Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/133/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2624226790
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Grečmal

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2624226790.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Grečmal a sudkýň JUDr.

Ľubice Bundzelovej a Mgr. Andrey Hadnagyovej, v právnej veci osoby oprávnenej na výživné: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, s trvalým bytom C. D. E. XX, zastúpená splnomocnencom: JUDr. Edita Salajková
Lehocká, advokátka so sídlom Šaštín – Stráže, Štúrova 1267, proti osobe povinnej platiť výživné: F.
B., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým bytom F. XXX, zastúpený splnomocnencom: JUDr. Ján Pekar, advokát
so sídlom Skalica, Potočná 191/39, o zvýšenie vyživovacej povinnosti a o vzájomnom návrhu osoby
povinnej platiť výživné o zrušenie vyživovacej povinnosti, o odvolaní osoby povinnej platiť výživné proti
rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 25Pc/21/2024-179 zo dňa 10.02.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III., IV. a VI. p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Senica, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol vzájomný
návrh osoby povinnej platiť výživné (ďalej aj „povinný“) o zrušenie vyživovacej povinnosti (I. výrok).
Ďalej zvýšil vyživovaciu povinnosť povinného zo sumy 300,- eur mesačne na sumu 550,- eur mesačne
s účinnosťou od 10.09.2024 s tým, že povinný je platiť výživné vždy do 15. dňa v kalendárnom mesiaci
vopredkrukámoprávnenej(II.výrok).Nedoplatoknavýživnomzaobdobieod10.09.2024do31.01.2025

v sume 1 174,93 eura uložil povinnému zaplatiť k rukám oprávnenej v lehote 60 dní od právoplatnosti
rozsudku (III. výrok). Zároveň zmenil rozsudok Okresného súdu Senica č. k. 10P/55/2020-66 zo dňa
27.04.2021 v časti bežného výživného určeného povinnému na oprávnenú (IV. výrok). Vo zvyšku návrh
zamietol (V. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania (VI. výrok).

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, 2, § 78 ods. 1, 3 Zákona

o rodine (ďalej aj „ZoR“) a dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti návrhu oprávnenej, pretože mal za
preukázané, že oprávnená v školskom roku 2023/2024 začala študovať na Právnickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave (ďalej aj „PF UK“), ktoré štúdium síce nedokončila, pretože v priebehu
1. ročníka zimného semestra na danej škole ukončila štúdium, následne sa oprávnená rozhodla
pre štúdium na Vysokej škole kreativní komunikace v Prahe, ktorá síce nenadväzuje na pôvodne
študovaný odbor právo, ktorý bol pre ňu náročnejší, avšak z uvedeného dôvodu nemožno na ľahšej
vysokej škole degradovať akékoľvek iné štúdium, pre ktoré sa oprávnená rozhodla študovať, pričom

nesúhlas povinného rodiča so štúdiom nie je rozhodujúci pre posúdenie trvania vyživovacej povinnosti.
Oprávnenou doložené do spisu sylaby, resp. obsahové náplne študijných predmetov vyhodnotil ako
štandardné a porovnateľné s obsahovými náplňami predmetov na inej vysokej škole (berúc do úvahy
odlišné predmety štúdia), avšak na povinným poukazované chýbajúce obsahové náplne k predmetomfashion marketing a komunikace, aktuální tendence ve fashion marketingu a fashion retail považoval za
postačujúce oboznámenie sa s obsahovými náplňami študijných predmetom predložených oprávnenou
a zároveň sa nestotožnil s tvrdením povinného o neaktívnom prístupe oprávnenej k štúdiu. Poukázal na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 7Cdo R/5/2023 zo dňa 27.04.2023, pričom nemal za preukázaný
ľahkovážny prístup oprávnenej k štúdiu, ako ani jej neschopnosť vynaložiť určitú mieru úsilia pre
dosiahnutie stanoveného študijného cieľa, ktorý ju zaujal, je jej známy predmet štúdia a zaujíma sa
o módu aj všeobecne čítaním článkov či sledovaním rôznych svetových podujatí a pokiaľ nepoznala
niektoré publikácie predložené povinným, uvedené nemožno hodnotiť za jej ľahkovážny prístup k štúdiu,

či tvrdený nereálny záujem o štúdium napr. v oblasti módy povinným, nepovažoval za relevantný,
keďže oprávnená je ešte len na začiatku štúdia a nemožno od nej očakávať oboznámenie sa so
všetkými publikáciami významnými pre konkrétny odbor. Za nezodpovedné nepovažoval ani plnenie
si študijných povinností oprávnenou v skúškovom období zimného semestra, kedy skúšku z jedného
predmetu urobila na druhý pokus, čo je priemerný zodpovedný prístup k štúdiu, preto nepovažoval
zvýšenie vyživovacej povinnosti v rozpore s dobrými mravmi, keď u oprávnenej nebolo preukázané

sústavné zanedbávanie štúdia alebo opakovaná zmena štúdia (poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Prešove č. k. 10Co/40/2014 zo dňa 07.05.2014). Ďalej v súvislosti s plynulosťou prípravy na budúce
povolanie, formu, charakter, obsahové zameranie a dosahovaný stupeň vzdelania, ako aj nadväznosť na
predchádzajúce štúdium, prihliadol na rozhodnutia a to Krajského súdu v Trnave č. k. 23CoP/40/2018,
Krajského súdu v Prešove č. k. 24CoP/192/2019 a zároveň poukázal na to, že oprávnená absolvuje

2. ročník I. stupňa bakalárskeho štúdia na zvolenej vysokej škole v odbore, ktorému sa predtým
nevenovala, a preto je potrebné akceptovať aktuálne štúdium minimálne v rozsahu so započítaním dĺžky
trvania predchádzajúceho štúdia s tým, že vo všeobecnosti je plnoleté dieťa schopné sa samostatne
živiť po ukončení II. stupňa vysokej školy. Nezohľadnil argumentáciu povinného o nevhodnom správaní
sa oprávnenej voči jeho osobe, pretože podľa prvoinštančného súdu obaja účastníci konania nesú

približne rovnaký podiel viny na tom, že spolu nekomunikujú, nestretávajú sa, preto len odmietavý
postoj oprávnenej nemožno zohľadniť, ale aj predchádzajúce konanie povinného, ktorý ju nepodporoval
v aktuálnom štúdiu a odmieta ho. Považoval síce za nevhodné uverejnenie statusu či nevhodnej
fotodokumentácie na sociálnej sieti zo strany oprávnenej, či zablokovanie povinného v diaľkovej
komunikácii, ale uvedené nepovažoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom zverejnením

statusov na sociálnej sieti nemožno bez ďalšieho považovať za zneváženie osoby povinného v rozsahu,
ktorý by bol spôsobilý jeho osobu znevážiť v okruhu jeho spoločných známych alebo rodinných
príslušníkov významným spôsobom, preto neprijal záver o tom, že by nebolo spravodlivé vyživovaciu
povinnosť ponechať. Nad rámec uviedol, že nie je vylúčené, aby sa povinnému vyživovacia povinnosť
obnovila po tom, čo v dôsledku naplnenia zákonných predpokladov zanikla, keďže ide o tzv. elasticitu

vyživovacej povinnosti. Pokiaľ išlo o návrh u povinného na zrušenie vyživovacej povinnosti vzájomným
návrhom od jeho podania, t. j. od 08.01.2025, až na pojednávaní dňa 10.02.2025 navrhol zmenu
petitu vzájomného návrhu ohľadne zrušenia vyživovacej povinnosti k 31.01.2024 z dôvodu ukončenia
štúdia oprávnenej na budúce povolanie, ktorú zmenu petitu nepripustil, pretože ide o návrhové konanie
a výsledky konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu s tým, že oprávnená

bola vypočutá už na pojednávaní dňa 25.11.2024, kde mal povinný priestor na zistenie relevantných
skutočností, ktorú možnosť nevyužil a v súlade so zásadou rýchlosti ako aj hospodárnosti konania
zmenu petitu vzájomného návrhu nepripustil. Na pojednávaní dňa 13.01.2025 pred podaním návrhu na
zmenu petitu vzájomného návrhu považoval povinný za nadbytočné vykonanie ďalšieho dokazovania
(č. l. 149 spisu). Mal za to, že od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti za dobu troch rokov a deväť

mesiacov sa zmenili pomery ako na strane oprávnenej, aj na strane povinného, keďže oprávnená
bola v čase poslednej úpravy výživného študentkou 3. ročníka strednej školy, pričom v školskom roku
2024/2025študujenavysokejškolevzahraničívČeskejrepublikeaprechodmedzijednotlivýmiročníkmi
a stupňami školského systému predstavuje objektívnu skutočnosť zakladajúcu zmenu pomerov s tým,
že v čase predchádzajúceho rozhodovania boli výdavky oprávnenej cca vo výške 623,- eur mesačne

a v súčasnosti predstavujú celkove sumu 1 128,- eur, z toho školné cca 338,- eur – 4 052,- eur ročne,
na stravu 360,- eur, ubytovanie 374,94 eur, cestovné 45,- eur a tiež mala jednorazové výdavky spojené
so štúdiom ohľadne nákupu notebooku s príslušenstvom v sume 1 736,28 eur, kníh 309,- Kč, oblečenia
a obuvi na zimnú sezónu 170,- eur. Napriek tomu, že oprávnená pracovala v období mesiacov február
a marec 2024 brigádne u zamestnávateľa s príjmom maximálne 100,- eur a od júna 2024 do augusta

2024 s príjmom maximálne 260,- eur v mesiaci, v ostatných mesiacoch cca 100,- eur, považoval za
dôvodné zvýšiť vyživovaciu povinnosť, keďže na strane oprávnenej došlo k zmene pomerov zvýšením
pravidelných výdavkov (bez mimoriadnych výdavkov) o sumu cca 505,- eur (1 128,- eur – 623,- eur),
pričom vyživovaciu povinnosť k oprávnenej má aj jej matka, s ktorou žije v spoločnej domácnosti a plnísi ju uhrádzaním jej ďalších výdavkov na bývanie či stravu. Pokiaľ povinný namietal výdavky oprávnenej
na stravu a školné a na pojednávaní dňa 13.01.2025 spochybnil len cenu notebooku, ktorú uznal
len do výšky 600 až 700,- eur plus poistenie, poukázal na oprávnenou preukázanú cenu notebooku

daňovým dokladom, pričom námietka povinného o možnosti kúpy lacnejšieho typu nie je dôvodná,
keď motiváciou jeho kúpy bolo dosiahnuť spoľahlivý počítač s dlhšou životnosťou a vzhľadom na typ
štúdia, ktorý aktuálne oprávnená navštevuje, pre špecifický predmet štúdia, ktorý nemožno študovať
na inej vysokej škole, či už na Slovensku alebo v Česku, uznal výber danej vysokej školy oprávnenou,
preto bol dôvodný výdavok aj na školné, keďže pre špecifický typ štúdia neexistuje alternatíva iného

štúdia na verejnej vysokej škole v danej oblasti (t. j. na Slovensku alebo v Českej republike), pretože
po štúdiu na zvolenej vysokej škole má oprávnená možnosť sa uplatniť ako manager kreatívneho tímu,
pracovník fashion retailu na pozícií manager nákupu, predaja alebo manager firmy či pracovník v PR
a komunikačných agentúrach pracujúcich v oblasti módneho priemyslu. Prihliadol taktiež na zmenu
pomerov na strane povinného, ktorého príjem bol v čase poslednej úpravy výživného v roku 2021 vo
výške 1 883,- eur a aktuálne ako vodič kamiónu u zamestnávateľa so sídlom v Írsku má príjem vo

výške 2 330,- eur s tým, že jeho mesačné výdavky sú vo výške 1 754,- eur (bez sumy výživného
vo výške 300,- eur), teda od posledného rozhodovania o výživnom došlo k navýšeniu výdavkov na
strane povinného, ktoré mal predtým vo výške cca 1 400,- eur mesačne, pričom povinný nad rámec
výživného neprispieva pravidelne, naposledy jej vyplatil v roku 2023 poistku vo výške 3 500,- eur, prispel
jej sumou 700,- eur a sumou 150,- eur na Vianoce v roku 2023, nemá ďalšiu vyživovaciu povinnosť

a naďalej vlastný rodinný dom a dve motorové vozidlá (Volkswagen Passat rok výroby 2011 a BMW
rok výroby 2010). Má stredoškolské vzdelanie s maturitou v odbore elektromechanik, v ktorom odbore
aktuálne nepracuje, jeho zdravotné problémy sa týkajú chrbtice a kolien, s čím však nemá výdavky
na liečbu a v jeho schopnostiach je platiť vyživovaciu povinnosť vo väčšom rozsahu ako doteraz, keď
podstatná zmena pomerov na jeho strane spočíva vo zvýšení jeho príjmu vyplývajúceho z potvrdenia

v anglickom jazyku (č. l. 62 spisu), teda o sumu viac 447,- eur mesačne. Návrh povinného na zrušenie
vyživovacej povinnosti zamietol, avšak zvýšil vyživovaciu povinnosť zo sumy 300,- eur mesačne na
sumu 550,- eur mesačne od 10.09.2024, teda od podania návrhu a vo zvyšnej časti návrh oprávnenej
zamietol s tým, že nedoplatok na výživnom za obdobie od 10.09.2024 do 31.01.2025 vo výške 1
174,93 eur uložil povinnému zaplatiť v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku vzhľadom na majetkové

pomery povinného, ako aj výšku sumy nedoplatku s tým, že jednorazové zaplatenie danej sumy
nepredstavuje pre povinného zhoršenie jeho sociálnej situácie, keďže výška jeho príjmu sa rovná výške
celkových výdavkov (príjem vo výške 2 330,- eur a výdavky cca 2 300,- eur vrátane výživného), pričom
dlhšia lehota poskytuje povinnému priestor na zabezpečenie si relatívne vyššej sumy nedoplatku na
zročnomvýživnom.PriurčenírozsahuvyživovacejpovinnostipovinnévychádzalzmetodikyMinisterstva

spravodlivosti SR (ďalej aj ,,metodika“), kde by mohlo byť podľa nej určené výživné vo výške 26 %
z príjmu povinného rodiča, výživné určil v rozsahu cca 24 % z príjmu povinného s poukazom na jeho
vyššie výdavky na život v zahraničí a tiež pre zachovanie kontinuity, aby nedochádzalo k výraznejšej
zmene rozsahu vyživovacej povinnosti, pretože je potrebné zachovať stabilitu oboch zúčastnených strán
a tiež prihliadol na schopnosť oprávnenej si časť nevyhnutných potrieb uhrádzať sama, keďže má

možnosť popri štúdiu pracovať a časť potrieb pokryť z peňažných prostriedkov zo študentskej pôžičky
(7 500,- eur), pričom je potrebné rešpektovať aj náročnosť štúdia s tým, že študijné povinnosti majú
prednosť pred zabezpečovaním si finančných prostriedkov prácou popri štúdiu. Prihliadol na povinným
takmer v celom rozsahu uznanej výšky pravidelných mesačných výdavkov oprávnenej (cca 1 100,- eur
– zápisnica z pojednávania na č. l. 149 spisu), ktoré považoval za primerané veku a odôvodneným

potrebám oprávnenej študujúcej na vysokej škole v zahraničí. Napriek tomu, že určená suma výživného
nepokryje ani polovicu odôvodnených výdavkov oprávnenej vo výške 1 128,- eur prihliadol na majetkové
pomery povinného, ako aj schopnosti oprávnenej si časť výdavkov pokryť príjmom z brigád alebo
z pôžičky, o ktorú požiadala vo výške 7 500,- eur. Prihliadol aj na majetkové pomery povinného, ktorý je
vlastníkom nehnuteľnosti a dvoch motorových vozidiel, ktoré pomery považoval za dobré a dostatočné

pre plnenie si vyživovacej povinnosti v určenom rozsahu a to napriek jeho zvýšeným výdavkom na
bývanie v zahraničí. Zohľadnil štátne sociálne dávky vo výške aktuálne 60,- eur poberané matkou
oprávnenej. Zmenil predchádzajúce rozhodnutie o výživnom ohľadne výšky, ako aj adresáta výživného,
keďže oprávnená nadobudla dňom 08.07.2022 plnoletosť.

3. O trovách konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“) tak, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko nemal za splnené podmienky, pre
ktorý by bolo možné účastníkovi priznať trovy konania.4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal povinný odvolanie a to konkrétne do výrokov I., II., III. a IV.
a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a dokazovanie.

5. Podstatou odvolacích námietok povinného boli odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e),
f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Rozsudok súdu prvej inštancie považoval vo
viacerých častiach za nepreskúmateľný až arbitrárny. Poukázal na nezodpovedný prístup oprávnenej
k štúdiu, ktorá sa rozhodla ukončiť ešte v zimnom semestri štúdium na právnickej fakulte, z ktorého

dôvodu neabsolvovala v zimnom semestri skúšky, zo správ, ktoré predložil, vyplýva z ňou uvádzaných
nepravdivých informácií, keďže na skúšky sa v zimnom semestri pripravovala, ale bolo to pre ňu
náročné, preto ešte v marci pokračovala v štúdiu na danej vysokej škole, hoci tvrdila, že už od januára
neštudovala a údajne sa pripravovala na prijímacie konanie na vysokú školu v Prahe, pričom z jej SMS
správ vyplýva opak, na novú vysokú školu bola prijatá bez prijímacích skúšok. Iba v rovine povrchných
vyjadrení oprávnenej zostali jej tvrdenia o jej záujem o štúdium na ďalšej vysokej škole, keďže záujem

o módu nevedela bližšie ozrejmiť a žiadnym spôsobom preukázať, sama sa vyjadrila o rozhodnutí
ukončiť štúdium na právnickej fakulte už počas zimného semestra, bola rozhodnutá pre zmenu štúdia,
pričom vyživovacia povinnosť podľa ZoR trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť, na novú
vysokú školu nebolo potrebné prijímacie konanie, išlo o rozhovor prostredníctvom video prenosu, preto
nie je zrejmé, akú činnosť v rámci prípravy na budúce povolanie vykonávala od januára 2024, ktorou

skutočnosťou sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nezohľadnil a nezaoberal sa
ňou, teda nie je bez pochýb preukázané, či oprávnená reálne nastúpila na štúdium práva s poukazom
na rozpor medzi jej tvrdeniami na pojednávaní a jej písomnou komunikáciou, preto prvoinštančný súd
v dostatočnej miere neustálil skutočný stav veci a žiadal doplniť dokazovanie o dopyt na Právnickú
fakultu ÚK ohľadom jej štúdia, či nastúpila na štúdium a aké boli jej študijné výsledky, či jej štúdium

nebolo ukončené z iných dôvodov. Tiež poukazoval na Nález Ústavného súdu ČR z 30.09.2014, sp.
zn. II.ÚS 2121/14. Tiež vyčítal prvoinštančnému súdu, že sa nevyjadril ku kvalite aktuálneho štúdia, či
si oprávnená skutočne zvyšuje kvalifikáciu, dôvodmi, pre ktoré študuje súkromnú vysokú školu a nie
podobne zameranú verejne vysokú školu, či mala študovať práve túto konkrétnu vysokú školu, kde
si vybrala dokonca vyšší poplatok za školné z dôvodu jej benevolentnejšieho prístupu. Taktiež sa

okresný súd nevysporiadal s možnosťou štúdia oprávnenej na UK v Bratislave, filozofická fakulta,
odbor marketingová komunikácia, keď zo študijného plánu a informačných listov vyplýva, že štúdium
na danej škole je podstatne prepracovanejšie a zahŕňajúce aj fashion marketing s tým, že odlišnosť
v porovnaní s vysokou školou v Prahe je len v štyroch predmetov za celé obdobie bakalárskeho štúdia
a nejde o žiaden špecializovaný odbor. Súd prvej inštancie sa s jeho tvrdeniami nezaoberal, prevzal

len tvrdenie oprávnenej a neskúmal, že si vybrala vyšší poplatok za štúdium, pričom pri rozhodovaní
o štúdiu už počítala s možnosťou, že bude potrebovať viacej opravných termínov alebo s možnosťou
preniesť si predmety do ďalšieho ročníka, preto štúdium so zvýšeným poplatkom ponúka benefity na
štúdium a oprávnená tieto benefity drahšieho študijného plánu nevyužíva. V konaní neboli predložené
sylaby troch zo štyroch špecializovaných predmetov daného odboru, ktorý oprávnená študuje, ani čo

by malo byť obsahom daných predmetov, škola ani oprávnená dané sylaby nepredložila a okresný súd
nevykonal navrhnuté dôkazy, nevysporiadal sa s ich nevykonaním, ako ani s tým, že škola ani oprávnená
nerešpektovali výzvu súdu. Podľa neho oprávnená nemá reálnu predstavu a očakávania od daného
štúdia a jej vyjadrenie o snahe založiť si po štúdiu vlastnú módnu značku nemá podklad v žiadnom
z predmetov, čím sa tiež prvoinštančný súd nezaoberal, ani tým, že oprávnená nemohla posúdiť, na aké

povolanie ju predmetná vysoká škola môže pripraviť. Taktiež poukázal na rozvrh oprávnenej, ktorá má
vyučovanie v utorok od 08:00 hod. do 14:45 hod., v pondelok, stredu a vo štvrtok dĺžka dvoch hodín,
teda spolu 12 hod. a 45 min. týždenne, preto nie je zrejmé čomu sa venuje po zvyšný voľný čas a dané
štúdium slúži len na predĺženie jej študentského života bez vynaloženia námahy, pričom jeden zápočet
absolvovala na 2-krát, z ktorého dôvodu možno konštatovať, že sa na štúdium nesústredí. Taktiež

nesúhlasil so záverom prvoinštančného súdu ohľadne posúdenia rozporu s dobrými mravmi ohľadne
správania sa oprávnenej, pričom prvoinštančný súd nepoukázal na žiadnu situáciu preukazujúcu, že
aj on nesie aspoň čiastočný podiel viny na tom, že oprávnená s ním nekomunikuje a nestretávajú
sa, nevie, prečo s ním prerušila kontakt a správa sa k nemu urážlivo, výživné vždy uhrádzal riadne
a správal sa slušne, čoho dôkazom je elektronická komunikácia začiatkom roka 2024, kedy ich vzťahy

boli dobré a snažil sa ju podporovať v štúdiu. Nie je mu zrejmé, akým spôsobom prvoinštančný súd
uzavrel, že na danej situácii majú obaja podiel viny, keďže sa k tomu bližšie nevyjadril. Tiež poukázal na
okolnosť, že oprávnená podľa jej vyjadrenia na pojednávaní dňa 10.02.2025 nepožiadala o ubytovacie
štipendium vo výške 9 000,- Kč, dôvod neuviedla, s čím sa taktiež prvoinštančný súd nevysporiadala prihliadal na jej nadštandardné výdavky, napr. na kúpu drahého notebooku, pričom závery okresného
súdu nie sú zrejmé ohľadne konštatácie o kúpe spoľahlivého počítača s dlhšou životnosťou, zakúpila
si notebook dizajnovej zn. Apple, bez nadštandardných parametrov, vyššieho výkonu alebo iných

jedinečných kvalitných prvkov, hoci daný počítač potrebuje oprávnená len na bežnú prácu a nepotrebuje
žiadne nadštandardné výkonnostné vlastnosti. V napadnutom rozsudku tiež absentujú dôvody ohľadne
ním spochybneného výšku poplatku za ubytovanie oprávnenej v Prahe, kde je možné získať ubytovanie
aj v nižšej cene, pričom pri nahliadaní na odôvodnené potreby oprávnenej je nutné prihliadnuť aj na istú
mieruobjektivizáciepotrieb.Tvrdil,žedosiahnutieplnoletostinemápreexistenciuvyživovacejpovinnosti

hmotnoprávny význam, avšak rozdielna je situácia u maloletého dieťaťa odkázaného na výživu rodičov
a u plnoletej osoby, ktorá by už mala vyvíjať určitú snahu na zabezpečenie si statkov aspoň čiastočne
sama a dostatočnú pozornosť je nutné venovať aj hospodáreniu oprávnenej osoby a jej odôvodneným
výdavkom, pričom u dospelého človeka je nutné očakávať, že má reálne predstavy kam smeruje, aké
vzdelanie chce dosiahnuť (uznesenie Ústavného súdu ČR z 25.03.2014, sp. zn. IV.ÚS 1247/13). Podľa
neho je otázkou potrebnou zodpovedať, či na takéto vzdelanie sa vzťahuje vyživovacia povinnosť, keď

oprávnená zmenila študovaný odbor za výrazne jednoduchší, u ktorého vznikajú pochybnosti ohľadne
uplatnenia v budúcnosti a navyše ide o odbor zameriavajúci sa na trh v Českej republike, kde nie je
zrejmé, či má oprávnená v pláne pôsobiť. Navyše o nižšej náročnosti štúdia svedčí okolnosť, že ide
o súkromnú vysokú školu, s ktorými závažnými otázkami sa prvoinštančný súd nezaoberal. Taktiež
nebolo skúmané, aké veľké časové nároky kladie priemerné štúdium na oprávnenú a či toto vylučuje

možnosť privyrobenia si prostredníctvom brigád, keď u plnoletých osôb je pri rozhodovaní o výživnom
potrebné postupovať dôkladnejšie než u maloletých detí a tiež skúmať, či daný typ vzdelania predstavuje
ešte stálu prípravu na budúce povolanie alebo ide o nadštandardné doplňovanie znalostí. Vzhľadom na
jeho zistený príjem mu zostane v priemere mesačne suma 26,- eur, hoci v rámci výdavkov uviedol len tie
nevyhnutné pre povolanie, bývanie a stravu, neuviedol výdavky na oblečenie, drogériu, pohonné hmoty

ani mimoriadne výdavky u lekára, keď stanovené výživné zhorší jeho majetkovú situáciu a to aj ohľadne
možnostizakúpeniadrahšejletenkyanávratunaSlovensko,čijehoďalšiepomery.Pokiaľvlastnírodinný
dom, uvedené nesporoval, avšak nie je v celom rozsahu dokončený ani vybavený nábytkom a pri
stanovenom výživnom nebude mať finančné prostriedky na jeho dokončenie a riadne užívanie, jedno
vozidlo používa v Írsku a druhé na Slovensku, nejde však o majetok vysokej hodnoty a prestavujú len

jeho nevyhnutný prostriedok. Nemá žiadne väčšie úspory, tak ako bolo zistené, pričom nedoplatok mu
prvoinštančný súd uložil zaplatiť v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku, čo je neprimerané a spôsobí
mu značné finančné problémy. V jeho možnostiach by bolo splácanie doplatok v sume po 20,- eur
mesačne z aktuálne určenej sumy výživného. Mal za to, že jeho majetkové pomery neumožňujú štúdium
oprávnenej na súkromnej vysokej škole s vysokými poplatkami, pričom životná úroveň oprávnenej je

vyššia ako jeho, keďže nemá finančné prostriedky na absolvovanie zahraničnej dovolenky, či kúpu
notebooku za 1 700,- eur. Rovnako prvoinštančný súd neskúmal príjmy a výdavky matky a jej podiel na
výdavkoch oprávnenej a pokiaľ aplikoval metodiku, táto má odporúčací charakter a nejde o kritérium,
súčasne ide o jej nesprávnu aplikáciu, keďže nemôže reagovať špecifické okolnosti danej veci a nutnosť
vynakladaťniektoréduplicitnéplatby(bývanienaSlovenskuavÍrsku),čizvýšenénákladyspojenésjeho

cestovaním na Slovensko.

6. Oprávnená vo vyjadrení k odvolaniu povinného navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť,majúczato,žeprvoinštančnýsúdporozsiahlomdokazovanírozhodolsprávne,bolipreukázané
všetky podstatné skutočnosti pre rozhodnutie, jednak jej štúdium na vysokej škole prezenčnou formou

a neschopnosť sa sama živiť, tak náklady spojené so štúdiom, či jej príprava na budúce povolanie bez
prerušenia a to napriek ku skutočnosti, že v zimnom semestri ukončila štúdium na právnickej fakulte
a následne v septembri 2024 nastúpila na inú vysokú školu, z ktorého dôvodu nie je schopná sa sama
živiť a vyživovacia povinnosť povinného k nej stále trvá, pričom povinný uvádza stále tie isté argumenty
odznejúce už na jednotlivých pojednávaniach a v písomných podaniach, ktoré neboli dôvodom pre

zrušenie jeho vyživovacej povinnosti. Mala za to, že nie je úlohou súdu posudzovať vhodnosť výberu
štúdia na vysokej škole a jej prístup nemožno považovať za benevolentný, keďže zo všetkých skúšok
a zápočtov v zimnom semestri 2024/2025 absolvovala všetky na prvý pokus okrem jednej skúšky,
ktorú absolvovala na druhý pokus. Návrh povinného na doplnenie dokazovania ohľadne jej štúdia práva
považovala za irelevantný s odkazom na elasticitu výživného, keďže nie je vylúčené, aby sa vyživovacia

povinnosť povinného rodiča znovu obnovila. Rovnako za nedôvodné považovala tvrdenie ohľadne toho,
že neboli predložené sylaby troch špecializovaných predmetov daného odboru, keďže preukázala denné
štúdium na vysokej škole, predložila rozvrh aj sylaby predmetov a nemôže niesť zodpovednosť za
nereagovanie školy na výzvu súdu, ktorej sa však súd nedopytoval na predloženie syláb predmetov, alena uplatnenie absolventov štúdia, pričom zahraničná vysoká škola nie je povinná reagovať na výzvu
slovenského súdu a povinnému nebránilo nič k tomu, aby sám cez webovú stránku školy dohliadal
príslušné informácie, kde sú uvedené. Zdôvodnila výber danej vysokej školy a jej očakávania, pričom

dehonestácia výberu vysokej školy povinným sa niesla celým konaním, keďže povinný spochybňuje
výber jej školy, ako aj uplatnenie a kritériom pre posúdenie dôvodnosti návrhu nie je hodnotenie
obtiažnosti daného štúdia, ktoré si našťastie vyberajú plnoleté deti sami. Ohľadne povinným tvrdeného
zostatku z príjmu po zaplatení všetkých výdavkov vo výške 26,- eur uviedla, že v mesiaci apríl 2025 jej
uhradil sumu zvýšeného výživného 550,- eur a jeho majetkové pomery riadne preukazovali zvýšenie

vyživovacej povinnosti.

7. Povinný vo vyjadrení k vyjadreniu oprávnenej zotrval na odvolacom návrhu a nestotožnil sa
s argumentáciou oprávnenej ohľadom nerelevantnosti štúdia, pričom opätovne poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS 2121/14. Mal za to, že pri rozhodovaní o výživnom u plnoletého
dieťaťa, u ktorého došlo k zmene štúdia, musí súd posudzovať aj jeho vhodnosť, nedehonestuje

oprávnenouvybranéštúdiu,pričompoštúdiupráva bymalalepšievyhliadkynauplatnenienatrhupráce,
avšak oprávnená si zvolila cestu jednoduchšieho štúdia a bezstarostného života. Tvrdenie o elasticite
výživného oprávnenou je nesprávne, pretože ak sa nepripravovala na budúce povolanie, nie je to
dôvodom na trvanie vyživovacej povinnosti v danom období a ak aj v danom období nepracovala,
neznamená to neschopnosť sa sama živiť. K obnoveniu vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom

dochádza potom, ako už raz táto povinnosť zanikla a následne došlo k zmene situácie na strane
oprávneného dieťaťa. Pre obnovenie vyživovacej povinnosti je potrebné však skúmať ďalšie okolnosti
majúce význam ako prospech, zodpovednosť k štúdiu, koľko škôl už vystriedalo, neplnenie si svojich
povinností a pod. S poukazom na zhodnú životnú úroveň rodičov a dieťaťa je potrebné nahliadať na to
rovnakou optikou, a aby títo mali podobné možnosti, pričom on má výrazne nižšiu životnú úroveň ako

oprávnená, ktorá absolvovala dovolenku 10 dní na Santorini a zakúpila si hodnotný notebook, pričom
on ho používa v hodnote asi 300,- eur. Výživné uhradil v stanovenej výške napriek jeho nesúhlasu
s poukazom na vykonateľnosť rozsudku doručením pod hrozbou exekúcie, čomu chcel predísť, avšak
čerpá z úspor, ktoré má pomerne nízke. Mal za to, že dieťa by malo byť vychovávané k určitej finančnej
gramotnosti a výška výživného by mala byť previazaná s určitou ekonomickou realitou a tiež v takej

výške, aby dieťa neprišlo o motiváciu snažiť sa o svoj vlastný úspech a miesto v živote. Prvoinštančný
súd neskúmal schopnosť oprávnenej sa sama živiť, hoci rozvrh jej hodín je prakticky len v rozsahu 3
dní a oprávnená dochádza domov len každý druhý týždeň, z ktorého dôvodu nie je zrejmé, čomu sa
venuje po vyučovaní, a prečo si žiadnym spôsobom nezabezpečuje pre seba prostriedky. Naďalej trval
na jej nezodpovednom prístupe, keď počas 9 mesiacov neštudovala na vysokej škole, nenašla si žiadnu

brigádu a následne si zvolila jednoduchšie štúdium, kde trávi na vyučovaní málo času. V súčasnosti
je napadnutým rozsudok limitovaný ohľadne návratu na Slovensko, kde by dosahoval výrazne nižšiu
mzdu, nemá tam, vzhľadom k daným okolnostiam, možnosť si vopred vytvoriť finančnú rezervu.

8. Oprávnená vo vyjadrení k vyjadreniu povinného nesúhlasila s jeho argumentáciou a poukázala na

dlhodobý pobyt povinného v zahraničí ohľadne zamestnania, ktoré by na základe jeho tvrdení už zmenil,
aby mu nevystačoval na jeho potreby, tvorbu úspor a výživné. K jeho tvrdeniu o neskúmaní podielu
vyživovacej povinnosti zo strany matky uviedla, že z jej výpovede bolo preukázané, že všetky potreby
na výživu zabezpečuje matka. V zimnom semestri úspešne absolvovala všetky skúšky a zápočty, teda
zodpovedne pristupuje ku štúdiu, na dôkaz čoho predložila výpis z indexu.

9. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami
§ 65 a § 66 CMP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok súdu
prvej inštancie vo výrokoch I., II., III., IV. a VI. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

10. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštanšného
súdu, odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch je vecne
správny. Odvolací súd konštatuje, že žiaden z odvolacích argumentov povinného nie je relevantné pre
spochybnenie záveru o správnosti rozsudku súdu prvej inštancie jednotlivých napadnutých výrokoch.

11. Pokiaľ povinný uvádzal odvolací dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací
súd jeho opodstatnenosť nenašiel.12.Podľa§62ods.1až5ZoR,plnenievyživovacejpovinnostirodičovkdeťomjeichzákonnápovinnosť,
ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich
detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej

úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný
plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima
na nezaopatrené neplnoleté dieťaťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení
rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne
stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť

pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného
rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

13. Podľa § 75 ods. 1 ZoR, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného,
ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové
pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho

zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká,
ktoré povinný na seba berie.

14. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým
deti nie sú schopné samé sa živiť (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine). Obaja rodičia prispievajú na výživu

svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na
životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 Zákona o rodine).

15. Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného

prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,
majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba
berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).

16. Z ustanovení ZoR vyplýva, že konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane

výživou oprávneného, jednak na strane povinného.

17. Na strane oprávneného treba skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú
mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich
rodičov. Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba základné nároky dieťaťa, ale sú dané širšie,

a to potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi, ktoré závisia predovšetkým od veku,
zdravotného stavu, schopností živiť sa sám a starať sa o seba. Na odôvodnené potreby oprávneného
bezprostredne vplývajú schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Ak sú tieto obmedzené,
je zrejmé, že odôvodnenými budú môcť byť len bežné potreby nepresahujúce obvyklú základnú mieru
potrieb oprávneného. Naopak pri vyššej životnej úrovni povinného môžu pod odôvodnené potreby

spadať napr. vyššie uvedená tvorba úspor, ktorá síce nie je nevyhnutná, avšak môže dopomôcť k
rozvoju oprávneného dieťaťa. Rozhodujúce sú vždy reálne zárobkové možnosti povinného dané ako
jeho subjektívnymi vlastnosťami (vzdelaním, skúsenosťami, fyzickými možnosťami), tak objektívnymi
skutočnosťami, ako je najmä prítomnosť pracovných príležitostí.

18. Na strane povinného súd prihliada na jeho schopnosti a tiež možnosti, teda na to, čo je objektívne
možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť,
zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Zohľadňujú sa aj jeho majetkové pomery a
to, či má vyživovaciu povinnosť voči iným osobám. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery
povinného súd prihliada na druhej strane i vtedy, ak povinný bez náležitého odôvodnenia na seba

berie neprimerané majetkové riziká, pochybne investuje, berie nevýhodné pôžičky, príp. sa vzdá lepších
zárobkov, výhodnejšieho zamestnania a pod. Pri zmene zamestnania povinného na zamestnanie s
nižším zárobkom súd povinne skúma okolnosti, za ktorých k uvedenej zmene došlo, a najmä či k nej
došlo z dôležitých dôvodov, napr. zo zdravotných dôvodov povinného. V opačnom prípade by sa pri
určovanívýživnéhovychádzalozoschopnostíamožnostípovinnéhopredtakoutozmenouzamestnania,

resp. z majetkových pomerov, ktoré by tento mal, ak by svoj majetok nevystavoval neprimeraným
majetkovým rizikám. Súd by v takomto prípade nemal brať ohľad na pokles príjmu povinného a pri
určení výživného by mal vychádzať zo stavu, ako keby k zmene zamestnania povinného nedošlo. Pokiaľsa preukáže, že na strane povinného došlo k poklesu alebo strate zárobku, či iného príjmu, súd musí
skúmať dôvody, ktoré k tomu viedli (R 27/1970).

19. Podľa ustanovenia § 78 ods. 1 ZoR, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak
sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len
na návrh.

20. Podľa ustanovenia § 78 ods. 1 ZoR rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, len ak sa zmenia

pomery. Zákon však pod pojmom zmena pomerov rozumie len zmenu podstatnú a závažnú, nie zmeny
krátkodobého charakteru. Malo by ísť o podstatné zmeny v tých skutočnostiach, ktoré tvorili skutkový
základ rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností alebo rozhodnutia súdu o schválení
dohodyrodičovorodičovskýchprávachapovinnostiach.Vzmyslecitovanéhozákonnéhoustanoveniasa
rozumie výrazná zmena tých okolností na jednej alebo druhej strane, t.j. oprávneného alebo povinného,
ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú,

nielen prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce
rozhodnutie o výživnom. V zmysle judikatúry je potrebné prihliadnuť ku všetkým skutočnostiam, ktoré
by mohli odôvodniť zmenu výživného, avšak len vtedy môžu byť dôvodom pre zmenu vyživovacej
povinnosti, keď sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi
v čase vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku, resp. v čase uzavretia dohody o výkone rodičovských

práv a povinností.

21. Podstatou odvolacích námietok povinného bolo namietanie nezodpovedného prístupu oprávnenej
k štúdiu ohľadne ukončenia štúdia na PF ÚK v zimnom semestri, kde neabsolvovala skúšky a následne
bola prijatá bez prijímacích skúšok na inú vysokú školu a to súkromnú vysokú školu v Prahe, pričom

podľa povinného oprávnená nevedela záujem o módu bližšie ozrejmiť, už počas zimného semestra
štúdia na PF UK sa rozhodla štúdium ukončiť, pričom spochybňoval v odvolaní, či reálne aj študovala
na PF UK a čo bolo dôvodom ukončenia štúdia.

22. K tejto argumentácii odvolací súd dodáva, že vychádzajúc z vykonaného dokazovania súdom prvej

inštancie nebolo sporné, že oprávnená bola prijatá na štúdiu na PF UK v Bratislave, štúdium začala,
avšak nepokračovala v predmetnom štúdiu, keďže počas prvého semestra absolvovala len zápočty bez
skúšok, následne príležitostne pracovala a pripravovala sa na prijímacie skúšky na aktuálnej vysokej
škole,pričomjebezrelevancie,žesaprijímacieskúškykonaliformouvideohovoru,keďženešlooprijatie
na danú školu bez prijímacích skúšok, teda v danom smere príprava zo strany oprávnenej na prijímacie

skúšky bola opodstatnená. Nemožno súhlasiť s argumentáciou povinného, že oprávnená nadobudla
schopnosť sa sama živiť, teda že sa nepripravovala na budúce povolanie neprerušene a to v súvislosti
s ukončením štúdia na PF UK v zimnom semestri, následný proces prijímacieho konania na aktuálnu
vysokú školu. Rovnako bez relevancie je povinným spochybňovaná kvalita aktuálne študovanej vysokej
školy oprávnenou a taktiež možnosti uplatnenia na trhu práce po absolvovaní štúdia, ako aj jeho poukaz

na Nález Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS 2121/14, ktorý nepredstavuje v žiadnom prípade judikatúru
pre odvolací súd, ani pre súdy nižšej inštancie. Jednoznačne bez pochybnosti bolo preukázané
súdom prvej inštancie, že oprávnená je študentkou vysokej školy, kontinuálne pokračuje v štúdiu,
zvyšuje si kvalifikáciu, ktorú v potrebnom rozsahu nezískala absolvovaním stredoškolského štúdia,
ktoré absolvovala na gymnáziu, ktoré poskytovalo oprávnenej len všeobecné vzdelanie predovšetkým

s prípravou na vysokoškolské štúdium.

23. Poukaz súdu prvej inštancie na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 7CdoR/5/20123 bol správny,
keďže nepochybne aj oprávnená si zvyšuje kvalifikáciu štúdiom na ňou vybranú vysokú školu, nejde
o ľahkovážne a opakované ukončenie vysokoškolského štúdia, keď predchádzajúce štúdium na PF UK

počas štúdia považovala oprávnená pre ňu za náročné, čo nie je ojedinelý prípad študenta vysokej
školy pri výbere vyššej formy štúdia, avšak nemožno upierať právo dieťaťu zvyšovať si kvalifikáciu
vysokoškolským vzdelaním, tak ako to bolo v prejednávanom prípade, a to aj v inom študijnom odbore,
pre ktorý však oprávnená nebola povinná preukazovať enormný záujem v danej oblasti, v ktorej sa
bude ešte len vzdelávať a získa patričné informácie v oblasti budúceho vzdelávania. Podľa odvolacieho

súdu zmenou študijných odborov (1x) nebol preukázaný ľahkovážny prístup oprávnenej k štúdiu, ani
jej neschopnosť vynaložiť primeranú mieru úsilia pre dosiahnutie vytýčeného študijného cieľa, ani
jej správanie k povinnému nebolo možné hodnotiť ako rozporné so zásadami slušnosti a morálky
spoločnosti.24. Aktuálne štúdium oprávnenej hodnotí odvolací súd ako jej prípravu na budúce povolanie, pričom
odvolacie námietky povinného k danému študijnému odboru vyznievajú skôr ako jeho nesúhlas

a spochybňovanie ho jednak z dôvodu, že ide o súkromnú vysokú školu kladúcu vyššie nároky na
štúdium v súvislosti s poplatkami, ako aj jeho subjektívny názor na možné lepšie uplatnenie sa na trhu
práce pri absolvovaní štúdia práva, ktoré oprávnená však zanechala.

25. Rovnako je bez relevancie spochybňovanie rozvrhu, teda využívanie voľného času oprávnenou po

vyučovaní, keď podľa povinného by mala možnosť si počas voľného času privyrobiť, k čomu odvolací
súd dodáva, že pokiaľ sa rozhodne oprávnená si privylepšiť prípadnou brigádnickou činnosťou študenta,
bude tým zlepšená jej životná situácia, avšak v žiadnom prípade to nemôže mať dopad na rozsah
vyživovacej povinnosti povinného, ktorá vyživovacia povinnosť trvá počas riadneho štúdia, čo v danom
prípade bolo u oprávnenej preukázané, a vôbec nemožno súhlasiť s tým, že u plnoletých osôb sa iným
spôsobom nahliada na ich odkázanosť na výživu od svojich rodičov v porovnaní s maloletým dieťaťom,

teda, že u plnoletej osoby by sa už mala vyvíjať určitá snaha smerujúca ku schopnosti zabezpečiť
si aspoň čiastočne isté statky, ktorý názor povinného je absolútne nesprávny, pretože kritériá trvania
vyživovacej povinnosti sú rovnaké, tak u maloletého dieťaťa, ako aj u plnoletého dieťaťa, nakoľko
vyživovacia povinnosť trvá do času, kým dieťa nie je schopné sa samé živiť. Túto schopnosť sa
samé živiť môže aj maloleté dieťa získať absolvovaním povinnej školskej dochádzky, teda ukončením

16-teho roku veku života a samotná plnoletosť nekladie iné kritériá pre stanovenie trvania a rozsahu
vyživovacejpovinnostiokremprípadu,žespribúdajúcimvekomanákladmispojenýmisoštúdiomzväčša
na vysokej škole sú podstatne vyššie ako náklady dieťaťa maloletého počas návštevy či už materskej
školy, základnej školy alebo stredoškolského štúdia. Tvrdenie povinného o predlžovaní si študentského
života oprávnenou je len v rovine jeho negatívneho pohľadu na oprávnenú ako svoju dcéru, v ktorej

rukách nepochybne je jej budúcnosť tým, aby získala patričné vzdelanie pre uplatnenie sa v budúcnosti
na trhu práce.

26. Podľa § 75 ods. 2 ZoR, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to
neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

27. Bez ohľadu na naplnenie zákonných kritérií pre určenie vyživovacej povinnosti, súd nemôže priznať
výživné v prípade zisteného rozporu s dobrými mravmi. Nepochybná odôvodnenosť predmetného
kritériajedanáprioritnýmpredmetomúpravyrodinnéhopráva,ktorýmsúosobnévzťahymedzisubjektmi
rodinného práva, na ktoré sa vyživovacie vzťahy viažu. Narušenie príslušných osobných vzťahov z

relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým, že nepovažuje za spravodlivé, aby osoba, ktorá sa
takéhoto konania dopustila, požadovala plnenia založené práve na takomto osobnom vzťahu.

28.Pojemdobrémravyjeneurčitýmprávnympojmom,jehoobsahnevyplývazpozitívnehopráva.Okrem
práva existujú aj iné systémy noriem, niektorým z nich takouto úpravou právo poskytuje ochranu tým, že

im prepožičiava sankcie charakteristické pre systém práva. Nejde o akékoľvek normy, ale o všeobecne
spoločensky uznávané pravidlá, prostredníctvom ktorých sa zavrhujú spoločensky nežiaduce javy. Vo
všeobecnosti bývajú vyjadrené konštrukciou o "pocite sú náležitosti všetkých spravodlivo uvažujúcich
ľudí". Pojem dobré mravy je ďalej časovo (plynutím času podlieha zmenám) a miestne podmienený.

29. Na prípady rozporu s dobrými mravmi súd prihliada z úradnej povinnosti, ich danosť sa zisťuje
podľa konkrétnych okolností prípadu. Čitateľnejšie budú rozpory spravidla v prípadoch výživného medzi
manželmi (spôsobenie rozvratu, opustenie rodiny), resp. príspevku na výživu rozvedeného manžela. Ich
existencia nie je vylúčená ani v prípade výživného medzi ostatnými príbuznými, v prípade vyživovacej
povinnosti rodičov voči deťom (ak výživné žiada rodič, ktorý v minulosti sám neplnil svoju vyživovaciu

povinnosť, dopustil sa trestnej činnosti voči dieťaťu), resp. plnoletých detí voči rodičom. Za rozpor s
dobrými mravmi možno považovať aj prípad, ak by napríklad príjmové a majetkové pomery oprávneného
(v prípadoch, keď nie je podmienkou odkázanosť oprávneného, napr. pri žalobe plnoletého dieťaťa
voči rodičom) prevyšovali majetkové pomery povinného. Ako konanie v rozpore s dobrými mravmi
by bolo možné posudzovať aj prípady, keď oprávnený bez ospravedlniteľného dôvodu nevykonáva

žiadnu zárobkovú činnosť aj napriek objektívnym možnostiam a svojim schopnostiam a svoju situáciu
rieši požadovaním výživného. Príčiny vedúce k rozvratu manželstva ako jedno z hľadísk posudzovania
dobrých mravov zákon upravil aj špeciálne pri podmienkach vzniku nároku na príspevok na výživu
rozvedenéhomanžela.Umaloletéhodieťaťa,bezohľadunajehokonanievovzťahukrodičovi(narozdielod českej úpravy), je posudzovanie dobrých mravov výslovne vylúčené. V zmysle striktného znenia
normy súd v prípade zistenia rozporu s dobrými mravmi nemá inú možnosť (napr. zníženie výživného)
než výživné nepriznať.

30. Vzhľadom na charakter citovaného ustanovenia § 75 ods. 2 ZoR, ktoré patrí k právnym normám
s neurčitou, abstraktnou hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na
okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Otázka nemožnosti priznania výživného, ak by to bolo v
rozpore s dobrými mravmi, je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových

okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných
veciach. Vyriešením takto vysoko individuálnej otázky sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia
prax súdov. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk postupujú totiž súdy vždy
diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V tejto
súvislosti je nutné doplniť, že vo všeobecnosti závery súdov pri posudzovaní otázky nemožnosti
priznania výživného, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi, sú výsledkom procesu komplexného

vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci
zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia, preto nie je možné
precedenčne zaviazať súdy ku konkrétnemu spôsobu rozhodovania pri existencii určitej okolnosti, keďže
posúdenie rozporu s dobrými mravmi je vždy výsledkom posúdenia individuálnych skutkových okolností
každej prejednávanej veci vo vzájomných súvislostiach. Každé jedno rozhodnutie je individuálne pre

daný prípad a nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady, i keby formálne vykazovali rovnaké
skutkové okolnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.09.2019, sp. zn. 7Cdo/298/2018, sp zn. 3 Cdo
226/2017, sp. zn. 7Cdo/298/2018).

31. Pokiaľ ide o nesúhlas s konštatovaním prvoinštančného súdu o rovnakom podiele viny oboch

účastníkov konania na vzťahu povinného a oprávnenej vyjadrené v bode 16. odôvodnenia napadnutého
rozsudku, uvedené závery nie sú v rozpore so zásadami formálnej logiky, teda prerušenie kontaktu
a komunikácie medzi účastníkmi konania v danom prípade nie je len výsledkom postoja oprávnenej
k povinnému, ale k tomu prispel aj postoj povinného, ktorý nesúhlasil a nepodporuje oprávnenú v jej
aktuálnom štúdiu, spochybňoval dané štúdium, taktiež jeho odmietavý postoj k zvýšeniu vyživovacej

povinnosti a následné podanie návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti. Dané závery prvoinštačného
súdu sú teda objektívnym a správnym zhodnotením postoja oboch účastníkov konania.

32. Ďalší argument povinného sa týkal nepožiadania o ubytovacie štipendium a nezaoberanie sa touto
skutočnosťou prvoinštančným súdom.

33. K predmetnému odvolací súd uvádza, že na pojednávaní konanom dňa 10.02.2025 sa oprávnená
jednoznačne vyjadrila, že o ubytovacie štipendium „ešte nepožiadala“, čo neznamená, že o dané
štipendium nepožiada, avšak nie je zrejmé či ide o absolútny nárok študenta na dané štipendium, aké
sú podmienky jeho poskytnutia, pričom v prejednávanej veci oprávnená nepochybne preukázala svoje

výdavky ohľadne ubytovania a prvoinštančný súd tieto výdavky vyčíslil v odôvodnení svojho rozhodnutia
v bode 18. napadnutého rozhodnutia.

34. Rovnako je bez absolútnej relevancie námietka povinného k hodnote zakúpeného notebooku
zn. Apple a o možnosti oprávnenej zakúpiť si lacnejšie počítačové zariadenie, keďže údajne

nevyužíva žiadne nadštandardné funkcie daného zariadenia, keď výdavok nepochybne preukázala.
Rozsah vyživovacej povinnosti povinného však nezávisel na výdavku oprávnenej ohľadne zakúpenia
predmetného notebooku, keďže išlo o jednorázový a mimoriadny výdavok. Aj s uvedeným sa
prvoinštančný súd dostatočne vysporiadal v bode 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými
závermi odvolací súd súhlasí.

35. K zvolenému študijnému odboru a oboznámenosťou zo strany oprávnenej s daným štúdiom
namietané povinným nepovažuje odvolací súd za právne významné ako ani spochybňujúce závery
prvoinštančného súdu o neschopnosti oprávnenej sa sama živiť v dôsledku zvyšovania si kvalifikácie
vysokoškolským štúdiom.

36. Odvolací súd nespochybňuje opodstatnenosť ustanovenia § 43 ods. 2 ZoR, avšak nevidí poukaz
na dané ustanovenie v prejednávanej veci, kde nepochybne oprávnená je odkázaná na výživu svojichoboch rodičov, teda aj matky, ktorej príjem bol preukázaný potvrdením o výške príjmu zamestnanca na
č.l. 80 spisu.

37. Pokiaľ povinný spochybňoval poukaz na metodiku, v uvedenom smere aj odvolací súd uvádza,
že táto má síce odporúčací charakter, avšak prihliadnutie na ňu prvoinštančný súd zdôvodnil v bode
24. odôvodnenia svojho rozhodnutia, k čomu odvolací súd nemá žiadne námietky, pričom vyživovacia
povinnosť povinného rodiča má vychádzať predovšetkým zo zárobkových možností a schopností rodiča
a v danom prípade by podľa tejto odporúčacej metodiky malo byť výživné vo výške 26% zo mzdy

povinného rodiča, prvoinštančný súd však určil vyživovaciu povinnosť v rozsahu cca 24% z príjmu
povinného a teda bez ohľadu na zvýšené výdavky oprávnenej by aj za predpokladu, že by tieto výdavky
oprávnenej boli nižšie, bol by povinný platiť výživné vo vyššej sume než doposiaľ a to aj v stanovenom
rozsahu s tým, že časť nespotrebovaného výživného na základné životné potreby by mohla slúžiť na
zvýšenie životnej úrovne odkázaného dieťaťa – oprávnenej, ktorá teda nemusí výživné minúť absolútne
len na základné potreby, ale obsahom jej potrieb v takom prípade sú aj ďalšie potreby a to aj voľnočasové

aktivity, výlety, šport, kultúra a pod.

38. Naopak tomu, že povinným vyčíslené výdavky súd prvej inštancie špecifikoval v bode 20.
odôvodnenia svojho rozhodnutia, odvolací súd dodáva, že ide o pomerne vysoké výdavky a to
predovšetkým na stravu vo výške 600,- eur, kde vyvstáva otázka, či výkon práce povinným v zahraničí

je pre neho prínosom vzhľadom na ním vyčíslené výdavky a tvrdenej neschopnosti vytvoriť si prípadné
úspory, keď je nepochybné, že za prácou do zahraničia odchádzajú občania SR predovšetkým pre lepšie
zárobkové možnosti, ale aj pre lepšiu životnú úroveň. Preto poukaz povinného na jeho výdavky, ktoré
so započítaním výživného sa rovnajú takmer jeho príjmu, nezohľadnil odvolací súd pri posudzovaní
správnosti napadnutého rozsudku.

39. K odvolaciemu dôvodu povinného podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, teda že súd prvej inštancie
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza,
že tento odvolací dôvod spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov
dokazovania,pričomsúdzobraldoúvahyskutočnosti,ktorézdôkazovnevyplynuli,prípadneneprihliadol

na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Teda sa týka nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu veci
súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie, je nesprávne,
pričom musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke
nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny a chybný súdom
vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom. Súd vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
vykonané, opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové zistenia sú tiež také, ktoré
súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich hodnotení zákonnosti,
pravdivosti, prípadne i dôležitosti.

40. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom zistenia
skutočného stavu (nie skutkového stavu podľa režimu CSP), na základe dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a výsledok hodnotenia dôkazov prvoinštančným súdom zodpovedal postupu podľa
§ 191 CSP, keďže do úvahy vzal všetky podstatné skutočnosti, vyplynuté z vykonaných dôkazov, vrátane
prednesov účastníkov konania, zohľadnil rozhodujúce skutočnosti preukázané dôkazmi a vyjdúce počas

konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia.

41. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, podrobne a výstižne
vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty účastníkov konania, z akých
dôkazov vychádzal, ako ich hodnotil a tiež ako vec právne posúdil, v ktorom smere odvolací súd

poukazuje na body 18. až 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje,
v podrobnostiach na ne odkazuje.

42. Vyživovacia povinnosť povinného k oprávnenej naďalej trvá a na základe preukázanej zmeny
pomerov, s ktorou sa súd prvej inštancie vysporiadal vo svojom rozhodnutí a uzavrel dôvodnosť zvýšenia

vyživovacej povinnosti a to v rozsahu, ako ustálil.

43. Ďalšie opakované odvolacie námietky povinného ohľadne zvoleného študijného odboru, uplatnenia
oprávnenej po ukončení štúdia, považoval odvolací súd za opakujúce v predmetnom odvolanía nemajúce relevanciu pre posúdenie správnosti napadnutého rozsudku, pričom má za to, že súd
prvej inštancie dal v odôvodnení svojho rozhodnutia odpovede na všetky zásadné a podstatné otázky,
vysporiadal sa so všetkými podstatnými pre vec majúcimi skutočnosťami a zistil skutočný stav

v dostatočnom rozsahu.

44. Ani ohľadne uloženia povinnosti povinnému zaplatiť nedoplatok na zvýšenom výživnom v lehote 60
dní od právoplatnosti rozsudku, nevidí pochybenie odvolací súd.

45. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

46. Podľa § 232 ods. 4 CSP, ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky
a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne
inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť

celého plnenia.

47. Z vyššie citovaného zákonného ust. § 232 CSP vyplýva, že zákon stanovuje trojdňovú lehotu na
splnenie súdom uloženej povinnosti. Súd však môže v odôvodnených prípadoch určiť aj dlhšiu lehotu
na splnenie uloženej povinnosti, alebo môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonávať v splátkach.

48. V ustanovenia § 232 ods. 3 CSP vyplýva prioritné pravidlo, že v prípade povinnosti uloženej
súdom je túto povinný subjekt splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výnimka z tejto zásady
je založená na úvahe súdu, pričom ani určenie povinnosti plniť v splátkach fakticky nepredstavuje
nič iné ako len spôsob vyjadrenia dlhšej lehoty, s čím zákon počíta ustanovením § 232 ods. 4 CSP.

Súd však môže dlhšiu lehotu určiť len výnimočne a v odôvodnených prípadoch t. j. na základe zistení
potrebných skutočností vyplývajúcich z okolností toho ktorého konkrétneho prípadu. Sú to teda určité
hľadiská pre úvahu súdu, ktoré by mal zohľadniť, a z ktorých by mal súd vychádzať pri priznaní
výhody splátok. Teda priznanie „takejto exkluzivity“ povinnému subjektu musí byť podložené zistením
všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že peňažné plnenie

možno uskutočniť v splátkach (rozhodnutie R 87/1966).

49. Odvolací súd dospel k záveru, že u povinného vzhľadom na jeho majetkové pomery neboli dané
podmienky na povolenie plnenia v splátkach.

50. Odvolací súd dodáva, že pri povolení plnenia v splátkach musí súd presvedčivo zdôvodniť záver, že
je potrebné vzhľadom k povahe veci, priznanému nároku a osobným pomerom účastníka (Uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/7/2020, z 26. augusta 2020). Okresný súd pri aplikácii paričnej lehoty
postupoval správne, pričom určil na splatné výživné dlhšiu paričnú lehotu a to 60 dní, ktorý postup bol
tak zákonný, keď bez konkrétnych dôkazov objektivizujúcich nepriaznivú finančnú situáciu povinného by

nebola splnená podmienka, podľa ktorej súd v odôvodnených prípadoch mohol určiť plnenie v splátkach
a navyše je potrebné zdôrazniť, že súd musí prihliadať nielen na pomery povinného, ale aj na záujmy
oprávnenej.

51. V tejto súvislosti je tak nutné nepochybne aplikovať zásadu spravodlivosti uvedenú v článku 2 ods. 1

CSP, v zmysle ktorého ochrana ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodliváaúčinnátak,abybolnaplnenýprincípprávnejistoty,čobysapripovoleníplneniavsplátkach
vo vzťahu k obom účastníkom konania nenapĺňalo.

52.Pretoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutýchvýrokochakovecnesprávnypotvrdil

podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

53. V ďalšom odvolací súd dodáva, že i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj
nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumentyúčastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a
podobne).

54. Odvolací súd vzhľadom na uvedené považuje za spravodlivé, aby si každý z účastníkov znášal trovy
odvolacieho konania sám a v súlade so všeobecnou zásadou náhrady trov v mimosporovom konaní a
s poukazom na ustanovenie § 52 CMP vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

55. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trnave, ako súdu odvolacieho, pomerom
hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie
(§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1 000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť
o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383

ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho
odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo
na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného
alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).