Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 7, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/104/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5318202945
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5318202945.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej

(sudkyne spravodajkyne) a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Jozefa Šuleka, v spore
žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, XXX XX E., 2/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. D. XXX, XXX XX E., žalobcovia v rade 1/ a 2/ zastúpení: JUDr. Ladislav Ščury, advokát, so sídlom
Mierová 1725, 022 01 Čadca proti žalovaným: 1/ G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, XXX XX J.,
2a/ G. K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, XXX XX E., 3/ M. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.
XXX, XXX XX E., 4/ H. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, XXX XX E., zastúpená splnomocnenou
zástupkyňou: K. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, XXX XX E., 6/ H. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom

C. D. XXX, XXX XX E., žalovaní v rade 1/, 2a/, 3/, 6/ zastúpení: Mgr. PeadDr. Anton Kušnír, advokát, so
sídlom kancelárie Jána Reka 13, 010 01 Žilina, 7/ L. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/X, XXX XX
J., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného
súdu Žilina CA-9C/79/2018-321 zo dňa 24. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Žalovaní 1/ až 4/ a 6/ m a j ú voči žalobcom 1/, 2/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

III. Žalovanému 7/ vo vzťahu k žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r
i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcov 1/, 2/. Žalovaným 1/ až 4/ a 6/
a 7/ voči žalobcom 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobcovia 1/, 2/
sa domáhali určenia, že parcela KNC č. 3845/4 – trvalé trávne porasty o výmere 400 m2, zapísaná
na LV č. XXXX kat. úz. E. patrí do ich BSM. Žalobcovia 1/, 2/ nimi uplatnený nárok o určenie BSM
k spornej nehnuteľnosti v celosti odvodzovali od R. O., nar. XX.XX.XXXX a zomrelého dňa XX.XX.XXXX,
ktorý podľa skutkových tvrdení podanej žaloby bol účastný reálnej deľby pozemkovoknižnej parcely č.

14332. Žalobca 1/ sa stal na základe osvedčenia o dedičstve zo dňa 14.03.2013 jediným dedičom
po R. O. a odvtedy spoločne so žalobkyňou 2/ nehnuteľnosť nerušene užívajú. Titulom nadobudnutia
je reálna deľba medzi R. O. a ostatnými podielovými spoluvlastníkmi, od ktorej žalobcovia 1/ a 2/
odvodzujú oprávnenosť držby svojej a aj svojho právneho predchodcu a žalobcovia 1/ a 2/ vlastnícke
právo nadobudli jeho vydržaním. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že parcela KNC č. 3845/4
tvoriaca predmet daného sporu bola vytvorená z pozemkovoknižnej parcely č. 14332. Žalovaní 1/ - 4/
a 6/ a 7/ túto identifikáciu v konaní žiadnym spôsobom nenamietali. S výnimkou žalovanej 4/ ostatní

žalovaní sporovali vznik a existenciu vlastníctva žalobcov 1/ a 2/ k tejto parcele. Žalovaní 1/ - 3/ a 6/ a
7/ sporovali existenciu reálnej deľby pozemkovoknižnej parcely č. 14332 a účasť R. O. na reálnej deľbe.
Poukázali na to, že R. O. zdedil po R. S., T. O. na základe rozhodnutia o dedičstve, sp. zn. 7D/279/2007
iba spoluvlastnícky podiel a R. S., T. O. zdedila podiel po svojom otcovi K. O., ktorý zomrel v rokuXXXX. Žalobcov 1/ a 2/ aj v nadväznosti na spornosť nimi uvádzaných skutkových tvrdení, spornosť ich
bezpodielového spoluvlastníctva k tejto parcele KNC č. 3845/4 v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno
preukázať skutkové tvrdenia, ktorými odôvodňovali vznik svojho bezpodielového spoluvlastníctva ku

spornej parcele KNC č. 3845/4 a tiež preukázať aj svoje bezpodielové spoluvlastníctvo k tejto parcele
v jej celosti.
2.Súdprvejinštanciepozhodnotenívykonanéhodokazovaniadospelkzáveru,žežalobcovia1/,2/svoje
bezpodielové spoluvlastníctvo ku parcele KNC č. 3845/4 v jej celosti v konaní nepreukázali. Ak žalobca
1/ uvádzal, že sa titulom dedenia na základe osvedčenia o dedičstve zo dňa 14.03.2013 stal jediným

dedičom po zomrelom R. O., osvedčením o dedičstve, sp. zn. 5D/609/2012, Dnot 211/2012 zo dňa
14.03.2013 po zomrelom R. O., nar. XX.XX.XXXX a zomrelom dňa XX.XX.XXXX mal súd preukázané,
že žalobca v rade 1/ titulom dedenia po R. O., zomrelom dňa XX.XX.XXXX nadobudol spoluvlastnícky
podielvparceleKNEč.14332–ornápôdaovýmere2135m2oveľkosti7/288.Vzhľadomktomu,žestav
registra KN-E je prepisom pozemkovej knihy a medzi stranami sporu nebolo sporným, že parcela KNC
č. 3845/4 bola vytvorená z pozemkovoknižnej parcely č. 14332, potom nadobudnutím spoluvlastníckeho

podielu v parcele KNE č. 14332 titulom dedenia po R. O., zomrelom dňa XX.XX.XXXX žalobca v rade
1/ nadobudol týmto titulom aj spoluvlastnícky podiel v pôvodnej pozemkovoknižnej parcele č. 14332,
a tým aj v parcele KNC č. 3845/4, ktorá bola z tejto pozemkovoknižnej parcely č. 14332 vytvorená. Iné
ďalšie spoluvlastnícke podiely v parcele KNE č. 14332, a tým aj v parcele KNC č. 3845/4 z osvedčenia
o dedičstve, sp. zn. 5D/609/2012, Dnot 211/2012 zo dňa 14.03.2013 nevyplývajú a ani žalobca v konaní

netvrdil iné, ďalšie dedičské rozhodnutie (v rámci dodatočného dedičského konania) po zomrelom
R. O., zomrelom dňa XX.XX.XXXX. V konaní tak z týchto dôvodov bolo preukázané, že žalobca 1/
titulom dedenia po R. O., zomrelom dňa XX.XX.XXXX nadobudol v spornej parcele KNC č. 3845/4
spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 7/288 a nadobudnutie iného ďalšieho spoluvlastníckeho podielu v tejto
parcele titulom dedenia po R. O. žalobcom 1/ preukázané nebolo. Žalobkyňa 2/ v konaní netvrdila a ani

nepreukazovala žiadny právny titul medzi ňou a R. O., zomrelým dňa XX.XX.XXXX.
3. Za uvedeného stavu, kedy žalobca 1/ nepreukázal, že predmetom dedičského konania po zomrelom
R. O., zomrelom dňa XX.XX.XXXX bola celá sporná parcela KNC č. 3845/4, potom podľa názoru
súdu zvolená žaloba o určenie vlastníckeho práva nepredstavuje vhodný typ prostriedku ochrany
práv žalobcov 1/ a 2/. V tomto smere súd uvádza, že iba samotné úmrtie právneho predchodcu

pre nadobudnutie vlastníckeho práva jeho právnym nástupcom nepostačuje. Ako vyplýva z § 460
Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda okamihom smrti poručiteľa. Zároveň sa však v zmysle
platnej právnej úpravy zachováva princíp úradnej ingerencie pri nadobudnutí dedičstva. K nadobudnutiu
dedičstva preto nedochádza iba na základe smrti poručiteľa, ale zákon predpokladá i to, že dedičstvo
musí byť súdom prejednané a rozhodnuté a až na základe rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva alebo

o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V čase od smrti
poručiteľa až do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím súdu tu
nemôže byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstve skončí, a to najmä, kto bude poručiteľovým
dedičom a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerých dedičov (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 5MCdo/15/22007 zo dňa 22.02.2008). Za dediča vo vlastnom zmysle

slova možno považovať len toho, komu bolo rozhodnutím súdu dedičstvo potvrdené, alebo kto sa
stane nadobúdateľom pomernej časti dedičstva. Do tejto doby je tak možné osobu uchádzajúcu sa
o dedičstvo považovať len za domnelého dediča, ktorý ešte nie je nositeľom práv a povinností patriacich
do dedičstva, ale ktorý sa ním stane so spätnou účinnosťou ku dňu poručiteľovej smrti až na základe
výsledku konania o dedičstvo (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 26Cdo/637/2006).

Ak niet takéhoto rozhodnutia vydaného v dedičskom konaní o tom, ktorý z dedičov nehnuteľnosť
vlastnícky patriacu jeho právnemu predchodcovi ku dňu jeho smrti zdedil, nie je možné ani následne
rozhodnúť o vlastníckom práve k tejto nehnuteľnosti, nakoľko je neprípustné, aby v sporovom konaní,
ktorým konanie o určenie vlastníckeho práva nepochybne je, bolo nahrádzané dedičské konanie.
V tomto smere súd prvej inštancie poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. 6Cdo/90/2019 zo dňa 28.09.2021, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
7Cdo/238/2019 zo dňa 28.02.2021, v zmysle ktorých určovacou žalobou nemožno obchádzať dedičské
konanie, v sporovom konaní o určenie vlastníckeho práva nemôže súd subsumovať osvedčenie
nadobudnutia vlastníckeho práva v nesporovom konaní. Pri opačnom postupe, t.j. určení vlastníctva
k veci v sporovom konaní bez jej prejednania v dedičskom konaní, by došlo k popretiu zákonného

postupu pri nadobúdaní veci, ktorá nebola predmetom dedičského konania a dedičstva.

4.Žalobcovia1/a2/svojebezpodielovéspoluvlastníctvokuspornejparceleKNCč.3845/4odôvodňovali
aj jeho vydržaním a ku vydržaniu poukazovali na reálnu deľbu a zápisnicu zo dňa 09.03.1968, akoaj na pokojnú nerušenú držbu svoju i svojich predchodcov po celú zákonom stanovenú dobu a tiež
spôsobilosť spornej parcely byť predmetom vydržania vlastníctva. Jedným zo základných predpokladov
vydržania vlastníctva podľa § 134 Občianskeho zákonníka je existencia dobrej viery držiteľa so zreteľom

na všetky okolnosti, že mu vec vlastnícky patrí. Táto dobrá viera držiteľa sa musí posúdiť z objektívneho
hľadiska. Subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, pre konštatáciu jeho dobrej viery
nepostačuje. V danom prípade bol súd toho názoru, že reálna deľba a tiež zápisnica zo dňa 09.03.1968
samé o sebe bez ďalšieho nie sú spôsobilé v žalobcoch 1/ a 2/ vyvolať objektívne so zreteľom na
všetky okolnosti presvedčenie, že im sporná parcela vlastnícky patrí. Uvedené tituly – reálna deľba

a zápisnica zo dňa 09.03.1968 by mohli byť spôsobilé vyvolať objektívne so zreteľom na všetky
okolnosti presvedčenie o vlastníctve u tých, ktorí boli účastní reálnej deľby, resp. úkonu, z ktorého bola
vyhotovená dňa 09.03.1968 zápisnica. Na to, aby tieto žalobcami 1/ a 2/ uvádzané tituly, t. j. reálna
deľba a zápisnica zo dňa 09.3.1968 (samozrejme za preukázania ich viazanosti ku spornej parcele),
boli spôsobilé vyvolať u žalobcov 1/ a 2/ objektívne so zreteľom na všetky okolnosti presvedčenie, že
im sporná parcela KNC č. 3845/4 vlastnícky patrí, by na tieto tituly musel nadväzovať ďalší právny

titul, resp. sled titulov, hoc neplatných, na samom konci ktorých by bol titul, predmetom ktorého by bol
prevod alebo prechod vlastníctva k celej parcele v súčasnosti identifikovanej ako KNC č. 3845/4 na
žalobcov 1/ a 2/ a ktorý by v spojení s reálnou deľbou a zápisnicou zo dňa 09.03.1968 bol spôsobilý
vyvolať v žalobcoch 1/ a 2/ so zreteľom na všetky okolnosti objektívne (nielen subjektívne) presvedčenie,
že im sporná parcela vlastnícky patrí. Takýto titul v konaní preukázaný nebol a toto presvedčenie

objektívne so zreteľom na všetky okolnosti nebolo spôsobilé vyvolať ani osvedčenie o dedičstve, sp.
zn. 5D/609/2012, Dnot 211/2012 zo dňa 14.03.2013, keďže na jeho základe došlo k nadobudnutiu
vlastníctva iba k spoluvlastníckemu podielu. Ak žalobcovia 1/ a 2/ poukazovali i na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024, súd bol toho názoru, že uvedené
rozhodnutie nie je možné na dané konanie aplikovať, keďže citované rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vychádzalo z inej skutkovej situácie, než je skutková situácia v danom spore.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku, sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024 sa zaoberal
otázkou nadobudnutia vlastníctva vydržaním na základe ústnej kúpnej zmluvy a v danom prípade
žalobcovia 1/ a 2/ tvrdia nadobudnutie vlastníctva vydržaním, keď držby sa uchopili na základe dedenia
žalobcom v rade 1/ po R. O., zomrelom dňa XX.XX.XXXX. Napokon podľa názoru súdu z uvedeného

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024 ani
nevyplýva záver, že pre konštatáciu o poctivom nadobudnutí sa nevyžaduje žiadny nadobúdací titul, ale
vyplýva záver, že aj neplatný, putatívny, právny titul je so zreteľom na okolnosti prípadu spôsobilý viesť
k záveru o poctivom spôsobe nadobudnutia. Zároveň v konaní nebolo preukázané ani tvrdenie žalobcov
1/ a 2/ o tom, že R. O. sa zúčastnil pred rokom 1950 reálnej deľby pozemkovoknižnej parcely č. 14332,

na základe ktorej mal nadobudnúť vlastníctvo k reálne vydelenej parcele v súčasnosti identifikovanej
ako KNC č. 3845/4, ktoré tvrdenie žalobcov 1/ a 2/ žalovaní 1/, 2a/, 3/, 6/ a 7/ sporovali. Zo žiadneho
žalobcami 1/ a 2/ predloženého listinného dôkazu, ani z vykonanej obhliadky miesta samého záver
o tom, že R. O. bol účastný reálnej deľby, pri ktorej bola vyčlenená parcela v súčasnosti identifikovaná
ako KNC č. 3845/4, nevyplynul. V konaní nebol predložený žiadny dôkaz preukazujúci spoluvlastníctvo

R. O. v pozemkovoknižnej parcele č. 14332 pred rokom 1950, ktoré by ho bolo oprávňovalo zúčastniť sa
reálnej deľby tejto pozemkovoknižnej parcely. Nebolo preto preukázané, že R. O. nadobudol vlastnícke
právo ku parcele KNC č. 3845/4 titulom reálnej deľby.

5. V závere odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca 1/ v konaní preukázal

nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 7/288. V spornej parcele KNC č. 3845/4, avšak
v takomto rozsahu už spoluvlastníkom parcely KNC č. 3845/4 žalobca 1/ podľa výpisu z LV č.
XXXX, kat. uz. E. je zapísaný a vo zvyšku toto vlastníctvo žalobcov 1/, 2/ ku parcele KNC č. 3845/4
preukázané nebolo. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcov 1/, 2/ ako nedôvodnú
s poukazom na ust. § 132 Občianskeho zákonníka, § 134 Občianskeho zákonníka zamietol a zamietol

tiež návrh žalovaných 1/, 3/ a 6/ a 7/ na vykonanie dokazovania výsluchom žalobcu, výsluchom svedkov
navrhovaných žalovanými a tiež pripojením notárskej zápisnice N 122/2014, Nz 51156/2014 zo dňa
22.04.2014, nakoľko by vykonanie týchto dôkazov nič na existujúcom skutkovom stave nezmenilo.

6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP konštatujúc plný úspech

žalovaných 1/ až 4/ a 6/ a 7/ v konaní.
7. Včas podaným odvolaním domáhali sa žalobcovia 1/, 2/ zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úvod odvolania je venovaný
všeobecným právno teoretickým postulátom k pojmom princíp právnej istoty, právo na spravodlivýproces, denegatio iustitae, ako aj odkazu na judikatúru Najvyššieho súdu SR napr. vo veciach sp. zn.
1MCdo/6/2010 zo dňa 26.03.2012, sp. zn. 3Cdo/158/2012 zo dňa 14.11.2012 atď. Vo všeobecnosti
žalobcovia 1/, 2/ konštatujú, že súd prvej inštancie sa dopustil naplnenia odvolacieho dôvodu v zmysle §

365 ods. 1 písm. b/ CSP, a to v niekoľkých bodoch: právo byť vypočutý súdom, právo navrhovať dôkazy
a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz
ľubovôle a právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu.

8. V konkrétnostiach žalobcovia 1/, 2/ namietajú pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal dôkaz

navrhnutý oboma sporovými stranami, a to pripojenie originálu notárskej zápisnice N 502/2014, Nz
31104/2014 zo dňa 22.08.2014 (ktorú listinu prikladajú odvolatelia k podanému odvolaniu). Žalobcovia
1/, 2/ uvádzajú, že boli „zarazení“ ak mal súd prvej inštancie splnené všetky podmienky vydržania, akurát
nemal preukázané, akým spôsobom sporný pozemok nadobudli žalobcovia do BSM, pričom nevykonal
označený dôkaz. Ďalej uvádzajú, že rozšírili svoje BSM aj o nehnuteľnosti, ktoré počas manželstva
zakúpil iba žalobca 1/, a to z dôvodu, že všetky finančné prostriedky „išli“ zo spoločného majetku. Týmto

dôkazom žalobcovia 1/, 2/ v celosti preukazujú svoje bezpodielové spoluvlastníctvo ku parcele KNC č.
3845/4 v kat. úz. E.. Z rozsudku sa žalobcom 1/, 2/ javí akoby to, že súd nemal preukázané vlastníctvo
k spornej nehnuteľnosti, BSM žalobcov bol jediný dôvod na „odmietnutie“ žaloby, pričom aktívna vecná
legitimácia žalobcov nebola namietaná.
9. Žalobcovia tak zastávajú názor, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s judikátom Najvyššieho

súdu SR R 2/2024, z ktorého citujú „... právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich
dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe
nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude zohľadniť poctivý spôsob konania
držiteľa (rozsudok NS SR sp. zn. 1VCdo/2024 zo dňa 13.05.2024). V nadväznosti na uvedené
rozhodnutie Najvyššieho súdu žalobcovia 1/, 2/ zdôrazňujú, že hoci sa súdu prvej inštancie nejavil titul

na celý pozemok, ale iba na podiel 7/288, tak opak je pravdou, pretože podľa uvedeného rozhodnutia
titul je iba jeden predpoklad, avšak dobromyseľnosť, nespornosť, vydržacia doba a spôsobilý predmet
vydržania vlastníckeho práva sú ďalšími predpokladmi, ktoré sú v tomto konaní splnené s nesporné.
Žalobcovia preukázali všetky zákonné podmienky dobromyseľnej držby k predmetnému pozemku.
Rovnako bol v konaní preukázaný titul nadobudnutia k spornej nehnuteľnosti univerzálnou sukcesiou.

10. Žalobcovia 1/, 2/ sú presvedčení, že súd učinil nespornými všetky základné podmienky nerušenej
držby. Vo vzťahu k dĺžke zákonnej vydržacej doby, táto bola splnená viac ako 5-krát (56 rokov),
sporná parcela je spôsobilým predmetom vydržania. Žalobcovia v dostatočnej miere preukázali nesúlad
faktického stavu so stavom právnym. Dobromyseľnosť a oprávnenosť držby boli počas konania
vyčerpávajúco preukázané. Súd prvej inštancie správne v bode 26 rozsudku uvádza, že rodina O.

mala subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že jej pozemok patrí a zároveň vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že boli dobromyseľní, nerušení (neprebehol žiaden súdny spor) ako aj pozemok sa
drží doposiaľ 56 rokov, čo navodzuje dojem o poctivom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva.
Žalobcovia 1/, 2/ pokladajú za poctivý spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti,
pretože túto nehnuteľnosť najneskôr od zámennej zmluvy podľa zápisnice zo dňa 09.03.1968 užívala

výlučne rodina O., a to najskôr matka R. O., T. S., ktorá aj zamenila pozemky, a neskôr jej syn R. O.,
po ktorom všetko zdedil A. B. (žalobca 1/). Žalobca A. B. vstúpil do užívania ako aj vlastníckeho práva
k spornej nehnuteľnosti po smrti R. O. v roku XXXX. T. O. však sporný pozemok držala od roku 1968,
teda ku dňu podania odvolania najmenej 56 rokov.
11. Žalovaná 4/ vo vyjadrení k odvolaniu uvádza, že pozemok, ktorý je predmetom súdneho sporu, bol

riadne v dávnej minulosti podelený, pričom ona, resp. už jej dcéra užíva časť pozemku za pozemkom
B.. B. majú pozemok oproti ich rodinného domu, ktorý zdedili po O.. Podľa jej názoru pozemok má
patriť B., pretože takto to majú vydelené, pozemky užívajú už 100 rokov, pričom sama žalovaná 4/ si to
pamätá najmenej 60 rokov. Pokiaľ sa P. vyjadril, že nevie, kde má podelené, tak on nadobudol od svojej
starej mamy a táto podiel kúpila od H.. Žalovaná 4/ nerozumie, prečo iba pre nejakú formálnu notársku

zápisnicu K. A., súd prvej inštancie žalobu zamietol. Medzi niektorými pozemkami sú aj oplotenia alebo
koly, alebo sú na hranici nasadené vŕby, čo svedčí, podľa ich názoru o reálnom rozdelení pozemku.

12. Žalovaní 1/ až 3/ a žalovaný 6/ navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

13. Dôkazy, ktorých vykonanie navrhli žalobcovia nemajú silu ovplyvniť rozhodnutie súdu, a preto ich
nevykonanie nemôže samo o sebe znamenať porušenie práva na spravodlivý proces. Pokiaľ žalobcovia
tvrdia, že súd v rozhodnutí pochybil, nevyhodnotil celkovo správne skutkovú situáciu, atď. žalovaní
uvádzajú, že tieto ich tvrdenia neopierajú o žiadny opis vád, ktoré by mali fakticky naplniť nimi uvedenéodvolaciedôvody.Pokiaľtaktvrdiazposúdeniadĺžkydobydobromyseľnejdržbyvspornejnehnuteľnosti,
tak zabúdajú na chronológiu držby, ktorá nenasvedčovala ani len ich právnym predchodcom a už vôbec
nie žalobcom po nadobudnutí dedičstva. Čo je však rozhodujúcim pre zamietnutie žaloby je neexistencia

dedičského rozhodnutia, ktorým by žalobcovia preukázali prechod ich práv z právneho predchodcu
R. O., pretože ako súd správne vyhodnotil, v konaní žalobcovia ani len netvrdili, že by mal existovať
dedičský alebo iný preukázateľný titul, ktorým by mali nadobudnúť väčší spoluvlastnícky podiel na
spornej parcele ako mal žalobca 1/ nadobudnúť dedením po R. O. (7/288-ín), ktorý už žalobcovia
vlastnia.

14. Žalobcovia 1/, 2/ v odvolacej replike opakovane poukazujú na porušenie ich práva na spravodlivý
proces nevykonaním dôkazu žalobcami označenej zápisnice K. U. A. č. N 502/2014, Nz 31104/2014
zo dňa 22.08.2014. Opakovane zdôrazňujú, že v zmysle rozhodnutia R 2/2024 titul je iba jeden
z predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva.
15. Žalovaní 1/, 2a/, 3/ a 6/ v odvolacej duplike opakujú podstatu skutkovej a právnej argumentácie
obsiahnutej vo vyjadrení k odvolaniu. Na dôvažok podotýkajú, že žalobcami 1/, 2/ navrhované dôkazy

nielenže nemajú právny význam pre rozhodnutie súdu, ale ich uplatnenie žalobcami sa žalovaným
skôr javí ako nedôvodné a účelové vytváranie procesných pochybností o zákonnosti postupu súdu pre
odvolacie konanie, teda presadzovanie procesných práv „bezbrehými návrhmi dôkazov pod záštitou
práva na spravodlivosť“. K tvrdeniu žalobcov 1/, 2/ o existencii iných predpokladov k nadobudnutiu ich
vlastníckeho práva okrem titulu (R 2/2024) uvádzajú, že na základe nezachovaných, teda „domnelých“

právnych titulov, resp. iných právnych predpokladov, ktoré žalobcovia v konaní iba predstierali, ale
nijako vierohodne nepreukázali, súd nemôže zmeniť vlastnícke vzťahy, pretože by narušil stav právnej
istoty bez naplnenia zákonných dôvodov, čo neumožňuje súdu ani žalobcami prezentované rozhodnutie
R2/2024.

16. Žalobcovia 1/, 2/ v stanovisku zo dňa 30.05.2025 k odvolacej duplike žalovaných 1/, 2a/, 3/
a 6/ opakujú podstatu skutkovej a právnej argumentácie obsiahnutej v odvolaní a odvolacej replike.
Zdôrazňujú, že v predmetnej veci ide o posúdenie, či držba nadobudnutá bez právneho titulu môže byť
považovanázaoprávnenúapouplynutízákonnejlehotyajzavydržanú.PodľaustálenejpraxesúdovSR
dobromyseľnosťdržbyjedanávtedy,akdržiteľoprávneneverí,žemuvecpatrí.Právnytituljeibajedným

zprostriedkov,ktorýmisatátodobromyseľnosťpreukazuje.Nedostatoktitulutedasámosebenevylučuje
oprávnenosť držby, ak okolnosti prípadu svedčia o poctivom výkone držby a presvedčení držiteľa, že vec
mu právom patrí. Podstatnou pre prejednávanú vec je skutočnosť, že R. O. mal vyčlenenú samostatnú
parcelu v reálnej deľbe, pričom takto reálne vyčlenenú parcelu žalobcovia zdedili a zároveň ju aj užívali
v BSM. Žalovaná 4/ podporuje žalobcom 1/, 2/ uvádzané skutočnosti.

17. Stanovisko žalobcov 1/, 2/ bolo zaslané na vedomie žalovaným.

18. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie podala subjektívne
legitimovaná (neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP)

vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v § 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie
pri aplikácii § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

19. Odvolací súd po oboznámení sa s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia ako aj

rozhodnutiu predchádzajúceho konania konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie
v dostatočnom rozsahu, potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vrátane
výroku o náhrade trov konania precízne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie, a preto naň v celom rozsahu

a v podrobnostiach v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Uvedené bolo tiež dôvodom pomerne
rozsiahleho opisu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozhodnutí odvolacieho súdu.

20. Žalobca v odvolacom konaní nevzniesol žiadne také konkrétne a relevantné námietky, s ktorými
by sa už nebol vyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej a opätovné zdôvodnenie

ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom by bolo len nehospodárnym
opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej inštancie
v odôvodnení napádaného rozhodnutia. Súčasne v danej súvislosti je potrebné poznamenať, že Ústavný
súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilnejudikuje, že povinnosť súdu odôvodniť rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť
podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne napr. sp. zn. II. ÚS 44/03,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013).

21. Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia
a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (obdobne uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 4Cdo/163/2015 zo dňa 17. marca 2016). V danom prípade súd prvej inštancie
v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh
konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania
a uviedol ustanovenia právnych predpisov, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil
svoje právne závery, ktoré precízne vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo
možné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť nedostatky. Je potrebné

poznamenať, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (obdobne
napr. rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred
všeobecným súdom úspešný teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi
názormi (obdobne I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka týkajúca sa nedostatku náležitostí odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia preto nemohla obstáť rovnako ako ani argument o porušení práva na
spravodlivý proces.

22. Na dôvažok na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie k námietke odvolateľov, podľa
ktorej súd prvej inštancie „odmietol“ závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2024

zo dňa 13.05.2024 (judikát R 2/2024) odvolací súd uvádza, že uvedenú námietku vyhodnotil ako
nedôvodnú.

23. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa nijak neodklonilo od postulátov obsiahnutých v označenom
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Súd prvej inštancie v bode 26. rozsudku jednak uvádza, že označené

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vychádzalo z odlišnej skutkovej situácie než bola skutková situácia
posudzovaná súdom prvej inštancie (Najvyšší súd SR zaoberal sa otázkou nadobudnutia vlastníctva
vydržaním na základe ústnej kúpnej zmluvy). Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z označeného
rozhodnutia, cit.: „.. ani nevyplýva záver, že pre konštatáciu o poctivom nadobudnutí sa nevyžaduje
žiadennadobúdacítitul,alevyplývazáver,žeajneplatnýputatívnyprávnytituljesozreteľomnaokolnosti

prípadu spôsobilý viesť k záveru o poctivom spôsobe nadobudnutia...“.

24. K danej úvahe súdu prvej inštancie ako aj na podporu/zdôraznenie správnosti jeho záverov považuje
odvolací súd za potrebné dodať nasledovné: V praxi často vznikajú „nedorozumenia“ ohľadne titulu
(presnejšie povedané právneho dôvodu), o ktorý sa opiera oprávnená držba. Judikatúra súdov stabilne

vychádza z názoru (vrátane judikatúry Najvyššieho súdu SR), že posúdenie toho, či držiteľ je so
zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec alebo právo prináležia (§ 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka) nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá
viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť,
teda aj k právnemu dôvodu („titulu“), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Dobrá viera musí

byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je
opodstatnené. Okolnosti, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sa spravidla týkajú
právneho dôvodu nadobudnutia vecného práva a svedčia o poctivosti nadobudnutia, teda titul uchopenia
sa držby (objektívne oprávnený dôvod na nadobudnutie držby, napr. existencia zmluvy, ktorá je pre určitú
vadu neplatná). Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto okolnosti pritom zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo

k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.

25. Súd prvej inštancie nekonštatoval, že by k nadobudnutiu oprávnenej držby bol potrebný perfektný/
platný právny titul. Ide tu o zjavné nepochopenie podstaty rozhodnutia súdu prvej inštancie zo strany
žalobcov 1/, 2/.

26. Je nesporným, že platné právo nevyžaduje k vzniku oprávnenej držby žiaden perfektný právny titul.
Ide mu len o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí.
Príkladmo, ťažko môže byť objektívne v dobrej viere ten, kto vec našiel, mal ju zapožičanú a pod. I kebynálezca veci si túto prisvojil v právnom omyle, že nálezom nadobúda vlastnícke právo k veci, nemohol
by byť v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Držiteľ teda musí byť v dobrej viere, že tu
takýto „právny titul“, ktorý podľa platného práva má za následok prevod vlastníctva, existuje. Spravidla

bude držiteľ jednať v skutkovom omyle, výnimočne môže ísť aj o omyl právny. Preto judikatúra žiada,
aby držiteľ bol objektívne v dobrej viere, že tu takýto „titul“, presnejšie vyjadrené domnelý nadobúdací
dôvod, je i keď v skutočnosti žiadny takýto nadobúdací dôvod nie je. Oprávnená držba sa nemusí nutne
opierať o existujúci právny dôvod; postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide teda
o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto „právny titul“ svedčí

(obdobne napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo/417/98 zo dňa 24.02.2000, resp. 2 Cdon 431/96 zo dňa
18.02.1999).

27. Možno teda konštatovať, že platné právo ani judikatúra Najvyššieho súdu nevyžaduje, aby sa
oprávnená držba opierala o právny dôvod spôsobilý k nadobudnutiu vecného práva. Ku kvalifikácii
držby ako oprávnenej je však treba, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere

o existencii takéhoto, hoc i domnelého, právneho dôvodu teda, aby bol v takom omyle o existencii
takéhoto právneho dôvodu, ktorému sa pri zachovaní obvyklej opatrnosti, ktorú možno po každom
požadovať, nemusel vyhnúť.

28. Pokiaľ žalobca (v odvolaní) za takýto „putatívny titul“ označuje osvedčenie o dedičstve po

jeho právnom predchodcovi – nebohom R. O., zomrelom v roku XXXX, možno dodať nasledovné:
Nepochybne sú v praxi bežné prípady, keď niekto kúpi, zdedí, resp. inak nadobudne pozemok, ktorý
začne užívať spolu s časťou susedného pozemku. V tomto prípade bude oným domnelým právnym
dôvodom, na ktorého základe sa chopil držby kúpna zmluva alebo rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva,
aj keď sa objektívne na časť susedného pozemku nevzťahuje. Presnejšie povedané titul tu vlastne

nie je (nevzťahuje sa na predmet držby), napriek tomu vzhľadom k okolnostiam prípadu držiteľ môže
byť v dobrej viere, že tu takýto titul je. Nutno však zdôrazniť, že pokiaľ nadobúdateľ nehnuteľnosti sa
chopí držby časti parcely, ktorú nekúpil/nezdedil, resp. v rozsahu väčšom než pripadá na ním kúpený/
zdedený spoluvlastnícky podiel, môže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je
vlastníkom i zbytku. Podstatným hľadiskom pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je však

v takom prípade pomer plochy kúpeného/zdedeného pozemku (resp. plochy zodpovedajúcej kúpenému,
resp. zdedenému podielu) a skutočne držaného pozemku (obdobne napr. rozsudok NS ČR zo dňa
09.03.2000 sp. zn. 22Cdo 1848/98).

29. Okolnosti posudzovaného prípadu však neumožňujú prijať záver, že takýto putatívny titul mohol

založiť dobromyseľnosť žalobcu 1/, nakoľko podľa dedičského rozhodnutia zdedil žalobca 1/ po
zomrelomR.O.spoluvlastníckypodielvparceleEKNč.14332–ornápôdaovýmere2135m2,zapísanej
na LV č. XXXX len spoluvlastnícky podiel pod B3 o veľkosti 7/288-ín (uvedenému podielu zodpovedá tak
výmera cca 52 m2). Žalobca 1/ (spolu so žalobkyňou 2/) domáhajú sa však určenia vlastníckeho práva
v celosti k CKN parc. č. 3845/4 o výmere 400 m2! V tomto prípade teda nemožno usudzovať, že by

mohol byť objektívne v dobrej viere, že mu vec ako vlastníkovi patrí, ak je daný celkom zjavný/zásadný
nepomer medzi skutočne zdedenou plochou oproti ním uvádzanej držanej ploche 400 m2. Inými slovami
(pre lepšie pochopenie) k svojmu skutočne zdedenému jednému „dielu“ v nehnuteľnosti žiada priznať
ďalších cca 6,7 „dielov“.
30. Pokiaľ žalobca v žalobe „oprávnenosť držby“ žalobcov 1/, 2/ odvodzuje od reálnej deľby účastníkom

ktorej mal byť právny predchodca žalobcu 1/, odvolací súd zdôrazňuje, že predpokladmi vydržania, ktoré
musia byť splnené po celú vydržaciu dobu v intenciách ust. § 134 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
sú nasledovné:

Ad 1) spôsobilý subjekt,

Ad 2) spôsobilý predmet držby (§ 134 ods. 2 OZ),

Ad 3) dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa,

Ad 4) oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu (§ 134 ods. 1 OZ),

Ad 5) uplynutie vydržacej doby.31.Vzmysle§134ods.3Občianskehozákonníkadodobypodľa§134ods.1OZsazapočítaajdoba,po
ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Z jasného znenia ust. § 134 ods. 3 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že z podmienok vydržania zákonodarca umožňuje prevziať/započítať po právnom

predchodcovi len dobu vydržania (podmienku Ad 4)).

32. Právny nástupca si tak nemôže „započítať“ okolnosti, z ktorých odvodzoval svoju dobromyseľnosť
jeho právny predchodca (okolnosti osvedčujúce dobromyseľnosť vstupu do držby svedčiace len jeho
právnemu predchodcovi). Musí tvrdiť (a preukázať) svoj domnelý právny dôvod („titul“), o ktorý opiera

právnynástupcavstupdooprávnenejdržbyposvojompredchodcovi.Dobrávieranemôževychádzaťlen
z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, že mu vec podľa práva patrí. Dobrá viera sa predovšetkým
musí vzťahovať k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo (vlastnícke právo nielen samotná
detencia) vzniknúť, teda k právnemu dôvodu („titulu“), ktorý by mohol mať (hoc de iure v skutočnosti
v dôsledku rôznych skutkových omylov nemal) za následok vznik vecného práva. Takýmto tvrdením
v minulosti mohlo byť zaplatenie kúpnej ceny hoc uzavretie neplatnej kúpnej zmluvy, poskytnutie iného

vecného protiplnenia, resp. neplatná darovacia zmluva, atď. Žalobca 1/, 2/ netvrdili, že za života ich
právneho predchodcu k určitému dátumu prejavil ich právny predchodca vôľu previesť svoje vlastnícke
právo(ktoréakotvrdiažalobcovia1/,2/nadobudoltitulomreálnejdeľby,resp.vydržaním)nažalobcov1/,
2/. Netvrdili žiadne okolnosti, ktoré by svedčili žalobcovi 1/, resp. spolu so žalobkyňou 2/ o oprávnenosti
ichvstupudodržbyzaživotaichpredchodcu(t.j.okolnosti,ktorébybolispôsobiléobjektívnevžalobcoch

vyvolať presvedčenie, že na nich prešlo k určitému momentu vlastnícke právo k predmetu sporu, hoc
sa tak de iure nestalo). Záverom odvolací súd opakuje, že pokiaľ v odvolaní žalobca 1/, 2/ uvádzajú,
že takáto okolnosť, takýmto domnelým titulom malo byť osvedčenie o dedičstve po nebohom R. O.,
odvolací súd poukazuje na svoje závery obsiahnuté v bode 28. a 29. tohto rozsudku, pre ktoré nemohlo
osvedčenie o dedičstve po nebohom R. O. založiť dobromyseľnosť žalobcu 1/ (ani žalobkyne 2/).

33. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku odvolateľov, v zmysle ktorej súd prvej inštancie
cit.: „...V niekoľkých bodoch svojho rozsudku konštatuje, že nárok žalobcov je oprávnený, že žalobcovia
preukázali naliehavý právny záujem, teda súd ho učinil nesporným. Súd rovnako učinil nespornými
všetky základné podmienky nerušenej držby...“ Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd

námietku odvolateľov, podľa ktorej z rozsudku sa javí ako by to, že súd nemal preukázané vlastníctvo
spornej nehnuteľnosti v BSM žalobcov, bol jediným dôvodom na odmietnutie žaloby, pričom aktívna
vecná legitimácia žalobcov nebola namietaná.
34. Pokiaľ žalobcovia 1/,2/ uvádzajú, že súd prvej inštancie konštatuje, že nárok žalobcov je oprávnený,
resp. že súd učinil nespornými všetky základné podmienky nerušenej držby, odvolací súd k uvedenej

časti námietky udáva, že zo žiadnej časti odôvodnenia rozsudku takáto konštatácia súdu prvej inštancie
nevyplýva. Samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie konštatoval danosť naliehavého právneho
záujmu žalobcov 1/, 2/ na požadovanom určení neznamená súčasne záver o opodstatnenosti nároku
žalobcov 1/, 2/.

35. Rovnako nemá oporu v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie ani konštatácia odvolateľov,
v zmysle ktorej jediným dôvodom pre odmietnutie žaloby (správne zamietnutie žaloby) bola zo strany
súdu prvej inštancie skutočnosť, že tento nemal preukázané vlastníctvo spornej nehnuteľnosti v BSM
žalobcov. Súd prvej inštancie zamietol totiž žalobu žalobcov 1/, 2/ ako je zrejmé z obsahu odôvodnenia
rozsudku z dôvodu, že žalobcovia 1/, 2/ neuniesli dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že im sporná

nehnuteľnosť v celosti vlastnícky patrí, či už titulom vydržania alebo dedenia.
36. Jedinou skutočnosťou, ktorú je potrebné vo vzťahu k argumentácii súdu prvej inštancie zdôrazniť,
že pojem „titul“ je azda vhodnejšie/priliehavejšie v miestach, kde je v odôvodnení rozsudku súdu prvej
inštancie spomínaný, nahradiť pojmom (domnelý) právny dôvod, uvedené však nič nemení na vecnej
správnosti rozsudku súdu prvej inštancie.

37. Odvolací súd napokon ako nedôvodnú vyhodnotil aj odvolaciu námietku o odňatí možnosti
konať pred súdom v dôsledku nevykonania dôkazu – pripojením notárskej zápisnice N502/2014,
Nz 31104/2014 zo dňa 22.08.2014 (dohoda o rozšírení zákonného rozsahu BSM žalobcov 1/, 2/).
Žalobcovia 1/, 2/ vo väzbe na označený dôkaz pripojený k odvolaniu uvádzajú, že rozšírili svoje BSM
aj o nehnuteľnosti, ktoré počas manželstva zakúpil iba žalobca 1/, a to z dôvodu, že všetky finančné

prostriedky „išli“ zo spoločného majetku.

38. Prioritne k uvedenej argumentácii odvolací súd uvádza, že je nezrozumiteľná. Pokiaľ manžel
za trvania manželstva zo spoločných prostriedkov kúpi nehnuteľnosti tieto ex lege budú patriť dobezpodielového spoluvlastníctva účastníkov. Dohoda o rozšírení BSM má priestor len tam, kde manželia
mienia (do budúcnosti) BSM rozšíriť o veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré ex lege do BSM
nepatria. Odhliadnuc od uvedeného vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti v priebehu konania pred

súdom prvej inštancie neprodukoval žalobca 1/ žiadne substancované skutkové tvrdenie o nadobudnutí
vlastníctva k spornej nehnuteľnosti za trvania manželstva titulom kúpy. Na tomto mieste je zo
strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť odvolateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380
CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať

nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných než účastníkom konania v odvolaní vznesených,
konkrétnych námietok.

39. Napokon je potrebné zo strany odvolacieho súdu dodať, že dohody o modifikácii BSM možno
uzatvoriť len do budúcna (porovnaj R30/2008), nemôžu sa teda vzťahovať na majetok, ktorý bol

nadobudnutý pred ich uzavretím (týmito dohodami totiž nemožno zasahovať do už vzniknutých
vlastníckych práv).

40. Vzhľadom na uvedenú konštatáciu je námietka odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu
neakceptovaniaoznačenéhodôkazunedôvodná.Označenýdôkazjeprekonanievovecibezpredmetný.

Na dôvažok je potrebné dodať, že podľa judikatúry Ústavného súdu SR (napr. vo veci III. ÚS 332/09)
nevykonanie navrhnutého dôkazu by mohlo byť porušením práva na spravodlivé súdne konanie vtedy,
ak by navrhovaný dôkaz mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných
dôkazov nemožno bezpečne ustáliť. O takúto situáciu však v prejednávanej veci nešlo. Vykonaným
dokazovaním bol bezpečne ustálený skutkový stav. Na tomto mieste je potrebné pripomenúť, že do

obsahu práva na spravodlivý proces, nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (obdobne napr. rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04).

41. Záverom považuje odvolací súd za potrebné rovnako stotožniť sa so závermi súdu prvej inštancie,

podľa ktorých nebolo v konaní preukázané ani tvrdenie žalobcov 1/, 2/ o tom, že R. O. sa zúčastnil pred
rokom 1950 reálnej deľby pozemno-knižnej parcely č. 14332, na základe ktorej mal (údajne) nadobudnúť
vlastnícke právo k reálne vydelenej parcele, v súčasnosti identifikovanej ako KNC č. 3845/4, ktoré
tvrdenie žalobcov 1/, 2/ žalovaní 1/, 2a/, 3/, 6/ a 7/ sporovali. Zo žiadneho žalobcami 1/, 2/ predloženého
listinného dôkazu ani z vykonanej ohliadky miesta samého záver o tom, že R. O. bol účastný reálnej

deľby, pri ktorej bola vyčlenená parcela v súčasnosti identifikovaná ako KNC č. 3845/4 nevyplynul.
V konaní nebol predložený žiaden dôkaz preukazujúci spoluvlastníctvo R. O. v pozemno-knižnej parcele
č. 14332 pred rokom 1950, ktoré by ho bolo oprávňovalo zúčastniť sa reálnej deľby tejto pozemno-
knižnej parcely. Nebolo preto preukázané, že R. O. nadobudol vlastnícke právo k parcele KNC č. 3845/4
titulom reálnej deľby.

42. Žalobcovia 1/, 2/ síce odvolaním napadli „celý“ rozsudok súdu prvej inštancie, t. j. aj výrok o nároku
na náhradu trov prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s nimi tvrdenou nesprávnosťou
rozhodnutia vo veci samej (zamietnutím žaloby). Nadväzne potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti
zakladá vecnú správnosť (pre viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi - § 380 ods.

1 CSP) aj od neho závislého výroku o náhrade trov konania. Len na okraj odvolací súd dopĺňa, že súd
prvej inštancie náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore (§ 255 ods. 1 CSP).

43. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP. Odvolatelia – žalobcovia 1/, 2/ neboli v tomto štádiu konania (vôbec) úspešní, preto majú žalovaní

1/, 2a/, 3/, 4/ a 6/ voči nim nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu – 100 %.
Žalovaný 7/ ostal v odvolacom konaní pasívny, preto odvolací súd žalovanému 7/ vo vzťahu k žalobcom
1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

44. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)