Uznesenie – Starostlivosť o maloletých ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/113/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1719201509
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1719201509.10

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a JUDr. Kristíny Srnkovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., nar.
XX.X.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, úsek
sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Senec, so sídlom Krátka 1, Senec, dieťa rodičov: otec – C. B., nar.
X.X.XXXX,bytomC.XXXX/XXX,C.,zastúpenéhoadvokátskoukanceláriouJUDr.AndrejGara,advokát,

so sídlom Štefánikova 14, Bratislava, IČO: 30 850 436 a matka – D. E. F., nar. X.X.XXXX, bytom XXX G.,
zastúpená advokátkou JUDr. Adrianou Bobekovou Štepovou, so sídlom Vajnorská 47, Bratislava, IČO:
00 166 448, za účasti prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III, so sídlom Vajnorská 47, 832 77
Bratislava 3 a Úradu komisára pre deti, so sídlom Odborárske námestie 3, Bratislava, IČO: 50 159 399,
v konaní o návrhu otca na úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava II, č.k. B3-38P/121/2020-2006 zo dňa 11. decembra 2023 v spojení

s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava č.k. B3-38P/121/2020-2037 zo dňa 3. apríla 2024,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch III., IV., V. a VI. z r u š u j e a vec mu v
r a c i a v tejto časti na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Rozsudkom zo dňa 11.12.2023 v spojení s opravným uznesením zo dňa 3.4.2024 súd prvej inštancie
zveril maloletú A. do osobnej starostlivosti matky (výrok I.) s tým, že obaja rodičia sú oprávnení maloletú
zastupovať a spravovať jej majetok (výrok II.). Otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej
sumou 250 eur mesačne, ktorú je otec povinný zasielať k rukám matky maloletého dieťaťa, vždy do
15 dňa v mesiaci vopred s účinnosťou od 9.3.2021 (výrok III.). O zročnom výživnom za obdobie od
9.3.2021 do 11.12.2023 v sume 6.380 eur súd prvej inštancie rozhodol tak, že otec je ho povinný zaplatiť

v splátkach vo výške 300 eur spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok (výrok IV). O úprave
styku rozhodol tak, že otec je oprávnený sa stretávať s maloletou každú stredu v čase od 15:00 hod.
do 17:00 hod. v Centre spoločnosť priateľov detí z detských domovov ÚSMEV AKO DAR so sídlom
Ševčenkova 1175/21, Bratislava (výrok V.). O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že
žiadnemu z účastníkov ich nárok na náhradu nepriznal (výrok VI.).

2.
Rozhodnutie právne odôvodnil, pokiaľ ide o určenie výživného ustanovením § 62 ods. 1 až 5, § 63 ods.
1, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 a čl. 5 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Zákon o rodine) ako aj čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.

3.

Súd prvej inštancie pri určení výživného vychádzal z viacerých skutkových zistení, aplikoval ustanovenie
§ 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného je potrebné prihliadať na odôvodnenépotreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Uviedol, že na
schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného sa prihliada aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez
dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne

aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Konštatoval, že je potrebné zohľadniť
niekoľko východísk, týkajúcich sa možností a schopností otca dosiahnuť dostatočný príjem na to, aby
mohol zabezpečiť maloletej primerané výživné. Uviedol, že otec deklaroval priemernú čistú mesačnú
mzdu za obdobie od 1.1 do 31.12.2022 vo výške 311,76 eur a od 1.1. do 31.10.2023 vo výške 259,80
eur. V tejto súvislosti podotkol, že deklarovaný príjem otca, ak by bol skutočný, tak by nepostačil ani

na vykrytie jeho vlastných základných životných potrieb. Bolo zistené, že otec oficiálne nič nevlastní,
nehnuteľnosť – rodinný dom, v ktorom býva je vo vlastníctve jeho matky. Nevlastní osobné motorové
vozidlo a ani žiadne hnuteľné veci vyššej hodnoty. Je konateľom obchodnej spoločnosti C., H.. H. I..
Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že otec maloletej nemá žiadne zdravotné indispozície, ktoré
by ho obmedzovali v získaní riadneho zamestnania tak, aby mohol dosiahnuť vyšší ako deklarovaný
príjem. Prvoinštančný súd považoval za nesporné, že je v možnostiach a schopnostiach povinného

otca dosahovať vyšší ako deklarovaný príjem a riadne zabezpečiť vyživovaciu povinnosť vo vzťahu
k maloletej, ktorú má danú zákonom. Zo strany súdu bol kladený dôraz na premisu, že schopnosti rodiča
predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti, vychádzajúc z vlastností
daných telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby povinného, jeho zdravotným stavom,
vlohami, nadaním, nadobudnutými vedomosťami a získanými skúsenosťami. Poukázal na to, že

z hľadiska vyživovacej povinnosti je podstatné ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania
príjmu. Podotkol, že ak bol otec pred rokom 2019 schopný riadne pracovať ako taxikár a dosahovať
slušný príjem (podľa matky mesačne vo výške 4.000 eur), je v jeho schopnostiach a možnostiach v tom
pokračovať a nedosahovať príjem len ako konateľ z obchodnej spoločnosti C., H.. H. I., kde nemá
ani minimálny zárobok. Konštatoval, že rovnaký záver vyplýva aj z citovaného rozsudku Najvyššieho

súdu SR zo dňa 20.2.2019, č.k. 3Cdo/236/2018, ktorý sa zaoberal uplatňovaním princípu potencionality
príjmov osoby povinnej platiť výživné. Bolo aplikované ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pričom
pri určení výživného bolo prihliadané na odôvodnené potreby maloletej A., vyčíslené matkou mesačne
na sumu 653 eur, čo otec nerozporoval ako aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného
otca, ktoré sú vzhľadom na skutočnosť, že otec dieťaťa je v produktívnom veku, zdraví, bez zdravotných

obmedzení, bývajúci v C. v rodinnom dome vo vlastníctve svojej matky, ktorej neplatí ani nájomné
a ani nepreukázal žiadne iné výdavky spojené s bývaním a stravovaním. Mal za to, že je schopný
získať mesačne taký príjem, aby mohol zabezpečiť maloletej A. požadované výživné. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie upozornil na skutočnosť, že matkou požadované výživné nepokrýva ani polovicu
preukázaných mesačných nákladov spojených so starostlivosťou o dieťa. Konštatoval, že na schopnosti,

možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého
dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, či majetkového prospechu, keď je bez ďalšieho zrejmé
a nie je potrebné to ani dokazovať, že skutočný príjem otca musí byť vyšší ako deklarovaný, nakoľko
ním deklarovaný príjem absolútne nezodpovedá súčasným cenám za bývanie a stravu, nehovoriac
o trávení voľného času, či dovolenkách. Uviedol, že matka žiadala určiť výživné vo výške 250 eur

s účinnosťou od 9.3.2021, odkedy má maloletú, po realizácii výkonu rozhodnutia, vo svojej starostlivosti.
V tejto súvislosti konštatoval, že musel zohľadniť skutočnosť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa
osobne stará, pretože osobná starostlivosť je postavená na roveň finančným plneniam, čím sa poskytuje
ochrana majetkovým nárokom osoby zabezpečujúcej svojou prácou fungovanie rodiny a spoločnej
domácnosti na úkor vlastnej zárobkovej činnosti. Osobná starostlivosť matky o maloleté dieťa však

musí byť vyrovnaná formou plnenia vyživovacej povinnosti, a to platením výživného ako peňažného
príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa zo strany otca. Matka, ktorá sa o maloletú A. stará, si plní
vyživovaciu povinnosť poskytovaním vecných plnení a osobnou starostlivosťou. Za tohto stavu preto súd
určil výživné v súlade s návrhom matky, za súhlasného stanoviska kolízneho opatrovníka, vychádzajúc
z princípu potencionality príjmov povinného rodiča, ktorý nevyžaduje detailné preukázanie všetkých

príjmov povinného, pretože použitím tohto zákonného princípu súd podľa charakteru správania sa
povinného vymedzuje fiktívny (prezumovaný príjem), ktorý je následne základom pre určenie výživného
na dieťa.

4.

Zročné výživné za obdobie od 9.3.2021 do 11.12.2023 (deň vyhlásenia rozsudku) predstavovalo sumu
vo výške 6.380 eur, pričom otec bol zaviazaný ho zaplatiť k rukám matky maloletej v splátkach po 300
eur mesačne spolu s bežným výživným, pod stratou výhody splátok. Tieto splátky boli otcovi povolené
zdôvodu,žejehoprávnyzástupcaonevrámcisvojhoprednesunapojednávanípožiadal,atovzhľadomna vysokú výšku zročného výživného však nebolo možné vyhovieť jeho návrhu na splátky vo výške 50
eur mesačne, pretože zročné výživné by sa splácalo po dobu asi 10 rokov, čo by nebolo súladné so
záujmom maloletej, ktorý je v rodinno – právnej agende prioritný a súd ho musí vždy mať na zreteli.

Za rok 2021, t.j. za 10 mesiacov (marec – december 2021) x 250 eur zročné výživné predstavovalo
2.500 eur, pričom od tejto sumy súd odrátal sumu 500 eur, ktorú otec v tomto roku plnil dobrovoľne,
a preto dlžná suma za rok 2021 predstavuje 2.000 eur, ďalej za rok 2022, a to za 12 mesiacov (január
– december 2022) zročné výživné predstavovalo 3.000 eur, pričom z tejto sumy bola odrátaná suma
720 eur, ktorú otec v tomto roku plnil dobrovoľne a preto dlžná suma za rok 2022 predstavuje 2.280 eur,

za rok 2023 za 11 mesiacov (január – november 2023) predstavovalo zročné výživné 2.750 eur, pričom
z tejto sumy bolo odrátaných 650 eur, ktorú otec v tomto roku plnil dobrovoľne a preto zročné výživné za
rok 2023 predstavovalo 2.100 eur. Súčtom týchto dlžných súm na výživnom za roky 2021 spolu zročné
výživné predstavovalo 6.380 eur.

5.

O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol postupom podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

6.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal otec v zákonnej lehote v časti výroku o výživnom a zročnom

výživnom z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP) ako aj ustanovenia § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej
len CMP), žiadal rozhodnutie v napadnutej časti zmeniť tak, aby bol povinný prispievať na výživu
maloletej A. sumou 100 eur mesačne s tým, že zročné výživné za obdobie od 9.3.2021 do 11.12.2023
v sume 1.430 eur by bol povinný zaplatiť v splátkach po 50 eur mesačne spolu s bežným výživným,

pod stratou výhody splátok Alternatívne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že nesúhlasí s týmto rozhodnutím v tejto časti a považuje
ho za nesprávne a nepreskúmateľné. Namietal, že s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm.
b) CSP súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Mal

za to, že zo strany prvoinštančného súdu neboli dostatočne skúmané odôvodnené potreby maloletej
A., čím tento dospel k nesprávnym zisteniam, pričom súčasne svoje závery nedostatočne odôvodnil.
Predovšetkým nebolo zdôvodnené, prečo v súvislosti s posudzovaním odôvodnených potrieb považoval
za ustálené práve súdom prvej inštancie uvádzané sumy. Poukázal na to, že výdavky uvádzané súdom
prvej inštancie sú neprimerane vysoké a nezodpovedajú skutočnému stavu. Ďalej konštatoval, že súd

prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s posudzovaním jeho schopností, možností a majetkových
pomerov, pričom vychádzal iba z tvrdení matky so záverom, že je schopný dosahovať príjem vo výške
4.000 eur. Tento svoj záver však žiadnym spôsobom neodôvodnil, neskúmal jeho reálne možnosti
a schopnosti sa uplatniť na trhu práce a dosahovať takýto vysoký príjem ako matka uviedla. Namietal,
že matkine tvrdenia o výške jeho príjmu nie sú ničím podložené a nezakladajú sa na realite. Za tohto

stavu preto nemožno s určitosťou bez ďalšieho prijať záver o tom, že je schopný dosahovať príjem 4.000
eur mesačne. S týmito ako ani ďalšími relevantnými skutočnosťami sa súd prvej inštancie nezaoberal.
Za týchto okolností považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za svojvoľné, porušujúce základné
právo na predvídateľnosť rozhodnutia, či právnu istotu ako aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Miera porušenia týchto základných práv je natoľko zásadná a intenzívna, že tým jednoznačne došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 30.8.2018, sp. zn. : 6Cdo/42/2017, v ktorom bolo konštatované, že „Nesprávny procesný
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená
aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva.

Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegartio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).“ Ďalej uviedol, že právo na odôvodnenie rozhodnutia vyplýva aj

z Nálezu Ústavného súdu II. ÚS 311/07 aj z Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. v rozsudku zo
dňa 1.7.2003 vo veci Suominen v. Fínsko. Na základe týchto skutočností považoval rozhodnutie súdu
prvej inštancie v časti rozhodnutia o rozsahu vyživovacej povinnosti otca ako aj o výške mesačnej
splátky na zročnom výživnom voči maloletému dieťaťu za arbitrárne, nepreskúmateľné a porušujúcezákladné právo účastníkov konania na spravodlivý proces. Okrem toho prvoinštančný súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutočný stav
veci, pretože žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s odôvodnenými potrebami maloletého dieťaťa.

Namietal, že údajné mesačné náklady na dieťa vo výške 175 eur na stravu, 50 eur na oblečenie
a obuv a tiež 30 eur na voľnočasové aktivity, nezodpovedajú realite. Dal do pozornosti, že maloleté
dieťa sa stravuje v škole (obedy), a teda matka zabezpečuje výlučne raňajky, desiate a večere pre
maloletú. V čase, keď zdieľal s matkou maloletej a maloletou spoločnú domácnosť, tak v rámci ich
spoločného hospodárenia nikdy nespotrebovali na pokrývanie stravy pre maloleté dieťa takto vysoké

sumy. Nesúhlasil ani s tým, že matka každý mesiac minie na oblečenie a obuv maloletej sumu 50 eur
a pokiaľ áno, tak takéto výdavky na oblečenie a obuv maloletej považuje za neprimerané. Zo strany
súdu prvej inštancie došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu skutočného stavu veci v súvislosti s jeho
dosahovaným príjmom, pretože prvoinštančný súd neskúmal jeho reálne schopnosti a možnosti, ale
sa uspokojil s tvrdením matky, že je schopný dosahovať príjem vo výške 4.000 eur mesačne. Tieto
závery však nezodpovedajú realite, pretože podľa jeho názoru preukázal, že jeho skutočný a jediný

príjem predstavuje 259,80 eur mesačne. Taktiež nebolo zohľadnené, že mal prerušenú živnosť od
15.7.2019 do 15.7.2022, pričom v rozsudku bolo iba uvedené, že podnikateľskú činnosť vo všetkých
predmetoch podnikania uvedených na dokladoch o živnostenskom oprávnení ku dňu 14.6.2022 ukončil.
Z titulu osobného bankrotu nemohol vykonávať podnikateľskú činnosť, pričom spoločnosť C. H. síce
má v obchodnom registri prevádzakovanie J., ale túto činnosť nikdy nevykonávala. Vo vzťahu k tejto

spoločnosti nemá uzavretú pracovnú zmluvu, čiže sa naňho nevzťahuje zákon o minimálnej mzde.
Zdôraznil, že sa stará o svoju starú matku, ktorá je prakticky imobilná, trpiaca viacerými ochoreniami,
nakoľko má už 87 rokov. Uviedol, že jej poskytuje asistenčnú službu a za tieto služby mu každoročne
poskytne zo svojich úspor finančný dar vo výške cca 6.000 eur. Vzájomne sa tiež dohodli, že bude
bývať bezodplatne v jej rodinnom dome ako barter za ním poskytnuté služby. Z dôvodu starostlivosti

o starú matku preto nemôže vykonávať pravidelnú prácu s pevným pracovným časom. Okrem toho
jeho zárobkové možnosti a schopnosti sú v značnej miere obmedzené, pretože trpí rozsiahlym kožným
ochorením, vysokým krvným tlakom a pohybovými problémami, čím je práca v prašnom a alergizujúcom
prostredí vylúčená. Pokiaľ ide o jeho vzdelanie, tak ho má stredoškolské a je ekonomického smeru.
V súvislosti so zisťovaním majetkových pomerov namietal, že matka zatajila jej príjem v spoločnosti

G. D. za obdobie roku 2021,2022 a 2023. Uviedol, že majiteľka spoločnosti G. D. B. dňa 24.5.2021
hľadala nových zamestnancov, pričom v júni 2021 zverejnila na webovej stránke spoločnosti prvé
fotografie, kde ako modelka figuruje práve matka maloletej. Majiteľka spoločnosti opakovane hľadala
zamestnancov aj v mesiaci november 2021 s ponukou nástupného platu 1.100-1.500 eur mesačne,
spolu s popisom pracovných činností, ktorý okrem iného zahŕňal aj fotenie modelov. Podľa fotografií

stiahnutých s facebookového profilu G. D. pracovala matka v roku 2021 aj pre spoločnosť G. D..
Vzhľadom na skutočnosť, že matka neuviedla pravdivé informácie o všetkých jej príjmoch žiada, aby
súd si zabezpečil od matky daňové priznanie ale ročné zúčtovanie dane za rok 2021, 2022 a 2023 spolu
s dokladom, kedy jej bol daňový bonus za maloletú A. vyplatený, v akej výške, a v akej výške jej bol
vyplatený daňový bonus na úroky z úveru. V súčasnej dobe by mala matka zdokladovať svoje príjmy

daňovým priznaním za rok 2022 ako aj za rok 2023. Okrem toho je matka výlučnou vlastníčkou bytu
na C. K. XX L. C., pričom ide o byt zaťažený hypotekárnym úverom. V čase od 1.1.2017 do 31.7.2019
ho prenajímala za sumu cca 450 eur mesačne dvom občanom ruskej národnosti, pričom matke bolo
nájomné zasielané na účet v J.. Za prenájom bytu nadobudla sumu 13.950 eur. Počas celého tohto
obdobia bývala matka spolu s otcom v rodinnom dome, ktorý je vo vlastníctve matky otca H. B., kde

neuhrádzala žiadne poplatky. Ďalej uviedol, že matka je v súčasnosti zamestnaná ako vychovávateľka
v školskom klube v Základnej škole s D. F. L. C., pričom jej priemerný čistý mesačný príjem predstavuje
1.148,41 eur, poberá prídavok na dieťa v sume 60 eur mesačne a uplatňuje si daňový bonus. Okrem toho
má príležitostný príjem v spoločnosti D. C. H., C. (príležitostné brigády). Ďalej je vlastníčkou motorového
vozidla Fiat 500, rok výroby 2010 a od odchodu zo spoločnej domácnosti s otcom, t.j. od 29.7.2019 je

toto už tretie motorové vozidlo vo vlastníctve matky. Matka sa tiež na internete prezentuje nákladným
životným štýlom, zahraničnými dovolenkami, finančne náročnými kozmetickými zásahmi, úpravami
vizážistami. Zdôraznil, že jeho životná úroveň nie je postačujúca na to, aby si kupoval drahé oblečenie
a jazdil na dovolenky. Nevlastní žiaden majetok, poberá priemernú čistú mesačnú mzdu za obdobie od
1.1. do 31.12.2022 vo výške 311,76 eur a od 1.1. do 31.10.2023 vo výške 259,80 eur. Nehnuteľnosť –

rodinný dom, v ktorom býva je vo vlastníctve jeho matky. Nevlastní žiadne osobné motorové vozidlo, ani
žiadne hnuteľné veci vyššej hodnoty. Na základe týchto skutočností je nutné konštatovať, že súd prvej
inštanciedospelknesprávnymskutkovýmzisteniam,ďalejbolzjehostranynesprávneaneúplnezistený
skutočný stav veci, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP akoaj odvolacieho dôvodu podľa § 62 ods. 1 CMP. Ďalej mal za to, že zo strany prvoinštančného súdu došlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a to s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 2 Zákona o rodine
v spojení s § 365 ods. 1 písm. p) CSP, keď okrem skúmania odôvodnených potrieb dieťaťa je nevyhnutné

skúmať i okolnosti na strane povinného, najmä jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Tieto
jeho schopnosti a možnosti sa posudzujú prioritne vo vzťahu k jeho zárobkovej činnosti, či už ide
o klasický pracovnoprávny vzťah, prácu v rámci mimo pracovného pomeru, samostatne zárobkovo činnú
osobu alebo osobu nezamestnanú. Uviedol, že stanovenie výšky výživného je kľúčovým i s ohľadom na
jeho prípadné budúce vymáhanie, preto je nutné sa zaoberať dôsledne všetkými kritériami podstatnými

pre jej určenie. Poukázal na to, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich spoločnou zákonnou
povinnosťou, avšak rozsah, v akom túto dieťaťu každý z nich poskytuje býva z pravidla odlišný, keďže
vzhľadom na špecifickosť rodičovskej starostlivosti túto neposkytujú solidárne. Zákon predovšetkým
predpokladá, že rodičia budú vzhľadom na vyššie uvedené kritériá plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči
oprávnenému dieťaťu v rozsahu zodpovedajúcom potrebám dieťaťa a zároveň vlastným schopnostiam,
možnostiam a majetkovým pomerom. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, čo

znamená, že životná úroveň dieťaťa a jeho rodičov musí byť približne rovnaká. Namietal, že súd prvej
inštancie tieto skutočnosti neskúmal, pričom konštatoval, že povinný je schopný dosahovať príjem 4.000
eur mesačne, čo nezodpovedá realite. Tvrdil, že určené bežné výživné vo výške 250 eur mesačne ako
aj splátky zročného výživného v sume 300 eur mesačne sú pre neho absolútne likvidačné. Uvedené
je v rozpore s ustanovením § 62 ods. 2 Zákona o rodine, v zmysle ktorého je potrebné prihliadať i na

zárobkovéamajetkovépomerypovinnéhorodiča.Jevrozporesozákladnýmizásadamirodinnéhopráva
ako i príslušnými ustanoveniami, aby súd povinného rodiča zaviazal podieľať sa na výžive maloletého
dieťaťa v rozsahu, ktorý by bol pre neho likvidačný. Cieľom vyživovacej povinnosti má byť totiž to,
aby sa rodič podieľal na výžive a odôvodnených potrebách maloletého dieťaťa. V prípade, že miera
vyživovacej povinnosti je ale celkom zjavne neprimeraná a pre povinného neudržateľná, tak sa povinný

rodič dostáva do rizika exekúcií a zvyšuje sa pravdepodobnosť, že sa tento rodič na výžive maloletého
dieťaťa nebude vedieť podieľať. V najlepšom záujme maloletého dieťaťa je, aby bol rozsah vyživovacej
povinnosti rodiča určený aj s prihliadnutím na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného
rodiča–otca.Rozsahvyživovacejpovinnostibymalbyťtaký,abybolizabezpečenéodôvodnenépotreby
maloletého dieťaťa, ale zároveň, aby povinného rodiča nepriviedli do platobnej neschopnosti. Za tohto

stavu mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia,
nakoľko súd neprihliadal na jeho reálne schopnosti a možnosti ako aj jeho majetkové pomery. Žiadal
preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti určeného výživného ako aj zročného výživného zmeniť tak,
že mu bude uložená povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou 100 eur mesačne a zročné výživné
zaobdobieod9.3.2021do11.12.2023vovýške1.430eurbybolpovinnýzaplatiťvsplátkachvovýške50

eur mesačne spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok. Alternatívne navrhoval, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil v tejto časti na ďalšie konanie.

7.
K odvolaniu otca sa vyjadrila matka, pričom žiadala rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej

časti týkajúcej sa výroku o výške výživného ako aj zročného výživného potvrdiť ako vecne správny.
Nesúhlasila s tým, že by rozhodnutie prvoinštančného súdu bolo neodôvodnené a že by došlo
k porušeniu práva otca maloletej na spravodlivý proces. Tento jej nesúhlas sa týka aj v súvislosti
s vznesenou námietkou otca, že dostatočným spôsobom neboli posudzované odôvodnené potreby
maloletej a s tým spojené výdavky. Uviedla, že vyčíslila celkové pravidelné výdavky na maloletú A. vo

výške cca 653 eur mesačne, ktoré otec maloletej nerozporoval. Za tohto stavu sa stotožňuje v celom
rozsahu s konštatáciou súdu prvej inštancie uvedenou v bode 64 odôvodnenia rozsudku, v ktorom je
uvedené: „Súd preto vychádzal z ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine a pri určení výživného
prihliadol na odôvodnené potreby maloletej A., vyčíslené matkou mesačne na sumu 653 eur, čo otec
nerozpoval, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného otca, ktoré sú vzhľadom na

skutočnosť, že otec dieťaťa je v produktívnom veku, je zdravý, bez zdravotných obmedzení, bývajúci
v C. v rodinnom dome vo vlastníctve svojej matky, za ktorý neplatí nájomné (nepreukázal žiadne iné
výdavky spojené s bývaním a stravovaním), schopný získať mesačne taký príjem, aby mohol zabezpečiť
maloletej A. požadované výživné. Súd upozorňuje na skutočnosť, že matkou požadované výživné
nepokrýva ani polovicu preukázaných mesačných nákladov spojených so starostlivosťou o dieťa. Na

schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez
dôležitéhodôvoduvýhodnejšiehozamestnania,zárobku,čimajetkovéhoprospechu,keďjebezďalšieho
zrejmé a nie je potrebné to ani dokazovať, že skutočný príjem otca musí byť vyšší ako deklarovaný,
keď tento deklarovaný príjem je absolútne nezodpovedajúci súčasným cenám za bývanie a stravu,hovoriac o trávení voľného času, či dovolenkách.“ Mala za to, že otec je schopný dosahovať príjem
vo výške 4.000 eur, pretože v čase, keď rodičia maloletej žili v spoločnej domácnosti otec fakturoval
priemerne 4.000 eur mesačne, čo vyplýva aj z bodu 27 odôvodnenia rozsudku. Vtedy pracoval ako

vodič/taxikár, pričom v tejto súvislosti poukázala na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý
podotkol,žeakbolotecpredrokom2019schopnýriadnepracovaťakotaxikáradosahovaťslušnýpríjem
(cca 4.000 eur mesačne), je v jeho možnostiach a schopnostiach v tom pokračovať a nedosahovať
príjem len ako konateľ spol. C. H., kde nemá ani minimálny zárobok. Na pojednávaní dňa 14.11.2023
právny zástupca otca predložil potvrdenie o mzde/odmene za zárobkovú činnosť zo dňa 12.11.2023

od zamestnávateľa C. H., z ktorého vyplýva, že otec vykonával zárobkovú činnosť od 1.1.2022 do
31.12.2022 na základe zmluvy o výkone funkcie štatutárneho zástupcu – konateľa, za ktorú poberal
odmenu za rok 360 eur, čistú mzdu 311,76 eur a od 1.1.2023 do 31.10.2023 na základe zmluvy o výkone
funkcie štatutárneho zástupcu – konateľa a mal mzdu/odmenu za rok 300 eur, čistú mzdu 259,80
eur mesačne. Namietala, že z týchto predložených potvrdení o mzde/odmene nie je jasné, či je otec
v pracovnom pomere ako zamestnanec u zamestnávateľa C. H. alebo či otec má so spoločnosťou C. H.

uzatvorenú zmluvu o výkone konateľa (písomnú alebo ústnu), ktorá sa riadi Obchodným zákonníkom.
Poukázala na to, že otcom deklarovaná čistá mzda v roku 2022 v sume 311,76 eur a v roku 2023
v sume 259,80 eur je „neuveriteľná.“ Zdôraznila, že súd nemá vychádzať len z tvrdení a faktického
príjmu povinného rodiča, ale z jeho celkových možností a schopností, majetkových pomerov a tiež
má prihliadať na potencionálny príjem. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR

z 20.2.2019, sp. zn. : 3Cdo/236/2018, v zmysle ktorého súd neprihliadal len na skutočné príjmy osoby
povinnej platiť výživné, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jej potenciálnych
príjmov, to znamená príjmov, ktoré mohla mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti,
stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce“ a na
rozsudok NS SR z 31.3.2021, sp. zn.: 5Cdo/14/2021, v zmysle ktorého „princíp potencionality príjmov“

nevyžaduje detailné preukázanie všetkých príjmov povinného, pretože použitím tohto princípu súd
podľa charakteru správania sa povinného vymedzuje fiktívny (prezumovaný príjem), ktorý je následne
základom pre určenie výživného na dieťa“ a žiadala, aby súd pri určovaní príjmu otca uplatnil princíp
prednosti potencionality príjmov otca a zaviazal otca prispievať na maloletú A. výživným vo výške 250
eur od 9.3.2021, odkedy má dieťa po realizácii výkonu rozhodnutia vo svojej starostlivosti. Uviedla, že

osobná starostlivosť matky o maloleté dieťa musí byť vyrovnaná formou plnenia vyživovacej povinnosti,
a to platením výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa zo strany otca.
Súd prvej inštancie zohľadnil skutočnosť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará,
pretože osobná starostlivosť je postavená na roveň finančným plneniam, čím sa poskytuje ochrana
majetkovým nárokom osoby zabezpečujúcej svojou prácou fungovanie rodiny a spoločnej domácnosti

na úkor vlastnej zárobkovej činnosti.

8.
K odvolaniu otca sa vyjadrila Okresná prokuratúra III, a to podaním zo dňa 10.4.2024, ktorým žiadala
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Namietala, že prvoinštančný súd vychádzal z nesprávnych skutkových zistení, pretože skutočný príjem
matky nebol zisťovaný správne a úplne, predložením daňového priznania alebo ročného zúčtovania
dane matky za rok 2021, 2022 a 2023. Taktiež poukázala na to, že pri posudzovaní schopností,
možností a majetkových pomerov otca, ktorý deklaroval príjem pod hranicou aktuálnej sumy životného
minima (266,88 eur), avšak nepreukázal, že by požiadal o poskytnutie pomoci v hmotnej núdzi vo

forme dávky v hmotnej núdzi alebo aktivačného príspevku na podporu získania, udržania, prehĺbenia
alebo zvýšenia vedomostí, odborných zručností, praktických skúseností, pracovných návykov na účely
zvýšenia pracovného uplatnenia na trhu práce. Znamená to, že otec maloletej sa nenachádza v stave
hmotnej núdze, napriek deklarovanému príjmu, pričom si vie zabezpečiť zvýšenie svojho príjmu. Pokiaľ
ide o otcovu starostlivosť o jeho imobilnú starú matku, ktorej poskytuje asistenčnú službu (je mu

znemožnené vykonávať pravidelnú prácu s pevným pracovným časom), poukázala na ustanovenia § 62
ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Zákona o rodine, ktoré neupravujú žiadnu výnimku z vyživovacej povinnosti rodičov.

9.
Otec vo svojom ďalšom vyjadrení zo dňa 7.5.2024 v podstate zopakoval argumenty a tvrdenia uvádzané

v predchádzajúcich vyjadreniach. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie jednoznačne porušuje
základné právo na predvídateľnosť rozhodnutia, či právnu istotu ako aj právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia. Miera porušenia týchto základných práv je pritom natoľko zásadná a intenzívna, že tým
jednoznačne došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zdôraznil, že súd prvej inštancie dospelk nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci. Bolo to najmä
v súvislosti s výdavkami matky na maloleté dieťa, ktoré riadne nepreukázala. Znamená to, že neboli
spoľahlivo zistené aké sú odôvodnené potreby maloletej, čo je základným kritériom pre určovanie

výšky vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu. Uviedol, že má ukončené stredoškolské vzdelanie,
trpí rozsiahlym kožným ochorením, vysokým krvným tlakom a pohybovými problémami, čím je práca
v prašnom a alergizujúcom prostredí vylúčená, a teda jeho zárobkové možnosti a schopnosti sú
vznačnejmiereobmedzené.Pokiaľideomatku,taktátomáukončenévysokoškolskévzdelaniedruhého
stupňa a má oveľa viac možností nájsť si lepšie platené zamestnanie ako on. Okrem toho neboli na

strane matky zistené jej zárobkové pomery, nakoľko táto v čase od júna 2021 do roku 2023 pracovala
v spoločnosti G. D., pričom jej príjem z tejto činnosti nebol zisťovaný. Mal za to, že on v konaní
jednoznačne preukázal svoj skutočný príjem ako aj to, že sa musí starať o svoju starú matku, ktorá je
prakticky imobilná, trpiaca viacerými ochoreniami.

10.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP), vec preskúmal v rozsahu určenom
ustanoveniami § 65 a § 66 CMP, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario
a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov III., IV. v spojení s opravným uznesením
č.k.: B3-38P/121/2020-2037 zo dňa 3.4.2024 podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a vec mu

v tejto časti podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a tiež aj vo výroku V.,
týkajúceho sa úpravy styku otca s maloletou, pretože tento už nie je možné realizovať prostredníctvom
Centra spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar, so sídlom Ševčenkova 1175/21,
Bratislava.

11.
Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku o výške výživného
a o zročnom výživnom nie je vecne správne, pretože prvoinštančný súd pri rozhodovaní neúplne zistil
skutočný stav veci, a preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov.

12.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo

222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) sa
rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá
hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne
posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval
správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil,

ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo
4/2009).

13.
Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového

poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

14.
Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a

aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

15.
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na riadne zdôvodnenie rozhodnutia. O
arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide aj vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normyzo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s

princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

16.
Ajpodľazákladnéhoprávanaspravodlivésúdnekonaniepodľačl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky
má strana právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
práva a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu (rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp.
zn. III. ÚS 60/04). Podľa Ústavného súdu SR „Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami
alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto
rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ (I. ÚS
243/07). Požiadavku na kvalitu súdneho rozhodnutia zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd

pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997, či rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9.

decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie jeho prieskumu v rámci odvolacieho konania.

17.
Okrem práva účastníka sa domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k

súdu) patrí aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z
odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce
skutkový a právny základ rozhodnutia.

18.
Včlenením formulácie o práve na spravodlivý súdny proces do textu zákona sa požiadavky na
odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale naopak, sprísnili (IV. ÚS 314/2020, ZNaU 69/2020).

19.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym
procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť účastníkovi konania (sporovej strane podľa CSP),
aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na
spravodlivý proces, ale zakladá aj procesnú vadu konania.

20.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie však náležitosti riadneho rozhodnutia nespĺňa, pretože v odôvodnení
jeho rozhodnutia absentujú relevantné dôvody a závery vzhľadom na vykonané dokazovanie pri
rozhodovaní súdu prvej inštancie, preto je dané rozhodnutie nepreskúmateľné v časti výroku o výške

výživného ako aj zročného výživného.

21.
Podľa § 35 CMP, súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

22.
Podľa § 36 CMP, súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie
skutočného stavu veci.23.
Podľa § 37 CMP, súd si môže osvojiť zhodné skutkové tvrdenia účastníkov, ak nemá pochybnosti o ich
pravdivosti, len ak nie sú v rozpore s vykonaným dokazovaním.

24.
Podľa § 62 ods. 1 CMP, odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne, alebo
neúplne zistil skutočný stav veci.

25.
Podľa§63CMP,vodvolacomkonanímožnouvádzaťnovéskutkovétvrdeniaapredkladaťnovédôkazné
návrhy.

26.
Podľa § 65 CMP, odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať

konanie aj bez návrhu.

27.
Podľa § 66 CMP, odvolací súd nie je odvolacími dôvodmi viazaný.

28.
Odvolací súd dodáva, že mimosporové konania sú ovládané vyhľadávacím princípom (tzv. materiálne
konania), na čo nová právna úprava (CMP) reagovala ustanoveniami, ktoré poskytujú súdom dostatočný
priestor na to, aby zistili stav veci. Súd preto „musí“ iniciatívne zasahovať do konania, najmä do
dokazovania, čím na seba preberá významnú mieru dôkaznej iniciatívy. Keďže jedným z najdôležitejších

princípov mimosporového konania je princíp ochrany verejného záujmu (čl. 1 CMP), súdy uplatňujú aj
iné metódy konania než v sporovom konaní (napr. súd môže konať z úradnej povinnosti, uplatňuje sa v
širšej miere vyšetrovací princíp, princíp oficiality, princíp materiálnej pravdy a pod.). Proces dokazovania
ovláda vyšetrovacia zásada a súd je oprávnený vykonať aj dôkazy, ktoré nenavrhli účastníci konania
(sleduje sa tým potreba zistenia „skutočného“ stavu veci, ktorý bude určujúcim pre vydanie rozhodnutia).

Na postup vykonávania dôkazov sa subsidiárne aplikuje CSP.

29.
Podľa § 62 ods. 1 až 5 ZoR, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť,
ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich

detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej
úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný
plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima
na nezaopatrené neplnoleté dieťaťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení
rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne

stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť
pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného
rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

30.

Podľa § 63 ods. 1 ZoR, rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z
príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov
a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších
skutočností potrebných na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška
jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima.

31.
Podľa § 75 ods. 1 ZoR, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného,
ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové
pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho

zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká,
ktoré povinný na seba berie.

32.Podľa § 78 ods. 1 ZoR, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery.
Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

33.
Podľa § 78 ods. 3 ZoR, pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.

34.
Odvolací súd uvádza, že dieťa má zo zákona právo na výživu, čo znamená, že rodičia majú voči

svojmu dieťaťu explicitne uloženú povinnosť plniť ich zákonnú vyživovaciu povinnosť. Základnými
podmienkami, od ktorých sa výška vyživovacej povinnosti rodičov na deti posudzuje, sú schopnosti,
možnosti, majetkové pomery povinného rodiča a odôvodnené potreby dieťaťa, pričom dieťaťu zákon
priznáva právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Výživné, ktoré poskytuje povinný rodič,
slúži výlučne na uspokojenie základných potrieb maloletých detí, ktorými sú ošatenie, bývanie, kultúra,
vzdelávanie, športové a rekreačné potreby, prípadne aj iné odôvodnené potreby, ktoré sú nevyhnutné

pre zdravý telesný a duševný rozvoj a pre prípravu na uplatnenie sa v spoločnosti a v živote. Z tohto
dôvodu je potrebné chápať, že výživne nie je určené rodičovi, ktorému boli deti zverené do starostlivosti,
a že toto má spotrebný charakter.

35.

Rodičia maloletého dieťaťa sú povinní prispievať na výživu maloletého dieťaťa, pričom plnenie
vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie
sú schopné samé sa živiť. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z
rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará pričom výživné má prednosť pred inými výdavkami
rodičov. Zároveň pri určení výživného súd prihliada na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na

schopnosti,možnostiamajetkovépomerypovinného.Jepotrebnézdôrazniť,ženaschopnosti,možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania. Základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov platiť výživné je
zistenie ich skutočných príjmov, ako aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento príjem zodpovedá
telesným i duševným schopnostiam rodiča, jeho skúsenostiam, plneniu jeho pracovných povinností, ako

aj miestnym možnostiam jeho uplatnenia. Výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých
životných potrieb maloletého dieťaťa v súvislosti s jeho všestranným rozvojom a vývojom tak po stránke
fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu týchto životných potrieb dieťaťa je
rôzny, a to vzhľadom na jeho vek, spôsob prípravy na jeho budúce povolanie, zdravotný stav, ale aj
jeho schopnosti. Na odôvodnené potreby oprávneného bezprostredne vplývajú schopnosti, možnosti

a majetkové pomery povinného. Ak sú tieto obmedzené, je zrejmé, že odôvodnenými budú môcť byť
len bežné potreby nepresahujúce obvyklú základnú mieru potrieb oprávneného. Naopak pri vyššej
životnej úrovni povinného môžu pod odôvodnené potreby spadať napr. vyššie uvedená tvorba úspor,
ktorá síce nie je nevyhnutná, avšak môže dopomôcť k rozvoju oprávneného dieťaťa. Rozhodujúce
sú vždy reálne zárobkové možnosti povinného dané ako jeho subjektívnymi vlastnosťami (vzdelaním,

skúsenosťami, fyzickými možnosťami), tak objektívnymi skutočnosťami, ako je najmä prítomnosť
pracovných príležitostí. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného súd prihliada na
druhej strane i vtedy, ak povinný bez náležitého odôvodnenia na seba berie neprimerané majetkové
riziká, pochybne investuje, berie nevýhodné pôžičky, príp. sa vzdá lepších zárobkov, výhodnejšieho
zamestnania a pod. Pri zmene zamestnania povinného na zamestnanie s nižším zárobkom súd povinne

skúma okolnosti, za ktorých k uvedenej zmene došlo, a najmä či k nej došlo z dôležitých dôvodov, napr.
zo zdravotných dôvodov povinného. V opačnom prípade by sa pri určovaní výživného vychádzalo zo
schopností a možností povinného pred takouto zmenou zamestnania, resp. z majetkových pomerov,
ktoré by tento mal, ak by svoj majetok nevystavoval neprimeraným majetkovým rizikám.

36.
Pri uplatnení princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné oprávnenej osobe súd
neprihliada len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku,
ale vychádza z jeho potencionálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré povinný (potencionálne)
mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho

zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. Tento princíp sa uplatňuje aj vtedy, keď povinný
svojím konaním berie na seba neprimerané majetkové riziká zahŕňajúce aj takú činnosť, ktorá ohrozuje
dosiahnutie príjmu, príp. vedie až k strate jeho príjmu a tým aj k strate možností platiť výživné. Na
zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania takéhodôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného. Potencionalita príjmov znamená
v reálnom použití v súlade s právnou normou situáciu, keď povinný nevyvíja dostatočnú aktivitu k
tomu, aby svoje maloleté dieťa zabezpečil, aby maloleté dieťa malo uspokojené základné potreby,

ktoré súvisia s jeho výživou a aj potreby, ktoré nie sú základné, ktoré sú nad rámec, ale súvisia s
uspokojovaním možností, ktoré prináležia veku a potrebám maloletého dieťaťa. Potencionalita teda
znamená de facto, že povinný môže v daných podmienkach dosahovať zvýšený príjem než deklaruje
v rozhodnom období. Podľa Ústavy Slovenskej republiky má však každý garantované základné právo
na slobodnú voľbu povolania (hoci potencionalita príjmov ju nepopiera) (z komentára k Zákonu o

rodine, druhé prepracované a doplnené vydanie vydavateľstva Wolters kluwer, rok 2014, str. 110),
ale zákonodarca umožňuje hodnotiť nielen životné okolnosti a pomery, ktoré sú reálne dané, ale aj
tie, ktoré by za určitých podmienok mohli existovať. Zdôvodnenie sa vidí v existenčnom charaktere
výživného a potrebe zabrániť povinnému, aby svojím konaním znižoval jeho rozsah. Z obsahu spisu
vyplýva, že príjem otca bol zdokladovaný na základe potvrdenia o mzde/odmene za zárobkovú činnosť
opatreného pečiatkou obchodnej spoločnosti C. H.. Podľa tohto potvrdenia otec maloletej vykonáva

funkciu konateľa v tejto spoločnosti na základe zmluvy o výkone funkcie štatutárneho zástupcu, pričom
poberal mzdu vo výške 360 eur mesačne brutto v období od 1.1.2022 do 31.12.2022 a 300 eur mesačne
brutto v období od 1.1.2023 do 31.10.2023. Odvolací súd považuje tento príjem za veľmi nízky,
vzhľadom na funkciu, ktorú v obchodnej spoločnosti otec vykonáva, pričom brigádnickou formou práce
v hocijakom odvetví hospodárstva by otec zarobil viac ako to vyplýva z predložených potvrdení. Za

takéhoto stavu by si mal otec maloletej hľadať adekvátne zamestnanie zodpovedajúce jeho vzdelaniu.
Taktiež je potrebné k veci uviesť, že súd prvej inštancie pochybil ohľadne odôvodnenia možného
potencionálneho príjmu otca a uvedenia jeho výšky, z ktorého by mal pri určovaní výživného vychádzať.
Iba všeobecná argumentácia súdu o schopnosti a možnosti otca platiť stanovené výživné, ktoré má
zodpovedať odôvodneným potrebám maloletej je nedostatočná. V danom prípade je preto potrebné

doplniť dokazovanie týkajúce sa príjmových a zárobkových pomerov oboch rodičov, taktiež vyžiadaním
si daňových priznaní matky za obdobie rokov 2021 až 2023, prípadne ďalších podkladov na zhodnotenie
jej majetkových pomerov, pokiaľ daňové priznania nebudú poskytovať dostatočný podklad na ustálenie
príjmu matky. V tejto súvislosti je potrebné zistiť odkedy jeho prípadný nepriaznivý zdravotný stav
trvá a akého charakteru sú jeho zdravotné problémy, či mu jeho zdravotný stav bráni vykonávať inú

zárobkovú činnosť. Zároveň súd prvej inštancie zrozumiteľne vyhodnotí zárobkové (aj potenciálne)
a majetkové schopnosti a možnosti oboch rodičov a konkrétne zistenia premietne do svojich úvah na
podporu primeranosti určeného výživného (odvolací súd poznamenáva, že i keď právne predpisy SR
neurčujú tabuľkovú úpravu výživného a jeho určenie je v zmysle zákona nutné posudzovať individuálne
s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, určitou pomôckou môže byť aj Metodika pre výpočet výživného

zverejnená Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorá je síce materiálom odporúčacieho charakteru, jeho
zámerom je však zjednocovať procesné postupy a rozhodovaciu prax súdov v rodinnoprávnej agende
a môže súdu slúžiť ako nezáväzná pomôcka). Rovnako je potrebné ustáliť aj výdavky rodičov, posúdiť
ich opodstatnenosť, ich skutočné vynakladanie overiť. Pomery v domácnosti sú tiež ovplyvňované
spolužitím s inými osobami. Na strane maloletého dieťaťa posúdi dôvodnosť jeho výdavkov v závislosti

od jeho zdravotného stavu a zistenej životnej úrovne rodičov. Opätovne súd rozhodne nielen o bežnom
výživnom, ale aj o zročnom výživnom.

37.
Ako bolo už vyššie naznačené úlohou súdu prvej inštancie bude náležite zistiť skutočný stav veci

v zmysle čl. 6 § 35 CMP a v zmysle uvedeného dôsledne zistiť majetkové pomery oboch rodičov,
zabezpečiť a vyhodnotiť jednak potencionálny príjem na strane otca maloletej a v súvislosti s matkou
maloletej zabezpečiť a vyhodnotiť jej daňové priznania za roky 2021 až 2023. V tejto súvislosti
bude potrebné sa náležitou určitosťou a jednoznačnosťou zistiť odôvodnené potreby maloletého
dieťaťa, ktoré súd prvej inštancie posúdi s tým, že dôkazné bremeno v tomto smere je na strane

matky. Rovnako je potrebné pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti otca zistiť potencionálny príjem
otca maloletej, pretože príjem, ktorý doposiaľ otec súdu prvej inštancie preukázal nezodpovedá
jeho možnostiam a schopnostiam a ani vzdelaniu. Taktiež je potrebné sa vysporiadať s námietkami
oboch rodičov, zohľadniť odôvodnené potreby maloletej, ich primeranosť, ustáliť správnu sumu
týchto potrieb a samozrejme zohľadniť podiel matky na vyživovacie povinnosti k dieťaťu, ktorá je

kompenzovaná osobnou starostlivosťou o maloletú. Súčasne súd sústredí dokazovanie na zisťovanie
skutočnosti majúcich zásadný význam pre určenie vyživovacej povinnosti toho ktorého rodiča, najmä
podrobnýmvýsluchomrodičovaoverenímichprerozhodnutieovýživnomrelevantnýchtvrdení,zistením
a vyhodnotením odôvodnených potrieb maloletej, zistením majetkových a osobných pomerov rodičov,skutočného príjmu matky ako aj potencionálneho príjmu otca, výšku ich odôvodnených výdavkov a ich
životnú úroveň.

38.
Vychádzajúc z vyššie uvedených nedostatkov odôvodnenia rozsudku v jeho odvolaním napadnutej časti
dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané bez dostatočne zisteného
skutočného stavu veci, neposkytuje odpovede na zásadné otázky konania a nenapĺňa tak zákonné
požiadavky vyplývajúce preň z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v súvislosti s čím je nepreskúmateľným

a porušujúcim právo účastníkov na spravodlivý proces, ku ktorým skutočnostiam musel odvolací súd
preskúmavajúci postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti výrokov III. a IV. v spojení
s opravným uznesením zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, doplnenie dokazovania a vydanie
nového rozhodnutia (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 62 ods. 2 CMP).

39.

Vzhľadom k tomu, že spoločnosť Priateľov detí z detských domovov ÚSMEV AKO DAR, so sídlom
Ševčenkova 1175/21, Bratislava, nemá od 4.9.2023, t.j. už v čase vyhlásenia prvostupňového rozsudku,
oprávnenie vykonávať asistovaný styk bolo potrebné zo strany odvolacieho súdu zrušiť aj výrok V.
týkajúci sa úpravy styku otca s maloletou. Úlohou prvoinštančného súdu bude nájsť iné zariadenie,
prostredníctvom ktorého by sa úprava styku otca s maloletou realizovala, ak sa medzičasom nezmenila

situácia v rodine maloletej.

40.
Až po doplnení dokazovania súd vo veci opätovne rozhodne, a to aj o trovách tohto odvolacieho konania
(§ 396 CSP), pričom svoje nové rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ustanovením § 220 ods. 2

CSP tak, aby závery, ku ktorým dospeje, mali oporu vo vykonanom dokazovaní a aby úvahy súdu k týmto
záverom vedúce boli logické, presvedčivé a zrozumiteľné.

41.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).