Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, August 21, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/185/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4120205802
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4120205802.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu G. Š., narodeného XX. J. XXXX, T. M., T. I.Q. XXX/
XX, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Koscelanským, Nitra, Fraňa Mojtu 24, proti žalovaným 1/
Z.. N. G., narodenému XX. H. XXXX, T. M., F. XXX/XX, 2/ R.. J. G., narodenej XX. G. XXXX, T. M.,
F. XXX/XX, obom zastúpeným advokátkou Mgr. Romanou Mravíkovou, Nitra, Coboriho 9, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 10C/48/2020, o

dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 6. marca 2024 sp. zn. 5Co/138/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovaným 1/ a 2/ v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým

rozsudkom z 23. júna 2022 č. k. 10C/48/2020-447 určil, že žalobca je výlučným vlastníkom v celosti
parcely registra „C“ č. XXX/X - záhrada vo výmere 915 m2 pre K. T. M., kat. úz. T. M. tak, ako je táto
zakreslená v geometrickom pláne č. 126/2019, ktorý bol vyhotovený dňa 26. júla 2019 geodetom Z.. J.
U., autorizačne overený dňa 26. júla 2019 a úradne overený dňa 08. augusta 2019 Okresným úradom
Nitra, katastrálnym odborom pod č. G1-1716/2019, ktorý geometrický plán tvorí neoddeliteľnú súčasť
tohto rozsudku. Žalobcovi priznal proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %. Vychádzal z tvrdení žalobcu, že predmetný pozemok užíva od roku 1971 na základe toho,
že mu ho spolu s ďalšími časťami pôvodných pozemkov darovali jeho rodičia. Darovanie síce nebolo
právne perfektné, lebo nebol povolený vklad do katastra nehnuteľností, avšak žalobca bol po celý čas v
presvedčení, že mu táto časť pozemku právom patrí, a s týmto vedomím ju nepretržite obhospodaroval,
užíval ako záhradu, vysadil stromy a časť zastaval rodinným domom. Uvedené pozemky boli súčasťou
pôvodných pozemnoknižných parciel č. XXX/X a XXX/X, ktorých podielovými spoluvlastníkmi boli práve

rodičia žalobcu a jeho sestry F. G., matky žalovaných.

1.1. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že k rozdeleniu pozemkov medzi žalobcu a jeho
sestru došlo zo strany rodičov ešte počas ich života formou faktického vydelenia a prenechania užívania.
Keď sa žalobca v roku 1971 oženil, prevzal do držby časť záhrady od T. I. ulice, ktorá zahŕňala aj
neskoršiu spornú parcelu č. XXX/X. Hranice boli v teréne vyznačené kolíkom, špagátom a neskôr

stromami a plotom, ktoré podľa svedectiev vysadil a postavil žalobca. Tento stav bol zaznamenaný aj v
geometrickom pláne z roku 1994, ako aj pri neskoršom zameraní v roku 2019. O užívaní tohto územia
ako výlučného vlastníka žalobcu svedčili viacerí svedkovia: H. O., J. X. a T. Š., ako aj čestné vyhlásenia
susied J. R. a P. Y.. Títo potvrdili, že medzi súrodencami došlo k rozdeleniu pôvodných rodičovských
pozemkov v pomere 1:1 a že od tohto okamihu si každý z nich užíval pridelenú časť ako výlučný vlastník.

1.2. Súd prvej inštancie osobitne zohľadnil právne aspekty dobromyseľnosti držby; vychádzal z toho,
že dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie nie je predmetom priameho dokazovania, ale je možnéju vyvodiť z vonkajších okolností a správania nadobúdateľa. V danom prípade žalobca konal v dobrej
viere počas celej doby držby, nebolo preukázané, že by mu bol akýmkoľvek spôsobom do držby
zasahované a žalovaní sami nevykonávali žiadne vlastnícke práva k tejto konkrétnej parcele. Tvrdenia

žalovaných o tom, že sporný pozemok mal byť súčasťou nehnuteľností, ktoré im boli darované ich
matkou sa nepotvrdili. Ani matka žalovaných v notárskej zápisnici z roku 1994 netvrdila, že by bola
vlastníčkou predmetnej parcely č. XXX/X. Naopak, táto parcela bola v katastri evidovaná ako zbytková,
bez vyznačených vlastníckych práv, čo korešpondovalo s tvrdením žalobcu, že nebola predmetom
žiadneho prevodu na žalovaných alebo ich právnu predchodkyňu.

1.3. Vzhľadom na to, že žalobca s predmetným pozemkom nakladal ako s vlastným a zároveň bol
so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu patrí, boli naplnené všetky zákonom stanovené
podmienky vydržania podľa § 129 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“). Súd prvej inštancie výslovne uviedol, že vydržacia doba bola v danom prípade naplnená už
najneskôr k 01. aprílu 1984, a to s prihliadnutím na možnosť započítania držby pred 01. aprílom 1983

podľa§507ods.1OZ.Odmietolobrannéargumentyžalovaných,ktorésatýkalispochybňovaniadátumu
výstavby plota, existencie sporov medzi súrodencami, či platobných výmerov k daniam z nehnuteľností,
nakoľko tieto neboli podporené relevantnými dôkazmi, resp. neboli spôsobilé vyvrátiť právne významné
skutočnosti, najmä oprávnenosť a dobromyseľnosť držby žalobcu. Samotná skutočnosť, že na susednej
parcele boli evidovaní iní podieloví spoluvlastníci (napr. rodina J.), nemala podľa názoru súdu vplyv na

posúdenie oprávnenosti držby, keďže táto nebola nikdy spochybnená právne relevantným spôsobom.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných rozsudkom zo 06. marca

2024 sp. zn. 5Co/138/2022 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi voči žalovaným 1/ a 2/
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V celom rozsahu sa stotožnil so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a využil možnosť skráteného odôvodnenia podľa
§ 387 ods. 2 CSP. Pripomenul, že vo veci sa rozhodovalo opätovne po tom, čo bol predchádzajúci
rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 09. novembra 2020 zrušený z dôvodu nedostatočne vyhodnotenej

dobromyseľnosti držby a potreby doplnenia dokazovania. Odvolací súd ďalej konštatoval, že konajúci
súd následne riadne vykonal dokazovanie, zameral sa na otázku oprávnenosti a dobromyseľnosti
držby žalobcu k spornému pozemku parc. č. XXX/X v k. ú. T. M. a dospel k záveru o splnení
všetkých podmienok vydržania. Podľa odvolacieho súdu bolo preukázané, že žalobca vstúpil do
držby predmetného pozemku v roku 1971, keď mu jeho rodičia fakticky prenechali časť pôvodných

pozemkov, vrátane spornej parcely, na ktorých si následne postavil rodinný dom a zvyšnú časť užíval
ako záhradu. Rodičia žalobcu boli podielovými spoluvlastníkmi pôvodných parciel č. XXX/X a XXX/X,
z ktorých v roku 1971 vyčlenili časť v prospech žalobcu. Ich zámerom bolo rozdelenie nehnuteľností
medzi žalobcu a jeho sestru v pomere 1:1. Poukázal na to, že pozemky boli v prírode oddelené
plotom, ktorého existencia bola preukázaná najneskôr v roku 1994, ako to vyplýva z vyhotoveného

geometrického plánu. Žalobca sporný pozemok obhospodaroval ako vlastný s vedomím a bez zásahov
zo strany žalovaných (ich právnej predchodkyne). Zdôraznil, že dobromyseľnosť žalobcu ako držiteľa
bola podložená viacerými skutočnosťami, vrátane faktického rozdelenia pozemkov medzi ním a jeho
sestrou, existenciou prirodzených hraníc a absenciou akýchkoľvek relevantných zásahov do jeho držby.

2.1. Keďže existoval putatívny nadobúdací titul v podobe ústneho darovania od rodičov, žalobca bol
v čase vstupu do držby objektívne presvedčený, že mu predmetný pozemok právom patrí. Držba
žalobcu nebola nikým a ničím rušená, žalovaní si neuplatňovali žiadne nároky na predmetný pozemok
až do doby podania žaloby, pričom ani ich právna predchodkyňa vo verejných listinách netvrdila, že
je jeho vlastníčkou. Dedičské konania z rokov 1975 a 1978 podľa názoru odvolacieho súdu nijako

nenarušili žalobcovo presvedčenie o oprávnenosti jeho držby. Z ich obsahu nevyplývalo, že by bola
sporná parcela predmetom dedenia alebo že by došlo k spochybneniu faktického rozdelenia medzi
súrodencami. Notárska zápisnica z roku 1994, na ktorú sa odvolávali žalovaní, uvádzala výpočet
pozemkov patriacich matke žalovaných, avšak sporná parcela č. XXX/X v nej uvedená nebola, čo podľa
krajského súdu korešpondovalo so skutkovou obhajobou žalobcu. Odvolací súd v kontexte uvedeného

poznamenal, že žalovaní ani v odvolacom konaní nepreukázali existenciu zlej viery žalobcu. Ich tvrdenia
o neskoršom nadobudnutí podielu 1/13 v roku 2018 nemali vplyv na dobromyseľnosť žalobcu a nezmarili
účinky predchádzajúcej držby, ktorá vyústila už skôr do originárneho nadobudnutia pozemku vydržaním.
Oprávnenosť držby bola podľa odvolacieho súdu založená existenciou putatívneho nadobúdaciehotitulu, ktorým bola ústna darovacia zmluva z roku 1971, i keď táto nevyhovovala formálnym požiadavkám
zákona. Súd však vyhodnotil, že práve existencia tohto titulu mohla žalobcu objektívne oprávnene viesť k
presvedčeniu, že pozemok nadobudol právom, čo zakladá jeho dobromyseľnosť. Odvolací súd poukázal

na relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky,
podľa ktorej nie je nevyhnutné, aby nadobúdací titul bol formálne platný, ak jeho existencia viedla
držiteľa k presvedčeniu o oprávnenosti držby. Dôraz kládol najmä na to, že zákon pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním výslovne nevyžaduje existenciu právneho titulu a že účelom vydržania
je právne stvárniť dlhodobý faktický stav držby. Držba žalobcu bola podľa zistení súdu vykonávaná v

súlade s dobrými mravmi, pokojne, bez rušenia a s vedomím okolia.

2.2. Odvolací súd sa vysporiadal s odvolacími námietkami ohľadom otázky platenia daní žalovanými,
existencie oplotenia a hodnovernosti svedeckých výpovedí a čestných vyhlásení (napr. P. Y., J. R.) a
usúdil, že tieto okolnosti nemajú vplyv na zhodnotenie oprávnenosti držby, resp. že neboli spôsobilé
vyvrátiť správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. Rovnako považoval za bezpredmetné

a oneskorené tie dôkazné návrhy a skutkové tvrdenia žalovaných, ktoré boli predložené až po
uplynutí odvolacej lehoty, čím nebolo dodržané ustanovenie § 365 ods. 3 CSP. Vzhľadom na spôsob
nadobudnutia, dĺžku držby a jej charakter (výlučná, nepretržitá, pokojná), ako aj na absenciu dôkazov
o zlej viere, odvolací súd sa stotožnil so záverom, že podmienky vydržania podľa § 134 ods. 1 OZ boli
splnené najneskôr k 01. aprílu 1984, po započítaní držby pred 01. aprílom 1983 v súlade s § 507 a §

865 ods. 3 OZ. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1, 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s tým, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP), a tiež že rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 CSP).

3.1. Namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, lebo sa nezaoberal v
celom rozsahu všetkými odvolacími dôvodmi. Ani jeden z nižších súdov nereflektoval kľúčovú námietku,
že v roku 1971 nemohlo dôjsť k platnému ani faktickému darovaniu celého podielu na nehnuteľnosti

zo strany rodičov žalobcu, pretože ich spoluvlastnícky podiel k predmetným pozemkom predstavoval
iba 12/13, pričom zvyšný podiel 1/13 patril až do roku 2018 rodine J.. Tento podiel žalovaní nadobudli
odkúpením, a teda nebolo možné, aby bol darovaný žalobcovi ešte v roku 1971. Dovolateľ ďalej
podrobil kritike, že súdy bez dostatočného vyhodnotenia výpovedí svedkov a rozporných dôkazov
prijali záver o existencii ústnej darovacej zmluvy medzi rodičmi žalobcu a žalobcom samotným; označil

najmä rozporuplnosť výpovedí svedkov, absenciu presnej identifikácie predmetu údajného darovania,
ako aj skutočnosť, že žalobca nepreukázal, čo mu malo byť darované, v akom rozsahu a za akých
okolností. Takto nemohla byť naplnená ani skutková podstata vydržania. Poukázal tiež na to, že žalobca
až do roku 2017 neuhrádzal daň z predmetného pozemku, čo takisto vylučuje jeho dobromyseľnosť
ako držiteľa. Naopak, žalovaní predložili výmer o dani, ktorým chceli preukázať, že na pozemok plnili

daňovú povinnosť aj oni, no súd sa tým nezaoberal. Ďalšia námietka smerovala proti vyhodnoteniu
fotografií predložených žalovanými, z ktorých mal podľa ich názoru vyplývať faktický stav na pozemku,
konkrétne absencia oplotenia pred rokom 1988. Tieto dôkazy neboli súdom vyhodnotené, resp. nebolo
zrejmé, či sa súd s ich obsahom vôbec vysporiadal. Z fotografií má byť zrejmý nesúlad so skutkovou
verziou žalobcu o užívaní, obrábaní a oplotení pozemku. Zdôraznil, že ak by bol pozemok už v roku

1971 skutočne oddelený plotom, muselo by to byť zachytené už na starších fotografiách, čo sa podľa
neho nepreukázalo. S poukazom na obsah fotografií a ďalších dôkazov tiež spochybnil pravdivosť
čestných prehlásení J. R. a P. Y., ktoré podľa jeho názoru obsahujú účelové tvrdenia. Podľa dovolateľa
k samotnému rozdeleniu pozemkov medzi žalobcu a jeho sestru v skutočnosti došlo až v roku 1972
vytvorením nových parciel č. XXX/X a XXX/X, pričom v tom čase žalobca o ďalší pozemok nemal

záujem. Tento skutkový vývoj podľa neho vyvracia pravdivosť tvrdenia žalobcu, že mu už v roku 1971
rodičia fakticky darovali parcelu č. XXX/X. Žalovaný 1/ napokon zdôraznil, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno preukázania vstupu do držby v dobrej viere a oprávnenej držby k predmetnému pozemku.
Uzavrel, že v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaní vyvrátili domnienku dobromyseľnosti žalobcu,
poukázalinarozporyvjehotvrdeniachazdokumentovali,žekžiadnejústnejzmluveodarovanípozemku

v roku 1971 dôjsť nemohlo. Žalovaný 1/ ďalej uviedol, že súdy sa nevysporiadali v odôvodnení s
odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. V tejto súvislosti poukázal na
viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Cdo/283/2009, 5Cdo/49/2010,
6Cdo/78/2011) a Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS 484/2015) a podotkol, že v súlade s princípomprávnej istoty a rozhodovacej praxe súdnych autorít nebol žalobca dobromyseľným a oprávneným
držiteľom. Vzhľadom na uvedené dovolateľ žiadal rozhodnutia nižších súdov zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že podaný mimoriadny opravný prostriedok neoznačuje
konkrétny dovolací dôvod a jeho obsah je nejasný, pričom vyžaduje len subjektívny prepis skutkového
stavu. Dovolanie nesmeruje k žiadnemu reálnemu právnemu problému, ale k prehodnocovaniu
skutkových zistení, čo v dovolacom konaní nie je prípustné. Argumentáciu dovolateľa o údajnom odklone

od judikatúry považoval za neopodstatnenú, keďže jeho odkazované rozhodnutia boli prekonané
aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1VCdo/1/2024); podľa nej
vydržaniejeprípustnéajvtedy,akvydržateľnadobudolnehnuteľnosťústnoudarovacouzmluvou(takako
je to v tomto konkrétnom prípade), rozhodujúce je to, či ju nadobudol poctivo a keďže svoju nehnuteľnosť
obdržal ako dar, je to jedným zo spôsobov poctivého nadobudnutia nehnuteľnosti. V nadväznosti na
to akcentoval, že dobromyseľne a nerušene vykonával faktickú vec nad vecou, vo svojej držbe nebol

nikým rušený a svojou držbou len vykonával vlastné právo bez toho, aby zasahoval do práva iného. S
poukazom na uvedené žiadal dovolanie žalovaného 1/ ako nedôvodné zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v

súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.12. Žalovaný 1/ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal
nedostatočnéodôvodnenie,resp.nepreskúmateľnosťnapadnutéhorozhodnutiaapochybeniaprizistení
skutkového stavu.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia

všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá

rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,

8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na
spravodlivý proces.

16. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti ani nepreskúmateľnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Napadnutý rozsudok spĺňa zákonné
požiadavky na obsahové náležitosti rozhodnutia a jeho odôvodnenie je preskúmateľné z hľadiska
skutkových i právnych záverov. Odvolací súd sa nielen formálne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej
inštancie v intenciách § 387 ods. 2 CSP, ale doplnil aj vlastné skutkové a právne hodnotenia, čím vytvoril
dostatočný základ na posúdenie správnosti jeho rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, na

akom skutkovom základe je rozhodnutie postavené, ktoré dôkazy boli považované za rozhodné a akým
spôsobom boli vyhodnotené, a taktiež aké právne úvahy viedli odvolací súd k záveru o nadobudnutí
vlastníckeho práva žalobcom vydržaním.

16.1. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so skutkovým závermi učinenými súdom prvej

inštancie, pričom na jeho skutkové zistenia logicky nadviazal a sumarizoval kľúčové dôvody, pre ktoré
žalobcova držba naplnila znaky podľa § 134 ods. 1 OZ. Podrobne sa zaoberal otázkou oprávnenosti a
dobromyseľnostidržbyžalobcukparceleč.XXX/X,jasnepopísalokolnostijejnadobudnutiavroku1971,
delimitáciu v teréne, spôsob užívania, ako aj správanie žalobcu počas držby. Odvolací súd zdôraznil, že
držba žalobcu nadväzovala na neperfektnú darovaciu zmluvu uzavretú medzi ním a jeho rodičmi, čím bol

splnený predpoklad existencie putatívneho právneho titulu. Vnútorné presvedčenie žalobcu o vlastníctve
bolo podľa odvolacieho súdu opodstatnené, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že k pozemku pristupoval
ako k vlastnému, dlhodobo ho obhospodaroval a spor o vlastníctvo nevznikol až do nadobudnutia
podielu žalovanými. Z odôvodnenia je zrejmé, že odvolací súd vyhodnotil jednotlivé dôkazy, najmä
delimitáciu parcely, postavenie plota, výpovede o užívaní pozemku a absenciu právnych nárokov zo

strany žalovaných alebo ich právnej predchodkyne. Na základe týchto zistení vyslovil právny záver o
splnení všetkých predpokladov vydržania.16.2. Odvolací súd sa ďalej vecne vysporiadal s námietkami žalovaných, ktoré smerovali jednak proti
existencii oprávnenej držby žalobcu v dôsledku tvrdenej ústnej darovacej zmluvy z roku 1971, jednak
proti jej prípadnému právnemu režimu ako darovania pre prípad smrti podľa § 628 ods. 3 OZ, a taktiež

proti tvrdenému nadobudnutiu vlastníckeho podielu 1/13 nehnuteľnosti žalovanými v roku 2018 od J..
Odvolací súd výslovne uviedol, že vstup žalobcu do držby sa zakladal na putatívnom právnom titule v
podobe ústnej darovacej zmluvy, a že okolnosti sprevádzajúce tento vstup boli relevantné pre posúdenie
dobromyseľnosti. Jasne odmietol výklad, podľa ktorého by išlo o simulované darovanie pre prípad smrti,
a vysvetlil, že aj v hypotetickom prípade jeho neplatnosti by boli skutkové a právne otázky totožné.

Taktiež podrobne analyzoval tvrdenia žalovaných o odvodenom nadobudnutí vlastníctva v roku 2018,
pričom na základe pomeru nadobudnutého podielu a z časového hľadiska konštatoval, že vydržanie ako
originárny titul už predtým založilo vlastnícke právo žalobcu. Zároveň zdôvodnil, že samotné neskoršie
nadobudnutie podielu 1/13 nemalo objektívny potenciál spochybniť žalobcovu dobromyseľnosť, ktorá
bola založená omnoho skôr a trvala nepretržite. Odvolací súd tiež výslovne vyjadril, že rozsah tvrdeného
darovania sa vzťahoval na všetky vtedajšie evidované parcely, neskôr identifikované ako sporná parc.

č. XXX/X.

16.3. Následne sa odvolací súd podrobne a vnútorne konzistentne vysporiadal s otázkou oprávnenosti
držby žalobcu, najmä s dôrazom na okolnosť absencie riadneho scudzovacieho titulu. Výslovne uviedol,
že záver o existencii dobromyseľnej držby žalobcu by bol platný bez ohľadu na to, či darovanie prebehlo

od oboch rodičov alebo len zo strany otca, a tiež bez ohľadu na formu právneho titulu. V súlade so
súčasnou judikatúrou, vrátane rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/139/2023, vyložil, že právny
titulakotakýniejenevyhnutnoupodmienkouprevydržaniepodľa§134ods.1OZ,akjedržiteľobjektívne
presvedčený o oprávnenosti svojho vlastníctva. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd
zohľadňoval všetky skutkové okolnosti, ktoré mali význam pre posúdenie subjektívnej dobromyseľnosti

žalobcu, a to vrátane jeho správania od roku 1971, spôsobu vyznačenia hraníc pozemku v teréne,
priebehu užívania, správania strán počas nasledujúcich desaťročí, ako aj okolností dedičských konaní
z rokov 1975 a 1978. V tejto súvislosti logicky vysvetlil, prečo z nesúladu geometrických údajov v týchto
konaniach nemožno vyvodiť stratu dobromyseľnosti držiteľa. Z jeho úvah je zrejmé, že dospel k záveru o
trvaní dobromyseľnosti na strane žalobcu, a to aj napriek neexistencii písomného právneho titulu. Záver

o oprávnenej držbe odôvodnil aj so zreteľom na princíp putatívneho nadobudnutia a zaužívanú súdnu
prax, ktorú podložil citáciami relevantnej judikatúry. Podrobne sa vysporiadal aj s dôkaznými návrhmi
žalovaných, najmä s tvrdeniami zameranými proti vierohodnosti čestných prehlásení P. Y. a J. R.,
ktoré nepovažoval za spôsobilé spochybniť skutkový základo existencii faktického rozdelenia pozemkov
medzi rodičov a deti už v rozhodujúcom období. V tejto súvislosti vysvetlil, prečo samotná nepresnosť

údaju o evidovanom trvalom pobyte v neskoršom období nemá automaticky za následok diskvalifikáciu
hodnovernosti ich tvrdení. Predmetné čestné vyhlásenia vyhodnotil ako súčasť celkového dôkazného
rámca, ktorý vytváral logicky previazanú výpovednú hodnotu o existencii delenia nehnuteľností medzi
súrodencov už v roku 1971.

16.4. Ani vo vzťahu k odvolacím dôvodom, ktorými žalovaní namietali absenciu úhrad miestnych daní zo
strany žalobcu, resp. tvrdené platenie dane z nehnuteľností z ich strany, nemožno považovať napadnuté
rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené. Odvolací súd sa s touto námietkou zaoberal výslovne a
s poukazom na právny rámec vydržania uviedol, že predmetom konania bola predovšetkým otázka
originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva zo strany žalobcu, a nie posúdenie správania účastníkov

po uplynutí vydržacej doby. V tejto súvislosti jasne vysvetlil, že aj keby bolo preukázané, že žalovaní
určitý čas uhrádzali miestne dane alebo poplatky za spornú nehnuteľnosť, takáto skutočnosť by nemala
žiadny právny význam pre posúdenie naplnenia podmienok vydržania, ktoré boli rozhodujúce pre právne
posúdenie veci. Rovnako zrozumiteľne sa vysporiadal s námietkami smerujúcimi k existencii a priebehu
oplotenia predmetnej parcely, keď zdôraznil, že už pri vyhotovení geometrického plánu v roku 1994 bol

plot na pozemku fyzicky prítomný a zameraný, čo podporovalo tvrdenie o dlhotrvajúcej faktickej držbe
žalobcu. Argumenty žalovaných, ktoré smerovali k spochybňovaniu času jeho výstavby, odvolací súd
posúdil ako oneskorene uplatnené dôkazné návrhy v zmysle § 365 ods. 3 CSP, a preto ich považoval
za procesne nevýznamné.

16.5. Odvolací súd sa napokon podrobne a zrozumiteľne vysporiadal aj s otázkou výpočtu vydržacej
doby a okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva, keď nadviazal na skutkové závery súdu prvej
inštancie o vstupe žalobcu do držby v roku 1971, a vysvetlil právne dôsledky tejto skutočnosti vo svetle
legislatívneho vývoja. Jasne uviedol, že hoci desaťročná vydržacia doba mohla uplynúť už v roku 1981,účinky vydržania podľa § 507a OZ v znení zákona č. 131/1982 Zb. mohli nastať najskôr 01. apríla 1984,
čo odôvodnil s poukazom na prechodné ustanovenie § 865 ods. 3 OZ novšej právnej úpravy (zákona
č. 509/1991 Zb.). V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval, že v prípade držby nadobudnutej pred 1.

aprílom 1983 je možné započítať celú vydržaciu dobu, avšak vydržanie môže skončiť najskôr k 1. aprílu
1984. Súčasne objasnil, že hoci zákonom predpokladaná vydržacia doba uplynula v 80-tych rokoch
(1. apríla 1984), nadobudnutie „plnohodnotného“ vlastníctva (teda nie osobné vlastníctvo, resp. právo
užívania) so započítaním predchádzajúcej oprávnenej držby nastalo zmenou právnej úpravy odo dňa
01. januára 1992.

16.6. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd sa v rámci svojho preskúmania
dôsledne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi otázkami, ktoré boli v konaní
nastolené, ako aj s konkrétnymi odvolacími námietkami žalovaných. Odôvodnenie krajského súdu
spĺňa obsahové náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP - jasne vysvetľuje, čo žalovaní namietali, ako
sa k týmto námietkam súd postavil, aké skutkové tvrdenia a dôkazy vzal do úvahy, ktoré z nich

považoval za preukázané, ako ich hodnotil a na akých právnych záveroch založil svoje rozhodnutie. V
spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatných bodoch nadviazal, tvorí rozhodnutie
odvolacieho súdu ucelený, zrozumiteľný a vnútorne konzistentný celok, ktorý spĺňa zákonné požiadavky
kladené na odôvodnenie rozhodnutí podľa § 393 CSP.

16.7. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,
že dovolateľ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže
sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.

ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom
konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci
boli z tohto pohľadu odvolacím súdom splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.

18.Dovolateľďalejnamietal,žesúdynižšíchinštanciíbezdostatočnéhovyhodnoteniavýpovedísvedkov

a rozporných dôkazov prijali skutkový záver o existencii ústnej darovacej zmluvy medzi rodičmi žalobcu
a samotným žalobcom. Poukazoval najmä na neidentifikovateľnosť predmetu údajného darovania,
absenciu jednoznačných okolností jeho odovzdania, nedostatočné vyhodnotenie dôkazov o oplotení
sporného pozemku a s tým súvisiacu nesprávnosť v posúdení dobromyseľnosti žalobcu. Dovolací súd
k tomu uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie

nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať
nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,
už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.
ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil

odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.)a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom
omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo
dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd po dôkladnom preštudovaní

spisového materiálu takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.

19. Dovolací súd pripomína, že podľa § 191 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Zároveň je potrebné uviesť, že

nesprávnevyhodnoteniedôkazovbeztoho,abyztohoplynúceskutkovézáverybolisvojvoľnéčiústavne
neudržateľné, nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd pritom pre úplnosť
poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí
právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

20. Nad rámec uvedeného hodno poznamenať, že súdy nižších inštancií sa dôsledne venovali
rozhodujúcim skutočnostiam pre posúdenie dobromyseľnosti držby sporného pozemku žalobcom;
detailne sa zaoberali otázkou existencie ústneho darovania v roku 1971, hodnotili výpovede svedkov,
čestné prehlásenia, historické súvislosti vývoja pozemkov, ako aj vývoj právnych titulov a držby, pričom
uzavreli, že napriek absencii písomnej darovacej zmluvy mohol žalobca vstúpiť do dobromyseľnej

oprávnenejdržbynazákladeputatívnehotitulu,tedavsubjektívnompresvedčeníoplatnomnadobudnutí
vlastníckeho práva.

20.1. Súdy sa riadne zaoberali námietkou ohľadom plnenia daňových povinností k spornému pozemku s
tým výsledkom, že úhrada daní nie je rozhodujúcim znakom dobromyseľnosti držby, ak ostatné okolnosti

dlhodobého užívania a faktického správania sa k veci preukazujú subjektívne presvedčenie držiteľa o
vlastníctve.Neprítomnosťzápisužalobcuakodaňovníkanezakladásamoosebestratudobromyseľnosti,
ak ide o stav existujúci mnoho rokov po začiatku držby. Rovnako sa súdy vysporiadali aj s výmerom o
dani predloženým žalovanými a nevyvodili z neho záver spôsobilý vyvrátiť oprávnenosť držby žalobcu.
Pokiaľ išlo o fotografie predložené žalovanými, z ktorých mal podľa ich názoru vyplývať faktický stav

nehnuteľnosti a absencia oplotenia pred rokom 1988, súdy sa s ich obsahom vysporiadali. Odvolací súd
v bode 40 výslovne uviedol, že už v roku 1994 pri vyhotovení geometrického plánu bol plot identifikovaný
a zaznamenaný, a teda výhrady žalovaných boli konfrontované s inými vykonanými dôkazmi. Súd ďalej
uviedol, že nové dôkazy a tvrdenia žalovaní predložili oneskorene po lehote podľa § 365 ods. 3 CSP,
a preto na ne už podľa správnosti neprihliadal.

20.2. K vierohodnosti čestných vyhlásení J. R. a P. Y., ktoré dovolateľ spochybnil ako účelové a
odporujúce iným dôkazom, sa odvolací súd vyjadril v bode 39 odôvodnenia. Konštatoval, že ich
hodnotil v kontexte iných vykonaných dôkazov, najmä výpovedí, okolností deliacich pozemky a vývoja
držby, pričom nenašiel dôvody, ktoré by tieto výpovede diskvalifikovali z pohľadu ich vierohodnosti.

Uviedol aj známe riziká pri hodnotení čestných vyhlásení (vágne alebo prehnane precízne formulácie),
ktoré však sám zohľadnil a ich pravdivosť nebola spoľahlivo vyvrátená. Pokiaľ dovolateľ spochybňoval
dôveryhodnosť skutkovej verzie žalobcu aj s poukazom na vývoj parciel až v roku 1972, tvrdiac, že
žalobca nemohol nadobudnúť parcelu č. XXX/X už v roku 1971, odvolací súd sa s týmto argumentom
zaoberal v bode 37 rozhodnutia, v ktorom vysvetlil, že v čase darovania boli parcely evidované ešte v

inom zložení, no podľa výsledkov dokazovania bol žalobca už v tom čase uvedený do faktickej držby
vymedzenéhopozemku,neskôridentifikovanéhoakoparcelač.XXX/X.Právneaniskutkovotedanebolo
rozhodujúce, že presná identifikácia parcely vznikla až neskôr.

21. Bez potreby hlbších analýz teda možno konštatovať, že z obsahu rozhodnutí súdov nižších inštancií

nevyplýva extrémny nesúlad medzi vykonanými dôkazmi a prijatými skutkovými závermi, ktorý by
mohol viesť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie veci a odvolací súd výsledky dokazovania preskúmal v rozsahu
dôvodov odvolania. Súdy nižších inštancií na základe relevantných vykonaných dôkazov ustálili ucelený,
logicky súdržný a presvedčivý skutkový základ, ktorý umožňoval právne posúdenie veci bez vnútorných

rozporov či znakov svojvôle.

22. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne
deficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, súdy nižších inštancií postupovali v súlade sozákladnými princípmi civilného sporového konania, najmä náležitou aplikáciou prejednacej zásady,
zásady voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a princípu všeobecnej spravodlivosti. Zároveň pri
zisťovaní skutkového stavu rešpektovali ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie

dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov),
napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie obsahujú riadne odôvodnenie
myšlienkového procesu hodnotenia dôkazov a prijaté skutkové závery nevykazujú známky svojvoľnosti,
nelogických úsudkov či zrejmého omylu.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný 1/ neopodstatnene namieta,
že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].

24. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) ďalej vyplýva, že dovolateľ uplatnil aj dovolací dôvod podľa
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP, keď tvrdil, že napadnuté rozhodnutie sa odchýlilo od ustálenej rozhodovacej

praxe najvyšších súdnych autorít.

25. Dovolací súd vo vzťahu k označenému dovolaciemu dôvodu zdôrazňuje, že ustanovenie § 432
ods. 2 CSP uvádza spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť.
Uvedené ustanovenie je nutné vykladať v súvislosti s § 421 ods. 1 CSP zakladajúcim prípustnosť

dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný
dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

26. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. l CSP musí byť procesnou stranou v dovolaní vymedzená
jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť)
dovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje
rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli;

v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie
vymedzenia právnej otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych
a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade
by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej
koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku

(napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/98/2017, 3Cdo/94/2018, 4Cdo/95/2017). Treba
zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu otázku; zákonodarca túto povinnosť
ukladá dovolateľovi.

26.1. V tomto kontexte aj ústavný súd vyžaduje, aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto

aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením
toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť; preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie
namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky. V náleze I. ÚS 51/2020 ústavný
súd výslovne uviedol, že „Povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa
§ 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti

dovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom.“

27. V preskúmavanej veci podľa názoru dovolacieho súdu sa žalovaný 1/ vyššie uvedenými kritériami
pre náležité uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP neriadil, keď zodpovedajúcim
spôsobom nevymedzil nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, tak ako to predpokladá

ustanovenie § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 tohto právneho predpisu. Dovolateľ náležite
nenaformuloval a nepomenoval právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu, a zároveň nevysvetlil, v čom konkrétne spočíva odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. Na
základe citácie niekoľkých rozhodnutí bez konkretizácie väzby na dovolateľom jasne zadefinovanú
právnu otázku nie je možné vysloviť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Absencia

precízne formulovanej právnej otázky vylučuje, aby sa dovolací súd mohol zaoberať prípustnosťou
dovolania podľa uvedeného ustanovenia. Inými slovami, nejednoznačné, resp. abstraktné odôvodnenie
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nemôže cez prizmu ustanovenia § 432 ods. 2 CSP obstáť
bez toho, aby bola znevýhodnená procesná protistrana.28. Navyše, z obsahu dovolania je zrejmé, že podstatná časť dovolacích námietok žalovaného 1/
smeruje skôr proti skutkovým zisteniam a spôsobu vyhodnotenia dôkazov (najmä pokiaľ ide o existenciu

ústnej darovacej zmluvy z roku 1971, otázku začiatku dobromyseľnej držby, priebeh oplotenia pozemku,
ako aj o úhradu dane z nehnuteľnosti). Dovolací súd v tejto súvislosti opätovne zdôrazňuje, že
dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ku ktorým dospeli súdy nižších
inštancií a na ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, ani prostriedkom
určeným na prehodnotenie vykonaného dokazovania. Naopak dovolací súd je podľa § 442 CSP

viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Len samotné spochybňovanie správnosti
skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho
súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného
pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré
sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne
právne posúdenie nemožno založiť na spochybňovaní skutkových záverov súdov nižších inštancií na

základe tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov, čo pritom v posudzovanom prípade tvorilo jadro
podaného dovolania.

29. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalovaného 1/ nespĺňa zákonné
náležitosti prípustnosti podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. Žalovaný

1/ kvalifikovaným spôsobom nevymedzil právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho
súdu, a neoznačil konkrétny rozpor medzi napadnutým rozhodnutím a ustálenou rozhodovacou praxou
dovolacieho súdu. Takto koncipované dovolanie nie je spôsobilé založiť dovolací prieskum a nemôže
viesť k prelomeniu právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu.

30. Obiter dictum dovolací súd uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia z 13. mája 2024, sp. zn. 1VCdo/1/2024 vyslovil právny záver, že: „Právny
titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho
nedostatokpreúčelyvydržaniasámosebenemôžezapríčiniťneoprávnenosťdržby.Rozhodujúcimvždy
bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol

iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ Vo svetle tejto novej
judikatúry považuje dovolací súd právne posúdenie odvolacieho súdu, podľa ktorého žalobca vstúpil
do oprávnenej držby na základe putatívneho nadobúdacieho titulu v podobe ústnej darovacej zmluvy
nespĺňajúcej formálne požiadavky zákona, za súladné s aktuálnym výkladom právnych predpokladov
pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

31. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného 1/ v časti, v ktorej namietal vadu
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne
posúdenie veci, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými

dovolacími dôvodmi.

32. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.