Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/84/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215218010
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1215218010.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členiek

senátuJUDr.MichaelyFrimmelovejaMgr.JanyJanicsBajánkovejvprávnejvecižalobkyne:N.U.Ť.,nar.
XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX, R., zast.: JUDr. Pavel Novák, usadený euroadvokát, so sídlom Tallerova
4, Bratislava, proti žalovanej: Univerzitná nemocnica Bratislava, IČO: 31 813 861, so sídlom Pažítková
4, Bratislava, o zaplatenie 1.000.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. februára 2023, č.k. 17C/133/2015-1401, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje.

Žalovanej sa voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 800.000,- eur zastavil
(I. výrok), žalobu žalobkyne zamietol (II. výrok) a žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (III. výrok).
2/ V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou
24.07.2015 domáha od žalovanej zaplatenia sumy 1.000.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy
za zásah do súkromného a rodinného života. Následne na pojednávaní konanom dňa 15.02.2023
žalobkyňa zobrala žalobu v časti o zaplatenie sumy 800.000,- eur späť, s čím žalovaná vyslovila súhlas,

z ktorého dôvodu súd prvej inštancie konanie v tejto časti v I. výroku svojho rozhodnutia zastavil (§146
ods. 1 CSP).
3/ Súd prvej inštancie zhrnul skutkové zdôvodnenie žaloby, podľa ktorej bola žalobkyňa v dňoch
14.10.2003 až 05.11.2003 hospitalizovaná vo FN Bratislava, pracovisko Antolská 11, Petržalka, kde
15.10.2003 podstúpila operáciu stapedotómiu - implantovanie protézky pre otosklerózu. Pred operáciou
bola informovaná, že sa jej nehýbe kostička, ktorá bude operáciou uvoľnená, avšak nemala vedomosť
o tom, že táto kostička bude nahradená protézkou, na základe čoho podpísala súhlas s operáciou pre

uvoľnenie protézky, neposkytla však riadny súhlas s implantovaním protézky. Keďže jej bola vykonaná
iná operácia ako tá, o ktorej bola informovaná a navyše tento jej súhlas neobsahuje žiadne informácie
o čom bola informovaná a nemá predpísané náležitosti. Ďalej konštatovala, že po operácii mala
komplikácie prejavujúce sa zvracaním, pocitom na zvracanie, prudkými závratovými stavmi s kolapsom
až tonicko - klonickými kŕčmi a bezvedomím, ktoré boli spojené aj s pocitom búšenia srdca, potením,
opakovanými stratami posturálneho tonusu pri vertikalizácií s očami vyvrátenými nahor, bolesťami v
krčnej chrbtici a neschopnosťou čítať. Následne bola preložená na neurologické oddelenie, kde boli

vykonané len psychiatrické vyšetrenia. Mala za to, že vyšetrenie CT mozgu realizované na ORL
oddelení bolo indikované nesprávne a nemohlo preukázať poškodenie pri výkone operácie ani objasniť
pôvod závratových stavov a nakoľko neboli využité základné diagnostické metódy, došlo k postupu
non lege artis. Ďalej uviedla, že prvé otoneurologické vyšetrenie zamerané na vestibulárny systémbolo uskutočnené dňa 09.02.2005 u Z.. A. s diagnostickým záverom poruchy vestibulárnej funkcie.
V dňoch 06.12.2005 až 09.12.2005 bola žalobkyňa hospitalizovaná na klinike otorinolaryngológie a
chirurgie hlavy a krku vo Fakultnej nemocnici v Košiciach a po kompletizácii vyšetrení bola následne

hospitalizovaná v dňoch 05.03.2006 až 08.03.2006, kedy bola dňa 06.03.2006 vykonaná revízna
operácia a bol odstránený piston, avšak žalobkyni bolo zamlčané, že protézka bola dislokovaná 3
mm vo vnútornom uchu, keď až v roku 2013 bolo toto vtlačenie do vnútorného ucha zistené. Zhrnula,
že žalovaná spôsobila žalobkyni ťažkú ujmu na zdraví s následným zhoršením zdravotného stavu a
tým aj škodu, keďže v prípade správnej zdravotnej starostlivosti by sa okamžite predišlo zhoršeniu jej

zdravotného stavu a neprežívala by sústavné bolesti spôsobené dráždením vestibulárneho orgánu, ako
aj bolesti z množstva pádov a úrazov pri závratových a záchvatových stavoch. V dôsledku uvedeného
bola vyradená z pracovného procesu, prežíva materiálnu núdzu a dochádza k poškodzovaniu jej
osobnosti, nakoľko lekári si nevedeli vysvetliť jej problémy, keďže nemali dôkaz o organickej príčine
ochorenia a považovali ju za hysterickú. Priatelia, známi a rodina s ňou prestali komunikovať. Žalobkyňa
má 4 deti, z čoho 2 boli v spornom období maloleté, čo malo nepriaznivý následok na ich dospievanie a

vzťah k žalobkyni. Rodina žalobkyne sa kvôli tomu rozpadla, žalobkyňa prišla o celý majetok, jej syn sa
s ňou niekoľko rokov nerozpráva a narušili sa vzťahy aj s ostatnými deťmi, súrodencami a jej matkou.
Každý deň znáša bolesti, závraty, zvracanie, únavu, nespavosť, zápchu a úrazy, budením sa 10 x za
noc že nedýcha, ale aj pocity ponižovania, pričom nie je jednoduché ležať kdesi na zemi, váľať sa v
kŕčoch, zvracať a následne po odvezení do nemocnice znášať ponižovanie od lekárov.

4/ Súd prvej inštancie ďalej zhrnul procesnú obranu žalovanej, ktorá primárne vzniesla námietku
premlčania, odkazujúc pritom na dátum 15.02.2005, kedy žalobkyňa podala sťažnosť na poskytnutú
zdravotnú starostlivosť, pričom žalobu na súd podala až v júli 2014, sekundárne namietala nesplnenie
zákonných zodpovednostných podmienok na náhradu nemajetkovej škody.
5/ Súd prvej inštancie ďalej v dôvodoch napadnutého rozsudku ozrejmil svoje skutkové zistenia, podľa

ktorých žalobkyňa bola v dňoch 14.10.2003 až 05.11.2003 hospitalizovaná vo FN Bratislava, pracovisko
Antolská 11, Petržalka, kde dňa 15.10.2003 podstúpila operáciu stapedotómiu - implantovanie protézky.
Po operačnom výkone u nej pretrvávali zdravotné problémy, z dôvodu ktorých následne navštívila
viacerých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, u ktorých absolvovala ďalšie vyšetrenia. Dňa
15.02.2005 podala žalobkyňa sťažnosť na poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ktorá bola prešetrená

žalovanou ako neopodstatnená, o čom informovala žalobkyňu. Od 05.03.2006 do 08.03.2006 bola
žalobkyňa hospitalizovaná na ORL klinike FN L. Pasteura, Košice, kde jej bola prevedená revízna
operácia. V epikríze prepúšťacej správy z 08.03.2006 sa uvádza, že: „Problémy závratových stavov
prestali, z čoho usudzujem, že boli spôsobené veľmi pravdepodobne dráždením štruktúr vnútorného
ucha pistonom“.

6/ Ďalej súd prvej inštancie zo znaleckého posudku č. 274/2018 vypracovanom znaleckou organizáciou
forensic.sk zo dňa 07.11.2018 zistil, že z ORL hľadiska nebola u žalobkyni pred 15.10.2003 zistená
žiadna otogénna vestibulárna symptomatológia. Žalobkyňa dala pred operáciou vykonanou dňa
15.10.2003 písomný súhlas k všetkým liečebným úkonom, ktoré budú lekári považovať za nutné alebo
prospešné s tým, že bola o diagnóze a chirurgických možnostiach liečby informovaná ambulantne

dňa 14.10.2003 s odporúčaním operačného zákroku na strednom uchu vpravo za účelom zlepšenia
sluchu so zavedením sluchovej náhrady - pistonu do stredoušia. Znalecká organizácia dospela k záveru,
že dňa 15.10.2003 bola vykonaná operácia lege artis, a teda ťažkosti žalobkyne nie sú v príčinnej
súvislosti s operáciou vykonanou dňa 15.10.2003. Podľa záverov znaleckej organizácie z lekárskej
správy Z.. A. zo dňa 24.07.2013 jednoznačne nevyplýva, že zdravotné komplikácie žalobkyne boli

spôsobené ako následok operácie otosklerózy dňa 15.10.2003. Vo vzťahu k ustáleniu okamihu, kedy sa
mohla žalobkyňa dozvedieť, že jej zdravotné ťažkosti sú v príčinnej súvislosti s operáciou vykonanou
dňa 15.10.2003, znalecká organizácia uviedla, že v epikríze prepúšťacej správy z KORL FN LP
Hospitalizácia od 05.03.2006 do 08.03.2006 sa uvádza: „Problémy závratových stavov prestali, z čoho
usudzujem, že boli spôsobené veľmi pravdepodobne dráždením štruktúr vnútorného ucha pistonom.“

Z uvedenej správy mohla usudzovať, že jej vestibulárne ťažkosti súviseli s operáciou stredného ucha
vykonanou dňa 15.10.2003. Súd prvej inštancie ďalej dodal, že znalec znaleckej organizácie forensic.sk
Z.. Z. X. (lekár z odboru ORL, foniatria a audiológia) na pojednávaní bližšie ozrejmil, že z obsahu výpisu
z účtu poistenca bolo zistené, že pred spornou operáciou žalobkyňa trpela poruchami psychiatrického
charakteru, ktoré boli definované ako panická porucha, adaptačná porucha a opakovane epizodická

záchvatová úzkosť. Tieto diagnózy sú evidované od 10.06.2003. Znalecká organizácia v písomných
odpovediach na otázky žalobkyne uviedla, že operačná technika bola vykonaná lege artis, keď k tomuto
záveru dospela i na základe zápisu v operačnej vložke z operácie z 15.10.2003, kde bol zaznamenaný
štandardný priebeh operácie bez akejkoľvek komplikácie a na základe operačného nálezu z revíznejoperácie pravého ucha žalobkyne zo dňa 06.03.2006, KORL FN LP v Košiciach prof. Z.. E., v ktorom
sa uvádza, že žalobkyni: „bola vykonaná Rosenova tympanotómia cez spekulum; na dlhom ramienku
sa identifikovala zavesená časť pistona, ktorý sa odstránil. Výtok perilymfy nebol“. Znalecká organizácia

poukázala aj na znalecký posudok vypracovaný Z.. Q., ktorá konzultovala operačný nález z 06.03.2006
s prof. E., ktorý uviedol: „Mne sa javil piston, ktorý som odstránil primerane veľký. Navyše ak by bol
dlhý a spôsoboval by výraznú traumatizáciu, utrpela by výrazne aj sluchová funkcia - teda pacientka
by ohluchla.“
7/ Súd prvej inštancie ďalej zhrnul nesúhlasný postoj žalobkyne k vznesenej námietke premlčania, keď

tvrdila, že rozhodujúcim dňom pre posúdenie premlčania je deň 24.07.2013, kedy prišlo v lekárskej
správe k priznaniu, že protézka sa nachádza vo vnútornom uchu, a že prišlo k traumatickému
poškodeniu. Poukázala na to, že konštatovanie, na základe ktorého zistila, že nemocnica pri operácii
spravila chybu, je veta v lekárskej správe Z.. A., že protézka bola zasadená hlbšie v labyrinte asi 3
mm. Teda až z tejto informácie zistila, že protéza zasahovala do vestibulárneho aparátu, čím došlo k
poškodeniu nervov, čím bol vyvolaný jej zdravotný deficit.

8/ Za zisteného skutkového stavu, právne odkazujúc na § 3 ods. 1, § 13 ods. 1, 2 a 3 a § 100 ods. 1 a 2
Obč. Zákonníka a § 146 ods. 1 CSP súd prvej inštancie zhrnul, že žalobkyňa si žalobou podľa § 13 ods. 2
Obč. Zák. uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do súkromného a rodinného života v dôsledku
nesprávneho (non lege artis) postupu žalovanej. Za neoprávnené zásahy do práva na ochranu osobnosti
označila úkony žalovanej, a to nesprávny postup pred a počas operácie, neposkytnutý správny liečebný

postup po operácii a následky na zdraví po operácii zasahujúce do jej súkromného a rodinného života,
ktoré sa prejavujú v zhoršení jej zdravotného stavu, v nepriaznivom sexuálnom živote, v poškodení
medziľudských vzťahov, vo vyradení z pracovného procesu, v materiálnej núdzi a v poškodzovaní jej
osobnosti výrokmi lekárov.
9/ Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z dôvodu hospodárnosti konania sa najprv zaoberal dôvodnosťou

námietky premlčania vznesenej žalovanou. Skonštatoval, že súd sa v civilnom konaní môže zaoberať
vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva
žalobkyne, a to s ohľadom na zásadu hospodárnosti konania. Vysvetlil, že premlčanie je kvalifikované
uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Základným účelom
inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách

uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej
dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená
osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe
oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s
úspechom domáhať na súde svojho práva. Skonštatoval, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. Zák. predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných
prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, ktoré vzniká vtedy, keď
morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov
protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti
nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné

právo majetkovej povahy. V tejto súvislosti potom uviedol, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej doby v prípade náhrady za spôsobenú nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Obč. Zák.
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k
takémuto zásahu došlo.

10/ V kontexte s vyššie uvedeným súd prvej inštancie následne zhrnul, že práve uskutočnenie spornej
operácie bolo tým okamihom, kedy došlo podľa žalobkyne k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilému porušiť alebo ohroziť jej osobnostné práva, aj keď účinky budú pretrvávať po dlhú dobu.
Dospel potom k záveru, že nakoľko žalobkyňa viazala svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na
operáciu vykonanú žalovanou dňa 15.10.2003, v dôsledku ktorej malo byť zasiahnuté do jej práva na

súkromie a rodinný život, a ktorej následky v podobe zdravotných ťažkostí stále pretrvávajú, mohla
svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 16.10.2003, t.j.
deň nasledujúci po operácii. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá
skončila 16.10.2006. Žalobkyňa však svoju žalobu podala na súd až 24.07.2015, teda po uplynutí
premlčacej doby. Poukázal ešte na to, že z konania žalobkyne po operácii vyplýva, že táto sústavne

už od roku 2003 pochybovala o správnosti postupu žalovanej, a teda už v tom čase mala vedomosť
o tom, že zákrok žalovanej mohol byť príčinou poškodenia jej zdravia. Vo vzťahu k argumentácii
žalobkyne, že o škode sa dozvedela až v roku 2013 uviedol, že podstatným momentom pre určenie
začiatku plynutia premlčacej doby je moment, kedy došlo k neoprávnenému zásahu, nie moment, kedysa o tom poškodená dozvedela. Skonštatoval, že ak by aj prisvedčil tvrdeniu žalobkyne, že začiatok
plynutia premlčacej lehoty sa neviaže na deň operácie, ale na deň, kedy sa dozvedela, že jej zdravotné
ťažkosti súvisia s týmto zákrokom, tak aj v danom prípade by bol nárok premlčaný. V tejto súvislosti

poukázal na znalecký posudok vypracovaný znaleckou organizáciou forensic.sk zo dňa 07.11.2018, v
ktorom sa uvádza, že žalobkyňa mohla z epikrízy prepúšťacej správy z KORL FN LP Hospitalizácia od
05.03.2006 do 08.03.2006 usudzovať, že jej vestibulárne ťažkosti súviseli s operáciou stredného ucha
vykonanou 15.10.2003, a teda začiatok plynutia premlčacej lehoty by bol deň nasledujúci po dni, v ktorý
sa žalobkyňa podľa znaleckého posudku dozvedela, že jej zdravotné ťažkosti súvisia s týmto zákrokom.

11/ Vo vzťahu k žalobkyňou namietanému rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi
súd prvej inštancie uviedol, že vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno
pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Za špecifických okolností však výkon
práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého
účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by zánik
uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v

porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo
neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné
vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z
okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, teda rozhodujúce pre
odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky

premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený
tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania. S
poukazom na uvedené potom vyhodnotil, že žalobkyňou uvedené okolnosti nesúvisia s uplatnením
námietky premlčania, ale majú pôvod v udalosti, z ktorej vyplýva žalovaný nárok. Žalovaná nebránila
žalobkyni, aby uskutočnila poradu s právnym zástupcom, aby jej bolo ozrejmené, akú formu ochrany

svojich práv má zvoliť a je potrebné, čo i len z opatrnosti začať súdne konanie o náhradu nemajetkovej
ujmy,keďzdravotnéťažkostinastúpiliihneďpooperácii.Bránenievpodanížalobynemožnovidieťvtom,
že žalovaná žalobkyni neposkytla zdravotnú starostlivosť, ktorá bola najvhodnejšia podľa žalobkyne, ale
zdravotnú starostlivosť, ktorá bola najvhodnejšia podľa žalovanej. Žalobu preto súd prvej inštancie vo
zvyšnej časti (v rozsahu 200.000 eur ) druhým výrokom zamietol.

12/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že
žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
13/ Proti tomuto rozsudku v rozsahu II. a III. výroku podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu v
zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila, že súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konkrétne
dôvodila, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti
uvedené v žalobe, a síce, že žalobkyni bola v roku 2013 diagnostikovaná reflexná epilepsia, porucha
vestibulárneho systému, pričom dňa 01.08.2013 bola uznaná invalidnou v súvislosti s výkonom operácie

s mierou poklesu 75 % a v roku 2014 aj ZŤP s mierou poklesu 80 % a bol jej pridelený asistent
na 7,5 hod. s tým, že jej stav bol určený ako trvalý; že nevymenoval všetky listinné dôkazy a to
jednotlivé lekárske správy z hospitalizácií žalobkyne, posudky Z.. K., Z.. A.O., Z.. E., Z.. E., doklady
z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, znalecký posudok Z.. Q., ktoré dokazujú poškodenie zdravia
žalovanej (zrejme správne „žalobkyne“, poznámka odvolacieho súdu), ani rozhodnutia Úradu pre dohľad

nad zdravotnou starostlivosťou, ani posudok Z.. S.Q., lekárske správy z hospitalizácie z roku 2005
a 2010, jej vestibulárne vyšetrenie najmä z roku 2013, rozhodnutie sociálnej poisťovne z roku 2014,
rozhodnutie o pridelení asistencie. Pokiaľ išlo o žalovanou vznesenú námietku premlčania a jej žiadosť,
aby sa z dôvodu hospodárnosti konania skúmala prioritne, žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná
argumentovala sťažnosťou, ktorú podala žalobkyňa dňa 3.3.2005. Podľa žalobkyne však z predmetnej

sťažnosti vyplýva, že v nej neuvádzala poškodenie vestibulárneho systému pri výkone operácie, nakoľko
o tom nemala vedomosť, ale poškodenie krčnej chrbtice, nakoľko tak bola informovaná ošetrujúcim
lekárom, že jej zdravotné problémy sú z krčnej chrbtice a nesúvisia s operáciou. Následne dva roky
nosila Šancov golier. Neskôr však bolo pri výsluchu znalca potvrdené, že žalovaná uviedla do odpovedina sťažnosť žalobkyne zavádzajúce informácie, resp. že je bolo napísané v odpovedi na sťažnosť, že
jej vykonali inú operáciu, ako jej v skutočnosti urobili. Vyšli najavo okolnosti, že lekári nezapisovali do
zdravotnej dokumentácie pravdivé informácie, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v roku 2014 sám operatér

potvrdil, že pacientka mala po operácií kaskádu príznakov z poškodenia vestibulárneho systému.
Skutočnosť, že zdravotný stav bol uznaný v príčinnej súvislosti s výkonom operácie až 24.07.2013
potvrdil aj obvodný lekár vo svojom posudku pre Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v roku 2014.
Namietala, že žalobkyňa (správne žalovaná, poznámka odvolacieho súdu) podala prvý krát námietku
premlčania listom zo dňa 27.10.2015, ku ktorej sa žalobkyňa vyjadrila. Následne na pojednávaní

dňa 9.2.2016 uviedla, že na námietke premlčania zotrváva, súd však túto námietku nepripustil a
bolo prijaté uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania na ustálenie otázky ohľadom zdravotného
stavu žalobkyne. Je teda zrejmé, že súd nepovažoval nárok za premlčaný, nakoľko aj po predložený
znaleckého posudku, na ktorý sa súd odvoláva, pokračoval súd v konaní, vyžadoval od znalca doplnenie
otázok, predloženie ďalších lekárskych správ, vykonal výsluch znalca, pričom je celkom zrejmé, že
znalec nepodával pravdivé informácie uvedené v znaleckom posudku, ale udával informácie, ktoré

nezodpovedajú skutočnostiam a nemajú oporu v dôkazných prostriedkoch, čo súd takisto konštatoval
pri výsluchu znalca. Po 8 rokoch dokazovania došlo k zmene sudkyne, ktorá zrazu rozhodne, že
nárok je premlčaný, čo žalobkyňa vníma ako vysoko protispoločenské. Pokiaľ ide o otázku premlčania
uplatneného nároku, žalobkyňa namietala záver súdu prvej inštancie, že rozhodným momentom pre
začiatok jej plynutia je deň výkonu operácie. Má za to, že rozhodujúcou skutočnosťou je deň, kedy

objektívne prišlo k uvedeniu v lekárskej správe, že nastal okamih práva na nárok, teda okamih, kedy bolo
možné prvý krát objektívne podať žalobu na súd. Podľa žalobkyne k ustáleniu zdravotného stavu došlo
aždňom24.07.2013,kedyZ..A.O.skonštatoval, zakéhodôvodutrpížalobkyňauvedenýmiproblémami.
Nestotožnila sa preto ani so záverom súdu prvej inštancie, že sa mohla o zdravotných ťažkostiach
súvisiacich s operáciou v roku 2003 dozvedieť z prepúšťacej správy z KORL FN LP Hospitalizácia od

05.03.2006 do 08.03.2006. Tvrdila, že v tejto prepúšťacej správe nie je uvedené trvalé poškodenie,
ako ani pozícia protézky, resp. hĺbka a nesprávne vloženie. Zhrnula, že súd prvej inštancie mal pri
posudzovaní včasnosti uplatnenia jej nároku na súde skúmať, z čoho odvodzuje žalobkyňa svoj nárok,
teda z akých následkov, o ktorých sa dozvedela, kedy a z čoho túto vedomosť nadobudla, resp. kedy
sa mohla dozvedieť o následkoch zásahu do jej zdravia a ľudskej dôstojnosti. Vo vzťahu k vznesenej

námietke premlčania ešte žalobkyňa uviedla, že túto považuje za rozpornú s dobrými mravmi, nakoľko
ju vzniesla žalovaná ako subjekt, ktorý porušil svoje zákonné povinnosti. Súd prvej inštancie sa mal
preto podľa žalobkyne vysporiadať s tým, že žalovaná i napriek pooperačným ťažkostiam žalobkyne
nevykonala HRCT vyšetrenie, ktoré by preukázalo neprimerane vložený piston, pričom tento stav
žalovaná udržiavala naďalej. Mala za to, že dostatočne preukázala pochybenia žalovanej spočívajúce

nielen v operácii, ale aj v následnom liečení, resp. neliečení, ako i v tom, že žalovaná nevykonala HRCT
vyšetrenie, ktoré by preukázalo neprimerane vložený piston.
14/ Žalobkyňa ďalej v odvolaní namietala, že sa súd prvej inštancie v konaní dostatočne nevysporiadal
so znaleckým posudkom (žalobkyňa mala zrejme na mysli znalecký posudok vypracovaný znaleckou
organizáciou forensic.sk, poznámka odvolacieho súdu), keď mala za to, že znalecká organizácia a

ani znalec, ktorý predmetný znalecký posudok vypracoval, sa nezaoberali poskytovaním následnej
zdravotnej starostlivosti žalobkyni, pričom podľa jej názoru bolo počas výsluchu znalca preukázané, že
skutočnosti uvádzané v znaleckom posudku nezodpovedajú skutočnostiam uvádzaným v lekárskych
správach. V tejto súvislosti ešte namietala, že znalec vo svojom posudku nepreukázal, že sa liečila v
predoperačnom alebo pooperačnom období na psychiatrickú poruchu; dôvodila, že v konaní nebolo

preukázané ani len to, že v roku 2003 navštevovala psychológa. Znalec nepreukázal, že žalobkyni
bol poskytnutý informovaný súhlas (žalobkyňa zrejme mienila, že ona neposkytla informovaný súhlas,
poznámka odvolacieho súdu). Z výpisu z účtu poistenca to nevyplývalo a nie je na to ani relevantný
dôkaz. Žalobkyňa poukázala pri výsluchu aj na skutočnosť, že ak znalec uvádza ochorenia podľa
účtu poistenca, musí zároveň brať za preukázané, že žalobkyňa mala diagnostikovanú epilepsiu aj

vestibulárne ochorenie zaznamenané v účte poistenca po výkone operácie. Žalobkyňa jednoznačne
vo svojom podaní zo dňa 04.02.2023 poukázala na to, kedy mal súd preukázané znalcom porušenie
právnych povinností - neposkytnutie základných diagnostických vyšetrení, kde znalec potvrdil, že
žalobkyni nebolo realizované HRCT, ktoré jediné môže preukázať pooperačné komplikácie, ako
aj polohu protézky, ako aj neposkytnutie informovaného súhlasu. Ako však vyplýva z dôkazných

prostriedkov, žalovaná (zrejme správne žalobkyňa, poznámka odvolacieho súdu) sa nelieči na panické
ataky ani doteraz, ani nikdy predtým, a ani na krčnú chrbticu.
15/Záveromžalobkyňazhrnula,ženapadnutérozhodnutiepovažujezanesprávnezdôvoduzamietnutia
žaloby pre premlčanie, ako i nesprávneho určenia začiatku plynutia premlčacej doby, naviac malaza to, že súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal rozporom námietky premlčania s dobrými
mravmi. Nevypočutím navrhovaných svedkov a znalca znemožnil súd prvej inštancie žalobkyni, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces a dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré neodzrkadľujú skutočnosti ňou tvrdené.
Uzavrela, že súd prvej inštancie nedostatočným preskúmaním žalobných dôvodov, ako i dôkazov a
nevysporiadaním sa s nimi, znemožnil žalobkyni právo na spravodlivý súdny proces.
16/ Vo vzťahu k výroku o trovách konania žalobkyňa uviedla, že navrhuje aplikáciu § 257 CSP, keď
dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie nároku na náhradu trov konania spočívajú podľa

žalobkyne v jej ťažkej životnej situácii, nákladoch spojených s liečbou a nemožnosti vykonávať prácu.
17/ K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že napadnutý rozsudok vychádza zo
správneho právneho posúdenia veci, že sa s ním stotožňuje vo všetkých jeho častiach, napadnutý
rozsudok je riadne odôvodnený a samotné konanie nevykazuje žiadne procesné, ani právne vady,
ktoré by boli dôvodom pre jeho zrušenie. Skonštatovala, že žalobkyňu nikdy nežiadala o to, aby žalobu
nepodala a ani jej v tom nijakým spôsobom nebránila. Uzavrela, že zdravotnú starostlivosť poskytla

žalobkyni lege artis, a preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
18/ Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jej odvolaniu zopakovala, že námietku
premlčania považuje za neaplikovateľnú, pretože v lekárskych správach nie sú zapísané pravdivé údaje,
a že žalovaná neposkytla žalobkyni zdravotnú starostlivosť lege artis, nedošlo k riadnemu poučeniu a aj
liečenie bolo v rozpore so zákonom. Napadnutý rozsudok preto považuje za nedostatočne odôvodnený,

vychádzajúci z nedostatočne vykonaného dokazovania.
19/ Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne už nevyjadrila.
20/ Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobkyne bez potreby nariadenia odvolacieho
pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny.

Odvolací súd sa stotožnil s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku.
21/ V predmetnej právnej veci sa žalobkyňa domáha voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. Zák. z titulu poškodenia svojich práv za zásah do súkromného a
rodinného života v dôsledku nesprávne poskytnutej predoperačnej zdravotnej starostlivosti (porušenie
informačnej povinnosti pred zákrokom), non lege artis operácie z 15.10.2003 a nesprávne poskytnutej

pooperačnej zdravotnej starostlivosti počas jej hospitalizácie u žalovanej v dňoch 14.10.2003 až
05.11.2003.
22/ Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti je poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne, s náležitou odbornou starostlivosťou,
pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnými postupmi na

výkon prevencie, štandardnými diagnostickými postupmi a štandardnými terapeutickými postupmi
pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta (t.j. lege artis largo sensu). Zdravotná starostlivosť
je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so
zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri
zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.

23/ Podľa § 4 ods. 4 ZoZS je zdravotnícke zariadenie (poskytovateľ zdravotnej starostlivosti) povinný
poskytnúť pacientovi náležité poučenie a realizovať zdravotnú starostlivosť na základe informovaného
súhlasu pacienta.
24/ Podľa § 11 Obč. Zák. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života, zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

25/ Podľa § 13 ods. 1 Obč. Zák. fyzická osoba má právo sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie.
26/ Podľa § 13 ods. 2 Obč. Zák. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická

osoba tiež právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
27/ Podľa § 444 Obč. Zák. pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti a sťaženie
spoločenského uplatnenia.
28/Podľa§2ods.2zákonač.437/2004Z.z.onáhradezabolesťaonáhradezasťaženiespoločenského
uplatnenia sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má

preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných
a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len "následok").
29/ Podľa § 100 ods. 1 Obč. Zák. právo sa premlčuje v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie
súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, premlčané právo nemožnoveriteľovi priznať. Podľa §100 ods. 2 Obč. Zák. premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva.
30/ Podľa § 101 Obč. Zák. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je

trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
31/ Podľa § 106 ods. 1 Obč. Zák. právo na náhradu škody za premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
32/ Podľa § 106 ods. 2 Obč. Zák. najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide
o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, to

neplatí ak ide o škodu na zdraví.
33/ Zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je objektívnou
zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie. Medzi neoprávneným zásahom a poškodením niektorého
z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. V prípade, ak by sa nezdalo morálne
zadosťučinenie postačujúce, občiansky zákonník umožňuje priznať náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká vtedy, ak morálna satisfakcia ako rýdzo osobné

právo nestačí na zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv.
Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej
osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní
mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá

sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o
náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 273/1994
Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej
poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života
poškodeného. Nemajetkovou ujmou v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Obč. Zák. je ujma v nemajetkovej
sfére života fyzickej osoby, ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej
sféry fyzickej osoby a treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s
majetkovými dôsledkami (pozri § 16 Obč. Zák.) a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy

dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných
predpisov (pozri § 444 Obč. Zák.). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.
2 Obč. Zák. je dosiahnuť vyváženosť medzi ujmou na hodnotách ľudskej dôstojnosti a jej konkrétnym
finančným vyjadrením. Cieľom je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť
čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho,

zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej
osoby (§ 444 Občianskeho zákonníka) je poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením
zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá
má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho
životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie spoločenského

uplatnenia). Záver, že rámec špeciálnej úpravy odškodnenia ujmy na zdraví fyzickej osoby zahŕňa v
sebe aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný
život, nemá oporu v platnej právnej úprave odškodnenia ujmy na zdraví. Z ustanovení § 2 ods. 1, § 3
ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z.z. treba vyvodiť, že zmyslom náhrady za bolesť a
za sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do

telesnej integrity fyzickej osoby. Z nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti (§ 9 zákona č. 437/2004 Z.
z.), zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 10 zákona č. 437/2004 Z. z.), ale ani
zo sadzieb bodového ohodnotenia (príloha 1. zákona č. 437/2004 Z. z.) nevyplýva, že by sa náhrady za
bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá sa premieta do osobnostnej
sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. S prihliadnutím na to nie je opodstatnený záver, v

zmysle ktorého je pri súbehu žalôb na ochranu osobnosti a náhrady škody na zdraví potrebné uplatniť
zásadu non bis in idem (R 1/2015, 7Cdo 65/2013 z 20.05.2014). Pre úplnosť treba dodať, že otázka
súbehu týchto nárokov, t.j. špeciálna právna úprava nárokov za sťaženie spoločenského uplatnenia bola
vo vzťahu k ochrane osobnosti riešená aj Ústavným súdom SR Uznesením zo dňa 13.08.2014 č.k. I.
ÚS 426/2014-31.

34/ Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR je možné jednoznačne vyvodiť, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti
fyzickej osoby je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje (napr. rozhodnutie 5Cdo 278/2007). Ust. §
101 Obč. Zák. sa všeobecne vykladá tak, že počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby nanáhradu za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť
dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (uznesenie NS

SR zo 17.02.2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009). V prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah
do osobnostných práv zákon (§101 Obč. Zák.) moment začiatku plynutia premlčacej doby upravuje teda
inak, ako si to vysvetľuje žalobkyňa, oproti nárokom uplatňovaným podľa § 444 Obč. Zák., kde plynie
osobitná premlčacia lehota podľa § 106 ods. 2 Obč. Zák., zákonodarcom konštruovaná v prospech
poškodeného. Jedinú výnimku z konceptu kombinácie objektívnej a subjektívnej premlčacej lehoty totiž

zákonodarca ustanovil pri právach na náhradu škody na zdraví, pri ktorých platí výlučne dvojročná
subjektívna premlčacia lehota.
35/ Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že i napriek
tomu, že v prejednávanom prípade ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho
vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že sa jedná o osobné právo majetkovej povahy, ktoré
sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote podľa § 101 Obč. Zák. Rovnako konštatuje

správnosť záveru, že z dôvodu procesnej ekonómie a hospodárnosti konania už nebolo potrebné
podrobne skúmať existenciu subjektívneho práva žalobkyne na náhradu škody voči žalovanej, nakoľko
žalovaná dôvodne vzniesla námietku premlčania. Žalobkyňa svoje odvolanie primárne založila na
tvrdení, že moment začiatku plynutia premlčacej lehoty je potrebné odvíjať až od 24.07.2013, kedy je
datovaná lekárska správa Z.. A., na podklade ktorej sa údajne prvý krát dozvedela o zásahu do svojich

práv (v lekárskej správe Z.. A. je uvedené, že protézka bola zasadená hlbšie v labyrinte asi 3 mm,
poznámka odvolacieho súdu). Tvrdí, že až od tohto momentu mala možnosť podať žalobu na súd. S
touto odvolacou argumentáciou sa však odvolací súd nemohol stotožniť. Táto by totiž ako relevantná
snáď prichádzala do úvahy pri nárokoch na náhradu škody na zdraví uplatnených podľa § 444 Obč.
Zák., nie však pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11, §13 ods. 2 Obč. Zák.

36/ V danom prípade ide o medicínskoprávny spor. Vo všeobecnosti možno o týchto typoch sporoch
povedať, že sú „charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom
viacerých príčin spôsobilých privodiť škodlivý následok alebo výrazným časovým obdobím medzi
príčinou a následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho
stavu poznania v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosť

postupov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov.
Typickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu
úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom je výrazná
informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi úrovňou
poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená

odborná znalosť zdravotníckeho zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním
zdravotníckych služieb lepšie alebo o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo
následne zabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú do výhodnejšieho
procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti spravidla nemá
(porovnaj nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS/716/2016 zo dňa 24.10.2017).

37/ Odvolací súd považuje za potrebné dodať aj to, že v zmysle aktuálne platnej právnej úpravy nie je
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti povinný v lekárskej správe uviesť, že liečebný postup pacienta je
ukončený, resp. že jeho zdravotný stav je ustálený. S poukazom na uvedené preto nie je spravodlivé
predpokladať, že žalobkyňa sa v danom prípade o zásahu do svojich práv dozvedela už nasledujúci
deň po vykonanej operácii, pretože nedostala do rúk lekársku správu, v ktorej by bolo uvedené, že jej

liečebný proces sa skončil, resp. že jej zdravotný stav bol ustálený. Pre správne ustálenie okamihu
začatia plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty bolo preto potrebné posúdiť, z akých následkov
odvodzuje žalobkyňa svoj nárok, kedy a z čoho túto vedomosť nadobudla, resp. z akých následkov a
kedy sa mohla dozvedieť o zásahu do jej zdravia a ľudskej dôstojnosti. Nie je preto možné, podľa názoru
odvolacieho súdu, striktne formálne a bez posúdenia ostatných súvisiacich okolností dospieť k záveru,

že nakoľko žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch od operácie
vykonanej dňa 15.10.2003, začala jej plynúť všeobecná trojročná premlčacia lehota už deň nasledujúci
po uskutočnenej operácii, teda 16.10.2003 a uplynula 16.10.2006.
38/ V predmetnej právnej veci žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku poukazujúc
na výrazný časový odstup od lekárskeho zákroku, ktorý realizovala (október 2003) a moment podania

žaloby (24.07.2015), právne odkazujúc na § 101 Obč. Zák. Preto bolo potrebné primárne sa vysporiadať
s touto otázkou. Na jej správne, a najmä spravodlivé vyriešenie treba zohľadniť osobitosti tejto
medicínsko-právnej veci, ktoré akcentoval aj Ústavný súd SR vo vyššie zmienenom Náleze č.k. II. ÚS
716/2016-92. Ako bolo uvedené vyššie, pre správne ustálenie okamihu začatia plynutia všeobecnejtrojročnej premlčacej lehoty bolo preto potrebné posúdiť následky na zdraví žalobkyne, ktoré negatívne
zasiahli do jej osobnostných práv a kedy sa objektívne prvý krát mohla dozvedieť o následkoch zásahu
do jej zdravia a ľudskej dôstojnosti a na podklade takýchto poznatkov podať žalobu na súd. Žalobkyňa

svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odvodzuje od operácie z 15.10.2003. Pre ňou
tvrdené pretrvávajúce zdravotné problémy po tejto operácii bola hospitalizovaná od 02.04.2004 do
22.04.2004 v Železničnej nemocnici s poliklinikou Šancová, Bratislava za účelom diagnostiky, s ktorej
zdravotnou starostlivosťou bola tiež nespokojná (voči jej nástupcovi NOVOPHARM s.r.o. iniciovala
dve občianskoprávne žaloby, a to na náhradu škody na zdraví a o ochranu osobnosti). V konaní

nebolo sporné ani to, že žalobkyňa bola následne 06.12.2005 až 09.12.2005 z dôvodu pretrvávajúcich
zdravotných ťažkostí hospitalizovaná na ORL klinike FN L. Pasteura v Košiciach, kde bola v dňoch
06.03.2006 uskutočnená revízna operácia ucha s tým, že jej bol z ucha odstránený piston (voči tomuto
zdravotníckeho zariadeniu žalobkyňa rovnako iniciovala na Okresnom súde Košice I dve občiansko-
právne žaloby sp. zn. 34C 375/2015 a sp. zn. 38C 317/2015, to z dôvodu non lege artis poskytnutej
zdravotnej starostlivosti a pre nedôvodnosť samotného výkonu reoperácie, a to osobnostnú žalobu a

žalobunanáhraduškodynazdraví).Vepikrízeprepúšťacejsprávyz08.03.2006jevýslovneuvedené,že
závratové stavy žalobkyne po uskutočnení revíznej operácie prestali. Na základe uvedeného preto lekár
skonštatoval, že tieto problémy žalobkyne boli veľmi pravdepodobne spôsobené dráždením štruktúr
vnútorného ucha pistonom. S poukazom na uvedené je preto podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé,
že žalobkyňa mohla nadobudnúť vedomosť o ňou tvrdenom zásahu do svojho zdravia a ľudskej

dôstojnosti v príčinnej súvislosti so zdravotnou starostlivosť poskytnutou žalovanou v októbri 2003
najneskôr z prepúšťacej správy FN L. Pasteura zo dňa 08.03.2006. K tomuto zisteniu mohla dospieť so
zohľadnením toho, že pokiaľ mala pochybnosti o nesprávne uskutočnenej operácii už deň nasledujúci
po tejto operácii, o čom svedčia aj jej sťažnosti a podania voči žalovanej na Úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou v roku 2007 (č.l. 441 a nasl.), preto definitívne ju v tomto jej presvedčení

mohlo utvrdiť konštatovanie o dráždení štruktúr vnútorného ucha pistonom uvedeným v lekárskej
prepúšťacej správe z 08.03.2006. Odvolací súd teda konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie,
ktorým žalobu žalobkyne z titulu dôvodne vznesenej námietky premlčania žalovanou v celom rozsahu
zamietol. (Premlčacia lehota by tak uplynula dňom 08.03.2009, pričom žaloba bola podaná 24.07.2015).
39/ Žalobkyňa ešte v tejto súvislosti argumentovala, že námietka premlčania je v rozpore s dobrými

mravmi, nakoľko ju vzniesla žalovaná ako subjekt, ktorý porušil svoje právne povinnosti. Odvolací
súd sa s touto námietkou žalobkyne nestotožnil. Dobrými mravmi sa v súdnej praxi rozumie súbor
spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými
vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia, a ktorý v historickom vývoji
osvedčil istú nemennosť, vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou

časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
5Cdo/26/2011 zo dňa 26.04.2012). Dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere
v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (uznesenie Ústavného
súdu SR, č. k. IV. ÚS 55/2011-19 zo dňa 24.02.2011). Takýmto normám v zásade neodporuje, ak niekto
namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, pretože inštitút premlčania je inštitútom zákonným,

a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by výkon práva
namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka
právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by
zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva,
ktorý je formálne v súlade so zákonom, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva na

úkor druhého účastníka, a teda o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na uvedené
preto odvolací súd dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovanou nie je v rozpore s
dobrými mravmi, pretože v konaní nebolo preukázané, pričom uvedené žalobkyňa ani netvrdila, že by jej
žalovaná v priebehu trvania tejto premlčacej doby akýmkoľvek spôsobom bránila alebo ju ovplyvňovala
spôsobom, aby sa so svojím nárokom neobrátila na súd. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že

by žalovaná vznesenou námietkou premlčania zneužila tento svoj prostriedok procesnej obrany len s
úmyslom poškodiť žalobkyňu. Keď potom žalovaná dôvodne vzniesla námietku premlčania uplatneného
nároku žalobkyne, nie je možné konštatovať rozpor s dobrými mravmi.
40/ Žalobkyňa ďalej vo svojom odvolaní namietala, že v medicínskoprávnych sporoch je nevyhnutné
vyrovnať slabšie postavenie pacienta (v tomto prípade žalobkyne) vo vzťahu k medicínskemu zariadeniu

(v tomto prípade žalovaná), a preto sa vo väčšine takýchto prípadov upúšťa od preukázania 100
% príčinnej súvislosti, čo je častokrát nereálne. Odvolací súd pri rozhodovaní vzal do úvahy Nález
Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS/716/2016 zo dňa 24.10.2017, v ktorom sa konštatuje, že požiadavka
jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistotyosobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient),
je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi
dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých

javov, zvlášť príčinnej súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto
subjektov, v ktorom má z už uvedených dôvodov „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu
(poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v
súdnom konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z
aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán. Ďalej Ústavný súd SR v

predmetnom náleze uviedol, že ak je miera procesnoprávneho poznania vyžadovaná na preukázanie
príčinnej súvislosti medzi právne relevantnými javmi zo strany žalobcu ako slabšej strany sporu zjavne
neprimerane vysoká a nezohľadňujúca faktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho je aj dôkazné
bremeno kladené na túto stranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek zmysluplnú
úvahu o možnosti jeho „unesenia“, čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako jedného
z komponentov práva na spravodlivé súdne konanie. Z predmetného nálezu teda vyplýva, že na

poškodeného v medicínskoprávnych sporoch (v tomto prípade žalobkyňu) sa nesmú klásť neúmerné
nároky, čím by bola porušená zásada rovnosti zbraní, ktorej cieľom je požiadavka, aby každá zo strán
konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku vzhľadom na
protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú. V prejednávanom prípade ale na žalobkyňu takéto
neprimerané nároky kladené neboli, keďže mala možnosť obhajovať svoj tvrdený nárok za podmienok,

ktoré ju vo vzťahu k žalovanej podstatným spôsobom neznevýhodňovali. Žalobkyňa predsa mala prístup
k svojej zdravotnej dokumentácii, keď všetky svoje lekárske správy založila do spisu, už po prvej
operácii v roku 2003 podala na žalovanú množstvo sťažností, či už na MZ SR, na Úrad pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou (v roku 2005, 2007), v roku 2005 iniciovala trestnoprávne konanie v
súvislosti so zdravotnou starostlivosťou poskytnutou žalovanou a jej zamestnancami. Počiatok plynutia

všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Obč. Zák. viazaný
na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť práva
fyzickej osoby. A nakoľko premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (žalobkyňa tvrdí, že sa tak stalo 15.10.2003), striktne
vzaté premlčacia doba žalobkyni skončila dňa 16.10.2006. Zohľadniac všetky osobitosti prejednávanej

veci práve v prospech žalobkyne, možno však bez pochybností uzavrieť, že jej nič nebránilo iniciovať na
žalovanú príslušnú občianskoprávnu žalobu na podklade lekárskej správy FN L. Pasteura z 08.03.2006,
ktorú mala ihneď k dispozícií, a v ktorej sa výslovne konštatuje, že zdravotné komplikácie žalobkyne boli
veľmi pravdepodobne spôsobené dráždením štruktúr vnútorného ucha pistonom. Potom by premlčacia
doba žalobkyni uplynula až dňom 08.03.2009 (žalobu podala 24.07.2015).

41/ Hoci už len samotná skutočnosť, že je nárok žalobkyne premlčaný postačuje pre zamietnutie
žaloby, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že i v prípade, ak by tento nárok premlčaný nebol,
žaloba žalobkyne by musela byť vyhodnotená ako nedôvodná. Ako uviedol odvolací súd už vyššie,
žalobkyňa sa žalobou voči žalovanej domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13
ods. 2 Obč. Zák. z titulu nesprávne poskytnutej predoperačnej starostlivosti, nesprávne vykonanej

operácie a nesprávne poskytnutej pooperačnej starostlivosti počas jej hospitalizácie u žalovanej v dňoch
14.10.2003 až 05.11.2003. Žalobkyňa v priebehu celého konania tvrdila, že žalovaná nepostupovala
počas jej hospitalizácie lege artis, v dôsledku čoho jej poškodila zdravie a tým zasiahla negatívne do
práva na súkromie a rodinný život. Základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia
v zmysle § 13 ods. 2 Obč. Zák. je skutočnosť, že došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý

privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach. Za účelom preskúmania, či bol operačný
výkon zo dňa 15.10.2003 uskutočnený lege artis, nariadil súd prvej inštancie znalecké dokazovanie.
Znalecká organizácia forensic.sk predložila znalecký posudok č. 274/2018 zo dňa 07.11.2018, z
ktorého súd prvej inštancie zistil, že operácia zo dňa 15.10.2003 bola vykonaná lege artis, pričom
zdravotné ťažkosti žalobkyne nie sú v príčinnej súvislosti s predmetnou operáciou. K uvedenému

záveru dospela znalecká organizácia aj so zohľadnením zápisu v operačnej vložke z operácie zo dňa
15.10.2003, ako aj operačného nálezu z revíznej operácie pravého ucha žalobkyne zo dňa 06.03.2006
v KORL FN LP Košice, pričom prihliadol aj na znalecký posudok vypracovaný Z.. Q. č. 7/2006 v
trestnom konaní ČVS: ORP-2525/2-OSV-B5-2006Mg dňa 20.11.2006 iniciovanom žalobkyňou. V ňom
sa, okrem iného, konštatuje, že žalobkyňa postúpila dňa 15.10.2003 operačný zákrok, s ktorým bola

predom oboznámená, čo podpisom potvrdila, bola jej urobená korekčná operácia zameraná na nápravu
sluchu na pravom uchu. Menovaná bola hospitalizovaná pre nedoslýchavosť a hučanie v ušiach
hlavne vpravo spôsobených otosklerózou za účelom operačnej liečby s cieľom zlepšenia sluchu. Táto
operácia stredného ucha pri otoskleróze - stapedoplastika so zavedením pistonu urobená prof. Z..S. L.. zameraná na nápravu sluchu bola na súčasnej úrovni vedeckých poznatkov, ktorá je uvedená
v učebniciach otolaryngológie a používa sa v súčasnosti na špičkových svetových pracoviskách pri
operáciách otosklerózy. Znalkyňa uviedla, že vzhľadom na to, že miestom operácie je oválne okienko

vnútorného ucha, je obvyklé, že pooperačne sa vyskytujú závraty. V literatúre je uvádzaný výskyt u
10-30% operovaných v trvaní až do 1 roka. Obvykle ale dôjde k ich vymiznutiu do 1 týždňa. Veľmi silné
bývajú závraty u operovaných, kde dôjde k poškodeniu vnútorného ucha a k hluchote (1-2%). U p. U.
mali závraty charakter dráždenia nervov pri poškodení krčnej chrbtice. Operácia ucha so štandardným
priebehom a s dobrým funkčným výsledkom, ktorá bola menovanej vykonaná v okt. 2003 sa v žiadnom

prípade nemôže pokladať za zranenie alebo ublíženie na zdraví.
42/ So zohľadnením všetkých lekárskych správ a znaleckého posudku potom dospela znalecká
organizácia forensic.sk k jednoznačnému záveru, že žalobkyňou tvrdená nesprávne vykonaná operácia
zo dňa 15.10.2003 bola uskutočnená lege artis, postup non lege artis nepreukazuje ani lekárska správa
Z.. A. zo dňa 24.07.2013, podľa ktorej piston (odstránený v roku 2006) zasahoval hlbšie do labyrintu
(vestibulu) asi 3 mm. V tomto kontexte odvolací súd poukazuje aj na znalecký posudok vypracovaný

Z.. Q., ktorá konzultovala operačný nález z 06.03.2006 s prof. E. (FN L. Pasteura), ktorý uviedol:
„Mne sa javil piston, ktorý som odstránil primerane veľký. Navyše ak by bol dlhý a spôsoboval by
výraznú traumatizáciu, utrpela by výrazne aj sluchová funkcia - teda pacientka by ohluchla.“ Správnosť
záverov potvrdil aj znaleckou organizáciou poverený znalec Z.. X. na výsluchu pred súdom prvej
inštancie. Treba dodať, že Z.. A. žalobkyňu vyšetroval viac krát. Z lekárskej správy na č.l. 311, 312

zo dňa 9.2.2005 vyplýva, že stranová vestibulárna asymetria je zvýraznená cervikálnou aferentáciou
sprava, vykonaným vyšetrením sluchu zistil ľahkú prevodovú poruchu sluchu vpravo a stredne ťažkú
vľavo. (Následne bola pacientka na kontrolnom neurologickom vyšetrení u prof. Z.. R. s potvrdeným
záverom iritácie zadného krčného sympatika.) Dňa 22.6.2005 bola opäť vyšetrená Z.. A. (č.l 307),
pričom z lekárskej správy vyplýva, že ju vyšetroval v ORL ambulancii, pričom zdokumentoval, že

pacientka je po stapedotómii s inzerciou pistonu na pravej strane, sluch má postupne zlepšený do
30 dB, lepší ako pred operáciou ale napriek 30 mesiacom po operácii trvajú mnohé príznaky, ktoré
nedovoľujú vrátiť sa pacientke do zamestnania. Opäť bola u neho vyšetrená dňa 23.8.2005 (č.l. 309) s
potvrdením výsledku predchádzajúceho vyšetrenia vykonaného dňa 22.6.2005 (dg. úľaková choroba).
Nesprávnosť vloženia pistonu nikdy vo svojich lekárskych správach Z.. A. nespomínal. Žalobkyňa síce

namietala, že skutočnosti uvádzané v znaleckom posudku nezodpovedajú skutočnostiam uvádzaným
v lekárskych správach, avšak toto bližšie nekonkretizovala (neuviedla aké konkrétne skutočnosti
uvádzané v znaleckom posudku nezodpovedajú ktorým konkrétnym skutočnostiam uvádzaným v
lekárskychsprávach).Totojejtvrdeniepretonebolopreukázané.Žalobkyňaďalejnamietala,žesúdprvej
inštancie sa nevysporiadal s tým, že jej bola v roku 2013 diagnostikovaná reflexná epilepsia, porucha

vestibulárneho systému, pričom dňa 01.08.2013 bola uznaná invalidnou v súvislosti s výkonom operácie
s mierou poklesu 75 % a v roku 2014 aj ZŤP s mierou poklesu 80 % a bol jej pridelený asistent na 7,5
hod. s tým, že jej stav bol určený ako trvalý. Uvedená skutočnosť ale podľa odvolacieho súdu v žiadnom
ohľade nepreukazuje nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť žalovanou. Primárne uznanie
invalidity žalobkyne nepredstavuje žiadny dôkaz o nesprávne poskytnutej starostlivosti žalovanou,

naviac z rozhodnutia Sociálnej poisťovne nemožno prijať záver, že invalidita žalobkyni bola priznaná
z tohto dôvodu. Napokon žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že znalec vo svojom posudku nepreukázal, že
sa žalobkyňa liečila v predoperačnom alebo pooperačnom období na psychiatrickú poruchu, pričom v
roku 2003 nenavštevovala ani len psychológa. Odvolací súd ale konštatuje, že skutočnosť, či žalobkyňa
navštevovala alebo nenavštevovala v rozhodnom období psychiatrickú alebo psychologickú ambulanciu

nemá súvis s posúdením otázky, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá žalovanou lege artis. Avšak
ani toto jej tvrdenie sa nezakladá celkom na pravde. Ako vyplýva z obsahu spisu (č.l. 1316) S.. B.
N., klinický psychológ na dopyt zákonnej sudkyni listom zo dňa 25.5.2022 uviedla, že N. U. bola ku
klinickému psychológovi po prvý raz odoslaná v roku 2002 praktickým lekárom pre dospelých Z.. Z., bez
udania dôvodu a výpisu zo zdravotnej dokumentácie. V roku 2002 menovaná absolvovala 4 návštevy,

na skompletizovanie psychodiagnostického vyšetrenia sa však nedostavila. Mala určenú dg. úzkostná
poruchu s paniformnou symptomatológiou. Psychoterapeutický plán stanovený v úvodných sedeniach
bol zameraný na nácvik zvládania úzkostnej symptomatológie, v ďalšom pláne bola liečba negatívnych
na psychické prežívanie náročných životných situácii, táto sa však nerealizovala z dôvodu, že pacientka
sa na ďalší objednaný termín bez udania dôvodu nedostavila.

43/ Sumarizujúc uvedené potom zo žiadneho listinného dôkazu tohto rozsiahleho súdneho spisu
nemožno ani len s určitou mierou pravdepodobnosti vyvodiť záver, že by žalobkyňa preukázala
základný zákonný predpoklad potrebný pre úspešné uplatnenie osobnostného nároku voči žalovanej,
a to existenciu neoprávneného zásahu do jej osobnostných práv poskytnutím zdravotnej starostlivostipočas jej hospitalizácie za účelom operácie ucha, ktorej sa podrobila dňa 15.10.2003, non lege
artis, t.j. nesprávne a v rozpore (v danom čase) aktuálnymi poznatkami lekárskej vedy. Zo žiadneho
stanoviska Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ani z vyššie zmienených znaleckých

posudkov nevyplýva ňou tvrdená skutočnosť, že by zdravotná starostlivosť poskytnutá žalovanou, či
už predoperačná, operačná alebo pooperačná bola non lege artis. Napokon žalobkyni nič nebránilo
predložiť súdu prvej inštancie vlastný súkromný znalecký posudok, o to viac, že non lege artis postup
vyvodzovala z lekárskej správy Z.. A. z 24.7.2013, ktorú sama získala a predložila z účelom jej žiadosti
o invalidný dôchodok.

44/ Žalobkyňa ďalej namietala, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.Tvrdila,ženemalamožnosťvyjadriťsakuvšetkýmdôkazomaprimeranereagovaťarovnocenne
prezentovať svoje stanovisko, keď žalovaná na poslednom pojednávaní opätovne vzniesla námietku
premlčania a žalobkyňa už nemala možnosť sa k tomu vyjadriť. Namietala, že súd prvej inštancie
po 8 rokoch dokazovania príčinnej súvislosti rozhodol o tom, že nárok žalobkyne je premlčaný, hoci

podľa žalobkyne už bolo potvrdené, že prišlo k porušeniu právnych povinností, ako aj k vzniku škody a
príčinnej súvislosti. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že právo na spravodlivý súdny proces je
jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych
práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických
osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne

inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na
relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na
spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, prijal jej domnienky o skutkovom a právnom stave
veci, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov a rozhodol tak

v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie
len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda

sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej
procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a tiež
rozhodnutiaNajvyššiehosúduSR,sp.zn.1Cdo/6/2014,3Cdo/38/2015,5Cdo/201/2011,6Cdo/90/2012).
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh (uznesenie Najvyššieho

súdu SR, sp. zn. 7Cdo/155/2021). S poukazom na uvedené je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že
k porušeniu procesných práv žalobkyne v takej miere, aby bol konštatovaný zásah do jej práva
na spravodlivý súdny proces nemožno skonštatovať. Žalobkyni bola v dostatočnej miere poskytnutá
možnosť predkladať na podporu svojich tvrdení dôkazy a mala aj možnosť primerane reagovať na
všetky žalovanou predkladané dôkazy. Nemožno sa potom stotožniť ani s tvrdením žalobkyne, že

nemala možnosť primerane reagovať na námietku premlčania. Z predloženého spisu predsa vyplýva, že
žalovaná už pri svojom prvom procesnom úkone z 27.10.2015 (vyjadrenie k žalobe žalobkyne) vzniesla
námietku premlčania uplatneného nároku. Neobstojí preto argument žalovanej, že žalovaná námietku
premlčania vzniesla až na poslednom pojednávaní, a že žalobkyňa nemala možnosť sa k nej vyjadriť.
Napokon žalobkyňa tvrdila, že súd prvej inštancie po 8 rokoch dokazovania zamietol jej žalobu z titulu

premlčania, hoci už bolo ustálené, že došlo k zásahu do jej osobnosti a bol preukázaný vznik škody a
príčinná súvislosť. Ani táto argumentácia žalobkyne nemôže obstáť, pretože z výsledkov vykonaného
dokazovania vyplýva opak, a to nepreukázanie protiprávneho zásahu žalovanou, a teda ani príčinnej
súvislosti. Ako uviedol odvolací súd už vyššie, tak aj v prípade, ak by nárok žalobkyne nebol premlčaný,
jej žaloba by bola nedôvodná, pretože nebol splnený už prvý a základný predpoklad pre priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a síce neoprávnený zásah do jej osobnostných práv. Aj táto
odvolacia námietka žalobkyne je preto nedôvodná.
45/ Žalobkyňa ešte namietala, že súd prvej inštancie mal aplikovať § 257 CSP a z dôvodov hodných
osobitného zreteľa nemal žalovanej priznať nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd považuje
za potrebné uviesť, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje zásadou

úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP. Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania
prichádzadoúvahyvprípadoch,keďsúnaplnenévšetkypredpokladynapriznanienáhradytrovkonania,
avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom
alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležiteodôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane
účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať na
osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery sporových strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli sporové

strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie
neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide
o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. V prejednávanej veci ale žalobkyňa v priebehu celého
konania netvrdila naplnenie takých výnimočných okolností spočívajúcich v prejednávanej veci, ako
aj v okolnostiach na strane sporových strán, ktoré by odôvodnili aplikáciu § 257 CSP. Žalobkyňa

prvýkrát žiadala aplikovať toto výnimočné ustanovenie až v podanom odvolaní. V priebehu celého
prvoinštančného konania pritom neprodukovala žiadne dôkazy, týkajúce sa jej osobných, majetkových,
zárobkových alebo iných pomerov, ktoré by mohli zakladať dôvodnosť nepriznania nároku na náhradu
trov konania žalovanej. V okolnostiach prejednávej veci je potrebné poukázať aj na to, že žalobkyňa
samavyvolalatotokonaniepodanímžaloby,ktorábolazjavnebezdôvodnázdôvodovuvedenýchvyššie.
Odvolací súd poukazuje aj na to, že žalobkyňa podala na zhodnom skutkovom základe 6 samostatných

žalôb voči trom subjektom, pretože (ako sama uviedla) si nebola istá, ktorý subjekt je zodpovedný za jej
zlý zdravotný stav, a teda musela si byť vedomá aj toho, že v prípade neúspechu v ktoromkoľvek z týchto
konaní bude povinná nahradiť trovy konania protistrane. Odvolací súd ešte konštatuje, že ani samotná
skutočnosť, že žalobkyňa je oslobodená od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, nezakladá dôvod pre použitie § 257 CSP

(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1MObdoV/19/2008). S poukazom na uvedené preto odvolací
súd vyhodnotil aj túto odvolaciu námietku za irelevantnú a konštatuje správnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorý priznal žalovanej, ako plne procesne úspešnej strane v prvoinštančnom konaní, nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Naviac, žalovaná v konaní nebola právne zastúpená, preto
v súvislosti s tým, žalobkyni reálne trovy nevzniknú. Do úvahy pripadajú len trovy dôkazu (znalečné),

keďže ich znášal (resp. bude znášať) štát, resp. žalovaná.
46/ Vzhľadom na to, že vyššie uvedený obsah odvolania žalobkyne nebol spôsobilý spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom
uvedených, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vo výrokoch II a III)
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

47/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a §
255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP. Nakoľko plne procesne úspešnej žalovanej v odvolacom konaní žiadne
trovy nevznikli, odvolací súd jej z dôvodu procesnej ekonómie nárok na ich náhradu nepriznal.
48/ Prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním, a preto nadobudol
právoplatnosť.

49/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP
v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen,
ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s
ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo
zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom
zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec

alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).