Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, August 21, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114217611
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4114217611.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X.. N. T., narodeného XX. V. XXXX, C., I. Q. XXXX/
X, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Miklóssym, Vráble, Hlavná 1221, proti žalovanému X.. K. Š.,
narodenému XX. O. XXXX, R. U., K.. W.. Š. XXXX/XX, (pôvodne v konaní O. Š., narodenému X. K.
XXXX, zomrelému X. O. XXXX) C., I. Q. XXXX/XX, zastúpeného advokátom Mgr. Mariánom Bafrnecom,
Vráble, Levická 598, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Nitra

pod sp. zn. 15C/113/2014, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 20. apríla
2023 sp. zn. 9Co/15/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) rozsudkom z 21.októbra
2021 č. k. 15C/113/2014-540 žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

1.1. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 134 ods. 1, § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1,
2, 3, § 134 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka. Žalobou sa žalobca domáhal (po pripustení zmeny

žaloby) určenia, že je vlastníkom pozemku s parcelným číslom XXXX/X, parcela registra C KN, druh
pozemku zastavaná plocha vo výmere 43 m2 a pozemku s parc. č. XXXX/X, parc. registra C KN, druh
pozemku zastavaná plocha vo výmere 28 m2, oba nachádzajúce sa v kat. území C., a takto uvedené v
geometrickompláneč.XXC/XXX/XXXXzodňa08.03.2021,ktorýbolvyhotovenýaautorizačneoverený
znalkyňou X.. G. I. a úradne overený Okresným úradom R., katastrálny odbor, dňa 14. 05. 2021 pod č.
Z.. Žalobca tvrdil, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol v roku 1993, a to kúpou od prechádzajúcej

vlastníčky K. U., pričom ich nadobudol vrátane pozemku s parcelným číslom XXXX/X, druh pozemku
záhrady vo výmere 90 m2. Daný pozemok však na neho v čase prevodu nebol v evidencii katastra
nehnuteľnostízapísanýatolenzdôvodu,ževtomčasepriebehjehohranícnebolidentickýsvýsledkami
technicko-hospodárskeho mapovania a pozemok tak bol zapísaný len do poznámky listu vlastníctva.
Skutočnosť, že pozemok s parcelným číslom XXXX/X nebol pri prevode na neho zapísaný, neznamená,
že vlastníctvo predmetného pozemku stratil, resp. že ho do vlastníctva mohol nadobudnúť niekto iný,

kto k tomu nemal právny titul. Ďalej tvrdil, že je nepochybné, že predchádzajúcou vlastníčkou pozemku
s parc. č. XXXX/X, od ktorej pozemok nadobudol, bola K. U., ktorá tento pozemok nadobudla na základe
dohody o zrušení spoluvlastníctva zo dňa 08. 03. 1978, ktorú uzavrela so svojou sestrou C. N., pričom
táto dohoda bola registrovaná na vtedajšom Štátnom notárstve v R. dňa 02. 08. 1978 pod R. I. 231/78 a
sporný pozemok mala K. U. riadne zapísaný vo svojom vlastníctve aj v evidencii katastra nehnuteľností.
V súčasnej dobe bol predmetný pozemok nesprávne začlenený do pozemkov žalovaných, pričom

žalovaní svoje nehnuteľnosti nadobúdali od iných osôb ako od K. U. a nemali žiadny právny titul k
nadobudnutiu predmetného pozemku a tento pozemok tak ani platne do svojho vlastníctva nadobudnúťnemohli, pričom žalovaní predmetný pozemok navyše ani neužívajú a nikdy neužívali. Geometrickým
plánom č. XX/XXXX vyhotoviteľa X.. X. Q. bol obnovený pozemok s parc. č. XXXX/X. Obnovou tohto
pozemku sú podľa geometrického plánu pozemok s parc. č. XXXX/X (parcela registra C evidovaná na

katastrálnej mape), druh pozemku zastavané plochy a nádvoria vo výmere 43 m2 a pozemok s parc.
č. XXXX/X (parcela registra C evidovaná na katastrálnej mape), druh pozemku zastavané plochy a
nádvoriavovýmere28m2.Rozdielvovýmerenovovytvorenýchpozemkov,ktorésúobnovoupôvodného
pozemku a výmerou pozemku pôvodného, je daný skutočnosťou, že v k. ú. C. je tzv. nezjednotený
operát (operát pozemkovej knihy nebol zjednotený s operátom pozemkového katastra), čoho dôsledkom

bol priebeh vlastníckych hraníc pôvodnej parcely neidentický s novým stavom. Geometrický plán tak
obnovuje pôvodný pozemok s parc. č. XXXX/X v hraniciach vyplývajúcich zo stavu katastra. Žalobca
v žalobe tvrdil, že prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 08. 04. 2014 oslovil žalovaných
s návrhom na uzavretie dohody, na základe ktorej by došlo k odčleneniu pozemku s parc. č. XXXX/X
geometrickým plánom a tento by bol následne zapísaný v katastri nehnuteľností do vlastníctva žalobcu,
pričom ponúkol žalovaným aj finančné vyrovnanie, avšak z dôvodu nesúhlasu žalovaných k dohode

nedošlo.

1.2. Žalobca tvrdil, že pozemok prilieha k cestnej komunikácii, odkedy ho nadobudol, vždy sa oň staral
a užíval ho, užíva ho aj v súčasnej dobe. Ďalej tvrdil, že pozemok predtým vlastnil a nadobudol od K. U.,
ktorá ho nadobudla na základe Dohody o zrušení spoluvlastníctva zo dňa 08. 03. 1978, ktorú uzavrela

so svojou sestrou C. N., pričom táto dohoda bola registrovaná na štátnom notárstve dňa 02. 08. 1978.
Žalobca ďalej tvrdil, že pozemok je nesprávne začlenený do pozemku žalovaných, žalovaný predmetný
pozemok neužíva a ani ho neužíval. Žalovaný v rámci obrany tvrdil, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, nakoľko sa mu nepodarilo preukázať vlastnícke právo k spornej parcele, žalobca nepredložil
žiaden dôkaz o tom, že do vlastníctva nadobudol práve spornú parcelu číslo XXXX/X, nepredložil žiadny

dôkaz o tom, že predmetnú parcelu nadobudol od K. U., nakoľko v kúpnej zmluve zo dňa 02. 03. 1993,
ktorú uzavrel práve s nebohou K. U., sporná parcela nie je. Ďalej žalovaný tvrdil, že žalobca nepreukázal,
že boli splnené podmienky vydržania, absentuje oprávnenosť a dobromyseľnosť držby.

1.3. Prvoinštančnému súdu z obsahu spisu ohľadom dobromyseľnosti vyplynulo, že žalobca svoju

dobromyseľnú držbu spornej parcely odvodzuje od skutočnosti, že predmetná nehnuteľnosť bola už v
minulosti v pozemkovej knihe a v katastri nehnuteľnosti evidovaná na právnych predchodcov žalobcu,
následne na ich potomkov, t. j. na otca žalobcu a dve sestry K. U. a C. N.. Ďalej svoju dobromyseľnosť
odvodzuje od skutočnosti, že predmetnú parcelu aj po tom, čo bola evidovaná na výlučnú vlastníčku K.
U.Á., naďalej užívali pôvodní vlastníci, a to pôvodne F. T., teda starý otec žalobcu, po ňom otec žalobcu,

a nakoniec aj samotný žalobca, taktiež od skutočnosti, že došlo vlastne k nesprávnemu začleneniu
sporného pozemku do parciel, ktoré sú evidované v súčasnej dobe vo vlastníctve žalovaného,
svoju dobromyseľnosť odvodzuje od skutočnosti, že aj po uzavretí kúpnej zmluvy bol pozemok stále
evidovaný ako neidentický, nikdy nebol užívaný žalovanou stranou, ani rodinou V., tvrdil, že predmetná
nehnuteľnosť bola nerušene užívaná z jeho strany v domnienke, že mu patrí, že mu patrí na základe

kúpnej zmluvy, že vlastne patrí jeho predkom a chce, aby predmetná nehnuteľnosť patrila k ostatným
nehnuteľnostiam ako celok. Právny zástupca žalobcu jednoznačne neustálil svoje tvrdenia ohľadom
začatia plynutia vydržacej doby a nepreukázal splnenie zákonných podmienok na vznik vlastníckeho
práva žalobcu k spornej nehnuteľnosti vydržaním, právny zástupca žalobcu iba tvrdil, že sporná
nehnuteľnosť patrí už právnym predchodcom žalobcu a v priebehu pojednávania sa snažil predloženými

listinným dôkazmi ako znaleckým posudkom preukázať skutočnosť, že sporná parcela bola nesprávne
zapísaná a začlenená, v dôsledku čoho sa stala výlučným vlastníctvom žalovaného. Súd prvej inštancie
uviedol, že dôkazné bremeno preukázania právneho dôvodu držby, ako i jej dobromyseľnosť, zaťažuje
toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním, čiže v tomto prípade zaťažuje
žalobcu.

1.4. Súd prvej inštancie mal jednoznačne za preukázané, že v danom prípade žalobca neuniesol
dôkazné bremeno preukazujúce odôvodnenosť uplatneného nároku, a to určenia vlastníctva k spornej
parcele číslo XXXX/X, parcela registra CK N, zastavaná plocha vo výmere 43 m2 a pozemku s
parcelným číslom XXXX/X registra CK N, zastavaná plocha o výmere 28 m2, čo má za následok, že

návrh žalobcu na určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, a to titulom vydržania, nebol
podaný dôvodne, z ktorého dôvodu ho súd v celom rozsahu zamietol. Žalobca nepreukázal podmienky
vydržania, nepreukázal existenciu právneho, hoci i domnelého titulu, o ktorý sa opiera dobrá viera
držiteľa, pričom kúpna zmluva, o ktorú opiera svoj nárok, ako aj dohoda, uzavretá medzi K. U. a jej sestruC. N., ktorá preukazuje spôsob nadobudnutia sporného vlastníctva, nie je domnelý titul. Ďalej žalobca
nepreukázal nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou, čo preukázali vo výpovedi
aj svedkovia, a to jeho otec S. T., ktorý vo svojej výpovedi síce potvrdil, že spornú nehnuteľnosť užíval,

ale taktiež potvrdil skutočnosť, že vedel, že po geometrických úpravách predmetný pozemok sa dostal
pod čiaru, dostal sa pod čiaru za života ešte K. U., o čom svedčí skutočnosť preukazujúca aj zápis na
liste vlastníctva a potom sa dostal, respektíve bol zaevidovaný do vlastníctva rodiny V., a to K. a W. V.,
ktorí si boli podľa jeho názoru toho vedomí, chceli to usporiadať, ale sa to nestihlo, nakoľko W. V. zomrel
a potom jeho manželka predala predmetnú nehnuteľnosť spolu s týmto pozemkom, ktorý tvrdí, že teda

by mal patriť im, žalovaným v 1. a v 2. rade. Z tejto výpovedi svedka je jednoznačne preukázané, že už
od samého začiatku, t. j. ešte pred kúpou predmetnej nehnuteľnosti žalobcom sa vedelo, že predmetná
sporná parcela je chybne zapísaná a chybne zaevidovaná do vlastníctva rodiny V. a že bol tu záujem
a úmysel predmetnú parcelu opätovne previesť a správne zapísať do vlastníctva, či už pani U., alebo
následne po kúpe nehnuteľnosti žalobcom žalobcovi, čiže už vtedy vedeli, že je tu chyba, a to znamená,
že nebola preukázaná dobrá viera držiteľa, vzhľadom na okolnosti ako je existencia právneho titulu a

nakladanie s vecou. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej
viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam, pričom
všetkytietopodmienkymusiabyťsplnenésúčasne.Dobromyseľnosťvdanomsporepreukázanánebola,
pretože žalobca už od podpísania kúpnej zmluvy vedel, že predmetom kúpnej zmluvy nebola parcela,
ktorá bola neidentická a samotný svedok - jeho otec potvrdil vo svojej výpovedi, že po geometrických

úpravách sa predmetný pozemok dostal pod čiaru, dostal sa pod čiaru ešte za života K. U., a vzhľadom
na nedostatok dobromyseľnosti, žalobca nepreukázal nadobudnutie spornej nehnuteľnosti vydržaním,
keď nepredložil žiadne dôkazy a neuviedol v podstate žiadne skutkovo významné okolnosti o tom, že
by jeho právni predchodcovia vstúpili na základe určitej relevantnej právnej skutočnosti do oprávnenej
držby spornej nehnuteľnosti a že by táto držba bola nerušená počas zákonom stanovenú dobu. Žalobca

nepreukázal právny a ani domnelý titul, od čoho by sa odvíjala dobrá viera držiteľa, pretože k uzavretiu
kúpnej zmluvy došlo 02. 03. 1993 a ako tvrdí, že sa o parcelu riadne staral, užíval, mohla mu od
tejto doby začať plynúť vydržacia lehota 10 rokov, pričom počas tejto doby nebola preukázaná jeho
dobromyseľnosť, a to z dôvodu, že už pri uzatváraní kúpnej zmluvy sporná nehnuteľnosť nemohla byť
predmetom kúpnej zmluvy z dôvodu jej neidentičnosti, pričom už v tomto momente sa žalobca zoznámil

so skutočnosťami, ktoré objektívne v ňom museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 2
CSP a úspešnému žalovanému priznal plný nárok na náhradu trov konania.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj ,,odvolací súd“) na odvolanie žalobcu napadnutý rozsudok prvej inštancie

potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu rov konania v rozsahu 100 %. Dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutia v zmysle
§ 220 ods. 2 CSP, a preto ho možno považovať za preskúmateľné. Poukázal, že prvoinštančné a
odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (rozhodnutia Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a v tomto ohľade je povinnosťou odvolacieho súdu

postupovaťvzmysleustanovenia§387ods.3CSPtak,abyprijatéprávnezáverysúdu(prvoinštančného
v spojení s odvolacím) boli odôvodnené spôsobom predpokladaným ustanovením § 220 ods. 2 CSP.
Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je jednoznačný záver, prečo súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu
za nedôvodnú a zamietol ju. Týmto záverom je súdom prvej inštancie konštatované, že žalobca
nepreukázal naplnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva k prejednávaným nehnuteľnostiam,

keď nepreukázal existenciu právneho, hoc i domnelého titulu, o ktorý sa opiera dobrá viera držiteľa,
keď týmto titulom nie je kúpna zmluva, o ktorú opieral svoj nárok a ani dohoda uzavretá medzi K. U.
a jej sestrou C. N.. V kontexte takto vymedzeného zásadného dôvodu, ktorý viedol súd prvej inštancie
k zamietnutiu žaloby, napriek tomu, že súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal i otázkou nakladania s
vecou počas vydržacej doby je potrebné konštatovať, že miera závažnosti tohto záveru prijatého súdom

prvej inštancie je tak zásadná, že i v situácii, že by sa súd prvej inštancie ďalej podrobne zaoberal
ďalšími skutkovými tvrdeniami strán sporu, uvedené by nemalo žiadny vplyv na výsledok sporu a prijaté
rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď nespornou je skutočnosť, že existencia nadobúdacieho titulu
je okolnosťou, ktorá svedčí záveru o existencii dobrej viery, ako objektívne hľadisko, z ktorého sa
odvodzuje vznik práva. V prípade konštatovania nedostatku nadobúdacieho titulu, a teda následne i

nedostatku dobromyseľnosti držiteľa, táto skutočnosť vo všeobecnom vnímaní vedie k prijatiu záveru,
že neboli naplnené zákonné podmienky pre konštatovanie nadobudnutia vlastníctva vydržaním, a to
už bez ohľadu na to, že by strany v konaní prezentovali ďalšiu právnu argumentáciu súvisiacu s
užívaním nehnuteľnosti, ktorá však už na výsledok sporu nebude mať vplyv. Nazerajúc na odôvodnenierozhodnutia optikou vysporiadania sa, z hľadiska miery závažnosti, s relevantnou okolnosťou majúcou
zásadný vplyv na výsledok konania, potom naznačuje taký záver, že i keď sa súd prvej inštancie ďalej
nezaoberal všetkými námietkami prednesenými stranami sporu, ktorých závažnosť z hľadiska prijatého

záveru súdu nebola už určujúcou, resp. zásadnou, odôvodnením svojho rozhodnutia neporušil právo
strany na spravodlivý súdny proces. Miera závažnosti jednotlivých relevantných námietok strán určuje
rozsah vyporiadania sa súdu s týmito námietkami, pričom v situácii, že námietky strany pre rozhodnutie
súdu nie sú zásadné a súčasne z rozhodnutia súdu je jednoznačné, ktoré zásadné dôvody viedli súd
k prijatiu jeho záverov, nemožno konštatovať, že právo strany na spravodlivý proces bolo porušené.

K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd na doplnenie uviedol, že žalobca síce namietal, že
súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a dôkazmi v
konaní, táto jeho námietka má však kvalitu všeobecného konštatovania, bez toho, že by bol uviedol, v
akom konkrétnom rozsahu súd prvej inštancie ním vytýkaným spôsobom pochybil a ktoré skutočnosti
a dôkazy konkrétne nevyhodnotil. Na doplnenie dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ohľadom na
odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd uviedol, že ani predloženie znaleckého posudku X..

G. I. a vyhodnotenie jeho záverov neprinieslo zmenu právnych záverov súdu. Aj za situácie, že
znalkyňa konštatovala, že vlastnícke právo žalovaného je v katastri nehnuteľností evidované nesprávne
a zápis žalovaného ako vlastníka sporného pozemku v katastri nehnuteľností bol nesprávny, nič to
nemení na skutočnosti absencie dobrej viery žalobcu vzťahujúcej sa k právnemu dôvodu (titulu) vzniku
vlastníckeho práva. Predmetom tohto sporu je určenie vlastníckeho práva na základe žaloby žalobcu a

s ohľadom na takto vymedzený predmet konania ani konštatovanie nesprávneho zápisu vlastníckeho
práva žalovaného v katastri nehnuteľností nemá vplyv na výsledok prijatých záverov súdu. Odvolací súd
sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že týmto znaleckým posudkom bolo preukázané to, že pokiaľ
bol sporný pozemok od začiatku v údajoch katastra nehnuteľností (správne) evidovaný v prospech K. U.,
uvedené by malo odôvodňovať prijatie takého záveru, že vlastnícke právo k spornému pozemku svedčí

podľa evidencie právnych vzťahov žalobcovi. Pokiaľ žalobca v konaní predložil kúpnu zmluvu uzavretú
s K. U. v roku 1993 s presne vymedzeným predmetom prevodu a tvrdil, že parcela zodpovedajúca
spornému pozemku v nej nebola formálne uvedená len z dôvodu, že táto bola neidentická, takéto
skutočnosti v konaní preukázané neboli a nevyplývajú ani z uzavretej kúpnej zmluvy. Kúpna zmluva
jednoznačne špecifikuje nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu, bez akejkoľvek zmienky vo

vzťahu k neidentickej parcele, v prípadnom ohľade jej zahrnutia do rozsahu prevodu a potom takáto
argumentácia žalobcu je len jeho subjektívnym tvrdením, bez preukázania akýchkoľvek objektívnych
okolností, ktoré by mohli privodiť záver o tom, že parc. č. XXXX/X skutočne mala byť predmetom prevodu
spolu s prevádzanými nehnuteľnosťami v zmysle kúpnej zmluvy z roku 1993, avšak z dôvodu, že nebola
identická, prevod vlastníckeho práva k nej sa účinne uskutočniť nemohol. Podľa názoru odvolacieho

súdu žalobca v konaní neprezentoval žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie
takých záverov ako tvrdil, a síce, že sporná parcela bola súčasťou prevodu pozemkov v zmysle kúpnej
zmluvy z roku 1993 a len skutočnosť, že tieto nehnuteľnosti užíval a to, či už on, resp. jeho právni
predchodcovia nie je dostatočnou na konštatovanie toho, že bol oprávneným držiteľom. Vo vzťahu k
užívaniu nehnuteľnosti odvolací súd udáva, že pokiaľ žalobca argumentuje tým, že pozemok ako vlastný

užíval už jeho starý otec F. T. a v užívaní pokračoval jeho otec, takáto argumentácia má rovnakú kvalitu
ako argumentácia o užívaní nehnuteľnosti ním, pretože ani jeden z týchto subjektov nebol oprávneným
držiteľom spornej nehnuteľnosti, starý otec bol preukázateľne zapísaný ako užívateľ nehnuteľnosti,
bez vlastníckeho vzťahu k nehnuteľnosti, a pokiaľ následne v uvedenom pokračoval otec žalobcu,
pokračoval taktiež v užívaní, bez vlastníckeho vzťahu k pozemku. Na uvedené nemá vplyv ani žalobcom

predložená fotodokumentácia, ktorá preukáže len to, že žalobca, resp. jeho právni predchodcovia
pozemok užívali, čo ani nebolo sporné, avšak skutočnosť užívania nehnuteľností v kontexte súčasného
nepreukázania dobrej viery žalobcu, ktorá by objektívne vyplývala z nejakého právneho základu, a
teda sa vzťahovala k právnemu titulu, nepostačuje na preukázanie naplnenia podmienok vydržania
vlastníckeho práva, resp. je už v kontexte konštatovanej neexistencie dobrej viery držiteľa vzťahujúcej

sa k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníckeho práva, nezávažnou. Konštatovanie žalobcu, že
skutočnosť,žekúpnazmluvanebolaperfektná,pretožespornýpozemoknebolvjejtexteuvedený,nemá
vplyv na posudzovanie oprávnenosti držby sporného pozemku, nie je podľa názoru odvolacieho súdu
správne, pretože nazerajúc na náležitosti akejkoľvek zmluvy takouto optikou by potom bolo možné v
akomkoľvek prípade dopĺňať predmet zmluvy a prevodu nehnuteľností. Samozrejme za situácie, že by

táto skutočnosť bola zrejmá z iných listinných dokladov prezentovaných v konaní, nemožno vylúčiť, že
by nastala situácia opísaná žalobcom, avšak v tomto konkrétnom prípade niet žiadneho opodstatneného
dôvodu, ktorý by akokoľvek vyplýval z výsledkov vykonaného dokazovania, konštatovať, že sporná
parcela mala byť súčasťou prevodu. Túto skutočnosť nie je možné bez ďalšieho vyvodiť len z toho,že parcela bola zapísaná ako vlastníctvo K. U., ktorá bola vlastníčkou i ďalších nehnuteľností, ktoré
platne previedla na žalobcu, ako ani z toho, že nehnuteľnosti boli a sú žalobcom, resp. jeho právnymi
predchodcami užívané. Podľa názoru odvolacieho súdu pri skúmaní dobromyseľnosti držby v danom

prípade nemožno konštatovať, že držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držaná vec mu
patrí. Pokiaľ žalobca tvrdil, že keď v roku 1993 K. U. s ním uzavrela kúpnu zmluvu, tak nesporne
podľa presvedčenia zmluvných strán a ich dohody bola súčasťou prevádzaných nehnuteľností aj sporná
parcela, takéto tvrdenie je tvrdením ničím nepreukázaným. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia poukázal i na výpoveď svedka - otca žalobcu, je dôvodné prisvedčiť tomu, že žalobca mal

vedomosť o tom, že pozemok sa po geometrických úpravách ešte za života K. U. stal neidentickým, ako i
to, že tieto vzťahy sa mali vysporiadať s rodinou V., čo sa v dôsledku úmrtia nestalo. Pokiaľ súd prihliadol
na túto výpoveď svedka, a vo svojom rozhodnutí podrobne nevyhodnotil ďalšie svedecké výpovede,
je potrebné uviesť, že práve výpoveď svedka T. v porovnaní s inými svedeckými výpoveďami bola
výpoveďou s významnou výpovednou hodnotou, keď dokresľuje okolnosti vyhodnotenia oprávnenosti
držby žalobcom, kdežto výpovede ďalších svedkov v súvislosti s tým, kto a ako užíval nehnuteľnosť,

z hľadiska toho, že užívanie nehnuteľností nebolo kľúčovou okolnosťou na právne nazeranie veci (z
dôvodov uvedených vyššie) nemali porovnateľnú výpovednú hodnotu. O trovách odvolacieho konania
odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému
žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím vydaným súdnym

úradníkom.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie s tým, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP a tiež že rozhodnutie
odvolaciehosúduspočívavnesprávnomprávnomposúdenívecivzmysleust.§421ods.1písm.c)CSP.

V zmysle § 420 písm. f) CSP žalobca namietal nepresvedčivosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu, nakoľko sa nevysporiadal s relevantnými skutočnosťami, ktorých zohľadnenie a posúdenie bolo
pre rozhodnutie vo veci kľúčové, z ktorého dôvodu považoval rozsudok za nepreskúmateľný. Pokiaľ
by tvrdenia žalobcu boli zohľadnené, znamenalo by to pre neho úspech v konaní. Odvolací súd
dostatočným spôsobom nevysvetlil, prečo neprihliadol na skutočnosti vyplývajúce z výpovede žalobcu,

skutočnosti vyplývajúce z výpovedí svedkov, z predloženej fotodokumentácie, z listín týkajúcich sa
evidencie nehnuteľností a práv k nim, ako aj z predloženého súkromného znaleckého posudku., ktorý
potvrdzuje správnosť evidencie práv k spornému pozemku výlučne v prospech právnych predchodcov
žalobcu.

3.1. Rozsudok odvolacieho súdu žalobca napáda aj z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP t. j.
z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne. Za uvedenú právnu otázku žalobca považuje otázku splnenia zákonom
stanovených podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/117/94 (R 44/96) z 28. februára 1995 (R

44/96), v ktorom sa uvádza: „K oprávnenej držbe (pozemkov) došlo... po dohode o ich kúpe, o ktorej
súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, na
posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv. Platnosť nadobúdacieho právneho
titulujerozhodujúcilenpriprevodevlastníctvanazákladeprávnehoúkonu.Otakútoformunadobudnutia
vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne poukázal už odvolací súd, ale

nadobúdacím titulom bolo vydržanie. Pri posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním môže byť
prípadný iný úkon ohľadne spornej veci iba okolnosťou, svedčiacou o dobromyseľnosti (bona fidae)
držiteľa veci. Na rozhodné okolnosti pre vydržanie vlastníctva poukázala aj konštantná judikatúra
súdov ešte pred účinnosťou novely Obč. zákonníka - zák. č. 509/1991 Zb. konštatovaním, že „Na
rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod

nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom
je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“ (Zb. rozh. č. 45, zoš. 9- 10/1986 str.
193). K počiatku oprávnenej držby (k prechodu od počiatočnej predchádzajúcej detencie predmetných
pozemkov) u nadobúdateľov - ako to vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania, došlo podľa názoru
dovolacieho súdu najneskôr 17. mája 1953, kedy došlo k prvej platbe. Preto treba považovať za

správny právny záver prvostupňového súdu, že už v roku 1953 začala plynúť 10-ročná vydržacia lehota
nepretržitej držby, pôvodnou vlastníčkou ničím nenarušovanej, ani spochybňovanej, ale ani inými tretími
osobami.“3.2. ŽalobcapoukazujeB:nadruhejstranestojaprávnezávery,žesúčasťouvšetkýchokolností,naktoré
je pri dobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, aj právne podmienky prevodu nehnuteľností. Toto riešenie
právnej otázky splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním

je reprezentované rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R
73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a
sp. zn. 6MCdo/5/2010.

3.3. Žalobca má za to, že v konaní bol nesprávne ustálený skutkový stav veci a nesprávne skutkovo

a právne posúdené zákonom stanovené podmienky vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva
žalobcom k spornému pozemku titulom vydržania. Odvolací súd (resp. predtým aj súd prvej inštancie)
v danom prípade aplikoval zákonné ustanovenia o nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
vydržaním takým spôsobom, ktorý nemôže byť považovaný za súladný so základným právom na
spravodlivé súdne konanie, teda nemôže byť považovaný za ústavne konformný. V prípade sporu o
vlastníctvo medzi tým, kto tvrdí, že vlastníctvo vydržaním nadobudol, a tým, kto je ako vlastník zapísaný

v evidencii katastra nehnuteľností, súd by mal vec posudzovať z perspektívy oboch strán vo vzťahu
k poctivosti nadobudnutia vlastníctva. Pritom zároveň platí zákonom ustanovená právna domnienka
dobromyseľnosti, teda právna domnienka, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

3.4. Žalobca uviedol, že v danom prípade z vykonaného dokazovania vyplýva, že nehnuteľnosti na

danom mieste na viniciach, a to vrátane sporného pozemku, boli v evidencii nehnuteľností, pôvodne v
pozemkovej knihe a následne aj v katastri nehnuteľností evidované v prospech právnych predchodcov
žalobcu, najskôr prastarých rodičov S. T. s manželkou H. T. zapísaných v pozemkovej knihe ako
vlastníkov aj sporného pozemku, následne starého otca žalobcu F. T. a jeho dvoch sestier K. U. a C.
N.. Sporný pozemok bol v údajoch katastra nehnuteľností evidovaný v podielovom spoluvlastníctve

K. U. a C. N. a po zrušení a vysporiadaní ich podielového spoluvlastníctva na základe písomnej
dohody vo výlučnom vlastníctve K. U.. Zároveň bolo v údajoch katastra nehnuteľností evidované právo
osobného užívania sporného pozemku v prospech starého otca žalobcu F. T.. Problém v evidencii
sporného pozemku v údajoch katastra nehnuteľností nastal len v tom, že parcela zodpovedajúca
spornému pozemku (parcela ako geometrické zobrazenie pozemku v katastrálnej mape) sa stala po

mapovaní neidentická (nebola samostatne identifikovaná v zapísaných údajoch katastra z dôvodu,
že v tom čase priebeh jej mapových hraníc nekorešpondoval s výsledkami vykonaného technicko-
hospodárskeho mapovania). Len z toho dôvodu predmetná parcela nebola formálne uvedená v texte
kúpnej zmluvy uzavretej v roku 1993 medzi K. U. a žalobcom. Údaje o spornom pozemku, resp. o
parcele zodpovedajúcej spornému pozemku, boli z katastra nehnuteľností odstránené (a to nesprávne)

len kvôli tomu, že sporný pozemok bol nesprávne začlenený do pozemkov žalovaného len na základe
jeho chybnej identifikácie, teda na základe chybných geometrických plánov ako technických podkladov
(teda bez platného právneho titulu). Pokiaľ bol v technickom podklade (v geometrickom pláne) listiny
predloženej na zápis do katastra nehnuteľností v prospech žalovanej strany chybne identifikovaný
aj sporný ako predmet zápisu, vlastnícke právo k takto chybne vymedzenému pozemku nemohlo

byť žalovanou stranou nadobudnuté platne. Skutočnosť, že kúpna zmluva nebola perfektná, pretože
sporný pozemok nebol v jej texte uvedený (kvôli problému v jeho mapovej identifikácii), nemá vplyv
na posudzovanie oprávnenosti držby sporného pozemku. Žalovaná strana nemohla platne nadobudnúť
sporný pozemok (a ani ho neužívala), pretože do jej vlastníctva bol zapísaný len v dôsledku chybnej
identifikácie a jeho nesprávneho vymedzenia a začlenenia (na základe chybných geometrických plánov

ako technických podkladov) a zároveň kumulatívne posúdenie všetkých okolností (aj pri neperfektnosti
formálnej kúpnej zmluvy) svedčí v prospech oprávnenej držby a poctivosti nadobudnutia na strane
žalobcu, potom (za prípadného súčasného použitia právnej domnienky dobromyseľnosti držby v zmysle
ustanovenia § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vykonané dokazovanie potvrdzuje dôvodnosť žaloby.
Sporný pozemok poctivo a v súlade s dobrými mravmi oprávnene držal a nadobudol (a ako jediný

nadobudnúť mohol) žalobca. Zamietnutie žaloby je v rozpore s vykonanými dôkazmi a v konečnom
dôsledku sa tým v rozpore s dobrými mravmi potvrdzuje vlastníctvo sporného pozemku žalovanému,
ktorý ho poctivo nenadobudol a nadobudnúť nemohol.

3.5. Dovolateľ žiadal, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby dovolací súd rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že určuje, že žalobca je vlastníkom pozemku s parc. č. XXXX/X (parcela registra C KN),
druh pozemku zastavaná plocha vo výmere 43 m2 a pozemku s parc. č. XXXX/X (parcela registra C
KN), druh pozemku zastavaná plocha vo výmere 28 m2, oba nachádzajúce sa v k. ú. C. a takto uvedenév geometrickom pláne č. 15C/113/2014 zo dňa 08. 03. 2021, ktorý bol vyhotovený a autorizačne overený
znalkyňou X.. G. I., a úradne overený Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor, dňa 14. 05. 2021 pod
č. G1-891/2021. Tiež žiadal, že má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho

konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že s podaným dovolaním nesúhlasí, považuje ho v celom
rozsahu za nedôvodné a nesprávne a podľa jeho mienky dovolanie nespĺňa podmienku prípustnosti a
to ani podľa § 420 písm. f) CSP a ani podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP. V plnej miere sa stotožnil so

závermi odvolacieho súdu a navrhol, aby dovolací súd odmietol dovolanie žalobcu ako nedôvodné a
priznal mu náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§

424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) uvádza nasledovné:

6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a
v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto

právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre
všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,
5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých

sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res
iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a

dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť
už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej

správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle

§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

10. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania neplní úlohy prvoinštančného či odvolacieho súdu
ako tretej inštancie prebiehajúceho súdneho sporu. Úloha dovolacieho súdu spočíva v náprave
najzávažnejších procesných pochybení resp. v riešení právnych otázok, na ktorých rozhodnutie bolo
založené. Už na tomto mieste považuje najvyšší súd za dôležité zopakovať (pozri bod 3), že dovolatelia
v dovolaní v podstate zopakovali svoju obranu produkovanú počas celého priebehu konania pred nižšími

súdmi, ktorá v prevažnej miere predstavovala polemiku, nesúhlas, či iný názor a jeho videnie skutkového
a právneho stavu, ktoré dôvody nie sú z povahy veci a ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu
spôsobilé založiť spôsobilý predmet dovolacieho prieskumu. V rámci samotného textu dovolania je
dovolací súd viazaný textom dovolania, ktorý spísal právne kvalifikovaný zástupca žalobcov.

11. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa
tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je

výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj
v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade
zmätočnosti.

13.Porušenímzákladnéhoprávanaspravodlivýprocespodľačl.46ods.1ústavyčičl.6ods.1dohovoru
je aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení chýba určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní
najavo, eventuálne - alebo tým skôr - pokiaľ ich strana sporu namietala, ale krajský súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by napr. dostatočným
spôsobom odôvodnil ich irelevantnosť; pokiaľ krajský súd takto v prejednávanej veci postupoval, dopustil
sa okrem iného aj svojvôle, zakázanej v čl. 2 ods. 2 ústavy. Obdobne ako v skutkovej oblasti, i v oblasti

nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú podobné následky vedúce k
neúplnostiahlavneknepresvedčivostirozhodovania,čojevšakvrozporenielenspožadovanýmúčelom
súdneho konania, ale tiež i zásadami spravodlivého procesu.

14. Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420

písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov.
I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/7/2019).

15. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa
musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne

závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda

inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

16. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa

zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

17. Obsah dovolania naznačuje, že dovolateľ generálne namietal nedostatky v odôvodnení rozhodnutí
oboch nižších súdov (ich nepresvedčivosť a celkovú nedostatočnosť) vedúce k ich nepreskúmateľnosti

a nesprávnosť skutkových záverov nižších súdov.

18. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v
zmysle § 387 ods. 1 CSP. Z odôvodnení rozhodnutí týchto súdov, chápaných v ich organickej jednoteako celok (I. ÚS 259/2018), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali,
akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k
jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd a pred ním súd prvej inštancie odôvodnili svoje rozhodnutia

podrobne, spôsobom zodpovedajúcim zákonu. S potrebnou presvedčivosťou vysvetlili tak všeobecné
právne úvahy, ktoré mali na zreteli pri rozhodovaní, ako aj individuálne okolnosti preskúmavaného
prípadu, ktoré boli preukázané dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie. Už na prvý pohľad
dovolateľom naznačenou vadou nepreskúmateľnosti napadnuté odvolacie rozhodnutie netrpí.

18.1. Dovolací súd v danom kontexte osobitne akcentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie v bode 24., (ktorému predchádza teoretický podklad), ktoré v spojení s odôvodnením
uvedeným odvolacím súdom v celom jeho kontexte napĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce
z ustanovení § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej (formálnej a
obsahovej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. V podstatnom z ich obsahu vyplýva absencia naplnenia
zákonných predpokladov pre vydržanie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že od samého začiatku,

t. j. ešte pred kúpou predmetnej nehnuteľnosti žalobcom sa vedelo, že predmetná sporná parcela je
chybne zapísaná a chybne zaevidovaná do vlastníctva rodiny V. a že bol záujem a úmysel predmetnú
parcelu opätovne previesť a správne zapísať do vlastníctva, či už pani U. alebo následne po kúpe
nehnuteľnosti žalobcom žalobcovi, čiže už vtedy vedeli, že je tu chyba, a čo znamená. Žalobca už od
podpísania kúpnej zmluvy vedel, že predmetom kúpnej zmluvy nebola parcela, ktorá bola neidentická

a samotný svedok - jeho otec vo svojej výpovedi potvrdil, že po geometrických úpravách sa predmetný
pozemok dostal pod čiaru ešte za života K. U. a vzhľadom na nedostatok dobromyseľnosti žalobca
nepreukázal nadobudnutie spornej nehnuteľnosti vydržaním. Poukazovanie a konštatovanie žalobcu
na skutočnosť, že i keď kúpna zmluva nebola perfektná (pretože sporný pozemok nebol v jej texte
uvedený), nemá vplyv na posudzovanie oprávnenosti držby sporného pozemku nie je podľa odvolacieho

súdu správne a odvolací súd dostatočným spôsobom odôvodnil keď uviedol, že nazerajúc na náležitosti
akejkoľvek zmluvy optikou žalobcu by potom bolo možné v akomkoľvek prípade dopĺňať predmet zmluvy
a prevodu nehnuteľností. Samozrejme za situácie, že by táto skutočnosť bola zrejmá z iných listinných
dokladov prezentovaných v konaní, nemožno vylúčiť, že by nastala situácia opísaná žalobcom, avšak
v tomto konkrétnom prípade niet žiadneho opodstatneného dôvodu, ktorý by vyplýval z výsledkov

vykonaného dokazovania, konštatovať, že sporná parcela mala byť súčasťou prevodu. Odvolací súd
ďalej uviedol, že túto skutočnosť nie je možné bez ďalšieho vyvodiť len z toho, že parcela bola
zapísaná ako vlastníctvo K. U., ktorá bola vlastníčkou i ďalších nehnuteľností, ktoré platne previedla
na žalobcu, ako ani z toho, že nehnuteľnosti boli a sú žalobcom, resp. jeho právnymi predchodcami
užívané. Podľa názoru odvolacieho súdu pri skúmaní dobromyseľnosti držby v danom prípade nemožno

konštatovať, že držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držaná vec mu patrí. Pokiaľ žalobca
tvrdil, že keď v roku 1993 K. U. s ním uzavrela kúpnu zmluvu, tak nesporne podľa presvedčenia
zmluvných strán a ich dohody bola súčasťou prevádzaných nehnuteľností aj sporná parcela, takéto
tvrdenie je tvrdením ničím nepreukázaným. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové
(materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z

odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Argumentácia odvolacieho súdu je

koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery,
ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s
uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj
v zmysle § 387 ods. 3 CSP.

19. K namietanému hodnoteniu dôkazov súdmi nižších inštancií dovolací súd uvádza, že nesúhlas
dovolateľov s procesným postupom odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie s hodnotením
dôkazov nemožno považovať za porušenie ich procesných práv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s § 191 CSP, vyplýva z ústavného princípu
nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z

hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho
logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo
hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného
skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledkyhodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne
vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod. Hodnotiaca

úvaha súdov v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového
stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov a právnym posúdením. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. V neposlednom rade dovolací súd

uvádza, že brojenie žalobcu podaným dovolaním proti skutkovému stavu zistenému nižšími súdmi, a
namietanáokolnosťnedostatočnezistenéhoskutkovéhostavuvzásadevadukonaniapodľa§420písm.
f) CSP ani nezakladá, navyše dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd
(§ 442 CSP).

20. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval proti skutkového stavu ustálenému nižšími súdmi a

nedostatočným odôvodnením (nepreskúmateľnosťou) rozhodnutia odvolacieho súdu. Za vadu konania
v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým
spôsobom. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní,

ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na
ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia
súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

21. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie“. Dovolací súd tak nesmie byť

vnímaný ako ďalší „odvolací súd“, resp. súd, ktorý by mohol a mal posúdiť všetko, čím sa zaoberali súdy
oboch inštancií; nemôže preto posudzovať všetky otázky, ktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa
stieral rozdiel medzi prvoinštančným odvolacím a dovolacím konaním).

22. Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne

odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP,
správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd podľa dovolateľov dospel, nie je relevantná, lebo
prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP
nezakladá.

23. Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľom namietanou vadou
vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania aj z hľadiska ďalšieho
uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

24. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP

podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

25. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

26. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolací
súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý
prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Z uvedeného dôvodu dovolací súdz hľadiska prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny substrát samotného dovolacieho konania
spočívajúci vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej argumentácie dovolateľa v zmysle §
432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax (iura novit curia, 4Cdo/11/2021,

8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020).

27. Žalobca ako právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne, vymedzil právnu otázku - otázku splnenia zákonom stanovených
podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním.

28. Žalobca poukazuje A: na jednej strane na závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/117/94 z 28. februára 1995 (R 44/96), v ktorom sa uvádza: „K
oprávnenej držbe (pozemkov) došlo... po dohode o ich kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti.
Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto
držby to nemalo podstatný vplyv. Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúci len pri prevode

vlastníctva na základe právneho úkonu. O takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci
však nešlo, ako na to správne poukázal už odvolací súd, ale nadobúdacím titulom bolo vydržanie.
Pri posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním môže byť prípadný iný úkon ohľadne spornej
veci iba okolnosťou, svedčiacou o dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci. Na rozhodné okolnosti
pre vydržanie vlastníctva poukázala aj konštantná judikatúra súdov ešte pred účinnosťou novely Obč.

zákonníka - zák. č. 509/1991 Zb. konštatovaním, že „Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude
treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale
len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva
a ochranou držby“ (Zb. rozh. č. 45, zoš. 9- 10/1986 str. 193). K počiatku oprávnenej držby (k prechodu
od počiatočnej predchádzajúcej detencie predmetných pozemkov) u nadobúdateľov - ako to vyplýva z

výsledkov vykonaného dokazovania, došlo podľa názoru dovolacieho súdu najneskôr 17. mája 1953,
kedy došlo k prvej platbe. Preto treba považovať za správny právny záver prvostupňového súdu, že
už v roku 1953 začala plynúť 10-ročná vydržacia lehota nepretržitej držby, pôvodnou vlastníčkou ničím
nenarušovanej, ani spochybňovanej, ale ani inými tretími osobami.“

29. Žalobca poukazuje B: na druhej strane stoja právne závery, že súčasťou všetkých okolností, na ktoré
je pri dobromyseľnosti potrebné brať zreteľ, aj právne podmienky prevodu nehnuteľností. Toto riešenie
právnej otázky splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním
je reprezentované rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R
73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a

sp. zn. 6MCdo/5/2010.

30. Žalobca má za to, že v konaní bol nesprávne ustálený skutkový stav veci a nesprávne skutkovo
a právne posúdené zákonom stanovené podmienky vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva
žalobcom k spornému pozemku titulom vydržania. Odvolací súd (resp. predtým aj súd prvej inštancie)

v danom prípade aplikoval zákonné ustanovenia o nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
vydržaním takým spôsobom, ktorý nemôže byť považovaný za súladný so základným právom na
spravodlivé súdne konanie, teda nemôže byť považovaný za ústavne konformný. V prípade sporu o
vlastníctvo medzi tým, kto tvrdí, že vlastníctvo vydržaním nadobudol, a tým, kto je ako vlastník zapísaný
v evidencii katastra nehnuteľností, súd by mal vec posudzovať z perspektívy oboch strán vo vzťahu

k poctivosti nadobudnutia vlastníctva. Pritom zároveň platí zákonom ustanovená právna domnienka
dobromyseľnosti, teda právna domnienka, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

31. Dovolací súd poukazuje, že z rozhodnutia 4Cdo/283/2009 publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky ako judikát R 73/2015, rieši otázku oprávnenej držby

nehnuteľnosti a dobromyseľnosti držiteľa. Judikát uvádza, že oprávneným držiteľom nemôže byť ten, kto
nadobudol nehnuteľnosť na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym
notárstvom, a to za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991. Rozhodnutie sa
týka situácií, kedy k nadobudnutiu došlo za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra
1991. Najvyšší súd dospel k záveru, že v takomto prípade nemôže ísť o oprávnenú držbu, ak držiteľ

nadobudol nehnuteľnosť na základe zmluvy neregistrovanej štátnym notárstvom. Judikát špecifikuje, že
oprávneným držiteľom je osoba, ktorá má so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľne za to, že je
vlastníkom nehnuteľnosti. Ak zmluva nebola registrovaná, hoci tak mala byť, držba nie je považovaná
za oprávnenú.31.1. Dovolací súd poukazuje, že z rozhodnutia 4Cdo/361/2012 z 27. januára 2015 pubikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky ako judikát R 74/2015, sa

zaoberá problematikou vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, konkrétne otázkou, či môže byť
oprávneným držiteľom nehnuteľnosti osoba, ktorá do jej držby vstúpila na základe zmluvy o prevode
nehnuteľnosti vyhotovenej v rozpore s vtedajšou právnou úpravou. V skratke, rozhodnutie objasňuje,
že oprávneným držiteľom nemôže byť osoba, ktorá do držby nehnuteľnosti vstúpila na základe zmluvy,
ktorá nebola vyhotovená písomne (v čase účinnosti Občianskeho zákonníka do 31. decembra 1991), aj

keď táto osoba bola so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná o tom, že je vlastníkom. Predmetné
rozhodnutie je dôležitým výkladom pojmu ,,oprávnený držiteľ“ v kontexte vydržania a zdôrazňuje význam
formálnej platnosti prevodnej zmluvy pri nadobúdaní vlastníctva k nehnuteľnostiam, aj keď sa posudzuje
dobromyseľnosť držby.

31.2. Dovolací súd poukazuje, že z rozhodnutia 5Cdo/49/2010 z 7. novembra 2017 vyplýva, že ak je

vlastníctvo nadobúdané na základe zmluvy, potom sa na takúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných
zásad súkromného práva, a to zásada „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet“ (nikto
nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného („pravého“)
vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca,
ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo

nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (porovnaj uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 10. februára 2010 sp. zn. I. ÚS 50/10). Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie
uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno
vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany
dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva

názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než
má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad
akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol
(porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 02. 10. 2012). Dobrá viera
musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi

sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie
tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať
v oprávnenej držbe.

31.3. Z rozhodnutia 3Cdo/97/2009 z 30. marca 2011 vyplýva, že ide o procesné rozhodnutie, v ktorom

najvyšší súd so zreteľom na procesné vady konania zrušil rozsudok odvolacieho súdu a nepristúpil
k posúdeniu správnosti právnych záverov, na ktorých spočíva rozsudok odvolacieho súdu. Odvolací
súd v odôvodnení definoval držbu ako faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju
a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo
opätovný výkon. Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,

že mu vec alebo právo patrí; pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (porovnaj
§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky
okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa
zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť
ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval

s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti toho - ktorého prípadu od každého
vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ,
ktorý drží vec na základe takého omylu, nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom
môžebyťvýnimočneajprávnyomyl.Omyltejtopovahyspočívavneznalostialebovnedokonalejznalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych

dôsledkov právnych skutočností. Omyl vychádzajúci z neznalosti (nedokonalej znalosti) jednoznačného
ustanovenia zákona nie je ospravedlniteľný. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že
sama neznalosť inak jasného a nepochybného ustanovenia zákona nie je pri robení právneho úkonu
ospravedlniteľná, lebo pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa predpokladá, že každý sa oboznámi so
zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Otázku, či držiteľ veci je (bol) oprávnený

aleboneoprávnený,trebavkaždomprípaderiešiťzobjektívnehohľadiska.Prijejriešeníjevždypotrebné
vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, (ne)mal alebo (ne)mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, žemu vec patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami,
ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

31.4. Z rozhodnutia 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 z 31.októbra 2011 vyplýva, že v prejednávanej veci
najvyšší súd zdôraznil, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom
jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (pozn.: k
obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach - viď napríklad sp. zn. 3Cdo/97/2009,
4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010 a 6MCdo/5/2010). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý

zastáva aj v tejto veci, nie je neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona
pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že
každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Skutočnosť, že
žalobkyňa a jej matka vyplatili kúpnu cenu a žalovaní sa nezaujímali o vlastníctvo nehnuteľností počas
plynutia vydržacej doby, nemôže zmeniť nič na tom, že ich držba z už uvedených dôvodov nemohla
byť dobromyseľná.

31.5. Z rozhodnutia 6MCdo/5/2010 z 20. apríla 2011 vyplýva, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti
alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl
neospravedlniteľný (3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a
6MCdo/5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona nikoho

neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so
zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Požiadavku, aby zmluvy o prevode
vlastníctva k nehnuteľnej veci boli registrované štátnym notárstvom, bola v Občianskom zákonníku
upravená jasne a jednoznačne.

32. Dovolací súd dospel k záveru, že vymedzenú právnu otázku hmotného práva nastolenú dovolateľom
po podaní dovolania možno pokladať už za vyriešenú, pretože touto otázkou sa zaoberalo rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024 (publikované ako
R 15/2024 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), v ktorom
bolo konštatované, nasledovné:

„ 12.1. Najvyšší súd vo svojej staršej judikatúre [R 44/96 (rozsudok z 28. februára 1995 sp.
zn. 3Cdo/117/94)] rozlišoval medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby, keď nadviazal na
skoršiu judikatúru (R 45/1986, Zb. rozh. č. 45, zoš. 9-10/1986, str. 193) podľa ktorej ,,[n]a rozdiel
od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod
nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia,

v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“. Podľa právnej vety R
44/96 „neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie
vlastníctva vydržaním“. Najvyšší súd v okolnostiach danej veci uviedol, že „k oprávnenej držbe došlo
až po dohode o ich kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej,
teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv.

Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúci len pri prevode vlastníctva na základe právneho
úkonu. O takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne
poukázal už odvolací súd, ale nadobúdajúcim titulom bolo vydržanie“. Veľký senát však v bode 15.
predmetného rozhodnutia uviedol, že nepovažuje za správny argument, o ktorý sa novšia judikatúra (R
73/2015 a R 74/2015) opiera, a to, že „[n]eznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia

zákona neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi
so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť“. Judikatórna línia reprezentovaná
rozhodnutiami R 73/2015 a R 74/2015 je nielen explicitne zákonom de lege lata nepotvrdzujúca, ale
je tiež v rozpore so zámerom, ktorý mal zákonodarca pri reforme právnej úpravy vydržania v roku
1950 (spružniť a uľahčiť vydržanie) a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982 (ochrániť tzv.

nedoložené právne vzťahy k nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah vydržania a je
neprimerane rigidná. Vzhľadom na to sa veľký senát priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam, ktoré
fundamentálne reflektujú staršiu judikatúru, vychádzajúc pritom z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1
v spojení s § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorých ustanovení platný právny titul ako predpoklad
pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Zároveň pritom rešpektoval účel

vydržania, ktorým je uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej držby oprávneným
držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve)
so stavom vlastníckym.33. Predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie dôvodnosti uplatneného dovolacieho dôvodu
v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP, s vymedzením právnej otázky dovolateľa - otázka splnenia
zákonom stanovených podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že touto vyššie popísanou
ustálenou praxou dovolacieho súdu bol zároveň prekonaný právny názor uvedený v rozhodnutiach
najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010,
3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010 a sp. zn. 6MCdo/5/2010.

33.1. Dovolací súd v tejto súvislosti sumarizujúc rozhodovaciu prax najvyššieho súdu 1VCdo/1/2024
(publikované ako R 15/2024 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky, ako aj 7Cdo/11/2024 z 30. apríla 2025, 5Cdo/3/2024 z 20. februára 2025) vyslovuje, že
uvedené rozhodnutia (bod 33.) oprávňujú dovolací súd vysloviť názor, že sa jedná o prekonané názory,
ktoré neobstoja v kontexte recentnej judikatúry dovolacieho súdu.

34. Dovolací súd ďalej konštatuje, že súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu je konštantná v
názore spočívajúcom v tom, že predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu právo patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j.,

či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho
prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že mu patrí právo, ktoré mu
nesvedčí. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i
domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/287/2006).

Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar

ako bezodplatné plnenie. [Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.
novembra 2018 (pozri aj 5Cdo/210/2019 a 1VCdo/1/2024)].

35. Za právnu otázku od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu žalobca považoval otázku
splnenia zákonom stanovených podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

vydržaním. Namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnych skutkových a
právnych zisteniach, ktoré je neúplné. Dovolací súd poukazuje, že žalobca síce dovolanie formálne
odôvodňuje nesprávnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle ust. § 421 CSP, z
obsahu jeho dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) je však zrejmé, že nesúhlasí s úvahami a skutkovými závermi
odvolacieho súdu a s vyhodnotením zistených skutkových okolností. Len samotné spochybňovanie

správnosti skutkových zistení, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté
spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom
posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 CSP a § 432 ods. 2 CSP.
Dovolací súd je navyše podľa § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.
Otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán a na

rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom
súd uvažuje o určitej právnej norme, jej obsahu, zmysle a účele, normu interpretuje a zo svojich
skutkových zistení (to znamená po vyriešení skutkových otázok a na ich podklade) prijíma právne
závery o (ne)existencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad. Aby
určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické

znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej
povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka relevantná v zmysle
§ 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným
spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Dovolací súd
konštatuje, že takto položená otázka je všeobecnou právnou otázkou, nie konkrétnou relevantnou

právnou otázkou v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Otázka položená dovolateľom je výsledkom právneho
posúdenia konkrétnych skutkových okolností - t. j. otázka aplikácie práva na zistený skutkový stav. Tieto
podmienky (dobromyseľná držba, čas, nepretržitosť) sú v judikatúre ustálené a známe. Takto všeobecne
naformulovaná otázka nie je relevantnou právnou otázkou v zmysle § 421 CSP.36. Dovolací súd obiter dictum poukazuje na bod 16 rozhodnutia odvolacieho súdu, v zmysle
ktorého odvolací súd konštatoval: ...Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je jednoznačný záver, prečo

súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu za nedôvodnú a zamietol ju. Týmto záverom je súdom prvej
inštancie konštatované, že žalobca nepreukázal naplnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva
k prejednávaným nehnuteľnostiam, keď nepreukázal existenciu právneho, hoc i domnelého titulu, o
ktorý sa opiera dobrá viera držiteľa, keď týmto titulom nie je kúpna zmluva, o ktorú opieral svoj nárok
a ani dohoda uzavretá medzi K. U. a jej sestrou C. N.. Odvolací súd tiež poukázal, že z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že od samého začiatku, t. j. ešte pred kúpou predmetnej nehnuteľnosti žalobcom
sa vedelo, že predmetná sporná parcela je chybne zapísaná a chybne zaevidovaná do vlastníctva rodiny
V. a že bol záujem a úmysel predmetnú parcelu opätovne previesť a správne zapísať do vlastníctva,
či už pani U. alebo následne po kúpe nehnuteľnosti žalobcom žalobcovi, čiže už vtedy vedeli, že
je tu chyba, a čo znamená. Žalobca už od podpísania kúpnej zmluvy vedel, že predmetom kúpnej
zmluvy nebola parcela, ktorá bola neidentická a samotný svedok - jeho otec vo svojej výpovedi

potvrdil, že po geometrických úpravách sa predmetný pozemok dostal pod čiaru ešte za života K. U..
Vzhľadom na nedostatok dobromyseľnosti žalobca nepreukázal nadobudnutie spornej nehnuteľnosti
vydržaním. Podľa názoru dovolacieho súdu pri skúmaní dobromyseľnosti držby v danom prípade
nemožno konštatovať, že žalobca mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držaná vec mu patrí.
Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne

boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Ide teda o to, aby držiteľ bol so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
4Cdo/287/2006). Odvolací súd založil svoje rozhodnutie predovšetkým na závere, že žalobca nesplnil
jeden zo zákonných predpokladov, a to dobromyseľnosť v tom, že mu predmetná nehnuteľnosť patrí,
nepreukázal svoje tvrdenia a teda neuniesol dôkazné bremeno.

37. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vadu zmätočnosti
podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne
posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 CSP odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, v ktorom

dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

38. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.