Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 9, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/21/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718201394
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8718201394.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci žalobcov: 1. L. J., nar. XX.XX.XXXX,
bytom X. XX/XX, T. K., pošta L. K. 2. D. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX/XX, T. K., pošta L. K. 3. D.
J., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX/XX, T. K., pošta L. K. a 4. L. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX/XX,
T. K., pošta L. K., zast. matkou L. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX/XX, T. K., pošta L. K., všetky práv.
zast. JUDr. Peter Harakály, advokát, Mlynská 28, Košice, IČO: 00620157, proti žalovanému: Nemocnica
Poprad, a.s., Banícka 803/28, 058 45 Poprad, IČO: 36513458, práv. zast. BELLAN & Partners, s.r.o.,
Jilemnického30,Martin,IČO:52934969,onáhradunemajetkovejujmysprísl.,oodvolaniachstránsporu

proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 12C/13/2018-339 zo dňa 25.11.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nárokoch žalobcov na náhradu nemajetkovej
ujmy proti žalovanému takto:
„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť z titulu náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni v 1./rade sumu
10.000,- eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobkyni v 2./rade sumu 5.000,- eur, žalobkyni v 3./
rade sumu 5.000,- eur a žalobkyni v 4./rade sumu 5.000,- eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
III. Žalobkyne majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške
náhrady rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí.“

2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný zodpovedá
za poškodenie zdravia blízkeho príbuzného žalobcov, teda manžela a otca, nakoľko v dôsledku

nesprávneho umiestnenia operačného inštrumentu zdravotníckym zariadením došlo k poraneniu
nervových štruktúr blízkej osoby žalobcov, ktoré následne spôsobilo skutočnosť, že v dôsledku
tohto úkonu došlo u neho k úplnému ochrnutiu dolných končatín, čím je odkázaný na pohyb na
invalidnom vozíku. Prognóza následného zlepšenia tohto zdravotného stavu nie je reálna. Týmto
konaním žalovaného došlo na strane žalobcov k porušeniu ich práva na rodinný život, nakoľko pred
touto udalosťou, kedy mal poškodený XX rokov, rodina spolu trávila časť výletmi do prírody, športom,
dovolenkami. Správanie sa poškodeného po tomto poškodení zdravia sa zmenilo a v tomto dôsledku

jeho blízki trpia pocitmi úzkosti, smútku, zúfalstva a sú v neustálom šoku z toho čo sa stalo ich blízkej
osobe.3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. článku 19 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, §
13, § 15, § 16, § 116 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že sú splnené predpoklady pre vznik
zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu žalobcov. Poukázal na to, že medzi týmito osobami,

teda žalobcami a poškodeným pred touto okolnosťou existovali sociálne, morálne, citové a kultúrne
vzťahy, ktoré tvoria súčasť ich súkromného a rodinného života, ktoré týmto boli narušené. Súd prvej
inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania, a to znaleckého posudku je zrejmé, že poškodenie
zdravia u poškodeného bolo spôsobené konaním žalovaného, pričom táto okolnosť bola riešená už v
inom súdnom konaní na Okresnom súde v Poprade, ako aj na Krajskom súde v Prešove.

4. Pokiaľ sa týka nároku žalobkyne v 1. rade, ale aj žalobkýň v 2. až 4. rade, je nepochybné, že
títo tvorili spoločnú domácnosť aj napriek skutočnosti, že žalobkyne v 2. a 3. rade nie sú biologické
dcéry poškodeného, boli vychovávané v rodine spoločne s ich spoločnou dcérou a ich citový vzťah k
poškodenému je rovnaký ako by bol ich biologickým otcom. Nejde teda o pokrvný vzťah, no rodinný
vzťah nie je založený výlučne na pokrvnom príbuzenstve. Vzťahy medzi žalobkyňami a poškodeným

boli veľmi dobré a spoločne vytvárali šťastnú a harmonickú rodinu, kedy rodičia boli príkladom pre
deti v ich výchove. Po návrate poškodeného v stave imobility a odkázanosti na invalidný vozík
podstatne zmenil rodinné vzťahy, ako aj zlý psychický stav poškodeného. Týmto sa súkromný, ako aj
pracovný život celej rodiny úplne zmenil a túto situáciu všetci žalobcovia prežívajú veľmi negatívne,
nakoľko došlo k narušeniu existujúcich sociálnych, citových a rodinných väzieb. Boli teda splnené

podmienky pre priznanie prostriedkov občianskoprávnej ochrany v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Táto ujma je dostatočne spôsobilá na odôvodnené priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch a morálna satisfakcia nepostačuje na zmiernenie nepriaznivých následkov poškodenia
zdravia poškodeného vo vzťahu k žalobcom. S poukazom na rozhodnutia vyšších súdnych autorít je
dôvodné priznať žalobcom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom s poukazom na tento skutkový

stav je táto suma vo výške 10.000 eur pre žalobkyňu v 1. rade a suma po 5.000 eur pre žalobkyne v
2. až 4. rade. Pokiaľ sa týka skutočností, že žalobkyne v 2. a 3. rade toho času už nevedú spoločnú
domácnosť s poškodeným nie je relevantná, nakoľko nedošlo k prerušeniu rodinných väzieb, nakoľko
dcéry pravidelne navštevujú svoju matku a poškodeného a aj keď vzhľadom na poškodenie zdravia ich
otca nie je vylúčený rodinný život, tak kvalita rodinného života je omnoho nižšia, než to bolo pred touto

udalosťou.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, pričom úspech žalobcov v
spore je daný tým, že nárok bol uplatnený správne čo do základu a výška priznanej sumy závisela od
úvahy súdu.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalovaného, a to proti výroku I.
a III. s poukazom na dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

7. Namietal legitimáciu žalobkýň v 2. a 3. rade na uplatnenie osobnostných práv týkajúcich sa práva

na súkromie, nakoľko tieto nie sú biologickými dcérami poškodeného a ani nedošlo k ich osvojeniu,
čím je vylúčené naplnenie ust. § 116 Občianskeho zákonníka. Žalobkyne v 2. a 3. rade teda nie
sú blízkymi osobami, súd svoje rozhodnutie oprel len o subjektívne vyjadrenie žalobkýň v 2. a 3.
rade, no týmto spôsobom nebola preukázaná ich hmotná legitimácia. Žalobkyne v 2. a 3. rade skôr
pociťovali príčinnú súvislosť zásahu do práva na súkromie vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade, ktorej sa

preukázateľným spôsobom zmenil život, nakoľko zabezpečuje starostlivosť o svojho manžela. Nie je
teda správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že tieto pociťovali narušenie existujúcich sociálnych,
citovýchakultúrnychrodinnýchvzťahov.Jednásatohočasuodospeléosoby,ktorýmujmapoškodeného
nezasiahla do ich rodinného vzťahu, nakoľko v čase operačného zákroku boli vo veku XX rokov a
následne sa odsťahovali do zahraničia, pričom žalobkyňu v 1. rade spolu s manželom navštevujú

len sporadicky. Ich citové väzby s poškodeným neboli tak silné, aby mohlo jeho poškodenie zdravia
zasiahnuť do ich osobnostných práv v takej úrovni, že je oprávnené priznať im finančnú satisfakciu. U
žalobkýň v 2. a 3. rade sa nejedná o blízke osoby a boli teda nesprávne súdom prvej inštancie posúdené
ich rodinné väzby, ktoré neexistovali. Existencia rodinných väzieb sú u žalobkyne v 4. rade, pričom táto
neuniesla dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti z dôvodu neúčasti na súdnom pojednávaní,

čo súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil. Túto skutočnosť mohol mať preukázanú jedine z vyjadrenia
odbornej osoby, preto toto nebolo správne vyhodnotené. Pokiaľ sa týka výšky priznanej nemajetkovej
ujmy, súd nevzal na zreteľ to, že poškodený je riadne spôsobilou osobou bez prítomnosti mentálnej
poruchy, ktorá je schopná vytvárať si vzťahy s najbližšími. Predmetné konanie nemožno zamieňať skonaním o náhradu nemajetkovej ujmy samotného poškodeného, ktoré je právoplatne skončené, pričom
treba brať do úvahy aj to, že žalovaný prejavil ľútosť nad svojim konaním, ktoré určite nebolo úmyselné
ani z pohľadu zavinenia a v predmetnej veci je nutné tieto okolnosti prípadu hodnotiť v zmysle ust. § 420

Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok a žalobu zamietol.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobkýň v 1. až 4. rade
proti výroku II. s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobkyne v 1. až 4. rade namietli
posúdenie výšky primeraného finančného odškodnenia s poukazom na skutočnosť, že v prípade

vážneho poškodenia zdravia síce naďalej zostáva možnosť vytvárať súkromné a rodinné vzťahy na
rozdiel od prípadnej smrti blízkej osoby, no v takomto prípade je najbližšia rodina denne traumatizovaná
a konfrontovaná s nezvratným ťažkých telesným poškodením zdravia blízkeho príbuzného, čo má
veľmi podobný negatívny a závažný dopad ako v prípade úmrtia blízkej osoby. V niektorých prípadoch
tieto následky súdy ohodnocujú vyššou finančnou sumou práve s poukazom na to, že pri vážnom
telesnom postihnutí dochádza naďalej k dennej konfrontácii s následkami v rovnakej intenzite na

rozdiel od situácie, kedy postupom času pri strate blízkej osoby tieto následky sa oslabujú. Tieto
skutočnosti súd prvej inštancie komplexne nevyhodnotil a neprihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy,
rovnako tak neprihliadol na ľahkovážny postup žalovaného pri operácii, ktorý zanedbal elementárne
povinnosti a nezohľadnil anatomickú stavbu tela stavcov poškodeného a zaviedol mu neprimerane veľký
stent. Žalovaný neprijal sebareflexiu ohľadom svojho správania, preto je požadovaná výška náhrady

nemajetkovej ujmy u všetkých žalobkýň primeraná.

9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobkýň poukázal na skutočnosť, že žalobkyne
bagatelizujú skutočnosť, že poškodený žije a naďalej môže so žalobkyňami realizovať právo na rodinný
život. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobkýň ohľadom ich námietky nesprávne, resp. nízko určenej

sumy finančného odškodnenia a poukázal na svoje tvrdenia, že u žalobkýň v 2. a 3. rade nie je daná
aktívna hmotná legitimácia na uplatnenie si osobnostných práv. Poukázal na to, že tieto nakoľko nežijú
v spoločnej domácnosti s poškodeným nie sú denne konfrontované s jeho zdravotným stavom. To, že
poškodený je imobilnou osobou nezabraňuje tomu, aby mohol vytvárať s najbližšou rodinou rodinné
vzťahy. Poukázal na to, že konanie z jeho strany nie je úmyselné a jedná sa o tragédiu, ktorú nemožno

finančne ohodnotiť, ale nemožno ju ani používať na peňažné obohatenie žalobkýň.

10.Žalobkynevosvojomvyjadreníkodvolaniužalovanéhouviedli,žespôsobenieujmynaosobnostných
právach nie je podmienené pokrvným príbuzenským vzťahom a podstatnou skutočnosťou je to, či
tieto osoby spolu prežívali rodinné a súkromné spolužitie. Toto bolo preukázané u žalobkýň v 2. a 3.

rade, nakoľko nepoznali vlastného biologického otca a za takéhoto považovali práve poškodeného.
Tento prevzal rolu ich otca, preto je táto námietka nedôvodná. Poukázali na to, že pri nemajetkovej
ujme nemožno posúdiť stav mysle poškodenej osoby, preto súd posudzuje okolnosti, pre ktoré sa
takáto osoba môže cítiť na svojich nehmotných hodnotách poškodená. Ide o psychickú kategóriu,
ktorej preukázateľnosť je veľmi obtiažna. Aj z tohto pohľadu to, že žalobkyňa v 4. rade nebola

vypočutá pred súdom neznamená, že nie je možné jej priznať nemajetkovú ujmu a súd prvej inštancie
nekonal svojvoľne pri svojom rozhodovaní. Poukázali na to, že im bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v minimálnej výške, pričom práve konaním žalovaného došlo k tragickému zásahu do ich
rodinného a súkromného života, ktorý je veľmi ochudobnený a kvalitatívne veľmi znížený. V takýchto
prípadoch zákon nevyžaduje zavinenie či už úmyselné alebo nedbanlivostné a ochrana osobnosti je

založená na objektívnom princípe pri občianskoprávnych vzťahoch. Polemika žalovaného ohľadom jeho
zodpovednosti za neoprávnený zásah do práv žalobkýň je preto neoprávnená.

11. Vo svojom vyjadrení zo dňa 25.03.2025 žalobkyne v 1. až 4. rade opakovane poukázali na
to, že nároky žalobkýň v 2. a 3. rade nie sú podmienené pokrvným príbuzenským vzťahom s

poškodenouosobouapoukázalinato,ženapriekabsenciibiologickéhopríbuzenstvaodútlehodetstvas
poškodeným vytvorili veľmi vrúcny a na city a lásku bohatší vzťah než niekedy nastáva medzi pokrvným
rodičom a dieťaťom. Vzťah žalobkýň v 2. a 3. rade s poškodeným bol rovnako intenzívny ako vzťah
s jeho vlastným dieťaťom. Aj keď v súčasnosti sú v zahraničí, ich kontakt s rodičmi je na dennej
báze vďaka súčasným komunikačným technológiám a sú konfrontované s ťažkých zdravotným stavom

poškodeného. Napriek tomu, že poškodený netrpí mentálnou poruchou, zásah do jeho telesnej integrity
narušil vážne fungovanie najužšieho rodinného prostredia všetkých žalobkýň, ktoré nemôžu radostne
a veselo prežívať spoločné rodinné chvíle ako predtým. Znášajú všetky obmedzenia, ktoré vyplývajú z
charakteru postihnutia imobilnej osoby a sú nútené strpieť časté výkyvy jeho nálad hlavne z dôvodu jehočastej neuropatickej bolesti. Takúto ujmu spôsobenú blízkej osobe potom prežívajú ako vlastnú, preto
nemôže obstáť argumentácia, že žalobkyniam v 2. a 3. rade nárok neprislúcha.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 10.04.2025 zotrval na svojej argumentácii ohľadom absencie
pokrvného príbuzenstva medzi žalobkyňami v 2. a 3. rade a poškodeným s tým, že poškodeného
navštevujú len sporadicky a zdržiavajú sa mimo spoločnej domácnosti. Žalobkyňa v 4. rade neuniesla
dôkazné bremeno vo vzťahu k určeniu výšky nároku nemajetkovej ujmy, ako aj dôvodnosti, nakoľko na
túto skutočnosť je nutné poukázať na výsluchu pred súdom. Bez tohto dôkazu nemožno ustáliť nárok

na nemajetkovú ujmu. Žalovaný rovnako namietol výšku priznanej nemajetkovej ujmy so zopakovaním
dôvodov, na ktoré poukázal v predchádzajúcich vyjadreniach.

13. Vo svojom vyjadrení zo dňa 15.04.2025 žalovaný poukázal na to, že ani znalec vo svojom
posudku nepoužil výraz zanedbanie elementárnych povinností žalovaného a na posudzovanie tejto
skutočnostiniesúspôsobiléžalobkyne.Poukázalnato,žeaniprotokolÚradupredohľadnadzdravotnou

starostlivosťou nezistil porušenie povinnosti žalovaného, a preto nebolo jeho úlohou reagovať na túto
situáciu. Zopakoval skutočnosť, že súd prvej inštancie dostatočne neodôvodnil priznanú výšku náhrady
nemajetkovej ujmy.

14. Žalobkyne vo svojom vyjadrení zo dňa 13.06.2025 uviedli, že pri žalobkyniach v 2. a 3. rade

nie je podmienkou vzniku ujmy na ich osobnostných právach to, že by boli krvným príbuzenským
vzťahom spojení s osobou, ktorej zdravie bolo poškodené. Tento výklad vyplýva aj z § 116 Občianskeho
zákonníka. V konaní bol preukázaný vzťah poškodeného so žalobkyňami v 2. a 3. rade, o ktoré sa ako
otec od útleho detstva staral. Tieto skutočnosti boli preukázané výpoveďami žalobkýň a žalovaný tieto
nespochybnil. Tieto v čase ujmy na zdraví poškodeného žili s ním v spoločnej domácnosti. U žalobkyne

v 4. rade je nemajetková ujma posudzovaná podľa toho ako sa táto subjektívne cítila poškodená
na nehmotných hodnotách. Pre kvantifikáciu tejto skutočnosti osobný výsluch žalobkyne v 4. rade
nebol nutný hlavne s poukazom na možnú traumatizáciu výpoveďou pred súdom. Priznaná náhrada je
dôvodná, no dosahuje len minimálnu výšku vzhľadom na to, v akom rozsahu sa poškodenie zdravia ich
blízkeho príbuzného prejavilo v zásahu do ich rodinného a súkromného života. Zo strany žalovaného

došlo k elementárnemu porušeniu základných povinností pred výkonom operácie, pričom túto prípravu
vzhľadom na vážnosť operačného zákroku žalovaný hrubo zanedbal. Zároveň nepristúpil k akejkoľvek
sebareflexii či už voči priamemu poškodenému alebo voči členom jeho rodiny.

15. Ďalšie vyjadrenia sporových strán v odvolacom konaní predložené neboli.

16. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolania strán
sporu nie sú dôvodné.

17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

19. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnychzisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

20. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,

pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po

právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP (dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné

okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,

je zrejmý nesúlad.

22. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených

dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

23. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h) odvolací súd poznamenáva,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka nebola naplnená.

24. Z obsahu podaných odvolaní vyplýva, že žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie rozporuje, čo do
základu nároku u žalobkýň v 2. a 3. rade a do výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy u žalobkýň v
1. a 4. Rade, ako aj čo do výroku o trovách konania. Z obsahu odvolania žalobkýň vyplývajú odvolacie
námietky napádajúce výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

25. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.26. Podľa ust. § 13 odsek 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

27. Podľa odseku 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

28. Podľa odseku 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

29. V prejednávanom prípade sa pri náhrade nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka odškodňuje citová ujma, emocionálne útrapy, bolesť za smútok, kompenzujú sa nepríjemné
pocity smútku, úzkosti, zúfalstva, stresu, frustrácie alebo strata spoločenstva s blízkou osobou. Dôraz sa

kladie na prežívanie obetí, na ich vnútornú citovú sféru, emocionálny stav. Nakoľko prežívanie obete je
výlučne subjektívny charakter ujmy, je pri nej takmer nemožné vykonať dokazovanie, a teda objektívne
uchopiť a určiť rozsah spôsobených útrap.

30. Z obsahu spisu vyplýva, že škodovou udalosťou žalobkyňa v 1. rade bola zamestnaná, pričom po

predmetnej udalosti zamestnanie bola nútená opustiť a stala sa opatrovateľkou manžela na plný úväzok.

31. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalovaného ohľadom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne v 2. a 3. rade z dôvodu, že tieto nie sú biologickými dcérami poškodeného a nedošlo k ich
osvojeniu z jeho strany uvádza odvolací súd, že táto námietka nie je dôvodná. Občiansky zákonník

definuje pojem blízkej osoby v § 116, pričom svojou definíciou vytvára dve kategórie blízkych osôb.
Ide o taxatívne vymenované osoby, ktorými sú príbuzní v priamom rade, súrodenec a manžel, druhú
kategóriu tvoria osoby vymedzené nie na základe príbuzenského či manželského pomeru k osobe, ale
na základe ich subjektívneho vzťahu k tejto osobe. Pri posudzovaní blízkej osoby podľa druhej kategórie,
teda u osôb, ktoré nie sú automaticky blízkymi osobami je potrebné podmienky skúmať. Medzi takýmito

osobami teda musí existovať rodinný alebo obdobný pomer a kumulatívne musí platiť, že ujmu, ktorú
by utrpela jedna z osôb, by druhá z nich dôvodne pociťovala ako vlastnú. Obdobným pomerom ku
rodinnému pomeru je pomer, ktorý je špecifický vzhľadom na základ, ktorý v konkrétnom prípade určuje
vzťah medzi týmito osobami. Takýmto dôvodom je aj vzájomné spolužitie osôb, ktoré nie sú v pokrvnom
zväzku a ktorých spolužitie vzniklo v individuálnom prípade z dôvodu súžitia pri spoločnom bývaní.

Typickým príkladom je prípad vzťahu medzi manželom a dieťaťom, či deťmi druhého manžela. Práve
o takúto situáciu ide v prejednávanej veci, pričom v konaní nebolo spornou skutočnosťou, že žalobkyne
v 2. a 3. rade boli vychovávané poškodeným ako manželom ich matky, pričom toto súžitie začalo v roku
2002, teda vo veku dvoch rokov u žalobkýň v 2. a 3. rade. Od roku XXXX boli poškodený a žalobkyňa v
1. rade už zosobášení. Od útleho detstva preto žalobkyne v 2. a 3. rade bývali v spoločnej domácnosti

s poškodeným, ktorý sa o nich staral rovnako ako o svoju biologickú dcéru a majú aj jeho priezvisko.
Nepochybne preto ujmu, ktorú utrpel poškodený, pociťovali ako ujmu vo vlastnej rodine, teda ako ujmu
vlastnú, čím je zrejmé, že sa na nich vzťahuje definícia blízkej osoby druhej kategórie. Z uvedeného
dôvodu je nepodložená odvolacia námietka nedostatku ich aktívnej vecnej legitimácie.

32. Odvolací súd nepovažoval za relevantnú skutočnosť pre ustálenie priznanej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy ani to, že žalobkyne v 2. a 3. rade po skončení školy sa odsťahovali zo spoločnej
domácnosti a žijú v zahraničí. Nepochybne z obsahu spisu vyplýva, že v čase predmetnej škodovej
udalosti boli obe vo veku XX rokov a bývali v spoločnej domácnosti s poškodeným, ako aj matkou a
žalobkyňou v 4. rade. To, že postupom času začali viesť samostatný život nemôže byt hodnotené vo

vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme ako faktor, ktorý by odôvodňoval priznanie odlišnej sumy než
u žalobkyne v 4. rade. Žalobkyne v 2. a 3. rade opustili spoločnú domácnosť s poškodeným v roku
XXXX, teda po viac ako štyroch rokoch od škodovej udalosti. Pre posúdenie predmetného nároku bola
rozhodujúca skutočnosť, že po tejto udalosti minimálne X . roky žalobkyne v 2. a 3. rade rade bývali v
spoločnej domácnosti. Vznik nároku na nemajetkovú ujmu sa odvíja od tejto skutočnosti napriek faktu,

že toho času už nežijú v spoločnej domácnosti s poškodeným.

33. Pri posúdení odvolacej námietky žalovaného týkajúcej sa skutočnosti, že žalobkyňa v 4. rade
nebola vypočutá pred súdom prvej inštancie s poukazom na vyjadrenie žalobkyne v 1. rade, žedcéra sa ťažko vyrovnáva s existujúcim stavom. Odvolací súd dospel k záveru, že skutočnosť kedy
nebola priamo žalobkyňa v 4. rade vypočutá súdom prvej inštancie nepredstavuje skutočnosť, ktorá by
zabraňovala súdu rozhodnúť o jej nároku. Dôkaz výsluchom strán sporu je len jedným z dôkazných

prostriedkov v zmysle Civilného sporového poriadku, pričom ani jedna zo sporových strán nenavrhla
v konaní pred súdom prvej inštancie tento vykonať . Pokiaľ takýto postup nebol navrhovaný zo strany
žalovaného, nemohlo dôjsť konaním súdu prvej inštancie k porušeniu procesných práv žalovaného.
Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na charakter prejednávanej veci, vek žalobkyne v 4. rade blízko nad
hranicou dospelosti je na postup súdu prvej inštancie primeraný a citlivý vzhľadom na možné negatívne

konzekvenciepretútoosobuprijejvýsluchu,ktorýbyvnejopäťvyvolalnegatívnespomienkynaškodovú
udalosť a s tým spojenú traumu. Dôkazy predložené v konaní nepochybne boli postačujúce aj pre
rozhodnutie o nároku žalobkyne v 4. rade.

34. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok vznesených žalobkyňami v 1. až 4. Rade, tieto sa týkali
posúdeniavýškypriznanejnemajetkovejujmy.Odvolacísúdvsúladesvyššieuvedenýmiskutočnosťami

dospel k záveru, že priznaná výška nemajetkovej ujmy je primeraná okolnostiam prípadu a zodpovedá
judikatúre súdov Slovenskej republiky, preto tieto námietky nepovažoval za dôvodné.

35. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd. Výška peňažného zadosťučinenia musí byť
primeraná, avšak je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd však musí pri aplikácii svojej úvahy prihliadnuť

na dve kritériá, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (pričom sa predpokladá, že čím závažnejšia
bude táto ujma čo do svojho rozsahu, trvania, dôsledkov, odstrániteľnosti a pod., tým bude vyššia jej
náhrada v peniazoch) a okolností, pri ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby. S poukazom na uvedené musia súdy v každom jednotlivom prípade vychádzať z dostatočne
zisteného skutkového stavu a opierať sa o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská vzťahujúce sa

k zistenej miere zásahu do osobnostných práv postihnutej osoby. Len tak možno docieliť satisfakčnú
funkciupriznanejnáhradynemateriálnejujmyvpeniazoch,ktorousasledujeprimeranéazodpovedajúce
vyváženie a zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy osobnosti postihnutej fyzickej osoby (pozri
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 12. 2022, sp. zn. 2Cdo/348/2020).

36. Odvolací súd zdôrazňuje, že život žalobkýň, konkrétne ich súkromný, rodinný život a vzájomný vzťah
a väzby sa radikálne zmenili. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, pred nehodou tvorili rodinu, ktorá
naplno viedla svoj život, chodili spolu na rôzne kultúrne podujatia, výlety, dovolenky, delili sa o svoje
zážitky, či starosti vyplývajúce z ich pracovných, či súkromných životov. Po nehode sa z tohto vzťahu
stal vzťah, v ktorom na žalobkyni v 1. rade ostala starostlivosť o manžela, na ktorú je plne odkázaný.

Celodenná starostlivosť či už o ošatenie, hygienu, stravu a podobne nepochybne výrazne poznačila a
zmenila vzťah, životný príbeh celej rodiny. Táto už nemôže tráviť spoločný čas rovnako plnohodnotne,
ako tomu tak bolo pred nehodou. Napriek tomu, že v danom prípade nedošlo k úmrtiu, došlo k obzvlášť
závažnému zdravotného postihu muža vo veku XX rokov, a to vo forme úplného ochrnutia dolných
končatín, pričom uvedená skutočnosť mala závažný a trvalý dopad na osobnostné práva žalobkýň v

zmysle ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na závažnosť zdravotného stavu poškodeného,
súkromný, rodinný život žalobkýň a ich vzájomný vzťah s poškodeným nikdy nebude rovnaký ako spred
obdobia škodovej udalosti.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené preukázané skutkové okolnosti daného prípadu je odôvodnené

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy pre každú zo žalobkýň v sume priznanej prvoinštančným súdom.
Uvedenásumajespravodliváaprimeranávzhľadomnazávažnosťspôsobenejujmyaneodstrániteľnosti
následkov.

38. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku jasne a zrozumiteľne uviedol rozhodujúce skutkové

zistenia i právne závery, ku ktorým dospel po vyhodnotení vykonaných dôkazov. Svoje úvahy náležite
a presvedčivo zdôvodnil a vysvetlil, aké relevantné hľadiská vzal pri posúdení výšky priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy v danom prípade do úvahy. Súd prvej inštancie tiež vzal do úvahy teraz už pomerne
rozsiahlu rozhodovaciu prax súdov SR v obdobných veciach. Je pochopiteľné, že v rozhodovacej praxi
nemožno nájsť identickú situáciu k tomuto prípadu, či už z hľadiska rozsahu spôsobenej ujmy, ako aj z

hľadiskanásledkovdanejujmyodzrkadlenýchvzmenevsúkromnom,rodinnomživote,čivovzájomných
vzťahoch. Preto je námietka žalovaného, týkajúca sa nesprávneho porovnávania prípadov s inými
skutkovými okolnosťami irelevantná.39. Rovnako nedôvodná je aj námietka týkajúca sa zohľadnenia okolností na strane pôvodcu zásahu,
ktorý nekonal úmyselne. Vzhľadom na závažnosť následkov, či už na zdravotnom stave poškodeného,
ako aj psychickom stave žalobkýň, ich vzájomného vzťahu, ich súkromného a rodinného života, ani

úprimná ľútosť, ospravedlnenie škodcu nestačí na zníženie priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

40. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Cdo/188/2021 zo dňa 26.10.2023, v zmysle ktorého cit.: „Vzťah medzi sekundárnou obeťou
a škodcom by sa mal spravovať iba súkromnoprávnymi pravidlami určenými k jeho regulácii a výška

náhrady by mala byť ustanovená podľa zákonných kritérií vykladaných spôsobom, aby bol čo najviac
dosiahnutý cieľ týchto zákonných noriem. (Trojčáková, V.: Určovanie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy sekundárnych obetí, IN: Súkromné právo č. 3/2020. Príspevok je súčasťou riešenia projektu
VEGA č. 1/0535/19 „Náhrada nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí pri usmrtení blízkej osoby“.) S
citovaným právnym názorom sa vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu stotožňuje a na základe
neho vyvodzuje, že nie je daný dôvod k analogickej aplikácii ustanovení zákona o obetiach TČ na

náhradu za citovú ujmu pozostalých obete dopravnej nehody. Zákon č. 274/2017 Z. z je verejno-právny
predpis, ktorý explicitne nelimituje náhradu nemajetkovej ujmy mimo svojej pôsobnosti, má subsidiárnu
povahu. Úhrada je realizovaná z príjmov štátu a štátne odškodnenie má iba subsidiárny charakter.
Odškodnenie nie je možné priznať vtedy, ak obeti bola ujma uhradená inak ( § 10 ods. 2 písm. a)
zákona). Teda, ak obeť trestného činu s úspechom vymôže plnú náhradu škody, napr. od poisťovne

náhrada škody zo strany štátu v zmysle tohto zákona neprichádza do úvahy. Jediným limitom je iba ust.
§ 7 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla.“

41. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy pre každú zo žalobkýň ako vecne správny podľa ust. § 387 odsek 1 a 2 CSP potvrdil.
Vecne správnemu rozhodnutiu v merite veci zodpovedá aj správny výrok o náhrade trov konania.

42. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 396 ods.1 CSP tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok náhrady trov odvolacieho konania.

V odvolacom konaní nebola úspešná žiadna zo sporových strán.

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).