Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 20, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123202137
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3123202137.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a JUDr. Ivety Sopkovej
v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, D. D., zastúpená: Advokátska
kancelária MOJŽIŠ a partneri, s.r.o., so sídlom Sasinkova 10, Bratislava, IČO: 35 892 994 proti
žalovanému: E. F.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX/XX, D., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Marek Doktor,
s. r. o., so sídlom Legionárska 7735/31B, Trenčín, IČO: 52 536 891,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného

súdu Trenčín č. k. 17C/16/2023-207 zo dňa 11. júla 2024 v spojení s opravným uznesením č. k.
17C/16/2023-241 zo dňa 16. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Vstup E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX,
XXX XX D. D. do konania ako intervenienta na strane žalobkyne p r i p ú š ť a.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému sa proti žalobkyni a intervenientovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému
priznal proti žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu.

1.2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou podanou
na súd dňa 04.04.2023 domáhala proti žalovanému určenia, že :
- žalobkyňa nie je záložcom a žalovaný nie je záložným veriteľom záložného práva

k predmetu zálohu zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 18.05.2020,
uzavretej medzi žalobkyňou ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom, na základe ktorej došlo
k zriadeniu záložného práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom
Trenčín, katastrálny odbor, v katastrálnom území D. D., okres D., obec D. D. - H. I. X, vo vchode X, na
X. poschodí bytového domu so súpisným číslom XXX, postavenom na parcele číslo XXXX/X, pričom
právny vzťah k pozemku parcely č. XXXX/X pod stavbou súpisné číslo XXX je evidovaný na LV
č. XXXX; k spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového

domu so súpisným číslom XXX a na príslušenstve vo veľkosti 64/1812; a k parcele registra „C“
evidovanej na katastrálnej mape parcelné číslo XXXX/X druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 320 m2, vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 64/1812, zapísanej Okresným úradom Trenčín,katastrálny odbor na LV č. XXXX pod J./XXXX, (ďalej aj ako „byt“ alebo „predmetný byt“), a taktiež sa
domáhala proti žalovanému určenia, že:
- žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XX, vedenom Okresným úradom

Trenčín, katastrálny odbor, v katastrálnom území D. D., okres D., obec D. D., a to: rodinného domu so
súpisným číslom XXX, postaveného na pozemku parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape
parcelné číslo XXXX druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 162 m2, samostatne stojacej
garáže so súpisným číslom XXXX postavenej na pozemku parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej
mape parcelné číslo XXXX/X druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria o výmere 25 m2, pričom

právny vzťah k pozemku parcely č. XXXX/X pod stavbou súpisné číslo XXXX je evidovaný na LV č.
XXXX,parcelyregistra„C“evidovanénakatastrálnejmape:parcelnéčísloXXX/Xdruhpozemkuzáhrada
o výmere 779 m2, parcelné číslo XXX/X druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 15 m2,
parcelné číslo XXXX/X druh pozemku zastavané plochy
anádvoriaovýmere59m2,parcelnéčísloXXXX/Xdruhpozemkuzastavanéplochyanádvoriaovýmere
74 m2, parcelné číslo XXXX druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 162 m2, parcelné

číslo XXXX/X druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 727 m2, parcelné číslo XXXX/X,
druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 25 m2, zapísaných Okresným úradom Trenčín,
katastrálny odbor na LV č. XXXX (ďalej všetky tieto nehnuteľnosti aj ako „dom s pozemkami“).

1.3. Žalobkyňa v žalobe dôvodila tým, že žalovaný nadobudol predmetný dom s pozemkami do

vlastníctva na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 23.08.2019, uzavretej medzi ňou ako predávajúcou a
žalovaným ako kupujúcim. V článku III. bod 1 Kúpnej zmluvy zo dňa 23.08.2019 si zmluvné strany
dojednali výšku kúpnej ceny za prevod vlastníckeho práva
k nim vo výške 210.000 EUR. V článku III. bod 2 Kúpnej zmluvy zo dňa 23.08.2019 si zmluvné strany
dojednali úhradu výšky kúpnej ceny nasledovne: Časť kúpnej ceny vo výške 180.000 EUR je žalovaný

ako kupujúci povinný uhradiť na bankový účet predávajúcej vedený v K. H., L.. IBAN: M. XXXX XXXX
XXXX XXXX XXXX. Časť kúpnej ceny vo výške 30.000 EUR bola uhradená vzájomným započítaním
pohľadávok, a to pohľadávky žalovaného ako veriteľa voči žalobkyni ako dlžníčke vo výške 30.000 EUR
vzniknutej titulom zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 03.01.2013. Žalobkyňa však považuje Kúpnu zmluvu
zo dňa 23.08.2019 za absolútne neplatný právny úkon, nakoľko nebola uzavretá na základe jej slobodnej

a vážnej vôle, pretože skutočnou pohnútkou, ktorá ju viedla k uzavretiu kúpnej zmluvy, bola jej zložitá
finančná situácia zodpovedajúca tiesni a potrebovala si od žalovaného požičať finančné prostriedky
na zabezpečenie svojich životných potrieb. Teda jej skutočnou vôľou bolo požičanie si finančných
prostriedkov od žalovaného, pričom malo ísť so žalovaným o uzavretie, buď zmluvy o zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, alebo záložnej zmluvy, na zabezpečenie požičaných finančných prostriedkov od
žalovaného, ale nie o uzavretie Kúpnej zmluvy s následkom prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Nakoľko žalovaný pri požičiavaní finančných prostriedkov žalobkyni nesúhlasil s
uzavretím písomnej zmluvy o pôžičke peňazí, spolu so zabezpečením požičanej sumy prostredníctvom
zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, ale naliehal na uzavretí kúpnej zmluvy o prevode

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, žalobkyňa s ohľadom na skutočnosť, že finančné prostriedky nutne
v tiesni potrebovala, kúpnu zmluvu žalovanému podpísala v presvedčení, že preberá záväzok pôžičky
so zriadením záložného práva na prechodnú dobu. Žalovaný v čase uzatvárania kúpnej zmluvy mal
vedomosť o zlej finančnej situácii žalobkyne, pričom túto skutočnosť využil vo svoj prospech a nadobudol
rodinný dom s pozemkami na základe kúpnej zmluvy do svojho výlučného vlastníctva, s vedomím že išlo

o predstieranú kúpu. Žalobkyni bola dňa 23.08.2019 zo strany žalovaného poskytnutá pôžička v celkovej
výške 180.000 EUR, ktorá bola žalobkyni i pripísaná na jej bankový účet. Žalovaný v Kúpnej zmluve
zo dňa 23.08.2019 uviedol kúpnu cenu vo výške 210.000 EUR, kde navýšenie kúpnej ceny o 30 000,-
EUR oproti požičaným finančným prostriedkom vo výške 180.000 EUR, malo predstavovať úroky za
poskytnutú pôžičku vo výške 180.000 EUR. Na základe naliehania žalovaného došlo k zabezpečeniu

požičaných finančných prostriedkov uzavretím Kúpnej zmluvy. Žalobkyňa sa ocitla v neľahkej situácii,
kedy bola nútená vyplatiť pohľadávku voči obchodnej spoločnosti N. M., prostredníctvom Advokátskej
kancelárie E. F. O. M., formou zmluvy o úschove peňazí. Pod tlakom týchto skutočností žalobkyňa
požiadala žalovaného o poskytnutie finančných prostriedkov, prostredníctvom svojho manžela E. B.. Po
poskytnutí pôžičky vo výške

180.000 EUR, žalobkyňa tieto finančné prostriedky obratom zaslala na bankový účet advokáta E. F. O.
M.. Žalobkyňa nikdy nemala skutočnú vôľu žalovanému previesť vlastnícke právo k rodinnému domu
a stratiť strechu nad hlavou. Ak by mala žalobkyňa skutočne vôľu dom s pozemkami predať, urobilaby tak prostredníctvom inzercie, alebo prostredníctvom realitnej kancelárie, a to za vyššiu kúpnu cenu.
Skutočný úmysel zmluvných strán deklarovaný v Kúpnej zmluve zo dňa 23.08.2019, je v príkrom rozpore
s úmyslom, ktorý sa podľa vôle účastníkov mal dosiahnuť. Žalobkyňa ako predávajúca

a žalovaný ako kupujúci len predstierali, že majú vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu, pretože ich skutočnou
vôľou bolo len zabezpečiť pohľadávku žalovaného voči žalobkyni zo zmluvy
o pôžičke peňazí zo dňa 23.08.2019. Kúpna zmluva zo dňa 23.08.2019 teda bola simulovaným právnym
úkonom, nakoľko cieľom žalobkyne bolo požičanie si finančných prostriedkov od žalovaného a uzavretie
zmluvy o pôžičke peňazí. Uzavretie kúpnej zmluvy je zastretým právnym úkonom, a teda neplatným

právnym úkonom v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, lebo žalobkyňa
vôbec nemala záujem uzavrieť kúpnu zmluvu a predať žalovanému dom s pozemkami a už vôbec nie
za takú výšku kúpnej ceny, ako bola uvedená v kúpnej zmluve.

1.4. Ďalej v žalobe uviedla, že je výlučnou vlastníčkou predmetného bytu. Na tomto byte žalobkyne sú v
súčasnostinaLVč.XXXXaLVč.XXXXzapísanézáložnéprávaapoznámky.PodJ./XXXXideoZáložné

právo v prospech žalovaného, na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa
21.02.2020. Pod J./XXXX ide o Záložné právo v prospech žalovaného na základe Zmluvy o zriadení
záložného práva
k nehnuteľnostiam zo dňa 18.05.2020. Pod C./XXXX ide o Oznámenie o začatí výkonu záložných
práv priamym predajom zálohov v zmysle záložných zmlúv, veriteľom - žalovaným, na nehnuteľnosti:

predmetný byt s podielom 64/1812 na spoločných častiach
a zariadeniach domu so súpisným číslom XXX na parc. č. XXXX/X, na základe J./XXXX
a J./XXXX. Dňa 21.02.2020 uzavrel žalovaný ako veriteľ so žalobkyňou ako dlžníkom Zmluvu o pôžičke,
predmetom ktorej bolo zo strany žalovaného požičanie žalobkyni finančných prostriedkov vo výške
33.000 EUR a žalobkyňa sa zaviazala požičané finančné prostriedky žalovanému vrátiť do 30 dní odo

dňa poskytnutia pôžičky, spolu s úrokom
z pôžičky vo výške 5 % p. a.. Dňa 21.02.2020 uzavrel žalovaný ako záložný veriteľ so žalobkyňou ako
záložcom Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, predmetom ktorej bolo zabezpečenie
pôžičky vo výške 33.000 EUR s príslušenstvom zo Zmluvy
o pôžičke zo dňa 21.02.2020. Žalobkyňa ako záložca, zabezpečila pohľadávku žalovanému zriadením

záložného práva k bytu. Dňa 18.05.2020 uzavrel žalovaný ako záložný veriteľ so žalobkyňou ako
záložcom Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, predmetom ktorej bolo zabezpečenie
príslušenstva a zmluvnej pokuty zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 03.01.2013, ktorej výšku požičanej istiny
mala predstavovať už žalobkyňou vrátená suma vo výške istiny 30.000 EUR. Žalobkyňa ako záložca
Zmluvou o zriadení záložného práva

k nehnuteľnostiam zo dňa 18.05.2020, zabezpečila žalovanému ako záložnému veriteľovi neuhradené
príslušenstvo a zmluvnú pokutu vyplývajúcu zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 03.01.2013 vo výške 30.000
EUR s prísl., prostredníctvom zriadenia ďalšieho záložného práva k bytu vo vlastníctve žalobkyne.
Žalobkyňa však argumentovala tým, že Zmluvu
o pôžičke zo dňa 03.01.2013 ona ako dlžníčka so žalovaným ako veriteľom neuzavrela

a taktiež jej nikdy nebola zo strany žalovaného poskytnutá pôžička finančných prostriedkov vo
výške 30.000 EUR, takže zmluvou o zriadení záložného práva zabezpečila neexistujúcu pohľadávku
žalovaného. K uzavretiu Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 18.05.2020, došlo
opäť na základe naliehania žalovaného, ktorý telefonicky a osobne tlačil na žalobkyňu na uzavretie
zmluvy. Naliehavý právny záujem na požadovaných určeniach odôvodnila tým, že inak nie je možné

odstránenie existujúceho sporného stavu
a právnej neistoty.

1.5. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť.

1.6. Súd prvej inštancie z dokazovania vykonaného výsluchom sporových strán, svedka E. B.
a oboznámením listinných dôkazov predložených stranami sporu zistil, že, žalovaný je výlučným
vlastníkom domu s pozemkami, teda rodinného domu so súpisným číslom XXX, postaveného na
pozemku parcela registra „C“ číslo XXXX, samostatne stojacej garáže so súpisným číslom XXXX
postavenej na pozemku parcely registra „C“ číslo XXXX/X

a pozemkov parcelné číslo XXX/X druh pozemku záhrada o výmere 779 m2; parcelné číslo XXX/X druh
pozemkuzastavanéplochyanádvoriaovýmere15m2;parcelnéčísloXXXX/Xdruhpozemkuzastavané
plochy a nádvoria o výmere 59 m2; parcelné číslo XXXX/X druh pozemku zastavané plochy a nádvoriao výmere 74 m2; parcelné číslo XXXX druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 162 m2;
parcelné číslo XXXX/X druh pozemku zastavané plochy
a nádvoria o výmere 727 m2; parcelné číslo XXXX/X, druh pozemku zastavaná plocha

a nádvorie o výmere 25 m2, zapísaných Okresným úradom Trenčín, katastrálny odbor na
LV č. XXXX, resp. LV č. XX pre katastrálne územie D. D.. Predmetný dom
s pozemkami nadobudol žalovaný do vlastníctva Kúpnou zmluvou zo dňa 23.08.2019, uzavretou medzi
žalobkyňou ako predávajúcou a žalovaným ako kupujúcim. V článku III. bod 1 Kúpnej zmluvy zo dňa
23.08.2019 si zmluvné strany dojednali výšku kúpnej ceny za prevod vlastníckeho práva k nim vo

výške 210.000 EUR. V článku III. bod 2 Kúpnej zmluvy zo dňa 23.08.2019 si zmluvné strany dojednali
úhradu výšky kúpnej ceny nasledovne: Časť kúpnej ceny vo výške 180.000 EUR je žalovaný ako
kupujúci povinný uhradiť na bankový účet predávajúcej vedený v K. H., L.. IBAN: M. XXXX XXXX
XXXX XXXX XXXX. Časť kúpnej ceny vo výške 30.000 EUR bola uhradená vzájomným započítaním
pohľadávok, a to pohľadávky žalovaného ako veriteľa voči žalobkyni ako dlžníčke vo výške 30.000 EUR
vzniknutej titulom zmluvy o pôžičke peňazí zo dňa 03.01.2013. Dňa 21.08.2019 žalobkyňa ako zložiteľka

uzavrela s advokátskou kanceláriou E. F. O. M., ako uschovávateľom, Zmluvu o úschove, predmetom
ktorej bola úschova finančných prostriedkov vo výške 160.000 EUR, na bankovom účte uschovávateľa.
Žalobkyňou uschované finančné prostriedky vo výške 160.000 EUR boli finančné prostriedky zaslané
na bankový účet žalobkyne od žalovaného ako kupujúceho, ako časť kúpnej ceny z Kúpnej zmluvy zo
dňa 23.08.2019. Časť uhradenej kúpnej ceny vo výške 20.000 EUR si žalobkyňa ponechala pre vlastnú

spotrebu.

1.7. Ďalej mal za preukázané, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou bytu č. X, vo
vchode X, na X. poschodí bytového domu so súpisným číslom XXX, postavenom na parcele číslo XXXX/
X, katastrálne územie D. D., zapísanom na LV č. XXXX pre katastrálne územie D. D. a spoluvlastníckeho

podielu vo veľkosti 64/1812 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu so
súpisným číslom XXX a na príslušenstve; ako aj spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 64/1812 k
pozemku parcela registra „C“ číslo XXXX/X druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 320
m2, ktoré sú zapísané Okresným úradom Trenčín, katastrálny odbor na LV č. XXXX, pre katastrálne
územie D. D.. Dňa 23.08.2019 žalovaná ako dlžník uznala úradne (na notárskom úrade) svoj podpis

za vlastný na písomnej Zmluve o pôžičke datovanej dňom 03.01.2013, ako dňom jej uzavretia. Podľa
jej obsahu žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníčke peňažnú pôžičku v sume 30.000 EUR,
pričom žalovaná sa zaviazala ju vrátiť najneskôr do 31.12.2017. V bode 3 článku III tejto zmluvy je
uvedené, že „Dlžník podpisom tejto Zmluvy potvrdzuje Veriteľovi prevzatie peňažnej sumy pôžičky vo
výške podľa článku I ods.1 tejto Zmluvy v hotovosti od Veriteľa pri podpise tejto Zmluvy.“ Takisto bola

dohodnutá aj zmluvná pokuta vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Dňa 21.02.2020
uzavrel žalovaný ako záložný veriteľ so žalobkyňou ako záložcom aj v poradí prvú Zmluvu
o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, predmetom ktorej bolo zabezpečenie pôžičky vo výške
33.000 EUR s ročným úrokom 5 % a splatnosťou do 30 dní od jej poskytnutia. Žalobkyňa ako záložca
zabezpečila pohľadávku žalovanému zriadením záložného práva

k bytu s príslušenstvom. Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 18.05.2020
uzavretou medzi žalobkyňou ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom, došlo k zriadeniu
záložného práva k predmetnému bytu a k spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach bytového domu so súpisným číslom XXX a na príslušenstve vo veľkosti
64/1812; a na pozemku parcela registra „C“ číslo XXXX/X.

Vklad záložného práva bol v katastri nehnuteľností zapísaný pod J./XXXX. Zabezpečovaná pohľadávka
bola špecifikovaná v článku II. tejto zmluvy. Išlo o pohľadávku žalovaného ako záložného veriteľa na
vrátenie poskytnutej pôžičky vo výške istiny
30.000,- EUR (slovom: tridsaťtisíc EUR) s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, ktorá vznikla na základe
Zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 03.01.2013 medzi Záložným veriteľom ako veriteľom a Záložcom

ako dlžníkom (inde v tejto Zmluve aj len ako ,,zmluva o pôžičke"). Zmluvné strany konštatujú, že istina
poskytnutej pôžičky je ku dnešnému dňa splatená, avšak jej príslušenstvo - zákonné úroky z omeškania
so splatením istiny poskytnutej pôžičky
a zmluvná pokuta dojednaná v Zmluve o pôžičke do dnešného dňa neboli Záložcom Záložnému
veriteľovi splatené. Zabezpečenou pohľadávkou sa pre potreby tejto Zmluvy rozumie uvedená zmluvná

pokuta dojednaná v Zmluve o pôžičke a príslušenstvo, ktorým sa rozumejú zákonné úroky z omeškania
so splatením istiny poskytnutej pôžičky vyplývajúce zo Zmluvy o pôžičke, pričom jej výška spolu
predstavuje: 93.945 EUR. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že sporové strany uzavreli okremvyššie uvedených zmlúv aj Zmluvu o pôžičke zo dňa 15.07.2016, na základe ktorej poskytol žalovaný
žalobkyni pôžičku v sume 27.000 EUR s ročným úrokom 5 % a splatnosťou pôžičky do 14.11.2016.

1.8. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 2 ods. 1, § 34,
§ 37 ods. 1, § 46 ods. 1, 2, § 588 a § 489 Obč. zák. a po zhodnotení skutkového a právneho stavu
dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.

1.9. Prioritne sa zaoberal otázkou procesnej prípustnosti žaloby v zmysle § 137 písm. c) CSP

a konštatoval, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovaných určeniach., lebo ak by súd
podanej žalobe vyhovel, spornosť vzťahu sporových strán by bola odstránená.

1.10. Vo vzťahu k určeniu, že žalovaný nie je záložným veriteľom a žalobkyňa nie je záložcom
predmetného bytu s príslušenstvom, keď žalobkyňa tvrdila, že Zmluvou o zriadení záložného práva
zo dňa 18.05.2020 zabezpečila neexistujúcu pohľadávku žalovaného, súd prvej inštancie vyhodnotil

ako dôvodnú obranu žalovaného v spore, ktorý tvrdenie žalovanej poprel a predložil súdu dôkaz, a to
písomnú Zmluvu o pôžičke zo dňa 03.01.2013 s úradne osvedčeným podpisom žalobkyne, ktorá uznala
dňa 23.08.2019 svoj podpis na tejto zmluve za svoj vlastný. Poukázal na to, že žalobkyňa v spore
nespochybňovala, že podpis na tejto zmluve je jej; tvrdila len, že Zmluva nebola vyhotovená v roku 2013,
ale až v roku 2019

(v čase uznania podpisu za jej vlastný) a pôžička jej poskytnutá v skutočnosti nikdy nebola.

1.11. Pokiaľžalobkyňavkonanínavrhla,abyustanovenímznalcavodborepísmoznalectvoanásledným
znaleckým dokazovaním bolo preukázané, k akému dátumu došlo k podpisu žalobkyne na Zmluve o
pôžičke zo dňa 03.01.2013 v tvare F. B., či podpisy žalobkyne v tvare F. B. sú vyhotovené rovnakým

perom (atramentom)
a k akému dátumu, prípadne na akej tlačiarni došlo k vytlačeniu (vyhotoveniu) Zmluvy
o pôžičke zo dňa 03.01.2013, súd prvej inštancie návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania
nevyhovel s odôvodnením, že tieto okolnosti neboli relevantné pre rozhodnutie. Zdôraznil, že zmluva
o pôžičke je reálnym kontraktom, pre platnosť ktorej sa nevyžaduje písomná forma. Mal za nesporné,

že žalobkyňa predmetnú zmluvu podpísala, a teda ak by aj bolo preukázané, že žalobkyňa zmluvu
podpísala v deň, kedy uznala svoj podpis na zmluve za svoj vlastný, nemalo by to pre platný vznik zmluvy
o pôžičke rozhodujúci význam. Žalobkyňa v zmluve o pôžičke zo dňa 03.01.2013 písomne prehlásila
(je to uvedené v texte zmluvy, ktorú podpísala, čo nebolo sporné), že svojim podpisom potvrdzuje
prevzatie peňažnej sumy pôžičky. Takisto v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo

dňa 18.05.2020, ktorú uzavrela so žalovaným, sa konštatuje, že žalovaný ako veriteľ má voči žalobkyni
ako záložcovi pohľadávku na vrátenie poskytnutej pôžičky vo výške istiny
30.000 EUR a nakoniec aj v kúpnej zmluve zo dňa 23.08.2019 uzavretej medzi sporovými stranami sa
konštatuje existencia pôžičky v sume 30.000 EUR na základe Zmluvy o pôžičky zo dňa 03.01.2013.
Konštatoval, že nakoľko žalobkyňa odovzdanie predmetu pôžičky potvrdila vo viacerých písomnostiach,

túto skutočnosť mal za hodnoverne dokázanú.

1.12. Súd prvej inštancie tiež poukázal aj na zrejmý rozpor v tvrdeniach žalobkyne
k okolnostiam jej vedomostnej zložky o tom, akú zmluvu uzatvárala. K nepresvedčivosti argumentácie
žalobkyne pritom prispela aj samotná jej výpoveď, lebo žalobkyňa jednak vypovedala, že žiadnu zmluvu

o pôžičke so žalovaným neuzatvárala a následne vypovedala, že vo februári 2022 mu telefonovala
a opakovane ho ústne aj SMS správami vyzývala na uvedenie toho, koľko chce za pôžičku peňazí
späť. Aj na pojednávaní konanom dňa 11.07.2024 žalobkyňa argumentovala úžerou a spotrebiteľským
charakterom zmluvy
o pôžičke. Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že žalobkyňa okolnosť dátumu podpisu na zmluve

začala spochybňovať až na pojednávaní dňa 28.05.2024, keď rámci vyjadrenia
k žalobe a postupu súdu podľa § 167 Civilného sporového poriadku túto okolnosť nenamietala.

1.13. Aj vo vzťahu k žalobkyňou navrhovanom určení, že je výlučnou vlastníčkou rodinného domu
s pozemkami, súd prvej inštancie poukázal na meniacu sa argumentáciu žalobkyne v priebehu sporu.

Uviedol, že žalobkyňa v žalobe a takmer počas celého priebehu konania tvrdila, že Kúpna zmluva zo dňa
23.08.2019 je absolútne neplatný právny úkon, lebo nebola uzavretá na základe slobodnej a vážnej vôle
žalobkyne, a že ide o simulovaný právny úkon., lebo jej skutočnou vôľou bolo požičanie si finančnýchprostriedkov od žalovaného, pričom malo ísť so žalovaným o uzavretie buď zmluvy o zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, alebo záložnej zmluvy, a nie o uzavretie kúpnej zmluvy
s následkom prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V záverečnej fáze konania,

po vykonaní dokazovania žalobkyňa tvrdila, že nakoľko v záhlaví kúpnej zmluvy je uvedené aj
ustanovenie § 50a Občianskeho zákonníka, indikuje to vôľu na uzatvorení zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve.
1.14. Súd prvej inštancie predovšetkým poukázal na to, že žalobkyňa podanou žalobou spochybňuje
platnosť písomnej kúpnej zmluvy, ktorá bola ňou podpísaná pred takmer 4 rokmi pred podaním žaloby

a na jej základe bolo bez zbytočného odkladu zapísané vlastnícke právo žalovaného k predmetnému
domu s pozemkami, o čom žalobkyňa mala aj reálnu vedomosť. Zdôraznil, že pre oblasť súkromného
práva platí zásada záväznosti zmlúv, v zmysle ktorej platná zmluva je rovnako záväzná pre obe strany
a túto záväznosť stratí len spôsobom vyplývajúcim zo zmluvy alebo zo zákona.

1.15. Vychádzajúc z obsahu predmetnej kúpnej zmluvy konštatoval, že kúpna zmluva je jasným,

zrozumiteľným a pochybnosti nebudiacim právnym úkonom o tom, že zmluvné strany uzatvárajú kúpnu
zmluvu, na základe ktorej sa previedlo vlastnícke právo
k prevádzaným nehnuteľnostiam. Veľkými písmenami je v nej uvedené, že sa jedná o kúpnu zmluvu.
Zmluvné strany sú označené ako predávajúci (žalobkyňa) a kupujúci (žalovaný). Ak je v záhlaví kúpnej
zmluvy uvedené aj to, že zmluva je uzatvorená aj podľa § 50a Občianskeho zákonníka, a zároveň z

obsahu zmluvy nie je možné žiadnym spôsobom dospieť k záveru, že sa jedná o zmluvu o budúcej
zmluve, súd konštatuje, že sa jedná iba o chybu
v písaní. Právne úkony sa posudzujú podľa ich obsahu. Navyše zmluva je jasne označená ako kúpna
zmluva. Z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že si neprečítala, čo podpisuje a že dôverovala svojmu
manželovi, ktorý bol kamarátom žalovaného. Tieto skutočnosti samé osebe však nemôžu mať vplyv

na platnosť urobeného právneho úkonu. Ak by žalobkyňa trpela v čase právneho úkonu duševnou
poruchou, ktorá ju robila nespôsobilou na tento právny úkon, mohlo by to mať vplyv na jeho platnosť.
Žalobkyňa však takúto okolnosť netvrdila.

1.16. Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že právny stav založený kúpnou zmluvou pretrvával po dlhšiu

dobu, teda nešlo o situáciu, kedy by bezodkladne po podpise zmluvy žalobkyňa namietala, že tento
právny úkon nechcela urobiť. Žalobu podala na súd až po tom, čo sa jej a jej blízkym nepodarilo
po niekoľkých rokoch dom s pozemkami od žalovaného spätne odkúpiť. Vo vzťahu k argumentácii
žalobkyne, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bola vo finančnej tiesni, uviedol, že pohnútka pre
urobenie právneho úkonu sama o sebe nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Je prirodzené, že

k platnému predaju majetku dochádza aj v prípadoch potreby získania finančných prostriedkov inak
ako pôžičkou alebo úverom. Pre predávajúceho je účelom predaja vo väčšine prípadov získanie kúpnej
ceny, teda peňažných prostriedkov, pričom je irelevantný spôsob ich následného použitia. Opačný
záver by bol absurdný a jeho výsledkom by bolo množstvo neplatných kúpnych zmlúv len pre snahu
predávajúceho získať finančné prostriedky inak ako pôžičkou alebo úverom. Za nepresvedčivé súd

prvej inštancie označil tvrdenie žalobkyne o tom, že v skutočnosti nechcela uzatvoriť kúpnu zmluvu, ale
zmluvu o pôžičke, a tiež tvrdenie, že kúpnu zmluvu žalovanému podpísala v presvedčení, že preberá
záväzok pôžičky so zriadením záložného práva na prechodnú dobu, resp. neskoršie tvrdenie, že sa malo
jednať o tzv. zabezpečovací prevod práva, pretože text zmluvy tomu vôbec nezodpovedá. Dodal, že ani
uzatvorenie kúpnej zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok (vo vzťahu ku výške dojednanej kúpnej

ceny), nespôsobuje neplatnosť zmluvy, ale zmluvnej strane vzniká právo na odstúpenie od zmluvy
podľa § 49 Občianskeho zákonníka. Na platnosť kúpnej zmluvy nemá vplyv ani okolnosť prípadného
neplatného započítania pohľadávky na zaplatenie splátky kúpnej ceny (v danom prípade v sume 30.000
EUR). Išlo by len o nesplnenie časti dlhu (záväzok zaplatenia jednej splátky kúpnej ceny) a nie dôvod
neplatnosti zmluvy.

1.17. Za nepreukázané mal tiež tvrdenie žalobkyne, že aj žalovaný ako kupujúci len predstieral
vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu. Zdôraznil, že simulovanie právneho úkonu len jednou zmluvnou stranou
nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu, pretože žiadny zmluvný partner nemôže ovplyvniť a
s absolútnou určitosťou poznať skutočnú vôľu, pre ktorú druhá zmluvná strana zmluvu uzatvára.

Argumentácia žalobkyne, že jeden z dôvodov preukazujúcich, že kúpna zmluva zo dňa 23.08.2019
je zastretým právnym úkonom je to, že žalobkyňa spolu so svojou rodinou od dňa 23.08.2019 až do
súčasnostijejedinouosobouplatiacounákladyspojenésužívaním,celkomjednoznačneniejedôvodná.Vlastník veci ju nemusí nevyhnutne užívať sám a rozhodnutie o užívaní veci iným, je jeho slobodnou
vôľou. Táto nemá žiadny súvis s jeho vôľou v čase uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníctva k veci.

1.18. K argumentácii žalobkyne o tom, že žalovaný konal pri uzatváraní zmluvy o pôžičke ako dodávateľ
a ona ako spotrebiteľka, súd prvej inštancie uviedol, že je zjavne nedôvodná, keď z vykonaného
dokazovaniavyplynulo,žezmluvaopôžičkebolbezodplatnýprávnyúkon,žežalovanýsasožalobkyňou
poznali ako rodinní kamaráti a žalovaný pôžičku neposkytol žalobkyni ako podnikateľ. Nešlo teda
konanie zmluvných strán spotrebiteľsko-dodávateľského vzťahu. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že ona a jej

manžel si mali neskôr dom odkúpiť podľa § 553 Občianskeho zákonníka, prvoinštančný súd poukázal
na to, že pre platné dojednanie tzv. zabezpečovacieho prevodu práva podľa § 553 a nasl. Občianskeho
zákonníka by museli strany uzatvoriť takú dohodu, resp. zmluvu písomne. Žalobkyňa však žiadny dôkaz
(listinný) o tejto ňou tvrdenej skutočnosti nepredložila ani neoznačila.

1.19. Súd prvej inštancie odôvodnil nevykonanie dokazovania výsluchom svedkov P. I., Q. Q. E., B.

N., R. S. k okolnostiam iných právnych vzťahov žalovaného k týmto osobám konštatovaním, že tieto
právne vzťahy, ich existencia alebo neexistencia, ich obsah a podobne, nemajú žiadnu relevanciu pre
posúdenie obsahu právneho vzťahu žalobkyne a žalovaného na základe predmetných právnych úkonov.
Uviedol, že ani z toho, ako títo ľudia vnímajú osobu žalovaného, nemožno posudzovať právny vzťah
medzi sporovými stranami, resp. preukazovať spotrebiteľský charakter zmluvy o pôžičke.

1.20. Čo sa týka všetkých návrhov žalobkyne na vykonanie dokazovania, ktoré predniesla na
pojednávaní konanom dňa 11.07.2024, zdôraznil, že týmto návrhom nebolo možné vyhovieť s poukazuje
naustanovenieosudcovskejkoncentráciikonaniapodľa§153Civilnéhosporovéhoporiadku.Žalobkyňa
mohla tieto návrhy ako prostriedok procesného útoku uplatniť skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom

na rýchlosť a hospodárnosť konania, a nie až na druhom (záverečnom) pojednávaní. Navyše žalobkyňa
chcela znovu zopakovať svoj výsluch, ktorý bol riadne vykonaný na predchádzajúcom pojednávaní,
nakoľko si spomenula, že dňa 03.01.2013 bola mimo Trenčína na dovolenke. Súd prvej inštancie dodal,
že celková argumentácia žalobkyne na druhom pojednávaní bola vo vzťahu k pôvodnej argumentácii už
pozmenená a rozšírená (argumentácia o spotrebiteľskom úvere, o úžere,

o zmluve o budúcej zmluve, o zabezpečovacom prevode práva) a v tejto súvislosti apeloval na povinnosť
sporovej strany podľa § 150 CSP pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

1.21. Výrok o nároku žalovaného na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením plným úspechom

žalovaného v predmetnom spore a ustanovením § 255 ods.1 CSP.

2.1. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. e) a h) CSP. Uviedla, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a nesprávne vec

posúdil, keď dospel k záveru, že právne úkony - Kúpna zmluva zo dňa 23.08.2019
a Zmluva o pôžičke zo dňa 03.01.2013 neboli postihnuté omylom majúc za následok neplatnosť týchto
právnych úkonov a zároveň konštatoval, že nešlo ani o simulovaný právny úkon, ktorý by zastieral
prípadnú zmluvu o pôžičke.

2.2. Žalobkyňa poukázala na to, že po formálnej stránke sú listinné dokumenty vyhotovené advokátskou
kanceláriou JUDr. Mareka Doktora (právny zástupca žalovaného) ako Kúpna zmluva zo dňa 23.08.2019,
Zmluva o pôžičke zo dňa 03.01.2013, Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa
21.02.2020,Zmluvaopôžičkezodňa21.02.2020,Zmluvaozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostiam
zo dňa 18.05.2020, správne, vzbudzujúce dojem bezchybného kontraktu, avšak jedná sa len o účelovo

vyhotovené listiny
s cieľom zmocnenia sa zo strany žalovaného nehnuteľného majetku vo výlučnom vlastníctve žalobkyne,
a to v čase nepriaznivej finančnej situácie žalobkyne a jej manžela. Všetku zmluvnú dokumentáciu
pripravoval žalovaný, resp. jeho advokát, žalobkyňa svojou neskúsenosťou nemala vedomosť o
všetkých právnych dôsledkoch svojho správania. Právne úkony pripravené v písomnej podobe

advokátom žalovaného sa podobou nelíšia, pričom sú datované rôzne s rozdielom niekoľkých rokov.
Túto právnu situáciu sporových strán, resp. servis okolo modeloval žalovaný, využijúc tieseň a
neskúsenosť žalobkyne. Hlavným účelom vstupu žalobkyne do právneho vzťahu so žalovaným bolo
získanie finančných zdrojov. Žalobkyňa je presvedčená a z vlastnej činnosti vie, že listina Zmluvy opôžičke zo dňa 03.01.2023 (správne malo byť uvedené 03.01.2013 – pozn. odvolacieho súdu) bola
vyhotovená v ten istý deň ako Kúpna zmluva zo dňa 23.08.2019, teda len pre účely obohatenia sa
žalovaného na jej úkor. Stala sa tak súčasťou sofistikovaného a dobre organizovaného postupu, ako

zabezpečiť prepadný záloh. Týmto podvodným konaním žalovaný vyvolal u žalobkyne a jej manžela
omyl s tým, že podpisuje zmluvy, v zmysle ktorých si žalobkyňa od žalovaného požičiava finančnú
hotovosť vo výške 180 000,- EUR. Predstieranému konaniu žalovaného sa zo strany žalobkyne dalo
len ťažko brániť, lebo jeho bazálnym princípom bolo zneužitie cudzej nevedomosti a dôverčivosti k
vlastnému neoprávnenému prospechu či obohateniu a uvedenie cudzieho na tento účel do omylu.

2.3. Uviedla, že Kúpnu zmluvu zo dňa 23.08.2019 podpisovala vo výraznom negatívnom
psychologickom rozpoložení, ktoré vyplývalo z finančnej krízy rodiny žalobkyne a jej manžela, vyvolanej
z podnikania manžela žalobkyne. Veľkú úlohu zohrala aj ich dôvera
v dobromyseľné a férové jednanie žalovaného. Je zrejmé, že žalobkyňa má spolu s manželom na
skutkovom stave veci svoj diel viny, že „niečo“ podpísala, čo je však motívom, dôsledkom, zmyslom a

účelom úžerníckeho konania žalovaného, kedy bola žalovaná podvedená uvedená do omylu a konala
v dobrej viere, že je všetko v poriadku, a nemala informácie, ktoré mal žalovaný. Pokiaľ by existencia
podpisu a dôverčivosť (dobrá viera) vylučovali omyl, tak potom by simulované správanie nemohlo byť
nikdy predstieraním, a naopak, bolo by len nedbalostným konaním podvedeného.

2.4. Poukázala na ustanovenie § 49a zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila
v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol
právny úkon určený, tento omyl vyvolala, alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný,
ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. V zmysle §

49a veta prvá OZ má teda omyl konajúceho za následok neplatnosť právneho úkonu vtedy, ak bol
podstatný (rozhodujúci pre uskutočnenie právneho úkonu konajúceho), a súčasne za predpokladu,
že druhý účastník omyl konajúceho vyvolal. Omyl je vyvolaný vtedy, ak účastník bez úmyslu uviesť
mýliaceho sa účastníka vznik omylu spôsobil, napr. uvedením nepravdivých skutočností, ktoré boli pre
utváranie vôle konajúcej osoby rozhodujúce. O omyl ide tiež vtedy, ak musel byť druhému účastníkovi

známy, alebo vzhľadom k okolnostiam ho musel poznať a konajúcu osobu na jej omyl neupozornil.
Omylom je tiež prípad, kedy omyl bol vyvolaný druhým účastníkom úmyselne. (Uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 17. marca 2011, sp. zn.: 3Obo 40/2009). Omyl je podstatný, ak sa týka ktorejkoľvek
skutočnosti rozhodujúcej pre vykonanie právneho úkonu. O takúto situáciu ide vtedy, ak by znalosť
skutočného stavu veci viedla konajúceho

ktomu,žebyprávnyúkonneurobilvôbecalebobyhourobilzapodstatneinýchpodmienok(Rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 3Cdo 192/2008) V zmysle konštantnej judikatúry platí, že omyl je právne
relevantný iba vtedy, ak nebol zavinený samotným účastníkom právneho úkonu, ktorý konal v omyle.
Omyl konajúceho preto musí byť ospravedlniteľný (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 3Cdo
113/2008 alebo rozhodnutie

Najvyššieho súdu ČR, sp.zn.: 29Cdo 1830/2007). Ďalej v súvislosti s nedostatkom vážnosti vôle
poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, napríklad na rozsudok sp. zn. 3Cdo
223/2016.

2.5. Argumentovala tým, že žalovaný obdobným spôsobom konal vo viacerých prípadoch a že

poškodených z takéhoto konania žalovaného je viac, čo mienila preukázať výsluchom navrhnutých
svedkov i v tomto súdnom konaní (návrh na vykonanie dokazovania zo dňa 15.06.2024). Trvala na
svojom tvrdení, že uzavretie Kúpnej zmluvy zo dňa 23.08.2019 bol simulovaný právny úkon, nakoľko
jej cieľom bolo požičanie si finančných prostriedkov od žalovaného. Uzavretie kúpnej zmluvy preto
považuje za zastretý právny úkon a teda neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 a § 39

OZ. Zdôraznila, že pri uzavretí právneho úkonu musí existovať zhoda vo vôli oboch zmluvných strán,
avšak ona v danom prípade vôbec nemala záujem uzavrieť kúpnu zmluvu a predať žalovanému dom s
pozemkami a už vôbec nie za takú výšku kúpnej ceny ako bola uvedená v kúpnej zmluve. Spolu
s manželom mali v úmysle iba dostať sa z finančných problémov a ona „naletela“ prísľubom žalovaného,
ktorý im tvrdil, že im finančnú hotovosť vo výške 180.000,- EUR požičiava

s tým, že ju v budúcnosti žalovanému vrátia.

2.6. Čo sa týka navrhnutých, avšak nevykonaných dôkazov, žalobkyňa uviedla, že vzhľadom na
odborné vyhotovenie predmetných listinných dokumentov zo strany advokátskej kancelárie žalovaného,snažila sa preukázať svoje tvrdenia hlavne prostredníctvom výpovedí navrhnutých výsluchov svedkov. V
prípadevypočutiavšetkýchňounavrhnutýchsvedkovbydošlokpreukázaniupravdivéhoúčeluuzavretia
Kúpnej zmluvy zo dňa 23.08.2019 z jej strany a k preukázaniu nekalej podnikateľskej činnosti zo strany

žalovaného ako pôžičkára finančných prostriedkov s úžerníckym navýšením odplaty za poskytnutie
pôžičky. Nakoľko súd prvej inštancie jej návrhu na výsluch svedkov
F. F., E. L., P. I., Q. Q. E., B. N.
a R. S. nevyhovel, nepodarilo sa jej uvedené skutočnosti preukázať.

2.7. Tiež poukázala na to, že ešte pred vyhlásením uznesenia o ukončení dokazovania na pojednávaní
prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhla vykonať dokazovanie i výsluchom jej samej, a
to ohľadne skutočnosti, kde sa mala dňa 03.01.2013, teda v deň uzavretia Zmluvy o pôžičke a
prevzatia finančnej hotovosti vo výške 30.000,- EUR, nachádzať, lebo na poslednom pojednávaní ušlo
jej pozornosti, že v tento deň, v ktorý mala prevziať od žalovaného pôžičku, nebola v oblasti D.. V tom
čase bola s rodinou

a známymi na zimnej dovolenke. V takom prípade, keďže zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom,
by bola preukázaná neplatnosť Zmluvy o pôžičke zo dňa 03.01.2013. Žalovaný totiž tvrdil, že sumu
30.000,- EUR odovzdával žalobkyni v hotovosti v aute. Žalobkyňa mala za to, že následne by sa
na žalovaného prenieslo dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti odovzdania pôžičky žalobkyni. Táto
okolnosť má význam aj ku konštrukcii samotnej Kúpnej zmluvy zo dňa 23.08.2019, v zmysle ktorej prvá

splátka kúpnej ceny bola vykonaná započítaním pohľadávky žalovaného na vrátenie istiny vo výške
30.000,- EUR zo Zmluvy
o pôžičke zo dňa 03.01.2013. Následne má táto okolnosť význam aj vo vzťahu k neexistencii záložného
práva, ktoré by zabezpečovalo neexistujúcu pohľadávku žalovaného voči žalobkyni.

2.8. Uviedla, že na vykonaní dokazovania výsluchom navrhnutých svedkov trvala aj
z dôvodu, aby preukázala, že žalovaný pri vstupe do údajného právneho vzťahu s ňou
v r. 2013 nekonal ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ako sa to snaží prezentovať, ale naopak ako
dodávateľ, poskytovateľ úverov a pôžičiek, peňažnej služby. V priebehu kalendárnych rokov 2013 - 2019
poskytol žalobkyni preukázateľne 3x pôžičku a rovnako tak poskytol pôžičku aj manželovi žalobkyne,

resp. zahraničnej právnickej osobe obchodnej spoločnosti C. L. T. A., o čom bol v súdnom konaní
i predložený listinný dôkaz. Výsluchom navrhovaných svedkov tak chcela preukázať, že žalovaný
vystupuje pri poskytovaní pôžičiek, v týchto právnych vzťahoch súvisle, trvalo a s cieľom dosahovania
zisku, čo znamená, že v tejto oblasti podniká, teda poskytuje pôžičky a úvery. Ak by to preukázala,
právny vzťah medzi sporovými stranami by bolo potrebné podriadiť pod oblasť spotrebiteľského

práva, v dôsledku čoho by postavenie žalobkyne bolo značne výhodnejšie. Zdôraznila, že nemá iný
dôkazný priestor ako túto skutočnosť preukázať iným spôsobom ako vykonaným dôkazu výsluchu
navrhnutých svedkov a postup súdu prvej inštancie, ktorý jej návrhy na vykonanie dokazovania zamietol
a dokazovanie nevykonal s poukázaním na ustanovenia o sudcovskej koncentrácii súdneho konania
podľa § 153 CSP, označila za porušenie práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces. V tejto

súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6Cdo/259/2010 zo
dňa 26.01.2011 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2020-49 z 19. augusta
2020.

2.9. Ďalej namietala nesprávnosť skutkového záveru prvoinštančného súdu, ktorý uviedol, že je zrejmá

rozpornosť jej tvrdení k okolnostiam jej vedomostnej zložky o tom, akú zmluvu uzatvárala. Uviedla,
že súd prvej inštancie nesprávne reprodukuje jej vyjadrenia, keď spojil popretie uzavretia Zmluvy o
pôžičke zo dňa 03.01.2013 (vo výške 30.000,- EUR) s pôžičkou peňazí vo výške 180.000,- EUR, neskôr
v zmysle Zmluvy o úschove zložených v advokátskej kancelárii E. F. O. M.. Zdôraznila, že ona v priebehu
celého súdneho konania jasne uvádzala, že Zmluvu o pôžičke zo dňa 03.01.2013 nikdy neuzavrela a

žiadnu finančnú hotovosť vo výške 30.000,- EUR od žalovaného nikdy neprevzala, a že práve finančnú
hotovosť od žalovaného vo výške 180.000,- EUR v Kúpnej zmluve zo dňa 23.08.2019 prezentovanú
ako kúpnu cenu, vždy považovala za pôžičku, teda požičanie finančných prostriedkov na vyplatenie
pohľadávky voči obchodnej spoločnosti N. M.. Rovnako jej tvrdenie, že nikdy v minulosti so žalovaným
žiadnu pôžičku neuzatvárala, bolo myslené tak, že žiadnu pôžičku zo dňa 03.01.2013 (vo výške 30.000,-

EUR) nedostala. Pokiaľ vo svojej výpovedi spomínala výzvy žalovaného vo februári 2022, telefonicky,
ústne, či SMS správami na uvedenie výšky zostatku pôžičky, tým mala na mysli zostatok pôžičky vo
výške
180.000,- EUR (v Kúpnej zmluve zo dňa 23.08.2019 prezentované ako kúpna cena).2.10. Žalobkyňa ďalej uviedla, že poukázaním na neprimerane nízku výšku kúpnej ceny
v sume 210.000,- EUR, dojednanú zmluvnými stranami v Kúpnej zmluve zo dňa 23.08.2019 a na výšku

všeobecnej hodnoty rodinného domu, určenú znaleckým posudkom č. 122/2022 zo dňa 30.08.2022
vyhotoveným znalkyňou Q. G. F. v sume
584.000,- EUR, namietala možnosť predaja rodinného domu za trojnásobne vyššiu cenu, čo nasvedčuje
nedostatku jej vôle predať dom a súčasne podporuje jej tvrdenie o pôžičke peňazí. Vyjadrila tiež
presvedčenie, že preukázaním skutočnosti, že Zmluva o pôžičke zo dňa 03.01.2013 nebola medzi

ňou a žalovaným nikdy uzavretá, by bola preukázaná i neplatnosť Kúpnej zmluvy zo dňa 23.08.2019,
keďže prvá splátka kúpnej ceny bola vykonaná započítaním pohľadávky žalovaného na vrátenie istiny
vo výške 30.000,- EUR z fiktívnej Zmluvy o pôžičke zo dňa 03.01.2013. Z dôvodu, že spolu so svojím
manželom mali vedomie o uzavretí zmluvy o pôžičke peňazí s povinnosťou ich vrátenia žalovanému,
nemala žiadnu potrebu zaoberať sa neplatnosťou predmetných právnych úkonov, keďže žila v tom, že
finančné prostriedky žalovanému vráti a všetko bude v poriadku. Až postupom času, keď začala vyzývať

žalovaného na vyčíslenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, s možnosťou vrátenia požičaných peňazí, dospela
do vedomia, že žalovaný s odstupom času prezentuje skutočnosti odlišne a je nutné v danej veci podať
žalobu na súd. K argumentácii prvoinštančného súdu o nespotrebiteľskom charaktere predmetných
právnych úkonov z dôvodu zmluvy o pôžičke zo dňa 03.01.2013 žalobkyňa uviedla, že síce v článku I.
bode 2. Zmluvy o pôžičke zo dňa 03.01.2013 sa zmluvné strany dohodli, že pôžička je bezúročná, avšak

ako odplatu za omeškanie s vrátením pôžičky požadoval žalovaný od žalobkyne vrátiť sumu v celkovej
výške 123.945,- EUR. V článku III. bode 1. Zmluvy o zriadení záložného práva
knehnuteľnostizodňa18.05.2020,zabezpečujúcejpohľadávkuzoZmluvyopôžičkezodňa03.01.2013,
sa zmluvné strany dohodli, že žalovaný ako záložný veriteľ má voči žalobkyni ako dlžníčke, pohľadávku
pozostávajúcu z príslušenstva k istine (pozostávajúceho zo zákonného úroku z omeškania a zmluvnej

pokuty) spolu vo výške 93.945,- EUR, pričom istina vo výške 30.000,- EUR už mala byť dlžníčkou
uhradená. Pri výške zákonného úroku
zomeškaniavovýške8%p.a.zosumu30.000,-EURod01.01.2018(dátumusplatnostiistinyzoZmluvy
o pôžičke zo dňa 03.01.2013) do 18.05.2020 (dátumu vyčíslenia dlžnej sumy ku dňu uzavretia Zmluvy
o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 18.05.2020), zákonný úrok z omeškania predstavuje

sumu 5.707,40 EUR, potom výška zmluvnej pokuty zo sumy 30.000,- EUR predstavuje od 01.01.2018
(dátumu splatnosti istiny zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 03.01.2013) do 18.05.2020 (dátumu vyčíslenia
dlžnej sumy ku dňu uzavretia Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 18.05.2020)
výšku 124 % p. a., v sume 88.233,60 EUR. Výška zmluvnej pokuty požadovaná žalovaným od žalobkyne
zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 03.01.2013, vo výške 124 %, v sume 88.233,60 EUR, je zjavne v rozpore s

dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ, čo má za následok neplatnosť Zmluvy o pôžičke zo dňa 03.01.2013
ako právneho úkonu.

2.11. Podľa názoru žalobkyne, tak Zmluva o pôžičke zo dňa 03.01.2013, ako aj Kúpna zmluva zo dňa
23.08.2019 sa tvária ako korektné kontrakty, tieto sú však sofistikovaným spôsobom uspôsobené v

prospech žalovaného, na úžernícky spôsob podnikania z jeho strany. Preto navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. K odvolacej námietke žalovanej, že hoci zmluvy uzavreté medzi žalovaným a

žalobkyňou vrátane Kúpnej zmluvy zo dňa 23.08.2019 vzbudzujú dojem bezchybného kontraktu,
v skutočnosti išlo o účelovo vyhotovené listiny s cieľom zmocnenia sa nehnuteľného majetku vo
výlučnom vlastníctve žalobkyne žalovaným, žalovaný uviedol, že ho ani nenapadá iný zmysel kúpnej
zmluvy, ako nadobudnutie majetku, ktorý nie je vlastníctvom kupujúceho.

3.2. Poprel tvrdenia žalobkyne, že by mal zneužil jej nevedomosť a dôverčivosť
k vlastnému neoprávnenému prospechu či obohateniu. V čase poskytnutia pôžičky žalobkyni bol
rodinným priateľom rodiny žalobkyne, čo okrem iného uviedla aj sama žalobkyňa
v priebehu prvostupňového konania, a teda sa k nej žalovaný aj takto správal a nemal žiadny dôvod
žalobkyňu, jej manžela, či jej rodinu poškodzovať. Okrem toho, žalobkyňa žiadne

z týchto svojich tvrdení nepreukázala.

3.3. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 223/2016,
ktorý sa zaoberá zdanlivými prejavmi vôle strán zmluvných vzťahova zastretými právnymi úkonmi, ktoré majú za následok neplatnosť právneho vzťahu, žalovaný sa
s tam uvedenými závermi stotožnil, avšak podľa neho pre predmetný spor nie sú relevantné, lebo z
vykonaného dokazovania je zrejmé, že ak aj nebolo úmyslom žalobkyne uzavretie kúpnej zmluvy, toto

mu nikdy ani len nenaznačila, a teda on nemal ako poznať túto „údajnú skutočnú“ vôľu žalobkyne.
Uviedol, že súd prvej inštancie sa v bode 15.11 odôvodnenia presvedčivo vysporiadal s tým, prečo
neobstojítvrdeniežalobkyne,žeuzavretieKúpnejzmluvyzodňa23.08.2019bolosimulovanýmprávnym
úkonom.

3.4. Žalovaný sa plne stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k nevykonaniu
žalobkyňou navrhnutého dokazovania. Čo sa týka výsluchu F. F. a E. L., ktorých žalobkyňa
navrhovala vypočuť ako svedkov za účelom objasnenia skutočností pri uzatváraní Kúpnej zmluvy zo dňa
23.08.2019, Zmluvy o pôžičke zo dňa 21.02.2020, Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti
zo dňa 21.02.2020, Zmluvy
o pôžičke zo dňa 03.01.2013 a Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 18.05.2020,

žalovaný uviedol, že títo neboli osobne pri uzatváraní Kúpnej zmluvy a ani zmluvy o pôžičke zo dňa
03.01.2013, takže je zrejmé, že všetky informácie ohľadom uzatvárania týchto dokumentov majú iba „z
druhej ruky“ sprostredkovane od žalobkyne. Súd prvej inštancie tiež riadne odôvodnil, prečo nevykonal
dôkazy výsluchom P. I., Q. Q. E., B. N., či R. S. ako svedkov, ktorí mali podľa slov žalobkyne vypovedať k
údajnému úžerníckemu konaniu žalovaného, resp. ich výpoveďami sa mala preukazovať podnikateľská

činnosť žalovaného pri poskytovaní pôžičiek
a spotrebiteľský charakter zmluvy o pôžičke, a tiež, prečo opätovne nevykonal výsluch žalobkyne ako
strany sporu.

3.5. Žalovanému nebolo zrejmé ani to, čo konkrétne mala žalobkyňa v úmysle preukázať zmluvami

uzavretými žalovaným so spoločnosťou C. L. T. A. M. M. J. H., v ktorej má svoje finančné záujmy manžel
žalobkyne. Ak však chcela tým, že žalovaný uzavrel aj inú kúpnu zmluvu preukázať, že Kúpna zmluva
(medzi žalobkyňou
a žalovaným zo dňa 23.08.2019) nebola kúpnou zmluvou, ale zastretým právnym úkonom, tak to
žalovaný označil za úplne absurdné. K tomu, že mal údajne podnikať v oblasti poskytovania pôžičiek,

žalovaný uviedol, že sa vo všetkých prípadoch jednalo o bezúročné pôžičky bez akejkoľvek ďalšej
odplaty, pričom, ak by tieto boli riadne splatené, nemal by z nich nijaký finančný prospech.

3.6. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na rozdiel medzi kúpnou cenou podľa Kúpnej zmluvy zo dňa
23.08.2019 a hodnotou predmetných nehnuteľností podľa znaleckého posudku

č. 122/2022 zo dňa 30.08.2022 vyhotoveného znalkyňou Q. G. F., žalovaný zdôraznil, že znalecký
posudok bol vyhotovený tri roky po uzavretí Kúpnej zmluvy. Počas týchto rokov ceny nehnuteľností
výrazne narástli, a okrem toho žalovaný sám a výlučne na vlastné náklady dokončil a skolaudoval
niekedy v rokoch 2021 až 2022 viaceré
tzv. „čierne stavby“ na daných nehnuteľnostiach (garáž, letná kuchyňa, bazén a prístavba rodinného

domu), čo taktiež výrazne zvýšilo ich hodnotu. Za nepravdivé označil tvrdenie žalobkyne, že predmetný
rodinný dom užíva spolu so svojou rodinou ako vlastný a že zo strany žalovaného nikdy nedošlo k
výzve, či požiadavke na vydanie, či vypratanie nehnuteľnosti. Po ukončení kolaudačných konaní ústne i
telefonicky vyzýval rodinu žalobkyne, aby sa z predmetného rodinného domu vysťahovali a vypratali ho.
Žalovaný bol dokonca manželom žalobkyne uistený, že rodina žalobkyne má iný pozemok, na ktorom

bude stavať a kam sa plánujú presťahovať, avšak to sa ani do dnešného dňa nestalo. Žalovaný potom
opätovne žalobkyňu aj s rodinou vyzýval na vysťahovanie, k čomu im navyše oznámil, že už aj reálne
začal hľadať kupujúceho na predmetný rodinný dom. Na tieto výzvy žalovaný však už nedostal žiadnu
odpoveď, resp. žalobkyňa už podala v tejto veci žalobu. Za nepravdivé označil tvrdenie žalobkyne, že
ona uhrádza aj daň z nehnuteľnosti, nakoľko od uzatvorenia Kúpnej zmluvy uhrádza dane spojené s

predmetným domom a jeho príslušenstvom výlučne on, žalovaný.

3.7. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že pri uzatváraní zmluvných vzťahov vystupoval žalovaný ako
dodávateľ a žalobkyňa ako spotrebiteľka, žalovaný poukázal na dojednanie o bezúročnosti pôžičky,
takže nie je zrejmé, v čom teda mala spočívať jeho podnikateľská činnosť žalovaného, keďže pri riadnom

a včasnom splatení pôžičky zo strany žalobkyne by jeho príjem z tohto zmluvného vzťahu bol vo
výške 0,- EUR. Dojednaná zmluvná pokuta je inštitútom odlišným od úroku z pôžičky. Ak by žalobkyňa
poskytnutú pôžičku riadne a včas splatila, nebola by povinná uhradiť žiadnu zmluvnú pokutu – navyše
žalobkyňou prezentované vyčíslenie zmluvnej pokuty vôbec nesedí. Žalobkyňa v odvolaní navyše úplnenesprávneazavádzajúcoporovnávavýškuzákonnýchúrokovzomeškaniaavýškustranamidojednanej
zmluvnej pokuty (čo sú opätovne dva odlišné inštitúty), ktorá ak by aj v tomto konkrétnom prípade bola
neprimerane vysoká, čo nie je, s určitosťou by nemala za následok neplatnosť Zmluvy o pôžičke ako

celku, nanajvýš by mohol súd uplatniť moderačné právo
a zmluvnú pokutu primerane znížiť, alebo by bolo neplatné len samotné ustanovenie
o zmluvnej pokute, nie však celá zmluva. Žalovaný podporne k primeranosti výšky zmluvnej pokuty
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.07.2019
sp. zn. 3Obdo/11/2019.

3.8. Podľa názoru žalovaného, žalobkyňa v odvolaní uviedla viacero zavádzajúcich
a dokonca výslovne nepravdivých tvrdení, avšak neuviedla žiadny relevantný argument, ktorý by
odôvodňoval zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku odvolacím súdom. Navrhol preto, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

4. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

5. Po podaní odvolania oznámil E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
C. XXX/XX, XXX XX D. D., svoj vstup do konania ako intervenient na strane žalobkyne, ktorý odôvodnil
tým, že žalobkyňa v predmetnom súdnom spore je jeho manželka a on ju požiadal, aby za účelom

získania pôžičky od žalovaného vo výške 180. 000,- EUR s dohodnutým úrokom vo výške 30.000.- EUR
založila rodinný dom spolu
s pozemkami, ktorý je predmetom sporu a ktorého hodnota je 450.000,- EUR. Peniaze potreboval na
svoju obchodnú činnosť a kúpna cena v kúpnej zmluve pravdepodobne zodpovedala istine pôžičky
180.000,- EUR. V súvislosti s kúpnou zmluvou týkajúcou sa prevodu rodinného domu a pozemkov

uviedol, že malo ísť len o zriadenie záložného práva, o prevode vlastníctva nevedel. Peniaze na vrátenie
pôžičky sa mu nepodarilo získať. Keďže on bol iniciátorom dohôd ohľadne pôžičiek so žalovaným,
v prípade prehry žalobkyne v predmetnom spore môže mať tento výsledok vplyv na následné právne
vzťahy medzi nimi ako manželmi, napríklad si žalobkyňa môže voči nemu uplatniť nárok na náhradu
škody a z toho vyplýva aj jeho záujem na vstupe do konania v pozícii intervenienta. Uviedol, že

dôvodnosť jeho postavenia ako intervenienta vyplýva aj z obsahu spisu, keď v predmetnom spore
vypovedal ako svedok.

6. Proti vstupu intervenienta na strane žalobkyne vzniesol námietky žalovaný a navrhol nepripustenie
jeho vstupu do konania z dôvodu, že intervenient nemá právny záujem na výsledku konania. Poukázal

na to, že intervenient v absolútnom rozpore s listinami predloženými v konaní a doteraz vykonanému
dokazovaniu tvrdí, že bola uzatvorená zmluva o pôžičke, a to aj napriek tomu, že do súdneho
konania bola predložená žalobkyňou riadne podpísaná kúpna zmluva zo dňa 23.08.2019, predmetom
ktorej bol prevod predmetných nehnuteľností do vlastníctva žalovaného (so všetkými náležitosťami,
ktoré k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam musí obsahovať a na základe ktorej bol vklad

vlastníckeho práva v prospech žalovaného povolený) a že zo strany žalobkyne nebola preukázaná
existencia tvrdenej zmluvy o pôžičke, ktorú nepreukázal (nepredložil) ani intervenient. Intervenient, ako
aj sám uviedol, bol v predmetnom súdnom spore vypočutý ako svedok navrhnutý žalobkyňou, čiže mal
procesné možnosti, ako preukázať svoje tvrdenia
a podporiť v spore žalobkyňu. Skutočnosti intervenientom uvedené v jeho podaní, ktoré by mali

odôvodňovať jeho záujem na výsledku sporu, sú absolútne nedôvodné, lebo ak žalobkyňa uzatvorila
kúpnu zmluvu a nehnuteľnosti previedla na žalovaného za dohodnutú kúpnu cenu, je absolútne
vylúčené, aby jej tým vznikla nejaká škoda, a teda neexistuje žiaden dôvod, prečo by si ju mala
uplatňovať voči intervenientovi.

7. V zmysle ustanovenia § 378 ods. 1, 2 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú
ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. Na odvolacie
konanie sa nepoužije ustanovenie o pristúpení subjektov. Z uvedeného vyplýva, že na odvolacie konanie
sa primerane použijú i zákonné ustanovenia CSP upravujúce vstup intervenienta do konania (§ 81 až
88- Intervencia)

8. Podľa § 83 ods. 2 CSP, súd na návrh rozhodne, či je vstup intervenienta prípustný. Vzhľadom na to,
že v posudzovanej veci proti vstupu intervenienta na strane žalobkyne do odvolacieho konania vzniesol
žalovaný námietky, musel odvolací súd o prípustnosti intervenienta na strane žalobkyne rozhodnúť.9. Základným predpokladom prípustnosti intervenienta do konania je jeho právny záujem na výsledku
sporu (§ 81 CSP). Právny záujem na výsledku sporu svedčí intervenientovi vtedy, ak úspech procesnej

strany, ktorú v konaní podporuje, sa sprostredkovane a vo svojom dôsledku priaznivo prejaví aj
v jeho právnom postavení. V zmysle záverov unesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV.ÚS 112/2018, právny záujem intervenienta na výsledku konania nemožno spájať len s tým, že
intervenient bude dotknutý výrokom rozhodnutia, ale aj zisťovaním skutkového a právneho stavu, od
ktorého závisí výsledok konania. Okolnosti, ktorými intervenient odôvodňuje svoj vstup do konania,

podľa názoru odvolacieho súdu dokladajú jeho právny záujem na výsledku tohto sporu, pretože
žalobkyňa a intervenient sú manželia a výsledkom tohto sporu môžu byť dotknuté v zmysle uvedeného
intervenientom v návrhu na vstup do konania jeho práva a povinnosti vyplývajúce z ich majetkového
spoločenstva. Odvolací súd preto v zmysle § 83 CSP rozhodol tak, že vstup E. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D. D. ako intervenienta na strane žalobkyne do odvolacieho konania
pripustil.

10. Odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) a že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podaného odvolania (§
379, § 380 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne
správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

11. Podstata odvolacích námietok žalobkyne spočívala v tvrdení, že súd prvej inštancie tým,
že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Vzhľadom na predmet sporu a dôvody podanej žaloby o určenie, že žalobkyňa nie je záložcom a
žalovaný nie je záložným veriteľom záložného práva k predmetu zálohu zo Zmluvy o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam zo dňa 18.05.2020, uzavretej medzi žalobkyňou ako záložcom a žalovaným

ako záložným veriteľom, a tiež o určenie, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností - rodinného domu
s pozemkami špecifikovanými
v žalobe, pre posúdenie opodstatnenosti žaloby bolo v predmetnom spore rozhodujúce zistenie,
či žalobkyňa zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 18.05.2020 zabezpečila existujúcu pohľadávku
žalovanéhozozmluvyopôžičkezodňa03.01.2013ačikúpnazmluvazodňa23.08.2019uzavretámedzi

žalobkyňou ako predávajúcou a žalovaným ako kupujúcim, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam tam uvedeným na žalovaného, je platným právnym úkonom.

13. V preskúmavanej veci medzi stranami nebolo sporné, že podpis na zmluve o pôžičke datovanej
dňa 03.01.2013 je podpisom žalobkyne a že žalobkyňa podpísala aj kúpnu zmluvu zo dňa 23.08.2019.

Spornoubolaskutočnosť,čizmluvaopôžičkebolaskutočnepodpísanádňa03.01.2013,činajejzáklade
bola žalobkyni poskytnutá pôžička, ktorá predstavovala pohľadávku žalovaného zabezpečenú zmluvou
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 18.05.2020 a či žalobkyňa kúpnu zmluvu zo dňa
23.08.2019 uzavrela na základe jej slobodnej a vážnej vôle. Vo vzťahu k týmto právnym úkonom súd
prvej inštancie po vykonanom dokazovaní poukázal na písomnú formu a obsah predmetných právnych

úkonov
a uzavrel, že z týchto písomných prejavov vôle nepochybne vyplynulo podľa zmluvy o pôžičke zo
dňa 03.01.2013 odovzdanie požičanej sumy žalobkyni v hotovosti pri uzatvorení zmluvy a z obsahu
kúpnej zmluvy zo dňa 23.08.2019 vyplynul bez akýchkoľvek pochybností prejav vôle žalobkyne previesť
na žalovaného vlastnícke právo k rodinnému domu s pozemkami. Akcentoval, že žalobkyňa dňa

23.08.2019 uznala podpis na zmluve o pôžičke za svoj vlastný a aj v zmluve o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam zo dňa 18.05.2020 bola konštatovaná existencia pohľadávky žalovaného zo zmluvy
o pôžičke zo dňa 03.01.2013. Vo vzťahu ku kúpnej zmluve zo dňa 23.08.2019 zdôraznil, že žiaden
z argumentov prezentovaných žalobkyňou ohľadne nedostatku vážnosti jej vôle pri uzavretí zmluvy
nemohol obstáť, pretože predmetná zmluva bola jasne označená ako kúpna zmluva, jej predmetom

bol prevod vlastníckeho práva, žalobkyňa v tom čase netrpela duševnou poruchou a pohnútka pre
urobenie právneho úkonu sama o sebe nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Zároveň poukázal na
to, že žalobkyňa v priebehu sporu menila a rozširovala svoje skutkové tvrdenia, od ktorých odvodzovala
neexistenciu, resp. neplatnosť právnych úkonov a neakceptoval jej argumentáciu o spotrebiteľskomcharaktere záväzkových vzťahov s odôvodnením, že zmluvné strany boli v pozícii rodinných známych,
čo vyplynulo z vykonaného dokazovania.

14. Odvolací súd pripomína, že dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností nesie tá strana sporu,
ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti strán sporu má za následok neunesenie dôkazného bremena, čo sa prejaví
v rozhodnutí vo veci samej. Výsledok hodnotenia dôkazov súdom sa vytvára na základe uváženia
a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti, tak aby sa vychádzalo z pravidiel

formálnej logiky. V zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada
voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenie
pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193 CSP, avšak o taký prípad v preskúmavanej veci nejde).

15. V posudzovanom prípade z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrozumiteľne vyplývajú v logickej
nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú
skutkovýstavveci.Súdprvejinštanciesanáležitezaoberalvodôvodnenísvojhorozhodnutiaposúdením
dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala požadovaných určení. Vysvetlil, že prioritne

vychádzal z obsahu písomných prejavov vôle a poukázal na nepresvedčivosť argumentácie žalobkyne
a rozpornosť jej tvrdení k okolnostiam jej vedomostnej zložky o tom, aké zmluvy uzatvára.

16. Žalobkyňa svoje odvolanie založila v podstate na rovnakých tvrdeniach a námietkach, ktoré uplatnila
v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa už vysporiadal prvoinštančný súd, ktorý v napadnutom

rozsudkuzároveňriadneodôvodnil,prečonevykonalžalobkyňounavrhovanédokazovanieustanovením
znalca z odboru písmoznalectvo a výsluchom ňou navrhnutých osôb ako svedkov. V súvislosti
s hodnotením dôkazov odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa

rozhodlo v súlade s požiadavkami, a tiež ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

17. Čo sa týka odvolacej námietky žalobkyne o porušení jej procesných práv, keď navrhovala vykonať
dôkaz na okolnosť, že dňa 03.01.2013 bola na dovolenke s rodinou mimo okolia D., a preto nemohla

prevziať od žalovaného v hotovosti pôžičku v sume
30.000,- EUR, odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom konštatuje, že toto skutkové tvrdenie
uplatnilažalobkyňaneskoro,vrozporesustanovením§153CSP,pričomničjejnebrániloakoprostriedok
procesného útoku v zmysle § 150 CSP uplatniť ho skôr, už v podanej žalobe. Pokiaľ ide o výsluch
svedkov na okolnosti týkajúce sa iných právnych vzťahov žalovaného s tretími osobami, na objasnenie

spotrebiteľského charakteru zmluvných vzťahov strán sporu a osoby žalovaného, súd prvej inštancie
správne uzavrel, že tieto nemajú relevanciu pre posúdenie individuálnych právnych vzťahov strán sporu
a navyše z vykonaného dokazovania vyplynulo, že strany sporu boli v kamarátskom vzťahu a zmluvné
vzťahy, ktoré sú predmetom tohto sporu, neboli jedinými, ktoré uzatvorili.

18. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobkyne o kúpnej zmluve zo dňa 23.08.2019
ako tzv. zastretom, resp. simulovanom právnom úkone. Obsah právneho úkonu je totiž zachytený v
predmetnej písomne vyhotovenej zmluve. V nej dočasnosť prevodu uvedená nie je. Zároveň v nej nie
je obsiahnuté ani žiadne ustanovenie, ktoré by mohlo vzbudzovať pochybnosti, či ide o zabezpečovací
prevod vlastníckeho práva, resp. o dočasný prevod alebo o trvalý prevod nehnuteľností. Je potrebné

zdôrazniť,ževýkladom možnozisťovaťibaobsahprávnehoúkonu,nemožnonímprejavvôledoplňovať.
Takto musí súd postupovať aj
v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania
zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno,
lebo záujmy a postoje účastníkov v priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej

vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods.
2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených
prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právnehoúkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom,
ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2012,
sp. zn. 3Cdo 81/2011). Zároveň „výkladové pravidlá zakotvené v § 35 Občianskeho zákonníka

neumožňujú, aby súd uprednostnil vôľu účastníka pred jazykovým vyjadrením, ak je toto vyjadrenie
obsiahnuté v písomnej zmluve natoľko jednoznačné, že nemožno ani
s prihliadnutím k tvrdenej vôli účastníka usudzovať na iný obsah právneho úkonu“ (uznesenie
Najvyššieho súdu ČR z 12.5.2010, sp. zn. 28Cdo 4341/2009). Napokon k dokazovaniu výkladu prejavu
vôle nemusí súd ani pristúpiť, lebo „ak je v zmluve obsiahnutá dohoda taká jednoznačná, že jej znenie

nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod, aby súd vykonal dokazovanie na výklad prejavu vôle konajúcich
osôb, aj keď sa toho jedna zo strán domáha“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 66/2002;
ZSP 81/2003).

19. Z tvrdení žalobkyne v konaní na súde prvej inštancie tiež vyplynulo, že žalobkyňa si neprečítala, čo
podpisuje, lebo dôverovala svojmu manželovi, ktorý bol kamarátom žalovaného a myslela si, že preberá

záväzok pôžičky so zriadením záložného práva na dočasnú dobu, resp. že ide o zabezpečovací prevod
práva. Lenže nedostatočná predstava
o následkoch právneho úkonu môže byť vadou vôle v podobe vnútorného omylu a na to, aby omyl vo
vôli konajúceho spôsoboval neplatnosť právneho úkonu, musí ísť o omyl podstatný, ktorý bol vyvolaný
druhým účastníkom právneho úkonu, alebo o ňom musel vedieť, čo

v tomto prípade preukázané nebolo. Zároveň musí ísť o omyl ospravedlniteľný, čo tiež
v tomto prípade preukázané nebolo (viď § 49a Občianskeho zákonníka a zároveň rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo 2511/2009). Preto ani prípadný omyl žalobkyne v otázke dočasnosti
prevodu sporných nehnuteľností nemá vplyv na platnosť právneho úkonu.

20. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné ani tvrdenie žalobkyne o neprimerane nízkej kúpnej cene,
pretože kúpna cena i spôsob jej platenia boli v zmluve riadne a zrozumiteľne dojednané. Navyše, čo sa
týka tvrdenia žalobkyne o skutočnej hodnote nehnuteľnosti v čase jej prevodu na žalovaného, v tomto
smere žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz. Argumentovala len znaleckým posudkom vyhotoveným
o tri roky neskôr, pričom na námietku žalovaného o zhodnotení nehnuteľnosti v jeho réžii a o zmene

cien nehnuteľností plynutím času nereagovala.

21. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, má podklad
vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré
majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne

vyložil. V odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil.
Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220
ods. 2 až 4 CSP
a odvolací súd sa ním v zmysle § 387 ods. 2 CSP v plnom rozsahu stotožňuje.

22. Odvolací súd preto po zistení, že nebol naplnený ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených

žalobkyňou, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, ktorý tak

má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni a intervenientovi
v rozsahu 100 %.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).