrdením žalobcu v jeho odvolaní, že bol nesprávne označený za osobu
verejnéhozáujmuvdanomspore.Odvolacísúddávadopozornosti,že vslovenskomprávnom
poriadku neexistuje definícia osôb verejného záujmu, aj keď sa na verejnosti a v médiách tento pojem
často používa. Vo všeobecnosti možno osoby verejného záujmu rozdeliť do dvoch kategórií: absolútneosoby verejného záujmu a relatívne osoby verejného záujmu. Absolútne osoby verejného záujmu
sú stredobodom pozornosti verejnosti predovšetkým v dôsledku pôsobenia vo verejných funkciách.
Relatívne osoby verejného záujmu sú len prechodne stredobodom záujmu verejnosti, pretože sú na

krátky čas spojení s určitou udalosťou verejného záujmu. Relatívnymi osobami verejného
záujmu sa môžu stať osoby nielen pozitívnou činnosťou, ale aj prostredníctvom negatívnej činnosti. U
týchto osôb má pri kolízii práva na informácie s jednotlivými osobnostnými právami prednosť právo na
informácie. Dôsledkom je, že hranice prípustnej kritiky sú širšie u politikov (osoby absolútneho verejného
záujmu) ako u súkromných osôb. V prípade otázok verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana

vyhľadávaniu a rozširovaniu súvisiacich informácií a myšlienok. K otázkam verejného záujmu v prvom
rade patrí aj informovanie o činnosti štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb
pôsobiacich vo verejnom živote (politikov). Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou
súdu prvej inštancie uvedenou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ohľadom toho, že v danom
prípade možno žalobcu kvalifikovať ako osobu tzv. relatívneho verejného záujmu (body 75., 79.2.) a
na doplnenie dodáva, že predmetom rozhovoru bola Kauza Hotela Carlton, teda udalosť týkajúca sa

verejného záujmu, na ktorej sa žalobca podieľal a tak mu muselo byť zrejmé, že sa stane osobou, aj keď
iba dočasne, ktorá bude zaujímať verejnosť v súvislosti s touto kauzou. Navyše, úlohou médií je šíriť
informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto
informácie dostať. Odvolací súd dodáva, že sám žalobca sa v súvislosti s Kauzou Carlton prezentoval
v médiách (č.l. 865 spisu).

24. Argumentácia žalobcu v jeho odvolaní o tom, že súd prvej inštancie zamietnutím žaloby poskytol
súdnu ochranu výrokom, ktoré porušujú jeho prezumpciu neviny je podľa odvolacieho súdu taktiež
nedôvodná. Prvoinštančný súd v bode 83.8. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dostatočne a
jasne odôvodnil, že obsah sporného článku v žiadnom prípade neporušuje základný trestnoprávny

princíp prezumpcie neviny, s ktorým odôvodnením odvolací súd súhlasí. Na doplnenie odvolací súd
konštatuje, že z obsahu predmetného rozhovoru nevyplýva, že by žalovaný v II. rade nerešpektoval
zásadu prezumpcie neviny žalobcu, nakoľko uviedol iba všeobecne verejne známe informácie o
prebiehajúcich trestných a obchodných konaniach súvisiacich s Kauzou Hotela Carlton, pričom sa
nevyjadril o žalovanom v II. rade tak, že je vinný z nejakého trestného činu v súvislosti s touto kauzou a

ani ho neoznačil výrazmi, ktoré žalobca uviedol vo svojom odvolaní (zlodej, podvodník, mafián).

25. Odvolací súd nesúhlasí ani s ďalšou odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal
test proporcionality ku každému napádanému výroku, nakoľko z odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva, že sa prvoinštančný súd riadne zaoberal testom proporcionality, pretože

posudzoval či zásah, ktorý predmetný rozhovor vyvolal bol potrebný (test vhodnosti), či miera zásahu
bola primeraná sledovanému cieľu (test nevyhnutnosti), ako aj tým či pri strete nebolo jedno z práv
neprimerane obmedzené na úkor druhého (test primeranosti). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
je taktiež zrejmé kto informáciu zverejnil (KTO), koho sa informácia týka (O KOM), akých záležitostí
sa informácie týkajú (ČO), teda jednotlivé žalobcom označené predmetné výroky, ktorými malo byť

zasiahnuté do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti i kedy došlo k zverejneniu informácie (KEDY).
Z uvedeného potom jednoznačne vyplýva, že testom proporcionality sa súd prvej inštancie zaoberal,
pričom tento nemusel vykonať vo vzťahu ku každému jednotlivému napadnutému výroku, ako namietal
žalobca v odvolaní, ale k celému predmetnému zverejnenému rozhovoru, pričom sám žalobca od
začiatku konania tvrdil, že za sporný považuje celý článok (rozhovor) ako celok. Súd prvej inštancie

taktiež posudzoval či má väčšiu váhu právo na slobodu prejavu alebo právo na ochranu osobnosti.
Odvolací súd poukazuje na to, že podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd i čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo na slobodu prejavu, t. j. právo zastávať názory, rozširovať informácie. Táto sloboda
a právo sú však obmedzené vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na

ochranu práv a slobôd iných. Žiadne základné právo nemá absolútnu prednosť pred inými a ktorékoľvek
z nich môže v určitej situácii prevážiť nad iným. V danom spore má odvolací súd zhodne s názorom súdu
prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku za to, že ústavou a zákonom chránená
sloboda prejavu sa nedostala do kolízie s chránenými osobnostnými právami žalobcu nad zákonom
povolený rozsah (bod 87.).

26. K odvolacím námietkam žalobcu o nepripustení druhej zmeny žaloby a výsluchu svedka S. odvolací
súd dôvodí, že zmena žaloby je podaním vo veci samej, je dispozitívnym úkonom žalobcu a je prejavom
jeho slobody v dispozícii s konaním a predmetom konania. Žalobca takto môže meniť žalobu, ale lenso súhlasom súdu. Zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné
právo. Za zmenu žaloby sa považuje aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe. Zmenou žaloby nie zmena právnej kvalifikácie, nakoľko právne posúdenie nároku

patrí len súdu samému. O pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu súd rozhoduje uznesením, proti
ktorému odvolanie nie je prípustné. V záujme hospodárnosti sa ukladá súdu, aby o prípustnosti zmeny
rozhodol hneď na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na najbližšie nasledujúcom
pojednávaní potom, ako bola zmena žaloby navrhnutá podaním mimo pojednávania. Uznesenie, ktorým
súd pripustil zmenu žaloby, nemusí doručiť stranám, ak boli prítomné na pojednávaní, na ktorom sa o

zmene rozhodlo. Doručuje sa len subjektom, ktoré neboli prítomné na pojednávaní, na ktorom nastala
zmena. Uznesenie o pripustení zmeny žaloby sa doručuje žalovanému spravidla zároveň so zmenou
žaloby, a to vždy do vlastných rúk. Ustanovenie § 142 C.s.p. nevylučuje, aby súd o prípustnosti
zmeny žaloby rozhodol aj mimo pojednávania; v takom prípade je však povinný doručiť uznesenie o
pripustení zmeny žaloby všetkým subjektom. Ustanovenie § 143 C.s.p. upravuje dve situácie, keď súd
zmenu žaloby nesmie pripustiť, a to ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na

konanie o zmenenej žalobe a ak by na konanie o zmenenej žalobe bol vecne alebo kauzálne príslušný
iný súd. Ako konštatuje stabilná judikatúra, úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred
žalobcompožadovanouzmenoužaloby,(ne)môžubyťpodkladomprekonanieozmenenejžalobe,súvisí
s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového
postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Výsledky

doterajšieho konania nebudú môcť byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe vtedy, ak by si žalobca
uplatnil napríklad nový (iný) nárok. Výsledky doterajšieho konania by tak boli zbytočné a v podstate
zmarené. pokiaľ súd nerozhodne o uplatnenej zmene žaloby, nemôže pokračovať v konaní o pôvodnej
žalobe. Ak súd nepripustí zmenu žaloby, pokračuje v konaní o pôvodnej žalobe.

27. V danom spore žalobca v podaní zo dňa 8.2.2023, doručeným súdu prvej inštancie dňa 9.2.2023
uviedol, že predmetom súdneho konania sú sporné články ako celok s tým, že doplnil a poukázal
na ďalšie zjavné či už objektívne alebo logicky verifikovateľné nepravdivé informácie a negatívne
hodnotiace úsudky, ktoré sú založené na relevantných pravdivých zisteniach s ich konkrétnym citovaním
(č.l. 905 spisu). Podľa odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru o

tom, že v uvedené podanie predstavuje zmenu žaloby, keďže doplnil rozhodujúce skutočnosti tvrdené v
žalobe. Vo veci bol určený termín pojednávania na deň 16.2.2023, ktorý bol odročený na deň 28.3.2023
z dôvodu zaslania uvedeného podania žalobcu obom žalovaným (č.l. 952 spisu), ktorí sa k navrhovanej
zmene žaloby vyjadrili (č.l. 938, 960, 976 spisu). Na pojednávaní konanom dňa 28.3.2023 postupoval
prvoinštančný súd v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 C.s.p. a zmenu žaloby v podaní žalobcu

zo dňa 8.2.2023 nepripustil (č.l. 1026 spisu). Nebolo v časových možnostiach súdu prvej inštancie
o tejto zmene rozhodnúť skôr, mimo uvedeného pojednávania, keďže išlo o rozsiahlejšie podanie (v
rozsahu 19 strán), ku ktorému sa, tak ako je uvedené vyššie, písomne vyjadrili obaja žalovaní a tak
najbližšiemoholprvoinštančnýsúdrozhodnúťotejtozmenežalobynauvedenompojednávaní.Zostrany
prvoinštančného súdu nedošlo k žiadnemu procesnému pochybeniu, ako tvrdil žalobca v odvolaní,

nakoľko súd prvej inštancie postupoval v intenciách Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o
zmene žaloby. Zamietnutie návrhu žalobcu na zmenu žaloby nemohlo mať žiaden vplyv na výsluch
svedka S., ako namietal žalobca v odvolaní, pretože musel počítať aj s tým, že návrh na zmenu žaloby
môže byť zamietnutý. Podľa odvolacieho súdu mal žalobca dostatok času na prípravu otázok pre
uvedeného svedka, keď sám počas konania na súde prvej inštancie argumentoval tým, že predmetom

súdneho konania sú sporné články ako celok. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
uvedenými v bode 94. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ohľadom nepripustenia zmeny žaloby a
výsluchu svedka S..

28. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že nedošlo

k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, nemusel prvoinštančný súd vykonávať
dokazovanie k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ako správne konštatoval v bode 93.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Z tohto dôvodu tvrdenie žalobcu v odvolaní, že súd prvej
inštancie nesprávne posúdil aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv a nesprávne posúdil výšku
satisfakcie, považoval odvolací súd za nedôvodné.

29. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného
súdu (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) dôvodí, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia
dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnoteniajednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel
formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo

vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,
ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia
dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov
(napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd,
sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220

ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci, ako už bolo uvedené, súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne
a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej
nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú
skutkový nález súdu o zamietnutí žaloby. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu

vyhodnotenia vykonaných dôkazov tak nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola
zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu.
V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani
právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v

súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

30. Nebolo možné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), pretože právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním

sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie
za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

31. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu v odvolaní o arbitrárnosti napadnutého rozsudku,
pretože súd prvej inštancie sa dôsledne riadil ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., keď z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia je možné zistiť čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, ako sa vyjadrili žalovaní v I., II. rade, jasne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
ako ich vyhodnotil, ktoré dôkazy nevykonal a z akého dôvodu a ako vec právne posúdil, preto nie je
možné napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny, nepreskúmateľný. Odvolací súd dodáva, že súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzalidovšetkýchdetailovuvádzanýchstranousporu,čosanepochybnevprejednávanejvecistalo
[porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová
proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa

14.9.2011, č.k.I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009,
sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem

rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd
opätovne poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004),
ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade

s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberalialebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997,
II. ÚS 251/2003).

32. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t. j. aj do výrokov II. a III. o
náhrade trov konania, čo odôvodnil tým, že vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie mal jeho nároku
vyhovieť v plnom rozsahu, sú priamoúmerne nesprávne taktiež výroky II. a III. a mal mu byť priznaný
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v
bode 99. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď prvoinštančný súd správne priznal obom žalovaným,

každému, plnú náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi, pretože boli v predmetnom spore
plne úspešní (žaloba žalobcu bola v celom rozsahu zamietnutá). Aj napriek uvedenému odvolací súd
zmenil napadnutý rozsudok vo výrokoch II. a III. podľa § 388 C.s.p., nakoľko aj keď súd prvej inštancie
správne aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods.
2 C.s.p., nesprávne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť každému zo žalovaných náhradu trov konania,
namiesto priznania nároku na náhradu trov konania. Odvolací dodáva, že rozhodovanie o náhrade trov

konanie má dve samostatné fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom
rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho
úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným uznesením
po právoplatnosti skončenia veci.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaným v I., II. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech,
priznal, každému, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods.
2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

34. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

35. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).