Uznesenie – Zmluvy ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Friday, May 30, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/52/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824200601
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5824200601.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek
JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. XXX, XXX XX D., E. F., zastúpenej Mgr. Luciou Špičkovou, advokátkou vykonávajúcou
advokáciu ako spoločníčka združenia ŠPIČKOVÁ/TICHÝ/POULÍK advokátní kancelář, so sídlom G.
XXXX/X, XX XXX D., E. F., proti žalovaným: 1/ H. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. D. XX, XXX XX

A. D., 2/ B. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. D. XXX, XXX XX A. D., obaja žalovaní zastúpení JUDr.
Pavlom Novotným, advokátom so sídlom Andreja Sládkoviča 1801/24,
02601DolnýKubín,IČO:37982401,ozaplatenie500.000,-Kčspríslušenstvom,oodvolanížalovaných
1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 16C/25/2024-102 zo dňa 12. decembra 2024,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 16C/25/2024-102 zo dňa 12. decembra 2024 vo výroku

III. mení tak, že žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania na súde prvej inštancie nepriznáva.

II. Žalovaným 1/ a 2/ priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 500.000,- Kč (výrok

I.). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (výrok II.) a vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovaným 1/ a 2/
právo na náhradu trov konania v rozsahu 90,66 %, ktoré sú jej povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne
(výrok III.)
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že návrhom na vydanie európskeho
platobného rozkazu, doručeným súdu prvej inštancie dňa 04.03.2024, sa žalobkyňa voči žalovaným
domáhala zaplatenia sumy 500.000,- Kč spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy

500.000,- Kč od 01.01.2024 do vyplatenia istiny, ako aj nákladov konania.
3. Návrh odôvodnila tým, že žalovaná pohľadávka vznikla na základe zmluvy o pôžičke uzavretej
medzi žalobkyňou a žalovanými dňa 01.04.2022. Splatnosť pohľadávky bola stanovená najneskôr do
31.12.2023. Žalovaní nezaplatili navrhovateľke nič.
4. Tunajší súd vydal dňa 28.05.2024 európsky platobný rozkaz sp. zn. 16C/25/2024, ktorým uložil
žalovaným zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 500.000,- Kč spolu s 14,75 % úrokom z omeškania zo sumy

500.000,- Kč od 01.01.2024 do zaplatenia a náklady konania vo výške 21.200,- Kč. Európsky platobný
rozkaz bol žalovanému 1/ doručený dňa 15.06.2024
a žalovanej 2/ bol doručený dňa 13.06.2024. Tunajší súd vydal dňa 06.06.2024 ďalší európsky platobný
rozkaz sp. zn. 16C/25/2024, ktorým uložil žalovaným zaplatiť žalobkyni náklady konania vo výške
30.643,10 Kč. Ďalší európsky platobný rozkaz bol žalovanému 1/ doručený dňa 23.06.2024 a žalovanej
2/ dňa 13.06.2024.

5. Dňa 10.07.2024 podali žalovaní 1/ a 2/ (prostredníctvom právneho zástupcu) proti vyššie uvedeným
európskym platobným rozkazom odpor, v ktorom uviedli, že žalobkyňa odôvodňuje svoju pohľadávkuna zaplatenie sumy vo výške 500.000,- Kč s príslušenstvom priloženou zmluvou o pôžičke zo dňa
01.04.2022, keď podľa tejto zmluvy mala byť splatnosť pohľadávky stanovená najneskôr do 31.12.2023,
pričom žalovaní nič neuhradili. Žalovaní poukázali na to, že splatnosť nebola dohodnutá do 31.12.2023.

V samotnom texte zmluvy o pôžičke - Smlouvy o zápůjčce (ďalej len „zmluva“) je uvedené (článok
3), že: Dlužník se zavazuje vrátit věřiteli dlužnou částku ve výši Kč 500 000 (slovy pětsettisíc korun
českých) nejpozději do 31.12.2023 nebo dle dohody. Takáto formulácia súčasne zodpovedá aj textu
priloženej predžalobnej výzvy z 11.01.2024. Takéto dojednanie ohľadom termínu splatnosti je však
neurčité, nakoľko z nej nie je možné určiť, do kedy sú vlastne žalovaní povinní pôžičku vrátiť. Preto -

keďže je dohoda ohľadom splatnosti dlhu pre svoju neurčitosť neplatná - nastáva v otázke splatnosti
rovnaká situácia, ako keby dohoda o splatnosti dlhu nebola uzavretá (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 33 Odo 1293/2005, príp. sp. zn. 33 Cdo 2782/2010). Keďže si žalobkyňa so žalovanými
dohodla, že smlouva bola uzavretá podľa § 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb., Občanský zákonník v
znení neskorších predpisov (ďalej len „čOZ“), t. j. podľa českého Občianskeho zákonníka, je potrebné
aplikovať príslušné ustanovenia čOZ a to konkrétne § 2393 čOZ, podľa ktorého: Neurčí-li smlouva,

kdy má být zápůjčka vrácena, je splatnost závislá na vypovězení smlouvy. Není-li o výpovědi ujednáno
nic jiného, je výpovědní doba šest týdnů. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa
žiadnu výpoveď žalovaným nezaslala a preto doposiaľ nenastala splatnosť pôžičky (zápůjčky). Za takúto
výpoveď pritom nie je možné považovať ani predžalobnú výzvu z 11.01.2024, nakoľko túto nie je možné
poobsahovejstránkepovažovaťzavýpoveďzmluvy.Napodporusvojejargumentáciepredložiližalovaní

napríklad rozsudok Krajského súdu v Hradci Králové z 24.04.2018, sp. zn. 25Co 98/2018, podľa ktorého:
Není-li ve smlouvě o zápůjčce určen čas k vrácení sjednaného předmětu zápůjčky, nastane splatnost po
vypovězení smlouvy dle speciálního ustanovení § 2393 o. z., nikoliv dle obecného ustanovení § 1999
odst. 1 o. z. Žalovaní však súčasne uviedli, že predmetnú pôžičku (zápůjčku) žalobkyni už vrátili, a to v
rámci 5 splátok na účet žalobkyne (IBAN: J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX), z ktorého im žalobkyňa

zaslala časť pôžičky. Konkrétne dňa 13.03.2024 uhradili čiastku vo výške 5.000,- eur, dňa 08.04.2024
čiastku vo výške 5.000,- eur, dňa 13.05.2024 čiastku vo výške 5.000,- eur, dňa 03.06.2024 čiastku vo
výške 5.000,- eur a dňa 14.06.2024 čiastku vo výške 500,- eur, keďže § 2393 ods. 2 OZ umožňuje
splatenie pôžičky (zápůjčky) aj bez výpovedi. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je teda
zrejmé, že nároky uplatnené v 1. EPR, ani v 2. EPR nie sú dôvodné, keďže v čase podania návrhu na

vydanie 1. EPR nárok nebol splatný a nárok uplatnený v rámci 2. EPR je iba príslušenstvom pohľadávky,
ktorá bola žalovaná predčasne. Navyše aktuálne je pôžička v celosti vrátená a preto žaloba nie je
dôvodná.
6. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 16C/25/2024-60 zo dňa 12.09.2024 platobný rozkaz zrušil, keď
postupoval podľa § 267 ods. 3 a § 272 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len

"CSP") v spojení s čl. 26 uvedeného nariadenia.
7. Žalobkyňa sa k odporu žalovaných písomne vyjadrila tak, že s tvrdeniami žalovaných uvedenými v
odporoch zásadne nesúhlasí a trvá na svojej žalobe. Ďalej žalobkyňa rekapitulovala predmet sporu a
odkazovala na obsah spisu a dôkazy tam založené, ktoré preukazujú, že žalovaní boli k vráteniu splatnej
pôžičky vo výške 500.000,- Kč, poskytnutej im žalobkyňou na základe písomnej zmluvy o pôžičke zo

dňa 01.04.2022, vyzvaní žalobkyňou už 11.01.2024 a bol im dokonca aj navrhnutý splátkový kalendár,
ktorý však nebol žalovanými akceptovaný. Vzhľadom k tomu, že žalovaní i napriek predžalobnej výzve
z pôžičky žalobkyni nič nevrátili, bola žalobkyňa nútená podať dňa 28.02.2024 návrh na vydanie
európskeho platobného rozkazu, kde uplatnila celú v tú dobu dlžnú istinu 500.000,- Kč a do tej doby
známe náklady konania (súdny poplatok a náklady právneho zastúpenia). Až potom čo boli žalovaní

oboznámení s tým, že žalobkyňa uplatnila svoj nárok súdnou cestou, začali pôžičku v postupných
splátkach žalobkyni vracať (prvá splátka vo výške 5.000,- eur bola na účet žalobkyňa zaslaná až
13.03.2024, ako aj sami žalovaní potvrdili). Pokiaľ ide o výklad žalovaných ohľadne tvrdenej neurčitosti
okamžiku splatnosti pôžičky a nutnosti výpovedi zmluvy o pôžičke v danom prípade, tento je nesprávny
a nie je v súlade s českým právom a rovnako s citovanou judikatúrou nejde na daný prípad vôbec

použiť, keď tu možno aplikovať v tých prípadoch, kde v zmluve o pôžičke nie je určený čas k vráteniu
dohodnutého predmetu pôžičky. V žalovanými citovanom rozsudku Krajského súdu v Hradci Králové č.
j. 25 Co 98/2018 bola riešená splatnosť pôžičky podľa zmluvy o pôžičke, kde bolo stranami dojednané
jedine to, že pôžička bude vrátená „po čase“ a taký termín je určite možné považovať za neurčitý, resp.
môže mať za to, že čas vrátenia pôžičky nebol určený. K tomu sa v odstavci 11. citovaného rozhodnutia

uvádza: Odvolací soud sdílí názor soudu prvního stupně, že ve smlouvě nebyl určen čas, dokdy má
být předmět zápůjčky vrácen. Tomu závěru přisvědčuje použitý termín „po čase“, při současné absenci
jiné, konkrétní lhůty ke splnění dluhu ... Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že dlžník sa zaväzuje dlžnú
čiastku vo výške 500.000,- Kč vrátiť najneskôr do 31.12.2023 a jedine, pokiaľ by sa strany dohodliinak, platil by iný dátum splatnosti, t. j. k tomu sa viaže dodatok „alebo podľa dohody“. V uvedenom
ustanovení nejde nájsť žiadnu neurčitosť, keď je ustanovená konkrétna lehota, do kedy má byť pôžička
vrátená. Všeobecne platí, že splatnosť akejkoľvek pôžičky možno kedykoľvek zmeniť dohodou strán,

ako aj akékoľvek iné podmienky zmluvy o pôžičke, a to bez ohľadu na to, či to bolo v zmluve výslovne
uvedené, či nie. V prípade riešenej zmluvy sa teda jedná len o explicitné vyjadrenie princípu zmluvnej
voľnosti strán a právo strán dohodnúť sa na zmene podmienok, aj v dobe trvania zmluvy, bude na tom
panovať obojstranná zhoda. K tomu viď
§ 1725 věta druhá zákona č. 89/2012 Sb., Občanský zákoník, který se na smlouvu aplikuje. V mezích

právního řádu je stranám ponechané na vůli slobodně si smlouvu ujednat a určit její obsah, viď § 1901
Občanského zákoníku. „Stranám je na vůli ujednat si změnu svých práv
a povinností. Vzhľadom k tomu, že za dobu trvania zmluvy k žiadnej dohode strán ohľadne zmeny
dátumu splatnosti pôžičky nedošlo, platí termín splatnosti „najneskôr do 31.12.2023“, ako boli žalovaní
aj opakovane upozorňovaní výzvami. K tomu je potom potrebné poukázať aj na znenie čl. 5 zmluvy,
označeného ako záverečné ustanovenia, kde je výslovne stanovené že „Změny a doplňky smlouvy lze

činit pouze písemnou dohodu smluvních stran. Oporou v českom zákone je pre tieto dojednania zmluvy
§ 599 Občanského zákonníka: Každý má právo zvolit si pro právní jednaní libovolnou formu, není-
li ve volbě omezen ujednáním nebo zákonem. Žalobkyňa teda uzatvára, že k žiadnej zmene zmluvy
nedošlo, na to v písomnej podobe a teda nie je tu žiadna pochybnosť o tom, že pôžička mala byť
vrátenánajneskôrdo31.12.2023aod01.01.2024satakžalovanínachádzalivoneskorenívočižalobkyni

svrátenímpôžičky,keďsplatnosťpôžičkypodľazmluvynebolazávislánavypovedanízmluvy.Žalobkyňu
robí nesporným, že po podaní návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu žalovaní postupne
žalobkyni zaslali čiastku 20.500,- eur, a teda istina pôžičky
vo výške 500.000,- Kč je teraz celkom uhradená. Konkrétne žalobkyňa obdŕžala na svoj účet od
žalovaných platby: dňa 14.03.2024 platbu vo výške 5.000,- eur zodpovedajúcu čiastke 123.145,- Kč,

dňa 09.04.2024 platbu vo výške 5.000,- eur zodpovedajúcu čiastke 123.580,- Kč, dňa 14.05.2024 platbu
vo výške 5.000,- eur zodpovedajúcu čiastke 120.850,- Kč, dňa 04.06.2024 platbu vo výške 5.000,- eur
zodpovedajúcu čiastke 120.460,- Kč a dňa 17.06.2024 platbu vo výške 500,- eur zodpovedajúcu čiastke
12.061,- Kč. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa zobrala čiastočne svoj žalobný návrh späť, a to výlučne
ohľadom úhrady istiny 500.000,- Kč a žiadala súd, aby v tejto časti konanie zastavil. Žalobkyňa k tomu

uviedla,
že úhrada istiny nijako nespochybňuje jej nárok na úhradu nákladov konania, ktoré bola žalobkyňa
nútená vynaložiť, keď na povinnosť úhrady týchto nákladov a úrokov z omeškania v prípade sporu boli
žalovaní rovnako upozornení. Vzhľadom k tomu, že vznik nákladov konania zavinili výlučne žalovaní,
požadovala žalobkyňa uhradiť náklady konania žalovaným vo výške 100 %.

8. Žalovaní 1/ a 2/ sa k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobkyne vyjadrili tak, že pokiaľ ide o namietanú
formuláciu splatnosti zmluvy (... do 31.12.2023 alebo dohody), tá je skutočne zjavne neurčitá, keďže z
nej nie je možné určiť, či je pôžička splatná v termíne do 31.12.2023, alebo v nejakom inom termíne,
ktorý bude určený na základe dohody zmluvných strán. Žalovaní preto nesúhlasia s tvrdením žalobkyne,
že niet žiadnej pochybnosti o tom,

že pôžička mala byť vrátená najneskôr do 31.12.2023, keďže takýto záver by bol na mieste iba v prípade,
keby bola splatnosť pôžičky dohodnutá v termíne do 31.12.2023 (bez dodatku alebo podľa dohody),
čo však v danej veci preukázateľne nebolo. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne žalovaní uvádzajú,
že táto je čisto účelová, nakoľko ak žalobkyňa argumentuje tým, že formulácia „alebo podľa dohody“
má byť explicitným vyjadrením princípu zmluvnej voľnosti strán a práva strán dohodnúť sa na zmene

podmienok v priebehu trvania zmluvy, potom sa jedná o právne neudržateľné tvrdenie. Zmeny a doplnky
zmluvy totiž boli výslovne riešené v poslednej vete čl. 5 záverečných ustanovení a preto skutočne
zjavne chýba akékoľvek opodstatnenie uvádzať takúto formuláciu aj do lehoty splatnosti. Inak povedané,
možnosť zmeny termínu splatnosti bola výslovne uvedená v rámci záverečných ustanovení zmluvy a
preto zjavne absentuje dôvod uvádzať takúto formuláciu aj v rámci termínu splatnosti pôžičky. V tejto

súvislosti žalovaní (pre ozrejmenie súdu) uvádzajú, že si
pri požičiavaní peňazí so žalobkyňou dohodli, že termín do 31.12.2023 nie je záväzný
a že žalovaní vrátia požičané peniaze, až budú mať dostatok finančných prostriedkov. Súčasne je
potrebné dodať aj to, že v čase uzavretia danej zmluvy boli žalobkyňa
so žalovanými priatelia, pričom v medziobdobí (od uzavretia tejto zmluvy do jej splatnosti), došlo medzi

nimi k zásadným nezhodám, ktoré vyústili až do ich vzájomného odcudzenia. Preto mali pôvodne
žalovaní tak výhodné podmienky, kedy bola lehota plnenia formulovaná veľmi vágne a neurčite. Navyše
žalovaní poukazujú na dôkaz predložený samotnou žalobkyňou, konkrétne na predžalobnú výzvu
zo dňa 11.01.2024, kde sama žalobkyňa výslovne uvádza, že splatnosť pôžičky bola dohodnutá kudňu 31.12.2023 alebo podľa dohody. To znamená, že sama žalobkyňa aj naďalej (t. j. aj po termíne
31.12.2023) uvažovala o termíne splatnosti, ktorí si strany dohodnú. S ohľadom na vyššie uvedenú
argumentáciu teda žalovaní zotrvávajú na svojej argumentácii, že termín splatnosti dohodnutý v zmluve

nebol dostatočne určitý a teda nastáva rovnaká situácia, ako by dohoda o splatnosti pôžičky nebola
uzavretá. Už v rámci svojho odporu žalovaní poukazovali na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
33 Odo 1293/2005, a 33 Cdo 2782/2010 (príp. aktuálne aj rozsudok sp. zn. 33 Odo 665/2005), keď k
týmto rozhodnutiam sa žalobkyňa vo svojom vyjadrení vôbec nevyjadrila. Vyjadrila sa iba k rozsudku
Krajského súdu v Hradci Králové z 24.04.2018, sp. zn. 25Co/98/2018, keď rozoberala iba neurčitosť

termínu splatnosti pôžičky, avšak zásadná je právna veta, podľa ktorej: Není-li ve smlouvě o zápůjčce
určen čas k vrácení sjednaného předmětu zápůjčky, nastane splatnost po vypovězení smlouvy dle
speciálního ustanovení
§ 2393 o. z., nikoliv dle obecného ustanovení § 1999 odst. 1 o. z. Ani ku tejto argumentácii sa však
žalobkyňa nevyjadrila, hoci je v tejto veci podstatná, keďže žalobkyňa žalovaným výpoveď zmluvy
nezaslala a preto nemôže byť pôžička ani splatnou. Žaloba bola podaná predčasne a keďže sa žalovaní

nemohli dostať do omeškania, žalobkyňa nie je oprávnená požadovať ani úrok z omeškania a nemá teda
ani nárok na náhradu trov konania. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto žalovaní navrhli,
aby súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a priznal žalovaným voči žalobkyni náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.
9. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa zobrala žalobu späť v časti o zaplatenie 500.000,- Kč písomným

podaním, súdu prvej inštancie doručeným pred (prvým) pojednávaním vo veci, súd prvej inštancie
postupujúc podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len “CSP”)
konanie zastavil bez toho, aby zisťoval stanovisko žalovaných 1/ a 2/ k tomuto čiastočnému späťvzatiu,
pretože prejednávaná vec nepredstavuje spor, v ktorom sa ku späťvzatiu žaloby vyžaduje súhlas
protistrany (§ 146 ods. 2 CSP).

10. Vykonaným dokazovaním súd zistil nasledovný skutkový a právny stav veci. Žalobkyňa a žalovaná
2/ boli blízke priateľky vyše 20 rokov, resp. žalovaná 2/ žalobkyňu považovala
za blízkeho človeka. Keď sa s manželom dostali do finančných ťažkostí, požiadala žalovaná 2/
žalobkyňu o pôžičku, s čím žalobkyňa súhlasila a poskytla ju vo výške 500.000,- Sk s tým, že jej ju
vrátia, keď budú môcť, keď sa zlepší ich finančná situácia. Žiadny termín dohodnutý nebol, žalobkyňa

žalovaným jednoznačne povedala, že peniaze vrátia, keď budú môcť. Peniaze žalobkyňa poslala ešte
pred uzavretím písomnej zmluvy o pôžičke, ktorú doniesla, keď bola u nich v lete s tým, že keby sa im
niečo stalo, aby bol papier, lebo inak o pôžičke nikto nevedel. Povedala im, že peniaze vrátia, keď budú
môcť, preto tam bolo „dle dohody“. Žalobkyňa tiež hovorila, že tam musí byť aj nejaký dátum.
11. V nadväznosti na obsah výpovede žalovanej 2/, právny zástupca žalovaných uviedol, že z nej

vyplýva, že medzi stranami bola uzavretá ústna zmluva o pôžičke, ktorej splatnosť bola ponechaná
na vôli dlžníka, t.j. žalovaných. Písomná zmluva bola antidatovaná, čo preukazuje fotosnímok, ktorý
žalovaná 2/ urobila na svojom mobilnom zariadení v deň podpisu zmluvy o pôžičke. V tento deň mobilom
odfotila reštauráciu Šindľovec (poznámka súdu: v obci Zuberec, časť Zverovka).
12. Nesprávne uvedený, resp. skutočnosti nezodpovedajúci čas uzavretia zmluvy nemá

bez ďalšieho za následok neplatnosť zmluvy o “zápůjčce”, keď z § 2390 a nasl. Občanského zákonníka
č. 89/2012 Sb. nevyplýva, že by išlo o povinnú náležitosť tohto typu zmluvy.
13. K tomu, aby vznikla zmluva o “zápůjčce” podľa § 2390 zákona č. 89/2012 Sb. je nevyhnutná dohoda
strán sporu o prenechaní (zastupiteľnej) veci (najčastejšie peňazí) a dohoda o tom,
že po čase dôjde k vráteniu veci (rovnakého druhu).

14. Z potvrdení o prevedení transakcií v bankách na č. l. 7 a 8 spisu vyplýva, že žalobkyňa
zo svojho účtu vedeného v E. K. účet žalovanej 2/ poukázala dňa 04.04.2022 sumu 300.000,- Kč a zo
svojho účtu vedeného v E. L. poukázala na účet žalovanej 2/ sumu 200.000,- Kč.
15. Medzi stranami ani nebolo sporné, že žalobkyňa žalovaným 1/ a 2/ na ich žiadosť o požičanie peňazí
poskytla 500.000,- Kč, ohľadne ktorých sa strany sporu dohodli, že ich žalobkyni

po čase vrátia. Týmto teda došlo k uzavretiu platnej zmluvy o “zápůjčce”.
16. Žalobkyňa však v konaní tvrdila, že žalovaní 1/ a 2/ jej mali vrátiť túto pôžičku do 31.12.2023 a
žalovaní 1/ a 2/ tvrdili, že boli dohodnutí na vrátení pôžičky tak, že ju vrátia vtedy, keď budú môcť.
17. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak aj mala byť dohoda o pôžičke, podľa výpovede žalovanej 2/
dohodnutá ústne pred poskytnutím peňazí (teda pred 04.04.2022) a písomná zmluva o pôžičke bola

uzavretá až následne (v lete 2022), tak to nič nemení na tom, že medzi stranami došlo k uzavretiu
zmluvy o pôžičke, pretože: a) došlo k poskytnutiu predmetu pôžičky - finančných prostriedkov 500.000,-
Kč a b) strany sporu sa dohodli na tom, že tieto budú po čase vrátené, pričom čas vrátenia pôžičky bol
nepochybne dohodnutý tak,že nasledoval až po fyzickom poskytnutí predmetu pôžičky, t.j. po 07.04.2022.
18. Žalobkyňa s dátumom vyhotovenia dňa 11.01.2024 spísala predžalobnú výzvu adresovanú obom
žalovaným, v ktorej uviedla, že splatnosť pôžičky podľa zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 01.04.2022 bola

dohodnutá ku dňu 31.12.2023 alebo podľa dohody. Ďalej uviedla,
že na jej výzvu k zaplateniu reagovali tým, že zaplatiť odmietli s odôvodnením, že nemajú finančnú
hotovosť. Ostatné dôvody uvádzané v aplikácii iMessage nie sú pre vrátenie pôžičky a splnenie zmluvy
relevantné a tak ich naposledy žiada, aby čiastku 500.000,- Kč zaplatili najneskôr do 31.01.2024, inak
podá žalobu (č. l. 9 spisu).

19. Z poštovej dodejky na č. l. 15 spisu vyplýva, že na pošte v ČR bola dňa 11.01.2024 podaná poštová
zásielka adresovaná dvom osobám - žalovanému 1/ a žalovanej 2/. Táto zásielka došla na poštu A.
D. dňa 15.01.2024. Prevzatie tejto zásielky potvrdila podpisom jedna osoba, pričom na dodejke nebola
tlačeným písmom táto osoba uvedená, a to aj napriek tomu, že predtlačený text dodejky to predpokladá.
Z dodejky, tiež nie je možné zistiť, kedy ju jeden z adresátov mal prevziať. Právny zástupca žalobkyne
dal na pojednávaní k nahliadnutiu stránku Slovenskej pošty o sledovaní zásielky, na ktorú sa vzťahuje

dodejka a súd z nej zistil, že uvedená písomnosť bola dodaná 15.01.2024, keď pri dátume 15.01.2024
sa uvádza, “doručení zásielky k zemí určení”.
20. S dátumom 24.01.2023 (zrejme malo ísť o rok 2024) žalovaný 1/ vyhotovil list adresovaný žalobkyni,
vktoromjuopätovnežiadaosplátkovýkalendár,pretožefinančnásituáciaimneumožňujesplatiťpôžičku
v danom termíne (č. l. 10 spisu).

21. S dátumom 04.02.2024 žalobkyňa vyhotovila list adresovaný obom žalovaným, v ktorom im, s
odkazom na list z 24.01.2024, poslala splátkový kalendár na splatenie sumy 500.000,- Sk v piatich
splátkach vo výške vždy 100.000,- Kč splatných 29.02.2024, 31.03.2024, 30.04.2024, 31.05.2024,
30.06.2024 a tiež zákonného úroku z omeškania počítaného
od mesiaca február 2024 (č. l. 13 a 14). Uvedený splátkový kalendár žalovaní 1/ a 2/ nepodpísali.

22. Dňa 13.03.2024 žalovaní poukázali žalobkyni sumu 5. 000,- eur, dňa 08.04.2024 sumu 5.000,- eur,
dňa 13.05.2024 sumu 5.000,- eur, dňa 03.06.2024 sumu 5.000,- eur a dňa 14.06.2024 sumu 500,- eur
(č. l. 48 - 50 spisu).
23. Nakoľko predmetom konania po späťvzatí žaloby v časti istiny ostalo zaplatenie zákonných úrokov
z omeškania, na ktoré má veriteľ právo počnúc prvým dňom omeškania až

do úplného zaplatenia dlhu, súd musel vyriešiť otázku splatnosti pôžičky.
24. Splatnosť pôžičky bola nepochybne dojednaná v písomnej zmluve o pôžičke, ktorá nasledovala po
ústnej dohode. Súd konštatuje, že táto splatnosť bola dohodnutá neurčitým spôsobom, pretože bola
dohodnutá alternatívne: jednak pevným dátumom a jednak dohodou. Tieto dve alternatívy sa navzájom
vylučujú, keď prípadná dohoda o splatnosti znemožňuje, aby bola pôžička splatná práve v uvedený deň.

Podľa dohody znamená, že splatnosť pôžičky mohla byť počas jej trvania dohodnutá po 31.12.2023,
ale aj pred týmto dňom.
25. Neurčitosť dojednania o splatnosti pôžičky, ktorú v tomto prípade nemožno preklenúť žiadnym
výkladom, má za následok to, že nejde o právne jednanie (§ 553 ods. 1 zákona
č. 89/2012 Sb.), teda ide o stav rovnocenný s absenciou dojednania splatnosti pôžičky.

26. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 2393 ods. 1 zákona č. 89/2012 Sb., taktiež na rozsudok
Krajského súdu v Hradci Králové č. j. 25Co/98/2018-43, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
č. j. 33Cdo 652/2021-290.
27. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu ČR, ku ktorému sa súd prvej
inštancie priklonil z dôvodu, že na rozdiel od rozsudku Krajského súdu v Hradci Králové je novší a

uprednostňuje vôľu účastníkov právneho úkonu pred požiadavkou na jeho formálne náležitosti, súd
považoval výzvu žalobkyne uvedenú v odseku 28 odôvodnenia
za výpoveď zmluvy o “zapůjčce” uzavretej medzi stranami sporu s dátumom 01.04.2022.
28. Vzhľadom k tomu, že z vykonaného dokazovania jednoznačne nevyplynulo, že žalovaným 1/ a 2/
bola predloženou dodejkou doručovaná predžalobná výzva žalobkyne zo dňa 11.01.2024 a ak áno,

ktorému zo žalovaných, nemožno prijať záver o účinnosti výpovede zmluvy
o “zápůjčce”. Zmluva bola uzavretá na strane dlžníka dvoma osobami, takže aj k zániku zmluvy bolo
potrebné, aby sa písomnosť predstavujúca zánik zmluvy, dostala do dispozičnej sféry oboch dlžníkov,
čo preukázané nebolo.
29. Nepochybne však bola predžalobná výzva žalovaným 1/ a 2/ doručená spolu so žalobou a koniec

koncov aj samotnú žalobu, vzhľadom na jej obsah, resp. tvrdenia v nej obsiahnuté, možno považovať
za výpoveď zmluvy o “zápůjčce”.30. Vzhľadom k tomu, že žaloba bola doručená žalovanému 1/ dňa 15.06.2024 a žalovanej 2/ dňa
13.06.2024, šesťtýždňová výpovedná doba uvedená v § 2393 odst. 1 zákona č. 89/2012 Sb. uplynula
27.07.2024 vo vzťahu ku žalovanej 2/ a vo vzťahu k žalovanému 1/ dňa 29.07.2024.

31. Nakoľko žalovaní 1/ a 2/ “zápůjčku” vrátili tak, že poslednú platbu poukázali žalobkyni dňa
14.06.2024, súd prvej inštancie uzaviera, že ju vrátili v lehote v jej splatnosti a žaloba žalobkyne na
zaplatenie zákonných úrokov z omeškania je tak nedôvodná. Súd prvej inštancie ju preto zamietol.
32. Keďže týmto rozsudkom sa konanie môže skončiť, súd prvej inštancie v ňom, s poukazom na §
262 ods. 1 CSP rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania. Na toto rozhodnutie súd aplikoval § 256

ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP. Ohľadne žalovanej istiny 500.000,- Kč bolo konanie zastavené. Podľa §
256 ods. 1 CSP právo na náhradu trov konania v tejto časti vzniklo výhradne žalobkyni, pretože táto
zobrala svoju žalobu späť výhradne pre správanie žalovaných 1/ a 2/, ktorí jej sumu 500.000,- Kč zaplatili
síce skôr ako im obom bola doručená žaloba, avšak stalo sa tak po podaní žaloby, čo je v danom
prípade rozhodujúce. Súd uzaviera, že zastavenie konania procesne zavinili žalovaní 1/ a 2/. Pokiaľ
ide o žalované príslušenstvo istiny, a to úroky z omeškania, tieto podľa výpočtu súdu predstavujú sumu

23.091,33 Kč
a v tomto rozsahu boli žalovaní 1/ a 2/ v spore úspešní. Úspechy strán sporu tak boli v konaní čiastočné,
u žalobkyne v rozsahu 500.000,- Kč a u žalovaných 1/ a 2/ v rozsahu 23.091,33 Kč, čo v percentuálnom
vyjadrení predstavuje úspech žalobkyne v rozsahu 95,38 % a úspech žalovaných 4,72 %. Tzv. čistý
úspech žalobkyne je potom v rozsahu 90,66 %. Súd tak právo na náhradu trov konania priznal žalobkyni

v rozsahu 90,66 % s tým, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť jej túto náhradu spoločne a nerozdielne.
33. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní 1/ a 2/ (ďalej aj
„odvolatelia 1/ a 2/), ktorí sa domáhali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku o náhrade trov konania (III.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne,
aby rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že

neprizná žiadnej zo strán náhradu trov konania na súde prvej inštancie a prizná žalovaným náhradu trov
konania na odvolacom súde.
34. Odvolatelia 1/ a 2/ podali odvolanie proti výroku III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
ktoré odôvodnili s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, v zmysle ktorého rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

35. Pokiaľ ide o výrok týkajúci sa náhrady trov konania, súd prvej inštancie aplikoval ust. § 256 ods. 1
CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v súvislosti s ust. § 256 ods. 1 CSP považoval
za rozhodujúce to, že žalovaný 1/ a žalovaná 2/ zaplatili žalobkyni istinu
vo výške 500.000,- Kč po podaní žaloby a to postupnými splátkami, keď dňa 13.03.2024 zaplatili
5.000,- eur, dňa 08.04.2024 uhradili 5.000,- eur, dňa 13.05.2024 zaplatili takisto 5.000,- eur, rovnako

ako dňa 03.06.2024 a posledná platba vo výške 500,- eur bola uhradená dňa 14.06.2024. Na druhú
stranu skutočnosť, že žalovaní zaplatili žalovanú istinu v lehote splatnosti – keď táto mala vo vzťahu k
žalovanému 1/ uplynúť dňa 29.07.2024 a vo vzťahu k žalovanej 2/ dňa 27.07.2024 – súd prvej inštancie
síce konštatoval, avšak nepovažoval ju za podstatnú pri rozhodovaní o trovách konania. Rovnako
nezohľadnil ani to, že žalovaní žalovanú istinu zaplatili skôr, ako im obom bola doručená žaloba.

36. Podľa názoru žalovaných takáto aplikácia ust. § 256 ods. 1 CSP nie je správna, keďže súd prvej
inštancie iba mechanicky posudzoval zavinenie bez toho, že by náležite zhodnotil okolnosti prípadu.
Takéto rozhodovanie je preto v priamom rozpore s ústavno-konformnou interpretáciou ust. § 256 ods.
1 CSP, ako uviedol Ústavný súd SR napríklad vo svojom náleze zo dňa 27.04.2021, sp. zn. IV.ÚS
480/2018. Obdobne poukázali na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 08.11.2007, sp. zn. II.ÚS 439/06

a nálezy sp. zn. III.ÚS 2741/16 a sp. zn. III.ÚS 3592/16.
37. Súd prvej inštancie tak pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania vôbec nezohľadnil to, že
žaloba bola podaná predčasne, nakoľko vo vzťahu k žalovanému 1/ mala byť istina
vo výške 500.000,- Kč splatná až dňa 29.07.2024 a vo vzťahu k žalovanej 2/ mala byť splatnou dňa
27.07.2024. Navyše žalovaní 1/ a 2/ tvrdili, že boli s žalobkyňou na vrátení pôžičky dohodnutí tak, že ju

vrátia vtedy, keď budú môcť, pričom toto skutkové tvrdenie žalobkyňa výslovne nepoprela (§ 151 ods. 1
CSP). Právny zástupca žalobkyne totiž na toto skutkové tvrdenie žalovanej 2/, že lehota splatnosti bola
ponechaná na vôli žalovaných, reagoval iba tak, že ... bola tu podpísaná písomná zmluva o pôžičke a z
tejto treba vychádzať bez ohľadu na tvrdenia žalovanej 2/, ktoré môžu byť pravdivé, ale nemusia byť, bez
ohľadu na ich pravdivosť existuje písomná zmluva, teda z hľadiska skutkového stavu sa nič nezmenilo...

Za daných okolností tak bola podľa žalovaných na mieste aplikácia ust. § 1960 Občanského zákonníka
č. 89/2012 Sb., t. j. tzv. sudcovská doba plnenia, keď dobu plnenia určuje súd na návrh veriteľa. Či už
by sa teda vychádzalo z toho, že pôžička bola splatná 29.07.2024 (u žalovaného 1/), resp. 27.07.2024
(u žalovanej 2/), alebo dokonca z toho,že žalobkyňa nebola oprávnená podať žalobu o zaplatenie, ale najskôr sa mala domáhať určenia doby
plnenia, je skutočne zrejmé, že žaloba bola podaná predčasne.
38. Súčasne súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania nezobral

do úvahy ani to, že žalobkyňa mohla zobrať žalobu späť oveľa skôr ako 30.09.2024, navyše keď žalovaní
uhradili 15.000,- eur pred vydaním európskeho platobného rozkazu zo dňa 28.05.2024 a v podstate
všetky platby uhradili žalovaní ešte pred doručením samotnej žaloby, keďže táto bola žalovanému 1/
doručená dňa 15.06.2024 a žalovanej 2/ bola doručená 13.06.2024, pričom poslednú platbu vo výške
500,- eur poukázali dňa 14.06.2024. V tejto súvislosti poukazujú žalovaní na rozhodnutie Najvyššieho

súdu ČR zo dňa 25.06.1998, sp. zn. 3 Cdon 117/98, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk pod R 37/1999, podľa ktorého: Žalovaný, který v průběhu řízení uhradil žalovanou pohledávku,
má proti žalobci právo na náhradu nákladů řízení, které mu vznikly prodlením žalobce se zpětvzetím
žaloby
(§ 147 odst. 1 o. s. ř.). Ak by totiž žalobkyňa zobrala svoju žalobu (čiastočne) späť
po (čiastočnom) uhradení istiny, samotný európsky platobný rozkaz by znel na oveľa nižšiu sumu,

prípadne náklady na ich právne zastúpenie by boli v podstatne nižšej sume.
39. Za týchto okolností sa preto žalovaným javí postup súdu prvej inštancie ako skutočne formalistický,
keď vôbec komplexne nezhodnotil celý spor a rozhodnutie o náhrade trov konania nie je zrejmým ani
logickým ukončením celého súdneho konania. Práve podanie žaloby pred jej splatnosťou je kľúčovou
skutočnosťou, ktorú mal súd prvej inštancie

pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadniť a rozhodnúť v súlade s ust. § 257 CSP.
40. Ak je teda súd v rámci skúmania výsledku procesného zavinenia limitovaný len v aspekte
procesnoprávneho skúmania, je pre naplnenie podmienky individuality daného prípadu vhodné, aby sa
pre zachovanie minimálnej miery spravodlivosti explicitne v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal
so všetkými relevantnými okolnosťami danej veci, vrátane prípadnej aplikácie ustanovenia § 257 CSP.

Podľa žalovaných je na mieste aplikácia uvedeného ustanovenia a to jednak s ohľadom na to, že žaloba
bola podaná predčasne, ďalej vzhľadom na to, že žalobkyňa relevantným spôsobom nereagovala na
jednotlivé úhrady, keď žalovaná istina bola v prevažnej časti uhradená ešte pred vydaním európskeho
platobného rozkazu a v neposlednom rade navrhovaná aplikácia ust. § 257 CSP na predmetný spor
odstraňuje formálnosť, resp. tvrdosť aplikácie ustanovenia § 256 ods. 1 CSP a to aj s ohľadom na

samotnú výšku náhrady trov konania, ktorá je pomerne vysoká.
41. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalovaných 1/ a 2/
zamietol a priznal jej i trovy odvolacieho konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100 %.
42.Žalobkyňauviedla,žestvrdeniamižalovanýchuvedenýmivodvolanínesúhlasíapovažujeodvolanie
čo do výroku III. rozsudku za nedôvodné, podané účelovo so snahou vyhnúť sa povinnosti nahradiť jej

trovy konania, na ktoré má nárok. Súd prvej inštancie aplikoval
pri rozhodovaní o trovách konania ust. § 256 ods. 1 CSP správne, lebo dôvodnosť žaloby sa pri
rozhodovaní o trovách pri zastavení konania posudzuje zásadne procesne. Žalobkyňa poukázala,
že v prejednávanej veci došlo k späťvzatiu žaloby iba z dôvodu, že žalovaní splnili to, čoho sa
domáhala, a to až po podaní žaloby, čo jednoznačne preukazuje príčinnú súvislosť medzi podaním

žaloby a následným podaním. Pokiaľ potom žalovaní súčasne vo svojom odvolaní odkazujú na to,
že je potrebné zhodnotiť náležite okolnosti prípadu, žalobkyňa považuje za dôležité okolnosti prípadu
zrekapitulovať. Žalobkyňa so žalovanými uzavrela písomne zmluvu o pôžičke dňa 01.04.2022, na
základe ktorej poskytla žalovaným pôžičku
vo výške 500.000,- Kč. Strany dojednali, že žalovaní ako dlžníci vrátia žalobkyni dlžnú sumu najneskôr

do 31.12.2023 alebo podľa dohody. Vzhľadom k tomu, že po celú dobu trvania pôžičky k žiadnej
dohode ohľadom iného termínu vrátenia pôžičky nedošlo, považovala žalobkyňa za termín splatnosti
pôžičky dátum 31.12.2023. Súd prvej inštancie i napriek tomu došiel k záveru, že splatnosť pôžičky
nebola v zmluve dohodnutá určitým spôsobom a že je tak závislá na vypovedaní zmluvy, pričom
v súlade s judikatúrou potvrdil, že za výpoveď zmluvy možno považovať i výzvu k vráteniu pôžičky.

Žalobkyňa opakovane vyzývala žalovaných k vráteniu pôžičky, okrem iného i predžalobnou výzvou
už zo dňa 11.01.2024. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že
prevzatie predžalobnej výzvy potvrdila podpisom dodajky jedna osoba (jeden žalovaný), avšak uzavrel,
že vzhľadom k tomu, že na dodajke nie je uvedené tlačeným písmom meno osoby, ktorá zásielku
prevzala, nie je jasné, ktorému žalovanému bola doručená, a teda nemožno túto predžalobnú výzvu,

resp. výpoveď zmluvy o pôžičke považovať za doručenú. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo 129/2010 postačuje, že je preukázané, že sa zásielka dostala do dispozičnej sféry adresáta. Súd
prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým,že sa predžalobná výzva jednoznačne dostala do sféry dispozície oboch žalovaných manželov žijúcich
na rovnakej adrese, kde žalovaný p. I. dňa 24.01.2024 reagoval na obdržanú predžalobnú výzvu a zaslal
žalobkyni list označený výslovne ako vyjadrenie sa k predžalobnej výzve. Následne ohľadom vrátenia

pôžičky opakovane komunikovali
so žalobkyňou a jej právnou zástupkyňou prostredníctvom emailu obaja žalovaní, ktorí teda
preukázateľne boli zoznámení s predžalobnou výzvou/výpoveďou zmluvy o pôžičke. Tým sa naplnila
podmienka pre riadne doručenie, a preto nemožno tvrdiť, že predžalobná výzva nebola doručená.
Toto všetko žalobkyňa súdu doložila, aj napriek tomu súd formalisticky dospel k záveru, ako je vyššie

uvedené. Je paradoxné, že hoci sa žalobkyňa s argumentáciou a závermi súdu prvej inštancie ohľadom
neurčitosti okamihu splatnosti pôžičky a okamihu doručenia predžalobnej výzvy/výpovede zmluvy
o pôžičke nestotožňuje, rozhodla sa nevyužiť svoje právo na odvolanie, akceptovať výsledok sporu
tak, ako je práve z dôvodu, aby ďalej nepredlžovala konanie a nenavyšovala trovy konania. Žalobkyňa
vychádzala z toho, že hoci jej nebolo priznané príslušenstvo pohľadávky, boli jej súdom prvej inštancie
priznané trovy konania v súlade so slovenskými procesnými právnymi predpismi. Žalobkyňa v tejto

súvislosti úplne odmieta, že by bolo možné aplikovať na rozhodovanie slovenského súdu o trovách
konania judikatúru iného štátu, t. j. judikatúru českých súdov, keď rozhodovanie o trovách konania je
čisto procesnou otázkou riešenou podľa slovenskej právnej úpravy. Z tohto dôvodu judikatúra českých
súdov, ktorú žalovaní citujú vo svojom odvolaní, nemôže obstáť a odvolací súd na ňu nemôže prihliadať.
Odvolací súd naopak musí vychádzať

zo slovenskej rozhodovacej praxe a prihliadať iba k judikatúre slovenských súdov, napr. rozhodnutie R
72/1995, Zborník stanovísk, správ a rozhodnutí súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov (ČSSR,
ČSR, SSR) Z-IV (1970 – 1983) vydané SEVT, Praha, 1986, s. 736, rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. I.ÚS 196/09, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo 4/2010. Z uvedených rozhodnutí
vyplýva, že otázku, či účastník konania zavinil, že konanie muselo byť zastavené, treba posudzovať

podľa procesného výsledku. Kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z objektívneho hľadiska,
a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého rozsudku sa domáhala
a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené.
Ďalej žalobkyňa uviedla, že treba vziať do úvahy i to, že žalovaní boli aj po zaslaní predžalobnej výzvy
opakovane upozorňovaní, že žalobkyňa považuje pohľadávku za splatnú, a rovnako boli informovaní aj

o samotnom podaní žaloby, resp. návrhu na vydanie Európskeho platobného rozkazu, teda o podaní
žaloby vedeli ešte skôr, ako im bola formálne doručená. Žalovaní po tom, čo im bolo zo strany jej
právnej zástupkyne oznámené, že bola podaná žaloba, začali svoj dlh splácať v splátkach a až v odpore
účelovo argumentovali tým, že dlh nie je splatný. Je otázkou, prečo teda plnili dlh, pokiaľ nebol podľa ich
názoru splatný. Pokiaľ by ich argumentácia bola pravdivá, logicky by dlh nezačali splácať. Je zrejmé,

že žaloba prinútila žalovaných dlžníkov plniť, a teda ju sami vnímali ako podanú dôvodne. Aj preto
je spravodlivé, aby trovy konania znášali žalovaní. To, kedy žalobkyňa vzala žalobu s ohľadom na
následné zaplatenie istiny späť, nie je v danom prípade pre rozhodovanie o trovách rozhodné, nakoľko
výška nároku na náhradu trov konania sa posudzuje podľa hodnoty sporu v dobe začatia konania.
Ďalej žalobkyňa odmieta argument žalovaných, že postup súdu bol čisto formalistický, bez posúdenia

individuálnosti daného prípadu, lebo súd vo svojom rozhodnutí dôkladne zohľadnil konkrétne okolnosti
prípadu. Predovšetkým bolo vzaté
do úvahy, že žalovaní po podaní žaloby aktívne konali, napríklad začali splácať dlh a reagovali na
predžalobnú výzvu.
43. Ďalšie podania strán v štádiu odvolacieho konania neboli produkované.

44. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti
rozsudku súdu prvej inštancie výroku III. bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP), žalovanými
1/ a 2/, v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 357 m) CSP],
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP, viazaný

odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia
§ 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, že žalovaným 1/
a 2/ náhradu trov konania na súde prvej inštancie nepriznal. Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním
nenapadnutých výrokoch I. a II. zostal týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

45. V posudzovanom prípade žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h)
CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.46. Nesprávne právne posúdenie predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je
naplnený v prípade, keď súd na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval
nesprávnuprávnunormu,obsahsprávnejprávnejnormynesprávneinterpretoval alebosprávnezvolenú

a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
47. Odvolatelia primárne v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ust.
§ 256 ods. 1 CSP, keď považoval za rozhodujúce to, že žalovaný 1/ a žalovaná 2/ zaplatili žalobkyni istinu
vo výške 500.000,- Kč po podaní žaloby, a to postupnými splátkami dňa 13.03.2024 v sume 5.000,- eur,
dňa 08.04.2024 v sume 5.000,- eur, dňa 13.05.2024 v sume 5.000,- eur, rovnako ako dňa 03.06.2024

a posledná platba vo výške 500,- eur bola uhradená dňa 14.06.2024. Na druhú stranu skutočnosť, že
žalovaní zaplatili žalovanú istinu
v lehote splatnosti, keď táto mala vo vzťahu k žalovanému 1/ uplynúť dňa 29.07.2024
a vo vzťahu k žalovanej 2/ dňa 27.07.2024, súd prvej inštancie síce konštatoval, avšak nepovažoval ju
za podstatnú pri rozhodovaní o trovách konania.
48. Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu

trov konania protistrane.
49. Ústavno-konformná interpretácia ustanovenia § 256 ods. 1 CSP je obsiahnutá v náleze Ústavného
súdu SR zo dňa 27.04.2021 sp. zn. IV. ÚS 480/2018, na ktorý odvolací súd odkazuje. Ust. § 256 ods. 1
CSP je z obsahového hľadiska v podstate zhodné s ust. § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
ktorý stratil účinnosť 30.06.2016. Z uvedeného dôvodu je potrebné zohľadniť ustálenú judikatúru súdov,

ktorá sa týka ust. § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku aj na aktuálny stav. V zmysle predmetnej
judikatúry platí,
že späťvzatím žaloby žalobca zaviní zastavenie konania, no ak došlo k zastaveniu konania v dôsledku
späťvzatia dôvodne podaného návrhu pre správanie žalovaného, možno uložiť
pre zmenu žalovanému povinnosť nahradiť trovy zastaveného konania. V nadväznosti na to v situácii,

keď žalobca berie žalobu späť, pretože mu žalovaný poskytol požadované plnenie, by malo byť
o trovách konania rozhodnuté bez toho, aby bolo potrebné skúmať materiálnu opodstatnenosť žaloby
(či pohľadávka vôbec existovala). Dôvodnosť žaloby súd nemá skúmať z hľadiska hmotnoprávneho, ale
iba z procesného. Za dôvodný je pritom považovaný taký návrh, ktorý bol vzatý späť preto, že žalovaný
svojim konaním žalobcu uspokojil

bez ohľadu na to, či tvrdené právo žalobcovi skutočne svedčilo. Takéto chápanie práva je však do určitej
miery v rozpore so skutočnosťou, že judikatúra súčasne vychádza z dvoch rôznych podmienok pre
vyvodzovanie povinnosť hradiť trovy konania vzniknuté žalobcovi,
a to späťvzatie žaloby pre správanie žalovaného a dôvodnosť žaloby. Ak je daná dôvodnosť žaloby,
všade tam, kde je procesný nárok zo strany žalovaného uspokojený, splývajú tieto podmienky do jedinej

a pojem dôvodnosti žaloby nemá žiadny samostatný obsah. V posudzovanom prípade ústavným súdom
krajský súd nezaložil svoje rozhodnutie
na konečnom úspechu či neúspechu sťažovateľa, a tak nemohol poznať finálny výsledok o kľúčovej
otázke k návrhu a jeho dôvodnosti. Sťažovateľa tak vystavil výsledku, ktorý môže byť v kontroverzii
s celkovým výsledkom o sporiace sa hmotné právo. Vývoj právnej veci mal by mať vo výsledku len

jednu úspešnú stranu, ktorá v procese vo vzťahu k hmotnému právu mala oproti tej druhej navrch.
Rozhodovanie o trovách konania nemá byť výsledkom mechanického posudzovania zavinenia či
úspechu v procese, ale celkovým zhodnotením okolností prípadu. Ústavný súd SR v tejto veci odkázal o.
i. na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 1/04, II.ÚS 439/06, II.ÚS 943/15. Rovnako Ústavný
súd ČR v rozhodnutí sp. zn. II.ÚS 439/06 konštatoval, že ani rozhodovanie o trovách konania nesmie

byť len mechanickým posudzovaním otázky zavinenia výsledku konania bez komplexného zhodnotenia
okolností prípadu. Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého
súdneho konania. Odvolací súd nevidel dôvod nepoužiť v danom prípade judikatúru Ústavného súdu
ČR, pokiaľ samotný Ústavný súd SR pri svojom rozhodovaní o porušení základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ohľadom aplikácie ust. § 256 ods.
1 CSP ) z nej vychádzal.
50. Možno teda zhrnúť, že ak dôjde k zastaveniu sporového konania, potom je povinnosťou súdu pri
rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania
naobidvochstranách–akonažalujúcej,takajnažalovanejsporovejstrane.Pojem„procesnézavinenie“

použitý v ustanovení § 256 CSP sa síce posudzuje výlučne z procesného hľadiska, avšak je nevyhnutné
ho vykladať komplexne a extenzívne.
51. Vzhľadom na uvedené odvolací súd mal za to, že odvolacia námietka žalovaných 1/ a 2/,že súd prvej inštancie len mechanicky posudzoval zavinenie na zastavení konania bez toho, aby náležite
zhodnotil okolnosti prípadu, je dôvodná. Z obsahu spisu odvolací súd zistil,
že konanie o žalobe proti žalovaným 1/ a 2/ v časti uplatneného nároku na zaplatenie istiny 500.000,- Kč

bolozastavenézdôvodu,žežalobkyňavzalažalobuvtejtočastispäť.Pretospäťvzatímžaloby,prejavom
svojej vôle ďalej nepokračovať v uplatňovaní svojho práva, žalobkyňa zavinila, že súd prvej inštancie
musel konanie zastaviť (v časti o uplatnenie istiny) podľa ust. § 146 ods. 2 CSP. Žalobkyňa odôvodnila
späťvzatie žaloby správaním žalovaných 1/ a 2/, ktorí jej sumu istiny 500.000,- Kč uhradili nepochybne
až po podaní tejto žaloby. Uvedenú skutočnosť považoval súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade

trov konania
za rozhodujúcu a na základe toho ustálil procesné zavinenie žalovaných 1/ a 2/ na zastavení konania.
Odvolací súd konštatuje, že formálne sa môže javiť tento záver súdu prvej inštancie ako správny -
uplatnený nárok žalobkyne zanikol úhradou dlžnej istiny v priebehu súdneho konania a žalobkyňa tak
mala dôvod na späťvzatie žaloby. Odvolací súd mal však za to,
že súd prvej inštancie sa nezaoberal pri vyhodnocovaní dôvodnosti podanej žaloby

(z procesného hľadiska) skutočnosťou, že žalovaní 1/ a 2/ síce uhradili žalobkyni dlžnú sumu v priebehu
konania, avšak stalo sa tak do uplynutia lehoty splatnosti pohľadávky žalobkyne voči žalovaným 1/
a 2/ na vrátenie pôžičky peňazí ustálenej v tomto konaní súdom prvej inštancie v rámci posúdenia
prejudiciálnej otázky pre rozhodnutie vo veci samej o dôvodnosti uplatneného nároku na príslušenstvo
– úrok z omeškania, ktorý zostal predmetnom konania po späťvzatí žaloby v časti istiny. Na základe

toho súd prvej inštancie žalobu v časti uplatneného úroku z omeškania ako nedôvodnú zamietol (k
omeškaniu nedošlo). Pokiaľ teda suma istiny 500.000,- Kč bola zaplatená v lehote jej splatnosti, hoci
aj po podaní žaloby, nemožno uzavrieť, že žaloba bola v tejto časti podaná dôvodne, opačný záver by
bol v rozpore s pravidlami logiky a nebol by v súlade s okolnosťami tohto prípadu, a teda s ústavno-
konformnou interpretáciou ustanovenia § 256 ods. 1 CSP. Formalistický postup súdu prvej inštancie

nemôže obstáť za situácie, keď žalovaní 1/ a 2/ zaplatili žalobkyni svoj dlh v lehote jeho splatnosti, čím
došlo k včasnému splneniu dlhu žalovanými 1/ a 2/, čo sa odrazilo v konečnom rozhodnutí súdu vo
veci samej (výrok II.), ktoré strany odvolaním nenapadli. Zavinenie na zastavení konania tak malo byť
pripísané žalobkyni, ktorá sa podanou žalobou predčasne domáhala zaplatenia dlžnej sumy 500.000,-
Kč. Ani neskôr v rámci prebiehajúceho konania, nedošlo k omeškaniu žalovaných s plnením, keďže

dlžná suma bola uhradená žalovanými 1/ a 2/ v lehote splatnosti.
52. Odvolací súd má za to, že vzťah výsledku správania žalovaných 1/ a 2/ k požiadavke žalobkyne
v tomto prípade nie je daný, t. j. nemožno ustáliť, že žalobkyňa sa domohla
od žalovaných 1/ a 2/ vrátenia požičanej sumy 500.000,- Kč na základe podanej žaloby vzhľadom ku
skutočnosti, že v prípade úhrad žalovaných 1 a 2/ uskutočnených po podaní žaloby išlo o plnenie

zmluvného dlhu v lehote jeho splatnosti.
53. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že právna teória rozlišuje viaceré druhy
súkromnoprávnych žalôb, ako aj viaceré kritériá na ich kategorizáciu. Ak je kritérium členenia žalobný
návrh (petit) hovoríme o žalobách na plnenie, a o určovacích žalobách, príp. o žalobách s iným obsahom
petitu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že v súdenom prípade prebieha konanie na základe

žaloby o plnenie podľa ust. § 137 a) CSP - žalobný návrh znie na zaplatenie určitej peňažnej sumy.
Právo na plnenie vyplýva vo všeobecnosti zo žalobcom tvrdeného právneho vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným, ktorý môže byť založený na rozličných právnych dôvodoch (napr. zmluva, zodpovednosť
za škodu, bezdôvodné obohatenie). Právo uplatňované žalobou na plnenie je právo už existujúce –
žalobca teda žalobou na plnenie žiada vydanie rozsudku s deklaratórnymi účinkami. Žalobou na plnenie

sa poskytuje ochrana právu, ktoré už bolo porušené, napr. predpokladom
na vyhovenie žalobe na plnenie je skutočnosť, že vymáhaná pohľadávka je splatná a dlžník je
v omeškaní. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ právo uplatňované žalobou v súdenom prípade porušené
nebolo, žaloba nie je dôvodná, a to bez ohľadu na plnenie žalovaných vykonané v priebehu konania.
Odvolací súd na základe uvedených dôvodov tak dospel k záveru, že zastavenie konania zavinila

žalobkyňa. Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ust. § 256 ods. 1 CSP.
54. Odvolací súd má za to, že protiargumentácia žalobkyne v odvolacom konaní nie je dôvodná.
Žalobkyňa mala za to, že aplikácia ust. § 256 ods. 1 CSP súdom prvej inštancie je správna – nejde
oformalistickýprístup,keďžesúdprvejinštanciedôkladnezohľadnilkonkrétneokolnostiprípadu,posúdil
správanie žalovaných 1/ a 2/, ktoré malo priamy vplyv

na zastavenie konania a vznik trov, napr. skutočnosť, že žalovaní po podaní žaloby začali splácať
dlh a až v odpore účelovo argumentovali tým, že dlh nie je splatný. Odvolací súd v tejto súvislosti
poznamenáva,žeúhradypeňažnýchsúmzostrany žalovaných1/a2/nebolinásledkompodanejžaloby,ale plnením ich dlhu voči žalobkyni v lehote splatnosti, čo je zrejmé na základe výsledku konania vo
veci samej.
55. Hoci žalobkyňa v tomto odvolacom konaní vyjadrila nesúhlas so závermi súdu prvej inštancie

ohľadom neurčitosti okamihu splatnosti pôžičky a okamihu doručenia predžalobnej výzvy/ výpovede
zmluvy o pôžičke, na toto jej vyjadrenie nebolo možné prihliadať, keďže rozhodnutie vo veci samej
odvolaním nenapadla, konanie vo veci samej je právoplatne skončené. Odvolací súd tak nemohol
preskúmavať posúdenie prejudiciálnej otázky splatnosti žalobou uplatneného nároku súdom prvej
inštancie,keďžetotobolourčujúceprerozhodnutieožalobevčastiuplatnenéhonárokunapríslušenstvo

žalovanej pohľadávky (res iudicata v zmysle § 230 CSP).
56. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III.
o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalovaným 1/ a 2/ náhradu
trov konania nepriznal. Odvolací súd tak rozhodol napriek tomu, že v prípade konštatovania zavinenia
zastavenia konania žalujúcou stranou v zmysle § 256 ods. 1 CSP mal byť priznaný nárok na náhradu trov
konania protistrane, avšak žalovaní 1/ a 2/ v odvolaní výslovne žiadali nepriznať náhradu trov konania

na súde prvej inštancie ani jednej sporovej strane.
57. S poukazom na ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd
o trovách odvolacieho konania tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobkyni nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže žalovaní 1/ a 2/ boli v odvolacom
konaní úspešní v celom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP).
58. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].