Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, August 5, 2025

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 21C/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5625200434
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Marcián

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2025:5625200434.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcu : A. B., nar. XX.

X. XXXX, bytom C. XXX, zastúpeného JUDr. Jánom Bartánusom, advokátom, so sídlom K. D. E. X, F.
proti žalovanej : Slovenská republika, v zastúpení Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Štúrova 2,
Bratislava, o zaplatenie sumy 1.530,92 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 1.530,92 eur v lehote 30 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške tejto

náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo 7. 2. 2025, doručenou na tunajší súd 11. 2. 2025 sa žalobca domáhal rozhodnutia,
ktorým by súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 1.530,92 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, ako aj náhrady trov konania. Tento žalobný návrh odôvodnil tým, že poverený príslušník
ObvodnéhooddeleniaPZRužomberokzačaltrestnéstíhanieauznesenímČVS:ORP-281/OO-RK-2020
z 30. 9. 2020 vzniesol žalobcovi obvinenie pre skutok, ktorým mal žalobca spáchať prečin krádeže
podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. V zmysle rozsudku z 26. 4. 2021 vydaného Okresným
súdom Ružomberok sp. zn. : 1T/4/2021 bol žalobca spod obžaloby oslobodený podľa § 285 písm.

c) Trestného poriadku, teda preto, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Krajský súd
v Žiline na verejnom zasadnutí 7. 10. 2021 pod sp. zn. : 3To/28/2021 rozhodol tak, že zamietol odvolanie
prokurátora. Žalobcovi vznikla v dôsledku tohto trestného stíhania ujma na majetku a nemajetková ujma.
Ujma na majetku mu vznikla tým, že mu vznikli náklady na trovy obhajoby, ktoré musel po skončení
trestného konania uhradiť vo výške 1.030,92 eur. Žalobcovi bola vystavená faktúra č. 20220051, ktorú
tento uhradil 3. 3. 2022 na účet uvedený vo faktúre. Nemajetková ujma vznikla žalobcovi tým, že po
vznesení obvinenia pre uvedenú trestnú činnosť nastali u neho dopady trestného stíhania na jeho osobu

konštatovanérozhodovacoučinnosťousúdov,stressúvisiacisdostavovanímsanaúkony,hrozbatrestu,
právna neistota ohľadom výsledku trestného stíhania a prirodzené odsúdenie zo strany spoločnosti
spojené s vedením trestného stíhania. Trestné stíhanie zasiahlo do práv žalobcu v takej miere, že
iba konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Okolie vníma teraz žalobcu
ako páchateľa trestnej činnosti, preto sa žalobca domáha primeraného zadosťučinenia v peniazoch
vo výške 500 eur za jeho trestné stíhanie po dobu viac ako jeden rok v dôsledku vydania uvedeného
uznesenia o vznesení obvinenia. Žalobca poukázal na to, že v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho

súdu SR každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného
a to bez ohľadu na jeho výsledok, a teda je spôsobilé bez ďalšieho vyvodiť vznik nemajetkovej ujmy
najmä v tom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné. Nemajetkovú ujmu za nezákonne
vedené trestné stíhanie nie je potrebné vždy náležite preukázať, pretože už samotné nezákonnéhotrestné stíhanie je determinantom, ktorý nemajetkovú ujmu bez pochýb zapríčiňuje. Trestné stíhanie -
vznesenie obvinenia bolo v príčinnej súvislosti s majetkovou a nemajetkovou ujmou žalobcu, pretože
nebyť trestného stíhania, nebol by žalobca okolím vnímaný ako páchateľ trestnej činnosti, neutrpela

by jeho dôstojnosť, nebol by v strese z hrozby trestu a v právnej neistote ohľadne výsledku trestného
stíhania. Žalobca 6. 10. 2024 požiadal žalovaného o prerokovanie nároku, keď sa domáhal náhrady
škody a nemajetkovej ujmy v celkovej výške 1.530,92 eur (1.030,92 eur + 500 eur). Žalovaný nepriznal
nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobcovi, keď 7. 2. 2025 mu doručil oznámenie
o výsledku prerokovania, pretože podľa žalovaného nebola splnená podmienka na priznanie nároku a to

podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje
spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného a to bez ohľadu na jeho výsledok a teda je aj spôsobilé
bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, ak bolo od
začiatku nezákonné, ide o zodpovednosť absolútne objektívnu za výsledok trestného konania vo veci
samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvinenému spôsobenú uznesením o vznesení
obvinenia, čo potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. 8. 2019 sp. zn. : 4Cdo/125/2019.

Žalobca ďalej uviedol, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 7Cdo/78/2022 uvádzané žalovaným
vo výsledku prerokovania nároku nemožno aplikovať, pretože v tomto prípade sa prejednávala vec,
v ktorej keby bolo v sťažnosti poukázané na obligatórny odklad výkonu rozhodnutia o priestupku
v sťažnosti by bolo s veľkou pravdepodobnosťou vyhovené, pričom v trestnom konaní v tejto veci
kde bol žalobca obvinený bola skutková situácia odlišná. Následne žalobca poukázal na rozhodnutie

Krajského súdu v Žiline z 28. 3. 2018 sp. zn. : 7Co/62/2018, ktorého časť odcitoval, ako aj na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 9Cdo/65/2020 z 29. 9. 2020, ktoré takisto sčasti citoval.

2. Dňa 31. 3. 2025 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalovanej k žalobe z 28. 3. 2025, v ktorom
táto uviedla, že žalobu v celom rozsahu neuznáva a navrhuje ju zamietnuť a to z nasledovných dôvodov.

Okrem poukazu na oznámenie Generálnej prokuratúry SR o neuspokojení nároku na náhradu škody z 5.
2.2025dodala,ževpredmetnejtrestnejvecipoverenýpríslušníkObvodnéhooddeleniaPZRužomberok
uznesením ČVS: ORP-281/OO-RK-2020 z 13. 7. 2020 začal trestné stíhanie vo veci prečinu krádeže
podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a ďalším uznesením z 30. 9. 2020 podľa § 206 ods.
1 Trestného poriadku vzniesol žalobcovi obvinenie z uvedeného prečinu na tom skutkovom základe,

že v čase podľa zaisteného kamerového záznamu, t.j. o 22.43 hod., 12. 7.2 020 do 22.47 hod. 12. 7.
2020 v Ružomberku, na ulici Bystrickej odcudzil z tam zaparkovaného nákladného prívesu určeného na
prevážanie vozidiel e.č. : RK 542 YE navijak, slúžiaci na natiahnutie vozidla na príves, čím poškodenému
G. E., nar. XX. X. XXXX, bytom F., H. I. XXXX/XX spôsobil škodu vo výške 350 eur. Dozorujúci prokurátor
po preskúmaní vyšetrovacieho spisu a vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo aj v ich vzájomnej

súvislosti 26. 1. 2021 pod sp. zn. Pv 383/20/5508-6 podal na bývali Okresný súd Ružomberok žalobu
na žalobcu pre uvedený prečin na uvedenom skutkovom základe. Prvostupňový súd po prijatí obžaloby
na základe dôkazov vykonaných v prípravnom konaní vydal trestný rozkaz 2. 3. 2021 pod sp. zn. :
1T/4/2021, ktorým uznal žalobcu za vinného zo spáchania uvedeného trestného činu. Po vykonaní
dokazovania na hlavných pojednávaniach konaných v dňoch 14. 4. 2021 a 26. 4. 2021 prvostupňový

súd žalobcu rozsudkom sp. zn. : 1T/4/2021 z 26. 4. 2021 podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku
oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný a poškodeného
súd z nárokov na náhradu škody odkázal na civilný proces. Proti oslobodzujúcemu rozsudku dozorujúci
prokurátor podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. : 3To/28/2021
zo 7. 10. 2021 tak, že toto odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol. Žalobca odvodzuje svoj

nárok od uznesenia o vznesení obvinenia z 30. 9. 2020, avšak v predmetnej trestnej veci si v zákonnej
lehote (ani po jej uplynutí) nepodal proti tomuto uzneseniu sťažnosť. Uznesenie Krajského súdu v Žiline
bolo žalobcovi doručené 26. 11. 2021, avšak bolo mu oznámené už po jeho vyhlásení na verejnom
zasadnutí Krajského súdu 7. 10. 2021, ktorého sa spolu so substitútom svojho splnomocneného obhajcu
osobne zúčastnil. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 zákona č.

514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov bola aj s prílohami Generálnej prokuratúry SR doručená
6. 10. 2024. Nárok na náhradu škody by sa v zmysle § 19 ods. 1 uvedeného zákona premlčalo dňa
7. 10. 2024. Následne 7. 2. 2025 bolo žalobcovi z Generálnej prokuratúry SR doručené oznámenie
o neuspokojení nároku na náhradu škody z 5. 2. 2025. Žaloba s dátumom vyhotovenia 7. 2. 2025 bola
súdu žalobcom odoslaná 10. 2. 2025 a doručená mu bola 11. 2. 2025. Žiadosť o predbežné prerokovanie

nároku bola Generálnou prokuratúrou SR odmietnutá ako nedôvodná, pretože absentovalo podanie
opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia voči jej osobe. Žalovaná ďalej uviedla,
že zo zákona je predpokladom pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, a teda pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom spore využitie jejriadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, t. j. v danom prípade proti uzneseniu
ovzneseníobvinenia,avšakvpredmetnejtrestnejvecižalobcanepodalsťažnosťprotitomutouzneseniu
a vo svojom návrhu ani neuviedol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa pre úspešnú aplikáciu

výnimky z druhej veci ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Z uvedeného vyplýva, že teda žalobca nesplnil jednu z dvoch obligatórnych podmienok pre úspešné
uplatnenie práva na náhradu škody v zmysle § 6 ods. 2 uvedeného zákona. Žalovaná v tomto smere
poukázal na podporu svojej argumentácie aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 5Cdo/152/2018
a rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. : 8Co/348/2019 a sp. zn. : 9Co/301/2014, z ktorých

vyplýva, že v prípade náhrady škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia poškodenému,
ktorý bol neskôr oslobodený spod obžaloby je zásadne podmienkou úspešného uplatnenia práva na
náhradu škody využitie opravného prostriedku poškodeným okrem prípadov, ak súd vzhľadom na
špecifické individuálne okolnosti (okolnosti hodné osobitného zreteľa) dospel k záveru, že aj napriek
nevyužitiu riadneho opravného prostriedku je namieste priznať poškodenému náhradu škody. Výkladom
pojmu „prípad hodný osobitného zreteľa“ sa zaoberal najvyšší súd v uznesení z 29. 4. 2010, sp. zn. :

5Cdo/171/2009, pričom podmienky pre priznanie okolností hodných osobitného zreteľa v tejto trestnej
veci žalobcu neboli preukázané. Žalovaná ďalej poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. : 5Cdo/152/2018, ktorý sčasti odcitovala. V žalovanej veci je nesporné, že žalobca riadny opravný
prostriedok (sťažnosť) nepodal, pričom neuviedol žiadne subjektívne ani objektívne okolnosti, ktoré mu
zabránili vo využití riadneho opravného prostriedku. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo žalobcovi

riadne doručené poštou 12. 10. 2020, pričom o možnosti podania sťažnosti bol riadne poučený. Do
skončenia skráteného vyšetrenia si obhajcu sám nezvolil a ani nepožiadal o jeho ustanovenie. Pri
svojom výsluchu pred povereným príslušníkom PZ 2. 12. 2020 obvinený odmietol ku skutku vypovedať
s tým, že sa nemá k čomu vyjadrovať, a teda nepodanie riadneho opravného prostriedku nemožno
považovaťzaneskúsenosť,čineznalosť.Žalobcabolpasívnyaždočasupodaniaodporuvočitrestnému

rozkazu. Obvinený mohol použiť aktívnu obranu už pri právnom konaní za účelom podpory dôkazov
v jeho prospech. Žalovaná ďalej poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 7Cdo/78/2022
z 30. 3. 2023, podľa ktorého § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. možno vykladať tak, že ten voči
komu bolo vydané nezákonné rozhodnutie je povinný sa domáhať nápravy jeho zrušením alebo zmenou
formou opravného prostriedku, aby vyčerpal zákonnú možnosť nápravy ak následne nie je nezákonnosť

odstránená resp. nedôjde k zmene alebo zrušeniu nezákonného rozhodnutia, môže požadovať náhradu
škody, ktorá mu v dôsledku toho vznikla. Tvrdenie žalobcu, že by jeho sťažnosti nebolo vyhovené
je len predpokladom, s ktorým nemožno jednoznačne súhlasiť, nakoľko nie je možné v súčasnosti
vedieť aké námietky či návrhy na vykonanie dokazovania by boli v prípadnej sťažnosti voči uzneseniu
o vznesení obvinenia uvedené a či by nebola sťažnosť v plnom rozsahu zamietnutá a či by neboli

vykonané ďalšie dôkazy. Čo sa týka žalobcom uvedenej ujmy na majetku, t. j. vynaložených trovách tr.
konania vo výške 1.030,92 eur (vrátane 20 % DPH), tak uvedené vyčíslenie podľa žalovanej zodpovedá
skutočne vynaloženým trovám právneho zastúpenia v súlade so súdnym spisom sp. zn. : 1T/4/2021.
Pokiaľ ide o uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu vo výške 500 eur, tak tento nárok žalobcu je podľa
žalovanej založený len na všeobecných tvrdeniach žalobcu bez preukázania príčinnej súvislosti medzi

vznesením obvinenia a vznikom tejto škody v podobe nemajetkovej ujmy. Žalobca v žiadosti neuviedol
žiadne konkrétne skutočnosti a nepredložil žiaden listinný dôkaz o zásahu do jeho osobnostných práv,
obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie o dopadoch trestného stíhania na svoju osobu. V súvislosti
s týmito tvrdeniami žalobcu žalovaná poukázala aj na jeho osobu, keď tento sa už v minulosti opakovane
dopustil obdobnej trestnej činnosti, za ktorú bol aj odsúdený, resp. ku ktorej sa sám priznal na základe

čoho bol potom schválený zmier medzi obvineným a poškodeným a zastavené trestné stíhanie. Trestné
stíhanie voči žalobcovi v tejto veci trvalo od 30. 9. 2020 do 7. 10. 2021, z ktorého prípravné konanie
od vznesenia obvinenia do podania obžaloby necelé 4 mesiace. Konanie pred prvostupňovým súdom
5 mesiacov a odvolacie konanie viac ako 3 mesiace. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať,
že dĺžka konania neprimerane zasiahla do života žalobcu. Pokiaľ ide o výšku trestu odňatia slobody

hroziaceho mu v prípade odsúdenia žiadateľ bol stíhaný za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona, za ktorý mu hrozil trest odňatia slobody vo výmere až 2 roky, pričom žalobca nebol
stíhaný väzobne a voči jeho osobe neboli vykonávané procesné úkony zasahujúce do jeho základných
ľudských práv a slobôd a ani iné potencionálne zásahy do jeho osobnostných práv. Pri podaní obžaloby
prokurátor zohľadňoval aj výrazný sklon žalobcu k páchaniu úmyselnej trestnej činnosti, ktorý bol zrejmý

z početnosti a povahy jeho predchádzajúcich štyroch odsúdení, hoci medzičasom už zahladených, ktoré
vyplývajú aj zo súvisiaceho trestného spisu sp. zn. : 1T/4/2021. Žalovaná pritom poukázal najmä na
jeho odsúdenie rozsudkom bývalého Okresného súdu Ružomberok sp. zn. : 1T/84/2007 z 3. 9. 2007
za prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zákona v spolupáchateľstve. Nárok žalobcu nazaplatenienáhradynemajetkovejujmypovažovalažalovanávcelostizanepreukázanýazaloženýlenna
jeho všeobecných tvrdeniach. Žalobca okrem všeobecných formulácií nijakým spôsobom nepreukázal
následky takej intenzity, ktoré by zakladali právo peňažnej náhrady, nepredložil žiadne konkrétne dôkazy

podporujúce jeho tvrdenia o príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a skutočnosťami, ktoré
mali byť podkladom pre prijímanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Obmedzila sa na všeobecné
tvrdenie, že nebyť trestného stíhania nebol by okolím vnímaný ako páchateľ trestnej činnosti, neutrpela
by jeho dôstojnosť, nebol by v strese z hrozby trestu z právnej neistoty ohľadom výsledku trestného
stíhania. Žalobca nedostatočne odôvodnil vznik nemajetkovej ujmy a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré

by preukazovali zásah do jeho osobnostných práv, nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali
istú závažnosť následkov, ktoré by mu vznikli v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré by mu
vznikli v oblasti spoločenského uplatnenia. Podľa judikatúry sa predpokladá významný rozsah dôkazov
potrebnýchnapreukázanieskutočnejškodyspôsobenejvnemajetkovejsférežalobcu.Žalovanánaďalej
poukázala na ust.§ 6 ods. 1 a ods. 2 a § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná navrhla nárok na náhradu skutočnej škody v celom rozsahu

zamietnuť pre nepreukázanie splnenia zákonných podmienok teda jeho priznanie a takisto zamietnuť
nárok na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy a to nielen kvôli absencii využitia riadneho opravného
prostriedku v zmysle § 6 ods. 2 uvedeného zákona, ale aj z dôvodu, že nárok považuje v celosti za
nepreukázaný a hypotetický, a nemožno ho priznať v zmysle § 17 ods. 3 uvedeného zákona. V prípade,
ak by súd niektorej časti žaloby vyhovel, navrhla žalovaná, aby jej určil na plnenie lehotu 30 dní, nakoľko

v kratšej lehote nie je možné vykonať peňažné plnenie z dôvodu schvaľovacieho procesu a organizačno-
technickej a časovej náročnosti procesu na strane žalovanej.

3. Dňa 6. 5. 2025 bola na tunajší súd doručená replika žalobcu z 5. 5. 2025, v ktorej tento zotrval
na svojom pôvodnom žalobnom návrhu, pričom uviedol, že pokiaľ žalovaná opisovala chronológiu

doručovania jednotlivých rozhodnutí, tak s uvedeným sa nemožno stotožniť, pretože okamih kedy bolo
možné prvýkrát objektívne podať žalobu na súd bol až 8. 10. 2021. Žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody spolu s prílohami bola Generálnej prokuratúre SR doručená 6. 10. 2024
a počas prerokovania premlčacia lehota neplynula. Dňa 7. 2. 2025 bolo žalobcovi z Generálnej
prokuratúry SR doručené oznámenie o neuspokojení nároku na náhradu škody a žaloba bola žalobcom

odoslaná na súd 10. 2. 2025, teda hneď v pondelok po doručení oznámenia z Generálnej prokuratúry
SR. Žalobca poprel, že by bola žaloba doručená Okresnému súdu Liptovský Mikuláš až nasledujúci deň,
teda 11. 2. 2025. Potvrdenie o doručení bolo ešte 10. 2. 2025 doručené zástupcovi žalobcu, a preto
dňom doručenia žaloby na súd bol pondelok 10. 2. 2025. Žalobca poukázal na to, že podľa uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 3Obdo/7/2012 z 29. 2. 2012 treba rozlišovať dôjdenie elektronického

podaniaodjehovybavenia-spracovania,zajehodôjdenietrebapovažovaťokamihprijatiaelektronickou
podateľňou tak ako to vyplýva v prejednávanej veci aj z § 30 ods. 2 zákona o e-Governmente bez
ohľadu na to kedy bude toto podanie príslušným pracovníkom spracované. Žalobca ďalej argumentoval,
že už v žalobnom návrhu uviedol, že nemajetková ujma mu vznikla tým, že po vznesení obvinenia
pre trestnú činnosť nastali u neho v minulosti súdmi prezumované dopady trestného stíhania na osobu

obvineného konštatované rozhodovacou činnosťou súdov a to : stres súvisiaci s dostavovaním sa na
úkony, hrozbou trestu, právna neistota ohľadom výsledku trestného stíhania a prirodzené odsúdenie zo
strany spoločnosti spojené s vedením trestného stíhania. Okolie vníma žalobcu ako páchateľa trestnej
činnosti, a preto nie je iba konštatovanie porušenie práva dostatočným zadosťučinením, a preto sa
žalobca domáha primeraného zadosťučinenia v peniazoch vo výške 500 eur za trestné stíhanie jeho

osoby trvajúce viac ako 1 rok, ku ktorému došlo v dôsledku vydania uznesenia o vznesení obvinenia.
Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného a to bez
ohľadu na jeho výsledok, a teda je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy, najmä
ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné, preto je možné vždy tvrdiť, že nemajetkovú ujmu
za nezákonne vedené trestné stíhanie nie je potrebné vždy náležite preukázať, pretože už samotné

nezákonné trestné stíhanie je determinantom, ktoré nemajetkovú ujmu bez pochýb zapríčiňuje. Napriek
tomu, že žalobca v minulosti bol trestne stíhanie tieto odsúdenia už boli zahladené a žalobca už žil úplne
iný slušný život, nezákonné trestné stíhanie výrazne zasiahlo žalobcovi do jeho mena, cti, dôstojnosti
a súkromného rodinného života. Bola tiež narušená dôvera medzi žalobcom a jeho manželkou pani B..
Ide o zodpovednosť absolútne objektívnu za výsledok trestného konania čím je založená zodpovednosť

štátu za škodu obvinenému spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Pokiaľ ide o argumentáciu
žalovanej, že neboli splnené podmienky na priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, pretože
žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, tak táto otázka bola podľa žalobcu
už súdnou praxou viackrát vyriešená, tak ako to aj konštatoval Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. : 9Cdo/65/2020 z 29. 9. 2020, v zmysle ktorého sa v prípade uznesenia o vznesení obvinenia
podanie opravného prostriedku nevyžaduje. Zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť
štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť, neposudzuje sa správnosť rozhodnutia

jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim
kritériom je výsledok konania, je preto nesprávne podmieňovať nárok na náhradu škody podaním
opravného prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o vznesení obvinenia. S poukazom na § 6 ods. 2
uvedeného zákona, keďže takýto výklad je proti zmyslu a obsahu tohto zákona, aby každá majetková
ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (pričom poukázal žalobca

aj na rozhodnutie sp. zn. : 4MCdo/15/2019.)

4. Dňa 26. 5. 2025 bola na tunajší súd doručená duplika žalovanej z 22. 5. 2025, v ktorej uviedla,
že zotrváva na svojom prvotnom vyjadrení k žalobe a že v celom rozsahu žalobou uplatnený nárok
neuznáva a navrhuje žalobu zamietnuť v celom rozsahu, pričom uviedla, že žalobca nepreukázal
splnenie zákonných podmienok na priznanie nároku na náhradu škody vyplývajúcich z § 6 ods. 2 z.

č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov a poukázala tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR k tejto otázke sp. zn. 7Cdo/78/2022 z 30. 3. 2023 a výkladom zákonného ustanovenia § 6 ods. 2
uvedeného zákona v tomto rozhodnutí, kde sa uvádza, že sa má vykladať tak, že ten voči komu bolo
vydané nezákonné rozhodnutie je povinný sa domáhať nápravy jeho zrušením alebo zmenou formou
opravného prostriedku, aby vyčerpal zákonnú možnosť nápravy a ak následne nie je nezákonnosť

odstránená resp. nedôjde k zmene alebo zrušeniu nezákonného rozhodnutia môže požadovať náhradu
škody, ktorá mu v dôsledku toho vznikla. Zákonodarca s týmto ustanovením neupiera ústavné právo
poškodeného na náhradu škody, len sa ním snaží o vyčerpanie všetkých možností nápravy tak, aby
nedochádzalo ku zbytočným škodám spôsobeným nezákonným rozhodnutím, pričom pravdepodobne
sleduje § 415 Občianskeho zákona, podľa ktorého je každý si povinný počínať tak, aby nedochádzalo

ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Bolo možné vykonať ďalšie dôkazy
aj v prípade konania o podanej sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia s tým,
že by sa zvýšil predpoklad ukončenia prípravného trestného konania iným spôsobom než sa stal.
Avšak pasivita obvineného v predmetnom prípravnom konaní trvajúcom 4 mesiace zahŕňajúc nevyužitie
podania riadneho opravného prostriedku voči uzneseniu o vznesení obvinenia prispela ku vzniku

škody, ku ktorej nemuselo dôjsť. Žalovaná ďalej zotrvala na svojom vyjadrení, že existencia a výška
škody v akej poškodený uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu nie je žiadosťou a ani prílohami nijako
nepreukázaná. Žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti a nepredložil žiaden dôkaz o zásahu do
jeho osobnostných práv, obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie o dopadoch trestného stíhania na
svoju osobu. Nijako nepreukázal svoje tvrdenie, že trestné konanie výrazne zasiahlo do jeho mena, cti,

dôstojnosti, či súkromného a rodinného života ako sa uvádza v poslednom vyjadrení. Poukazuje len na
vnímanie spoločnosti o ňom ako o páchateľovi trestnej činnosti bez akéhokoľvek pripustenia skutočnosti,
že spoločnosť ho môže vnímať aj ako osobu, ktorá bola spod obžaloby oslobodená. Bez zohľadnenia na
skutočnosti, že už v minulosti bol zjavne vnímaný ako osoba právoplatne odsúdená za majetkovú trestnú
činnosť.Žalovanáďalejdoplnila,ževčasepodaniavyjadreniakžalobenasúdeštenedisponovalacelým

predmetným spisovým materiálom z generálnej prokuratúry a zjavne došlo k nesprávnemu zisteniu z jej
strany ohľadne času doručovania príslušnému súdu. Následne žalovaná poukázala na znenie § 6 ods.
1 a ods. 2, ako aj § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a dodala, že
nakoľko žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia a vo svojom návrhu súčasne
neuviedol žiadne návrhy hodné osobitného zreteľa pre úspešnú aplikáciu výnimky druhej vety § 6 ods.

2 uvedeného zákona a nijako nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vznesením obvinenia a vznikom
škody v podobe nemajetkovej ujmy a ani samotnú nemajetkovú ujmu, ktorá mu mala byť spôsobená
navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. Na záver znovu zopakovala žalovanému
žiadosť, aby v prípade ak súd v niektorej časti vyhovie žalobe, aby určil na plnenie 30 dňovú lehotu
žalovanej, nakoľko v kratšej lehote nie je možné vykonať peňažné plnenie z dôvodu schvaľovacieho

procesu a organizačno-technickej a časovej náročnosti procesu.

5. Na pojednávaní konanom 10. 7. 2025 žalobca uviedol, že sa pridržiava podanej žaloby, ako aj
následnejrepliky,apoukázalnato,ževoveci,ktorábolanamietanáprotistranou,t.j.nepodaniesťažnosti
voči uzneseniu o vznesení obvinenia (ako predpoklad priznania náhradu škody) existuje rozhodnutie

veľkého senátu Najvyššieho súdu SR z 24. 10. 2022, v ktorom sa uprednostnil výklad § 6 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z., a ratio legis pred výkladom gramatickým, keď veľký senát najvyššieho
súdu skonštatoval, že zmyslu § 6 ods. 1 v spojení s ods. 2, veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z.
zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uzneseniaovzneseníobvinenianazákladepodanéhoriadnehoopravnéhoprostriedkupodľaosobitnýchpredpisov,
čo je sťažnosť podľa Trestného poriadku, má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že sa
nepotvrdilpredpokladospáchanítrestnéhočinuobvineným.Asplneniepodmienkypodaťriadnyopravný

prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona pri zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci sa
nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený. Vzhľadom na uvedené
navrhol, aby súd žalobe vyhovel v celom rozsahu.

6. Na pojednávaní konanom 10. 7. 2025 žalovaná uviedla, že sa pridržiava svojich obidvoch písomných

vyjadrení, pričom poukazázal aj na vyjadrenie Generálnej prokuratúry SR v rámci predbežného
prerokovania nároku na náhrady škody. Mala za to, že zákon znie jasne, t.j. že § 6 ods. 2 vyjadruje to,
že má byť podaný riadny opravný prostriedok, pričom poukázala opätovne na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, ktoré sme už raz spomenula, a to sp. zn. : 7Cdo/78/2022, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn.: 5Cdo/152/2018, s tým, že mala za to, že zákon predpokladá upustenie od tejto
podmienky podania riadneho pravného prostriedku len v prípade, keď ide o prípad hodný osobitného

zreteľa, a v tomto prípade to nebolo. Prokurátor musel podať obžalobu, nakoľko z podkladov, ktoré mal
vyplývalo, že pravdepodobne došlo s rovnakým modus operandi k spáchaniu trestného činu obvineným,
tak ako v predošlých konaniach, a až súd mohol využiť zásadu in dubio pro reo. Na základe uvedených
skutočností, ako aj na základe skutočností, že nebolo preukázané, že by bola spôsobená škoda
obvinenému mala za to, že nebolo dostatočne preukázané spôsobenie škody na uplatnení nemajetkovej

ujmy, pretože tak ako to uviedol, že bolo výrazne zasiahnuté do jeho mena, cti, dôstojnosti, súkromného
rodinnéhoživota,taktotoneboloničímpreukázané,jetolenjehotvrdenie.Pretonavrhla,abybolažaloba
vcelomrozsahuzamietnutá,avprípade,žebysúdžalobevnejakejčastivyhovel,požiadalaostanovenie
lehoty 30 dní na plnenie, nakoľko v kratšom časovom rozsahu, a to v rozsahu, ktorý stanovuje zákon (3
dni) nie je možné v rámci schvaľovacieho procesu a technických možností tomuto vyhovieť.

7. Na pojednávaní konanom 5. 8. 2025 žalobca uviedol, že sa pridržiavam doterajších písomných, ako
aj ústnych vyjadrení, s tým, že má za to, že v tomto konaní bol preukázaný nárok, čo sa týka dôvodnosti,
ako aj výšky, tak ako bol uplatnený žalobou, jednak vo vzťahu k škode týkajúcej sa vynaložených trov,
ako aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme, a vzhľadom na uvedené navrhol, aby súd vyhovel žalobe v celom

rozsahu.

8.Napojednávaníkonanom5.8.2025žalovanáuviedla,žesapridržaiavadoterajšíchvyjadrení,vrátane
tvrdenia ohľadne nesplnenia podmienky v zmysle § 6 ods. 2, podľa ktorého je podmienkou priznania
nároku náhrady škody podanie riadneho opravného prostriedku, a to s poukazom na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. : 7Cdo/78/2022, ktoré bolo vydané až po rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.:
1VCdo/2/22 z 24. 10. 2022. Takisto poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. : 8Cdo/139/2024
zo 4. 12. 2024, v ktorom je síce odlišný prípad, ale najvyšší súd v bode 27 poukázal na to, že ani
sám žalobca, ani pri jednom v posudzovaných rozhodnutí nepreukázal, či podal proti nemu riadny
opravný prostriedok podľa osobitných predpisov, pretože len v takom prípade je možné priznať nárok

na náhradu škody s poukazom na § 6 ods. 2 zákon č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na uvedenú judikatúru
poukázala žalovaná aj na dôvodovú správu, v ktorej je taktiež uvedené, že zodpovednosť štátu je daná
iba v prípade, ak by poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy. Iná
právna konštrukcia by totiž viedla k obchádzaniu základného procesného inštitútu, ktorým sú riadne
procesné prostriedky. Zotrvala na konštatovaní, že existencia, výška škody, v akej si poškodení uplatňujú

majetkovúujmu,nebolipreukázanévtakejvýznamnejmierezásahudoživota,atonielenspoukazomna
osobu poškodeného, jeho predošlý život, ale aj s poukazom na to, že v predošlých trestných konaniach
bol spoluobvinený so svojimi synmi. Taktiež s poukazom na závažnosť ujmy mala za to, že nebola
preukázaná taká ujma do cti dôstojnosti a taký závažný zásah do súkromia, keď samotné stíhanie trvalo
síce 15 mesiacov, ale prípravné konanie menej než polroka. A teda nedošlo k tak závažnému zásahu,

ktoré by bolo treba odškodňovať ako nemajetkovú ujmu. S poukazom na tieto skutočnosti a predošlé
vyjadrenia sa v celom rozsahu pridržiavala svojho návrhu na zamietnutie žaloby v celom rozsahu.
V prípade, že súd niektorej časti žaloby vyhovie navrhla s poukazom na § 232 ods. 2 CSP určenie
doby lehoty plnenia 30 dní, nakoľko v kratšej lehote to nie je možné, z dôvodu procesu organizačného
a technickej časovej náročnosti na strane žalovanej.

9. Súd dospel k zisteniu relevantného skutkového stavu, jednak na základe nespornosti skutkových
tvrdení strán sporu (pre nepopretie protistranou podľa § 151 CSP, resp. pre vyslovene zhodné skutkovétvrdenia strán sporu podľa § 186 ods. 2 CSP), a jednak na základe vykonaného dokazovania (vo vzťahu
k sporným skutkovým tvrdeniam strán sporu.)

10. Za nesporné (pre nepopretie alebo pre výslovnú zhodnosť skutkových tvrdení strán sporu) mal
súd skutkové tvrdenia strán sporu, že uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia PZ
Ružomberok ČVS: ORP-281-OO-RK-2020 z 30. 9. 2020 bolo vznesené žalobcovi obvinenie pre skutok,
ktorým mal žalobca spáchať prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Rozsudkom
bývalého Okresného súdu Ružomberok z 26. 4. 2021 sp. zn. 1T/4/2021 bol žalobca spod obžaloby

oslobodený podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku, teda z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok
spáchal obžalovaný, pričom uznesením Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu zo 7. 10. 2021,
sp. zn. : 3To/28/2021 bolo odvolanie prokurátora zamietnuté. Vyššie uvedené uznesenie o vznesení
obvinenia nebolo formálne zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť nadriadeným orgánom a žalobca
voči nemu nikdy nepodal sťažnosť ako riadny opravný poriadok podľa Trestného poriadku. V priebehu
uvedeného trestného konania žalobcovi vznikli náklady na trovy obhajoby za úkony právnej pomoci

zo strany jeho obhajcu vo výške 1.030,92 eur v zmysle vystavenej faktúry č. 20220051, ktorú žalobca
uhradil vkladom na účet uvedený na faktúre 3. 3. 2022.

11. Z výpovede obžalovaného na pojednávaní súd zistil, že v súvislosti s trestným stíhaním alebo
odsúdením stále tvrdil, že je nevinný, že to on nezobral a boli tam zamestnanci viacer,í aj z druhých

firiem, takže oon bol presvedčený na 100 %, že to neodcudzil. Dopady boli také, že robili spolu z jednej
dediny asi štyria, a on to tiež povedal manželke, čo sa stalo, a následne na chodníku ju zastavili
z rodiny, a dohovárali jej, že čo to on porobil, a tým pádom začali tie nezhody doma, podozrievanie, že
to urobil, hoci on tvrdil, že nie. Nakoľko mal pred dôchodkom, ho prepustili aj z práce, hoci ešte nebol
odsúdený.Kázali mu aby si zobral dovolenku, aby si vyčerpal dovolenku a dva dni pred vyčerpaním

dovolenky mu povedali, že bude prepustený, ale on už bol na maródke, bolo mui zle, mal vysoký tlak,
a tak ostal na maródke. Medzitým prebiehali súdne konania. V súvislosti s trestným stíhaním pociťoval
žalobca stres a krivdu, bolo to doma na dennodennom poriadku až do súdu, že či niečo spravil a pod.
Pýtali sa ho to manželka a deti. O trestnom stíhaní z dediny vedeli, tí čo robili s ním, boli to 4 ľudia.
Manželka mu tiež prestala veriť, v tom sa zmenil jej prístup k nemu. Po oslobodení sa to ľudia dozvedeli,

lebo ja on im ukazoval ten rozsudok, a tiež aj vedúcemu betonárky, aby ukázal, že nekradol. Po tom
osloodení sa ešte čakalo ako dopadne odvolanie, ale nevyčítala mu už manželka nič. Na otázku, prečo
tvrdil, že pociťovali stres z úkonov v trestnom konaní, a pritom v danom trestnom konaní nerealizoval
žiaden procesný úkon, odpovedal žalobca, že stále tvrdil, že je nevinný. Na otázku, prečo to potom
neuviedol v zápisnici vo výpovedi, že je nevinný, odpovedal žalobca, že neviem prečo to tam nie je

uvedené. Na otázku zástupkyne žalovanej, že ale veď mu bola zápisnica predložená na prečítanie,
žalobca vypovedal, že on v konaní stále tvrdil, že je nevinný, aj vtedy, keď mu prehrávali kamerové
záznamy a ukazovali to auto, tak im vravel, že to nie je jeho auto.

12.Zvýpovedemanželkyžalobcunapojednávanívyplynulo,ževtendeňkeďprišlipolicajtizamanželom

domov, manžel bol na nočnej, prišiel z nočnej išiel spať, v doobedňajších hodinách prišli policajti, ona
vyšla von a pýtali sa na manžela, kde je a ona im povedala, že spí, že bol v nočnej, kázali jej, aby som
ho išla zavolať, že potrebujú niečo zistiť. Išla ho zavolať, zobudila ho, on vstal a išiel von ku nim. Oni
potom zisťovali, či bol v robote, voľačo zistili na aute, že jeho auto tam voľakde bolo, on potvrdil, že
bol v robote, ale že nič nezobral. Potom dostal predvolanie za tri alebo štyri dni na žandársku stanicu,

tak tam išiel. Keď sa ho pýtala, čo je na tom pravdy, čo oni rozprávali, lebo išla s ním ku nim, tak on
od samého začiatku tvrdil, že nič nebral. Dáko mu ona neverila, lebo mal už také pohnútky všelijaké
predtým, takže tomu neverila, ale potom sa to ukázalo, keď išiel na súd, že to nie je pravda. Nolo to
zlé doma, samé hádky, keď mu neverila. Spôsobilo to v ich rodinnom živote neistotu, nervozitu, stále sa
kvôli tomu hádali, ale on pritom stále tvrdil, že nič nezobral, že nespravil nič zlé. Keď prišli tí policajti, kým

ho budila, lebo on spal, tak policajti sa stihli porozprávať so susedom, ktorý tam stál pri dome. A neskôr
sa jej ľudia, keď išla do kostola, pýtali na manžela, že čo to porobil. Svedkyňa manželovi nedôverovala,
lebo on mal predtým pred pár rokmi, už nejaké takéto veci. Bol vyšetrovaný policajtmi, a hoci sľúbil,
že už to viac neurobí, ona mu však moc neverila. O trestnom stíhaní sa dozvedeli aj ich deti, boli kvôli
tomu nervózni, dohovárali im. Na otázku, či ľudia vedeli aj o predošlých trestných konaniach žalobcu,

svedkyňa odpovedala, že moožno aj vedeli, avšak o pritom stále tvrdil, že je nevinný. O tom, či sa potom
ľudia v dedine dozvedeli o tom, že bol manžela oslobodený, sa svedkyňa nevedela vyjadriť, ale vedela,
že mu kázala, aby potom zobral do roboty ten rozsudok, a aby im ho ukázal, pretože aj v robote sa našliľudia, ktorí ho podozrievali, ale tiež mu potom aj vravela, aby radšej išiel do dôchodku. V období pred
oslobodením tam okrem tej nedôvery tam bola ešte aj tá nervozita.

13. Pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu súd aplikoval najmä nasledovné hmotnoprávne
ustanovenia.

14. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. - o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím.

15. Podľa § 3 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno
zbaviť.

16. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona o zodpovednosti za škodu vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu4) v občianskom
súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

17.Podľa§5ods.1zákonaozodpovednostizaškoduprávonanáhraduškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

18. Podľa § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

19. Podľa § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

20. Podľa § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak

osobitný predpis neustanovuje inak.

21. Podľa § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak

nie je možné uspokojiť ju inak.

22. Podľa § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na :

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

23. Podľa § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná
podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

24. Podľa § 18 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne

vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a
inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.25. Podľa § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu súčasťou trov konania sú aj trovy právneho
zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí

ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody pred príslušným orgánom.

26. Pri právnom posúdení zisteného skutkového stavu sa súd spravoval nasledovnými úvahami.

27. Žalobca sa domáhal náhrady škody (majetkovej ujmy) a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť
spôsobená vydaním uznesenia o vznesení obvinenia voči jeho osobe z 30. 9. 2020, ČVS: ORP-281/OO-
RK-2020, poukazujúc pritom na to, že rozsudkom bývalého Okresného súdu Ružomberok z 26. 4. 2021,
sp. zn. : 1T/4/2021 bol oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že spáchal predmetný
skutok s tým, že Krajský súd v Žiline ako odvolací súd svojím rozhodnutím zo 7. 10. 2021, sp. zn. :
3To/28/2021 zamietol odvolanie prokurátora voči tomuto rozsudku prvostupňového súdu, čím tak tento

nadobudol právoplatnosť.

28. Vo všeobecnosti platí, že kto bol oslobodený spod obžaloby (z dôvodu, že nebolo dokázané,
že spáchal stíhaný skutok) má (pri splnení ďalších predpokladov) právo na náhradu škody (ako aj
nemajetkovej ujmy) spôsobenej mu uznesením o vznesení obvinenia následným trestným stíhaním voči

jeho osobe. V prípade takéhoto výsledku trestného konania (oslobodenia spod obžaloby, pretože nebolo
dokázané, že obžalovaný spáchal stíhaný skutok) totiž treba vychádzať z toho, že obvinená osoba
trestný čin nespáchala (prezumpcia neviny), a že teda ani nemalo byť proti nej vznesené obvinenie.
V ust. § 3 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu sa zakladá objektívna zodpovednosť štátu (bez
ohľadu na zavinenie), ktorej sa štát nemôže zbaviť, a hoci jeden z predpokladov zodpovednosti štátu

za škodu, resp. nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (v zmysle § 6 ods. 1, prvej
vety zákona o zodpovednosti za škodu) je aj zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre jeho
nezákonnosť na to príslušným orgánom, tak vzhľadom na to, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti
štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková a nemajetková ujma spôsobená nezákonným zásahom
štátu bola odčinená, tak rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia

na to príslušným orgánom pre nezákonnosť má tiež oslobodenie spod obžaloby (z dôvodu, že nebolo
preukázané, že skutok spáchal obžalovaný.) Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým
sa začína trestné stíhanie na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa tu totiž neviaže
na správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného stíhania - oslobodenie spod obžaloby (viď aj obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR z 30. 3. 2011, sp. zn. : 3Cdo/194/2010.)

29. Ďalej, pokiaľ ide o splnenie podmienky (podľa § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu) podať
riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu, teda v tomto prípade sťažnosť proti uzneseniu o vznesení
obvinenia, tak splnenie tejto podmienky sa takisto nevyžaduje v prípade, ak bol žalobca oslobodený

spod obžaloby (z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal), pretože pokiaľ sa (ako bolo vyššie
uvedené) vychádza z toho, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť má aj oslobodenie osoby spod obžaloby, a zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia sa stáva bezpredmetným a nadbytočným, tak potom takéto hodnotenie veci legitimizuje tiež
právny názor, že právo na náhradu škody možno priznať aj vtedy, ak poškodený nesplnil ani podmienku

vyžadovanú v § 6 ods. 2 prvej vety zákona o zodpovednosti za škodu, teda keď nepodal proti uzneseniu
o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok podľa osobitného predpisu (šťažnosť podľa Trestného
poriadku), pretože ak nezákonné rozhodnutie nemusí byť zrušené, nemusí byť potom voči nemu ani
podaný riadny opravný prostriedok (ktorým sa sleduje zrušenie nezákonného rozhodnutia.) Je totiž
namieste vychádzať z extenzívneho výkladu § 6 ods. 2 uvedeného zákona, podľa ktorého (vo všetkých

tých prípadoch, ktoré boli zahrnuté do § 6 ods. 1 tohto zákona, prostredníctvom vyššie uvedeného
extenzívneho výkladu, teda prípadov, ktoré sú posudzované len z pohľadu výsledku trestného konania,
kde patrí aj prípad oslobodenia spod obžaloby, z dôvodu že skutok nebol stíhanej osobe dokázaný)
priznanienáhradyškodynemôžebyťpodmienenéneúspešnosťoupodanejsťažnostiprotinezákonnému
rozhodnutiu. V prípade, keď prokurátor podal obžalobu dal tým nepochybne najavo svoje presvedčenie

odôvodnostiazákonnostizačatéhotrestnéhostíhania,apretojetiežpotommožnézospätnéhopohľadu
vychádzať z predpokladu, že obvineného sťažnosť by aj tak bola neúspešná, a pravidlo vyčerpania
riadnych opravných prostriedkov pritom vyžaduje, aby poškodený riadne využil tie prostriedky nápravy,
ktoré sú dostupné a dostatočné k dosiahnutiu nápravy tvrdených porušení jeho práv, a nie je povinnývyužiť opravné prostriedky, ktoré sú nedostatočné a neefektívne. Nezákonnosť trestného stíhania je
konštatovaná až jeho právoplatným zastavením alebo oslobodením spod obžaloby, k čomu dochádza
po rade procesných úkonov, a preto nie je možné od poškodeného rozumne požadovať, aby namietal

nezákonnosť trestného stíhania už od samého začiatku. A keďže podstata nároku na náhradu škody
v týchto prípadoch sa neviaže na správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale len na
výsledok trestného stíhania, ktorým je oslobodzujúci rozsudok, tak striktná požiadavka na vyčerpaní
opravného prostriedku by bola prepiatym formalizmom zakladajúcim porušenie práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci, ktorý (v týchto osobitných prípadoch) a

boly by popretím účelu zákona o zodpovednosti za škodu, aby každá majetková a nemajetková ujma
spôsobená nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní pritom
nie je viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia. Môže, ba dokonca musí sa od neho odchýliť
v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne konformného
výkladu zákona (v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy.) A s dôrazom na účel, ktorý je sledovaný uvedeným
zákonom, trvanie na doslovnom výklade jeho § 6 ods. 2 by bolo prejavom uprednostnenia formalizmu

pred účelom a teleologickým cieľom predmetnej úpravy. Požiadavka uplatňovania takých opravných
prostriedkov, ktoré sú v konkrétnom prípade neefektívne a nevedú k očakávanému výsledku je taktiež
príkladom nežiaduceho formalizmu (viď aj ods. 14 až 16 rozsudku veľkého senátu Najvyššieho súdu SE
sp. zn. : 1VCdo/2/2022 z 24. 10. 2022.)

30.Kvyhláseniutohtorozhodnutia(veľkéhosenátu)najvyššiehosúdudošlovdôsledkupredchádzajúcej
pretrvávajúcej nejednotnej rozhodovacej praxe senátov najvyššieho súdu v súvislosti s otázkou
podmienenia nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci formou nezákonného
rozhodnutia splnením podmienky podať riadny opravný prostriedok voči takému rozhodnutiu
v prípadoch, ak bol žalobca spod obžaloby oslobodený, a preto poukaz, či už žalobcu alebo žalovanej na

niektoré z týchto rozhodnutí (malých) senátov najvyššieho súdu z obdobia pred vyhlásením rozhodnutia
veľkého senátu z 24. 10. 2022 neobstojí.

31. A pokiaľ žalovaná poukazovala na neskoršie rozhodnutie (malého) senátu najvyššieho súdu sp.
zn. : 7Cdo/78/2022 z 30. 3. 2023, ktoré bolo v otázke uplatnenia riadneho opravného prostriedku

v rozpore s týmto rozhodnutím veľkého senátu, tak podľa názoru tunejšieho súdu v tomto rozhodnutí išlo
o ojedinelé rozhodnutie malého senátu, ktoré sa pri svojej argumentácii (vychádzajúcej len z doslovného
znenia § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu) nijako nevysporiadalo s predchádzajúcim
rozhodnutím veľkého senátu z 24. 10. 2022, s ktorého závermi sa tunajší súd nestotožnil.

32. Navyše, v prospech správnosti záverov rozhodnutia veľkého senátu slovenského najvyššieho súdu
z 24. 10. 2022 hovorí aj právny názor vyjadrený v rozhodnutí Ústavného súdu ČR sp. zn. : I. ÚS 1066/11
(R 140/2011), v rámci ktorého český ústavný súd uviedol (vlastný) právny názor (teda nešlo len o obvyklé
konštatovanie ústavného súdu, že posudzované rozhodnutie je ústavne udržateľné), podľa ktorého,
ak by aj sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nebola podaná (v predmetnej veci podaná

bola, avšak ústavný súd sa tam výslovne vyjadroval aj pre prípad, ak by sťažnosť nebola podaná), tak
v prípade oslobodenia spod obžaloby (za situácie, keď by neboli dané dôvody hodné osobitného zreteľa
pre nepodanie riadneho opravného v zmysle zákona) by ani nebolo potrebné, aby žalobca podal takúto
sťažnosť, pretože pravidlo vyčerpania opravných prostriedkov vyžaduje, aby sťažovateľ riadne využil
tie prostriedky nápravy, ktoré sú dostupné a dostatočné na dosiahnutie nápravy tvrdených porušení,

pričom sťažovateľ nie je povinný využiť opravné prostriedky, ktoré sú nedostatočné a neefektívne,
a za situácie kedy prokurátorom, ktorý má povinnosť dohliadať na zákonnosť prípravného konania
z úradnej povinnosti bola podaná obžaloba, čím dal prokurátor najavo svoje presvedčenie o dôvodnosti
a zákonnosti začatého trestného stíhania, možno vychádzať z toho, že sťažnosť obvineného proti
uzneseniu o vznesení obvinenia by nebola úspešná, a v tejto situácii sa preto javí striktná požiadavka

na vyčerpanie tohto opravného prostriedku ako prepiaty formalizmus zakladajúci porušenie práva na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci.

33. Tunajší súd zdôrazňuje, že z jeho vyššie uvedeného názoru nevyplýva, že v prípade každého
nezákonného rozhodnutia sa nevyžaduje uplatnenie riadneho opravného prostriedku ako podmienka

pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (inak by ust. § 6 ods. 2
zákona o zodpovednosti za škodu ani nemalo zmysel), ale že podanie riadneho opravného prostriedku
sa nevyžaduje len v určitých osobitných prípadoch, v ktorých je rozhodujúci neskorší výsledok trestného
konania (ako napr. v prípade oslobodenia spod obžaloby alebo právoplatného zastavenia trestnéhostíhania), a preto argumentácia žalovanej, ktorá si kládla otázku, aký by malo potom zmysel ust. § 6 os.
2 zákona o zodpovednosti za škodu neobstojí.

34. Z uvedeného výkladu vyplýva, že prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím týkajúcim sa existencie nezákonného rozhodnutia (v zmysle § 6 ods. 1 a ods.
2 zákona o zodpovednosti za škodu) je možné mať za naplnený.

35. Pokiaľ ide o ďalšie nevyhnutné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle

uvedeného zákona, teda vznik škody (ako majetkovej ujmy) a nemajetkovej ujmy, a príčinná súvislosť
medzi vzniknutou škodou a nemajetkovou ujmou a týmto nezákonným rozhodnutím, tak s týmito
predpokladmi sa súd vysporadal nasledovným spôsobom.

36. V súvislosti so škodou spočívajúcou v žalobcom vynaložených trovách obhajoby v trestnom konaní
vedenom pod sp. zn. : 1T/4/2021 (v zmysle § 17 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 a ods. 3 uvedeného

zákona)vcelkovejvýške1.030,92eur(vrátane20%DPH),ktorébolivyúčtovanévofaktúreč.20220051,
a ktoré boli vyplatené na účet obhajcu žalobcu, súd konštatuje, že tento predpoklad (vzniku škody ako
majetkovejujmy)malzanesporný(nazákladezhodnýchskutkovýchtvrdenístránsporupodľa§186ods.
2 CSP, ktoré nakoniec podľa tohto ustanovenia už strany ani nemohli odvolať), a to ako čo do základu,
tak aj čo do výšky, pričom aj príčinná súvislosť medzi vznikom tejto majetkovej škody a nezákonným

rozhodnutím (ako predpoklad zodpovednosti za škodu) tu bola zrejmá, keďže uvedené trovy obhajoby
v trestnom konaní by žalobcovi zjavne vznikli bez vydania uznesenia o vznesení voči jeho osobe, a na
jeho základe následne vedenom trestnom stíhaní voči jeho osobe.

37. Pokiaľ ide o vznik nemajetkovej ujmy popisovanej žalobcom, keď tvrdil, že táto spočívala v tom, že

po vznesení obvinenia voči jeho osobe nastali u neho následky ako stres v súvislosti s dostavovaním
sa na úkony trestného stíhania, právna neistota v súvislosti s výsledkom trestného stíhania, jeho
prirodzené odsúdenie zo strany spoločnosti spojené s vedením trestného stíhania, keď mal byť vnímaný
ako páchateľ trestnej činnosti, čím tak trestné stíhanie zasiahlo do jeho mena, cti a dôstojnosti,
a aj do jeho súkromného a rodinného života, keďže bola narušená aj dôvera medzi ním a jeho

manželkou, tak z vykonaného dokazovania (najmä výsluchom žalobcu a jeho manželky) mal súd tieto
skutkové tvrdenia žalobcu preukázané, pričom mal tiež za to, že aj tu bola zrejmá príčinná súvislosť
medzi nezákonným uznesením o vznesení obvinenia žalobcovi a touto nemajetkovou ujmou. V konaní
o náhrade nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu totiž platí, že nie je
možné uvaliť na žalobcu nesplniteľné dôkazné bremeno a učiniť tak jeho ústavou zakotvené právo na

náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci iluzórnym, a preto v situácii, ak
žalobca nie je schopný presne tvrdiť a preukázať výšku škody, resp. nemajetkovej ujmy (čo bol aj tento
prípad, pokiaľ id eo nemajetkovú ujmu), avšak aspoň preukáže, že mu takáto škoda, resp. nemajetková
ujma vznikla, t. j. ak uvedie skutkové tvrdenia a preukáže aspoň základ škody, resp. nemajetkovej
ujmy, nemôže potom súd rozhodnúť, že mu z tohto dôvodu náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy

neprizná (tak ako by inak k takémuto záveru musel súd dospieť v rámci konania o náhrade škody medzi
dvoma súkromnoprávnymi osobami), pretože v konaní o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci musí súd určiť výšku škody, resp. nemajetkovej ujmy podľa svojho spravodlivého
uváženia a na základe zistených okolností konkrétneho prípadu (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. : 4Cdo/125/2019 z 27. 8. 2019, ods. 14 alebo nález Ústavného súdu ČR z 24. 7. 2014, sp. zn.

II. ÚS 1430/13), pričom tiež platí, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský pracovný
a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, a teda je spôsobilé (bez ďalšieho) vyvolať
vznik nemajetkovej ujmy, najmä v takom prípade, ak sa ukáže, že bolo od začiatku nezákonné (viď aj
ods. 12 uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. : 4Cdo/125/2019 z 27. 8. 2019.) A keďže v predmetnej
veci, najmä prostredníctvom výsluchu žalobcu a jeho manželky mal súd za to, že bol preukázaný aspoň

základ žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy (tak ako ju tento opísal vo svojích skutkových tvrdeniach),
v súvislosti s ktorou si uplatňoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500 eur, a teda
hoci pritom netvrdil a ani nepreukazoval až s takou mierou konkrétnosti skutkové okolnosti, ktoré by
odôvodňovaliurčeniepresnej,konkrétnejvýškynáhradynemajetkovejujmy,alevpodstatelenjejzáklad,
tak súd (v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom) v snahe neurobiť ústavné právo žalobcu na

náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci iluzórnym, nemohol zamietnuť jeho žalobu (ani)
v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ale musel určiť výšku náhrady takto nie
uplne dostatočne opísanej a preukázanej nemajetkovej ujmy podľa spravodlivého uváženia a na základe
tvrdenýchapreukázanýchokolnostítohtoprípadu,pričomtaktodospelkzáveru,že(zvýsluchovžalobcua jeho manželky) zistené stavy stresu v súvislosti s dostavením sa na úkony trestného stíhania, pocity
právnej neistoty v súvislosti s jeho výsledkom, narušenie dôvery medzi žalobcom a jeho manželkou, ako
aj náhľad niektorých spoluobyvateľov v obci a v práci na jeho osobu (a to aj za prihliadnutia na skutkovú

okolnosť zahladených odsúdení v registri trestov) žalobcom uplatnená náhrady tejto nemajetkovej ujmy
vo výške 500 eur je akceptovateľná (súd je podľa § 216 ods. 1 CSP súčasne viazaný rozsahom
žalobnmého návrhu.) Súd pritom rešpektoval aj limity pre výšku náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle
§ 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu, teda že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže
byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodenými násilnými trestnými činmi podľa

osobitného predpisu (zákona č. 274/2017 Z.z. v znení neskorších predpisov.) Taktiež mal súd za to, že
iba samotné konštatovanie porušenia práva by v tomto prípade nebolo dostatočným zadosťučinením za
takúto nemajetkovú ujmu (v zmysle § 17 ods. 2 uvedeného zákona.)

38. Osobitne, k okolnosti zahladených odsúdení v registri trestov na strane žalobcu, súd dodáva, že
pokiaľ (aj v zmysle ustálenej judikatúry) sa nemá prihliadať na právnu zásadu prezumpcie neviny, pokiaľ

ide o vnímanie osoby stíhanej z trestnej činnosti zo strany verejnosti, pre účly priznávaia náhrady za
nemajetkovúujmu,tedapokiaľsavychádzaztoho,žeakobybežnáverejnosťsinebolschopnáuvedomiť
význam pravidla prezumpcie neviny (tak ako orgány činné v trestnom konaní a súd), tak súd potom
súd analogicky nemohol ani očakávať, že takáto bežná verejnosť verejnosť bude (v súlade s právom)
správne nazerať aj na okolnosť už zahladených odsúdení žalobcu z minulosti, teda že bude na neho

striktne hľadieť ako keby uvedené trestné činy nespáchal, a preto v rámci hodnotenia vyššie uvedených
okolností tohto prípadu neakceptoval poukaz žalobcu na to, že ide na strane žalobcu už o zahladené
odsúdenia, a že teda na ne nemožno prihliadať ani v súvislosti s tým, že aký mohla mať verejnosť
pohľad na jeho trestnú minulosť, a teda vyhodnotiť tento prostriedok procesného útoku žalobcu v jeho
prospech. Avšak aj za takéhoto nazerania na túto skutkovú okolnosť (ako už bolo vyššie uvedené)

súd považoval opísané zistené skutkové okolnosti za spravodlivé vyhodnotiť tak, že výšku uplatnenej
náhrady nemajetkovej ujmy (minimálne) v sume 500 eur treba považovať za akceptovateľnú.

39. Žalovaná na poslednom pojednávaní poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 4. 12.
2024, sp. zn. : 8Cdo/139/2024 zo 4. 12. 2024, ods. 27, avšak v tomto odseku sa najvyšší súd vyjadroval

len vo všeobecnosti v tom zmysle, že v prípade nezákonného rozhodnutia je jednou z podmienok pre
priznanie nároku na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci vo forme vydania nezákonného
rozhodnutia podanie riadneho opravného prostriedku, čo je nakoniec aj v súlade so znením ust. § 6
ods. 2 uvedeného zákona (ktoré ustanovenie vo všeobecnosti, ako už bolo uvedené tunajší súd ani
nespochybnil, len poukázal na nemožnosť jeho aplikovania v určitých osobitných prípadoch, ako napr.

v prípade oslobodenia spod obžaloby), a preto poukaz na toto rozhodnutie v okolnostiach tejto veci
neobstojí.

40. Porovnajúc žalobný petit s výrokom rozsudku súd dospel k záveru, že plne úspešnou stranou v tomto
spore bol žalobca, a preto mu voči žalovanej podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP priznal

nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že súčasne podľa § 262 ods. 2 CSP vyslovil, že
o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá príslušný súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom

súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský
súd v Žiline.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní

došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.