Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, August 26, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/50/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6219202493
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6219202493.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Slovenskej republiky, v zastúpení Lesy Slovenskej
republiky, štátny podnik, Banská Bystrica, Námestie SNP 8, IČO: 36 038 351, proti žalovanej O.. J.
P., narodenej XX. I. XXXX, D. XXX, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária VICTORIA, s.r.o.,
Banská Bystrica, Stránska 3155/7, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Lučenec
(predtým Okresný súd Veľký Krtíš) pod sp. zn. VK-13C/9/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. júna 2022 č. k. 12Co/44/2021-297, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. (Pôvodne) Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 28. decembra 2020

č. k. 13C/9/2019-181 určil, že žalobkyňa je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v
katastrálnom území R., Obec R., Okres Veľký Krtíš, vedené Okresným úradom Veľký Krtíš, katastrálnym
odborom, na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely registra „E“, evidované na mape určeného operátu,
a to parcela číslo XXXX, lesný pozemok o výmere 268.963 m2, parcela číslo XXXX/X, lesný pozemok
o výmere 55.588 m2, parcela číslo XXXX/X, lesný pozemok o výmere 319 m2, parcela číslo XXXX,
lesný pozemok o výmere 453.651 m2 (I. výrok) a žalobkyni voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 % (II. výrok).
1.1. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala
určenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na tom skutkovom základe, že žalovaná nadobudla
nehnuteľnosti podľa zápisu na liste vlastníctva na základe kúpnej zmluvy zo dňa 19. marca 2019,
pričom nehnuteľnosti boli zrejme nadobudnuté od dedičov po zomrelom R. C., narodenom XX. J. XXXX,
zomrelom XX. D. XXXX, ktorý bol predtým zapísaný na liste vlastníctva. R. C. a tým ani jeho právni

nástupcoviavšaknebolivlastníkminehnuteľnostívčaseichprevodunažalovanú.Tietototižbolipredané
v roku 1936 v dražbe v prospech vydražiteľa Sporiteľňa v Litomyšli. Následne v roku 1948 boli tieto
nehnuteľnosti v rámci pozemkovej reformy podľa zákona č. 142/1947 Sb. prevzaté do vlastníctva štátu,
ako to vyplýva zo zápisnice zo dňa 02. októbra 1948. Z tejto zápisnice ďalej vyplýva, že výmerom
Ministerstva zemědelstva zo dňa 01. apríla 1948, č. j. 887/1948-IX/R-12 bolo rozhodnuté o zábore a
vyvlastnení, resp. prevzatí vlastníckeho súboru podľa zákona č. 142/1947 Sb. s tým, že vlastníkovi sa

neponechá žiaden majetok.
1.2. S poukazom na vykonané dokazovanie mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 12. marca
1936 sa uskutočnila schôdza výboru v Litomyšli. Z výpisu z protokolu schôdze veriteľov Sporiteľne v
Litomyšli konanej dňa 19. februára 1937 vyplýva, že bolo vzaté na vedomie, že lesné revíry O.. R. C. v T.
a v Č. a parketárne v F. boli kúpené dňa 17. februára 1936 za najnižšie podania. Zo zápisnice napísanej
dňa 25. augusta 1948 v Č.- súd zistil, že predmetom bolo zahájenie komisionálneho jednania vo veci

určenia prídelu poľnohospodárskej pôdy z revízneho majetku vl. Sporitelni v Litomyšli v katastrálnych
územiach Č., Č. R., H., F. a Š. s tým, že z tejto zápisnice vyplýva, že pre Obec F. (R.) ako právnickú osobubola pridelená bývalá parketáreň a asi jeden hektár poľnohospodárskej pôdy a zbytok z predmetného
revízneho majetku pridelený správe štátnych lesov. Zo zápisnice napísanej dňa 02. októbra 1948 v
kancelárii Veľkostatku Č. vyplýva, že došlo k prevzatiu lesného majetku zbytkového statku Veľkostatok

Č. (katastrálne územie Č., Č. R., H., F., Š.) od vlastníka podľa zák. č. 142/47 Sb. o odovzdaní prídelom.
Zo zápisnice vyplýva, že výmerom Ministerstva zemědelstva zo dňa 01. apríla 1948 č. j. 887/1948- XI/
R-12 bolo rozhodnuté o zábore a vyvlastnení, resp. o prevzatí vyššie uvedeného vlastníckeho súboru
podľa zák. č. 142/1947 Sb. s tým, že vlastníkovi sa neponecháva žiaden majetok.
1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa má vo veci naliehavý právny záujem v zmysle § 137

písm. c) CSP, pretože bez takéhoto určenia je ohrozené jej právo, pričom zmyslom určovacej žaloby je
vniesť istotu do neistých právnych vzťahov. Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že po účinnosti predpisov
o revízii prvej pozemkovej reformy (zákon č. 142/1947 Sb.) a novelizácii náhradového zákona, stačilo
k prechodu vlastníckeho práva u nehnuteľností u ktorých bola vyznačená poznámka zamýšľaného
prevzatia, faktické prevzatie štátom, prípadne prídelcom po uplynutí výpovednej doby z hospodárenia
na zabranej pôde. K prechodu vlastníckeho práva prevzatím sa nevyžadovalo vykonanie zápisu do

pozemkovej knihy, ani vyhotovenie vkladovej listiny. Podľa názoru okresného súdu aj napriek tomu, že
žalobkyňa nepredložila výmer Ministerstva zemědelstva zo dňa 01. apríla 1948 č.j. 887/1948-IX/R-Z, z
predložených listín a dokladov bolo preukázané, že LESY SR v zastúpení štátu predmetné nehnuteľnosti
fakticky prevzali (ako to vyplýva zo zápisnice zo dňa 02. októbra 1948), na základe čoho v zmysle
citovaných ustanovení zákonov nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu. Záverom súd prvej inštancie

poukázal na to, že boli splnené aj podmienky pre vydržanie predmetných nehnuteľností. V konaní
považoval za nesporné, že štát - zastúpený Lesmi SR predmetné nehnuteľnosti užíva a obhospodaruje
od roku 1948. K prerušeniu držby došlo až zápisom vlastníctva k nehnuteľnostiam v prospech žalovanej.
Poukázal na to, že od 01. októbra 1948 začala plynúť 32-ročná vydržacia lehota, pričom následne v
spojení s ustanovením § 566 ods. 1, 2 SOZ bola vydržacia doba skrátená na 10 rokov, ktorá začala

plynúť od 01. januára 1951 a najneskôr uplynula 01. januára 1961.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 2. júna
2022 č. k. 12Co/44/2021-297 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení s odkazom na § 387 ods.

1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) konštatoval, že napadnutý rozsudok považuje
za vecne správny a stotožňuje sa s jeho dôvodmi.
2.1. Odvolací súd uviedol, že vlastnícke právo žalovanej bolo v konaní spochybnené, a teda zásada
hodnovernosti (materiálnej publicity) zápisov katastra v zmysle § 70 katastrálneho zákona bola v konaní
spochybnená. Poukázal na výpisy z protokolov o schôdzi výboru Sporiteľne v Litomyšli a uviedol,

že napriek tomu, že v predmetných protokoloch nie sú špecifikované nehnuteľnosti, ktoré mali byť
predmetom dražby, je evidentné, že predmetom boli všetky nehnuteľnosti vo vlastníctve O.. R. C. ako
dlžníka, ktoré sa nachádzali na území Slovenska v katastrálnych územiach Č., F., H. a Š.. Uvedené
listinné dôkazy nezakladajú vznik vlastníckeho práva, avšak potvrdzujú skutkové tvrdenia žalobkyne o
tom, že O.. R. C. už v roku 1936 nebol vlastníkom nehnuteľností, ktoré do vykonania súdnej dražby

vlastnil. Novým vlastníkom sa tak stala Sporiteľňa v Litomyšli. Podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé,
že v roku 1936 došlo k vydraženiu predmetných nehnuteľnosti sporiteľňou v Litomyšli, ktorá ich následne
v roku 1948 (po smrti O.. R. C.) v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. odovzdala preberajúcemu, ktorým boli
Štátne lesy a vlastníkom sa tak stal štát.
2.2. Odvolací súd tiež poukázal na to, že do 01. januára 1951 (do účinnosti tzv. Stredného občianskeho

zákonníka), teda aj v čase, kedy došlo k prevzatiu nehnuteľností zo strany štátnych lesov, sa vlastníctvo
nehnuteľností zapisovalo do pozemkovej knihy. Právny poriadok, ktorý bol účinný v tom čase, poznal
dva druhy pozemkovoknižných zápisov, a to vkladom (intabulácia) alebo záznamom (prenotácia).
Vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto bol v
pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný. Z tohto všeobecného pravidla však existovali aj výnimky a to

pri vydržaní, dedení, dražbe a nadobudnutí nehnuteľností aktom štátu. Z uvedeného je zrejmé, že v
pozemkovej knihe tak nemusela byť zapísaná ako vlastník nehnuteľností Sporiteľňa v Litomyšli, ktorá
tieto nehnuteľnosti nadobudla v súdnej dražbe v roku 1936. Následne ani štát v roku 1948 nemusel byť
rovnako zapísaný ako ich vlastník, keďže ich nadobudol v zmysle vyššie citovaného zákona. Následne
pri obnove zničenej pozemkovej knihy bol nesprávne zapísaný ako vlastník nehnuteľností O.. R. C.. V

tejto súvislosti odvolací súd poukázal na právnu zásadu „nemo plus iuris ad alium transfere transferre
potest quam ipse habet“, t.j. nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten,
kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník
nehnuteľností. V danom prípade D. C. nemohol nadobudnúť v dedičskom konaní nehnuteľnosti posvojom predchodcovi - poručiteľovi O.. R. C., nakoľko tento ku dňu svojej smrti nebol ich vlastníkom, a
preto tieto nehnuteľnosti nemohli byť ani predmetom ďalšieho scudzovacieho úkonu - kúpnej zmluvy, na
základe ktorej ich mala nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva práve žalovaná.

2.3. V zhode so súdom prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa nerušene a
dobromyseľne užívala a obhospodarovala sporné nehnuteľnosti od roku 1948, pričom jej držba bola
nerušená a to až do okamihu zápisu žalovanej ako vlastníčky. Na strane žalobkyne tak boli splnené
zákonné podmienky vydržania, pričom k vydržaniu v zmysle § 566 ods. 1, 2 SOZ uplynutím 10-ročnej
vydržacej doby plynúcej od 01. januára 1951 a ktorá uplynula najneskôr dňa 01. januára 1961.

2.4. Námietku žalovanej týkajúcu sa neskúmania nadobudnutia nehnuteľností z jej strany v dobrej viere
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Odvolací súd pripomenul, že dobrá viera nadobúdateľa o tom,
že nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len v tej
situácii, ak zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom
na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. Poukázal aj na ustanovenie § 70 katastrálneho
zákona, ktorému nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti

v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník (uznesenie
prijaté veľkým senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.
apríla 2021; v predmetnom rozhodnutí sa najvyšší súd zaoberá aj prijatým záverom Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 151/2016). V danom prípade zákon pri nadobudnutí vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam žalovanou na základe kúpnej zmluvy dobrú vieru neupravoval.

2.5. Záverom poukázal na to, že dedičské konanie po O.. R. C., ktorý bol nesprávne zapísaný ako
vlastník nehnuteľností inicioval právny zástupca žalovanej, pričom po skončení dedičského konania
následne došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti, a teda bola
vyvíjaná iniciatíva tieto nehnuteľnosti zo strany žalovanej získať a využiť na účel svojej vlastnej
podnikateľskej činnosti. Ďalej uviedol, že až po zápise žalovanej ako vlastníčky sporných nehnuteľností,

žalobkyňa učinila kroky smerujúce ku zosúladeniu skutkového a právneho stavu a podala predmetnú
žalobu, keďže doposiaľ nemala vedomosť o tom, koho má žalovať, keďže v evidencii nehnuteľností bol
nesprávne zapísaný ako vlastník zosnulý O.. R. C. a zosúladenie skutkového a právneho stavu mohla
dosiahnuť len určovacou žalobou.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“). Navrhla,
aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo
aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu zamietne. Dovolateľka prípustnosť a dôvodnosť
dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
3.1. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľka uviedla, že jej súdy

nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento nesprávny postup súdov videla v
tom, že napriek tomu, že žalobkyňa v konaní vôbec neuvádzala konkrétne podmienky vydržania a to
domnelý právny dôvod, oprávnenosť držby, dobromyseľnosť vydržateľa a vydržaciu dobu. Súdy nižšej
inštancie hodnotili uvedené podmienky sami, bez toho, aby ich žalobkyňa v konaní uvádzala, čím došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľka namietala, že sa až z rozsudku súdu prvej inštancie
dozvedela, že súd uznáva vlastníctvo žalobkyne na základe vydržania, rovnako aj podmienky za ktorých
mala sporné nehnuteľnosti vydržať.
3.2. Ako ďalšie dovolateľka súdom nižších inštancií vytkla, že sa nedostatočne zaoberali aktívnou
vecnou legitimáciou žalobkyne. Žalovaná má za to, že v odôvodneniach rozhodnutí absentuje úvaha o

tom ako mohlo vlastníctvo zo sporiteľne v Litomyšli prejsť na štát.
3.3.Vneposlednomrademalazato,žerozhodnutieodvolaciehosúdujevnútornerozporné,keďuviedol,
že žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosti na základe náhradového zákona, no na druhej strane konštatuje,
že u žalobkyne boli splnené podmienky vydržania vlastníckeho práva v zmysle § 566 ods. 1, 2 Stredného
Občianskeho zákonníka. Z uvedeného nie je zrejmé na základe akého právneho titulu je žalobkyňa

oprávneným vlastníkom nehnuteľnosti, keď odvolací súd uvádza dva rôzne spôsoby nadobudnutia
vlastníckeho práva žalobkyne.
3.4. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka namietala odklon
odvolacieho súdu od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/210/2019 pri posudzovaní podmienok
vydržania. V konaní na súde prvej inštancie podľa dovolateľky nebola hodnotená dobromyseľnosť

žalobkyne, teda poctivý spôsob nadobudnutia veci, ktorý je v súlade s dobrými mravmi. Samotné
užívanie nehnuteľnosti žalobkyňou nezakladá splnenie podmienky dobromyseľnosti nadobúdateľa.
3.5. Za nesprávnu považovala tiež aplikáciu a výklad zákona č. 142/1947 Sb. odvolacím súdom, keď
pri svojom rozhodovaní nezohľadnil právne závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. IV. ÚS 294/2012 týkajúceho sa výkladu ustanovení zákona č. 142/1947 Sb. Poukázala
na to, že v predmetnom náleze ústavný súd argumentuje, že výklad ustanovení zákona č. 142/1947
Sb. sa musí aplikovať takými interpretačnými a aplikačnými postupmi, ktoré sú vlastné novému

demokratickému režimu.
3.6. Nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom videla dovolateľka aj v otázke ochrany dobrej
viery pri nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Odvolací súd uviedol, že dobrá viera
nadobúdateľaotom,ženehnuteľnostinadobúdaodnevlastníka,mávplyvnanadobudnutievlastníckeho
práva len v tej situácii, ak zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva

s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa vyslovene upravuje. V iných prípadoch právna úprava de
lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa
neumožňuje. Dovolateľka namietala, že odvolací súd závery veľkého senátu najvyššieho súdu, prijaté v
uznesení 1VObdo/2/2020 nevykladá správne, pričom nie je plne aplikovateľné na skutkový stav ustálený
v tejto veci. Na podporu svojich tvrdení odkázala na rozhodnutie ústavného súdu I. ÚS 151/2016.
3.7. Záverom dovolateľka za nesprávne právne posúdenie považovala aj konštatovanie odvolacieho

súdu, ktorý uviedol, že až následne po zápise žalovanej ako vlastníčky podala žalobkyňa žalobu, keďže
doposiaľ nemala vedomosť o tom, koho má žalovať. Dovolateľka argumentovala, že bolo úlohou štátu
podať žalobu prostredníctvom prokuratúry Slovenskej republiky o určenie vlastníckeho práva v čase,
kedy uplynula lehota na uplatnenie práv podľa § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z.z. a ešte neboli tieto
nehnuteľnosti prejednané v dodatočnom dedičskom konaní.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedla, že žalovaná vo svojom dovolaní nesplnila
žiadnu z podmienok prípustnosti dovolania a preto navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) ako súd príslušný

na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné
a je potrebné ho odmietnuť.

6. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne
a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.
Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú
splnené všetky procesné podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava
jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,(len)

ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.

8. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa §

420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady
zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že
k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj sp. zn. 1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017,
4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto posudzoval opodstatnenosť
argumentácie žalovanej, že v konaní (pred nižšími súdmi) došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.

10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

11. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III.
ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS

209/04). Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak
miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla
značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením
práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú

zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, ktorý zároveň znamená aj porušenie
procesných práv garantovaných ústavou.

12. Žalovaná vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP namietala postup súdu prvej inštancie a následne
aj odvolacieho súdu, ktorý podľa nej nedostatočne skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne.

Dovolateľka mala za to, že súdy sa vôbec nezaoberali právnym nástupníctvom v prospech Slovenskej
republiky, za ktorú koná správca LESY Slovenskej republiky. V odôvodnení podľa nej chýba akákoľvek
úvaha ako mohlo vlastníctvo zo sporiteľne v Litomyšli prejsť na štát.
12.1. K dovolacej námietke týkajúcej sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, dovolací súd
uvádza, že táto nie je dôvodná. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil v bodoch

18. a 21., rovnako ako aj odvolací súd v bodoch 15. až 17. svojho rozsudku. Z rozsudku odvolacieho
súdu ako aj súdu prvej inštancie nevyplýva nepresvedčivosť, odvolací súd sa vysporiadal so všetkými
podstatnými námietkami žalovanej. Súdy sa dostatočne zaoberali otázkou prechodu vlastníckeho práva
na štát a dostatočne odôvodnili svoje závery, ktoré napokon vyústili do výrokovej časti rozsudku súdu
prvej inštancie, ktoré odvolací súd ako vecne správny potvrdil. Pokiaľ dovolateľka namietala, že v

rozhodnutiach absentuje konkrétna úvaha ako mohlo vlastníctvo prejsť na štát, k tomu dovolací súd
uvádza, že súd prvej inštancie odkázal na § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. v zmysle ktorého zbytkové
statky prechádzali do vlastníctva štátu prevzatím a konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že LESY SR v zastúpení štátu predmetné nehnuteľnosti fakticky prevzali (ako to vyplýva zo
zápisnice zo dňa 2. októbra 1948) na základe čoho predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu.

Uviedol tiež, že pokiaľ by sa aj štát, resp. orgán, ktorý v mene štátu zabranú pôdu prevzal sa nepostaral
o vykonanie knihového poriadku v pozemkovej knihe alebo o zápis vlastníckeho práva štátu vôbec, a že
by bol zapísaný ako vlastník stále ten subjekt, ktorý vlastnil zabraný majetok, to ešte neznamená, že sa
vlastníkom zabraných nehnuteľností nestal (v predmetnom prípade došlo k zničeniu pozemkovej knihy).
12.2. Pokiaľ žalovaná namietala, že k vade podľa § 420 písm. f) CSP došlo v dôsledku nesprávneho

právneho záveru súdov nižšej inštancie v otázke vecnej legitimácie žalobkyne v konaní, najvyšší súd už
v rozhodnutí R 34/1993 vyslovil, že otázka tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej),
je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva, má ju
ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti (aktívna, pasívna).
Záver odvolacieho súdu o tom, či žalobkyňa je v konaní aktívne legitimovaná, predstavuje otázku

spadajúcu pod právne posúdenie veci, pričom nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014).13. Dovolateľka namietanú vadu zmätočnosti oprela aj o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
vnútorne rozporné. Odvolací súd na jednej strane uviedol, že žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosti na
základe zákona o revízii prvej pozemkovej reformy a náhradového zákona, no na druhej strane uviedol,

že u žalobkyne boli splnené podmienky vydržania vlastníckeho práva. Žalovaná mala za to, že nie je
zrejmé na základe akého právneho titulu je žalobkyňa oprávneným vlastníkom nehnuteľností.
13.1. Dovolací súd sa v prejednávanej veci nestotožňuje s tvrdením žalovanej, že nie je zrejmé na
základe akého právneho titulu žalobkyňa nadobudla predmetné nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie
záverom svojho rozhodnutia uviedol, že okrem iného má za to, že sú splnené podmienky pre vydržanie

predmetných nehnuteľností. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, že ak je nejaký argument alebo
názor v súdnom rozhodnutí vyjadrený iba ako tzv. „obiter dictum“,znamená to, že táto časť odôvodnenia
nie je záväzná. Obiter dictum totiž znamená „povedané na okraj, nad rámec“. Je pritom zrejmé, že
súd prvej inštancie jednoznačne dospel k záveru, že žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosti na základe
zákona č. 142/1947 Sb. a náhradového zákona a úvaha, ktorú uviedol v závere svojho rozhodnutia
nebola jadrom právneho posúdenia. Tieto len na okraj a doplnkovo vyjadrené právne názory súdu

prvej inštancie, ktoré hoci sú súčasťou odôvodnenia jeho rozhodnutia, nemožno považovať za právne
názory na prejednávanú vec. Obdobné závery sa vzťahujú aj na odôvodnenie odvolacieho súdu týkajúce
sa vydržania predmetných nehnuteľností. V nadväznosti na uvedené sa dovolací súd nezaoberal
argumentom žalovanej o hodnotení podmienok vydržania súdmi nižších inštancií.

14. Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľkou namietanou vadou
vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP, dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania aj z hľadiska ďalšieho
uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

15. Dovolateľka prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)

CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.

16. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

17. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolací
súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý
prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Z uvedeného dôvodu dovolací súd

z hľadiska prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny substrát samotného dovolacieho konania
spočívajúci vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej argumentácie dovolateľa v zmysle §
432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax (iura novit curia, 4Cdo/11/2021,
8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).

18. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a) CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam
obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou
relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP môže byť pritom len otázka právna, teda v žiadnom
prípade nie skutková otázka.

19. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
(a označením konkrétneho stanoviska alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenieprávnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť,
ako mala byť táto otázka správne riešená.

20. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia § 421 CSP žalovaná uvedený dovolací
dôvod vymedzila a odôvodnila tým, že odvolací súd podmienky vydržania nevyhodnotil v súlade s
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/210/2019. Dovolateľka namietala,
že v konaní na súde prvej inštancie nebolo vôbec hodnotené subjektívne či objektívne hľadisko
dobromyseľnosti žalobkyne.

20.1. Dovolací súd vo vzťahu k tejto otázke konštatuje neprípustnosť dovolania, pretože v prípade
dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení
založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie
odvolacieho súdu (vyriešenie, ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i
keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z
hľadiska tohto ustanovenia. Otázka vydržania nebola pre vyriešenie sporu nosnou, súdy na nej, ako je

uvedené vyššie, nezaložili svoje rozhodnutie.

21. Žalovaná v ďalšom namietala nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 142/1947 Sb. odvolacím
súdom spočívajúci v tom, že odvolací súd nezohľadnil právne závery vyplývajúce z nálezu Ústavného
súduSlovenskejrepublikysp.zn.IV.ÚS294/2012týkajúcehosavýkladuustanovenízákonač.142/1947

Sb.
21.1. Najvyšší súd predovšetkým uvádza, že dovolateľka právnu otázku na riešení ktorej založil odvolací
súd svoje rozhodnutie náležitým spôsobom neformulovala. Poukázala iba na súdne rozhodnutie IV.
ÚS 294/2012 a na základe uvedeného bez ďalšieho dôvodila, že žalobkyňa vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam nenadobudla.

21.2. K tejto časti dovolania dovolací súd poukazuje aj na princíp subsidiarity dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku, a to tak z procesného hľadiska - teda, že odvolacie konanie
predchádza dovolaciemu konaniu, ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že
dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi,
ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím

súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto
námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.
21.3. Všeobecne princíp subsidiarity vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú
najnižšie články hierarchie súdov; vyššie články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže
byť riešený na úrovni článku nižšieho. Ide o všeobecný princíp organizácie celej spoločnosti a súdnictva

osobitne.
21.4. Z uvedeného teda vyplýva, že dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia je pre prípustnosť
dovolania relevantný len vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd alebo ak v odvolaní
namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím procesným
postupom nenapravil. Avšak nemôže tomu tak byť v prípade, ak samotná strana sporu nevyužila svoje

právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania; v takom prípade strana sporu mala
možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania vo vzťahu ku konkrétnej otázke, ale keď tak neurobila,
hoci tak urobiť mohla a mala, predmetná otázka sa nestala predmetom prieskumu odvolacieho súdu,
ktorýnemalmožnosťvrámciopravnéhokonaniavyhodnotiťjejopodstatnenosťajvovzťahukexistujúcej
judikatúre najvyššieho súdu. V tomto prípade odvolací súd neposudzoval žalovanou nastolenú otázku,

a preto sa jej preskúmania nemôžu úspešne domáhať v dovolacom konaní.
21.5. Pokiaľ teda dovolateľka namietala nesprávny právny záver súdov nižších inštancií pri výklade
ustanovení zákona č. 142/1947 Sb, v danej veci z rozhodnutia odvolacieho súdu i obsahu odvolania
žalovanej nevyplýva, že by rovnakú argumentáciu, akú uplatnila v dovolaní, uplatnila i v odvolacom
konaní a tak odvolaciemu súdu umožnila zaujať k tejto právnej argumentácii vlastné stanovisko. Táto

dovolacia argumentácia žalovanej preto nemohla byť spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu. Z
tohoplyniezáver,žežalovanádovolacídôvodvzmysle§432CSPnevymedzilazákonuzodpovedajúcim
spôsobom, čo je dôvodom pre odmietnutie tejto časti dovolania podľa § 447 písm. f) CSP.

22. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalovaná oprela aj o nesprávne právne posúdenie

ochrany dobrej viery pri nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Dovolateľka argumentovala,
že odvolací súd závery uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1VObdo/2/2020 nevykladá
správne. V tejto súvislosti odkázala na rozhodnutie ústavného súdu I. ÚS 151/2016.22.1. Aj v tomto prípade má dovolací súd za to, že dovolateľka zákonu zodpovedajúcim spôsobom
nevymedzila nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, tak ako to predpokladá ustanovenie §
432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 tohto právneho predpisu. Dovolateľka náležite nenaformulovala

a nepomenovala právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a zároveň
nevysvetlila, v čom konkrétne spočíva odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. Na základe citácie
niekoľkých rozhodnutí bez konkretizácie väzby na dovolateľkou jasne zadefinovanú právnu otázku nie
je možné vysloviť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolateľka skonštatovala, že
odvolací súd rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1VObdo/2/2020 nevykladá správne,

avšak okrem podľa jej názoru chýbajúcej analógie v skutkovom stave a opätovného opisu skutkového
stavu v prejednávanej veci neuviedla, v čom má spočívať nesprávne právne posúdenie odvolacieho
súdu. Absencia precízne formulovanej právnej otázky vylučuje, aby sa dovolací súd mohol zaoberať
prípustnosťoudovolaniapodľauvedenéhoustanovenia.Inýmislovami,nejednoznačné,resp.abstraktné
odôvodnenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nemôže cez prizmu ustanovenia § 432 ods.
2 CSP obstáť bez toho, aby bola znevýhodnená procesná protistrana.

23. Dovolací súd opakovane pripomína, že len samotné spochybňovanie správnosti skutkových
zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo
spochybňovaniesprávnostirozhodnutiaodvolaciehosúdu,čikritikajehoprístupuzvolenéhopriprávnom
posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré sú definované

v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP.

24. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalovanej nespĺňa zákonné
náležitosti prípustnosti podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. Žalovaná
kvalifikovaným spôsobom nevymedzila právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu,

a neoznačila konkrétny rozpor medzi napadnutým rozhodnutím a ustálenou rozhodovacou praxou
dovolacieho súdu. Takto koncipované dovolanie nie je spôsobilé založiť dovolací prieskum a nemôže
viesť k prelomeniu právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu.

25. Dovolací súd však považuje za potrebné uviesť, že až donedávna existovali dve skupiny rozhodnutí

najvyššieho súdu posudzujúce predmetnú právnu otázku, keď do prvej skupiny bolo možné zaradiť
rozhodnutia zotrvávajúce na zásade nemo plus iuris a do druhej skupiny rozhodnutia, ktoré umožňovali
prelomeniepredmetnejzásady(sp.zn.I.ÚS239/2016).Doskupinyrozhodnutízotrvávajúcichnazásade
nemo plus iuris patrili napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/146/2012, 2MCdo/20/2011,
3Cdo/144/2010, 3Cdo/223/2016, 5MCdo/12/2011 a 7Cdo/139/2019.

26. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/223/2016 najvyšší súd v kontexte stretu princípov „nemo plus iuris“ vs.
„bona fides“ dal za pravdu pôvodnej vlastníčke (žalobkyni), keď uviedol, že „[d]obrá viera t... ďalších
nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného
držiteľa ... Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana,

ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne
uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá
skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri“, zároveň ale akceptoval názor právnej
teórie, podľa ktorého možno pripustiť (aj) dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ale
len ako výnimku z pravidla (napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča

podľa § 486 Občianskeho zákonníka), ktorú možnú výnimku pripúšťal i dovolateľ, v danej veci ju ale
nevzhliadol (pozn. dovolacieho súdu). „Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez
toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady
„nemo plus iuris ...“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé.“. Z uvedeného rozhodnutia
najvyššieho súdu nakoniec vychádzal aj odvolací súd v napadnutom rozhodnutí.

27. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/71/2011 najvyšší súd vo veci, ktorej predmetom bolo určenie veci do
dedičstva,zrušilnapadnutéodvolacierozhodnutiezdôvodunesprávnehoposúdeniaotázkynaliehavého
právneho záujmu na určení vlastníctva. Okrem toho tiež uviedol, že „nemožno vylúčiť situáciu,
keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery

nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor,
že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má
sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad
akúkoľvekpochybnosťzrejmé,ženadobúdateľjedobromyseľný,ževecriadnepodľaprávanadobudol...Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému
nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako
spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného

nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe ... O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti
ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu
požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné
pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri
(evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.“.

28. Dovolací súd k týmto rozhodnutiam najvyššieho súdu uzatvára, že tieto rozhodnutia, pri ich
zovšeobecnení vychádzajú zo zásady prednosti princípu „nemo plus iuris“, a iba ako výnimku pripúšťajú
aj úspech princípu „bona fides“. Dokonca aj rozhodnutie ústavného súdu (I. ÚS 549/2015), ktorým
argumentovala dovolateľka, predmetnú otázku rovnako riešil pomerovaním dvoch ústavných hodnôt -
princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej

istoty v demokratickom právnom štáte) a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka
(princíp „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“, t. j. nikto nemôže previesť na iného
viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv,
podľa ústavného súdu treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať
všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho

rozhodovaného prípadu, a až na základe individuálnych okolností konkrétneho rozhodovaného prípadu
zvýraznil v prospech „bona fides“ právny názor, že vyššie riziko tu má niesť nedbalý vlastník, než
nadobúdateľ v dobrej viere. Otázka, či sa súdy v individuálnych okolnostiach daného prípadu neodklonili
od všeobecných právnych východísk pri interpretovaní sporu „nemo plus iuris“ vs. „bona fides“, súvisí s
ich skutkovými zisteniami; zodpovedanie tejto otázky je vždy v každom konkrétnom prípade jedinečné.

29. Dovolacísúdpovažujezanevyhnutnézdôrazniť,ževotázkeprelomeniazásady„nemoplusiuris“as
tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa,
došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu prostredníctvom uznesenia veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia (ďalej len „veľký senát“) z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020.

30. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch [§ 8 ods.
3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu
a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od 1. júla

2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu
najvyššieho súdu (§ 48 Civilného sporového poriadku) [II. ÚS 252/2019].

31. Kretrospektívnymúčinkomzmenenejjudikatúrydovolacísúdvyjadrujevosvojichrozhodnutiach(sp.
zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne stabilný

názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla;
ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah.

32. V predmetnom rozhodnutí veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke uzatvoril, že: (i) Na
základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani

v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností;
(ii) S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako
sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť
vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho
úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností; (iii) Dobrá viera nadobúdateľa,

že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho
práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s
poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de
lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa
neumožňuje; (iv) Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov
katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.33. K zvyšným v dovolaní uplatneným námietkam žalovanej, najvyšší súd uvádza, že sa týmito
nezaoberal, pretože ich obsahom bol len jej nesúhlas s rozhodnutiami súdov nižších inštancií. Samotné
polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti

jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu prípadu (sporu), významovo
nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP (3Cdo/28/2017,
4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017, 9Cdo/8/2020, 9Cdo/216/2021).

34. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej v časti, v ktorej namietala vadu

zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne
posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, v ktorom
dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

35. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.